Federální shromáždění ČSSR, 1986 – 1990 Společné schůze SL a SN

Předsedající předseda SN J. Stank: Ďakujem poslancovi Honnerovi. Slovo dávam poslancovi Zemanovi, pripraví sa poslanec Zelenay.

Poslanec SL P. Zeman: Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia, mám len dve poznámky. Aby sme boli presní, v textácii zákona navrhujem, aby do spoločnej správy v bode 51, príloha k návrhu zákona o vysokých školách, zoznam vysokých škôl a fakúlt, bolo doplnené, že vo výpočte fakúlt Univerzity Komenského v Bratislave v pôvodnej tlači 309 je nesprávne uvedená Pedagogická fakulta v Trnave, ktorá už neexistuje, je to Pedagogická fakulta v Bratislave. To je jedna vec. Ďalej navrhujem zmenu textu v § 28/1, kde sa v pôvodnej tlači 309 hovorí: "na vysokých školách pôsobia ako učitelia profesori, docenti, asistenti a lektori, na vysokých školách môžu pôsobiť aj vedeckí pracovníci."

Navrhujem, a niektorý z pánov poslancov to už naznačil, aby sa tento text zmenil takto: "na vysokých školách pôsobia ako učitelia profesori, docenti, odborní asistenti, asistenti, lektori a vedeckí pracovníci". Ďakujem.

Předsedající předseda SN J. Stank: Ďakujem poslancovi Zemanovi, slovo má poslanec Zelenay. Pripraví sa poslanec Šilhán.

Poslanec SN R. Zelenay: Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, vážení hostia, nadviazol by som na môjho predrečníka. Takisto sa prikláňam k tomu, aby vedeckí pracovníci nemali iba možnosť, ale aby mali právo. Ako bývalý vysokoškolský učiteľ viem, že vedeckí pracovníci na vysokých školách učia vedu, vedú cvičenia, prednášky, ale pritom je to stále na zásade nejakého čudného nepísaného zákona. Robia to skutočne všetci, drtivá väčšina vedeckých pracovníkov, preto sa domnievam, že tá pripomienka je správna. To, čo je de facto, aby sme spravili aj de jure.

Zároveň by som navrhoval, aby sa opravili niektoré chyby.

V § 10 bod 1 - je potrebné opraviť slovo na akademický.

V § 26 bod 2 - je nesprávne uvedený názov republiky, má byť ČSFR.

Teraz dve veci, pri ktorých by som sa chcel pozastaviť. Najprv § 28 bod 5, kde sa hovorí, že titul profesor a docent možno odňat tomu, kto sa spreneverí občianskej, pedagogickej, umeleckej cti, pričom odňatí atď. Osobne mám veľké výhrady k tomuto zneniu, preto sa pýtam, čo to znamená? Na to chcem odpoveď od právnikov. V prípade, že nebude uspokojivá, prosím, aby to bolo brané ako pozmeňovací návrh. Pýtam sa, čo je to tá "vedecká česť", čo je to "pedagogická česť", "občianska česť", "umelecká česť".

Dobre sa pamätám na roky 70-te, keď na základe niečoho takého by fakticky zobrali všetkým ľuďom, ktorí boli vylúčení z KSČ, alebo ináč perzekvovaní, vedecké tituly. Pamätám si 50-te roky z počutia z čias môjho otca, kedy sa podobne odoberali takéto tituly ľuďom, ktorí s niečím nesúhlasili ... Osobne by som bol veľmi nerád, keď ideme do demokracie, aby sme zasa zavádzali nejaké abstraktné pojmy, na základe abstraktných pojmov aby sme odnímali tituly. Chápem navrhovateľov, čo ich k tomu viedlo, ale to treba presne špecifikovať. Nemôžeme takto iba niečo hodiť na stôl a potom z toho vychádzať ... Do toho sa vmestíme my všetci. Uvedomme si to. Všetci poriadni a čestní ľudia, ktorí budú mať len odlišný názor ako povedzme tí, ktorí budú pri moci.

Ďalšia vec, ktorá bude určite kontraverzná, ale napriek tomu sa pri nej musím zastaviť - ide o § 22 odsek. c) a z toho vyplývajúci § 33 odsek 1, 2 a 3. O čom sa hovorí? Hovorí sa o lekárskych tituloch.

Plne súhlasím s delením na bakalárov, magistrov a doktorov. Je to všeobecne uznávaný medzinárodný systém. Konečne sa k nemu priblížime. Konečne nebudeme musieť vysvetlovať naše tituly, ktorým nikto nerozumel. Teraz sa pýtam, a na základe odpovedi právnikov prosím, aby to bolo brané ako pozmeňujúci návrh, alebo nie. Dozvedám sa, že lekári budú dostávať titul MUDr. či MVDr. Ďalej čítam, že titul doktora sa bude udeľovať po postgraduálnom štúdiu ... Ako bývalý učiteľ, ktorý učil medicínské disciplíny, zatiaľ neviem, že by v rámci denného štúdia veterinárneho či všeobecného lekárskeho smeru sa vyučovalo aj postgraduálne - tzn. že by súčasťou denného štúdia bolo aj štúdium postgraduálne. V tomto prípade neviem, na základe čoho má lekár po absolvovaní štúdia bez akéhokoľvek postgraduálneho pokračovania dostať titul MUDr. Potom idem ďalej. Dobre, a keď lekár s titulom MUDr. bude ďalej robiť postgraduálne - dostane titul doktora? A potom čo bude viacej? Titul MUDr. alebo dr.? A to už idem na formálnu stránku - to si ako bude písať - dr., alebo dr. na druhú? Je mi to dosť nejasné. Už to síce trochu paušalizujem, ale skutočne si tu musíme povedať, čo je čo. Titul dr. je buď jeden, alebo sú tituly doktorov dva. Jednoducho - tie 2 paragrafy si protirečia. Prosil by som odpoveď právnikov a navrhovateľov. V prípade, že nebude uspokojivá, podávam toto ako pozmeňovací návrh. Ďakujem.

Předsedající předseda SN J. Stank: Ďakujem poslancovi Zelenayovi, hovorí poslanec Šilhán.

Poslanec SL V. Šilhán: Pane předsedající, dámy a pánové, jen několik málo poznámek, o nichž si myslím, že mají při projednávání zákona o vysokých školách svůj význam.

Předložený zákon o vysokých školách je, myslím, lepší v mnoha ohledech než ten, který dosud platí. Je lepší proto, že je obecnější, je lepší proto, že dává prostor pro samosprávu vysokých škol. Je lepší proto, že je to zákon demokratičtější. V tomto smyslu je to nesmírně aktuální zákon, ale nese na sobě také pečeť toho chvatu, s jakým byl dělán.

Několikrát jsme zde hovořili při příležitosti projednávání některých zákonů o tom, že při jejich projednávání chybí znalost určitých souvislostí. Na jednu z nich bych chtěl upozornit při projednávání zákona o vysokých školách.

Mnohokrát se zde uplatňuje a přednáší slovo věda, školství apod. Lituji jen, že se zákonem o vysokých školách nebyl projednáván současně zákon o vědě. Totiž - pokud se vědecká myšlenka nestane majetkem ostatních lidí, kromě autora, je to nesmírně málo. Vědecká myšlenka se stane inspirující a motivující a organizující teprve tehdy, když se stane majetkem ostatních lidí. K tomu je však zapotřebí školení, pedagogika, k tomu je zapotřebí především vysoká škola.

A pokud nebude vedle zákona o vysokém školství předložen také smysluplný zákon o vědě a o způsobu její organizace, pak si budeme moci zase na další léta přát jen to, aby se vysoké školy staly nejenom vzdělávacími, ale také vědeckými a kulturními pracovišti. Znamená to, že tuto souvislost považuji za nutnou a ta, žel. při přípravě zákona nebyla uplatněna.

Kádrová situace na vysokých školách se nezmění, pokud v oblasti vědeckého bádání bude uplatňován, jako až dosud, systém akademických pracovišť, organizovaných mimo vysoké školy. Tento akademický monopol je pro vědu a vysoké školy jednoznačně škodlivý monopol. V tomto smyslu bych byl rád, abyste pochopili mojí poznámku o souvislosti vědy, její organizace a školstvím.

Druhá poznámka - vysoké školy, tak jak se vyvinuly, jsou nesmírně složitým organismem. Nejenom z hlediska výchovy, z hlediska vědeckého bádání, ale z hlediska docela normálního běžného provozu. Máme vysoké školy, které čítají 25-30 tis. lidí. Škola, jejímž jsem rektorem, má přibližně 11-12 tisíc lidí. Je to velmi složitý provozní mechanismus, který musí být nějakým způsobem řízen, který musí mít odpovídající organizační strukturu, a zpravidla řízení.

V tomto ohledu se domnívám, že jedno z bílých míst předkládaného vysokoškolského zákona je ne příliš šťastné vymezení funkcí akademických senátů, akademických funkcionářů a vědeckých rad. Lidé, kteří jsou pověřeni řízením vysoké školy nejenom vytváří určité učební programy, vzdělanostní programy a vědecké koncepce, ale, že musí nutně každý den řídit běžný provoz školy, vyplácet mzdy, rozhodovat o nejrůznějších věcech drobných i větších, o investiční výstavbě, o pořádku na školách, čistotě atd. Ve všech těchto věcech musí mít tito lidé značnou samostatnost, kompetentnost a pravomoc. Například některá vymezení funkcí akademických senátů vůči rektorům školy se mně zdají příliš přísná a omezují pravomoce volených akademických funkcionářů. Zdá se mi, že to je jedno z bílých míst, které by mělo být při nějaké příležitosti budoucích úprav vysokoškolského zákona, o kterých nepochybuji, že přijde, akceptováno.

Totiž linie podřízenosti akademických funkcionářů, rektorů vysokých škol ministrovi je zaměněna dosti tuhou podřízeností rektorů akademickým senátům. Nic víc, nic méně. Při současné složité situaci společenské, lidské a hospodářské, to může velmi silně komplikovat běžný chod vysokých škol i jednotlivých fakult.

Tyto poznámky jsem chtěl říci právě proto, že předložený návrh o vysokých školách, který budu podporovat, má ještě řadu velkých nedostatků, že je dítětem doby a že nebyl dostatek času promyslet všechny podstatné provozní, vědecké a pedagogické otázky a vtělit je do příslušného zákona o vysokých školách.

To je asi to, na co jsem chtěl upozornit v závěru projednávání zákona o vysokých školách. Je to zákon, který je v tomto okamžiku velmi potřebný, že je to zákon, který dává do rukou vysokých škol dostatek pravomocí, které jim umožní, aby se vyvíjely směrem, které naše společnost potřebuje. Současně jsem chtěl upozornit na to, že tento zákon má současně nedostatky právě ve spojení pedagogiky a vědy, ve smyslu moderní a efektivní organizace provozu vysokých škol.

Předsedající předseda SN J. Stank: Ďakujem pánovi poslancovi Šilhánovi, ďalej dávam slovo poslancovi Balgavému, ktorý je posledný písomne prihlásený do rozpravy.

Poslanec SL P. Balgavý: Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, úvodom by som chcel krátko spomenúť, že tento zákon sa rodil dvomi spôsobmi. Rodil sa tak, ako sa rodí dieťa, čiže rodil sa živým, rodil sa v živej praxi vysokých škôl po 17. novembri 1989, rodil sa tak, že všetky nové demokratické inštitúcie, ktoré sú v ňom zakotvené, vznikali bez ohľadu na to, čo starý zákon umožňoval alebo nie. Zároveň sa tento zákon rodil aj za písacími stolami, keď sme sa snažili to, čo nám vznikalo pod rukami, nejakým spôsobom usmerňovať a nejakým spôsobom kodifikovať. Výsledkom toho bolo, že v starom zákone sme využili § 97, ktorý umožňuje zaviesť experiment na vysokých školách. Mnohé ustanovizne, ktoré vznikli ako akademické senáty, voľba akademických orgánov, atď., boli takto zakotvené nariadením vlády Slovenskej republiky, takže to, čo sa dialo na vysokých školách bolo nie proti zákonu, nie mimo zákon, ale v rámci zákona, v rámci § 97 starého zákona o vysokých školách, ktorý takýto experiment umožňuje.

Pripájam sa k vystúpeniu pána poslanca Šilhana, v ktorom sa hovorí o nedostatočnom prepojení vedeckých ustanovizní a vysokoškolských ustanovizní. O tom sme už niekedy v polovici februára uskutočnili spoločné stretnutie predstaviteľov vysokých škôl a vedeckých ustanovizní predovšetkým z akademických ústavov. Dovolím si zopakovať niekoľko viet, ktoré tam odozneli. Ospravedlňujem sa Federálnemu zhromaždeniu, že budú v ľahšom tóne.

Vysoké školy a akadémie vied mi pripomínajú dvoch rozvadených manželov. Ležia spolu na jednej posteli, sú obrátení k sebe chrbátom a naťahujú sa o malú perinu. Trasú sa zimou, lebo perina je malá a žiadnemu z nich poriadne nestačí. Čo keby sa tak obrátili k sebe tvárou a začali by sa milovať? Nielenže by im bolo teplejšie, perina by im možno lepšie stačila, ale možno by sa z toho milovania zrodilo dietko, ktoré by bolo lepšie ako oni dvaja. (Potlesk.)

V tom, akým spôsobom to urobiť, sa na tomto stretnutí už značne pokročilo a preto vás chcem o tom aj informovať. Vymyslel sa tam systém garantov, ktorý umožní financovať základný vedecký výskum tak v akademických ústavoch ako aj na vysokých školách; to je systém vedeckých garantov; ale vymyslel sa tam aj systém tzv. afilačných garantov, ktorý umožní finančne zainteresovať akademické ústavy na výchove našich študentov. Nechcem ísť do detailov, pretože tieto systémy ešte nie sú dostatočne rozpracované, ale pracuje sa na nich ďalej, a bude potrebné na nich pracovať.

Teraz k niektorým konkrétnym otázkam habilitácie. Kolega Zelenay tu spomínal, že je principiálne proti tomu, aby sa odoberali tituly. Ja si dovolím spomenúť niekoľko historických faktov, a preto mi dovoľte, aby som citoval výňatok zo zákona číslo 163/1969 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 19/1966 Zb., o vysokých školách. Hovorí v § 55 odsek 1 písm. a) : "V odôvodnených prípadoch minister školstva môže ..." a teraz pokračujem písmenom e) : " ... pracovníkov, ktorí spĺňajú morálne, politické, pedagogické, vedecké, umelecké a iné odborné predpoklady menovať za docentov, prípadne predkladať vláde návrh na vymenovanie riadnych a mimoriadnych profesorov, výnimočne bez habilitačného, prípadne vymenúvacieho konania." Tým sa tá záplava docentov a profesorov menovaných bez akéhokoľvek pokračovania na vysokých školách začala - zákonom č. 163/1969 Zb.

Předsedající předseda SN J. Stank: Poslanec Zelenay protestuje, že on to tak nepovedal a žiadal faktickú poznámku.

Poslanec SL P. Balgavý: V tom prípade sa ospravedlňujem; berte toto ako všeobecný úvod k otázkam habilitácií.

§ 75 zákona 39/1980 Zb., odsek 2, hovorí: "Za docenta určitého odboru možno vymenovať odborného asistenta, vedeckého alebo umeleckého pracovníka, alebo odborníka z praxe, ktorý vo svojej výchovno-vzdelávacej, vedeckej, alebo umeleckej práci vychádza z vedeckého svetového názoru, preukázal pedagogickú spôsobilosť, schopnosť tvorivo vedecky alebo umelecky pracovať, alebo potrebnú prax." O tom, akým spôsobom sa postupuje pri vymenúvaní za docentov a profesorov hovorí vyhláška č. 106/1980, kde sa v § 2 hovorí: "Vedecká spôsobilosť sa preukazuje najmä ..." a teraz sa vymenováva: " ... prácami, na základe ktorých bola udelená hodnosť doktora vied alebo kandidáta vied atď., monografickými, najmä dizertačnými prácami, odbornými prácami, vysokoškolskými učebnicami, výsledkami riešenia úspešne oponovaných úloh, objavmi a významnými vynálezmi a projektami." Čiže je tu celý komplex, akým spôsobom má dotyčný človek preukázať svoju spôsobilosť. Avšak § 3 znie: "Minister školstva môže menovať za docenta a navrhnúť vymenovať za profesora i bez návrhu a prerokovania podľa § 2." Čiže to je § 3, kde sa navrhujú docentúry a profesúry bez ničoho, a tie, ktoré boli udelené na základe práve tohto paragrafu, nový zákon zruší. To zrušenie nie je kádrovanie a postihovanie ľudí, pretože habilitačné pokračovanie a vymenovacie pokračovanie bude v súčasnej dobe podľa nového vysokoškolského zákona podstatne kratšie než dosiaľ, bude stačiť predložiť vedecké práce, nebude treba písať veľké habilitačné spisy, takže ľudia, ktorí napriek tomu, že boli menovaní podľa § 3 a nový zákon im ten titul docenta alebo profesora odoberie, môžu okamžite podať svoje vedecké práce a preukázať svoju vedeckú, odbornú a pedagogickú spôsobilosť spôsobom, ako to stanovuje zákon. Domnievam sa, že to práve týmto ľuďom, ktorí kvality majú, napriek tomu, že boli menovaní na základe § 3, umožní stáť tvárou do tváre študentom, ktorí sa voči nám stavajú veľmi kriticky.

K habilitáciám ešte jednu poznámku k tomu, čo tu navrhoval kolega poslanec Mezník, keď hovoril, že by mali byť dizertačné práce, habilitačné práce, atď., vždy z inej oblasti, ak som to správne pochopil. Dovolím si citovať slovenského básnika Š. Moravčíka, ktorý raz povedal, že stále píše jednu báseň. Ja som fyzik a stále robím jedno a to isté, len idem stále niekam inam, kam ma nápady a logika vlastnej práce vedú. Nie je možné vo vedeckej práci, obvzlášť prírodovedného charakteru, principiálne meniť oblasť zamerania, zvlášť keď je človek zakotvený v náročnej experimentálnej technike. Okrem toho sa domnievam, že pre vymenovanie za profesora je užitočné predložiť všetky práce, dokonca i počiatočné, ktoré ukazujú, kde sú zdroje takéhoto postupu, ktorým človek dospel k tej vedeckej úrovni, na základe ktorej sa uchádza o titul profesora.

K otázke titulov. Patrím k ľuďom s vysokoškolským vzdelaním, pred menom nemám nič a za menom mám niečo. Spôsobuje mi to neuveriteľne humorné situácie, pretože raz som inžinier, dokonca tak figurujem na niektorých návrhoch zákonov, inokedy som RNDr., vzdávam sa dokonca a vyhlasujem, že nemám právo sa za niečo vyhlasovať, že som proste doktor. Na titule skutočne moc nezáleží. To hovorím z vlastnej skúsenosti, pretože ho pred menom nemám, len za menom. Som veľmi rád, že sa budem menovať magister, ako to navrhol JUDr. Stome vo svojom pozmeňujúcom návrhu v ústavnoprávnom výbore. Pretože keď som fyzik a pôsobím na farmaceutickej fakulte, budem rád, keď budem považovaný za lekárnika, ako to niekto tu hovoril.

Pripájam sa tiež k návrhu pána poslanca Fišera, ktorý hovoril o vysokých školách vojenských. Som absolventom strednej vojenskej školy - VŠJŽT v Moravskej Třebovej a musím povedať, že bola dobrá. O tom svedčí to, že medzi nami, absolventami tejto školy, máme českého básnika a prekladateľa Shakespeara a moderných anglických básnikov, ministra národnej obrany, v tomto parlamente sme traja poslanci - absolventi tejto školy. Mňa osud priviedol na farmaceutickú fakultu, kde som sa stal biofyzikom.

Domnievam sa, že oddeľovať vojenské školstvo od civilného by nebolo užitočné, práve naopak. Jeho humanizácia a zcivilnenie a prenos ducha civilných univerzít do vojenských vysokých škôl by oddelenie na akési rezortné a nerezortné školstvo skôr spomalilo. Domnievam sa, že spolupráca s vojenskými vysokými školami v komplexe s civilnými školami týmto vojenským školám len pomôže, aby sa stali opäť tým, o čom tu hovoril kolega poslanec, ktorého meno som nezachytil, a ktorý je absolventom Vojenskej akadémie techniky v Brne, ktorá sa tiež považovala v minulosti za veľmi kvalitnú inžiniersku školu.

Otázka daní. Pán kolega Mezník spomínal, ako univerzita vo Wroclavi produkuje párky a uvažuje o zakúpení cukrovaru. V tomto novom vysokoškolskom zákone máme jeden veľmi múdry vynález, ktorý sa menuje akreditačná komisia a táto komisia posúdi, či vysoká škola je ešte stále vysokou školou alebo cukrovarom. V prípade, keď bude cukrovarom, bude možné udeľovať tituly doktorov cukrovarníckych vied, pokiaľ bude cukrovar na príslušnej vedeckej úrovni, ale keď bude vyrábať len cukor a nebude robiť a učiť cukrovarnícku vedu, tak komisia nebude váhať a príslušnú vysokú školu zruší.

Otázka, ktorú tu otvoril pán poslanec Baruš a ktorá sa týka rekonkurzov a ustanovení § 37: nie som právnik, takisto ako on, som prírodovedec, ale dovoľte, aby som vyslovil nasledujúce stanovisko. Domnievam sa, že pojem morálnej úrovne vysokých škôl návrh používa v ustanovení § 37 oprávnene. Cieľom tohto ustanovenia je umožniť posúdenie pôsobenia učiteľov vysokých škôl, ktorí sa spreneverili základným štandardom morálnej a odbornej úrovne a vedeckej etiky. Príkladom môže byť získanie vedeckých a pedagogických titulov len na základe politickej činnosti, morálnou diskreditáciou, etickou diskreditáciou, nepôvodnosťou svojich vedeckých publikovaných prác, podieľaním sa na pracovnoprávnych postihoch učiteľov, ktorí sa svojimi myšlienkami a etickými princípmi protivili minulému režimu, úplatnosťou pri skúškach, atď. Okrem toho sa domnievam, podľa toho, čo som sa v tomto Federálnom zhromaždení za krátky čas, čo tu pôsobím, naučil a čo sa vyskytuje i v iných zákonoch a proti čomu som sa ako prírodovedec na začiatku veľmi búril a snažil som sa o veľmi exaktné formulácie, že pojmom morálnej alebo občianskej bezúhonnosti sa zaoberajú aj iné právne predpisy, napr. právna úprava postavenia sudcov. Pojem morálnej bezúhonnosti je možné vymedziť len negatívne, pričom také vymedzenie vždy formuje právne rozvíjanie súdnej praxe. Negatívne vymedzenie znamená určenie prípadov chovania, ktoré sú v zrejmom rozpore s morálnou bezúhonnosťou. Neviem, či sa mýlim, ale myslím, že táto otázka asi bude v ústavnoprávnych výboroch po tomto zasadnutí diskutovaná.

Nakoniec posledná zmienka, pretože tu boli spomínané i odbory, zopakujem len to, čo som včera hovoril o malom školskom zákone. Keď sme tento zákon robili, keď ešte nebol kodifikovaný, keď sme na vysokých školách pracovali vo veľmi výbušnom prostredí, tak odbory nefungovali. Hovorím o ROH na vysokých školách; tam odbory nefungovali. Opakujem, že námety zákona, ktorý prerokúvame, boli publikované v denníku Smena z 25. januára 1990 na strane 7 s tým, že pripomienky a návrhy k nemu mali byť podané na ministerstvo školstva do 26. 2. 1990, čiže bol jeden mesiac pre otvorenú verejnú diskusiu. Podotýkam, že Zjazd odborového zväzu, ustanovujúci zjazd, bol 17. 2. 1990 a preto je prekvapujúce, že pripodmienky sú posielané 28. 4. 1990, čo znamená viac ako po dvoch mesiacoch od svojho ustanovenia. Keď sa odbory, ktoré majú združovať aktívne angažovaných ľudí vo funkciach, ktorí sa zaujímajú o vysokoškolskú výchovu, nechali diskusiu a pripomienky k návrhu zákona až na poslednú chvíľu a nereagovali včas, i keď mohli reagovať okamžite, domnievam sa, že to bola ich chyba a nie chyba navrhovateľov, že im ich k dispozícii nedali. Toto len na adresu odborov.