Z uvedených dôvodov tiež ČSSR plne podporovala
dlhoročné úsilie príslušných
orgánov OSN o kodifikáciu medzinárodného
zmluvného práva, završené diplomatickou
konferenciou OSN o zmluvnom práve, ktorá sa uskutočnila
vo Viedni vo dvoch etapách: 26. marca až 14. mája
1968 a 9. apríla až 22. mája 1969. Konferencia,
ktorej sa aktívne zúčastnili aj československí
právnici, prijala Viedenský Dohovor alebo Dohovor
o zmluvnom práve, ktorá vstúpila do platnosti
27. januára 1980. Dohovor je významným dokumentom,
kodifikujúcim všeobecne platné právne
pravidlá, týkajúce sa medzinárodných
zmlúv, celého postupu ich dojednania, uskutočňovania,
zmeny, zániku a ich výkladu.
Chcel by som sa, vážené súdružky
a súdruhovia, obmedziť len na tie základné
zásady zmluvného práva, ktoré nie
sú upravené v rámci obyčajového
medzinárodného práva, čo celý
rad štátov zneužíval a ktoré spomenutý
Dohovor kodifikoval.
Mám na mysli predovšetkým zásadu "poctivého
dodržiavania medzinárodných záväzkov",
známu už z rímskeho práva ako "pacta
sunt servanda". S dodržiavaním respektíve
nedodržiavaním tejto zásady má aj naša
republika neblahé skúsenosti. Chcel by som pripomenúť
najmä obdobie pred druhou svetovou vojnou, keď Západ,
nehľadiac na svoje zmluvné záväzky voči
Československej republike, vyplývajúce zo
spojeneckých zmlúv a z Paktu Spoločnosti
národov, nás ponechal napospas hitlerovskému
fašizmu. Viedenský dohovor záväzným
spôsobom stanoví kogentné pravidlo, že
(citujem) "Každá platná zmluva zaväzuje
strany a musí byť nimi plnená v dobrej viere".
Významné je aj ďalšie záväzné
pravidlo o neplatnosti zmlúv, dojednaných pod nátlakom
na štát hrozbou alebo použitím sily. Toto
pravidlo sa do Dohovoru dostalo na návrh československej
delegácie. Dohovor stanovuje, že dohovor, dojednaný
hrozbou alebo použitím sily za porušenia zásad
medzinárodného práva, vtelených do
Charty OSN, je neplatný ab initio, teda od začiatku.
Za príklad zmluvy, vynútenej silou, konferencia
uznala aj známu Mníchovskú dohodu, a tým
aj medzinárodno-právne uznala jej neplatnosť
od samého začiatku.
Veľmi závažná je tiež presná
úprava zásady vplyvu pods tatnej zmeny okolností
na platnosť zmluvy, známej ako klauzula "rebus
sic stantibus". Možnosť dovolávať sa
tohto dôvodu, ktorý sa v minulosti najviac zneužíval,
obmedzil Dohovor iba na prípady, keď sa okolnosti,
ktoré existovali v čase uzatvorenia zmluvy, nepredvídaným
spôsobom podstatne zmenili, pričom ich existencia
bola zásadnou podmienkou pre uzatvorenie zmluvy.
S výnimkou ustanovenia, upravujúceho riešenie
sporov, v ktorom sa stanoví obligatórna jurisdikcia.
Medzinárodného súdneho dvora, aj keď
len vo veľmi obmedzenom rozsahu, je Dohovor pre ČSSR
celkom prijateľný. Vzhľadom na to, že v
súlade s Dohovorom je možno voči predmetnému
ustanoveniu o obligatórnej jurisdikcii uplatniť výhradu,
odporúčam, aby ste s prístupom k Dohovoru
vyslovili súhlas s podmienkou uplatnenia uvedenej výhrady.
V tejto súvislosti by som chcel informovať, že
Dohovor ratifikovalo alebo k nemu pristúpilo už 52
štá tov. Z krajín socialistického spoločenstva
je to Bieloruská sovietska socialistická republika,
Nemecká demokratická republika, Ukrajinská
sovietska socialistická republika, Sovietsky zväz
a Juhoslávia. Ďalšie socialistické krajiny
Dohovor ústavne prerokúvajú.
Československé vnútroštátne právo
sa v otázkach dojednávania medzinárodných
zmlúv opiera predovšetkým o ústavné
zákony ČSSR, rozhodnutie prezidenta ČSSR
z 24. marca 1969 a ďalšie zákony, pokiaľ
sa týkajú medzinárodných zmlúv.
Na zabezpečenie ich riadneho a plynulého vnútroštátneho
prerokúvania prijala vláda ČSSR, po vstupe
Viedenského dohovoru do platnosti, známym uznesením
č. 31 z 28. januára 1982 Smernice pre dojednávanie,
ústavné prerokúvanie, uskutočňovanie
a vypovedanie medzinárodných zmlúv. Táto
Smernica zohľadnila všetky zásady medzinárodného
zmluvného práva kodifikovaného Viedenským
dohovorom o zmluvnom práve.
Predkladaný Dohovor je významnou medzinárodnou
politickou zmluvou z právnej oblasti, ktorá upravuje
jednu z najvýznamnejších oblastí medzinárodného
práva vôbec. Z tohto dôvodu podľa čl.
36 ods. 3 ústavného zákona o československej
federácii podlieha vyslovenie súhlasu s prístupom
k Dohovoru Federálnemu zhromaždeniu.
Prístup ČSSR bude ďalším krokom
na ceste k zvýšeniu účinnosti Dohovoru,
potvrdením československého kladného
stanoviska ku kodifikácii a pokrokovému rozvoju
medzinárodného práva a príspevkom
k zvýšeniu autority OSN v prospech trvalého
mieru a spolupráce medzi národmi.
Vážené súdružky a súdruhovia,
v mene vlády ČSSR odporúčam tento
Dohovor schváliť s uvedenou výhradou.
Předsedající předseda SL V. Vedra:
Děkuji soudruhu Lacovi za výklad. Návrh
byl přikázán k projednání
výborům ústavně právním
a zahraničním obou sněmoven. Výbory
Sněmovny lidu pověřily funkcí společné
zpravodajky členku ústavně právního
výboru poslankyni Janu Moltašovou a výbory
Sněmovny národů člena zahraničního
výboru poslance Jozefa Dobrovolného místo
onemocnělé poslankyně Ireny Prievozníkové.
Prosím nejdříve poslankyni Janu Moltašovou,
aby přednesla zpravodajskou zprávu.
Společná zpravodajka výborů SL
poslankyně J. Moltašová: Vážený
soudruhu předsedo, vážené soudružky
poslankyně, vážení soudruzi poslanci,
v důvodové zprávě k vládnímu
návrhu, kterým se předkládá
Federálnímu shromáždění
Československé socialistické republiky k
souhlasu Vídeňská úmluva o smluvním
právu, přijatá ve Vídni dne 23. května
1969, je dostatečně rozveden význam této
úmluvy kodifikující závazné
principy celého postupu sjednávání,
provádění, změny, zániku a
výkladu mezinárodních smluv mezi státy,
dostatečně je rozveden i význam institutu
mezinárodní smlouvy v podmínkách mírové
koexistence států různých společenských
soustav.
Vídeňská úmluva představuje
na straně jedné kodifikaci i před jejím
přijetím všeobecně uznávaných
a uplatňovaných zásad mezinárodního
obyčejového smluvního práva, na druhé
straně zpřesňuje i takové zásady,
které nebyly do té doby jednoznačně
upraveny.
Zásady zakotvené v úmluvě vycházejí
v podstatě z toho, že smlouvy musí být
uzavírány dobrovolně a v dobré víře
a že žádný stát, který takto
postupuje, nesmí trpět újmu.
Projev souhlasu ke smlouvě, vynucený podvodem, korupcí
a pod nátlakem, je bez jakýchkoliv právních
účinků a taková smlouva je nulitní.
Byl-li vykonán nátlak na stát hrozbou nebo
použitím síly za porušení norem
mezinárodního práva vtělených
do Charty Spojených národů, je smlouva nicotná
od samého počátku. Pro Československou
socialistickou republiku má z praktického i historického
hlediska význam uplatnění právě
této normy, a to jak již bylo řečeno
ve zprávě soudruha místopředsedy vlády
ve vztahu k Mnichovské dohodě. Velmi závažná
jsou i ustanovení o neplatnosti, zániku a přerušení
smluv. Tato ustanovení vytvářejí nejvýznamnější
zásadní normy progresívního rozvoje
práva mezinárodních smluv a posilují
právní jistotu a stabilitu ve smluvních vztazích.
Přijetí Vídeňské úmluvy
v roce 1969 završilo první etapu mnohaleté
práce v oblasti mezinárodního smluvního
práva. Z ní vycházela i Komise pro mezinárodní
právo při návrhu úmluvy kodifikující
pravidla provádění smluv uzavíraných
mezi státy a mezinárodními organizacemi navzájem,
která byla přijata diplomatickou konferencí
v roce 1986.
Soudružky poslankyně, soudruzi poslanci, výbory
Sněmovny lidu při posuzování předloženého
vládního návrhu shodně konstatovaly,
že Vídeňská úmluva, byť
je výsledkem mnohostranného kompromisního
jednání, odráží vůli převážné
většiny států dodržovat obecné
principy mezinárodního práva a přispívat
k dosažení cílů Organizace spojených
národů zakotvených v Chartě, tj. udržení
mezinárodního míru, mezinárodní
bezpečnosti, rozvoje přátelských vztahů
mezi národy a uskutečňování
mezinárodní spolupráce.
Úmluva je pro Československou socialistickou republiku
přijatelná, s výjimkou ustanovení
upravujícího řešení sporů,
a je v zásadních směrech shodná se
zaměřením československé zahraniční
politiky a smluvní praxe. Vzhledem k tomu, že v souladu
s úmluvou je možno k předmětnému
ustanovení o obligatorní jurisdikci Mezinárodního
soudního dvora, uvedenému v článku
66 úmluvy, uplatnit výhradu, doporučuji vám
jako společná zpravodajka výborů Sněmovny
lidu vyslovit s předloženým vládním
návrhem souhlas ve smyslu článku 36 odst.
3 ústavního zákona o československé
federaci. Děkuji za pozornost.
Předsedající předseda SL V. Vedra:
Děkuji společné zpravodajce výborů
Sněmovny lidu poslankyni Moltašové. Prosím
poslance Dobrovolného o jeho zpravodajskou zprávu.
Společný zpravodaj výborů SN poslanec
J. Dobrovolný: Vážený súdruh
predseda, vážené súdružky a súdruhovia
poslanci! Viedenský dohovor o zmluvnom práve je
mimoriadne významný kodifikačný dokument,
ktorý špecifikuje záväzné právne
princípy pre dojednanie, realizáciu, výklad,
zánik, neplatnosť a prerušenie plnenia medzinárodných
zmlúv.
Najvýznamnejšou zo zásad Dohovoru je zásada
dodržiavania medzinárodných záväzkov,
ktorých rešpektovanie je nevyhnutnou podmienkou toho,
aby medzinárodné zmluvy mohli plniť svoje poslanie.
Predkladaný dokument je politickou zmluvou, ktorá
ponúka využitie celého radu pokojných
prostriedkov riešenia medzinárodných sporov.
Odlišná povaha vnútroštátnych právnych
poriadkov vyžaduje, aby formulácia záväzkov
bola nielen v súlade s právnym poriadkom zmluvných
strán, ale aby odrážala jasnosť a nepochybnosť
ich vôle.
V súčasných podmienkach vedeckotechnickej
revolúcie, kedy je žiadúce vytvárať
ovzdušie vzájomnej dôvery a komplexnej bezpečnosti
v úsilí o odvrátenie jadrovej katastrofy
a kedy narastá uznanie objektívnej skutočnosti
mierového spolunažívania štátov
rozdielnych spoločenských sústav, narastá
aj význam medzinárodných zmlúv a spresňovania
pravidiel spolupráce medzi partnerskými krajinami.
Ako spoločný spravodajca výborov Snemovne
národov preto odporúčam poslancom snemovne
súhlasiť s Viedenským dohovorom o zmluvnom
práve.
Předsedající předseda SL V. Vedra:
Děkuji společnému zpravodaji výborů
Sněmovny národů poslanci Dobrovolnému.
Do rozpravy k tomuto bodu se nikdo z poslanců písemně
nepřihlásil. Ptám se proto, zda někdo
z vás žádá o slovo. (Nikdo se o slovo
nehlásil.) Nikdo.
Můžeme tedy přistoupit k hlasování.
V zasedací síni se stav nezměnil. Obě
sněmovny jsou usnášení schopné.
V parlamentním tisku č. 21 se navrhuje usnesení,
kterým se doporučuje souhlasit s Vídeňskou
úmluvou s výhradou k jejímu článku
66.
Nejdříve prosím o hlasování
poslance Sněmovny národů.
Kdo z poslanců Sněmovny národů souhlasí
s návrhem usnesení podle doporučení
společného zpravodaje výborů této
sněmovny, nechť zvedne ruku. (Hlasuje se.) Děkuji.
Je někdo proti? (Nikdo.) Nikdo.
Zdržel se někdo hlasování? (Nikdo.)
Nikdo.
Poslanci Sněmovny národů návrh usnesení
schválili.
Nyní prosím o hlasování poslance Sněmovny
lidu.
Kdo z poslanců této sněmovny souhlasí
s návrhem usnesení podle doporučení
společné zpravodajky výborů Sněmovny
lidu, nechť zvedne ruku. (Hlasuje se.) Děkuji.
Je někdo proti? (Nikdo.) Nikdo.
Kdo se zdržel hlasování? (Nikdo.) Nikdo.
Také poslanci Sněmovny lidu schválili jednomyslně
návrh usnesení.
Vzhledem k souhlasnému usnesení obou sněmoven
konstatuji, že Federální shromáždění
Československé socialistické republiky souhlasí
s přístupem Československé socialistické
republiky k Vídeňské úmluvě
o smluvním právu, přijaté ve Vídni
dne 23. května 1969, s výhradou k jejímu
článku 66 v tomto znění: "Československá
socialistická republika se necítí vázána
ustanovením článku 66 Úmluvy a prohlašuje
v souladu se zásadou suverénní rovnosti států,
že v každém případě je k
předložení sporu Mezinárodnímu
soudnímu dvoru nebo smírčímu řízení
nutný souhlas všech stran sporu."
(Poznámka redakce: usnesení FS č.
18, SL č. 40, SN č. 45.)
Dále, soudružky a soudruzi poslanci, máme na
pořadu
Vládní návrh odůvodní místopředseda
vlády Československé socialistické
republiky soudruh Karol Laco. Prosím, aby se ujal slova.
Místopředseda vlády ČSSR s. K.
Laco: Vážený súdruh predseda, vážené
súdružky a súdruhovia, vážení
hostia! Je tragickou skutočnosťou, že na sklonku
XX. storočia - storočia socialistických revolúcií
a rozkvetu tvorivých síl človeka - dochádza
ešte stále v niektorých častiach našej
malej planéty k hrubému a masovému pošliapavaniu
základných ľudských práv. Jeden
z nejdrastickejších príkladov útlaku
celých etnických skupín, založeného
na rasovej segregácii a diskriminácii, môžeme
nájsť na juhu čierneho kontinentu - v Juhoafrickej
republike. Všetci ho poznáme pod pojmom apartheidu
- rasistickej politiky oficiálne uskutočňovanej
vládou tejto krajiny s cieľom rozdeliť obyvateľstvo
na základe rasovej príslušnosti a navždy
zachovať panstvo bielej menšiny nad ostatnými
skupinami obyvateľstva, či už ide o pôvodné
černošské obyvateľstvo, ktorému
sa teraz upierajú všetky práva, alebo o osoby
ázijského pôvodu a miešancov.
Systém apartheidu, ktorý sa v Juhoafrickej republike
praktikuje vo všetkých oblastiach života spoločnosti,
už nemožno označiť ako púhe porusovanie
ľudských práv - apartheid je zločinom,
zločinom medzinárodným, zločinom proti
ľudstvu. Je v príkrom rozpore s Chartou OSN, Všeobecnou
deklaráciou ľudských práv, Medzinárodnými
paktami o ľudských právach a medzinárodným
dohovorom o odstránení všetkých foriem
rasovej diskriminácie z roku 1966.
Nemožno prehliadnuť ani to, že Juhoafrická
republika vytvára na juhu Afriky svojou agresívnou
zahraničnou politikou, nezákonnou okupáciou
Namíbie a protíprávnymi akciami proti susedným
štátom, ďalšiu oblasť medzinárodného
napätia, z ktorej vychádza hrozba mieru a bezpečnosti
ľudstva.
Dobre si uvedomujeme aj to, že apartheid existuje iba vďaka
ekonomickej, politickej ale aj vojenskej podpore niektorých
západných štátov, ktoré, pohŕdajúc
príslušnými rozhodnutiami orgánov OSN,
zamedzujú prijatie skutočne účinných
opatrení na dôslednú medzinárodnú
izoláciu tohto neľudského rasistického
režimu a na jeho konečnú likvidáciu.
Možno práve preto sa boj proti apartheidu stal záležitosťou
celej pokrokovej medzinárodnej verejnosti. Valné
zhromaždenie OSN a ďalšie orgány OSN, predovšetkým
Rada bezpečnosti, prijali celý rad rezolúcií,
odsudzujúcich tento režim a vyzývajúcich
k jeho politickej a hospodárskej izolácii. Jednou
z najvýznamnejších bola rezolúcia 30/68/XXVIII/,
prijatá z iniciatívy ZSSR, ktorá schválila
Medzinárodný dohovor o potlačovaní
a trestaní zločinu apartheidu.
ČSSR, ktorej zahraničná politika je dôsledne
marxisticko-leninská, pokroková a humánna,
je spolu s ostatnými socialistickými krajinami na
čele boja za vyhubenie apartheidu, a je teda zmluvnou stranou
aj spomenutého dohovoru. Bola spoluautorkou aj radu ďalších
rezolúcií. Vše tky rozhodnutia medzinárodných
orgánov týkajúce sa prerušenia stykov
s JAR a jej izolácie v medzinárodnom živote
dôsledne dodržiava.
Ďalším významným konkrétnym
činom na ceste k úplnému odstráneniu
politiky rasovej diskriminácie je prijatie Medzinárodného
dohovoru proti apartheidu v športe (rezolúciou 40.
VZ OSN č. 40/64).
Tento Dohovor predstavuje závažný medzinárodno-právny
dokument s veľkým politickým dosahom. Záväzky
z neho vyplývajúce postihujú oblasť
špecifickú - oblasť športu a sú zamerané
na to, aby sa prerušili všetky športové
styky s JAR a s juhoafrickými športovcami a na úplnú
izoláciu apartheidu aj v tejto oblasti. Zmluvné
štáty sa zaväzujú prijať príslušné
opatrenia aj proti svojím športovým organizáciám,
družstvám a športovcom, ak porušia spomínaný
zákaz športových stykov. Dohovor tiež
postihuje športovcov tretích štátov, ktorí
udržiavajú športové styky s krajinami
uskutočňujúcimi politiku apartheidu alebo
so športovými organizáciami týchto krajín.
Na základe Dohovoru sa vytvorí Komisia proti apartheidu
v športe, ktorej budú zmluvné štáty
pravidelne podávať správy o uskutočňovaní
ustanovení Dohovoru. Nepredpokladá sa však,
že by ČSSR svojím vyhlásením
uznala právomoc komisie na prijímanie sťažností
iných štátov na porušenie Dohovoru. Takéto
vyhlásenia ČSSR neučinila ani v prípade
iných medzinárodných zmlúv, pretože
v sebe skrývajú možnosť zasahovania do
vnútorných záležitostí.
Podpis a ratifikácia Medzinárodného dohovoru
proti apartheidu v športe sú v úplnom súlade
so zásadami a cieľmi československoj zahraničnej
politiky, zamerané na dôslednú likvidáciu
všetkých foriem rasovej diskriminácie. Tento
náš prístup ostro kontrastuje s postojom západných
krajín, ktoré sa nezapojili do práce 24členného
ad hoc výboru proti apartheidu v športe, ktorý
Dohovor vypracoval a predložil Valnému zhromaždeniu.
Západné krajiny sa zdržali hlasovania o rezolúcii,
ktorá Dohovor prijala. Do dnešného dňa
nepripojili pod text Dohovoru ani jeden podpis, nehovoriac už
vôbec o ratifikácii.
Pravda, sám predpoklad, že zmluvnou stranou Dohovoru
sa stane veľký počet socialistických
a rozvojových krajín je faktom veľkého
politického aj medzinárodno-právneho dosahu.
ČSSR podpísala text Dohovoru, otvorený na
podpis v máji 1986, v poradí ako 73. štát
dňa 25. februára 1987. Z krajín socialistického
spoločenstva podpísali Dohovor už BSSR, Kuba,
MOĽR, MĽR, NDR, PĽR, USSR, ZSSR, BĽR a tiež
SFRJ. Dohovor ratifikovalo 13 štátov, zo štátov
socialistických to je ZSSR a NDR. Podmienkou pre vstup
Dohovoru do platnosti je uloženie 27 listín alebo
listín o schválení, prijatí či
prístupe u generálneho tajomníka OSN, ktorý
je depozitárom Dohovoru. Pokroková medzinárodná
verejnosť sa usiluje, aby Dohovor vstúpil do platnosti
v čo najkratšom čase.