Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Aj ja ďakujem, pán poslanec Masopust. Ďalší
prihlásený do rozpravy je pán poslanec Gémesi.
Prosím, pán poslanec.
Poslanec SN K. Gémesi: Vážený pán
predseda, vážený pán predsedajúci,
vážené Federálne zhromaždenie,
aj keď v priebehu prerokúvania Dohovoru o ochrane
ľudských práv stanovisko stálej parlamentnej
komisie pre ľudské práva a menšiny žiadané
nebolo, dovoľujem si ako jej predseda zaujať stanovisko
teraz.
Hneď na úvod považujem za potrebné zdôrazniť,
že odporúčame podporišť ratifikáciu
tohto Dohovoru a prijatie uznesenia predloženého vládou
v tlači 1176 vrátane výhrady k článku
5 a 6.
Aj my požadujeme za dôležité, ako bolo
už zdôraznené predo mnou, že ratifikáciou
Dohovoru sa aj náš právny systém obohacuje
o dva významné právne inštitúty,
ktorými je Európska komisia pre ľudské
práva a Európsky súd pre ľudské
práva. Tieto inštitúty budú k dispozícii
nielen susedným štátom, ale aj fyzickým
osobám a nevládnym inštitúciám.
Ako každý členský štát Rady
Európy, ktorý k tomuto Dohovoru, aj naša republika
bude mať po jednom zástupcovi ako v komisii, tak aj
v Európskom súde pre ľudské práva.
Bolo by určite zaujímavé vedieť, ako
bude uskutočnený výber týchto dvoch
právnikov, ktorým sa dostane tejto vysokej cti,
a myslím, že o tomto výbere by sme mali byť
informovaní aj my. V prípade komisie bude náš
zástupca volený na 6 rokov s možnosťou
znovuzvolenia a v prípade Európskeho súdu
je to na 9 rokov.
Na záver by som si dovolil upozorniť toto ctené
zhromaždenie, ale aj tých, ktorí v poslednej
dobe organizujú rôzne prieskumy verejnej mienky vo
veci trestu smrti, že prijatím tohto dohovoru, presnejšie
protokolu č. 6, znovu potvrdzujeme naše odhodlanie
definitívne zrušiť trest smrti, o ktorom sme
už rozhodli. Na rozdiel od väčšiny článkov
od ustanovenia tohto protokolu totiž nie je možné
odstúpiť a nepripúšťa sa ani výhrada.
Ďakujem za pozornosť.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem pán poslanec Gémesi. Pýtam sa
kolegov, či ešte chcú vystúpiť
v diskusii. Kto sa, prosím, hlási? (Nikdo.) Nikto.
Týmto prehlasujem rozpravu za skončenú a
prosím teraz pána podpredsedu vlády Rychetského,
aby komentoval doterajšie vystúpenia, poprípade,
aby nás oboznámil s obsahom protokolu č.
10, pretože ten nie je priložený k tlači
1176 a ktorá bola distribuovaná zvlášť.
Místopředseda vlády ČSFR P. Rychetský:
Vážený pane předsedo, vážený
pane předsedající, vážené
dámy a pánové, diskuse, resp. rozprava Federálního
shromáždění k předložené
Úmluvě o lidských právech byla stručná,
ale jednoznačně potvrdila vůli tohoto sboru,
vůli projevenou 9. ledna minulého roku, vůli
přihlásit se nejen ke konceptu univerzality lidských
práv a svobod, ale především k dodržování
toho konceptu.
S ohledem na to, že všechna vystoupení podporují
naše rozhodnutí ratifikovat evropskou Úmluvu
o lidských právech a svobodách, omezím
své vystoupení na jedinou skutečnost: 6.ledna
t.r. podepsaly členské státy Rady Evropy
dodatkový protokol č. 10 Úmluvy o lidských
právech a základních svobodách. Z
těchto důvodů nemohl být tento protokol
součástí tisku 1176, ačkoliv ve svém
úvodním slovu jsem požádal Federální
shromáždění, aby vyslovilo souhlas s
úmluvou i ve znění protokolu č. 10.
Je tudíž mou povinností objasnit vám
obsah tohoto protokolu. Je velice jednoduchý.
Úmluva o lidských právech se mění
tímto protokolem v jednom jediném bodě, v
odstavci 1 článku 32, kde se vypouští
jedno jediné slovo. Jde o procedurální ustanovení
podle předchozího znění Úmluvy,
když Výbor ministrů rozhoduje o tom, zda předloží
stížnost Evropskému soudu či nikoliv,
vyžadovala se dvoutřetinová většina
zástupců oprávněných zasedat
v tomto Výboru. Protokolem č.10 se vypouští
slovo dvoutřetinová, takže ratifikujeme Úmluvu
v tomto novém znění, ve Výboru ministrů
Rady Evropy členských zemí se rozhoduje většinovým
hlasováním, bez této kvalifikované
většiny. To je jediná změna obsažená
v protokolu č. 10 k této Úmluvě. Děkuji.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem, pán podpredseda. Zdá sa, že môžme
pristúpiť k hlasovaniu. Pýtam sa však
pred tým spravodajcov, či chcú niečo
dodať. (Zpravodajové slovo nežádají.)
Nie.
Prosím všetkých poslancov, ktorí sa
nachádzajú v priľahlých priestoroch,
aby vstúpili do sály a zúčastnili
sa hlasovania. Budeme hlasovať o tlači 1176. Konkrétne
budeme hlasovať o návrhu schvaľovacieho uznesenia,
ako je v tejto tlači uvedené na prvej strane. Prečítam
ho.
Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky súhlasí
1. S Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd prijatým v Ríme dňa 4. 11. 1950,
v znení protokolu č. 3, 5, 8, 9 a 10 a protokoly
k Dohovoru č. 1, 2, 4, 6 a 7.
2. Súhlasí s tým, aby
a) boli učinené prehlásenia, že Česká
a Slovenská Federatívna Republika na základe
vzájomnosti a po dobu 5 rokov, ktorá sa bude mlčky
predlžovať vždy o obdobie ďalších
piatich rokov, pokiaľ ČSFR svoje prehlásenie
neodvolá pred uplynutím prebiehajúceho obdobia,
- uznáva právomoc Európskej komisie pre ľudské
práva prijímať podľa článku
25 Dohovoru sťažnosti osôb, nevládnych
organizácií, alebo skupín osôb považujúcich
sa za poškodených v dôsledku porušenia
práv priznaných Dohovorom, články
1 až 3 protokolu č. 1, články 1 až
4 protokolu č. 4, články 1 až 5 protokolu
č. 7, pokiaľ k porušeniu práv vyplývajúcich
z týchto dokumentov došlo po nabytí ich platnosti
pre ČSFR, uznáva právomoc Európskeho
súdu pre ľudské práva podľa článku
46 Dohovoru k výkladu a použití dohovoru, článku
1 - 3 protokolu č. 1, čl. 1 - 4 protokolu č.
4 a čl. 1 - 5 protokolu č. 7, pokiaľ k porušeniu
práv vyplývajúcich z týchto dokumentov
došlo po nadobudnutí ich platnosti pre,
b) bola urobená nasledujúca výhrada k čl.
5 a 6 Dohovoru: "ČSFR podľa čl. 64 Dohovoru
činí výhradu k článkom 5 a
6 Dohovoru v tom zmysle, že tieto ustanovenia nebránia
ukladaniu disciplinárneho trestu väzenia podľa
§ 17 zákona č. 76/1959 Zb., o niektorých
služobných pomeroch vojakov."
Toto je text schvaľovacieho uznesenia, o ktorom teraz nechám
hlasovať. Konštatujem, že obidve snemovne sú
uznášaniaschopné. Text sa schvaľuje nadpolovičnou
väčšinou prítomných v obidvoch
snemovniach.
(Hlasuje se.)
(14.51 hodin)
Kto súhlasí s textom schvaľovacieho uznesenia
- tlač 1176, nech zdvihne ruku a stlačí tlačidlo!
(SN 113, SL 107)
Kto je proti? (SN 0, SL 0)
Kto sa zdržal hlasovania? (SN 1, SL 0)
V Snemovni národov hlasovalo 113 poslancov za, nikto nebol
proti a 1 sa zdržal hlasovania, v Snemovni ľudu 107
za, nikto proti a nikto sa nezdržal hlasovania.
Ďakujem. Konštatujem, že s ohľadom na súhlasné
uznesenia obidvoch snemovní Federálne zhromaždenie
ČSFR súhlasí s Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd prijatých
v Ríme 4. 11. 1950 v znení príslušných
protokolov a protokolov, ktoré sú citované
v príslušnej tlači.(Potlesk.)
(Poznámka redakce: usnesení FS č. 261, SN
č. 431, SL č. 408)
Prejdeme k ďalšiemu bodu programu v zmysle schváleného
návrhu programu, ktorým je
návrh ústavného zákona, ktorým
sa mení a dopĺňa ústavný zákon
č. 327/1991 Zb., o referende (tlač 1055) a návrh
uznesenia Snemovne ľudu a Snemovne národov (tlač
1197).
Prosím obsluhu tabule, ktorú máme po boku
predsedníckej tribúny, aby vymenili číslo
tlače - patrí tam číslo 1055, eventuálne
1197.
Návrh ústavného zákona je zákonodarnou
iniciatívou prezidenta republiky pána Václava
Havla. Tento návrh odôvodnil prezident v úvode
19. spoločnej schôdze snemovní 3. decembra
1991 a teraz poveril výkladom pána predsedu Najvyššieho
súdu federácie JUDr. Otakara Motejla.
V súlade s rokovacím poriadkom bol návrh
prikázaný všetkým výborom snemovní,
mimo výborov mandátových a imunitných
a výboru iniciatívneho a petičného.
Predsedovia snemovní svojimi opatreniami poverili zhrnutím
výsledkov, prípravou stanoviska a návrhu
uznesenia obidva výbory ústavnoprávne, ktoré
predkladajú snemovniam návrh uznesenia (tlač
1197). Tieto návrhy odôvodní teraz spravodajca
Snemovne ľudu pán Ernest Valko a za Snemovňu
národov pán poslanec
Jan Vild. Prosím obidvoch pánov poslancov, aby zaujali
svoje miesta v spravodajských laviciach.
Najskôr prosím zástupcu predkladateľa
pána dr. Motejla, aby odôvodnil predložený
návrh.
Předseda Nejvyššího soudu ČSFR
O. Motejl: Vážený pane předsedo, vážený
pane předsedající, vážené
paní poslankyně, vážení páni
poslanci, dostalo se mi cti vám z pověření
prezidenta České a Slovenské Federativní
Republiky předložit jeho návrh Ústavního
zákona, kterým se mění a doplňuje
Ústavní zákon č. 327/1991 Sb. o referendu
(tisk 1055).
Smyslem tohoto návrhu je doplnit ústavní
zákon o další subjekty, které mohou
podat návrh na vyhlášení referenda,
a to o hlavu státu a o lidovou iniciativu.
Druhým momentem návrhu novely je zkrácení
zákonem vyměřené lhůty konání
referenda ve vztahu k všeobecným volbám a konečně
stanovení podmínky jednoznačnosti pro návrh
na vystoupení jedné z republik z československé
federace.
Referendum je ústavní institut běžný
v řadě zemí, jejichž systém se
opírá o principy parlamentní demokracie.
Není zpochybněním těchto principů,
nýbrž naopak vyjádředním jejich
základní myšlenky, totiž odvozenosti suverenity
státu, vlády a zastupitelských orgánů
od základní demokratické suverenity, totiž
suverenity občana.
Referendum může mít zásadně dvojí
smysl. Rozhoduje se jím bud v zásadních otázkách
důležitých pro všechny občany,
v otázkách pro budoucnost občanů takříkajíc
životních, kde suverenita občana je svým
způsobem nezastupitelná. Není pochyb o tom,
že otázka zachování společného
státu, či jeho rozdělení je právě
takovou otázkou.
Druhý smysl referenda může spočívat
v tom, že občané rozhodují o určité
zásadní otázce, o níž se zastupitelský
sbor z těch či oněch důvodů
dohodnout nedokáže, ač je jinak schopen rozhodnout
a rozhoduje o jiných otázkách.
Právě z těchto úvah vychází
i návrh na rozšíření počtu
subjektů oprávněných referendum iniciovat.
Má-li se totiž občanům předložit
k rozhodnutí problém, o jehož řešení
se zastupitelský sbor nemůže dohodnout, nelze
očekávat, že se zastupitelský sbor dohodne
na otázce, která tento problém vyjadřuje
a formuluje. V tomto případě je tedy logické,
aby zodpovědnost za formulaci otázky a vyhlášení
referenda převzal na sebe ústavní činitel,
který je zastupitelským sborem volen, totiž
prezident republiky. Návrh předpokládá,
že tak může učinit pouze se souhlasem
Federální vlády. Souhlas vlády jako
tělesa přímo odpovědného parlamentu
by měl být dostatečnou zárukou, že
referendum nebude vyhlašováno svévolně
či neuváženě.
Ze stejné úvahy vychází návrh
pokud podmiňuje vyhlášení referenda
vysloveným požadavkem určitého počtu
občanů, tedy lidovou iniciativou. Navržený
kvalifikovaný počet občanů, požadující
vyhlášení referenda, tj. 500 tisíc občanů
oprávněných volit do České
národní rady a 250 tisíc občanů
oprávněných volit do Slovenské národní
rady, lze ve srovnání s platnými úpravami
v jiných evropských zemích označit
za spíše vysoký.
Zkrácení lhůty k možnosti konat referendum
ve vztahu k všeobecným volbám reaguje především
i na naši současnou situaci, mělo by však
obecně zpřístupnit možnost využití
tohoto institutu v zákonem vymezených mezích.
Paní a pánové poslanci, dovolávám
se vaší paměti na projev pana prezidenta, přednesený
z tohoto místa dne 3.12.1991, kterým souborně
vysvětlil svoji legislativní iniciativu i vzhledem
k tomuto zákonu, iniciativu, kterou uplatnil především
proto, aby ušetřil náš společný
stát a naši společnost krizových situací,
které by mohly stále ještě zranitelnou
demokracii silně poškodit, nebo dokonce znehodnotit.
Navržená novela ústavního zákona
o referendu rozhodně nesleduje principiální
zásah do systému ústavních záruk,
nesměřuje ani k posílení přímé
demokracie na úkor demokracie parlamentní, a je
proto uvažována a předkládána
především v úmyslu vytvořit operativní
a rychle použitelnou pojistku pro případ, že
by se referendum ukázalo být jedinou cestou k vyjasnění
našeho státoprávního uspořádání.
Pan prezident jako navrhovatel tohoto ústavního
zákona sledoval průběh projednávání
návrhu tohoto zákona ve výborech FS, a vzhledem
k tomu jsem v jeho zastoupení jako navrhovatel zmocněn
prohlásit, že souhlasí s návrhem usnesení
výborů ústavně právních,
přednesených k tomuto návrhu, jak jsou obsaženy
v tisku 1197. Proto vás žádám a současně
navrhuji, abyste návrh novely (tisk 1055) ústavního
zákona č. 327/1991 Sb., projednali a posléze
přijali i se změnami a doplňky, jak jsou
navrženy v tisku 1197. Děkuji za pozornost.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem doktorovi Motejlovi. Upozorňujem, že
základom pre prerokúvanie tohto návrhu bude
tlač 1197, ktorá je návrhom výborov
ústavnoprávnych. Číslo 1055 označuje
číslo tlače, kde je vlastný prezidentský
návrh.
Vážené kolegyne a kolegovia, viem, že
ste sa dlho nevideli, takže si máte čo povedať.
Cez to by som vás prosil, aby ste venovali trochu viac
pozornosti rečníkom a aby ste k nim boli kolegiálni.
Teraz prosím niektorého zo spravodajcov, aby sa
ujal slova. Prvý vystúpi podpredseda Snemovne ľudu
poslanec Valko, ktorý prehovorí za výbory
ústavno právne Snemovne ľudu.
Společný zpravodaj výborů SL E. Valko:
Vážený pán predseda, vážený
pán predsedajúci, milé kolegyne, vážení
kolegovia, pristupujeme k prerokúvaniu návrhu prezidenta
republiky, ktorým sa mení a doplňuje ústavný
zákon č. 327/91 o referende (tlač 1055) v
znení spravodajskej správy ústavnoprávnych
výborov (tlač 1197). Vo svojej spravodajskej správe
k už prijatému ústavnému zákonu
o referende som sa dotkol aj otázky problematiky ľudovej
iniciatívy, ktorá sa chápe ako kompetencia
ľudu vyvolať normotvorné, predovšetkým
parlamentné rokovania, pri ktorom sa delí ľud
o túto kompetenciu s parlamentom, prípadne s hlavou
štátu. K výkonu tejto iniciatívy sa
vyžaduje určitý počet občanov,
ktorí svoj súhlas prejavujú podpismi.
Výsledkom takejto iniciatívy je vždy záväzný
návrh, ktorého obsahom je alebo aby parlament prerokoval
a uzniesol sa, alebo aby ľud sám o ňom rozhodol.
Všeobecne je teda možné konštatovať,
že ľudová iniciatíva je jedným
zo subjektov, ktoré môžu iniciovať referendum.
Ďalšími sú obvykle parlament alebo hlava
štátu.
V tejto súvislosti je potrebné zaoberať sa
otázkou vzťahu parlamentu k ľudovej iniciatíve.
Demokratická politická náuka uvádza,
že všetka moc patrí ľudu (viďte tiež
článok 2 ods. 1 Ústavy ČSFR). Je tu
teda predstava, že ľud ako akási vyššia
inštancia je povolaná s konečnou platnosťou
rozhodovať o veciach a prejavoch nižšej "inštancie",
to jest parlamentu.
Táto fikcia sa však dostala do rozporu s inou predstavou,
a to s predstavou, že parlament je priamym a bezprostredným
reprezentantom ľudu, a teda je s ním vlastne identický.
Tu je nutné všimnúť si dikciu článku
II ods. 2 Ústavy ČSFR, ktorá uvádza,
že štátnu moc vykonáva ľud zákonodarnými
zbormi, teda parlament má postavenie reprezentatívny,
pod čím sa rozumie náuka o štáte;
také štátne zriadenie, v ktorom podľa
ústavy ľud ako štátny orgán, hlavne
zákonodarný, je zastúpený iným
orgánom a to parlamentom, ktorý sa z toho dôvodu
nazýva zastupiteľským.
Pýtam sa preto - má v prípade tejto funkcie
o reprezentatívnosti parlamentu miesto inštitút
priamej bezprostrednej demokracie vo forme ľudového
referenda? Odpoveď na túto otázku nie je samozrejme
jednoznačná. Keď si však vezmeme ústavy
jednotlivých demokratických štátov do
rúk, zistíme, že inštitút priamej
demokracie je v nich zakotvený, či ide o ústavy
z konca minulého storočia alebo o ústavy,
ktoré boli prijaté v poslednej dobe. Tak napríklad
Ústava Švajčiarska z roku 1874 v článku
89 a v článku 123 ods. 1 obsahuje aj inštitút
ľudového hlasovania. Rakúska ústava
z roku 1920 v článku 41 ods. 2 dokonca predpisuje
určitý počet hlasov nutných na vyvolanie
referenda.
Po druhej svetovej vojne sa dostalo nečakane veľkej
podpory inštitútu priamej demokracie vo forme ľudového
hlasovania. Tak tomu bolo v talianskej ústave z roku 1947,
kedy v článku 75 sa vyžaduje 500 tisíc
voličov na vyvolanie ľudovej iniciatívy. Taktiež
vo francúzskej ústave z roku 1958 v článku
7 a 20 a v Ústave Spolkovej republiky Nemecko v článku
29 ods. 3 je zakotvený tento princíp.
Ako som už vyššie uviedol, v súčasnosti
nie je ničím neobvyklým zakotvenie inštitútu
ľudového hlasovania. Ako príklad by som uviedol
Ústavu Španielska, kde v článku 87 je
zakotvený aj počet 200 tisíc hlasov potrebných
pre vyvolanie ľudovej iniciatívy.
A ako je to s inštitútom ľudovej iniciatívy
vo svetle našej ústavnej histórie. Keď
si všimneme ustanovenie § 46 ústavného
zákona 121/20 Zb. zák. a nariadení, zistíme,
že Ústava Československej republiky nepoznala
inštitút ľudovej iniciatívy. Šud
mohol byť k priamemu hlasovaniu vyzvaný len o vládnom
návrhu zákona, a to len v prípade, keď
bol parlamentom vládny návrh zamietnutý.
Tu je však nutné zdôrazniť, že ani
ľudovým hlasovaním nebolo možné
zmeniť ústavu alebo ústavné zákony.
Po roku 1948 už ani Ústava 9. mája (ide o Ústavu
č. 150/48) ani Ústava z roku 1960 nepoznala inštitút
priamej demokracie. Až ústavný zákon
č. 327/91 znovu po viac ako 50 rokoch zaviedol túto
formu do ústavného systému, pretože
však neobsahuje ľudové hlasovanie, znovu sa k
nemu vraciame, čo je aj predmetom dnešného
rokovania.
Na záver k tejto problematike stojí za zmienku určenie
počtu hlasov, ktoré môžu vyvolať
ľudovú iniciatívu. V už citovanej švajčiarskej
ústave (článok 89 ods. 2) sa uvádza
okrem iného, že spolkové zákony je nutné
predložiť národu na prijatie, keď okrem
iného to vyžaduje 30 tisíc švajčiarskych
občanov. Podobne je to so štátnymi zmluvami
so zahraničím, ktoré sa uzatvárajú
na neurčitú dobu alebo na dobu viac ako 15 rokov.
Z vyššie uvedených príkladov (myslím
na Španielsko alebo Taliansko) je zrejmé, že
v týchto ústavách je uvedené, že
na vyvolanie ľudovej iniciatívy je potrebných
500 tisíc hlasov, v Rakúsku 200 tisíc hlasov.
Z toho je zrejmé, že prezidentov návrh v tejto
časti, ktorá sa zaoberá počtom hlasov,
nie je ničím neobvyklým, že je to bežné,
dokonca by som mohol povedať, že proti pomeru k počtu
obyvateľov krajín, ktoré som uviedol, je tento
počet pomerne vysoký.
Vážené dámy a páni, predložený
návrh prezidenta republiky obsahuje aj zmenu ústavného
zákona č. 327/91 aj v tom smere, že hlava štátu
môže za určitých okolností iniciovať
referendum. Dovoľte mi v tejto súvislosti opätovne
krátky exkurz do niektorých ústav demokratických
štátov, aby som poukázal na to, akým
spôsobom je táto otázka v nich riešená.
Zameriam sa pri tom predovšetkým na tie ústavy,
kde je zakotvený parlamentný systém vlády.
Talianska ústava, čl. 87, hovorí, že
v prípadoch stanovených ústavou vypisuje
prezident republiky ľudové referendum. Španielsko,
čl. 62, kráľovi, ako hlave štátu
prináleži zvolávať voličov, aby
sa vyslovili v referende v prípadoch, ktoré určuje
ústava. Aj v týchto dvoch prípadoch je zrejmé,
že nie je ničím neobvyklým, keď
hlava štátu má právo vypísať
referendum v prípadoch, kedy to stanovuje ústava.
Vážené Federálne zhromaždenie,
ako spoločný spravodajca výborov Snemovne
ľudu navrhujem, aby ste prijali iniciatívny návrh
prezidenta republiky aj s prípadnými pozmeňovacími
návrhmi, ktoré vzídu z rokovania na tomto
pléne. Ďakujem za pozornosť.