Poslanec SN F. Šebej: Vážený pán
predsedajúci, vážení kolegovia, kritických
slov na adresu o česko-slovenskej zahraničnej politike
tu odznelo viac ako dosť. Pri niektorých by som sa
rád pozastavil a čiastočne ľutujem,
že sa niektorým mojim predrečníkom podarilo
povedať väčšinu z toho, čo som mal
na srdci a na mysli ja. Mám na mysli vystúpenie
obidvoch spravodajcov, pána podpredsedu Sokola a pána
kolegu Bratinku.
Rád by som sa pozastavil pri niektorých výrokoch,
ktoré povedal pán kolega Dospíšil. Konkrétne
by som sa zastavil pri určitej nostalgii, ktorá
zaznela za stratenou bezpečnosťou bipolarity v Európe
a nad chaosom, v ktorom sme sa ocitli, aj nad navrhnutým
riešením.
Stratená bezpečnosť bipolarity bola z nášho
pohľadu bezpečnosť hrobu. Nebola to bipolarita
bez nejakých objektivít na jednej strane a veľmi
by som sa ohradzoval proti tomu, aby sme interpretovali bývalé
vojenské zoskupenie v Európe ako zoskupenia morálne
rovnocenných súperov.
Celý svoj život som chápal Varšavský
pakt ako nástroj zotročenia európskych krajín
a NATO ako inštitúciu, ktorá stála na
strane slobody a demokracie, a tak je to aj dodnes.
Navrhnuté riešenie toho, že sme stratili údajne
bezpečnosť stratou tejto bipolarity a ocitli sme sa
v chaose, navrhnuté riešenie hľadať novú
bezpečnosť v procese Konferencie o bezpečnosti
a spolupráci v Európe a vo vytvorení príslušných
inštitúcií touto cestou, považujem nie
za celkom zhodné. Helsinská konferencia začínala
totiž s celkom inými aktérmi, než ktorí
sa zúčastňujú dnes. Helsinská
konferencia v sebe združovala potenciálnu obeť
s potenciálnymi útočníkmi. Helsinská
konferencia bola konferenciou, ktorá začala ako
rozhovor blokov. Tieto bloky dnes neexistujú a v podstate
ani nie je jasné, kto všetko sú členovia
helsinskej konferencie, pretože vznikajú nové
štátne subjekty. Na tejto pôde hľadať
istotu a bezpečnosť mi pripadá trochu naivné.
Helsinská konferencia dokonca v nedávnej dobe ukázala
absolutne jasne, ako jej chýbajú zuby a všetko
ostatné potrebné na zabezpečenie akej - takej
istoty v Európe.
Rád by som sa ďalej dotkol výrokov môjho
kolegu zo zahraničných výborov Ericha Kříža
na adresu toho, čo dosiahla alebo nedosiahla česko-slovenská
zahraničná politika a na tému spolupráca
zahraničných výborov s Ministerstvom zahraničných
vecí. Som si vedomý, že na tejto spolupráci
je možné všeličo zlepšiť, ale
rozhodne ako predseda zahraničného výboru
odmietam tvrdenie, že táto spolupráca je tak
jednoznačne na nič, ako sa tu tvrdilo. Ja sa domnievam,
že tá spolupráca má jednoznačne
zlepšujúci sa trend a ani sa nedomnievam, že
by bolo možné, aby zahraničné výbory
boli informované o všetkých tisíckach
detailov konkrétnych krokov zahraničnej politiky
v tom multilaterálnom priestore, v ktorom sa pohybuje.
Domnievam sa, že ktorýkoľvek z členov
nášho výboru sa kedykoľvek o akúkoľvek
informáciu, ktorú potreboval k svojej práci,
na ministerstve zahraničia uchádzal, vždy ju
dostal.
Čo sa týka výroku, že to, čo
dosiahla zahraničná politika, je dobré len
potiaľ, že to bolo maximum, čo mohol dosiahnuť
terajší minister, ale že to nie je maximum dosiahnuteľnej
skutočnosti, tento výrok je podľa mojej mienky
nespravodlivý. Jednako ozaj tvorcom zahraničnej
politiky nie je len samotný minister zahraničných
vecí. Ten to má vo svojej hlavnej pracovnej náplni,
ale zahraničná politika, to je činnosť
poslancov parlamentu, to je činnosť prezidenta, to
je činnosť ostatných ministrov a tá
zahraničná politika nebola taká neúspešná,
ako by sa zdalo z výrokov niektorých mojich predrečníkov.
Z Československa odišli napríklad okupačné
vojská. To by som považoval za obrovský krok
k slobode.
Československo sa zaradilo formou a účasťou
do iného sveta, do západného demokratického
sveta. Iste sa dá k personálnemu obsadeniu veľvyslanectiev
a všeličo poznamenávať, ale principiálne
smerovanie tej politiky je podľa mojej mienky úspešné.
Ďalší problém, ktorého som sa chcel
dotknúť, je zmluva s Nemeckom. Na rozdiel od mnohých
mojich predrečníkov zastávam názor,
že žiadna zmluva nie je na začiatku otvárania
nejakých otázok. Vznikajú otázky,
ktorých dôsledkom sú potom nejaké zmluvy.
To znamená, že pokiaľ je tu nejaký problém
s požiadavkami napr. sudetských Nemcov, tak ten problém
nevzniká podpísaním nejakej zmluvy, ale ten
problém tu a priori je a tá zmluva ho buď reflektuje,
alebo nie. Tiež by som chcel, aby sme pri posudzovaní
tejto zmluvy brali do úvahy, že sa nejedná
len o sudetských Nemcov, ale jedná sa napr. aj o
Nemcov karpatských, aj o Nemcov, ktorí žili
v okolí Opavy, a že v podstate táto zmluva
a jej dôsledky nie sú vyčerpané akýmisi
možnými budúcimi materiálnymi alebo
inými nárokmi sudetonemeckého landsmanšaftu.
Ďalšia vec, ktorá tu padla a ktorú považujem
v danom okamžiku za veľmi nešťastný
signál do zahraničia, je poznámka o hnutí
z Podkarpatskej Rusi. Mňa prekvapuje, že tento problém
bol akosi iniciovaný, povedal by som, z českého
politického spektra, a nie zo slovenského, ktoré
bezprostredne s ňou susedí. Na Slovensku nakoniec
rusínska a ukrajinská menšina žije. A
prekvapuje ma, že počujem rovnaké slová
z úst predstaviteľov tak rozdielnych politických
prúdov, ako je pán Sládek a Čs. strana
lidová.
Prečo toto treba v parlamente a v našej zahraničnej
politike v danom okamžiku otvárať? Prečo
riskovať, že novo vzniklý štát Ukrajina
bude okamžite podráždene reagovať na naše
aktivity na území, ktoré považuje doteraz
za svoje? Nepochybne je pravdivé, že pričlenenie
Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu bolo aktom nanajvýš
podivným a bolo to v podstate bezprávie na obyvateľstve.
Na druhej strane keby sme chceli všetkými týmito
bezpráviami ešte z dôb paktu Ribentrop - Molotov
teraz hýbať, tak, aby sme mohli trvať napr. na
tom, aby Kantovo rodné mesto Kaliningrad sa volalo Koenigsberg
a nasťahovalo sa tam pôvodné obyvateľstvo.
To proste nejde. My musíme rešpektovať také
geopolitické fakty v Európe, aké sú.
Teraz by som sa chcel zmieniť o niečom, čo
mi v správe akosi chýbalo a na čo by sme
mohli byť tiež hrdí, a to je to, že sme
sa stali pridruženými členmi Severoatlantického
zhromaždenia. Ako viete, je to parlamentná dimenzia
Severoatlantického paktu, samozrejme bez prikazovacej právomoci,
ale je to určité fórum parlamentárov
krajín Severoatlantického paktu.
Prečo to hovorím? Európa je teraz zaplavená
infláciou parlamentných a iných zhromaždení,
kde zasadajú na striedačku často tí
istí členovia. Parlamentné zhromaždenie
má Západoeurópska únia, parlamentné
zhromaždenie má Severoatlantický pakt, parlamentné
zhromaždenie má Rada Európy. Najnovšie
parlamentné zhromaždenie bude mať Konferencia
o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Tieto
inštitúcie sa bez výnimky chovajú parkinsonským
spôsobom, budujú si aparáty, byrokraciu a
v podstate začínajú hľadať čo
najnápadnejšie dôvody pre svoju pokračujúcu
existenciu. Ja osobne sa domnievam, že skôr alebo neskôr
niektoré z týchto inštitúcií
dostanú prednosť. Z môjho pohľadu je to
práve Severoatlantické zhromaždenie, ktoré
má v sebe najväčší potenciál
zhromaždiť všetky sily v Európe, ktoré
majú záujem na vytváraní akejsi kolektívnej
bezpečnosti. Neverím na rovnakú účinnosť
parlamentného zhromaždenia helsinského procesu.
Keď sa podarí do parlamentného zhromaždenia,
nakoniec do celého tohto procesu pritiahnuť aj novo
vznikajúce štáty, ako napr. Ukrajinu alebo
Rusko, môže tu byť absolútne spoľahlivý
základ stability a kľudu v Európe. U týchto
ostatných sa to tvrdiť nedá. Rád by
som okomentoval napr. Západoeurópsku úniu,
ktorá vytvára akúsi mierne konkurenčnú
alternatívu v Severoatlantickom pakte bez zatiaľ spoločného
velenia a niektoré aktivity tam budia akýsi pocit,
že dominuje snaha vytlačiť štáty
z Európy. Tam sa prikláňam plne k tomu, čo
hovoril kolega Bratinka, že to by bolo veľmi nepríjemné
pre nás.
Nakoniec by som chcel okomentovať dôraznú žiadosť
kolegu Doležala a niektorých ďalších,
aby sme okamžite uznali Slovinsko a Chorvátsko. Ja
už som na túto tému párkrát hovoril.
Chcel by som upozorniť, že okamžitým uznaním
Chorvátska nezastavíme prelievanie krvi v tejto
oblasti. To je absolútne naivná domnienka. Chorvátsko
aj Slovinsko už ignorovalo trinásť alebo štrnásť
bezpodmienečných vyhlásení k uzatvoreniu
prímeria a kľudne sa tam strieľalo ďalej.
Sú tam v pohybe sily, ktoré nie sú vôbec
pod kontrolou. Tam sú v pohybe v podstate rabujúce
a vraždiace skupiny, či už žandárov
alebo ustašovcov, tak sa aj volajú, ktoré nebudú
počúvať žiadne odporúčania,
a ani nepočúvali. Ja si skôr myslím,
že by v danom prípade mal znovu dostať šancu
proces, ktorý pravdepodobne bude v Maastrichte a ktorý
nakoniec povedie k tomu, že tie krajiny budú uznané
v pravý čas, v pravom okamžiku.
Chcem upozorniť na to, že keby sme okamžite uznali
Chorvátsko, síce by sme si zabezpečili nehynúcu
vďačnosť Chorvátska, ale zároveň
nehynúcu a dlhotrvajúcu nenávisť Srbov.
V Srbsku žije niekoľko desaťtisícová,
myslím osemdesiattisícová slovenská
menšina, ktorá by sa premenila v tom okamžiku
na rukojemníkov. Myslím, že naopak česká
a slovenská menšina v Chorvátsku, keď
sa trochu rozumne počká s diplomatickým uznávaním,
ohrozená nebude.
Odmietam tvrdenie, že uznanie Chorvátska a Ukrajiny
je rovnaká vec. Je to absolútne iná vec a
má pre nás absolútne iné geopolitické
dôsledky. Naše ministerstvo zahraničia povedalo,
že sa chystá Ukrajinu uznať. Keď sa objaví
v miestnosti slon, neostáva nám, ako konštatovať,
že slon existuje. Len by som apeloval na to, aby sme netlačili
naše ministerstvo ku krokom, ktoré by negovali naše
vlastné rozhodnutie a dohody, napr. že budeme uznávať
len tie krajiny, ktoré v plnej miere zaručujú
ľudské práva. Podmienkou pre uznanie krajiny
je definované teritórium tej krajiny. V prípade
Ukrajiny by sme najskôr mali mať spoľahlivé
informácie o to, ako je to s dohodou o konvenčných
zbraniach, či na seba preberá zodpovednosť,
ako je to s nukleárnymi zbraňami. To sú všetko
veci, ktoré by mali predchádzať razantným,
dramatickým diplomatickým krokom. V týchto
pretekoch, keď dobehneme druhí alebo tretí,
nestratíme nič.
Na záver by som chcel povedať, že poslanecký
klub ODU-VPN podporuje v základných rysoch smerovanie
česko-slovenskej zahraničnej politiky a ja sám
za seba navrhujem, aby sme predloženú správu
zobrali na vedomie. Ďakujem za pozornosť.
Předsedající předseda SL R. Battěk:
To byl poslanec Šebej. S technickou poznámkou se hlásí
poslanec Peter, pak je tu technická poznámka poslance
Doležala.
Poslanec SN F. Peter: Chcel by som doplniť poslanca Šebeja
o dve vety: Atlantické zhromaždenie je ochotné
prijať všetky štátne subjekty so záujmom
o spoluprácu. Po druhé - Severoatlantické
zhromaždenie si nerobí nárok na zaručenie
ich bezpečnosti, ale hľadá spoločný
bezpečnostný systém, s ktorým by súhlasili
členovia Severoatlantického zhromaždenia, a
to je podľa mňa veľmi dôležitá
vec a ja podporujem to, čo pán Šebej povedal.
Poslanec SN B. Doležal: Mám dvě malé
faktické poznámky k tomu, co říkal
poslanec Šebej o Chorvatsku. Když jsem přednášel
svůj návrh, nepředstíral jsem, že
je to prostředek na okamžité zastavení
krveprolití, domnívám se, že okamžité
zastavení není možné žádným
prostředkem. Kolega Šebej řekl, že uznáním
Chorvatska si zasloužíme vděčnost Chorvatů,
ale nenávist Srbů. V tak vyhraněné
situaci je nemožné zastávat takové stanovisko,
abychom získali vděčnost všech. Kdybychom
se snažili získat vděčnost všech,
získáme si lhostejnost. A my musíme zaujmout
jednoznačné stanovisko.
Předsedající předseda SL R. Battěk:
Nyní promluví pan poslanec Dospíšil.
Poslanec SL I. Dospíšil: Od pana kolegy Šebeje
bych očekával hlubší analýzu
naší zahraniční politiky, což vyplývá
jednak z jeho postavení jako předsedy zahraničního
výboru a také když hovořil za klub,
jak řekl závěrem, než aby komentoval
to, co poslanci neřekli.
Předsedající předseda SL R. Battěk:
Děkuji. Budeme pokračovat v rozpravě. Dalším
přihlášeným je poslanec Honner, ten
tu není, prosím tedy pana poslance Mlynárika,
připraví se poslanec Hrivík.
Poslanec SN J. Mlynárik: Vážený pán
predsedajúci, kolegyne a kolegovia, budem sa vyjadrovať
k niektorým otázkam českosko-slovensko-nemeckej
zmluvy.
Že musíme uzatvoriť stabilnú medzinárodnú
zmluvu s najväčším západoeurópskym
susedom, je bez diskusie. Režim diktatúry nebol schopný
tieto vzťahy urovnať z pochopiteľných dôvodov.
SRN bola dôsledne demokratickým štátom,
ktorému komunistické Československo nemohlo
prísť na meno. Zmluva zo začiatku 70. rokov
bola skôr verbálnou a formálnou a SRN naďalej
zostávala prvým a najväčším
záchytným ostrovom nášho exilu. Minulý
režim sa priam vyžíval v nafukovaní činov
Sudetonemeckého spolku a celou jeho činnosťou,
ako aj činnosť nemeckej vlády stotožňoval
s neustálym akcentovaním revanšizmu.
Spomeňme si len na fakt, že Brežnevove doktríny
obmedzenej suverenity, ako aj odôvodnenie 21. augusta 1968
boli vyargumentované hrozbou západonemeckého
revanšizmu. Bohužiaľ, tento hlas totality silne
rezonuje aj v našej súčasnosti. Sily spojené
so systémom komunistickej diktatúry systematicky
a umelo zveličujú a nafukujú hrozbu akéhosi
nového revanšizmu. Najaktívnejšie si tu
počínajú bývalí známi
normalizátori. Citujem jedného z nich na poli kultúry
spisovateľa Alexeja Pludka, ktorý dnes v pražského
Špígli napísal: "Pripojenie k európskemu
spoločenstvu, čiže podrobenie sa Nemcom, by
sa stalo len podpisom pána Havla na záverečnom
akte našej histórie. Premena nášho národa
na námezdných otrokov, postupne germanizovaných,
je v tomto pláne zahrnutá."
Keď otvoríme stránky Rudého práva,
vidíme, že nemecký problém je tu na
prvom mieste. Je tu najviac obáv, výčitiek
a obvinení. Rudé právo sa vedľa zmieneného
Špíglu stáva najstarostlivejším
zástancom záujmov národa. Komunisti, ktorí
po štyri desaťročia verejne zapredávali
záujmy krajiny a národa cudzej veľmoci a prinajmenšom
od roku 1929, po nástupe gottwaldovcov, to robili tajne,
sa v súčasnosti stavajú do role najväčších
ochrancov národa, ktorým neleží na mysli
nič viac ako ochrana národa pred novou germanizáciou.
Pýtam sa, načo ten špíglovsko-rudoprávnicky
humbuk a prečo sa jeho echo ozýva aj v našom
parlamente? Na 30 našich kolegov, teraz už len 27 po
odvolaní troch podpisov, sa rozhodlo korešpondovať
s hlavami štátov antifašistickej koalície.
Nič proti ich korešpondovaniu, je to vec každého.
Ale je treba držať sa faktov a nie ich vypúšťať
alebo si ich vymýšľať. Autorom štyroch
listov sa nepáči slovo vyhnanie - vertreibung, nahrádzajú
ho termínom odsun alebo transfer. Asi nikto im nepovedal,
že v 13. odseku Postupimskej dohody z 2. augusta 1945 sa
v anglickom origináli uvádza aj slovo explusion,
vypudenie. Vypudením v európskych civilizačných
kultúrach sa nazýva násilný akt vysídlenia,
vyhnania. Na začiatku tejto terminológie bolo Benešove
známe vylikvidovať, vylikvidovanie a rovnako tak známa
výzva Prokopa Drtinu: Začnime s vyháňaním
Nemcov hneď, použijme všetky prostriedky, pred
ničím sa nezastavme. Predstavitelia komisie, ktorá
sa zaoberala násilným vysídlením 3
miliónov sudetských a karpatských Nemcov,
dospela k tomu, že adekvátnym termínom vo vtedajšom
historickom akte je vyhnanie, vyhnanstvo a nie nejaký odsun,
nie termín, ktorým sa posúva vec z miesta
na miesto. Pripomínanie signatárov listu hlavám
veľmoci, že neišlo o akt odplaty a pomsty, je naivné.
Vo vtedajšej atmosfére to bol akt odplaty, odvety,
svojím dosahom zodpovedajúci Drážďanom,
rozsahom však oveľa tragickejším, podstatne
väčším.
Signatári svojím spôsobom žalujú
na západonemeckú vládu, že nečelí
dostatočne snahám spochybniť vyhnanie 12 miliónov
Nemcov zo strednej a východnej Európy. Už tento
fakt žalobníčkovania na vládu suverénneho
štátu u hláv vlád iného suverénneho
štátu je politický diletantizmus. S Nemeckom
nebude susediť Amerika ani Anglicko, ani Rusko, ale susediť
budeme my. Na rozdiel od pána Pludku a jeho ideologických
súputníkov si myslím, že naše národy
sa svojou spoluprácou s demokratickým Nemeckom sa
budú germanizovať. Majú svoju odolnosť,
historickú tradíciu a zakotvenie. Odolali takmer
pol storočia sovietizácii, uchovali si svoju dôstojnosť.
Napriek viacerým vplyvom niektorých politikov, ktorí
sa snažia z nemeckého a sudetonemeckého problému
vytrieskať hlavne pred voľbami politický kapitál.
Príklad denacifikácie, ktorý nám ukázalo
práve západné Nemecko, by sa mal stať
aj pre nás príkladom dôslednej debolševizácie.
A práve preto z tej strany, ktorú by tento proces
najviac zasiahol, počujeme najhlasnejšie o germanizácii
a nemeckej hrozbe pre naše národy.
Česko-slovensko-nemecká zmluva nesmeruje do minulosti,
ale do budúcnosti. Tvorcom zmluvy je treba vysloviť
poďakovanie, v tom súhlasím, aj s patričnou
pasážou správy pána ministra Dienstbiera.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Předsedající předseda SL R. Battěk:
Děkuji panu poslanci Mlynárikovi, než dám
slovo poslanci Hrivíkovi, s faktickou poznámkou
se přihlásil pan místopředseda Jičínský.
První místopředseda FS Z. Jičínský:
Vážení kolegové, považuji za potřebné
reagovat na vystoupení poslance Mlynárika v té
souvislosti, když hovořil o práci společné
Československo-německé historické
komisi. Byl zde seminář, jehož se zúčastnili
všichni členové této komise, historikové
Křen a Kural a my jsme s nimi o této problematice
mluvili, i v komisi se rozlišoval termín vysídlení
a vyhnání. Říkám to jenom pro
přesnost, abychom nezkreslovali stanoviska vědeckých
institucí, které se k této otázce
vyslovovaly.
Předsedající předseda SL R. Battěk:
Děkuji. Takže slovo má poslanec Hrivík,
prosím, další do rozpravy je přihlášen
poslanec Jindřich Konečný.
Poslanec SN P. Hrivík: Vážený pán
predsedajúci, vážené Federálne
zhromaždenie, som prekvapený, keď sa prerokúva
tak závažný dokument Federálneho ministerstva
zahraničných vecí, teda aj federálnej
vlády, že mimo protagonistov správy tu z vlády
nikto nie je. Je to na škodu veci a aj to o niečom
hovorí. (Předsedající předseda
SL R. Battěk: Vy jste přehlédl pana ministra.)
Nie, uviedol som ho ako protagonistu správy, ak ste dávali
pozor, pán predsedajúci. Pretože moji predrečníci,
hlavne poslanec Zelenay tu predniesol stanovisko HZDS a niektorí
ďalší poslanci, vyslovili už názory,
ktoré som tu chcel prezentovať, nebudem ich preto
opakovať a budem o to stručnejší.
Rád by som vyslovil niekoľko pripomienok k tlači
793 a niekoľko otázok na pána ministra Dienstbiera.
Na strane 2 sa hovorí "Obnovili sme plnú nezávislosť
a suverenitu nášho štátu." Niečo
sa teda musí vysvetliť. Je to odvážne
tvrdenie a zdá sa tiež, že dosť nepresné.
Zrušením totality medzinárodných štruktúr,
ako Varšavskej zmluvy a RVHP, sa ČSFR na medzinárodnom
poli ešte nechová ako plne - podčiarkujem plne
- nezávislý a suverénny štátny
subjekt. Málo odvážne a veľmi opatrnícke
až bojazlivé kroky a stanoviská federálnej
vlády, Federálneho ministerstva zahraničných
vecí (a v tomto prípade aj Federálneho zhromaždenia)
k udalostiam v pobaltských republikách bývalého
Sovietskeho zväzu, v Juhoslávii a Ukrajine, nesvedčí
o proklamovanej nezávislosti a suverenite nášho
štátu, ako sa tvrdí v správe.
Na strane 2 posledný odsek - citujem: "Pred dokončením
je systém bilaterálnych zmlúv s našimi
susedmi, zakotvujúci právne naše nové
postavenie v Európe." Ako člen zahraničného
výboru Snemovne národov musím konštatovať,
že sme prakticky neinformovaní o pripravovaných
zmluvách, o priateľskej spolupráci a dobrých
susedských vzťahoch so susedmi, mimo zmluvy so SRN,
ktorá sa, dá sa povedať, dosť čudne
vytvárala do ešte čudnejšej finálnej
podoby. Zaujíma ma, v akom stave je dnes príprava
týchto zmlúv, predovšetkým zmluvy s
Maďarskom a Poľskom. Do akej miery participuje Federálne
zhromaždenie na prípravách týchto zmlúv
a kedy budú s nimi oboznámené aspoň
zahraničné výbory FZ. Dnešný
medzinárodný prípad "štátnej
nezávislosti Ukrajiny" svedčí o nedostatočnej
koordinovanej činnosti v zahraničnej politike vlád
"Trojky". Naši kolegovia z Trojky, Poliaci a Maďari,
nás predbehli so svojimi jasnými stanoviskami a
aktivitami v ukrajinskej otázke. Ukazuje sa teda, že
táto Trojka je len formálne a nezáväzné
združenie.
Na strane 3 je treba objasniť obsah štvrtého
odseku odspodu, citujem: "Mali by sme sa viac venovať
vnútornej koordinácii závažných
zahraničných politických aktivít.
Je v našom záujme, aby rôzne inštitúcie
a rôzni činitelia nerokovali s našimi zahraničnými
partnermi o rovnakej veci rôznymi hlasmi." V tomto
prípade vidím značný nedostatok koordinovanosti
činnosti predsedu federálnej vlády, ich podpredsedov
a ministrov tejto vlády.
A opäť na strane 3 v predposlednom odseku sa hovorí
"nevládne", a v kondicionáli, citujem:
"...že by sme mali venovať väčšiu
pozornosť a starostlivosť prezentácii nového
Československa v zahraničí, zlepšiť
informovanosť o našom vývoji, našich problémoch
a našich zámeroch." Keď takto konštatuje
minister zahraničných vecí, myslím,
v tej kondicionálnej forme, mám dosť zlý
pocit, že spôsob jednostrannej prezentácie Československa
v zahraničí, často v neprospech Slovenska,
bude aj naďalej pokračovať, a škandálne
prípady Rity Klímovej a ďalších
tiež-reprezentantov nášho štátu sa
môžu opäť objavovať. Tu mi chýba
návrh perspektívneho riešenia tohto problému,
prípadne ako sa zamedzí šíreniu týchto
dezinformácií, skreslenému a jednostrannému
ovplyvňovaniu medzinárodnej verejnej mienky.
Moja posledná otázka na pána ministra, prečo
už trištvrte roka nie je obsadené miesto prvého
námestníka ministra zahraničných vecí,
ktoré je vyhradené pre občana Slovenskej
republiky? Na záver nemôžem súhlasiť
s názorom poslanca Šebeja k situácii v Juhoslávii.
Mám pripravený návrh na uznesenie Federálneho
zhromaždenia, ale vlastne už ma predbehol kolega poslanec
Doležal. Môj návrh je snáď o niečo
širší. Návrh na uznesenie znie: Federálne
zhromaždenie žiada vládu ČSFR, aby podnikla
nevyhnutné kroky k čo najrýchlejšiemu
uznaniu štátnej nezávislosti Slovinska, Chorvátska
a Ukrajiny. Ďakujem.