Zrušenie RVHP má svoje pozitívne, ale aj negatívne
faktory. Pozitívne v tom, že systém ekonomických
väzieb medzi bývalými štátmi socialistického
systému bol postavený celkom na hlavu, ale faktom
je, že doteraz sa nenašla žiadna účelná
štruktúra vzájomnej spolupráce. Keď
si uvedomíme, že ešte pred revolúciou
na prvom mieste v obchodných a ekonomických obratoch
bol Sovietsky zväz, na druhom mieste bolo Poľsko, na
treťom mieste bývalá NDR a myslím, že
na piatom mieste Maďarsko, tak si uvedomíme dôležitosť
tohto kroku. Nie je možné jednoducho prerušiť
všetky väzby a orientovať sa výlučne
na západné trhy tým viac, že západné
trhy sú nasýtené, sú tam ešte
stále ochranárske nariadenia proti našim výrobkom
a zároveň naše výrobky nehrešia
takou kvalitou, aby boli konkurencieschopné.
Otázka bilaterálnych vzťahov je podľa
nášho názoru kľúčová.
Je to možno trochu iný pohľad na zahraničnú
politiku Česko-Slovenska. Zdá sa nám, že
z oblasti úzko unitárnych bilaterálnych vzťahov,
viazaných predovšetkým na jednu dominantu smerom
na východ, sa prechádza postupne na určitý
mantinelizmus, ktorý smeruje výlučne k multilaterálnej
spolupráci a k podceňovaniu bilaterálnych
vzťahov. Zdá sa, že práve prostredníctvom
dobrých bilaterálnych vzťahov je možné
presadiť sa v rámci multilaterálnych združení.
Vytvorením tzv. česko-slovenskej lobby je podstatne
ľahšie sa presadiť ako rokovaním s veľkými
celkami. Je to však otázka diskusie.
V rámci bilaterálnych vzťahov je jedným
z kľúčových problémov, ktorý
sa rieši, otázka konverzie. Musím ale konštatovať,
že o problémoch konverzie vieme prakticky od doby
vyhlásenia. Veľmi dôrazne sme na ňu upozorňovali
aj z našej pozície, keď naše hnutie ešte
pôsobilo vo vláde Slovenskej republiky. Naše
hlasy neboli vypočuté. Môžeme s údivom
konštatovať, prečo až v apríli sa
realizovala cesta do USA, aby sa riešili problémy
konverzie. Predovšetkým sme nevedeli, že sa týka
120 tisíc ľudí. Nevedeli sme, že rastie
nezamestnanosť?
Ďalším problémom, keď hovoríme
o konverzii bola malá poznámka o návšteve
amerických expertov v našom zbrojárskom priemysle.
V drvivej väčšine tam boli zastúpení
predstavitelia zastupiteľských zborov
a predstavitelia vojenského združení - NATO,
a iba päť predstaviteľov veľkým firiem.
Je dosť paradoxným javom, že sa povoľuje
fotografovať a povoľuje sa zisťovať všetky
technické detaily v zbrojárskom priemysle, ktoré
v každom štáte patria medzi najviac utajované.
Doteraz, pokiaľ vieme, žiadny konkrétny program,
napriek otvoreniu sa svetu v svetových dejinách,
ojedinelý nebol.
Niekoľko slov o česko-slovensko-nemeckej zmluve. Zdá
sa, že o tom bude hovoriť viac kolegov. Je tu však
niekoľko bodov, ktoré treba spomenúť,
V prvom rade vystúpenie predsedu Slovenskej národnej
rady pána Mikloška a premiéra Slovenskej republiky
pána Čarnogurského, pokiaľ sa týka
kontinuity Československa od roku 1918. Samozrejme, tento
problém ešte nie je vyriešený. Bude treba
sa k nemu vrátiť z právneho aj iného
hľadiska, ale môžeme vysloviť predovšetkým
údiv, ako je možné, že najvyšší
slovenskí predstavitelia môžu takto reagovať
a musíme si položiť otázku, či
nevedeli o tejto problematike, alebo to bol iný cieľ.
Ďalšou otázkou je otázka vyhnania. Zásadne
nemôžeme súhlasiť s termínom vyhnania
pri takto formulovanej zmluve. Musí sa vychádzať
z medzinárodne platných dohôd. Je úplne
iným problémom samotný odsun a úplne
iným problémom jeho priebeh alebo formy, ktoré
sa pri ňom použili. Celkom iným problémom
je vyhnanie česko-slovenského obyvateľstva
z pohraničných priestorov, celkom iným problémom
je odsun na základe postupimských dohôd z
Česko-Slovenska. Toto si jednoznačne musíme
uvedomiť. Ďalším zásadným
problémom je otázka - štátne hranice,
existujúce hranice.
Mal by som zásadné námietky zo svojej bývalej
profesie ako človek, ktorý predkladal množstvo
medzinárodných zmlúv. Je to zásadný
rozdiel a buď je to technická chyba v preklade, potom
je treba to jednoznačne opraviť, alebo je to politický
zámer a potom treba sa k tomu jednoznačne vysloviť.
Odôvodnenie, že to bude vyriešené v sprievodných
listoch, je nedostatočné. To malo byť vyriešené
už pred zavedením tejto formulácie do praxe.
Otázka Sovietskeho zväzu je klasickým príkladom,
keď Česko-Slovensko mohlo poskytnúť svoje
know - how západu a v celom rozsahu to nevyužilo.
Pripomíname si veľmi kritické slová
na vtedajšiu vládu premiéra Mečiara,
keď vydali spoločné komuniké s ukrajinskou
vládou, kde sa hovorilo o nenarušiteľnosti česko-slovenských
hraníc. Stretlo sa to s kritikou aj Federálneho
ministerstva zahraničných vecí. Môžem
s uspokojením konštatovať, že teraz aj kolega
Bratinka zdôraznil nutnosť zabezpečenia česko-slovenských
hraníc na našom východe.
Taktiež môžem s potešením prijať
fakt, že naše ministerstvo a naša vláda
chce čo najrýchlejšie uznať Ukrajinu.
Je len smutné, že o tom sme vedeli skôr a mohli
sme byť medzi prvými, keď nie prví, a
mohli sme sa na to lepšie pripraviť.
V tejto súvislosti musím konštatovať,
že prehlásenie pána Čalfu o ohrození
Ukrajinou považujem minimálne za nešťastné.
Ako viem, Federálne ministerstvo zahraničných
vecí realizuje zahraničnú politiku vlády,
a nie sama seba. Keď premiér federálnej vlády
nota bene po dobu návštevy ukrajinského námestníka
zahraničných vecí prehlási niečo
také, má to veľmi výrazné medzinárodné
politické dôsledky.
Spolupráca s Maďarskom je samozrejme pre nás
kľúčová. Zasa by som ale musel konštatovať,
že otázka Gabčíkova-Nagymaros sa tiahne
neúmerne dlho, aj keby som konštatoval, že poverenie
na riešenie tohto problému má slovenská
vláda, predsa však federálna vláda tu
vystupuje veľmi aktívne a vystúpenie jednotlivých
ministrov, či už federálneho ministra, predsedu
komisie pre životné prostredie alebo iných
predstaviteľov v tejto oblasti taktiež realizujú
zahraničnú politiku Československa. Neúmerné
preťahovanie dostavby Gabčíkova-Nagymaros spôsobuje
obrovské finančné straty a tieto finančné
čiastky sa dávno mohli realizovať pri riešení
ekologických problémov.
Je určitým nedostatkom našich vzájomných
vzťahov, ktoré sa ináč rozvíjajú
pomerne dobre, že sa predovšetkým hovorí
o problémoch maďarskej menšiny v Československu,
presnejšie v Slovenskej republike, ale málo sa hovorí
o problémoch slovenskej menšiny v Maďarsku. Ešte
ako námestník ministra medzinárodných
vzťahov som mal možnosť tam byť a môžem
konštatovať, že sú neadekvátne podmienky
slovenskej menšiny v Maďarsku v porovnaní s podmienkami
maďarskej menšiny na Slovensku. Jedno gymnázium,
ktoré sa stavia 42 rokov a doteraz nie je dostavané
atď., atď. Ale to by som nechcel rozvíjať.
Federálne ministerstvo o tom určite veľmi dobre
vie.
Problematika Juhoslávie je veľmi kľúčovým
javom. Všetci veľmi dobre vieme, že sa v tomto
parlamente úmorne snažíme o uznanie Chorvátska
a Slovinska. Na medzinárodných konferenciách
aj západní politickí predstavitelia konštatujú,
že bolo politickou chybou trvať na zachovaní
väčších územných celkov,
ktoré boli viazané bývalým totalitným
socialistickým režimom. Poukazuje sa na to, a zdá
sa, že je to pravdivé, že aktívnejší
prístup aj Európskych spoločenstiev a Spojených
štátov amerických v tejto oblasti vrátane
uznania Chorvátska a Slovinska možno by mohol ovplyvniť
iný priebeh udalostí, aký je tam. Zdá
sa nám, že nemusíme byť natoľko viazaní
rozhodnutím iných štátov, sme nakoniec
samostatným a nezávislým štátom.
Po tom sme 42 rokov volali a môžeme urobiť určitý
krok. Sme si vedomí, že nie sme veľmocou, mocnosťou,
ale niekedy aj malý kamienok pohne lavínou, keď
je dobre usmernený. Zdá sa mi, že tu by bola
usmernená dobre.
Dalo by sa ešte veľa hovoriť o zahraničnej
neinvestičnej pomoci atď., atď. Na záver
by som však chcel konštatovať, že s údivom
som vypočul veľmi kritické slová predstaviteľov
ODS. Keď sme si vedomí toho, že ODS je členom
vládnej koalície, zdá sa mi, že svoje
pripomienky mali realizovať svojimi predstaviteľmi vo
federálnej vláde a sú plne zodpovední
za všetky nedostatky, ktoré tu uviedli. V normálnom
demokratickom štáte takáto drvivá kritika,
aj keď končila tým, že podporí
uznesenie, prakticky končí vyslovením nedôvery
ministrovi, prípadne odchodom príslušného
ministra danej strany z vlády a riešením nového
kabinetu. To sú parlamentné princípy platné
na celom svete. Ja pevne verím, že aj u nás
sa to stane a že nebudú také veci, že
koalícia odmieta vládny návrh a podporuje
ho opozícia, ako sa v tomto parlamente stalo už veľakrát.
Je to určitá schyzofrénia parlamentného
systému, ale pevne verím, že vychádza
z jeho mladosti.
Na záver teda môžem konštatovať, že
koordinácia, ktorú som uviedol na začiatku,
medzi národnými orgánmi a federálnym
orgánom nie je na takej žiadúcej úrovni,
ako by mala byť. Ale cez nedostatky, ktoré sú
tu, môžeme konštatovať, že česko-slovenská
zahraničná politika priniesla celý rad pozitívnych
výsledkov.
Nakoniec len niekoľko slov o tom, čo je to najdrobnejšie,
ale možno niekedy najkľúčovejšie.
Je to otázka personálnej politiky. Vieme, že
prebehli obrovské výmeny na Federálnom ministerstve
zahraničných vecí. Prakticky odišlo
niekoľko sto ľudí a niekoľko sto ľudí
prišlo. Zdá sa, že sa doteraz nepodarilo zabezpečiť
adekvátnu účasť predstaviteľov
Slovenskej republiky či už v riadiacich orgánoch
Federálneho ministerstva zahraničných vecí
alebo diplomatických služieb. Nie je predsa možné,
aby v demokratickom systéme zo 41 kľúčových
vedúcich pracovníkov Federálneho ministerstva
zahraničných vecí bolo len 8 predstaviteľov
Slovenskej republiky. Nie je možné, aby z menovaných
11 kľúčových vyslancov Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky v kľúčových
štátoch sveta bol len jeden predstaviteľ Slovenskej
republiky. Zdá sa nám to zásadnou chybou,
ktorá vyvoláva napätie. Nie je možné,
aby na kľúčových veľvyslanectvách,
ako sú Spojené štáty americké,
sa vystupovalo často amatérsky, často neadekvátne
a často tak, že to zhoršuje imagie jednej časti
republiky. Česko-slovenské zastupiteľské
orgány sú zastupiteľské orgány
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a ako
také majú reprezentovať Českú
a Slovenskú Federatívnu Republiku. Preto akékoľvek
prehlásenia ohrozujúce dobré meno občanov
jednej z republík, bez ohľadu na to, či Českej
alebo Slovenskej, sú chybné a v každom demokratickom
štáte sú riešené okamžitou
výmenou zodpovedných osôb. Asi bude potrebné
vrátiť sa k tomu, pretože doba amatérov
aj v diplomacii pomaly končí. Majú nastupovať
ľudia, ktorí aspoň chcú byť profesionálmi.
A profesionalita neznamená len znalosť jazyka, prípadne
účasť v niektorých štruktúrach
za starého režimu. Profesionalita znamená ochotu
štúdia, ochotu určitej samoobeti a ochotu reprezentovať
to, čo sa reprezentovať má.
Na záver mi dovoľte, aby som za klub poslancov Hnutia
za demokratické Slovensko síce s výhradami,
ale zobral na vedomie správu podpredsedu federálnej
vlády a ministra zahraničných vecí
pána Jiřího Dienstbiera. Ďakujem. (Potlesk.)