Na základe uvedených skutočností sa
obraciam na vás ako na poslednú inštanciu,
ktorá by pomohla uvedený problém riešiť.
Samozrejme, že sa nejedná iba o zamestnancov štátneho
podniku AVC Čadca. Postihnutých sú tisíce.
I na túto interpeláciu požadujem písomnú
odpoveď v stanovenej lehote.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem, pán poslanec Forman. Pán predseda
vlády, obrátil sa na vás pán poslanec,
prosím, odpovedajte mu do 30-tich dní písomnou
formou, ako to žiada pán poslanec.
Ďalej sa prihlásil poslanec Roček na tému
súkromne bezpečnostné zbory.
Poslanec SN M. Roček: Dámy a pánové,
poslanci Devátý, Kopřiva a Roček se
obracejí interpelací na ministra vnitra pana Ing.
Jána Langoše a ministra práce a sociálních
věcí pana Petra Millera.
Soukromě zřizované ozbrojené složky
mohou bezpochyby přispět k omezování
kriminality a obav veřejnosti z násilných
trestných činů. Významně mohou
posloužit zejména podnikatelům při vytváření
potřebného klidu, k zázemí jejich
práce. Navíc se tu vytvářejí
nové pracovní příležitosti a
je tedy pochopitelné, že pracovní úřady
v intencích zákona tuto iniciativu bez komplikací
akceptují a při smluvním plnění
příslušně honorují. Zvláště
výhodná je pro pracovní úřady
ta skutečnost, že uplatnění tu nacházejí
v nemalé míře i osoby bez kvalifikace, které
by se jinak pracovně velmi nesnadno zařizovaly.
Na druhé straně však není záruka,
že takto utvářené ozbrojené složky
budou vyhovovat z hlediska požadavků na mravní
a odborné kvality ochránců pořádku,
neboť výběr osob je bezvýhradně
v rukou jejich zaměstnavatelů.
Řešení tohoto problému, kupříkladu
stanovením kritérií pro vydávání
licencí organizovaným ozbrojeným složkám
považujeme proto za velmi aktuální a máme
následující otázky: Zda budou licence
udělovány podle kritérii, v případě,
že ano, podle jakých. Za druhé - zda byly licence
bez příslušných kritérii uděleny,
pokud ano, zda se budou revidovat. Za třetí - zda
ministerstvo práce a sociálních věcí
se bude podílet na vymezení profesí, které
nesmějí být pracovním úřadem
zajišťovány. Děkuji za pozornost.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem, pán poslanec Roček. Aj tejto interpelácii
bude vyhovené písomnou formou.
Ako ďalší sa prihlásil poslanec Kováč,
ktorý bude interpelovať ministra spojov.
Poslanec SN L. Kováč: Vážený
pán predseda, vážený pán predsedajúci,
dovoľte, aby som využil svoje ústavné
právo interpelovať podľa § 49 ústavného
zákona o československej federácii a §
54 odsek 1 a 2 a § 56 zákona o rokovacom poriadku
Federálneho zhromaždenia ministra spojov Ing. Ehrenbergera
spolu s poslancom Ing. Petrom Kulanom.
Obdobie totality je autorom mnohých paradoxov, ktoré
umocňovali pôsobenie Komunistickej strany na občanov
štátu. Radi by sme vás informovali o jednom
z nich, ktorý bohužiaľ pretrváva dodnes
a v krízovom období by mohol spôsobiť
veľa nepredvídaných zvratov.
V roku 1987 bola Federálnym ministerstvom spojov vydaná
smernica na obmedzovanie prevádzky v telefónnych
automatických ústredňach, vo verejnej sieti,
tzv. "Redukcia". "Redukcia" predstavuje súbor
všetkých opatrení prevádzaných
rezortom spojov na verejných automatických telefónnych
ústredňach rezortom spojov (miestnych, uzlových
a tranzitných) za účelom zníženia
celkovej telefónnej prevádzky v telefónnej
sieti. Cieľom "Redukcie" je umožniť dopredu
stanoveným telefónnym účastníkom
prevádzku na redukovaných zväzkoch medzimestských
okruhov a miestnych spojovacích vedeniach. Vykonaním
"Redukcie" sa rozdelia účastníci
telefónnej prevádzky do dvoch skupín:
a) na účastníkov telefónnej prevádzky
v aktívnom styku, u ktorých po prevedení
"Redukcie" nenastanú žiadne zmeny vo využívaní
telefónnej stanice;
b) na účastníkov telefónnej prevádzky
v pasívnom styku, ktorí po prevedení "Redukcie"
nemôžu volať iného účastníka,
môžu byť však volaní.
"Redukcia" sa realizuje:
1) po vyhlásení prvého stupňa pohotovosti
nižších stupňov do piatich hodín;
2 ) na základe nadiadenia alebo uznesenia kompetentných
orgánov, (ako je Rada obrany);
3) z dôvodu nutnosti ochrany technických prostriedkov
pred preťažením alebo zničením.
"Redukcia" bola pripravená v dobe mieru, v rámci
hospodárskych mobilizačných príprav,
pre ozbrojené sily, stranícke, štátne
a hospodárske orgány a organizácie na celom
území ČSSR. To znamená, že v
rámci celej ČSSR je na každej telefónnej
ústredni podľa schválených zoznamov
telefónnych staníc príslušnými
Radami obrany (okresov, krajov, republiky a štátu)
prevedená technická úprava pre realizáciu
"Redukcie". Do týchto zoznamov sa mohli dostať
telefónne stanice na základe zoznamov z orgánov
a organizácií až po zaplatení 20, -
Kčs za jednu stanicu.
Vlastný výkon "Redukcie" prevádza
vedúci smeny alebo za jeho neprítomnosti najvyššie
funkčne zaradený pracovník údržby
ústredne. Maximálne neprekročiteľný
počet telefónnych staníc môže
dosahovať 20 % celkovej kapacity ústredne.
Uvedené záležitosti by boli v poriadku, pokiaľ
by sa boli realizovali zmeny v pôvodných zoznamoch
telefónnych staníc zapojených do "Redukcie"
po 17. novembri 1989. Bohužiaľ, situácia je dnes
taká, že rezort spojov do dnešného dňa,
t. j . 18 mesiacov po nežnej revolúcii, nevydal v
tejto oblasti žiadny záväzný pokyn na
zmeny v technickej príprave "Redukcie". Do dnešného
dňa sú v zoznamoch ešte zaradené staré
štruktúry, bývalí funkcionári
KSČ, hospodárskych organizácií, pracovníci
ŠtB a iní poplatní členovia starého
režimu. Pri labilnosti alebo z donútenia jednej osoby
na ústredni môžu uvedený stav temné
sily zneužiť na realizáciu "Redukcie"
pri prípadných krízových situáciách,
hlavne politického alebo sociálneho charakteru a
zneužiť ho na uchopenie moci aj v rámci celej
ČSFR.
Aj keď som niekoľkokrát ústne upozorňoval
na tento stav, zodpovedný pracovník orgánov
Správy pôšt a telekomunikácií
v Bratislave dal ústny príkaz, aby sa telefónne
stanice zapojené do "Redukcie" nemenili a žiadne
zmeny aby sa nerealizovali.
Z vlastnej skúsenosti a informácií vieme,
že veľa pracovníkov rezortu spojov ČSFR,
predovšetkým bývalých nomenklatúrnych
kádrov, ktorí sú vo vedúcich hospodárskych
funkciách na Federálnom ministerstve spojov aj na
Správach pôšt a telekomunikácií
v Prahe a Bratislave a ich nižších prevádzkových
zložkách, sa v spolupráci s ŠtB podieľali
svojimi rozhodnutiami alebo priamou účasťou
na odpočúvaní telefonických hovorov,
na otváraní a kontrolovaní listových
a balíkových zásielok. Do dnešného
dňa sú však títo ľudia ešte
vo funkciách, či už na Federálnom ministerstve
spojov, alebo v organizáciách tohto rezortu.
S týmto stavom nemôžeme súhlasiť
a preto vás, vážený pán minister,
žiadame, aby ste aj cez veľmi krátku dobu, kedy
ste vo svojej funkcii, oboznámil Federálne zhromaždenie
s tým, aké opatrenia ste podnikol a čo mienite
urobiť, aby bolo zaručené, že vedúci
pracovníci spojov ako na Federálnom ministerstve
spojov, tak aj v organizáciách nebudú naďalej
pokračovať v uvedených nezákonných
činnostiach. Ďakujem za pozornosť.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem, pán poslanec. Odznela tu ústne interpelácia.
Pýtam sa pána ministra Ehrenbergera, či chce
ústne alebo písomne odpovedať. (Písemně.)
Písomne, ďakujem. Má sa tak stať do 30-tich
dní. Ďalej sa hlási poslanec Kulan.
Poslanec SN P. Kulan: Vážený pán predsedajúci,
milé dámy, vážení páni
poslanci, chcel by som doplniť interpeláciu svojho
kolegu, ktorú sme spoločne vypracovali, ešte
o dve žiadosti. Prvou žiadosťou je kompletné
zmapovanie telefónnej siete v Československu a zmapovanie
všetkých kábelových koncoviek, ktoré
toho času v Československu existujú, žiadosť
o presnú evidenciu a jasné predpisy o užívaní
miestnosti zvláštneho určenia, ako aj zaistenie
týchto miestnosti pred ich zneužitím na jednotlivých
najbližších zložkách. Prosím,
aby to bolo súčasťou interpelácie, ktorú
sme spolu s kolegom vypracovali.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem. Teraz sa prihlásil poslanec Gejza Adam, potom
Marián Farkaš a potom Richard Sacher.
Poslanec SL G. Adam: Vážený pán predsedajúci,
vážené Federálne zhromaždenie,
hneď v úvode mojej interpelácie budem citovať
ústavný zákon, ktorý bol prijatý
tu v tomto parlamente dňa 9. 1. 1991. Jedná sa o
ústavný zákon, ktorým sme schválili
Listinu základných ľudských práv
a slobôd. V hlave tretej sa hovorí o národnostiach
a etnických menšinách, v článku
25 sa v odseku 1 hovorí o tom, že občanom tvoriacim
národnostné alebo etnické menšiny sa
zaručuje všestranný rozvoj vlastnej kultúry
a vzdelávanie. V článku 33 odsek 3 sa hovorí
o tom, že môžeme aj my, etnické menšiny,
zriaďovať iné školy ako štátne.
A sme pri koreni veci.
Rómska občianska iniciatíva v Slovenskej
republike dala požiadavku na Ministerstvo školstva na
zriadenie rómskeho konzervatória so zameraním
na ľudovú hudbu. Rómska občianska iniciatíva
dala k dispozícii priestory na zriadenie konzervatória,
nadviazala kontakty s Rajko Zenekarom v Maďarsku. Rajko Zenekar
existuje v Maďarsku už 30 rokov a je to rómske
konzervatórium so zameraním na ľudovú
hudbu. Nadviazali sme kontakty s pedagógmi, ktorí
nám chcú pomôcť pri zriaďovaní
tohto konzervatória. Chcel by som ďalej podotknúť,
že Rómovia už majú svojich vlastných
pedagógov, absolventov vysokých škôl,
ktorí by na tomto konzervatóriu mohli vyučovať.
(Předsedající: Pán poslanec, komu
adresujete svoju interpeláciu? Myslím, že nejde
o federálnu pôsobnosť.)
Adresujem ju podpredsedovi federálnej vlády J. Mikloškovi,
ktorý má na starosti národnostné otázky.
Rómovia majú veľmi blízky vzťah
k hudbe. Naviac, hudba im pomáha prežiť najťažšie
chvíle v živote. Ešte nie v tak dávnej
minulosti bola hudba zdrojom ich živobytia.
Preto by som žiadal podpredsedu federálnej vlády
pána Mikloška, do ktorého úradu spadá
starostlivosť o národnosti, národnostné
menšiny a etnické skupiny, aby nám pomohol
v tomto probléme, aby už konečne boli dodržiavané
základné ľudské práva a aby nebol
porušovaný ústavný zákon, ktorý
bol prijatý v tomto parlamente.
Ministerstvo školstva v Slovenskej republike na interpeláciu
poslankyne SNR pani Kopkovej odpovedalo, že zriadenie rómskeho
konzervatória by bolo duplicitné, pretože už
jedno konzervatórium existuje v Košiciach. Chcem ešte
raz zdôrazniť, že tu nejde o to isté konzervatórium,
pretože toto by malo byť zamerané na ľudovú
hudbu. Všetky etnické menšiny majú právo
podľa schváleného ústavného zákona
zriadiť si takúto školu.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem. Podpredseda vlády J. Mikloško tu v tejto
chvíli nie je. Vaša interpelácia je zaznamenaná
a bude doručená. Zrejme na ňu bude odpovedať
písomne v určenom čase.
Poslanec SN M. Farkaš: Vážený pán
predsedajúci, vážené Federálne
zhromaždenie, vzhľadom na neprítomnosť ministra
obrany ČSFR L. Dobrovského obraciam sa na vás
s kolegom poslancom Ladislavom Kováčom, pán
premiér, (Předsedající: Prosím
pána poslanca Malého, aby nevyrušoval interpelovaného
člena vlády, pána premiéra Čalfu.)
využívajúc svojho ústavného práva
interpelovať podľa § 49 ústavného
zákona o československej federácii a §
54 odsek 1 zákona o rokovacom poriadku.
Predchádzajúce obdobie totality zrodilo množstvo
paradoxov. Chceli by sme informovať o jednom na hlavu postavenom
nezmysle, ktorý vykonávatelia moci dôsledne
stavali na nohy aj za cenu ľudského utrpenia.
Na rozhraní dvoch národných parkov, TANAP
a Slovenský raj a chránenej oblasti Zamagurie, sa
nachádza vojenský výcvikový priestor
Javorina o rozlohe 31 tisíc hektárov. Tragédia
obyvateľov piatich východoslovenských dedín
- Ruskoviec, Dvoriec, Lubických kúpeľov, Blažova
a Čerteša - sa začala písať už
s nástupom nekontrolovateľnej a neobmedzenej moci
KSČ. Začala sa písať tajne a rozširovať
šeptom na základe ústnej interpretácie.
Verejne sa o tom nesmelo nič publikovať.
Podľa zákona 169/49 Zb., sa rozhodlo o zriaďovaní
vojenských obvodov a v ich rámci o vojenských
výcvikových priestoroch. Keď bol vyslovený
ortieľ zániku, vysťahovať dediny a všetko
zrovnať so zemou, obyvatelia zmienených obcí
a časť ďalších 19 dediniek boli voči
svojvôli tých, čo si dovolili rozhodovať
o ich osudoch, o zobratí poslednej piade zeme a strechy
nad hlavou, celkom bezmocní.
Povrchné konštatovanie v úradných dokumentoch
"vysťahovanie išlo pomerne bez ťažkostí"
bola len poplatná fráza pisateľa totalitného
režimu, ktorý touto milosrdnou lžou chcel oklamať
aj svoje svedomie. Ľudia až do poslednej chvíle
od začiatku apríla 1951, keď do Ruskoviec prišli
vojaci, nechceli pripustiť pravdivosť ortieľa,
že budú musieť ako bezdomovci opustiť rodnú
hrudu, ktorú si ich pradedovia brávali so sebou
do batôžka, keď odchádzali do cudziny.
Nechceli pripustiť, že budú musieť opustiť
svoju obec, dôverne známe miesta, lúky, pastviny,
ktoré prechádzali z pokolenia na pokolenie.
Obyvatelia Dvoriec sa vtedy obrátili listom na prezidenta
Gottwalda, aby zrušil tento zákon. Ešte stále
dúfali v spravodlivosť. Čakali však dlho
a márne.
Svojrázne vtedy formuloval návod na prekonanie odporu
obyvateľov predstaviteľ armády plukovník
Kokeš. Podľa jeho názoru ako odstrašujúce
príklady pre ostatných mali slúžiť
represálie proti obyvateľom: "Keď neplnia
kontingenty, treba ich zlikvidovať, skonfiškovať
majetok, dať ich do táborov na nútené
práce a ich rodiny vysťahovať." V máji
už odvážala kolóna vojenských áut
68 rodín z Dvoriec do neznáma pod hrozbou trestného
stíhania v prípade nepočúvnutia. Časť
ich bola vyvezená do Brozoviec, kde sa cítili ako
cudzinci. Nevedeli sa zžiť s novým prostredím
a mnohí sa až do svojej smrti nevyrovnali s odchodom
z rodnej dedinky.
Z Ruskoviec bolo vysťahovaných približne 800
ľudí. Mnohí z nich sa snažili získať
domy po vysídlených Nemcoch. Nie každému
sa to podarilo. Tým, ktorým sa to nepodarilo, neostávalo
nič iné, ako ísť do podnájmu.
Mnohí verili, že rodnú dedinu opúšťajú
len na krátku dobu. Keď prišli listy, že
majú len 3 dni na zbúranie domu v prípade,
že rodina pomýšľala na výstavbu nového
domu niekde inde, bolo im na zúfanie.
Ťažko si dnes môžeme predstaviť zúbožených
ľudí, ktorí s mozoľnatými rukami
budovali svoje domy, aby ich potom museli opustiť a dokonca
vlastnoručne rozobrať do základov a zbúrať
a tým aj svoj vlastný život, spomienky na detstvo
a mladosť.
Nie, celkom istotne nikto z nich nezabudol na ponižovanie,
ktorého sa im dostalo. V posledných z 38 áut,
ktoré opúšťali Ruskinovce, sa viezla aj
Mária Šugereková, ktorá v batôžku
viezla najmladšie zo svojich 6 detí.
Dňa 26. 5. 1952 bolo územie vyhlásené
za vojenský obvod s prísnym zákazom vstupu
pre civilistov.
Odškodnenie za zabrané majetky bolo veľmi nízke.
Aj tu sa postupovalo v intenciách vládnúcej
strany. Za meter štvorcový ornej pôdy platili
1,10 korún, za lúku 90 halierov. Almužna od
štátu, ktorá hlavne po zmene peňazí
v roku 1953 spôsobila v mnohých rodinách úplné
ožobráčenie. Aj to bolo jedným z impulzov
k návratu niektorých, ktorí na sklonku toho
istého roku ako dobrí hospodári začali
siať. Netušili, že úrodu zberať nebudú
a že druhé vysťahovanie bude až pod hlavňami
samopalov vojakov Československej ľudovej armády.
Zo spomienok pamätníkov, hlavne v obci Blažkovce,
mnohí muži kládli odpor. Časť ich
bola následne uväznená, mnohí boli nespravodlivo
odsúdení. Pred nedávnom vzniklo v Kežmarku
združenie vysídlených obcí. Jeho členovia
sa právom uchádzajú o urovnanie krívd
v minulosti a navrátenie majetku. Z ich iniciatívy
a za pomoci poslancov Slovenskej národnej rady a Federálneho
zhromaždenia sa stretlo 1. mája 1991 pred bránou
vojenského výcvikového priestoru Javorina
v Zálubici pri Kežmarku asi 200 tisíc ľudí.
Po manifestácii sa spoločne početné
rodiny presunuli na miesta pôvodných obcí.
S nostalgickou spomienkou hľadali aspoň jeden oporný
bod. Veď aj tú malú kapličku rozstrieľali.
Na vŕšku stál dedinský cintorín,
ani tých mŕtvych nenechali na pokoji. Vo vysokej
tráve sme našli vyvrátený pomník
z hrobu babičky. Len tri lipy pohromade túto hrôzu
prežili. Na miestach, kde boli polia, vyčnievala zo
zeme zbagrovaná kosť. Tu je vyznanie jedného
z nich: Roky sa uprostred noci prebúdzam, sníva
sa mi len jeden sen, v ňom vždy ako chlapec voľne
pobehujem po kopcoch. Potom zbehnem dolu do dediny. Sen je prekrásny.
Vždy sa bojím zobudenia.
Slová vyslovené s trpkosťou bezdomovca by mohli
toto rozprávanie ukončiť. Na konci tohto stretnutia
s vysídlencami bola spísaná petícia,
ktorú podpísalo 1 200 občanov a ktorú
vám citujem:
Obyvatelia piatich obci Blažkov, Blažovská dolina,
Ruskinovce, Dvorce a Lubické kúpele v počte
asi 600 rodín boli v roku 1951 násilne vysídlení.
Zbavení vlastníckych práv k svojmu majetku
a pod nátlakom a hrozbami a týraním ich predstaviteľov
majetkové vyrovnanie z roku 1955 za nápadne nevýhodné
ceny, ba takmer almužny. Vysídlenci boli poškodení
aj peňažnou formou v roku 1953. Bolo podpísané
v zmysle zákona Federálneho zhromaždenia č.
87/1991 Zb. Žiadame po prvé - zrušenie zákona
Národného zhromaždenia č. 169/49 Zb.,
o zrušení vojenského priestoru Javorina, navrátenie
vlastníckych práv zoštátnených
nemovitostí v plnom rozsahu.
Nám to nedá, aby sme sa nepridali k protestnej petícii,
aby sa zrušila samostatná existencia vojenského
výcvikového priestoru v oblasti, ktorá je
prírodnými darmi priamo určená na
využívanie cestovného ruchu. Svoje tvrdenie
dokladám nasledujúcimi faktami.
Vzhľadom na ekologickú situáciu je potrebné
Vysoké aj Nízke Tatry odbremeniť od návštevníkov.
Dá sa to realizovať tým, že v ich blízkosti
v spišskom regióne sa vybudujú nové
doplnkové centrá, ktoré by vytvorili ucelený
turistický a rekreačný komplex. V navrhovaných
horských centrách Ždiar, Osturňa, Veľká
Franková, Jezersko Lenda, Úhlany, Lubica, Závada,
Torysa, Bardejovce, Lubovjanské kúpele a ďalšie.
Budú umiestnené rozptýlene v nadmorskej výške
700 - 900 metrov. Lanovky a vleky, ako ekologicky čistá
doprava, budú v prevádzke od 1 200 metrov nadmorskej
výšky. Ubytovacie centrá je možné
zriadiť aj v existujúcich, ale pre vojenské
pásmo málo využívaných kúpeľoch,
Lubické kúpele, Levočské kúpele,
Sivá Brada, Smedžonka, Ružbachy, Baldovce a Červený
Kláštor. Zriadenie ubytovacích kapacít
asi 13 tisíc lôžok, v ktorom by sa dalo ubytovať
cca 250 tisíc turistov ročne. Znamenalo by to, že
minimálne 30 tisíc ľudí v blízkosti
svojich bydlísk by našlo zamestnanie v službách
a podstatnou mierou by sa riešila nezamestnanosť v spišskom
regióne, ktorá je toho času asi treťou
najvyššou na Slovensku. Región Spiša má
množstvo kultúrnych pamiatok v mestách Spišská
Nová Ves, Kežmarok, Poprad, Spišské Podhradie,
ale hlavne klenot spišských miest - Levoča.
Z prostriedkov získaných z cestovného ruchu
sa budú môcť sprístupniť návštevníkom
také vzácne náleziská svetovej úrovne,
akými sú Drevník, Čingov, Slovenské
Mykény, Mišiaľ, Hôrka, Gánovce a
Kláštorisko. Región Spiša má aj
množstvo využívaných a nevyužívaných
minerálnych prameňov. Ich využívanie
v budúcnosti bude ďalším prínosom
turistického ruchu.