Pôda bola u nás vždy od zrušenia poddanstva
zdrojom veľkého záujmu, ale aj sporov a napätia
v našej spoločnosti. Mnohí, ktorí spojili
svoje životné osudy s prácou na pôde,
boli toho svedkami, mnohým tento stav je známy z
diel našich klasikov, ktoré prenikli do filmovej i
televíznej tvorby, ale aj do rozhlasových adaptácii.
Boli obdobia, keď, by vzťah k vlastníctvu pôdy
bol často silnejší ako vzťah muža
a ženy, ako vzťah k deťom, rodičom a rodinným
príslušníkom, na druhej strane prežili
sme aj obdobie, kedy vzťah k pôde bol nulový
a kedy odcudzenie dosiahlo svoj vrchol, čo bolo veľkou
chybou, ale nemožno viniť poľnohospodárstvo,
že by to skreslilo produkciu potravín.
Preto nemožno považovať za náhodu, že
na správne doriešenie tohto problému zákonnou
formou je mnoho názorových prúdov. Preto
bolo toľko iniciatívnych návrhov na federálnej
i národných úrovniach. Všetky tieto
zákonodarné iniciatívy majú jedného
spoločného menovateľa - dať pôde
identitu, ale sú rôzne názory na formu a spôsob,
ako tento základný problém doriešiť.
V doterajších diskusiách o návrhoch
zákona sa dosť plasticky objavili nielen právne
aspekty, ale aj možný hospodársky, sociálny
a politický dosah prijatia niektorého z alternatívnych
riešení navrhovaného zákona.
Kolegyne a kolegovia, za najzávažnejšiu stránku
a otázku v tomto smere považujem, aké dlhodobé
procesy sa týmto zákonom o pôde založia
v hospodárení na pôde, vo výrobe a
na trhu potravín.
Poľnohospodári už v druhom polroku minulého
roku upozorňovali na určitý ekonomický
prepad, zapríčinený znížením
dotácii, zvýšením maloobchodných
cien, znížením nákupných cien,
ale najmä zvýšením cien vstupov a pohonných
hmôt.
Poľnohospodárstvo je dnes šokované prudkým
poklesom odbytu hovädzieho i ovčieho mäsa a mlieka,
z mesiaca na mesiac ťaživejšou finančnou
situáciou, nevyhnutnosťou prepúšťať
tisíce ľudí, pre ktorých nie sú
na vidieku pracovné príležitosti, pri súčasnej
direktivistickej mzdovej regulácii, ktorá sa znovu
začala uplatňovať i v družstevnom sektore.
Základná príčina je v nezvládnutí
konkrétnej aplikácie schválených zásad
a scenára ekonomickej reformy v APK, hlbokého odklonu
od kvantifikovaných dosahov a rizík, ktoré
sa predpokladali pri jeho schvaľovaní. Je to vec výkonnej
politiky orgánov federálnej vlády, najmä
Federálneho ministerstva financií a vlád
republík, ktoré tento hrozivý vývoj
- vecný program rozvoja nášho poľnohospodárstva
je jedna z najväčších slabín ekonomickej
reformy.
Túto filozofiu by si mali uvedomiť naše riadiace
orgány a vládni ekonómovia a nechovať
sa k poľnohospodárstvu ako k nevlastnému dieťaťu.
Je tu aj ďalšia otázka, aké by boli dôsledky
legislatívneho tlaku na radikálnu zmenu súčasnej
výrobnopodnikateľskej štruktúry nášho
poľnohospodár- stva, v ktorom na takmer 70 % výmery
pôdy hospodária poľnohospodárske družstvá,
na 1/4 ŠM a iba na 5 % sa hospodári súkromne.
V poľnohospodárskych družstvách a ŠM
máme draho vybudované základné prostriedky
v hodnote vyše 200 miliárd korún. Ide o ustajňovacie
kapacity pre vyše 1,6 miliónov kusov kráv a
bezmála 3 milióny kusov ostatného hovädzieho
dobytka, veľkokapacitné hydinárne, výkrmne
ošípaných, sklady, mechanizačné
strediská a ucelené hospodárske areály.
Túto obrovskú materiálnu základňu
možno chváliť aj haniť, ale technicky ju
nemožno pre malovýrobné hospodárenie
rozčleniť, ani v 10-ročnom výhľade
nahradiť. Tento výrobný potenciál je
živnou pôdou pre technický pokrok a vedecké
objavy, ktoré dostávajú súčasnú
dynamiku práve vo veľkovýrobe, k čomu
dnes na úseku poľnohospodárstva smeruje celý
vyspelý svet. Rozumná a vedecky zdôvodnená
koncentrácia a nie atomizácia majú perspektívu,
na čo možno uviesť mnoho príkladov (Baťa,
Nehera).
Vybudovaná materiálnotechnická základňa
sa musí intenzívne využívať už
aj z toho dôvodu, že do súčasnej modernej
dediny sa už maštale a hnojiská masovejšie
vrátiť nemôžu, nehovoriac už o finančných,
materiálových a ostatných aspektoch. Vie
si niekto predstaviť, ale najmä tí, ktorí
otvorene alebo skryte chcú rozložiť družstvá
a celú veľkovýrobnú infraštruktúru
na dedine, ako a kde by mali budovať svoje hospodárstva
budúci farmári v urbanistickom ekosystéme
dnešnej našej modernej dediny, ktorá má
vilový charakter architektúry a podobá sa
mestskému osídleniu?
Do malovýrobných podnikov či proklamovaných
rodinných fariem nemožno bezproblémovo transformovať
ani desaťtisíce profesne špecializovaných
inžinierov a statisíce strednotechnických a
manuálnych pracovníkov, súčasných
výkonných poľnohospodárov. Pôvodní
vlastníci a profesne univerzálni poľnohospodári
zväčša nie sú medzi nimi a väčšina
ich dedičov v poľnohospodárstve nepracuje a
na vidiek chodí len cez víkend.
V ostatnom čase, pokiaľ sa diskutuje o zákonných
úpravách k pôde, sa objavujú aj názory,
že poľnohospodárske družstvá brzdia
privatizáciu. Využil som mnoho príležitosti
na stretnutiach s voličmi, aby som si overil, že takéto
tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Družstvá
vychádzajú v ústrety tým, ktorí
sa rozhodli súkromne hospodáriť, čo
dokumentuje aj príklad manželov Holikovcov z R. Janovice,
ale problémy sú vo vlastníckych vzťahoch,
ktoré sa veľmi ťažko stávajú
preukázateľnými. Možno oponovať príkladmi,
ale príklad sa dá nájsť, v poľnohospodárstve
na dobré, ale aj na zlé, teda na čokoľvek.
Ide len o to, aby sme i na tejto pôde Federálneho
zhromaždenia narábali s konkrétnymi argumentmi
a príkladmi a hľadali podstatu preukaznosti zovšeobecňovaných
faktov.
Podľa prehľadov, ktoré mám k februáru
tohto roku, záujem o prinavrátenie pôdy vlastníkmi
na pôde obrábanej poľnohospodárskym družstvom
nepredstavuje v Slovenskej republike ani 3 %. I v tejto celkovej
3 %-nej výmere sú požiadavky na malú
časť vyčlenenia pôdy a to od o, 3 až
po 1 ha, teda ide tu v zásade o záhumienkové
hospodárstva. O tom, ako sa ľudia - vlastníci
pôdy v tomto prípade rozhodujú, svedčí
aj ten fakt, že do parlamentu prichádza mnoho petičných
archou s podpismi družstevníkov vlastníkov
i nevlastníkov pôdy, aby sa družstvá
ako také (myslím tým družstvá
podielnické) mohli i v ďalšom období plne
v prospech potravinového trhu realizovať. Takýto
fakt pri prerokovávaní tohto zákona by sme
nemali opomenúť. Preto pri tejto príležitosti
musím sa pochvalné vyjadriť o Kancelárii
Federálneho zhromaždenia, z rozhodnutia ktorej boli
nám v posledných dňoch poskytnuté
prehľady o dopisoch a petíciách, v ktorých
vlastníci pôdy vyjadrujú svoje stanoviská
a som presvedčený, že tieto prehľady poslúžia
všetkým nám pri našom rozhodovaní
lepšie pochopiť súčasnú situáciu.
Nemôžem tu nespomenúť ani tú skutočnosť,
že dňa 12. marca zišlo sa v Prahe viac ako 15
tisíc družstevníkov z celej republiky, na ktorom
sa zúčastnili aj poslanci Federálneho zhromaždenia,
kde si mali možnosť. vypočuť stanoviská
a názory družstevníkov z manuálnej prvovýroby,
inak vlastníkov pôdy, ako tam prezentovali stanoviská
v zmysle mandátu, ktorý im dala členská
základňa PD s jediným cieľom i naďalej
hospodáriť spoločne, pri obnovení vlastníckych
vzťahov k pôde a pri plnom rešpektovaní
všetkých požiadaviek tých vlastníkov,
ktorí sa rozhodli hospodáriť súkromne.
Nemôžem súhlasiť s názorom niektorých
kolegov poslancov, ktorí na adresu tohto zhromaždenia
zástupcov poľnohospodárskych družstiev
a štátnych majetkov sa vyjadrili, že v Prahe
sa zišlo 12 tisíc krikľúňov a Federálne
zhromaždenie nemalo by brať ich pripomienky do úvahy.
Mám informácie, že mnohí z účastníkov
tohto zhromaždenia družstevníkov v Prahe proti
takýmto názorom niektorých poslancov majú
vážne výhrady, ktoré dokumentovali otvorenými
listami cestou denníkov, ale aj priamo Federálnemu
zhromaždeniu.
Problémy privatizácie, najmä v Slovenskej republike,
pri realizácii identity pôdy a jej prinavrátenia
pôvodným vlastníkom vidíme v zlej evidencii,
ktorá sa vlečie nie po roku 1948, ale aj dávno
pred týmto dátumom. Na Slovensku je veľká
rozdrobenosť pôdy. Na každú zo 7,5 miliónov
parciel pripadá v priemere 11 vlastníkov.
Evidencia vlastníckych vzťahov je zanedbaná.
Je tu ťažko predpokladať farmárske (rodinné)
hospodárenie na pôde, ale aj veľkostatky s námezdnými
pracovníkmi by museli prenajímať pôdu
niekde od stoviek a niekde až od tisícom vlastníkov,
preto na Slovensku musí dôjsť ku komasáciám.
To len dokumentuje, že v našich slovenských podmienkach
nemáme v dohľadnom čase reálnu šancu
rozvinúť rodinné farmy z hospodárskosociálnych
i právnych príčin. Potom je zrejmé,
že rozklad družstiev a štátnych majetkov
namiesto ich revitalizačných premien by bol rozkladom
poľnohospodárstva so všetkými dôsledkami
na potravinovú istotu občanov a na sociálne
pomery na vidieku. A boli by to dôsledky, ktoré by
sa nedali napraviť tak, ako možno dnes korigovať
cenovú reguláciu alebo finančné nástroje.
Preto tak nástojčivo a ustarostene upozorňujú
slovenskí družstevníci, aby sa neprijali také
legislatívne úpravy, ktoré by ekonomicky
i právne postavili vlastníkov pôdy a terajších
výkonných roľníkov proti sebe.
Preto mi dovoľte uviesť a predložiť niekoľko
úprav predloženého znenia.
Návrh zmien paragrafovaného znenia: Text navrhovaného zákona je uvedený netradičnými ustanoveniami mimo poradia vlastných paragrafov s vymedzením cieľov:
- napraviť krivdy minulosti,
- zvýšiť starostlivosť o pôdu,
- podporiť záujmy hospodárskeho rozvoja vidieka.
1. Faktom je, že okrem prvej v návrhu uvedenej úlohy,
ktorú tento zákon rieši, ďalšie dve
už zákon vôbec neobsahuje a neupravuje. Takýto
rozpor by sa v zákone nemal ponechať.
Je potrebné upraviť text zákona, čo
by bolo spravodlivé a čo je aj úlohou tohto
Federálneho zhromaždenia, ale úvodné
ustanovenie uvedenej prázdnej deklarácie odporúčam
vynechať.
2. Stále, ale mimo zákon je riešenie urbariátov
na Slovensku. Pre Slovensko sú to pozemky lesné
a čiastočne pasienky. Urbáre nemali v Českej
republike a nemajú ich ani v Maďarsku (pokiaľ
by sme sa chceli poučiť, ako to riešili oni).
Keďže urbárske spoločenstvá neexistujú,
nemožno reštituovať vlastnícke práva
(v urbároch je podielové nedeliteľné
vlastníctvo vo forme vlastníctva celého spoločenstva).
Preto do tohto zákona treba zahrnúť splnomocnenie
pre Slovenskú národnú radu k úprave
urbárskeho majetku.
Preto odporúčam doplniť § 4 alternatívu
1 vetou: "Urbársky majetok bude riešiť Slovenská
národná rada osobitným zákonným
ustanovením".
3. Návrh zákona v úvodnom ustanovení
jednoznačne proklamuje zmierniť následky krívd
rokov 1948-89. Pokiaľ je táto proklamácia politickým
cieľom, treba ju podporiť. Nemali by sme však presadzovať
zadnými cestičkami iné ciele a záujmy
hocakou modifikáciou návrhu pred rokom 1948, teda
pred toto rozhodné obdobie tak, ako sa snaží
spravodajská správa vsunutím do § 4
odstavec 4 písm. b), čo treba vypustiť. Obdobne
aj § 4 a) treba vypusti, čo odôvodňujem
tým, že Štrbský protokol z roku 1949 tieto
nároky národnostných menšín na
Slovensku vyriešil.
Odporúčam doplniť v § 4 odstavec 4 pism.
b) vo vezi pozemkov, ktoré na našom území
zanechali vysťahovalci zo ZSSR po roku 1945. Zákon
č. 183/1950 Zb. riešil ich vlastnícke práva
k pôde v ich neprospech. Koncom šesťdesiatych
rokoch títo vlastníci reoptovali, sú dnes
našimi občanmi a v zmysle tohto zákona si budú
žiadať vlastnícke práva k pôde.
Nároky vlastníkov voči poľnohospohospodárskym
družstvám ohľadom pôdy ako takej a poľnohospodárskeho
majetku bude upravovať tento zákon. No na druhej strane
nemožno týmto zákonom upraviť budúce
vnútrodružstevné vzťahy. Preto všetky
paragrafy v tomto zákone, ktoré k tomu smerujú
treba vypustiť, a to § 15, § 15 a) a § 22a).
Osobitne sa chcem pozastaviť pri § 22, a to hneď
z viacerých dôvodov.
V prvom rade problematika stanovovania členských
podielov a schvaľovanie stanov poľnohospodárskeho
družstva z vecného hľadiska nepatrí do
navrhovaného zákona o vlastníckych vzťahoch
k pôde. Ide o otázky, ktoré patria do zákona
o poľnohospodárskom družstevníctve. Z
tohto dôvodu v súčasnosti vrcholia legislatívne
práce na novele zákona č. 162/1990 Zb., ktorej
podstatná časť je venovaná práve
otázkam členských podielov. Ďalej treba
zdôrazniť, že poľnohospodárske družstvá
na Slovensku rešpektovali povinnosti, vyplývajúce
z ustanovenia § 57 odstavec 3 zákona č. 162/1990
Zb. a to 31. marca tohto roku okrem pätnástich všetky
poľnohospodárske družstvá na Slovensku
prijali svoje nové stanovy. Preto termín 3l. december
1991 určený v návrhu pre družstvá
na upravenie a schválenie vlastných stanov sa javí
ako pokus o odvádzanie pozornosti od ich hlavného
poslania, ktorým je poľnohospodárska výroba
a ekonomická prosperita. Možno v tom vidieť aj
snahu o vyvolanie nedôvery družstevníkov k platnému
právnemu poriadku s cieľom nestabilizovať súčasné
poľnohospodárske družstevníctvo.
Preto z uvedených dôvodov žiadam, aby uvedené
otázky boli z predloženého návrhu zákona
o vlastníckych vzťahoch k pôde vyňaté
a aby sa ich úprava ponechala na novelu zákona č.
162/1990 Zb., o poľnohospodárskom družstevníctve.
Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi
na záver poďakovať sa vám za pozornosť
a vysloviť presvedčenie, že svojimi pozmeňovacím
návrhmi a konečným hlasovaním prispejeme
k tomu, aby bol prijatý taký zákon, ktorý
by už nepáchal ďalšie krivdy a zabezpečil
by fungujúci trh potravín pre našu i budúce
generácie.
Předsedající místopředseda
FS J. Stank: Ďakujem poslancovi Šidíkovi. Ďalej
v našej rozprave vystúpi pán poslanec Ivan
Fišera, pripraví sa pán poslanec Gandalovič.
Poslanec SN I. Fišera: Vážený pane předsedo,
vážený pane předsedající,
vážení kolegové, pozorní hosté,
dovolte mi, abych nejdříve naprosto veřejně
prohlásil, že zákon, který jsem předložil
v novinách, byl skutečně míněn
jako vtip, a to jako velmi smutný vtip. A chci to říci
i na pozadí toho, co říkal pan poslanec Michálek,
protože si pamatují právě tu tvrdou,
těžkou dobu, kdy se se zemědělci zacházelo
naprosto bezohledným způsobem, způsobem,
který byl opravdu bezpříkladný a neměl
by se nikdy u nás opakovat. Dokonce bychom mu měli
položit velmi ostře zábrany v právním
řádu, v našem morálním rozhodnutí
a dokonce i v tom, že bychom měli chápat naši
vesnici jako společenství lidské, a toto
společenství již nikdy nerozbíjet.
Dovolte mi, abych jako mluvčí skupiny poslanců
levého středu, zvolených za Občanské
fórum především zdůraznil to,
že podporujeme vládní návrhy a stanovisko
vlády. Podporujeme toto stanovisko velmi rozhodně
a trochu nás mrzelo to, že vláda byla vmanévrována
do velmi obtížné situace, kdy musela čelit
návrhům, které šly mimo logiku restitučních
zákonů, které zde byly přijaty. Restituční
zákony, které zde byly přijaty, byly a jsou
pokusem o alespoň částečné
obnovení spravedlnosti, ale zdůrazňují
částečné obnovení spravedlnosti,
protože se nám nikdy nepodařilo vyřešit
otázku movitého majetku, nemluvím ani o penězích,
a návrhy, které byly předloženy, zejména
návrhy tzv. "3T", naprosto nerespektovaly tuto
základní logiku, která v restitučních
zákonech byla přijata.
My jsme vládu proto zcela podporovali v tom, aby bylo možné
přepracovat původní vládní
návrh v logice přijatých restitučních
zákonů s tím, že jsme si vědomi,
že zákony restituční tak, jak byly přijaty,
v sobě obsahující určitá rizika
zdržení naši reformy, a že proto doporučujeme
pokud možno co nejkratší terminy na přihlášení
se k majetku. To je první věc, kterou chci říci.
Druhou otázkou, o které je nutno se zmínit,
je otázka majetku právnických osob, zejména
obcí a církvi. Když se poprvé objevila
otázka církevního majetku, prosazoval jsem,
aby se šlo cestou práva, to je, aby v těch
případech, kdy podle práva nedošlo vlastně
ke znárodnění, aby skutečně
došlo k návratu k původnímu stavu. Tehdy
byl tento názor odmítnut, protože se říkalo,
že je třeba postupovat rychle, a že by to bylo
pro církev zdlouhavé. Současně se
říkalo, že nebudou obnoveny další
nároky církve, že to jsou ty nejnutnější
požadavky, které byly vysloveny. Dnes se jde dále.
Chtěl bych připomenout, že bychom měli
udržovat určitou kontinuitu v našem jednání
a že opravdu za nejzazší mez považujeme
to, co je navrhováno, aby případně
církevní majetek byl zatím vyloučen
nebo obstaven, současně ale doporučujeme,
aby co nejrychlejším způsobem byla řešena
otázka obci.
Zdržení, které zde nastalo, je nevýhodné
nejenom pro strany, které jsou takříkajíc
jako strany koaliční a vládní, ale
řekl bych i pro strany opoziční, protože
ohrožuje důvěru lidi v demokracii vůbec.
Jestliže obce nebudou moci jednat a řešit problémy
občanů, bude otázkou, kteří
demagogové budou v budoucností mít větši
šanci.
Proto podpoříme všechny návrhy, které
půjdou k tomu, aby obce i zde měly možnost
pokud možno co nejdřív se ke svému majetku
dostat.
Další bod, o kterém se chci zmínit,
je problém § 5, to je fyzických osob. Podporujeme
zase jednoznačně vládní návrh,
protože jsme přesvědčení, že
je nutné udržet určitou právní
kontinuitu. Představa, že narušíme právní
kontinuitu a rozrušíme právní akty minulostí
v příliš velkém rozsahu, by mohla vyvolat
další rozkolísání našeho
právního řádu a rozkolísání
právního řádu považujeme za velmi
nebezpečné. Myslíme si také, že
v této souvislostí je možné řešit
mnoho problémů a navrhovali jsme to ve výborech;
jde třeba o kolonie zahrádkářů,
kde se umožní majitelům půdy, aby došlo
k výměně půdy a byly tak současně
zachovány hodnoty, které už byly vytvořeny.
Za velmi závažný považujeme § 14.
Jde vlastně o to, aby bylo opravdu umožněno
těm lidem, kteří se chtějí
vrátit na své usedlosti, začít zemědělskou
výrobu - aby jim to bylo umožněno nejenom tím,
že bude něco zapsáno v zákoně.
Jde o to, aby se opravdu mohli stát účastníky
alternativního zemědělství, aby mohli
být konkurenční silou v našem zemědělství,
aby mohli opravdu prokázat, že jsou schopní
samostatně hospodařit.
V této souvislostí mi však dovolte, abych položil
otázku panu ministru Dlouhému. V odstavci 1, prvním
řádku se hovoří o tom, že by
pro zajištění provozu výroby měl
původní vlastník živého a mrtvého
inventáře určitá práva na náhradu.
To by mohlo vést k určitým spekulacím
při nesprávném právním výkladů.
Člověk by s.i. mohl vzít část
půdy, ale mohl by požadovat náhradu. Samozřejmě
je možno to řešit určitými směrnicemi,
výkladem, a já bych prosil pana ministra, aby se
k této věci vyjádřil. Jinak bychom
museli navrhnout určitý zpřesňující
text, který bych zatím nepředkládal.
V odstavci 3 stejného paragrafu došlo podle našeho
názoru k určitému posunu protí tomu,
co jsme požadovali v hospodářských výborech
- tady došlo k zmatečnému zápisu v usnesení.
Šlo o to poskytnout náhradu v podobě služeb,
ale nikoliv v podobě finanční. Jde o to,
aby skutečně bylo možno nenarušit společenství
lidi, aby družstva skutečně pomohla soukromě
hospodařícím zemědělcům,
aby jim mohla pomoci službami, ale abychom nezatěžovali
státní rozpočet. Zde finanční
náhrady zústaly a obávám se, že
by to mohlo být určité riziko.