Federální shromáždění ČSFR, 1990 – 1992 Společné schůze SL a SN

(Jednání zahájil a řídil místopředseda FS a předseda SL R. Battěk.)

Předsedající předseda SL R. Battěk: Vážené poslankyně, vážení poslanci, vážení hosté, dovolte, abych vás přivítal a zahájil pokračování přerušené 13. schůze Sněmovny lidu a Sněmovny národů. Všechny vás srdečně vítám, zvláště členy vlády v čele s premiérem panem Mariánem Čalfou. Jestli dovolíte, učiním krátké přerušení této krátké schůze s tím, že poslanci Sněmovny lidu splní některé nutné úkony. Poslance Sněmovny národů žádám, aby v klidu sledovali naše krátké jednání.

(Jednání přerušeno ve 13.12 hodin.)

(Jednání opět zahájeno ve 13.30 hodin.)

Předsedající předseda SL R. Battěk: Vážené poslankyně, vážení poslanci, budeme pokračovat v přerušené 13. schůzi Sněmovny lidu a Sněmovny národů.

Jak je vám známo, schůzi jsme zahájili 29. ledna t.r. a část programu jsme projednali do 31. ledna. Dne 5. února t.r. jsme rozhodli o znovu přerušení této 13. schůze s tím, že návrh ústavního zákona o stavu ohrožení státu, návrh vojenské doktríny a Smlouvu o konvenčních ozbrojených silách projednáme na příští schůzi sněmoven. Zbývá nám tedy projednat: - návrh zákona o mimosoudních rehabilitacích, - návrh zákona o převodech majetku státu na jiné osoby pro účely podnikání, tzv. zákon o velké privatizaci, - návrh ústavního zákona o Ústavním soudu ČSFR, - odpovědi na interpelace poslanců, - interpelace, otázky, podněty a připomínky poslanců.

Obě sněmovny jsou usnášení schopné a můžeme proto jednání zahájit.

Jako první bod máme projednat

9

Vládní návrh zákona o mimosoudních rehabilitacích - tisk 442 - a společnou zprávu zpravodajů Sněmovny lidu a Sněmovny národů - tisk 477.

Do lavic jste dostali k tomuto poslednímu tisku ještě dodatek, kvalifikovaný jako tisková oprava.

Vážené poslankyně, vážení poslanci, jste si jistě vědomi, že projednávaný návrh zákona tvoří určitý základní mezník v dalším vývoji této společnosti. Předpokládám, že by bylo zbytečné zdůrazňovat celkovou závažnost, kterou projednání tohoto zákona všichni přikládáme. Bylo učiněno dost pro to, aby předkládaný návrh se mohl stát kvalifikovaným jednáním obou sněmoven. Doufám, že na závěru této schůze si budeme moci spokojeně vydechnout, že jsme překonali další složitou otázku společenského vývoje a že jsme nepřipravili žádný nový balvan na cestě naší ekonomické reformy.

Dovolte, abych nyní pozval k zdůvodnění návrhu pana premiéra vlády Mariána Čalfu.

Předseda federální vlády M. Čalfa: Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda, vážené Federálne zhromaždenie, čas je neúprosný a nedá sa zastaviť. Radikálnosť našej ekonomickej reformy je daná naliehavou potrebou, hĺbkou premien, ale i časom, v ktorom sa musí odohrať. Nemáme možnosť, ani právo otáľať. Správnosť našich rozhodnutí nie je určovaná len kompetentnosťou, ale i tým, ako rýchlo ich uskutočňujeme a uvádzame do života. Ekonomika sa dostala do pohybu. Ľudia tento pohyb výrazne pociťujú a hodnotia. Osud niektorých podnikov i celých odvetví, vývoj nezamestnanosti a predovšetkým zdražovanie necháva málokoho ľahostajným. Ľudia, zodpovední za ekonomiku a za priebeh reformy sú kritizovaní zľava i zprava. Narastá nervozita a množia sa dokonca i katastrofické predpovede pre najbližšie obdobie. Objavujú sa výčitky vláde, že porušuje vlastné programové vyhlásenie a schválený scenár ekonomickej reformy Z ničoho nič niektoré politické sily zabúdajú, že za uskutočnenie scenára ekonomickej reformy nesieme zodpovednosť všetci, ktorí zaň zdvihli ruku.

Na jednej strane sme kritizovaní za zachovanie niektorých prvkov administratívneho riadenia a regulácie, a na druhej strane sa nám vytýka, že málo kontrolujeme a usmerňujeme výrobné podniky a obchodné organizácie, ktoré sa značnou mierou podieľajú na prudkom zdražovaní.

Vláda si nehrá na mudrca, ktorému je navždy všetko jasné, nie však ani kohútom na veži, netočí sa podľa vetra, neuhne z programu, na základe ktorého získala svoj mandát. Dokážeme si priznať chybu, urobiť nápravu, či reagovať na zmenu pripomienok. Konáme tak len v prípadoch, keď je na stole jasná argumentácia a nie vtedy, keď ide o kritiku, postavenú na neinformovanosti, nezasvätenosti, a niekedy i na dôvodoch, ktoré sa vymykajú akejkoľvek logike.

Mal som od počiatku roku dostatok možností hovoriť s našimi občanmi. Sám pre seba som si poopravil v širokej miere prijímaný názor, že s poklesom nadšenia v porevolučnom období pokleslo i vedomie o tom, ako naša ekonomika po roky upadala a ocitla sa až na pokraji krachu. Ľudia na to nezabúdajú. Súčasne som si však uvedomil, že ľudia skutočne veľakrát nevedia, o čo ide. Ich poznanie vychádza z dennej skúsenosti, ale radi by poznali aj logiku ďalšieho vývoja a tým aj svoju vlastnú perspektívu. Ide o to, že len vtedy sa občan necíti iba objektom nejakého diania, ak je jeho aktérom a spolurealizátorom.

Povedzme si teda aspoň stručne, ako vláda vidí realizáciu scenára ekonomickej reformy. Výsledky za uplynulý rok zhruba poznáte, vytvorený národný dôchodok bol asi o 3 % nižší než v predchádzajúcom roku, štátny rozpočet skončil miernym, hoci nie uvažovaným prebytkom, naša zahraničná zadľženosť sa prakticky nezmenila. Miera nezamestnanosti sa v priebehu roka zdvihla na necelé jedno percento, priemerná úroveň maloobchodných cien bola o 10 % vyššia než v roku 1989, prudší rast cien bol ku koncu roku 1990. Keď tieto výsledky hodnotíme triezvo, potom nás na jednej strane nemôžu nadchnúť, ale na druhej strane nás však nemusia naplňovať beznádejou. Pravda, pôvodne sme si kládli vyššie ciele. Na tieto ciele sa však pozerajme vo svetle hospodárskeho vývoja v Sovietskom zväze, vo svetle straty trhu v bývalej NDR, obmedzenia obchodnej výmeny medzi členskými štátmi RVHP. Zablokovanie trhu v oblasti Perského zálivu samo osebe znamená stratu 1,5 miliardy dolárov. V jednom čase a v jednom prúde prebiehajúce procesy nápravy krívd, privatizácia, uvoľňovanie cien, vnútornej zmeniteľnosti koruny i uvoľňovaní zahraničného obchodu. Prebiehajú pritom s nedostatočne rozvinutým inštrumentáriom. Mám tým na mysli predovšetkým nerozvinutý bankový systém, systém finančnej a daňovej správy, i neexistenciu burzy pri existencii akciového kapitálu. Pokiaľ toto inštrumentárium nebude k dispozícii, nebude pôsobiť ani aktívne, ani regulatívne na rozvoj podnikateľských iniciatív. A to už nehovoríme o stratách štátneho rozpočtu.

Vážené poslankyne, vážení poslanci, uplynulé týždne priniesli signalizované, ale napriek tomu neočekávane vysoké zdražovanie. Vláda je kritizovaná za to, že vraj pripustila liberalizáciu cien v monopolne usporiadanom a netrhovom prostredí, čo znamenalo podstatné zvýšenie cien a teda je obviňovaná z akéhosi celkove asociálneho chápania politiky. To je absurdné tvrdenie, ktoré zavánia demagógiou, ktoré nevidí realitu. Vnútorný trh v závere minulého roku hrozil rozpadom. Nepripustiť liberalizáciu cien znamenalo predĺžiť riadenie ekonomických procesov centrálne, direktívne, a s pomocou administratívnych nástrojov, a to je cesta, po ktorej vláda proste nepôjde. Hoci existujú vynálezci, ktorí jej to radia. Ľudia i oznamovacie prostriedky si zdražovanie automaticky spájajú s uvoľňovaním cien, ale to nie je úplná pravda. K zvýšeniu maloobchodných cien by totiž začiatkom tohto roku muselo dôjsť v každom prípade, a to i keby nedošlo k liberalizácii cien a štát by všechny ceny stanovoval direktívne. Ako to teda je?

V obchode s členskými štátmi RVHP prechádzame na používanie svetových cien a platenie vo voľnej mene a to má pre nás ako dovozcu surovín veľmi nepriaznivý dopad. V záujme vyrovnania našej platobnej bilancie, v záujme podpory životne potrebného vývozu, v záujme nevyhnutnej ochrany vnútornej zmeniteľnosti koruny sme výrazne devalvovali korunu. I to sa veľmi silne premietlo do hladiny vnútorných cien. Výsledkom týchto vplyvov je napríklad zvýšenie nákupných cien ropy z 900 korún na 5300 za jednu tonu. V súčastnosti je to takmer šesťnásobok. Nie je to inák ani v iných odvetviach, odkázaných na dovoz. Sprievodné a nevyhnutné zdražovanie je tedy obeťou, cenou, ktorú dnes nevyhnutne zaplatíme za budúcnosť našej ekonomiky. Stanovili sme si, že trh a nie úradnický aparát bude určovať výšku cien a ich vzájomné relácie. K liberalizácii cien sme museli pristúpiť, ako som už povedal, i za situácie, keby nedošlo k rozbitiu monopolných štruktúr a k privatizácii vo výrobe i v obchode. Naopak, bez liberalizácie cien a zahraničného obchodu by sme nemohli ani rozbiť monopoly, ani vytvárať podmienky pre rozvoj súkromného sektoru.

Nové ceny jasne ukázali, ako vyzerá trh v poňatí monopolných štátnych podnikov, družstvá nevynímajúc. Je tu zákazník, občan, vydaný na milosť a nemilosť svojvôli všemocných monopolov. Však ako inak než svojvôlou možno nazvať postup obchodných podnikov, ktoré si ceny svojich výkonov, tedy obchodnú zrážku zo dňa na deň zvýšili v niektorých prípadoch až na päťnásobok. Trh je súťaž a konkurencia, ktorá okrem iného, je jediná schopná vytvárať zdravé a racionálne ceny. Monopol - to je v prevážnej miere diktát, ktorý ceny deformuje. Preto dočasnú reguláciu cien monopolistov stanovením limitných cien budeme presadzovať všade, kde hrozí zneužívanie monopolného postavenia či už výrobcu alebo obchodníka. Napriek vysokým cenám dovážaných surovín nemôžeme považovať za oprávnené zvyšovanie veľkoobchodných cien na dvojnásobok i viacej. Veľký rast výnosov zaznamenávajú obchodné organizácie. Je treba rozlíšiť prípady, kedy ide o odôvodnený rast a kedy ide len o špinavé keťasenie na úkor občanov. A nechová sa nám takto nikto iný, než naši vlastní spoluobčania. Treba po pravde povedať, že akosi zmizol pocit soupatričnosti, spoluzodpovednosti za to, že sme si povedali, že všetci sa usilujeme o to isté. Teda každé zvýšenie ceny nad objektívne nutnú potrebu je charakteristikou chovania sa našich vlastných ľudí. Vzhľadom na to, že konkrétny cenový dohľad spadá do kompetencie republík, je treba odporučiť príslušným národným orgánom a rezortom dôslednú kontrolu oprávnenosti výrobných kalkulácii. Rovnako dôsledne je treba posudzovať z hľadiska zákona o cenách ako neprimeraný zisk extrémne výnosy obchodných organizácií.

V tejto súvislosti chcem vyjadriť uspokojenie, že bol konečne schválený návrh zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktorý by mal prispieť k odstráneniu toľko kritizovaných výstrelkov, ktoré doprevádzajú cenovú liberalizáciu a ktoré umožnia efektívne fungovanie Federálneho výboru pre hospodársku súťaž.

Princípy trhovej ekonomiky vystavia našich obyvateľov ešte veľakrát do nových situácií a budeme sa musieť rozlúčiť s mnohými tradičnými istotami. Nezamestnanosť, i keď ešte nízka, sa už dnes stáva trvalou súčasťou života našej spoločnosti. Ľudia sa stále viac budú diferencovať a podľa svojich schopností zarábať peniaze. Snáď si časom odvykneme i závidieť tým, ktorí si oprávnene zarobia veľa. Pracovné príležitosti sa budú rýchlo meniť, ľudia sa budú častejšie sťahovať a častejšie sa učiť novým povolaniam. To všetko je druhá stránka efektívnosti a blahobytu, ku ktorému nás má trhová ekonomika raz doviesť.

Vláda si je ale stále vedomá toho, že prechod na trh musí byť tiež spoločensky únosný a že nevyhnuteľné zmeny sa nesmú stať katastrofou pre niektoré sociálne vrstvy obyvateľstva.

Prikladáme význam konsenzu, ktorý bol dosiahnutý pri podpise Generálnej dohody medzi odbormi, podnikateľmi a vládou, i keď sa nedá povedať, že by nás všetky jej ustanovenia naplňovali nadšením. Oceňujeme však spoločnú vôlu dosiahnúť dohody aj za cenu kompromisu. Domnievame sa, že až doteraz - napriek jednotlivým nedostatkom a ťažkostiam - darí a bude dariť v zásade dodržiavať logiku a obsah radikálnej ekonomickej reformy, tak aj sociálnu orientáciu trhovej ekonomiky, ktorú zavádzame.

Vážené poslankyne a poslanci, základom ekonomickej reformy, ale aj existencie právneho štátu je odstránenie deformácií v oblasti vlastníckeho práva. Ústavným zákonom č. 100 z minulého roka sme vrátili pojmu vlastníctvo jeho pôvodný - a ako sa za uplynulé desaťročia presvedčivo dokázalo - nezastupitelný význam v hospodárskom živote spoločnosti. Zrovnoprávnenie všetkých vlastníckych foriem umožňuje započiatie procesu prechodu majetku štátu na právnické alebo fyzické osoby, tedy celý proces privatizácie. Nie je pochýb o tom, že proces privatizácie predstavuje natoľko zásadnú transformáciu doterajšej sústavy vlastníckych vzťahov, že musí byť previazaný i s procesom reštitúcie, to znamená s procesom, v ktorom štát vracia časť majetku pôvodným majiteľom, alebo za tento majetok poskytuje primeranú náhradu.

Príprava zákona, ktorý prerokúvame, začala v podstate s prípravou zákona o súdnej rehabilitácii. Pôvodná predstava smerovala k príprave jediného zákona, ktorým by boli právne zabezpečené mimosúdne rehabilitácie a s nimi súvisejúce navrátenie vlastnických práv, alebo zmiernenie následkov krívd. Postupne sa však ukázalo, že k náprave deformácii a zmierneniu ich následkov bude potrebných viac zákonov. Tak boli Federálnemu zhromaždeniu postupne predložené zákony o súdnej rehabilitácii, zákon o úprave niektorých majetkových vzťahov reholí a kongregácií, či zákon o úprave vlastnických vzťahov k pôde. Návrhy na úpravu zmien vlastníckeho práva boli obsiahnuté i v ďalších zákonoch, vypočítavať však ich celkový zoznam nie je to najpodstatnejšie. V súčasnosti sa naviac pripravuje ďalší, týkajúci sa reštitúcie diecéznych majetkov, bankových budov, sporiteľní a poisťovní, obecného majetku i majetku politických strán a podobne. Spoločným menovateľom všetkých týchto i ďalších zákonov je obnova vlastníckych práv. Musíme si byť všetci vedomí toho, že náš zámer, ktorý v tejto oblasti máme pred sebou, je v histórii skutočne úplne ojedinelý. Žiadny štát k nemu v takom rozsahu nesiahol. Komplex reštitučných zákonov, ktorý nie je doteraz dokončený, ukladá vláde i Federálnemu zhromaždeniu úplne výnimočnú úlohu, ktorá sa musí riešiť s plnou zodpovednosťou nielen za minulosť, ale musí prihliadať i na prítomnosť a budúcnosť. Pritom v popredí stojí faktor času, ktorý musí sprevádzať každú našu úvahu a počínanie. Nie je možné prehliadať, že každý zahraničný investor je veľmi citlivý na premeny vlastnických vzťahov a jednoznačne dáva prednosť krajine s dobudovanou a ustálenou štruktúrou vlastnických pomerov. Pokles záujmu zahraničného kapitálu, bez ktorého sa nezaobídeme, je vidieť už dnes. Sami zahraniční partneri si to vysvetľujú značnými neistotami, pokiaľ ide o náš vnútroštátny život.

Povedal som, že zákon o mimosúdnych rehabilitáciach je jedným z radu zákonov, ktorými má byť dosiahnutá rehabilitácia a zmernenie následkov deformácií. Keď hovoríme o zmiernení, nemôže to v žiadnom prípade znížiť význam uvedeného zákona. Už dnes je zrejmé, že je - popri zákone o úprave vlastnických vzťahov k pôde - z reštitučných zákonov najvýznamnejší.

Zákon o mimosúdnych rehabilitáciach zahŕňa veľmi dôležitú a najviac diskutovanú oblasť občianskoprávnych vzťahov, ktorá obsahuje podstatnú obnovu pôvodných vlastníckych vzťahov. Tento zákon sa vzťahuje na zmiernenie niektorých krívd vzniknutých pracovnoprávnymi úkonmi a správnými aktami, vykonanými v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 a to i v oblasti trestnoprávnej.

Nový prepracovaný návrh vychádza z nasledujúcich hlavných zásad: 1. zákon sa vzťahuje na nápravu krívd spáchaných na fyzických osobách,

2. zákon sa vzťahuje na nehnuteľnosti tak aj na veci hnuteľné,

3. Prioritná je naturálna reštitúcia, (u vecí hnuteľných, pokiaľ oprávnení osoba vie, kde sa nachádzajú),

4. zákona sa v plnom rozsahu vzťahuje na všetkých emigrantov, pokiaľ sa vrátia, prijmú štátne občianstvo a budú mať v Československu trvalý pobyt.

Povinnosť vydať majetok sa vzťahuje na štát a za určitých podmienok na organizácie. V prípade fyzických osôb vzniká povinnosť vydať majetok len v prípade, ak ho získali za nezodpovedajúcu cenu, alebo protiprávnym zvýhodnením. Pri vymedzení okruhu osôb, ktorým chceme vrátiť neprávom skonfiškovaný majetok, alebo odčiniť iné na nich spáchané krivdy, sa často objavuje požiadavka na odškodnenie všetkých našich spoluobčanov, ktorí za uplynulých 40 rokov opustili, alebo museli opustiť našu vlasť. Morálne politickú dimenziu tohto požiadavku nikto nespochybňoval a nespochybňuje. Federálna vláda je však povinná podriaďovať svoje kroky i iným dimenziám, hlavne ekonomickej zodpovednosti za štát, jeho hospodárstvo, za osud každého občana. Musí domyslieť dopad každého svojho návrhu na životy našich občanov, na jich podmienky. Reštituovanie všetkých 580 000 občanov, ktorí v tejto krajine nežijú, by predstavovalo neúmerný dopad nielen na štátnu pokladňu, ale i na každého daňového poplatníka. Sme zajedno v tom, že nie je možné budovať demokratickú spoločnosť bez toho, aby sme sa čestne a spravodlivo vysporiadali s minulosťou. Príprava i prerokovanie reštitučných zákonov by sa mali uskutočňovať s vedomím toho, že za odosobnenými paragrafmi zákonov sú skryté osudy ľudí, niekedy zmarené životy či nútený život v emigrácii, inokedy život na samom okraji spoločnosti, alebo život v biede. Je nám pritom jasné, že naše úsilie je čiastočné, pretože existujú krivdy, ktoré sa v zásade napraviť nedajú vôbec, tým menej vyjadriť majetkovo. Tým, že riešime krivdy vzniknuté odobraním majetku a teda vecí, vyvolávame nekonečný rad otázok, ako sa zachovať k ľuďom, ktorým sa krivdilo neporovnateľne horšie a pritom nešlo o prípad odobrania majetku. Problém má teda skutočne veľa dimenzií.

Vláda je jednoznačne toho názoru, že krok, ktorý robíme, nesmie ohroziť záujmy súčasnej generácie, jej výhľad do budúcnosti.

Vážené poslankyne, vážení poslanci, prvou základnou otázkou predloženého návrhu zákona o mimosúdnych rehabilitáciach je vymedzenie rozsahu predmetu úpravy. Nie je pochýb o tom, že v uplynulom období dochádzalo k nezákonnostiam, alebo k neúmerným zásahom do politíckych, občianskych, sociálnych, hospodárskych a kultúrnych práv občanov v najrôznejších oblastiach.

Historické dokumenty a ešte živé skúsenosti prinášajú o tom nové a nové vedomosti. Ja osobne a členovia vlády tiež nepochybujeme, že aj vy ste v uplynulých mesiacoch dostávali stovky listov od občanov, poukazujúcich na nezákonné rozhodnutia, ktoré sa týkajú ich oprávnených záujmov, či už individuálnych, alebo skupinových.

Postupne bol návrh rozsahu zákona upresňovaný tak, že dnes, podľa nášho názoru zahŕňa hlavné oblasti deformácií vo vzťahu k občanom. Tu je však potrebné určité upresnenie. V skutočnostiach, ktoré sa pri stanovení rozsahu zákona o mimosúdnych rehabilitáciach vzali do úvahy, bolo tiež to, že v minulosti - hlavne v roku 1968 na základe zákona č. 82/1968 Zb., o súdnych rehabilitáciách - ale aj skôr, v určitej podobe k náprave krívd, alespoň k ich zmierneniu v niektorých prípadoch došlo. Nepovažujeme však vždy nápravu krívd v uvedenej podobe za adekvátnu, a preto navrhujeme v niektorých prípadoch umožniť dostatočné a žiadúce prehodnotenie.

Pokiaľ ide o riešenie otázky, či sa má zákon vzťahovať na fyzické i právnické osoby, vláda zaujala jednoznačné stanovisko. Vydanie majetku právnickým osobám by bolo tak mimoriadne technicky, organizačne a právne komplikované, že by mohlo byť aj prakticky neuskutočniteľné. To je predsa presne to, čo nechceme, čo by pozastavilo aj procesy privatizácie a blokovalo by celý postup reformy. Majetok by potom zostal na neurčité obdobie ďalej v štátnych rukách.

Z hore uvedených zásad jasne vyplýva, že začlenenie otázky cirkevných majetkov do predloženého návrhu zákona by úplne rozbúralo jeho konštrukciu a logiku. Nevidím tu však žiadny dôvod ku konfliktu, pretože sa pripravuje samostatný zákon, ktorý všeobecne pojme rehabilitáciu cirkví a náboženských spoločností. Vláda už v minulom roku preukázala úprimnú snahu a urobila reálne kroky k rešeniu cirkevnej problematiky a nikto teda nemá dôvod tomuto úsiliu aj pre budúcnosť nedôverovať.

Obom vládam republík sme zaslali úplný zoznam nehnuteľností, ktoré by mali byť predmetom reštitúcie s požiadavkou, aby neboli v žiadnom prípade zahrnuté do privatizačného procesu. Plne súhlasíme so zaradením takéhoto ustanovenia do predloženého návrhu zákona o veľkej privatizácii a tento návrh sme už naformulovali a zástupcom Federálneho zhromaždenia odovzdali.