Keď sa prijme predpokladaný návrh článku
26 v takom znení, aké je v návrhu, národnostné
menšiny a etnické skupiny budú môcť
požadovať kompletnú sústavu školstva
vrátane vysokého a úradný styk i v
materinčine bude samozrejmosťou či povinnosťou
pre príslušníka jedného či druhého
národa. Dosiahneme tým dokonalý rozvrat predovšetkým
na Slovensku, kde máme národnostných menšín
niekoľko. Podarí sa tak premeniť malé
Slovensko na jazykový babylon. Určité skúsenosti,
a to nie pozitívne, po prijatí jazykového
zákona už máme.
Vážené dámy, vážení
páni, humanita nevylučuje ani neoslabuje vzťah
k vlastnému národu. Môžem, ba musím
svoj národ pozitívne milovať, ale nemusím
preto nenávidieť iné národy, predovšetkým
bratský národ a národnostné menšiny
alebo etnické skupiny. Preto, keď som predložil
nové či pozmeňujúce návrhy,
neučinil som tak z deštrukčných zámerov,
ani v snahe obmedzovať práva iných národov,
ktoré rešpektuje medzinárodné spoločenstvo.
Ďakujem za pozornosť.
Předsedající první místopředseda
FS Z. Jičínský: Prosím, abyste předal
své písemné návrhy. Bez toho nemůže
zpravodaj splnit svou funkci.
Vystoupí poslanec Hanák, připraví
se poslanec Žáček.
Jenom k panu Romanovi bych řekl, že tady chce některé
věci, které patří do ústavy,
které překračují rámec Listiny
práv a potom osobně se domnívám, že
jeho kritické poznámky v první části
jeho vystoupení nemají adresáta ve Federálním
shromáždění.
Poslanec Hanák má slovo.
Poslanec SL S. Hanák: Pane předsedající,
po vystoupení kolegy Fišery se vzdávám
svého diskusního příspěvku,
i když se přiznám, že formulace poslance
Michálka je mi mnohem bližší.
Dovolte mi ale technickou poznámku, jednu větu k
vystoupení poslance Uhla. Snad všichni chápeme,
že před třemi lety se katolická církev
chtěla vymanit z dozoru komunistického státu,
dnes naopak chce s naším státem spolupracovat
pro blaho všech. Děkuji. (Potlesk.)
Předsedající první místopředseda
FS Z. Jičínský: Poslanec Tomsa technickou
poznámku.
Poslanec SL J. Tomsa: Dovolte mi jenom jednu větu k vystoupení
pana poslance Romana. Domnívám se, že otázka
státoprávního uspořádání
republik nepatří do základní listiny
lidských práv.
Předsedající první místopředseda
FS Z. Jičínský: Poslanec Roman má
technickou poznámku.
Poslanec SN L. Roman: Tak ako Listina základných
ľudských práv a slobôd sa zaoberá
týmito ľudskými právami a slobodami
národnostných menšín, tak si myslím,
že v prvom rade je potrebné, aby sa zaoberala i právami
národnými.
Mnohí mi tvrdili, že je to samozrejmosťou. Keby
sme k tomu takto pristupovali, dá sa povedať, že
mnohé z týchto článkov prerokovávaného
ústavného zákona by boli samozrejmosťou.
Aj je to samozrejmosťou, nič nám nebráni
v tom, aby sme to tam zakotvili.
Předsedající první místopředseda
FS Z. Jičínský: Pane poslanče, to
už jste podrobně odůvodňoval. Rozhodně
do charty nepatří majetkové vztahy mezi republikami.
Přepište to, pane poslanče, jste povinen dávat
své návrhy tak, aby je komise mohla zpracovat.
Hovořit bude poslanec Žáček, připraví
se poslanec Világi.
Poslanec SL L. Žáček: Vzdávám
se slova, protože podstatnou část toho, co
jsem chtěl říci, tu už řekla
poslankyně Nazari.
Předsedající první místopředseda
FS Z. Jičínský: Hovořit bude poslanec
Világi. Připraví se poslanec Duray.
Poslanec SL O. Világi: Vážený pán
predseda, pán predsedajúci, vážené
Federálne zhromaždenie, mám dva pozmeňovacie
návrhy. Prvý smeruje k zachovaniu pôvodného
znenia správy ústavnoprávnych výborov
Snemovne ľudu a Snemovne národov (tlač 392).
Prvým pozmeňovacím návrhom je zachovanie
§ 4 (tlač 392). Prijatím pozmeňovacieho
návrhu by sme zabránili zrušeniu zákona
č. 144/1968 Zb. v znení, ako je to navrhnuté
v tlači č. 392, článok 1, § 4.
Znenie je: "Česká a Slovenská Federatívna
Republika ako spoločný štát Českého
a Slovenského národa a národností
žijúcich na jej území zabezpečuje
všetkým národnostiam a etnickým menšinám
možnosť všestranného rozvoja." Potom
by bol zachovaný čl. 5 pôvodného zákona
č. 144/1968 Zb. Táto formulácia deklaruje
ústavné postavenie národnosti a etnických
menšín, čo bolo následkom politickej
dohody v r. 1968 a je to určitou kompenzáciou článku
1, zákona č. 143/1968 Zb., kde je definované
výlučne len štátoprávne postavenie
Slovenského a Českého národa.
Mám taký názor, že táto otázka
bude spoľahlivo vyriešená v nových ústavách,
ale do prijatia týchto ústav navrhnuté znenie
zákona č. 144/1968 Zb., považujem za dôležitú
politickú otázku. Preto žiadam o podporu.
Môj druhý návrh smeruje k doplneniu č.
11 spoločnej správy. Podľa dodatku je to článok
12. Nový odstavec č. 3 by znel: "Každý
má právo na ochranu údajov o svojej národnosti
alebo príslušnosti k etnickej menšine."
Považujem túto vetu za dôležitú,
pretože tieto údaje sú údajmi osobnej
povahy. Keď sa pozrieme do svojich občianskych preukazov
a keď vyplňujeme dotazníky, ktoré sa
ešte vyžadujú, napriek tomu, že sme deklarovali
potrebu zníženia byrokracie, vidíme, že
údaj o národnosti je súčasťou
dotazníkov, na rozdiel od údajov napr. o náboženstve.
Mám taký názor, že človek sa
nemá hanbiť za svoju národnosť. Som presvedčený,
že naše republiky nesmerujú k vytvoreniu takého
zriadenia, kde by občania boli stíhaní za
svoju národnosť. Keď však vychádzam
zo zásady, že príslušnosť k národu
a k národnosti je rýdze osobná záležitosť
človeka, tak logickým následkom je, že
každý má právo sa rozhodovať o
to, kedy a komu považuje za potrebné povedať
o svojej národnosti alebo príslušnosti k národu.
Požadovanie týchto informácii ako identifikačných
údajov o človeku nepatrí k atribútom
demokratického štátu. V tomto smere sme európskym
unikátom. Ďakujem za pozornosť.
Předsedající první místopředseda
FS Z. Jičínský: Děkuji. Předejte
své návrhy zpravodaji. Slovo má poslanec
Duray, připraví se poslanec Pohanka.
Poslanec SN M. Duray: Vážený pán predseda,
pán predsedajúci, vážení poslanci,
vážené poslankyne, príprava Listiny
ľudských práv a základných slobôd
v komisiách expertov a poslancov na pôdach národných
rád a vo Federálnom zhromaždení skutočne
sústredila naše morálne, duševné
i fyzické sily na zákonodarstvo. Nie náhodou
a nie zbytočne. Veď to bude prvý zákon
tohto druhu v histórii legislatívy Československa,
a hneď taký, ktorý sa zameriava na najširšiu
možnú paletu ľudských práv, uznávaných
v demokratických štátoch.
Počas prípravy sme našťastie mohli čerpať
z ohromnej hromady poznatkov, ktoré boli na nespočetnom
množstve schôdzí, stretnutí, porád
politikov, odborníkov a rôznych ďalších
účastníkov medzinárodných fór
za posledných 45 rokov, teda od konca druhej svetovej vojny,
nazhromaždené. Skutočne hodne sa urobilo v
oblasti ľudských práv a základných
slobôd od prijatia Charty OSN a Všeobecnej deklarácie
ľudských práv. Nám, ktorí sme
sa v posledných dvoch desaťročiach zasadzovali
o rešpektovanie ľudských práv i za cenu
väznenia, je zadosťučinením, že teraz
na pôde parlamentu ako zákonodarci môžeme
pre ich uplatnenie urobiť všetko, čo uznáme
za potrebné a vhodné.
Urobilo sa hodne v rámci medzinárodnej právnej
sústavy pre prehĺbenie právneho vedomia v
oblasti ľudských dimenzií, ale predsa to nebolo
dostačujúce. I keď sa bralo v úvahu
hodne aspektov, jeden z dôležitých sa ocitol
v ústraní dlho a neobjavoval sa na programoch medzinárodných
stretnutí.
Problematika menšín, a to hlavne národných,
jazykových a etnických, bola dlho obchádzaná.
Nie náhodou. Neúspechy v prvej polovici nášho
storočia buď z vedomej nevšímavosti, alebo
z vleklého riešenia problémov, súvisiacimi
s menšinami, na dlhé desaťročia po druhej
svetovej vojne odradili ako politikov, tak teoretikov od iniciatívy
vo smere menšín. Nahromadené problémy
začali prenikať na povrch až koncom 60-tych rokov,
hlavne z toho dôvodu, že problém národných
menšín, ktorý bol vo svojej podstate internacionálny,
bol po r. 1945 "vyvlastnený" štátmi,
respektíve bol delegovaný do výlučnej
pôsobnosti štátov. Až koncom 60-tych rokov
sa začali na medzinárodných fórach
vážnejšie touto problematikou zaoberať.
Keď posudzujeme stav a vzťahy k tomuto problému
v Československu, tak môžeme konštatovať,
že po prenasledovaní niektorých menšín
v povojnových rokoch a pre monolitnú politickú
štruktúru prijatie ústavného zákona
č. 144 o národnostiach bolo v roku 1968 skutočne
pionierskym krokom, i keď to nebol prvý ani jediný
taký krok vo svete. Zásluhu za jeho vznik môžeme
pripísať predovšetkým tým reformným
komunistom, ktorí stáli bližšie k ideám
občianskej spoločnosti, než ti, takzvaní
osvietenci, ktorí ich odsudzovali za ich mladistvý
omyl, to je za počiatočnú oddanosť komunizmu.
Ich kritici - ako vieme - sa zasadzovali za vybudovanie inej totality,
národnoštátnej. Z tých, ktorí
stáli pri kolíske toho dodnes - i keď už
nie dlho platného zákona, to boli predseda Federálneho
zhromaždenia Alexander Dubček a podpredseda Federálneho
zhromaždenia prof. Jičínský. Oklieštenie
návrhu tohto ústavného zákona v noci
pred jeho prijatím (koncom októbra 1968) nebolo
z ich viny. Napriek jeho oklieštenosti sme sa v minulých
dvoch desaťročiach často odvolávali
na tento ústavný zákon, keď totalitná
moc poručila jeho princípy, alebo sa pripravovala
na ich porušenie.
Dokonca teraz má nejakú silu, i keď ho vývoj
ľudských práv a ochrany menšín
v demokratických štátoch vďaka helsinskému
procesu dávno prekonal. Napriek jeho prekonanosti ešte
i teraz mnohí zo súčasných politických
činiteľov - možno otrávení duchom
netolerancie - kritizujú tento zákon za prílišnú
veľkorysosť k menšinám.
Považujú ho za taký, ktorý poskytuje
neúmerne veľa práv menšín. V lete
som sa zúčastnil pri jednom politickom okrúhlom
stole, kde boli prítomní čelní predstavitelia
vládnych i nevládnych politických hnutí
a strán, z ktorých väčšina súhlasila
s vysloveným názorom, že princípy zakotvené
v ústavnom zákone č. 144/1968 Zb. vysoko
prekračujú európske normy. Takže bolo
by celkom prirodzené, keby sa obmedzoval jeho rozsah. Dokonca
bol vyslovený názor, že ak to vyžadujú
národné záujmy väčšiny,
je možno ísť v určovaní práv
pre národné menšiny aj pod európske
normy.
Práve preto, že ešte stále mi znejú
v ušiach tieto negatívne koncipované slová,
o to s väčším záujmom som si prečítal
ustanovenia tretej hlavy návrhu Listiny, v ktorej sú
zahrnuté práva menšín. Zaujímalo
ma, či sme sa priblížili k dnešným
európskym normám, alebo či sme sa od nich
vzdialili. Získal som presvedčenie, že v porovnaní
s ústavným zákonom č. 144/1968 Zb.
a dnes platnými a všeobecne uznávanými
medzinárodnými normami sme urobili krôčik
späť.
Prežívame politicky paradoxnú situáciu.
Tie práva, ktoré bol ochotný komunistický
režim deklarovať, teraz, keď tvoríme demokratické
zriadenie a právny štát, nedokážeme
dostatočne potvrdiť a rozvíjať.
Problematika menšín, ako som už spomenul, bola
po druhej svetovej vojne pridelená do výlučnej
kompetencie jednotlivých štátov, ale časom
sa stala opäť medzinárodnou. V rámci Rady
Európy sa dokonca konštatuje, že "ich rešpektovanie
je základným faktorom pre mier, spravodlivosť,
stabilitu a demokraciu. Ich sledovanie je súčasťou
udržiavania a realizácie ľudských práv
a základných slobôd. Navyše Rada Európy
považuje menšiny za jeden z hlavných subjektov
pre kooperáciu a konzultáciu s krajinami strednej
a východnej Európy. Azda pochopíme tento
ich postoj. Neradi by sa ocitli v laviciach s predstaviteľmi
takých štátov, ktoré nerešpektujú
ľudské práva. Čim je vlastne problém
menšín medzinárodný, aj keď ich
postavenie je predovšetkým otázkou vnútorného
usporiadania zákonodarstva a správy štátu?
Predovšetkým tým, že až na malé
výnimky sú menšiny príslušníkmi
národa, ktorý žije väčšinou
na území iného štátu, ale aj
tým, že nespokojnosti, vyplývajúce z
nedostatočného riešenia, majú medzinárodne
nestabilizujúci vplyv, a preto majú priame politické
a hospodárske dôsledky.
Pokiaľ ide o riešenie problémov rozptýlených
menšín, veľké problémy nevznikajú,
keď sa im zaručí nediskriminácia a poskytuje
sa im možnosť zachovávať, rozvíjať
a potomkom odovzdávať svoj charakter, ktorý
ich odlišuje od väčšiny obyvateľstva.
Problémy vznikajú v prípade sústredených
menšín najmä preto, že plnenie ich oprávnených
požiadaviek naráža na odpor väčšinového
národa alebo štátu. Totiž na ich uspokojenie
nepostačuje deklarovať slobodu a rovnosť. Tým,
že žijú sústredene, ich požiadavky
sa prejavujú okrem individuálnych práv aj
ako kolektívne najmä vo sfére vzdelávania
a tiež vo vzťahu k územiu, na ktorom žijú,
najmä ako nároky na účasť na verejnom
živote a tvorbe zákonov s tým súvisiacich.
odmietnutie požiadaviek vedie ku konfliktom. Odmietavý
postoj štátu reprezentovaného najmä väčšinovým
obyvateľstvom je takmer vždy motivovaný národnoštátnymi
záujmami väčšinového národa,
resp. obyvateľstva, ktoré cez túto deformujúcu
optiku záujmov, pokladá menšiny za "piatu
kolóniu" cudzej moci. Cudzou mocou býva väčšinou
susedný štát, v ktorom menšinou totožné
alebo jej príbuzné obyvateľstvo tvorí
väčšinu. Na takýto postoj môžeme
uviesť aj niekoľko príkladov zo súčasného
Československa. Úloha tzv. piatej kolóny
sa pripisuje napr. obyvateľom v oblasti Gabčíkova
za ich odmietavý postoj k vodnému dielu na Dunaji.
Podobné je aj roznecovanie hystérie v časti
väčšinového obyvateľstva za údajné
ohrozenie svojej národnej svojbytnosti menšinou. Takáto
situácia bola napr. pred niekoľkými mesiacmi,
v období schvaľovania jazykového zákona,
na Slovensku.
Na riešenie menšinovej otázky boli vyskúšané
rôzne metódy. Záporné i kladné.
Najhroznejším záporným riešením
v Európe boli plynové komory, avšak hneď
po nich nasleduje špecifické národné
riešenie, ktoré bolo použité aj v Československu
- vypudenie takmer celého nemeckého obyvateľstva
a časti maďarskej menšiny. Alebo pokus o násilnú
asimiláciu Maďarov na Slovensku tzv. reslovakizáciou,
úplným zákazom používania ich
materinského jazyka - niekde v kostoloch, zrušením
škôl a zákazom všetkej vzdelávacej
činnosti, vyvlastnením ich nehnuteľného
majetku, zbavením všetkých občianskych
práv, rozsídľovaním vo vnútri
štátu. To posledné poskytlo i zbytky nemeckého
obyvateľstva a ešte nedávno sa to praktikovalo
proti Rómom.
Špeciálnym medzinárodným riešením
bola tzv. výmena obyvateľstva, ktorá po prežitých
hrôzach bola sviatočnou prechádzkou... V rámci
kladných riešení môžeme vydávať
menej príkladov. Po roku 1948 sa pristúpilo k princípu
tzv. nediskriminácie menšín s výnimkou
tých rozptýlených skupín iných
národnosti, ktoré sú početne zanedbateľné,
ako napr. Chorváti na Slovensku. Ako špeciálny
príklad súvisiaci so vzťahmi k Sovietskemu
zväzu bola totálna diskriminácia rusínskeho
obyvateľstva a grécko - katolíckej cirkvi.
Princíp nediskriminovanosti bol čiastočne
doplnený niekoľkými kultúrnymi - podľa
charakteru - kolektívnymi právami, ako napr. používanie
materinského jazyka, právo vzdelávania v
materinskom jazyku a možnosť rozvíjať vlastnú
kultúru. Tieto možnosti od počiatku neboli
zaručené zákonmi, len uzneseniami komunistickej
strany. Až v roku 1968 boli deklarované ústavným
zákonom č. 144/1968 Zb. a doplnené právom
účasti na verejnom živote, ale len implicitne
- právom pomerného zastúpenia v zákonodarných
zboroch, čo nemôže byť teraz platné.
Je však paradoxné - alebo príznačné
- že práve odvtedy je možné sledovať
obmedzovanie týchto práv v praxi. Tieto kultúrne
kolektívne práva však zostávajú
krehkými zárukami, ale nie sú podporované
politickými právami pevne zakotvenými v ústave
a medzinárodnými zárukami. Stačí,
aby štát po zmene politickej moci, alebo väčšinový
národ pod vplyvom politickej propagandy, sa znepokojil
a zasadil sa o obmedzovanie alebo za zrušenie týchto
práv - ako napr. od sedemdesiatych rokov postupne obmedzovali
vyučovanie v materinskom jazyku najmä maďarskej
a rusínskej (vtedy len ukrajinskej) a čiastočne
aj poľskej menšiny. Alebo minulý rok, keď
SNR prijala zákon diskriminujúci menšiny. Podľa
tohto jazykového zákona - okrem väčšej
časti maďarskej menšiny - ani jedna národná
a jazyková menšina na Slovensku nemá právo
používať svoj materinský jazyk vo verejnom
živote.
Je treba si uvedomiť, že princíp nediskriminácie,
aj keď zákonom zaručený, nemôže
zaručiť rešpektovanie a rozvoj odlišných
identifikačných znakov menšín. Teda
základom reálneho riešenia, ktoré môže
mať nejakú šancu aspoň na čiastočný
úspech, je jedine vytvorenie politicky pluralitného
zriadenia a právneho štátu, v ktorom práva
menšín v duchu plného rešpektovania národnej,
jazykovej i etnickej plurality sú zaručené
sústavou individuálnych politických a kolektívnych
kultúrnych práv a podporované medzinárodnými
zárukami, založenými na právnych normách
ratifikovaných najvyšším zákonodarnym
orgánom štátu.
V súčasnej dobe existujú také medzinárodné
právne normy a záväzné odporúčania
v rámci organizácie spojených národov
aj v rámci helsinského procesu. Žiaľ,
treba konštatovať, že nám predložený
návrh Listiny ľudských práv a slobôd
ohľadne práv menšín - ako som už
spomínal - obmedzuje priestor pre uplatnenie týchto
princípov. Ak by sme ho schválili v predloženej
forme, tak by sme len zakonzervovali stav, ktorý vznikol
za posledných 20 rokov. Preto po zhodnotení všetkých
okolností Klub poslancov Maďarského Kresťanskodemokratického
hnutia a politického hnutia Spolužitie rozhodol predložiť
niekoľko pozmeňujúcich návrhov v súvislosti
s právami menšín. Podotýkame, že
naše návrhy sa v ničom nelíšia
od princípov, ktoré sú obsiahnuté
v kapitole 4 dokumentu prijatého na Konferencii o ľudských
dimenziách v Kodani a odporúčaní Rady
Európy o právach menšín, schváleného
1. októbra 1990 parlamentným zhromaždením
Rady v Štrasburgu.
Najprv poznámky k terminológii Listiny. V predloženom
návrhu sa používa termín "národnostné
a etnické menšiny". V medzinárodných
dokumentoch, v anglických dokumentoch, sa všade používa
termín "national minority, t.j. národné
menšiny. Pojem "národnosť, užívaný
u nás, v Rumunsku, Bulharsku a Sovietskom zväze na
označenie menšinových častí obyvateľstva
je produktom tzv. leninskej národnostnej politiky. okrem
toho je to aj nezmysel, pretože každý človek,
ktorý patrí k niektorému z národov,
má aj národnosť. Toto označenie totiž
označuje jeho príslušnosť k určitému
národu. Táto príslušnosť nemôže
byť ani väčšinová, ani menšinová.
Ak by mohla byť, museli by sme zaviesť pojem "národnostná
väčšina" namiesto národa. Preto navrhujeme,
aby všade tam, kde sa používa termín "národnostná
menšina", bol všade zmenený na termín
"národná menšina, a kapitola tretia niesla
názov "Práva národných a etnických
menšín "
V ustanoveniach, v ktorých sa pojednáva o jazyku
menšín, navrhujeme, aby namiesto označenia
"v ich jazyku" sa používalo označenie
"materinský jazyk". Totiž v medzinárodných
dokumentoch sa všade používa termín "materinský
jazyk".
Teraz o našich konkrétnych pozmeňujúcich
a doplňujúcich návrhoch k Listine. K hlave
prvej, článku 3 v zmysle dodatkov a zmien k tlači
392: Do tohto článku bol preradený odsek
1 z článku 25, ktorý začína
vetou: "Každý má právo slobodne
rozhodovať o svojej národnosti. Tu by sme navrhli
doplnok: "a priznávať si svoj etnický
pôvod", keďže ide aj o národné
a etnické menšiny.