(Hlasy z pléna: Jsou rozdány.)
Předsedající předseda SL R. Battěk:
Pokud jsou rozdány, jsou předmětem jednání.
Poslanec Mandler se zde přihlásil do rozpravy, ale
vím pane poslanče, k jakému bodu je to interpelace.
Poslanec SL E. Mandler: Teď není možno interpelovat?
Předsedající předseda SL R. Battěk:
Je možno interpelovat ústně, ale nejdřív
bychom měli projít písemné interpelace.
Je přítomen člen vlády, který
by mohl být vámi interpelován?
Poslanec SL E. Mandler: Ano, předseda vlády.
Předsedající předseda SL R. Battěk:
Žádám poslance J. Kačera, pokud se chce
ke své interpelaci ještě vyjádřit,
nebo ji doplnit.
Poslanec SL J. Kačer: Ne, děkuji.
Předsedající předseda SL R. Battěk:
Odpověď na vaši interpelaci (J. Kačera)
dostanete do 30 dnů.
Na interpelaci poslance M. Prokopa odpovídá předseda
vlády M. Čalfa. Prosím, aby se ujal slova.
Předseda vlády ČSFR M. Čalfa: Vážený
pán predseda, vážený pán predsedajúci,
vážené Federálne zhromaždenie,
podľa čl. 49 odsek 1 ústavného zákona
č. 143/68 Zb., o čs. federácii, a č.
31 odsek 1 zákona o rokovacom poriadku FZ majú poslanci
právo interpelovať vládu ČSFR, alebo
jej členov vo veciach ich pôsobnosti. Interpelácia
pána poslanca Prokopa vo veci odhalenia pamätnej tabule
J. Tisovi v Bánovciach n/Bebravou bola adresovaná
trom členom vlády, netýkala sa však
ich kompetencie, ani kompetencie federálnej vlády.
Predmetná udalosť ako aj obsah interpelácie
sú tak závažné, že sa vláda
rozhodla zaujať stanovisko, s ktorým Vás teraz
zoznámim.
Vyhlásenie vlády ČSFR: 8. júla tohto
roku bola na budove bývalého učiteľského
ústavu v Bánovciach nad Bebravou odhalená
pamätná tabula Jozefovi Tisovi. Jej text je celkom
nepochybne oslavou osoby tohto politika. Na tento fakt a jeho
súvislosti upozornil v interpelácii poslanec Federálneho
zhromaždenia pán Michal Prokop. Vláda ČSFR
na svojom zasadaní dňa 19. 7. 1990 prijala toto
stanovisko:
Umiestenie pamätnej tabule, glorifikujúcej činnosť
človeka, ktorého víťazné mocnosti
druhej svetovej vojny zaradili na listinu vojnových zločincov
a ktorého súdil objektívny súd, nemá
v Európe obdobu. Tento skutok poškodil dobré
meno našej krajiny v zahraničí a stal sa škvrnou
na našom úsilí o vytvorenie demokratickej spoločnosti
a právneho štátu.
Dr. Jozef Tiso nesie priamu zodpovednosť za utrpenie a smrť
desaťtisícov ľudí. Politický režim,
ktorý reprezentoval, sa stal v našich dejinách
celkom výnimočným hlásateľom
národnostnej a rasovej neznášanlivosti. Osobná
vina Jozefa Tisu za zločiny proti slovenskému ľudu
a ľudu ďalších národností
je nepochybná. Oslava tohto politika znamená prihlásenie
sa k neľudskej politike diskriminácie, prenasledovania,
väznenia, vrážd a genocídy. Žiadne
osvetľovanie histórie nemôže zabudnúť
na tieto fakty, ktoré sú celkom v rozpore s tradíciami
našich národov, ich kultúrnosťou i láskou
k demokracii a humanizmu.
Vláda ČSFR sa pri tejto príležitosti
obracia na všetkých občanov, politické
hnutia a strany. Vstupujeme do mimoriadne citlivého obdobia
našich dejín, kedy sloboda a blahobyt nás i
našich potomkov závisí od úspešnosti
uskutočnenia veľmi zložitého hospodárskeho
a sociálneho manévru. Preto vyzývame každého,
kto svoje slová o oddanosti tejto krajine myslí
úprimne, aby zodpovedne zvažoval každý
svoj skutok. Podnecovanie politických, národnostných
a sociálnych vášní môže ešte
viac skomplikovať riešenie neobyčajne závažných
spoločenských problémov, s ktorými
zápasíme. Učme sa vzájomnej úcte
a tolerancii, nejatrime atmosféru v spoločnosti
činmi, ktoré urážajú svedomie
a česť jednotlivcov, skupín i celých
národností a národov. A práve takýmto
nezodpovedným a urážlivým činom
bolo odhalenie pamätnej tabule Jozefovi Tisovi.
Federálna vláda si plne uvedomuje politické
a mravné súvislosti odhalenia pamätnej tabule
Jozefovi Tisovi. Vecné riešenie uvedeného problému
spadá do kompetencie orgánov Slovenskej republiky,
ktorým sme naše stanovisko oznámili. Ďakujem
za pozornosť.
Předsedající předseda SL M. Battěk:
Děkuji předsedovi federální vlády
M. Čalfovi za odpověď na interpelaci a protože
takto formulovaný bod programu umožňuje rozpravu,
táži se, jestli se chce někdo přihlásit.
Dávám slovo poslanci Prokopovi.
Poslanec SN M. Prokop: Vážený pane předsedo,
pane předsedající, vážení
kolegové poslanci, vážení hosté,
chtěl bych poděkovat předsedovi federální
vlády panu M. Čalfovi za přednesené
stanovisko federální vlády a chtěl
bych poznamenat jenom několik slov.
Tuto interpelaci jsem podal 12. 7. 1990, což je minulý
čtvrtek, jak můžete zjistit z tisku, protože
tuto interpelaci máte všichni na stolcích.
Mezi tím se stala řada věcí, byla
zaujata řada stanovisek, ať už orgánů
státních, slovenských, nebo pokud vím,
rady křesťansko demokratického hnutí
atd. Nakonec se vyjádřil i předseda slovenské
vlády i Slovenská národní rada a meritum
věci - sama deska - byla demontována. Pokud vím
byla demontována už předevčírem,
kdy jsem tak naléhavě apeloval na to, aby moje interpelace
byla zařazena na pořad už v tento den.
Na rozdíl od Svobodného slova, které se včera
zmínilo o tom, že reakce vlády i parlamentu
na desku, která je již sňata, je bezpředmětná,
se ovšem domnívám, že tomu tak není,
a jsem rád, že stejné stanovisko zaujal i pan
předseda vlády.
Myslím si, že vzhledem k reputaci této země,
která vstupuje do období demokratizace celé
společnosti a chce s takovýmto štítem
do Evropy vstoupit, že je nutné, aby k této
události zaujal stanovisko i nejvyšší
zákonodárný sbor.
Chtěl bych Federálnímu shromáždění
navrhnout, aby k této věci i ono přijalo
usnesení. Dokonce bych mu chtěl navrhnout jeho text,
které je textem usnesení, které přijaly
výbory kulturní a sociální k této
věci. Rád bych tento návrh učinil.
Děkuji za pozornost.
Předsedající předseda SL R. Battěk:
Děkuji panu poslanci za jeho projev. Na toto téma
se přihlásilo více poslanců. Také
pan generální prokurátor Tibor Böhm.
Uděluji mu slovo.
Generální prokurátor ČSFR T. Böhm:
Vážený pán predseda, vážený
pán predsedajúci, vážené dámy
a páni, obdržal som viac interpelácií
k tejto otázke, a preto považujem za povinnosť
oznámiť svoje stanovisko. Všetky interpelácie
sa dotýkajú i problematiky odhalenia pamätnej
tabule na budove bývalého rímskokatolíckeho
Slovenského učiteľského ústavu
v Bánovciach nad Bebravou. K tejto interpelácii,
ako aj k ostatným podnetom a oznámeniam ako generálny
prokurátor ČSFR podávam nasledujúce
vysvetlenie:
Mám za to, že nie je v spoločnom záujme,
aby sa tieto otázky v súčasnosti riešili
na úrovni federálnych orgánov. Tieto otázky
sa dotýkajú predovšetkým slovenských
národných orgánov. Ja viem, a vieme všetci,
predsedníctvo SNR a vláda SR i jednotlivé
hnutia zaujali k tomu svoje stanoviská, ktoré boli
i zverejnené. Je žiadúce, aby sa tieto problémy
riešili s rozvahou, bez emócií a vášní.
Je nesporné, že v histórii slovenského
národa, a nielen jeho, existuje mnoho bielych miest. Preto
je treba privítať iniciatívu predsedníctva
SNR a vlády SR na zriadenie nezávislej odbornej
komisie historikov na osvetlenie a zhodnotenie týchto otázok.
Sú mi známe podnety z viacerých strán,
smerujúce tiež k prípadnému preskúmaniu
procesov v určitých súvislostiach, aby sa
zabránilo rôznym, už viac ako 40-ročným,
kontroverziám okolo toho.
Poukazujem z právnej stránky na nariadenie SNR č.
83/1945 Zb., v ktorom sa v čl. 11. odst. 4 uvádza,
že vymenovaný predseda a predsedajúci sú
povinní funkciu prevziať. V čl. III toho istého
nariadenia, ktorým sa riadili tieto procesy, sa uvádza,
že i menovaný obžalovaný je povinný
funkciu prevziať atď... Z toho sa dá vydedukovať,
že išlo o prikazovaciu právomoc pre jednotlivé
zúčastnené osoby na tomto konaní.
Pokiaľ ide o právne hodnotenie tohoto prípadu,
je treba uviesť, že náš trestný zákon
rozlišuje dve formy podpory a propagácie fašizmu,
alebo hnutia podobného druhu. Podľa § 26 ide
o priamu podporu a propagáciu fašizmu a musí
ísť o konanie dosahujúce určitej intenzity.
Túto intenzitu nápis na pamätnej tabuli nemá.
Druhá forma - podľa § 261 Trestného zákona
- spočíva vo verejnom prejave sympatií k
fašizmu, alebo inému podobnému hnutiu. Podľa
doterajších poznatkov chýba hlavne subjektívna
stránka, bez ktorej nie je možné konanie kvalifikovať
ako trestný čin. Za tejto dôkaznej situácie
by iné hodnotenie mohlo mať za následok, že
veci sa posunú do roviny výlučne politického
procesu.
Prvá stránka pojmu vojnový zločinec
- z dostupných dokladov, ani zo šetrenia v inštitúciách,
v ktorých bolo možné pre krátkosť
času pátrať, nevyplýva, že by bol
k dispozícii jeden úplne všeobecný uznávaný
zoznam všetkých osôb, ktoré je možné
- podľa vopred stanovených a schválených
kritérií - označiť za vojnových
zločincov. Pri žiadostiach o vydanie nebol dr. Tiso
označený ako vojnový zločinec a taktiež
nebolo ani požadované, aby bol zaradený do
zoznamu vojnových zločincov. Vydanie bolo požadované,
a tiež aj uskutočnené, s odôvodnením,
že spolupracoval s nepriateľom proti vlastnej krajine.
V komisii pre stíhanie fašistických vojnových
zločincov, ktorej agendu prevzala federálna generálna
prokuratúra, sa v zozname nenachádza a v poznámke
uvedenej pod č. zväzku 54, číslo 5547
sa meno dr. Tisu nenachádza.
Vzhľadom na uvedené som rozhodne odporcom toho, aby
sa v tejto spojitosti začali súdne procesy.
Pokiaľ budem môcť, urobím všetko,
aby k tomu nedošlo. Ďakujem za vašu pozornosť.
Předsedající předseda SL R. Battěk:
Děkuji panu generálnímu prokurátorovi
za jeho výklad. Než budeme na toto téma dále
pokračovat (protože jsou další přihlášky
do rozpravy), žádám prvního místopředsedu
Federálního shromáždění,
aby převzal řízení schůze.
(Řízení schůze převzal první
místopředseda FS Z. Jičínský)
Předsedající první místopředseda
FS Z. Jičínský: Do rozpravy se přihlásil
poslanec Rašev. Má slovo.
Poslanec SN P. Rašev: Vážený pán
predseda, vážený pán predsedajúci,
dámy a páni, priznám sa Vám, že
nemám v úmysle neveriť slovám pána
generálneho prokurátora, i keď ma niektoré
z nich do istej miery prekvapujú, ale je to zrejme otázka
môjho osobného poznania, resp. nepoznania celej situácie.
Napriek tomu by som si dovolil prečítať vám
stanovisko sociálnych a kultúrnych výborov
SĽ a SN, na ktorom sme sa zhodli pri našom rokovaní
v utorok. Toto stanovisko sme chceli predniesť už na
začiatku nášho spoločného zasadnutia,
ale myslím si, že v žiadnom prípade nie
je neskoro.
Navrhujeme toto stanovisko prediskutovať a prijať plénom
FZ ako jeho stanovisko.
"Dňa 9. 7. 1990 informovali oznamovacie prostriedky
o odhalení pamätnej tabule dr. J. Tisovi na budove
bývalého rímskokatolíckého
Slovenského mužského učiteľského
ústavu v Bánovciach nad Bebravou. Nech už sa
pohľady na úlohu J. Tisa v histórii Slovenska
akokoľvek líšia, je, podľa nášho
názoru, nesporné, že ide o predstaviteľa
antihumánnej rasistickej politiky, ktorej dôsledkom
bola, okrem iného, deportácia desiatok tisícov
slovenských spoluobčanov židovského
a rómskeho pôvodu a ich následná smrť
v plynových komorách a pracovných táboroch.
Slovenský štát, na čele ktorého
stál dr. Tiso, bol v období svojej existencie po
nacistickom Nemecku prvým štátom v Európe,
ktorý kodifikoval rasovú neznášanlivosť
v zmysle nechválne známych norimberských
zákonov a tiež podľa nich v praxi postupoval.
V svetle týchto skutočností a v súvislosti
rasovej neznášanlivosti v našej vlasti je odhalenie
pamätnej tabule dr. Jozefovi Tisovi poprením humanizačných
a demokratizačných tendencií v politike nášho
štátu a proti tomuto aktu vznášame svoj
rozhodný protest." Ďakujem vám.
Předsedající první místopředseda
FS Z. Jičínský: Slovo má poslanec
Šimko.
Poslanec SL E. Šimko: Vážený pán
predseda, vážený pán predsedajúci,
vážené kolegyne poslankyne, vážení
kolegovia poslanci, bol som splnomocnený Klubom poslancov
Kresťanskodemokratického hnutia, aby som prečítal
toto stanovisko:
Odhalenie pamätnej tabule dr. Jozefa Tisu v Bánovciach
nad Bebravou v uplynulých dňoch vyvolalo vlnu stanovísk.
Klub poslancov KDH sa pri hodnotení tejto udalosti drží
stanoviska Rady KDH, ktoré bolo publikované v tlači
v pondelok.
Sme presvedčení, že oficiálne hodnotenie tejto udalosti patrí jedine orgánom Slovenskej republiky. Oficiálne stanovisko prijalo Predsedníctvo Slovenskej národnej rady aj vláda Slovenskej republiky a publikované bolo v tlači 18. júla 1990.
Poslanci KDH považujú posudzovanie udalostí
a osobností Slovenského štátu federálnym
parlamentom za zasahovanie do pôsobnosti slovenských
orgánov. (Hluk v sále. Projevy nesouhlasu. Potlesk.)
Sme presvedčení, že by to neprospelo vývoju
vzťahov medzi našimi národmi, ale naopak, slúžilo
by to záujmom tých, ktorí nás chcú
stavať proti sebe. Ďakujem. (Potlesk.)
Předsedající první místopředseda
FS Z. Jičínský: Do rozpravy se přihlásil
poslanec Mlynárik.
Poslanec SN J. Mlynárik: Vážený pán
predsedajúci, vážení kolegovia, kolegyne,
keby v cirkevných kruhoch vznikla myšlienka, že
na učiteľskom ústave v Bánovciach nad
Bebravou odhalia pamätnú tabulu jeho zakladateľovi
a profesorovi, bánovskému dekanovi, nemohlo by sa
nič namietať. Je to jeho pozitívne dielo ako
bolo v podstate pozitívne i jeho pôsobenie v československej
vláde v druhej polovici dvadsiatych rokov, kedy Hlinkova
Slovenská ľudová strana prešla z opozície
do vlády a konštruktívne sa podieľala
na veciach obecných.
Nemohlo by sa nič namietať ani proti tomu, že
tento politik sa stal po Mníchovskom diktáte predsedom
Slovenskej autonómnej vlády. Iná alternatíva
vtedy nebola. Že sa ale bude pripomínať jeho
prezidentstvo v stavovsko-totalitnom štáte, v ktorom
sa stali činy neodpustitelné, za ktoré on
osobne niesol politickú a historickú zodpovednosť,
to je treba, mysliac na obete genocídy slovenských
Židov a umučených slovenských účastníkov
odboja, považovať za provokáciu. Buďme radi,
že si to svet natoľko nepovšimol.
Tí, ktorí odhalili tabulu, nedohliadli za vlastné
humno. Žiaľbohu, takáto kocúrkovská
politika sa u nás robí. Máme si hádam
myslieť, že o pamätnej tabuli nikto nevedel, že
vznikla náhodou? Bol to balónik, ktorý nad
našimi humnami mal zistiť, čo si môžeme
dovoliť, a čo nie? Je to troškárska "hejslovanská"
politika, zahľadená do seba, krátkozraká
a provincionálna. Tá neexistuje len v niektorých
cirkevných kruhoch, ale, žiaľbohu, i vo vyšších
vládnych miestach, a má prívržencov
i v hnutí, ktoré vyhralo voľby. Prejavuje sa
v akcentovaní slovenskosti a v napadaní jej oponentov
z nacionalizmu, nenárodnosti, či neslovenskosti.
Často sa v našich diskusiách objavuje pojem
"čechoslovakizmus". Pripadá mi, že
pre niektorých ľudí je to čosi ako pre
býka červená šatka.
Čo je vlastne "čechoslovakizmus"? Je to
idea, či teória, ústiaca do poznania, že
Česi a Slováci sú jeden národ o dvoch
vetvách s vlastnými jazykmi. Túto ideu prevzali
generácie Čechov a Slovákov, keď žili
pod nemecko-maďarským útlakom, ako obrannú
doktrínu: ak si vzájomne nepomôžeme,
nepomôže nám nikto.
Česi hlavne zásluhou prof. Masaryka integrovali slovenskú otázku do otázky českej. Slovenský osud sa nemal riešiť bez českého.
Hovorí sa o našej osudovej odkázanosti. Áno,
Česi potrebovali Slovákov na vytvorenie vlastného
štátu, Slováci potrebovali Čechov, aby
sa vymanili z poroby. Také sú historické
danosti. S teóriou jednotného národa naši
predkovia predstúpili pred mocnosti Dohody a na Versaillskej
konferencii žiadali pre československý národ
vlastný štát.
Vo vtedajšom právnom povedomí a myslení
iný postup neboľ možný. Štát
mohol vytvoriť len určitý národ, ktorý
o to žiadal a preukázal legitimitu. A to žiadali
v mene československého národa i slovenskí
politici v Martine 30. októbra 1918, od Hlinku a Rázusa,
až po Dérera a Lehotského.
Treba vidieť, že Československo nemohlo inak
vzniknúť. A že teda bez oného čechoslovakizmu
by Československá republika nikdy nebola vznikla
a bez Československej republiky by Slovákov čakal
osud asimilácie na úrovni dnešných Lužických
Srbov.
Iná je otázka, ako sa idea jednotného národa
transformovala do nových pomerov, keď vznikol mocenský
čechoslovakizmus, či už prvorepublikánsky,
alebo gottwaldovsko-husákovský.
Treba teda vidieť historické stupne oného čechoslovakizmu,
keď ako idea pomoci pôsobil na založení
spoločného štátu a keď ako mocenský
nástroj začal pôsobiť opačne a
deštruktívne.
Mocenský čechoslovakizmus sa za Novotného
a Husáka presadzoval dôslednejšie ako za prvej
republiky, keď Slovensko malo aspoň krajinské
zriadenie.
Treba vidieť, že predstavitelia slovenského autonomizmu
Andrej Hlinka a Martin Rázus nikdy nechceli rozbitie Československej
republiky a vytvorenie samostatného Slovenského
štátu. Išlo im len o autonómiu, ktorá
sa, žiaľbohu, presadila až po Mníchove.
Výklad týchto otázok by však bol zdĺhavý.
Hovorí sa, že sa chceme, Česi a Slováci,
dostať do Európy. Je pravda, že sídlime
v srdci Európy, fyzicky, duchovne sme však kdesi v
Ázii. 40 rokov sovietskej okupácie vykonalo svoje
dielo.