Podobným spôsobom riešila federálna vláda
i otázku zápornej dane z potravín. Jednoducho
sa zvýšili ich ceny. Ale čo s plusovou daňou?
Napr. za koľko sa vyrába u nás osobný
automobil? Keď už prijímame opatrenia takéhoto
charakteru, tak ich musíme prijať en block. Teda všetky
relácie, a nie vybrať len to, čo je možné
hodiť na plecia obyčajného človeka,
ktorý nemá možnosť sa brániť.
Isteže, tieto otázky sú viazané s otvorením
trhu, s ponukou, dopytom a pod. Ale keď sa už odhodláme
k tomuto dôležitému kroku, mali by sme rovnako
vytvoriť podmienky pre to, aby sa tento mechanizmus mohol
spustiť kompletne, nakoľko iba čiastočné
riešenia nám nič neprinesú.
Celé programové vyhlásenie federálnej
vlády je hmiřsté, nejasné, plné
alibizmu. Tvrdenie, že vláda mala na jeho spracovanie
len tri dni, vôbec neobstojí. Každý politická
strana, resp. hnutie, malo svoj program, ktorým si získavalo
voličov. Ale to je už iný okruh problémov,
ku ktorým sa už teraz nevedia rozprávať.
(Potlesk.)
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem pani poslankyni Andelovej. V diskusii vystúpi
pán poslanec Muška. Pripraví sa pán
poslanec Kočtúch.
Poslanec SN M. Muška: Vážené Federálne
zhromaždenie, vážený pán predseda,
vážení hostia. Pozorne som si preštudovať
programové vyhlásenie vlády, nebudem k nemu
hovoriť ako k celku, ale chcem povedať niekoľko
poznámok a vyjadriť stanovisko k závažnej
časti z úvodu, časti, ktorá sa týka
samosprávy miest a obcí. Osobne som úprimne
rád, že sa o samospráve hovorí už
veľmi konkrétne a vytvára sa tak možnosť
pre praktické uvedenie do života.
Ako predseda národného výboru som si už
dlhší čas vedomý toho, že doterajší
systém riadenia obecných záležitosti
a záujmov sa prežil a nie je možného ďalej
umelo udržovať. Preto podporujem nové pronímanie
samosprávy miest a obcí. Chcem však súčasne
zdôrazniť, že nemôže isť len o
jeho legislatívnu stránku. Bude potrebné,
aby nové samosprávne orgány boli vybavené
nielen zodpovedajúcimi právnymi nástrojmi,
ale aby mohli disponovať i potrebnými ekonomickými
zdrojmi a prostriedkami. Považujem za správne, aby
bola dôsledne oddelená štátna správa
od miestnej samosprávy. Zároveň ale bude
treba vytvoriť také mechanizmy, aby táto štátna
správa pracovala pod dennou kontrolou občanov a
nimi volených orgánov miestnej samosprávy.
Mala by teda slúžiť občanom a nie občania
jej.
Domnievam sa, že už v príprave jednotlivých
legislatívnych návrhov bude potrebné mať
i s priamou účasťou samotných občanov
na riadení verejných záležitostí.
Napr. formou referenda, ale i diskusie k pripravovaným
návrhom. Skrátka vytvoriť podmienky pre to,
aby o všetkých otázkach mohli rozhodovať
predovšetkým ti, ktorých sa tieto otázky
týkajú, teda občania sami.
Za nemenej závažnú a dôležitú
považujeme ekonomiku samosprávy. Samospráva
bez ekonomiky nie je samosprávou, ale živorením.
Preto bude potrebné vytvoriť i ekonomické predpoklady
pre fungovanie samosprávy, mám na mysli najmä
daňovú a pozemkovú reformu - a priestor pre
rozvoj jej vlastných aktivít, napr. zavedením
formy obecného či komunálneho vlastníctva,
i možnosťami v oblasti podnikateľskej činnosti.
Zabudnúť by sme nemali ani na malé obce, ktoré
v počiatočnom štádiu nebudú mať
prostriedky na to, aby mohli plnohodnotne zabezpečovať
samosprávu. Preto navrhujem dočasnú dotáciu
rozpočtov týchto obcí, samozrejme pri stanovení
podmienok a časového obdobia, počas ktorého
budú tieto dotácie platiť. Tak by sa vytvorili
primerané podmienky pre tieto obce na to, aby potom mohli
vlastnými silami hľadať spôsob, ako si
dostatok finančných prostriedkov pre samosprávu
a riešenie obecných záujmov zabezpečiť.
Toto všetko si vyžiada rad legislatívnych úprav.
Za najdôležitejšie považujem vydanie ústavného
zákona, v ktorom by bol zakotvený princíp
samosprávy miest a obci. Súčasne s tým
bude treba doriešiť a stanoviť i základné
vzťahy medzi samosprávou a štátnou správou.
Zavádzanie samospráv miest a obcí nebude
jednoduché a bez problémov. Z vlastnej praxe viem,
že zo začiatku bude dochádzať i ku konfliktom
medzi samosprávou a štátnou správou.
Preto bude nevyhnutné jasne vymedziť ich právomoci,
a samosprávu v záujme dodržania skutočne
demokratických práv občanov vybaviť
i právom systácie vči štátnym
orgánom. Samospráva by mala kontrolovať výkon
štátnej správy a v žiadnom prípade
by to - podľa môjho názoru - nemalo byť
opačne.
Značná časť miest v Českej i
Slovenskej republike sa v uplynulom období tohto roku združila
do Zväzu a združení miest a obcí. Podobné
organizácie veľmi účinne pôsobia
i vo vyspelých demokratických štátoch.
Mali by sme túto realitu rešpektovať a nájsť
i legislatívne postavenie týchto združení,
využiť pri tom možností a ich intelektu
iný potenciál na pomoc pri zavadzaní miestnej
samosprávy. Premyslieť by sa mal i spôsob kontaktov
medzi týmito organizáciami, vládami i zákonodarnými
zbormi.
Za dôležitú a citlivú považujem
otázku územného členenia Nepovažujem
za správne ho odrazu celé zmeniť. Zrušiť
iste treba krajské národné výbory,
ktoré už dávno nemajú svoje opodstatnenie.
Na druhej strane si ale myslím, že je potrebné,
aspoň po dobu dvoch rokov, ponechať fungujúcu
štátnu správu na území súčasných
okresov s tým, aby sa vytvárali prvostupňové
úradovne v doterajších sídlach obvod
nebo významu. O zásadách nového územného
členenia by mali mať možnosť rozhodovať
občania sami, ako som už spomínal, napr. formou
referenda, alebo iným spôsobom Vychádzam z
toho, že štátna správa by mala byť
súčasne optimálne blízko k občanom.
Zohľadniť by sa mali hľadiska prirodzenej stádovosti,
ďalších regionálnych zvláštností,
ktoré doteraz neboli dostatočne citlivo riešené.
Občania daného regiónu by mali mať neodňateľné
právo rozhodnúť sa o tom, kam chcú patriť
a kde budú svoje záležitosti vybavovať.
Samostatne odporúčam riešiť i samosprávne
postavenie Prahy a Bratislavy i otázku územného
celku Moravy a Slezska. Uvedomujem si, že je to predovšetkým
záležitosť republikových orgánov,
ale napriek tomu si však myslím, že je treba
o tom hovoriť i na pôde parlamentu, ktorý ustanoví
legislatívne zásady samosprávy miest a obcí.
Svojich kolegov chcem súčasne ubezpečiť,
že pri spracovaní legislatívnych návrhov
sme ja a moji kolegovia spolu s našimi odborníkmi
ochotní pomôcť.
Vážené dámy, vážení
páni, dovoľte mi na záver môjho vystúpenia
ešte vysloviť jedno želanie. Súčasne
by som chcel poprosiť pána kolegu Bakšaya, aby
toto moje prianie bral s porozumením, rovnako ako ja som
s porozumením prijal jeho slov zo záveru, ktorý
kvitujem. Nemôžem totiž súhlasiť s
tým, aby naša nová vláda bola vládou
kamikadze. Osobne si myslím, a úprimne si prajem,
aby to nebola vláda samovrahov a fanatikov, ale vláda
skutočne vzdelaných, odborne zdatných ľudí,
ľudí ochotných a schopných riskovať,
ľudí pracovitých, ktorí nebudú
váhať obetovať svoj volný čas,
ľudí, ktorí dokážu za krátke
dva roky vytvoriť predpoklady pre to; aby vyviedli našu
spoločnosť z krízy. Preto by som osobne radšej
túto vládu nazval vládou národnej
a hospodárskej obrody. Takú vládu osobne
budem i podporovať. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem. Prosím o vystúpenie pána poslanca
Kočtúcha.
Poslanec SN H. Kočtúch: Vážený
pán predseda, vážený pán predsedajúci,
vážené Federálne zhromaždenie,
prihováram sa za vyslovenie dôvery federálnej
vláde a za túto dôveru budem aj hlasovať.
Premiér, pravda, vyslovil otvorenosť prijať konštruktívne
pripomienky či kritiku. Chcem sa v tomto zmysle vyjadriť
k filozofii programového vyhlásenia ako celku a
k ekonomickej filozofii, ktorú vyhlásenie obsahuje.
Spoločným menovateľom oboch častí
môjho príspevku je duálna stratégia,
hľadanie relevantných variantných postupov
tam, kde vláda vidí jedno jednoznačné
riešenie. Jadrom riešenia duálnej stratégie,
ako sa odvíja a rozvíja na Slovensku, je maximalizácia
synergického efektu, efektu zo súčinnosti.
Nemienim literárne vylepšovať text programového
vyhlásenia. Skôr mi ide o celistvosť, celistvú
podstatu, ducha, profil, filozofiu celku. Programové vyhlásenie
z tohto hľadiska nie je ešte holografickým obrazom
toho, kde sme teraz a kde programujeme byť o dva roky. Zdá
sa mi skôr, že je skladobnou mozaikou jednotlivých
sklíčok či uhlov pohľadu jednotlivých
členov vlády, horizontálne či vertikálne
rôznorodých, nie vždy však previazaných
do takéhoto obrazu.
Po druhé, programové vyhlásenie by malo a
mohlo ukázať plavbu našej štátnej
lode medzi dvoma brehmi. Jeden breh je, že veľmi dobre
vieme, že už ďalej prejedať našu vlastnú
budúcnosť nesmieme. Druhý breh: vieme taktiež,
že nesmieme ani obetovať prítomnosť terajších
generácií seberužovejším cieľom.
Hodinové priemerné mzdy u nás dosahujú
30 % z minimálnej hodinovej mzdy v USA. Treba nám
teda jasne definovať dva prahy. Prah nevyhnutného
minima, minima ekologického, technologicko-technického,
minima ekonomického, sociálneho minima i duchovného
minima. Teda ten prah, ktorý prekročiť by znamenalo,
že degradujeme.
Druhým prahom je prah potenciálneho maxima, čo
by sme mohli, keby situácia bola priaznivá. Nejde
mi o fantazmagóriu akýchsi fiktívnych kombinácií.
Ide o niečo, čo sa podarilo De Gaullovi v roku 1958,
keď predstúpil pred Francúzov so svojím
programovým vyhlásením. Situácia Francúzska
v tom čase hrozila krachom. Frank bol 11 x zoslabený,
deficit rozpočtu vykázal 1200 mld frankov. Celkové
príjmy, napriek devalvácii, dosahovali len 75 %
celkových výdavkov, rezerv mali Francúzi
len 630 miliónov dolárov, z toho 500 miliónov
im poskytol Medzinárodný menový fond. Všetci
predpovedali Piatej republike De Gaulla krach. De Gaul le, Pinay
a Michel Debreu vsadili však na to, čo tu povedal
pán poslanec Ruml: na dôveru. Pravda inak koncipovaná.
Na zázračný psychologický faktor,
na súčasnosť rozhašterených Francúzov.
Z neho vznikla nová kvalita súčinnosti, synergia
všetkých prostriedkov a síl, ako sa z hroziaceho
nebezpečenstva dostať. Nemohli už ísť
jednoducho s princípom optima v trenírkach, museli
napnúť všetky svoje schopnosti a ísť
na doraz, na maximum. Za dva roky sa im podaril taký společensko
- ekonomický prelom, zvrat, ktorý sotva kto kde
predtým čakať. Nášho premiéra
čaká veľká skúška orchestra.
Dvojročného orchestra. lde o to, aby ten orchester
nezačal hrať ako v prípade Felliniho, vtedy,
keď hrozila totálna kataklizma, totálna katastrofa,
ale aby od počiatku hral symfóniu.
Pravda, tá to symfónia nemá celkový
scenár. A navyše aj celkový scenár sa
bude meniť, lebo premiér bude musieť hrať
podľa premenlivých exogénnych a endogénnych
faktorov a podľa toho, aká bude situácia medzi
obyvateľstvom. Čiže noty, predpokladať nejaké
stabilné verné noty, ako je v symfonickom orchestri,
tu nebude možné. Bude sa často musieť
postupovať ad hoc.
Programové vyhlásenie vlády však napriek
tomu musí načrtnúť reálnu trajektóriu.
Táto trajektória sa často chápe ako
šachová partia federálnej vlády či
už voči parlamentu, alebo voči odborom, zamestnávateľom,
alebo voči všetkému obyvateľstvu, ako
to často v diskusiách zaznieva. Nezdieľam tento
názor. Šachová partia pozná buď
víťaza, alebo porazeného, alebo končí
patom. Programové vyhlásenie vlády by vlastne
malo byť také, aby vyhrala aj vláda, aj parlament,
aby vyhrali odbory, zamestnávatelia, zamestnanci, všetko
obyvateľstvo. Skrátka - synergia. Maximum synergického
efektu, v ktorom aritmetický súčet efektov
vlády, parlamentu, odborov, obyvateľstva dovedna je
menší ako celistvý synergický efekt
celkom. Vôbec, vláda by mala byť vládou
dôvery a súčinnosti, synergia všetkých
ľudí dobrej vôle, nie nazývaná
bolestinsky vládou národnej obete". Jej úsilím
by mala byť maximalizácia súčinnostného
efektu. Metrika Cost Benefit Analysis, používaná
v OSN, vo Svetovej banke, v Medzinárodnom menovom fonde
by zdola nahor od minima vyššie merala prínosy,
a zhora nadol od potenciálneho maxima by merala straty,
kedy by sa najlepší variant v danom období
nezvolil. V tomto duchu možno hovoriť o duálnej
stratégii. Navyše by sme videli, ako štátna
loď pláva vysoko nad nevyhnutným minimom, a
ako nízko pod potenciálnym maximom.
Po tretie, vláda prichádza so starým, už
prekonaným konceptom deľby práce medzi federáciou
a republikami. Demokracia v medzinárodných vzťahoch
sa vyjadruje právom národa na sebaurčenie.
Ak národné republiky majú originálnu
právomoc, treba nám budovať federáciu
nie od strechy, ale od základov. Slobodný občan
je podmienkou slobodnej obce, slobodná obec podmienkou
slobodného regiónu, slobodný región
podmienkou slobodnej republiky, slobodné republiky, zvrchované
politicky, ekonomicky, sociálne i duchovne, vstupujú
dobrovoľne do federácie, dobrovoľne sa zriekajú
svojich kompetencií lebo sa dá objektívne
preukázať, vypočítať, že táto
vyššia syntéza prináša obom národom
viac ako aritmetický súčet efektov izolovane
vzatých národných republík. Tým
vzniká objektívne kritérium deľby kompetencií
aj deľby práce medzi republikami a federáciou.
Lenže programové vyhlásenie v tomto zmysle
sa koncipuje trocha inak. Z federácie sa vrchnostensky
do kompetencie republík prepúšťa, prevádza
to či ono a vo federálnej kompetencii sa naopak
ponecháva iné. Bez skutočného preukazu
synergického efektu. Relikty princípu administrativno
- direktívneho systému riadenia známeho demokratického
centralizmu zostávajú a ohrozujú autenticitu
federácie. Samozrejme, nejde len o tento objektívny
ekonomický kalkul. Ide o to, čo majster Jan Hus
ešte vo svojom poslednom liste kedysi napísal, keď
písal do Prahy - o jednotu rozumu a svedomia. Ide o to,
aby to, čo vzniká v srdci oboch našich národov,
sme presvietili rozumom. A čo vzniká v hlave, preteplili
citom, svedomím.
K druhej otázke - k filozofii ekonomickej reformy. Ak sa
máme v celom tom mnohorakom spektre vyznať a dohodnúť,
treba nám predovšetkým jasne definovať
pojmy a limitovať problémy, ktoré je potrebné
ekonomicky v dvojročnom období riešiť.
Programové vyhlásenie vlády hovorí
napríklad o ekonomickej reforme, hoci sensu stricto o ekonomickú
reformu vôbec nejde. Čo vlastne reformujeme? Trhový
mechanizmus predsa v našej ekonomike ešte nemáme.
Snažíme sa pretaviť naopak všetko to dobré,
nám primerané z tichomorskej, atlantickej, či
v užšom zmysle európskej civilizácie.
Starý, neostalinský administratívno - direktívny
systém riadenia sa na druhej strane reformovať vôbec
nedá. To sme poznali a spoznávajú to aj iné
krajiny. Takže odporúčal by som nehovoriť
už naďalej o ekonomickej reforme, lebo ide o naozaj
revolučný ekonomický zvrat, kvalitatívny
ekonomický prelom diskontinuitný s tým, čo
tu 42 rokov bolo. Ide o pokračovanie a zavŕšenie
politické revolúcie v ekonomickej oblasti, ktorá
nemá precedens.
Po druhé: pán prezident žiadal nás,
ekonómov, uskutočniť reformu tak, aby neviedla
k veľkým sociálnym otrasom, k veľkej inflácii,
alebo dokonca k strate základných sociálnych
istôt. To - hovorí prezident - musia ekonómovia
prijať proste ako úlohu, ktorá im bola daná.
Tu neplatí žiadne nejde to".
Programové vyhlásenie vlády - nazdávam
sa - že práve v tejto novej ekonomickej filozofii
za touto úlohou ešte pokrivkáva. Nie je totiž
veľkým umením reformovať" ekonomiku
za cenu inflácie, poklesu životnej úrovne,
ohrozenia sociálnych istôt, ako to vidíme
napríklad u našich severných susedov. Bojím
sa opačného extrému, ako bol v rokoch 1946
- 1948. V rokoch dvojročnice sme tu mali super optimistické
heslo - dva roky práce, dva stupne k blahobytu. Teraz treba
úplne nanovo premyslieť praktickú technológiu,
techniku realizácie nášho ekonomického
postupu k trhu.
Výbor nezávislých expertov na Slovensku,
Nezávislé združenie ekonómov Slovenska,
pripravili a publikovali zhruba desať krokov duálnej
stratégie prechodu na trhovú ekonomiku. Federálna
vláda by sa mala opierať o toto zázemie, ktoré
vzniklo. Poviem aspoň niekoľko myšlienok - pohľad
akoby kľúčovou dierkou - k oblasti duálnej
stratégie, prepracúvanej na Slovensku.
Predošlá federálna vláda koncipovala
súčasnú hospodársku stratégiu
a presadzovala jej jednotlivé kroky v povoľnom parlamente
bez ohľadu na odbory, aj keď išlo o základné
životné istoty občanov. Nedala si svoj postup
narušiť zo strany štátnych podnikov, ani
zo strany domácich súkromných podnikateľov.
Zvolila, na základe odbornosti svojich hospodárskych
ministrov, určitý vyhranený teoretický
model, napriek námietkam iných, domácich
aj zahraničných odborníkov, a ten presadzoval
so všetkou svojou autoritou.
Ale práve autorita, resp. kompetencia federálnej
vlády a federálneho parlamentu tvorí základnú
otázku demokratickosti alebo nedemokratickosti hospodárskej,,reformy"
vo viacnárodnom štáte. Pokiaľ patrí
hospodárska,,reforma" výlučne do federálnej
kompetencie, znamená to, že štátotvorný
národ, slovenský či český,
nie je kompetentný určovať svoj vlastný
hospodársky osud, hoci bude musieť znášať
všetky dôsledky. Zdá sa mi, že to nie je
ani politické, ani etické.
Čo bolo napríklad nutné na samom začiatku,
nestalo sa skutočnosťou dodnes. Monopolné štátne
vlastníctvo výrobných prostriedkov nielenže
nebolo do dnešného dňa odstránené,
naopak, zákon o štátnom podniku zabezpečil
jeho prežitie a reprodukciu. Zatiaľ však podniky
ostávajú monolitným vlastníctvom štátu,
chýba pluralita plnohodnotných trhových subjektov
a konkurenčné prostredie. Čiže chýbajú
základné podmienky fungujúcej trhovej ekonomiky.
Hoci podniky neboli odštátnené, štát
sa voči nim ohradzuje na strane výdavkov svojho
rozpočtu v nádeji, že tak jeho príjmy
prevýšia výdavky. Tento prístup k reforme
je sám o sebe dosť rozporný a v skutočnosti
nespĺňa nádeje, ktoré sa do neho vkladajú.
Spolu s výdavkami obmedzuje aj príjmy štátneho
rozpočtu. Nezužuje ten dopyt, ale spolu s ním
aj ponuku, t. j. výrobu, pre stenčovanie podnikových
zdrojov a neurčitosť vlastníckeho štatusu
podnikov.
Ale keď, ako sme videli u našich severných susedov,
klesá ponuka či výroba v neodštátnenej
ekonomike pri absencii konkurenčného prostredia,
existuje sotva nevhodnejší krok hospodárskej
reformy ako úplné uvolnenie cien. V takejto situácii
môže liberalizácia cien iba vyvolať ich
všeobecný rast, roztočiť inflačnú
špirálu v celej ekonomike. Pokračujúca
inflácia však nevedie k zvýšeniu výlohy,
ale tvorí prekážku jej udržania a predošlej
výške. Zároveň znižuje konečnú
spotrebu, t. j. životnú úroveň pracujúcich.
A prestáva až potom, keď sa už konečná
spotreba, aj v záujme odbytu vyrábanej produkcie,
nemôže ďalej znižovať. Potom vzniká
nová rovnováha dopytu a ponuky, lenže na ich
nižšej reálnej úrovni a pri vyššej
hladine cien.
Východiskom našej duálnej stratégie
je teda za každých okolností odštátnenie
podnikov. V akých organizačných formách
sa podniky emancipujú od štátu nie je také
dôležité, za aké sa to považuje.
Rozhodujúce je, aby sa podniky stali skutočnými
vlastníkmi, aby sme vyrušili synergismus vlastníckych
foriem, bez oprávnenia štátu dávať
im výrobné príkazy a disponovať volne
výnosmi z ich podnikania, ale aj bez povinnosti podnikov,
aby sa zo štátneho vlastníctva vykúpili.
Ani početnosť podnikov nehrá takú úlohu,
ako sa zdá. Pomerne malý počet skutočne
samostatných podnikov vytvára účinnejšie
konkurenčné prostredie ako nepomerne väčší
počet podnikov, ktorí sú všetky vlastníctvom
štátu.
Ako náhle sú tieto pomery dané, nejestvujú
príčiny odkladať uvolnenie cien. Ibaže
začať treba s cenami výrobných prostriedkov,
zaťažiť najskôr výrobcu a potom spotrebiteľa.
Toto poradie rozhodne o efektoch liberalizácie cien.
Ak sú ceny predmetov konečnej spotreby pod účinnou
kontrolou, ktorá nepripúšťa ich zvyšovanie,
nemôže liberalizácia cien výrobných
prostriedkov vyústiť do inflácie. Volné
ceny výrobných prostriedkov sa musia zmestiť
do existujúcich cien spotrebných predmetov. Môžu
teda rásť len potiaľ, pokiaľ sa zvyšuje
kvalita výrobných prostriedkov, s tým, že
vďaka nej klesajú iné náklady výroby
u výrobcov výrobných prostriedkov, alebo
spotrebných predmetov. Inak môžu výrobcovia
výrobných prostriedkov zväčšovať
svoj zisk len zmenšovaním nákladov vlastnej
produkcie, a to v istých hraniciach aj pri zníženej
cene (ak ich trh expanduje).
Vtesnanie sa cien výrobcov výrobných prostriedkov
do cien spotrebných predmetov znamená pripustenie
vertikálnej konkurencie. Vertikálna konkurencia
vzniká na trhu výrobných prostriedkov. Efektívnosť
tejto konkurencie môže spôsobiť aj efektívnosť
v oblasti spotrebných predmetov.
V každom prípade ide o variantné riešenie
toho, čo federálna vláda nastoluje. V tomto
zmysle ponúkame svoje služby v duálnej stratégii
v nasledujúcich oblastiach:
po prvé - synergismus vlastníckych foriem,
po druhé- demonopolizácia ekonomiky,
po tretie - privatizácia ekonomiky,
po štvrté- cenová liberalizácia.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem pánovi poslancovi Kočtúchovi.
Pred prestávkou vystúpi ešte s diskusným
príspevkom poslanec Tichý.