Tento stav státoprávního uspořádání
považujeme za dědictví komunistického
totalismu, nehledě k tomu, že kolektiv tvoří
teprve tři. Známe všichni od mládí,
že "tres faciunt collegium,;. Pokud je náš
stát ještě skutečně federací,
čili spolkem nižších státoprávních
celků, v našem případě dvou takzvaných
republik, pak jeho státoprávní struktura
nemůže být trvale tvořena jen na národním
principu. Federace, čili spolkový stát, není
totiž ani pro národy ani pro státy. Pro ty
je buď konfederace, čili spolek států,
nebo plná státní nezávislost a suverenita.
Dohodnou-li se však dva národy na federaci, pak nemají
právo bránit v uplatňování
dalších principů při utváření
federativního státu. Například je
třeba respektovat existenci historických státoprávních
zemských celků, jakými jsou Morava, Čechy
a případně Slezsko, existenci hospodářsko-zeměpisných
celků a fyzicko-geografických celků, jak
u nás odpovídají Čechám, zemi
Moravsko-slezské a Slovensku, existenci etnik, za něž
je možné považovat Moravany a Slezany, existenci
velikých národnostních skupin, koncentrovaných
převážně v jednom regionu států
apod. Je třeba počítat s tím, že
při tvorbě nové ústavy federativního
státu, složeného z nižších
státoprávních celků se budou všechna
tato hlediska prosazovat. Měli bychom si uvědomit,
že ve federaci pouhý název nižšího
státoprávního celku z něj ještě
nečiní suverénní stát, respektive
státní útvar odpovídající
pojmovému obsahu tohoto názvu. Názvy Česká
republika a Slovenská republika nejsou republikami v plném
slova smyslu, stejně jako název Svobodný
stát Bavorsko nečiní ještě z
Bavorska stát v plném slova smyslu a fakticky nic
nemění na tom, že se jedná o nižší
státoprávní zemský celek v rámci
Spolkové republiky Německo.
Byť by nad ústavami republik či zemí
federativních států byla jen jediná
právní norma vyšší, nemůžeme
dosti dobře mluvit o jejich státní suverenitě.
A my máme vlastní státní ústavu.
Proto z hlediska dalšího vývoje našeho společného státu doporučujeme, aby citovaná věta ve vládním programu byla chápána takto:,,Vrcholom nášho legislativného psobenia budú nové ústavy federácie a ich štátoprávnych celkov". Prospěje to rozvoji silného československého spolkového státu na základě samosprávných silných Čech, samosprávného a silného Slovenska i samosprávné a silné země Moravsko-slezské.
(Potlesk.)
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem poslancovi Bártovi. Pán poslanec Ivan
Laluha prednesie stanovisko za výbor sociálny a
kultúrny.
Poslanec SL I. Laluha: Vážený pán predseda,
pán predsedajúci, dámy a páni, dovoľte
mi, aby som vás v stručnosti zoznámil so
stanoviskom výboru sociálneho a kultúrneho
Snemovne ľudu a Snemovne národov k programovému
vyhlásení vlády ČSFR, ktoré
sme prijali po výklade podpredsedu vlády pána
Miklošku a ministra vlády pána Millera. Výbory
pre sociálnu a kultúrnu politiku v bohatej rozprave
posúdili programové vyhlásenie vlády
premiéra JUDr. Čalfu a súhlasia s jeho celkovou
koncepciou a cieľom. Súčasne však naše
výbory majú výhrady k niektorým jeho
formuláciám a domnievajú sa, že mu pri
spracovaní mala byť venovaná väčšia
pozornosť. Za najdôležitejšiu úlohu
naše výbory považujú transformáciu
a privatizáciu ekonomiky a vybudovanie samosprávy
miest a obcí a zdôrazňujú podporu požiadavky
federálnej vlády, aby jej rozpočet mal svoje
vlastné zdroje. Považujeme za nutné zdôrazniť,
že prechod na fungujúci trhovo-ekonomický systém
nie je konečným cieľom, ale jedným z
prostriedkov a predpokladov pre vytváranie morálne
vyspelej spoločnosti zodpovedných občanov.
Požadujeme v spojitosti s tým, aby federálna
vláda urýchlene vypracovala legislatívny
systém na zamedzenie antihumánných javov,
so zvláštnym zreteľom na rasovú neznášanlivosť
a odporúčame, aby pri úrade podpredsedu vlády
bol urýchlene vytvorený prepojovaný Vládny
výbor pre národnostné otázky.
Odporúčanie federálnej vláde, aby
popri svojej všetkej činnosti pozerala na oblasť
kultúry z hľadiska princípu kultúrneho
rozmeru ľudskej existencie a aby ju ako takú považovala
za oblasť cieľovú; aby súčasne
definovala pojem ľudské právo" z hľadiska
morálnej klímy ochrany hodnôt ľudskej
osobnosti.
Podľa mienky našich výborov je ďalej žiadúce
presne vymedziť vzájomný vzťah štátu
a oznamovacích prostriedkov a do prijatia a schválenia
novej ústavy špecifikovať kompetenciu federálnej
vlády a národných vlád v oblasti kultúry,
vedy, školstva a telovýchovy a nezabúdať,
že organickou súčasťou kultúry
je aj kultúra telesná.
V oblasti sociálneho zabezpečenia považujeme
za kľúčovú garanciu životného
minima, urýchlené vybudovanie fondového systému
na realizáciu zásad sociálnej politiky.
Odporúčame okamžite vytvárať predpoklady
pre reformu sociálneho systému, a to bez ohľadu
na prípadné oneskorovanie reformy ekonomickej.
K predpokladaným zámerom vlády na sociálnom
úseku je, podľa nášho názoru, nutné
rozvinúť širokú informačnú
kampaň v masovo komunikačných prostriedkoch
pre široké vrstvy občanov. Odporúčame
tiež zvážiť, aby v budúcnosti pri
kompenzačných opatreniach bol použitý
diferenciačný prístup, ktorý by sa
týkal predovšetkým sociálne slabších
a zdravotne postihnutých skupín občanov.
Pri realizácii týchto princípov a zásad
chce aj väčšina poslancov našich výborov
vláde účinne napomáhať. Ďakujem.
(Potlesk.)
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem pánu poslancovi Laluhovi. Vzhľadom na
to, že ešte máme asi 35 minút do poludňajšej
prestávky, poprosím teraz poslanca pána Martina
Kontru o jeho vystúpenie.
Poslanec SN M. Kontra: Vážený pán predseda,
pán predsedajúci, vážené poslankyne
a poslanci, vážení hostia, predovšetkým
vyjadrujem súhlas a podporu programovému vyhláseniu
federálnej vlády, prednesenému jej premiérom,
pretože vystihuje základné programové
ciele prakticky všetkých politických strán
a hnutí, s ktorými išli do slobodných
volieb samozrejme najmä tých, ktoré z nich
vyšli víťazne.
Stotožňujem sa s filozofiou celkového programu
vlády, ktorá si uvedomuje, že začlenenie
našej krajiny ako rovnoprávneho partnera do svetových
a európskych integračných procesov ako cesta
ku skutočnej plnokrvnej slobode v širokom zmysle slova
je ešte ďaleko za obzorom snáh, ktoré
chce dosiahnuť realizáciou tohto vládneho vyhlásenia.
No hoci len v krátkom dvojročnom období,
chce podstatnou mierou tomuto cieľu prispieť.
Je to programový dokument, smerujúci k trhovej ekonomike,
a od nej odvodeným slobodám občanov. Cesty
dosahovania tohoto cieľa sú adekvátne stupňu
nášho poznania. Na základe nových poznatkov
vlády a našej spoluúčasti na jeho realizácii
by mal mať charakter permanentného vyjasňovania
jednotlivých krokov, čiže by mal byť adaptabilný
na meniace sa podmienky. To znamená, že predložený
dokument treba posudzovať z aspektu údernosti jeho
myšlienok a reálnosti ich konkretizácie. Ak
k niektorým okruhom otázok zaujíma len všeobecné
stanovisko, to nevyplýva zo skromnosti jeho autorov, alebo
dokonca z ich odbornej neschopnosti, ale z reálnosti prístupu
k miere obťažnosti alebo spornosti danej otázky.
Veď k čomu by bol vládny dokument, plný
nesplniteľných údajov, akých sme boli
svedkami v minulosti?
Okrem toho programové vyhlásenia vlády treba
vidieť v určitej historickej a politickej nadväznosti.
Pri kontinuite jednoty politických síl v našej
spoločnosti od novembra minulého roku je to vlastne
již tretí vládny dokument, ktorý nadväzuje
na programové vyhlásenie vlády národného
porozumenia z decembra 1989 a na správu o stave a vývoji
čs. federácie z konca februára tohto roku.
Podľa môjho skromného hodnotenia zámery
dvoch predchádzajúcich dokumentov splnili svoje
poslanie a preto nami posudzované tretie vyhlásenie
vecným a časovým pokračovaním.
Programové vyhlásenie vlády vo vzťahu
k predchádzajúcim obsahuje v ekonomike už zámery,
ktoré v najbližšom období, a niektoré
už v súčasnosti, sa stali reálnou skutočnosťou.
Tým zároveň nesie so sebou aj nebezpečie
určitého stupňa rizika z vlastnej realizácie,
a bude vystavené silnejšej spoločenskej kritike.
Zastavme sa napríklad pri kľúčových
krokoch ekonomickej reformy, za ktoré vláda považuje
trvalé vytváranie konkurenčného prostredia,
liberalizáciu cien a zahraničného obchodu,
spojenú so zavedením vnútornej zameniteľnosti
koruny, privatizáciu podstatnej časti existujúceho
štátneho sektoru hospodárstva a rozvoj súkromného
hospodárstva. A práve realizáciou týchto
kľúčových krokov ekonomickej reformy
sa vytvárajú rôzne predstavy a názory
na mieru jej rizika podľa toho, či ju zabezpečíme
ako radikálnu, alebo pozvoľnú ekonomickú
reformu. lde o mieru rizík v ekonomickej, ale hlavne v
sociálnej oblasti, pretože tu už nejde ten teoretický
model, ale o reálnu nerovnovážnu situáciu
v národnom hospodárstve, ktoré sa môže
ešte zostriť po prvom januári budúceho
roku. Napríklad aj zmenou obchodných podmienok so
Sovietskym zväzom a štátu RVHP, prechodom na
tvrdú menu, čím sa podstatne zhoršia
surovinové a energetické vstupy.
Uvedené kroky k trhovej ekonomike chápeme nie ako
ciel, ale ako prostriedok k efektívnej ekonomike, na konci
ktorej stojí blahobyt jednotlivca a ten ako ich súčet
blahobyt celej spoločnosti. Najväčšie
riziko, ktoré tento prechod môže priniesť
je priepasť, vákuum medzi liberalizáciou celej
ekonomiky, ktorej prvým tykadlom sa už stáva
liberalizácia cien a medzi liknavosťou, resp. krátkozrakou
vypočítavosťou podnikovej sféry pri
praktickej realizácii týchto procesov, a tým
nedostatočným vytváraním zdrojov pre
skutočnú trhovú ekonomiku tak, aby vznikla
rovnováha na trhu. Liberalizácia cien bez zmeny
vlastníckych vzťahov v smere ich skutočného
odštátnenia sama o sebe ešte nevytvára
trhové prostredie. Ak nechceme, aby uvoľňovanie
cien bolo predčasné, usilujme sa o urýchlené
a maximálne odštátnenie našej ekonomiky.
Z tohto aspektu problém pomalej alebo radikálnej
ekonomickej reformy sa mi zdá ako umele formulovaný
problém, pretože pri obidvoch procesoch riziko následkov
môže byť vo svojom výsledku rovnaké,
ale môže mať rozdielnu intenzitu prejavu, podľa
toho, či urobíme správne alebo nesprávne
kroky a aké im prisúdime poradie. Ak aj podľa
zástancov pomalšej ekonomickej reformy disponuje naša
spoločnosť obrovským potenciálom v duchovnom
bohatstve našich pracujúcich, v invenciách,
technickej zručnosti, adaptabilite prijímať
vymoženosti svetovej vedy a techniky a ak títo potenciálni
tvorcovia hodnôt sú zároveň aj konzumentmi
týchto hodnôt pri vytvorení adekvátnych
ekonomických a právnych podmienok, urobia všetko,
aby takto obávaný prvý krok ekonomickej reformy
čim skôr prekonali a ekonomický proces normalizovali.
V oblastiach súkromného podnikania občanov,
v ktorých sa, okrem právnych, začali vytvárať
aj ekonomické a hlavne materiálno - technické
podmienky, prvé výsledky podnikateľskej aktivity
tieto obavy rozptyľujú.
Na druhej strane sa dodievam, že k týmto krokom ekonomickej
reformy pri zodpovedajúcich zákonodarných
aktoch, účinnom kontrolnom systéme najmä
v daňovej oblasti a dostatočných materiálno-technických
predpokladoch, nie je žiadúca až tak, v úvodzovkách,
bezpríkladná starostlivosť štátu
o realizáciu uvedených kľúčových
krokov ekonomickej reformy, ktorá v kvantitatívnom
vyjadrení len na úrovni federácie je vyjadrený
17 a na úrovni republík spolu 44 ministerskými
postami, nehovoriac už o pripravovaných ďalších
úradoch na federálnej alebo republikovej úrovni
na podporu reformy. Už aj preto nie, že vláda
v programovom vyhlásení tvrdí, že podstatná
časť hospodárskych rozhodnutí sa prenesie
zo štátu na podniky. Vážené poslankyne
a poslanci, dovoľte mi vysloviť sa ešte k jednej
dôležitej otázke. V úvode programového
vyhlásenia federálnej vlády sa venuje pozornosť
miestnej samospráve obci a miest predovšetkým
z politicko - právneho aspektu, a v súvislosti s
princípom samostatnosti rozpočtového hospodárenia
oboch republík sa akcentuje vo vyhlásení
zásada, že základom sústavy rozpočtov
bude samosprávne hospodárenie obcí.
V súvislosti s tým chcem zdôrazniť, že
žiadna miestna samospráva a posinenie právomoci
obci a miest sa nestanú reálnymi, pokiaľ sa
tento politicko-právny proces nezabezpečí
aj ekonomicky. Poučili sme sa o tom z viacerých
straníckych a vládnych dokumentov o posilnení
právomoci nižších a najmä základných
stupňov národných výborov v minulosti,
ktoré práve z týchto dôvodov vyzneli
vždy len ako púha proklamácia.
Ak vlastné hospodárstvo miestnych a mestských
národných výborov so ziskovým efektom
bude najmä zo začiatku minimálne a skôr
sa bude orientovať na vybudovanie podnikov verejnoprospešných
služieb a dane od obyvateľov, ktorí nebudú
podnikať, nenaplnia princíp rozpočtovej samostatnosti,
bude potrebné siahnuť k novému smerovaniu rozpočtových
zdrojov ku prospechu miestnych samosprávnych orgánov
ešte skôr, ako sa tento systém uvedie do života,
a to nielen formou miestnych prirážok, ako sa to navrhuje
vo vládnom vyhlásení. Na druhej strane rozpočtové
výdavky územných správnych orgánov
by sa mali v budúcnosti uhradzovať z rezortných
rozpočtov.
Každá obec a mesto by mali získať minimum
rozpočtových príjmov v prepočte na
obyvateľa i a až nad touto hranicou treba hľadať
cesty ich zainteresovanosti na podnikateľskej činnosti.
Tým aj na miestnej úrovni budú štátom
garantované minimálne životné podmienky
všetkým občanom bez rozdielu, a to práve
v oblasti životného prostredia a ich účasti
na verejnoprospešných službách bez ohľadu
na to, či občan žije v meste alebo na vidieku.
Ďakujem za pozornosť.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem pánu poslancovi Kontrovi. Podľa §
15 zákona o rokovacom poriadku Federálneho zhromaždenia
sa má umožniť slovo členovi predsedníctva
Federálneho zhromaždenia kedykoľvek o to požiada.
Požiadal ma o slovo pán poslanec Miloš Zeman.
Nech sa páči.
Poslanec SN M. Zeman: Pane předsedající,
pane předsedo, vážené Federální
shromáždění, chtěl jsem si původně
nasadit brýle a přečíst vám
stanovisko výboru pro plán a rozpočet. Protože
však v době, kdy jsem požádal o diskusní
vystoupení, pan předsedající poněkud
pozapomněl na nyní uvedené pravidlo, domnívám
se, že toto téma již poněkud zapadlo prachem,
protože mohu s radostí konstatovat, že hospodářský
výbor v zásadě akceptoval stejné závěry,
k nimž došel výbor pro plán a rozpočet.
Také my trváme na zpracování scénáře
ekonomické reformy už vzhledem k tomu, že jsme
o tento scénář žádali a byl nám
přislíben nejprve do konce března, potom
do konce dubna a nakonec do 15. května, aniž by ovšem
jakýkoliv toho jména hodný scénář
zpracován byl.
Dovolte mi proto, abych řekl několik individuálních
poznámek na okraj stanovisek obou hospodářských
výborů, které bych rád uvedl jednou
zcela jasnou větou. Budu hlasovat pro vyslovení
důvěry této vládě. Pokládám
ji za svoji vládu a následující, možná
poněkud kritické poznámky, chápu jako
formu její podpory.
A teď k problému, o kterém chci především
mluvit. Objevil se tady pojem národní oběti.
Objevil se především ve volebním programu
Občanského fóra, jako nyní nejsilnější
politické skupiny v tomto parlamentě. Domnívám
se - a promiňte mi, že to triviálně
opakuji - že volební programy jsou od toho, aby se
plnily. Objevil se jako určitý výraz, jako
označení této vlády v projevu prezidenta
republiky. A objevil se, bohužel, až na konci a poněkud
rétoricky a nezakotveně i v programovém prohlášení
federální vlády. Obávám se,
že spíš jako řečnická ozdoba
bez jasného obsahu. Dovolte mi proto, abych se velice stručně
nad tímto pojmem zamyslel. Domnívám se, že
národní oběť lze chápat na dvou
rovinách: na rovině individuální nebo
občanské a na rovině makrospolečenské.
Na individuální rovině v daném případě
neznamená oběť to, že občana budeme
odírat daněmi, ani to, že budeme násilím
snižovat jeho životní úroveň. Znamená
to, že vytvoříme takové ekonomické
klima, aby byl tento občan přinucen odložit
svoji spotřebu při relativně vysokých
reálných příjmech, aby byl ochoten
a schopen investovat do budoucnosti nebo šetřit kapitalizací
svých příjmů.
Na makrospolečenské rovině pak ochota k obětem
podle mého názoru představuje odvahu investovat
do těch oblastí, které přinášejí
efekty teprve s výrazným časovým zpožděním,
což je v našem případě především
oblast školství, oblast ochrany životního
prostředí a oblast zdravotnictví.
Proč toto vše říkám? Objevily
se diskuse zdánlivě pouze technické povahy,
které se týkaly formy privatizace. Jedna z názorových
škol se v podstatě přiklání k
majetkovým kupónům rozdávaným
zdarma, druhá, ať už v jakýchkoli modifikacích,
doporučuje takovou formu privatizace, kdy by občané
kupovali akcie na základě úvěru a
dlouhodobě je spláceli. Domnívám se,
že nejde o technický detail. Jde svým způsobem
o osud nejenom makroekonomické, ale i makrospolečenské
reformy. Můžeme se 10 x zaklínat tím,
že chceme podporovat naše školství, naše
životní prostředí nebo naše zdravotnictví.
Pokud pro tuto podporu nebudeme mít reálné
a obnovované prostředky, budou to pouhá desiderata,
pouhé zbožné přání.
Domnívám se, že privatizační
program, který by využil nyní existující
ochotu k obětem u našeho obyvatelstva, který
by kapitalizovat v průběhu 10 až 15 let určitou
část důchodů formou splácení
akcií, jež by nyní tito obyvatelé získali,
by současně vytvořil prostředky, z
nichž by bylo možné financovat rovněž
v intervalu 10-15 let ony tři základní rozvojové
programy: školství, životní prostředí
a zdravotnictví.
Naopak, kdybychom se toho vzdali, pak instituce fondu národního
jmění by byla zhola zbytečná. A právě
teď přicházím k druhému a poslednímu
problému. Problém privatizace je ve vládním
prohlášení odbyt. Je odbyt proto, že vznikla
jakási výslednice sil, které se vzájemně
vyrušily, výslednice dvou koncepcí, z nichž
žádná se neprosadila, ale snažil jsem
se uvést důvody, proč technika této
privatizace není pouhým pominutelným detailem.
Vláda vůbec ve svém programovém prohlášení
nemluví o zřízení Fondu národního
jmění, o němž se naopak zmínil
prezident republiky, ale domnívám se, že zde
sledujeme analogickou tendenci. Stejně jako chceme od ministerstva
vnitra odčlenit úřad pro ochranu ústavy
a demokracie, stejně jako chceme od ministerstva obrany
odčlenit generální inspektorát ozbrojených
sil, pak od ministerstva financí musíme odčlenit
a podřídit parlamentu fond národního
jmění, protože žádné ministerstvo
nemůže disponovat i jměním společnosti
jako celkem.
Poslední poznámka. Domnívám se, že
právě v této souvislosti vzrůstá
význam mimoekonomického uvažování
o budoucnosti. Že bychom neměli mít ani tak
ministerstvo národohospodářské strategie,
tím méně jakýsi odbor na hospodářském
ministerstvu, ale ministerstvo strategického plánování,
které by syntetizovalo ekonomické, sociální,
ekologické a další dimenze komplexního
pohledu na budoucnost. Jsou oblasti a já jsem tady ony
tři jmenoval, které se nedají podřídit
tržním kritériem právě proto,
že nejsou ryze ekonomické.
Toto vše je svým způsobem úvaha s horizontem
deseti let, těch deseti let, které podle výpočtu
nejoptimističtějších expertů
potřebujeme k našemu návratu do Evropy, ke
vstupu do evropských společenství.
Dovolte mi, abych skončil svým oblíbeným
příměrem. Před jedenácti měsíci
publikoval Miroslav Štěpán v Mladé frontě
úvahu, v níž stálo: "Musíme
si dát pozor na prognostiky, kteří mluví
o dlouhodobé budoucnosti, ale my potřebujeme vědět,
co bude zítra, ve středu, ve čtvrtek a v
pátek."
Pokud se nemýlím, své funkce byl zbaven v
sobotu. Přeji nové vládě, aby neoperovala
nikdy pátečními horizonty Miroslava Štěpána,
jakkoliv lákavě by to znělo. Přeji
jí úspěch, a proto se domnívám,
že má-li mít úspěch v nejbližších
těžkých dvou letech, musí mít
schopnost dívat se alespoň těch deset let
dopředu. Děkuji za pozornost. (Potlesk.)
Předsedající předseda SN M. Šútovec.:
Ďakujem poslancovi Zemanovi. Vážené poslankyne,
vážení poslanci, teraz prerušíme
naše rokovanie na poludňajšu prestávku.
Konštatujem, že do tejto chvíte vystúpilo
v diskusii 14 poslancov so stanoviskami za politické kluby,
prípadne za príslušné výbory.
Po prestávke ako prvý vystúpi poslanec Jiří
Ruml. Chcem upozorniť členov redakčnej komisie,
aby sa zišli v miestnosti 026 a dohodli postup svojích
prác. Zároveň chcem upozorniť predsedov,
podprodsedov a tajomníkov výborov pre plán
a rozpočet, že sa majú v miestnosti 030 zisť
s premiérom, prípadne s ministrom financií,
na poradu vo veci prerokovania problematiky štátneho
záverečného účtu za rok 1989.
Začíname o 14.00 hodine.