| Príloha |
1. Vysoké školy univerzitné
Univerzita Karlova
v Prahe
Fakulta všeobecného lekárstva
Lekárska hygienická fakulta
Fakulta detského lekárstva
Lekárska fakulta v Hradci Králové
Lekárska fakulta v Plzni
Fakulta farmaceutická v Hradci Králové
Fakulta právnická
Fakulta filozofická
Fakulta matematicko-fyzikálna
Fakulta prírodovedecká
Fakulta telesnej výchovy a športu
Fakulta žurnalistiky
Fakulta pedagogická
Univerzita Komenského
v Bratislave
Lekárska fakulta
Lekárska fakulta v Martine
Farmaceutická fakulta
Právnická fakulta
Filozofická fakulta
Prírodovedecká fakulta
Matematicko-fyzikálna fakulta
Fakulta telesnej výchovy a športu
Pedagogická v Trnave
Masarykova univerzita
v Brne
Fakulta lekárska
Fakulta právnická
Fakulta filozofická
Fakulta prírodovedecká
Fakulta pedagogická
Univerzita Palackého
v Olomouci
Fakulta lekárska
Fakulta filozofická
Fakulta prírodovedecká
Fakulta pedagogická
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika
v Košiciach
Lekárska fakulta
Právnická fakulta
Filozofická fakulta v Prešove
Prírodovedecká fakulta
Pedagogická fakulta v Prešove
Vysoká škola veterinárni
v Brne
Vysoká škola veterinárska
v Košiciach
Samostatné fakulty
Pedagogická fakulta v Českých Budějoviciach
Pedagogická fakulta v Plzní
Pedagogická fakulta v Ústí nad Labem
Pedagogická fakulta v Hradci Králové
Pedagogická fakulta v Ostrave
Pedagogická fakulta v Nitre
Pedagogická fakulta v Banskej Bystrici
Rímskokatolícka cyrilometodejská fakulta v Prahe so sídlom v Litoměřicích
Komenského evanjelická bohoslovecká v Prahe
Evanjelická teologická fakulta augsburského vyznania v Bratislave
Pravoslávna bohoslovecká fakulta v Prahe
Husova bohoslovecká československá fakulta v Praze
Rímskokatolícka cyrilometodejská bohoslovecká fakulta v Bratislave
Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta v Bratislave
Pravoslávna bohoslovecká fakulta v Prešove
2. Vysoké školy technické
České vysoké učení technické
v Prahe
Fakulta stavebná
Fakulta strojnícka
Fakulta elektrotechnická
Fakulta jadrová a fyzikálno-inžinierska
Fakulta architektúry
Slovenská vysoká škola technická
v Bratislave
Stavebná fakulta
Strojnícka fakulta
Elektrotechnická fakulta
Chemicko-technologická fakulta
Fakulta architektúry
Strojársko-technologická fakulta so sídlom
v Trnave
Vysoká škola dopravy a spojov
v Žiline
Fakulta prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov
Strojnícka a elektrotechnická fakulta
Vojenská fakulta
Vysoká škola chemicko-technologická
v Prahe
Fakulta chemickej technológie
Fakulta technológie palív a vody
Fakulta potravinárskej a biochemickej technológie
Fakulta chemicko-inžinierska
Vysoká škola chemicko-technologická
v Pardubiciach
Vysoká škola strojní a elektrotechnická
v Plzni
Fakulta strojnícka
Fakulta elektrotechnická
Vysoká škola strojní a textilní
v Liberci
Fakulta strojnícka
Fakulta a textilná
Vysoké učení technické
v Brne
Fakulta stavebná
Fakulta strojnícka
Fakulta elektrotechnická
Fakulta technologická v Gottwaldove
Fakulta architektúry
Vysoká škola báňská
v Ostrave
Fakulta banícko-geologická
Fakulta hutnícka
Fakulta strojnícka a elektrotechnická
Fakulta ekonomická
Vysoká škola technická
v Košiciach
Banícka fakulta
Hutnícka fakulta
Strojnícka fakulta
Elektrotechnická fakulta
Stavebná fakulta
3. Vysoké školy ekonomické
Vysoká škola ekonomická
v Prahe
Fakulta národohospodárska
Fakulta výrobno-ekonomická
Fakulta obchodná
Fakulta riadenia
Vysoká škola ekonomická
v Bratislave
Národohospodárska fakulta
Obchodná fakulta
Fakulta riadenia
Fakulta ekonomiky a riadenia výrobných odvetví
Fakulta ekonomiky služieb a cestovného ruchu v Banskej
Bystrici
4. Vysoké školy pôdohospodárske
Vysoká škola zemědělská
v Prahe
Fakulta prevádzkovo-ekonomická
Fakulta agronomická
Fakulta mechanizačná
Fakulta prevádzkovo-ekonomická v Českých
Budejoviciach
Vysoká škola zemědělská
v Brne
Fakulta prevádzkovo-ekonomická
Fakulta agronomická
Fakulta lesnícka
Vysoká škola poľnohospodárska
v Nitre
Prevádzkovo-ekonomická fakulta
Agronomická fakulta
Mechanizačná fakulta
Vysoká škola lesnícka a drevárska
vo Zvolene
Lesnícka fakulta
Drevárska fakulta
5. Vysoké školy umelecké
Akademie musických umění
v Prahe
Fakulta hudobná
Fakulta divadelná
Fakulta filmová a televízna
Akademie výtvarných umění
v Prahe
Vysoká škola umělecko-průmyslová
v Prahe
Janáčkova akademie musických umění
v Brne
Vysoká škola múzických umení
v Bratislave
Hudobná fakulta
Divadelná fakulta
Vysoká škola výtvarných umení
v Bratislave
6. Vojenské vysoké školy a ich fakulty
7. Vysoká škola Zboru národnej bezpečnosti
a jej fakulty
Vysoké školy sa 17. novembra 1989 stali inšpirátorom,
katalyzátorom a jedným z organizačných
centier spoločenských zmien v Československu,
zmien vedúcich k orientácii na demokraciu, humanitu
a fungujúci ekonomiku. Mravné prebudenie vysokých
škôl zásluhou študentského hnutia
veľmi rýchlo smerovalo nielen navonok, ale aj dovnútra
vysokých škôl. Vytvorili sa demokraticky zvolené
samosprávne orgány vysokých škôl,
v praxi sa začali realizovať akademické slobody,
vytvorila sa atmosféra nevyhnutnosti zásadných
zmien v oblasti riadenia vysokých škôl a v postavení
vysokých škôl v československej spoločnosti.
Obsahom tejto atmosféry sa stalo presvedčenie o
nevyhnutnosti odstrániť centralizovaný byrokratický
model riadenia vysokých škôl, umožniť
vysokým školám samostatne rozhodovať o
svojich záležitostiach, vytvoriť podmienky pre
zvýšenie odbornej a morálnej úrovne
vysokých škôl, zabezpečiť ich rozvoj
a porovnateľnosť s fungujúcim vysokým
školstvom vo vyspelých krajinách sveta.
Tieto ciele vyžadujú mnohé, vyžadujú
zmenu v prístupe spoločnosti a štátu
k vysokým školám. Vyžadujú stav,
kedy spoločnosť nebude považovať prostriedky
na vysoké školy za nevyhnutnú obeť, ale
za najlepšiu investíciu do svojho rozvoja. Vyžadujú
zásadné zmeny v prostredí, v ktorom vysoké
školy pôsobia, t.j. na jednej strane vytvorenie trhovej
ekonomiky ako najlepšieho verifikátora úrovne
vysokých škôl a na druhej strane pozdvihnutie
úrovne základného a stredného školstva,
vyžadujú nakoniec zásadné zmeny v riadení
vysokých škôl, v ich vnútornom usporiadaní
a v systéme vysokoškolského štúdia.
Dosiahnutie vytýčených cieľov v oblasti
vysokých škôl vyžaduje teda zmeny v politických
prístupoch, v spoločenskom prostredí i v
riadení vysokých škôl. Jedným
z nevyhnutných prostriedkov realizácie týchto
zmien je prijatie nového zákona o vysokých
školách.
Návrh zákona sa usiluje vytvoriť ucelený,
vnútorne konzistentný systém riadenia i fungovania
vysokých škôl porovnateľný s vyspelými
štátmi sveta. Vychádza z predpokladu racionality
rozhodovania vysokých škôl, vychádza
z predpokladu, že vysoké školy čiastočne
už dnes a rozhodne zajtra sústredia taký mravný
a odborný potenciál, ktorý im umožní,
aby to boli ony sami, ktoré budú rozhodovať
o svojich záležitostiach. Z toho vyplýva axióma
samostatnosti a samosprávnosti vysokých škôl.
Je potrebné v riadení vysokých škôl
zakotviť systém, ktorý poskytne vysokým
školám značnú nezávislosť
na momentálnej politickej situácii v štáte,
umožní im formovať sa tak, aby sa svojím
vzťahom a prístupom ku spoločnosti stali jej
stabilizujúcim faktorom. To všetko vyžaduje zakotvenie
autonomičnosti postavenia vysokých škôl,
možnosti rozhodovať o svojom vedeckom a pedagogickom
zameraní, o svojej vnútornej štruktúre,
atď.
Vzťah štátu k vysokým školám
sa preto koncipuje v návrhu len v troch základných
polohách.
Prvou je riadenie vysokých škôl prostredníctvom
financovania. Tento nástroj umožňuje štátu
kontrolovať racionálnosť rozhodovania vysokých
škôl (napr. pri vytváraní nového
vedeckého a študijného zamerania školy).
Návrh súčasne dáva vysokým
školám možnosť zúčastňovať
sa na rozdeľovaní finančných prostriedkov
štátu venovaných rozvoju vysokých škôl
prostredníctvom Rady vysokých škôl ČSR
a Rady vysokých škôl SSR.
Druhou polohou vzťahu štátu a vysokých
škôl je koordinácia pôsobenia vysokých
škôl prostredníctvom procesu zriaďovania
vysokých škôl. Štátu sa ponecháva
i možnosť integrácie v podobe zosúlaďovania
vzťahov a pôsobenia medzi jednotlivými vysokými
školami.
Treťou polohou vzťahu štátu a vysokých
škôl je kontrolný mechanizmus ich úrovne
a činnosti. Návrh predpokladá vytvorenie
nezávislých akreditačných komisií
vybavených veľmi významnými právomocami:
právom navrhovať alebo podávať záväzné
vyjadrenia ministerstvám školstva, mládeže
a telesnej výchovy republík k odňatiu práva
vysokým školám alebo fakultám konať
štátne skúšky rigorózne skúšky
v príslušných študijných odboroch,
habilitačné konanie a konanie na vymenovanie profesorov,
ako aj k vráteniu týchto práv vysokým
školám.
Tým, že navrhovaný zákon rešpektuje
východiská racionality a demokracie v samosprávnom
rozhodovaní vysokých škôl a zakotvuje
štátne riadenie v podobe koncepčného,
finančného a kontrolného riadenia, je preto
v maximálnej možnej miere stručný. Vychádza
z potreby odstrániť doposiaľ existujúcu
detailnú zákonnú úpravu i veľké
množstvo vykonávacích právnych predpisov
k nej vydaných a zakotvuje zásadu, podľa ktorej
skutočnosti, ktoré nie sú uprav v zákone
o vysokých školách a v rozsahu i počte
obmedzených vykonávacích predpisoch, môžu
byť upravené v štatútoch vysokých
škôl a fakúlt. Vysokým školám
sa tým vytvára široký priestor na samostatné
rozhodovanie o vlastnej vedeckej (umeleckej) a pedagogickej orientácii,
o vlastnej organizačnej i personálnej štruktúre,
o realizácii vlastných predstáv o organizácii
pedagogického procesu a pod.
Spolu s právom autonómie a samosprávy preberajú
vysoké školy i zodpovednosť za výsledok
svojej práce, mechanizmom tejto zodpovednosti bude jednak
kontrola zo strany štátu (formou financovania a akreditácie)
a jednak kontrola zo strany vonkajšieho prostredia, t.j.
praxe, trhu, uplatnenia absolventov. Zákon preto vytvára
rámec pre zásadné zmeny v myslení
na vysokých školách, pre aktivitu vysokých
škôl a ich schopnosť samostatne sa rozhodovať.
Za týmto účelom zákon vytvára
demokratickú štruktúru riadiacich orgánov
vysokej školy a zakotvuje akademické slobody.
Samosprávne orgány sú budované dôsledne
na princípoch voliteľnosti, zodpovednosti, kolektívnosti
v rozhodovaní o najvýznamnejších otázkach
a na princípoch pravidelnej obmeny funkcií.
Rozvoj vedy, vzdelanosti, kultúry a mravnosti, ako aj aktivita
a samostatnosť je na vysokých školách
možná jedine v slobodnom a demokratickom prostredí.
Pre vytvorenie a fungovanie takéhoto prostredia zákon
zakotvuje rad akademických slobôd a ich garancie.
Zákon osobitne zvýrazňuje spoluzodpovednosť
študentov pri riadení vysokej školy, zakotvuje
ich účasť v akademických orgánoch,
ako aj práva, ktoré im patria. Zákon predpokladá,
že tak, ako sa študenti stali hnacím motorom
revolúcie 17. novembra 1989 v spoločnosti i na vysokých
školách, tak si budú schopní udržať
pozitívny a konštruktívny vplyv na zvyšovanie
odbornej a mravnej úrovne vysokých škôl.
Zákon vytvára i mechanizmy zvyšovania úrovne
smerujúce dovnútra vysokých škôl.
Dôsledne zavádza konkurzný princíp
v obsadzovaní voľných miest učiteľov
vysokých škôl a obnovuje habilitačné
konanie u docentov.
Okrem mechanizmov vnútorného i vonkajšieho
riadenia vysokých škôl zákon upravuje
i štruktúru vzdelávacieho pôsobenia vysokých
škôl. V tejto súvislosti je základným
cieľom vytvoriť funkčný vysokoškolský
systém kompatibility s vysokoškolskými systémami
vyspelých štátov sveta. Osobitný dôraz
sa pritom kladie na spojenie vedy a vzdelávania, na tézu,
podľa ktorej bez vysokej úrovne nemôže
na vysokých školách existovať ani vysoká
úroveň vzdelávania.
Zákon zavádza tri podoby vzdelávacieho pôsobenia
vysokých škôl.
Prvou je vysokoškolské štúdium. Vytvára
sa možnosť absolvovať jeho obsahovo ucelenú
časť a získať tým titul "bakalár".
Absolvovaním celého vysokoškolského
štúdia vykonaním štátnych skúšok
sa na univerzitách, bohoslovenských a umeleckých
vysokých školách získava titul "magister"
a na technických, ekonomických a pôdohospodárskych
vysokých školách titul "inžinier".
Druhú podobu vzdelávacieho pôsobenia vysokých
škôl predstavuje postgraduálne štúdium.
Do tohto štúdia sa študent môže prihlásiť
po absolvovaní vysokoškolského štúdia.
Postgraduálne štúdium pozostáva jednak
zo systematického štúdia a jednak z rigoróznych
skúšok a obhajoby dizertačnej práce,
ktorou dizertant preukazuje spôsobilosť samostatne
vedecky pracovať. Tato štúdium predstavuje vedeckú
prípravu absolventov vysokých škôl, predstavuje
formu náročnej prípravy pracovníkov
pre potreby vedy, vysokého školstva, prípadne
pre najnáročnejšie oblasti spoločenskej
praxe. Absolventi postgraduálneho štúdia získavajú
titul "doktor".t
Zákon teda vytvára novú štruktúru
titulov. Jednoznačne pritom vychádza z požiadaviek
kompatibility so svetom a jednoduchosti a prehľadnosti. Navrhuje
sa opustiť doterajší systém titulov, prekonať
mnohé stereotypy v tejto oblasti spojené viac s
formou ako s obsahom a trvať na vstupe do Európy a
sveta aj v tejto oblasti: t.j. v štruktúre štúdia
na vysokých školách a v tituloch priznávaných
vysokými školami.
Treťou podobou vzdelávacieho pôsobenia vysokých
škôl je celoživotné vzdelávanie
občanov. V jeho rámci môžu vysoké
školy vyvíjať najrozličnejšie druhy
aktivít pri zvyšovaní vzdelanostnej a kultúrnej
ú rovne obyvateľstva. Vysoké školy môžu
uskutočňovať rekvalifikačné,
špecializačné, inovatívne, doplňujúce
kurzy, uskutočňovať vzdelávanie formou
tzv. univerzít tretieho veku, na základe zmlúv
poskytovať kvalifikačné kurzy pre výkon
určitých funkcii, atď.
Zákon teda upravuje problematiku vysokého školstva
komplexne, počnúc zriaďovaním vysokých
škôl a fakúlt, cez ich vonkajšie riadenie
štátom vnútorné samosprávne riadenie,
až po úpravu vysokoškolského a postgraduálneho
štúdia a celoživotného vzdelávania
občanov.
Z ústavného hľadiska patrí prijatie
zákona o vysokých školách do právomoci
Federálneho zhromaždenia.
Z textu zákona priamo nevyplývajú požiadavky
na ďalšie výdavky zo štátnych rozpočtov.
Tieto požiadavky vyplývajú však z jeho
zmyslu, z úsilia vytvoriť v Československu
fungujúci systém vysokého školstva,
systém porovnateľný s vysokým školstvom
vo vyspelých krajinných sveta, systém formujúci
vysokú kultúrnu, vzdelanostnú a morálnu
úroveň občanov Československa.
K preambule:
Vysoké školy vo významnej miere formujú
kultúrnu, vzdelanostnú a mravnú úroveň
štátu a jeho občanov. Sú centrom vedy
a nositeľom slobody ľudského myslenia a poznania.
Úloha a postavenie vysokých škôl sa preto
zvýrazňuje i preambulou zákona o vysokých
školách.
Preambula osobitne zdôrazňuje zodpovednosť vysokých
škôl za úroveň národnej vzdelanosti
a vedy v celosvetovom kontexte, zodpovednosť vysokých
škôl za šírenie ideálov demokracie
a humanity.
K § 1.
Vysoké školy sústreďujú významný
intelektuálny potenciál. V radoch učiteľov
a vedeckých pracovníkov vysokých škôl
pracujú vynikajúci odborníci daných
odborov. Vysoké školy poskytujú najvyšší
stupeň vzdelania, uskutočňujú vedeckú
prípravu absolventov vysokých škôl. Z
týchto skutočností vyplýva, že
sú to samotné vysoké školy, ktoré
musia a majú k tomu spôsobilosť, prevziať
zodpovednosť za svoje riadenie, sú to vysoké
školy, ktoré vedia najpresnejšie určiť
svoje potreby a ciele i potreby spoločnosti v oblastiach,
v ktorých pôsobia a vedia najkvalifikovanejšie
sformulovať postupy, vedúce k dosiahnutiu týchto
cieľov. Preto zákon zakotvuje princíp autonómnosti
vysokých škôl, preto konštruuje vysoké
školy v postavení slobodných samosprávnych
ustanovizní.
Autonómnosť vysokých škôl bude vyžadovať
zásadnú zmenu v myslení vysokých škôl,
prerod od pasívneho vykonávania príkazov
v byrokraticko-centralistickom systéme riadenia vysokých
škôl k aktívnej samostatnej práci.
Za základné považuje zákon vzdelávacie
pôsobenie vysokých škôl. Toto pôsobenie
zákon spája s vedeckou, resp. umeleckou činnosťou
vysokých škôl. Bez najvyššej úrovne
vedy na vysokých školách nemožno uskutočňovať
ani vysokú úroveň vzdelávania.
Jednou z dôležitých súčastí
celospoločenských zmien je opustenie princípu
paternalizmu štátu, uvoľnenie priestoru aktivite
samostatnosti všetkých spoločenských
subjektov. V tejto súvislosti sa vysokým školám
umožňuje, aby v súlade so svojou vzdelávacou,
vedeckou, resp. umeleckou činnosťou získavali
prostriedky tiež podnikateľskou činnosťou
(v súlade s podmienkami určenými novelou
Hospodárskeho zákonníka). Vytvorením
akreditačných komisií zákon vytvára
dostatočné kontrolné mechanizmy k tomu, aby
podnikateľská činnosť nenarušovala
plnenie základných úloh vysokej školy.
K § 2.
Zákonom zakotvená štruktúra vysokých
škôl podľa alternatívy I. odráža
historický vývoj vysokého školstva v
Československu a existuje situácia v oblasti vysokého
školstva. Zakotvením bohoslovenských vysokých
škôl sa vytvára možnosť tým
bohosloveckým fakultám, ktoré neprejavia
záujem stať sa súčasťou univerzít,
existovať v postavení samostatných vysokých
škôl.
Vzhľadom na deklaratívnu povahu tohto ustanovenia
je možné ho vypustiť (alternatíva II.).
K § 3:
Zákon vytvára možnosť variability vnútornej
štruktúry vysokej školy. Môžu vzniknúť
prípady, napr. u malých vysokých škôl,
v ktorých nevznikne potreba členiť ich na fakulty.
K § 4:
Autonómia vysokých škôl nemôže
funkčne existovať bez vnútorného demokratického
prostredia, bez slobody akademického života, vedeckého
bádania a vzdelávania. Jediným zákonným
obmedzením slobôd sú zásady demokracie
a humanity a súlad ich uskutočňovania s právnym
poriadkom. Garanciou uplatňovania akademických slobôd
sú demokratické samosprávne orgány
vysokých škôl.
Osobitne sa upravuje podľa alternatívy I. nedotknuteľnosť
akademickej pôdy, ako dôležitá súčasť
autonómie vysokých škôl. Pre orgány
činné v trestnom konaní sa týmto zakotvuje
výnimka z ustanovení trestného poriadku.
Vzhľadom na to, že vstup orgánov činných
v trestnom konaní predstavuje veľmi významné
narušenie akademickej pôdy, zákon spája
vstup týchto orgánov na akademickú pôdu
so súhlasom rektora ako predstaviteľa vysokej školy
(§ 17 ods. 1). Zákon umožňuje rektorovi
poveriť k poskytovaniu takéhoto súhlasu prorektora
alebo dekana, najmä v tých prípadoch, ak sú
jednotlivé fakulty vysokej školy umiestnené
na viacerých miestach.
Vymedzenie pojmu akademická pôda, vzhľadom na
rozdielnosť podmienok vysokých škôl, zákon
ponecháva štatútom vysokých škôl.
Popri pozitívach tohto ustanovenia mohlo by za určitých
podmienok dôjsť k ohrozeniu ochrany bezpečnosti
pracovníkov a študentov vysokej školy týmito
obmedzeniami, ktoré vyplývajú z tohto ustanovenia,
a preto sa dáva na zváženie vypustiť toto
ustanovenie (alternatíva II.).
K § 5.
Týmto ustanovením sa v súlade s čl.
9 ústavného zákona č. 143/1968 Zb.,
a čs. federácii presúva právomoc zriaďovať,
zlučovať, rozdeľovať a zrušovať
vysoké školy z Federálneho zhromaždenia
na národné rady.
K § 6:
Zákon predpokladá, že až na výnimky
bude základnou štrukturálnou časťou
vysokej školy fakulta (§ 3). Zákon súčasne
vytvára nový demokratický model fungovania
vysokých škôl. Jeho súčasťou,
a to u existujúcich i u v budúcnosti zriadených
vysokých škôl je aj oprávnenie akademického
senátu vysokej školy po vyjadrení akreditačnej
komisie (§ 19 ods. 2 písm. a), zriaďovať,
zlučovať, rozdeľovať a zrušovať
fakulty. Štát na toto rozhodovanie môže
pôsobiť prostredníctvom financovania vysokej
školy a prostredníctvom kontrolného pôsobenia
akreditačných komisií.
K § 7:
Zákon zakladá právnu subjektivitu nielen
vysokým školám, ale aj fakultám. Alternatívny
prístup, podľa ktorého by sa právna
subjektivita fakúlt mohla založiť štatútom
vysokej školy podľa potrieb vysokej školy a fakulty,
má nevýhodu v tom, že by vyvolal neistotu v
právnych vzťahoch, V každom právnom vzťahu,
v ktorom by vystupovala fakulta ako jeho účastník,
by druhý účastník musel v štatúte
vysokej školy overovať jej právnu subjektivitu.
Zákon naproti tomu smeruje k určitosti, jasnosti,
istote v právnych vzťahoch a súčasne
i k posilneniu samosprávneho postavenia nielen vysokých
škôl, ale aj fakúlt.
K § 8:
Zákon považuje financovanie vysokých škôl
za jeden z najvýznamnejších nástrojov
ich riadenia. Vytvára pružnú štruktúru
zdrojov finančných prostriedkov vysokých
škôl.
Dané ustanovenie umožňuje štátu
účinnú finančnú stimuláciu
práce vysokých škôl a súčasne
vytvára vysokým školám priestor pre
aktívne získavanie finančných prostriedkov
za vlastnú činnosť.
Zákon súčasne diferencuje finančné
zdroje vysokých škôl. Za základné
považuje štátne zdroje.
K § 9 až 16:
Zákon vytvára demokratickú štruktúru
samosprávnych orgánov vysokej školy a fakulty.
Vychádza z prioritného postavenia volených
kolektívnych orgánov -akademických senátov,
ktorým zveruje rozhodovaciu právomoc v najvýznamnejších
otázkach života vysokej školy a fakulty. Rektor
a dekan sú riadiacimi orgánmi, v ktorých
právomoci je všetko to, čo nie je v právomoci
akademických senátov a vedeckých rád.
Zakotvuje sa nielen voliteľnosť rektora a dekana (u
rektora voliteľnosť kandidáta na túto
funkciu), ale aj ich zodpovednosť akademickým senátom.
U rektora vo veciach, v ktorých má riadiacu právomoc
ministerstvo, aj zodpovednosť ministrovi, u dekana v rozsahu
určenom štatútom vysokej školy aj rektorovi.
Zákon osobitne chráni postavenie študentov
v akademických senátoch, keď určuje
zastúpenie.
Vysoké školy majú možnosť, pokiaľ
to budú považovať za účelné,
v súlade s údajným ustanovením zákona
upraviť v štatútoch detailne vzťahy akademických
senátov a rektora a dekana, a to v závislosti na
svojich potrebách a osobitostiach. V tom rámci,
v závislosti na svojich podmienkach a potrebách,
môžu vysoké školy v štatútoch
rozšíriť v zákone zakotvenú inkompatibilitu
funkcií.
Obmedzuje sa funkčné obdobie monokratických
orgánov na vysokých školách a zakotvuje
tým mechanizmus ich obmeny. Určenie funkčného
obdobia členov akademických senátov je vecou
štatútov vysokých škôl.
Vedeckú radu vysokej školy a fakulty zákon
konštruuje ako akademický orgán, ktorý
je príslušný posudzovať odbornú
úroveň uchádzačov o titul "profesor"
a "docent", ako aj rozhodovať o základných
smeroch vedeckého výskumu. Vedecká rada sa
týmto stáva osobitným orgánom školy,
resp. fakulty, ktorý profiluje jej profesionálnu
úroveň a zameranie.
Zákon sa nedotýka úloh vedeckých rád
pri udeľovaní vedeckých titulov podľa
doposiaľ platných osobitných predpisov.
Určenie počtu prorektorov a prodekanov zákon
ponecháva na úpravu štatútom vysokých
škôl a fakúlt (§ 29 a 30).
K § 17:
Zákon zásadným spôsobom mení
doterajšiu úlohu ministerstva. Z orgánov operatívne
riadiacich vysoké školy vznikajú orgány,
ktorých úlohou je riadiť vysoké školy
koncepčne, k čomu ich zákon vybavuje tromi
druhmi právomocí: koordinačnou právomocou
(najmä v súvislosti so zriaďovaním vysokých
škôl a fakúlt), právomocou financovať
vysoké školy a kontrolnou právomocou (najmä
prostredníctvom akreditačných komisií).
Ministerstvo napr. nebude určovať sústavu študijných
odborov, avšak pri rozhodovaní o rozdelení
finančných prostriedkov nemusí akceptovať
návrh vysokej školy na ich zvýšenie v
súvislosti so zavádzaním nového študijného
odboru. Tým sa vysoká škola núti k racionálnemu
správaniu. Musí sa rozhodnúť, či
v rámci existujúceho množstva prostriedkov
otvorí nový študijný odbor, čím
musí utlmovať iné. Urobí tak zrejme
vtedy, ak je o spoločenskej nevyhnutnosti nového
odboru a praktickom uplatnení jeho absolventov presvedčená.
Môže tu však vzniknúť i opačný
vzťah. Pokiaľ ministerstvo dôjde k záveru
o nevyhnutnosti otvoriť nový študijný
odbor, môže medzi vysokými školami vypísať
konkurz na jeho finančnú dotáciu.
Ministerstvu sa ďalej poskytuje možnosť na návrh
alebo po vyjadrení akreditačnej komisie výrazne
pôsobiť na úroveň vysokých škôl.
Zákon vytvára i možnosť, aby ministerstvo
v záujme plnenia úloh vysokých škôl
zriaďovalo napr. vedecké, informačné,
výrobné a pod. ústavy, či pracoviská.
K § 18:
Súčasťou autonómneho postavenia vysokých
škôl je i zákonné vytvorenie reprezentanta
vysokých škôl vo vzťahu k ministerstvu
- Rady vysokých škôl. Úlohou Rady vysokých
škôl je pritom pôsobiť nielen navonok, ale
aj dovnútra, pri vlastnej koordinácii práce
vysokých škôl.
K § 19.
Fungujúci systém vysokého školstva nevyhnutne
vyžaduje kontrolné mechanizmy vlastnej práce,
vlastnej úrovne. Tým rozhodujúcim mechanizmom
v budúcnosti bude trh a konkurencia, bude vytvorenie takej
spoločenskej praxe, v ktorej absolvent určitej vysokej
školy bez vysokej úrovne svojej prípravy nenájde
uplatnenie a spätne o takúto vysokú školu
medzi uchádzačmi o vysokoškolské štúdium
nebude záujem.
Každý fungujúci systém musí však
obsahovať viacero kontrolných mechanizmov. Jedným
z nich, vychádzajúc zo zahraničných
skúseností, sú akreditačné
komisie. Tieto komisie sú oprávnené navrhovať
veľmi významné opatrenia v prípade zníženia
úrovne vysokej školy alebo fakulty. Akreditačné
komisie svojím zložením musia zabezpečiť
objektívnosť posudzovania úrovne vysokých
škôl, ich členom preto môžu byť
významní odborníci s vysokou morálnou
prestížou z najrozličnejších oblastí
praxe, ako aj významní odborníci; zo zahraničia.
Činnosť akreditačných komisií
bude pravidelná, v určitých časových
intervaloch sa všetky vysoké školy budú
podrobovať akreditácii.
Ide tu teda o vytvorenie mechanizmu, ktorý bude vyvíjať
vonkajší tlak na racionálne správanie
vysokých škôl, ide tu o vytvorenie mechanizmu,
ktorý musí formovať vedomie na vysokých
školách v smere čo najvyšších
nárokov na vlastnú prácu.
Vzhľadom na to, že vysoké školy budú
zriaďované nielen na návrh ministerstva, ale
aj iného ústredného orgánu štátnej
správy, akreditačné komisie nadobúdajú
nadrezortné postavenie a je preto nevyhnutné, aby
ich zriaďovala vláda republiky a aby vláda
republiky upravila ich zriaďovanie a činnosť
nariadením (§ 35 ods. 1).
K § 20 až 26:
Osobitne významnú zmenu prináša zákon
v úprave vzdelávacej práce vysokých
škôl. Zakladá systém porovnateľný
so svetom, ktorý pozostáva z troch súčasní:
vysokoškolského štúdia, postgraduálneho
štúdia a celoživotného vzdelávania
občanov.
Vysokoškolské štúdium môže
obsahovať, pokiaľ to bude vysoká škola považovať
za účelné, obsahovo ucelené časti
(napr. v trvaní 2 - 3 rokov), ktoré sa ukončia
časťou štátnej skúšky a ktorých
absolvent získa ucelené vzdelanie s titulom "bakalár".
Obsahovo ucelenú časť vysokoškolského
štúdia vysoké školy môžu napr.
koncipovať tak, že jeho absolvovanie bude podmienkou
pre ďalší postup vo vysokoškolskom štúdiu,
alebo môžu pripravovať absolventov obsahovo ucelených
častí vysokoškolského štúdia
pre potreby praxe.
Vysokoškolské štúdium sa ukončuje
vykonaním štátnej skúšky. Zákon
neurčuje tiež povinnosť ukončovať
ho obhajobou diplomovej práce, túto povinnosť
si môže vysoká škola určiť
sama v štatúte. Absolventom vysokoškolského
štúdia sa priznáva akademický titul
"magister", resp. "inžinier". Jedinú
výnimku zakotvuje zákon pre Lekárske fakulty
a veterinárske vysoké školy.
Dĺžku vysokoškolského štúdia,
spôsob prijímania, počty študentov, študijné
odbory, priebeh a organizáciu štúdia si školy
určujú samy. Majú možnosť si ich
určiť tak, aby si pre svoje zameranie vytvorili maximálne
efektívny systém vysokoškolského vzdelávania.
Druhou súčasťou vzdelávacej práce
vysokých škôl je postgraduálne štúdium.
Toto štúdium predstavuje vedeckú prípravu
tých absolventov vysokých škôl, ktorí
splnia školou určené podmienky prijatia do
postgraduálneho štúdia. Postgraduálne
štúdium pozostáva jednak zo systematického
štúdia a jednak z vykonania rigoróznych skúšok
a obhajoby vedeckej dizertačnej práce. Vytvára
sa tým druh štúdia, ktorý kladie osobitné
nároky na učiteľov i študentov. Na učiteľov
tým, že sú v postgraduálnom štúdiu
nútení poskytovať výsledky svojho vedeckého
výskumu, sú nútení odlíšiť
odborné kurzy vo vysokoškolskom a postgraduálnom
štúdiu. Na študenta sú nároky formované
cieľom tohto štúdia - prípravou na samostatnú
vedeckú prácu. Absolventom tohto štúdia
sa udeľuje akademický titul "doktor".
Treťou súčasťou vzdelávacieho pôsobenia
vysokých škôl je celoživotné vzdelávanie
občanov (t.j. systém vzdelávania v doterajšom
modeli nazývaný postgraduálnym štúdiom).
V jeho rámci sa vysokým školám otvára
široký priestor pre vlastnú aktivitu. Vysoké
školy, napr. po dohode s rezortmi, alebo len z vlastnej iniciatívy,
za odplatu, môžu uskutočňovať najrozličnejšie
formy doplňujúceho, rekvalifikačného,
špecializačného, atď. vzdelávania,
univerzít tretieho veku, a pod.
Zákon vytvára teda novú podobu vzdelávacieho
pôsobenia vysokých škôl, kompatibilnú
so svetom, a tomu tiež zodpovedajúcu sústavu
titulov. Je v tejto súvislosti osobitne významné
opustiť historické stereotypy a partikulárne
záujmy a hľadať cesty porovnania s vyspelým
svetom. V súčasnosti sa počíta s veľkým
pohybom vysokoškolských odborníkov v rámci
Európy i sveta. Vytvorenie osobitnej sústavy vzdelávania
na vysokých školách a osobitnej sústavy
titulov nekompatibilných so svetom by znamenalo vlastne
diskvalifikáciu československých občanov.
K § 27.
Zákon zakotvuje celý rad prác, ale aj povinnosti
študentov. Cieľom tohto ustanovenia, ale aj ustanovení
o účasti študentov v samosprávnych orgánoch
vysokej školy a fakulty, je umožniť študentom,
aby sa stali aktívnym účastníkmi života
i rozhodovania na vysokých školách.
Študentom sa vytvára možnosť uplatňovať
svoju aktivitu v určovaní priebehu a obsahu štúdia.
Zákon študentom poskytuje možnosť absolvovať
predmety, ktoré sú súčasťou ich
štúdia, na inej fakulte, či vysokej škole,
a to i v zahraničí. Bližšie podmienky
uplatňovania tejto možnosti môžu určiť
štatúty vysokých škôl. Zákonom
sa tiež vytvára možnosť študentom rozširovať
si záber svojho štúdia a zapisovať si
a absolvovať predmety i nad jeho rámec.
K § 28:
Zákon dôsledne zavádza konkurzný princíp
obsadzovania miest učiteľov a obnovuje habilitačné
konanie docentov.
Vytvára sa tiež zákonný podklad pre
poskytnutie tvorivého voľna učiteľom vysokých
škôl. Podmienky jeho poskytovania určia podľa
vlastných potrieb a možností štatúty
vysokých škôl. Zákon zakotvuje i ukončenie
pracovného pomeru učiteľov a vedeckých
pracovníkov z dôvodu nadobudnutia veku. Vytvára
však možnosť predĺženia ich pracovného
pomeru, u profesorov i možnosť ďalšieho vedeckého
pôsobenia po skončení pracovného pomeru.
K § 29 - 30.
Jedným z dôsledkov autonómnosti vysokých
škôl je zmena funkcie štatútov vysokých
škôl a fakúlt. Stáva sa z nich základný
právny dokument upravujúci život, fungovanie,
organizáciu školy. Vysokým školám
sa pri tvorbe štatútom poskytuje priestor pre slobodné
a samostatné rozhodovanie o základných otázkach
vysokej školy.
Pri registrácii štatútov vysokých škôl
ministerstvom zákon zakotvuje i mechanizmus riešenia
konfliktu medzi ministerstvom a vysokou školou.
K § 31 až 33:
Zákon zakotvuje osobitosti vysokých škôl
v pôsobnosti Federálneho ministerstva národnej
obrany a Federálneho ministerstva vnútra vyplývajúce
z charakteru činnosti týchto rezortov.
Zákon zakotvuje i špecifiká bohoslovenských
vysokých škôl a bohoslovenských fakúlt.
K § 34 až 43:
Pôsobnosť zákona o správnom konaní
na týmto zákonom určené druhy rozhodnutí
na vysokých školách zabezpečuje najmä
ochranu študentov, umožňuje predovšetkým
preskúmanie týchto rozhodnutí systémom
opravných prostriedkov.
Vo svojich prechodných ustanoveniach zákon určuje
termín ukončenia funkčného obdobia
funkcionárov, ktorí sú v akademických
funkciách ku dňu nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Osobitne významným prechodným
ustanovením je určenie vzťahu tohto zákona
k študentom študujúcim na vysokých školách
ku dňu nadobudnutia jeho účinnosti. Doterajšia
právna úprava sa ponecháva v účinnosti
len vo vzťahu k tým študentom, ktoré sú
v závere štúdia, t.j. sú v štádiu
štátnych skúšok. Na ostatných študentov
sa vzťahuje v plnom rozsahu tento zákon. Zákon
zároveň zachováva všetky vysokoškolské
tituly a stavovské označenia priznané podľa
skorších právnych predpisov, riadiac sa princípom,
podľa ktorého je neprípustné odnímať
nadobudnuté práva. V prechodných ustanoveniach
sa tiež zakotvujú možnosti skončiť
pracovný pomer s tými, ktorí boli spojení
s obdobím normalizácie na vysokých školách
a nespĺňajú odborné a morálne
podmienky.
Zákon podstatným spôsobom znižuje počet
vykonávacích právnych predpisov. Obmedzuje
ich len na oblasť ochrany študentov (podmienky priznania
štipendia), na oblasť potreby koordinácie postupu
vysokých škôl (nostrifikácia, podmienky
habilitácie docentov a vymenovania profesorov) a oblasť
presného určenia podmienok uplatňovania právomoci
v najvýznamnejšej miere zasahujúcej do pôsobnosti
vysokých škôl (spôsob vytvárania
a postup činnosti akreditačných komisií).