Středa 1. února 2006

V. Veteška, podpredseda NR SR: Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor, výbor pre sociálne veci a bývanie, poslanyni Kláre Sárközyovej. Nech sa páči.

K. Sárközy, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia. Vystúpiť na dnešnej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky k uvedenému návrhu zákona ma určil výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie na svojej 68. schôdzi. V súlade s § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní spravodajskú správu o predmetnom návrhu zákona. Konštatujem, že uvedený návrh zákona spĺňa pop formálno-právnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona č. 350/1996 Z. z. ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Z toho vyplýva, že návrh zákona obsahuje paragrafované znenia aj dôvodovú správu. Účelom návrhu zákona je upraviť dôchodkové poistenie osôb, ktoré sa osobne a celodenne starajú o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom. Dámy a páni, s ohľadom na oprávnenie, na ktoré pre mňa ako pre spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) zákona č. 350/1996 Z. z. na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. Vážený pán predsedajúci, skončila som, môžete otvoriť rozpravu.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem, otváram všeobecnú rozpravu. Písomne sa nikto neprihlásil. Pýtam sa, kto sa hlási ústne do rozpravy k tomuto bodu programu. Nikto sa nehlási. Končím všeobecnú rozpravu a prerušujem rokovanie o tomto bode. V rámci rozpravy? Ako spravodajkyňa. Nech sa páči, máte právo, nech sa vám páči, pani spravodajkyňa.

K. Sárközy, poslankyňa: Využijem svoje právo spravodajkyne. Chcem povedať na to, čo vo svojom úvodnom prejave povedala pani poslankyňa Navrátilová, že má také informácie, že poslanci vládnej koalície tento návrh zákona nepodporia. Ja to chcem odôvodniť. My sme sa minulý týždeň stretli s pani ministerkou, ktorá nám povedala, v akom štádiu je pripravovaná veľká novela zákona o sociálnom poistení a okrem iného tá novela obsahuje aj toto, no a len na doplnenie, vieme my dobre, že toto, samozrejme, tento pozmeňujúci návrh vzišiel aj z výboru pre sociálne veci a bývanie, viackrát sme o tom rozprávali. Sme za to, aby tento návrh bol prijatý, ale keď na marcovej schôdzi bude predložená veľká novela, ja osobne tiež nepokladám za správne, aby sme čiastkovými zmenami teraz robili teraz zmeny, ale bude to v tom veľkom balíku na marcovej schôdzi. Máme na tom prísľub, dokonca už sú hotové paragrafované znenia. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Pristúpime k prvému čítaniu o

návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ivana Šimka na vydanie zákona o protikomunistickom odboji (tlač 1448).

Návrh zákona ste dostali ako tlač štrnásť štyridsaťosem. Návrh na jeho pridelenie výborom máte v rozhodnutí č. 1470. Dávam slovo pánovi poslancovi Šimkovi a žiadam ho, aby návrh zákona...

I. Šimko, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Vážené dámy, vážení páni. Aténsky štátnik Perikles pred viac ako 2 400 rokmi povedal, že niet šťastia bez slobody a niet slobody bez statočnosti. To platilo vtedy, to platilo za rozličných diktatúr, ale to platí i dnes a bude to platiť vždy. Ľudia ak stratia slobodu, strácajú čosi, čo je podstatné, čosi, čo ich odlišuje od ostatných bytostí. Pre človeka i pre národy je sloboda zásadnou hodnotou. Bez slobody nemôže byť život plný a dôstojný. Ale sloboda neprichádza ako dážď z neba. Nie je tu, nie je, a to ani v demokracii čímsi, čo človek dostal, a už ide iba o to, aby ju využíval dobre. Sloboda je krehká hodnota, ľahko pominuteľná a často práve tam, kde si myslíme, že už sme ju vydobyli, upevnili a položili garancie jej trvania, začína vo vnútri, v srdci ľudí čosi hlodať a oslabovať tento veľký boží dar. Ľudské dejiny nás učia, že o tento dar je potrebné neustále bojovať. Postaviť sa proti tým, čo ju chcú druhým uprieť, zobrať, ale i voči tým, čo ju zneužívajú pre svoje ciele, pre svoje sebectvo a chamtivosť. A je jedno, v mene čoho tí, čo šliapu po slobode svojich blížnych, vystupujú. Či to bol rímsky cisár, absolutistický panovník, svätá inkvizícia, jakobínska hrôzovláda, Hitler, komunistický mocnár či jednoducho mámenie peňazí. Zobrať človeku slobodu nie je nikdy nič iné než svätokrádež a násilie voči tomu, čo je v človeku ľudské. V dráme našej histórie preto musia statoční muži a statočné ženy o slobodu ducha, o slobodu telesnej existencie, skrátka o slobodu človeka neustále vzdorovať tomu, čo ju vždy ohrozovalo a čo ju i dnes a aj v budúcnosti ohrozuje a ohrozovať bude. Statočnosť je preto hodnotou, bez ktorej plný život možný nie je. A práve o tejto ľudskej cnosti je zákon, ktorý predkladám. Viem, že komunistom sa páčiť nebude, ale o nich tento zákon nie je. Nie je ani odsúdením zločinov komunistického režimu. O tom prijalo rezolúciu minulý týždeň parlamentné zhromaždenie Rady Európy a napokon aj nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému prijala pred desiatimi rokmi aj Národná rada Slovenskej republiky. Náš parlament vtedy vyjadril úctu obetiam. Uznal, že odpor proti režimu bol legitímny, morálne oprávnený a hodný úcty. Každému, kto bol nespravodlivo postihnutý, vyjadril vďaku. Toto všetko bolo o represii zločineckého režimu a o jeho obetiach. Tento zákon je však o ľuďoch, ktorí sa s týmto režimom a s jeho pôsobením vo svojom živote nezmierili. Je o množstve tých, ktorí sa postavili na odpor. Niektorí otvorene, mnohí v skrytosti. Veľa bolo takých, čo na nich padla tvrdá päsť represie. Ale takisto bolo nie málo tých, čo v skrytosti pomáhali prenasledovaným, organizovali stretávania kresťanskej mládeže alebo aj verejne organizovali petičné akcie, či pokojné protestné zhromaždenia. Títo všetci to robili vo vedomí, že je to pre ich život riziko. O statočnosti, ktorá bola nádejou vtedy, ale ktorá je vážnou a potrebnou hodnotou vždy, i dnes a bude aj do budúcnosti. O tom je tento zákon.

Väčšiu časť svojho života som prežil v komunistickom režime. Veľa ľudí prijalo pravidlá hry, chodili pravidelne voliť, študovali, pracovali, usilovali sa zabezpečovať svoju rodinu, mať sa dobre, mnohí si mysleli svoje, v uzavretej spoločnosti to aj niekedy povedali, ale navonok odsudzovali, čo sa od nich žiadalo odsúdiť, a manifestovali za to, za čo bolo treba manifestovať. Skrátka, žilo sa, ako sa dalo. Ale nerobili tak všetci. Alebo nie všetci robili iba to. Po celý ten čas som sa stretával s ľuďmi, ktorí sa s režimom nezmierili. A nielen vo svojej mysli. Oni aj konali. Aspoň to, čo sa dalo. Organizovali kresťanské krúžky, spievali v spevokoloch v kostoloch, vykonávali svoje kňazské povolanie napriek zákazu zo strany štátu, stretávali sa s disidentmi z iných krajín sovietskeho impéria, organizovali vysielanie slobodného rozhlasu v auguste 1968, podpísali Chartu 77 alebo aspoň odmietli podpísať antichartu, odmietli ísť manifestovať na 1. mája či voliť kandidátov Národného frontu, zastali sa tých, čo boli prenasledovaní, alebo dokonca im poskytovali pomoc, organizovali petície za náboženské práva, odluku cirkvi od štátu, organizovali, či sa zúčastnili pokojného modlitebného zhromaždenia na Hviezdoslavovom námestí, ktoré však už neskončilo pokojne, a mnoho, mnoho iných foriem odporu. A mnohí z týchto ľudí prišlo o zamestnanie. Museli sa vzdať svojich profesionálnych ambícií, predvolávali ich na Štátnu bezpečnosť, kde sa voči nim správali často surovo, ba niektorých aj zavreli. Títo ľudia neboli iba pasívnymi obeťami diktatúry. Títo ľudia sa postavili na odpor. Bojovali proti zlu. Bol to skutočný odboj.

História protikomunistického odboja sa začala písať hneď po vstupe Červenej armády na územie dnešného Slovenska v októbri 1944. Oslobodzovali nás od diktatúry jedného novopohanského režimu, ale zároveň kládli základy druhého. Tisíce ľudí, civilné osoby bez akéhokoľvek súdu a často i bez toho, aby o tom informovali najbližších príbuzných, deportovali do táborov v bývalom Sovietskom zväze. Radosť z víťazstva nad fašizmom sa začala od počiatkov miesiť so strachom pred novou diktatúrou. Hromadné násilie voči nevinným občanom viedlo k postupným, spontánnym, obranným akciám obyvateľstva. Tieto napokon vyústili do rôznych foriem odporu proti zavádzaniu komunistického poriadku u nás. Z týchto začiatkov sa vytvoril protikomunistický odboj. Nebol to odboj so zbraňou v ruke. Bol to odboj, ktorý sa vyhýbal použitiu násilia. Bol to odboj, ktorého jedinou zbraňou bola mravná sila. Sčasti bol organizovaný, ale oveľa viac šlo o individuálny odpor voči tomu, k čomu komunistický režim svojich občanov proti ich svedomiu nútil. Režim tento odboj tvrdo trestal. Nie všetci popravení, zavraždení, odvlečení, internovaní či za politické trestné činy zatvorení, vyhodení zo zamestnania či zo škôl boli aktívni v boji proti diktatúre. Boli medzi nimi aj ľudia zviazaní so zločinmi druhej svetovej vojny. Boli medzi nimi aj tí, čo sami roztáčali špirálu komunistického násilia a v duchu hesla: Revolúcia požiera svoje deti, na túto krutú logiku doplatili sami. Toto všetko bude potrebné pri priznávaní štatútu účastníka protikomunistického odboja starostlivo skúmať. Väčšina z týchto obetí však boli statoční občania, ktorí nechceli nič viac než slobodne žiť. Preto bol protikomunistický odboj pokračovaním národného boja za oslobodenie tak ako odboj proti fašizmu v ohni svetovej vojny. Tento odboj bol v rafinovanejšej dobe konfliktu, ktorý sa globálne označuje ako studená vojna. Bol jeho súčasťou. Preto tiež navrhujem, aby tí účastníci protikomunistického odboja, ktorí za svoju činnosť trpeli najzávažnejším spôsobom, mali možnosť získať i postavenie vojnových veteránov ako veteránov studenej vojny.

Formy protikomunistického odboja návrh zákona nevymenúva v celej ich rozmanitosti. Text výslovne uvádza členov ilegálnych organizácií, politických väzňov, medzi ktorými sú aj odvlečení, internovaní, takzvaní pétepáci, zahraničný odboj a iné zjavné formy odboja. Bezprostredne sa nespomínajú politické vraždy, takzvaná B akcia, perzekúcie roľníkov, živnostníkov či učiteľov a mnohé ďalšie podoby, ktorými režim reagoval na slobodné slovo či čin prípadne zastrašoval. Ozvali sa mi vojaci, ktorí si dovolili nesúhlasiť s vývojom v armáde po roku 1948 či so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Iste i to všetko bol odboj a skutočne odvážny.

V druhom čítaní môžeme zákon rozšíriť aj o ďalšie formy. I terajšie vymedzenie však umožňuje Ústavu pamäti národa priznať štatút každému, kto sa proti diktatúre dokázal postaviť. A to aj tomu, komu sa podarilo perzekúcii vyhnúť. I takýto človek však vedome podstupoval riziko, ktorého rozsah sa často nedal dopredu ani len odhadnúť. Postavenie účastníka protikomunistického odboja bude možné priznať aj tým, ktorí už nežijú, in memoriam.

Navrhovaný zákon je o statočnosti mužov a žien, ktorí s nasadením vlastných životov, osobnej slobody a pripravení k najvyšším obetám bojovali za vlasť, bránili hodnoty slobody a demokracie. Nie je to zákon o finančnom zadosťučinení. Takéto zákony sme už čiastočne prijali a som presvedčený, že je spravodlivé, aby sme sa vyrovnali ešte s problémom dôchodkov tých ľudí, ktorým sa ešte dnes do očí smejú ich bývalí trýznitelia. Tento zákon však neprichádza s rukou pýtajúcou almužnu. Je to zákon o vlastenectve, o cti a statočnosti. O tom, že tu žili a žijú ľudia, na ktorých môžeme byť hrdí. V tomto zmysle tento zákon nie je zďaleka len pre tých, ktorých sa osobne týka, ale je predovšetkým aj pre nás a pre budúce generácie.

Protikomunistický odboj nebol bitkou na víťazstvo. Dnes u nás vládne kult víťazov. Ľudia mi často vravia, že neradi prehrávajú. To je v poriadku, prehrať iste nikoho neteší, ale vyhrávať za cenu zrady je nízke a podlé. Niekedy je potrebné postaviť sa i proti veľkému prúdu, proti presile, ba i proti všetkým. Pretože keď ide o to, v čo veríme, keď ide o slobodu svedomia, výsledok nie je dôležitý. Dôležité je to, čo urobíme.

Ľudia, ktorí sa postavili proti komunistickej moci, proti jej ideologickému, politickému či policajnému násiliu ľudsky vzaté nemali nádej na úspech. Ba i vo chvíli, keď sa v celej Česko-slovenskej republike zdalo, že sa čosi predsa len aspoň u nás podarí, nemilosrdne to na svojich pásoch rozniesli sovietske tanky. Komunistický režim ovládal všetky páky moci. Mal plne v rukách kormidlá hospodárstva, dokonca i na tej najnižšej úrovni. Ovládal médiá. Samozrejme, veľmi tvrdo držal v rukách armádu i políciu. Akýkoľvek odpor, hoci aj rezistenciu v týchto zložkách stíhal osobitne kruto. A ešte aj tak im nedôveroval a mal i vlastnú, paralelnú stranícku ozbrojenú službu. A predsa sa našli takí, čo sa proti tomuto postavili. Väčšinou s holými rukami. Aké mali šance. Vieme a aj oni vedeli, že ľudsky vzaté žiadne. Ich statočnosť však napriek tomu mala nesmierny význam. Zapaľovala srdcia nám, vtedy mladým. Dávala správu o tom, že človek je čosi viac než chvíľková kariéra. Bola skutočným odbojom proti zlu. A o tomto vydáme týmto zákonom svedectvo, pretože takáto statočnosť je potrebná vždy.

Prvé známe veľké ohrozenie najstaršej európskej civilizácie predstavovali nájazdy Peržanov zo starého Grécka. Vtedy sa v severnej časti krajiny proti obrovskej presile postavilo 300 udatných Sparťanov, ktorí nemali šancu. Pomohli však svojim krajanom do nohy zahynúť. Zostal po nich v skale vytesaný nápis: Cudzinec, zvestuj Sparťanom doma to všetkým, že my tu ležíme, verní zákonom, ako nám kázala česť.

Dámy a páni, prosím o podporu tohto návrhu zákona. Ďakujem za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor, výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien, pani poslankyni Podrackej. Nech sa páči, pani poslankyňa.

D. Podracká, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien v súlade s § 73 ods. 1 podala v prvom čítaní spravodajskú informáciu k návrhu poslanca Národnej rady Ivana Šimka na vydanie zákona o protikomunistickom odboji, tlač 1448.

Konštatujem že návrh bol podaný v lehote určenej rokovacím poriadkom. Po formálno-právnej stránke spĺňa náležitosti uvedené v § 68 zákona o rokovacom poriadku. Teda obsahuje dôvodovú správu členenú na všeobecnú a osobitnú časť, vyjadrenie o jeho súlade s ústavou a medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, doložku zlučiteľnosti ako aj vyčíslenie nároku na štátny rozpočet.

V priestore pre vlastnú úvahu chcem povedať nasledovné: Morálne odškodňovanie patrí k legitímnej historickej a politickej sebareflexii každého demokraticky zmýšľajúceho národa najmä vo vzťahu k akýmkoľvek prejavom totalitarizmov. Považujem morálne odškodňovanie za memento vo vzťahu ku každej jednej ľudskej bytosti, na ktorej boli pošliapané základné ľudské práva. Očista minulosti posilňuje budúcnosť. V etickom, politickom aj národnoštátnom zmysle ide o to aj predkladateľovi v návrhu zákona, o ktorom rokujeme.

Ako uviedol navrhovateľ, nedávne parlamentné zhromaždenie Rady Európy v Štrasburgu odsúdilo v rezolúcii zločiny komunistických režimov v Európe. To sme urobili aj my. Odškodnili sme popravených a väznených tak, ako im to prináleží. Ako margináliu spomeniem, že ruská pravoslávna cirkev vyslovila nespokojnosť s návrhom tejto rezolúcie. Jej predstavitelia v Rade Európy kritizovali, že neobsahuje zločiny, ktoré spáchali komunistické režimy na veriacich. Zdôraznili, že tieto režimy sa pokúšali náboženstvo úplne zničiť. Týkalo sa to nielen pravoslávnej a katolíckej cirkvi, ale aj židovstva, islamu a budhizmu. História protikomunistického odboja má mnoho podôb. Možno toľko, koľko je ľudských osudov. Nedá sa odškodniť všetko a všetkých. Nazdávam sa, že Národná rada Slovenskej republiky sa už s týmto biľagom našej minulosti dôstojne vyrovnala schválením zákona o nemorálnosti protiprávneho komunistického systému v roku 1996, ako sa to uvádza aj v dôvodovej správe vo všeobecnej časti. Preto považujem predkladaný návrh zákona za opodstatnený, ale duplicitný.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako pre spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po rozprave uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že Návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1470 navrhujem, aby návrh prerokoval ústavnoprávny výbor, výbor pre financie, rozpočet a menu a výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien ako gestorský výbor.

Pán predsedajúci, prosím, aby ste otvorili všeobecnú rozpravu k tomuto návrhu.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. Zaujmite miesto pre spravodajcov, otváram všeobecnú rozpravu a informujem snemovňu o tom, že za kluby bol prihlásený jeden rečník za klub Komunistickej strany Slovenska, Jozef Ševc. Písomne sa prihlásili ďalej pán Ondriaš, Bollová, Hopta, Ďaďo a Fajnor. Takže najskôr vystúpi za poslanecký klub Komunistickej strany Slovenska Jozef Ševc, potom písomne a potom dám možnosť na ústne prihlášky. Nech sa páči, pán poslanec.

J. Ševc, poslanec: Vážená Národná rada, vážený pán podpredseda, vážený pán predkladateľ, rozmýšľal som, bez nejakých emócii, ako reagovať a aký postoj zaujať k tomuto vášmu návrhu. Neviem, či je to agenda, vaša, osobná, vašej strany Misia 21, alebo už volebná agenda vôbec alebo čo je to vlastne za návrh, ktorý účastníka protikomunistického odboja dáva na úroveň veterána vojny, § 10. Či vy, pán Šimko chcete vyhlásiť vojnu občanom Slovenska, či je to návrh podpory na odškodnenie nebankových subjektov, alebo či ide o propagáciu úspechov budovania etapy socializmu a priznanie po takmer 17 rokoch, že sa tejto vládnej garnitúre nič nepodarilo, alebo či nás chcete vyprovokovať a vyvolať v Národnej rade diskusiu dvoch ideológií alebo či chcete hovoriť o tom, že váš systém vyprodukoval jeden milión nezamestnaných, 21 % chudobných, ktorý je dneska štatisticky dané a možno hovoriť a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej. Kladiem si otázku, prečo sa to robí dnes pred voľbami, keď už rôzne zákony máme na to, aby sme a čo sme chceli, sme to urobili. Viete, že komunistická ideológia je na míle vzdialená fašistickej. A stále to chce tu nieto kŕmiť. Kladiem si otázku, bol legitímny a právny štát Česko-slovenská republika a Česko-slovenská socialistická republika? Kladiem si otázku, ak sme boli členským štátom OSN, či niekto chce revidovať výsledky druhej svetovej vojny, lebo platné zákony, ako boli v týchto štátoch a v týchto zriadeniach, každý, kto ich porušoval niesol za svoje činy zodpovednosť. Ktorý štát kde sa na svete porušujú zákony, nepoužíva právne normy? Ak boli porušené právne normy, sú na to, aby sa niektoré záležitosti riešili právnou cestou. Ale odsudzovať kolektívnosť. Návrh pána poslanca Šimka na vydanie zákona o protikomunistickom odboji je vyjadrením snahy o uznanie zásluh časti spoločnosti, o zákonné uznanie jej odlišnosti od iných občanov, od ostatných obyvateľov Slovenska. Podstata návrhu nie je v množstve odlišných práv, ktoré by štát dotknutým uznal, ale v tom, aby výkon týchto práv znamenal obmedzenie práv ostatných. Ide o zámer de jure i de facto ďalej rozdeliť spoločnosť na vyvolených a druhoradých, proskribovaných. Ešte konkrétnejšie na hrdinov a zbabelcov, respektíve ešte horšie, na hrdinov, víťazov studenej vojny a na porazených, druhoradých. Existujú rôzne prístupy k histórii národa a krajiny, najmä k jej citlivým a bolestivým miestom. Okrem iného aj taký, ktorý nám káže, aby sme hľadali vopred aj odpoveď na otázku, o čom rokovať v zákonodarnom orgáne. Aký bude mať dopad prijatie konkrétneho zákona na charakter právneho štátu, na spoločnosť, na konkrétnych občanov. Naša nedávna minulosť skutočne je ešte v nás živá, ale pre mnohých aj bolestivá z rôznych dôvodov, nielen pre to, ktoré uvádza pán Šimko v návrhu zákona, a to na oboch stranách. Ľudský život je už taký, že mnohí ľudia nosia v sebe pocit krivdy, ktorý bol v nich vyvolaný z najrôznejších príčin, pohnútok, aj nenapraviteľným spôsobom. V mnohých prípadoch aj nechcene. Konflikty záujmov sú súčasťou nášho života. Záujmy jednotlivcov, ale aj spoločenských skupín a tried často na seba narážajú, "nihilujú sa" a nezriedka majú aj nepredvídateľný a nedozerný dopad. V dôsledku toho výsledok je často iný, ako ho sledovali jeho aktéri svojím pôvodným zámerom. Napríklad aj taký Gorbačov s Jakovlevom a Ševarnadze spolu s Američanmi hľadali spôsob ako ukončiť studenú vojnu, ako nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo ľudskú civilizáciu rastúcim pohlcovaním prostriedkov na sústavné zbrojenie a dosiahli aj to, že pán Šimko a jemu podobní dnes opäť antagonizujú a rozdeľujú slovenskú spoločnosť na víťazov, hrdinov studenej vojny a jej druhoradých občanov, porazených, ako som už povedal, proskribovaných. Ak si niekto myslí, že títo účastníci odboja ukončili studenú vojnu vo svete, tak sú na veľkom omyle. Chcel by som aj pri tejto príležitosti upozorniť všetkých, ktorí by chceli odštartovať novú studenú vojnu na národnej alebo štátnej úrovni, že v nej nebude víťazov ani porazených. Jej výsledkom bude iba všeobecný úpadok a krach. Vojnu ideológií nemožno vyhrať. Museli to nakoniec priznať aj dvaja najväčší rivali studenej vojny. Medzi inými potvrdil to aj Vatikán, keď v roku 89 neodporučil cirkvi ako inštitúcii, aby sa oficiálne angažovala v prevrate. Zdôvodnil to tým, že tak ako sa komunisti mýlili, keď predpokladali, že v spoločnosti možno navždy zlikvidovať individualizmus a egoizmus, mýlia sa aj tí, čo chcú zlikvidovať kolektívny princíp v živote spoločnosti. Človek vo svojej podstate je individualista, chce sa presadiť a dominovať. Súčasne je aj kolektívny tvor, nežije a nemôže žiť ako Robinson Crusoe na ostrove a tí múdrejší čoskoro vždy pochopia, že aj svoje osobné ciele môže presadzovať len prostredníctvom kolektívu, či už prostredníctvom strany, národa alebo inej spoločenskej štruktúry. A čím je kolektívna základňa pevnejšia, tým je aj ich perspektíva solídnejšia, nádejnejšia. Len v porovnaní s inými zisťujeme svoju cenu, iba kapitál je egoistický a nechce byť kolektívny, lebo chce slúžiť len sebe. Áno, individualizmus a kolektivizmus sú navzájom pevnejšie prepojenia a viac sa ovplyvňujú ako čokoľvek iné na svete. A kolektivizmus, záujem celkov a človeka v nich predstavuje naša ideológia. Je to pravda. Ideológia sociálne spravodlivej spoločnosti a dôstojného života pre každého človeka v nej. Vieme aj to, že ľudia boli chybou, že sa to nepodarilo, ale nie ideológia. Na nás až tak veľmi nezáleží, preto čím viac bude politika pravice egoistickejšia, čím viac bude ignorovať záujmy krajiny, národa, sociálne odkázaných, tým budeme potrebnejší my. Podaktorí nás obviňujete, že sme aj my nositeľmi extrémizmu. To je veľký omyl, páni, opak je pravda. Vy provokujete, pestujete a hnojíte extrémizmus prehlbovaním diferenciácie, biedy, beznádeje a zúfalstva v spoločnosti. My sa snažíme odstraňovať vaše neduhy hľadaním východísk z tejto kritickej situácie. Naším poslaním okrem iného je byť hrádzou proti vášmu sociálnemu extrémizmu, ktorý devastuje človeka a okráda spoločnosť o jej perspektívu. V storočiach poroby slovenského národa v rámci Uhorska hľadáte spoločnú históriu. V druhej polovici 20. storočia, v ktorom Slovensko zaznamenalo nevídaný rozvoj vo svojej histórii, znevažujete výsledky práce miliónov ľudí, z ktorých dodnes žijete - a veľmi dobre. Namiesto toho, aby ste sa venovali naliehavým problémom, ktoré trápia ľudí, liečite si svoje komplexy v prúdoch špiny, ktoré vylievate na našu nedávnu spoločnú minulosť. Táto minulosť je v každom z nás a ešte dlho zostane, aj keď robíte všetko, aby ste genocídou zlikvidovali nositeľov biologickej pamäte prostredníctvom vašich zdravotníckych a sociálnych reforiem. Vieme, čo vás hnevá a znepokojuje, najmä to, že "ideje" v sociálne spravodlivej spoločnosti sú čím ďalej, tým viac príťažlivejšie pre ľudí, najmä pre mládež. V spoločnosti to vždy tak bolo a bude, že aj jej história má dve stránky, tú svetlú, ale aj tienistú. Hľadať odpoveď, aké bolo historické skóre medzi pozitívami a negatívami našej nedávnej minulosti, je ešte priskoro. Či chceme, alebo nechceme, naša nedávna minulosť je autentickosť nášho bytia. Možno zložitého, boľavého, no už dovŕšeného. Nič na nej nezmeníme, každá snaha zmeniť ju iba antagonizuje našu súčasnosť a triešti našu spoločnosť, zbavuje ju takej prepotrebnej perspektívy.

Dovoľte mi, možno, že sa to vám nebude páčiť, aby som práve teraz vzdal úctu tým všetkým generáciám komunistov i nekomunistov, ktorí vybudovali po takej strašnej vojne, akou bola druhá svetová vojna, takú prekrásnu domovinu, aká je naša vlasť, ktorú ste tak hravo dneska rozpredali. Vďaka vám, naši predchodcovia, za vaše hrdinstvá práce a odvahy pre človeka. Vďaka vám, 25 550 takmer, česko-slovenských komunistov, ktorí ste položili životy na bojiskách druhej svetovej vojny a v koncentračných táboroch. Kladiem si otázku, čo po tomto zákone môže nastať u historikov s česko-slovenským odbojom, protifašistickým, čo s činnosťou londýnskej vlády, čo s Benešovými dekrétmi, čo s Košickým vládnym programom? Ako sa história, ako sa my, ľudia, občania k tejto svojej vlastnej histórii postavíme? Protikomunistický odboj je v druhom paragrafe návrhu definovaný ako pokračovanie národného boja za oslobodenie. Doslovne, pod protikomunistickým odbojom sa rozumie aktívny odpor občanov proti komunistickému režimu, prejavený či prejavovaný organizovane alebo individuálne od 6. októbra 1944 do 17. novembra 1989 verejnými občianskymi postojmi alebo činmi odporu a to ako na území Česko-slovenskej republiky alebo Česko-slovenskej socialistickej republiky ako aj v zahraničí. Okrem toho, že pán Šimko vo svojom návrhu významne obohacuje slovenskú a česko-slovenskú históriu, v ľudskej pamäti vytvára a oživuje určité väzby aj otázky. Napríklad aj také, v inkriminovanom čase, to jest po 6. októbri 1944 sa na Slovensku udiali aj takéto udalosti: 19. 11. 44 bol vypálený Tokajík, 32 mužov bolo zavraždených a ostatní odvlečení. V januári 45 POHG spolu s príslušníkmi protipartizánskej jednotky Edelveis, 21. 1. 45 vypálili Kľak a 84 občanov, z toho 38 detí zavraždili za pomoc partizánskym jednotkám, najmä brigáde kapitána Nálepku, ktorých väčšina boli komunisti. V januári 1945 v súčinnosti so slovenskými fašistami v Nemeckej neďaleko obce vo vápenke povraždili a upálili 800 až 900 protifašistických bojovníkov. Mnohí z nich boli tiež komunisti, partizáni. Až do apríla 45 v ústredí Štátnej bezpečnosti v Bratislave pôsobilo protikomunistické oddelenie na čele so známym komunistobijcom a židobijcom Imrichom Suckým. Mohol by som pokračovať ďalej vo vymenúvaní antikomunistických hrdinstiev po potlačení Slovenského národného povstania. Z pohľadu predloženého návrhu najvhodnejšími kandidátmi na hrdinov protikomunistického ťaženia by mohli byť práve takí ľudia ako pán Nižňanský, ktorí podpaľovali slovenské dediny a vraždili slovenských komunistov, po vojne boli spolupracovníkmi západných rozviedok a účastníkmi masmediálnej vojny a teroristických aktov proti Česko-Slovensku v rámci studenej vojny. Prečo nikto nechce hovoriť, koľko bolo zavraždených predsedov národných výborov a predsedov družstiev. V dôvodovej správe sa tvrdí, že občania žijúci v komunistickom systéme neboli iba pasívnymi obeťami. Toto tvrdenie je nielen nepravdivé, ale doslova zavádzajúce. Vytvára sa ním falošný tendenčný dojem, že všetci občania žijúci v čase, keď pri moci v štáte bola komunistická strana, boli obeťami. Dôvodová správa prezrádza tiež zakamuflovaný dôvod snahy pána Šimka, keď konštatuje, že predložený zákon nie je len o minulosti. Zrejme ním chce získavať aj budúcich antikomunistických bojovníkov a tým už dnes im chce zabezpečiť spoločenský obdiv a uznanie. Vami spomínané minulotýždňové zasadnutie parlamentného zhromaždenia Rady Európy s takýmto hodnotením neuspelo. Rada Európy prijala niečo iné.

Áno, vyžaduje diskusiu historikov o každých zločinoch a činoch. Myslím si, že pozoruhodný a veľmi nebezpečný je objav pána Šimka aj v tom, že traumy ľudí postihnutých komunistickým režimom, dnes už veteránov studenej vojny sú stále prítomné a bolestivé. Podľa tejto verzie studená vojna sa neskončila patom, dohodou medzi veľmocami, ale hrdinsky, víťazstvom antikomunistických bojovníkov. Zábavné je čítanie, že orgány tajnej Štátnej bezpečnosti sa premenili na tieň, ktorý prenasledoval občanov. Odpočúval ich telefóny, čítal ich korešpondenciu, preveroval im osobné kontakty, dôverčivým nastražoval pasce. Takmer ako dnes, len s tým rozdielom, že technika je dnes dokonalejšia a jej uplatňovanie podstatne masovejšie. Máme už aj agentov provokatérov, Národný bezpečnostný úrad, pán Šimko, pre ktorý ste stratili i vy kreslo ministra obrany, a iné vymoženosti. O tom, nakoľko je jednostranne vykreslené slovenské poľnohospodárstvo, industrializácia Slovenska, kultúrny rozvoj, školstvo, zdravotníctvo, je škoda hovoriť. Škoda hovoriť aj o tom, čo dnes dôchodca musí zaplatiť za lieky, mládež za školstvo a tak ďalej a tak ďalej. Ale o tom nie je návrh. Aj preto súhlasím s heslom, že svedomie nepozná nijaké hrubé čiary, len ho treba mať. To platí aj pre vás, pán Šimko. Súhlasím aj s tým jeho alebo s vašim druhým citovaným heslom: Nijaká nenávisť, ale ani žiadne zabudnutie. Keby sa autor navrhnutím aj riadil, potom by ani tento návrh nebol presiaknutý až natoľko žlčou k systému, ktorý toľko dal Slovensku, ale aj jeho autorom osobne. To tak strašne nenávidíte všetkých, aj tých z vášho najbližšieho okolia, ktorí nosili červenú legitimáciu?

Skláňam sa pred vašou rodinou, ktorá bola hrdinami Slovenského národného povstania. Ale zamyslite sa nad tým. Veď je skutočne scestné tvrdiť, že relatívne krátky dejinný úsek je veľkou freskou, ktorá je príliš malá na to, aby obsiahla a zaznamenala vyše štyridsaťročné utrpenie národa. Vy ste veriaci a nebojíte sa boha, že vás potrestá za túto nepravdu? Vo svojej prvej encyklike, ktorá je pre cirkev a veriacich záväzný dokument, pápež Benedikt XVI. napísal, že láska medzi bohom a človekom a ľuďmi navzájom je podľa neho dôležitá hlavne vo svete, kde sa v mene boha podporuje nenávisť a násilie. A to je práve to, čo by generovalo prijatie návrhu zákona pána Šimka. To je aj jeden z ďalších dôvodov, prečo neodporúčame ďalšie rokovanie o tomto návrhu.

Ak tvrdíte, že komunisti boli takí a onakí a celý systém bol zločinecký, prečo chcete byť horší, ako my sme boli? Prečo sa nechcete poučiť históriou? Hovoríte, že ste demokrati, teda dokážte teda, že ste lepší, a naučte sa s tým žiť, akceptovať, že v spoločnosti sú aj iní ľudia, s inými názormi, neopakujte chyby iných a už vonkoncom nie naše. Ak boli. Naša spoločná bieda je v tom, že sa skutočne nevieme poučiť z histórie.

Chcem na záver povedať toto: Komunistické myšlienky smerujú k hľadaniu alternatív kapitalizmu a k vytvoreniu sociálne spravodlivej spoločnosti, v ktorej nebude možné vykorisťovanie a zbedačovanie väčšiny obyvateľov. Toto úsilie sa vlečie celou históriou ľudského rodu. Je vyjadrením tých najhlbších ľudských túžob a nemôže ho zastaviť žiadna trápna rezolúcia zakomplexovaného švédskeho demokrata, ktorú predložil, ale ani váš návrh, pán Šimko. Možno sa len podpísať pod myšlienku Georga Lukácsa, že iba úplne rezignácia a prijatie nemohúcnosti rozumu môže prijať kapitalizmus ako perspektívu vývoja ľudstva. Dnešná KSS je skutočne iná strana. Ale je marxistická. My sme sa najviac zo všetkých politických strán poučili z minulosti, nielen vlastnej, ale vôbec. Sme stranou schopnou sebareflexie, nechceme a nebudeme opakovať chyby, ale z nich sa chceme poučiť. Nie sme Strana demokratickej ľavice, ani Sociálna demokracia, ani Združenie robotníkov Slovenska, ale ani Smer - sociálna demokracia a nie sme prezliekači kabátov. Sme komunisti. Som na to hrdý, že môžem byť komunista, či sa to niekomu pozdáva, alebo nie. Verím, že kapitalizmus zákonite vystrieda nové spoločenstvo, spoločenstvo slobodnej práce. Ďakujem.

Pán Šimko, ak dovolíte, rád by som vám, som presvedčený, že ste to čítali, ale nechal Manifest komunistickej strany, ktorý v roku 1848 napísali Marx a Engels, bolo to síce 19. storočie, dneska je dvadsaťjedna, ale veľa pravdy zostalo aj dnes.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rokovaní. Do pozície s faktickými poznámkami sa prihlásili pán poslanec Fajnor, Bollová, Hrdlička a Juščík, pán poslanec Miššík, Hopta a Zubo, ako posledný s faktickými poznámkami. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami. Ako prvý bude hovoriť pán poslanec Fajnor.

K. Fajnor, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovoľte, aby som zareagoval na predrečníka, hlavne v tej pasáži, kde, veľmi ťažko sa mi prijíma názor, ktorý predkladatelia dali, a aj predrečník povedal, že dať na úroveň bojovníkov druhej svetovej vojny, bojovníkov proti fašizmu, ktorí boli zabíjaní na frontoch, pálení vo vápenkách a dať ich na úroveň ľudí, ktorí si jedli klobásy, pili červené víno a to všetko v štátnych bytoch, ktoré im to zriadenie vybudovalo, považujem za niečo nehorázne, a to je to najmenšie, čo môžem povedať k tomuto. Veľmi dobre sa robilo oponentom režimu vypisovať knihy a poviem konkrétne, pán Šimko, ako Bratislava nahlas, opísať zo Slovenskej plánovacej komisie veci, potom ich dať, že keď to komunisti neurobia, to, čo mali v pláne, a robiť si z toho agendu, samozrejme, mať štvortisícový plat načas vyplatený, mať výhody, sociálne, ktoré ten režim dával, a týchto ľudí dávať na úroveň tých, ktorí boli postrieľaní, pán Šimko, prosím vás, zobuďte sa.

Po druhé, chcem povedať takú maličkosť, viete, pracoval som s vaším otcom. Nechcem o tom hovoriť. Ale chcem povedať takú jednu vec, potrestajte teda aj vy tak môjho syna alebo moje deti, naše deti tak, ako bol potrestaný váš otec, ako ste vy mohli dokončiť dve vysoké školy, aj právo, aj ekonómiu, alebo ich potom vráťte, tie tituly, ste v podstate nevzdelaný. Ja viem, čo chcete, ste skončili v politike, vaša Misia 21 už znamená misiu konca. Ukázali ste sa. Viete, Fidel Castro je politik na Kube, vy Kubo v politike. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Bollová.

D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne, (So smiechom.) prepáčte, ale toto bolo veľmi trefné. Dovoľte mi vyjadriť pripomienku k tomu, čo hovoril predrečník, teda náš predseda. Povedal, že tento jav a jemu podobné návrhy sú snahou po revidovaní výsledkov druhej svetovej vojny. Pán Šimko, staršina Jegorov a podpráporčík Kantaria, vojaci Červenej armády, ktorí vztýčili vlajku víťazov nad Reichstagom, sú podľa vás tiež totalitní zločinci? A kto boli potom príslušníci Gestapa? Napadla ma úvaha, doplňujúca, k tomu, čo hovoril náš predseda, či by sa náhodou Rusi nemali pánu Šimkovi ospravedlniť za to, že porazili fašizmus, nacizmus a vyhrali vojnu, lebo v opačnom prípade vlastne to podľa vás boli zločinci. Ďakujem, to je všetko.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Hrdlička.

J. Hrdlička, poslanec: Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda. Aj keď je to trošku možno zvláštne, teda že chcem reagovať na pána poslanca Ševca, keďže sme z jednej politickej strany, ale myslím si, že nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že kto chcel pochopiť, tak pochopil. Ale chcem, sa možno budem trošku aj opakovať, ale vrátiť k tomu, čo hovoril pán poslanec Ševc, keď reagoval na pána poslanca Šimka, ktorý i vo svojom, vo svojom teda vystúpení "zrovnával" komunizmus s fašizmom, keď hovoril o tom, ako radosť z víťazstva nad fašizmom sa zmenila v smútok z nejakej novej totality a podobne, chcem povedať, že naozaj tu dochádza k novému deformovaniu histórie. Ale nie je to len formou tohto zákona, ale je to aj formou celého prístupu dnešnej vládnej garnitúry k takým významným udalostiam, ktoré sme si pripomínali v nedávnej dobe, boli spomínané Tokajík, Ostrý Grúň, samotná Dukla, samotné Slovenské národné povstanie a nakoniec samotný proces oslobodzovania. Viete, je mi trošku divné a smutné, keď nielen deformujeme históriu, ale odškodňujeme tu, a prepáčte mi za výraz, kde-koho. A doposiaľ sme neboli schopní odškodniť tých, ktorí by si to naozaj boli zaslúžili, tých, ktorí bojovali práve proti fašizmu v časoch druhej svetovej vojny a neboli to len komunisti. Čiže myslím si, že je to všetko na zamyslenie, ale veľmi ma mrzí a bolí, že naozaj sami sa nevieme z histórie poučiť a práve naopak, deformujeme ju a klameme tým pádom budúce generácie. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Juščík.

M. Juščík, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Ja by som chcel predovšetkým vysloviť súhlas s tým, čo povedal náš predseda. Povedal toľko jasných argumentov, že predkladateľ by sa mal zamyslieť nad tým, či vôbec ten zákon, ktorý on predkladá, vôbec sa stretne s nejakým účinkom u verejnosti. Ja som osobne presvedčený, že ľudia, poctiví ľudia pochopia, že vlastne o čo vám ide a čo vy chcete, a že tieto argumenty v podstate len navrátia ľudí k tomu, v čo predsa toľké roky verili a vy budete sklamaní. Vy budete sklamaní, lebo ten účinok bude opačný. Alebo si, pán Šimko, myslíte, že práve by mali byť to tí hrdinovia ako Maschinovci, ktorí boli vrahmi? Alebo tí hrdinovia, ktorí vypaľovali poľnohospodárske družstvá? Alebo vraždili, ako už tu bolo spomínané, či predsedov družstiev, alebo predsedov národných výborov? To majú byť tí, ktorí, oni majú byť hlavnými hrdinami protikomunistického odboja? Na čom to že chcete stavať? Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Miššík.

P. Miššík, poslanec: Vážené kolegyne, kolegovia, ja som sa pôvodne nechcel ozvať, ale myslím si, že je dobré, ak zaznie aj trošku iný názor ako tie, čo zaznievali doteraz. Nebudem mať žiadnu krv pred očami tak, ako majú kolegovia z komunistickej strany, ale musím povedať, že, pán predseda KSS, na vašom mieste by som veľmi vážil slová a rozmýšľal aspoň nad tým, lebo vy ste vlastne vyslovili premisu, že všetci antifašisti boli komunisti, to je hrubá lož a to je nepravda.

Po druhé, hovorili ste, že pánovi Šimkovi ide o to, aby tu boli nejaké zásluhy tých ľudí. Ja si myslím, že tu ide hlavne o to, aby tí ľudia, ktorí trpeli za bývalého režimu a prejavili svoj názor, svoju predstavu o slobode, ktorá bola naplnená až po roku 1989, za čo im vtedy boli robené krivdy a za čo im my dnes môžeme len tlieskať a ďakovať. Ďakujem.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP