V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa prihlásili pani poslankyňa Angyalová, pán poslanec Číž, Burian, Jarjabek, Gábaniová, Muňko, Oremus a posledná pani poslankyňa Navrátilová. Končím možnosť, ešte pán poslanec Mitrík, Ďaďo, Janiš. Najskôr faktické poznámky musíme vybaviť. Posledný je pán poslanec Janiš, posledný je pán poslanec Cagala, dosť! Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami. Nech sa páči, pani poslankyňa Angyalová.

E. Angyalová, poslankyňa: Pán minister, skúsim na vás hovoriť jazykom čísel, lebo zdá sa mi, že to by mohol byť jazyk, ktorému by ste mohli rozumieť, lebo ste tvrdili, že naše argumenty ako také boli nepravdivé. Tak sa vás pýtam, čo je nepravdivé na tom, keď poviem, že najväčšie úspory na tom, že bola daň z príjmu znížená, mali, a to nielen absolútne ale aj relatívne, vysokopríjmové skupiny. Čo je nepravdivé na tom, keď poviem, že na zrušení dane z dividend mali najväčší zisk, najväčšie úspory práve tí, ktorí sú vlastníkmi majetkových podielov a to pravdepodobne nebudú nízkopríjmové skupiny. Čo je nepravdivé na tom, keď poviem, že keďže bol výpadok na dani z príjmov, tak sa to muselo niekde zaplniť a zaplnilo sa to z nepriamych daní. A čo je nepravdivé na tom, keď poviem, že spotrebný kôš nízkopríjmových skupín obsahuje ďaleko väčší podiel takzvanej, spotrebných tovarov, ktoré sú krátkodobého charakteru, to znamená, jedlá, bývania, ošatenia a že to znamená, že dopad zvýšenia spotrebných daní a vôbec nepriamych daní bol na nich v tomto zmysle relatívne vyšší. Na tom nie je nič nepravdy podľa môjho názoru.

Dôchodkový systém. Ja som tu vystupovala, ja sa na to dobre pamätám, že v súkromnom rozhovore ste povedali, že v zásade súhlasíte s mnohými argumentmi, ktoré som povedala, bolo ich okolo dvadsať, keď sme odvolávali pána Kaníka, tak sa chcem spýtať, čo je nepravdivé na tom, keď poviem, že odhady počítali s prechodom približne 600 000 ľudí do druhého piliera, to spôsobí istý deficit v druhom pilieri a teraz reálne prešiel skoro milión! To znamená, že niekde o päť rokov nás čaká pomerne veľký deficit, ktorý z niečoho budeme musieť napĺňať. Chcem sa spýtať, čo je nepravdivé na tom, keď poviem, že v prvom pilieri je zlý model valorizácie, ktorý spôsobuje, že takisto budú vznikať obrovské deficity v prvom pilieri. Chcela by som vás poprosiť, aby ste vysvetlili pánovi Kaníkovi, aký je rozdiel medzi reálnou a evidovanou mierou nezamestnanosti, aký je rozdiel medzi modusom a mediánom, lebo vôbec neodpovedal na moje otázky, čo sa tohto týkalo.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Číž!

M. Číž, poslanec: Ďakujem pekne. Vážení, povedzme, že pán podpredseda vlády, pokiaľ si pamätám, Fico sa o vás vo svojom prejave, keď hovoril za skupinu tridsiatich siedmich poslancov, sa o vás ani nezmienil, to vás zrejme vyprovokovalo k týmto, zas mierne povedané tupým urážkam jeho osoby, bezprostredne a podobne, čo ma dosť prekvapuje, predsa len viem, že pochádzate z akademického prostredia, pravdupovediac, aj keď máme zásadné rozpory, názorové, som vás považoval za džentlmena. Tým pádom sa s vami nedá zaobchádzať ako s džentlmenom, takže dovoľte, pán podpredseda, aby som vám povedal, lebo diskusia nemá s vami význam, vedome klamete totiž, v tom je celý problém. Pretože z toho, čo ste povedali, ako elementárne rozmýšľajúci človek nemôžem akceptovať, zámerne ste sa vyhli veciam, ktoré sú problémové. Chcem vám povedať predovšetkým, pán podpredseda, vy osobne ste zlikvidovali strategický hospodársky potenciál krajiny tým, že ste prirodzené monopoly odovzdali tam, kam ste ich odovzdali. Predvádzali ste prednedávnom nesmierne trápne divadlo so Slovnaftom. Keď Slovnaft, politika, ktorú reprezentujete, netvrdím, že osobne, ktorý sme predali za 1,6 miliardy, vyťahuje z vrecka týchto ľudí možno 3,8 miliardy, tak sa uvádza, možno, niečo sú z nejakých iných zdrojov, len kedysi to mohli byť peniaze, ktoré mohli byť užívané vo verejnom sektore, ktoré tam nie sú. To sú pre mňa zásadné otázky. Vyprávate niečo o nejakom statickom a dynamickom, pričom sám absolútne zneužívate ten nesmierne nízky hospodársky základ, z ktorého vyratúvate tie vaše pseudopozitíva. Ja si pamätám z roku 98 z prejavu Kováča, kde jednoznačne povedal, rast hrubého domáceho produktu 5,3 %, nezamestnanosť 12 %, dolár okolo 31,20, v tom čase a v pomeroch. Bezostyšne tu vyprávate tieto nezmysly, znehodnocujete Českú republiku, len reálne príjmy ľudí tam vzrástli za šesť rokov o 30 %, a pozrime si stav u nás. Zoberme si chudobu tu a v Česku! No o čom sa vlastne reálne máme baviť? Je to škoda, lebo s takýmto prístupom zaniká slovenský parlamentarizmus.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať, pán poslanec Burian, pripraví sa pán poslanec Jarjabek.

J. Burian, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci, budem veľmi stručný. Vzhľadom na to, že veľa vecí tu bolo povedaných, tak po prvé, chcem povedať, že bolo tu spomínané, že progresívna daň je trestom pre úspešných, musím povedať potom, že takmer celá Európska únia je vlastne trestaná, pokiaľ ide o daňové a odvodové zaťaženie, musím povedať, že na HDP a na výpočty na báze HDP, teda porovnanie HDP a daňového a odvodového zaťaženia, musíme si povedať, keď to premietneme do drobných, tak pri priemernom zárobku musí zamestnanec zaplatiť, aj zamestnávateľ 59 halierov z každej vyplatenej koruny. Pri zárobkoch okolo 20 až 22 000 je to okolo 60 alebo takmer 60 halierov, nehovoriac o dani z pridanej hodnoty. Takže pokiaľ bude toto kritérium, potom sa môžeme baviť, lebo tam boli povýšené základy.

Pokiaľ ide o spredy. Spredy v roku 96-97 tiež sa pohybovali niekde na úrovni, povedzme, keď Slovensko malo investičný rating na úrovni 3B-, sa pohybovali niekde pod 1 %o nad základnú úrokovú sadzbu a zbytočne kývate hlavou. Ja som zabezpečoval úverové riešenie, ktoré bolo za 0,7 percenta nad základnú úrokovú sadzbu, pokiaľ vám to hovorí, základná úroková sadzba. A ešte pokiaľ ide o, čo sa týka SPP, ja veľmi rád by som akože nejakú odbornú diskusiu na menovú problematiku, o ktorej celý čas hovoríte, o tom, akým spôsobom, transparentným, bolo riešené SPP. Ja vyzývam na verejnú diskusiu k tomu teda, akým spôsobom poradca, eventuálne Národná banka, hlavne ministerstvo financií prispelo k takej závažnej veci, že zabezpečilo to, že neurobilo prirodzený hedž, minimálne americký dolár a nemecká marka alebo euro. V prípade eura bola, bolo zavedené euro, neurobil klasický prirodzený hedž a zapríčinil takú, taký deficit alebo takú stratu, kurzovú, ako zabezpečil. A nehovoriac o tom, že toto je základný princíp, ktorý urobí, základný, človek, ktorý... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán vicepremiér, ja mám pre vás strašne smutnú správu. Ja som teraz šťukal po všetkých tých televíziách, vystúpili ste vo fantastickom, v hlavnom vysielacom čase, ja som šťukal po všetkých televíziách, po verejnoprávnej aj súkromnej, a vás nikto nevysielal! Mne to je tak strašne ľúto, lebo vy ste tak zaujímavo rozprávali, ja to proste, ja to jednoducho neviem pochopiť. Spravte si s tým poriadok! Vás nikto nevysielal! A vy ste vystúpili v takom...

Pán premiér, no trošku tiež, trošičku, máličko, ale pán vicepremiér, ja skutočne neviem, veď takto vy ste to určite nemysleli. Naozaj, treba s tým niečo spraviť, lebo takéto vážne slová, ktoré povedal pán vicepremiér, ktoré sme tu s plnou vážnosťou počúvali, a už len tie čísla, koľko ich bolo, a kadejakých, myslím si, že to si zaslúžilo ďaleko väčšiu pozornosť médií a v tejto chvíli vám to naozaj nevyšlo. Neviem prečo, ale mali by ste nad tým porozmýšľať. Mne to je skoro jasné. Ďakujem za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Gabániová.

D. Gabániová, poslankyňa: Pán podpredseda vlády, ja nemám ekonomické vzdelanie, ale cena pracovnej sily nie je len mzdové ohodnotenie človeka, zamestnaného, ale aj jeho zabezpečenie, ktoré mu práve exekutíva zaručuje, ktoré je uskutočňované z jeho daní. O toto zabezpečenie vy škrtíte neustále zavádzaním svojich reforiem, ochudobňujete svojho občana, ale nenalievate to spätne tým daňovým, zmenšením daňového zaťaženia nenalievate to do jeho, prejavené v jeho mzde. On nebude schopný si to priplácať. Nie je schopný si priplácať ani svoje ošetrenie, liečenie, vzdelanie a podobné veci, lenže aj toto je cena práce, aj toto je istota, ktorú občan u nás nemá. Aj v tomto je podhodnotená jeho pracovná sila a aj v tomto by som chcela spomenúť Českú republiku, v ktorej žije najmenej obyvateľov v biede v Európskej únii, je tam najlepšia stabilita spoločenskej klímy tým pádom a nečudujem sa zahraničným investorom, že do takéhoto priaznivého prostredia a vzdelanej bázy investujú svoje peniaze!

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Muňko.

D. Muňko, poslanec: Vážený pán podpredseda, vytrhli ste niektoré veci z kontextu. Nechcem sa tu opakovať, to čo tu povedal pán kolega Burian alebo pani Angyalová. Ale chcel by som sa vrátiť k veciam. V roku 98 ste, vaša vláda, respektíve vláda pána Mikuláša Dzurindu preberala vládu od pána Mečiara. Pán Mečiar privatizoval zhruba za 130 miliárd. Vy ste sprivatizovali zhruba za 300 miliárd. Zadlženosť bola zhruba 170 miliárd, zadlženosť k dnešnému dňu je okolo 570 miliárd. Nechcem sa vracať k privatizácii bánk, nechcem sa vracať k privatizácii Slovenského plynárenského priemyslu. Všetky tieto privatizácie boli, sám dobre viete, veľmi zle spravené. Viete, aké sú dnes zisky po sprivatizovaní bánk, ktoré sme oddlžili, ktoré úvery sme presunuli do Konsolidačnej banky. Vieme, ako stojí, aký manažment je dnes v Slovenskom plynárenskom priemysle. Samozrejmá vec, zvýšenie cien, najprv 12 miliárd zisk, potom 22, dnes je to 30 miliárd zisku. A môžem vymenovať ďalšie veci, ktoré tu prebiehali. Nemôžeme porovnávať to, čo ste povedali, Českú republiku so Slovenskou republikou. Česká republika nerobila ani jednu reformu a dovolím si tvrdiť, že možno ešte 15 rokov vydrží aj bez toho, že bude robiť penzijnú reformu a bude ju robiť iste lepšie, ako ju robíme my. Povedali ste tu, čo sa týka zdravotníckych zákonov. Všetky zdravotnícke zákony, ktoré tu pán minister Zajac predložil, všetky boli už dnes novelou a dovolím si tvrdiť, že pán minister Zajac nevie vôbec, ako to v zdravotníctve, slovenskom, vyzerá. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Oremus...

P. Oremus, poslanec: Pán predsedajúci, pán podpredseda Mikloš, ja som už raz rozprával na tú tému alebo teda snažil som sa s vami komunikovať, na tú tému SPP. Vy ste to dnes otvorili. Vôbec nemám v úmysle sa k tomu nejakým spôsobom vyjadrovať, ale proste musím. Jednoznačne z toho, akým spôsobom bolo privatizované ČPP a ako bolo privatizované SPP. Za Slovenský plynárenský priemysel sme stratili minimálne 70 miliárd korún. Privatizoval sa zhruba taký istý objem majetku ako v ČPP, ale z našej strany iba polovica. Chcem povedať toľko, že načo nám bola privatizácia SPP, z akého dôvodu sme ju robili, keď vy ste v roku 98 v apríli prijali zákon, donútili ste predchádzajúcu vládu prijať zákon a tento parlament prijať zákon o neprivatizovaní strategických podnikov do roku 2004. K 1. máju 99 ste tento zákon zrušili. Okamžite sa nastúpilo na privatizáciu SPP. Urobili sme absolútne netransparentný tender. Vyberalo sa z jedného, od jedného záujemcu. Gaz de France a Ruhrgaz si požičali peniaze na to, aby mohli zaplatiť sumu 127 miliárd korún. Táto republika si nemohla požičať od bánk toľkoto peňazí, aby polovička z toho sa mohla prejesť a polovička sa držať v depozite na riešenie dôchodkovej reformy? Za päť rokov by sme to boli pri súčasných cenách mali naspäť. Alebo sme sa báli pred občanmi vyjsť s tým, že tú cenovú politiku budeme robiť inak, alebo to robiť nevieme tak, ako to spravili títo zahraniční partneri. Je klamstvom to, čo ste povedali vy, asi pred dvomi mesiacmi, keď ste hovorili, že občan sa podieľal na ziskoch SPP iba piatimi percentami. Poviem vám to podľa súvahy a výsledovky k roku 2004, ktorá sa dostala už... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Navrátilová.

Ľ. Navrátilová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Pán podpredseda vlády, ja si myslím, že naozaj je úplne legitímne, aby sme diskutovali o tom, aká nezamestnanosť v tejto krajine je a ja dobre viem, že existujú dve metodiky. Ale sú tu veci, o ktorých sa snažím rozprávať, a kladiem otázky, a nedostávam na ne odpoveď. Opakujem, ak rastie zamestnanosť, musí rásť počet poistencov v Sociálnej poisťovni. Nerastie. Minulý rok vzrástol o nejakých pár poistencov, ale k takému výraznému nárastu nedošlo. Druhá vec. Pri zostavovaní rozpočtu Sociálnej poisťovne, Sociálna poisťovňa vždy vychádza z nejakých veľmi konzervatívnych odhadov nezamestnanosti, vždy je to okolo, minulý rok to bolo, pokiaľ si dobre pamätám, 14,5 %. A tretia vec, ktorá ma naozaj zaujala vo vašom vystúpení, hovoríte, že reforma je urobenie poriadku. Súhlasím s vami. Prihlásiť sa k novej dôchodkovej ortodoxii bolo to najlepšie, čo sme mohli urobiť, ale považujete 13 noviel zákona o Sociálnej poisťovni, pripravovaná trinásta má 111 novelizačných bodov. Celý zákon má 300 paragrafov. Tu je už 107 právnych režimov, podľa ktorých sa priznávajú dôchodky. Mňa to hnevá, proste to sú nepremyslené kroky, ktoré sa robia, a keď sme to popísali, že je to pokus - omyl - náprava, vyvolalo to u vás všetkých veľmi negatívne reakcie. Ale všetky známky toho, že sa robí legislatívny pokus - omyl - náprava, tu sú. Nie je predsa možné zachovať duch zákona a zmeniť ho v tretine pri jednej novele!

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Mitrík...

K. Mitrík, poslanec: Vážený pán podpredseda vlády, som rád, že ste kvalifikovane číslami argumentovali a štatisticky o vývoji ekonomiky v našej republike. Som rád, že ste sa dotkli aj oblasti nezamestnanosti, pretože tu koluje polemika, ktorá štatistická metóda je lepšia a ktorá je presnejšia. Ja hovorím, berme štatistiku Štatistického úradu, lebo tá je relatívne v číslach najhoršia, teda že tá nezamestnanosť klesá tam najpomalšie, ale ja nadobúdam taký pocit, že tu debatujeme o tom - a hlavne družina okolo pána Fica, akoby ju znervózňovalo, že tá nezamestnanosť klesá. Ja mám taký pocit. Nie aby sme sa z toho tešili a uvediem príklad. Žijem na Spiši. V roku 98 nezamestnanosť 30 %, ako primátora ma to strašilo, pracoval som aj na úrade práce, v tej komisii, v tej tripartitnej, a "hrúza" nás chytala, keď sme preberali tie čísla. Dnes je na Spiši 17, podľa Štatistického úradu, nie podľa Ústredia práce, pretože tam je menej, okolo 14, beriem 17. Pýtam sa, 13 % za 7 rokov, to nie je úspech? Ak zoberiem číslo, že v okrese je zhruba 42 000 ľudí, ktorí by mali byť v aktívnom veku, a bolo 12 000 nezamestnaných, ak 12 % z tohto objemu klesne, keď nájdeme pre 4 000 ľudí zamestnanie, to nie je úspech? Ja sa tomu teším a treba podotknúť, že Spiš je a náš okres je postihnutý najväčšou koncentráciou rómskej populácie, kde sa skutočne ťažko pre nich hľadá práca, a dovolím si tvrdiť, že z tohto absolútneho čísla, tých 17 %, dnes určite polovica bude práve z tejto populácie, aj tam treba ešte hľadať východiská. Ale ja sa teším z týchto čísel.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Ďaďo.

V. Ďaďo, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Ja som predpokladal, že pri takom závažnom návrhu, ako je vyslovenie nedôvery premiérovi, budeme diskutovať vecne. Žiaľ, začiatok bol taký, že sme vecne nediskutovali a pokiaľ, skôr emotívne. Pokiaľ... Som si to predstavoval tak asi tak, ako to odpovedal pán minister Palko a Lipšic, ktorí sa snažili držať vecnej problematiky. Ja som v úvode skonštatoval, že, svojho vystúpenia, že nepatrí do mojej rétoriky také vystúpenie, ako som tu použil. Bolo mi nepríjemné, keď kedysi sa rečníkovi hádzali do pohára rôzne prášky a žuvačky, ako aj keď tu padali rôzne slová, ktoré som dnes i použil ja. Preto je mi snáď ľúto, že tu nie je sto poslancov, ale aj napriek tomu všetkému konštatujem, pán premiér, ja sa vám ospravedlňujem za svoje nemiestne výroky, ktoré som na vašu adresu použil.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Janiš.

S. Janiš, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán podpredseda vlády, vo veľmi takom krátkom čase ste poskytli množstvo hutných informácií a hutných faktov, ako povinné čítanie by som to dal každému, kto tu sedí, a hlavne tým, čo tu nesedia, aby si to dvakrát prečítali, čo ste povedali, lebo na krátkom čase veľa informácií. Ale čo mňa ako veľmi mrzí, je to, že tu nesedí navrhovateľ. Pán Fico tu je dnes prítomný, tak zhruba dve hodiny tu bol a rokujeme od deviatej. Neviem, čoho sa bojí, či sa bojí tej diskusie, ktorú vyvolal a ktorú nezvláda, lebo okrem kritiky a nenásytnej túžby po moci a spojenia sa s komunistami tu nič iné dnes nepredviedol. Potvrdzuje to, čo my tvrdíme od začiatku. Žiadne téma, žiadna alternatíva, len marketingový ťah. V čase kamier silácke reči a potom útek z bojiska, ale to je troška málo na ten post, po ktorom tak veľmi túži.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Cagala.

M. Cagala, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán predsedajúci, pán podpredseda vlády, ja len také dve malé poznámky mám. Isto by som aj s niektorými vecami súhlasil, čo sa týka investícií na Slovensku, aj ratingu, ale jedno nemôžem súhlasiť isto, že ste povedali, rating v roku 98 bol päťkrát tak slabší, ako je dnes. Poprosím vás, isto sám dobre viete, že rating robia organizácie, ktoré sú závislé na finančných silných skupinách, zahraničných. A samozrejme, keby sme my boli vtedy, v tej našej vláde, predali to, čo ste predali vy dnes, plynárenský priemysel, energetiku a bankový priemysel, rating by bol na Slovensku možno v roku 98 ešte vyšší, ako je dnes, lebo ekonomika hovorí jednou rečou, koruna slovenská bola pevnejšia v roku 98 ako koruna česká. Takže toto hovorí za všetko, takže poprosím vás, hovorte argumenty, ktoré sú pravdivé, nie nepravdivé. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán minister Mikloš bude reagovať na faktické poznámky, dve minúty.

I. Mikloš, podpredseda vlády a minister financií SR: Ďakujem pekne. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ďakujem vám za váš záujem o moje vystúpenie, o ktorom svedčí aj vaša živá účasť vo faktických pripomienkach.

Veľmi stručne. Pani poslankyňa Angyalová, veď ja som nehovoril, že, a to som o žiadnej reforme nehovoril, že sú dokonalé a že tam nie sú žiadne chyby. My sa možno aj na niektorých chybách zhodneme spolu, ale to, čo hovoril váš pán predseda, znamenalo spochybnenie základných pilierov, na ktorých dôchodková reforma stojí. Veľa otázok ste mi položili, že čo je nepravdivé na niektorých tvrdeniach. Napríklad je nepravdivé to, že daňová reforma musela znamenať len zvýšenie daňových príjmov, respektíve lepšie zlepšenie situácie vysokopríjmových, pretože napríklad pri daňovníkovi s dvomi deťmi a nepracujúcou manželkou pri minimálnej mzde bol rozdiel mínus 13,2 %, teda pokles daňového zaťaženia o 13,2 %. Pri priemernej mzde 8,9-percentný pokles a pri trojnásobku priemernej mzdy 7,7-percentný pokles. Samozrejme, u mnohých iných príjmových skupín došlo k väčšiemu zvýšeniu príjmov vysokých príjmových skupín, ale jednoducho, ja som povedal, že ja nepovažujem progresívne zdanenie za spravodlivé.

K takým tým invektívam, ktoré tu zazneli, sa vyjadrovať nebudem. Ja som hovoril na základe čísiel a štatistických údajov. Pani poslankyňa Navrátilová, myslím, že sa zhodneme na tom, ja som to aj povedal, že nie všetko je dokonalé a že tam sú chyby, ktoré treba naprávať, viete, že ten systém je zložitý a ja s vami súhlasím aj v tom, že je príliš zložitý, že asi nie je ani dobrá cesta k neustále pridávaniu počtu dávok, pretože áno, budeme sa nad tým zamýšľať a budeme určite robiť zmeny tak, aby to fungovalo lepšie. A ten rating, pán poslanec Cagala, ten je proste o 5 stupňov dnes lepší, ako bol v roku 98. A nemrzí ma, že to vysielanie nebolo, som rád, že ste to počuli aspoň vy, pán poslanec Jarjabek.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Šimko bude pokračovať, Šimko, Ivan, bude pokračovať v rozprave. Ja som vyhlasoval faktické poznámky, po dohode na grémiu, dobre, dve minúty. Dobre? Dve minúty po dohode na grémiu, dve minúty. Na grémiu sa dohodlo, že nebudete ako spravodajca vystupovať, len dve minúty, prípadne len pán navrhovateľ. Ja musím dodržiavať rokovací poriadok a dohody, ktoré sú. Nech sa páči.

I. Šulaj, poslanec: Budem sa snažiť byť veľmi stručný. Padla tu jedna filozofická otázka, či Smer chce zrušiť reformy alebo či ich chce vylepšiť. Vážení páni, ale veď vy ste už sami prinútení teraz ich vylepšovať. Hovorili ste o daňovej reforme, hovorili sme o tom, že jedným zo základných princípov alebo zásad daňovej reformy je nezdaňovanie podielov na zisku. Teraz sme mali zákon o dani z príjmov, tantiémy sa zdaňujú. Zahlasovali sme za to. To je narušenie daňovej reformy z vášho alebo z nášho princípu? Hovorili ste o sociálnej alebo o dôchodkovej reforme. Tak tá dôchodková reforma bola na určitých princípoch, princípoch zásluhovosti. Som zásadne niekedy proti tomu, ak asistentka profesora je zásluhou vyššie hodnotená ako sám profesor, ktorý išiel o dva mesiace neskoršie do dôchodku.

Hovorili ste o vyrovnaných fondoch, keď ste nastupovali, že nebudeme presúvať medzi jednotlivými fondmi dôchodkového, nemocenského a tak ďalej. V dôchodkovom máme teraz mínus štyri miliardy korún, k 31, 12, 2004 sme zmenili zákon, porušený princíp. Hovorili ste o dvoch ukazovateľoch, že už teraz sa budú dôchodky vypočítavať na základe dvoch ukazovateľov, inflácie a priemernej mzdy. Ale veď nebyť toho, že vystúpi pani Sárközyová a s tým súhlasil aj pán Kaník, tak sa tento systém ani nezmení, ale on sa zmenil, takže aj vy opravujete, prosím vás, tieto reformy a pozerajme sa na to aj z tohto uhla pohľadu. Vy nás nútite, aby sme opravovali tie reformy a máme naň iný uhol pohľadu. Hovorilo sa tu o Českej republike a o Slovenskej republike. Len niekoľko čísiel. Schodok verejných financií za rok 2004, u nás, myslím, že to bolo k HDP 3,3, v Čechách 3 %. Štátny dlh u nás je okolo 523 miliárd korún, u nich je, myslím, že okolo 618 miliárd korún českých, isteže, česká koruna je inakšie posudzovaná, ale pozrime sa na to, aj kedy u nás rýchlejšie rástol a kedy u nich rýchlejšie rástol. Radšej by som splácal 618 miliárd korún českých. Hovorili ste o spotrebiteľských cenách a o náraste cien inflácie, že u potravín to kleslo. Áno, súhlasím, pán minister, kleslo, ale pozrime sa z hľadiska Eurostatu na dlhodobú infláciu, sme druhí v Európe.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Šulaj.

I. Šulaj, poslanec: Už som skončil. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán Šimko, Ivan, pripraví sa pán poslanec Jarjabek, Dušan.

I. Šimko, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Vážené dámy, kolegyne, vážení páni, kolegovia, vážený pán premiér. Môj kamarát filozof Imrich Sklenka používa pekný obraz. Vo futbale sa dá ísť po lopte alebo po hráčovi. Ak idete po lopte, musíte oveľa viac tvoriť, musíte byť lepší ako súper a ešte aj tak je to aj vec šťastia. Ale bez ohľadu na to, kto vyhrá, ak sa hráči venujú predovšetkým lopte, býva to pekný futbal. Ale dá sa hrať aj inak. Nevšímať si príliš loptu, ale nemilosrdne dôsledne a stále atakovať protihráča. Toto môže byť efektívne pre výsledok, je to však odporný futbal. S podobnými prístupmi sa stretávame aj v iných oblastiach ľudského života, dokonca i v politike. Môžu súťažiť programy, idey a z nich si ľudia vyberú ten, ktorý sa im najlepšie pozdáva, ktorému vedia veriť. Vtedy je politika pekná a dokáže tešiť i toho, kto svoju predstavu celkom nepresadí. Ale môže sa, podobne ako v zlom futbale, hrať aj osobka na politických súperov, nevšímať si ich programy, ale hľadať všetko, čo by ich zdiskreditovalo, čo by roznietilo nenávisť voličov voči nim. Toto je efektívne, ale je to odporná politika. Roztáča špirálu nenávisti, ktorá rozdeľuje národ, oslabuje ho a zasahuje napokon so železnou logikou i toho, kto túto špirálu spúšťa. (Videli sme aj tu, najskôr bol Mengele, potom bol protiútok. Nepríjemný, odporný, tiež.) Po roku 1989 s tým máme bohaté skúsenosti. Nesmieme sa preto čudovať, že ľudia sú z verejného života znechutení, lebo okrem obrazu démonických súperov im v zásade nikto nič pekné a nádejné nepredkladá. Každý návrh na vyslovenie nedôvery členovi vlády je takýmto politickým forčekingom. Vždy je to vodopád slov o tom, aký je príslušný funkcionár bezcharakterný a neschopný. A funkcionár veľmi často túto hru prijíma a opláca rovnakou kartou. Usiluje sa vykresľovať obdobným spôsobom navrhovateľov, hrá sa o to, kto dokáže vo voličoch vyvolať väčší odpor a nenávisť voči tomu druhému. Ušľachtilé, však? Kto je v tom lepší, ten túto hru vyhrá, pretože výsledok hlasovania je spravidla dopredu jasný, matematika nepustí. Politické strany v parlamente si svoje mocenské pozície strážia a ku skutočnému odvolaniu dochádza až vtedy, ak sa mocenské pomery naozaj zmenia, to znamená, ak je už aspoň v mysliach zostavená nová vláda. Toto všetko sme viacerí, ktorí sme účastníkmi týchto zápasov, už roky zažili. O nič iné nejde ani dnes. Mikuláš Dzurinda odvolaný nebude, pretože sa mocenské pomery v Národnej rade nezmenili tak, aby mohla byť zostavená iná vláda. To tu vieme všetci. Hoci ani vládna koalícia už nemá väčšinu, nejestvuje žiadna iná väčšina, ktorá by bola spôsobilá podporiť nejaký konzistentný vládny program. Toto dnešné podujatie je jednoducho ďalšou kortešačkou pre odpor voči súčasnej moci a osobne voči predsedovi vlády. Treba však povedať, že súčasná vládna moc ponúka pre takúto hru veľa príležitostí. Vládne strany, ktoré pred niekoľkými rokmi zápasili za väčšiu slobodu, za statočnejší a dôstojnejší život, si už priveľmi zvykli na to, že im vo svätyniach moci každý otvára dvere. Už dávno stratili svoj výzor, ale i zmýšľanie skromných, demokratických ľudových strán. Dnes na ľudí pôsobia ako mocné a pyšné inštitúcie. Keď som odchádzal z vlády ešte ako minister obrany, ale už po mojom konflikte s predsedom vlády, som pri jednej príležitosti pripomenul biblický obraz o ľuďoch, ktorým stučnelo srdce. To sú tie situácie, keď sa už stráca skutočný zmysel vecí. To sú tie situácie, keď sa stráca i zmysel pre budúcnosť. Márne som sa vtedy usiloval apelovať, moc zastiera zrak. Zrazu sa z krásnych, veľkých plánov začne vytrácať skutočný dotyk s človekom. Je to veľké umenie, uniesť službu verejnosti tak, aby ľudia nestratili vieru v to, že vám, keď ste pri moci, ide skutočne o verejné dobro. Myslím si, že dnes sú preto dve základné skupiny dôvodov. Prvé je prílišné sebavedomie vládnych strán. Prišli s programom premeny Slovenska, ktorý je podľa nich založený na správnych zásadách a preto ho presadzujú stoj čo stoj. Ak sa to ľuďom nepáči, tak prechádzajú do protiútoku, označujú to za obranu starých poriadkov, predsa kapry si nenechajú vypustiť svoj rybník. Toto ľudia vnímajú ako aroganciu a majú pravdu, pretože i tie kapry kdesi musia žiť a kým nevieme kde, tak by sme im ten rybník celkom vypúšťať nemali. Ale ani to ešte nie je všetko. V tejto skupine dôvodov je potrebné spomenúť ešte jeden, tie zásady premien, alebo ak chcete reforiem v našej vlasti aj ja považujem za správne. Veď sú to staré pravdy, akou je napríklad tá, že by sme nemali spotrebúvať viac, ako vytvoríme, alebo je to výzva ku skromnosti, pretože len tak budeme postupne schopní spoločne tvoriť a budovať lepší život. Zásada poctivosti, v ktorej ten, kto sa usiluje, na tom bude lepšie ako ten, kto sa neusiluje, to sú zásady, ktoré pozná každý dobrý gazda. Tieto zásady sú podľa mňa celkom poctivo premietnuté do väčšiny reformných krokov, aspoň ako idey. Do zákonov, do iných rozhodnutí, do koncepcií. Ale kde sú od reality slovenského života! Na koho platia a kto sa im celkom otvorene vysmieva. Koľko úspešných mužov a žien pohŕda skromnosťou, spotrebúva evidentne viac, ako vytvorí, a darí sa im. Ale tiež ako má uveriť poctivý slovenský podnikateľ, že poctivosť sa vypláca, keď vidí, koľko musí investovať peňazí a námahy on tam, kde ktosi iný, napríklad nejaký strategický investor príde na hotové. Som presvedčený, že ak ako spoločnosť vydržíme, správne zásady sa napokon predsa aj samotné presadia, postupne budú zvoľu z reality života vytláčať, ale sme to schopní vydržať? Toto je otázka, ktorú by som si na mieste predsedu vlády asi kládol často. Lebo dnešný obraz je taký: Správne zásady, ale v skutočnom živote aj donebavolajúca nespravodlivosť.

Toto bola však iba prvá skupina dôvodov súčasného sklamania mnohých očakávaní, ako to vidím ja, tá povrchnejšia. To, čo je však ešte vážnejšie, to je problém nielen Slovenska, ale stojí i za súčasnou krízou v Európskej únii a je to problém našej postmodernej civilizácie vôbec. Našou modlou sa stalo zlaté teľa. Všetko sa meria tým, čo vynašli Feničania. V honbe za lepšou životnou úrovňou sa život v slobode stáva džungľou, vyhrávajú tí, čo majú mocnejšie lakte a ostrejšie tesáky, za všetkým cítime sebectvo a chamtivosť. Tieto vlastnosti sa stali hlavnou hybnou silou, motiváciou aktivity spoločnosti. Do priorít štátnej politiky sa preto veľmi logicky hlboko zakorenila materialistická hierarchia hodnôt. Táto vychádza z idey, že najskôr musí fungovať hospodárstvo a až potom čakáme ostatné, a divíme sa potom, prečo je toľko nepoctivosti všade okolo nás. Nespomíname si náhodou na poučky, ktoré do nás vtĺkali ešte za komunizmu? Najskôr základňa a tou sa mysleli výrobné vzťahy, predovšetkým vlastnícke a až potom z nej sa mala utvárať akási, kvázi duchovná nadstavba. Som presvedčený, že nielen my, ale i západ v praxi dotiahol tento vzorec do dokonalosti a zrazu sme všetci v kríze. Toto však nie je iba problém Dzurindovej vlády, je to problém všetkých postkomunistických vlád na Slovensku a je to problém oveľa širší než len problém slovenský. Toto je však potrebné zmeniť. Ak sa chceme vrátiť k tomu, aby sme prekonali materializmus nenávistnej ideológie, musíme sa predovšetkým zbaviť materialistickej praxe. Musíme hľadať najskôr zmysel ľudského života, uvedomiť si našu zodpovednosť nielen za seba, ale aj za našich bratov a sestry, za našu obec, národ, i svoj diel spoluzodpovednosti za svet. Proti sebectvu a chamtivosti ako hybnej sile je nutné postaviť dôstojnejší a ušľachtilejší zdroj spoločenskej energie. Hľadať takýto program je však oveľa ťažšie ako podnecovať odpor voči nenávidenej moci. Myslím si, že by nebolo riešením zastaviť Dzurindovu politiku parlamentnou intrigou. Jednak to nejde, ale nebolo by to voči tejto politike ani spravodlivé. To, v čom je arogantná, v čom vládne strany prehliadajú ľudí, v čom toleruje rozdielne kritériá pre normy a prax a to, v čom je materialistická, to treba poraziť lepšou víziou budúceho života Slovenska a poctivo, vo voľbách. Ďakujem za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Husár, končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami, prosím, pán Husár.

S. Husár, poslanec: Pán kolega Šimko ako už nejedenkrát pri vystúpeniach takých prebitých číslami, argumentmi a faktami vniesol do tejto rozpravy trochu filozofie. Pridám sa poznámkami k tomu aj ja. Vážené kolegyne, kolegovia, taký deň ako dnešný je pre mňa už trošku mementom, mementom pre bývalých, súčasných aj budúcich. Voľakedy ste bránili Markízu a demokraciu, dnes sa musíte brániť mnohí pred Markízou, lebo ona určuje, ktorí budú vyvolení a na ktorých sa bude poľovať. Voľakedy ste z privatizácie a tomuto národu ste privatizáciu predstavovali roky ako lúpež, ako krádež, ako najväčší podvod, ktorý sa tu udial. Dnes chcete, aby za to, že sú to iní, občania verili, že privatizácia je čestná a poctivá hra. A takýchto príkladov by boli stovky a stovky. Veľmi zvažujme, skutočne veľmi zvažujme pri hovorení pravdy, čo hovoríme. Zvažujme, pretože každý v tomto štáte, kto nastúpi do ktorejkoľvek funkcie, už do nej nastupuje ušpinený od hlavy po päty. Je to jedno, či je to prezident, predseda vlády a ktorejkoľvek vlády, ktorá na Slovensku existovala. Príklad, ktorý dávame tejto pospolitosti, osobnosti, ktoré by mali z týchto radov vychádzať, sa dostávajú degradované, pomaly i na dno tejto spoločnosti a je to náš spoločný výsledok a spoločná zásluha, preto to, čo povedal pán Šimko, v mnohom beriem a vážim si, ak skutočne aj pre budúcnosť politiku týmto spôsobom na slovenskej scéne bude robiť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Vystúpi pán poslanec Jarjabek, pripraví sa pán poslanec Jozef Mikuš.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán predseda vlády, vážení páni ministri kolegyne, kolegovia. V prvom rade musím povedať, že mi nesmierne prekáža, že stojím takýmto spôsobom chrbtom pánovi predsedovi vlády, naozaj mi to prekáža, pretože sa rád rozprávam z očí do očí, ale ešte raz. Vážený pán predseda vlády, mohol by som z tohto miesta začať... (Smiech v rokovacej sále.) (Potlesk.) Ďakujem pekne, tak to je gesto, pán predseda.

No a teraz by sme sa mohli, pán predseda vlády, pýtať na tie špinavé paprče, čo poviete? Na tie špinavé paprče, o ktorých ste hovorili pred šiestimi rokmi, keď ste nastúpili, a to bol, myslím, jeden z prvých prejavov, pred siedmimi, pardon, pred siedmimi, keď ste nastúpili do tohto parlamentu a z tohto miesta ste hovorili o špinavých paprčiach. Ja som sedel tam, to bolo nejako štyri dni a veľmi som to vnímal pocitovo preto, lebo som si to nevedel vysvetliť. Bola tu istá atmosféra, ktorú ste vtedy spravili, a zaujímalo by ma teraz s odstupom času, celkom vážne, čo si o svojom vtedajšom prejave myslíte, či by ste dnes volili ten istý prejav alebo či by ste niečo korigovali aj vzhľadom na situáciu, ktorá nastala v rámci privatizácie, za ktorú ste vy zodpovedný a ktorá nie vždy je nám všetkým jasná. Mohol by som z tohto miesta hovoriť o pevneveričoch, ktorých je stále menej a menej, ktorí vám jednoducho verili, a dnes už celkom neveria. Mohol by som v tejto chvíli hovoriť z tohto miesta o hercoch, umelcoch, o mojich kolegoch v divadle či mimo divadla, ktorých vy občas pozývate na raňajky a ktorým vlastne vďačíte istým spôsobom za to, že ste sa dostali na miesto predsedu vlády a že ste sa dostali po tej zmene v tom roku 1998 do pozície, ktorú máte teraz.

Využijem toto miesto a možno aj v mene niektorých, ktorí rozmýšľajú podobným spôsobom ako ja, budem hovoriť len o kultúre a o všetkom, čo s tým súvisí.

Pred niekoľkými mesiacmi sme sa na tomto fóre zaoberali situáciou, ktorú spôsobilo úsilie niektorých členov vlády Slovenskej republiky zbaviť nás starosti o novú budovu Slovenského národného divadla. Vo viacerých príspevkoch sme sa zhodli na tom, že táto kauza je len vyvrcholením a stransparentnením neradostnej situácie slovenskej kultúry. Nie je asi náhoda, že prvý minister kultúry druhej Dzurindovej vlády Slovenskej republiky pomenoval stav rezortu stručne a jasne: Kultúra je v kríze. A odišiel. On na rozdiel od Milana Sládka a ďalších, čo je znepokojujúce najmä mladých a talentovaných, nie do emigrácie, iba do parlamentu. Svojrázny dedinský filozof v Jakubiskovom filme Tisícročná včela pomenúva prapríčinu vojen, sporov a konfliktov jasne: Peniaze, peňeži, peňáze. Iste je to aj o tom, mnoho problémov slovenskej kultúry, ale aj slovenskej spoločnosti vyplýva jednoducho z toho, že tento štát nie je dosť bohatý, aby mohol plniť celé spektrum služieb, ktoré štát občanovi má poskytovať, aby žili spokojne, radostne a plnohodnotne. Mnoho problémov vyplýva z toho, že napriek vierozvestcom úspechov transformácie v makroekonomických súradniciach sme ešte stále v období, keď jedny pravidlá už neplatia, a druhé ešte nemáme jasne definované a zavedené do praxe, a z toho, že naša ekonomika je stále príliš nevýkonná, že stále tvorí primálo zdrojov, aby sme mohli z verejných rozpočtov v potrebnej miere investovať do kultúry, ale aj do školstva, zdravotníckej starostlivosti, aby naši dôchodcovia neživorili a naša armáda mala na to, čo potrebuje na zabezpečenie zvrchovanosti a obranyschopnosti štátu. Sú tri pohľady na to, ako problémovú situáciu vyriešiť. Jednou možnou cestou je získať potrebné peniaze za cenu zvýšenia rozpočtového schodku. Pre rozhodnutie vydať sa po tejto ceste hovorí nesporne racionálny argument. Nevyriešenie problémov teraz neznamená totiž nič iné ako odloženie ich riešenia a každý minister, starosta, alebo hoci hlava rodinného rozpočtu vám povie, že zajtra budú problémy drahšie, ako by to stálo dnes. Prvého januára z ekonomických dôvodov zrušili v divadle Jonáša Záborského v Prešove orchester spevohry a Prešovský územný celok ušetrí ročne možno 7 miliónov korún. Zaplatíme to my, občania Slovenskej republiky, tým, že u nás definitívne zanikol žáner spevoherného divadla. Ak si ho raz, až bude tých peňazí dosť, bude chcieť táto republika v súlade s vkusovými preferenciami občanov znovu vybudovať, bude nás to stáť mnohonásobne viac prostriedkov. Druhou možnou cestou je redukcia výdavkov. Mnohí naši ekonomickí experti zalamujú mediálne rukami nad nevýkonnosťou a neefektívnosťou našich kultúrnych inštitúcii, rumázgajú nad tým, koľko peňazí kultúra vydáva na správu a rekonštrukciu svojich budov, koľko prostriedkov míňa na platy a podobne. Netvrdím, že sa v rezorte šetriť nedá, budem sa však prieť s každým, kto neprizná kľúčovú dlžobu štátu aj v tomto segmente, veď koľko zbytočne vyplatených platov odteká z kultúry len preto, že ekonómovia a právnici poldruha desaťročia po prevrate nedokázali vymyslieť taký model správy verejných kultúrnych inštitúcií, ktorý by aspoň smeroval k ich úspornej prevádzke. Nebudem tu pripomínať, že Dzurindove vlády neprejavili ani len náznak vôle správať sa naozaj demokraticky a podporovať pluralitu, že jej exponenti aj v rôznych sférach kultúry už siedmy rok usilovne prehlbujú tvrdé rozdelenie spoločnosti na tých, ktorí sú naši, a na tých iných, ktorých názory sú nezaujímavé a tvorba trpená. Na opodstatnené požiadavky reagujú kompetentní pokrčením pliec a pokusmi odvádzať pozornosť od súčasnosti poukazmi na dávnu či ešte dávnejšiu minulosť. Isteže, spoločnosť má svoj príbeh, svoje dejiny, svoj vývoj, kde jedno ohnivko nadväzuje na predošlé, ale čestnejšie by bolo občanom, voličom otvorene povedať: Zabudnite na to, že ste mali právo na vzdelanie, opateru, podporu, či kultúrny relax. Zabudnite, že žijete na pôde kontinentu, ktorý si rád hovorí kolíska kresťanskej, teda nesebeckej civilizácie. Zabudnite na to, že z vašich daní štát popri uspokojení svojich vlastných potrieb vyšetrí, vyberie aj na to, aby urobil niečo pre vás. My sme pravičiari a myslíme len na seba. Keby ste však otvorene povedali, že ste zvolili túto cestu, bolo by namieste pýtať sa, či na nakŕmenie štátnej byrokracie skutočne treba odvádzať 19 % našich príjmov, ak si v podstate všetko, čo potrebujeme, aj tak musíme buď zaplatiť, alebo aspoň si na to doplatiť zo svojich peňaženiek. Práve pre extrémnosť oboch uvedených spôsobov riešenia problémov väčšina európskych štátov volí tú tretiu cestu, ktorej správnosť potvrdzuje skúsenosti, zdravý rozum. Triezvo zhodnotia reálne možnosti a poskytujú občanom služby v miere väčšinovo akceptovateľnej ako primeranej. Je to možno menej revolučné a prináša to možno menej titulov, povedzme minister roka alebo euroreformátor, ako sa dnes u nás nosí, ale garantuje to spoločenský zmier a spokojný život ľudí.

Dámy a páni, bolo by hrubou chybou nazdávať sa, že kríza kultúry je jediný problém, ktorý prezrel, ktorého riešenie je mimoriadne naliehavé, a vláda vrátane jej predsedu sa namiesto úsilia niečo urobiť iba prizerá. Mnohí kolegovia tu už hovorili a ešte iste budú hovoriť o veciach určite dôležitých a možno aj dôležitejších, rád by som vám však pripomenul dve veci a dva okruhy činností, v ktorých náš štát v ostatných rokoch zlyháva.

Keďže sa už nejaký ten čas poznáme, určite môžete tušiť, že ten prvý okruh problémov, o ktorých sa nehovorí a ktorý sa nerieši, pred ktorým táto vláda strká hlavu do piesku a tvári sa, že sa jej to netýka, je zložité súkolie slovenského mediálneho priestoru. Ešte stále platí jeden zákon, ktorý podpísal prezident, na ktorého sa už asi ani mnohí v tejto sále nemôžu pamätať, a súčasne aj prvý tajomník neblahej pamäti Antonín Novotný. Nie je to pritom nejaká periférna legislatívna norma, ktorá by definovala, čojaviem, napríklad minimálnu hrúbku asfaltu na ceste, ale je to zákon o masových médiách. Pomaly to bude desať rokov, čo sa na pôde Slovenského syndikátu novinárov v spolupráci s odborníkmi vyslanými príslušnými európskymi inštitúciami po dlhých rokovaniach podarilo dospieť k návrhu, ktorý bol všeobecne prijateľný a ktorý definoval pravidlá pôsobenia v priestore printového a elektronického šírenia informácií. A to je zrejme jeho chyba. Niekomu asi veľmi vyhovuje, ak pravidlá neplatia. Ak sloboda nevyžaduje zodpovednosť, teda ak voda zostáva kalná a dá sa v nej dobre skrývať pravda.

Vážené kolegyne a kolegovia, koľkokrát sme sa už a bez výnimky každý z nás stretli s tým, že sa čitatelia či poslucháči z médií nedozvedeli objektívne informácie o tom, čo sme urobili alebo povedali, ale čo niekomu vyhovovalo, aby si o našich skutkoch či názoroch myslel. Koľkokrát sa už stalo, že sme tu viedli zásadný spor o vážne hodnoty, no diváci, poslucháči a čitatelia médií museli mať pocit, že sme len bahniac sa v rozkošiach a nevediac, čo z roztopaše, prelumpačili zopár miliónov z ich daní. Pozri posledné názory v printových médiách o tom, čo vlastne znamená táto mimoriadna schôdza, koľko z hľadiska financií táto mimoriadna schôdza stojí a o koľko financií daňový poplatník vlastne príde. Mediálny priestor pred rokom 1989 patril pod drobnohľad ideológov, ktorí podľa vlastných kritérií rozhodovali o tom, čo sa bude vydávať za pravdu. No mediálny priestor po roku 1989 ovládli ekonomické záujmy jednotlivcov, skupín a skupiniek, ktoré zasa podľa vlastných kritérií určujú, čo pravda je. Aj bez prieskumu verejnej mienky vieme, že ideologické určovanie pravdy bolo chybou. Upretím práva na informácie a v mnohých prípadoch aj trestným činom či zločinom. Nie je rovnakou chybou upretím práva na informácie a v mnohých prípadoch aj trestným činom či zločinom, ak dnes v mediálnom priestore panuje arogancia svojvôle a beztrestnosť prekrúcania faktov? Celkom logicky sa preto pýtam premiéra tejto vlády, dokedy nám občanom Slovenskej republiky, členského štátu OSN, UNESCO, Európskej únie, ba i NATO chce brániť v slobodnom prístupe k objektívnym informáciám? Kedy položíte na tieto stolíky návrh nového tlačového zákona? Alebo naša nadštandardne dobre platená administratíva drieme vo svojich kanceláriách a čaká, že aj toto za vás urobí niekto iný, napríklad skupina poslancov z opozície?

Vážení priatelia, tretie tisícročie ešte pred svojím zrodom dostalo prívlastok informačný vek. Nie je to náhoda, veď je to segment trhu, ktorý dnes dosahuje závratný rozvoj, prináša závratné zisky a umožňuje uskutočňovať závratné zmeny. Dokedy sa ešte vláda mieni tváriť, že Slovenska sa to netýka? Dokedy budeme realite slobodného sveta tretieho tisícročia čeliť legislatívnou normou z čias vlády jednej štátostrany? Presne z roku 1966 je táto mediálna norma, o ktorej hovorím. A keďže sa štát vážne nezaujíma o situáciu médií ako celku, môžeme sa potom čudovať, ak sa nám pred očami verejnoprávna televízia premieňa na jednu z mnohých komerčných staníc, naháňajúcich za každú cenu peniaze, neobzerajúc sa pritom na také maličkosti, ako je, prepytujem, verejný záujem.

Dámy a páni, koľko sme sa už len na pôde nášho výboru napočúvali a koľko sme si prečítali informácií o tom, ako sa štát musí zbaviť budov Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, aké sú nevýhodné a náročné. Dobre. Keď pred štvrťstoročím obe centrály verejnoprávnych médií ako účelové budovy vznikali, mali k dispozícii iné, na personál náročnejšie technológie, mali inú štruktúru a postavenie. Ale ak je dnes budova pre rozhlas priveľká, je pre štát najvýhodnejšie predať ju? Zaoberal sa niekto napríklad analýzou, či by nebolo vhodné a rozumné využiť jej kapacitu napríklad na vyriešenie dlhodobého problému, akútneho nedostatku výstavných priestorov Slovenskej národnej galérie? Veď nejde o objekt, na ktorý si rozhlas zarobil alebo ušetril z koncesionárskych poplatkov! Ide o budovu, ktorú dostal od daňových poplatníkov tohto štátu. A ak rozhlas budovu nepotrebuje a je mu na obtiaž, uvažujme o jej osude z pohľadu výhodnosti riešenia pre spoločnosť. Nie iba úzkoprso cez rezortné okuliare niektorých vládnych úradníkov. Riaditeľ Slovenskej televízie rovnako hovorí o zbytočnosti emblémovej, výškovej budovy televízie a už vypísal tender na jej predaj. Nuž prečo si nik z našich vynikajúcich vládnych ekonómov nesadol a nespočítal, koľko slovenských kultúrnych, ale aj iných inštitúcií platí mesiac čo mesiac ťažké státisíce za prenájom hoci len normálnych úradníckych kancelárií. Najnovšie je predsa známe rozhodnutie ministra životného prostredia prenajať si za 50 miliónov ročne administratívne priestory. Ak v Mlynskej doline máme z verejných zdrojov postavených 26 poschodí voľného priestoru, tak prečo tam nevyhradiť miesto pre Radu pre vysielanie a retransmisiu, ktorá od svojho vzniku sídli v podnájme. No asi by to nebol kšeft pre niekoho. Prečo sa nediskutuje s rezortom školstva, či by objekt v susedstve študentského mestečka nepotrebovali napríklad na posilnenie ubytovacej kapacity, alebo či by sa do vežiaka Slovenskej televízie nemohla presťahovať nie zanedbateľná časť Univerzity Komenského, ktorá tiež sídli kdekade po meste. Pýtal sa niekto, či by nebolo, opakujem, pre štát, nie pre toho či onoho takzvaného reprezentanta štátu výhodnejšie ponúknuť pre televíziu nadbytočnú strechu nad hlavou napríklad Slovenskej akadémie vied, a to som stále iba na pôde kultúry a jej tesného susedstva, školstva a vedy a ani sa nepokúšam pýtať sa, či by pre štát, a teda v konečnom dôsledku pre každého daňového poplatníka nebolo výhodnejšie mať v Mlynskej doline povedzme sídlo Bratislavského samosprávneho kraja. No to by bola asi revolúcia. Alebo inej inštitúcie, ktorá je dnes v drahom prenájme. Nie, vy dnes máte tendenciu uspokojiť sa s tým, že ak niečo jedna inštitúcia financovaná z daní a v tomto konkrétnom prípade z koncesionárskych poplatkov vyhlási za nepotrebné, nik nehľadá riešenia, možno zložitejšie, ale výhodné pre spoločnosť a pre štát. Radšej sa toho sekondhendovo zbavíme. To je koordinácia rezortov, ako si to predstavuje táto vláda, ako si to predstavuje pán premiér.

Dámy a páni, podobne to vyzerá aj v oblasti, v ktorej sa ešte považujem za nevyhnutné venovať, v oblasti umeleckého školstva. Myslím, že aj kultúrne najľahostajnejší človek musí uznať, že systém kontinuálnej možnosti umeleckého vzdelávania od základných umeleckých škôl cez konzervatóriá po umelecké vysoké školy má svoju logiku a efekt. Dokázal zachytiť a poskytnúť priestor pre rozvoj talentovaných ľudí, pripravil ich veľmi kvalifikovane či už pre náročný život profesionálneho umelca alebo pre vnímanie života v jeho plnosti, teda nielen cez optiku hmotného dostatku, ale aj duchovných hodnôt.

Ako vyzerá táto niekdajšia pýcha nášho školstva dnes? Rovnako ako celý rezort - biedne. Umelecké školstvo je pre svojich súčasných zriaďovateľov vždy iba čosi navyše, čosi, čo pýta peniaze, ktoré chýbajú aj v rámci základu. Teda služby poskytovanej prioritne. A je jedno, či hovoríme o bývalých ľudových školách umenia, dnes základných umeleckých školách, ktoré spôsobujú bezsenné noci starostom a magistrátom, alebo či je reč o konzervatóriách v správe vyšších územných celkov. Alebo či sa pristavíme pri umeleckých vysokých školách, ktoré financuje ministerstvo školstva. Viem, že schopnosť hrať na klavíri alebo nakresliť obrázok nie je vo vašom vnímaní zaujímavá a speňažiteľná hodnota, páni ministri. Viem, že podľa názoru mnohých z vás je príprava na výkon profesie investíciou, ktorej výhodnosť alebo neúnosnosť si musí každý zvážiť individuálne a podľa stavu svojej peňaženky sa má rozhodnúť, či pôjde študovať, alebo či sa radšej vyučí. A že radi opakujete, že človek s vysokoškolským vzdelaním bude logicky zarábať viac a teda môže splatiť pôžičku na štúdium. Avšak v tomto štáte ešte stále logika celkom neplatí a ktorýkoľvek z vás by mohol dlho z vlastnej skúsenosti vyratúvať príklady zo svojho okolia, keď vysokoškolsky vzdelaní priatelia, známi či rodinní príslušníci žijú z ruky do úst a od výplaty k výplate, kým tí, ktorí sa možno sčasti z nevedomosti a sčasti z vrodeného zmyslu pre hazard úspešne orientujú v kalných vodách budovaného kapitalizmu, alebo tí, ktorí jednoducho v pravý čas boli na správnom mieste a v tom správnom straníckom tričku, problémy so zabezpečením svojej existencie, existencie svojich detí a ich detných detí nemajú a mať nebudú.

Viete, že kultúrne organizácie sú na samom chvoste všetkých tabuliek priemerných príjmov, že mladý hudobník v orchestri, herec v mimobratislavskom divadle, historik umenia v Šarišskej galérii či knihovník v Rimavskej Sobote má problém prežiť. Naozaj je našou ambíciou uplatniť sa v Európskej únii iba ako dodávateľský štát, v ktorom sa azda aj narodia talentovaní ľudia, ale ak sa im náhodou podarí svoje nadanie rozvíjať, skončia naostatok na palubách výletných lodí ako lacní, nájomní gastarbajteri. Viem, že hoci minister Fronc bol pri tvorbe rozpočtu úspešnejší ako jeho kolega z rezortu kultúry, a napriek tomu, že vzdelanie je na rozdiel od kultúry medzi prioritami tejto vlády, napriek rečiam o vzdelanosti, ekonomike, slovom, napriek všetkým prísľubom a všetkému optimizmu, ktorý v akademických kruhoch vyvolával fakt medziročného zvýšenia podielu verejných investícií do školstva, realita je taká, že niektoré umelecké školy majú na rok 2005 reálne šance mať menej peňazí ako v roku predošlom. Pán minister im môže odpovedať, že metodika je jasná. Počet študentov je matematicky definovanou veličinou a indexy pre jednotlivé typy vysokých škôl... (Hlasy v rokovacej sále.)

Páni, trošičku tichšie, však odvolávame vášho ministra! (Hlasy v pléne.) A dokonca premiéra. Čože? (Hlasy v pléne.) Môj mančaft ma v tejto chvíli vôbec nezaujíma, ale ja nemôžem kvôli tomu hluku rozprávať, páni poslanci.