správu o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2004,
ktorú prerokúvame ako tlač 1024. Pani predsedníčka, nech sa páči.
V. Agócs, predsedníčka Rady pre vysielanie a retransmisiu: Ďakujem pekne. Ešte raz, vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, páni poslanci, hoci správa hovorí v prvom rade o stave vysielania, ja začnem činnosťou rady, ktorá má v tejto chvíli iba 8 členov, hoci podľa zákona má byť 9-členná. Dúfame však, že azda už na najbližšom zasadnutí parlamentu bude zvolený aj ten chýbajúci deviaty člen.
Rada pre vysielanie a retransmisiu v roku 2004 zasadala 22-krát a celkovo prijala 736 uznesení. V minulom roku boli vytvorené administratívne, ako aj personálne podmienky na zlepšenie fungovania kancelárie rady. A na základe tejto skutočnosti aj rada sa mohla venovať celej škále úloh vyplývajúcich jej zo zákona s dôrazom na oblasť obsahovej regulácie, vysielania a kvantitatívnu stránku jednotlivých administratívnych spisov a postupov.
V oblasti licenčnej politiky rada realizovala dve výberové konania na voľné frekvencie pre rozhlasové a televízne vysielanie a jedno výberové konanie v súvislosti so začatím digitálneho vysielania. Obdobný režim výberových konaní rada plánuje zachovať aj v tomto roku. Činnosť rady v oblasti monitoringu bola v roku 2004 ovplyvnená prezidentskými voľbami, voľbami do Európskeho parlamentu a v neposlednom rade aj zvýšeným počtom sťažností na obsah vysielania. Nárast počtu sťažností v porovnaní s rokom 2003 bol totiž takmer 80-percentný. Prvý polrok bol prakticky od polovice marca venovaný monitoringom volebných kampaní a priebehu volieb. V druhom polroku bol uskutočnený komparatívny monitoring spravodajstva televíznych staníc, a to Slovenskej televízie, Televízie Markíza, TV JOJ a TA 3. O realizácii tohto monitoringu rada rozhodla ešte v lete minulého roka, pričom realizáciu plánovaných monitoringov vysielania európskej produkcie a programov vo verejnom záujme presunula vzhľadom na kapacitné možnosti programového odboru kancelárie do Plánu práce na rok 2005.
A tu sa hneď pristavím pri ďalších úlohách na rok 2005. Monitorovali sme 60. výročie skončenia 2. svetovej vojny v televíziách. Bude ďalší monitoring kampane pred voľbami do vyšších územných celkov, ako aj monitorovanie vysielania slovenských televízií a rozhlasových staníc na Silvestra s ohľadom na uplatňovanie štátnych symbolov v Slovenskej republike vo vysielaní. Iste si pamätáte, že naposledy na Silvestra boli všelijaké výčitky kvôli tomu, že ani len verejnoprávna televízia alebo verejnoprávny rozhlas o polnoci neodvysielali slovenskú štátnu hymnu, pritom tou polnočnou chvíľou sa začínal zároveň aj štátny sviatok Slovenskej republiky 1. január.
Osobitne dôležitou úlohou rady v roku 2005 je plošný monitoring vysielania tzv. reality show, najmä s dôrazom na porušovanie § 19, a to je už tá v predošlej správe spomínaná ochrana ľudskej dôstojnosti a ľudskosti. V zmysle tohto paragrafu programová služba nesmie zobrazovať zásah do ľudskej dôstojnosti ani vtedy, keď dotknuté osoby s takýmto zobrazením súhlasili. No a tieto monitoringy kladú rovnaký dôraz aj na možné porušovanie § 20 zákona o vysielaní a retransmisii, teda na ochranu maloletých.
V roku 2004 v oblasti ochrany ľudskej dôstojnosti a ľudskosti a problematiky ochrany maloletých v televíznom vysielaní rada v správnom konaní rozhodla v 15 prípadoch, dve správne konania zastavila. Sankcie boli uložené trom vysielateľom: Slovenskej televízii, Televízii Markízy a Televízii JOJ. Celkovo bolo daným vysielateľom uložených 13 sankcií, pokút v celkovej sume 1 110 000 korún. Najproblematickejším z hľadiska ochrany maloletých bolo nesprávne uplatňovanie zásad jednotného systému označovania vo vysielaní plnoformátových televíznych staníc. Iste poznáte drobné piktogramy na obrazovke, ktoré signalizujú pre rodičov a vychovávateľov, pre ktorú vekovú kategóriu detí je to vhodné a je v ich právomoci rozhodnúť, či deti nechajú pri obrazovke, alebo vypnú televízor.
Na úseku komunikácie s verejnosťou rada v roku 2005 plánuje skvalitniť svoju webovú stránku tak, aby jej obsah bol čo najaktuálnejší a vytvorili model, ktorý umožní čo najkvalitnejšie prijímať a spracúvať podnety verejnosti. V tejto oblasti vás žiadam o podporu našich zvýšených požiadaviek rozpočtu na budúci rok už teraz, aby sme mohli posilniť každý odbor minimálne o jedného zamestnanca, teda aby vybavovanie narastajúceho počtu sťažností sme stíhali včas vybaviť, keďže naša požiadavka, aby sme mohli sťažnosti vo vlastnej pôsobnosti vybavovať, včera neprešla.
Ešte stručne o stave vysielania. Rádií na Slovensku - popri Slovenskom rozhlase, ktorý je vysielateľom zo zákona - máme tieto: 6 multiregionálnych, 15 regionálnych a 3 lokálne rádiá. Čiže spolu 25. Televízie sú tieto: celoplošný vysielateľ zo zákona, čiže Slovenská televízia, Markíza, JOJ a TA 3 plus ďalšie tri multiregionálne. Lokálnych a regionálnych televízií máme 74. Dokopy je to 81, z toho 11 vysiela dvojjazyčne, 10 televízií má iba videotext a 2 sa špecializujú na telenákup a reklamu.
K retransmisii. K 31. 12. 2004 bolo v platnosti 132 registrácií retransmisie. Registrovaní prevádzkovatelia retransmisie zabezpečujú prístup k svojim službám prostredníctvom 766-tisíc prípojok, čo je o 36,5-tisíca viac, ako bolo v roku 2003.
Spomeniem ešte krátko problematiku digitalizácie, keďže už na východnom Slovensku aj na strednom Slovensku funguje skúšobné digitálne vysielanie. Teraz v druhej polovici júna bude výberové konanie na obsadenie multiplexu tu v Bratislave, a tým sa spustí skúšobné digitálne vysielanie v celej Slovenskej republike. Pri Rade pre vysielanie a retransmisiu fungovala skupina pre digitálne vysielanie, ktorá mala za úlohu pripraviť skúšobné vysielanie digitálne. Táto skupina splnila svoje historické poslanie tým, že už je vypísané výberové konanie aj na bratislavský multiplex, preto sme navrhli ministrovi dopravy, pôšt a telekomunikácií, aby špičkových odborníkov z tejto skupiny on prevzal ako svoj poradný orgán, pretože, hovorím, historické poslanie pri našej rade už splnili.
Musím podotknúť aj skutočnosť, že v správe sú dva nepresné údaje. Na jeden nás upozornilo ministerstvo financií. Ide o čerpanie rozpočtových prostriedkov, kde v položke 632 energie a komunikácie po zaokrúhlení vznikla asi tisíckorunová odchýlka, teda nie je to 499-tisíc, ale iba 498-tisíc. Veľmi sa ospravedlňujeme za tú chybu. Druhá nepresnosť je pravdepodobne v štatistických údajoch, ktorú nám zaslala Slovenská televízia. V tomto prípade však neviem presne uviesť, kde je a aký je ten rozdiel. Upozornenie prišlo totiž od vás, od poslancov, že štatistické údaje, ktoré dodáva Národnej rade Slovenská televízia, sú nie totožné s tým, ktoré poslali nám a my sme to dali do našej správy.
Ešte v krátkosti, ak dovolíte, k novele zákona o vysielaní a retransmisii, ktorá sa uskutočnila včera. My sme veľmi radi každej možnej novele, ktorá zákon zlepší, neviem však, ako sa vysporiadame s pozmeňujúcim návrhom, ktorý napokon bol prijatý, pani Kataríny Tóthovej. Tam išlo o reálne násilie, že vysielateľ nesmie zaraďovať do svojho programu reálne násilie. Keby bol prijatý aj návrh pani poslankyne Podrackej, možnože by to bolo bývalo trošku eliminované. Ten problém sa vyskytuje totiž pre nasledujúcu vec. Reálne násilie sa objavuje hlavne v spravodajských a publicistických reláciách. A to, čo je násilie vo filmoch, v rozprávkach, to je všetko fikcia, to nie je násilie. To nie je reálne násilie. A keďže to tam ostalo bez toho prívlastku reálne, ja neviem, či v budúcnosti, keď vstúpi do platnosti už novelizovaný zákon, či nebudeme musieť zakázať povedzme aj Dobšinského ľudové rozprávky, ktoré hojne obsahujú tiež násilie. Ospravedlňujem sa za kritiku, ale budeme sa s tým musieť nejako veľmi múdro vysporiadať, lebo nebol to príliš dobrý pozmeňujúci návrh.
Toľko z mojej strany. Ešte raz vám ďakujem za pozornosť.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem pani predsedníčke za prednesenie správy.
A poprosím znovu pána poslanca Alberta, ktorý z poverenia výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá prednesie správu o výsledku prerokúvania správy o stave vysielania v Slovenskej republike za rok 2004. Nech sa páči.
S. Albert, poslanec: Vážený pán predseda, uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá som bol poverený vystúpiť na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky a oboznámiť vás so správou spomínaného výboru o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2004.
Správu o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2004 pridelil predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo 4. apríla 2005 č. 1097 na prerokovanie Výboru Národnej rady pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá. Za gestorský výbor predseda Národnej rady Slovenskej republiky určil Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá, ktorý Národnej rade Slovenskej republiky predkladá správu o výsledku prerokovania materiálu vo výboroch a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Určené výbory prerokovali predmetnú správu v stanovenej lehote, vzali ju na vedomie a odporučili Národnej rade Slovenskej republiky správu o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2004 vziať na vedomie. Gestorský výbor na základe uznesení výborov, ktoré správu prerokovali, odporúča Národnej rade Slovenskej republiky vziať na vedomie správu o stave vysielania v Slovenskej republike a o činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu za rok 2004.
Pán predseda, prosím, otvorte rozpravu.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem, pán spoločný spravodajca.
Otváram rozpravu o tomto bode programu. Prosím technikov, keby nastavili program na možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Nehlási sa nik z prítomných poslancov. Preto vyhlasujem rozpravu za skončenú a prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
A poprosím pána predsedu Ústavu pamäti národa, aby podal Národnej rade Slovenskej republiky
výročnú správu o činnosti Ústavu pamäti národa za rok 2004 (tlač 1140).
Pán predseda, vítam vás na rokovaní Národnej rady a zároveň vám udeľujme slovo.
J. Langoš, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa: Ďakujem pekne za slovo. Vážená Národná rada Slovenskej republiky, dámy a páni, sú to takmer dva roky, čo ma Národná rada Slovenskej republiky zvolila za predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa. Dnes prvýkrát predstupujem pred vás, ako ma na to splnomocňuje zákon o pamäti národa, aby som predniesol výročnú správu o činnosti ústavu.
Dámy a páni, dovoľte mi poďakovať Národnej rade Slovenskej republiky, poslancom z predošlého volebného obdobia aj vám poslancom v tomto volebnom období za doterajšiu priazeň.
V predošlom volebnom období bol návrh zákona o pamäti národa dvakrát posudzovaný vládnou legislatívou, dvakrát zamietnutý Legislatívnou radou vlády a vládou Slovenskej republiky. Napriek tomu ho Národná rada Slovenskej republiky po dôkladnej a rozsiahlej diskusii schválila. Bývalý prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster, v roku 1989 člen Predsedníctva ÚV KSS, ho odmietol podpísať a zákon vrátil parlamentu. V poslednom hlasovaní Národná rada Slovenskej republiky zákon opätovne schválila, a to ústavnou väčšinou, hlasmi poslancov poslaneckých klubov všetkých politických strán, politických strán vtedajšej koalície aj vtedajšej opozície zastúpených v parlamente.
Som presvedčený, že máme podporu prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča. Vedie ma k tomu aj osobná skúsenosť z najťažšej doby obnovovania našej slobody a demokracie, jeho iniciatívny a pozitívny prístup k všetkým ťažiskovým problémom, keď sme úzko spolupracovali, on ako generálny prokurátor ČSFR a ja ako federálny minister vnútra. A vyslovím prianie, aby si tento prístup zachoval aj pri plnení svojej dnešnej vysokej funkcie na rozdiel od Rudolfa Schustera.
Dámy a páni, zákon o pamäti národa bol prijatý na základe širokej verejnej diskusie o potrebe vyrovnania sa s nacistickou a komunistickou minulosťou. V prvých dvoch rokoch po páde štátu KSČ, parlamenty Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prijali viacero deklarácií odsudzujúcich komunistický systém, boli vykonávané rehabilitácie a reštitúcie, KSČ a Socialistický zväz mládeže boli zákonne zbavené majetku a bol prijatý zákon, ktorý mal chrániť vysoké štátne funkcie pred vydieraním alebo iným zneužitím osobami spätými s komunistickým režimom.
Tento zákon nebol na Slovensku po roku 1993 štátnymi orgánmi vykonávaný a jeho účinnosť zanikla 31. decembra 1996. Bol to tzv. lustračný zákon. Vláda Slovenskej republiky končí proces odškodnenia obetí predchádzajúcich režimov, ale verejnosť dodnes nepozná mená predstaviteľov strany a štátu, ktorí nesú osobnú zodpovednosť za spáchané zločiny voči vlastnému civilnému obyvateľstvu.
Návrh zákona o pamäti národa vychádzal zo skúseností nemeckého Gauckovho úradu, od jeho vzniku v roku 1990, českého Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu, poľského Inštitútu národnej pamäti, ktorý bol založený v roku 1998, a maďarského Historického archívu Štátnej bezpečnosti. V dnešnej dobe v Českej republike po našom vzore s obdivom pristupujú k riešeniu problematiky, ktorá je zakotvená v našom zákone, a s výrazným oneskorením pripravujú obdobnú právnu úpravu. Zo spomenutými zahraničnými inštitúciami sme už nadviazali úzke pracovné styky.
To, čo som tu spomenul, boli najdôležitejšie aspekty prijatia zákona o pamäti národa v roku 2002. Teda Ústav pamäti národa bol zriadený zákonom ako verejnoprávna nezisková inštitúcia, na ktorú štát preniesol konkrétne úlohy stanovené v zákone. Najvyšším orgánom ústavu je Správna rada. Predsedu a štyroch členov zvolila v roku 2003 Národná rada Slovenskej republiky, dvoch členov vymenoval prezident Slovenskej republiky a dvoch členov vymenovala vláda Slovenskej republiky. Na plnenie úloh uložených zákonom štát prispieva ústavu každoročne dotáciou zo štátneho rozpočtu. Verejný dohľad nad činnosťou ústavu vykonáva Národná rada Slovenskej republiky prostredníctvom výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien.
Vo verejnej diskusii sa objavuje, a to aj v názoroch niektorých politikov demokratického a právneho štátu, obhajoba Štátnej bezpečnosti ako tajnej služby štátu a porovnáva sa jej činnosť s činnosťou Slovenskej informačnej služby. Takéto porovnanie môže spôsobiť len absolútna strata pamäti. Tajnou službou nacistického a komunistického štátu boli v rokoch 1939 až 1989 Ústredňa Štátnej bezpečnosti, zložky Národnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti komunistického štátu, ktoré boli riadené politickými príkazmi straníckeho mocenského centra obidvoch totalitných štátov. Mocenským politickým centrom štátu bol Ústredný výbor Komunistickej strany Československa, predovšetkým jeho Politbyro, neskôr Predsedníctvo, ktoré dávalo direktívy Zboru národnej bezpečnosti na likvidáciu vonkajšieho a vnútorného nepriateľa, nepriateľov v strane a v spoločnosti a na rozklad nepriateľských štruktúr v Česko-Slovensku a v kapitalistických štátoch.
Zákony, ktoré upravovali činnosť Štátnej bezpečnosti, ustanovili, že Zbor národnej bezpečnosti, a teraz citujem, "pri plnení úloh vychádzal z cieľov a smerníc ustanovených Komunistickou stranou Československa, chránil socialistické spoločenské a štátne zriadenie, odhaľoval a zneškodňoval nepriateľskú činnosť zameranú proti Československej socialistickej republike a chránil občanov pred touto nepriateľskou činnosťou. Zbor národnej bezpečnosti bol ozbrojený a podľa vojenských zásad organizovaný zbor, ktorý plnil úlohy na celom území Československej socialistickej republiky a bol podriadený ministrovi vnútra. V rámci Zboru národnej bezpečnosti bola utvorená zložka tajnej služby Ústredného výboru KSČ - Štátna bezpečnosť." Toľko znenie vtedy platných zákonov.
V roku 1990 a 1991 bola vo Federálnom zhromaždení ČSFR vedená zásadná parlamentná diskusia o činnosti a zameraní tajnej služby demokratického právneho štátu a bol založený Úrad na ochranu ústavy a demokracie, neskôr, keď boli z neho prepustení príslušníci bývalej Štátnej bezpečnosti a parlament zakázal pracovať s tajnými spolupracovníkmi bývalej Štátnej bezpečnosti, bolo vymenené vedenie a služba bola premenovaná na Federálnu informačnú službu.
V júli 1991 bola zákonom zriadená Federálna bezpečnostná informačná služba, ktorá zanikla zákonom Federálneho zhromaždenia spolu so zánikom ČSFR.
V roku 1993 bola zákonom Slovenskej národnej rady zriadená Slovenská informačná služba.
Ak Štátna bezpečnosť mala postihovať akékoľvek prejavy slobody vlastného civilného obyvateľstva, likvidovať demokratické aktivity, brániť odchodu obyvateľov do krajín západnej demokracie, konfiškovať literatúru zo Západu, perzekvovať ľudí za vyslovenie názoru a tajnými prostriedkami sledovať a zastrašovať obyvateľstvo, tajné služby, ktoré boli zakladané demokratickými právnymi štátmi a Slovenskou republikou v roku 1993, u nás je to Slovenská informačná služba, získavajú informácie potrebné pre ústavných činiteľov, na ochranu ústavného demokratického režimu a ľudských práv a osobných slobôd obyvateľov pred činnosťou cudzích spravodajských služieb a terorizmu organizovaného predovšetkým z cudziny. Zásadne nemá hľadať nepriateľa medzi vlastným obyvateľstvom.
Ústav pamäti národa do konca minulého roka prevzal do svojej správy takmer celú dokumentáciu vytvorenú zložkami Štátnej bezpečnosti na Slovensku a tzv. bezpečnostnú kópiu zväzkovej agendy I. správy ZNB, teda rozviedky, na mikrofišoch, ktoré od roku 1993 využívala ako súčasť svojho poznatkového fondu Slovenská informačná služba.
Musím tu zdôrazniť, že Slovenská informačná služba od založenia ústavu sťažovala odovzdávanie dokumentov Štátnej bezpečnosti a bránila ústavu plniť zákonom uložené úlohy. Rôznymi podmienkami, ktoré kládla v rozpore so zákonom o ochrane utajovaných skutočností, spôsobila, že posledné dokumenty zväzkovej agendy ŠtB, ktoré mala vo svojich depozitoch, boli viac ako rok po zákonom stanovenej lehote uložené ešte v archívoch Slovenskej informačnej služby a rovnako viedla vo svojich archívoch aj neusporiadanú písomnú dokumentáciu, ktorú ešte vcelku ústavu neodovzdala.
V súčasnosti preberáme dokumenty z archívov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, medzi ktoré patria najmä archivované personálne a kádrové spisy príslušníkov Štátnej bezpečnosti, fond 11. brigády pohraničnej stráže a ochrany štátnych hraníc, časť zmiešaného fondu Federálneho ministerstva vnútra ČSSR a archívne fondy zložiek Štátnej bezpečnosti pri krajských správach ZNB na Slovensku a ich predchodcov.
Od delimitácie archívov ministerstiev vnútra v roku 1992 zostala v českých archívoch uložená časť dokumentácie federálneho ministerstva vnútra, personálne a kádrové spisy príslušníkov ŠtB, registračné protokoly a iné evidenčné pomôcky federálneho ministerstva vnútra a centrálnych správ ŠtB so sídlom v Prahe, časť zväzkov rozviedky ŠtB, úplná zväzková agenda II. správy ZNB, Hlavnej správy Vojenskej kontrarozviedky - III. správy ZNB a úplná dokumentácia spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády, ktoré boli vedené o slovenských občanoch alebo obsahujú údaje o území dnešnej Slovenskej republiky.
Dámy a páni, chcem poďakovať ministrovi zahraničných vecí Slovenskej republiky Eduardovi Kukanovi za dobrú spoluprácu, ktorá nám umožnila dospieť k predbežným dohodám s ministrom vnútra Českej republiky a ministrom obrany Českej republiky o tom, že naše požiadavky môžu byť predmetom dodatkov a budú predmetom dodatkov k už platným medzirezortným zmluvám a že znenie dodatkov a riešenie technických otázok delimitácie navrhnú trojstranné pracovné skupiny zriadené partnerskými rezortmi a Ústavom pamäti národa. Na Slovensku sme v posledných mesiacoch v tejto veci ešte nedosiahli žiadne dohody.
V priebehu minulého roka sa nám podarilo skrátiť až odstrániť časový sklz pri vybavovaní žiadostí o sprístupnenie dokumentov, ktoré má ústav vo svojom depozite, ktorý vznikol oneskoreným odovzdávaním Slovenskou informačnou službou. Za roky 2003 a 2004 evidoval Ústav pamäti národa celkom 6 216 žiadostí. Za rok 2004 sa s požadovanými dokumentmi oboznámilo 235 žiadateľov, pre ktorých bolo pripravených 18 600 strán kópií archívnych dokumentov, skenovaných a upravených tak, ako to ukladá zákon o pamäti národa. Na sprístupnenie je v súčasnosti pripravených aj ďalších 100 zväzkov, ktoré žiadatelia doteraz neprevzali, čo je ďalších vyše 20-tisíc preštudovaných a upravených strán archívneho textu.
Ústav pamäti národa na základe uzatvorených písomných dohôd poskytuje informácie a sprístupňuje dokumenty pre potreby bezpečnostných previerok osôb, ktoré vykonávajú Slovenská informačná služba a Vojenské obranné spravodajstvo vo vlastnej pôsobnosti a Národný bezpečnostný úrad v celorepublikovej pôsobnosti.
Ústav pamäti národa zverejnil na internetovej stránke vernú elektronickú kópiu registračných protokolov zväzkov, ktoré boli ako evidenčné pomôcky vedené štatisticko-evidenčnými odbormi krajských správ ZNB na Slovensku a personálny register príslušníkov Štátnej bezpečnosti, stav k 31. decembru 1989 v útvaroch na Slovensku. Tieto registre budeme postupne dopĺňať o ďalšie rekonštruované registre a registre Štátnej bezpečnosti uložené v českých archívoch spätne až do roku 1939. Túto úlohu považujeme dnes ideovo za splnenú, dopĺňanie bude technicky závisieť od postupu preberania dokumentov z Českej republiky.
Dámy a páni, v tomto roku okrem zmienených úloh riešime predovšetkým tri úlohy:
- Zverejníme pripravovaný register likvidovaného a arizovaného židovského majetku, ktorý obsahuje mená a priezviská 10-tisíc majiteľov podnikov so sídlom podniku, druhom podnikania a číslom rozhodnutia o likvidácii, menom likvidátora, ak existuje, a v registri arizovaného majetku aj meno arizátora.
- Postupne zverejníme register 75-tisíc súdne rehabilitovaných osôb s menami sudcov, prokurátorov, vyšetrovateľov z pôvodných politických procesov a s údajom o mieste uloženia súdneho spisu.
- Zverejním tiež register funkcionárov Hlinkovej gardy a Komunistickej strany Československa a Komunistickej strany Slovenska.
V rámci bádateľskej práce na úlohách uložených zákonom pripravujeme pre verejnosť dokumentáciu o zločinoch, ktorých sa dopustil štát na vlastnom civilnom obyvateľstve, ako to ukladá a definuje zákon. Preto sme urobili analýzu pojmov zločiny nacizmu a zločiny komunizmu s ohľadom na skutkové podstaty zločinu proti ľudskosti, definovaných medzinárodným trestným právom. Vychádzali sme v tejto analýze predovšetkým z rozsudku Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva z 22. marca 2001 vo veci Streletz, Kessler a Krenz. Ide o posledného generálneho tajomníka ÚV SED verzus Nemecko, ktorým bola zamietnutá sťažnosť týchto troch odsúdených nemeckými súdmi za navádzanie na vraždy na hranici medzi Spolkovou republikou Nemecko a NDR. A v tomto rozsudku je vyslovený aj právny názor, že konanie, za ktoré boli sťažovatelia odsúdení, nepredstavovalo v čase spáchania trestný čin len podľa nemeckého práva, ale aj podľa medzinárodného práva.
Skutkové podstaty zločinu proti ľudskosti boli v medzinárodnom trestnom práve definované už v roku 1945 v Štatúte Norimberského medzinárodného vojenského tribunálu a neskôr boli potvrdené viacerými rezolúciami Organizácie Spojených národov. V rozšírenej podobe sa stali v roku 1999 súčasťou aj Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu. Zločin proti ľudskosti sa stal medzinárodným verejnoprávnym zločinom, ktorého sa dopúšťa štát útokom na slobodu, práva a život osoby alebo skupiny osôb, ktoré buď nijako neporušili platné zákony, alebo boli za to potrestané tvrdšie, ako to vyžadoval vtedy platný zákon.
Ústav pamäti národa teda zhromažďuje dokumentáciu, ktorá bude vlastne svedčiť o spáchaných zločinoch proti ľudskosti, a táto dokumentácia bude dokumentovať také konanie štátu, ktoré napĺňa tieto skutkové podstaty zločinu proti komunizmu definovaného v medzinárodnom trestnom práve:
Prvý znak je "systematické alebo organizované konanie" straníckych a štátnych orgánov zosobnené ich funkcionárom za navádzanie a priamymi páchateľmi.
Druhý znak, "za účelom boja s vnútorným a vonkajším nepriateľom" uzneseniami, verejnými prejavmi, zákonmi, vyhláškami, podzákonnými normami, rozkazmi, nariadeniami, pokynmi, inštrukciami.
Tretí znak ako "útok proti civilnému obyvateľstvu", ako bolo opustenie republiky bez súhlasu štátu, politická činnosť mimo povolených politických strán, činnosť náboženských spoločenstiev bez súhlasu štátu, verejné prejavy náboženskej viery, šírenie iných ako oficiálnych názorov.
Štvrtý znak tejto skutkovej podstaty "s viacnásobným opakovaním trestných činov" vraždy, zbavenia osobnej slobody, to boli rozsudky súdov, šírenie iných ako oficiálnych názorov a iné činy politickej represie.
Ústav pamäti národa vyvíja poznatkový databázový informačný systém nad elektronickou kópiou archívu bezpečnostných zložiek, ktorý umožní rýchly výber, vyhľadávanie a rekonštrukciu poznatkov o represívnych aktivitách Štátnej bezpečnosti, prokuratúry a súdov v čase neslobody. Niektoré bloky tohto systému sú už vytvorené a využívame ich na plnenie niektorých úloh ústavu.
Dámy a páni, Ústav pamäti národa požaduje na zabezpečenie plnenia úloh uložených zákonom podporu vlády v dvoch základných požiadavkách:
Potrebujeme pre trvalé dôstojné sídlo a umiestnenie archívu, výstavného priestoru, stálej expozície, verejnej knižnice previesť budovu bývalých Hurbanových kasární v Bratislave zo správy Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Tu má byť v súlade s urbanistickým zámerom mesta v tejto lokalite umiestnený aj bratislavský archív. Máme na to už predbežný súhlas hlavného mesta a s týmto zámerom je oboznámené aj ministerstvo financií a na ministerstve obrany máme písomnú žiadosť o prevedenie tejto budovy.
Druhá žiadosť je financovanie dobudovania Ústavu pamäti národa a plnenia všetkých úloh zvýšením dotácie zo štátneho rozpočtu podľa rozpočtového zámeru na rok 2006 vo výške 90 mil. korún.
Len jeden príklad, v akých pomeroch pracujeme: V Ústave pamäti národa pracuje 75 zamestnancov, v obdobnom inštitúte v Inštitúte pamäti národa v Poľsku 1 200 zamestnancov, v nemeckom Gauckovom úrade 2 500 zamestnancov a naše úrady plnia približne rovnaké úlohy, ktoré nám ukladajú zákony.
Dámy a páni, nakoniec chcem poďakovať médiám, občanom aj vám poslancom Národnej rady predovšetkým za rodiny obetí a za všetkých, ktorých viedla tajná polícia ako záujmové osoby a ktoré prenasledovala do roku 1989, a chcem vysloviť presvedčenie, že si ponecháte aj naďalej doterajšiu priazeň, že odoláte nebezpečne účelovým zmenám zákona o pamäti národa iniciovanými zištnými a neobjektívnymi osobnými záujmami niektorých vašich kolegov a že budete bez rozdielu na straníckosť a zaradenie v kluboch nápomocní pri realizácii úloh ústavu, ktoré majú smerovať k očiste spoločnosti.
Ďakujem pekne za pozornosť.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem, pánovi predsedovi za prednesenie správy o činnosti Ústavu pamäti národa za rok 2004.
Teraz poprosím pána predsedu výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien, aby Národnú radu informoval o stanovisku výboru k predloženej výročnej správe o činnosti Ústavu pamäti národa. Pán poslanec, nech sa páči.
L. Nagy, poslanec: Ďakujem vám, pán predseda Národnej rady. Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda správnej rady, dovoľte mi z poverenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien predložiť vám informáciu o prerokovaní výročnej správy o činnosti Ústavu pamäti národa.
Správa bola predložená v súlade s § 12 ods. 5 zákona č. 553/2002 Z. z. o pamäti národa v znení neskorších predpisov. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky ju svojím rozhodnutím č. 1126 pridelil na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien s tým, že výbor podá informáciu o prerokovaní a pripraví návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky. Iné výbory o správe nerokovali. Určený výbor o správe rokoval na svojej 46. schôdzi 3. mája 2005. Po diskusii schválil uznesenie č. 318, v ktorom odporúčal Národnej rade zobrať predmetnú správu na vedomie.
Vážený pán predseda, otvorte, prosím, rozpravu.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem, pán predseda, sadnite si na miesto spravodajcov.
Otváram rozpravu. Chcem vás informovať, že do rozpravy som dostal dve písomné prihlášky: za poslanecký klub KSS pani poslankyňa Bollová a ďalej som dostal prihlášku pána poslanca Jozefa Banáša.
Nech sa páči, pani poslankyňa Bollová.
D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, pán predseda, dovoľte, aby som začala trošičku inak, ako som si to pripravila, lebo sme si tu vypočuli predkladanie správy, takže reagujem najprv na vystúpenie pána predsedu.
Ak ste, pán predseda, nezabudli uviesť, že bývalý prezident Rudolf Schuster bol v minulosti členom Ústredného výboru KSČ, neviem, načo ste to tu hovorili, tak sa chcem spýtať: Kým ste boli vy pred rokom 1989? Nepočuli sme o tom. Zrejme ste boli nula. Vo vašom veku, a ako sa na Slovensku hovorí, pri vašom vzdelaní ani ste iným nemohli byť.
So značnou dávkou uspokojenia konštatujem, že možno i mojím pričinením podáva Ústav pamäti národa výročnú správu o činnosti Národnej rade, hoci mnou vyslovená požiadavka o potrebe takejto správy bola prednedávnom na rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky pánom predsedom výboru zamietnutá ako nepotrebná. Len nerozumiem, či do správy Ústavu pamäti národa patrí vaše extempore, pán predseda, obsahujúce citácie zo znenia zákonov spred roka 1989. Myslím, že ste mali hovoriť o vašej dvojročnej činnosti.
Ústav od svojho vzniku podľa zákona č. 553/2002 Z. z. z 19. augusta 2002 predkladá túto správu prvýkrát. Je potrebné oceniť, že na 71 stranách textu sa nás Ústav pamäti národa snaží presvedčiť o svojej nevyhnutnosti a dôležitosti práce, ktorú za rok 2004 vykonal. Napriek tomu, že je všeobecne známe stanovisko nášho klubu k jestvovaniu tejto ustanovizne i ku kvalite zákona, ktorým bola konštituovaná, so záujmom a skutočne pozorne som predloženú správu preštudovala. Už pri prvom zbežnom prečítaní a porovnaní so zákonom a s jeho čl. I § 1, ktorý vysvetľuje predmet zákona, môžem konštatovať, že v správe vykazovaná činnosť ústavu nezodpovedá úlohám zo zákona, ktorý hovorí, že, citujem: "Tento zákon upravuje
a) zriadenie Ústavu pamäti národa,
b) evidovanie, zhromažďovanie, sprístupňovanie, zverejňovanie, spravovanie a využívanie dokumentov bezpečnostných orgánov nemeckej tretej ríše a Zväzu sovietskych socialistických republík a tiež bezpečnostných orgánov štátu," - zákon neuvádza ktorého - "ktoré boli vytvorené a zhromaždené v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989." Koniec citátu.
Nie je mi jasné, ako má Ústav pamäti národa získať a využívať dokumenty Nemecka a Zväzu sovietskych socialistických republík, ako plánujú zabezpečiť materiály z archívov nejestvujúcich štátov predkladatelia zákona i tí, ktorí ho svojimi hlasmi schválili. Správa nehovorí ani o pokusoch získať spomínané dokumenty. Na stranách 38 a 39 sa totiž v správe vymenúvajú zahraničné kontakty a aktivity, zrozumiteľne povedané služobné cesty, z dôvodu, ako sa uvádza, užitočných pracovných kontaktov. Bolo ich celkom 17, z nich jedna cesta bola do Berlína s pracovným stretnutím so splnomocnencom STASI a ani jedna cesta do Moskvy či iných miest bývalého Sovietskeho zväzu. Ako teda spravuje a užíva dokumenty bezpečnostných orgánov napríklad Nemeckej demokratickej republiky a Zväzu sovietskych socialistických republík? Úlohu zo zákona v čl. I § 1 písm. b) teda ústav plniť ani nezačal.
Napriek tomu, že do zákona o Ústave pamäti národa bol vsunutý § 4 odvolávajúci sa na vyhlášky a ustanovenie štátnych orgánov z rokov 1955, 1974 a 1988, ústav ich prijal celkom pokojne pre svoju prácu. Správa v časti A opakuje hlavné úlohy z § 8 zákona č. 553/2002 Z. z. bez ohľadu na to, čo hovorí zákon v § 1 a 4. V časti B o preberaní archívnych fondov sa ústav sťažuje na postup Slovenskej informačnej služby. Nakoniec to tlmočil pán predseda aj dnes, ktorá, citujem, "mala snahu riadiť sprístupňovanie a zverejňovanie dokumentov Štátnej bezpečnosti, hoci" - iný citát - "predseda Správy rady Ústavu pamäti národa 30. októbra 2003 svojím rozhodnutím ruší utajnenie všetkých dokumentov v depozitoch Slovenskej informačnej služby".
Dávam do pozornosti, že predstaviteľ verejnoprávnej organizácie Ústavu pamäti národa odtajňuje dokumenty uložené v štátnej Slovenskej informačnej službe. Autorita verejnoprávnej organizácie je suverénne a nespochybniteľne povýšená nad Slovenskú informačnú službu. Nehovorím to preto, že by som bola nejaký veľký priaznivec a fanúšik Slovenskej informačnej služby, ale sú to fakty, ktoré citujem zo správy.
Autorita, pardon. Kto by nepoznal úroveň textu zákona, ktorý pod politickým tlakom prijala táto Národná rada, by sa hádam čudoval. Dovoľujem si pri tejto príležitosti pripomenúť vhodnosť posúdenia možnosti zákon č. 533/2002 Z. z. zrušiť, resp. prepracovať, pretože jeho rešpektovanie môže spôsobiť nepredstaviteľné následky pre celú spoločnosť.
Kolegyne, kolegovia, Ústav pamäti národa vlastní evidenciu vízových a ostatných cudzincov, evidenciu správy pasov a víz Zboru národnej bezpečnosti, Štátnej bezpečnosti, ciest česko-slovenských občanov do nesocialistických štátov, usídlených cudzincov, vlastní archívne fondy ŠtB, federálneho ministerstva vnútra, sekretariátov ministrov, námestníkov federálneho ministerstva obrany, Vojenskej kontrarozviedky, agendu Východného vojenského okruhu, Spravodajstva Generálneho štábu Československej ľudovej armády atď.
Venujte, prosím, pozornosť stranám 10, 11, 12 predkladanej správy a posúďte, komu, ale hlavne čomu má slúžiť toto monštrum požierajúce milióny zo štátneho rozpočtu. (Reakcia z pléna.) To predmet zákona ústavu neuložil, pán kolega. Pod písmenom b) už spomínaného § 1 sa uvádza právo či povinnosť evidovania, zhromažďovania, spracúvania atď. dokumentov štátu vytvorených od roku 1939 do roku 1989, ktoré sa týkali zločinov na osobách národnosti slovenskej alebo slovenských občanov iných národností.
Zločiny hľadá Ústav pamäti národa aj v evidencii vízových cudzincov a v archívoch sekretariátov ministrov a ich námestníkov a podobne? Objavili sa už podania na neznámeho či známeho páchateľa z týchto spisov a zložiek s podozrením na spáchanie zločinu? Ak áno, je činnosť Ústavu pamäti národa záslužná a chvályhodná, lebo pomáha odhaliť zločincov. Informácie o takých podaniach však tejto spoločnosti zatiaľ známe nie sú. Preto je možné považovať prácu Ústavu pamäti národa v týchto častiach, ktoré som citovala, za protizákonnú. Neriadi sa totiž ustanoveniami zákona č. 553, na základe ktorého jestvuje.
Upozorňujem na ďalšiu anomáliu. Napriek množstvu zhromažďovania pôvodne utajovaných dokumentov a manipuláciu s nimi ústav nepotrebuje podľa oznámenia Národného bezpečnostného úradu bezpečnostnú previerku, ani jeho pracovníci. Toto oznámenie poslal Národný bezpečnostný úrad na SIS-ku dňa 21. júla 2003, na SIS-ku to poslal, hoci Ústav pamäti národa mal už od 1. 5., teda od 1. mája 2003 štatutárneho zástupcu a ústav uzatvoril so SIS-kou dohodu o spolupráci až 4. septembra. Otázka znie: Prečo Národný bezpečnostný úrad posielal takéto oznámenie na SIS-ku?
Príčinou pochybnosti o logike a zákonnosti dokumentov Ústavu pamäti národa a Slovenskej informačnej služby je i odsek e) časti B, odsek 1.1. hovoriaci o problémoch pri preberaní dokumentov, najmä:
a) stanovisko riaditeľa NBÚ oznamujúce riaditeľovi SIS, že Ústav pamäti národa je považovaný za legitímneho nástupcu pôvodcu utajovaných skutočností, ale
b) odsek 2.1. správy na strane 13 uvádza, že Ústav pamäti národa nie je nástupcom žiadneho štátneho orgánu Slovenskej republiky ani jeho predchodcov.
V časti správy Zväzky tajných spolupracovníkov na strane 16 sú vysvetlené názvy kategórií, pod ktorými sa občania nachádzajú vo zväzkoch takto:
- písmenom "I" je označovaný informátor a je tam vysvetlené, že bol zaviazaný spravidla na vlasteneckom základe,
- pod písmenom "A" alebo v zátvorke "TS", čiže agent (tajný spolupracovník) plnil úlohy, a je tam napísané, "pri odhaľovaní, rozpracúvaní a dokumentovaní" - hoci som presvedčená, že agent ani nerozpracúval, ani nedokumentoval, on iba oznamoval - "protištátnej trestnej činnosti, t. j. spolupracoval pri ochrane zákonnosti Československej republiky, Československej socialistickej republiky, Československej federatívnej republiky, suverénnych, medzinárodne uznaných a rešpektovaných štátnych útvarov, s ktorými ostatné štáty udržiavali riadne diplomatické styky a uzatvárali medzinárodné dohody a zmluvy".
Neuvažujete, pán predseda, o tom, že Česko-Slovensko, už akokoľvek sa ten štát volal, a v tom i Slovensko od roku 1948 vyhlásite za nejestvujúce? Za fiktívnu krajinu, ktorá ani vlastne nebola?
Ak sa niektorí predstavitelia týchto štátnych útvarov dopúšťali priestupkov, či dokonca trestných činov proti ľudskosti a osobným slobodám, je namieste podať proti nim trestné oznámenie. V opačnom prípade zverejnené zoznamy sú prameňom urážok, morálneho odsudzovania mnohých nevinných ľudí, ktorí ani nemôžu dokazovať svoju nevinu z technických dôvodov. Snaží sa ich napraviť úprava, novela, ktorá bola prednedávnom posunutá do druhého čítania a ktorú ste, pán predseda, s veľkou nevôľou prijali.
Ešte väčšiu morálnu ujmu spôsobuje, že dokumenty vydávané Ústavom pamäti národa na určenie dôveryhodnosti a spoľahlivosti občanov na výkon určitých povolaní nemajú žiadnu právnu relevanciu. Ústav pamäti národa totiž nezaručuje ich pravdivosť ani mu takúto povinnosť neurčuje zákon.
Na strane 17 správy graf zobrazuje počty tajných spolupracovníkov číslom 82 351. Osemdesiatdvatisíctristopäťdesiajeden. Ak Ústav pamäti národa zverejnil zväzky uvedeného počtu osôb, znamená, že je presvedčený o naplnení litery zákona č. 553/2002 a že z týchto vyše 80-tisíc občanov "mnohí spáchali zločiny na osobách národnosti slovenskej alebo na slovenských občanoch iných národností" - to je formulácia z textu zákona - "alebo páchalo zločiny proti mieru či", nebodaj, "vojnové zločiny", ako ďalej hovorí zákon. "Alebo sa dopustili" podľa citácie ďalšieho textu "represií z politických dôvodov proti slobode, demokracii a existencii", ako hovorí text správy, "slobodného a demokratického Slovenska", ktoré v rokoch 1939 až 1989 vôbec neexistovalo.
Ak Ústav pamäti národa zverejnil zväzky bez akejkoľvek garancie o pravdivosti záznamov v nich, bez analýzy dôvodov, čerpajúc zo záznamov orgánov, ktoré považuje za zločinecké spolu s celým vtedajším zriadením, nemožno charakterizovať jeho činnosť ako protiprávnu?
Zákon č. 553/2002 v § 1 bod c) ústavu ukladá, že "má konať pri odhaľovaní alebo stíhaní trestných činov z bodu b), t. j.
1. nacistických zločinov,
2. komunistických zločinov,
3. iných zločinov,
4. iných represií."
Pojmy "komunistických zločinov", "iných zločinov" a "iných represií" nevykladá. Som rada, pán predseda, že ste tu sľúbili, že tieto pojmy už skoro budú vysvetlené. Okrem toho, že agenti a spolupracovníci či spoluúčastníci nacistických zločinov podľa správy nie sú ani evidovaní, ani zverejňovaní, ostatné pojmy nie sú právne vysvetlené, nemožno ani skutočnú, tobôž spochybniteľnú spoluprácu s ŠtB označiť za trestný čin, ani to zatiaľ nikto neurobil. Okrem toho, že mnohí občania nachádzajúci sa vo zverejnených zväzkoch odmietajú ich pravdivosť, ani zákon č. 553, ani žiaden iný zákon im nedáva možnosť žalovať Ústav pamäti národa za ohováranie a osočovanie, pretože ústav je verejnoprávna ustanovizeň, nie je právnická osoba, teda je trestnoprávne nepostihnuteľný. Kto je teda zodpovedný a kto bude zodpovedný za diskrimináciu a hanobenie cti mnohých občanov nachádzajúcich sa vo zverejňovaných zväzkoch odmietajúcich ich pravdivosť?
Od bodu 4 strana 20 správy až po stranu 36, t. j. 16 strán, je exkurz do histórie, zrejme jedna z vedeckých prednášok Ústavu pamäti národa, vôbec sa netýka činnosti, o ktorej má podávaná správa hovoriť.
Na strane 36 začína kapitola o verejnej činnosti Ústavu pamäti národa. Predpokladám, že ste si tento text aspoň niektorí prečítali. Iste ste si všimli i témy plánovaných tlačových konferencií. I toho, že z vyše 80-tisíc zverejnených mien za rok 2004 o sprístupnenie požiadalo 1 674 žiadateľov a z nich sa zo spismi zoznámilo 235 žiadateľov. Potvrdili ste to aj teraz, pán predseda, a myslím si, že to vôbec nenasvedčuje enormnému záujmu občanov o záslužnú a zmysluplnú prácu Ústavu pamäti národa. Máte, pán predseda, vedomosti o tom, koľko občanov podalo na rôznych inštitúciách sťažnosti na vašu činnosť?
Možno ste tiež, kolegyne, kolegovia, zaevidovali, že pracovníci ústavu vykonali za rok 2004, už som spomínala, 17 služobných zahraničných ciest, na ktorých reprezentovali samých seba, ale na plnenie úloh určených zákonom mali prinajmenšom spochybniteľný význam a efekt. Ani pri jednej z ciest ústav neprezentuje, čo priniesla pre identifikáciu vinníkov temnej minulosti. Pritom v časti Komentár k ročnej účtovnej uzávierke je čerpanie výdavkov na cestovné na str. 64 suma 480 000 Sk. Okrem toho na str. 65 výdavky na prevádzku štyroch osobných áut suma 704 000 Sk. Spolu viac ako 1 000 000 korún.
Tiež stojí za povšimnutie, že na str. 65 a 67 v kapitolách 633 a 713 sa duplicitne uvádzajú rovnaké položky pri čerpaní výdavkov na ten istý účel: výpočtová technika, prevádzkové stroje, telekomunikačná technika a súčet týchto výdavkov predstavuje 8 444 000 korún.
Z iného, nie ekonomického hľadiska stojí za pozornosť str. 57 ods. s) s nadpisom Vedecká činnosť. Sú tam naplánované úlohy ako vytváranie databázy členom Ústredného výboru KSČ a ÚV KSS a nižších organizačných štruktúr KSČ a KSS, Ľudových milícií a členov Pacem in Terris. Vážení, k prepisu zoznamov zo zachovaných dokumentov treba podľa správy určite minimálne jeden, ak nie viac vedeckých titulov. Pretože to je vedecká činnosť. Nebudem ďalej podrobne rozoberať správu, lebo by to trvalo veľmi dlho. A jej požiadavky na nehnuteľnosti, techniku, dotácie do výšky 90 000 000 s vedomím dôležitosti Ústavu pamäti národa "na plnenie úlohy zachovať kultúrne dedičstvo národa". To je citácia zo str. 59.
Pýtam sa: Tvorcovia zákona a tí, ktorí sa všemožne usilujú napĺňať ním dané úlohy, máte, prosím vás, predstavu o tom, že kultúrne dedičstvo národa je niečo celkom iné? Nie zoznamy domnelých či skutočných donášačov?
Správa sa ani slovom nezmieňuje o dôvodoch a príčinách nerešpektovania historického sledu udalostí. Teda o tom, prečo Ústav pamäti národa nezačal prácu zverejňovaním mien kolaborantov s nacistami, ktorí udávali napríklad, kto skrýval partizánov, na základe čoho boli vypálené a vyvraždené celé dediny. Nápis na pomníku v Kremničke, pán predseda, začína slovami "Pamätaj živý!" Myslíte, že túto pamäť národ ignoruje?
Vážení demokrati, liberáli, kresťania, ochrancovia ľudských práv - ja hovorím za seba, takže ich nebudem oslovovať, my to vieme, oni to všetci vedia, čo tu hovorím -, môžem pochopiť nenávisť a zášť ku komunistom a celému predošlému socialistickému zriadeniu zo strany tých, ktorí, vidiac subjektívne krivdy, iniciovali a prijali zákon č. 553/2002 o pôsobení Ústavu pamäti národa. Tým, ktorí stále cítia nevyrovnaný dlh voči predstaviteľom pôsobiacim v štátnej správe pred rokom 1989, pretože im ublížili, skutočne úprimne vyjadrujem ľútosť v mene členov nášho klubu, komunistov, ktorí na neprávostiach nemáme žiadnu vinu. Hovorím to zreteľne, verejne. Odovzdajte, prosím, moje vyjadrenie všetkým, ktorí o to stoja.
Nechápem však hon na čarodejnice zo strany množstva socialistických pohrobkov, ktorí výdatne využívali a zneužívali štát, na ktorého riadení a správe sa zúčastňovali. Nechápem ani tých, ktorých predkovia sa v dávnejšej minulosti dopúšťajú a mnohí sa dopúšťajú i dnes minimálne takých priestupkov či trestných činov, za ktoré odcudzujú osoby zverejňované v zoznamoch Ústavu pamäti národa.
Ak ste, vážení, hlasovali za zákon o zločinoch komunizmu, ktorý je právnym paškvilom a historickým nezmyslom, ak ste prijali zákon o Ústave pamäti národa, ktorý je všetkým iným, len nie ochrancom pamäti národa, dajte ústavnú povinnosť zostaviť zoznam vedúcich predstaviteľov Česko-Slovenska pochádzajúcich zo Slovenska, zoznam veliacich dôstojníkov ŠtB, KSČ a ostatných štruktúr, tých, ktorých sa to týka. Obviňte ich, postavte pred súd a v prípade dokázania viny za zločiny odsúďte a potrestajte. Ak ste o zločinoch bývalého režimu presvedčení a chcete svoju nenávisť niekde odventilovať, prečo ste tak dávno neurobili?
Urobte to hneď, čo najskôr, pretože to, čo robíte prostredníctvom Ústavu pamäti národa, ktorého správu máme pred sebou, ako sa pokúšate odsúdiť celé vyše 40-ročné obdobie trvania štátu, ktorý niesol v názve socializmus a demokraciu, ako špiníte svojich predkov i seba, žiaden slušný, morálny a mravný človek neocení ako zásluhu pri očiste či vyrovnávaní sa s minulosťou. Zostanete v pamäti národa ako pôvodcovia traumatizácie a agónie spoločnosti. Ako nehumánni sudcovia celej generácie. A Správna rada či pracovníci ÚPN sa zapíšu do pamäti národa ako odiózne osobnosti, t. j. vyvolávajúce odpor a pohŕdanie všetkých procesov a pochybných pokusov o nastolenie demokracie.
Ak ste ochotní uvažovať o predkladanej správe, o tom, čo spôsobuje zákon č. 553/2002 Z. z. i podľa neho jestvujúci Ústav pamäti národa, venujte, prosím, chvíľu času prečítaniu príspevku z pravicových novín Domino fórum č. 18 na str. 17 s nadpisom List Pánu Bohu zo záhrobia. Jeho autor, zrejme kňaz, nazval túto verejnoprávnu ustanovizeň Ústavom pomätenosti národa. Verím, že ak to urobíte, budete možno náchylní úvahám o zrušení ústavu, ktorého správu máme dnes posúdiť, ak nemáte za cieľ opakovanie situácie v starovekom Babylone. Táto veža, vážení, je zrelá na zrútenie. Čas a peniaze venované a vykázané v správe o činnosti Ústavu pamäti národa by bolo možné použiť na vyššie ciele v záujme civilizačných snáh o zachovanie pamäti národa a o rozvoj našej spoločnosti.
Preto nemôžeme my poslanci klubu KSS predloženú správu prijať. A vyzývam vás, kolegovia, aby ste urobili podobne. Predpokladám, že poznáte slovenské príslovia, ktoré hĺbkou svojej pravdy, overenej generáciami, patria do pamäti národa. Jedno z nich hovorí: "Kto seje vietor, žne búrku."
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)