Ľ. Navrátilová, poslankyňa: Pán predseda, prosím, dajte hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky prerokovať predložený návrh zákona v druhom čítaní.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Prezentujme sa a hlasujeme o návrhu.

(Hlasovanie.) 139 prítomných, 138 za, 1 nehlasoval.

Návrh sme schválili.

Prosím ďalší návrh.

Ľ. Navrátilová, poslankyňa: Ďalej, pán predseda, dajte hlasovať o pridelení návrhu zákona na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie. Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným rozhodnutím predsedu Národnej rady výbor pre sociálne veci a bývanie. Súčasne navrhujem, aby všetky výbory, ktoré som uviedla, prerokovali tento návrh zákona vrátane gestorského výboru do 20. júna 2005.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Hlasujeme, páni poslanci, o návrhu prideliť zákon výborom, určiť gestorský výbor, ako aj lehotu na prerokovanie návrhu zákona v druhom čítaní.

(Hlasovanie.) 140 prítomných, 140 za návrh.

Návrh sme schválili.

Dávam slovo teraz poverenému poslancovi výboru pre hospodárstvo, privatizáciu a podnikanie pánovi poslancovi Harnovi, aby uviedol návrhy hlasovaní k prerokúvanému návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

[Hlasovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, tlač 1124.]

I. Harna, poslanec: Ďakujem. Vážený pán predseda, v rozprave vystúpila jedna poslankyňa, ktorá však nepredniesla nejaký konkrétny pozmeňujúci návrh, preto dajte hlasovať o mojom návrhu ako spravodajcu výboru, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. b) rokovacieho poriadku na tom, že nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu zákona.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Hlasujeme, páni poslanci.

(Hlasovanie.) 139 prítomných, 90 za návrh, 10 proti, 37 sa zdržalo, 2 nehlasovali.

Návrh sme schválili.

Ďakujem, pán poslanec.

Poprosím pani poslankyňu Sárközy, aby z poverenia výboru pre sociálne veci a bývanie predložila návrhy hlasovaní k návrhu poslancov Národnej rady na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o starobnom dôchodkovom sporení (tlač 1125), poradové číslo 33.

Nech sa páči, pani poslankyňa.

(Hlasovanie o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení v znení neskorších predpisov, tlač 1125.)

K. Sárközy, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, dajte hlasovať o tom, že Národná rada prerokuje predmetný návrh zákona v druhom čítaní.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Hlasujeme, páni poslanci.

(Hlasovanie.) 138 prítomných, 36 za, 65 proti, 35 sa zdržalo, 2 nehlasovali.

Návrh sme neschválili.

Poprosím teraz pani poslankyňu Dolník, aby z poverenia výboru pre vzdelanie, vedu, šport a mládež, kultúru a médiá predložila Národnej rade návrhy hlasovaní k

návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa upravuje zmena postavenia umeleckých fondov (tlač 1126), poradové číslo 34.

Pani poslankyňa, máte slovo.

E. Dolník, poslankyňa: Ďakujem. Vážený pán predseda, dajte hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky prerokovať predložený návrh v druhom čítaní.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Hlasujeme, páni poslanci.

(Hlasovanie.) 140 prítomných, 6 za, 64 proti, 68 sa zdržalo, 2 nehlasovali.

Návrh sme neschválili.

Poprosím teraz pána poslanca Šulaja, aby z poverenia výboru pre financie, rozpočet a menu predložil Národnej rade návrhy hlasovaní k

návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona o čiastočnom odškodnení vkladateľov do nebankových subjektov (tlač 1128), poradové číslo 35.

I. Šulaj, poslanec: Vážený pán predseda, v rozprave vystúpili štyria poslanci. Navrhovateľ zákona vystúpil s procedurálnym návrhom, aby platnosť a účinnosť zákona bola od 1. januára 2006. Podľa môjho názoru, ako aj konzultácie s navrhovateľom môžeme dať hlasovať o uvedenom návrhu ako o pozmeňujúcom návrhu k zákonu až v druhom čítaní.

Preto prosím, pán predseda, dajte hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku prerokovať tento návrh v druhom čítaní.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni poslanci, hlasujeme.

(Hlasovanie.) 133 prítomných, 67 za, 10 proti, 42 sa zdržalo, 14 nehlasovalo.

Návrh sme schválili.

Ďalší návrh.

I. Šulaj, poslanec: Ďalej, prosím, dajte hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky prideľuje v druhom čítaní na prerokovanie tento návrh okrem Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu aj Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady, Výboru Národnej rady pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre financie, rozpočet a menu. Zároveň navrhujem, aby uvedený návrh prerokovali výbory vrátane gestorského výboru do 20. júna 2005.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni poslanci, prezentujme sa a hlasujme.

(Hlasovanie.) 133 prítomných, 108 za, 14 sa zdržalo, 11 nehlasovalo.

Návrh sme schválili.

Ďakujem pánovi poslancovi Šulajovi.

Dávam slovo pánovi poslancovi Maxonovi, nie, pánovi poslancovi Drgoncovi, predsedovi výboru, nech sa páči.

J. Drgonec, poslanec: Zvolávam ústavnoprávny výbor dnes na 13.00 hod. do obvyklých priestorov, kde sa konajú schôdze ústavnoprávneho výboru. Zároveň si dovoľujem pozvať na túto schôdzu výboru aj predkladateľa návrhu zákona... (Ruch v sále.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni poslanci, prosím o pokoj. Páni poslanci!

J. Drgonec, poslanec: ... a tých kolegov poslancov, ktorí majú predstavu o konkrétnych ústavnoprávnych problémoch, ktoré sa s návrhom zákona spájajú. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, poslanec Nagy.

L. Nagy, poslanec: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, upozorňujem členov výboru pre ľudské práva a národnosti a postavenie žien, že výbor zasadne o 12.30 hod. v zasadačke č. 32. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni poslanci, poprosím ešte o pokoj. Pán poslanec Hort.

M. Hort, poslanec: Vážený pán predsedajúci, chcem upozorniť členov výboru pre verejnú správu, že zasadnutie výboru, tak ako je v pozvánke, je dnes o 12.00 hod.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Farkas.

P. Farkas, poslanec: Ďakujem pekne. Aj ja chcem upozorniť poslancov výboru pre financie, rozpočet a menu, že zasadáme teraz o 10 minút.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Biroš. (Ruch v sále.) Páni poslanci, ešte rokujeme do 12.00 hod. Pán poslanec Biroš.

P. Biroš, poslanec: Ja sa chcem ospravedlniť, ja som sa zmýlil pri hlasovaní o nebankových subjektoch.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Berieme na vedomie. Páni poslanci, ešte jednu poznámku, poprosím pána predsedu výboru pre sociálne veci a bývanie, aby zvolal svoj výbor až po rokovaní ústavnoprávneho výboru, pretože vy ste gestorským výborom, aby ste mohli stanovisko gestorského výboru, ak zaujme stanovisko k tomuto návrhu, prerokovať.

Takže dávam slovo pánovi predsedovi výboru pre sociálne veci a bývanie. Zapnite pána predsedu výboru pre sociálne veci a bývanie.

J. Brocka, poslanec: Pán predseda, rokovanie výboru pre sociálne veci a bývanie bude o 14.00 hod.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Prerušujem na päť minút rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky, po ktorom budeme pokračovať v rokovaní ďalšími bodmi programu 42. schôdze. Päťminútová prestávka.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, prosím, zaujmite svoje miesta. Budeme pokračovať v rokovaní ďalším návrhom zákona, ktorým je

návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii (tlač 1131).

Poprosím teraz jedného z navrhovateľov zákona pána poslanca Minárika, aby návrh uviedol a odôvodnil. Nech sa páči, pán poslanec.

P. Minárik, poslanec: Vážený pán predseda, ďakujem za slovo. Vážená snemovňa, predložený návrh ústavného zákona je opakovaný, no pre toto zloženie parlamentu prvý pokus zrušiť neštandardné amnestie udelené bývalým predsedom vlády Vladimírom Mečiarom, ktorý vykonával niektoré oprávnenia prezidenta republiky. Tieto amnestie v časti týkajúcej sa zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny a zmareného referenda, ktoré malo byť vykonané v dňoch 23. a 24. mája, sú zmätočné a ako také nezodpovedajú princípu právnej istoty, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu. (Ruch v sále.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni poslanci! Prosím, keby ste zatvorili dvere na rokovacej sále. Pán doktor Knapp.

P. Minárik, poslanec: Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 1996 jediné ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky limitujúce právomoci prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnuté v sľube, ktorý skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky a v ktorom sa zaväzuje, že svoje povinnosti bude vykonávať v záujme občanov, zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.

Predseda vlády Vladimír Mečiar svojimi rozhodnutiami o amnestii, ktoré sa v jednej časti týkali konkrétneho skutku zavlečenia slovenského občana do cudziny a konkrétneho skutku zmarenia riadne vyhláseného referenda, nezohľadňoval záujmy občanov ani zachovávanie, obhajobu ústavy, ktoré predstavujú jediné ústavou upravené dôvody, ktoré musí prezident republiky aj zastupovaný predsedom vlády zohľadňovať pri výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí. Svojimi rozhodnutiami negatívne zasiahol do prirodzenej spravodlivosti a slušnosti v práve a právo zneužil.

Z uvedeného dôvodu zrušil predseda vlády Mikuláš Dzurinda svojím rozhodnutím z 8. decembra 1998 príslušné články dvoch amnestií udelených v roku 1998 bývalým premiérom Vladimírom Mečiarom. Ústavný súd však dňa 28. júna 1999 vyslovil, že právom prezidenta Slovenskej republiky je udeliť amnestiu, súčasťou tohto práva však nie je aj oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

V právnom štáte je možno revokovať rozhodnutie Ústavného súdu jedine zmenou ústavy alebo schválením ústavného zákona. V tomto prípade určite nejde o prípad zasahovania zákonodarnej moci do moci súdnej, pretože v uvedenom prípade neprichádza k revokácii rozhodnutia súdu zo strany zákonodarcu, ale zo strany ústavodarcu. Uvedený postup je úplne legitímny a už bol použitý v našom ústavnom systéme, keď novelou ústavy zo 14. januára 1999 prišlo k prelomeniu rozhodnutia Ústavného súdu z 2. 6. 1993, podľa ktorého čl. 116 ods. 4 ústavy prezidentovi neukladá povinnosti odvolať člena vlády, ak to predseda vlády nenavrhne. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami.

Vážená snemovňa, podľa čl. 1 Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základnou charakteristikou právneho štátu je bezvýnimočné panstvo zákona, ktoré zaväzuje štát, t. j. všetky štátne orgány, a zákon o realizácii štátnej moci. V prípade skutkov, v súvislosti s ktorými boli udelené predmetné amnestie, je vážne podozrenie, že sa na trestnej činnosti podieľali štátne orgány. Využitím prezidentského oprávnenia udeliť amnestiu došlo k potlačeniu princípov právneho štátu a zneužitiu práva. Udelenie amnestie malo za následok nemožnosť trestného stíhania páchateľov dotknutých skutkov.

Dámy a páni, pár slov k námietke retroaktivity. Áno, právna úprava platí v zásade do budúcnosti, sú však princípy, resp. zásady, ktoré konkurujú zákazu retroaktivity. Sú spôsobilé vylúčiť jeho aplikáciu a nastoliť uplatnenie iného právneho princípu. Medzi najvýznamnejšie konkurujúce princípy treba zaradiť princíp dôvery v právo, princíp zákazu zneužívania práva, účel vylúčenia nositeľov štátnej moci z udelenia amnestie, zákaz potlačovať základné práva a slobody.

Na záver sa ešte chcem oprieť o známu Radbruchovu formulu. Vážené poslankyne a poslanci, bezpochyby tu došlo k závažným trestným činom. Mladý muž bol zavlečený do cudziny. Iný mladý muž to neprežil. Občanom bolo upreté právo vyjadriť sa v riadne vyhlásenom referende. A o všetky tieto skutky sa s najväčšou pravdepodobnosťou pričinili nositelia štátnej moci. Amnestie bránia dosiahnuť spravodlivosť, ak teda v tejto krajine niekedy došlo k nezmesiteľnému rozporu medzi právom a spravodlivosťou, tak to bolo v tomto prípade. Preto tieto nemravné amnestie, s najväčšou pravdepodobnosťou samoamnestie, musia ustúpiť spravodlivosti. My jediní sme schopní, len táto Národná rada môže z nášho právneho poriadku odstrániť časti, ktoré sa priečia morálke. Na to nesmieme, vážené dámy a páni, rezignovať. Ani po desiatich rokoch od spáchania zločinu, ani po siedmich rokoch snahy o jeho vymazanie. Netrestaný zločin sa z pamäti vymazať nesmie. Ináč sa môže stať právo prostriedkom nielen na dosahovanie spravodlivosti, ale rovnako aj na dosahovanie nespravodlivosti. Verím, že raz slovenský parlament toto musí učiniť.

Vážené dámy a páni, nevidím dôvod, aby to nebol tento parlament v tomto zložení. Ďakujem pekne.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi Minárikovi.

Dávam slovo teraz poslancovi Miššíkovi, ktorého poveril ústavnoprávny výbor, aby informoval Národnú radu o stanovisku predloženého návrhu zákona skupinou poslancov. Nech sa páči.

P. Miššík, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, ústavnoprávny výbor ma uznesením z 27. apríla 2005 určil za spravodajcu k návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii. Podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu.

Návrh ústavného zákona obsahuje z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v príslušných paragrafoch zákona o rokovacom poriadku. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Dôvodová správa uvádza, že návrh ústavného zákona nepredpokladá zvýšené nároky na štátny rozpočet, rozpočty obcí alebo rozpočty vyšších územných celkov a nezakladá nároky na pracovné sily a organizačné zabezpečenie. Nezakladá nároky na verejné financie, nebude mať ekonomický dosah na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry, správy a iných právnických osôb. Nebude mať vplyv na životné prostredie, nebude mať vplyv na zamestnanosť. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení návrhu ústavného zákona. Doložka zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskej únie spĺňa náležitosti určené v čl. 3 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Vyplýva z nej, že problematika návrhu zákona nie je prioritnou oblasťou aproximácie podľa čl. 70 Európskej dohody o pridružení a ďalších príslušných dokumentov. Je upravená v čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, je upravená v práve Európskych spoločenstiev, stupeň zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie je úplný.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú zo zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku prerokuje uvedený návrh ústavného zákona v druhom čítaní.

V súlade i s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 1133 z 25. apríla 2005 podľa § 74 rokovacieho poriadku navrhujem, aby návrh ústavného zákona prerokovali všetky výbory Národnej rady Slovenskej republiky s výnimkou mandátového a imunitného výboru, výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, výboru pre európske záležitosti, osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby, osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Vojenského spravodajca a osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu a výboru na kontrolu používania informačno-technických prostriedkov. Za gestorský výbor navrhujem Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, pričom odporúčam, aby výbory vrátane gestorského predmetný návrh ústavného zákona prerokovali v druhom čítaní do 20. júna 2005.

Pán predseda, prosím, otvorte rozpravu.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďakujem pánovi spravodajcovi.

Chcem vás informovať, že som dostal k predloženému návrhu dve písomné prihlášky: za poslanecký klub HZDS pán poslanec Mečiar, za poslanecký klub KDH pán poslanec Mikloško. Pán predseda poslaneckého klubu HZDS ma informoval, že prvý prihlásený poslanec Mečiar bude mať viacej ako 10-minútové vystúpenie k predloženému návrhu, preto odporúčam, už aj z dôvodu, že boli zvolané viaceré výbory na 12.00 hod., prerušiť teraz rokovanie na obedňajšiu prestávku a budeme pokračovať v rokovaní o 14.00 hodine.

(Prerušenie rokovania o 11.50 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, budeme pokračovať v 42. schôdzi Národnej rady.

Prosím pána navrhovateľa Pavla Minárika a aby zaujal svoje miesto pán spravodajca a budeme pokračovať v rozprave. Do rozpravy sa za kluby prihlásili ako prvý pán poslanec Mečiar za klub Ľudovej strany HZDS a ako druhý pán poslanec Mikloško za klub Kresťanskodemokratického hnutia. Potom dám možnosť podania prihlášok ústne do rozpravy k tomuto bodu programu.

Ako prvý vystúpi pán poslanec Mečiar. Nech sa páči, pán poslanec.

V. Mečiar, poslanec: Vážené dámy a páni, aj keď sála je prázdna, pre zdokumentovanie histórie záznam zostane. Ďalej takisto treba pripomenúť druhú dôležitú vec, že slová návrhu a odôvodnenia návrhu - spravodlivosť, právo a podobne - sú vznešené, ale bude treba ozrejmiť aj veci, ktoré spravodlivosťou sú a právom sú a v tomto doklade sú písané úplne opačne.

Ja som nebol poslancom minulé volebné obdobie a nemal som možnosť komplexne vysvetliť stanovisko a postoj, prečo boli amnestie udelené, dokonca som to nemohol urobiť ani nikdy verejne a vždycky všetky mediálne vyjadrenia boli také kľučkovacie, pretože veľmi veľa skutočností bolo utajených a dodnes je utajených, ale využívam právo poslanca Národnej rady, že pred Národnou radou môže povedať čokoľvek a nemôže byť za to trestne stíhaný, volaný k trestnoprávnej zodpovednosti ani k občianskoprávnej zodpovednosti. Takže do istej miery je to moja prvá šanca vôbec o zákulisí, dôvodoch a príčinách rozprávať.

Návrh prichádza v čase, keď končí jedenásť káuz Ivana Lexu. Jedenásť káuz, ktoré rozbiehalo Kresťanskodemokratické hnutie ako svoj politický program, kde funkcionári z Kresťanskodemokratického hnutia, ktorí boli vo funkciách, vykonávali všetky základné úkony, kde poslanci Národnej rady vedení straníckou príslušnosťou a disciplínou hlasovali za zbavovanie imunity. Jedenásť káuz, v ktorých nie že sa nedokázala vina, ale veci a skutky sa nestali. Skutky sa nestali. Na to sú rozsudky súdov.

Ak teda takto sa postupovalo v období minulosti, v tomto predloženom návrhu vidím snahu po katastrofe a po politickej, právnej zodpovednosti tých, čo "Lexiádu" rozbiehali, držať tému ďalej a držať tému ako diskusie na predvolebné obdobie.

Nie je obava ani moja, ani Ivana Lexu, že by bol niekto stíhaný z nás alebo že by sme porušili zákony, to jednoducho nebolo, to je vymyslené. Arogancia, s akou mi bývalý dôstojník Federálnej bezpečnostnej informačnej služby pán Minárik, ktorý nás už v tom období považoval za extrémistov a pripravoval kroky proti strane, ktorú som viedol, i proti osobám, ktoré v jej čele stáli, ide dnes hovoriť o vine, chce byť prokurátor aj sudca, nemá obdobu. O vine rozhodujú súdy, o treste rozhodujú súdy. Ak si to prisvojuje niekto, tak len s aroganciou, ktorá je istému typu politiky a istému typu politikov vlastná v tomto štáte niekoľko rokov.

Zamorili nenávisťou veľa občanov Slovenska, pustili veľké množstvo pseudokáuz a budeme ich musieť riešiť. Z týchto káuz utajených ako materiály SIS-ky, verejnosti nie dostupných, sa robila politika. Robila sa politika pre voľby 1998, 2002 a niektorí potrebujú ten nástroj aj dnes. Potrebujú, lebo inak nevedia. Môžu robiť politiku, pri ktorej potrebujú nepriateľa. Potrebujú ho mať hmatateľného, čitateľného a útočiť. Pozitívny program absentuje, tak sa nahrádza pseudoprogramami a spravodajskými hrami. HZDS sa s tým vyrovnáva od roku 1991 a vyrovná sa i ďalej.

Pokiaľ ide o kroky a súvislosti, ktoré tu sú povedané a o ktorých sa má rokovať, tak si dovolím povedať, že ten návrh je v plnom rozsahu zmätočný. Obsahuje toľko protirečivých vecí a nezmyslov, že jednoducho sa právne nedajú akceptovať.

Prvá. V roku 1992 bola prijatá Ústava Slovenskej republiky ako ústava demokratického štátu, ústava, ktorá bola celou Európou akceptovaná. Táto ústava demokratického štátu zakladala kompetencie jednotlivých ústavných orgánov a ústavných osôb, umožňovala konanie ústavné a podľa ústavy. A ak osoby podľa tejto ústavy konali a vydávali individuálne akty v súlade s ústavou a zákonom, tak zmeniť možno len ústavu a od toho dňa, odkedy sa ústava mení. Pod zámienkou úpravy individuálneho aktu sa tu má ústavným zákonom niečo meniť spätne. Ale ak sa to má meniť spätne, tak to znamená, že tie rozhodnutia doteraz boli ústavne platné a zákonné. A potom je namieste otázka všetkým tým, ktorí sa okolo točili: Prečo ste nebrali na trestnú zodpovednosť všetkých, ktorí tieto ústavné zákony alebo toto amnestované rozhodnutie nerešpektovali?

Ide o vyšetrovateľov, ktorí bez oprávnenia v tejto kauze konali po udelení amnestie. Ide o vášho ministra spravodlivosti pána Čarnogurského, ktorý v tejto veci vydával rozhodnutia v rozpore s ústavou a nálezmi amnestií. Ide aj o sudcu, ktorý rozhodol o väzbe Ivana Lexu aj na základe tohto skutku v čase, keď nebolo oprávnenie úradných osôb takto konať. Vy dnes potvrdzujete, že tie úkony boli ústavné a platné, lebo i ústavným spôsobom hľadáte cestu, ako rušiť. Prečo ste tolerovali neústavnosť doteraz? Nechcete dať amnestiu tým, ktorí neústavne konali a ospravedlniť ich konanie?

Poďme ďalej. Navrhujete zrušenie tzv. Mečiarových amnestií. Mečiar nemohol udeliť amnestiu, tie mohla udeliť len vláda a vláda Slovenskej republiky pri udeľovaní oboch amnestií bola jednomyseľná. Prešli rokovaním vlády, boli publikované, zverejnené tak, ako boli.

Je možné spätne desať rokov od skutku a sedem rokov od amnestie rušiť ju? Amnestia je predsa verejné dobro. Ak bola udelená amnestia, má to niekoľko dôsledkov. Prvý, že zanikla trestnosť. Ako chcete obnoviť trestnosť? Hovoríte v mene európskych zákonov, ale tie všetky hovoria, ak raz trestnosť zanikne, žiadnym iným zákonom sa obnoviť nedá a žiaden súd nemôže prihliadať na zákony nové, ak medzičasom od skutku po rozhodnutie boli zákony v prospech veci priaznivejšie alebo rozhodnutia v prospech veci priaznivejšie. A vy si myslíte, že takýmto politickým aktom, ktorý tu chcete oktrojovať tomuto parlamentu, chcete obnoviť trestnosť v mene zákonnosti. To je hrubá nezákonnosť, to nemožno.

Ďalej hovoríte o tom, že treba zrušiť tri amnestie, a spomínate aj amnestiu z 8. decembra, pričom je to amnestia, ktorú mal udeliť Mikuláš Dzurinda a mal zrušiť predchádzajúce dve amnestie. Ale, vážení, tu si šliapete po jazyku. Nemôžete ju zrušiť, pretože ona neexistuje. Je v tomto smere nález Ústavného súdu pána JUDr. Šafárika, ktorý hovorí, že nejde o právny akt, ide o akt, neplatný akt, ktorý vykonala osoba k tomu nepríslušná. Pán Mikuláš Dzurinda ako osoba i ako predseda vlády nemohol amnestie zrušiť bez toho alebo nemohol zrušiť vôbec a nemohol ani sám rokovať bez toho, aby nemal splnomocnenie vlády. A pán Mikuláš Dzurinda to splnomocnenie vlády nemá dodnes. Maximálne, ak sa k téme vraciate, tak to otvára otázku pokusu Mikuláša Dzurindu o zneužitie právomoci verejného činiteľa, pretože bez oprávnenia sa pokúšal konať vo veci, na ktorú nemal ústavné ani procesné právomoci.

Ak cez ústavné mechanizmy alebo koaličné mechanizmy zaväzujú strany jedna druhú, tak tí z SDKÚ, ktorí budú hlasovať za toto, súčasne hlasujú aj za to, aby Mikuláš Dzurinda mohol byť obvinený zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, konkrétne v pokuse o udelenie amnestií bez ústavného oprávnenia a bez zodpovednosti iných štátnych orgánov. To sa jednoducho nedá.

Ďalej. Ústava predpokladá, že existuje delenie moci a existuje právny systém, ktorý predpokladá, kto čo robiť môže. Výkonná moc mala právo rozhodnúť o amnestii. Súdy mali povinnosť pri obvineniach rozhodovať podľa stavu platného v čase rozhodnutí. O zastavení konania a zániku trestnosti rozhodli na Slovensku súdy všetkých stupňov, t. j. okresný, krajský, najvyšší a ústavný. A vy dnes navrhujete vec, ktorá vo svete a v civilizovanej demokratickej krajine nemá obdobu, aby ústavným zákonom boli zrušené rozsudky súdov. Rozumiete tomu? Vytvárate precedens, pri ktorom, ak niekto získa tu 90 hlasov, tak bude môcť parlament sa rozhodnúť, že jeho rozvod nie je právoplatný, lebo tu sa prijme ústavný zákon, že ten rozsudok nie je právoplatný. Aký precedens to vytvárate? V mene práva pre právo. A v mene takejto nestability pre stabilitu. Veď je to blbosť! Ale ak ju chcete spáchať, je to vaša vec. Samozrejme, s vecnými, politickými dôsledkami. Tie dôsledky boli a budú i v našom konaní a sú i vo vašom konaní.

Pokiaľ ide o otázku, ktorá súvisí s tým, aké bolo rozhodovanie a čo všetko vláda musela brať do úvahy pred rozhodnutím amnestií, treba povedať, aký bol skutkový stav. A z toho sme vychádzať museli a na to sme reagovať museli. A reagovali sme nie podľa pocitov viny. Podľa pocitu zodpovednosti za osud tohto štátu, podľa pocitu zodpovednosti za vývoj demokratickosti a zákonnosti v tomto štáte. A teraz, keď si myslíte, že to bolo inak, som rád, že to viete, ako to bolo, pretože ja som mal prístup i ku skutočnostiam utajeným a nebyť tejto šance, nebudem môcť o nich nikdy hovoriť. Tú šancu ste mi dali, tak ju využívam a potom to komentujte, keď budete vedieť, o čom vlastne hovoríte. Keď budete vedieť o čom, lebo zatiaľ neviete o čom. Reagujete pocitovo, neracionálne, bez znalostí elementárnych vecí, ktoré sa udiali.

Samozrejme, že v politickom živote Slovenskej republiky bolo mnoho napätých životov a osudov. Boli sme v konflikte, ktorý bol medzi KDH a HZDS veľmi silným, o vznik Slovenskej republiky. KDH bolo veľmi výrazne proti, my sme boli za. Postavilo nás to do blokov, z ktorých dodnes nevieme poriadne vyjsť, pričom my sme sa šesť rokov úprimne snažili o to, aby sa táto tradícia prerušila. Boli spory, ktoré sa prenášali do ústavných orgánov, to bolo povedzme konanie prezidenta voči vláde. V roku 1993 počas návštevy pána Michala Kováča v Prahe požiadal prezidenta Českej republiky Václava Havla o pomoc pri príprave prevratu vo vláde na Slovensku. Havel mu tú pomoc prisľúbil a realizoval. Istý čas potom som bol informovaný o tom, že tieto kroky bežia.

Nezdá sa vám, pán Šimko? Je to pravda, historická pravda. Je mi jedno, čo si myslíte, lebo neviete, vy reagujete s pocitom, ja so znalosťou veci.

Pokiaľ ide o ďalšie otázky, ktoré sa rozvíjali na Slovensku, riešili sa medzinárodné vzťahy a potrebovali sme Slovensko v týchto medzinárodných vzťahoch umiestniť a zasa sme my boli protagonisti - KDH a HZDS. Aj v týchto otázkach medzinárodných vzťahov. A zasa ten tvrdý zápas sa prenášal ako súboj strán, pritom išlo o zásadné koncepčné veci osudu Slovenskej republiky. Do toho kdesi sa nám zamotal aj Michal Kováč, ktorý sa, súc zvolený za HZDS, postavil jednostranne na stranu kresťanských demokratov a robil politiku, ktorá zodpovedala im a prezentoval túto politiku, ktorá takto zodpovedala. Išiel do konfliktu s vládou, ktorý končil pádom mojej vlády a opätovným nástupom mojej vlády, s výnimkou toho polročného medziobdobia.

Samozrejme, že už v roku 1994 začali prenikať prvé správy z Nemeckej spolkovej republiky, že Michal Kováč je trestne stíhaný v Nemeckej spolkovej republike a je vydaný na neho zatykač. Vtedy, keď som počul prvú informáciu, som jej nevenoval pozornosť. V januári 1995 ma navštívili dôstojníci, ktorí riešili otázku spolupráce s Interpolom, a oznámili mi, že Michal Kováč mladší je v Nemeckej spolkovej republike trestne stíhaný pre trestné činy, boli uvedené skutkové podstaty, je vydaný na neho medzinárodný zatykač a ako sa majú správať, pretože nemecká služba pýta od nich informácie a žiada vydanie. Moja odpoveď bola v zmysle ústavy: Nemožno vydať občana Slovenskej republiky na stíhanie, spolupráca je možná aj tak, že Nemecká spolková republika nám pošle všetky doklady a uskutoční sa konanie na území Slovenskej republiky. Súčasne som požiadal ministra vnútra, aby vo veci konali a aby mi oznámili, aký je stav. Minister vnútra mi vtedy oznámil: Michal Kováč je podozrivý nielen z tohto, ale z niektorých ďalších trestných činov na území Slovenskej republiky, myslím tým Michala Kováča mladšieho, polícia vedie v tomto smere vyšetrovanie a je možné, že v druhej polovici roku 1995 bude toto vyšetrovanie skončené a Michal Kováč mladší môže byť aj väznený vo vyšetrovacej väzbe. Moja odpoveď bola: Skúmajte skutok, nesmiete vidieť, čie dieťa to je. Tak sa aj konalo. Vo veci konali príslušné orgány, konštatovali podozrenie v niekoľkých veciach. Vo veci konali orgány Nemeckej spolkovej republiky, ktoré žiadali, aby sa veci vyjasnili - a vychádzali najavo mnohé veci. A vyšetrovanie preukázalo kauzu Technopol v úplne inom svetle, ako ju pozná verejnosť.

Samozrejme, že Michal Kováč a spol. robili obchody, ktoré boli podozrivé. Jeden z týchto obchodov bol navrhnutý aj Technopolu, pričom referenti Technopolu ho zamietli, vedeli, že pôjde o nezákonný obchod, a tento obchod sa neuskutočnil. Po tomto rozhodnutí referentov sa stala vec v štáte, ktorá ovplyvnila ďalší chod veľmi výrazne. Bola uskutočnená devalvácia koruny česko-slovenskej. Technopol ako organizácia zahraničného obchodu z titulu devalvácie mal veľké straty a na vyrovnanie týchto strát potrebovali, aby z federálnych fondov prišli čo najskôr peniaze a mohli tieto straty sanovať. Preto o pomoc požiadali predsedu Federálneho zhromaždenia Michala Kováča staršieho. Michal Kováč starší navštívil generálneho riaditeľa Technopolu, je to zdokumentované, rokoval s ním, dohodli sa, že zabezpečí prenos týchto prostriedkov a súčasne sa zabezpečí, že Technopol urobí obchod s jeho synom podľa pravidiel určovaných jeho synom. To sa stalo, zdokumentované je a preukázané je. Na základe toho boli vyplatené peniaze, nebol dodaný tovar, obchod sa prejavil negatívne v Holandsku, a šetrilo sa všade inde. V priebehu šetrenia tejto kauzy sa ukazovali i ďalšie podozrenia z ďalších vecí, ktoré mohli priniesť a osvetliť pravdu, čo sa vlastne stalo. V tomto zmysle na prvopočiatku nebol Kováč mladší, bol jeho otec. Preto keď skúmate postoj otca ku kauze, bol podmienený a bol a vedel som, že je podmienený inými skutočnosťami. Nakoniec pán Kováč starší mi to vytkol, dal na mňa trestné stíhanie v tom období a trestné stíhanie skončilo, že mám pravdu.

Ďalej. Ak táto kauza bežala, potrebovali sme sa dopracovať k pravde o podozreniach z trestnej činnosti a iných podvodov okrem Technopolu, ktoré boli vtedy políciou Slovenskej republiky dokumentované. Súčasne v tom istom období, keď sme si mysleli, že je dostatok dôvodov, aby vstúpil prokurátor do veci a aby mohol byť braný Michal Kováč mladší na zodpovednosť, došlo k tomu, čo nazývame kauzou zavlečenie Kováča mladšieho do cudziny, ktorá tieto zámery do istej miery naštrbila.

Prečo by vláda, ktorá má v rukách nástroje, aby mohla riešiť väzobne na území Slovenska, umožnila, ak by sme sa chceli pomstiť otcovi, akýmkoľvek spôsobom únik jeho syna od tejto zodpovednosti? Syn bol v Rakúsku pol roka, samozrejme, že nie za ťažkých podmienok, pretože jeho pobyt hradil Leo Danihels a honoroval ho sumou 100-tisíc dolárov, sám mi to potvrdil, čo bol luxusný pobyt. Michal Kováč mal v Rakúsku slobodné podmienky pohybu s výnimkou tých troch dní, čo bol v zadržiavacej väzbe. Ja sám som s rakúskymi orgánmi rokoval o tom, že nechceme vyvážať svoje politické problémy, aby nám ho vrátili naspäť.

To, čo hovoril o spôsobe zavlečenia a dôkazoch, bolo trošku iné a preukazovali sa tam mnohé iné súvislosti potom na území Slovenskej republiky, že naraz sa nám začali strácať papiere a obvinenia, ktoré voči Michalovi Kováčovi smerovali. Zistilo sa, že nepríslušný policajt išiel do Technopolu, vyžiadal príslušné doklady a zlikvidoval ich. Odmena za to, podľa informácií, ktoré som mal vtedy od inšpekcie, mala byť potvrdená aj súdom, bola 800-tisíc Sk. Kto ich zaplatil? Vláda Slovenskej republiky a ja? Kto hľadal tú pravdu? Kto chcel spravodlivosť?

Naraz aj v tých veciach, v ktorých bolo obvinenie, sa začali veci strácať. A to, čo malo byť v jeseni, konanie o väzbe a slobode sa nekonalo, pretože prezident využil túto situáciu a svojho syna amnestoval. Tí, čo sa pamätáte, tak viete, že tú amnestiu synovi udelil na tento skutok, z ktorého sa potom odvíjalo všetko ostatné.

Aby to nebolo dosť, tak bola amnestia nielen na tento skutok, ale aj na ďalšie skutky a bola amnestia daná aj istému Kočnerovi, ktorý bol podozrivý zo spolupáchateľstva v tejto kauze. A keď sme vtedy vyhodnocovali, koľko je to peňazí, tak to bolo 280 mil. Sk. Nechcete rušiť tieto amnestie? Bolo to v poriadku? Veď ste spravodliví, hľadáte česť a právo.

Tam bola amnestia synovi - na meno, na skutky. Amnestia Kočnerovi bola zdôvodnená tým, že sa pôjde dobrovoľne vydať do Nemeckej spolkovej republiky, čo nikdy neurobil, úspešne podniká na Slovensku a sem-tam sa so svojím spolužiakom Ruskom naťahujú v rôznych kauzách ako protihráči dvoch strán. To trvá od toho obdobia.

Pokiaľ ide o otázky okolo kauzy Technopol a spol., pravda sa naplno nepreukázala, pretože vo vnútri Policajného zboru boli ľudia, ktorí strácali doklady a kde pre politické veci síce bola výmena ministra, ale nebolo možné pred verejnosťou pravdu obnažiť. Nie preto, že sme nechceli, pretože jednoducho niekto ten únik dokladov zariadil, takže z policajných spisov unikli. To sa stalo v období mojej vlády, ja som ministra bral na zodpovednosť, ale to bolo všetko, prišli noví ľudia na celé vedenie ministerstva, ale stav bol nevratný.

Pokiaľ išlo o otázky spojené s podozrením na zavlečenie a všetko, čo sa okolo toho uvádza, treba zase veci uviesť na správnu mieru a povedať tú pravdu, takú, aká bola. O tom, že Michal Kováč mladší bol zavlečený, som sa dozvedel od ministra vnútra v čase, keď prišiel za mnou, že jeho otec mu telefonoval, že Kováč bol zavlečený a že sa majú stretnúť o polnoci na hraniciach, čo sa stalo, a minister tam nebol sám. Po tomto stretnutí prišiel za mnou a informoval ma. Michal Kováč nám oznámil, že vedel, že jeho syn bude zavlečený, vedel o všetkom, že sa to pripravuje, a na ten čas, keď sa to pripravovalo, odišiel na Donovaly. Takisto zadokumentované v spisoch svedeckými výpoveďami ľudí, ktorí tam boli. Dokázané je to.

Takže, vážení, prečo prezident Slovenskej republiky, keď vedel, že sa pripravuje trestný čin, neoznámil trestný čin? Ja som o tom nevedel, on vedel. Prečo v situácii, keď vláda, aby nebolo podozrenie, že máme cez ochranku niečo proti nemu, vyčlenila do jeho osobnej dispozícii dôstojníkov ochrany ústavných činiteľov, tímu, čo ho mal v osobnej dispozícii, nedal pokyny na ochranu svojich rodinných príslušníkov? Mohol to urobiť, bolo to v súlade so zákonom a uzneseniami vlády, ktoré boli v tomto smere dispozitívne na prezidenta prenesené, len aby bol pokoj a nebolo podozrenie, že sa niečo robí. To sa stalo.

Druhá vec, ktorá potom po čase vyšla najavo, je, že v čase, keď mal Michal Kováč prekročiť slovensko-rakúske hranice, tesne pred tým boli vymenení dôstojníci na rakúskej strane, aj na colnej, aj pohraničnej správe. Na celý úsek cesty až do Rakúska bola uvalená mimoriadna akcia, celá bola pod kamerovými skúškami. Požiadal som rakúsku stranu, aby nám vydala dôkazy, ak má akékoľvek, ktoré by nám pomohli prípad objasniť. Rokoval som o tom s prezidentom Rakúska, kancelárom Rakúska - opätovne a opakovane - a požiadal som, aby táto správa a pravda bola obnažená. Nebola.

V takto rozbehnutej situácii, plnej emócií, bože, čo sa to stalo a kto ho zavliekol - a všetci si myslia, že to som hádam ja urobil z pomsty voči Kováčovi otcovi -, sa naraz objavilo meno utajeného svedka, ktorý mal vypovedať s tým, že to urobila Slovenská informačná služba a že tento utajený svedok oznamuje skutočnosti, ktoré verejnosť predtým nepoznala a na základe jeho výpovede bola urobená dominujúca a rozohraná situácia, že to bola Slovenská informačná služba a máme dôkaz. Vážení, aký dôkaz to bol? Oskára Fegyveresa k prezidentovi doniesol v kufri auta jeden z bratislavských advokátov. (Reakcia z pléna.)

V kufri auta, Ferinko, len vydržte, je to vaša hanba, nie moja hanba. A je všeličo, za čo sa budete musieť hanbiť, všeličo. (Reakcia z pléna.) Je to dokázané, procesnými úkonmi je dokázané, že to takto bolo, aj kto to robil a prečo to robil.

Na základe toho boli u prezidenta dané nejaké prísľuby. Zdá sa vám to legenda? Ale je to pravda dokázaná v spisoch, v tých, čo tajíte a nechcete, aby verejnosť poznala. Vo výpovediach ľudí, o ktorých nechcete, aby verejnosť poznala. A rozohrávate na základe utajenia ďalšiu špinavú hru.

Na základe toho bol rozhovor s Oskárom Fegyveresom. Oskár Fegyveres sa podujal, že bude vystupovať ako svedok. Urobil niekde nejaký úkon pre políciu, o ktorého obsahu som nevedel - a v podstate ani som veľmi o to nestál. Ale vzápätí Oskár Fegyveres dostáva milión šilingov, odchádza do Maďarskej republiky po istom stretnutí na slovenskej strane.

SMK s tým nemá nič, buďte spokojný, pán poslanec Bugár. Bola to vec KDH. (Ruch v sále.)

Odchádza do Maďarska, dostáva milión šilingov na pobyt, sám nepopiera, že peniaze zobral za pobyt. A vzápätí prezident republiky mu udeľuje doživotnú amnestiu na viacero skutkov. Čiže svedok utajený, svedok zaplatený, svedok amnestovaný má byť zárukou spravodlivého procesu. A keď toto zrušíte, tak ho znova obnovíte.

Samozrejme, že aj osud Oskára Fegyveresa v zahraničí bol veľmi zaujímavý. Nemohol vydržať v Maďarsku, v istom období pohrozil, že sa vráti na Slovensko a bude vypovedať - takisto dokázané v spisoch, ktoré utajujete -, že bude vypovedať a povie pravdu, ako to bolo a čo bolo, a zruší tú svoju pôvodnú výpoveď. Tak sa hľadal spôsob, kde ho sanovať, ako mu zaplatiť pobyt na ďalšie obdobie, bol tam s priateľskou, ktorá potom odišla, bola to zhodou okolností dcéra dôstojníka SIS a bývalého kádrového riaditeľa na ministerstve vnútra za socializmu. Tá potom tiež odišla. A hľadal sa spôsob, čo s ním robiť. Tak sa najprv hľadal spôsob, v ktorom štáte ho umiestniť. Tak preto tí funkcionári, ktorí boli z KDH a z Demokratickej únie zainteresovaní na jeho pobyte v zahraničí, dokonca sa rozhodli pre takú vec, že mu nájdu manželku vo Švédsku, len bola taká škaredá, že ju neprijal, ale tú Švédku mu doniesli, aby si ju zobral. (Reakcie z pléna.)

To nie sú rozprávky, to je všetko, všetko v spise, vážení. Ja hovorím to, čo v tom spise je, čo tajíte! A už prestaňte klamať a tváriť sa bohorovne, že vy ste tí, ktorí sú spravodlivosť! Vy ste tí, čo tieto svinstvá robili - nemyslím na osoby, ktoré tu sedíte, ale na tých spomedzi vás, ktorí ich robili.

Dokonca v tom prípade sa išlo ďalej, hľadal sa pobyt vo Švajčiarsku, že by dostal v niektorom z kantónov pobyt, údajne išiel do iného, ako mal. A keď sa vybavoval pobyt vo Švajčiarsku, tak sa odohrala jedna vec v Prahe, kde boli s ním aj zástupcovia KDH, aj Demokratickej únie, konkrétne tam vybavoval veci Milan Kňažko, a zástupcovia médií. A Ľuba Lesná vtedy nahrala s jeho dvomi priateľmi, Oskára Fegyveresa, rozhovor, pri ktorom obidvaja mali na kameru povedať, že budú zavraždení a že za ich vraždu som zodpovedný ja. To bolo nahraté a nahrávka zostala u Ľuby Lesnej schovaná. Je to takisto svedecky potvrdené a dokázané, že tak bolo.

Kto potreboval dôkaz, že zodpovedám za vraždu chorého človeka, o ktorom som nevedel, že existuje? Kto potreboval tento argument pre voľby? Samozrejme, tí dvaja, ktorí toto vyhlásenie urobili, sa potom vyľakali, a čo keď ich niekto zabije, aby ste mi v tých voľbách dali zabrať, nakoniec som to tiež nevylučoval, a priznali, že takéto vyhlásenie urobili. Dostali odo mňa ochranu a pomoc.

Keď sa rozhodovalo o amnestiách, okrem toho, že bol vylúčený spravodlivý proces cez zaplateného amnestovaného svedka, bolo vylúčené aj toto konanie, aby sme vôbec v tejto veci mohli konať, čo keď bude niekto z nich zavraždený len preto, aby sa získavali body proti nenávidenému Mečiarovi. Nakoniec na všetkých mítingoch KDH ste ma obviňovali z vraždy človeka Róberta Remiáša, o ktorom som ani nevedel, že taký človek žije. Dokonca kňaz na Námestí SNP hovoril, že vďačne odprevadí pána V. M. a I. L. do večnosti. Protest som urobil u arcibiskupa Sokola. To ste robili, takí ste boli - z politickej nenávisti.

Samozrejme, že ak sme brali do úvahy túto ďalšiu skutočnosť, tak sme museli hodnotiť aj iné súvislosti a skutky, ktoré v tomto procese boli. Otec Michala Kováča mladšieho ovplyvňoval úradné orgány na konanie. Prvý vyšetrovateľ, ktorý bol, bol u prezidenta, čo bolo obsahom rozhovoru, neviem, no viem, že po návrate domov oznámil okresnému prokurátorovi: Rob tak ako ja a za tri mesiace budeš generálny prokurátor aj minister vnútra. Vláda padne, bude prevrat. A ozaj, začal robiť tlačovky, prestal vyšetrovať, prokurátor oznámil tieto skutočnosti svojmu šéfovi a generálny prokurátor oznámil mne.

Ďalej začali zvláštne úkony medzi dôstojníkmi Slovenskej informačnej služby, kde povedzme Ján Čarnogurský chodil a sľuboval amnestiu všetkým, ktorí povedia, že to urobila SIS. Medzi príslušníkmi boli sľubované odmeny tým, ktorí povedia, že to bude SIS, a amnestia, že to bude Slovenská informačná služba. To sa z vašich radov robilo.

Samozrejme, záležalo nám aj na tom, aby sa obnažilo, odkiaľ išli peniaze na financovanie pobytu Oskára Fegyveresa v zahraničí, ktorého teraz pod iným menom zasa minister vnútra z KDH prijal do Policajného zboru. Bol som veľmi smutný, keď vo svedeckej výpovedi, vo svedeckej výpovedi pred orgánmi činnými v trestnom konaní Ján Čarnogurský povedal: Bolo to z peňazí Kresťanskodemokratického hnutia. Milan Kňažko oznámil: Bolo to z peňazí Demokratickej únie. Čiže dve strany financovali útek korunného svedka do zahraničia, marenie vyšetrovania v tom, že zdržiavali tohto svedka v zahraničí a že nemohli byť úkony vykonané, preto, aby získavali body pre politickú propagandu. Bol to váš šéf, ktorý to potvrdil, nie je to môj výmysel. Ste v tom až po uši. Iné strany chcete zakázať, ktoré sa trestných činov nedopúšťali, tu ste nejaké skutky podporovali a považujú to za preukázané, že ste to robili.

Pokiaľ ide o ďalšie otázky, ktoré súviseli s procesom, boli tam nepravdivé výpovede Michala Kováča, bol pokus o ovplyvnenie vyšetrovania. Bolo možné, a prečo by som to tajil, niekoľkí ľudia z HZDS sa na to tešili, keď nebude prezident, začať voči nemu okamžité konanie pre podozrenie z viacerých trestných skutkov aj v tejto kauze. Prečo sa tak dialo? Aký to malo zmysel? Mala vláda úmysel likvidovať samu seba? Každý vedel, že takáto kauza by sa proti vláde obrátila, bola proti tejto vláde zneužiteľná.

Takže bolo tu niekoľko momentov, ktoré sme pri udeľovaní tejto amnestie museli brať do úvahy. Prebrali sme kompetencie v deň odchodu Michala Kováča z funkcie. Odprevadil som ho v prezidentskom paláci, predtým sme mali rozhovor, ako prebehne odovzdanie, prebehlo poriadne. A na prvom rokovaní vlády som postavil pred vládu otázku: Je hriešny a chybný, ale bol prvý, budeme ho stíhať alebo veci odložíme? Vláda sa priklonila k názoru, ktorý v HZDS bol väčšinový, ale nebol 100-percentný, nestíhať. Zastaviť tento proces a odložiť. Neobnovovať toto bahno.

Druhá otázka, ktorá bola, vyšetrovací spis v kauze zavlečenia Michala Kováča mladšieho bol odložený s tým, že nie je realizovateľný. Vyšetrovali to traja vyšetrovatelia. Prvý bol z kauzy stiahnutý, druhý sa odovzdal sám, pán Vačok, tretí bol vymenovaný potom neutrálny. Jedinú chybu, čo som urobil, že som pred médiami zverejnil, kto bude vymenovaný, v čase, keď mi to minister vnútra povedal. Nie ja som to ovplyvnil, ale zverejnil som. Tam som urobil chybu. Mal som sa ďalej tváriť, že neviem, ale vedel som, povedal som to čestne. Bol tretí vyšetrovateľ, ktorý spis odložil.

Stála otázka, vy ste chceli procesy a vedeli sme, že budete robiť procesy: Ako v tejto kauze pokračovať ďalej? Je možný spravodlivý proces či nie je možný spravodlivý proces? Odpoveď bola: Spravodlivý proces v tejto kauze nie je možný. Je vylúčený. Toľko v tom bolo politických strán, toľko ústavných činiteľov, ktorí ho ovplyvňovali, že vlastne nie je riešiteľný. Bol druhý dôvod, prečo aj sme o amnestii rozhodli.

Tretí. Je preukázané, ktorá z osôb sa skutku dopustila, alebo či je podozrenie, že to bola Slovenská informačná služba? Podľa toho, čo bolo v spise, bolo vylúčené, že to bola Slovenská informačná služba. Tu v tom, čo máte ten materiál pred sebou, hovoríte o jednej výpovedi, ktorá akoby mala potvrdzovať túto vašu pravdu. Ide o výpoveď Jaroslava Svěchotu vo väznici, ktorý bol ťažko chorý na srdce, a podľa listu, ktorý z väznice poslal mne, všetkým poslancom nášho klubu, vtedajšieho, aj Generálnej prokuratúre, pravda, generálny prokurátor sa potom zatváril, že nevie, o čom je reč, kde nám napísal: "Som ťažko chorý, hovoria mi, ak toto poviem, pustia ma z väzby. Prepáčte, prosím, ja to poviem." Vy sa opierate o túto výpoveď, ja to považujem za svinstvo, a nie za výpoveď. Tam je naše hodnotenie rozdielne.

Pokiaľ ide o iné dôkazy, ktoré boli vykonané, ktoré by nám mali poslúžiť, neboli. Iného sa nebolo čoho chytiť. A tak sme stáli pred otázkou: Budeme riskovať, že vo volebnom období niekto zavraždí dvoch ľudí a obviní mňa osobne, že som za jeho smrťou? Veď ste ma obviňovali z toľkých svinstiev, že som to nestačil ani evidovať, čo všetko hovoríte a o čom to je. Bolo povedané dosť, niekde to musí skončiť.

Vláda Slovenskej republiky v súlade s ústavou rozhodla, že vec amnestuje a odkladá. Vy dnes chcete toto rozhodnutie zrušiť. Nie podľa práva, lebo podľa práva nemôžete. Nemôžete obnoviť trestnosť, nemôžete zrušiť uznesenia súdov, to je všetko kryté aj medzinárodnými zmluvami. Odvolávate sa tam na európske doklady alebo svetové doklady o únosoch, ale tie doklady hovoria o dvoch veciach. Jedno je únos a jedno je zavlečenie. Unášať môžete dieťa a toho, kto nie je spôsobilý na právne úkony.

Nechcem rozoberať všetky veci okolo drobností Kováča mladšieho. Napríklad je tam stále otázka, či bolo auto SIS pri dome Michala Kováča mladšieho, alebo nebolo. Bolo. Ale prečo? Do domu Michala Kováča mladšieho večer prišiel Chylo-Pták, medzinárodne hľadaný pre viacero trestných činov, občan Slovenskej republiky. Slovenská informačná služba dostala informáciu, Chylo-Pták je u Michala Kováča mladšieho. Mala predtým informáciu o dôvernom vzťahu Michala Kováča mladšieho a Chyla-Ptáka a ich stretnutiach. Dokonca jedno stretnutie mali v istom "bordeli" vo Švajčiarsku, kde za prítomnosti päť ľudí sa rozoberalo, ako riešiť situáciu na Slovensku, a predpokladám, že len s humorom Michal Kováč mladší požiadal Chyla-Ptáka, aby zohnal buď strelca, alebo zbraň, lebo s tým predsedom vlády sa nedá. Dokázané.

SIS-ka o týchto veciach vedela, Chylo-Pták im unikol. Kováč mladší potvrdil, že bol u neho, ako prišiel a prečo prišiel a ako unikol, prečo tam bol vôbec - neviem. To sa nikdy nepotvrdilo, ale bolo. Tento skutok bol. Keď sme zobrali všetko do úvahy, že od samého začiatku vlastne táto kauza bola vnímaná ako nový útok na vládu a pokus destabilizovať vládu z iných dôvodov, skutkom, ktorý s vládou nemal nič spoločné, okrem toho, že nám veľa rokov sťažil, no nie zásadným spôsobom, ale predsa len vo verejnej mienke áno, rozhodli sme tak, ako sme rozhodli. So znalosťou týchto faktov, s úvahou o týchto faktoch, o takto chápanom práve a o takto chápaných dôkazoch. Keby ste boli na mojom mieste a v mojej koži, rozmýšľajte, ako by ste rozhodli. Rozmýšľajte, nemyslím tým kresťanských demokratov, tí sú zo zásady iní a inde - a som rád, že sú iní.

Pokiaľ ide o otázky, ktoré súvisia s poskytnutou amnestiou na neplatnosť referenda. V konaní, ktoré prebiehalo o integráciu do NATO, bolo Slovensko najmladším zo štyroch členov, boli prijaté medzinárodné úzy, podľa ktorých sa vo všetkých veciach voči Slovensku postupovalo rovnako ako voči Českej republike. Keď sa pripravovalo začlenenie do NATO, prvý raz bola úvaha, že sa nebude voči Slovensku postupovať rovnako ako voči Českej republike. Odôvodnenie bolo: nejasnosť politického postoja a záujmov o integráciu na strane slovenskej. Zabezpečili sme a bolo vyriešené, že armáda bola pripravená, právne normy boli pripravené, technické podmienky integrácie boli pripravené a vysoko hodnotené štábom NATO. Nevedeli sme zabezpečiť - u občanov áno, vtedy najväčšie percento Slovákov podporovalo NATO, to bolo, tuším, 58 % -, nevedeli sme zabezpečiť dohodu politických subjektov o tom, že do NATO chcú.

A vtedy zasa iniciatíva vyšla od kresťanských demokratov, veľmi vtipná, ako projekt som to hodnotil dobre, ktorí v čase rozhodovania povedali, sme za NATO, ale až vtedy, keď nebude Mečiar predsedom vlády. To bolo o dva roky po madridskom sneme. A s touto témou sa chodilo po celej Európe. S touto témou ste boli v Nemeckej spolkovej republike, boli ste s touto témou u toho, ktorý zodpovedal za bezpečnostné otázky, u kancelára, boli ste u Rity Süsmuthovej, v tomto smere prebiehali rokovania s ambasádami v Prahe, vedel som o nich, že tam chodíte a koho kontaktujete, skade, to je nezaujímavé, čo sa tam deje. O týchto veciach som vedel.

A dostali sme sa do situácie, keď Slovenská republika prezentovala záujem o NATO, ale v nerovnakom čase. Vtedy nás pochytil nápad, priznávam dnes, že nápad nie zlý a na realizáciu nešťastný, že keď máme 58-percentnú podporu do NATO, poďme urobiť referendum, a keď sa preukáže občianska podpora NATO, že získame mimoriadne silný argument pre vládu Spojených štátov amerických a pre presvedčenie americkej ministerky zahraničných vecí pani Albrightovej, česko-slovenskej občianky, že záujem o NATO na Slovensku je úprimný.

Bolo rozhodnuté, že referendum vládna koalícia urobí, ale pri formulovaní otázok sa prejavil záujem aj SNS, aj ZRS, ktorý do obsahu otázok vložil dve vety, to bola tá o atómových zbraniach, prítomnosti cudzích vojsk na území Slovenska, ktoré vlastne spochybňovali, či s takto formulovanými otázkami referendum bude platné. Ešte vtedy som bol presvedčený, že dokážem svojou iniciatívou a podporou ľudí referendum zvládnuť a prejde. Ale neboli by to naši kamaráti, keby nedali prezidentovi štvrtú otázku, a to otázku o tom, či má byť prezident Slovenskej republiky volený priamo, alebo nie. Nemali sme nič proti otázke, len sme žiadali, aby prezident do jedného referenda nedával štyri otázky, ale vytvoril dve referendá - jedno o tých troch a druhé o otázke priamej voliteľnosti prezidenta.

Mali sme záujem pôsobiť ústavne, a tak namiesto efektívneho času na kampaň sme sa trápili na ústavných súdoch, ktoré v podstate niekoľko dní pred tlačou otázky dali stanovisko, že takéto spájanie referenda nie je možné. Ak sme mali stanovisko Ústavného súdu, vo vláde bolo rozhodnuté, že bude referendum s tromi otázkami, štvrtá otázka nebude jeho súčasťou a žiadali sme prezidenta, aby urobil referendum o samostatnej otázke voľby prezidenta, že ho vďačne vykonáme. Bolo to rozhodnuté vo vláde. Gusto Krajči vtedy urobil gesto, možno zbytočné, že sa postavil pred kamery a povedal, ja beriem osobnú zodpovednosť. Nie, boli sme všetci za to, čo sme hlasovali, nebol to Gusto Krajči.

Referendum prebehlo tak, že bolo neúspešné, skončilo v podstate fiaskom, vnútropolitickým i medzinárodnopolitickým. Namiesto jednoznačného postoja k NATO sme utŕžili hanbu. Keď sa ma dnes pýtate, aké bolo asi moje hodnotenie situácie vtedy, vedel som, že váš predseda nechce NATO za žiadnu cenu. Vedel som, že to neurobí priamo. Vedel som, že to ide z vášho štábu, že vy potrebujete zapliesť konflikt do toho, ktorý mi neumožní túto vec rozhodnúť. Nakoniec to sa historicky potvrdilo. Veď to bol váš predseda, ktorý organizoval iné referendum a podpisové akcie proti NATO, aby prijaté nebolo. To ste robili celý čas ako dvojtvárnu politiku: jednu ústretovú, že áno. Áno, ale nie. To vždy tak bolo, kopa rokov, že sa formálne prezentovalo, že za a že proti.

Ďalej. V referende vznikla veľmi zaujímavá situácia v tom, že sa objavila výzva predsedov opozičných strán, ktorá oznamovala verejnosti a vyzývala organizátorov na miestnej úrovni, aby referendum neorganizovali. Dal som analyzovať odborníkom na právnu problematiku a na prokuratúru, či táto výzva môže zakladať trestné stíhanie pre týchto činiteľov. Oznámili mi, že áno.

Ďalej. Niekoľko starostov a primátorov uposlúchlo túto výzvu a buď nekonali referendum vôbec, alebo začali s niekoľkohodinovým oneskorením, odmietli publikovať otázky a podobne. Na moju otázku, či to zakladá trestnú zodpovednosť, mi prokuratúra odpovedala áno.

A zase sme stáli pred otázkou, keby bola spochybnená demokracia na Slovensku - čo mám robiť? A nielen ja, ale celá vláda. Budeme stíhať predsedov všetkých opozičných strán v mesiaci apríl, keď voľby boli v septembri? Koho by som presvedčil, že toto myslíme, s tou demokraciou, úspešne? Vytvorili ste zápletku, ktorá bola pre mňa banánovou šupkou, ale riešil som ju tak, že nikto stíhaný nebol, vec sa odložila ako celok ad acta a vo veci sa nekonalo. To je rozdiel povedzme medzi našou politikou a vašou politikou, keď za mojej vlády, ktorá mala byť podľa vás diktatúrou, stíhaný nebol žiaden funkcionár politických strán, keď ste prišli k moci, väčšie množstvo. Tam sme rozdielni a bude to takto stále, že budeme rozdielni.

Preto vláda Slovenskej republiky s plnou zodpovednosťou rozhodla o tom, že aj tento skutok bude amnestovaný, nebudeme sa k nemu vracať, že viacej v ňom bol politický zápas ako pokus o porušenie práva, a preto nebude z tohto politického zápasu vyrábať trestnú kauzu. Čo sa stalo zlé. To nebola kauza Gusta Krajčiho a proti Gustovi Krajčimu. To bola kauza, v ktorej sme omilosťovali všetkých, čo porušili zákon a dopustili sa podozrení z trestného činu marenia referenda, ktorý je totožný so skutkom marenia volieb. Vy ste si to zrejme nikdy nevážili a mysleli ste si, že Gusta Krajčiho podhodíte verejnosti, tak ako ste ho podhodili v tom, že bol obvinený z nejakých trestných činov nepriameho úplatkárstva, ktoré sa nestali. Ale trvalo šesť rokov, kým tú pravdu dokázal. Dnes sme každý inde, ale vraciam sa k histórii a história vtedy bola takáto.

Takže, dámy a páni, keď hovoríte o morálke, o cti a komu sme amnestiu dávali, riešili sme tieto súvislosti aj tieto vzťahy. Mali sme možnosť ísť do konfrontácie politiky cez políciu, ale mali sme povedať, nech sa to vyrieši vo voľbách politickým rozhodnutím, aj keď sme si boli plne vedomí - a dúfam, že za toľko skúseného ma považujete -, že celú kauzu bude možné politicky zneužiť proti strane a rozohrať na nej fantastickú mediálnu hru. To sme vedeli. Nakoniec bez ohľadu na to, že amnestia bola, keď ste prišli k moci, vyšetrovanie prebiehalo. Zadržiavanie ľudí prebiehalo.

Keď hovoríte o tom, komu sa robila krivda, koho z vás som kedy prenasledoval, ale na Zelený štvrtok ste nechali aj výbušniny použiť proti mne, aj odvliecť do Bratislavy, aj nútiť k výpovediam, ktoré boli v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky - a boli to ľudia, ktorí vyšli znútra KDH na tieto funkcie. To neboli ľudia, ktorí by prišli z kozmu. Čiže tu nás už skutky preverili, kto sme čí a kto sme akí.

Pokiaľ ide o otázky, ktoré súvisia s politickou časťou tejto kauzy. Doteraz sa slovenská politická scéna nevyprofilovala jasne na hranici na tábory, na skupiny alebo na smerovania. Naša pozícia je šesť rokov taká, že hľadáme partnerstvo, hľadáme dohody, nevyvolávame politické konflikty a nedorozumenia, snažíme sa veci viacej vyrokovať ako vykonfrontovať. Pre nás taký jazýček postojov k spravodlivosti, k právu, ale aj k predpokladu partnerstva je táto kauza.

Samozrejme, že reagujeme na výzvu, ktorú jeden čas urobil pán poslanec Hrušovský a predseda tohto parlamentu, keď povedal: S HZDS žiadne rokovania. Prijímame túto vašu výzvu. S KDH žiadne rokovania. Nemáte zmysel a cit pre spravodlivosť, česť a právo. Keď sa obnoví, príďte. Nemáme záujem. Aj tam, kde boli predpokladané koalície a dohody, nebudeme uzatvárať. Takisto nebudeme uzatvárať dohody s tými stranami, ktoré s vami budú v koalícii. A to ani v Nitre nie. (Reakcie z pléna.)

Takže pre nás je táto otázka vaším dnešným postojom zjednodušená a pre nás je aj mierou výberu ďalších partnerov podľa toho, ako sa v tejto kauze zachovajú. Politickú scénu Slovenska to niekde pohne. Pohne ju to k tomu, že ju to znovu rozdelí. Ja som myslel, že nás to bude deliť v dobre a v tom, čo dobré chceme. Delí nás to znovu v zle, v intrige, vo falošnosti, spravodajských hrách, ktoré sa do politiky zanášajú.

Pokiaľ ide o tieto kroky a rozhodnutia, ktoré v budúcnosti budú urobené alebo v tomto parlamente budú urobené, nemožno meniť ústavu a nemožno mať zákon v rozpore s ústavou. Nemožno jedným popierať druhé. Nemožno hovoriť o konaní podľa práva ako o konaní proti právu a nemožno hovoriť o morálke tam, kde nemorálnosti bolo veľmi veľa.

Dámy a páni, ozrejmil som niekoľko zo skutočností, ktoré v reťazení tejto kauzy boli, ešte ich je viac, ešte je stále niečo v zálohe. Každá jedna z vecí, o ktorej som hovoril, je procesne vyšetrovateľmi preukázaná. Každá jedna! V tom je bieda tohto parlamentu, že prístup nemáte, ale hlasujete. Odsudzujete nás, vyberáte si ľudí, ktorí sú vinní, a publikujete, kde môžete. Hovoríte o náprave chýb komunistov. Ste horší ako oni. Toto už komunisti po roku 1970 nerobili a vtedy som bol trestne stíhaný tiež. Ale už toto sa nerobí.

Takže ak sa dnes chcete vrátiť k týmto metódam a naplniť tento odkaz, tak vždy bolo, takí ste. Sme iní a som rád, že patrím k tejto inej skupine.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)