P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalší do rozpravy je prihlásený pán poslanec Žiak. Nech sa páči, pán poslanec.

R. Žiak, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán premiér, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, nevybral som si asi tú ľahšiu cestu, nezaradil som sa do toho hlavného prúdu, ako sa hovorí "main stream", a budem skôr kritizovať text európskej ústavy, nie ho chváliť. Chcem byť otvorený a nebol by som rád, keby odzneli podobné pripomienky, aké už tu boli, že ten, kto kritizuje text európskej ústavy, je proti Európe alebo proti členstvu Slovenska v Európskej únii. Ja si myslím, že tí, čo ma poznajú, vedia, že som vždy obhajoval členstvo Slovenska v Európskej únii. Mal som tú česť pôsobiť v Európskom parlamente ako pozorovateľ, potom ako poslanec. Pracoval som vo frakcii Únia Európy národov, kde som bol podpredseda. A mal som tú česť aj na prvej schôdzi Európskeho parlamentu po rozšírení v máji minulého roku vystúpiť a nie náhodou k téme európska ústava. Chcem zostať verný týmto svojim názorom a v tomto duchu vystúpim aj dnes.

Dovoľte mi na úvod môjho vystúpenia k ratifikácii Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu vrátiť sa do minulosti. Všetko sa začalo už kedysi v 90. rokoch, keď zo strany federalistov sa začalo ozývať volanie po ústave. To, o čom pred 15 rokmi aj najväčší prívrženci idey európskeho superštátu len rojčili a neodvážili sa o tom hovoriť, bolo odrazu na stole. Zásadný posun od voľnej hospodárskej únie k menovej a politickej únii, ktorá má už svoju hymnu, zástavu a štátny znak, parlament, súd, spoločné právo a menu, teda celkom logicky priviedlo zástancov európskej federácie na myšlienku ústavy.

Na záver belgického predsedníctva bola na európskom samite, ktorý sa konal 15. decembra 2001, schválená Laekenská deklarácia, ktorou sa vytvoril tzv. Európsky konvent, skladajúci sa zo zástupcov národných vlád a parlamentov, predstaviteľ Európskej komisie a Európskeho parlamentu. Úlohou tohto Konventu malo byť vypracovanie konečného dokumentu, nie však ústavy, dokumentu, ktorý zhrnie existujúce rozličné názory, prípadne sformuluje odporúčania, pokiaľ sa v niektorých otázkach dosiahne konsenzus. Rokovania Konventu boli rozdelené do troch fáz: počúvania, analýz a písania draftov. Tá posledná fáza bola pritom kľúčová. Delegáti mali napríklad k prvým 16 článkom vyše 1 000 pozmeňujúcich návrhov, ktoré si predseda Konventu Valéry Giscard d´ Estaing osvojoval metódou tzv. pasívneho konsenzu. O návrhoch sa nikdy nehlasovalo. Prítomnosť konsenzu oznamovalo Giscardovo prezídium a veľmi často sa pritom nerešpektoval názor väčšiny, napríklad keď 18 štátov nechcelo prezidenta Rady a žiadali rovnoprávnych komisárov. Valéry Giscard d´ Estaing dobre vedel, že ústava nesmie obsahovať nič, čo by neprijala európska štátnická elita, to znamená silná päťka - Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Španielsko a Taliansko -, pretože tá rozhodovala o konečnej podobe textu, preto konal, dá sa povedať, proti Konventu. To, čo z Konventu vyšlo, je istým spôsobom podvod. Dokument totiž neodráža rozličné existujúce názory a záujmy národných štátov, ale má len jeden rukopis a to rukopis pána Giscarda d´ Estainga.

Aká je vlastne legitimita inštitúcie Európskej únie? Obsah úvodného článku Ústavnej zmluvy hovorí, že tento dokument vzniká ako reflexia vôle občanov. Potvrdením tejto vôle občanov by malo byť uskutočnenie referenda vo všetkých členských štátoch Únie, čo by určite zohralo zásadnú úlohu pri kreovaní legitimity Ústavnej zmluvy, ako aj samotnej formy Únie. Je však naivné predpokladať, že 450 mil. Európanov bude rozumieť absolútne zmätočnému 250-stránkovému textu, ktorý obsahuje 465 článkov rozdelených do štyroch častí plus 5 osobitných protokolov a 3 deklarácie.

Osobne si myslím, že európska ústava zakladá európsky superštát a európsky supernárod. Obsahuje články, v ktorých je napísané, že právo Európskej únie je nadradené národnému právu bez ohľadu na národné ústavy. Je tu článok, ktorý dáva Európskej únii právnu subjektivitu. Neviem, či som v príhovore pána ministra dobre rozumel, keď povedal, že Európska únia nemá právnu subjektivitu. Je v ústave čl. I-7, ktorý jednou vetou potvrdzuje to, čo hovorím ja. Dochádza k významnej strate prvkov štátnej suverenity jednotlivých krajín a posilneniu centrálnej bruselskej úrovne Európskej únie.

Významnou zmenou je aj vznik nových funkcií, a to európskeho prezidenta a európskeho ministra zahraničných vecí. Ich vznik bude takisto znamenať personálne a mocenské posilnenie centra Európskej únie, ktorá bude mať subjektivitu nielen dovnútra, ale svoje dôsledky to bude mať aj navonok. Bude mať právomoc uzatvárať medzinárodné zmluvy. Tieto zmluvy budú schvaľované kvalifikovanou väčšinou, takže to môže znamenať, vážení priatelia, že pre Slovensko bude záväzná aj medzinárodná zmluva, s ktorou nebude súhlasiť ani jeden z vás poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.

Ďalej prijatím zmluvy dochádza k rozsiahlej strate práva veta. Rozšírenie hlasovania kvalifikovanou väčšinou na také citlivé oblasti, ako sú polícia, trestná zodpovednosť, azyl, migrácia, sociálne poistenie, intelektuálne vlastníctvo, energetika, kultúra, civilná ochrana, niektoré aspekty zdanenia právnických osôb, iniciatívy európskeho ministerstva zahraničných vecí a podobne.

Predložený návrh európskej ústavy je svojou úrovňou i spôsobom spracovania skôr politickým dokumentom ako legislatívno-právnym aktom, akým by ústava mala byť. Trpí viacerými vážnymi legislatívnotechnickými nedostatkami, legislatívnymi medzerami či naopak, duplicitnými úpravami a roztrieštenosťou.

Aký je vzťah Ústavy Európskej únie a Ústavy Slovenskej republiky? Toto je, myslím, veľmi vážna otázka, pretože podľa čl. 7 ods. 2 Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou alebo na jej základe previesť výkon časti svojich práv na Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Právne záväzným aktom Európskej únie v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky treba rozumieť nielen európsky zákon, ale i nariadenie, ako je rozhodnutie Európskej komisie, Súdneho dvora a podobne. Vyvstávajú tým problémy, ktoré si v prípade prijatia Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu následne vyžadujú zásadné zmeny v Ústave Slovenskej republiky.

Je pritom z mnohých dôvodov sporné ustanoviť prednosť legislatívy Európskej únie vo všetkých veciach, ktoré upravuje, pred Ústavou a zákonmi Slovenskej republiky.

Na tomto mieste treba zdôrazniť, že podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky povinnosti možno ukladať okrem zákona Slovenskej republiky a nariadenia vlády Slovenskej republiky aj medzinárodnou zmluvou.

Článok 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky upravuje prednosť aktov Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky, ale nie pred Ústavou a ústavnými zákonmi Slovenskej republiky. Prijatie Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu si však vyžiada úpravu slovenskej ústavy tak, že Ústavná zmluva Európskej únie bude mať prednosť aj pred Ústavou a ústavnými zákonmi Slovenskej republiky.

Z čl. 52 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že niektoré základné ľudské práva a slobody sa priznávajú len štátnym občanom Slovenskej republiky. Rad z nich bude však treba priznať aj ostatným občanom Európskej únie.

Podľa čl. 56 Ústavy Slovenskej republiky Národná banka Slovenska je nezávislá, ale najmä v menových veciach bude Národná banka Slovenska súčasťou európskeho systému centrálnych bánk, ktorý podlieha orgánom Európskej centrálnej banky.

Podľa čl. 72 Ústavy Slovenskej republiky Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. To umožňuje výklad, že nikto iný nemôže prijať Ústavu a zákony nielen Slovenskej republiky, ale ani ústavu a zákony platné v Slovenskej republike.

Treba taktiež vyriešiť, či Slovenskú republiku bude v Európskej rade zastupovať prezident Slovenskej republiky alebo predseda vlády, ktorý po novelizácii Ústavy Slovenskej republiky má niektoré oprávnenia charakteristické skôr pre šéfa vlády kancelárskeho typu.

Vážené dámy, vážení páni, nemôžem podporiť text európskej ústavy, ktorý je v zásadnom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Z dôvodov, o ktorých som hovoril, týkajúcich sa procesu prípravy a schvaľovania textu európskej ústavy, jej formy i obsahu, presvedčený, že prinesie nielen malým štátom Európskej únie, akým je aj Slovensko, ale všetkým občanom Európskej únie len problémy, budem hlasovať proti jej ratifikácii.

Ďakujem za pozornosť.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Opaterný.

B. Opaterný, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy a páni, nech si už o euroústave a súčasnom stave Európskej únie myslíme čokoľvek, najprv treba odpovedať na zásadnú otázku: Akým spôsobom sa má na Slovensku rozhodnúť o ratifikovaní alebo o neratifikovaní európskej ústavy? Odpoveď na túto otázku by nemala byť určená tým, čo si myslíme o Európskej únii, ale tým, čo o tejto situácii hovorí platná Ústava Slovenskej republiky. A tá hovorí jasne. Referendom sa potvrdí ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi. Je to v čl. 93 ods. 1. Ak je to tak, potom rozhodnutie o euroústave neprináleží parlamentu, ale občanom Slovenska v referende. Sú politici, ktorí tvrdia, že o vstupe Slovenka do Únie rozhodli občania v referende pred rokom, hoci to vôbec nie je pravda. Ústava takúto možnosť občanom ani nedáva. Zverila ju najmenej 90 poslancom parlamentu, ktorí vstup do Únie aj schválili.

Čo teda hovorí euroústava o vzťahu Únie a jednotlivých členských štátov? V čl. I-5 sa hovorí, na prvý pohľad neutrálne, že: "Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred ústavou, ako aj ich národnú identitu obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv. Rešpektuje ich základné štátne funkcie, najmä zabezpečovanie územnej celistvosti štátu, udržiavanie verejného poriadku a zabezpečovanie národnej bezpečnosti." Koniec citátu.

Všimnime si, že Únia ctí národnú identitu. Národnú, ale nie štátnu. Porovnajme si to s inými ústavami. Ak sa pozrieme na obdobné ustanovenie, v ústave takej federácie, akou v posledných 24 rokoch svojej existencie bolo Česko-Slovensko, zistíme, že čl. 1 ods. 2 Ústavného zákona o česko-slovenskej federácii hovoril vo svojom poslednom platnom znení toto: "Základom ČSFR je dobrovoľný zväzok rovnoprávnych národných štátov českého a slovenského národa založený na práve na sebaurčenie každého z nich." Z toho úplne jasne plynie, že Česká a Slovenská republika mali v česko-slovenskej ústave väčšiu mieru autonómie než v Ústave Európskej únie.

Záruky jednoduchej tzv. národnej identity v Ústave Európskej únie, a nie rovnoprávnosti národných štátov sú, ako je z tohto citátu zjavné, slabšie než záruky, ktoré obvykle poskytuje federálny celok svojim jednotlivým štátom či republikám. Uvedomujú si tento fakt občania? Vysvetlil im to niekto a pokladajú to za správne?

Problém je aj v druhej vete citátu z Ústavy Európskej únie. Rešpekt iba niektorým funkciám štátu, síce tzv. základným, ale fakticky obmedzeným viac-menej len na verejný poriadok, zvýrazňuje podstatný rozdiel medzi onou velebenou národnou, čiže jazykovou, folklórnou, kultúrnou, prípadne inou identitou členských štátov Európskej únie, ktorá Ústavou EÚ garantovaná je, a medzi plnohodnotnou suverenitou štátu založenou takými inštitútmi, ako napríklad jeho právom na sebaurčenie. Aj z tohto je zjavné, že ústava štátu Európska únia je omnoho bližšie ústave unitárneho štátu, akým je napríklad Francúzsko, než ústave štátu federálneho, akým bolo bývalé Česko-Slovensko.

Prvý článok ústavy sa tým však nekončí. Pokračuje odsekom 2 v tomto znení: "Podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú z ústavy." Podobné ustanovenie vyzeralo v česko-slovenskej ústave takto: "Obe republiky rešpektujú navzájom svoju suverenitu i suverenitu ČSFR. Rovnako ČSFR rešpektuje suverenitu národných štátov." Ako vidíme, Ústava EÚ samotným svojím textom, nie politicky, vynucuje lojalitu členských štátov. Nič také si nedovolila ani naša federálna ústava.

V čl. I-5 sa hovorí, že: "Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z ústavy alebo z aktov inštitúcií Únie. Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Únie." Z tohto textu plynie, že Únia analogické povinnosti voči svojim členským štátom nemá.

Povinná lojalita a bezvýhradná oddanosť členských krajín Únii je zdôraznená i v oblasti zahraničnej politiky, a to v čl. I-16 ods. 2: "Členské štáty podporujú aktívne a bezvýhradne spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Únie v duchu lojálnosti a vzájomnej solidarity a rešpektujú konanie Únie v tejto oblasti. Zdrží sa konania, ktoré je v rozpore so záujmami Únie alebo ktoré by mohlo narušiť jej efektívnosť." Takéto povinnosti členských štátov Únie určite neprekvapujú zástancov Európskej únie. V unitárnych či federálnych štátoch všade na svete totiž robí zahraničnú politiku len nadradený celok, a nie jeho súčasti. Preto existuje zahraničná politika Spojených štátov amerických, a nie Kalifornie. Preto existuje zahraničná politika Nemecka, a nie Saska. Tieto časti unitárnych či federálnych štátov vždy majú spoločnú zahraničnú politiku. Slovensko, Írsko, Portugalsko alebo Fínsko ju zatiaľ spoločnú nemajú, ale Ústavou Európskej únie ju mať budú.

Teraz sa pozrime na Ústavu Slovenskej republiky. Článok 7 ods. 2 konkrétne hovorí o tom, že Slovenská republika môže preniesť výkon svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu na základe ratifikovanej a vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, pričom podľa čl. 84 ods. 4 je na vyslovenie súhlasu s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 potrebný súhlas najmenej 90 poslancov. Podľa dôvodovej správy účelom prijatia čl. 7 ods. 2 ústavy bolo to, aby ústavný text umožňoval Slovenskej republike vstup do niektorej z voľnejších foriem združovania štátov, napríklad do Európskej únie, ktorá nevystupuje ako subjekt medzinárodného práva, a teda nemala vtedy právnu subjektivitu. Pre prípad, keby Slovensko chcelo vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi, teda do štátneho útvaru s prezentovanou vlastnou právnou subjektivitou, slúžila úprava čl. 7 ods. 1 ústavy, môže sa tak stať na základe ústavného zákona, ktorý sa potvrdí referendom.

So situáciou, ktorej sme dnes svedkami, naša ústava jednoducho nepočíta. Nehovorí, čo robiť, keď sa jednotlivé štáty vrátane Slovenska rozhodnú Úniu zmeniť na Úniu s právnou subjektivitou a suverenitou. Ale tam, kde ústava mlčí, by mal nastúpiť zdravý rozum a na takúto zásadnú premenu Únie by mali politici dostať od občanov mandát. Udeliť ho možno vo voľbách alebo v referende. Lebo pre koho, ak nie pre občanov členských štátov Únie, má vlastne Únia byť? A komu, ak nie im, má slúžiť? Určite nielen politikom a expertom. Únia má byť pre ľudí, a preto by tiež o jej podobe mali rozhodovať ľudia. Vláda však rozhodla, že na ratifikáciu euroústavy stačí súhlas Národnej rady Slovenskej republiky.

Európska únia bude mať v prípade platnosti euroústavy všetky dôležité črty štátneho zväzku. V ktorej fáze európskej integrácie by sa referendum na základe článku o vstupe do štátneho zväzku malo konať, ak nie teraz? Ak niekto tvrdí, že po schválení euroústavy nevzniká štátny zväzok, čo teda ešte musí mať Európska únia, aby bola štátom? Argument, že už sme rozhodli v referende, neobstojí.

V roku 2003 sa schvaľovala Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii, nepotvrdzoval sa ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi. Primeraným argumentom nie je ani tradične nízka účasť v našich referendách, lebo to sa dá jednoducho ošetriť zákonom. Pritom niet žiadneho dôvodu sa ponáhľať. Na ratifikáciu euroústavy bolo stanovené obdobie dvoch rokov. Dvojročná lehota nebola určená z dôvodu, že by sa to nedalo stihnúť aj rýchlejšie, ale preto, aby bol vytvorený dostatočný čas na zodpovedné rozhodnutie o dokumente, ktorý zásadným spôsobom vplyvní budúcnosť Únie i všetkých krajín, ktoré ju tvoria. Ide totiž o osudové rozhodnutie, ktorým sa európska integrácia posunie do štádia, v ktorom už EÚ bude mať všetky dôležité znaky štátneho zväzku. Aj práve z tohto dôvodu sa v mnohých krajinách rozhodli uskutočniť o euroústave referendá. Ak majú občania rozhodnúť, je správne, aby rozhodovali s plným vedomím toho, čo schvaľujú. Dva roky na ratifikáciu euroústavy však nemajú význam iba pre tie krajiny, v ktorých sa bude konať referendum. Aj v tých ostatných sa tým vytvára priestor na informovanie občanov, aby im bolo známe, o čom ich zástupcovia v parlamentoch rozhodujú.

Slovenská vláda napriek mimoriadne nízkej informovanosti občanov o obsahu euroústavy tento aspekt problému ignoruje. Informovanosť občanov sa má údajne dosiahnuť prostredníctvom kampane, ktorú vraj pripravuje vláda. Takže vládna propaganda namiesto verejnej diskusie? Tento letáčik, ktorý občania v posledných dňoch dostávajú do schránok vo formáte A₄, má byť informovanie občanov? Alebo bude kampaň až po schválení euroústavy? A načo bude kampaň o niečom, čo už je rozhodnuté? Prečo by kohokoľvek mala takáto kampaň zaujímať? Dodatočná vládna informačná kampaň o euroústave by bola len mrhaním peňazí. Ak nejaká kampaň mala mať účinok, mala prebehnúť pred tým, ako sa o veci rozhodne. A ak mala mať zmysel, mala by mať nejaký vplyv na to, ako sa o veci rozhodne. Iný postup je neúčinný a nepoctivý. Jediný spôsob, ako občanom priblížiť euroústavu, bola verejná diskusia o nej ešte pred jej schválením alebo neschválením, pretože aj o tom je demokracia. Verejná debata o tom, či treba alebo netreba euroústavu, je oveľa lepším a účinnejším spôsobom informovania verejnosti než propagandistická kampaň o už schválenom dokumente.

Ratifikačný proces nie sú preteky. Ak sa nenájde krajina, ktorá euroústavu zablokuje, cenou pre nás všetkých bude európsky superštát s ešte väčšou mierou centralizácie a rozsiahlejšími reguláciami. To, že tu dnes rozhodujeme o euroústave v podstate bez akejkoľvek verejnej diskusie, bez vysvetľovania, je obrovská chyba vlády. A obávam sa, že táto chyba sa Slovensku vypomstí. A ako to už býva, predovšetkým občanom.

Toľko k spôsobu schvaľovania tohto nepochybne závažného dokumentu.

A teraz sa pozrime bližšie na obsah samotnej ústavy. V prvom rade si treba uvedomiť, že ide text, ktorý nie je výsledkom debaty v rámci jednotlivých členských štátov, v ktorej by občania zvažovali, čoho sa dobrovoľne vzdať a čo spoločne získať v prospech akejsi európskej myšlienky. Euroústava nie je výsledkom dejov či udalostí, ako to bolo kedysi v 18., 19. storočí v Spojených štátoch, ale je dôsledkom mimo demokratického procesu umelo vytvoreného plánu nikým nezvolených, o to viac však samoosvietených byrokratov. Návrh európskej ústavy posilňuje to, čo nazývame demokratickým deficitom, aj keď jeho obhajcovia tvrdia opak. Demokratický deficit znamená absenciu štandardných demokratických postupov bežných v každom demokratickom štáte.

Občania pomerne dobre rozumejú tomu, ako voliť svojich zástupcov, ako s nimi komunikovať a ako ich kontrolovať. Ako tak tušia, že ich volení zástupcovia majú akési legislatívne právomoci, teda môžu zákony tvoriť, navrhovať a presadzovať. Vedia, že demokracia znamená schopnosť odstrániť vládu nenásilnou cestou, trestať politické omyly či zlý politický odhad prostredníctvom volieb. Domnievajú sa, a o tom sa môžeme presvedčiť po celom Slovensku, že obdobne je na tom aj nimi volený, a teda ich zástupca v Európskom parlamente. To však nie je pravda. A tento omyl im pri rozpoznaní podstaty Európsku úniu vzďaľuje.

Poslanec Európskeho parlamentu nemá zákonodarnú iniciatívu. Väčšina ľudí ani nerozumie inštitucionálnemu rámcu a vôbec netuší, aký je faktický vzťah medzi orgánmi Európskej únie, o rozdelení právomocí ani nehovoriac. Ale platí, čím vzdialenejší je výkon moci od občana, tým menší záujem občan prejavuje na jeho správe. Čím menej sa zaujíma o správu moci, tým menej toho vie a inštinktívne považuje daný problém za cudzí. Necíti potrebu sa s ním identifikovať, čo potom vyjadruje malou alebo mizivou volebnou účasťou.

Návrh textu európskej ústavy sa síce snaží orgány Únie a ich právomoci vymedziť, ale robí to veľmi nezrozumiteľne. Príklad. Hlava IV kapitola I článok I-19 ods. 2: "Každá inštitúcia jedná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené ústavou a v súlade s postupmi a podmienkami v nej uvedenými. Inštitúcie navzájom v plnej miere spolupracujú." Alebo Hlava IV kapitola I článok I-21 ods. 1: "Európska rada dáva Únii potrebné podnety na jej rozvoj a určuje jej všeobecné politické smerovanie a priority."

Vysvetliť ľuďom komplikované, nepochopiteľné a nelogické vzťahy medzi Európskou komisiou, Európskou radou a Európskym parlamentom je asi nemožné. Nie preto, že by ľudia boli hlúpi, ale preto, že mnohé postupy sa tu priečia zdravému rozumu - a to je prvý zdroj demokratického deficitu.

Druhým, rovnako vážnym zdrojom demokratického deficitu je to, aké právomoci a aká neuveriteľná moc sa presúva do rúk orgánov, ktoré nikto nevolí, nemajú demokratickú legitimitu, ale majú právomoci spätne život občanov riadiť. Tam, kde neexistuje legitimita odvodená od mandátu zo slobodných volieb, neexistuje ani možnosť spätne rozhodnutia kontrolovať a procesom volieb vinníkov zlých rozhodnutí trestať.

Ako napríklad vymedzuje právomoci Európskej komisie text ústavy? Citát: "Komisia podporuje všeobecný záujem Únie a na tento účel dáva primerané podnety. Legislatívne akty Únie môžu byť prijaté len na základe návrhu Komisie, pokiaľ ústava neustanovuje inak." Alebo: "Komisia je pri vykonávaní svojich úloh úplne nezávislá." Bez toho, aby bol dotknutý čl. I-28 ods. 2: "Členovia Komisie nesmú žiadať ani prijímať pokyny od žiadnej vlády, inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry."

To boli všetko citáty z Hlavy IV kapitola I čl. I-26 ods. 1, 2 a 7.

Už len na základe vyššie uvedených argumentov je jasné, že návrh európskej ústavy nedostatok demokracie zvyšuje. A tu si treba pripomenúť slová Paula Johnsona, ktorý povedal: "Väčšina povojnových novovytvorených demokracií stroskotala, pretože v nich došlo k erózii práva a vlády sa povyšovali nad súdy."

Návrh ústavy teda prehlbuje demokratický deficit. Pokračuje v opúšťaní základných princípov demokracie, akými sú systém demokratickej voľby a kontroly, čím projekt Európskej únie občanom vzďaľuje. Takýto pokus o vytvorenie federálneho štátu, ku ktorému je text európskej ústavy zrejme prvým krokom, je nebezpečným príkladom sociálneho inžinierstva, ktorého dôsledky môžu byť katastrofálne.

Ďalej je potrebné vysporiadať sa s argumentom, že predkladaná ústava len zhŕňa všetky existujúce zmluvy do jedného dokumentu. Nie je to pravda. Ústava definuje nové kompetencie pokrývajúce väčšie množstvo oblastí. Do zdieľanej kompetencie sa automaticky dostáva zbližovanie trestného práva členov či azylová a prisťahovalecká politika. Minister zahraničných vecí Únie nebude figúrkou, ale iniciátorom a vykonávateľom spoločnej zahraničnej politiky. Členské štáty majú aktívne, bezvýhradne a lojálne podporovať dodržiavanie aktov prijatých Európskou úniou.

Ďalšie právomoci pokrývajú prakticky všetky kompetencie štátnych orgánov. Kompetencie majú napĺňať ciele ústavy, ktoré sú formulované veľmi všeobecne. V rámci širokých cieľov a nadnárodných kompetencií môže vzniknúť de facto akákoľvek sekundárna norma, od direktívy určujúcej, aké percento neeurópskych programov môže vysielať verejnoprávna televízia, až po direktívu umožňujúcu, aby polícia jedného členského štátu konala domové prehliadky občanov iného štátu. Je ilúziou, že by Únia po prijatí ústavy prestala byť útvarom, ktorý sa dohaduje o cenách poľnohospodárskych plodín či množstve vylovených rýb. Tieto kompetencie si určite ponechá a priestor na jej byrokratickonormatívnu mániu sa iba rozšíri.

V časti 1 napríklad sú úplne nové články o hodnotách Európskej únie, vzťahy medzi Úniou a členskými štátmi, rozdelenie kompetencií a zásady pre ich výkon, článok o ministrovi zahraničia EÚ, spoločné ustanovenia o právnych aktoch EÚ, zvláštne ustanovenie pre implementáciu v oblasti slobody, bezpečnosti, spravodlivosti, spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, demokratický život v Únii, viacročná finančná perspektíva, uzatváranie medzinárodných dohôd so subjektmi mimo EÚ a dobrovoľné vystúpenie z EÚ.

V časti 3 sú úplne nové: boj proti diskriminácii, ochrana spotrebiteľa, možnosť prijímať rozhodnutia obmedzujúce pohyb kapitálu a platieb v rámci boja proti organizovanému zločinu, ustanovenie o zdanení firiem a tak ďalej atď. by sme mohli pokračovať.

Okrem úplne nových článkov však ústava prináša i pozmenené články. V časti 1 napríklad ide o koncentrovanejšie definície EÚ, ciele EÚ, nediskriminácie, právna subjektivita, základné práva, občianstvo v EÚ, klauzula flexibility a tak ďalej. V časti 3 napríklad pozmenený princíp udelených právomocí, posilnená úloha parlamentu, rozširujúca právomoc Európskej komisie pri finančnej pomoci členských štátov svojim ekonomikám a tak ďalej atď.

Na záver sa pozrime, ako sa eventuálne prijatie európskej ústavy môže prejaviť na ekonomike jednotlivých štátov. Treba veľmi jasne povedať, že jej prijatie by sa stalo bariérou ekonomického pozdvihnutia Európy. Znamenalo by totiž zakonzervovanie dnešného zaostávania v ekonomickej dynamike a životnej úrovni obyvateľov v Európskej únii nielen za Spojenými štátmi americkými, ale aj za inými, dynamicky sa vyvíjajúcimi ekonomikami.

Opäť príklad z euroústavy. V časti I Hlava I čl. I-3 ods. 3 sa hovorí: "Únia sa usiluje o trvalo udržateľný rozvoj Európy založený na vyváženom hospodárskom raste a cenovej stabilite, o sociálne trhové hospodárstvo s vysokou konkurencieschopnosťou, zamerané na dosiahnutie plnej zamestnanosti a sociálneho pokroku, ako aj o vysokú úroveň ochrany životného prostredia a zlepšenie jeho kvality. Podporuje vedecký a technický pokrok." Alebo časť 3 Hlava III kapitola III oddiel 4 čl. III-227 ods. 1 písm. e): "Ciele spoločnej poľnohospodárskej politiky sú zabezpečiť dodávky spotrebiteľom za primerané ceny." Takže podľa hesla: "Nemožné na počkanie, zázraky do troch dní."

Každému, kto sa aspoň trochu zoznámil so základmi ekonómie, musia od hrôzy vstávať vlasy na hlave pri predstave, že takýmto dokumentom by mal byť riadený hospodársky život Únie. Veď dnešné ekonomické problémy viacerých krajín Únie vrátane problémov nezamestnanosti, nízkej efektivity, nedostatočnej motivácii k podnikaniu, nízkej mobility na trhoch práce majú príčiny nielen v minulosti, ale aj v prebiehajúcom procese integrácie. Sú dôsledkom najmä odkláňania sa od tradičných princípov, ktoré boli zdrojom bohatstva časti Európy v minulosti: konkurencia, osobná sloboda a zodpovednosť a vlastnícke práva.

Prvou príčinou ekonomického zaostávania Európy je prílišné prerozdeľovanie cez verejné financovanie, značný vplyv vlád do ekonomiky a vysoká miera vládnej regulácie, nadmerná váha povinne vynucovanej sociálnej solidarity a garantovania sociálnych nadpráv. Sú to problémy práve tzv. štátov blahobytu, ktorých legislatíva sa pritom dostáva do noriem na úrovni Európskej únie. Výstrahy svetovo uznávaných ekonómov sa neberú do úvahy, a pritom si stačí pripomenúť len slová Adama Smitha spred vyše 200 rokov: "Štátnik, ktorý by sa chcel pokúsiť určovať súkromníkom spôsob, akým by mali zamestnávať svoj kapitál, by nielenže zaťažil svoju pozornosť najzbytočnejšou úlohou, ale osoboval by si právomoc, ktorú nemožno zveriť nijakej rade a nijakému senátu a ktorá nebude nikdy taká nebezpečná ako v rukách človeka, ktorý verí vo svoju iluzórnu schopnosť byť jej vykonávateľom."

Druhou príčinou zaostávania je možno prekvapivo zjednocovanie a harmonizovanie ekonomických podmienok na účely jednotného trhu a centralizovanie rozhodnutí zo štátnej na nadnárodnú federálnu úroveň. Paradoxne sa s cieľom vytvárania konkurenčných podmienok v rámci spoločného trhu EÚ prijali jednotné technické, ekologické a iné normy, jedna mena, minimálne sadzby nepriamych daní. Efekt to však má a bude mať práve opačný: spriemerovávanie, obmedzovanie hospodárskej súťaže, obmedzovanie presúvania sa za lepšími podmienkami, a tým znižovanie rastu ekonomickej výkonnosti a koniec koncov i životnej úrovne obyvateľov. Zabúda sa, že znakom konkurencie je diverzifikácia, nie harmonizácia. Slovami Pascala Salina, bývalého prezidenta Munpelerinskej spoločnosti možno uviesť, že "konkurencia je možná a žiaduca práve vtedy, ak sú ľudia odlišní a žijú v odlišných podmienkach". Takisto k daňovej harmonizácii poznamenal, že "z hľadiska ekonomickej teórie a reálneho sveta neexistuje žiadny dôvod na harmonizáciu či už DPH, alebo daní z príjmov".

Občania by sťahovaním alebo presúvaním svojich úspor mali sami rozhodovať o tom, v akom daňovom prostredí a v akom prostredí verejných výdavkov chcú žiť. Naproti tomu v USA sú v jednotlivých štátoch rôzne daňové i sociálne systémy. V rámci priestoru Európskej únie však z úst čelných predstaviteľov Nemecka, Švédska i Francúzska počuť jasné signály o rovnakom zdaňovaní príjmov, čo by v budúcnosti mohlo pre Slovensko znamenať aj vyššie dane.

Ďalším stupňom hospodárskej integrácie od zóny voľného obchodu a od dnešnej hospodárskej a menovej únie k rozpočtovej a politickej únii s jednou vládou je euroústava. Jej prijatie zabetónuje uvedené príčiny ekonomického zaostávania do legislatívnej normy najvyššej právnej sily, ktorá bude záväzná pre všetkých obyvateľov členských krajín Únie. Euroústava je preto značným obmedzením konkurencie, a tým aj akéhokoľvek potenciálneho ekonomického zmŕtvychvstania v Európe z týchto dôvodov:

1. Je to krok k politickej centralizácii v rozhodovaní o ekonomických otázkach, s posilnenými právomocami centra a možnosťami harmonizácie ostatných ekonomických podmienok.

2. Prenáša systémové deformácie, tak ako sú široko definované a garantované sociálne práva, nevyvážené zdrojmi a povinnosťami, regulácie na trhu tovarov a služieb, na trhu práce a podobne, z národných legislatív na celoeurópsku úroveň.

K bodu 1: Politická centralizácia a harmonizácia.

Návrh euroústavy dáva Únii ďalšie právomoci vrátane tzv. zdieľaných nad rámec zmluvy s Nice. Únia si napríklad prostredníctvom ústavy vymedzuje výlučné právomoci, v ktorých môže iba ona vykonávať zákonodarnú činnosť a prijímať právne akty, členské štáty tak môžu učiniť len so splnomocnením Únie. Týka sa to okrem colnej únie spoločnej obchodnej a menovej politiky aj pravidiel hospodárskej súťaže potrebných na fungovanie vnútorného trhu. To môže spolu napríklad s doložkou flexibility byť zámienkou na harmonizovanie čohokoľvek v budúcnosti.

Hospodárska politika a najmä politika zamestnanosti vlády vo všeobecnosti je vždy málo účinná a mala by sa redukovať na minimum, ale návrh euroústavy na ich podriadenie sa Únii v rámci koordinácie hospodárskej politiky a politiky zamestnanosti znamená koniec koncov ešte nižšiu účinnosť takýchto rozhodnutí. Európska rada navyše monitoruje súlad hospodárskych politík vlád s usmerneniami Európskej únie, vyhodnocuje ich a na základe nich môže Komisia napomenúť členský štát. Na účely monitorovania situácie v oblasti zamestnanosti zriadi dokonca Európska rada tzv. výbor pre zamestnanosť. Obdobne napríklad aj výbor pre sociálnu ochranu.

Rizikovým článkom sa môže ukázať aj článok I-54, ktorý umožňuje financovať ciele a aktivity Únie aj zavedením európskej dane. Citát: "Únia si zabezpečí prostriedky potrebné na dosiahnutie svojich cieľov a uskutočňovanie svojich politík. Rozpočet Únie je hradený z jej vlastných zdrojov. Európska rada upraví ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na systém vlastných zdrojov Únie." V tomto rámci možno zaviesť nové kategórie vlastných zdrojov.

Pokračovanie harmonizácie nepriamych daní sa však priamo predpokladá. Opäť citát: "Európsky zákon alebo rámcový zákon Rady ustanoví opatrenia týkajúce sa harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa daní z obratu, spotrebných daní a iných nepriamych daní za predpokladu, že takáto harmonizácia je nevyhnutná pre vytvorenie alebo fungovanie vnútorného trhu a na zamedzenie narušovania hospodárskej súťaže."

Čisto ekonomicky z pohľadu konkurencie a rešpektovania rôznosti by takáto požiadavka vôbec nemala prísť. Vychádzajúc však z realizovaných krokov v dnešnej Únii je skôr reálnejší vývoj k úplnému harmonizovaniu nepriamych a možno koniec koncov aj iných daní. To nakoniec potvrdzuje aj text návrhu Ústavy pre Európu, kde v časti Spoločné ustanovenia sa harmonizačné opatrenia zdôvodňujú cieľmi vo vzťahu k jednotnému trhu.

Okrem spomínaných slov renomovaného ekonóma Pascala Salina možno uviesť aj fakt, že v USA sú v súčasnosti v jednotlivých štátoch rôzne daňové systémy vrátane aj nepriamych daní. USA sú jednotným trhom, a napriek tomu nemajú harmonizované nepriame dane. Napríklad Texas a Kalifornia majú stále výrazne odlišné daňové systémy. To je aj problém harmonizácie daní v Európe. Nikto sa nikdy neobťažoval vysvetliť, prečo by mala byť spoločná zóna voľného obchodu s rôznymi daňovými systémami neprípustná.

V oblasti politiky zamestnanosti si Únia takisto otvára dvierka harmonizácie, a to vytvorením európskych zákonov na povzbudzovanie spolupráce medzi členskými štátmi a v zavedení minimálnych požiadaviek, napríklad aj v otázkach ochrany pracovníkov pri skončení pracovnej zmluvy. Na druhej strane sa deklaruje záväzok, že v tejto oblasti je vylúčená akákoľvek harmonizácia zákonov a iných právnych predpisov.

Ústava pokračuje aj v absurdnej spoločnej poľnohospodárskej politike. Citát: "Rada na návrh Komisie prijíma európske nariadenia alebo rozhodnutia týkajúce sa stanovenia cien, odvodov, pomoci a množstevných obmedzení a určovania a prideľovania rybolovných možností." Budú dva: regulácie obmedzenia, sociálne práva.

Okrem vyššie uvedených harmonizačných a centralistických tendencií možno uviesť aspoň rámcovo niekoľko podstatných regulácií a nadmerných sociálnych práv, ktoré sa preniesli do ústavy z národných legislatív. Konkretizované regulácie a sociálne práva nadväzujú na veľmi vágne definované hodnoty a ciele Únie, napríklad nediskriminácia, rovnosť, sociálne trhové hospodárstvo s vysokou konkurencieschopnosťou zamerané na dosiahnutie úplnej zamestnanosti a sociálneho pokroku či podpora solidarity medzi generáciami. Konkrétne posledne menovaný cieľ veľmi silne evokuje snahu o uchovanie priebežných pilierov dôchodkových systémov, ktoré sú vo väčšine krajín Európskej únie absolútne dominantné a spôsobujú veľmi vážne problémy v dôchodkovom zabezpečení. Ústava garantuje príliš veľa práv bez adekvátnej protihodnoty povinností ľudí, na ktorých sa dané práva vzťahujú. Prostredníctvom najvyššej a právne záväznej normy sa tak v európskom priestore konzervuje vysoké spoliehanie sa ľudí na iných, či už na zamestnávateľa, štát, resp. Úniu, a ponecháva nízku mieru osobnej zodpovednosti za svoj život. Príkladom sú automatické práva na sociálne dávky, či už v materstve, chorobe, úraze, invalidite, starobe, strate zamestnania atď. Či právo na akýsi bližšie nedefinovaný bezplatný prístup k službám. Široko definované práva sú v ústave nielenže definované bez povinností dotknutých, ale často sú nad rámec základných práv. Práve takto široko definované práva napríklad vo Švédsku či vo Francúzsku sú podstatnou príčinou pretrvávania deformovaných hodnôt a ekonomického zaostávania Európy.

Okrem nedostatočného tlaku na osobnú zodpovednosť jednotlivcov sú problémom aj veľké nároky na ich financovanie z verejných zdrojov, z daní, teda na financovanie prerozdeľovania cez verejné programy, s dôsledkom na brzdenie súkromných a dobrovoľných aktivít, alebo zo zdrojov zamestnávateľov a ich obmedzovanie rôznymi formami. Absurdné obmedzenia pre zamestnávateľov môžu pre nich znamenať len vyššie náklady. A nakoniec sa tieto tzv. práva obrátia proti tým, ktorých chce byrokratické centrum brániť, pretože zamestnávatelia budú mať pri danej cene práce nižší dopyt po umelo viac chránených zamestnancoch.

Kým Ústava pre Európu dáva nároky v sociálnych právach veľmi široko a niekedy aj vágne, napríklad právo na štrajk, tak druhé najdôležitejšie právo po práve na život, a to je právo na vlastníctvo, vymedzuje s obmedzením. Doslovne sa uvádza: "Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť vyplatená primeraná náhrada straty v primeranom čase." Majúc v živej pamäti nedávne tlaky na vlastníkov pôdy na pozemkoch pre Kia Motors, a ak berieme do úvahy vágne definovaný verejný záujem a primeranú náhradu, znamená to riziko obmedzovania rešpektovania a ochrany vlastníckych práv jednotlivcov i rodín.

Ak si teda Európa chce zachovať šancu na skutočné ekonomické pozdvihnutie a približovanie sa k Spojeným štátom a iným, dynamicky sa vyvíjajúcim regiónom, musí sa vrátiť ku koreňom bohatstva západnej Európy. A to je najmä neobmedzovaná konkurencia s rôznosťou a osobná sloboda s osobnou zodpovednosťou.

Inak je príznačné, že euroústava má približne 350 strán, nespočetné množstvo článkov, hláv a kapitol. Kým Ústava Spojených štátov amerických má len sedem článkov na siedmich stranách a k tomu 26 dodatkov na päť a pol strany. Spolu ani nie 13 strán textu. Asi niekde tu treba hľadať korene problému zväčšujúceho sa zaostávania Európy za Spojenými štátmi.

Niekedy sa o euroústave hovorí ako o dokumente, ktorý zjednotí Európu a dá jej na medzinárodnej scéne silnejší zvuk. Nie je to tak. Holá pravda je taká, že európski politici sa snažia maskovať ekonomické zaostávanie Európy tým, že jej chcú dať pompézny ústavný dokument. Je to však snaha márna.

Euroústava je dokumentom nejasným, dlhým, nudným a zmäteným. Odráža myslenie tvorcov založené na predstave, že prostriedkami politickými a úradníckymi možno dosiahnuť lepší spoločenský poriadok než spontánnym trhovým vývojom. Ústava je textom písaný politikmi a úradníkmi pre politikov a úradníkov. Prospieva tým, ktorí si želajú Európu ako jednotný centralizovaný blok, teda predovšetkým ambicióznym politikom a úradníkom. Konzervuje súčasné európske inštitúcie, ktoré sa vďake nej stanú doslova nezrušiteľnými a ich zamestnancami skoro neprepustiteľnými, pretože budú určite plniť dôležité funkcie stanovené Ústavou pre Európu.

Prijatie euroústavy bude znamenať, že už nebude schodnej cesty späť k takej forme európskej integrácie, ktorú sme si želali a tá by spočívala v existencii spoločného trhu a v konkurencii medzi rôznymi právnymi systémami, reguláciami a menami. Ústavou pre Európu sa pravdepodobne uzavrie schodná cesta k demontáži tzv. európskeho štátu blahobytu. Preto je opodstatnené sa zasadzovať o neprijatie euroústavy o to viac, keď obsahuje spomínané regulácie a sociálne práva. Neprijatie Ústavy pre Európu síce nedáva záruky zvrátenia súčasných tendencií, ale bude to podstatne ľahšie ako s euroústavou prijatou.

Vážené kolegyne a kolegovia, ak je pravdivé staré príslovie, že "cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami", tak prípadným schválením tejto ústavy si Európa sama vydláždi poriadny kus cesty. Cesty, z ktorej návrat bude o to ťažší, o čo ďalej sa po nej zájde. A pritom ja osobne nie som ochotný asistovať.

Ďakujem za pozornosť.