Úterý 16. března 2004

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou sa hlásia páni poslanci Novotný, Džupa. Končím možnosť ďalších faktických poznámok.

Pán poslanec Novotný, nech sa páči, máte slovo.

V. Novotný, poslanec: Ďakujem pekne. Len krátko by som zareagoval na môjho predrečníka na pána poslanca Soboňu, keď hovoril o tom, ako by malo fungovať ideálne zdravotníctvo v zmysle, že poistenec príde za lekárom, ten mu poskytne určitú službu, následne lekár teda túto službu posunie do poisťovne, tá zhodnotí, či tá služba bola poskytnutá správne a indikovane, a potom ju preplatí tomu lekárovi. No áno, toto by bol ideálny systém, sám by som sa za také fungovanie zdravotníctva prikláňal, ak by sme vedeli, že z hospodárskeho hľadiska fungujeme a hospodárime v systéme s otvoreným koncom, teda že máme neobmedzené množstvo prostriedkov na zdravotnú starostlivosť, a teda je jedno, koľko vyčerpáme. Problém ale je, že ten koniec je uzatvorený, bol uzatvorený vždy v tejto krajine, len sme si pred tým zatvárali oči. Vieme poskytnúť len toľko zdravotnej starostlivosti, koľko máme peňazí. To je realita.

A o solidarite, ktorá funguje v zdravotníctve v súčasnosti, by sa tiež dalo diskutovať, pretože vyzerá to tak, že poskytujeme zdravotnú starostlivosť od začiatku mesiaca a koncom mesiaca už na ťažké diagnózy nezostávajú peniaze, že skriňa s antibiotikami vo fakultnej nemocnici je poloprázdna, že príde pacient, ktorému by sme mali podať určitý typ antibiotík, a na tie už nemocnica nemá peniaze, lebo proste si ich vyčerpala na nejaké iné lacnejšie výkony. To je solidarita v súčasnosti. Tá solidarita, o ktorej hovoríme v programovom vyhlásení vlády, bude založená na tom, že každý dostane zdravotnú starostlivosť pri život ohrozujúcich, ťažkých, vážnych a drahých diagnózach bez rozdielu. A keďže hospodárime s uzatvoreným koncom, na to musíme mať vždy peniaze a tie peniaze musíme niekde ušetriť. Pri ľahších diagnózach, poviem to tak, pri medicínskych maličkostiach, ktoré znesú možno odklad, myslím, táto solidarita je spravodlivejšia. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďalej vystúpi pán poslanec Karol Džupa.

K. Džupa, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Dve podstatné veci z pomerne rozsiahlej analýzy pána MUDr. Soboňu, poslanca Národnej rady a exministra zdravotníctva.

Myslím, že sme zaevidovali vážne slová k tomu, že obvinil ministra financií ako priamo zodpovednú osobu, ktorá cez akciovú spoločnosť Veriteľ pripravuje grandiózne dielo, za ktoré naši ministri po roku 1998 boli kategorizovaní do kategórie tunelárov.

Druhý aspekt, ktorý chcem zvýrazniť. Reformu podľa princípov, ktoré pán poslanec Soboňa definoval, už si mohli zdravotníci aj obyvatelia Slovenskej republiky odskúšať v čase, keď viedol rezort zdravotníctva ako minister. Myslím, že sa dá porovnávať a porovnanie jasne dáva odpoveď na otázku, kto robil reformu a transformáciu slovenského zdravotníctva v prospech klientov, pacientov a zdravotníckych pracovníkov vyvážene s možnosťami a potrebami štátu. Ďakujem, to je všetko.

V. Veteška, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické poznámky ma požiadal pán Soboňa. Nech sa páči.

V. Soboňa, poslanec: Ak dovolíte, odpovedal by som na vystúpenie pána poslanca Novotného. Pán poslanec, ja som nehovoril o ideálnom stave zdravotníckeho systému alebo poisťovacieho systému, ja som hovoril o systéme, ktorý existuje v niekoľkých krajinách sveta a funguje. A ten systém, ktorý je zaťažený a kontrolovaný dôslednými dozornými a kontrolnými mechanizmami, je ekonomicky najúčinnejší. Ja teraz nechcem detailne analyzovať veci, lebo na to nie je čas, ale sa podujmem na akúkoľvek diskusiu na všetky tieto témy hovoriť. 70,6 mld. korún nie je málo peňazí. V tejto dobe, v tomto momente neexistujú ani nebudú existovať žiadne kontrolné väzby, lebo to, čo presadzuje pán minister financií a pán minister zdravotníctva, nepotrebuje kontrolu. Kontrola zhoršuje ich šance, aby presadili práve to, o... (Vypnutie zvukového zariadenia.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz vystúpi pán poslanec Jarjabek. (Hlasy z pléna.) Prepáčte, prosím vás, dajte ešte minútu pánu poslancovi Soboňovi.

V. Soboňa, poslanec: Nie, ďakujem pekne, už si neprosím hovoriť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Páni poslanci, pán poslanec Soboňa ďakuje.

Pokračovať bude pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán neprítomný minister financií, škoda, že tu pán minister nie je, nerád by som bol, aby si moje slová vysvetlil ako ohováranie, dúfam, že ma počúva aspoň tam, kde v súčasnosti je. Čiže vážený pán predsedajúci, dámy a páni, dnes sme sa tu zišli, aby sme si vymenili názory a argumenty na to, či je minister financií a podpredseda vlády Ivan Mikloš mužom na správnom mieste. Nekladieme si túto otázku po prvý raz a máme na to dosť príčin. Už naši predchodcovia, poslanci bývalej Slovenskej národnej rady uvažovali o vhodnosti výberu tohto muža na riadenie ekonomiky štátu, keď ako architekt slovenskej "malej privatizácie" mal niesť zodpovednosť za všetky omyly, prešľapy, ktoré táto technológia nadobúdania majetku štátu so sebou do našich zemepisných šírok priniesla. Čo sa vtedy dalo ospravedlniť ako produkt horúcej mladej hlavy, nedočkavo otvárajúcej dvere dokorán dovtedy len z učebníc známym a teoreticky obdivovaným podnikateľským slobodám, to sa však ako vnútorný motív nesie celým pôsobením pána ministra financií v slovenskej politike.

Pokúsme sa do istej miery analyzovať typ politiky, ktorý zosobňuje pán minister financií, z istého zovšeobecňujúceho nadhľadu. Jeho prvou prioritou je ekonomický egoizmus. Je to iba reakcia na zážitky z mladosti, keď už ako samotný pojem súkromie znel podozrivo a spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov sa fetišizovalo? Možno. Je to iba dôsledok podceňovania generácií, ktoré nemajú za sebou stáže v západných krajinách, nepohybujú sa so suverenitou na burzách a nekalkulujú v dolároch a v eurách? Asi. Viem, že je to spor, ktorý má korene vo filozofii pohľadu na svet. Sme tu preto, aby sme hromadili majetok a peniaze alebo aby sme žili harmonický život? Žiť ľudsky bohaté, hodnotovo naplnené individuálne osudy nemožno bez toho, aby sme nevnímali a neuvedomovali si ľudí okolo seba, aby sme sa nepodelili s bedármi, nepomohli tým, ktorí sú na pomoc odkázaní. Na druhej strane je pravdou, že nie všetci, ktorí sa humánne správajú, disponujú zreteľa hodnou ekonomickou silou. Ba je dosť pravdepodobné, že pud vlastníctva je silnejší ako vnímavosť k problémom tých, s ktorými žijeme a povedľa ktorých žijeme. Pre európsku civilizáciu je v tomto zmysle kľúčové posolstvo kresťanskej lásky k blížnemu, ochoty priniesť obetu pre jeho spásu. A hoci dejiny ponúkajú plným priehrštím príklady, keď sa rozmanití mocní tohto sveta nesprávali podľa biblického príkladu, ba konali v rozpore s ním, predsa možno generalizujúco povedať, že ak sa Európa stala na dlhé stáročia civilizačným lídrom v celosvetovom meradle, bol to práve a predovšetkým dôsledok rešpektovania vyšších kresťanských morálnych kritérií, teda aj úcty k iným, humanistickému altruizmu, ktorý sa nedá získať vzdelaním či naučiť v krúžku, ale ktorý sa prenáša z generácie na generáciu ako súčasť ľudskej prirodzenosti.

Pokúsme sa zistiť, koľko vnímavosti pre odkázaných a pochopenia pre súžiacich je v ekonomickom konaní dvoch vlád, v ktorých drží mešec verejných zdrojov pán minister financií.

Aby sme sa zapáčili alebo, ako to zvyknú naši vládni predstavitelia elegantnejšie formulovať, aby nás akceptovali vyspelé ekonomiky ako nadnárodné korporácie, vzdali sme sa veľkoryso vlastníctva kľúčových strategických statkov počnúc Železiarňami cez banky, plynovod a končiac teraz energetikou. Dámy a páni, darmo sa to v štatistike vykazuje ako príliv zahraničných investícií, bolo to rozpredanie jestvujúcich hodnôt, operácia kúpy a predaja, pri ktorej nevzniklo nič nové, lepšie a kvalitnejšie. Iba ten, kto mal istý majetok, dostal zaň peniaze, ktoré každým rokom tratia desatinu svojej hodnoty. A ekonomický líder našej vlády vydumal ešte čosi, čo akiste vojde do ekonomických dejín ako kuriozita nevídaná a neslýchaná. V duchu scestného hesla "Štát je najhorší vlastník" sme sa veľkoryso vzdali aj práva riadiť a kontrolovať podniky, v ktorých ešte stále väčšinovým vlastníkom je štát, teda občania tejto republiky. Pán minister namiesto toho, aby sa trošičku potrápil a predviedol svoju schopnosť naj medzi Slovákmi tých múdrejších a šikovnejších, ktorí vedia naše firmy správne a efektívne riadiť, odovzdá radšej správu aj tých väčšinovo ešte slovenských vecí verejných do rúk nájomným manažérom zahraničných firiem, ktorých si ich akcionári vybrali preto, aby im zarobili čo najviac peňazí. Kto by sa po tomto "geniálnom kroku" ešte čudoval, ak vysmiati akcionári pána ministra za ním poklepkávajú po pleciach, ten si asi naozaj nevie zrátať dva a dva. Z tohto obchodovania sa môžu tešiť tí, čo na ňom dobre zarobili, no ľudia, na ktorých by každej vláde malo najväčšmi záležať, teda občania štátu a voliči z neho majú iba oči pre plač.

Druhou hlavnou črtou krokov a skutkov objektu nášho dnešného uvažovania, teda ministra financií je nedočkavosť. Pozrieme sa iba na ukážku, čo napr. narobila fatamorgána rýchleho prijatia eura, ktorá zaslepila nášho pána ministra natoľko, že v jej mene primal vládu, aby prijala rozhodnutie stlačiť schodok štátneho rozpočtu na minimum. Rezorty zostali prakticky bez zdrojov na rozvoj a živoria z podstaty. Štát redukuje a spoplatňuje po druhý raz to, čo si už raz občan predpláca v daniach či v povinnom poistení. Štát nemá prakticky žiadne operatívne použiteľné rezervy, z ktorých by bol schopný odstrániť dôsledky nepredvídateľných udalostí, či už ide o povodne alebo o zrútenie oporného múru na Trenčianskom hrade. Dnes nám už z rôznych euroinštitúcií otvorene odkazujú, aby sme na euro na najbližšiu budúcnosť zabudli. A akiste to nie je iba preto, že by priveľmi bilo do očí, za aké úbohé platy pracujeme od smetiarov po ministrov rad-radom všetci. A čo sa súčasne deje vo vyspelých štátoch? Nemecko a Francúzsko nie po prvý raz ignorujú príkaz euroúradníkov obmedziť deficit, pretože svojim občanom sú odhodlané poskytovať to, k čomu ich zaväzuje platná legislatíva. Prax, ktorú Dzurindove vlády zaviedli u nás, teda že parlamentná koaličná väčšina na želanie vlády schvaľuje novelizácie zákonov tak, aby jej vyhovovali, tam nie je prípustná. Koľkože, a priznajme, účelových noviel zákonov prešlo týmto parlamentom na želanie pána ministra? Spomeňme, vážení kolegovia a kolegyne, ako ste po príchode do tejto snemovne šmahom ruky rušili zákony prijaté na jar a v lete roku 2002 s odôvodnením, že sú príliš sociálne. Pred voľbami boli dobré na predvádzanie ušľachtilých zámerov, po voľbách ste zobrali pred občanmi na seba zodpovednosť za to, že ste ich anulovali, aby vládu "neobmedzovali". Netrpezlivosť, chvat, radikalizmus a neschopnosť vidieť dôsledky, to vždy bývala výsada mladých ľudí plných energie a vôle rýchlo meniť veci na svoj obraz. A zvrat "pomaly ďalej zájdeš" zase vystihoval múdrosť dospelých, ktorí už pochopili, že nie každú kašu treba horúcu rýchlo jesť a že rozumný človek si najsamprv premyslí, čo chce docieliť, a potom koná.

Kto by dnes porátal, koľko strán v novinách a rozličných analýzach, koľko hodín diskusií v elektronických médiách sa venovalo problémom korupcie? Takmer denne padali a padajú rozličné podozrenia, vyslovujú sa všakovaké mená i sumy a akiste to nie je bez príčiny. Kto sa prejde po Slovensku, nemôže nevidieť množstvo veľkoryso vybudovaných rezidencií, hoci naozaj úspešných podnikateľov, odborníkov, športovcov, umelcov či hoci vojakov, ktorí si uplatnili v zahraničí a za svoje výkony dostali primeranú odmenu, z ktorej si ich mohli vybudovať, je nepochybne omnoho menej. Je v tomto okamihu úplne jedno, či ide o ľudí, ktorí dokážu využívať nedokonalosť zákona a neschopnosť štátu zabezpečiť kontrolu aspoň nad rešpektovaním jestvujúcich noriem. V takomto prostredí naozaj nie je núdza ani o tých, ktorí za peniaze či iné výhody vedia prižmúriť oči či inak vyjsť v ústrety, ani o tých, pre ktorých sa zákon stal zdrapom papiera, ktorým sa nehodno zaoberať, pretože ak by aj niekto protestoval, sú cesty, ako mu zapchať ústa. Dámy a páni, prečo sme ešte nedostali návrh zákona, ktorý by obmedzil investície započítané do nákladov na zveľaďovanie iba tých kapacít, ktoré efektívne slúžia na rozvoj podnikania? Prečo si z daňového základu môžu naši podnikatelia odrátať svoje sauny, vínne pivnice, bazény, stajne, kurty či poľovnícke zámočky? Je pritom viac ako jasné, že po čase sa potichu tento "nadbytočný majetok" z firmy prevedie na manželky, deti či súrodencov a firma môže začať investovať znova niekde inde.

Aby bolo jasné, nie som proti tomu, aby si ľudia, ktorí si na to zarobia, vytvorili vynikajúce podmienky pre pokojný život. Ale prečo to mám spolufinancovať ja? Prečo to máme spolufinancovať my všetci? Veď každý milión, ktorý skončí v takejto účelovej investícii, odoberal z našich spoločných peňazí donedávna vyše 300 000 a po novom to bude 190 000 v podobe nenaplneného daňového príjmu štátu. A o koľko peňazí odviedli takíto "šikovní podnikatelia", o to viac sa muselo vyzbierať od tých ostatných. Preto je dnes Slovensko asi jediným európskym štátom, ktorý nepozná nižšiu sadzbu dane z pridanej hodnoty, ktorý zdaňuje jedným metrom kaviár i mlieko, mercedes i noviny, koňak i sunar, erotické služby, učebnice, letenky i lístky do filharmónie. Podľa odborníka doc. Novotného smerovalo do podpory kultúry v členských štátoch, v krajinách Európskej únie výrazne viac zdrojov ako u nás, vo Francúzsku 3,1%, v Rakúsku 1,3 %, vo Fínsku 2,5 %, v Litve 3,6 %, v Slovinsku 2,8 %, v Bulharsku 1,84 %, v Maďarsku 1,7 % a u nás na Slovensku 1,7 %. Na občana vynakladá náš štát z verejných zdrojov 25 eur na uspokojovanie jeho kultúrnych potrieb, kým je to v Estónsku 80 eur a v Slovinsku 70 eur. Verejná podpora kultúre zo všetkých zdrojov v roku 2001 bola nižšia zhruba o 1 tretinu oproti roku 1996. Vlády, v ktorých pôsobí minister Mikloš, skrátka používajú v minulosti toľko kritizovanú zostatkovú metódu verejnej podpory kultúry. Vláda je slepá a hluchá k argumentom, že v zjednocujúcej sa Európe nebudeme zaujímaví ani sieťou McDonald‘s ani Tescami, ale môžeme zaujať tým, čo inde nemajú, čo ich obohatí, teda našou kultúrou a umením. Mám znova opakovať, že o Slovensku sa už v čase tvrdej čechoslovakistickej propagandy vedelo najmä cez diela Hložníka, Brunovského, Jakabčica, Kompánka a desiatok ďalších skvelých výtvarníkov, cez našu brilantnú operu, bábkové i činoherné divadlá, cez Uherove, Jakubiskove i Hanákove výborné filmy, cez Mináčove, Mňačkove, Ťažkého, Jarošove a Ballekove pútavé romány a novely, cez Smrekove a Rúfusove skvostné básne a tak ďalej a tak ďalej? Kultúrou a kultúrnosťou sa ako národ môžeme v Európe prezentovať ako rovný medzi rovnými. V umení nemusíme aproximovať. No tomuto všetkému akoby rezort financií a jeho minister nie a nie porozumieť. A tak vytrvalo vyčleňuje na podporu kultúry a umenia omrvinky a de facto z roka na rok menej a menej. Neviem, či to má byť testovanie schopností kultúry prežiť aj s tzv. holým zadkom, či to má byť dávanie šance "dokázať životaschopnosť v núdzi a v biede" alebo či je to iba ignorancia hodnôt, ktoré sa nedajú vyčísliť v korunách a miliónoch. Jedno je ale isté, ani jedna z vlád, v ktorých pán minister Mikloš mal na starosti peniaze, nevojde do našich dejín ako vláda kultúrna a kultúre žičlivá.

Dámy a páni, vieme všetci veľmi dobre, že práve s menom pána ministra Mikloša sa spájajú aj kauzy, ktoré ja osobne vnímam veľmi citlivo, pretože majú priamu väzbu na oblasť, v ktorej profesijne pôsobím. Nemôžem preto nepripomenúť, že do dejín vojde pán minister Mikloš celkom nepochybne ako autor nápadu zbaviť sa Národného divadla ako čohosi "zbytočného". I keď po masívnych protestoch kultúrnej verejnosti začal zdôrazňovať, že mu nejde o inštitúciu, ale iba o novostavbu, nebudem opakovať argumenty, ktoré som už na tejto pôde predniesol. Tí, ktorí ich počuť chceli, ich poznajú, a tí, ktorým stranícka disciplína alebo necitlivosť ku kultúre bránia porozumieť, tí aj tak tomu neporozumejú. Garantujem vám však, že by ste na druhý deň márne hľadali v kresle ministra, ktorý by v poľskom Sejme navrhol riešiť problémy rozpočtu zastavením financovania obnovy ktoréhokoľvek zo symbolov poľskej kultúry a národnej svojbytnosti, ktorý by v mene podštvorpercentného schodku maďarského rozpočtu škrtol peniaze na sochy národných hrdinov či ktorý by pred našich českých kolegov predstúpil s návrhom zbaviť sa, povedzme, Lánskeho zámku alebo Karlštejna, pretože to štát stojí peniaze. Príklad nedostavania Národného divadla použiť nemôžem, pretože vo všetkých týchto štátoch si svoje národné divadlá vybudovali pred pol druha storočím a dnes sa teda o ne už iba veľkoryso a s nami neporovnateľne starajú. Druhým zásadným omylom pána Mikloša v mojej sfére pôsobnosti je jeho predstava o šetrení na verejnoprávnych médiách, ale o tom sa už tiež tuná pohovorilo veľmi veľa.

Dámy a páni, je v tomto maratóne neľahkou úlohou získať si a udržať vašu pozornosť a chápem, že mnoho vyrieknutých argumentov sa na rôzne varianty opakuje. Možno sa mnohým z vás vidí, že v porovnaní s kurzovou stratou či reštrukturalizáciou zadlženia bánk je to, o čom sa rozhodol hovoriť ja, menej úderné. No myslím si, že ministrovi financií možno ľahšie tolerovať odborné rozhodnutia, ktoré sa časom ukážu ako zlé, hoci je v našom spoločnom záujme, aby ich bolo čo najmenej, než rozhodnutia, ktoré sú zlé principiálne. Nikdy by som si netrúfol radiť napr. ministrovi Lászlóovi Miklósovi, ako sa má starať o prírodu, hoci do nej rád chodievam. A preto ma tak znepokojujú výlety pána ministra Ivana Mikloša do oblastí, v ktorých je laikom on. Aj keď možno rád chodieva na nejaké tie muzikály alebo si pozrie nejakú talkshow v Slovenskej televízii. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pani poslankyňa Dubovská, pani poslankyňa Tkáčová. Končím možnosť prihlášok s faktickými poznámkami.

Nech sa páči, pani poslankyňa Dubovská.

D. Dubovská, poslankyňa: Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Ja chcem reagovať na môjho predrečníka aj vzhľadom na to, že hovoril o kultúre. S kultúrou sa spájajú aj kultúrne a historické pamiatky. Ak si spomenieme na naše kultúrne a historické pamiatky, myslím tým aj hrady, zámky, zrúcaniny, tak vieme, že tieto záležitosti sa riešia až v havarijnom stave, keď už treba len sanovať a zachraňovať, čo ešte ostalo. Myslím si, že aj táto téma sa dá v predmetnej téme dosť rozviesť. A myslím si, že práve pre toto kultúra, a teda rezort a naše pamiatky stoja za pozornosť a tiež ukazujú, akým spôsobom zodpovedne pristupujeme k našej minulosti. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Tkáčová.

J. Tkáčová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Pán poslanec, ja ako predstaviteľ živnostenského stavu v tomto parlamente nevychádzam z úžasu, ako ľahko kriminalizujete slovenských podnikateľov. Vy ich zrejme poznáte iba z tej kapitálotvornej vrstvy z vlastnej strany, ináč si to neviem vysvetliť. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Chcel by som sa poďakovať za pripomienky okrem pani poslankyne Tkáčovej preto, lebo tej som naozaj nerozumel.

A pánovi ministrovi financií by som sa chcel ospravedlniť preto, lebo naozaj nie je Miklós ale Mikloš a pri nasledujúcom odvolávaní pána Mikloša si to budem už úplne pamätať. Ďakujem za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ideme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán poslanec Číž ako predposledný písomne prihlásený.

M. Číž, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, my, čo vystupujeme neskôr, máme trošku ťažšiu pozíciu, pretože predsa len naši predrečníci vyčerpajú tému, ktorá nie je úplne bezhraničná. Napriek tomu sa pokúsim hovoriť o veciach, ktoré sme ešte podrobnejšie neprebrali.

Úplne na úvod by som chcel pánovi kolegovi Banášovi, ktorý nás prekvapil tým krásnym poetickým príbehom, povedať, že návrh na vyslovenie nedôvery vláde alebo členovi vlády je štandardným nástrojom parlamentnej kontroly využívaným spravidla politickou opozíciou a býva výrazom nespokojnosti vo vzťahu k činnosti vlády či jej členovi v jednotlivých oblastiach správy štátu. A takýto návrh prichádza spravidla vtedy, keď nástroje bežnej parlamentnej kontroly sa stávajú neúčinné, ak dochádza pri výkone funkcie k závažným pochybeniam, škodám alebo k smerovaniu výkonu funkcie do oblasti, kde zjavne postrádajú potrebnú politickú či verejnú podporu.

Vážený pán podpredseda vlády aj pán minister, Slovensko sa nachádza v mimoriadne dôležitom stave svojho vývoja. V blízkej dobe sa staneme tak členom NATO, ako aj členom Európskej únie. Blížia sa prezidentské voľby rovnako ako referendum o predčasných voľbách. Takýto stav si vyžaduje aj osobitnú formu politiky. Výrazne narastá potreba spoločenského konsenzu pri prijímaní závažných sociálno-ekonomických opatrení. Obozretní štátnici sa aspoň v takejto situácii usilujú o potrebnú verejnú podporu s cieľom stabilizovať situáciu a pripraviť krajinu na tak významné spoločensko-politické zmeny. Chcem zdôrazniť, vážený pán minister, že tak vo vašej činnosti, ale ani v činnosti celej vlády nebadať ani náznaky, že takúto situáciu registrujete, ale naopak, akcelerujete celý rad aktivít, ktoré spôsobujú výraznú traumu spoločnosti, rozdeľujú politické spektrum. Krajina sa nachádza v stave vleklej politickej krízy, realizácie tzv. reforiem, ktorých antisociálny charakter je viac ako zrejmý v celej sérii škandálov zaváňajúcich značným klientelizmom, hrubými pochybeniami v nakladaní s verejnými financiami, v privatizačných aktivitách, ktoré minimálne značná časť občanov považuje za nezodpovedné manipulovanie so životnými záujmami nášho štátu.

Dovoľte mi, aby som možno aj v mene našej strany povedal, že si uvedomujeme riziká destabilizácie krajiny v súčasnom období a nevyhnutnosť zodpovednosti za správny výkon politiky. V tomto duchu chcem skonštatovať, že tak vláda, ako aj pán minister, strácate schopnosť zmysluplne spravovať krajinu, že súčasná koalícia nedokáže viditeľne stále viac a viac dosahovať potrebný konsenzus pre prijímanie zásadných rozhodnutí a, čo je najrozhodujúcejšie, nedokáže si zabezpečiť pre svoje rozhodnutia potrebnú spoločenskú podporu. Východisko vidíme v referende o predčasných voľbách, ktoré má občanom ako nositeľom moci v štáte alebo občanovi umožniť k súčasnému stavu správy vecí verejných vyjadriť svoj názor, zvrátiť či zastaviť trendy, ktorých dôsledky začínajú byť tak nepríjemné, vážne, a aby teda sa pokúsil obnoviť svoj status ako plnoprávneho člena spoločnosti a aby prinútil politickú moc, aby konečne začala konať aj v jeho záujme.

K návrhu kolegov na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií sa plnohodnotne hlásime a veríme, že aj jeho načasovanie, obsahové zameranie a aj predpokladaný výsledok smerujú k zabezpečeniu základných záujmov našej krajiny, že umožní zodpovedné posúdenie predkladaných výhrad, že diskusia k nemu umožní občanom väčšiu orientáciu v základných hospodárskych, spoločenských a sociálnych problémoch.

Vo vzťahu k činnosti či výkonu funkcie podpredsedu vlády a ministra financií tu odznelo či odznie ešte viacero závažných výhrad. Smerujú tak k jeho spôsobu riadenia zverených oblastí, k etike rozhodovacích činností, k množstvu káuz, ktoré jeho pôsobenie ho sprevádzajú, konštatuje sa značný vzostup klientelizmu, absencia základnej vízie či stratégie, ktorá by naznačila aspoň niektoré východiská pre dokončenie transformácie nášho štátu, neexistencia aspoň základných foriem hospodárskej politiky štátu či nástrojov pre organizáciu rozvojových aktivít, boj s nezamestnanosťou či demonštrovanie schopností zabezpečiť aspoň v minimálnom akceptovateľnom rozsahu aj potrebné finančné prostriedky pre plnenie základných úloh štátu či identifikáciu aspoň niektorých rizikových faktorov s náčrtom ich možných budúcich riešení.

K podstatným patria tvrdenia o značných škodách, ktoré vznikli pri privatizácii strategických podnikov, osobitne kurzová strata a osobná zodpovednosť za ňu, podozrivo nekompetentné zastupovanie štátu pri správe zostatkového, aj keď väčšinového, majetkového podielu štátu v strategických podnikoch, mimoriadne deficity vo verejných financiách a rastúca neschopnosť štátu zaručiť ústavou garantované hospodárske a sociálne práva. Pán podpredseda vlády, ako je známe, je už pomaly už šiesty rok osobou zodpovednou za stav slovenskej ekonomiky, za rozvojové stratégie, sa stav jednotlivých sfér finančnej správy štátu, najmä za daňovú reformu, za vznik a fungovanie štátnej pokladnice, za celú sféru kontroly verejných financií, za fiškálnu decentralizáciu, a teda aj za financovanie obcí, miest či regiónov. V neposlednej miere je pán podpredseda vlády a minister financií zodpovedný pred občanmi za realizáciu pôsobivého vyhlásenia premiéra vlády Slovenskej republiky o dvojnásobných platoch, za každoročné vyhlasované výrazné zlepšenie životnej úrovne všetkých našich občanov v budúcom roku, za výrazné dehonestovanie slova reforma. Treba tiež pripomenúť spoluzodpovednosť za stav obchodnej bilancie, za nekritické zvýrazňovanie úspechov pri jej znižovaní, hoci napr. v jej pozadí v súčasnosti je dramatické znehodnotenie kurzu dolára a možno očakávať ďalšie prehlbovanie deficitu v budúcnosti. Je tiež potrebné posúdiť skutočný stav tak bombasticky ohlasovaného zníženia nákladov na správu štátu, skutočný počet úradníkov, ktorých počet predznamenal dnes už legendárny audit štátnej správy, a étericky znejúce číslo 30 000 pracovníkov zamestnancov štátu, ktorí plynulo prejdú do súkromného sektora, a odľahčený štát smelo poskočí k svetlým zajtrajškom. Vážený pán minister, cítim aj sám, že je potrebné skončiť sériu bonmotov, že reálnej situácii u nás humorný nadhľad nesvedčí.

O situácii v jednotlivých oblastiach správy štátu už hovorili moji kolegovia, mne dovoľte upozorniť na niektoré skutočnosti, všeobecno-politickej povahy. Osobitne pociťujeme, myslím teraz ako strana, ako najväčší problém fakt, že cieľom programových vlády a vás osobne nie je zlepšenie sociálneho a spoločensko-hospodárskeho statusu občanov a kvalitatívny rast spoločnosti ako celku, ale naopak, zavedenie ideologických hodnôt a inštitúcií tzv. novej pravice či neolibertiánstva, ktorých dopady a dôsledky už veľmi silne pociťuje prevažná väčšina spoločnosti. Prirodzene, rešpektujem vaše politické videnie, problémom však je, že také zásadné zásahy do charakteru štátu, jeho úloh a s takými dopadmi na väčšinu spoločnosti potrebujú politickú legitimitu, aspoň čiastočnú akceptáciou spoločnosťou. Prevažná časť aktivít, vážený pán minister, ktoré teraz realizujete, nebola vôbec vo vašich volebných programoch a mnohé z nich sa iba v náznaku objavili až v programovom vyhlásení vlády, teda po voľbách. Nesúlad v programoch strán a v súčasnej realizácii tzv. reforiem je tak veľký, že v istom zmysle slova možno hovoriť o volebnom podvode na občanoch. Nemusím vám, myslím, pripomínať, že v klasických demokraciách je takéto chápanie problémov štandardné a takýto rozpor nemožno ospravedlňovať iba transformáciou či integračnými potrebami.

Vo vašej koncepcii integrujúceho sa národného štátu úplne absentuje rešpektovanie štátnych či životných záujmov nášho obyvateľstva a dominuje snaha nielen bezvýhradne, ale aj istou formou nadpráce zabezpečovať záujmy nadnárodných inštitúcií a hospodárskych korporácií s predstavou, že plné a bezvýhradné realizovanie ich záujmov sa automaticky pozitívne prejaví aj u nás. Osobitne zničujúci je váš pohľad na privatizáciu strategického potenciálu krajiny. Ak spoluzakladateľ zjednotenej Európy Schuman tvrdí, že národné štáty si financujú svoj vlastný rozvoj z národných úspor, tak vy ste dôsledne rozpredali, a to kompletne, celý bankový sektor s tým, že predtým ste doň vložili v rámci oddlženia minimálne 100 mld. korún, čo znamená značnú časť, cenu, ktorú sme dostali za predaj SPP. Tak sme dôsledne a nenávratne stratili elementárny nástroj nášho hospodárskeho sebaurčenia a o našom ďalšom rozvoji v rozhodujúcej miere dneska rozhodujú nadnárodné konzorciá, pre ktoré sú naše národné či rozvojové potreby dôležité asi tak, odpustite, ako obchod so zmiešaným tovarom na Galapágoch. Nejde tu, prirodzene, o principiálnu nedôveru pre zahraničný kapitál. Ale o zásadných problémoch v tomto smere sa dnes hovorí v každej serióznej analýze či štúdii.

A dovoľte ešte jeden učebnicový príklad. Elementárnym ekonomicko-politickým znakom štátu, nie štátu, ale už aj regiónu, čo je zrejme nižšia organizačná jednotka, je existencia tzv. kvartérneho sektora, ktorého predpokladom je existencia autentickej finančnej inštitúcie, ktorá absorbuje a kontroluje základné finančné zdroje v regióne a koná autonómne v prospech regiónu a s výsledkami svojej práce je na tento región viazaná. V tomto smere naša krajina, a to je výsledok vášho "koncepčného myslenia", nespĺňa ani základnú charakteristiku regiónu. Dokončením vašich, odpustite, smelých privatizačných koncepcií energetických strategických podnikov definitívne a nenávratne stratíme kontrolu nad cenami energie, elementárnu stabilitu pracovných miest aspoň v produktívnych oblastiach a nesmierne dôležitý nástroj na rozvojové stratégie. Ak v tejto súvislosti hovoríme o vlastizrade, vážený pán minister, prirodzene, v politickom, nie v trestnoprávnom rámci, tak toto sú základné východiská tohto postoja.

Osobitne zreteľa hodným je aj vaše konanie pri privatizácii strategických podnikov podľa ustanovení zákona o privatizácii strategických podnikov pred poslednou novelou. Ako sa postupne verejnosť a s ňou zároveň aj my dozvedáme, došlo k hrubému porušeniu príslušných ustanovení, pretože zmluvy o predaji či súvisiace zmluvy, či tajné dodatky zmlúv preukázateľne porušili zmysel a ducha ustanovení o tom, že je možné privatizovať iba 49-percentný podiel. A tak sa stalo, že väčšinový vlastník vo vzťahu k právam menšinového vlastníka sa dostáva do polohy s výrazne obmedzenou možnosťou uplatňovať primerané vlastnícke práva. To, že príslušné štátne orgány doteraz nekonajú a nevyvodzujú zodpovednosť za svojvoľné porušenie zákona v tak obrovskom rozsahu, svedčí len o tom, že máme ďaleko k objektívnemu právnemu štátu a úloha preskúmať takéto konania sa presúva pravdepodobne do budúcnosti.

Na záver tejto časti len malá poznámka. Suma, ktorú vypláca väčšinový vlastník, teda štát, menšinovým spoluvlastníkom v SPP za konzultačnú činnosť, predstavuje alebo predstavovala pred týmto čiastkovým znížením sumu 1,2 mld. Sk. To je presne tá čiastka, ktorú sme mali získať ako štát za poplatky za vysokoškolské štúdium, ktoré mali zaplatiť študenti či ich rodičia, aby mohli realizovať ústavou zaručené právo vzdelávať sa. Vážený pán podpredseda vlády, fakty sú neúprosné.

V ďalšej časti svojho prejavu sa nechcem venovať už štýlu vašej politiky, metódam, reálnym dopadom na sociálnu úroveň našich ľudí ani zásadným technickým chybám, ktoré spôsobili závažné škody pri správe štátu.

V tomto smere len malý detail uvediem. Myslím si, že ani jeden transformujúci štát postsocialistický sa nedostal do situácie, do akej sme sa dostali my napr. pri schvaľovaní rozpočtov vo VÚC. V našom štáte VÚC, ktoré schvaľovali svoje rozpočty, tak mali k dispozícii zhruba 30 % údajov, ktoré sú nevyhnutné pre to, aby rozpočet stál. V parlamentnej republike a vo všetkých normálnych štátoch, a to dokonca ani nielen v európskom prostredí, je základným nástrojom nakladania s financiami rozpočet, ktorý sa schvaľuje a ktorého nedodržanie je porušením spravidla zákona alebo iného závažného právneho predpisu, pokiaľ ide o organizačnú zložku nižšieho typu, napr. regionálnu samosprávu. Pri kontrole spotreby verejných financií mám taký pocit, že z nášho ministerstva financií Lipský protokol, konferenciu ministrov vnútra v Lisabone a niektoré ďalšie konferencie, ktoré hovoria o absolútnej nevyhnutnosti zlepšiť kontrolu verejných financií, aby ani každá koruna daňového poplatníka nebola vydaná bez toho, aby nebol pripravený solídne fungujúci kontrolný systém, a to často viacstupňový so snahou dodržiavania disciplíny vo verejnej správe, vo verejnom sektore, oblasť zákonov z oblasti vo verejnom sektore, aby jednoducho práve v týchto oblastiach sa nedbalo na dodržiavanie zákona, ako na príklade pre všetky nižšie zložky organizačné, ktoré v štáte fungujú, uvediem. Pokiaľ sa dostávame na úrovni štátu do situácie, keď hrubo funkcionári štátu porušujú právne predpisy a nevyvodzuje sa z toho ani len politická zodpovednosť, ak už nehovorím o trestnoprávnej zodpovednosti, no pravdepodobne sa ukazuje dôvod, prečo sú verejné financie v takom stave, v akom sú. V tom je problém, mám isté pochopenie, že z času na čas, môže pri správe štátu dochádzať k nejakým chybám, ale ak vieme, ak niekde existujú prísne predpisy, sú v oblasti účtovníctva a je nepochopiteľné, že v rámci štátneho rozpočtu sme zabudli na a zle vypočítali položky a potrebovali sme dodatočne prijímať dane. Dneska sa dozvedáme, že dochádza k ďalším chybám, keď zoberiem rozpočtovací proces v oblasti VÚC, keď zoberiem situáciu, ktorá nastala po tom, ako sme prijali legendárny, už tiež môžem povedať, zákon o dekoncentrácii štátnej správy, ktorý sme schválili bez toho, aby sme poznali aspoň elementárne finančné toky alebo aby sme dostali aspoň elementárnu predstavu, ako teda v budúcnosti financovanie má vyzerať. A dneska situácia je taká, že o fiškálnej decentralizácii, ktorá mala byť minimálne pred rokom, dodnes ako podpredseda výboru nemám ani páru, ako vyzerá, kto sú autorské kolektívy, aké sú základné ideové východiská pre ich stanovenie a podobne.

V ďalšom dovoľte, pán minister, aby som sa zameral na hodnotové východiská vašej politiky, ktoré tak výrazne predznamenávajú osudy našej krajiny. Myslím, že všetci aspoň čiastočne registrujeme často zničujúce dopady na transformujúce sa krajiny a objektívne riziká, ktoré nás sprevádzajú. Toto nás núti, aby sme problémy riešili nezaujato, aby sme nechávali priestor aj pre alternatívne riešenia a pri určovaní ďalšieho postupu aby sme hľadali dôkazy a fakty. Pán minister, vykonali ste mnoho akcií, ktoré nič nevyriešili, ale boli v súlade so záujmami a presvedčením mocných. Cielene bránite objektívnej diskusii založenej na neúprosných faktoch. Nesmierne zúžene aplikujete poznatky ekonomických vied, predovšetkým ekonómie verejného sektora, rozvojovej ekonómie, ale rovnako aj menovej politiky. Tým, že sme odhodili politiku postupných krokov a pustili sme sa realizáciou extrémnej reformnej stratégie, pustili sme sa do šokovej terapie, tým sme vystavili našu krajinu nesmiernym rizikám, zvlášť keď vieme, že takáto šoková terapia stroskotala v mnohých krajinách. Spolu so Stiglitzom sme presvedčení, že vlády si musia osvojiť prístup, ktorý umožňuje objektívny hospodársky rast, avšak zároveň zaisťovať, aby vyrobené statky boli spravodlivejšie rozdeľované. Vaše koncepcie prehliadajú nedokonalosť trhu, teda to, prečo trh nefunguje tak hladko, ako optimisticky predpovedajú zjednodušené modely založené na princípe voľnej súťaže a neobmedzeného prístupu k informáciám. Predsa sa vážne nemusíme presviedčať o rozdieloch v informáciách a ilúzii rovnosti medzi robotníkom a jeho zamestnávateľom, dlžníkom a veriteľom, napr. bankou, poisťovacej spoločnosti a poistenca, BMG Investom a vkladateľom. Zlyhania trhu v týchto oblastiach sú zrejmé každý deň. Podobné asymetrie sú všade prítomné prakticky v každej sfére hospodárstva. Potrebujeme oveľa realistickejšiu teórie práce a teóriu finančného trhu. Potrebujeme oveľa lepšie analýzy kapitálového trhu a trhu tovarov a vytvorenie ekonomického pohľadu, ktorý poskytne oveľa hlbší pohľad do princípu nezamestnanosti. Súčasné ťažkosti a čiastočne ich princípy musia byť zrejmé každému, kto nestratil kontakt s realitou.

Ďalší problém. Vážený pán minister, vaša politika založená na zastaranom predpoklade, že trhy vedú samy osebe k efektívnym výstupom, vôbec nepočíta s potrebnými intervenciami vlády na trhu. Som presvedčený, že občania musia byť lepšie informovaní, do čoho vlastne vláda chce ísť, aby mali väčšiu možnosť ovplyvňovať reálnu politiku. Vážený pán podpredseda, aj ja, aj moja strana uznáva, že trh je centrom hospodárstva, ale pripúšťame, že vláda tu má nezastupiteľnú, aj keď čiastočne obmedzenú úlohu. Absolutizácia predstavy, ktorá je nepochybne centrom vašej politiky, že trh vyrieši každý problém spoločnosti, je určite nezmyselná. Nerovnosť, nezamestnanosť, problémy s ochranou životného prostredia, to je priestor, kde vláda musí zohrávať nezastupiteľnú úlohu. Večný problém regulácie a deregulácie nie je možné riešiť tak prízemne, jednostranne a prvoradou úlohou nás všetkých je prinútiť vládu, aby bola efektívnejšia a aby bola zodpovedná. Netvorivá a národné záujmy nezohľadňujúca a prostoduchá realizácia politiky Medzinárodného menového fondu znamená vo vašom podaní uskutočnenie zastaraných a neaktuálnych riešení bez toho, aby sa zvažovali dopady na prevažnú väčšinu spoločnosti. Neexistujú prognózy, ktoré by si kládli otázku, čo navrhovaná metodika urobí s chudobou a nezamestnanosťou. Neexistuje zmysluplná diskusia a rozbor dôsledkov akéhokoľvek alternatívneho prístupu. Naopak, otvorenej a úprimnej diskusii sa kladú prekážky. Veď ani v osobnom živote nejdeme slepo za nejakými názormi a pozeráme sa predsa aj po variantoch. Politika tzv. štrukturálneho prispôsobovania, ktorú vykonávate, viedla vo viacerých krajinách k hladovaniu a k nepokojom, a to aj vtedy, keď dôsledky neboli až tak drastické a objavil sa dokonca aj chvíľkový rast, z ktorého však mali úžitok často iba majetní ľudia, pričom tých nič iné nečakalo, len väčšia chudoba.

Vážený pán minister, v normálnom štáte je známou pravdou, že aby zavádzané programy boli efektívne a udržateľné, je potrebné dosiahnuť široký konsenzus ľudí, občanov, ktorí sa musia za ne postaviť. Politiku a programy nie je možné ľuďom ukladať, ale ich musia prijať za svoje a musia sa s nimi stotožniť. Vaše tri zásadné piliere, rozpočtové úsporné opatrenia, privatizácia a liberalizácia trhu, to sú tri piliere hospodárskej politiky, ktoré doporučil washingtonský konsenzus v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Odvtedy ale už prešla istá doba a viete veľmi dobre, že sa objavujú nové trendy. Už existujú štúdie a aktivity, ktoré celkom iným spôsobom zhodnocujú budúci vývoj. A slovenská krajina, ktorá išla podľa týchto princípov, sa ocitla v obrovských rizikách. Keď zoberieme krajiny vo svete, ktoré fungovali podľa čistých procesov Medzinárodného menového fondu, či je to Bolívia, Mexiko, Nový Zéland a mnohé iné krajiny, ani v jednom z týchto štátov nemožno konštatovať nejaké viditeľné zlepšenie stavu, ba naopak, došlo tam k výraznému zhoršeniu situácie. Ak existuje jeden jediný pseudopozitívny príklad, možno v takomto prípade hovoriť o Chile, ale pomer aktivít jednotlivých štátov a pomer úspešností je absolútne zrejmý.

Miesto solídneho programu, solídneho zvažovania vývojových ohrození, strategických prístupov, zapojenia celého potenciálu spoločnosti do hľadania východísk a, samozrejme, aj prevzatia zodpovednosti, naopak, výsledkom týchto nepremysleností a často iba reflexívnych reakcií na naskytnuté sa problémy je výrazný rast nezamestnanosti, dezindustrializácia, vznik sociálnych napätí v krajine. Ocitáme sa v klíme pasivity. Atmosféra jedine možného "myslenia" prudko znižuje participáciu občanov na tvorbe štátnej vôle. Slovensko sa nebezpečne priblížilo k systému vlády, v ktorom otvorené demokratické procedúry majú malý význam, pričom zásadné rozhodnutia prijímajú štruktúry oligarchickej moci, ktoré pôsobia neverejne a neformálne. Na to vidíme jediný liek, oveľa prísnejšiu kontrolu zo strany voličov, aktívnejší prístup občanov, viac pomoci od občanov. A náš štát potrebuje nie menej, ale skutočne viac demokracie. Je nevyhnutné zväčšenie vplyvu spoločnosti na politiku štátu. Treba si uvedomiť, že v demokracii je vždy subjektom prijímania rozhodnutí spoločnosť, kým v autoritatívnom systéme je to nekontrolovateľná moc, často necitlivá na názor väčšiny. Jasne začína byť vidieť, že demokratický systém nespĺňa očakávania a slabne jeho sociálna legitimita.

Podstatou politiky, ktorú reprezentuje pán podpredseda vlády, je idea, že na oblasť ekonomiky by sa nemali vzťahovať demokratické pravidlá. Úplne za samozrejmé aj pokladá prudký nárast sociálnej nerovnosti. Radikálne stiahnutie sa štátu z ekonomickej sféry, idealizácia trhu a odmietnutie snáh o nápravu fungovania štátu prináša veľmi negatívne dôsledky.

Prístup súčasnej vládnej koalície, v ktorej pán podpredseda významnou súčasťou v demokracii občanom krajiny je viditeľný vo vzťahu k referendu ako k najvyššej forme priamej demokracie. Vládna moc a rozhodujúca časť médií sa zhodli na tom, že je v ich vlastnom záujme a tiež v záujme krajiny, aby si čo najviac ľudí nevšimlo, že sa pripravuje akési referendum o predčasných voľbách. Dovoľte zacitovať: "Vládna koalícia veľmi dobre vie, že ak by do témy referenda aktívne vstúpila a zvádzala by argumentačný súboj o správnosti svojej politiky a o správnosti referenda, jej pozícia by bola veľmi slabá, pretože jej drvivá väčšina ľudí neverí a s jej politikou je nespokojná. Jedinou taktikou je diskusiu o referende nepripustiť, cielene ju ignorovať, znižovať jej význam, jednoducho ju vyblokovať z verejnej diskusie. Pritom je faktom, že s vládnou politikou nesúhlasí nie obyčajná, ale nadkritická, drvivá väčšina spoločnosti. Ak platí téza, že moc pochádza od ľudí, je toto ešte skutočná demokracia? Dennodenne sa vnucuje predstava, že koaličné elity chápu lepšie ako priemerní ľudia, akú politiku krajina potrebuje, dokonca aj keby sa mala realizovať bez spoločenského súhlasu. Proces obmedzovania vplyvu voličov na rozhodovanie v našom štáte prudko stúpa. Okrem radikálneho stiahnutia sa štátu z ekonomickej sféry už sledujeme aj výrazné prepletenie sa politických aktérov s podnikateľskými elitami, formulovanie systému štátu v súlade s vlastnými záujmami, sústavne sa obmedzujú všetky kompetencie parlamentu v oblasti prijímania ekonomických rozhodnutí. Súčasťou prezentácie sociálno-ekonomickej politiky vlády už je prakticky iba dôvodová správa k návrhu štátneho rozpočtu. Parlament je úplne vylúčený zo schvaľovania koncepcií tzv. reforiem. Vláda a pán podpredseda sa tak v zásade neunavujú zbytočnými diskusiami v parlamente k otázkam daňovej reformy, fiškálnej decentralizácie, k otázkam fiškálnej či menovej politiky. Sme presvedčení, že demokracia na Slovensku je ohrozená celkovou stratou dôvery verejnosti a je potrebná radikálna zmena prístupu k správe vecí verejných."

Vážený pán minister, nerozumiem ani ďalším inováciám, ktoré ste zaviedli do správy štátu. Miesto poctivého vytvárania odborných kolektívov, využívania štátneho, vedeckého, akademického potenciálu pre tvorbu rozhodujúcich stratégií štátu s potrebnými politickými konzultáciami smerujúcimi cez celé politické spektrum zavádzate tvorbu reforiem na kľúč dôsledne od osôb bez príslušného akademického vzdelania, dôsledne nereprezentujúcich žiadnu relevantnú vedeckú či odbornú inštitúciu, zrejme s favorizovaním tzv. sedliackeho rozumu. Osobitne pozoruhodné to bolo pri tvorbe tzv. daňovej reformy.

Verte alebo neverte, vážený pán podpredseda, venoval som sa vo svojom vystúpení len časti výhrad, ktoré mám voči vami realizovanej politike. Dúfam, že z povedaného je zrejmé, že budem hlasovať za to, aby vám Národná rada Slovenskej republiky vyslovila nedôveru. (Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP