V. Veteška, podpredseda NR SR: Ako posledný písomne prihlásený vystúpi pán poslanec Jasovský.
J. Jasovský, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, dnes tu snáď odznelo všetko, ale napriek tomu, že odznelo mnoho vecí, mám taký pocit, že hovoriť treba aj mne.
Tešila ma dnes dojemná starostlivosť niektorých v tejto sále o to, či robíme prezidentskú kampaň. Áno, dámy a páni, robíme prezidentskú kampaň, ak za ňu považujete výjazdy poslancov Hnutia za demokratické Slovensko, ktoré máme do všetkých regiónov, ale upozorňujem, dámy a páni, nielen teraz, ale aj vlani sme ich mali. Pozrite si prácu nášho klubu za obdobie mesiacov september až december 2003. Prešli sme všetky kraje, dámy a páni, prešli sme všetky okresy, urobili sme prakticky stovky alebo možno tisícky rôznych stretnutí. Boli sme vo firmách, boli sme na školách, boli sme na stredných a vysokých školách, prešli sme nemocnice, rôzne inštitúcie a pod. a tam všade sme počuli, dámy a páni, jedno a to isté, že vláda je zlá, vláda je neľudská. Nakoniec aj prieskumy verejnej mienky to neustále potvrdzujú. Hovorili nám: "Už nevládzeme, robte niečo, reformy nie sú pre nás, nie sú pre ľudí, zbavte nás vlády, zbavte nás Mikloša, Kaníka, Zajaca, Fronca a ďalších." Je len zrejmé, že sme tieto názory prezentovali v našom poslaneckom klube, a zrejmé, že sme ich následne prezentovali aj v našich politických orgánoch. Tak vzniklo rozhodnutie o odvolávaní ministrov. Ak zoberieme spoločnú bázu všetkých problémov, ak zoberieme spoločnú bázu vyhlásení jednotlivých ministrov, ktorí sa vyhovárajú na to, že peniaze nemajú, pretože ich nemajú od ministra financií, čo je teda dôležité a koho treba teda odvolávať? Asi teda ministra financií, tam treba začať. Pán podpredseda vlády, odmietame teda to, že robíme prezidentskú kampaň, tak ako o tom hovoril dnes predseda tejto vlády. Robíme si svoju normálnu poslaneckú robotu, robíme to, čo má robiť na Slovensku každý poslanec. Nemôžeme si predsa robiť kampaň, keď záznam v televízii začína kedysi po polnoci a naozaj ho dokážu sledovať len tí najvytrvalejší a "najotrlejší".
Vystupujeme teda dnes, pretože sme prešli aj po mnohých školách. A ja musím konštatovať, že nepýtali sa nás žiaci alebo študenti na budúcnosť Slovenska. Pýtali sa nás na možnosti vycestovať von, pýtali sa nás na možnosti pracovať vonku, ale, bohužiaľ, nepýtali sa nás na to, ako sa majú na Slovensko vrátiť, pretože o tejto možnosti ani neuvažujú. Viem, že štatistika hovorí, že ročne až 10 000 ľudí opúšťa Slovensko. A to je číslo vzhľadom na to, že tento národ vymiera, veľmi zlé a veľmi vysoké.
Na Slovensku vládne skepsa, vládne beznádej a to nehovorím ani teraz, ako to vyzerá po zdražovaní, po zvyšovaní cien, po zvyšovaní nájmov, energií, potravín a podobne. Na jednej strane je neľudské škrtenie, ktoré sa nazýva transformy, na druhej strane sú kauzy. Pozrel som si zopár káuz len tak pre oživenie pamäti za obdobie posledných rokov, zastavenie prevádzky Slovenských aerolínií svojho času, strata 600 mld. korún, tendre na prevádzku operátorov mobilných sietí, úniky mnohých stoviek miliónov korún výberom poradcu pre Slovenské telekomunikácie, kde bol jediný záujemca, napriek tomu vyplatené stovky miliónov korún tomuto poradcovi, podozrenia v súvislosti s akciami Nafty Gbely vo Fonde národného majetku a následný odchod prezidenta Fondu národného majetku, ktorý dnes pôsobí vo vláde a robí reformy, nehospodárne fungovanie šéfa Štátnych hmotných rezerv, následne nútený odchod predsedu z tejto funkcie, luxusné byty generálnych riaditeľov, odchod podpredsedu vlády pre podozrenia v kauzách o nehospodárnom nakladaní s peniazmi Európskej únie, predaj akcií VSŽ v poslednú obchodnú hodinu na Burze cenných papierov, netransparentnú privatizáciu Slovenského plynárenského priemyslu, nákup 35 ľahkých motorových súprav a následne list, ktorý v tejto súvislosti prebehol, exposlanca Kresánka, k šéfovi vládnucej strany, profit z tohto tendra, deblokáciu ruského dlhu na poslednú chvíľu pred voľbami v roku 2002, kauzu, ktorá len čaká na vybuchnutie, odpočúvanie podnikateľov, zvýhodňovanie rôznych spoločností pri stavbe expozitúr Národnej banky Slovenska a podobne, komplikácie so stavbou mosta Košická s úverom z Európskej investičnej banky a tak ďalej a tak ďalej.
Pán podpredseda vlády, nie sú to náhodou osoby aj vám dobre známe? Ja viem, pán podpredseda vlády, že dnes máte spočítané hlasy a ste si istý, že viac ako možno 74 vás dnes nemôže navrhovať na odvolávanie, ale musím povedať, že ste tu sám, pán podpredseda vlády, a ja som si vedomý, že keby bol odvolávaný náš podpredseda vlády Kozlík, že by tu sedeli ministri a boli by vystupovali na jeho obranu. Ale k vám, pán podpredseda, dnes vystúpili len dvaja vaši poslanci, ktorí predniesli, prečítali to, čo mali pripravené. Ale nemám teda dobrý pocit ja z tohto odvolávania. Aj keď si zoberiem správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o návrhu na vaše odvolanie, jedine Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelanie, vedu, mládež, podčiarkujem mládež, a šport a kultúru a médiá prijal platné uznesenie, v ktorom nesúhlasí s návrhom skupiny poslancov, a odporučil nevysloviť nedôveru podpredsedovi vlády Slovenskej republiky a ministrovi financií. To je jeden jediný výbor, všetky ostatné výbory, a to máte v nich väčšinu, pán podpredseda vlády, vás nijako nezastali, aby ste neboli odvolávaný z tejto funkcie. Nemám ja z toho dobrý pocit, ale je to váš problém.
Aspoň niekoľko čísiel, pretože som ekonóm a patrí sa mi teda povedať niekoľko čísiel. Celkom mi lichotilo, že dnes mnohí vystúpili a hovorili k otázkam výstavby diaľnic. Ja viem, že na Slovensku je silne monetárny systém, že tu vládne filozofia Medzinárodného menového fondu, a teda pravicová politika, ale nie všade táto politika vo svete je úspešná. Ak zoberieme rast hrubého domáceho produktu, je možné konštatovať naozaj, že dnes je rast o 4 %. Ale z čoho štartujeme? Aký bol pokles hrubého domáceho produktu predtým? Veď dnes dosahujeme stále ešte len 70-percentný objem priemyselnej výroby oproti roku 1989. A to súvisí naozaj s malou podporou malého, stredného a vôbec teda podnikania. Hrubý domáci produkt je 3 000 USD. Porovnajme to s Amerikou, 30 000 USD, 28 000 USD v parite, kúpnej sile, prírastok je veľmi malý. Zaostávanie v absolútnom prírastku sa úplne prehlbuje na Slovensku. To sú fakty, ktoré teda sú. Ale zoberme základné ceny potravín, zoberme benzín, aká je jeho cena oproti roku 1998. Veď to je tretinový nárast, nárast o 30 % tej ceny benzíny, ale porovnajme kvalitu tovarov, služieb na Slovensku. Tieto ceny už dosahujú úroveň cien v Nemecku. Porovnajme mzdy, základné mzdy na Slovensku a porovnajme ich napr. s tým Nemeckom. Tie príjmy budú rásť, ak bude rásť aj výroba na Slovensku. Ale to je otázka veľmi otvorená. Ak by sme hovorili aj o tých automobilových fabrikách, ktoré na Slovensko prichádzajú, keby mali dosahovať úroveň miezd, tak ako to dosahujú materské podniky, tá výroba by bola presúvaná ďalej v smere na východ. Tu je otázka daňových prázdnin. Z čoho budú rásť vôbec mzdy a z čoho budú teda získavané zdroje po predaji strategických podnikov, keď už dnes je deficit štátneho rozpočtu 80 mld. korún. Dajme k tomu 10 mld., ktoré potrebujete na Žilinu, nie je ešte vyrovnaný Peugeot, veď to je čiastka 100 mld. korún. Je to číslo naozaj hrozivé, veď to je tretina rozpočtu.
Bol by som rád, vážený pán podpredseda vlády, keby ste vysvetlili teda trendy, ako budú rásť ceny na Slovensku vo vzťahu k príjmom, a teda k závislosti od výroby. Dosť by ma to teda zaujímalo, pretože mnohí, tak ako som povedal, kolegovia načali dnes otázku diaľnic. Ako budú tie diaľnice financované? Z čoho budú financované? Z akých zdrojov budú financované? Boli ste pri tom, keď bol zrušený Štátny fond cestného hospodárstva ako čosi zaostalé, ale za štyri-päť rokov neviete spraviť nič, čo by ho nahradilo. Teraz špekulujete s poradcom zase za možno stovky miliónov korún pre tvorbu akejsi diaľničnej spoločnosti, aby ste vedeli pokračovať vo výstavbe diaľnic. Hovorili ste nám, že máme megalomanskú výstavbu, že zadlžujeme štát. Odovzdali sme 150 kilometrov. Povedzte, prosím, pán podpredseda vlády, aká je dnes zadlženosť tohto štátu voči roku 1998. Porovnajme si 40 kilometrov, ktoré chýbali nám pred dokončením diaľnice v smere do Žiliny, porovnajte tie ceny, 250 mil. korún, 200 mil. - 250 mil. na rovine krát 40 kilometrov, čo je 10 mld. Prečo Prokopovič potom žiada 22 mld. Sk, o 12 mld. viacej ako v roku 1998? Nie preto, že za posledné roky došlo k nárastu stavebných prác koeficientom 1,5. Nesúvisí to s infláciou 9 %, nie sú to čísla, ktoré sú pravdivé a ktoré teda na Slovensku dnes nemá kto povedať tomuto národu, ako to dnes teda vyzerá? Porozprávajme sa možno o nejakých iných ďalších veciach, čo ste urobili zastavením výstavby diaľnic, zrušením uznesenia o ich výstavbe po Banskú Bystricu, keď sme tvrdili, bez diaľnic život na Slovensku nebude. Hrdo ste prijali zákon o priemyselných podnikoch a parkoch. Bez infraštruktúry je tento zákon bezzubý a je úplne, úplne zbytočný. A to bolo v časoch, keď ste boli vo vláde, aj ste vo vláde aj vy, pán podpredseda vlády. Mohol by som hovoriť o tom, ako ste dali peniaze tohto štátu na dovoz autobusov. Pritom vo Zvolene bol zrušený LIAZ s 500 pracovníkmi, dotáciu ste použili na dovoz autobusov z Čiech. Tam išli ťažké 100 milióny korún a dnes vyplácate podporu nezamestnaným vo Zvolene. Apropo, nezamestnaným? Bol som s mnohými starostami v Banskobystrickom kraji, ktorí mi potvrdili, že nezamestnanosť v dedinách predstavuje čiastku až 50 %, ale vami vykazovaná táto čiastka predstavuje 30 %. Je to rozdiel v metodike, ale tých nezamestnaných je skutočne toľko, že tie čísla dosahujú až 50 %. Pán podpredseda vlády, prečo ste po nástupe v roku 2002 do vlády menili 19 zákonov, ktoré ste prijali populisticky v závere volebného obdobia roku 2002? Prečo ste sa tvárili ako vláda, ktorá má sociálne cítenie, a vzápätí ste zákony menili, pretože ste vedeli, že na ne zdroje nemáte? A súvisí to s tým, aký rozpočet v tomto štáte je.
Hovoril som včera s niektorými kolegami z vysokej školy, sú to ekonómovia, hovorili mi o teórii slabých signálov. Je to zaujímavá teória. Zrejme viete o nej, pán podpredseda. Je to teória, ktorá hovorí napr. o tom, že zo Slovnaftu, pretože sme ho predali, prechádza výroba, lukratívna výroba do Maďarska, výroba odchádza. Slabý signál môže znamenať, že dôjde k veľkej zmene. Teória slabých signálov, skúste si na ňu niekedy spomenúť. Bol som v Hnúšti na mítingu na výjazde, prišli za mnou otec so synom, ktorí obidvaja plakali. Jeden mal 40 rokov, mal rodinu, druhý bol pomaly pred dôchodkom. Obidvaja pracovali v telekomunikáciách, obidvaja sú vyhodení, nemajú z čoho žiť. Zo 16 000 ľudí 6 000 ľudí dnes pracuje v telekomunikáciách, 10 000 ľudí je odtiaľ preč. Poviete, že áno, strategický partner sa rozhodol znížiť prezamestnanosť. Ale v roku 1994 sme dali do telekomunikácií 10 mld. Sk, v roku 2002 ste tam dali 5 mld. Sk. A to je teda veľký rozdiel, aj v hodnote tej koruny roku 1993 voči roku 1992. Mohol by som porozprávať o tabakovom priemysle a o zdrojoch z tabakového priemyslu.
Mohol by som hovoriť čokoľvek, ale snáď poviem len toľko, ťažko sa financujú diaľnice. Aj nám sa financovali diaľnice ťažko. Ale s podpredsedom Kozlíkom sme sedeli raz štvrťročne na kontrolných dňoch a s ministrom Maxonom sme sedeli raz za dva týždne k téme financovania výstavby diaľnic. A odovzdali sme ich 150 kilometrov. Ja som na to hrdý.
A už len takú poslednú poznámku, pán podpredseda vlády. Vaši kamaráti v tzv. Národnom tenisovom centre, pričom za to "národné" by som dal velikánsky otáznik, vás poprosia, aby ste im aspoň odpovedali na pozdrav, keď ich tam stretnete. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jasovský bol posledný písomne prihlásený do rozpravy. Teraz je príležitosť na ústne prihlášky do rozpravy. Pýtam sa vás, kolegyne poslankyne a kolegovia poslanci, kto sa ústne hlási do rozpravy. Pani poslankyňa Belohorská. Končím možnosť ďalších ústnych prihlášok do rozpravy. Pani poslankyňa, máte slovo. Nech sa páči.
I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, dámy, páni, pán podpredseda vlády, každý z vystupujúcich sa tu zhruba venoval okruhu otázok, ktoré viac-menej má alebo v svojom výbore, alebo v svojom profesionálnom vybavení. A ukázali cestu, po ktorej idete veľmi nesprávne.
Pán minister financií a podpredseda vlády, máte mať vo vláde funkciu určitej koordinácie medzi jednotlivými rezortmi, a tak si dovolím aj ja trošku doplniť v niektorých veciach aj môjho kolegu bývalého ministra pána Soboňu alebo ostatných, ktorí hovorili niečo o zdravotníctve. Pán podpredseda vlády, vo vláde ste schválili vo februári informáciu o pripravenosti rezortu v zdravotníctve, ktorý zavádza eutanáziu do slovenského zdravotníctva, hovorí o tzv. diferenciácii zdravotnej starostlivosti podľa veku. Hovorí o tom, že každý v určitom veku svojho života má nárok na určitý balík zdravotnej starostlivosti. Ekonomicky vychádza z poznania, že náklady na zdravotníctvo stúpajú s vekom a najvyššie sú v posledných mesiacoch života. Princíp rôznych balíkov podľa veku tak predpokladá, že čím je človek starší, tým menší bude rozsah plne hradenej zdravotnej starostlivosti a sústredí sa viac na symptomatickú liečbu ako na odstránenie príčin choroby, spravodlivosť je zachovaná na vysokej úrovni, lebo každý bol raz mladý a mal nárok na plne hradenú zdravotnú starostlivosť a vysokého veku sa dožil práve aj vďaka zdravotnej starostlivosti poskytnutej v mladosti. Prístup je tiež podporovaný princípom utilitarizmu, ktorý uprednostňuje vyššie zdravotné zisky prepočítané na roky prežité v plnom zdraví, v tomto prípade teda radšej podporuje zachránenie mladšieho života pred starším. Pán podpredseda vlády, toto je vec, o ktorej sa mi nechcelo veriť, že sa môže vyskytnúť v materiáloch slovenského zdravotníctva. Musím vám povedať, že v Rade Európy sa už dvakrát prerokúvalo na návrh niektorých štátov doporučenie o eutanázii, toto je eutanázia v praxi. Určite držíte v rukách materiály aj z takých organizácií, ako je OECD, o tom, že na Slovensku pacienti zneužívajú zdravotníctvo. Prečo ste neprotestovali a nevysvetlili ste, že na jednu osobu ide na Slovensku 550, v Čechách 1 100 a v Nemecku 2 800 dolárov. A v Čechách minulý týždeň dostala ministerka zdravotníctva od svojej vlády 1 mld. CZK na dobudovanie fakultnej nemocnice pre deti. Na Slovensku sa nemocnice zatvárajú. Na Slovensku pacient ak príde do nemocnice napr. s niektorými ochoreniami, ako aj v materiáli, ktorý ste mali vo vláde vo februári tohto roku, sa píše o tom, na bedrové kĺby napr. v našom systéme treba čakať a z hľadiska spravodlivosti je systém ľahko manipulovateľný korupciou. Takže vy ste nahradili korupciu, proti ktorej všetci bojujeme, individuálnu korupciu korupciou štátnou, lebo vy chcete vyberať do svojho vrecka peniaze za tieto operácie, ktoré budú uskutočnené v skoršom termíne. Znamená to, že na Slovensku je ozaj lepšie byť bohatým a zdravým ako starým a chudobným.
Ospravedlňujem sa , že v svojich prihlásených krátkych poznámkach som hovorila o 17 mld., máte pravdu, dopustila som sa chyby, bolo to 16,7 mld. Ale, pán minister, keby tieto peniaze, znovu hovorím, boli v zdravotníctve, ja vám garantujem, že každý minister a, trúfnem si povedať, aj tento minister ak by mal dôslednú parlamentnú kontrolu, by bol schopný aspoň naštartovať transformačné zmeny.
Okrem toho, že súhlasíte s eutanáziou slovenského národa, možno si málo uvedomujete, že v Európe je globalizácia nezamestnanosti a že Európa rýchle starne, čo dáva zase ďalšie podmienky na exodus mladej generácie zo Slovenska. Takže trúfnem si okrem toho povedať, že robíte eutanáziu, robíte aj genocídu národa, a to tým, že vlastne vyháňate mladých ľudí po skončení vysokoškolského a stredoškolského vzdelania zo Slovenska. Vyháňate ich o. i. o aj vaším opatrením týkajúcim sa rovnej dane, pretože rovnú daň, ako už spomenuli aj kolegovia predo mnou, ste zaviedli aj pre sauny, pre drahé autá, ale aj pre knihy, ktorých zakúpenie sa dneska stáva pre mnohé rodiny vlastne problémom aj na školách.
Nejdem už hovoriť o tých veciach, ktoré spomínali kolegovia. Ale tiež zo stretnutí z minulého týždňa vám môžem povedať, že sa nedá odpovedať penzistovi, ktorý argumentuje tým, že penziu má malú, energia a nájomné stúplo, ako má zaplatiť pobyt v nemocnici. To sú veci, na ktoré sa nedá odpovedať. Nevedela som odpovedať, ako má riešiť situáciu žena vdova 42-ročná so 4 polosirotami. Nevedela som jej povedať, ako sa dá zo sirotského hradiť napr. štúdium na strednej škole pre dieťa. Choďte sa pozrieť do tej rodiny. Minister práce a sociálnych vecí má adresu a má aj list od tejto ženy. Pozrite si štatistiku samovrážd mladých ľudí, ktorí nevedia nájsť svoje riešenia. Pán minister, tieto riešenia ste mali hľadať vo vláde vy. Našli ste riešenia, ktoré vyhovovali nášmu členstvu v Európskej únii. Bola by som sama proti sebe, keby som nesúhlasila s tým, že je vynikajúce, že Slovensko má veľmi významné investície. Skúsili ste sa ale zamyslieť, prečo Slovensko vyhralo napr. pri tom poslednom tendri na automobilku? Myslíte si ozaj, že vyhralo kvôli argumentom, ktoré spomínate vy? Zamyslite sa nad argumentom, ktorý vám poviem ja. V Poľsku by bola táto automobilka tiež, ale v Poľsku sú veľmi silné odbory. Vy ste na Slovensku vlastne prestali rešpektovať sociálny dohovor. A všetci vedia, že Slováci sú lacnou pracovnou silou nielen v zahraničí, ale aj tu doma. Nad tým, že napr. nám mnohé krajiny Európskej únie uzatvárajú svoje hranice pri voľnom pohybe pracovnej sily, ste sa mali zamyslieť vy, keď ste otvorili trh, voľný trh tovaru. Tovar sa môže hýbať, ale pracovná sila zo Slovenska nie. A viete, prečo to je? Myslíte si, že západní podnikatelia by nemali radšej lacnejšiu silu? To je práve kvôli tomu, že vláda všade v Európe musí sa dohodnúť, či už s odbormi alebo so zástupcami zamestnancov, a tak musí vyhovieť predovšetkým svojim voličom. Nerozumiem práve preto, pán minister, prečo vy vyhovujete predovšetkým voličom nie zo Slovenska, lebo slovenskí voliči sú nie len bohatí a zdraví. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Belohorská bola poslednou prihlásenou do rozpravy.
Skôr ako skončíme rozpravu, pýtam sa, pán podpredseda: Želáte si vystúpiť? Nech sa páči.
I. Mikloš, podpredseda vlády a minister financií SR: Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi takto súhrnne reagovať na celodennú diskusia a na to všetko, čo som si tu vypočul, pričom viacerí z vás povedali, že už bolo povedané všetko. Nemyslím si, že by bolo povedané všetko, pretože to, čo odznelo, bolo často veľmi jednostranné, často to bolo postavené na iných ideových, hodnotových základoch, na akých stavia dnešná vládna koalícia, čo je úplne legitímne, ale často zaznievali nepravdivé, lživé informácie alebo informácie vytrhnuté z kontextu. Takže dovoľte mi najskôr zhodnotiť tú diskusiu a povedať svoje stanovisko v širšom kontexte.
Po prvé by som veľmi rád povedal, že vláda napĺňa programové vyhlásenie, ktoré bolo schválené tu v tomto parlamente. Možno sa vám to zdá triviálne konštatovanie, ale toto konštatovanie je nevyhnutné povedať, pretože absolútna väčšina toho, čo tu zaznelo z opozičných radov, takmer na 100 %, bola vlastne kritika napĺňania programového vyhlásenia vlády. Nepočul som jediný zásadný argument, ktorý by hovoril, toto je robené naopak, ako to bolo navrhované v programovom vyhlásení vlády. A ak to bolo hovorené, poviem to na príklade, napr. životného prostredia, tak to jednoducho neboli pravdivé údaje, na základe ktorých to hovorené bolo.
Ďalšia dôležitá poznámka je tá, že, samozrejme, je tiež pravda, že za prvý rok ani za prvý rok a pol sa programové vyhlásenie neplní a nedá splniť v žiadnej krajine. Takže napr. výhrada, že fiškálna decentralizácia ešte nie je, je tiež výhradou podľa môjho názoru nemiestnou, pretože fiškálna decentralizácia sa pripravuje, 5. apríla bude predstavený balík zákonov a programové vyhlásenie vlády ako celok je koncipované na štvorročné funkčné obdobie, nie na rok. Teda kritizovať vládu, že niečo neurobila, k čomu sa zaväzuje, keď sme po prvom roku a pol vládnutia, sa mi taktiež zdá nemiestne.
K tomu, či tu existuje nejaká vízia a či vláda má svoje programové vyhlásenie, ktoré napĺňa, založené na nejakej vízii. Ja som presvedčený, že áno. O tom, že program je ucelenou víziou, najlepšie svedčí aj to, že ak si pamätáte, vládna koalícia mala 78 poslancov, keď sme začínali, dnes ich zďaleka 78 nemá, ale ani jeden z poslancov, ktorí odišli z vládnej koalície, nedeklaroval, že odchádza kvôli tomu, že programové vyhlásenie, a teda program je zlý a že chce napĺňať iný program. Naopak, každý jeden z tých, ktorí odišli, tvrdí, že program a programové vyhlásenie sú dobré a že ich chce ďalej podporovať. Takže ja sa môžem opýtať aj inak, aká iná programová vízia sa tu vytvorila alebo vytvára, ktorá môže byť alternatívou toho programu a tej programovej vízie, ktorú vláda napĺňa. Dovolím si odpovedať, že absolútne žiadna.
Takže k tomu hodnoteniu toho, čo robíme. Ako červená niť sa tiahlo všetkými vystúpeniami opozičných poslancov tvrdenie, že vládna politika je antisociálna, protiľudová, že ožobračuje ľudí. My sme netajili, a išli sme do toho do volieb, v našich volebných programoch koaličných strán, z ktorých bol zostavený program vlády a programové vyhlásenie vlády, že sme sa zaviazali našim voličom, že budeme uskutočňovať zásadné, radikálne, komplexné reformy, ktoré vytvoria podmienky a predpoklady na to, aby na Slovensku došlo k vysokému, udržateľnému ekonomickému rastu. Zase počul som len všeobecný argument, že to tak nie je, že programy strán boli iné ako programové vyhlásenie vlády. Nie je to pravda a rád by som počul jedinú relevantnú oblasť, kde programové vyhlásenie vlády nie je prienikom programov politických strán. A tvrdím, že takýmto prienikom ono je, prechádzali sme ním mnohé dni a noci a naozaj toto programové vyhlásenie vlády vychádza z týchto programov. Preto aj tvrdenie pána poslanca Číža a ďalších, že sa narúšajú demokratické princípy, keď vláda nemá podporu, jednoducho nezodpovedá skutočnosti, pretože táto vláda bola konštituovaná na základe slobodných volieb, na základe strán, ktoré získali mandát so svojimi programami, a na základe programového vyhlásenia ktoré vzniklo z programov týchto strán a z ich prieniku.
Zároveň by som chcel povedať, keď už som to naznačil hneď na začiatku, že tvrdenie o tom, že referendum má byť nástrojom práve demokracie, keďže sa tu demokracia potláča, je absurdné a nezmyselné. A dovolím si citovať, ak dovolíte, profesora Dahrendorfa, ktorý je svetovo uznávaným sociológom a politológom, ktorý, naopak, tvrdí, že skracovanie volebného obdobia prostredníctvom referenda je veľmi nebezpečné pre parlamentnú demokraciu jednoducho preto, že reformy sú potrebné. Reformy sú potrebné vo všetkých krajinách. A keď vláda nemá aspoň štvorročné obdobie, keď každé nepopulárne opatrenie vyvolá riziko skrátenia volebného obdobia, tak nebude existovať žiadna vláda, ktorá bude robiť potrebné, ale ťažké, nepopulárne opatrenia.
Takže k tým reformám a tým sociálnym dopadom chcem ešte povedať, že my tieto zásadné, radikálne reformy nerobíme preto, že by sme chceli ľuďom robiť zle, tieto reformy nie sú samoúčelné a my sa tým nákladom netešíme. Ale my sme jasne povedali, že v prvých dvoch rokoch tieto náklady budú, budú nevyhnutné, ale nevyhnutné na to, aby sme dosiahli vysoký a udržateľný ekonomický rast. A tu by som rád zdôraznil, že neexistuje iný nástroj, a to by som rád počul, ak máte názor, že áno. A dokonca ekonómovia rôznych škôl, tu pán poslanec Číž a ďalší spomínali ekonomické školy, majú síce rôzne názory, ale zhoda je v jednom, nedá sa inak dosiahnuť vyššiu životnú úroveň ako vysokým a udržateľným ekonomickým rastom. Takže ak chceme dobiehať vyspelé krajiny, a my to chceme, chceme ich dobiehať rýchlejšie ako okolité krajiny, tak práve preto robíme reformy, pretože inak sa nedá ako uskutočnením týchto reforiem dosiahnuť vysoký, dlhodobý, udržateľný ekonomický rast a nasledovať príklad Írska, ktoré rýchlo dobehlo vyspelé krajiny a dnes už je nad priemerom Európskej únie. Takže reformy nie sú samoúčelné. Tie opatrenia, ktoré sú často ťažké, nerobíme preto, že by nás to tešilo, ale preto, že ich považujeme za dôležité a nevyhnutné. A verte, že aj z politického hľadiska by pre nás bolo jednoduchšie nerobiť ich, pretože my si uvedomujeme, že tieto ťažké reformy prinášajú zvýšenie našej nepopularity a riziko nášho nezvolenia. Takže keď to napriek tomu robíme, tak to robíme preto, že sme presvedčení o potrebe a dôležitosti.
Čo sa týka toho hodnotenia reforiem, asi je to prirodzené a v každej parlamentnej demokracii to tak bude, že opozícia a koalícia budú vidieť diametrálne odlišne úspechy, prospešnosť, efektívnosť krokov, ktoré vláda robí, najmä efektívnosť hospodárskej politiky. Preto je veľmi dobré oprieť sa o a obrátiť sa na nezávislé autority, nezávislé inštitúcie, pretože túto politickú optiku z hľadiska svojich záujmov jednoducho nemajú. Ako vyzerá hodnotenie slovenských reforiem z tohto pohľadu? Samozrejme, opozícia to hodnotí tak, koalícia to hodnotí tak. Ale musím povedať, že názory nezávislých, renomovaných domácich aj zahraničných inštitúcií sú omnoho, omnoho bližšie, ak nie totožné, tak takmer totožné s názormi koalície, s názormi vlády. Čiže na jednej strane máme názory HZDS, máme názory Smeru, máme názory Komunistickej strany. Na druhej strane máme názory OECD, máme názory Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu. Máme názory ratingových agentúr, ktoré, či už to bol Standard & Poor’s alebo Fitchipka, v priebehu posledných mesiacov zvýšili rating Slovenska. Máme názory finančných investorov, keď riziková prirážka výrazne klesla počas posledných 6 rokov aj počas posledného roka a pol, ktoré sú podľa môjho názoru najobjektívnejším ukazovateľov toho, či sa ekonomika zdravo vyvíja a dobre vyvíja alebo nie.
Takže, vážení páni poslanci z HZDS, stav je taký, že kým v rokoch 1997 a 1998, keď ste vládli, si Slovensko požičiavalo o 8 až 12 % drahšie na zahraničných finančných trhoch, ako si požičiavalo Nemecko. Dnes si už požičiavame len o menej ako pol percenta drahšie, ako si požičiava Nemecko. Dnes Slovensko má rizikové prirážky najlepšie spomedzi všetkých transformujúcich krajín a dokonca už lepšie ako Grécko. Toto sú ukazovatele, ktoré sú objektívne, ktoré neovplyvníte ani tým, čo chcete, ani vašou opozičnou optikou.
Môžem spomenúť nezávislé a veľmi renomované médiá, ktoré sa vyjadrujú k slovenským reformám asi tak, že napr. článok vo Frankfurter Allgemeine Zeitung 10. 2. mal o slovenských reformách článok s titulkom Zázrak na Dunaji. Washington Times 29. 11. 2003 mal zase článok o slovenských reformách s titulom Hongkong východnej Európy. Pani poslankyňa Belohorská sa pýtala, prečo k nám prišiel Hyundai/Kia. Financial Times to vidí tak, v článku z 3. 3. 2004, že pre víťazstvo v boji o závod Kia boli rozhodujúce hospodárske reformy v Slovenskej republike. Mohol by som ďalej citovať články z The Economist, články zo Süddeutsche Zeitung a z ďalších renomovaných zahraničných médií, ktoré vidia úspešnosť a kvalitu a efektívnosť ekonomických reforiem zásadne inak, ako ich vidí dnešná opozícia, ako tu odzneli.
Dovoľte mi teda povedať pár zásadných faktov o tom, ako sa vyvíja slovenská ekonomika a aké teda sú tie reformy, ktoré tu boli tak kritizované, pretože práve uskutočňovanie reforiem bolo spoločným menovateľom dôvodov na návrh na moje odvolanie. Takže v roku 2002 aj v roku 2003 bola Slovenská republika najrýchlejšie rastúcou ekonomikou spomedzi všetkých krajín Vyšehradskej štvorky a jednou z troch najrýchlejšie rastúcich ekonomík z 30 členských krajín OECD. Spomedzi členských krajín Vyšehradskej štvorky dosahuje Slovensko najlepšie výsledky vo všetkých hlavných makroekonomických ukazovateľoch s výnimkou nezamestnanosti a inflácie, ale aj tam zase dosahuje najvýraznejší pokrok, teda najvýraznejšie znižovanie nezamestnanosti a inflácie. Zo všetkých krajín Vyšehradskej štvorky máme najlepšie ukazovatele, ktoré sú predpokladom dlhodobého udržateľného ekonomického rastu, všetky ukazovatele, ktoré majú rásť, rastú, ako je hrubý domáci produkt, ako je vývoz, všetky ukazovatele, ktoré majú klesať, ako je napr. inflácia alebo nezamestnanosť, klesajú.
Od roku 2002 za posledný rok a pol sa na Slovensku vytvorilo 80 000 nových pracovných príležitostí, teda nezamestnanosť klesá aj preto, že rastie zamestnanosť. Takže ak viacerí z vás ale hovorili o tom, že sa chválime tým, že máme dnes asi rovnakú zamestnanosť, ako bola v roku 1998, tak musím povedať, že to je pravda, ale to je len časť tej pravdy, lebo faktom je, že zamestnanosť celková je taká, aká bola v roku 1998, ale faktom tiež je, že štruktúra tejto zamestnanosti je zásadne iná, pretože taká istá zamestnanosť v roku 1998 bola dosahovaná napr. aj tým, že bola udržiavaná vysoká prezamestnanosť v neefektívnych podnikoch, ktoré boli na pokraji krachu. Pán poslanec Jasovský spomenul Slovenské telekomunikácie, kde pracovalo 16 000 ľudí, dnes pracuje v Slovak Telecome 6 000 ľudí. Áno, to je príklad. V ZDA Partizánske, to je ďalší príklad, kde pracovali tisíce ľudí, ktorí boli umelo udržiavaní platením príspevkov z úradov práce, mali ste ďalší neštandardný nástroj, ktorým bol skorší odchod do dôchodku tých, ktorí by inak sa stali nezamestnanými. Takéto niečo nás stálo ročne okolo 2 mld. korún. Boli fabriky, kde bola obrovská prezamestnanosť, Železnice by som mohol spomenúť, ďalšie fabriky, kde bola udržiavaná umelá prezamestnanosť. Takže, áno, celkový počet zamestnaných je ten istý, ale ten zásadný rozdiel je v tom, že dnes je to v zdravej štruktúre, je to v konkurencieschopných podnikoch, ktoré majú potenciál rásť, pretože tieto podniky sa ozdravili, mnohé sa zoštíhlili a vznikli nové pracovné miesta a tieto vznikli tiež aj prílivom investícií.
Ďalej, chudoba, často to tu zaznievalo z úst pána poslanca Blajska aj iných ohľadom počtu obyvateľov v hmotnej núdzi. Tak napr. počet osôb v hmotnej núdzi klesol o 13 % za minulý rok, za rok 2003 v porovnaní s rokom 2002, pričom dynamika poklesu bola najvyššia spomedzi posledného obdobia, ak k poklesu došlo v úzkej väzbe na pokles nezamestnanosti. Zároveň platí, že tie nerovnosti, ktoré na Slovensku sú, ono sa to meria podielom príjmov 20 % s najvyššími príjmami lomeno podiel príjmov 20 % ľudí s najnižšími príjmami. Tie rozdiely sú stále nižšie, ako je priemer členských krajín Európskej únie a ako je aj priemer kandidátskych krajín. Je pravdou, že uskutočnením reforiem tento údaj narastie, ale stále nedosiahne ani priemer Európskej únie, ani priemer kandidátskych európskych krajín, a zároveň reformy, ktoré robíme, budú znamenať výrazný impulz pre vyšší a udržateľný ekonomický rast.
Dovoľte teda pristaviť sa teraz pri sociálnych dôsledkoch ekonomických reforiem a budem hovoriť údaje za roky 2003 a 2004 a za ďalšie roky. Bolo to tu vykresľované často v katastrofických farbách, pričom si myslím, že je to umelo dramatizované. Netvrdím, že reformy, ktoré robíme, nemajú aj náklady, nemajú aj dôsledky, netvrdím, že neexistujú ľudia, ktorým sa zhorší ekonomická a sociálna situácia, ale tvrdím, že táto zmena nie je dramatická, a zároveň tvrdím, že táto zmena vytvára predpoklady na to, aby sociálny systém bol adresnejší, ale aj spravodlivejší. A toto je asi legitímna otázka, ako chápeme, čo by mal vlastne štát robiť. Pán Blajsko povedal, mohol by som to citovať teraz, že štát by sa mal postarať o životnú úroveň občanov alebo o životné podmienky občanov. Nemyslím si to, myslím si, že o životné podmienky a životnú úroveň občanov by sa mali postarať predovšetkým občania sami. Štát by mal ale, samozrejme, vytvárať podmienky na to, aby cez ekonomický rast, cez rast pracovných príležitostí tie podmienky boli čo najlepšie, a zároveň by mal mať sociálny systém, ktorý by dočasne umožnil tým, ktorí sa ocitnú v podmienkach hmotnej núdze, aby dostali dočasnú pomoc, a tým, ktorí z objektívnych dôvodov sa o seba nemohli postarať, aby sa na dôstojnej úrovni o týchto ľudí štát postaral. Problém je ale v tom, že ak je ten sociálny systém príliš mäkký, ak je príliš široký, ak je zneužívaný, príliš drahý, tak nielenže je drahý, neudržateľný a neefektívny, ale je aj nespravodlivý, lebo značná časť tých peňazí, ktoré sa na to vynakladajú, nie je spotrebovaná tými, ktorí sú naozaj objektívne na pomoc odkázaní, ale je spotrebovaná aj tými, ktorí jednoducho často z dôvodu lenivosti, pohodlnosti alebo doslova zneužívania systému peniaze z tohto systému používajú.
Čiže chcem povedať, a to považujem za veľmi dôležité, že my neznižujeme objem peňazí do sociálneho systému, ako sa to často interpretuje. Ten objem prostriedkov v roku 2004 oproti roku 2003 rastie a rastie o takmer 3 mld. korún, pretože to sa nedá len porovnať číslo v kapitole ministerstva práce v roku 2004 a v roku 2003, pretože ten systém sa mení. Zavádza sa napr. daňový bonus cez, ktorý idú 3 mld., ktoré v tomto neuvidíte. Čiže ten nárast prostriedkov je v roku 2004 zhruba o necelé 3 mld. korún oproti roku 2003. Napr. pri rodinnej politike je ten nárast takmer 2 mld. korún, pretože aj ten daňový bonus do toho započítať treba.
K číslam, ktoré očakávame, a ďalšia vec, ktorú chcem povedať. Viete, zaznievajú často údaje, cifry, čísla, o koľko sa znižuje, zhoršuje životná úroveň, o koľko nie, pričom sa veľmi často miešajú pojmy. Veľmi často sa zvýšenie životných výdavkov považuje alebo interpretuje ako rast reálnych životných nákladov. A táto chybná interpretácia spočíva teda v tom, že sa poukazuje na rast nákladov, a tie náklady rastú vplyvom aj daňovej reformy, aj úpravy regulovaných cien, ale zároveň rastú aj príjmy. A keď chceme posúdiť celkový vplyv, musíme posúdiť nielen mínusovú položku, ale musíme posúdiť aj plusovú položku. A práve z toho, že sa jednostranne berie do úvahy len rast životných nákladov, a nie rast príjmov, tak z toho vznikajú potom často katastrofické odhady. Chcem povedať, že čísla, o ktorých hovorím a ktoré interpretujeme, sú čísla, ktoré sú relevantné. Odhady na rok 2003 boli potvrdené skutočným vývojom, boli dokonca mierne pozitívnejšie, ako bol skutočný vývoj. Ďalej chcem povedať, že ministerstvo financií dokonca má odhady konzervatívnejšie, pesimistickejšie, ako sú odhady nezávislých inštitúcií.
Na to, aby sme objektivizovali aj naše prognózy, sme zriadili tzv. výbor pre makroekonomické prognózy, v ktorom je zastúpená Národná banka, Slovenská akadémia vied, Infostat a ekonomickí analytici štyroch najvýznamnejších slovenských bánk. Uvediem na ilustráciu, aké sú ich a naše predpoklady sociálnych dôsledkov uskutočňovaných reforiem v rokoch 2003, 2004 a v ďalších rokoch.
Za najkomplexnejší údaj považujem a treba považovať zaň reálny rast spotreby domácností. Čo sa toho týka, meria sa to konečnou spotrebou domácností v reálnych cenách. Konečná spotreba domácností vlani poklesla o 0,8 %. V roku 2004 predpokladáme, ministerstvo financií predpokladá už nárast konečnej spotreby obyvateľstva v reálnych cenách o 1,3 %, pričom priemer odhadu nezávislých inštitúcií sú 2,0 % a v ďalších rokoch by to už malo byť okolo 4 %.
Iný údaj, ktorý chcem uviesť, je reálna mzda. Reálna mzda v tomto roku, hrubá mzda reálna, podľa odhadu ministerstva financií by mala ešte poklesnúť o 0,3 %, ale keďže došlo k zmenám v daniach, čistá reálna mzda, a to je to, čo má človek vo vrecku, tá by mala stúpnuť o 1,5 % v tomto roku, jednoducho preto, že sa znížilo daňové zaťaženie. Odhad priemeru nezávislých 7 inštitúcií je, že aj hrubá mzda by už nemala klesať v tomto roku, ale mala by vzrásť o 0,3 %. Ďalej, na ďalšie roky sú tie odhady reálnych miezd 3 % a vyššie každý rok.
Čo sa týka reálnych dôchodkov, v tomto roku, a zase odpovedám alebo reagujem aj na niektoré vaše príspevky, že tie reálne dôchodky nie sú korektne merané, pretože nevychádzajú z dôchodcovskej inflácie, chcem povedať, že vychádzajú z dôchodcovskej inflácie, pretože tu meriame. A to, čo budem hovoriť, tie čísla vychádzajú nie zo všeobecného indexu spotrebiteľských cien, ale z indexu spotrebného koša dôchodcov, spotrebiteľských cien. (Ruch v sále.)
Prosil by som, pán podpredseda, keby ste mohli sálu utíšiť, pretože ja som celý deň počúval.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Áno, máte pravdu. Ja by som prosil kolegov poslancov a poslankyne, aby venovali zvýšenú pozornosť vystúpeniu pána podpredsedu vlády a ministra financií pána Ivana Mikloša. Buďte takí dobrí, je to vážne vystúpenie.
I. Mikloš, podpredseda vlády a minister financií SR: Ďakujem pekne. Takže reálne dôchodky v roku 2004 by podľa odhadu ministerstva financií mali poklesnúť o 1,7 %. To vychádza z tej dôchodcovskej inflácie, ale by mal byť ten nárast už od roku 2005 3,4 % a v roku 2006 3,7 %, pričom podľa odhadov priemeru 7 nezávislých inštitúcií by to mal byť pokles v tomto roku 1,3 % a nárast v ďalších rokoch okolo 4 %, 4 % v roku 2005 a 3,5 % v roku 2006.
Takže toľko k tým dopadom.
Ešte čo sa týka dopadov daňovej reformy a daňových reforiem. Bolo tu zase viackrát tvrdené, že daňová reforma znížila životnú úroveň a znížila príjmy nízkopríjmových skupín. Nie je to pravda. Dopad daňovej reformy bol taký, že vplyvom zjednotenia dane z pridanej hodnoty a zvýšenia spotrebných daní vzrástli náklady, ale vplyvom zásadného zníženia daňového zaťaženia z priameho zdanenia nízkopríjmových skupín je ten celkový dopad aj pre nízke príjmové skupiny pozitívny. A to je dané tým, že sa zvýšila, výrazne odpočítateľná položka, ktorá sa nezdaňuje, konkrétne je to 81 000 korún, z ktorých sa platí nulová daň. A teda tí, ktorí zarábajú zhruba 55 % priemeru, priemerného platu, a menej, neplatia žiadnu daň, platia nulovú daň, kým predtým platili 10-percentnú daň. A teda vďaka tomuto sa daňové zaťaženie znižuje.
Dovoľte mi vyjadriť sa teraz k tomu, čo zaznievalo ohľadom minulého roka, ohľadom toho, že minulý rok bol deficit nižší, ako bol predpoklad štátneho rozpočtu, o tých zhruba 16,7 mld. korún. Áno, je to pravda, deficit minulý rok bol nižší, čo ale považujem za pozitívne, jednoducho to, že to bolo preto, že bol nižší dlh, ktorý sa vytvoril. Ten pôvodne predpokladaný deficit vo výške 4,97 % by znamenal takmer 60 mld. korún nového dlhu, ktorý by narástol oproti tomu, aký už doteraz existoval. Tých 3,6 % znamená 42,8 mld. korún, takže je to menej o 16,7 mld. korún, ale stále dlh vznikol. Vznikol dlh vo výške 42,8 mld. korún, ktorý, samozrejme, budú musieť budúce generácie zaplatiť. Takže samotný fakt, že deficit je nižší, je, myslím si, pozitívnym faktom. Takže síce možno, samozrejme, mať výhradu, ktorá je relevantná z hľadiska toho, že ten odhad nebol presný, ale samotný efekt a dôsledky nižšieho deficitu sú pozitívne, a nie negatívne. Zároveň chcem povedať, že je to bežné aj vo vyspelých krajinách, že dochádza k rozdielom, väčšinou dochádza k opačným rozdielom, že tie deficity sú vyššie, a ani keď sú vyššie, dokonca o viac, lebo u nás je to tých 1,3 % až 1,4 %, tak kvôli tomu nedochádza k odchodu ministrov financií. Ako príklad uvediem Francúzsko vlani, ktoré malo deficit vo výške 4,1 %, plánovaný bol 2,6 %, takže skutočnosť bola horšia o 1,5 %, ako bol plánovaný deficit, napriek tomu to odchod ministra neznamenalo. V Nemecku to bolo o 1,2 %, v Holandsku to bolo o 1,4 % horšie, ako bol predpoklad.
Pri odhadoch chcem ešte uviesť, že odhady sú, samozrejme, vždy odhadmi a k istej diferencii dochádza vždy. Tá diferencia v tomto roku ale bola väčšia, aká by mala byť bežná. A ja som nikdy, a to by som rád povedal aj na margo všetkých vystúpení, nehovoril, že som bezchybný a že ministerstvo financií ani vláda nerobí chyby. Každý, kto niečo robí, robí aj chyby. Zároveň robíme hlboké zmeny, ktoré prinášajú vyššiu mieru neistoty, ako by bola, keby sa tieto zmeny nerobili. Ale mohol by som odcitovať z vystúpení pána poslanca Kozlíka, ale aj pána poslanca Maxona pri rozpravách o štátnych rozpočtoch v roku 2001, v roku 2002, aké boli ich tvrdenia, aký bude vývoj daňových príjmov, nedaňových príjmov, výdavkov. A ako sa ukázalo, ten vývoj bol úplne, ale úplne iný, ako predpokladali. Ale nebudem to robiť, pretože nechcem vás unavovať zbytočne viac, ako je nevyhnutné. Nebudem to robiť, ale len na ilustráciu uvediem, že hneď pán Kozlík v rozprave o štátnom rozpočte na rok 2002 začal tým, a mal tam viacero prognóz, ktoré sa nenaplnili, že hneď jeho prvá prognóza bola tá, že povedal: "O rok o takomto čase na mieste predkladateľa návrhu štátneho rozpočtu na rok 2003 bude sedieť minister financií zastupujúci v budúcej vláde Hnutie za demokratické Slovensko - Ľudovú stranu." Nielen táto prognóza, ale i ďalšie prognózy, ktoré sa týkali daňových a iných príjmov, ostali nenaplnené, čo tak býva. A musím povedať, že dokonca vývoj v mnohých ukazovateľoch ekonomických bol úplne opačný ako si ty, Sergej, predpokladal a prognózoval. Tým len chcem ilustrovať, že sú to vždy prognózy a istá miera neurčitosti tam vždy je.
Dovoľte teraz vyjadriť sa k Slovenskému plynárenskému priemyslu a k jeho privatizácii, pretože to bola ďalšia taká veľmi častá, spoločná téma, ktorá tu zaznievala. Zase jednu skupinu názorov sme si vypočuli, ja zase budem citovať a citovať uznávanú, nezávislú, renomovanú inštitúciu, Organizáciu pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj. OECD o privatizácii SPP tvrdí vo svojej správe, z ktorej tu citoval aj pán poslanec Maxon, na strane 124, ak by si to chcel niekto pozrieť, nasledovné veci: "Vysoká cena získaná za predaj podniku, asi 13 % z hrubého domáceho produktu, z krátkodobého hľadiska predstavuje značný prílev kapitálu. V dlhodobej perspektíve by sa mali prejaviť viaceré ďalšie prínosy privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu, po prvé, urýchlenie dôchodkovej reformy, po druhé, zníženie verejného dlhu, po tretie, obmedzenie priestoru pre politické vplyvy a zásahy, ktoré sa v minulosti ukazovali byť problematické, zvýšenie efektivity a kvality služieb tohto podniku a umožnenie rozvoja Slovenského plynárenského priemyslu na čoraz väčšmi sa liberalizujúcom európskom trhu." Takže sú na jednej strane názory opozície, že privatizácia bola úplne zlá, na druhej strane názor renomovanej medzinárodnej inštitúcie združujúcej 30 najvyspelejších ekonomík sveta.
Čo sa týka tej kurzovej straty a ďalších vecí, ktoré tu odznievali. Často tu zaznievali veci veľmi historické, ku ktorým by som sa mohol vyjadrovať, ale ja si myslím, že odpoveď na vyvodenie politickej zodpovednosti za či už reálne problémy a kauzy alebo umelo vytvorené alebo kvázi kauzy dali voľby v roku 2002. Veď vaša kritika spôsobu privatizácie SPP, kurzovej straty bola jedným z nástrojov predvolebného boja v roku 2002. My sme to vtedy vysvetľovali, môžeme to vysvetľovať aj teraz.
Ale na ilustráciu veľmi zjednodušeného, veľmi jednostranného a nepravdivého interpretovania privatizácie SPP by som chcel povedať novú vec, ktorá sa vyskytla až po voľbách. A to je otázka zmluvy s SPP, vraj nevýhodnej, tým, že vraj, čo aj tu zaznelo, akcionári tunelujú SPP cez konzultačné služby. Chcem povedať, že je to nezmysel. Je to nezmysel, tá zmluva je dobrá, zmluva je dobrá v tom, že takéto služby, ak si akcionári účtujú konzultačné a iné služby spoločnosti, musia byť schvaľované dozornou radou, kde má štát väčšinu. A, samozrejme, došlo k problému, došlo k problému preto, že minoritní akcionári chceli obísť toto ustanovenie, ale štát sa jasne postavil a zabránil tomu. Ale samotný fakt, že si firmy účtujú akcionári, že si účtujú poskytované konzultačné firmy, je úplne normálny, štandardný a legitímny. Veď aj preto to ustanovenie v tej zmluve je. Je to úplne štandardné, pretože oni, samozrejme, zvyšujú hodnotu firmy, ktorá nie je 100-percentne v ich vlastníctve, ale len čiastočne v ich vlastníctve. Takže oni prinášajú know-how a zhodnotenie vlastne akcií nielen svojich, ale aj akcií, ktoré im nepatria. A preto je úplne normálne a legitímne, že si tieto veci účtujú. Dôležité je, aby boli účtované v korektnej výške. A tam je poistka štátneho akcionára a štátu v tom, že má väčšinu v dozornej rade. A kým štátni zástupcovia štátu nebudú súhlasiť s touto sumou za konzultačné služby, tak nemôže byť realizovaná. Dokonca aj firmám, ktoré sú 100-percentne vlastnené jedným alebo tými istými akcionármi, ak tí akcionári poskytujú nejaké služby, dnes v čoraz väčšej miere zavádzajú platenie v skutočnej cene, v skutočnej hodnote, pretože to zvyšuje transparentnosť a zvyšuje to náročnosť a efektívnosť v tých firmách.
Takže na tomto príklade chcem povedať, že aj to údajné tunelovanie je nezmysel. A je to ošetrené v zmluve práve preto, že zmluva je dobrá. A práve preto štát bol schopný nekorektné konanie investorov alebo zámer, ktorý bol v rozpore so štandardnými podmienkami, zastaviť a upraviť.
K výhradám, ktoré zazneli, začnem pánom poslancom Maxonom, a teda tým, čo bolo aj v tej správe, v tom písomnom odôvodnení návrhu na moje odvolanie.
Po prvé. Bolo konštatované v tomto návrhu, že reformy sú nedostatočne koordinované. Samozrejme, pravdou je, že keď sa robia tak hlboké reformy, aké sa robia, tak vždy sa vyskytnú aj problémy, vždy sa vyskytnú aj veci, ktoré je potrebné dorábať pomerne narýchlo. A príkladom takých zmien boli vlastne tie dve zmeny, ktoré sa tu minulý týždeň schvaľovali, v mojich zákonoch, ktoré sa ukázali z dôvodov praktických nevyhnutné na doladenie a dopracovanie týchto zmien. Takže tu musím povedať, áno, istá kritika v tomto zmysle, si myslím, je relevantná, ale treba brať do úvahy aj to, že hĺbka a šírka zmien, ktoré v krátkom čase robíme, jednoducho neumožňuje, aby sa všetky veci dali predvídať 100-percentne. A niekedy to vyžaduje, aby sa tie veci ešte dopracovali a docizelovali. Na druhej strane ale zase si pomôžem citáciou zo správy OECD, ktorá hovorí, o reformách a ich koordinácii: "Každá z individuálnych reforiem je sama osebe dôležitá, ale vplyv na celkový ekonomický úspech bude zvýraznený a znásobený vzájomnými väzbami a koordináciou medzi nimi." Tým jasne hovorí o tom, že dochádza k tej koordinácii, dochádza k nej najmä prostredníctvom verejných financií, pretože všetky reformy sa nakoniec prejavujú spoločne v dopadoch na verejné financie. A napr. to, čo spomínal aj pán poslanec Mikuš, daňový bonus je dobrým príkladom prepojenia a koordinácie reformy daňovej a reformy sociálneho systému a reformy rodinnej politiky tak, aby to nielen viedlo k tomu, že sa dostanú tieto peniaze k deťom, ale aby to zvyšovalo aj tlak na aktivitu a aby to zmenšovalo možnosť na zneužívanie dnešného systému.
K zhoršeniu sociálnej situácie som sa vyjadroval a vyjadroval som sa k nej na základe čísiel a na základe odhadov.
Čo sa týka ďalšieho konštatovania, ktoré pán poslanec Maxon povedal, musím na tomto konštatovaní ilustrovať, ako sa niekedy naozaj, neviem, či vedome alebo nevedome, ale nepravdivo, vytrhávajú veci z kontextu a vkladajú do úst napr. mne. Pán poslanec Maxon povedal, že som tvrdil, že spotrebiteľské ceny potravín sa zvýšia maximálne o 1 % až 1,5 % a že v januári došlo k ich zvýšeniu o 4,4 %. Spojil dve veci, ktoré som ja nikdy nepovedal v jednej súvislosti. Povedal som, že v súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie v máji 2004 môžu ceny potravín stúpnuť o 1 % až 1,5 %. Keďže sme ale v marci a on porovnal toto 1 % až 1,5 %...