V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa hlásia pani poslankyňa Belohorská, pán poslanec Jaduš, pani poslankyňa Dubovská, pán poslanec Čaplovič a pani poslankyňa Mušková. Končím možnosť prihlásiť sa do ďalších faktických poznámok.
Ako prvá pani poslankyňa Belohorská.
I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne pánu poslancovi, pretože len potvrdil moje predchádzajúce slová, že ak by pán minister robil dobrú mzdovú politiku, tak 17,5 mld. by nebol našiel v marci, ale v decembri. Ak tieto peniaze by boli v školskom a zdravotníckom systéme, tak jednoducho tie opatrenia všetky, o ktorých pán poslanec hovoril, čo sa týkalo školstva, mohli byť pomerne ináč sanované. Chcem ho upozorniť, že systém, ktorý štipendiom musí saturovať až 60 % študentov, ako uviedol on, alebo dve tretiny z nich, ako uvádzajú mnohé iné materiály, potom nie je dobre postavený. A ak majú študenti so svojimi pôžičkami sanovať to, čo je povinnosťou vlády aj podľa medzinárodných dokumentov, a to je otázka vzdelávania, tak pravdepodobne je zlá fiškálna politika. A ak tu bol daný príklad, napr. Spojených štátov, že tam si študenti privyrábajú, tak ho chcem upozorniť, že sa dá privyrábať ináč v štáte, kde je nezamestnanosť 3 - 4 %, a ináč v štáte, kde je nezamestnanosť 15 %. Chcem ho tiež upozorniť, aby si prečítal v dnešnom jednom denníku rozbor tzv. "Brain drain", odchodu mozgov alebo príslušného vykrádania, alebo neviem, ako to chcete nazvať, pretože Slovensko je na pokraji demografickej katastrofy. Mladá generácia zo 44 % je rozhodnutá definitívne odísť.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Jaduš.
J. Jaduš, poslanec: Vážený pán kolega Hort, ja sa musím trošku pousmiať nad vašou argumentáciou. Vy ste tu hovorili o medziregionálnych rozdieloch a obvinili ste dokonca ľudí v samospráve, ktorí sú jedni viac a druhí menej agilní. Nehnevajte sa, pán Hort, každý investor si vyberá lokalitu na investovanie tam, kde sú vytvorené infraštruktúrne podmienky pre takúto investíciu. Ak ste v roku 1998 bezprecedentne zastavili diaľničný program Mečiarovej vlády, založili ste automaticky problém nerovnosti rozvoja jednotlivých regiónov. Podľa tohto programu mala diaľnica v roku 2005 byť už v Prešove, podľa tohto programu mohla stáť v Prešove alebo blízkom okolí automobilka, ktorá tam bola dohodnutá ešte predtým, než ste prišli k moci. Takže láskavo vyjadrujte sa k ľuďom v regiónoch s istým rešpektom a s váhou, ktorá im náleží.
Ďalej by som si dovolil poznamenať, že ste sa s istým dešpektom vyjadrili o slovenskej kapitálovej vrstve a o hladových dolinách, ktoré tu zanechala. Predpokladám, že ste mysleli na Mečiarovcov a na tých, ktorí riadili podniky počas éry Vladimíra Mečiara. Nehnevajte sa, hneď v úvode vášho vystúpenia ste hovorili s hrdosťou, že ste sa konečne priblížili k nezamestnanosti roku 1998. Nebol to rok, keď Mečiar končil ako premiér? O akých hladových dolinách ste hovorili? O tých, ktorých nám tu nechala Havlova konverzia zbrojárskeho priemyslu, alebo o tých, ktoré ste vy robili likvidáciou poľnohospodárskej veľkoprodukcie? Takže vážte slová. Tá zamestnanosť v období Mečiara sa vypočítavala úplne inou metodikou, ďaleko tvrdšou, takže ešte máte čo robiť, aby ste dobehli tie kritériá nezamestnanosti a hladinu nezamestnanosti k roku 1998. Ďakujem veľmi pekne.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Dubovská.
D. Dubovská, poslankyňa: Ďakujem, pán predseda. Ja tiež som chcela nadviazať na to, čo už môj predchodca, ten predrečník rozprával k nášmu predrečníkovi pánovi Hortovi vzhľadom na to, čo pomenoval hladovými dolinami. Treba povedať, že naozaj za tým treba vidieť trošku širší rámec problémov, ako je geopolitika, návyky, možnosti. Ale tie možnosti tvorí v prvom rade vláda. Treba povedať, že za tým stoja aj roky transformácie a drahé reformy, ktoré sa aj v tomto období začali, a istá nekontinuálnosť politiky, ktorá je nám veľakrát zazlievaná, že aj to dobré, čo tí predchodcovia začali, sa začalo nanovo a inak. A to je veľmi drahé. Naša ekonomika je nazývaná zdravou ekonomikou, nasmerovanou na zahraničné investície, ale investície, ktoré kupujú podniky, ktoré patrili nášmu štátu. Štát sa chce momentálne možno zaperiť, ale nedá svojím vlastným ľuďom žiť. A má sa riadiť práve tým heslom: "Ži a nechaj žiť!" Keď sa pozrieme či už na zamestnancov, živnostníkov, podnikateľov, študentov a dôchodcov, merítkom je ich vrecko. A myslím si, že to je dostatočné merítko, ktoré hovorí o tom, že či už pre dôchodcov zdravotná starostlivosť je luxusom. Je to nevyváženosť podmienok.
Ak ste porovnávali Česko a Slovensko, treba povedať, že je to neporovnateľné, už len keď porovnáte mzdy a ceny. Podmienky na život sú u nás veľmi drahé a motivácia mozgom ostať tu je veľmi minimálna. Tým hovorím o študentoch, ktorých ste tiež spomínali. Títo študenti majú mať možnosť študovať v zahraničí, ale to je rozdiel medzi slovom "môcť" a slovom "musieť". My im máme vytvoriť podmienky tu. My máme mať záujem na našich študentoch a našich mozgoch doma a nehovoriac o téme, ktorá znamená nové výzvy. A to je terorizmus. Nie sme na ne pripravení ani finančne.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Čaplovič.
D. Čaplovič, poslanec: Ďakujem. Pán poslanec, hovorili ste o spoplatnení školstva alebo zvýšení finančných prostriedkov v librách na viac ako 3 000 libier vo Veľkej Británii. Vy hovoríte A, ja chcem povedať aj B, lebo to sa tu nehovorí. Predovšetkým tento návrh zákona bol schválený len v prvom čítaní, to je prvá vec. Druhá vec, čo je najpodstatnejšie, je, že zmenili systém. Zmenili systém tým, že zaviedli odložené splácanie. To znamená, že študent, ktorý nastupuje na vysokú školu, neplatí a platí až po 5 rokoch na základe zmluvného zväzku, stanov fakulty, s danou katedrou a danou vysokou školou, samozrejme, do tej výšky, ako ste vy hovorili. A podstatné je ďalej, že to nie do 10 rokov, ale do 20 rokov a študent platí, platí, až keď jeho príjem ročne je vyšší ako 15 000 libier. To znamená, keď to za 20 rokov nesplatí, sa mu to dokonca odpúšťa. Čiže vytvorili ďalšie a ďalšie podmienky pre to, aby študent mohol študovať, niežeby bol zapísaný len na základe toho, že zaplatí to školné. To je najpodstatnejšie.
A ešte nechcem hovoriť o ďalších aktivitách, ktoré sú, samozrejme, vo vzťahu k tej sociálnej sieti v Anglicku, vo Veľkej Británii, ale chcel by som aj tak zvlášť podčiarknuť, že tam je skutočne možnosť sponzorstva, mecénstva. Obrovské finančné čiastky sú odpisované z daňových základov práve tým občanom, ktorí mecénsky podporujú deti a študentov na vysokých školách.
A ešte by som podčiarkol jednu vec. Hovorilo sa tu, že spoplatnené je Írsko. Írska vláda prijala to, že bakalárske štúdium, to znamená v rozpätí 3 rokov, v súčasnosti hradí štát. Čiže to je zásadná zmena.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Mušková.
Ľ. Mušková, poslankyňa: Pán poslanec, zamerali ste sa na oblasť vysokého školstva. Mne je trošku ľúto, že ste sa nezmienili aj o regionálnom školstve, kde schválené normatívy vládou pre školy budú znamenať likvidáciu mnohých škôl v menších dedinkách a dochádzanie malých detí do vzdialenejších škôl. Priala by som vám pozrieť si a predstaviť si, keď je zima, ako tieto deti budú dochádzať do škôl. Možno bude v školách v mieste dochádzky musieť byť viaczmenná prevádzka. Myslím si, že sa vraciame o 80 až 100 rokov späť dozadu. Celá reforma je o tom, že sa strednej vrstve berie a bohatej sa dáva.
Pri tom vysokom školstve ste zabudli povedať, aké podmienky ďalšie pripravila táto vláda študentom vysokoškolákom. Už som sa zmienila o zvýšených cenách na všetko, na cestovanie, ubytovanie, knihy a tak ďalej. Zabudla som ešte povedať, že si budú musieť študenti platiť na dôchodok, do fondov. Neviem si predstaviť, ak sa študenti takto zadlžia a nebudú mať po skončení istú robotu, ako to bude ďalej fungovať, ako budú existovať, ako si budú zakladať rodiny. Už dnes odchádzajú mladí ľudia do zahraničia nielen študovať, ale za prácou. A ak ich čaká takáto budúcnosť, tak budú migrovať skutočne tie mozgy, ktoré spoločnosť potrebuje, tak ako sa to deje už dnes. Myslím si, ako tu bolo povedané pánom poslancom Čaplovičom, že sa tu nehovorí celá pravda, hovorí sa tu len čiastočná pravda a veľa sa nedopovie.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Hort, nech sa páči.
M. Hort, poslanec: Dovoľte mi v krátkosti reagovať na niektoré diskusné príspevky.
Pani kolegyňa Belohorská, 17 mld. korún, o ktorých sa rozpráva, sú peniaze, o aký objem bol pravdepodobne, dozvieme sa to v štátnom záverečnom účte, znížený plánovaný dlh v roku 2003. To sú nie peniaze, ktoré by sme mohli na niečo použiť dnes a teraz, to sme znížili dlh, ktorý budú splácať naše deti, deti našich detí. Keď na jednej strane počúvam, že narastá dlh za éry pána ministra financií Mikloša a na druhej strane sa mu podarí o 17 mld. ten dlh znížiť a rovnako je za to bitý, ako za ten veľký dlh, tak trošku mám z toho zmiešané pocity.
Pán kolega Jaduš, nezastavili sme výstavbu diaľnic. Stavali sme ich tempom, na aké sme mali.
Čo sa týka vašej informácie, viete, EMBRACO, Whirlpool a tak ďalej, sú firmy, ktoré sú ďaleko za tým, kde končí diaľnica. A našli si tam investori miesto podnikania, miesto investovania. A tvrdím a podčiarknem, že to bolo aj preto, že tam boli skúsení primátori a starostovia, ktorí ich vedeli osloviť.
Pani Dubovská, ja nerozumiem tej vete, že štát sa chce zaperiť. Tu prosím, keby ste mi to potom vysvetlili.
Chcem len upozorniť na to, že keď ste vy končili vládu po roku 1998, tak my sme do školstva dali oproti ostatným rezortom o 42 % viac. Ak hovoríte, že dnes dávame málo do školstva, pýtam sa, koľko tam bolo vtedy, keď ste vy boli pri moci.
A chcel by som pani Muškovej povedať, pani kolegyňa, máme doliny, kde sú plnohodnotné školy. A je tam 150 - 160 detí. A vedľa nich sú obce, kde sú neplnohodnotné školy. A je tam 30 - 40 detí, aj tie školy živíme.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Blajsko ako ďalší prihlásený do rozpravy.
A. Blajsko, poslanec: Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, pán podpredseda vlády, som bezpochyby presvedčený, že ste veľmi ambiciózny a chytrý muž, no nie som presvedčený, či svoju chytrosť dobre využívate na riešenie fenoménu, fenoménu chudoby. Keď som sa pripravoval na svoje vystúpenie, premýšľal som o tom, ako sa vy ako minister financií, ako nekompromisný liberál pozeráte na približne 11-percentnú armádu občanov, ktorí sa nachádzajú v hmotnej núdzi, do akej miery je podľa vás hmotná núdza chudobou a ako sa pozeráte na hranice príjmov, pod ktorými nastáva stav chudoby v Európe, do ktorej po máji 2004 chceme vstúpiť. Veď hranica príjmov, pod ktorými nastáva stav chudoby, sa pohybuje medzi 60 % až 70 % priemerných príjmov v národnom hospodárstve. V Slovenskej republike 62 % produktívneho obyvateľstva nedosahuje priemernú mzdu v národnom hospodárstve, priemerná výška vyplácaného starobného dôchodku je približne 6 400 Sk a k priemernej mzde v hospodárstve Slovenskej republiky predstavuje ani nie celkových 46 %. Fenomén chudoby, pán minister, je pre sociálnu politiku a politiku vôbec mimoriadne významnou kategóriou, a to bez rozdielu, či ste liberálny, stredový alebo ľavicový politik.
Samotná existencia chudoby, vzťah k chudobe, voľba nástrojov, ktorými sa rieši, jej existencia a dôsledky, ako aj miera prostriedkov, ktoré sa pre tento účel prerozdeľujú, sú kritériom pre odlíšenie jednotlivých sociálnych doktrín. Bipolarita a bohatstvo predstavujú jeden z hnacích motorov ľudskej motivácie a rozvoja spoločnosti vôbec. Súčasne je však trvalým rizikom spoločenského rozvoja. Tradične je ako chudoba chápaný stav, keď nedostatok hmotných prostriedkov obmedzujú možnosti spotreby na Slovensku, už aj potravín, keď nedostatok peňazí neumožňuje zabezpečiť dôležité životné potreby na priemernej úrovni. Ako absolútnu chudobu možno charakterizovať stav, keď nedostatok prostriedkov neumožňuje uspokojovať základné životné potreby, mám na mysli strechu nad hlavou, ošatenie a jedlo, do tej miery, že je ohrozená sama existencia človeka a hrozí mu smrť. A nemusím ísť ďaleko za príkladmi, už sme ich na Slovensku zažili, boli medializované v mnohej tlači. Relatívna chudoba je stav, v ktorej jedinec, rodina alebo sociálna skupina uspokojuje svoje potreby na relatívne nižšej úrovni, než je priemerná úroveň v danej krajine. Ak sa, pán minister, dohodneme, zo štatistických dát uverejnených v materiáloch Správy o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky v minulom roku, tak 561 123 občanov máme v hmotnej núdzi, 805 918 je starobných dôchodcov, 225 550 je invalidných dôchodcov a na Slovensku žije 800 000 občanov s nižším príjmom ako 70 % priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Celkovo 2,392 mil. občanov, môžeme konštatovať, sú chudobní.
V nadväznosti na konštatovanie chudoby by sa na Slovensku mali rozvíjať sociálne programy a adekvátna redistribúcia hmotných prostriedkov. Významnou úlohou je v našej situácii stanovenie relatívneho vzťahu spotreby k stavu chudoby. Všeobecne, pán minister, platí, že chudoba prináša sociálnu izoláciu a stav núdze. Mám pocit, pán minister, že vy sa na občanov v hmotnej núdzi pozeráte tak, že oni sú zodpovední za svoj stav, za svoju chudobu. Ja som iného názoru. Zodpovednosť za životné podmienky občanov a ich rodín, za stav chudoby a hmotnej núdze jednoznačne nesie štát a sociálna politika v ňom. Som presvedčený, že úlohou sociálnych aktivít štátu by malo byť pomocou systému spoločenských politík zabrániť, aby ktorýkoľvek spoločenský jav sa stal pre občanov príčinou ich znevýhodnenia na trhu práce, a tým priamo alebo nepriamo, sprostredkovane príčinou chudoby. Uvediem jeden príklad. Váš kolega pán minister Kaník hovorí, že učí ľudí v rámci aktivačného príspevku chytiť ryby, nachytať ryby a potom oni už sa budú vedieť postarať o seba sami. A ja tento aktivačný príspevok vidím skôr tak, že tých 560 000 ľudí v hmotnej núdzi dostane prút rybársky, dáme ich okolo veľkého rybníka a do toho rybníka nasadíme 1 000 rýb. Tam je problém, proste štát nevytvára adekvátne podmienky pre zamestnanosť, aby ľudia mohli žiť z reálnych príjmov, nie sociálnych.
Podstatou štátom organizovanej solidarity je ochrana občanov a ich rodín pred chudobou. Vy, pán minister, návrhom vašich zákonov nevyriešite stav chudoby, naopak, myslím si, že ju v súčasnosti prehlbujete. Jednoznačne ide o politiku zbedačovania chudobnej slovenskej spoločnosti. A takúto politiku ja pokladám za nehumánnu a neeurópsku, nepatrí, si myslím, ani do tohto storočia. Cieľové zámery sociálnej politiky v jednotlivých krajinách sú zamerané na potlačovanie chudoby a odstraňovanie jej príčin, na aktivizáciu možností ľudského rozvoja vzdelaním ako predpokladu akéhokoľvek pokroku spoločnosti vrátane aj ekonomického. Štátna rodinná politika je systémom všeobecných pravidiel, opatrení a nástrojov, ktorými štát priamo i sprostredkovane hodnotí nezastupiteľný prínos a význam rodiny pre každého človeka i pre spoločnosť a vyjadruje rodinám svoju podporu. Prostredníctvom rodinnej politiky každý demokratický štát realizuje svoju zodpovednosť za tvorbu rámcových životných podmienok pre rôzne typy rodín a ich členov, najmä pre zdravý vývoj detí a mládeže. My dobre vieme, že mnohé tzv. reformné zákony, ktoré boli prijaté v minulom období, zakladali vážnu diskrimináciu aj v týchto rizikových skupinách obyvateľov.
Základným princípom sociálnej politiky zameranej na prevenciu a odstraňovanie chudoby je predchádzať nebezpečiu chudoby vytváraním pracovných príležitostí a zvyšovaním šancí na trhu práce, podpora tvorby pracovných miest, podpora súbehu rodinných a pracovných povinností a určitou mierou kompenzácie nákladov spojených s výchovou detí plus niektoré opatrenia v prospech sociálne ohrozených členov rodiny alebo v prospech rodín, ktoré sú v určitých fázach svojho života osobitne ohrozené, mám na mysli trebárs konkrétne vdovcov dôchodcov. Je to veľká armáda, 80 000 vdovcov, kde sme reformným zákonom zas prijali diskriminačný faktor, že táto skupina nemá nárok na rovnaký vdovský dôchodok ako ostatní vdovci od 1. 1. 2004 alebo ženy. Takéto opatrenia sú prevenciou chudoby rodín a chápu sa ako súčasť sociálnej politiky štátu. Z hľadiska sociálnej situácie obyvateľstva bol rok 2003 a rok 2004 bude výrazne poznačený realizáciou viacerých opatrení v oblasti cien a daní, úspornými a reštriktívnymi opatreniami na úseku nominálnych miezd vo verejnom sektore, sociálnych výdavkov i aktívnej politiky zamestnanosti prostredníctvom štátneho rozpočtu. Zvýšenie cien tovarov a služieb vstupujúcich do výdavkov na bývanie sa osobitne výrazne dotklo domácností dôchodcov, ktoré už v súčasných podmienkach vynakladajú na bývanie viac ako 38 % spotrebných výdavkov. Zvýšené výdavky na bývanie môžu domácnosti dôchodcov kompenzovať v podstate len úsporami vo výdavkoch na potraviny.
Negatívne dopady na sociálnu situáciu obyvateľstva sa očakávajú aj v súvislosti s ďalšími reštriktívnymi opatreniami vo verejných financiách, ide o zavedenie úhrad v zdravotníctve, poplatky pri vysokoškolskom štúdiu, reštrikcie v sociálnych výdavkoch vrátane kompenzácií dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, zníženie štátnej prémie v stavebnom sporení a tak ďalej a tak ďalej. Treba brať do úvahy, že počet obyvateľov v stave hmotnej núdze predstavuje takmer 11 % populácie Slovenska. V situácii, keď sa navrhovala rozsiahla realizácia cenových, daňových a reštriktívnych opatrení voči obyvateľstvu, žiadal som aj vás, pán minister, vo svojich vystúpeniach kvantifikovať dosahy jednotlivých opatrení na sociálnu situáciu obyvateľstva, na rodinné rozpočty, aby bolo možné posúdiť ich sociálnu únosnosť a navrhnúť opatrenia v prospech sociálne slabších skupín obyvateľstva. Na základe značného rozsahu opatrení cenového a reštriktívneho charakteru v roku 2003 sme zaznamenali nárast chudoby, zvýšenie počtu sociálne odkázaných občanov a prehĺbenie aj regionálnych rozdielov.
Všetky formy ohrozenia ľudského rozvoja vedúce k neistote, k znevýhodneniu členov spoločnosti, k chudobe, k spoločenskej exklúzii demokratické štáty Európy chápu ako úlohu sociálnej politiky. Mám pocit, že my sa jej vzdávame. Sociálna politika jednotlivých krajín je do značnej miery závislá od hospodárskej politiky na jednej strane a od chápania úlohy štátu v hospodárskom a spoločenskom živote. V odbornej literatúre sa rozlišujú 3 koncepčné modely sociálnej politiky, ktoré sú výslednicou tradícií, stupňa hospodárskeho rozvoja, akceptovania určitých ekonomických koncepcií a aj konkrétnej zostavy určitých politických síl a strán v jednotlivých krajinách. Oceánsky liberálny model, ktorý je uplatňovaný v Spojených štátoch, Veľkej Británii, Austrálii, sa striktne riadi trhovými vzťahmi. Je charakteristický skromným prerozdeľovaním v prospech sociálneho poistenia nízkou výškou dávok. Štát podporuje nepriamymi formami fungovanie trhu a zabezpečuje občanom iba minimálnu sociálnu pomoc. Škandinávsky sociálnodemokratický model uplatňovaný vo Švédsku, Nórsku, v posledných rokoch aj v Belgicku a Holandsku je veľmi drahý a naša spoločnosť na to nebude mať 30 rokov prostriedky. Kontinentálny model sociálnej politiky, ktorý zaviedlo Nemecko, Rakúsko, Taliansko a aj sčasti Francúzsko, uplatňuje prvky aj týchto obidvoch predošlých modelov. Má svoje korene ešte v 19. storočí, bol ďalej rozvinutý koncepciou sociálneho trhového hospodárstva. Týmto spôsobom sa v západoeurópskej praxi vymedzil obsah sociálnej politiky štátu zameranej na boj proti chudobe.
Dávam otázku: Do akého modelu vlastne patríme my v súčasne reformovanej sociálnej politike v Slovenskej republike? Som stále presvedčenejší od uvedenia programového vyhlásenia vlády, že zatiaľ nepatríme do žiadneho z nich. Podľa Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky sme vymysleli štvrtý a podľa môjho názoru ten najhorší model, ktorý zvyšuje chudobu. A ako som už uviedol, pán minister, úlohou sociálnych aktivít štátu je pomocou systému spoločenských politík zabrániť, aby ktorýkoľvek spoločenský jav sa stal pre občanov príčinou ich znevýhodnenia na trhu práce, a tým priamo alebo sprostredkovane aj príčinou chudoby. Podstatou štátom organizovanej solidarity je ochrana občanov a ich rodín pred biedou. Sociálna ochrana je modernou vymoženosťou v histórii ľudstva. Postupné úspechy na poli civilizácie, spravodlivosti a predvídavosti vyvrcholili sociálnym zabezpečením, dnes jedným zo základov modernej spoločnosti a známkou pokroku. Jeho prvoradým cieľom je, a myslím si, že i v Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky malo byť také zameranie, odstraňovanie chudoby na Slovensku. Pamätám sa, keď bol vládny program predložený do Národnej rady, v tom čase sme dostali list od Msgr. Františka Tondru, kde nám zaželal, aby sa nám darilo vytvárať na Slovensku spravodlivé rozdeľovanie povinností tak, aby nevyhnutné ťarchy nedopadli len na chudobných. Pán minister, my aj prijatými reformnými krokmi znižujeme v rodinách sociálne príjmy, i keď im nedávame prácu, znižujeme občanom so zdravotným postihnutím kompenzácie z dôsledku zdravotného postihnutia a pokladám to za cynizmus.
Je veľmi pozoruhodné a zaujímavé, že na obhajobu správnosti reformných krokov najmä v oblasti sociálnej pomoci a zamestnanosti si vláda zobrala na pomoc aj takú inštitúciu, ako je OECD. V tomto smere sa v správe veľmi široko prezentovali konštatovania a závery OECD, s určitými závermi, samozrejme, najmä v dôraze na stimuláciu pracovať impulzom na vytváraní nových pracovných príležitosti v akcente na vytváranie spravodlivého sociálneho systému možno v celku súhlasiť. Treba však poukázať na to, že aj OECD prezentuje niektoré také závery a konštatovania, ktoré nie sú celkom pravdivé, resp. opodstatnené. Vážnejšie výhrady máme voči konštatovaniu, že sociálny systém do konca roka 2003 bol nespravodlivý v tom, že zabezpečoval sociálnu pomoc bez primeranej kontroly, čím umožňoval časté rozšírené zneužívanie systému. Taktiež s výhradami vnímame aj závery OECD, že zníženie dávok sociálnej pomoci sa týka len práce schopných osôb, ktoré zostávajú dobrovoľne nezamestnané. Takouto interpretáciou nevyhnutnosti reformných krokov vo vzťahu k zamestnanosti a sociálnej pomoci sa vytvára obraz o Slovensku, že sociálne odkázaní občania sa v zásade zhodujú s osobami práceschopnými, ale dobrovoľne nezamestnanými, ktoré nechcú pracovať, ako aj to, že na Slovensku nekontrolovaný systém sociálnej pomoci umožňoval jeho časté a rozšírené zneužívanie. Nemožno sa preto ani čudovať, že Európska únia sa bráni otvoreniu trhu práce, pokiaľ je aj samotným OECD takto hodnotené, pokiaľ ide o subjekty sociálnej pomoci, ako aj zamestnanosti. Rovnako OECD poukázalo na skutočnosť, že dôsledky tzv. odvážneho reformného programu na životné podmienky nízko kvalifikovaných a dlhodobo nezamestnaných osôb vzbudzujú oprávnené obavy.
Tak ako to bolo uvedené dnes v dopadovej štúdii na mladé rodiny a dôchodcov aj pri ekonomicko-sociálnych zákonoch na mladé rodiny a dôchodcov, treba poukázať na to, že správa sa predovšetkým orientovala na hodnotenie príjmov rodín vrátane dôchodcov, pričom v oblasti výdavkov využitia predovšetkým, agregované ukazovatele miery inflácie vo všeobecnej rovine o 8,1 %, predpoklad na rok 2004 s určitými odchýlkami všeobecnej miery inflácie vo vzťahu k miere inflácie pri domácnostiach dôchodcov a nízko príjmových domácnostiach. Treba jednoznačne povedať, že popisovanie vybraných zmien v danej správe slúžilo najmä tomu, aby sa dospelo k záveru, že sociálna situácia rodín a dôchodcov sa dramaticky nezhorší ani v roku 2004, ba dokonca na reformných krokoch v daňovej oblasti a pomoci rodinám s deťmi budú rodiny profitovať. Predpokladali sme, že dopad na sociálnu situáciu mladých rodín, ale aj rodín dôchodcov sa bude primerane a zodpovedne analyzovať aj v súvislosti so štruktúrou a váhou jednotlivých výdavkov v spotrebnom koši. Pokiaľ sa bližšie neanalyzujú dopady na výdavky domácností, prichádza sa k zjednodušeným záverom, že v roku 2004 sa vôbec nič dramaticky nestane.
Treba zdôrazniť, že uvedená správa sa nezaoberala všetkými dopadmi, ktoré vyplývajú z ekonomicko-sociálnych zákonov, myslím tým predovšetkým dopady vyplývajúce zo zákona o sociálnej pomoci, reštrikcie príspevkov na kompenzáciu dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, napr. kritériá pre posudzovanie miery funkčnej poruchy, zrušenie príspevku na barlu, ale aj zo zákona o prídavku na dieťa, zrušenie príspevku k prídavku na dieťa. Takto sme vylúčili veľké počty obyvateľstva, mať snahu získať vôbec daňový bonus. Aj z tých údajov, ktoré sa v správe uvádzajú, vyplýva, že realizované reformy výraznejšie nezlepšujú sociálnu situáciu nízko príjmových rodín a znevýhodňujú rodiny s viacerými deťmi. Vytvoril sa model, v rámci ktorého sa uplatnil princíp väčšej solidarity sociálne odkázaných skupín občanov s občanmi s nadpriemernými príjmami. Pri hodnotení výšky dávok sociálnej pomoci v hmotnej núdzi vidíme zásadný problém v tom, že základné dávky sociálnej pomoci nie sú naviazané, resp. odvodené od výšky životného minima. Ich konštrukcia je postavená tak, že znevýhodňuje rodiny s väčším počtom detí. Samotná správa priznáva, že v roku 2004 dôjde k zníženiu reálnej hodnoty dôchodkov o viac ako 1 %, preto treba počítať so zhoršením ich sociálnej situácie. Z úrovne vlády preto vyznievajú veľmi cynické odporúčania pre dôchodcov, aby si svoju sociálnu situáciu riešili zapojením sa do pracovnej činnosti.
Mnohé moje konštatovania o chudobe a narastaní fenoménu chudoby na Slovensku chcem oprieť ešte o pár myšlienok vo vzťahu k štátnemu rozpočtu na rok 2004. Návrh štátneho rozpočtu znamená ústup od sociálneho charakteru štátu deklarovaného aj Ústavou Slovenskej republiky, keď uplatňuje viaceré reštrikcie v sociálnej oblasti s dopadom na sociálne najslabšie a najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. Štátne sociálne dávky, dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia a nesystémové dávky sociálneho poistenia boli rozpočtované v celkovej sume 32 mld. Sk, čo je oproti rozpočtu na rok 2003 menej o 1,4 mld. Sk. Úspory sa týkajú predovšetkým systému celoplošného poskytovania prídavkov na deti vo väzbe 500 korún na dieťa mesačne, v dôsledku čoho sa objem prídavkov na deti znižuje medziročne o 1,2 mld. korún. Možno povedať, že úspora v prídavkoch na deti z veľkej časti kompenzuje zníženie príjmov štátneho rozpočtu z titulu daňového bonusu. Pre zárobkovo činných rodičov poberajúcich prídavok na dieťa kvantifikácia zníženia daňových príjmov z tohto titulu uvedená v návrhu štátneho rozpočtu je 2,3 mld. Znamená to, že krytie zníženia daňových príjmov sa zabezpečilo predovšetkým aj v rámci systému štátnych sociálnych dávok.
Vážený pán minister, v súbore sociálne odkázaných občanov tvoria osamelo žijúci ľudia 65 % a rodiny s deťmi 31 %. Tieto skupiny občanov sú postihnuté tak reštrikciou dávok v hmotnej núdzi, ako aj dosahmi zvýšenia cien energií a sadzieb dane z pridanej hodnoty. Dávky v hmotnej núdzi by sa mali posudzovať v širších súvislostiach, nielen z pohľadu získania úspor v štátnom rozpočte. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa prihlásili pán poslanec Cagala , pani poslankyňa Bollová. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.
Slovo má pán poslanec Cagala.
M. Cagala, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, pôvodne som chcel vystúpiť v rozprave, ale vďaka tomu, že už všetci predrečníci povedali argumenty, ktoré nás vedú k tomu, že by sme mali hlasovať za odvolanie pána ministra financií, ja chcem len doplniť to, čo povedal pán Blajsko, jednou faktickou poznámkou v dvoch oblastiach.
Jednak čo mu kladiem najmä za vinu je, že sa za jeho činnosti vo vláde podarila tzv. bezbrehá privatizácia bánk. Vážení, dnes podnikatelia krvácajú na tom, že sa koná ďalšia privatizácia na Slovensku, privatizácia cez zahraničné banky, ktorí aj tým, čo splácajú zo svojich úverov úroky, sú nútení, kde je interes zahraničia, privatizovať svoje firmy. Úplne sa stráca slovenský podnikateľský efekt. A dodávam, to je prvá vina, ktorú kladiem pánu dnešnému ministrovi, že aspoň jednu banku na Slovensku sme nenechali Slovensku. Slovenská mohla zostať Slovenská sporiteľňa, ktorá má 60 % svojho kapitálu z vkladov slovenských obyvateľov. Každý štát okolo nás, či to je Česko, Maďarsko, Poľsko, si jednu banku nechal. A u nás sa to stalo úplným výpredajom bánk a potom sa chválime, aký zahraničný kapitál tu máme.
Druhá oblasť je, že dnes ministerstvo financií nie je koncepčne schopné riadiť svoj rezort a on sám to nemôže urobiť, pretože vlani pán minister sám vo svojom vystúpení povedal, že urobil reorganizáciu ministerstva za 19 mil. korún, čo to stálo nás daňových poplatníkov, reorganizáciu, ktorá znefunkčnila ministerstvo. Niekoľko desiatok pracovníkov ministerstva, ktorí boli schopní pracovníci, bolo prepustených, vytvoril z 8 odborov 4 odbory, v tých 4 odboroch sú pracovníci, ktorí nemajú predpoklady viesť ministerstvo.
V. Veteška, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Bollová.
D. Bollová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcela by som pár slov povedať, k pánu kolegovi Blajskovi dodať. Skutočne, pán Blajsko, pán Mikloš je chytrý. Správa sa ako žralok. Napr. ministerstvo financií pod jeho vedením 2 dni po zákonitej lehote naliehalo, aby bolo dané na výkon rozhodnutie o finančnej úhrade za lukratívny hotel v Tatrách, pretože má niekto eminentný záujem ho získať. Chytrý je ten, kto sa stará hlavne o svoj prospech. Pán minister je okrem toho nepravdovravný. Hovoril, že môžeme rozdeliť iba toľko, koľko máme. Nevedno ale, kde našiel z večera do rána 500 korún ako aktivačný príspevok pre Rómov. Je ešte flegmatický. Nepočuli sme od neho ani jednu správu o hospodárení s pridelenými prostriedkami zo štátneho rozpočtu na projekty, ktoré sa stali žriedlom pre finančné aféry. Je ešte cynický, pretože bez váhania pridelí milióny na naše, s prepáčením, vojenské misie, hoci musí vedieť, že zároveň vystavuje Slovensko a občanov priamemu ohrozeniu života. Je ale hlavne nekompetentný spravovať štátne financie, v dôsledku čoho sa zväčšuje v našej vlasti chudoba, rozvrat a degenerácia spoločnosti. Preto budeme hlasovať za jeho odvolanie. Ďakujem. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: V rozprave vystúpi pán poslanec Tibor Mikuš z Ľudovej strany - HZDS.
T. Mikuš, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, nechystám sa povedať, samozrejme, nič objavné, všetko tu už bolo povedané, ale predsa len začnem takou úvahou, čo očakávame od štátu ako občania, ktorí vytvárali a vytvárajú hodnoty, za čo zodpovedá vláda a jej členovia. Odpovede sú, myslím, veľmi jednoduché. Určite oprávnene očakávame, aby štát plnil funkcie, ktoré umožňujú pokojný život. Očakávame, že štát bude plniť príslušné funkcie v oblasti sociálnej, zdravotnej, kultúrnej, vzdelanostnej, bezpečnostnej a tak ďalej. Aby štát mohol plniť tieto funkcie, musí vláda Slovenskej republiky optimálne využívať existujúci potenciál Slovenskej republiky a vytvárať podmienky na zostavovanie optimálnych vyrovnaných rozpočtov, štátnych rozpočtov, v dlhodobom časovom horizonte. Aby sa to mohlo diať, treba mať naformulovanú víziu rozvoja Slovenska, ktorá by vzišla z odbornej diskusie a ktorá by určite prekračovala aspoň dve volebné obdobia parlamentu. Treba mať teda konzistentnú hospodársku politiku, ktorá má spracované aj príslušné integrálne súčasti. Toto nemáme. Čo potrebujeme na to ďalej, aby štát mohol plniť svoje funkcie? Určite potrebujeme tvorivých a pracovitých občanov. Myslím si, že tu je odpoveď jednoduchá, z väčšej časti takých máme. Určite potrebujeme mať technický, vedecký a organizačný potenciál, a, samozrejme, surovinový potenciál, ktorý by pracoval v prospech občana, čiastočne ho ešte máme, hospodársku politiku, povedal som, nemáme ju. Potrebujeme ďalej konzistentnú legislatívu, ktorá by predstavovala stabilitu. Vyjadrím sa k tomu neskôr, ale odpoveď je tiež jednoduchá, z väčšej časti ju nemáme. Potrebujeme výkonný štátny aparát obsadený odborníkmi a pravidlá, ktoré by umožňovali optimálne sústreďovanie a prerozdeľovanie zdrojov.
Keď sa pozrieme na tieto otázky a čiastočne aj tvrdenia, celkom jednoducho prídeme k záverom, prečo sú občania nespokojní. Určite je to aj preto, že významné ekonomické nástroje, ktoré budovali generácie občanov tohto štátu a ktoré plnili štátnu pokladnicu, už de facto nevlastníme. Majetok v hodnote stoviek miliárd, ktorý poskytoval zamestnanosť našim občanom, poskytoval služby a produkty za prijateľné ceny, ktorý technicky a ekonomicky dobre fungoval desaťročia, odovzdala vláda, hovorí, že privatizovala, za neznámych, ale otázky vyvolávajúcich podmienok do cudzích rúk. Prostriedky získané z privatizácie, ktorých výška je diskutabilná, dala vláda do spotreby. Neboli použité na to, aby sa založili investície, ktoré by poskytovali zamestnanosť, a teda produkovali prostriedky pre vytváranie štátnych rozpočtov v budúcich obdobiach, rozpočty, ktoré by udržali sociálny charakter štátu, ktorý sa pomaly, ale iste vytráca. Kto má na tom podiel? Myslím si, že aj tu je odpoveď jednoduchá, určite celá vláda Slovenskej republiky a pán minister Mikloš osobne tiež nepochybne.
Nebudem rozoberať privatizáciu Slovenského plynárenského podniku, Transpetrolu, Slovenských telekomunikácií, distribúcie elektroenergetiky a bankového sektora, ale zmienim sa tu iba o výsledku a dôsledkoch. Štát, rozumej občan, stratil majetok v hodnote miliárd slovenských korún. Štát, rozumej občan, stratil desiatky miliárd korún ročne produkovaných týmito podnikmi. Na to, aby štát mohol plniť funkcie, ktoré od neho občan očakáva, musí každý občan, každý konkrétny občan Slovenska individuálne prispievať zo svojich prostriedkov na vykrývanie výpadkov príjmovej časti štátneho rozpočtu. Ako? Odpovede sú tiež známe, spoplatnením zdravotníctva, zavedením tzv. rovnej dane, ktorá znamená de facto zvýšenie cien väčšiny tovarov a služieb pre väčšinu občanov Slovenska, ktorí sú konečnými odberateľmi. Zároveň znamená aj zníženie príjmov pre tých, ktorí sú sociálne najslabší. Ďalej je to spoplatnenie školstva, znižovanie sociálnych dávok. Výpočet by mohol pokračovať, už tu bol urobený. Iba jeden záver. V tejto oblasti pokladám osobnú zodpovednosť pána ministra za neoddiskutovateľnú. Mohli by sme sa zaoberať legislatívou. Aká je tá legislatíva? Je dobrá, ak sa mení účelovo pred voľbami, niekoľko mesiacov po voľbách a počas hospodárskeho roku, len preto, aby sa zaplátali deficity v štátnom rozpočte? Určite nie. Je dobrá legislatíva, ktorá zvýhodňuje štát voči občanovi? Určite nie. Je dobrá legislatíva, ktorá je jednotlivými orgánmi štátnej správy v niektorých regiónoch vykladaná rozdielne? Odpoveď je taká istá. Ako pracuje štátny aparát? Ako koordinuje reformy? Ako spravuje verejné financie? Dlho by sa dalo diskutovať, ale myslím si, že odpoveď je tiež jednoduchá a nie je preto taká, že je opozičná, ale kvôli reálnym faktom - nedobre, nekoordinovane. Potvrdením sú reakcie občanov na reformy v sociálnej oblasti, v zdravotníctve, v školstve, v kultúre, reakcie samosprávy v oblasti financovania a jej kompetencií - nespokojnosť. Akej kvality je spravovanie verejných financií, ak sa nájde 8 mld., 16 mld. alebo viacej, alebo menej miliárd v štátnom rozpočte? Kvalita určite pokrivkáva. Ako bol pripravený štátny rozpočet na tento rok, výhrady som, mimochodom, uviedol, ak odborníci tvrdia, že časť príjmov z titulu zvýšenej DPH je nadhodnotená o 10 mld.? Bohužiaľ, vývoj v tomto roku asi dá za pravdu odborníkom, že jednoducho príjmová časť bola nadhodnotená. Ako sme pripravení na čerpanie z fondov Európskej únie, ak odborníci tvrdia, že príjmová časť štátneho rozpočtu na tento rok je tu z titulu neschopnosti vyčerpať, z titulu nepripravenosti Slovenska nadhodnotená až o 15 mld.? Odpoveď je taká istá: Príprava a kvalita pokrivkáva.
Nechcem opakovať to, čo už povedali kolegovia, veľmi stručne zhrniem niektoré z dôvodov, ktoré ma vedú k tomu, aby som sa pripojil k vysloveniu nedôvery pánu ministrovi Miklošovi. V prvom rade je to spoluzodpovednosť za neexistenciu hospodárskej politiky, ktorá by zakotvovala víziu rozvoja Slovenska na obdobie aspoň 20 rokov. Je to nesystémový prístup, ktorý sa odráža aj v tom, ako sa rozvíjajú jednotlivé regióny. Ďalej je to nesprávna privatizácia strategických podnikov a bankového sektora, ktorá spôsobila výpadky zdrojov do štátneho rozpočtu v objemoch desiatok miliárd ročne. Ďalej je to nedostatočná podpora malých a stredných podnikateľov, aj z titulu legislatívy. Ďalej je to necitlivé zavádzanie reforiem, ich nekoordinovanosť, nespracovanie dopadových štúdií. Ďalej je to nekvalitná legislatíva, ktorá znamená nestabilitu pre podnikateľské prostredie. O štátnom rozpočte som hovoril, zopakujem precenenie príjmovej časti, podcenenie výdajov, náhodné nájdenie neviem 8 mld. alebo 16 mld. alebo viacerých miliárd korún v štátnom rozpočte. Ďalej je to inštitucionálna a legislatívna nepripravenosť na optimálne čerpanie fondov z Európskej únie. Ďalej je to spoluzodpovednosť za nezamestnanosť vplyvom neexistencie hospodárskej politiky a vplyvom nesprávnej privatizácie. Ďalej je to obsadzovanie významných hospodárskych postov politickými nominantmi, ktorí nemajú príslušné vedomosti a skúsenosti. V konečnom dôsledku je to teda spoluzodpovednosť za znižovanie životnej úrovne väčšiny občanov Slovenska.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prinajmenšom z uvedených dôvodov návrh na vyslovenie nedôvery ministrovi financií pánu Ivanovi Miklošovi podporím. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
V. Veteška, podpredseda NR SR: V rozprave budeme pokračovať. Prihlásil sa do rozpravy pán poslanec Soboňa Viliam.
V. Soboňa, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, dotknem sa vystúpenia pána Mikuláša Dzurindu, ktorý v doobedňajších hodinách vo svojom prejave a obhajobe pána ministra povedal, že: "Svojimi reformami chceme zvýšiť životnú úroveň našich ľudí na životnú úroveň obyvateľov Európskej únie." Ja by som ho chcel poprosiť, keby nám v krátkej dobe dodal aj menný zoznam, aby sme vedeli konkrétne, o koho ide.
Veľmi ťažko sa počúvajú niektoré postoje a analýzy poslancov a teraz konkrétne myslím na pána poslanca Horta. Veľmi ťažko sa počúva, že nám tu do očí tvrdí niečo, čo odmieta 80 % občanov tohto štátu. Tak ja to chápem a môžem chápať jedine tak, že pán poslanec Hort je presvedčený, že 80 % občanov tohto štátu je hlupákov, nie je pravdou, že sa nemajú horšie a nemajú sa zle, ale pravdou je to, že oni tomu nerozumejú, čo sa tu deje. Nuž takýto prístup ja odmietam. Odmietam akceptovať vymyslené čísla. Odmietam akceptovať argumentáciu, keď ja poviem, že nie je to tak, on povie, že je to tak, keď ja poviem, že zvýšilo sa, on povie, že znížilo sa, to nie je argumentácia. V argumentácii treba vychádzať z toho, čo táto vláda vykonala, treba vychádzať z toho, aké dopady jej činnosť bude mať, aké dopady už činnosť tejto vlády a predchádzajúcej vlády má. A predtým sa neskryjeme a neschováme, keby sme si vytvorili čísla akékoľvek pekné.
Pán minister, ak dovolíte, stratili ste moju dôveru tým, že umožňujete a pomáhate zaviesť také formy pôsobenia finančných tokov a kapitálu v systéme zdravotnej starostlivosti, ktorými zlikvidujete potrebnú dostupnosť zdravotníckych služieb, odstránite princíp solidarity v poisťovacom systéme, ktorý vychádza zo základného pravidla, že zdravý platí a chorý poberá, do nedôstojného postavenia odsuniete väčšinu zdravotníkov, založíte systém, v ktorom občan a pacient budú stáť bezmocne bokom, bez možnosti akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť svoj stav, založíte systém, ktorý vylučuje pôsobenie ekonomických princípov v zdravotníctve, spôsobíte, že peniaze budú predovšetkým rozhodovať o živote či zdraví človeka, lenže nesprávnym spôsobom a na nesprávnom mieste, ten, kto ich bude mať, bude mať väčšiu šancu, vytvoríte zdravotnú starostlivosť, ktorá bude síce kvalitná, ale bude dostupná len bohatým, vytvoríte úzku skupinu ľudí, ktorí ovládnu celý niekoľko 100-miliardový majetok zdravotníctva, a to je úplne jedno, kto je v tomto čase zriaďovateľom, umožníte, aby táto malá skupina ľudí ovládala celé dianie okolo financií v poisťovacom systéme i financií z rozpočtu a rozhodovala tak o živote a smrti. Celý tento strategicky premyslený postup hodnotím ako organizované konanie nebezpečné pre spoločnosť. Ako základný krok ste zvolili poisťovací systém, v ktorom nielenže neplatia klasické poistné väzby, ale ktorý nemá ani obdobu v európskych štátoch.
Vo vyváženom poisťovacom systéme je rovnoprávne postavenie poskytovateľa, poistenca i poisťovne. Základom ale musí byť odmeňovanie za výkon. A tento fakt je typický pre systémy, ktoré rešpektujú ekonomické princípy. V popísanom systéme platí poistné poistenec, a preto má zákonité právo na poistnú zmluvu, v ktorej sú zakotvené práva a povinnosti. Poisťovňa na základe tejto zmluvy spravuje jeho peniaze a v prípade, že poistenec vyhľadá lekára, tento mu poskytne službu, stanoví diagnózu a liečbu a tento výkon vyúčtuje lekár poisťovni. Táto skontroluje dôvodnosť výkonu a peniaze poukáže poskytovateľovi, pričom svojho klienta o transakcii informuje.
Čo ale ponúka váš systém? Ponúka neuveriteľný postup. Zmluvu nebude uzatvárať ten, kto platí, s tým, čo spravuje peniaze, ale ten, čo spravuje peniaze, s tým, kto poskytuje zdravotnícke služby. Naviac, v zákonoch, ktoré sú pripravené, pristúpi ďalší moment, že poisťovňa, to znamená správkyňa peňazí, ktoré odvádzajú poistenci, bude môcť istú časť kapitálu zhodnocovať. Pôjde teda o preukazovanie zisku a v tom momente je jasné, ako sa bude správať kapitál. Ako budem hovoriť ďalej, kapitál nemá sociálne cítenie. Čo sa takýmto abnormálnym zmluvným poisťovacím stavom dosiahne, čo sa vzápätí umožní? Vytvoria sa limity pre zdravotnú starostlivosť. Tento fakt je už na svete. A mnohí, ktorí sa dostanete do problémov, vy alebo vaši príbuzní, viete, že môžete naraziť na ťažkosti pri požiadavke o zdravotnícku službu, že poskytovateľ argumentuje, že majú vyčerpané limity. Je to neuveriteľné pre tretie tisícročie, pre strednú Európu, pre Slovensko, ktoré aj za akokoľvek kritizovaného bývalého režimu bolo navyknuté na istú úroveň zdravotnej starostlivosti, ktorá mala svoju značnú sociálnu spravodlivosť a preukazovala sa aj ďalším znakom kvality. A to bola dostupnosť. Ďalej, umožní vyradiť poistenca a pacient sa zbaví možnosti akýmkoľvek spôsobom zasahovať do veci, umožní postaviť zdravotníka poskytovateľa do vazalského postavenia, pretože nie od neho a od výberu pacienta, ale od poisťovne bude závisieť, či bude úspešný alebo ho zničí. Aj tieto veci sa už objavujú, pretože na ministerstve zdravotníctva hlavná činnosť, ktorá v súčasnosti prebieha, je boj o získanie jednotlivých oddelení, jednotlivých častí nemocníc. A je to z jednoduchého dôvodu, poisťovňa povie, že toto oddelenie je to správne, lebo je v súkromných rukách, samozrejme, posúva mu limity, a povie, nijaké žiadne oddelenie tejto nemocnice nemá dôvod, aby existovalo, lebo je zničené, lebo nefunguje, lebo nemá klientov. Nemá klientov, lebo nemá limity. Je to nástroj za lacný peniaz získať celé zariadenia. A uzavriem tento kruh a prídeme na to, kto ho bude získavať. Ďalej umožní práve, ako som povedal, ľahkým spôsobom a za peniaze štátu, teda platcov daní získať ktorýkoľvek majetok zdravotníctva bez ohľadu na to, či je to zariadenie štátne, či patrí samospráve či cirkvi alebo je súkromné, reprivatizáciu všetkých druhov a odtieňov bez akýchkoľvek problémov. Ďalej umožní postupne kumulovať majetok v rukách úzkej skupiny ľudí, pritom ide o majetok, ktorého veľkosť je ťažké čo i len predstaviť si. Je pochopiteľné, že pri takomto procese by poisťovne nemuseli byť povoľné, zvlášť vtedy, že tu bude aj snaha likvidovať poisťovne, neskôr z pochopiteľných dôvodov, a možno ostane popri jednej poisťovni základnej nejaká ďalšia poisťovňa, aby sa vytvoril dojem existencie národného frontu, a teda nejakej plurality poisťovní, ale to bude jediný dôvod.
Vzhľadom na takúto nespokojnosť poisťovníctva alebo niektorých poisťovní, ktoré ešte teraz majú postavenie v poisťovníckej oblasti zdravotnej, sa založila akciová spoločnosť Veriteľ. Spoločnosť Veriteľ bude mať za úlohu neustále zabezpečovať zdroje, ktoré sú potrebné na ovládnutie poisťovní spôsobom, aký už napr. dnes je funkčný a beží úverovaním a následne cez poisťovňu akéhokoľvek zdravotníckeho zariadenia. Zvrátená geniálnosť je v tom, že sa tak bude konať v plnej miere z peňazí daňových poplatníkov. V sieti zdravotníckych zariadení sa nepohne ani lístok bez majetníckeho dozoru Veriteľa. Tento si bude svoje imanie znásobovať a, samozrejme, nejakú "nedobytnú" pohľadávku predá úplne "transparentným" spôsobom vopred známemu v prísnom výberovom konaní určenému kamarátovi. Možnosť bude, pochopiteľne, aj ďalšia, nie menej výnosná, predaj akcií akciovej spoločnosti ako v prípade Slovenského plynárenského priemyslu. Táto možnosť je dobrá pre vás, pán minister, preto, lebo bude vec uzavretá definitívne pre akúkoľvek nastupujúcu politickú garnitúru, nemusia si v nej s prípadným výnosným obchodom hlavu lámať. Napriek všetkému by sa ale nejakí zdravotníci, lekári, nemocnice a hlavne poisťovne mohli vzbúriť, dovolávať sa demokratických princípov, predkladať dôkazy o vydieraní a dôkazy o iných podobných praktikách, aké už dnes existujú. No ale pre týchto nespokojencov nastupuje na scénu ďalšia perfektná inštitúcia a to je Úrad na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Je všemocný pre oblasť verejného zdravotného poistenia, ako aj pre oblasť zdravotnej starostlivosti, nemá ale žiadny dosah na Veriteľa.
Kruh je, dámy a páni, uzavretý, pravidlá hry určené, pohyb peňazí jasný, príjemcovia tučných ziskov a majetku určení. Je to stav, ktorý uspokojí len malú skupinu ľudí, stav, ktorý znamená systém zdravotnej starostlivosti v Európe nevídaný, systém, v ktorom je vyšachovaný občan, poistenec, chorý, zdravotník a v konečnom dôsledku i štát, pretože sa dostane do bezvýznamnej pozície, a to za svoje vlastné peniaze, teda peniaze daňových poplatníkov. A pritom nevychádzame z údivu, pretože tento postup presadzujú politické strany, ktoré si hovoria, že sú kresťanské. Lenže teória štátu v kresťanskom ponímaní hovorí, že štát je nadindividuálna inštitúcia, ktorú si vytvoria národy, aby sa staral o rozvoj blahobytu pre všetkých, nakoľko sa nerodíme rovnako schopní a rovnako silní, štát má zabezpečovať právo na vzdelanie, zdravú rodinu, zdravie, sociálne istoty a spravodlivosť, pretože nik iný nevie uvedené istoty zabezpečiť. Teória kresťanského štátu upozorňuje na nebezpečenstvo kapitálu, o ktorom hovorí, že žiaden kapitál nemá sociálne cítenie, pozná a usiluje sa len o jedno, a to zhodnocovanie seba samého. Kapitálu aj choroba a smrť môžu byť dobrými družkami, napokon svet nás o tom denne presviedča.
Pán minister, vyčítam vám a staviam sa tak do prvých línií zdravotníkov, ktorí vyslovujú svoju nespokojnosť, pretože útočíte proti starým a chorým, teda tým, čo sa nevládzu brániť, že im uberáte šance na dôstojný život bez bolesti a zároveň zneužívate zdravotníkov a lekárov, zneužívate ich z intelektu vyplývajúci pocit zodpovednosti a humanizmu a robíte z nich vazalov a gastarbeitrov. Preto ste stratili našu dôveru nielen vy, ale celá vláda. A verte, že arogancia, ku ktorej sa často členovia vašej vlády uchyľujú, je prejavom slabosti. Preto sa tým poslancom a poslankyniam, občanom a zdravotníkom, ktorým minister zdravotníctva vo svojich vystúpeniach ublížil, verejne v mene zdravotníkov ospravedlňujem. (Potlesk.)