P. Hrušovský, predseda NR SR: S faktickými poznámkami sa hlásia traja poslanci, Cabaj, Belohorská, Ďaďo. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Nech sa páči, pán poslanec Cabaj.

T. Cabaj, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega, ja vás rešpektujem, že ste robili v hospodárskej oblasti. Ale ak si beriete do úst situáciu, v ktorej tento parlament sa nachádza, a hľadáte riešenie a hovoríte, že tento parlament si nezaslúži, aby dokončil svoje funkčné obdobie, ja sa potom pýtam, prečo sa neujmete iniciatívy, ak táto vláda má nedôveru a má 76 poslancov proti sebe, prečo jeden deň táto vláda v parlamente nepadne, prečo na druhý deň nenastúpi nová vláda, ktorá bude mať podporu 76 hlasov, začne okamžite robiť a nebude sa čakať, tak ako vy uvažujete, že áno, ja to chcem, ale až potom. A to potom je o tom, a to jednak hovorí volebný zákon, jednak hovorí ústava, ako pokračovať, to znamená, pri úspešnom referende 15 dní pred termínom treba predložiť do parlamentu návrh ústavného zákona, medzi prvým a druhým čítaním je 30 dní, potom, ak toto vyjde v Zbierke zákonov, do 90 dní sa konajú voľby. Ak si toto zrátate, tak o tom potom je zhruba 160 dní. Ak chcete riešiť situáciu a poctivo k tomu pristupujete, tak ju riešte teraz, ale neodkladajte ju na potom, možno ja neviem ak budú zaujímavé preferencie alebo niečo podobné. V tom je poctivosť toho prístupu a povedať si, že áno, som ochotný vzdať sa toho svojho pohodlia, ktoré mám teraz v parlamente, a hľadať riešenie, ale nie naťahovať to na čas, kedy to bude pre niekoho zaujímavé, možno práve to, aby zaznelo to často, čo sa tu hovorí po chodbe aj z úst našich kolegov tu v parlamente, že na jednej strane možno je aj dobré, že vláda robí tie nepopulárne veci, že veď keď my prídeme do vlády, my ich nemusíme robiť. A to nezaznelo z našich radov, ale z nejakých iných.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Belohorská.

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predseda. Pán poslanec, obvinili ste nás, že vychádzame s touto iniciatívou vtedy, kedy sa nám to hodí. Dovoľte aj mne pripomenúť niektoré fakty, ktoré nemôžete odškriepiť. Vy ste útočili na túto vládu a práve preto ste aj iniciovali referendum, kde my sme nerozmýšľali, či je to práve najvhodnejšia cesta riešenia parlamentnej politiky. Dalo sa to, myslím, aj iným spôsobom vyriešiť, tak ako to teraz naznačil pán kolega Cabaj. Problém je ale iný, keď sa pozriete, ako ste vy účelovo spájali rokovania okolo termínu referenda s prezidentom Schusterom, pokiaľ ste mu dávali nádej, že je vaším kandidátom, pokiaľ vyšiel v ústrety a dané termíny referenda a prezidentských volieb spojil. Potom, keď sa to tak stalo, išli ste zase svojou cestou a hľadali ste si dohody tam, kde je to pre vás najvýhodnejšie. Čiže vlastne vy hovoríte na druhého to, na čo by ste sa mali možno pozrieť sám do zrkadla alebo sami do zrkadla a čo by ste mali robiť, kontrolovať svoju vlastnú politiku a svoje vlastné vyjednávania. Zatiaľ by ste sa mali dohodnúť. Ak sa nechcete dohodnúť s opozíciou, nuž potom vám zostáva jedine koalícia. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Ďaďo.

V. Ďaďo, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda. V reagencii na predrečníka asi toľko, že úlohou politiky a politika, tak podpredsedu vlády, ako aj ministra financií, ako aj ktoréhokoľvek ústavného činiteľa je nájsť v sebe odvahu a v prípade potreby riešiť situáciu. V najhoršom prípade tu bolo skonštatované, že by mala koalícia zobrať na seba tú zodpovednosť, aby dokázala situáciu riešiť vlastnými silami, a to sa netýka teraz len podpredsedu vlády pána Mikloša. Ale dôvodiť návrh na odvolanie tým, že treba dokončiť reformy, je prinajmenšom nezodpovedné, nezodpovedné preto, že osobnosť v dejinách života zohráva veľmi významnú úlohu, ale nemôže nikdy v živote osobnosť jediná, a to je hociktorá, rozhodovať o živote celej spoločnosti a byť bez nej nepostrádateľná. Z toho dôvodu si myslím, že tieto názory, ktoré konštatujú, že niekto nie je nahraditeľný, nie sú na mieste. Bavme sa teda o vecných dôvodoch a o vecných spôsoboch vyvrátenia týchto dôvodov a vtedy bude naša diskusia v Národnej rade hodná Národnej rady Slovenskej republiky. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Kondrót.

M. Kondrót, poslanec: Ďakujem, pán predseda. Vážená pani kolegyňa Belohorská, pán kolega Cabaj, ďakujem za vaše postrehy, ale v podstate som sa len utvrdil v presvedčení, že dohoda o neútočení alebo spolupráci medzi SDKÚ a HZDS, o ktorej vrabce čvirikali, je pravdivá, pretože aj vy tak ako na môjho predrečníka, vo svojich reakciách na mňa odvádzate pozornosť od podstatného problému niekde inde a púšťate do maličkých hašterení. To je asi toľko. Ďakujem pekne.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Banáš.

J. Banáš, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, v každej krajine to tak býva, že v čase reforiem sa kryštalizujú dve skupiny politikov, jedni, ktorí robia, a druhí, ktorí sú populárni. Ivan Mikloš nie je populárny a napriek tomu nebudem dvíhať ruku za jeho odvolanie.

Skôr než poviem, prečo nebudem dvíhať ruku za jeho odvolanie, dovoľte, aby som vám prečítal zopár viet z jednej mojej poviedočky, ktorú som napísal asi pred tromi rokmi v čase, keď bývalý minister obrany tvrdil, že si stavia dom na Kolibe z peňazí, ktoré vyhral v hazardných hrách. Poviedku som nazval Slovenský kameň. Dovoľte len niekoľko viet uviesť. Pointu prečítam: "Ježiš sa z doteraz nezistených príčin zjavil na Slovensku. Prišiel i do Bratislavy, kde sa ocitol v blízkosti rozzúreného davu. Podišiel bližšie a zbadal zavalitého chlapíka s miernou plešinou a husárskymi bajúzmi, ktorého sa dav práve chystal kameňovať. Ľudia ho častovali hanlivými nadávkami ako zlodej, hráč, podvodník a niektorí sa nerozpakovali použiť ani výrazy najhanlivejšie ako minister či poslanec." Písal som to pred troma rokmi. "Ježiš tušil, že môže dôjsť k najhoršiemu, no našťastie si spomenul na udalosť spred 2000 rokov, ktorú úspešne vyriešil. Hlasito zvolal: "Stoj, hoď po ňom kameňom, kto si bez viny." Sotva to však dopovedal, vzal nohy na plecia, pretože vzduchom začali lietať kamene, mačacie hlavy, ba dokonca jeden akiste najnevinnejší nechal odkiaľsi doviezť fúru štrku. Ježiš sa po chvíli zastavil a prudko dýchajúc nevychádzal z nadšenia. Po toľkých rokoch hľadania, keď už nadobro stratil nádej, že konečne našiel národ nevinných, nestretol sa s jediným hlasom, s jediným človekom, ktorý by nebol hodil skalu. Všade, kam prišiel, proti jednému vinnému postavali tisíce nevinných. Tak sa mu tento národ zapáčil, že už ani nevyzýval, aby hádzal kamene, kto je bez viny, lebo ľudia z vlastnej iniciatívy kameňovali všade, kde sa objavil Až raz opätovne obligátne zvolal: "Hoď po ňom kameňom, kto si bez viny." Nikto nič nehodil. Prizrel sa lepšie a videl, že ľudia majú holé ruky. Podaktorí aj chceli dajakú skalu šmariť, ale na uliciach, lúkach či námestiach už nebolo ani kamienka. Krajina sa zmenila na rovinu, hory zmizli. Slovensko bolo posiate väčšími či menšími luxusnejšími i menej luxusnými domami či vilami. Všetky boli postavené z kameňa, ktorý bol pôvodne určený na súdenie vinníkov."

Dámy a páni, dnes stojím v istom zmysle pred podobnou situáciou. Bol by som šťastný, keby sa našiel v tejto sále niekto, kto by si trúfol hodiť kameňom. Určite takí budú, ja však medzi nich nepatrím. Aj ja som v živote ublížil, za čo sa chcem všetkým ospravedlniť. Dnes mám hodiť kameň po človeku, ale dávam si veľký pozor. Pýtam sa sám seba, či mám na to právo. Ja nepoznám Ivana Mikloša, rovnako ako nepoznám tých, ktorí ho chcú súdiť. Poznám však seba a viem, že právo zodvihnúť ruku za jeho odvolanie nemám. Ak ste vy, ktorí navrhujete jeho odvolanie, presvedčení, že takéto právo máte, tak konajte. Ak bude minister Mikloš odvolaný, budem smutný, ale šťastný zároveň, pretože sa ukáže, že väčšina slovenských poslancov sú statoční ľudia, ľudia, ktorých vily nie sú postavené z kameňa určeného na súdenie vinníkov. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Som v rozpakoch, pán poslanec. (Smiech v sále.)

S faktickou poznámkou pani poslankyňa Belohorská.

I. Belohorská, poslankyňa: Pán predseda, veľmi krátko. Som v rozpakoch aj ja. Môžeme spolu konzultovať, čo to malo znamenať, lebo myslím si, že nikto z nás tu nebude teraz hovoriť o vnútorných pocitoch, ale budeme hovoriť o voličoch, ktorých zastupujeme, a o politike, ktorá sa momentálne na Slovensku deje. Nájdených 17,5 mld. zrazu nepovažujem za drobnosť ani za nejakú osobnú záležitosť, ktorá by stála medzi mnou a podpredsedom vlády. Možno každý z nás je zaťažený svojou profesiou, pán poslanec spisovateľstvom a filozofiou, ja možno medicínou. Nikdy som sa nedívala na svojho protivníka tak, aby som ho nenávidela ako osobu, ale som sa dívala na prácu, ktorú robí a, znovu opakujem, nie na voličov, ktorí ma zvolili do tohto parlamentu ako lekárku, ale na voličov, ktorí ma sem zvolili ako politika, ktorý bude zastupovať ich záujmy. A 17,5 mld. dneska v rezorte, ako je školstvo alebo zdravotníctvo, by niečo mohlo znamenať.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Posledná s faktickou poznámkou je pani poslankyňa Podracká.

D. Podracká, poslankyňa: Ja ako básnik sa snažím túto metaforu rozlíšiť. A vy ste boli v rozpakoch, ja som tiež tak trochu v rozpakoch, lebo pán Banáš vlastne svojou poviedkou štylizoval pána Mikloša do roly Krista, do ktorého sa nemá hádzať kameňom. Ale ak by toto bolo pravdou, tak to, čo vo svojich reformných balíčkoch prináša, by nemalo byť také nekresťanské, ako to je. To znamená, že nemali by tam byť také položky ako nenasýtiš, nezamestnáš, nevzdeláš, neskultúrniš, nevyliečiš, nepomôžeš blížnemu svojmu v hmotnej núdzi či nerozlíšiš daň medzi rabom a pánom. Myslím si, že toto je absolútne nepresvedčivé, aby sa takto stotožňoval podpredseda vlády s rolou Krista. Dokonca si myslím, že z občanov Slovenska robí pokusné zvieratká a jeho reformy sú reformami generácie na skúšku, ktorou sme aj my bez ohľadu na to, či tu sedíme alebo nesedíme. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalší do rozpravy je prihlásený pán poslanec Kovarčík. Nech sa páči.

J. Kovarčík, poslanec: Vážený pán predseda, milé kolegyne, kolegovia, vážený pán podpredseda vlády, veľmi pozorne som si prečítal stanovisko vlády Slovenskej republiky ako materiál reagujúci na akt vyslovenia nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií Ivanovi Miklošovi. Prekvapuje ma, ako vláda veľmi ľahkovážne a nekompetentne pristúpila k hodnoteniu či opodstatneniu dôvodov, ktoré jednoznačne potvrdzujú opodstatnenie odvolania pána Mikloša z postu podpredsedu vlády a ministra financií. Ak si vláda, naopak, myslí, že toto stanovisko pripravovala kvalitne, tak potom je nesporné, že nepriamo uznala, že naše dôvody na odvolanie pána Mikloša sú opodstatnené. Znamená to, že vláda Slovenskej republiky nedisponuje zreteľa hodnými argumentmi a nevie obhájiť pána Mikloša na poste ministra financií.

Dovoľte mi, aby som zareagoval na stanovisko vlády Slovenskej republiky k návrhu poslancov Národnej rady na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií Ivanovi Miklošovi, a to chronologicky i vecne, tak ako je to tu v písomnej forme predsedom vlády predložené.

Nespornou perlou tohto materiálu je bezpochyby už prvá veta: "Reformné kroky, na ktoré sa vláda podujala v roku 2003, vytvárajú dobré predpoklady na rýchlejší dlhodobo udržateľný rast ekonomiky spojenej s rastom zamestnanosti a reálnych miezd a v nadväznosti na to s výrazným rastom životnej úrovne pre široké vrstvy obyvateľstva." Nielenže tvrdím, ale aj na argument toho vám dokážem, že reformné kroky vlády nevytvárajú ani nemôžu vytvárať predpoklady na rast zamestnanosti a reálnych miezd v celoplošnom hospodárskom priestore Slovenskej republiky a už vôbec nie pre široké vrstvy obyvateľstva.

Dôvody. Posledné štatistické zistenie jednoznačne potvrdilo pokles úrovne reálnych miezd o viac ako 1,3 %. Uvediem vystúpenie predsedu Štatistického úradu v médiách: "Nekoncepčná a regionálne nevyvážená hospodárska politika vlády spôsobuje čoraz väčšie rozdiely v ekonomickej výkonnosti a regiónov predovšetkým v oblasti rastu nezamestnanosti najviac postihnutých krajov, ako sú Košický, Banskobystrický, Prešovský a Nitriansky."

A teraz fakty, najskôr o nezamestnanosti v januári 2004. Banskobystrický samosprávny kraj, to je 23,5 %, Košický samosprávny kraj, to je 23,4 %, Prešovský samosprávny kraj, to je 21,8 %, Nitriansky samosprávny kraj, to je 20 %, ale Bratislavský samosprávny kraj, to je 4,2 %, Trnavský samosprávny kraj, to je 12,6 %, Trenčiansky samosprávny kraj, to je 10,5 %, Žilinský samosprávny kraj, to je 14,5 %. Za nekompetentné až cynické možno označiť toto tvrdenie, ak k argumentom o nezamestnanosti priradíme údaj z návrhu vlády o rozdelení investícií v rámci tzv. Rezortného rozvojového programu verejných prác na roky 2005 až 2007 podľa jednotlivých samosprávnych krajov. Budem konkrétny, z celkovej čiastky 63 mld. Sk majú dostať štyri najmenej rozvinuté kraje, a to Banskobystrický, Prešovský, Košický a Nitriansky iba 21,7 mld. korún. Najrozvinutejšie kraje, Bratislavský, Trnavský, Žilinský, Trenčiansky majú dostať 41,4 mld.

To je jasný dôkaz toho, že sociálne a ekonomicky diskriminujete viac ako polovicu Slovenska. Čudujete sa potom, že vás aj Brusel kritizuje za nepochopiteľný prístup k regionálnej politike? Potrebujete k tomu ďalší komentár? Prečítajte si programové vyhlásenie vlády, hlavne tú časť na strane 7 a zistíte, že idete proti vlastným sľubom. Je to aj argument pre vás, pán poslanec Šimko a ostatní poslanci, ktorí váhate, aby ste odvolanie pána Mikloša bez výčitiek svedomia podporili.

Nepreceňujte, prosím, ani význam podľa vás veľavravného a z kontextu vytrhnutého hodnotenia reforiem na Slovensku v štúdii OECD. O akom vyváženom raste môže byť reč, ak si znovu zopakujeme argumenty, ktoré som už uviedol? To isté platí aj o hodnotení ekonomiky Slovenska medzinárodnými ratingovými agentúrami. Do akej miery aj tzv. nezávislí, finanční analytici zakomponovali do svojich prognóz fenomén rastu sociálneho napätia, keď tak ako vy ani oni nepoznajú a ani nesledujú základné indikátory hospodárskeho a sociálneho vývoja v regiónoch Slovenska.

Viete, pán minister financií, povedať, aký objem štátnych investícií išiel do jednotlivých krajov za dobu vládnutia tejto vašej i tej predchádzajúcej vlády? Áno, tu sú zakopané míny budúceho veľmi nevyváženého rozvoja sociálneho a ekonomického priestoru Slovenska. To je aj príčina toho, že začínate vážne brať varovanie Európskej centrálnej banky a sľubne trúbite na ústup aj vo veci vstupu Slovenska do Európskej menovej únie. Aj celý systém tzv. sociálnych opatrení je postavený na absolútne zle odhadnutých tendenciách vývoja, najmä tých najmenej rozvinutých regiónov Slovenska. Ak chcete tvrdiť opak, t. j. o tých regiónoch, ktorých rozvoj naďalej zanedbávate, a investičné stimuly smerujete do tých regiónov, ktoré ich potrebujú menej, tak potom tvrdíte, že ste vymysleli ekonomické perpetuum mobile. Svojou agresívnou, nekoncepčnou a nezodpovednou politikou ste Slovensko doviedli na okraj sociálnych nepokojov, ktoré v krátkom čase môžu zničiť aj tie prvky reforiem, ktoré sú potrebné a užitočné. Vaše hodnotenie nezamestnanosti, ktorá údajne už dva roky systematicky klesá, je úsmevné, ak sa znovu vrátime k obrovským rozdielom vo vývoji nezamestnanosti v jednotlivých krajoch Slovenska. Akéže to fundamentálne procesy v ekonomike týchto enkláv chudoby rozvíjate, keď ignorantsky ožobračujete práve tie regióny, ktoré potrebujú naviac investičných stimulov, predovšetkým do infraštruktúry? Tieto kraje nepotrebujú vaše ryby, ale udice, t. j. rýchlostné cesty a diaľnice. Veď práve nezodpovedné zabrzdenie investícií do výstavby diaľnic a rýchlostných komunikácií v uplynulom čase vášho vládnutia spôsobuje dnešný chaos v tejto oblasti, ktorý bude treba zajtra veľmi draho zaplatiť. Kto je zaň zodpovedný? To sú tie perly ducha vášho vládnutia, na ktoré sa vám dnes musia všetci občania Slovenska, predovšetkým tí najchudobnejší pokorne skladať. Aj v súvislosti s reformou verejných financií, resp. tzv. daňovou reformou je pravdivé iba to, že ste za tento proces zodpovedný. A práve o túto vašu priamu zodpovednosť ide. Ak by ste si túto zodpovednosť vskutku uvedomili a ctili čo i len základy politickej kultúry, tak by ste zo svojho postu odstúpili aj sám a nečakali by ste na tento pre vás hanebný proces vyslovovania nedôvery.

No a teraz k tomu, čo vy nazývate daňová reforma, resp. reforma verejných financií v širšom slova zmysle. Zavedenie rovnej dane pre právnické osoby v čase, keď ekonomika potrebuje stimuly, je potrebné a žiaduce, ale zavedenie rovnej dane fyzických osôb v období transformácie ekonomiky je nielen necharakterné, sociálne zákerné, ale určite aj nezodpovedné. Žnete už prvé ovocie sociálnych konfliktov, ktoré sú aj produktom tejto reformy. Vaše zúfalé hľadanie tzv. sociálnych kompenzácií pripomína chôdzu teľaťa po ľade, aj to teľa zistí, že ľad je klzký, až vtedy, keď spadne. Zavádzate, pán minister, a zavádza aj celá vláda, keď v stanovisku konštatujete, že: "Neexistujú žiadne relevantné informácie o tom, že došlo k poklesu spotreby z titulu zjednotenia sadzieb DPH." Je to snáď neskutočné, akým arogantným spôsobom zavádzate nielen poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, ale predovšetkým tých, ktorí si ešte včera mohli kúpiť dva suché rožky a dnes zvažujú, či si môžu vôbec kúpiť jeden rožok. Vy si vážne myslíte, pán minister, že sociálne nepokoje ústiace do odsúdeniahodných rabovačiek obchodov sú len produktom imaginárneho správania sa našich rómskych spoluobčanov? Chcete snáď, aby sa zdvihla vlna sociálnych nepokojov a zničila aj to, čo aj my ako opozícia považujeme za reformne prijateľné?

Často sa, pán minister, chválite tým, že došlo k stabilizácii štátneho dlhu. Pozrite sa však na narastajúci dnes už neudržateľný proces zadlžovania občanov cez inštrument spotrebných úverov v komerčných bankách a zistíte, že tu skutočne niečo ekonomicky prihára až zapácha. Je skutočne hanebné, ak tvrdíte, že: "V súlade s programovým vyhlásením vlády ministerstvo financií pripravilo nový systém financovania obcí a vyšších územných celkov, ktorého podstatou je posilniť daňové príjmy obcí a stanoviť daňové príjmy vyšších územných celkov. Fiskálna decentralizácia nadväzuje na vykonaný prechod kompetencií z orgánov štátnej správy na obce a VÚC podľa zákona Národnej rady č. 416/2001 Z. z." Realita je taká a potvrdili mi to aj predstavitelia najmä regionálnej, ale aj miestnej samosprávy a naviac i vlastné skúsenosti, že celý proces fiskálnej decentralizácie vo vašej réžii, pán minister, je tak nekvalitným produktom, aký táto i predchádzajúca Národná rada Slovenskej republiky ešte neschvaľovala. Prečo zavádzate verejnosť tvrdením, že posilňujete daňové príjmy VÚC i obcí, keď už dnes z návrhu zákona je jasné, že tu bude opäť len rozpočtová intervencia pre miestnu i regionálnu samosprávu? Prečo chcete deklarovať pripravenosť diskusií týkajúcich sa zákona o fiskálnej decentralizácii, že tieto príjmy VÚC i obcí budú ich vlastnými príjmami? Prečo ste do zákona o štátnej pokladnici v rozpore s ústavou násilne a arogantne včlenili vyššie územné celky? Pretože väčšina ich čelných predstaviteľov je iného ako vám vyhovujúceho politického zafarbenia. Prečo ignorujete zapájanie sa predsedov VÚC do prípravy týchto zákonov? Je absurdné a smiešne, keď tvrdíte, že: "Nový systém financovania posilní samostatnosť a zodpovednosť územnej samosprávy." Pravda je taká, že ak sa prijme tzv. zákon o finančnej decentralizácii, tak tento spolu s nepodareným a pre samosprávu neprijateľným zákonom o štátnej pokladnici totálne zničí samostatnosť, a teda i samosprávnosť. Aj tento zákon sa pripravoval na vašom ministerstve a vy zaň nesiete zodpovednosť. Uisťujem vás, že pripravované zákony vôbec neriešia, resp. nevylučujú subjektívnosť pri rozdeľovaní dotácií zo štátneho rozpočtu. O vašej profesionalite svedčí práve toto konštatovanie v stanovisku. Mohli by ste, vážený pán minister, vedieť, že inštitút finančnej decentralizácie nie je rozhodujúci pri tzv. podľa vás spravodlivom rozdeľovaní dotácií územnej samosprávy, ale že kľúčovým problémom je dlhodobo nespravodlivé rozdeľovanie dotácií na tzv. verejné práce, t. j. investície do infraštruktúry predovšetkým cestnej a železničnej. Prečo sa vy i vaši spolupracovníci vyhýbajú diskusii o týchto otázkach s predstaviteľmi vyšších územných celkov?

Pripravované právne normy zastrešujúce proces tzv. fiskálnej decentralizácie, menovite zákon o rozpočtovom určení výnosov dane z príjmov fyzických osôb, zákon o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy v kombinácii s už platným zákonom o štátnej pokladnici, budú len ďalším svedectvom vášho odborného zlyhania. Práve tieto zákonné normy majú za cieľ potlačiť ešte aj tie posledné zvyšky samosprávnosti a scentralizovať finančné riadenie územnej samosprávy do rúk štvrtotriednych úradníkov v tzv. štátnej pokladnici. Už dnes je jasné, že tu narazíte na veľmi tvrdý odpor predstaviteľov samosprávy, ktorí odhalili vaše úmysly potlačiť za každú cenu rozvíjajúcu sa územnosprávnu demokraciu.

Iste je vám to nepríjemné, ale treba vám pripomenúť aj to, že nekoordinovaným a sociálne neudržateľným riadením sociálne senzitívnych reforiem a vytláčaním veľkých skupín občanov na pokraj sociálnej biedy sa stávate sociálnym strašiakom pre vyspelú časť Európy a hanbou Slovenska. Zábery zo sociálnych nepokojov na východnom Slovensku, ktoré neustále opakovali svetové médiá, sú tiež výsledkom vašej sociálnej arogancie, na ktorú už otvorene začína poukazovať vyspelá Európa.

Vaším totálnym odborným zlyhaním bolo aj viacnásobné deklarovanie o pripravenosti Slovenska v roku 2007 vstúpiť do Európskej menovej únie. Nedbali ste na upozornenia našich odborníkov o nevhodnosti, ale hlavne o sociálnej neúnosnosti tohto termínu, až prílišne prišla tvrdá sprcha priamo z Európskej centrálnej banky, ktorá vám ukázala, kde je sever. A rovnako, aj keď nepriamo, poukázala na vašu odbornú nespôsobilosť riadiť tieto procesy. Žiaľ, v tomto smere totálne zlyhalo aj vedenie Národnej banky Slovenska, ktoré by z tohto deficitu odbornosti tiež malo vyvodiť vlastné personálne závery, čo je v demokratickom svete bežná prax.

Jahodou na šľahačke vašej schopnosti riadiť rezort ministra financií v uplynulom týždni je oznámený problém nevyčerpania prostriedkov štátneho rozpočtu za rok 2003 vo viacerých kapitolách, resp. vo viacerých rezortoch vašej vlády, oznámený naviac takmer tri mesiace po ukončení rozpočtového obdobia. Toto už nevedeli prežuť ani tí finanční analytici, ktorých ťažko možno označiť za opozičných. A veľmi rozpačito reagovali predovšetkým na značný časový sklz tohto oznámenia. To len potvrdzuje fakt, že ste sa obklopili politicky síce vám oddanou, ale odborne nepripravenou skupinou ľudí, ktorí úspešne rozvracajú štátny rozpočet, živia sociálne napätie. A vy div že z toho neurobíte cnosť.

Záverom teda chcem jednoznačne skonštatovať, že dôvodov na vyslovenie nedôvery podpredsedovi vlády a ministrovi financií je viac ako dosť. Jeho opakované závažné odborné zlyhania nedávajú žiadnu záruku, aby tak citlivý rezort, akým je rezort financií, bol kompetentne riadený. Chcem veriť, že tieto nevyvrátiteľné fakty, nie politické, ale odborné, pochopia aj kolegovia zo Slobodného fóra i kolegovia nezávislí poslanci a rozhodnú tak, aby sa nemuseli hanbiť pred svojimi dnešnými i potencionálnymi voličmi. Je len smutné a politicky nekultúrne, že to nepochopil sám pán Mikloš a už dávno neodstúpil sám. Príkladov má v okolitých demokratických krajinách viac než dosť. Pripomeniem mu len ten posledný v Maďarsku, kde minister financií odstúpil za omnoho menšie prehrešky. To by však pán Mikloš musel byť osobnosťou, ktorá si nielen ctí, ale aj v praxi uplatňuje politickú kultúru. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou vystúpi pani poslankyňa Tkáčová.

J. Tkáčová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán kolega, prekvapuje ma slovník, ktorý používate vo vzťahu k podnikateľskému prostrediu. Čo je hanebné na tom, že fyzické osoby majú rovnakú sadzbu dane ako právnické osoby? Ja si vás dovoľujem upozorniť, že živnostníci sú fyzické osoby a nevidím dôvod, prečo by mali byť zdaňované inak ako právnické osoby. Veď viete, že eseročky ručia základným imaním, ktoré býva najčastejšie 200 000 korún, ale živnostník ručí celým svojím majetkom. Preto zvážte slová, keď hovoríte o hanebnosti rovnakého prístupu k zdaňovaniu podnikateľských subjektov. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pani poslankyňa Belohorská.

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Myslím si, že išlo o dobré a vyvážené zhrnutie hlavne z hľadiska jednotlivých regiónov a ich nárokov. A ak pani kolegyňa poslankyňa vidí problém v rozdielnom zdaňovaní, nech sa pozrie, ako platia za energie podnikatelia, ako platia za energie fyzické osoby, a tam uvidí, že jednoducho musí byť princíp aj rozdielnych sadzieb.

V. Veteška, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Kovarčík.

J. Kovarčík, poslanec: Pani kolegyňa, ja na vás budem reagovať veľmi krátko. Ja vás pozývam na stretnutia s občanmi, na ktoré chodím ja, a na stretnutia s podnikateľmi. A som o tom presvedčený, že vás presvedčia o opaku toho, čo si vy myslíte. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave. Do rozpravy je prihlásený pán poslanec Hort. Nech sa páči, pán poslanec.

M. Hort, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, vážené kolegyne, kolegovia, je to, myslím, piatykrát, čo z tohto miesta vystupujem pri príležitosti obhajoby Ivana Mikloša ako člena vlády na mimoriadnej schôdzi, ktorej cieľom je zbaviť ho exekutívnej funkcie. To naposledy bolo v 6. mesiaci roku 2003, keď, myslím, boli dva hlavné dôvody, kvôli ktorým sme sa tu takto stretli. A jeden z tých dôvodov malo byť vyvodenie politickej zodpovednosti Ivana Mikloša ako ministra financií za chybu v štátnom rozpočte na rok 2003. V tom období a na tej schôdzi tento parlament vyslovil Ivanovi Miklošovi dôveru. Jeden z piatich dôvodov, ktorý je dnes uvádzaný v materiáli, ktorý sme dostali ako zdôvodnenie návrhu na odvolanie Ivana Mikloša, je opätovne ten, ktorý ho viní z chyby, ktorá sa udiala pri zostavovaní rozpočtu na rok 2003.

Dovoľte mi v krátkosti na úvod zareagovať na tento bod a na tento moment. Chyba, ktorá predstavovala výpadok asi 12,1 mld. korún v očakávaných príjmoch, bola spôsobená legislatívnou zmenou vyplácania nadmerných odpočtov DPH. Tento postup vyplýval zo zákona č. 511/2002 Z. z., ktorý schválila Národná rada Slovenskej republiky 18. 6. 2002. V tom období bol ministrom financií nominant za SDĽ. Ivan Mikloš so svojím tímom, keď na tento moment prišiel, tak, aj keď to bolo veľmi nepopulárne a náročné, prišiel s návrhom riešiť to zvýšením spotrebných daní. Neboli to dane ani za lieky, ani za potraviny, ani za spotrebné tovary, boli to dane na alkohol, cigarety, tabak, pivo. Dnes opätovne tento moment zaznieva. Napriek tomu, že už to bolo x-krát vysvetlené, ja by som chcel navrhovateľov poprosiť, keby sme už sa k tejto veci nevracali, je to nekorektné. Tým, že Ivan Mikloš túto chybu napravil, tak napravil chybu predchádzajúceho ministra financií. A že dokázal to avizovať včas, tak tá chyba nebola až taká veľká. Nahrádzali sme 3,4 mld. korún, zbytok sa nahradil nedaňovými príjmami.

V návrhu, ktorý sme dostali do lavíc, sa spomínajú ešte ďalšie dôvody, kvôli ktorým by mal dnes Ivan Mikloš padnúť. Veľa z nich už vysvetlil pán poslanec Mikuš, ktorý vystupoval za náš poslanecký klub, ale ja by som sa predsa len pri niektorých na chvíľu pozastavil.

Hovoríme o nezamestnanosti v tomto návrhu alebo dočítali sme sa v tomto návrhu o nezamestnanosti. Aká je v súčasnosti pravda v oblasti nezamestnanosti. Nezamestnanosť na Slovensku už 2 roky systematicky klesá, a to historicky najrýchlejším tempom v porovnaní so všetkými krajinami V-4. Za prvých 10 mesiacov roka 2003 registrovaná nezamestnanosť klesla o takmer 4 percentuálne body, to znamená zo 17,7 % v januári 2003 na 13,8 % v októbri 2003. Tým sa znížila približne na úroveň roku 1998. Výrazný pokles evidovanej nezamestnanosti je výsledkom dvoch trendov. Po prvé je to vznik veľkého počtu nových pracovných miest vďaka silnému hospodárskemu rastu, po druhé je to pokles zneužívania štátnej podpory v nezamestnanosti vďaka reformám v systéme sociálneho zabezpečenia uskutočneným vládou. To nie sú podklady z ministerstva financií, to sú podklady zo Štatistického úradu.

Dovoľte mi ešte povedať niečo o zamestnanosti. Zamestnanosť na Slovensku už viac než rok a pol rastie. Za posledných 18 mesiacov bolo na Slovensku vytvorených viac než 80 000 nových pracovných miest, z toho takmer 50 000 len za posledný rok, medzi 3. štvrťrokom 2002 a 3. štvrťrokom 2003. Určite všetci súhlasíme s tvrdením, že najlepším liekom na nezamestnanosť je zamestnanosť. Určite všetci súhlasíme s tým, že o čo viac budeme mať ľudí zamestnaných, o to menej budeme dávať finančných prostriedkov do sociálnych fondov, o to viac budeme môcť robiť adresnú a dobrú sociálnu politiku. Okrem toho, že sú čísla, ktoré hovoria, o čo sa zvýšila zamestnanosť, ktorá je daná nielen tým, že sem prichádzajú veľkí investori, a predpokladám, že sa ešte podstatne zvýši zamestnanosť a zníži sa nezamestnanosť po tom, čo začne produkovať u nás PSA Citroen a Hyundai/Kia, tak dnes už sme svedkami situácií, keď tí zahraniční investori, ktorí ani nepotrebujú investičné stimuly a ktorí sú etablovaní na Slovensku, zvyšujú svoje obraty, zvyšujú podiely, zvyšujú výrobu, zvyšujú zamestnanosť. Je to výsledkom hospodárskej politiky vlády, ktorej členom je aj Ivan Mikloš. A som trošku niekedy zneistený, keď zrovna tí, ktorí nás tu asi 6 rokov školili o slovenskej kapitálotvornej vrstve, po ktorej nám zostali hladové doliny, ktoré nám už žiadne dane neprinesú, dnes napádajú ešte aj ten moment, že sa podstatným spôsobom zvýšil záujem zahraničných investorov o našu krajinu. Nielen tým, že sme predávali alebo sprivatizovali mnohé strategické podniky, dnes už zamestnanosť je výsledkom skutočne nových investícií takých, ktoré táto republika doposiaľ nepoznala.

Dovoľte mi pozastaviť sa ešte pri jednom momente, ktorý tu zaznel, ktorý zaznel aj v návrhu kolegov z opozície, že jedným z dôvodov, prečo treba dnes a teraz odvolať Ivana Mikloša, je aj ten, že sa postavil za návrh vysokoškolského zákona. Návrh zákona o spoplatnení vysokoškolského štúdia doposiaľ do parlamentu predložený nebol. Áno, prerokovávali sme túto problematiku aj v Koaličnej rade, aj na iných fórach. Stiahli sme svoje rozhodnutie dať ho teraz a dnes do parlamentu predovšetkým preto, že sme akceptovali niektoré možné vylepšenia a že sme pristúpili k tomu, že ešte raz bude tento návrh zákona prehnaný celým pripomienkovým konaním s tým, že momenty, ktoré sme chceli, aby v tomto návrhu zákona boli zmenené, zmenené budú. Ale povedzme si pravdu. Ak toto by mal byť jeden z dôvodov, kvôli ktorým by mal padnúť Ivan Mikloš, myšlienka spoplatnenia vysokoškolského štúdia a pretože o tom ešte vo verejnosti nebolo diskutované tak, akoby diskutované malo byť, to znamená poctivo a pravdivo, skúsme sa zamyslieť nad tou situáciou, kde sa dnes nachádzajú vysoké školy u nás. Pokiaľ tu ide o výdavky štátu, štát zvyšuje z roka na rok prostriedky zo štátneho rozpočtu, môžeme sa sporiť, či každý rok na stotinu percenta presne podľa prísľubu, ale pravda je, že v čistom, po odpočítaní z príjmu inflácie dávame sem v tomto roku o 47,2 %, čiže skoro o polovicu viac než v roku 2000. To je, prosím, zo štatistiky. Ďalej, počet študentov denného štúdia narástol za ten pomerne krátky čas od roku 2000 o 12 %, to znamená, výdavky štátu po prepočte na študenta sú vyššie skoro o tretinu, o 31,5 % na jedného študenta. Okrem toho už druhý rok disponujú vysoké školy všetkými príjmami a neodvádzajú ich do štátneho rozpočtu tak, ako tomu bolo v minulosti. Tým získali ďalších 200 mil. korún, ktoré môžu používať podľa toho, kde ich naozaj potrebujú. Niektorí tvrdia, poviem, že balamutia, že štát niečo vysokým školám dlhuje, ba dokonca že im dlhuje 8 mld. Takéto niečo zaznelo vo vyjadrení rektora pána Gahéra, ale aj poslanca zo Smeru pána Madeja. Kde k tomuto číslu prišli? Vyšlo im to z porovnania nákladov na študenta medzi Slovenskom a Spojenými štátmi americkými. Je to naozaj čistá demagógia. Štát dlhuje školám len spravodlivé a motivujúce pravidlá, nič viac a nič menej.

Pri posudzovaní tej súčasnej situácie sa skúsme ešte chvíľu zamyslieť nad vonkajším prostredím. Svet okolo nás sa naozaj mení, vstupujeme do čias, keď prestávajú byť zdrojom bohatstva nerastné suroviny, vlastníctvo pôvodných či výrobných hál. Zdrojom bohatstva naozaj v spoločnosti jednotlivcov sa stávajú vedomosti. Dnes nie je najbohatším človekom ropný magnát, ale Bill Gates, pretože niečo dokázal vymyslieť. Začína mu konkurovať spisovateľka, ktorá mala dobrý nápad, Missis Rowlingová, autorka Harryho Pottera. Už teraz vysokoškolsky vzdelaní aj na Slovensku zarábajú násobky toho, čo zarábajú ostatní. Už v roku 2001 to bol dvojnásobok, rozdiely sa zvyšujú, niektoré neoverené zdroje uvádzajú až trojnásobok. V našej situácii je rovnako dôležité, že majú násobne vyššiu šancu nájsť si zamestnanie. Nezamestnanosť medzi ľuďmi s vysokoškolským vzdelaním sú 3 %. Takto neuvažujeme iba my. Ľavicový Tony Blair, ktorý je vzor pre stranu Smer, pred pár týždňami presadil skoro trojnásobné zvýšenie školného, z 1 050 libier na približne 3 000 libier, spojené tiež so systémom výhodných pôžičiek. Rovnako sa o tom diskutuje v Čechách, je to len otázka času, kedy sa k takémuto kroku aj u nich pristúpi. Tí, ktorí boli v Košiciach na stretnutí prezidentov V-4 a mali možnosť sledovať vystúpenie prezidentov Klausa a Schustera, mohli porozumieť, aký je názor aj v Čechách na private goods a na public goods, kde bolo jasne povedané a zaznelo, čo je niečo nárokovateľné a čo je, o čo by sa mal človek predovšetkým vynasnažiť sám, aj to, akým spôsobom sa to tu za komunizmu pokrivilo vo vzťahu k vysokej škole.

V tejto úvodnej časti ešte by som rád spomenul problémy vysokých škôl. Jedni, externisti za školy platia, iní majú školy alebo to isté vzdelanie zadarmo. Peniaze nejdú na skvalitnenie vzdelávania, ale podstatná časť končí v súkromných vreckách. S výnimkou platiacich externistov na vysoké školy prispievajú rovnakým dielom tí, ktorých sa to týka, aj tí, ktorých deti študovať nepôjdu. Je správne, aby prispievali všetci, ale nie je správne, aby prispievali rovnako. V tom sa, dúfam, zhodneme. Na vysoké školy sa stále dostáva len časť tých, ktorí majú záujem a predpoklady. Na sociálne štipendium má nárok necelých 7 % študentov. Na pôžičky nie je nárok a môžu ich dostať len niektorí. Na to, aby boli prospechové štipendiá naozaj motivujúce, niet peňazí. Študenti a absolventi sa sťažujú na kvalitu pedagógov a prestarnuté pedagogické zbory, pretože aj keď sa platy na vysokých školách zvýšili, nestačia konkurovať platom v súkromnej sfére. Tí, ktorí ostávajú na školách zo zanietenia, nemajú dosť prostriedkov na rozvoj vysokoškolskej vedy, čo je predpoklad ich sebarealizácie, ale hlavne predpoklad kvality vzdelávacieho procesu. Výskumy ukazujú, že vysoké školy patria k oblastiam s najväčšou mierou korupcie. Vrabce už čvirikajú, koľko sa dáva za prijatie a za skúšky. Mnohým záleží viac na tom, aby dostali diplom, než aby dostali vzdelanie. Na internáty prispievajú všetci všetkým rovnako bez ohľadu na to, z akých sú sociálnych pomerov. Internáty sú v dezolátnom stave, o tom sa netreba presviedčať. Pri tejto situácii alebo pri tej realite, v ktorej sa nachádzame, zazneli z úst študentov niektorých, že tento systém je vyhovujúci a že by mal takto zostať.

Skúsme sa zamyslieť, ako by to mohlo fungovať, ako to bolo v návrhu zákona a ako to, dúfam, v tejto Národnej rade v budúcnosti s úpravami schválené bude.

Školné. V tom pôvodnom návrhu bolo, že výšku určujú samotné školy v intervale od 3 650 do 21 900 korún za rok. Aké boli k tomuto výhrady? Rektori žiadajú, aby najnižšia hranica bola 0. Je to proti filozofii, pretože je jedným z cieľov motivovať a druhým umožniť školám, aby rýchlejšie zvyšovali kvalitu. Ak im stačí to, čo majú, hovoria to aj tí, ktorým chýba tých 8 mld., o ktorých rozprávame, pri najnižšej hranici je to 300 korún za mesiac, skúsme si povedať objektívne, koľko platia študenti mesačne za mobil. Ďalšia výhrada bola, že väčšina študentov si myslí, že školné pôjde do štátneho rozpočtu a vybrané poplatky sa nakoniec neodrazia v ich prostredí. Zhodou okolností to zaznelo z úst študenta žurnalistiky. Je smutné, ak študenti nevedia, že vysoké školy sú verejné, že už druhý rok všetko, čo zarobia či inak získavajú, ostáva im. Nevieme, či nie je viac smutné alebo príznačné, že takéto tvrdenia pochádzajú práve od študentov žurnalistiky. Nie je cieľom, aby na tom, že budú vysoké školy vyberať školné, štát ušetril. Peniaze zo školného nebudú nahrádzať prostriedky, ktoré štát vynakladá na prevádzku škôl. Cieľom je dosiahnuť, aby bolo štúdium čo najviac dostupné a zároveň čo najviac kvalitné. Ďalšia výhrada zaznievala, že študenti radšej pôjdu študovať do zahraničia. Principiálne by sme asi nemali mať nič proti tomu, aby aj naši študenti študovali na prestížnych univerzitách v zahraničí. Dokonca by v budúcnosti mohlo byť podmienkou, aby aspoň jeden semester mohol každý z našich študentov absolvovať v inej krajine. Ale naším cieľom je, aby mali zahraniční študenti rovnako záujem študovať u nás. Prečo sa k nám dnes nehrnú? Určite nie preto, že by bolo u nás draho. Nie je to dôkaz, že nám treba zvýšiť kvalitu? Možno v Českej republike budú ešte nejakú dobu náklady na štúdium nižšie, ak sa neráta cestovné, telefonovanie zo zahraničia a podobne. Ale aj to je dočasné. Už teraz odbúravajú niektoré školy zvýhodnenia pre Slovákov na internátoch. Ďalšou z výhrad bolo, že zahraničné univerzity môžu vyberať školné, pretože ponúkajú kvalitu. No ale veď o to nám všetkým spoločne ide. Údajne to bude nútiť študentov zháňať prácu, čo bude na úkor štúdia. Je pravdou, že sú odbory, kde môže platiť, že sa popri nich ťažko brigádničí. Ale predsa pracujú aj študenti z Oxfordu či Harvardu a o ich kvalite niet pochybností.

Druhou oblasťou, ku ktorej by som sa chcel v krátkosti zmieniť, sú pôžičky. Tak ako sme to navrhovali, a čo je vraj jeden z dôvodov na odvolanie Ivana Mikloša, sa hovorí: "Pôžičky budú za najmenší možný úrok nižší, než je inflácia 4,7 až 5,7 %. Pôžička môže pokrývať školné, najväčšia výška je 40 000 na rok. Pôžičky si môže zobrať študent aj na dve vysoké školy v rozpätí 10 rokov. Splácať ich bude treba až vtedy, keď bude absolvent zarábať a jeho plat prekročí minimálnu mzdu. Splátka nesmie byť viac než 10 % z jeho mzdy. Absolventi, ktorí budú pracovať vo vybraných oblastiach verejného sektora, budú od splácania oslobodení. Za absolventa, o ktorého je záujem, môže zaplatiť pôžičku zamestnávateľ." Tieto informácie na verejnosť neprenikli, možno aj preto, že sme trošku viac čakali aj od ministerstva školstva, že sa zhostí tejto úlohy, aby sa nešírila demagógia, ale aby sa šírila pravda.

A posledným okruhom problémov, ktorým sa tento návrh zákona zapodieval, boli štipendiá. Pre študentov zo sociálne slabších rodín tu budú sociálne štipendiá. Namiesto terajších 200 mil. na ne bude štát dávať 500 mil., teda 2,5-krát viac, sociálne štipendium môže byť až do výšky 1,2-násobku životného minima, to je dnes 5 500 korún. Je to o 3 000 korún viac, než je tomu teraz. Kritériá na udelenie sociálneho štipendia budú menej prísne, takže nárok naň bude mať minimálne každý tretí študent, uvažuje sa, že až dokonca 60 % študentov. To sú štipendiá od štátu, ale, samozrejme, ďalšie štipendiá alebo aj jednorazové dávky môže poskytovať každá škola tak za študijné úspechy, reprezentáciu, ako aj zo sociálnych dôvodov.

Chcel som podrobnejšie sa k tejto problematike vyjadriť aj preto, lebo môžeme v tejto krajine zotrvávať na tých systémoch, na ktorých sme žili 40 rokov za komunizmu, alebo sa môžeme naozaj začať vážne rozprávať o tom, že treba túto krajinu reformovať aj v zmysle toho, aby tu bola väčšia spravodlivosť, ale aj v zmysle toho, na čo táto krajina vlastne má.

Ono sa tu hovorí o sociálnej politike. Dozvedel som sa aj dnes, že tie sociálne nepokoje na východnom Slovensku, predovšetkým v rómskych oblastiach si vláda zapríčinila sama. Nuž, vážení, ale táto vláda ak by ponechala sociálnu politiku v tom systéme, že sociálna pomoc je trvalá náhrada príjmu, tak by neurobila nič. My sa snažíme o to, aby v tom, čomu sa hovorí sociálna dávka alebo pomoc v núdzi, išlo o výpomoc štátu. Chceme, aby dôraz bol kladený na aktivitu poberateľov dávok, o tom svedčili aj tie pozmeňujúce návrhy, ktoré sme aj keď nesystémovo, ale nakoniec do toho systému sociálnych dávok priniesli. Myslím si, že v tomto sa zhodneme asi všetci, že reformy, ktoré sú naštartované, keby sme boli začali už dávno, tak sme nemuseli dnes byť tam, kde sme, kde nás to niekedy možno viac bolí, ako sme očakávali.

A preto, že som aj predseda výboru pre verejnú správu, tak sa chcem ešte vrátiť k dvom momentom.

Jeden moment je údajná zodpovednosť Ivana Mikloša za regionálne rozdiely na Slovensku a druhý moment, ten sa týka fiškálnej decentralizácie. No, priatelia, ak si niekto myslí, že za vlády Ivana Mikloša ako ministra financií vznikli sociálne rozdiely medzi jednotlivými regiónmi na Slovensku, tak to hádam nemôže myslieť ani zo srandy. Mali sme tu 45 rokov centrálne riadené hospodárstvo a regióny sa nám vyvinuli spôsobom, ako sa nám vyvinuli. To, že dnes sú tu veľkí investori, ktorí predstavujú zamestnanosť, výsledkom čoho je, že nezamestnanosť okolo Bratislavy je len okolo 3 %, že v okolí Trenčína už je len nejakých 6 % alebo 7 % a keď v Žiline začne fungovať Hyundai, tak Orava a Kysuce budú zachránené, to ešte nie je dnes takýmto istým spôsobom aj na východe, to nie je preto, že by to takýmto spôsobom dirigovala vláda alebo Ivan Mikloš, ale preto, že tí investori si jednoducho sami vyberajú priestor, kde chcú ísť. To nie je o tom, že im to my ukážeme na mape. Ale je to aj tým, že sú agilní a menej agilní ľudia v samospráve. To je jeden moment.

Druhý moment je fiškálna decentralizácia. Začali sme robiť reformu verejnej správy, skutočnú reformu verejnej správy v roku 2000. Dovtedy sme o tom iba rozprávali. Dovtedy sme laborovali s okresmi, s krajmi. Dnes máme za sebou kompetenčný zákon, ktorý hovorí o vážnom posilnení volených orgánov a volených zástupcov, tým pádom lepšie kontrolovaných v súlade s filozofiou subsidiarity. Máme za sebou územnosprávne členenie, s ktorým nie všetci musíme súhlasiť. Máme za sebou vytvorenie vyšších územných celkov so svojimi kompetenciami aj so svojimi financiami. Že to nie je výsledok fiškálnej decentralizácie, prosím vás, keď to myslíte vážne, že za toto by mal byť Ivan Mikloš odvolaný, ukážte krajinu, kde súbežne s reformou verejnej správy za 2,5 roka prebehla aj fiškálna decentralizácia. Poliakom reforma trvala 4,5 roka a dnes ju ešte nemajú dokončenú. Sú krajiny, ktoré nie sú postkomunistické, ktoré robia reformu 17 rokov. Ja som presvedčený, že za tejto vlády budeme mať za sebou aj fiškálnu decentralizáciu, aj keď každý, kto tomu aspoň trošku rozumie, vie, že to je najťažšia oblasť verejnej správy.

Takže chcem vás všetkých na margo aj týchto argumentov vyzvať, aby sme k tomu, čo cítim, o čom je aj táto schôdza, ktorá bude opätovne v televíznom zázname, sa vrátili, k meritu veci, a aby sme s chladnou hlavou porozumeli, kam sa táto krajina dostala, akým spôsobom sme naštartovali reformy, akým spôsobom ten, kto si už nájde prácu v nových podnikoch, aby sa nemusel obávať, že o ňu príde, lebo sú to podniky stabilizované, a aby sme neverili falošným prorokom. Ďakujem pekne. (Potlesk.)