B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami dvaja páni poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok. Pán poslanec Kolesár, nech sa páči.

E. Kolesár, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Chcel by som podporiť slová, ktoré tu odzneli od nášho kolegu pána poslanca Gála. Skutočne chcem oceniť, že poslanci vládnej koalície, ktorých väčšina je teda podpísaná pod týmto jeho pozmeňujúcim návrhom, nepodľahli skutočne tomu tlaku, ktorý rozvinul pán minister hlavne cez médiá a to tým spôsobom, že sa tu podsúva, že skutočne len on a ministerstvo spravodlivosti sa chcú vysporiadať s tými, ktorí nadobudli financie z nelegálnych zdrojov. Nie je to tak, pán minister, ale z toho, čo tu bolo povedané aj teraz predrečníkom pánom poslancom Gálom, je tu skutočne množstvo, množstvo ustanovení, ktoré sa javia nielen ako protiústavné a keď nie ako protiústavné, množstvo ako veľmi sporných, ktoré treba v tomto zákone opraviť a vylepšiť a myslím si, že v takejto podobe, v akej ho vy predkladáte, že skutočne môže slúžiť na šikanovanie občanov v tejto republike a prípadné vysporiadavanie sa s nepohodlnými a možno aj s politickými oponentmi v budúcnosti. Takže skutočne v takejto podobe nie je možné tento zákon podporiť. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Husár...

S. Husár, poslanec: Ďakujem pekne. Najskôr chcem uviesť, že v celom rozsahu a veľmi úprimne podporujem všetky návrhy pána kolegu Gála, ale predovšetkým chcem využiť túto možnosť a poďakovať mu, poďakovať mu predovšetkým asi za kolegov z ústavnoprávneho výboru, ale myslím, že aj ďalších, za obrovský kus kvalitnej práce, ktorú urobil. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Polka. Nech sa páči.

L. Polka, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán podpredseda vlády, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi niekoľko slov, viet k predloženému návrhu zákona. Najskôr snáď ma inšpiroval pán kolega Husár poďakovaním ústavnoprávnemu výboru, prikláňam sa k tomuto poďakovaniu a chcel by som oceniť ich prácu, ale z toho evokuje úvaha nad katastrofálnym stavom legislatívnych návrhov, ktoré prichádzajú z vlády.

Branno-bezpečnostný výbor strávil minulý štvrtok sedem hodín prácou nad návrhom zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ďalší nasledujúci pondelok sme asi štyri hodiny ešte dopracúvali veci, ktoré z toho legislatívneho plagiátu pre branno-bezpečnostný výbor vyplynuli. Nevyhnutnosť tento zákon prijať a riešiť ho i z toho aspektu, že tento výbor v podstate, alebo tento úrad pracuje bez zodpovedného riadenia, momentálne zodpovedného riadenia, napriek tomu, že poverenému riaditeľovi neuberám jeho schopnosti a vôľu riadiť orgán, neschopnosť vlády vybrať zodpovedného šéfa nás viedla k zásadnému prepracovaniu návrhu zákona. Obdobne k tomuto návrhu by som chcel poznamenať už vopred, že keby ministerstvo spravodlivosti a predovšetkým vláda rešpektovala svoj legislatívny program a dala by parlamentu do rúk návrh nového Trestného zákona, Trestného poriadku, mohli sa všetky tieto ustanovenia premietnuť v niekoľkých skutkových podstatách Trestného zákona a boli by sme mali vybavené. Dnes ráno som v rozhlase, myslím na slovenskom rozhlase počúval úvahu nejakého redaktora, ktorý tak pomerne zúfalým tónom charakterizoval situáciu na cestách, ale i na lesných komunikáciách, na športoviskách, kde sa všelijaké chlapčiská vybavené supermodernými snehovými skútrami alebo terénnymi autami preháňajú a otravujú život občanov. Je to skutočne vážna situácia. Preboha, máme tu 22 000 policajtov, máme tu lesné stráže, poľné stráže, máme tu x dobrovoľných spolupracovníkov polície. Kde sú títo ľudia a prečo si neplnia svoje povinnosti? Ak sa nejaký z basy prepustený občan lyžuje na Solisku, či kde to bolo, a náhodou drgne do predsedu vlády, tak sa zvoláva mimoriadna koaličná rada, zmobilizujú sa okresné riaditeľstvá, krajské riaditeľstvá a policajti naháňajú tohto neschopného lyžiara a všemožne sa ho snažíme dostať späť do basy. Národná rada sa zíde a prijme zákon, ktorým urobíme exemplárnu väzbu, akú nemá nikto na svete. Možno Paraguaj, nepoznám ich právny systém. Päť rokov väzby kvôli jednému človeku, nechcem ho bližšie charakterizovať, vieme všetci, o koho ide, museli sme takto riešiť.

Domnievam sa, že mnoho týchto problémov, problémy s utajovanými svedkami, problémy s chráneným svedkom, korunným svedkom, zásadou trikrát a dosť, sa mohli vyriešiť už v tomto funkčnom období a na začiatku tohto funkčného obdobia vlády prerokovaním a myslím si, že schválením nového, dúfajme dobrého Trestného zákona a Trestného poriadku.

K samotnej veci. Predložený návrh zákona, domnievam sa, je v príkrom rozpore s viacerými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne mám na mysli čl. 7 ods. 2 druhá veta a to uvádzam ďalej potom v súvislosti s európskymi záväznými právnymi rozhodnutiami. Ďalej článok 19, článok 20. Článok 19, ktorý stanovuje právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochrany mena a s tým súvisiace ďalšie tézy o ochrane pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním a zneužívaním údajov o svojej osobe. Článok 20, ktorý "deklaruje" právo vlastniť majetok, ale predovšetkým články 46 až 50, ktoré "deklarujú" a zakotvujú právo na súdnu ochranu a celý rad práv, ktoré z tejto súvislosti vyplývajú.

Pokiaľ som spomínal prednosť európskych právnych rozhodnutí pred našimi zákonmi, inými právnymi rozhodnutiami, chcel by som poukázať, že celá Európa, Európska únia, alebo predtým Európske spoločenstvá veľmi prísne rešpektujú právny inštitút, ktorým je takzvaný zákaz inkriminácie. To znamená, že nikoho nemožno nútiť, aby poskytoval dôkazy vedúce k jeho vlastnému obvineniu, a dôkazy, ktoré poskytne vlastnou výpoveďou. V článku 6 dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd sa právo na spravodlivý proces špecifikuje právom nepodieľať sa na vlastnom obvinení a jednoznačne sa zakotvuje právo mlčať. Realizácia uvedených práv sa plne prejavila v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých len náhodne vyberám: v oblasti colného konania Funke verzus Francúzsko z roku 1993, v oblasti správneho konania Sanders verzus Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska z roku 1996, z toho istého roku John Marie verzus Spojené kráľovstvo, išlo o trestné konanie, alebo občan, ktorý je vedený pod skratkou J. B. verzus Švajčiarsko z 3. 5. 2001 v trestnom konaní, kde sa presne a jednoznačne konštatovalo, išlo o daňové konania a z toho plynúce trestné dôsledky, trestnoprávne dôsledky, kde súd konštatoval, že odmietnutie predloženia dokladov, ktoré by mali za následok obvinenie, nie je porušením zákonnej povinnosti. Právo štátu kontrolovať určité dokumenty neznamená, že povinné subjekty - v našej terminológii odporca - sú povinní predkladať dôkazy preukazujúce vlastnú vinu.

Plne chápem pocity ľudí, ktorí okolo seba vidia prezentáciu neprimeraného bohatstva. Štát však nemôže sám riadiť a podieľať sa na realizácii týchto zákonných práv pocitmi a náladami. Preklopí dôkazné bremeno na občana, ktorý má svoje dobré meno a česť ubrániť pred molochom štátu a pred ľudskou zlobou, akú mu dávame šancu? Ako má predvídať, alebo ako mal predvídať stavebník pred rokmi, čo všetko má uložiť? Ako si povinný alebo odporca zabezpečí svedkov? Ako prelomí bankové tajomstvá? Ako prelomí tajomstvo v daňových úradoch? Ako prinúti stavebnú firmu na vydanie základných stavebných dokumentov alebo náhradných dokumentov, dokladov, ak boli jeho zničené požiarom, povodňovou, alebo len jednoducho stratou? Ako môže predvolávať svedkov? Ako môže predvolávať znalcov? Môže byť zastúpený advokátom, alebo musí byť priamym účastníkom konania? Legalizuje peňažná zábezpeka ostatný nadobudnutý majetok? Spomínal pán kolega zábezpeku v prípade nesolventnosti odporcu vo forme zábezpeky nehnuteľnosťou. Kto bude ten majetok spravovať? Ak bude v obci potopa, poškodí sa ten dom, kto bude zaň zodpovedať? To všetko prevezme štát na svoje ramená? Štát bude mať organizáciu polievačov kvetov a okopávačov záhrady, ktorá sa bude o takto zabezpečený majetok musieť starať?

Nemám na hlave žiadne maslo, to pre pána kolegu, predsedu jednej strany. Nezastupujem žiadne subjekty, žiadne právnické a iné osoby, ktoré majú problém s nadobudnutím majetku, a priznám sa, že úprimne mi vadia všetky formy takzvaného legálneho nadobudnutia majetku, či sa volali malá privatizácia, veľká privatizácia, kupónová privatizácia, alebo čo všetko ešte sa prevalilo ako potopa cez Slovensko. Ale učili ma a učil som aj ja k úcte k právu, k právu založenom na prezumpcii neviny, práve pre slušných a poctivých občanov. Spoločnosť si vytvorila štát, aby chránil jej záujmy, zastupoval jej záujmy a zastupoval a realizoval jej plne oprávnené, nebojím sa povedať, túžby po spravodlivosti. Ak táto forma organizácie nefunguje, nemá právo žiť a potom nemajú jej reprezentanti právo týchto občanov reprezentovať. Z týchto dôvodov predkladám procedurálny návrh, aby sa v zmysle príslušných ustanovení rokovacieho poriadku predložený návrh vrátil vláde na nové prepracovanie. Ďakujem pekne za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem. Otváram možnosť sa hlásiť do rozpravy ústne. Pán poslanec Husár bol prvý, pán poslanec Miššík, pani poslankyňa Sabolová. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy. Pán poslanec Husár, nech sa páči, a potom pán poslanec Miššík.

S. Husár, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister. Žiaľ, a nie mojím pričinením, alebo vaším pričinením sa pre opozičného poslanca, medzi ktorých patrím aj ja, stalo už skoro povinnosťou alebo lepšie povedané nevyhnutnosťou pri vystúpeniach k návrhom zákonov z dielne ministerstva spravodlivosti urobiť najskôr dostatočne dlhý úvod. V ňom je potrebné niekoľkokrát a podrobne vysvetliť, ako hovoria naši bratia Česi, "co chce básnik říci" a najlepšie opakovane urobiť vyhlásenia o svojom dobrom úmysle a súhlase s dobrou myšlienkou, ktorú návrh zákona prezentuje.

Ak by som chcel urobiť z tohto všeobecný platný návod na použitie, potom by som odporúčal kolegyniam a kolegom z opozície takýmto vyhlásením celé vystúpenie skončiť. Všetky vážnejšie výhrady k návrhu zákona totižto budú následne, tak ako je to, žiaľ, zvykom, postavené do protikladu k proklamovanej podpore návrhu a následne vyhlásené za jasný dôkaz pokrytectva a snahy prijatie zákona zmariť. Tento úvod, pán minister, považujem za vynútený vašimi opakovanými mediálnymi vystúpeniami z posledných týždňov, ale aj spôsobom vašej a obsahom predovšetkým, vašich záverečných rečí, vášho záverečného vystúpenia ako predkladateľa. Dovoľte, aby som vás veľmi úprimne a bez impertinencie požiadal a vašou cestou aj niektorých ďalších členov vlády, aby ste prestali tento procesný inštitút zneužívať. Aby ste v ňom neoznačovali všetko, čo odznie v rozprave a čo neladí s vaším vysokým c, za znôšku hlúpostí a klamstiev, ako to často býva zvykom. Skúste sa, prosím, vžiť do našej pozície, do pozície poslancov, ktorí sa už nemôžu brániť, ktorí nemôžu na často - poviem to veľmi otvorene - arogantné vystúpenie reagovať. Pocity, ktoré sa musia zmocňovať každého poslanca, ste nakoniec zažili vy aj celá vláda na vlastnej koži nedávno, keď ste v parlamentných laviciach museli pri vystúpení prezidenta a jeho správe o stave republiky sedieť vo svojich laviciach ponížení, pokorení a urazení bez možnosti bezprostredne reagovať. Dovoľte, pán minister, aby som v nadväznosti na povedané pripomenul vám i parlamentu, že podľa článku 73 Ústavy Slovenskej republiky sú poslanci zástupcovia občanov a mandát vykonávajú osobne a slobodne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi. Toto vzácne ustanovenie ústavy tvorí fundament parlamentnej demokracie. S ľútosťou musím konštatovať, že spomínané najvýznamnejšie právo poslancov je poslancom upierané práve ministrom spravodlivosti. V nepríjemnej a nešťastnej kauze poslanca Karlina ste, pán minister, verejne vyhlásili, že sa nečudujete konaniu poslanca Karlina, lebo keď ste si dali vytiahnuť a prekontrolovať jeho hlasovania v parlamente, zistili ste, že nepodporil ani jeden antikorupčný zákon. Pripomeňme teda podľa pravdy, že išlo o zákony z dielne vášho ministerstva. Povedali ste verejnosti to, čo nám hovorievali v detstve zlí pedagógovia a nie najschopnejší rodičia, keď nás prichytili pri detskom klamstve. Kto klame, ten aj kradne a kto kradne, je náchylný i vraždiť.

Nechcem tým v žiadnom prípade konanie, z ktorého je podozrivý poslanec Karlin, prirovnávať k detskej lži. Toto prirovnanie ma napadlo, až keď som si vaše vyjadrenie dôsledne analyzoval. Vy ste, pán minister, zo slobodného rozhodnutia poslancov nepodporiť vaše návrhy zákonov urobili jeho čierne vedomie a svedomie, z ktorého nemohlo úplne samozrejme vzísť nič iné, ako to, z čoho je podozrivý. Stručne a zrozumiteľne povedané, každý poslanec, ktorý nepodporil takzvané antikorupčné zákony, má podľa tejto logiky jasnú diagnózu. Potenciálny kriminálnik, na ktorého nasadiť agenta provokatéra nebude znamenať vyhodené peniaze. Odmietam pre budúcnosť takúto filozofiu a nálepkovanie a nielen v mene svojom, ale v mene všetkých kolegov z poslaneckého klubu a domnievam sa, že i v mene veľkej časti opozičných poslancov.

Dovoľte, aby som sa po tomto povinnom úvode teraz venoval predloženému návrhu zákona. Prvý a pre mňa najpodstatnejší paradox. Ešte v minulom období a na začiatku tohto volebného obdobia pán kolega Fico predložil parlamentu ideovo, vecne a obsahovo návrh totožný s návrhom, ktorý je predmetom dnešného rokovania. Tento návrh bol od prvej do poslednej čiarky označený práve ministerstvom spravodlivosti a vládou Slovenskej republiky ako protiústavný. Čo také významné sa za ten čas udialo, aby sa stanovisko ministerstva a vlády takýmto zásadným spôsobom zmenilo? Novelizovala sa významným spôsobom ústava v tých častiach, v ktorých malo dochádzať k údajnému rozporu s ňou? Či boli prijaté iné ústavné zákony, ktoré prijatie tohoto návrhu spriechodňujú? Ani jedno, ani druhé. Jednoducho vládna koalícia aj pán minister si uvedomili politickú neudržateľnosť svojho stanoviska. Uvedomili si, naopak, aká obrovská je v spoločnosti v súčasnom stave prevažujúcej mizérie a sociálnej biedy požiadavka a spoločenská objednávka na uplatnenie metódy Jurka Jánošíka bohatým brať a chudobným dávať, čo možno trochu upravene slovenským naturelom, keď už nie chudobným dávať, aspoň bohatým brať. Vládni politici si zároveň uvedomili, aké nevhodné a nebezpečné je nechať takúto tému a takéto obrovské pole pôsobnosti a popularizácie v rukách opozičného politika. Pozrime sa na proklamované dôvody vypracovania takéhoto návrhu zákona na ciele, ktoré sa jeho prijatím sledujú z pohľadu, aký je prezentovaný v dôvodovej správe. Dovoľte, aby som z nej zacitoval: "Dôvodom na vypracovanie návrhu zákona o opatreniach voči osobám, ktoré nadobudli majetok z nelegálnych príjmov, bola potreba zabezpečiť, aby majetok na území štátu bol nadobúdaný z preukázateľných príjmov získaných v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a odstrániť disproporcie medzi legálne nadobudnutým majetkom a skutočným, reálnym stavom majetku fyzických a právnických osôb." Koniec citátu. Ak dovolíte, skrátim. Podľa tohto zákona teda kontrolovať legálnosť nadobúdania majetku a odňať majetok nadobudnutý nelegálne. A citujem ďalej: "Legálnym cieľom, od ktorého sa odvíja celá právna úprava obsiahnutá v predkladanom návrhu zákona, je zabezpečenie uplatňovania a zachovania verejného záujmu spočívajúceho v zabránení nadobúdania majetku z nelegálnych príjmov." Koniec citátu.

Vážené kolegyne a kolegovia, ak by sme mali uveriť uvádzaným dôvodom a cieľu, potom musíme dospieť k mimoriadne nepríjemnému, ba až šokujúcemu záveru. Za trinásť rokov od zmeny spoločenského systému sme neboli schopní vytvoriť legislatívnu pavučinu, v ktorej musí skončiť podstatná časť podvodníkov. Prijaté zákony a súvisiace metodiky ako aj ich aplikácia v rozhodujúcich oblastiach spoločenského záujmu sa neprejavili ako dostatočne efektívne a premyslené alebo zodpovední za ich dôslednú aplikáciu v praxi nedokázali ich dôslednú aplikáciu zabezpečiť. Ak totiž aj do budúcnosti, ako o tom hovorí i samotná dôvodová správa, je nevyhnutné takýto významný verejný záujem chrániť iba pomocou osobitného a výnimočného zákona, je nutné zamyslieť sa nad stavom celého právneho systému tohto štátu. A keďže už dopredu počujem protiargumentáciu na toto tvrdenie, dovolím si prehlásiť, že naozaj odmietam akúkoľvek diskusiu o tom, že ide svojím obsahom a navrhnutými postupmi o neštandardný a výnimočný návrh zákona, ktorého hlavným problémom jeho vykonateľnosť a jeho dôsledky.

Vážené kolegyne a kolegovia, je nesporné, že proces transformácie majetku v takom rozsahu, ako sa k nemu pristupovalo u nás, ale i nové legálne možnosti získavania vysokého majetkového profitu v rámci podnikania vytvárajú vysoké majetkové rozdiely medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva. Je nesporné, že tieto legitímne formy boli, sú a budú u určitej časti obyvateľstva používané, presnejšie zneužívané na zakrývanie nelegálnej činnosti a nelegálnych príjmov z tejto činnosti. Je mimo akejkoľvek diskusie oprávnenie štátu takúto nelegitímnu činnosť energicky potierať všetkými dostupnými prostriedkami. Práve výber týchto prostriedkov, metodika, organizácia celého procesu určuje, či ide iba o populistické vajatanie, či ide o potlačenie nezákonnosti nezákonnosťou, alebo či ide o tvrdý a spravodlivý zákon, ktorý sleduje vyšší cieľ a spoločenský záujem bez výhrad a postranných úmyslov. Zdôrazňujem tieto skutočnosti práve preto, že najvlastnejších obsahom návrhu zákona je majetok. Teda téma, vážené kolegyne, kolegovia, v každej spoločnosti mimoriadne citlivá. V každej, nielen v slovenskej spoločnosti nanajvýš citlivá. Ba práve naopak, omnoho citlivejšia v každej ako práve v slovenskej spoločnosti. K majetku totiž musíme podľa právnych pravidiel absolútnej väčšiny demokratických štátov i Ústavy Slovenskej republiky i prostej logiky pristupovať predovšetkým z pohľadu jeho ochrany. Počínajúc liberalizmom, občianska sloboda a tým aj sloboda v právnom slova zmysle znamená, že štát nesmie zasahovať do vymedzenej sféry života jednotlivca, osobitne zasahovať do jeho bezpečnosti a majetku. Ochrana majetku patrí od prvopočiatku i k základným hodnotám konzervativizmu. Podľa zloženia parlamentu sa teda domnievam, že v tomto parlamente sedia ľudia, ktorí o týchto otázkach vedia a budú rozmýšľať z pohľadu základných princípov ich ideológie.

Dôkladne a opakovane som si prečítal dôvodovú správu a súhlasím s konštatovaním, že ústavnú ochranu si zaslúži podľa ústavy iba majetok nadobudnutý v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Pokiaľ sa však o tomto majetku nepreukáže, že nebol nadobudnutý v súlade s právnym poriadkom, náleží mu podľa ústavy plná verbálna i právna ochrana a úcta. A túto prvú ústavnú zásadu narušuje už § 3 návrhu zákona. Čo hovorí návrh zákona v § 3 v odseku 2. Dokonca takúto právnu a logickú nehoráznosť. Citujem: "Finančná polícia prijíma písomné oznámenia fyzických a právnických osôb o nadobudnutí majetku z nelegálnych príjmov fyzickou osobou alebo právnickou osobou". Ak si dobre uvedomíte, čo som prečítal... Alebo to prečítam ešte raz. "Finančná polícia prijíma písomné oznámenia fyzických osôb a právnických osôb o nadobudnutí majetku z nelegálnych príjmov fyzickou osobou alebo právnickou osobou." Ak ste si teda uvedomili, čo som prečítal, tak potom môžeme spoločne asi veľmi ľahko povedať, ako by aplikoval v praxi toto ustanovenie dobrý vojak Švejk po úspešnom speňažení a známom speňažení ukradnutého kokršpaniela. Asi takto: Poslušne hlásim podľa § 3 ods. 2 zákona, že som ako fyzická osoba nadobudol majetok z nelegálnych zdrojov. Logický laický výklad povinnosti samoudavačstva z tohto paragrafu by pri filozofii tohto zákona dokonca nebol ani absurdnosťou. Keď som však hovoril o absurdnosti tohto ustanovenia, mal som na mysli, že zákon priznáva oprávnenie ktorejkoľvek fyzickej či právnickej osobe konštatovať, že určitý majetok inej osoby je nadobudnutý z nelegálnych zdrojov. A toto, vážené kolegyne, kolegovia je druhá absurdnosť a nehoráznosť. Pokiaľ by akákoľvek fyzická či právnická osoba nadobudla podozrenie, že majetok inej fyzickej či právnickej osoby pochádza z nelegálnych zdrojov, môže podať iba podozrenie, oznámenie o podozrení nadobudnutia majetku z nelegálnych zdrojov. Žiaľ, aj keď som sa pokúšal aj túto pripomienku vpašovať do pozmeňujúcich návrhov, nebola akceptovaná. Príjmy fyzickej či právnickej osoby a obsah majetku patria s výnimkou verejných funkcionárov do tej sféry osobných údajov, ktoré požívajú ústavnú ochranu. Ak sú teda nezverejňované a neverejné, nemá a nemôže mať zo zákona žiadna osoba oprávnenie označovať akýkoľvek majetok inej osoby ako majetok nadobudnutý z nelegálnych príjmov a preto naozaj môže podávať iba oznámenie o podozrení nadobudnutia konkrétneho majetku z nelegálnych príjmov. V intenciách § 32 ods. 2 pokračuje ustanovenie 6 ods. 2, podľa ktorého prokurátor môže fyzickú osobu alebo právnickú osobu označenú v podnete požiadať o vysvetlenie alebo o predloženie dôkazov. Z uvedeného podčiarkujem opäť slovo môže a dokladám, že prokurátor teda aj nemusí. V krátkosti a zrozumiteľne uvedené ustanovenie zavádza prokurátorskú svojvôľu, nezabezpečuje rovnosť práv všetkých potenciálnych subjektov a vážne narušuje ústavné právo občana zakotvené v čl. 48 ústavy, teda právo vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Chcem poprosiť, aby ste práve tento pozmeňujúci návrh, ktorý prijal ústavnoprávny výbor k § 6, vážené kolegyne a kolegovia, podporili.

Ustanovenie § 8 - poviem to úplne otvorene -, iritovalo ústavnoprávny výbor tak dokonale, že s absolútnou väčšinou, ak nie dokonca jednomyseľne prijal pozmeňujúci návrh, ktorým sa z ods. 1 vypúšťa druhá veta, teda ustanovenie, že odporca v konaní pred súdom preukazuje, že majetok, hodnotu ktorého prokurátor v návrhu uviedol, nadobudol z preukázateľných príjmov získaných v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Tento pozmeňujúci návrh považujem za úplne logický, ak si prečítame previazanosť prvej vety ods. 8, teda že prokurátor v konaní pred súdom preukazuje v skutočnosti nasvedčujúce tomu, že odporca nadobudol majetok z nelegálnych príjmov, s ods. 2 § 8, ktorý hovorí, že ak prokurátor nepreukáže v skutočnosti nasvedčujúce tomu, že odporca nadobudol majetok z nelegálnych príjmov, súd návrh zamietne. Za tejto formulácie je potom druhá veta ods. 1 nadbytočná. Považujem za úplnú samozrejmosť, že každá dotknutá osoba, aj bez tohto ustanovenia, bude v procese a už v jeho začiatku teda vo fáze jeho vyšetrovania a dokazovania aktívne spolupôsobiť, pretože nikto z občanov, nikto z normálnych občanov tohto štátu nebude mať záujem dostať sa v tejto nepríjemnej - občiansky a spoločensky - nepríjemnej veci pred súd. Omnoho závažnejšie však je, že dotknutej osobe, teda ako ju označuje zákon, odporcovi, sa ukladá zákonom v mnohých prípadoch nesplniteľná povinnosť. Ako navrhovateľ uvádza v dôvodovej správe, odporca sa bude musieť v mnohých prípadoch vracať v čase do hlbokej minulosti, ba niektorí až na začiatok svojho života, aby preukázal, že príjmy, z ktorých pochádza jeho majetok, sú legálne. Zákon však ukladá odporcovi povinnosť, ktorú, ako som uviedol, v mnohých prípadoch nebude môcť z objektívnych a právnom upravených okolností splniť. Skartačné, archívne lehoty pre mnohé doklady, tak ako to uvádzal kolega Polka a ďalší, jednoducho neexistujú a existovať nebudú. Tento stav nie je, žiaľ, možné zmeniť dnes dodatočne už žiadnou reparáciou a novelou žiadneho zákona.

Čo si o tomto štáte a zákonnosti v ňom myslieť, vážené kolegyne a kolegovia, opäť najlepšie vypovedá § 8. Prokurátor vyprodukuje súdu skutočnosti nasvedčujúce, že odporca nadobudol majetok z nelegálnych príjmov, súd bez dôkazov hodnoverných, presvedčivých, na základe takzvaných nasvedčujúcich skutočností uznesením označí určitý majetok za majetok nadobudnutý z nelegálnych príjmov, najskôr obmedzí vlastnícke práva k tomuto majetku a v konečnom dôsledku ho zoštátni. Vážené kolegyne, kolegovia, súdy v tejto republike vždy, ešte dokonca aj v období najtvrdšej totality svoje rozhodnutia prijímali na základe, zdôrazňujem dôkazov, i keď často vyprodukovaných, podvrhnutých a nepravdivých, ale dôkazov. Nikdy však nie na základe skutočností nasvedčujúcich. Ak by to tak bolo, bolo by obdobie totality obdobím nezabudnuteľnej a masovej hrôzy. Pachuť právnej šustroviny unikajúca z obsahu paragrafov 8 až 11 návrhu je taká silná, že potláča akúkoľvek vieru v serióznosť a úprimnosť celého návrhu zákona a posúva ho naozaj iba do úlohy splnenej podľa vôle niekoho. Predkladateľ totiž zavedením inštitútu preventívneho opatrenia vo forme zloženej finančnej zábezpeky fakticky priznáva vlastnú neistotu. Navrhovaný postup v § 8 až 11 znamená ústup od principiálneho stanoviska, s ktorým sa bezvýhradne stotožňujem, a to že nakradnutý a protiprávne získaný majetok je spravodlivé a nutné páchateľom odňať. Avšak pre prijatie či neprijatie navrhujem pre mňa najdôležitejšie, že podľa môjho názoru ani predkladateľ si nie je istý a navrhovaným riešením dokumentuje, že jeho vnútorné pocity, jeho vedomie hovoria to isté čo moje. Táto cesta nie je správna. A naozaj nie je.

Pozrime sa trochu podrobnejšie na obsah namietaných ustanovení § 8 až 11, ktoré upravujú zloženie preventívneho opatrenia a uloženie preventívneho opatrenia a nakladanie s finančnou zábezpekou. Aký je teda stručný obsah ustanovení § 8 až 11. § 8 stanoví, že uznesenie o vyslovení nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov súd uloží odporcovi, aby zložil na účet štátu peňažnú zábezpeku zodpovedajúcu najviac hodnote majetku, najmenej jednej polovici hodnoty majetku nadobudnutého z nelegálnych príjmov. Peňažná záruka má charakter kaucie a po dobu 5 rokov od právoplatnosti uznesenia ostáva ešte vlastníctvo u odporcu. Ak odporca v prekluzívnej lehote 5 rokov nepodá návrh na vrátenie zábezpeky, alebo ak ho podá neúspešne, prepadá peňažná zábezpeka v prospech štátu. Z analýzy tohto obsahu vyplýva:

1) ustanovením § 8 je vážne deformovaná zásada rovnosti strán v súdnom procese. Zdôvodnenie navrhnutej právnej úpravy v osobitnej časti dôvodovej správy je neprijateľné a účelovo upravené. Tvrdenie, že nejde o prenesenie dôkazného bremena na odporcu, ale odporca nesie iba bremeno protidôkazu, by bolo pravdivé, ak by bola naplnená podmienka prezumpcie, ktorá v tomto prípade naplnená nie je. A zjednoduším to ešte viac, ak by teda mal prokurátor podľa návrhu zákona preukazovať skutočnosti nasvedčujúce tomu, že majetok bol nadobudnutý z nelegálnych príjmov, bolo by povinnosťou odporcu taktiež preukázať iba skutočnosti nasvedčujúce, že majetok pochádza z legálnych príjmov. Keďže v tomto prípade je to úplne inak, je nesporné, že dôkazné bremeno bolo prenesené na odporcu. O možnostiach zneužitia pojmu "skutočnosti nasvedčujúce", jeho výkladom a následnou aplikáciou nemusím robiť osobitnú prednášku. Súd podľa právnej úpravy teda nerozhodne na základe dôkazov, ale na základe skutočnosti, že odporca neuniesol proklamované bremeno protidôkazu a to bez ohľadu, z akých dôvodov ho neuniesol. Keďže v právnej teórii a praxi musíme prísne rozlišovať medzi skutočnosťami dokazujúcimi a skutočnosťami nasvedčujúcimi, môžem mimo akejkoľvek ďalšej diskusie konštatovať, že súd rozhodne o obmedzení vlastníckeho práva a jeho následnom odňatí na základe podozrenia. Podozrenia, ktoré možno v mnohých prípadoch ani nemohlo byť z objektívnych dôvodov vyvrátené. Už spomínané archívne a skartačné lehoty dotýkajúce sa množstva prípadných dôkazov a ich dôsledky pre tento druh procesu a iné vecné a skutočne existujúce problémy nemožno žiadnou právnou úpravou reparovať.

3) Absolútnym vrcholom právnej ekvilibristiky tohto návrhu je ustanovenie o určovaní výšky finančnej zábezpeky, ktorú určí súd a navrhuje prokurátor. Výška zábezpeky má zodpovedať najviac hodnote a najmenej jednej polovici hodnoty majetku nadobudnutého z nelegálnych príjmov. Návrh zákona v jeho texte, ale ani v dôvodovej správe neustanovuje ani náznak kritérií, podľa ktorých má prokurátor pri navrhovaní a súd pri určovaní výšky zábezpeky postupovať. Návrh výšky závisí od voľnej úvahy prokurátora a týmto návrhom nie je súd viazaný. Ak naozaj existujú korupčné toky plynúce do súdnictva, ako to aj pán minister niekoľkokrát naznačoval, tak potom sa prijatím tohto návrhu zákona zmenia z doterajších tichých potôčikov na duniace bystriny. Rozmýšľajme spolu. Pripusťme, že v súdnom konaní sa preukáže, že som získal nelegálne majetok v hodnote 200 miliónov. V súlade s návrhom prokurátora súd rozhodne, že mám na účet štátu zložiť finančnú zábezpeku predstavujúcu 1/2 tohto majetku, teda 100 miliónov. Pretože nemám žiadne relevantné nové dôkazy, táto finančná zábezpeka mi po 5 rokov prepadne, ale ďalší skromných, skromnučkých 100 miliónov mi aj definitívne, aj počas týchto 5 rokov ostane. Zákon o nich nehovorí nič, žiadne ďalšie obmedzenia, ani opatrenia voči zvyšku nelegálne nadobudnutého majetku, o ktorom súd uznesením rozhodne a označí ho ako nelegálne nadobudnutý majetok, neexistujú. Pýtam sa úplne otvorene a myslím že súladne s prevažujúcou slovenskou filozofiou: Našiel by sa vôbec na Slovensku taký chrapúň, ktorý by za týchto okolností nezaniesol na druhý deň pánu sudcovi a pánu prokurátorovi po 5 miliónov? Nuž pravdepodobne ani nie, ale možno aj áno. Pýtam sa úplne otvorene: Nejde o oficiálny zdroj korupcie, ktorého účastníkom sa má stať štát? Nejde dokonca o štátnu korupciu? Milý náš zlodejko, daj polovicu a za to si tu druhú môžeš nechať. My sme ti síce nič nedokázali, ale ty sa príliš v kranflekoch istý necítiš, takže fifty-fifty. Myslím, že toto ustanovenie návrhu môžem s čistým svedomím označiť ako trápne. Ak hovoríme o spravodlivosti a zákonoch, spravodlivosť, aby si zlodej mohol nechať polovicu nakradnutého, nie je spravodlivosť. Ako za týchto okolností potom budú predpokladané dôsledky aplikácie ustanovení § 8 až 11. A v tejto súvislosti asi pochopíte moje poďakovanie kolegovi Gálovi, ktorý sa snažil aspoň niektoré z týchto dôsledkov eliminovať.

V prípade, že fyzická či právnická osoba nebude mať finančnú hotovosť na zloženie finančnej zábezpeky stanovenej súdom, bude musieť dôjsť k výkonu súdneho rozhodnutia predajom majetku. Nepredpokladám totiž, že by bol ktorýkoľvek peňažný ústav v tejto republike ochotný na takýto účel niekomu peniaze požičať. V prípade fyzickej či právnickej osoby podnikateľa to bude znamenať v mnohých prípadoch likvidáciu firmy. Možný a nie nereálny nárast nezamestnanosti, zneistenie vonkajšieho i vnútorného podnikateľského prostredia, pretože podnikateľ stále nebude mať istotu, či nebude legálnosť jeho alebo majetku iného podnikateľa napadnutá, sú len jednou časťou reálne hroziacich dôsledkov. Ak sa však v priebehu 5 rokov podarí viacerým odporcom - slušnejšie povedané dotknutým osobám - naplniť podmienky zákona o vrátení zábezpeky, vstupujú do hry nové faktory. Náhrada škody, ušlého zisku a možno i ďalšie špekulatívne nároky zostanú reálne, nech by sa postupovalo akokoľvek dôsledne podľa zákona a následne sa štát dovoláva zákonnosti postupovať podľa tohto zákona. O týchto nárokoch totižto už nebudú rozhodovať iba slovenské súdy a sudcovia vystavení hrozbe disciplinárneho konania. Toto všetko sa má, vážené kolegyne a kolegovia, udiať pod zaklínadlom verejného záujmu. Keďže verejným záujmom je i požiadavka, aby električky a autobusy chodili načas a cestovné bolo čo najnižšie, dovolím si s úctou povedať, že v tomto prípade ide o verejný záujem osobitného významu, ale i obstaranie verejného záujmu, ktorý preukázateľne existuje a ktorý má v štruktúre spoločenských priorít a verejných záujmov takéto významné postavenie, ako má požiadavka legálneho nadobudnutia majetku, sa musí udiať legálnou cestou, dôstojne, spravodlivo a v súlade s uznávanými princípmi právneho systému demokratického štátu, budúceho či už skoro člena spoločenstva demokratických štátov Európy. Samotná proklamácia naliehavého verejného záujmu nestačí. Pojem verejného blaha má veľmi blízko k pojmu verejného záujmu, má veľmi blízko k pojmu blaha národa.

A teraz vás prosím, vážené kolegyne a kolegovia, už o prepáčenie, ale nedalo mi, aby som vám nezacitoval k tomuto vety, ktoré napísala jedna z najväčších odborných kapacít v odbore právo zo začiatku minulého storočia, profesor Jelínek, vo svojom diele Všeobecná štátoveda, kde preukázal, že problém presadzovania tejto idey je fakt, že často sa výsledný efekt prejavil ako totalitarizmus. A doslova v spomínanom diele napísal, citujem: "Pojem verejného blaha a jeho príbuzný pojem úžitku sú totiž natoľko mnohoznačné a neurčité, v takej miere závislého subjektívneho hodnotenia, čo v minulosti bolo od nich odvodené a aj dnes možno od nich odvodiť čokoľvek. Ľudia sa dovolávali všeobecného blaha odjakživa, keď sa napádali bezohľadne najvyššie a najdôležitejšie individuálne hodnoty. Preto účinne o blahu národa akceptovali všetci, ktorí sa usilovali rozširovať pole činnosti štátu donekonečna. Ide o klasickú teóriu štátneho absolutizmu a policajného štátu." Koniec citátu. Pod heslom verejného blaha vytvorili jakobíni neobmedzenú teroristickú vládu väčšiny. Pod heslom blaha národa získal a upevňoval absolútnu a neľudskú moc Hitler a Stalin. Dosaďme si, vážené kolegyne a kolegovia, za pojem verejného blaha pojem verejného záujmu a začnime konečne rozmýšľať. Potom, ak sa to stane faktom, nás už nebude môcť uspokojiť ani veta, ktorú pán minister tak rád používa: Kto má čisté svedomie, nemusí sa báť žiadneho zákona. Odpusťte, pán minister, že ma narýchlo nenapadá nič múdrejšie, že použijem až takú "nadsázku" a opýtam sa: Čo myslíte, koľko Židov, koľko ostatných nešťastných obetí a medzi nimi detí v koncentračných táboroch nemalo podľa našich základných ľudských kritérií čisté svedomie. Asi veľmi málo. A napriek tomu tam ostali. Ostali tam na základe zákonov. Tieto zákony sa nazývali norimberskými. To vy, pán minister, určite veľmi dobre viete. Preto veľmi, veľmi nesúhlasím s pánom Šimkom, ktorý ako právnik, ako človek povedal, že lepší zlý zákon ako žiadny. Týmto som začal pomenúvať to, čo je na návrhu zákona to najhoršie, to najnebezpečnejšie. Veď bez predstieraného pokusu o skromnosť si myslím, že to ďalšie nedokážem pomenovať lepšie, ako to urobil známy slovenský novinár, ktorý to napísal takto. Citujem: "Takzvaný zákon o preukazovaní pôvodu majetku patrí do koša a nie do právneho systému štátu. Ak ho poslanci schvália, dopustia sa jedného z najtvrdších útokov proti slobode po novembri ´89. Proti norme boli vznesené viaceré námietky týkajúce sa ústavnosti. Sú silné, ale obchádzajú podstatu. Slobodný štát na rozdiel od policajného definujú obmedzenia úradníckeho a represívneho aparátu, ktorý nesmie šikanovať ani ukladať povinnosti nezmyslene strpčujúce život. Podľa predkladateľa existuje legitímny dôvod - boj proti korupcii a zabránenie v nelegálnom nadobúdaní majetku. Hlúposť. To nie je legitímny dôvod, iba politická objednávka, ktorú neživí ani tak túžba po spravodlivosti ako závisť voči vôbec všetkým, ktorí nejakým majetkom disponujú. Existujú na Slovensku aj ľudia, ktorí v živote nekorumpovali a nekradli. Minister Lipšic im odkazuje, že ten, kto získal svoj majetok legálnou cestou, nemá sa čoho báť. Absolútny omyl. Ako príde slušný človek k tomu, aby štát naňho štval udavačov, aby chodil po prokurátoroch a súdoch, púšťal cudzích ľudí do svojho súkromia, rekonštruoval roky dozadu príjmy, dávno vyhodené faktúry, zmluvy a účty. Tento zákon je totalitný, pretože stanovuje, že štát stojí nad občanom. Predpoklad, že chytanie zlodejov je vyšší záujem ako sloboda jednotlivca, je zničujúci. Nikdy, to je cesta do pekla. Áno, na Slovensku je veľa podozrivých zbohatlíkov, ale o nič viac než kdekoľvek inde, ktorých vyzývavý život morálne rozkladá spoločnosť. Existuje len jedno riešenie. Daňové príjmy netreba vyhadzovať na pofidérne rozpočtové priority, ale využívať efektívne. Tak aby prednostne funkčné boli polícia, prokuratúra i súdy. My nemáme čo preukazovať majetok štátu, lebo ho do toho nič. Štát má štandardnými nástrojmi preukázať, že je schopný majetok poctivých občanov chrániť. Ak to nevie, riešením nie je komunistický zákon, ale výmena politikov." Čo k tomu dodať? Tieto slová napísal a 4. 12. v Sme uverejnil slovenský novinár Peter Schutz a ak dovolíte, dovolím si už na záver k tomuto iba dve krátke poznámky.

Prvá. To, čo napísal citovaný slovenský novinár, už dávno pred ním objavili dve veľké osobnosti. Martin Luther King v známom liste z birminghamského väzenia napísal, že akékoľvek právo, ktoré degraduje ľudskú osobnosť, je nespravodlivé a v súlade s Ghándím zdôraznil, že je neprijateľné a nesprávne použiť nemorálne prostriedky na dosiahnutie morálnych cieľov.

A druhá, nespravodlivý či zlý zákon je ten, ktorému chýba potrebná sila, aby záväzne prikazoval svedomiu jednotlivca. Čo má byť potrebnou vnútornou silou tohto zákona v podaní, v akom nám bol predložený? Snaha o spravodlivosť? Nie. Pretože ním sa nedá dosiahnuť. Skôr jej opak. Nespravodlivosť, závisť meniaca sa na nenávisť a udavačstvo. Z týchto právnych a morálnych dôvodov, a nie na podporu nečestných a zlodejov, ja a náš poslanecký klub tento návrh zákona nepodporí. Zároveň v súlade s návrhom, ktorý podal kolega Abelovský, podávam procedurálny návrh, aby sa v rokovaní o tomto návrhu zákona nepokračovalo. Ďakujem za vašu trpezlivosť a pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave. Vystúpi pán poslanec Miššík. Nech sa páči, pán poslanec.

P. Miššík, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, dovoľte, aby som podal pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona o opatreniach voči osobám, ktoré nadobudli majetok z nelegálnych príjmov. Bude to veľmi krátke, pretože sa to týka účinnosti § 14. V § 14 sa slovo januára nahrádza slovom apríla. Dôvody sú jednoznačné, posunúť účinnosť treba z dôvodu prerokovania v Národnej rade, lehoty pre prezidenta a pre redakciu Zbierky zákonov. Zároveň s tým však chcem požiadať, vyňať bod 7 zo spoločnej správy na osobitné hlasovanie s návrhom tento bod neschváliť. To je všetko.

V. Veteška, podpredseda NR SR: V rozprave bude pokračovať pani poslankyňa Sabolová. Nech sa páči, pani poslankyňa, mikrofón čaká na vás.

M. Sabolová, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo. Len veľmi krátko, pán predseda a hlavne pán spravodajca, chcem vyňať na osobitné hlasovanie bod 6, aby nebol v tých súvislostiach všetkých bodov schváliť a myslím si, že ten text znenia, ktorý je v návrhu zákona, je dobrý a je správne, aby obidve strany boli povinné sa vecou pri nelegálnych príjmoch zaoberať a preukazovať.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem. Keďže všetci písomne a ústne prihlásení do rozpravy vystúpili, končím rozpravu a o slovo požiadal predkladateľ návrhu, pán podpredseda vlády. Nech sa páči.

D. Lipšic, podpredseda vlády a minister spravodlivosti SR: Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Milé pani poslankyne, páni poslanci. Rozprava bola tvrdá, aj moje vyjadrenie bude v niektorých oblastiach tvrdé, pretože zazneli síce aj podnetné návrhy, ale zazneli aj nepravdivé argumenty. A ja s k nim vyjadrím, presne po jednom. Najskôr k tomu, čo povedal pán poslanec Fico, k jeho trom návrhom. Prvý sa týkal zvýšenia rozdielu medzi skutočným majetkom a legálnymi príjmami na tisícnásobok minimálnej mzdy. Mne sa zdá, že kompromisné riešenie, ktoré zvolil ústavnoprávny výbor - medzi dvesto a tisícnásobkom - šesťstonásobok - je riešenie, ktoré je racionálne, ale, samozrejme, že na tom nestojí a nepadá návrh zákona. Šesťstonásobok minimálnej mzdy je dnes 3,6 milióna. Naviac osoba, voči ktorej bude iniciované konanie, ešte má predsa len nejakú rezervu, a tá spočíva v tom, že sa jej do príjmu počíta akýkoľvek legálny príjem, teda aj taký, z ktorého časť minie na spotrebu. Takže z tohto pohľadu sa ešte vytvára akýsi vankúš a myslím si, že 3,6 milióna je dostatočný rozdiel na to, aby tam postih nasledoval.

Časť názorov smerovala k tomu, že tento zákon bude šikanovať chudáka občana, ktorý si kedysi dávno postavil malú chalúpku na Záhorí a štát teraz bude po ňom vyžadovať, aby nám ukázal, za aké faktúry nakúpil tehly. No, musím povedať, že tento názor je farizejský. Po prvé preto, že majetkový rozdiel bude musieť byť minimálne 3,6 milióna, a po druhé, majetok sa bude posudzovať podľa ceny v čase jeho získania. Odpovedám aj pani poslankyni Tóthovej, ktorá sa pýtala na strieborný príbor v starožitníctve. To znamená, že znalec posúdi, aká bola cena nadobudnutia majetku v tom čase, keď bol nadobudnutý. Ak by sme tu mali osobu už vyššieho veku, ktorá niekedy v mladosti si zakúpila Renoira za symbolickú hodnotu, tak to bude tá hodnota, ktorá sa bude počítať. Nie cena diela Renoira v súčasnosti. Treba zákon dobre čítať a nekriviť argumenty. Ešte k pani poslankyni Tóthovej ohľadne druhého príkladu, športky. No ja som stále bol v tom, že príjmy zo stávok a teda aj zo športky sa zdaňujú. Dokonca prevádzkovateľ musí evidovať, komu výhru vyplatil. A keďže prevádzkovateľ eviduje, komu výhru vyplatil, a podľa § 6 ods. 3 návrhu zákona musí poskytnúť súčinnosť, tak nie je problém, aby bolo verifikované, či to bolo vyhraté, alebo nie. Nechcem sa vyjadrovať k argumentom, ktoré v našom politickom systéme už padli ohľadne príjmov zo športiek.

Druhý návrh pána poslanca Fica je trochu sporný, nie trochu, ale dosť, pretože sa týka ústavy. My sme o tom spolu hovorili. Ten návrh smeruje k tomu, aby osoba, voči ktorej konanie smeruje, nemohla odoprieť výpoveď. Samozrejme, že to však ústava garantuje každému jednému z nás v čl. 47 ods. 1, podľa ktorého má každý právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. To neplatí len pre trestný proces. To platí aj pre civilný proces. Je to v § 126 Občianskeho súdneho poriadku, takže, žiaľ, musím povedať, že toto ustanovenie by bolo v zjavnom rozpore s ústavou, a preto s ním súhlasiť nemôžem. Čo sa týka posunutia kompetencií iniciovať konanie na generálneho prokurátora, aj s tým si dovolím vyjadriť nesúhlas, pretože, po prvé, chceme zasiahnuť osoby, ktoré nadobudli majetok z nelegálnych príjmov na celom Slovensku. Nemalo by to byť koncentrované v jednom úrade, malo by to byť spravodlivé a tým pádom rozmiestnené po celom Slovensku. Keď dnes prokurátor nižších stupňov prokuratúry môže podávať obžaloby za vraždy a navrhovať doživotie, nevidím dôvod, aby nemohol podávať aj návrh podľa tohto zákona. Navyše, stále je generálny prokurátor volený v parlamente a ja by som bol nerád, keby vznikla akákoľvek predstava, že zákon a konanie podľa neho je politicky zneužiteľné. Nevidím dôvod, aby tú kompetenciu nemali všetci prokurátori. Aby to bolo nezávislejšie.

K pánovi poslancovi Abelovskému, ktorý hovoril o slobode jednotlivca, tou argumentoval proti návrhu zákona. Musím povedať, že kolíska, krajina, kde demokracia vznikla, kde bola prijatá Magna Charta, má podobný zákon - Veľká Británia. Podobný zákon majú Spojené štáty americké, Írsko alebo Taliansko. Nemyslím si, že ktokoľvek z nás by mohol povedať, že ide o neslobodné krajiny. Takisto povedal, že zákon bude viesť k šikanovaniu a zneužívaniu. Každý ľudský inštitút je zneužiteľný. Poviem príklad nie z oblasti práva, ale z inej oblasti. Keď používate takú ručnú kotúčovú pílu, tak sa vám môže stať, že prídete k úrazu. Ale preto nezavrhujeme jej používanie, ale dáme jej ochranný kryt, aby sa nestalo, že prídeme k úrazu. A tu je tiež ten ochranný kryt. A ten ochranný kryt je najskôr Finančná polícia, prokuratúra a potom dvojstupňové súdne konanie. Teda práve garancie voči tomu, aby zákon nebol zneužiteľný, a pokiaľ prokurátor prehrá v súdnom konaní, tak štát zodpovedá za náhradu škody osobe, voči ktorej bolo konanie vedené.

Pán poslanec Abelovský takisto argumentoval nálezom Ústavného súdu, ktorý sa vyjadroval k § 200i Občianskeho súdneho poriadku, a povedal, že prenesenie dôkazného bremena, podľa Ústavného súdu, je protiústavné. Tu je nález Ústavného súdu z roku 1996, prečítam jeho právnu vetu. "V rozpore so zásadou rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania je také ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, ktorým sa žalovanému ako účastníkovi upiera po vynesení prvostupňového rozhodnutia právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy." Ústavný súd vôbec nepovedal, že prenesenie dôkazného bremena je protiústavné. Treba dobre čítať nálezy Ústavného súdu. Musím povedať, som to spomenul v úvodnom slove, táto snemovňa zrejme veľkou väčšinou prijme antidiskriminačný zákon, kde je systém nastavený úplne rovnako! Teraz je možné, že niekto má väčšie sympatie ako iný, k niekomu, kto bude diskriminovaný, ako k niekomu, kto má nelegálny majetok, ale princíp je v zásade rovnaký. Pán poslanec Abelovský takisto na záver svojho vystúpenia navrhol tajný spôsob hlasovania, to komentovať nebudem, ale myslím si, že je dôležité, aby sa hlasovalo o každom zákone verejne. Ide o zákony, ktorými bude republika viazaná.

K pánovi poslancovi Gálovi a k jeho pozmeňujúcim návrhom, väčšinu z nich akceptujem, spolu sme o nich "komunikovali", problém, samozrejme, je v tom bode 3, v dôkaznom bremene, ktoré navrhol pán poslanec vyčleniť na osobitné hlasovanie práve kvôli tomu, že to je kritické, najkritickejšie ustanovenie zákona. Čo by sa stalo, ak by ten pozmeňujúci návrh prešiel, alebo ak by v zásade prešiel aj bod 6 spoločnej správy? Stalo by sa, že zákon v zásade nemá zmysel, pretože pokiaľ by prokurátor vedel preukázať, z akej nelegálnej transakcie má odporca nelegálny príjem, teda že to má z pašovania, z prevádzačstva, z lúpeže, z krádeže, tak ho môže pre ten skutok trestne stíhať a na to mu úplne stačí Trestný poriadok! Samozrejme, že toto je situácia, kde ten dôkaz prokurátor, z akej nelegálnej transakcie majetok pochádza, nemá, a preto nie je možné postihnúť tú osobu, len jej majetok, a to je celý princíp zákona, preto je to civilné konanie a nie konanie trestné. Preto, pokiaľ dôjde k zmenám, ktoré sú navrhnuté v § 8 ods. 1, sa zákon stane úplne nevykonateľný a nefunkčný.

Takisto je otázka, aj keď sme o tom spolu diskutovali, spresnenia povinnosti finančnej polície pri oznamovateľovi, tam už ústavnoprávny výbor jeden krok urobil. Tu sa navrhuje krok druhý, jednak to, aby finančná polícia bola povinná preveriť, kto oznámenie podal, ale potom aj oznámiť tomu, voči ktorému oznámenie smeruje, identitu osoby oznamovateľa. Tam si myslím, že by možno stálo za zváženie, aby to bolo až v prípade, keď príde k súdnemu konaniu. Na jednej strane chceme zabrániť neúmernému udavačstvu, ktoré sa tu pertraktuje ako strašný problém, pričom trestné oznámenia sa na Slovensku podávajú veselo a trestné stíhanie vedie k vážnejším dôsledkom ako konanie podľa tohto zákona; na druhej strane si myslím, že tiež by nemalo byť cieľom znefunkčniť vykonanie zákona. Vecná zábezpeka, o ktorej hovoril pán poslanec Gál, je riešenie, ktoré je správne, pretože cieľom zákona nie je, aby sa štát obohacoval, ale cieľom zákona je postihovať osoby, ktoré nadobudli majetok z nelegálnych príjmov. A tá konštrukcia, o ktorej sme spolu "komunikovali", je správna a ja by som vám odporúčal ju podporiť.

Pán poslanec Polka. Najskôr mal také dve všeobecné vyjadrenia k otázke ústavnosti, protiústavnosti, to je také dosť všeobecné, ja musím povedať, že pán poslanec, vo vládnej koalícii, kde ste vy sedeli, Ústavný súd minimálne 12-krát rozhodol o protiústavnosti zákona, iniciovaného vládou, čiže (So smiechom.) o vrúbkoch na Ústavnom súde hovoriť nebudem. Ja som taký zákon, ktorý by Ústavný súd označil za protiústavný, do parlamentu nepredložil. Čo sa týka inej poznámky, ohľadne dĺžky väzby, vyjadrím sa tiež stručne, lebo stále sa v médiách pertraktuje, že Slovensko má najdlhšiu väzbu v Európe. A zabúda sa na jeden malý detail. Zabúda sa na ten malý detail, že veľká časť štátov Európskej únie a Rady Európy počíta väzbu inak, ako ju počítame my. Počíta ju nie do právoplatného rozhodnutia súdu, ale len do prvostupňového rozhodnutia súdu a potom nastupuje výkon trestu. Ak hovoríme o niektorých veciach, mali by sme o nich hovoriť férovo a komplexne, nielen vytrhnúť z kontextu nejakú vec, ktorá nám vyhovuje.

Ohľadne práva mlčať, to som spomenul, to je ústavné právo, aj garantované v návrhu zákona, preto nesúhlasím v tomto s pozmeňujúcim návrhom pána poslanca Fica, pretože ústava garantuje každému právo nevypovedať, ak by jeho výpoveď mohla viesť k trestnému stíhaniu. Samozrejme, to neznamená, že kto mlčí, nemôže byť odsúdený! Môže byť. Kto sa rozhodne nevypovedať, môže byť odsúdený, aj v trestnom konaní, to predsa sme nechceli povedať! Inak by to znamenalo, že každý obvinený, ktorý sa rozhodne nevypovedať, bude automaticky oslobodený, a to by sme sa ďaleko nedostali.

Otázka, či bude môcť odporca používať znalcov, právnych zástupcov - samozrejme, bude sa aplikovať Občiansky súdny poriadok. Nevidím v tomto žiaden problém. Je tam odkaz, v návrhu zákona, na subsidiárne uplatnenie Občianskeho súdneho poriadku.

K otázke správy nehnuteľnosti, pán poslanec, ten návrh, ktorý dal pán poslanec Gál, znamená, že nehnuteľnosť bude stále v správe odporcu, len tam bude zákaz prevodu nehnuteľnosti. Nevzniká problém ani s kvetinármi, ani so záhradníkmi, ani s nikým, pretože spravovať ho bude vlastník, tých 5 rokov. Len bude mať zakázané zo zákona tú nehnuteľnosť previesť.

Na záver k pánovi poslancovi Husárovi. Napriek tomu, že v predchádzajúcej záverečnej reči k návrhu ústavného zákona o konflikte záujmov som povedal, že sa vieme dohodnúť na jednom pozmeňujúcom návrhu, ktorý ste, pán poslanec, vy vnímali ako najdôležitejší, tak ste mali vystúpenie, ktoré považujem v niektorých oblastiach za nekorektné. Poviem v ktorých. Najskôr k pánovi poslancovi Karlinovi. Keď sa ma médiá pýtali na základe toho, že pán poslanec Karlin mi položil na hodine otázok otázku, či si myslím, že zákon o Špeciálnom súde a Špeciálnej prokuratúre bude prínosom, čo si myslím o tom, že pán poslanec zákony nepodporil, povedal som: "Neprekvapuje ma to". Nepovedal som, že ma neprekvapuje jeho korupčné konanie, to ma prekvapuje u každého poslanca, takže, prosím vás, korektne argumentujme, a nie naopak. Takisto ste povedali, pán poslanec, že ministerstvo spravodlivosti označilo predchádzajúci, predpokladám návrh ústavného zákona poslanca Fica ako protiústavný. Ako protiústavný ho nemohlo označiť už aj kvôli tomu, že išlo o ústavný zákon, ale boli tam problémy, s ktorými som ja nesúhlasil, napríklad, že rozhodné obdobie bolo iba od roku 1990, napríklad, že sa netýkal aj právnických osôb, ale len osôb fyzických, to boli dva okruhy, ktoré som myslel, že neboli správne v návrhu ústavného zákona riešené a že sú prísnejšie riešené v našom návrhu zákona.

Čo sa týka dôkazného bremena, vraciam sa k tej základnej veci, kde pán poslanec podporil bod 6 spoločnej správy, ktorá navrhla vypustiť druhú vetu § 8 ods. 1 s argumentáciou, že je aj tak nadbytočná. Neviem, či je nadbytočná, pretože podľa mojej mienky môže vzniknúť veľký spor o to, aké ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku sa v takejto situácii bude aplikovať. Bude sa aplikovať § 120 o dôkaznej povinnosti? Bude sa aplikovať § 133, na základe ktorého je ustanovená vyvrátiteľná právna domnienka? Bude sa aplikovať dôvodová správa k tomuto ustanoveniu, podľa ktorého sa dôkazné bremeno prenáša na prokurátora? A bolo by veľmi zlé, ak by toto ustanovenie, kľúčové pre zákon, aplikoval inak Okresný súd v Michalovciach, inak Okresný súd v Trnave, pretože to neposilňuje právnu istotu a spôsobilo by to zmätok v našej justícii. Ide naozaj o citlivý právny predpis, kde musia byť veci definované presne.

Dovoľte mi na záver dve veci. Jednak by som sa chcel poďakovať aj pánovi poslancovi Ficovi za podporu návrhu zákona, nezhodneme sa asi vo všetkom, ale ak sa vieme na konkrétnych veciach, ktoré môžu zúžiť priestor na korupciu, dohodnúť, ja to vítam a nemyslím si, že je to zlé, práve naopak, si myslím, že je to dobré.

Pán poslanec Husár citoval redaktora denníka Sme, ja som citoval v úvodnom slove Parížsku deklaráciu, kde právne autority vyzvali európske štáty prijať úpravu, ktorá prenesie dôkazné bremeno v týchto prípadoch na odporcu. A spomeniem niektoré mená. Sú tam traja nositelia Nobelovej ceny - Adolfo Pérez Esquival, Wole Soyinka, John Charles Polanyi. Je tam Mary Robinsonová, bývalá írska prezidentka a bývalá vysoká komisárka OSN pre ľudské práva. Je tam Antonio di Pietro, známy sudca, člen Európskeho parlamentu z Talianska. Je tam Juan Guzmán, známy čílsky sudca, je tam Baltasar Garson, známy španielsky sudca, je tam Francesco Borelli, hlavný milánsky prokurátor. To sú, pán poslanec, právne autority, s ktorými nemá nič ministerstvo spravodlivosti, ale zhodneme sa s nimi na jednom - zhodneme sa s nimi v tom, že je to jeden z najefektívnejších nástrojov na potláčanie korupcie a nelegálnej trestnej činnosti. Áno, ak nemôžeme ísť v trestnom stíhaní po osobách a po trestoch, mal by mať štát možnosť ísť po majetku, ktorý pochádza z nelegálnych príjmov.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľujem si podporiť ešte dva pozmeňujúce návrhy pána poslanca Miššíka, ktoré sa týkajú účinnosti, aj procedurálny návrh pani poslankyne Sabolovej, ktorý sa týka osobitného hlasovania o bode 6 spoločnej správy, lebo to je kľúčový bod spoločnej správy, kľúčová časť návrhu zákona.

Záverom vás takisto chcem požiadať o podporu vládneho návrhu zákona ako zákona, ktorý môže byť efektívnym nástrojom v boji proti kriminalite, v boji proti korupcii, v boji proti nešvárom, ktoré trápia, reálne trápia celú našu spoločnosť. Ďakujem.