P. Hrušovský, predseda NR SR: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, otváram šiesty rokovací deň 20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Chcem vás na úvod dnešného rokovacieho dňa informovať, že o ospravedlnenie svojej neúčasti požiadali poslanci: Brhel, Danko a pán poslanec Fico. Budeme pokračovať v prerušenom rokovaní o

rozpravou, ktorú sme včera prerušili po vystúpení pána poslanca Blajska. Do rozpravy sú prihlásení ešte poslanci Jarjabek, Kondrót, Kaliňák, Maxon, Mušková, Cagala, Kiňo, Jasovský, Jasovský si vymenil poradie s pánom poslancom Baškom, Paška, Antošová, Džupa, Cabaj, Vážny a pán poslanec Rehák.

Poprosím teraz ešte pána spoločného spravodajcu Farkasa alebo jeho alternátora pána poslanca Brocku, aby prišli do rokovacej sály a zaujali svoje miesto pre spravodajcov. Vítam pána podpredsedu vlády a ministra financií na rokovaní. Pán poslanec Brocka už ide do rokovacej sály a poprosím teraz pána poslanca Jarjabka, aby ako devätnásty v poradí prihlásený do rozpravy vystúpil. Nech sa páči, pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Vážený pán predseda parlamentu, vážený pán minister školstva, vážený pán minister financií, ctená, (So smiechom.) mierne zaplnená Národná rada. Dámy a páni, vážené kolegyne, ctení kolegovia, máme pred sebou ďalší rozpočet, ďalší návrh rozpočtu a opäť je pred nami ten istý problém, ktorý sme tu zažili pred rokom, dvoma i piatimi. Máme akceptovať to, čo sa podľa môjho názoru akceptovať nedá. Máme akceptovať dielo ministerstva financií, návrh, o ktorom vieme, respektíve cítime, že nie je dobrý, iba preto, aby sme si neurobili hanbu rozpočtovým provizóriom. Alebo si tento poslanecký zbor konečne uvedomí, že nie my sme tu pre okrasu a použitie vlády, ale vláda sa ujala služby a je na nás, aby sme ju kontrolovali, a ak treba, aj viedli k iným riešeniam z vôle občanov, ktorí volili túto poslaneckú snemovňu...

P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni poslanci z Hnutia za demokratické Slovensko, prosím, aby ste nevyrušovali svojho kolegu a venovali pozornosť jeho vystúpeniu.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. A viedli ju proste k iným riešeniam z vôle občanov, ktorí volili túto poslaneckú snemovňu, a nie zopár, čo aj vysokých štátnych úradníkov. Neviem ako vy, kolegovia a kolegyne, ale myslím si, že stačilo tých neurčitých patetických rečičiek o roku, keď si ešte musíme utiahnuť opasky, o krásnych ružových obzoroch, ktoré z ministerských kancelárií vraj už-už vidno. Toho som sa tu naozaj napočúval od čias pani Schmögnerovej, ale aj od súčasného ministra financií dosť. Viem, že sa opakujem, ale nemôžem začať inak.

Rozpočet rezortu kultúry na rok 2003 určil 3 miliardy 391 miliónov Sk a na rok 2004 uvažuje o 3 miliardách 226 miliónov Sk v čase, keď za osem mesiacov dosiahla medziročná inflácia hodnotu 8,4 % a už len na udržanie jestvujúceho stavu bolo potrebné získať pre rezort aspoň 340-miliónový medziročný nárast, teda rozpočet kultúry by mal operovať približne sumou 3,75 miliardy Sk. Ministerstvo financií 170 miliónov týmto pádom na kultúre "ušetrilo". Kultúra teda bude v roku 2004, ak tento návrh z vôle koalície prejde, disponovať reálne s objemom zdrojov o pol miliardy menším, než by potrebovala iba na údržbu daného stavu, o ktorom si tu, samozrejme, nemusíme kresliť ružové obrázky. Že je nepriaznivá, ba často zúfalá, to vieme všetci bez ohľadu na to, z ktorého sme poslaneckého klubu.

Podiel výdavkov na kultúru na príslušnom verejnom rozpočte veľmi významne vypovedá o prioritách vládnej alebo lokálnej politiky. Súčasne tento podiel poskytuje verejnosti aj informácie o stave ekonomiky, pretože v prípade recesie vláde neostáva nič iné, iba uprednostňovať tieto výdavky a odsúvať kultúru na okraj pozornosti. Vláda to môže priznať, alebo sa to môže pokúšať pred verejnosťou utajiť. Ale čísla sú v tomto prípade faktorom, ktoré ani všemocná koaličná rada nemôže ohnúť na svoju predstavu. Peňazí na kultúru, ale ani školstvo, zdravotníctvo, výstavbu infraštruktúry jednoducho niet, pretože nie je pravdou to, čo sa nám súčasní páni ministri pokúšajú narozprávať o úspechoch svojich ekonomických experimentov. Páni, vyzerá to tak, že ste v slepej uličke, a aby to ešte chvíľu akosi išlo, pokúšate sa ušetriť tam, kde sa to podľa vás dá. Teda na kultúre.

Podľa výskumu uznávaného slovenského odborníka docenta Novotného smerovalo do podpory kultúry v členských krajinách Európskej únie výrazne viac zdrojov ako u nás. Vo Francúzsku 3,1 %, v susednom Rakúsku 1,3 %, vo Fínsku 2,5 %. V porovnaní so štátmi, s ktorými sa porovnávať môžeme, teda so štátmi strednej a východnej Európy to vyzerá podľa docenta Novotného takto: Litva 3,6 %, Slovinsko 2,8 %, Lotyšsko 2,5 %, Bulharsko 1,84 %, Maďarsko 1,7 %, Slovensko 1,7 %. Za nami je už len Albánsko, Poľsko, Rumunsko a Moldavsko.

Vyššiu výpovednú hodnotu môže poskytnúť prehľad verejných výdavkov na kultúru na jedného obyvateľa. Situácia v ekonomicky vyspelých, najmä členských krajinách Európskej únie, je nasledovná: v Lichtenštajnsku dosahujú verejné výdavky 405 eur na občana, vo Švajčiarsku 263 eur, v Rakúsku 225 eur, vo Švédsku 196 eur, vo Francúzsku 189, vo Fínsku 159. Potom nasleduje Kanada, Portugalsko, Dánsko, Taliansko, Belgicko, Nórsko, Nemecko. Situácia v transformujúcich sa krajinách je výrazne odlišná, ale aj medzi nimi sú priepastné rozdiely v porovnaní s Estónskom, kde smeruje do kultúry 80 eur na občana, či so Slovinskom, kde je to 70 eur, je už 25 eur, ktoré na občana vyčleňuje z verejných zdrojov Slovensko, povážlivá hodnota. Nemôže nás utešiť a potešiť ani fakt, že v Poľsku je to len 18, v Bulharsku 15, v Rusku 6 a v Rumunsku len 3 eurá.

Korigovaný rebríček, ktorý zohľadňuje všetky relevantné ekonomické parametre, upozorňuje, že aj pri zohľadnení všetkých špecifík, najmä parity kúpnej sily, je Slovensko až na 17. mieste v Európe nielen za vyspelými západoeurópskymi krajinami s dlhoročnou tradíciou pozitívneho vzťahu ku kultúre, ale aj za Estónskom, Slovinskom či Maďarskom. Podľa indexu vývoja verejnej podpory zo všetkých zdrojov za roky 1994 - 2001 sa podpora kultúry v Slovenskej republike zvýšila nie o takmer dvojnásobok, ako by sa mohlo zdať podľa nominálnej verejnej podpory, ale zhruba len o 20 %. Inflácia pohltila najmenej tri štvrtiny tohto nárastu napriek tomu, že nominálne vyjadrená podpora zo štátneho rozpočtu prostredníctvom ministerstva kultúry, rozpočtov ôsmich regionálnych štátnych úradov, verejnej televízie, verejného rozhlasu a tlačovej agentúry sa zvýšila v skúmanom období veľmi významne, až o 75 %, v skutočnosti bola táto podpora za roky 1994 - 2001 nie vyššia ako zhruba o 10 %, lebo jej nominálny nárast v roku 1994 - 1996 bol z jednej tretiny pohltený infláciou, v neskorších rokoch ešte intenzívnejšie a za celé skúmané obdobie až z 85 %. Toto nie je výmysel opozičného poslanca, ale konštatovanie vedca docenta Novotného.

Z uvedených údajov je zrejmé, že verejná podpora kultúre zo všetkých zdrojov v roku 2001 bola nižšia zhruba o jednu tretinu oproti roku 1996. Prosto a jednoducho povedané, uplatňujete v minulosti kritizovanú, takzvanú zostatkovú metódu verejnej podpory kultúry.

V tejto súvislosti je akiste zaujímavé, že napriek množstvu návrhov ministerstvo financií dlhodobo odmieta skoncovať s priehľadným manipulovaním štatistík. Neustále sa v rozpočtovej kapitole ministerstva kultúry objavujú aj prostriedky určené na podporu cirkví a náboženských spoločností, ktoré sa na celkovom rozpočte kapitoly podieľajú zhruba jednou pätinou, teda veľmi výrazne, hoci rozpočtovať ako verejné výdavky na kultúru platy duchovných je v tomto prípade zavádzajúce. Financovať ako kultúrne aktivity, sociálne a zdravotnícke služby, charity a diakónie by si asi zaslúžilo samotnú analýzu. Od roku 2004 ministerstvo financií zrušilo samostatné rozpočtové kapitoly verejných médií a presunulo takto viazané prostriedky tiež do kapitoly rezortu.

Dovoľte však v tejto súvislosti malé odbočenie. Všade vo vyspelých štátoch sa celkom logicky uvažuje o aktivitách verejnoprávnych médií v úzkej väzbe na národnú kultúru. Práve preto bolo našou povinnosťou prijať v procese aproximácie v zmluve o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii záväzok dodržať najmenej 50-percentný podiel európskych programov vo vysielaní verejnoprávnych médií. Je to síce pekné, ale vo Francúzsku platí, že 60 % podielu počas hlavného večerného vysielacieho času musí mať európska a najmenej 40 % francúzska produkcia. Kódovaná súkromná televízia - v slovenskom pretlmočení Kanál plus - musí venovať 20 % svojich ročných výdavkov na nákup vysielacích práv na európsku produkciu, z toho najmenej 9 % na francúzsku. V Taliansku sú médiá povinné od roku 1998 venovať nie menej ako 20 % z koncesionárskych poplatkov plynúcich z verejných televízií a nie menej ako 10 % príjmov z reklamy súkromných vysielačov na taliansku tvorbu filmov a audiovizuálnych programov. V Maďarsku sa vyžaduje v súkromnom rozhlase 15 % a vo verejnom 30 % maďarských programov. V súkromnej televízii 20 %, kým vo verejnej až 51 % pôvodných programov, pričom do vysielacieho času sa nepočítajú reklama, správy, šport a súťaže. V Maďarsku vôbec platí celý rad kvót a trochu sa čudujem, že naši kolegovia zo Strany maďarskej koalície tu tak zadumane a mĺkvo sedeli pri rozprave o zákonoch o verejnoprávnych médiách, keď mohli pokojne poukázať na to, že v Maďarsku podiel európskych programov vo verejnej televízii musí byť minimálne 70 %, že 25 % filmov premietaných vo verejnej televízii musí mať maďarskú spoluúčasť a že minimálne 6 % príjmov z reklamy sa musí venovať produkcii domácich filmov. To sú fakty.

Spomínam to najmä preto, lebo pod tlakom vedenia Slovenskej televízie koaliční kolegovia vypustili z nášho zákona kvótu 20 %, neskôr dokonca ústretovo zníženú na 10 %, ktoré mali z koncesionárskych poplatkov ísť na podporu pôvodnej tvorby. Čo sa stalo? Tým de facto pripravili rezort kultúry o peniaze, ktoré by nezískal z verejných zdrojov, ale ktoré by stimulovali našu tvorbu. Vôbec je zaujímavé ako za rétorikou našich vládnych úradníkov o približovaní sa k európskym zvyklostiam a štandardom nasledujú úplne protichodné skutky. Hovorí sa neustále o decentralizácii, no pritom vláda odmieta odovzdať samosprávam...

P. Hrušovský, predseda NR SR: Poprosil by som pánov podpredsedov parlamentu, aby nevyrušovali pána poslanca Jarjabka a pozorne sledovali jeho vystúpenie. Nech sa páči, pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda. Hovorí sa neustále o decentralizácii, no pritom vláda odmieta odovzdať samosprávam s kompetenciami aj zdroje a neustále traumatizuje mestá a obce, ich starostov a poslancov, ale aj celú spoločnosť tým, že musia vždy znova a znova žiadať, zdôvodňovať, prosiť, lobovať, aby napokon päť minút po dvanástej dostali to, čo im podľa zákona patrí aj bez nedôstojného ponižovania a vydierania. Vidíme to aj teraz, keď sa začínajú deti učiť v zasadačkách obecných úradov, pretože na kúrenie jednoducho veľkí páni úradníci poslali málo peňazí. Alebo poslali dosť, ale podelili ich tak, ako sa im to na Kramároch a na Martanovičovej zdalo spravodlivé, ale bez poznania reálnych potrieb podľa konkrétnej situácie. A videli sme to napríklad v lete, keď celý štát zastal v úžase nad tým, že zrazu nebolo tej sily a inštitúcie, ktorá by dokázala vyriešiť statickú haváriu na Trenčianskom hrade, ktorá si len náhodou nevyžiadala ľudské obete. Namiesto okamžitého záchranného zásahu - veď ide o národnú kultúrnu pamiatku -, nasledoval dlhotýždňový pingpong medzi vládou, krajom a mestom. A nezabudnime pripomenúť... (Potlesk.) A nezabudnime pripomenúť, že v Slovenskej republike existoval donedávna štátny fond kultúry Pro Slovakia, ktorý podľa pôvodného zákona z roku 1991 mal mať jedno percento zo štátneho rozpočtu. Tento fond dostal v roku 2000 už len necelé štyri stotiny percenta štátneho rozpočtu a v roku 2002 bol na návrh Ministerstva financií Slovenskej republiky zrušený pre údajnú nehospodárnosť a rozptyľovanie zdrojov, hoci práve toto bolo pri jeho zriadení deklarovaným zámerom zákonodarcu.

Takže, dámy a páni, pomenujme veci pravým menom. Táto vláda rada hovorí o demokracii, pluralite, objektívnosti, ba aj o kultúre. A potom nám predloží vizitku v podobe rozpočtu, ktorý je dôsledne direktívny, reštriktívny, ba v oblasti kultúry možno pokojne použiť aj prívlastok likvidačný.

Nemám v úmysle mrhať našim vzácnym časom na glosovanie absurdít, ktoré vyvolala mechanická aplikácia finančníckych tabuliek, zažiadaných na, citujem: "merateľné ukazovatele napĺňania cieľa". No ako divadelník by som veľmi rád vedel, pán minister, čo je to za parameter, citujem: "Realizácia 1 200 predstavení v oblasti štátnych divadiel." Kto na základe dosiahnutia alebo nedosiahnutia tohto "parametra" vie posúdiť, či ministerstvo použilo prostriedky efektívne a hospodárne, alebo naopak! Ako na základe tohto vulgárne kvantitatívneho ukazovateľa chcú páni odborníci z úradu ministra financií posúdiť, či vznikli predstavenia kvalitné a zaujímavé, alebo či divadlo naháňa počty divákov na rozprávkach a komerčných projektoch, ale o jadro jeho aktivít nie je medzi divákmi veľký záujem.

Čo však prejsť tolerantným mlčaním nemôžem a nechcem. Náhodou sa mi na stole zišiel návrh rozpočtu rezortu a rozpočtu Fondu národného majetku, z ktorého som si odpočítal veľmi zaujímavý údaj. Porovnaním prepočtu plánovaných mzdových prostriedkov na plánovaný počet zamestnancov som zistil, že v inštitúcii najvyššieho umeleckého rangu, v Slovenskom národnom divadle, o ktorého význame sa azda nemusíme presviedčať, a ktoré je výrazne lepšie financované ako ostatné profesionálne umelecké ustanovizne, dosahuje platový priemer 53 % hodnoty, s ktorou sa počíta vo Fonde národného majetku. Slovenské národné divadlo je pritom jedinou príspevkovou organizáciou rezortu, v ktorej sa predpokladá citeľnejší medziročný nárast bežného transferu, to znamená vyše 10 miliónov Sk, kým viaceré iné príspevkové inštitúcie vykazujú citeľný úbytok zdrojov, napríklad Štátna filharmónia v Košiciach o 5 miliónov, Košická a Východoslovenská galéria o 4 milióny, Národné osvetové centrum 8 miliónov a tak ďalej a tak ďalej, mohol by som pokračovať donekonečna. Nemôžem si pomôcť, milí kolegovia, ale zdá sa mi hlboko nemorálne, ak ľudí, ktorých pracovnou povinnosťou je realizovať pokyny vlády pri predaji štátneho majetku, teda vykonávať isteže náročné, ale predsa len mechanické operácie, tento štát odmeňuje o polovicu lepšie ako vrcholných tvorivých umelcov a ďalších špecialistov, ktorým žiadna vláda a nijaké prezídium nemôže dať pokyn, čo robiť, aby inštitúcia, citujem: "naplnila merateľné ukazovatele". Zdá sa mi, vážený prítomný pán minister kultúry, že váš predchodca hlboko podcenil oblasť mzdovej politiky v rezorte. Navýšením mzdových prostriedkov v celej kapitole medziročne o 6,7 mil. Sk akoby ministerstvo financií priamo vyzývalo všetkých slovenských umelcov a odborníkov, ktorí pracujú v kultúre, aby si po 1. máji hľadali miesto na realizáciu svojich tvorivých projektov niekde inde, kde ich dokážu slušne zaplatiť. Ak je to tak, vážený pán minister financií, ak naozaj ste vy a vaši spolupracovníci presvedčení o tom, že podporovať a financovať z verejných zdrojov kultúru je nesprávne, potom by som bol veľmi rád, keby ste to láskavo tejto snemovni, ale aj pred verejnosťou otvorenie povedali. My sa tiež podľa toho zariadime a nebudeme sa navzájom zavádzať. Nespomínam si však, že by ste pred voľbami obchádzali mítingy a hrdo tam oznamovali, že ak vám občania dajú hlas, vy im škrtnete právo na aktívnu i pasívnu kultúru.

V návrhu kapitálových výdavkov nefiguruje dostavba nového areálu národného divadla. Nebudem opakovať, čo som o tento kauze už povedal, obmedzím sa na konštatovanie, že niet v Európe - a asi ani nikde na svete - vlády, ktorá by sa dokázala postaviť pred občanov s rozhodnutím predať im národné divadlo alebo predať im budovu národného divadla. Uznesenie vlády, pán kolega, stále platí. Podľa tejto absurdnej logiky by zrejme vaši vládni ekonómovia poradili Grékom, aby nedostatok peňazí na olympijské športoviská riešili výpredajom antických pamiatok. Najradšej celej Akropoly, s ktorou sú zaiste iba výdavky. Arméni by mohli zvrátiť deficit svojej platobnej bilancie povolením ťažby vápencov z Araratu, no a takým Francúzom by zaiste bolo ľahšie, keby na prezbrojenie svojho letectva mohli použiť výnos z predaja takých harabúrd, ako je napríklad Mona Lisa.

Dovoľte, vážený pán minister, aby som vám tu zopakoval to, čo sa spravidla človek učí od svojich rodičov, o čom sa dozvedá v škole, no čo sa nedá získať inak ako citlivým vnímaním komplexu vplyvov, ktoré človeka sprevádzajú a formujú. Existuje aj čosi ako vlastenectvo, po starom rodoľubstvo, úcta a láska k rodnej zemi, jej ľuďom, kultúre a histórii. Národné divadlo sa stalo praktickým výrazom vlastenectva prebudeného v slovenskej revolúcii 1848-1849 aj v našich predkoch. A nie je to náhoda, že Štúrovci ešte počas bratislavských štúdií založili Slovenské národní divadlo, aj keď nitrianske a so sídlom v Sobotišti. Pred štvrťstoročím a konečne podarilo urobiť prvé kroky pre to, aby sme národno-emancipačný proces korunovali aj formálne výstavbou prvej autentickej budovy národného divadla.

Naschvál v tejto súvislosti nehovorím o tom, čo by ste azda vedieť mali, že totiž v prospech dokončenia tejto stavby hovoria aj rýdzo ekonomické parametre. Jestvujú verejne dostupné porovnania, ako Slovensko a Bratislava zaostáva za ostatnými európskymi štátmi a metropolami v počte ponúkaných miest v stálych divadelných budovách i v počte návštev divadelných predstavení a už sa tu dosť narozprávalo o novej národnej činohre v Budapešti, o niekoľkých veľkých nových divadlách v Prahe a podobne a podobne.

Niekoľko ľudí, ktorí zrejme pochopili, že si v tom novom národnom divadle nemajú šancu zahrať či zarežírovať, však neustále Slovákom vsugerúva, že je to megalomanská stavba, ktorú vraj nepotrebujeme ani vy, pán minister financií, ani my. No a vy ste sa vlastne stali hovorcom týchto takzvaných avantgardistov. Do "megalomanskej" automobilky načapujete zo štátnych zdrojov dvakrát toľko, koľko stojí naše národné divadlo, bez mihnutia oka. A tiež by som sa mohol pýtať načo. Prečo z mojich daní považujete za správne pomôcť francúzskej automobilke, americkej oceliarni, proste kde-komu, ale nie slovenským skladateľom, dramatikom, hercom, spevákom, režisérom a scénografom a najmä občanom, ktorí by konečne mohli dostať šancu dobré divadlo v prostredí zodpovedajúcom tomuto storočiu.

Docent Novotný upozorňuje, že, citujem: "Nezvyčajným, ale za to ekonomicky mimoriadne závažným prínosom pre financovanie kultúry v Taliansku je záväzok 88 privatizovaných lokálnych sporiteľní odvádzať 50 % zo svojho budúceho rizika zisku do osobitných, na tento účel zriadených nadácií, na financovanie výskumu, kultúry, zdravotnej a sociálnej starostlivosti. V roku 2000 to činilo 528 miliónov eur a z toho 35 % prúdilo na podporu kultúry. Je to mimoriadne veľký prínos, takmer porovnateľný s podporou všetkých sponzorov kultúry dokopy. V tom je však kľúčový rozdiel medzi vládnym ekonómom, ktorý rozmýšľa, ako narábať s majetkom štátu tak, aby z neho bol čo najväčší prospech, a vládnym ekonómom, ktorý sa iba obzerá, čo by sa ešte dalo speňažiť, nehľadiac na to, čo bude zajtra a či z tejto zmätočnosti sa samému jemu nesmejú poza chrbát tí, ktorí sa naoko tvária, že ho vnímajú ako partnera, aby lacno prišli k pokladom, o akých ani nesnívali.

Nazdávam sa, že nadmieru výrečné slová sú na poslednej 21. strane návrhu rozpočtu kapitoly kultúra. Citujem: "V Európskej únii bude kultúra a kultúrna identita kľúčovým a základným faktorom, ktorý nám umožní odlíšiť sa od iných európskych krajín, a tak nám môže reálne umožniť obstáť na trhovo zložitom európskom a globálnom trhu. Je však otázne, či to Slovenská republika s takto navrhovaným rozpočtom pre rezort kultúry dosiahne". Toto je oficiálne napísané v oficiálnej časti rozpočtu pre budúci rok. Ak takto komentuje návrh rozpočtu minister, ktorý nám ho predkladá, ak teda všetci už teraz vieme, že tento rozpočet je prinajmenšom vo vzťahu ku kultúre jednoducho zlý, že nezabezpečuje občanom poskytovanie služieb, ktoré si svojimi daňami predpláca, mali by sme tento návrh odmietnuť a požiadať exekutívu, aby svoju prácu urobila lepšie, kvalitnejšie a zodpovednejšie.

Navrhujem preto, aby sme návrh štátneho rozpočtu ako celok odmietli schváliť a požiadali o predloženie kompetenčnejšieho návrhu s inou ekonomickou filozofiou. A keby sme náhodou skutočne predsa hlasovali o tomto rozpočte, tak mi dovoľte, je to na strane 21 spoločnej správy, časť C, presuny medzi kapitolami, vyňať na osobitné hlasovanie bod 13. A to je už naozaj všetko. Ďakujem úctivo za pozornosť.(Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pána poslanec Banáš sa hlási s faktickou poznámkou. Nech sa páči, končím možnosť ďalších prihlášok...

J. Banáš, poslanec: Ďakujem, pán predseda. S väčšinou toho, čo kolega Dušan povedal, sa, samozrejme, dá súhlasiť, len predsa, Dušan, len mi nedá povedať dve poznámky. Teraz všetci plačú nad budovou Národného divadla. Zaujímavé, že nikto neplakal, keď sa kompletne odrovnala slovenská kinematografia, keď sa vykradli filmové ateliéry na Kolibe, keď sa odrovnalo to, čo tu na Slovensku dlhú dobu fungovalo veľmi dobre, a až vďaka tomu dnes známi slovenskí herci sú natoľko známi, že ich poznajú v podstate len v niekoľkých divadlách, kde sa hrá, a rosničky, ktoré hlásia počasie, sú ďaleko známejšie, a na margo Národného divadla by som chcel povedať jednu poznámku. Podľa mňa slovo národný sa má riadiť podľa obsahu, a nie podľa toho, čo je napísané na fasáde, a myslím si, že ty veľmi dobre vieš, že v repertoári, či už opery alebo...

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec, nech sa páči.

J. Banáš, poslanec: Chcel som ešte povedať, že v repertoári opery, už sa nepamätám, kedy sa naposledy hralo niečo od Figuša Bystrého, Levoslava Bellu, Cikkera, či Alexandra Moyzesa a rovnako činohra hrá samé cudzie hry! Slovenského autora, prosím vás, v činohre takmer nenájdete, čiže bavme sa aj obsahu, nielen o tom, čo je vonku namaľované. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem veľmi pekne za tvoju poznámku. Máš pravdu. Slovenská kinematografia sa zničila, a nemusela sa zničiť, ale to ešte nie je dôvod, aby sa ničila ďalej kultúra na Slovensku. To, jednoducho, to nie je argument, toto hoci presne viem, samozrejme, kam mieriš. Ja som skôr mal na mysli to, aby sa zmenil vzťah súčasnej vlády k tým, ktorí rozhodujú o rozpočte, možno o peniazoch, aby sa zmenil vzťah ku kultúre, k istým národným hodnotám, k národnej identite a hlavne v súvislosti so vstupom do Európskej únie. Pokiaľ sa tak nestane, budeme sa asi porovnávať s Európskou úniou v rámci autostrád, rôznych obchodných domov, ale určite to, na čom všetci staviame a v čom sme výnimoční, jednoducho nebude existovať, preto, lebo sme si to sami zničili presne tak ako slovenskú kinematografiu. Čiže ďakujem za pozornosť. Ja len toľko. (Potlesk).

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Kondrót, ďalší prihlásený do rozpravy.

M. Kondrót, poslanec: Ďakujem. Vážený pán predseda, pán premiér, vážení členovia vlády, vážené kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci. Tvrdenie, že zákon o štátnom rozpočte je zákonom roka, je namieste. Je to vždy správa o tom, v akom stave je ekonomika štátu a aký kvalitný je správca. Ale nielen to, hovorí o tom, či je vláda dostatočne predvídavá a či ministerstvo financií vie odhadnúť vývoj ekonomiky i príjmov štátneho rozpočtu na jednej strane a na druhej strane je výpoveďou o tom, či vláda so zdrojmi nakladá uvážlivo a efektívne.

Štátny rozpočet je v konečnom dôsledku hlavným nástrojom na plnenie programového vyhlásenia vlády, to znamená, že vláda sama prostredníctvom svojich zákonodarných iniciatív rozhoduje, či splní svoje ciele. Správny odhad dopadu legislatívnych zmien na hospodárenie občanov, štátu i podnikov je pritom rozhodujúci. Za túto skutočnosť nesie v plnej miere zodpovednosť minister financií. Zodpovednosť za použitie zdrojov, čiže štruktúru spotreby nesie celá vláda. To znamená, že minister financií je zodpovedný za naplnenie navrhnutých príjmov štátneho rozpočtu a vláda ako celok za ich využitie.

Úlohou poslancov je odobriť taký návrh rozpočtu, ktorého príjmy sú reálne podložené a výdavky zostavené v správnej štruktúre. V opačnom prípade ho treba zmeniť či vrátiť na prepracovanie. Podľa môjho názoru najlepším indikátorom schopností vlády a ministra financií vysporiadať sa s touto kľúčovou otázkou pri správe vecí verejných je naplnenie predsavzatí vlády v štátnom rozpočte uplynulého roka. V tomto roku sa totiž vláda podujala na prvý vážny zásah do daňového systému.

Takto pred rokom som mal k príjmovej stránke rozpočtu nasledovné výhrady: Že daň vyberaná zrážkou je nadhodnotená asi o 1 miliardu. Súčasný odhad výpadku podľa ministerstva financií 1,8 miliardy. Že z dôvodu rastu DPH z 10 na 14 % môže byť daň z príjmu podnikajúcich fyzických osôb nižšia ako v roku 2002, hoci vláda očakáva jej rast o 500 miliónov. Výpadok bude 1 miliarda. Navyše ministerstvo financií nadhodnotilo i daň fyzických osôb zo závislej činnosti o tiež cca 1 až 1,5 miliardy. Ďalej som tvrdil, že z rovnakého dôvodu sa nenaplní daň právnických osôb, odhad ministerstva financií - výpadok cca 1 miliardy. Že najhoršie odhadnutou položkou na strane príjmov je najväčší daňový príjem a tým je daň z pridanej hodnoty. Vo svojom vystúpení som konštatoval, že rast 10-percentnej DPH na 14 %, ktorý je hlavným zdrojom optimizmu vlády v tejto časti príjmov, spôsobí skôr jej stagnáciu, respektíve menší ako očakávaný rast a bude zásadným spôsobom popri rastúcich cenách energií pôsobiť proti rastu HDP v roku 2003. Okrem toho sa môže ukázať, že zmena DPH neprinesie žiadny významný príjem do pokladnice štátu a v skutočnosti len spôsobí na konci roku značné administratívne problémy aj správcovi dane, ale najmä drobnej podnikateľskej sfére.

Takýmto nesystémovým opatrením vláda nakoniec nedosiahne splnenie žiadneho zo svojich cieľov, ale len spôsobí pokles produktivity práce tak v súkromnom ako i vo verejnom sektore. Na základe predloženej tlače 274 správu o plnení štátneho rozpočtu Slovenskej republiky za prvý štvrťrok 2003 som pred Národnou radou konštatoval, že všetky riziká štátneho rozpočtu, na ktoré som upozornil vo svojom vystúpení k návrhu štátneho rozpočtu, sa vo svojej podstate naplnili už v prvom štvrťroku. Ďalej som vo svojom vystúpení k správe o plnení štátneho rozpočtu konštatoval, že, citujem: "V predložených materiáloch k plneniu štátneho rozpočtu tentoraz je minister financií, vláda nútená priznať, že práve výpadky príjmov, ktoré som spomenul, sú hlavným zdrojom neplnenia príjmov štátneho rozpočtu, a to až vo výške cca 20 miliárd". Vláda tak dobehla i vlastných poslancov, ktorí naleteli vízii deficitu do 5 % HDP, vďaka rastu príjmu zo zvýšenia dolnej sadzby DPH a jeho podobu v takejto improvizovanej a neodbornej podobe schválili. Teraz od nich vláda bude žiadať, aby bremeno katastrofálneho stavu verejných financií preniesli na občanov vo forme zvýšených spotrebných daní. Nasledovať bude pokus vlády o rýchly, lacný predaj majetkových účastí štátu, pričom nezodpovedné hospodárenie vlády bude slúžiť ako zámienka na tento štát ochudobňujúci krok. Návrh štátneho rozpočtu na rok 2003 schválili poslanci koalície a nesú za tento nepodarok rovnakú zodpovednosť ako vláda. Ďalej som tvrdil, že, citujem: "Hlavným problémom našich štátnych rozpočtov je nekompetentnosť a fingovanie neexistujúcich analýz. Stanoví sa rozpočtový pseudocieľ a čísla sa k nemu narafičia. Dopady sa odhadujú a dúfa sa, že to dobre dopadne. A keď vznikne problém, občania to zatiahnu. Veď kto už rozumie štátnym rozpočtom? Stačí pán cudzích slov, pár odborných pojmov prednesených s bohorovnou istotou a ilúzia o odbornosti je na svete. Poslanci koalície svojho ministra slepo podržia. Tentoraz však hrozí diera priveľká a ide na vrub i poslancov koalície. Ministerstvo financií vo svojej správe hovorí len vágne o výpadkoch, o nepresných odhadoch, o chybných výpočtoch. Šokujúco pôsobí najmä záver vlády, že vláda nadhodnotila infláciu, čo jej poskytuje určitý priestor pre zvýšenie cien v tomto roku. Slovom, vláda naplánovala rast cien, tak to treba dodržať. Vláda síce konštatuje, že došlo výraznejšie k zmenám v štruktúre HDP, ale nehovorí prečo. Nuž mne sa zdá, že je to práve činnosťou vlády! Ministerstvo financií je situáciou v ekonomike, ktorú spôsobilo, evidentne zaskočené. Domácemu dopytu iste nepomôže pokles reálnych príjmov, ktoré minister nečakal. Na toto si vláda veru mandát nepýtala. Vláda i koalícia pripravuje daňovú reformu, kde sa rovná daň i jednotná DPH stali fetišom. Bez toho, aby ministerstvo financií predložilo podrobnú štrukturálnu analýzu príčin a výpadku príjmov, aby bolo zrejmé, do akej miery išlo o neodbornosť pri odhadoch na ministerstve financií a hlavne aby ekonomické fakty rozhodli, či zbližovanie dane z pridanej hodnoty respektíve jednotná sadzba nie je jednou zo systémových hrubých chýb, ktoré brzdia ekonomiku a škrtia domáci dopyt bez adekvátnej protihodnoty. Ak sa ministerstvo financií fatálne pomýlilo vo svojich odhadoch teraz, ako sa realita od rozpočtového sna vlády bude líšiť po tejto pompéznej reforme? A kto na to asi doplatí? ´Hromadný sociálny výskum´, v úvodzovkách, čo tento národ vydrží, už nadobúda obludné rozmery. Na jednej strane sme svedkami bezodného rozkladania majetku občanov a ich zadlžovania a na strane druhej rozsiahly aparát už nedokáže zabezpečiť základné funkcie štátu. No povedzte, páni poslanci, načo je občanom taký štát, taká vláda, taký parlament? (Potlesk.) Myslím si, že už je čas zastaviť súťaž, kto viac sprivatizuje, zredukovať a zefektívniť štátnu správu, skončiť s fingovanými službami pre štátne orgány, skončiť s falošnou solidaritou koalície s neschopnými ministrami. Poslanci by sa mali začať správať ako ústavní činitelia a nie ako sústavní ničitelia. Stačí, že sa tejto úlohy výdatne zhostil premiér Slovenskej republiky. (Potlesk.) Čísla o dôveryhodnosti parlamentu sú alarmujúce. Tolerovanie tejto vlády je pohŕdanie voličom. Svoj mandát vláda totiž prešustrovala za neuveriteľné krátku dobu." Koniec citátu z môjho vystúpenia k správe o plnení štátneho rozpočtu za prvý štvrťrok. Myslím, že na ňom nemusím veľa meniť ani dnes. Aké sú teda skutočné dopady rastu DPH? Jej rast nesplnil účel, pretože výber DPH bude zrejme ešte nižší ako v roku 2002 a jej výpadok bude atakovať hranicu 20 miliárd korún, hoci ministerstvo financií stále verí, že koncoročná spotreba stiahne výpadok tejto dane na 17,5 miliardy, čo môže byť pravda, lebo občania i podniky vedia o raste cien na budúci rok. Na druhej strane vzrástli verejné výdavky z titulu rastu DPH cca o 1 miliardu.

Ministerstvo financií týmto krokom zrýchlilo rast inflácie o 2,6 % a táto teda nemusela prekročiť 6 %. Vklady obyvateľstva a podnikov sa tak znehodnotili o 14 miliárd korún. Zvýšenie DPH spôsobilo pokles zamestnanosti v službách o cca 40 000 ľudí, na druhej strane 10-percentná DPH by pravdepodobne znamenala dodatočný rast zamestnanosti v hospodárstve o cca 10 000 pracovných miest, pretože zvýšenie DPH pribrzdilo hospodársky rast o približne 1 %, a tento mohol prekročiť 5-percentnú hranicu. Došlo k zníženiu konkurencieschopnosti v cestovnom ruchu a dopytu po službách vôbec.

Pri zachovaní 10-percentnej dolnej sadzby DPH by bol výber tejto dane o cca 6 miliárd väčší ako v roku 2002. Celkovo možno konštatovať, že ministerstvo financií nadhodnotilo daňové príjmy o 22 až 25 miliárd korún, a občanov v priebehu roku cez spotrebné dane dodatočne zdanilo, aby túto nekompetentnosť čiastočne retušovalo. Treba podotknúť, že pri odvolávaní ministra financií tento za výpadok príjmov štátneho rozpočtu zo zle odhadnutého DPH obvinil a prepustil úradníka ministerstva. Chyba zo zápočtu DPH z minulých období však nebola väčšia ako 4 miliardy. Kto je zodpovedný za výpadok ďalších 16 miliárd, za štvornásobok tejto hodnoty? A kto je zodpovedný za národohospodársku škodu z dôvodu rastu DPH na úrovni 25 až 30 miliárd? Je to tých 14 až 14,5 miliárd znehodnotených vkladov. 6,2 miliardy - výpadok príjmov štátneho rozpočtu, 3 miliardy rastu spotrebných daní, 1 miliarda - rast výdavkov verejného sektoru a tak ďalej K tomu treba prirátať približne 1-percentnú stratu HDP a vziať do úvahy, že podniky a občania dostali úplne zbytočne o 2,6 % tovarov a služieb menej.

Tak zle navrhnutý rozpočet ako rozpočet roku 2003 samostatná Slovenská republika ešte nemala.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Přídal!

M. Kondrót, poslanec: Čísla dokazujú, že hlavným zdrojom nerovnováhy v našej ekonomike je vláda a hlavne minister financií. Zvýšenie DPH bolo nielen úplne nesprávne, ale vyslovene škodlivé pre našu ekonomiku. Toto nezmyselné, ekonomicky neopodstatnené experimentovanie s občanmi spôsobilo väčšie škody ako všetky nebankové subjekty dokopy. Takýto náhly rast DPH nielenže nenaplnil štátny rozpočet, ale zmenil aj podiel odvetví na HDP a vytlačil služby z ekonomiky. Týmto zle odhadnutým administratívnym zásahom sa zmenila štruktúra spotreby tak fyzických osôb ako i právnických osôb a nielenže dusí domáci dopyt, ale nezmyselne predražuje služby a stavebnú výrobu a tým komplikuje inovačný proces v ekonomike. V skutočností má za následok i to, že komplikuje zahraničné investície, a nie ich napomáha. Túto chybu nevykompenzuje ani pokles daní z príjmu. Z toho vyplýva, že horných desaťtisíc bude profitovať na rastúcej chudobe zvyšku občanov. V prípade právnických osôb majú z noviel zákonov prospech len banky. Administratíva ministerstva financií vyvolala dodatočný dopyt po úveroch, a tak sme svedkami toho, že takzvaná pravicová vláda hrubým spôsobom deformuje trhové prostredie. Toto nie je daňová reforma, to je nezodpovedný experiment.

A taký je i návrh štátneho rozpočtu na rok 2004. Stranu príjmov ministerstvo financií opätovne háda a prehnaným a neopodstatneným zdrojom optimizmu je opäť výber DPH. V štátnom rozpočte sa zrejme nenaplnia ani ďalšie daňové príjmy. Toto sú hlavné dôvody. Rast do roku 2003 je z veľkej miery ťahaný skutočnosťou, že spotrebitelia sú si vedomí rastu DPH a cien energií v budúcom roku, tak zrýchľujú spotrebu tam, kde sa to dá, predzásobujú sa v tomto roku, a teda spotreba v roku 2004 poklesne. A na druhej strane sú si právnické osoby vedomé zníženia dane z príjmov a preto odsunuli ich plnenie do roku 2004, aby im daňová povinnosť vznikla až v roku 2005. Okrem toho opätovný rast cien zníži podiel domácej spotreby dopytu na hrubom domácom produkte a zmení sa aj štruktúra, dôsledkom čoho sa štýl života v mimobratislavských regiónoch dostane na úroveň 50. rokov. Znova sa zvýši rozsah nákupnej turistiky do susedných štátov a rozšíri sa okruh tovarov. Už to nebude len "péháem", ale i potraviny a spotrebný tovar, za ktorých nákupom sa cestuje so všetkými svojimi negatívami na hrubý domáci produkt, dane i zamestnanosť a na našej pseudoreforme budú profitovať susedia. Z toho vyplýva, že ohrozený je i rast hrubého domáceho produktu. Ministerstvo financií dúfa v obrovskú invenciu našich podnikov, ktoré prudko zvýšia vývoz. Inflácia asi nebude rásť tak rýchlo, ako očakáva vláda, lebo dopyt finančne vyčerpaných domácností sa môže znížiť i o viac ako 5 %, čo signalizujú zmeny i v iných kategóriách spotrebiteľskej dôvery. Firmy sa budú musieť vzdať ziskov pre finančnú vyčerpanosť obyvateľstva, čím sa ohrozia budúce investície domácich podnikateľov. V štátnom rozpočte je znova reálne očakávať výpadok príjmov na úrovni približne 20 miliárd, z toho 15 miliárd DPH a 5 miliárd dane z príjmov. O dvojnásobnom raste DPH, to už nie je trhová ekonomika, ale boj o prežitie. A preto ochota platiť dane na tovary a služby výrazne poklesne. Diktatúru proletariátu nahradila diktatúra horných desaťtisíc a diktatúra ministra financií.

Ak by totiž niekto chcel zasadiť slovenskej ekonomike ťažký a jednoduchý úder, tak citlivejšie miesto ako dolná sadzba DPH nenájde. O koľko poklesne reálna mzda v budúcom roku, môžeme iba hádať. Nakoniec po dvojnásobnom raste platov z minulého volebného obdobia asi je z čoho, však, pán premiér.

Preto sa vás pýtam, panie poslankyne a páni poslanci, ctená Národná rada, sedí tu niekto, kto ešte verí, že ministerstvo financií odhaduje dobre príjmy po skúsenosti s minuloročným, respektíve s tohoročným štátnym rozpočtom? Veď minulý rok to bola v podstate ľahšia úloha. Rezignuje minister Mikloš, ak sa daňové príjmy nebudú plniť a ak nebude odvolaný? Preto si myslím, že vládna koalícia sa zbytočne handrkuje o 850 miliónov. Problém tohto rozpočtu je ďaleko väčší. Jeho príjmy sú totiž nereálne a z toho vyplýva, že diskusie o presune medzi kapitolami a výške deficitu sú zbytočné. I z toho dôvodu nebudeme rozoberať stranu výdavkov. Okrem toho navrhnutého plytvania zdrojmi v jednotlivých kapitolách sa iste dotknú viacerí diskutujúci. Hlasovať za tento rozpočet znamená hlasovať za to, že dva a dva je päť. Nejde totiž o rozpočet, ale rovnako ako v minulom roku o nepodarené provizórium. I napriek tomu sa v ňom však dá ušetriť.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, tento návrh rozpočtu je nekvalifikovaný vo viacerých úrovniach rovnako takzvaná daňová reforma. Mali by sme ju vrátiť na dopracovanie novému ministrovi financií. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Kaliňák sa vzdáva svojho vystúpenia. Nechcete vystúpiť? Áno? Nech sa páči, pán poslanec Kaliňák.

R. Kaliňák, poslanec: Vážený pán predseda, vážení členovia vlády, kolegyne, kolegovia. Programové vyhlásenie vlády je v jednej časti plné slov o bezpečnosti, o ochrane práv človeka a o ochrane jeho života. Rozpočet však v časti policajného zboru a ministerstva vnútra má vážne medzery. Tento rozpočet nepostačuje ani na základnú obmenu techniky, ktorá v mnohých prípadoch v policajnom zbore má viac ako 20 rokov, a s takýmto vybavením sa naozaj nedá bojovať dnes s veľmi sofistikovaným nepriateľom, ktorý má často k dispozícii počítačových hekerov, vynikajúci výcvik a veľmi kvalitné ručné zbraňové systémy. Potom to vyzerá aj tak, že dodnes nie sme schopní objasniť niektoré vraždy na objednávku.

Rovnako tak aj pracovné prostredie je vo veľmi katastrofálnom stave a do väčšiny policajných oddelení bolo investované v čase, keď dnes najmenší poslanecký klub bol poslaneckým klubom najväčším. Mnohé z týchto budov sú plesnivé a zatekajú a príslušníci policajného zboru si nemajú šancu ani kde po dobre vykonanej práci odpočinúť a už vôbec nemajú šancu kvalitne sa umyť či prezliecť. Myslím si, že práve v prípade policajného zboru je potrebné nastaviť rozpočet bez akýchkoľvek výhovoriek ohľadne peňazí, pretože ak sa nemýlim, ochrana života a vôbec život ako taký, už to tu často bolo povedané, sa nedá vyčísliť v peniazoch. Z tohto dôvodu musíme nastaviť rozpočet aj pre časť, z ktorej nejdú žiadne príjmy, naozaj veľmi kvalitne, pretože v opačnom prípade to môže robiť ktorákoľvek Zuzka s Braňom z Riazanskej, ktorí určite chcú za každou korunou vidieť aj nejaký príjem. V tomto prípade to však tak, žiaľ, nie je.

Preto predkladám aj pozmeňujúci návrh k vládnemu rozpočtu v kapitole Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kód 0620501, o sumu 150 miliónov korún, ktoré súvisia s materiálno-technickým zabezpečením činnosti policajného zboru. Odporúčame zvýšiť výdavky v tejto kapitole na prierezové materiálno-technické zabezpečenie činnosti policajného zboru na základe zabezpečenia sfunkčnenia činnosti pracovísk policajného zboru.

V druhej časti by som rád predložil pozmeňujúci návrh do kapitoly štátneho rozpočtu Národný bezpečnostný úrad Slovenskej republiky. Národný bezpečnostný úrad je, ako sme určite za posledné obdobie zistili, veľmi dôležitá inštitúcia a aj na včerajšom stretnutí s predsedom vojenského výboru Severoatlantickej aliancie nám bolo niekoľkokrát prízvukované, že toto je pre nich absolútne základná otázka. Napriek tomu vláda nevyčlenila na dobudovanie informačného systému na zabezpečenie pracoviska v Bruseli, ale ani len na výstavbu prepojenia informačných systémov a komunikačných systémov Aliancie a Slovenska prakticky ani korunu. V tomto prípade teda opäť navrhujem zvýšiť rozpočtovú kapitolu štátneho rozpočtu, kód 600, o 44 753 000 korún na úkor rezervy vlády. (Potlesk.) Ďakujem pekne.