P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalší prihlásený do rozpravy, za poslanecký klub SMK pán predseda klubu Gyula Bárdos. Nech sa páči, pán predseda.
Gy. Bárdos, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážení prítomní, členovia vlády, poslankyne, poslanci, ctení hostia. Mimoriadna dôležitosť historických okamihov udalostí sa zvyčajne ukáže až z perspektívy niekoľkých desaťročí. To však, že stojíme na prahu novej éry vo vývoji Slovenskej republiky, azda uzná každý z nás. Ak sa budúce generácie budú oboznamovať s históriou tých desaťročí, v ktorých žijeme my, pravdepodobne budú hodnotiť podobne roky, mesiace a dni, ktoré sú za nami, alebo tesne pred nami. Uvedomujúc našu zodpovednosť za budúcnosť Slovenskej republiky a za jej občanov musíme konať tak, aby tieto generácie, naše deti, vnúčatá mohli byť hrdí na konanie svojich matiek a otcov. Pre štát, ktorý disponuje obmedzenejšími možnosťami v porovnaní s najväčšími krajinami Európskej únie, je mimoriadne dôležité, aby si našiel svoje miesto v rozsiahlom spoločenstve európskych národov, aby mal jasnú víziu o jej budúcnosti.
Ešte na začiatku európskych integračných procesov, otcovia zakladatelia Európskych spoločenstiev Robert Schuman a Jean Monnet definovali hranice spoločenstva tak, že sú tvorené tými štátmi, ktoré nechcú participovať na integračných procesoch. Vtedy pred polstoročím túto skupinu tvorili aj také štáty ako Veľká Británia alebo Dánsko, členstvo ktorých v Európskej únii je v súčasnosti samozrejmosťou.
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Přidal!
Gy. Bárdos, poslanec: V budúcnosti budú hranice európskych integračných procesov tvorené tými štátmi, ktoré chcú participovať na tomto najväčšom európskom projekte v histórii. Každý z týchto štátov, národov a národností prinesie do spoločnej európskej rodiny niečo, čo je špecifické. Hodnoty, vízie, nadanie a tvorivosť ľudí, jedinečnú kultúru, civilizačné dedičstvo a historické skúsenosti. Tieto hodnoty, vízie a dedičstvá totiž spolu tvoria tú európsku kultúru, ktorá už niekoľko desaťročí vo veľmi významnej miere ovplyvňuje osud celej našej planéty. Preto zachovanie týchto jedinečných hodnôt a kultúrnej a civilizačnej pestrosti je zárukou toho, že Európa aj v budúcnosti bude znamenať to, čo vždy znamenala, maják civilizácie a hybnú silu ľudstva. Avšak Európa môže byť Európou len vtedy, ak sa národy a národnosti strednej a východnej Európy vrátia do tohto celku a budú aktívne spoluvytvárať spoločnú európsku víziu.
Čím môže Slovenská republika prispieť k tomuto spoločnému európskemu snu? Po prvé, nadaním a vzdelaním svojich obyvateľov. Po druhé, túžbou ľudí po slobode a pevnou vôľou, ktorou počas uplynulých desaťročí dokázali vzdorovať proti permanentným pokusom na potláčanie ich osobných slobôd.
Drvivá väčšina obyvateľov Európskej únie dnes už nevie, čo to znamená žiť v diktatúre, ktorá kruto popiera aj najzákladnejšie demokratické hodnoty, také dôležité pre dôstojnosť a slobodný rozvoj jedinca a komunity. Preto dedičstvo historických udalostí v roku 1968 alebo 1989, na ktoré môžeme byť právom hrdí, znamená takú vzácnu historickú skúsenosť pre Európu budúcnosti, ktorá pomôže pochopiť - a čo je nemenej dôležité - aj správne hodnotiť udalosti mimo nášho kontinentu a zároveň znamená aj neustále varovanie, akési permanentné memento, akú veľkú hodnotu majú princípy demokracie a slobody. Okrem spomenutých a bezpochyby mimoriadne dôležitých faktorov je tu ešte jeden prínos stredoeurópanov, vrátane Slovenskej republiky, ktorý prinesú do Európskej únie. Je to historická skúsenosť, ktorá poukazuje na to, že mierové spolužitie medzi národmi a národnosťami, trpezlivosť a umiernenosť v interetnických vzťahoch znamená nevyhnutný predpoklad pre mier, prosperitu a rozvoj.
Národy strednej Európy žili spolu vo veľkých mnohonárodných štátnych útvaroch počas niekoľkých stáročí, v ktorých bolo mierové spolužitie medzi príslušníkmi rôznych národností samozrejmosťou. V 19. a 20. storočí boli tieto špecifické tradície narušené vlnami intolerancie a nenávisti, avšak nič ani bezbrehý nacionalizmus nemohol a nemôže vymazať z kolektívnej vedomia národov v regióne pocit nevyhnutnosti, vzájomnej odkázanosti. Ako pre Európu typický príklad spomeniem, že aj medzi najväčšími rivalmi je možné zmierenie, dokonca silné priateľstvo, ktoré je hodné nasledovania. By som chcel uviesť už toľkokrát spomínané francúzsko-nemecké vzťahy. Z tohto mimoriadne komplikovaného okruhu by som chcel vytrhnúť jeden moment, ktorý však nesie priam symbolický odkaz. Je to život Roberta Schumana. Schuman ako obyvateľ Alsaska-Lotrinska bojoval v prvej svetovej vojne v cisárskej nemeckej armáde proti Francúzom. Po znovupripojení tohto územia k Francúzsku sa automaticky stal francúzskym občanom a po úspešnej kariére ministrom zahraničných vecí Francúzskej republiky po druhej svetovej vojne.
Potom, čo si oba veľké národy Európy uvedomili, že ich neustála rivalizácia, ktorá od roku 1870 vyústila do troch vojen, ktoré spustošili oba štáty, im namiesto očakávanej veľkosti priniesla len utrpenia a úpadok, normalizovali svoje vzťahy a začali s budovaním spoločnej budúcnosti. Robert Schuman sa stal otcom celého procesu, ktorý tento vývoj ovplyvňoval v dominantnej miere. Tento príklad som prezentoval aj preto, aby som na živote jednotlivca demonštroval možnosť takéhoto procesu pre tých, pre ktorých sú historické procesy medzi národmi príliš vzdialené.
Maďarská komunita v Slovenskej republike sa hrdo hlási k multikulturalite, k odkazu zmierenia a vzájomného spolužitia národov, ako aj k myšlienke a hodnotám európskej integrácie, lebo veríme, že spomínané hodnoty tvoria jeden z jej základných pilierov. Po roku 1989, odkedy obyvatelia nášho štátu majú možnosť aj reálne ovplyvňovať zahraničnú politiku, stála maďarská komunita vždy na strane proeurópskej politiky a nepretržite podporovala členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii. Strana maďarskej koalície a jej predchodkyne ako zástupcovia záujmov maďarskej komunity na Slovensku a nositelia jej hodnôt budovali počas uplynulého desaťročia svoju politiku na tejto báze. Podporujeme a vždy sme podporovali členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii nezávisle od toho, či sme boli v opozícii alebo sme boli súčasťou - alebo sme - vládnej koalície. Lebo považujeme ju za najlepší rámec nielen pre rozvoj menšín, ale aj pre Slovenskú republiku.
Na záver by som chcel pripomenúť ešte jeden faktor, ktorý bude podľa nás najväčším prínosom členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Všetky pozitíva a prínosy Európskej únie je možné zhrnúť do jedného slova, ktoré však vyjadrí azda všetko pozitívne, čo súvisí s naším členstvom v únii. Je tu možnosť, možnosť na slobodnejší a lepší život, čo musí byť samozrejmosťou pre každého občana. Možnosť na rozvoj, a nielen z hľadiska materiálnych hodnôt, možnosť osobného rozvoja, možnosť na kvalitnejšie vzdelanie, sebazdokonaľovanie, cestovanie, získanie širokospektrálnych skúseností. Možnosť na to, aby sme už nikdy nemuseli s úzkosťou myslieť na niektoré slabosti našej demokracie.
Samozrejme, každý z nás si uvedomuje, že Európska únia nie je zázračný liek, ktorý okamžite vyrieši všetky naše problémy. Naše vlastné problémy si musíme vyriešiť my sami. Veď my poznáme najlepšie korene našich problémov, mentalitu našich ľudí a prostredie, v ktorom tieto problémy existujú. Význam Európskej únie pre našu budúcnosť spočíva v tom, že umožní efektívnejšie riešenie týchto problémov, vytvára možnosti na ich elimináciu, avšak využívať tieto možnosti a konať musíme my sami.
Vážené dámy, vážení páni, pričlenením sa k Európskej únii sa Slovenská republika pripojí k jedinečnému projektu v dejinách ľudstva, ktorý sa možno začal už v časoch antických bájí. Všetko sa začalo mýtickým únosom v bájnej Európe a postupne sa vytvárala identita založená na kresťansko-židovskej morálke, na rímskom práve, gréckej antickej filozofii, na hodnotách a víziách renesancie v optimizme osvietenstva a po tragédiách 20. storočia na uznaní nevyhnutnosti spolupráce, vzájomnej tolerancii a rešpektu. Samozrejme aj, keď to je jedinečný proces v dejinách ľudstva, predsa bol a je kreovaný ľuďmi a ako všetko ľudské, ani to nie je dokonalé. Avšak napriek všetkým nedostatkom európske integračné procesy dokázali vytvoriť také podmienky pre rozvoj kontinentu, výsledkom ktorých bola nevídaná prosperita a rozvoj národov Európy. Tým, že máme možnosť participovať na tomto projekte, sme získali jedinečnú šancu. Parafrázujúc slová Winstona Churchilla, táto hodina je jedna z našich najlepších momentov v našom živote a môžeme byť hrdí, že môžeme byť pri tom, keď Národná rada Slovenskej republiky vysloví súhlas.
Vážený pán predseda Národnej rady, prítomní členovia vlády, vážené dámy, vážení páni, Strana maďarskej koalície podporovala a podporuje integráciu Slovenskej republiky do Európskej únie, preto naše hlasovanie bude v prospech nášho vstupu do únie. Poslanecký klub Strany maďarskej koalície bude hlasovať za vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky so Zmluvou o pristúpení k Európskej únii. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Petra Masácová. Nech sa páči, ďalšia prihlásená do rozpravy za poslanecký klub SDKÚ.
P. Masácová, poslankyňa: Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení členovia vlády, vážení hostia. Slovensko sa dnes dostáva k významnému medzníku svojho vývoja. Dnešné hlasovanie dá symbolickú bodku za rokmi úsilia celej našej spoločnosti. Myšlienka európskej integrácie bola prítomná už v prvých chvíľach návratu slobody do našej krajiny. Už v novembri 1989 bol návrat do Európy jedným zo základných hesiel nežnej revolúcie. Všetci si asi spomenieme na emócie, ktoré sprevádzali strihanie ostnatého drôtu na rakúsko-slovenskej hranici. Inými slovami, návrat slobody a demokracie na Slovensko a náš návrat do Európy boli od počiatku revolučných udalostí vnímané ako dve strany jednej mince.
Rada by som využila túto príležitosť a ocenila úsilie všetkých, ktorí sa podieľali na úspechu našej integrácie do Európskej únie. Chcem poďakovať občanom, ktorí opakovane určili strategické smerovanie Slovenska tým najdemokratickejším spôsobom, vo voľbách, a v neposlednom rade aj v referende o pristúpení. Ocenenie si zaslúžia mimovládne organizácie, ktoré zohrali významnú úlohu pri transformácii našej spoločnosti, a podnikateľský sektor, ktorý významne prispel k prechodu na trhovú ekonomiku. Vďaku si zaslúžia i orgány verejnej správy. Od miestnej samosprávy až po ústredné orgány štátnej správy a najvyšších ústavných činiteľov, ktorí celý proces integrácie riadili a zastrešovali. Ako členka Zahraničného výboru Národnej rady by som osobitnú vďaku rada vyjadrila predsedovi zahraničného výboru a hlavnému vyjednávačovi Slovenska pánovi Figeľovi.
Taktiež si veľmi cením skutočnosť, že taká zásadná otázka, akou je naša integrácia do Európskej únie, získala na Slovensku širokú podporu. Integrácia do Európskej únie bola dlhodobo predmetom širokého konsenzu tak spoločnosti, ako aj na pôde Národnej rady, čo výraznou mierou prispelo k jej úspešnému zavŕšeniu. Pre naše integračné úsilie bolo charakteristické obrovské úsilie, ale i realistický prístup. Tento sa prejavil už v našej negociačnej pozícii prezentovanej 15. februára 2000, kde sme si ako dátum vstupu do únie stanovili rok 2004. Bolo to v čase, keď sa uvažovalo, že krajiny, ktoré otvorili negociácie v rámci prvej, takzvanej luxemburskej skupiny, by mohli vstúpiť do únie už v roku 2002. Vývoj následne potvrdil nielen našu schopnosť dostihnúť zameškané, ale aj reálnosť nášho odhadu.
Realizmus sa preniesol aj do vyjednávania s Európskou úniou, takto, realisticky je potrebné vnímať aj výsledok rokovaní, ktorý sa premietol do prístupovej zmluvy, ktorú máme dnes na stole.
Je potrebné vnímať ju ako kompromis medzi slovenskými záujmami a záujmami Európskej únie, respektíve jej jednotlivých členských štátov. Možno povedať, že v rokovaniach sa podarilo dosiahnuť dobré a vyvážené výsledky vo všetkých kapitolách. Slovensko dosiahlo výsledky porovnateľné po všetkých stránkach s ostatnými pristupujúcimi krajinami. Do únie nevstupujeme na 5 či 10 rokov. Z hľadiska nášho členstva v únii preto dojednané prechodné obdobia predstavujú len nevyhnutý a čiastkový nástroj na dosiahnutie celkového kompromisu, nástroj na preklenutie úvodného obdobia bezprostredne nadväzujúceho na rozšírenie únie.
Slovensko bude po vstupe čistým príjemcom z rozpočtu Európskej únie, a teda neprerobí ani z fiškálneho hľadiska. Našu integráciu však nemožno vnímať len z ekonomického hľadiska, hoci bol záver prístupových rokovaní poznačený hektikou súvisiacou s dojednávaním finančného rámci rozšírenia dotácií do poľnohospodárstva, kvót na cukor a podobne. Podstata nášho integračného úsilia mala hlbšie korene. Slovensko sa vstupom do Európskej únie definitívne vracia do svojho prirodzeného geopolitického priestoru, z ktorého sme boli 40 rokov umelo vyčlenení železnou oponou. Potom, čo sme boli v Luxemburgu vyčlenení z prvej skupiny štátov, ktoré začínali prístupové negociácie, a potom, čo sa nám v Helsinkách vytvorila reálna príležitosť na ich dostihnutie, sme presadzovali myšlienku spoločného vstupu krajín V4 do Európskej únie. Dnes je naplnenie tohto cieľa veľmi blízko. Stredná Európa vstupuje do Európskej únie ako kompaktný a úzko spolupracujúci celok. Vstupom do únie získavame reálne slovo na rozhodovaní o ďalšom vývoji Európy. Stávame sa súčasťou slobodného európskeho priestoru spoločenskej, kultúrnej a hospodárskej výmeny. Nerozširuje sa len priestor pre slobodnú realizáciu jednotlivcov, ale aj pre realizáciu národných záujmov. Integráciou sme nesledovali len každému známy imperatív vyplývajúci z vysokej miery otvorenosti slovenskej ekonomiky a jej silnej naviazanosti na európsky trh. Integrácia otvára Slovensku nové možnosti pre uplatňovanie svojich národných záujmov.
Praktické uplatnenie príležitostí, ktoré Európska únia ponúka, bude záležať už len od nás. Na pamäti musíme mať i to, že vstupom do Európskej únie integrácia nekončí, vstupom nezískavame len práva, ale preberáme aj povinností. Nebudú sa týkať len intenzívne medializovanej schopnosti čerpania európskych fondov, ale implementácie európskych politík ako celku. Mimoriadne požiadavky budú, okrem iných, kladené aj na Národnú radu Slovenskej republiky. Parlament bude spolu s vládou niesť primárnu zodpovednosť za prijímanie implementačnej legislatívy. Stojíme pred medzivládnou konferenciou, ktorá schváli definitívne znenie ústavnej zmluvy. Je pravdepodobné, že ústavná zmluva zakotví postavenie národných parlamentov ako istých strážcov princípu subsidiarity v Európskej únii a teda garantov rovnováhy rozdelenia moci medzi EÚ a jej členské štáty. To všetko sú úlohy, ktoré bude musieť Národná rada plniť nad rámec svojich dnešných povinností.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, Milan Rastislav Štefánik raz povedal, nemôžeme udalosti tvoriť, tie sú výsledkom tisícich faktorov, na ktoré nemáme, na všetky vplyv, môžeme im dať však určitý smer, útvar. A presne takúto príležitosť máme dnes, dnešné hlasovanie zásadným spôsobom určí strategické smerovanie Slovenska. Slovensko je súčasťou významným dejinných zmien, ktoré od roku 1989 zmenili mapu Európy na nepoznanie. Viaceré z nich sme sami iniciovali a riadili, ďalšie nás len nepriamo ovplyvnili a na mnohé ešte stále hľadáme odpovede. Jednu z tých najdôležitejších odpovedí dáme občanom Slovenskej republiky práve dnes.
Vážené pani poslankyne a vážení páni poslanci, poslanecký klub SDKÚ bude hlasovať za vyslovenie prístupu Slovenska do Európskej únie. Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Teraz je prihlásený za poslanecký klub Kresťanskodemokratického hnutia pán predseda zahraničného výboru, donedávna hlavný vyjednávač Ján Figeľ. Nech sa páči, pán poslanec Figeľ.
J. Figeľ, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, páni ministri, ctené kolegyne, kolegovia. Súhlasom Národnej rady Slovenskej republiky s ratifikačným podpisom prezidenta republiky sa završuje dlhoročné úsilie Slovenska o získanie miesta v spoločenstve slobodných, demokratických krajín, vytvárajúcich dnes Európsku úniu. KDH sa od počiatku svojho pôsobenia na politickej scéne usilovalo o dôstojné a silné medzinárodné postavenie Slovenska, o jeho európsku hviezdičku. Takýto cieľ v zmysle rovnoprávneho postavenia Slovenskej a Českej republiky v spoločnej Európe sme presadili už do vládneho programu česko-slovenskej vlády po prvých slobodných voľbách v roku 1990. V rokoch zápasu o charakter slovenskej štátnosti slúžila téma európskej integrácie ako jeden z vnútorných kryštalizačných faktorov pre veľkú časť spoločnosti. Po roku 1998 sa stala snáď najkonsenzuálnejšou spoločensko-politickou témou v krajine. Pomohlo to nielen zvýšeniu dôveryhodnosti Slovenska, zlepšeniu susedských vzťahov, ale hlavne domácim reformám, harmonizácii legislatívy, právneho a podnikateľského prostredia a príprave inštitúcií nevyhnutých pre vstup do únie. Ruka v ruke s týmto procesom domácich zmien Slovensko realizovalo svoj negociačný proces. Pred samitom v Helsinkách to bola príprava cez skríning legislatívy a činnosť pracovnej skupiny na vysokej úrovni, medzi Európskou komisiou a Slovenskom. Nadviazali sme pri tom na roky úsilia pri realizácii asociačnej dohody a na základné opatrenia v technickej oblasti prípravy negociácií. Po helsinskom samite a získaní pozvania v decembri ´99 Slovensko prijalo stratégiu, ktorá bola ambiciózna i realistická zároveň. Dvojročné zaostávanie za susedmi bolo možné postupne eliminovať sústredeným úsilím doma a v zahraničí. Spoločný vstup do únie spolu s kultúrne, politicky a hospodársky blízkou Českou republikou, susedným Poľskom a Maďarskom a ďalším šiestimi krajinami je blízko pred nami. Každý iný scenár by bol pre Slovensko i stredoeurópsky región horším scenárom.
Keďže ako hlavný vyjednávač vlády Slovenskej republiky s Európskou úniou som mal česť i zodpovednosť byť pri doterajšom procese veľmi blízko, aj z tohto miesta by som chcel vyjadriť poďakovanie všetkým vedúcim a členom pracovných skupín pre všetky negociačné kapitoly, pracovníkom jednotlivých ministerstiev a ústredných orgánov štátnej správy, samozrejme, prezidentovi, parlamentu a vláde v predchádzajúcom a tomto období, ako aj opozícii v obidvoch obdobiach za podporu negociačného procesu. Výsledky sú vyjadrené v tejto prístupovej zmluve. Obstoja v hodnotení vecnom i politickom, obstoja aj v porovnaní so susedmi, ktorí boli dlho považovaní za favoritov integračného procesu oproti Slovensku. Aj s odstupom času som presvedčený, že sme v rokovaniach dosiahli maximum možného. Realizmus potvrdzuje okrem iného aj to, že slovenský časový harmonogram stanovený v roku ´99 pre ukončenie rokovaní do konca roka 2002 a vstup v roku 2004 sa stal neskôr spoločným európskym harmonogramom pre všetkých desať krajín.
Nie je dobré, aby som výsledky vyjednávaní hodnotil ako hlavný vyjednávač ja sám. Zhodnotia to iní a zhodnotí to najlepšie život vo svetle pravdy.
Prístupovou zmluvou sa Slovensko dostáva do rozsiahleho politického, ekonomického a právneho priestoru. Tento sa formoval vyše pol storočia bez nás. Je dôležité, aby nezostal neznámym, respektíve cudzím pre väčšinu obyvateľov Slovenska, aby nebol priestorom iba pre takzvané elity či štátnu alebo hospodársku reprezentáciu. Reprezentácia však bude súčasťou oveľa rozsiahlejšieho negociačného procesu, než sme realizovali do samitu v Kodani. Bude účastná na tvorbe novej legislatívy a nových rozhodnutí únie. Je dôležité, aby tieto boli čo najvýhodnejšie pre Slovensko a pre spoločenstvo únie. Aby inštitúcie a politiky únie stáli na osvedčených hodnotách a princípoch, aby rozšírená únia mala blízko k občanom, k ich potrebám a aby mala ich mandát, aby mala vyššiu legitimitu a transparentnosť rozhodovania, aby bola naplnením princípov subsidiarity a solidarity, aby nezasahovala do právomocí suverénnych krajín únie tam, kde orgánom únie kompetencia nebola delegovaná.
Dnešná únia, do ktorej vstupujeme, potrebuje reformy, ktoré jej dodajú viac transparentnosti, zjednodušia jej právne mechanizmy, otvoria jej rozhodnutia väčšej legitimite. Hovorí o tom celá dnešná pätnástka a už roky o tom hovorí aj Kresťanskodemokratické hnutie ako člen európskych politických štruktúr. Slovensko je v strede Európy, nie aby sa k nej pridávalo, ale aby ju spoluformovalo, aby sme úniu europeizovali, aby nezostávala iba časťou možného celku. Započul som v kampani pred referendom postoj niektorých politikov, ktorí nevidia na únii negatíva či riziká. Ľudské diela mávajú svoje chyby. Európa je priestorom hodnotového zápasu. V únii dochádza aj k nedorozumeniam, hlavne v oblasti nejasného, respektíve zložitého primárneho a sekundárneho práva v interakcii s národným právom členských krajín. Tam majú priestor súdne rozhodnutia, ktoré sa následne stávajú súčasťou takéhoto primárneho práva ako precedensy. Preto zreteľnosť a vzájomný súlade práva má veľký význam a hodnotu a to od začiatku členstva. Aj preto pre pamäť uvádzam, Kresťanskodemokratické hnutie, vychádzajúc z princípu subsidiarity a z deklarácie o zvrchovanosti členských krajín v kultúrno-etických záležitostiach prijatej v slovenskom parlamente opakovane vo februári a v apríli tohto roku navrhovalo doplniť text prístupovej zmluvy jednostranným vyhlásením ako dodatkom plne v súlade s európskym právom a s Viedenským dohovorom o zmluvách o tú skutočnosť, že, skrátene, citujem: "Žiadne ustanovenie zmluvy nebráni uplatňovaniu vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa ochrany života a dôstojnosti ľudskej bytosti od počatia až po smrť a ochrany rodiny a inštitúcie manželstva ako základu spoločnosti." Ani štáty pätnástky, ani Európska komisia by voči vyhláseniu nič nenamietali. Slúžilo by ako vysvetľovací text pri prípadných právnych otázkach v súvisiacich záležitostiach. Podobne urobili aj iné štáty, členské či pristupujúce. Orgány únie totiž niekoľkokrát aj v poslednej dobe prijali opatrenia nesúrodé s výlučnou právomocou členských krajín v kultúrno-etických záležitostiach. Žiaľ, u väčšiny členov vlády sme pre deklaráciu nenašli podporu. Vyhlásenie Slovenskej republiky k zmluve by bolo jej súčasťou ako dodatok. Doterajšie zmluvy obsahujú 170 dodatkov, z toho je 141 vyhlásení. Súčasná prístupová zmluva obsahuje 44 vyhlásení pristupujúcich krajín. Citované vyhlásenie by malo význam právny i etický. Je totiž aj svedectvom, na čom nám osobitne vo verejnom živote záleží. Vyhlásenie podporovali mnohé mimovládne organizácie i najväčšia spomedzi nich, reprezentovaná Konferenciou biskupov Slovenska. Som presvedčený, že by to pridalo aj na referendovej účasti v skupinách spoluobčanov, ktorí citlivo vnímajú trendy zdôrazňujúce práva bez zdôrazňovania povinností a zodpovednosti, prijímanie zákonov, ktoré sú často v rozpore s prirodzeným právom.
Vážení prítomní, vstup do Európskej únie, o ktorom dnes po hlasovaní občanov rozhodne aj parlament, čiastočne zmení a ovplyvní fungovanie našej krajiny. Vo vymedzených oblastiach legislatíva únie bude prednostná a priamo alebo nepriamo vykonateľná na území našej republiky. Preto je veľmi dôležité, aby sa na to Slovensko dôsledne a kvalitne pripravilo, a to na všetkých úrovniach a v celom rozsahu spoločnosti. Únia je spoločenstvom hodnôt, ale aj záujmov. Najviac získavajú pripravení, schopní, aktívni. Európska perspektíva sa pre Slovensko musí vytvoriť nielen v Bratislave, ktorá už konkuruje priemeru únie, ale vo všetkých regiónoch. Preto je potrebné nielen zosúladenie legislatívy, ale aj príprava chýbajúcich inštitúcií - a hlavne a predovšetkým - schopných ľudí, ktorí doma a v orgánoch únie zabezpečia aj kompatibilitu, ale aj konkurencieschopnosť Slovenska v spoločenstve dvadsiatich piatich, neskôr ešte viacerých krajín únie. Jednota a rôznosť v únii sú a budú kompatibilné vtedy, ak jednota bude spočívať na spoločných hodnotách a rôznosť bude rešpektovaná ako obohatenie. Slovensko chce byť príspevkom pre úniu, ktorú chce formovať nie do pozície štátu štátov alebo superštátu, ale spoločenstva štátov a ľudí. Najväčším, najdôležitejším, a pritom nemerateľným ovocím Schumanovho plánu z roku 1950 bol mier. Mier v Európe, úzka spolupráca a následná prosperita zúčastnených krajín. Tých krajín, ktoré iba desaťročie predtým boli v totálnej vzájomnej vojne.
Dnešná Európa nepotrebuje vymýšľať nové architektúry, ale stavať na osvedčenom. Schuman, Adenauver, De Gasperi, kresťanskou vierou inšpirovaní zakladatelia európskych spoločenstiev, boli úspešní. Úspešných zakladateľov netreba revidovať, skôr sa nimi aj v našich časoch nechať inšpirovať a povzbudiť. Slovensko od členstva v únii očakáva posilnenie svojho hospodárskeho rastu, sociálneho a regionálneho rozvoja, rýchlejšiu celkovú modernizáciu. Finančne chceme byť čistými poberateľmi, veríme, že po zlepšení v príprave na fungovanie v únii nimi aj v podstatnej miere budeme. Som však presvedčený spolu s kolegami z klubu a určite s veľkou väčšinou prítomných, ktorí budeme hlasovať za schválenie Prístupovej zmluvy k Európskej únii, že Slovensko môže a má prispieť a obohatiť úniu nielen svojím politickým, bezpečnostným a hospodárskym potenciálom, ale aj svojou kultúrou, históriou, identitou, stále živými hodnotami a tradíciami. V tomto zmysle má každý národ i národnostná menšina v Európe svoje osobitné miesto a poslanie.
Kresťanskodemokratické hnutie sa od svojho vzniku usilovalo o európsku perspektívu pre Slovensko. Dnes to vyjadríme aj hlasovaním o prístupovej zmluve. Keďže medzi hosťami vidím francúzskeho veľvyslanca aj veľvyslanca Európskej komisie, dovoľte mi pripomenúť prvého predsedu voľakedajšej vysokej autority alebo vysokého úradu, ktorá bola predchodkyňou Európskej komisie, ktorým bol Jean Monnet. Keď sa ho pýtali, či je optimistom vzhľadom na budúcnosť prvého spoločenstva, odpovedal: "Nie som optimista, nie som ani pesimista, som však odhodlaný." Odhodlané, vnútorne súdržné Slovensko v spoločenstve slobodných európskych štátov a občanov bude najlepšou zárukou pozitívnej vlastnej i spoločnej európskej budúcnosti. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
P. Hrušovský, predseda NR SR: Ako ďalší do rozpravy je písomne prihlásený predseda poslaneckého klubu Ľudovej únie pán Vojtech Tkáč, nech sa páči, pán poslanec.
V. Tkáč, poslanec: Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, členovia vlády, vaše excelencie, hostia, dámy a páni. Dovoľte, aby som v mene skupiny poslancov z Ľudovej únie otvoril svoje vystúpenie prehlásením, že poslanecký klub bude v plnom rozsahu podporovať súhlas Národnej rady Slovenskej republiky so zmluvou o pristúpení k Európskej únii.
Chcel by som v úvode zdôrazniť skutočnosť, že integrácia štátov, spolku, ktorý má dnes názov Európska únia, nie je jediným integračným zoskupením v Európe. V súčasnosti prebieha veľmi dynamický proces integrácie v rámci ďalších inštitúcií. Osobitne by som chcel zdôrazniť azda najdynamickejší proces v Rade Európy. Pred niekoľkými týždňami sme súhlasili so vstupom ďalšej krajiny, 45. krajiny do Rady Európy, a to Srbsko-Čierna Hora. Spomínam si veľmi rád, ako prežívali jednotlivé delegácie - Arménska, Azerbajdžanu či Gruzínska - vstup do týchto inštitúcií, ako sa snažili v jednotlivých výboroch či frakciách presviedčať o tom, že spĺňajú kritériá parlamentnej demokracie, že spĺňajú všetky predpoklady pre to, aby mohli do týchto európskych zoskupení vojsť.
Možno rýchle vzlietnem k inej oblasti, ale ona s tým veľmi úzko súvisí. V súčasnosti napríklad prebiehajú medzi geológmi, geografmi, kartografmi úžasné diskusie, čo je Európa a ktoré územia dnes patria pod toto krásne zoskupenie, pod tento nádherný kontinent. Dokonca už ani Mont Blanc nie je vraj tým, čo je, a sa hodnotí ako najvyšší vrch Európy nejaký úplne iný vrch. Štatistické ročenky Rady Európy v súvislosti napríklad s populáciou za rok 2002 sú rozdielne takmer o sto miliónov občanov, obyvateľov Európy, s Organizáciou Spojených národov. Čo tým chcem zdôrazniť? Chcem tým povedať, že Európa dnes je úžasný konglomerát, v ktorom práve otázka ľudských práv, politických, občianskych práv, postavenia národov, postavenia jednotlivých štátov, je mimoriadne diskutovaný problém. Európa dnes je Európou a treba súhlasiť s tými, ktorí hovoria, že vstupom do Európskej únie nevstupujeme do Európy, v Európe sme, vstupujeme do Európskej únie, teda do inštitúcie, ktorá si v súčasnosti hľadá svoju tvár. Chcem povedať aj to, že po vstupe a možno už aj na jeseň tohto roku, teda ešte pred vstupom sa v podstate dostávame do určitej etapy finalizácie európskej integrácie. A aké bude to finále európskej integrácie, to je otázka, na ktorú náš parlament dáva primálo odpovedí. Aj súčasná diskusia, dnešná diskusia je nedôstojná téme. Ak to zaujíma akurát tých, čo sedia, alebo pracujú pri rečníckom pulte, tak to je asi málo a zaujíma to azda hostí na balkóne. Chcem poprosiť, pán predseda, aby ste požiadali kolegov, nech si vybavujú stranícke záležitosti mimo sály.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Poprosím, páni poslanci, o pokoj v rokovacej sále.
V. Tkáč, poslanec: Ďakujem pekne. Finalizácia európskej integrácie je dnes zásadne viazaná mimoriadnou alternatívou, a to je otázka európskeho federalizmu a otázky alebo systému nadštátnej spolupráce. Čo je dôležitejšie a čo je metóda pre riadenie a riešenie európskych problémov? Je to federálne spoločenstvo, alebo federálne spojené štáty európske? Alebo Európa spojených štátov, národných štátov, rozumej s malým s, alebo majú to byť spojené štáty európske, rozumej s veľkým S? Nejde tu len o hru o písmená, ani o hru o sémantiku, ale sú to zásadné otázky. Treba tiež uviesť, že aj v súčasnosti Európska únia nemá paralelu v medzinárodnom práve, je zoskupením, ktoré je doslova niečím medzi medzinárodným právom a národným právom, je to entita medzi medzinárodnou organizáciou a medzi európskym štátom. V tejto súvislosti naozaj je ten termín supranacionalita ako nadštátnosť mimoriadne závažná a dôležitá. Vstupom do Európskej únie si myslím, že by sme mali zvážiť a prehodnotiť postavenie Národnej rady Slovenskej republiky v týchto procesoch. Nehovorím o týchto otázkach prvýkrát, pripomínam to len z toho dôvodu, že je pripravený návrh ústavného zákona a že bude treba jasne stanoviť priestor pre všetkých tých, ktorí budú z titulu štátnych tajomníkov, ministrov, podpredsedov vlády či predsedu vlády vyjednávať a rokovať v orgánoch Európskej komisie v Európskej únii. Myslím si, že tento mechanizmus, jeho priestoru pre vyjednávanie zo strany parlamentu tu na Slovensku chýba. Myslím tým tie Grand Committees, ktoré sú v severských štátoch či v Nemecku, ktoré zasadajú toľkokrát, koľko je týždňov v roku, s tým, že vždy tam príde minister či štátny tajomník, ktorý na budúci týždeň rokuje v Luxemburgu, v Štrasburgu či v Bruseli a diskutuje s poslancami o otázkach, ktoré sú predmetom rokovania o niekoľko dní. Ten mechanizmus naštudovaný máme, len ho treba skutočne preniesť tak, aby aj Národná rada plnila svoju úlohu kontrolného orgánu v exekutíve, ale aj všetci tí, ktorí reprezentujú exekutívu, teda reprezentujú Slovensko v zahraničí, mali jasne vymedzené postavenie a aj svoju vlastnú zodpovednosť.
V tomto zmysle by som chcel aj skončiť svoje vystúpenie, že na Slovensku je diskusia o Európskej únii, o integrácii a na tej odbornej aj, povedal by som, ľudskej rovine, tých diskusií je veľmi málo. Dnes málokto aj v médiách vám povie, aká je zodpovednosť či postavenie európskeho poslanca. Diskutuje sa o diétach, diskutuje sa o tom, kto aké má letenky, a o náplni práce, o zodpovednosti, o možnosti robiť európsku politiku sa toho dozvieme skutočne pramálo. Dokonca sa zosmiešňujú ľudia, ktorí dnes pracujú v európskych inštitúciách, plnia tam úlohy a robia skutočne už dnes európsku politiku. Aj toto je istá malosť a niekedy sa to volalo malomeštiactvo, ktoré v súčasnosti v tejto integračnej etape evidujeme. Nehovorím to z toho dôvodu, že si myslím, že to je vážny problém, ale vážnejší problém je ten, že sa diskutuje priveľmi málo, a to aj na pôde Národnej rady. Chcem pripomenúť príklad, že keď skončil Kodanský samit, tak jednotlivé parlamenty, aj prístupových krajín, sa stretli a diskutovali s členmi vlády, alebo s tými, ktorí vyjednávali o jednotlivých pozíciách dlhé hodiny aj napriek tomu, že sa blížili vianočné sviatky. My sme mali koniec rokovania a všetci sme sa rozišli bez toho, aby sme tieto záležitosti mali rozdiskutované. Budú vážne témy, ktorými sa Európa bude zaoberať, bude to otázka európskeho konštitucionalizmu, kreovania novej inštitucionálnej siete v rámci Európskej únie a tam treba, aby v Národnej rade bola iná klíma, než je klíma v súčasnosti.
Chcem vysloviť tiež poďakovanie všetkým, ktorí sa podieľali pri tvorbe tejto prístupovej zmluvy, klobúk dole, bola to poctivá štátnická, politická aj ľudská práca a chcem vysloviť presvedčenie, že tie naznačené záležitosti týkajúce sa budúcej Európy, finalizácie, teda tej európskej integrácie, bude vedieť náš parlament spolu s tými zodpovednými, ktorí v čase a priestore budú pôsobiť, bude vedieť naplniť. Nie otázka fondov, nie otázka zdrojov, nie otázka peňazí či využitia pobytu v Európskej únii je pre mňa kľúčové slovo. Tým kľúčovým slovom aj pri dnešnom hlasovaní je zodpovednosť. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: V rozprave ďalej vystúpi za poslanecký klub Komunistickej strany Slovenska pán poslanec Fajnor, po ňom za poslanecký klub strany Smer pán Fico.
K. Fajnor, poslanec: Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, členovia vlády, vážené kolegyne, kolegovia, ctení hostia. Komunistická strana podporila tak referendum o vstupe Slovenska do Európskej únie, ako aj samotný vstup v presvedčení, že o závažných celospoločenských otázkach by sa malo rozhodovať v plebiscite. Za vstup do Európskej únie sme odporučili hlasovať svojim členom a stúpencom. Nie z nadšenia pre Európsku úniu, ani preto, aby sme v členstve v EÚ videli všeliek na sociálne a iné neduhy, v ktorých sa topí súčasné Slovensko. A už vôbec nie preto, že by sme boli spokojní s priebehom a výsledkami okolo prístupového procesu do Európskej únie. Komunistická strana Slovenska je za vstup Slovenskej republiky do Európskej únie hlavne preto, lebo je proti izolácii Slovenska, ktorá by nám mohla zo všetkého najviac ublížiť, a v nádeji, že sa postupne zmenia pomery v samotnej Európskej únii. Ukazuje sa, že predmetný problém je oveľa hlbší a závažnejší, ako by sa mohlo na prvý pohľad javiť. Transformačné krajiny strednej a východnej Európy čelia teraz regulácii a odovzdávaniu zvrchovanosti. Sú tu aj najčastejšie obavy našich občanov. Keď transformačné krajiny prehadzovali "výhybky", dominantným krédom bola deregulácia, liberalizácia a privatizácia. Teraz sa presadzuje tvrdá regulácia a odovzdávanie zvrchovanosti do rúk medzinárodných organizácií a inštitúcií. Pre nás je dôležitá kardinálna otázka: Spolu s našimi voličmi a mnohými ďalšími občanmi sa pýtame, či rozširovanie Európskej únie prinesie so sebou zvýšenie blahobytu občanov. Či sa bude prehlbovať sloboda, sociálne istoty, či sa zdokonalí fungovanie našej ekonomiky a posilní postavenie v Európe. Zatiaľ čo sa o týchto závažných otázkach skutočne vážne vôbec nehovorilo, značná časť občanov, čo sa na referende zúčastnili a hlasovali za vstup, urobili tak preto, lebo sa stotožnili s predpokladom, že naše členstvo v Európskej únii nás nielen oprávni, ale nám skutočne aj umožní, aby sme sa aktívne zúčastňovali na zmenách v Európskej únii a na dosahovaní cieľov, ktoré od svojho členstva, samozrejme, očakávame. Komunistická strana Slovenska za mimoriadne dôležitý pilier ďalšieho rozvoja a upevňovania Európskej únie považuje princíp solidarity. S poľutovaním musíme konštatovať, že sa naň cieľavedome zabúda, respektíve, že je často potlačovaný egoistickými záujmami. Bez jeho dominantnej prítomnosti v myslení, v konaní a v správaní sa predstaviteľov tak doterajších ako aj nových členov, by sotva budúcnosť Európskej únie bola taká ako si ju všetci želáme. V tomto kontexte vidíme aj nesmierne dôležitý význam a perspektívu činnosti predstaviteľov ľavicových strán a Hnutia zelených vo všetkých orgánoch Európskej únie. Ak chce Európa byť pre Spojené štáty rovnocenným partnerom, musí sa zjednotiť, a to aj v oblasti spoločnej zahraničnej politiky, v prístupe k Charte Organizácie Spojených národov a rešpektovaniu medzinárodného práva. Komunistická strana Slovenska nespochybňuje potrebu bojovať proti terorizmu. Sme však toho názoru, že vojenská sila nie je a nikdy nebude liekom na vyliečenie súčasného chorého sveta a vybudovanie lepšieho. Tou silou nie je a nikdy nebude ani spoločensko-ekonomický systém založený na krajnom egoizme, na vykorisťovaní miliónov ľudí, na ovládaní sveta a drancovaní prírodného bohatstva a ľudských zdrojov, založený na preventívnom zabíjaní nevinných ľudí, na podpaľovaní stále nových nebezpečných vojnových požiarov, ktoré menia sveta na novú otrokársku spoločnosť. Nechceme svet, ktorému bude vládnuť zlatá miliarda vyvolených, a všetci ostatní budú modernými otrokmi. Pokiaľ ide o otázku obetí, respektíve toho, koľko nás bude stáť členstvo v Európskej únii, je to pre nás otázka podstatná. Bude to závisieť od Európskej únie, situácie v nej, od samotných členov, ale vo veľkej miere aj od nás, od našej pripravenosti a koncepčnosti. A to je zatiaľ najväčší problém. Žiaľ, vláda ani v tomto momente si neuvedomuje jeho možné katastrofálne dôsledky. Zjednotenie západnej, strednej, južnej a čiastočne východnej Európy do Európskej únie bude mať ďalekosiahle dôsledky na hospodársky, sociálny, politický vývoj a na medzinárodné vzťahy. Rovnako ovplyvní činnosť jednotlivých orgánov národných štátov, činnosť politických strán a hnutí, v tom čísle aj postavenie a činnosť našej Národnej rady.
Vážené kolegyne, kolegovia, chápeme, že rozširovanie Európskej únie je objektívny proces. Jeho zmyslom je vznik novej civilizačnej štruktúry v Európe. Novej v zmysle jej obohatenia o nové členské štáty, ale aj o dimenzie, ktoré vzniknú vďaka novému celku. Zjednocovanie súčastí do celku by v žiadnom prípade nemalo viesť k ich oslabovaniu a už vôbec nie k zániku, ale naopak, k obsahovému obohateniu Európskej únie, vzniku nových možností, nového priestoru pre plnšiu sebarealizáciu všetkých členských štátov. Európsky integračný proces prebieha v konkrétnych historických podmienkach. Tie mu vtláčajú svoj charakter a tvár, formujú ho na svoj obraz. Lepšie povedané, ho deformujú. Máme veľké obavy, že v dôsledku toho koncepcia a prax európskej integrácie je nedeliteľnou súčasťou taktiky a stratégie súčasnej západnej civilizácie pre 21. storočie. Hlavnými piliermi tejto taktiky a stratégie je vytvorenie novej štruktúry medzinárodnej deľby práce pre 21. storočie, dominancia finančného kapitálu, hegemónia jednej civilizácie, nadnárodné korporácie ako hlavná forma priemyselných a finančných vzťahov, vytváranie integračných, hospodárskych a vojenských zoskupení. Inými slovami, integrácia v rámci Európskej únie svojím obsahom je súčasťou globalizácie a globálny kapitál, ktorého hlavným cieľom je zvyšovanie ziskov bez ohľadu na záujmy národov a životné prostredie, sa usiluje o oslabovanie a postupnú likvidáciu národnej a sociálnej solidarity. Pri všeobecnom kultúrnom úpadku ekonomický démonizmus a globálny geopolitický mesianizmus hádžu rukavicu všetkým ostatným duchovným, kultúrnym a národným tradíciám ľudstva. Slepota všemocnej ruky trhu sa povyšuje na tabu a na všemocný prostriedok proti všetkým spoločenským neduhom. Diktatúra trhu hrozí ekologickou, sociálnou a ekonomickou katastrofou a predstavuje nový typ totality. Väčšina výdobytkov liberálnej spoločnosti a demokracie existuje v ústavách jednotlivých štátoch iba deklaratívne, ako zdrap papiera popísaného šľachetnými myšlienkami, ktoré sa v každodennej politickej praxi nerešpektujú, alebo sa nedajú realizovať. Alternatívne názory sa potláčajú mocou, zbyrokratizovanou do takej miery, o akej sa v socializme nikomu nesnívalo ani v najhoršom sne. Európska únia so svojimi nehybnými, ťažkopádnymi komisariátmi, je toho dôkazom. Členstvo v Európskej únii preto môže znamenať prechod do ďalšieho, tvrdšieho "dirigizmu". Vidíme to ako celkom reálne nebezpečenstvo. U veľkej časti obyvateľov Slovenska sa upevňuje presvedčenie, že sa dnes na úkor krajín strednej a východnej Európy riešia najpálčivejšie ekonomické, kultúrno-sociálne, ekologické a bezpečnostné problémy Európy. Na to, aby naša verejnosť vnímala to, čo sa deje v pozmenenom a želateľnom svetle, sa vynakladá nemálo úsilia, energie a finančných prostriedkov.
Doterajšia integračná prax v mnohom evokuje americký kultúrny a mediálny imperializmus spojený s aktuálnymi a perspektívnymi obchodnými a strategickými záujmami nadnárodných spoločností. Veľa ľudí u nás si kladie otázku, ako Európska únia zvládne vlastnú politiku dvoch tvárí. Európska únia akoby si neuvedomovala, že takáto politika nerovnakých metrov a požiadaviek, ktoré jednostranne kladie na kandidátske štáty, vzbudzuje u ich obyvateľstva viac nedôvery, ako si to uvedomujú v Bruseli, respektíve komisári Európskej únie. Všetko, o čom hovorím, môže generovať obozretný dištanc, ale aj možnú nevraživosť zo strany obyvateľov Slovenska k Európskej únii. Viac pochopenia by tu zaiste v záujme veci bolo namieste. Treba si položiť aj otázku, čím sa vlastne odlišuje demokratické usporiadanie spoločnosti od totalitného, ak sa napríklad členské a kandidátske krajiny Európskej únie vrátane Slovenska podieľali na vojnovej agresii proti suverénnemu Iraku napriek tomu, že 80 % ich obyvateľov s tým nesúhlasilo. Projekt a proces integrácie, ktorá by mala byť založená na myšlienke vzájomného obohacovania všetkých zúčastnených etník, sa nám tak pred očami už v zárodku mení na vulgárne presadzovanie univerzálnych ašpirácií jedného superimperiálneho centra.
Ako vidieť, integračný vývoj v Európe kladie nemálo otázok, ktoré zostávajú za nepriehľadnou oponou mocenských centier a to napriek tomu, že sa formálne hovorí o dôslednom presadzovaní princípov transparentnej politiky. Okrem už uvedených otázok a problémov si ľudia najčastejšie kladú otázky: Zmení politika zemepis? Nakreslí novú mapu kontinentu? Ktoré krajiny na nej zostanú a prečo? Ktoré štáty z Európy zmiznú a kam? Bude zjednotená Európa konkurentom, alebo kolóniou Spojených štátov? Bude nemecká, francúzska, anglická? Alebo sa uskutoční sen o vzájomnom obohacovaní sa rovnoprávnych členských štátov. Akú pozíciu majú v západných víziách kontinentálneho zjednotenia duchovné pramene slovanských krajín. K frekventovaným témam i naliehavým výzvam dnešného sveta patrí potreba nielen politickej, ale aj medzinárodnej a kultúrnej plurality. Sme stále nástojčivejšie konfrontovaní konfliktom unipolárnej koncepcie a multipolárnej vízie sveta. V uvedenom kontexte silnie otázka, aké bude postavenie a úloha Európy vo svete. Čo bude treba urobiť, aby Európska únia bola vnútorne konzistentná a zároveň kompatibilná s globálnymi tendenciami.
Proces európskej integrácie je realita, to však neznamená, že nemôžu vzniknúť jeho varianty. My v to pevne veríme. Štruktúra Európskej únie sa isto bude optimalizovať a proces integrácie modifikovať. K ukončeniu nepriateľstva v studenej vojne prispelo akceptovanie priority všeľudských hodnôt a vízia Európy Charlesa de Gaula - od Atlantiku po Ural. Medzi časom akoby táto architektúra zapadla prachom zabudnutia. Všetky vzletné predsavzatia a humanistické deklarácie treba vnímať na základe reálnych historických a sociálnych skúseností. A celý vývoj na konci 20. a na začiatku 21. storočia je učebnicovou ukážkou politickej kultúry a štátnickej morálky, o ktorých si v žiadnom prípade nemožno robiť naivné ilúzie. Bolo by naozaj nezodpovedné prehliadnuť, že pod rúškom integračnej rétoriky prednášanej s posvätnou dôstojnosťou sa neraz pracuje na protichodných zámeroch, o ktorých ušľachtilosti hovoriť by bolo iste nedôstojné. Vstupujúc do tretieho tisícročia s ideálmi jednoty sveta a Európy potrebujeme jasnú predstavu o vzťahoch medzi národmi. Na akom základe môže byť vytvorená európska jednota, na čom spočívajú univerzálne ciele a škála hodnôt osobnostného a všeľudského bytia. Musíme identifikovať, čo spájalo a spája európske národy do jednej civilizácie. Rozdielne politické skúsenosti 20. storočia nás skôr separujú, ako zjednocujú.
To isté platí o prírodných podmienkach, o úrovni rozvoja výrobných síl a o životnej úrovni. Možno najviac by nás mohla spojiť úcta k rozdielom, ktoré vznikli v doterajšom evolučnom procese. Skutočnú jednotu Európy by sme nemali hľadať v nových deliacich čiarach. Nenájdeme ju ani v diktáte ideologických štandardov Rady Európy. To by tiež nebolo nič nové. Skutočná jednota, ktorá by priniesla napredovanie a samostatnosť v Európe, môže vzniknúť len priznaním a rešpektovaním rovnocennosti našich skúseností. Budúcnosť Európy je v konštruktívnom zjednotení historického dedičstva a tvorivosti všetkých etnických a kultúrnych snažení. Preto obsahovo výzva k zjednoteniu by mala byť skôr pozvánkou ako nátlakom. Pre súčasný svet, usporiadanie vecí aj naďalej znamená vyriešenie problému spravodlivého uspokojovania potrieb respektíve spravodlivého rozdeľovania bohatstva medzi rozličnými spoločenstvami, krajinami, národmi, triedami a ľuďmi. V tejto revolučnej zmene stojí v ceste nedostatok poznania, ale aj najrôznejšie egoizmy, za ktorými sú obrovské spoločenské sily. Paradox vedecko-technického pokroku spočíva v tom, že zatiaľ všetko, čím si človek znásobuje svoje sily, ho v konečnom dôsledku zotročuje. Všeobecne sa vie, že rozširovanie Európskej únie vyvoláva aj veľké riziká. Je najvyšší čas, aby aj Európa definovala a zaujala to miesto za stolom svetovej politiky, ktoré jej oprávnene patrí. Európski politici sa zaviazali na samite v Lisabone urobiť z Európy najdynamickejší konkurencieschopný región na svete do roku 2010. Zdá sa, že sen zjednotenej Európy stráca svoje čaro a stále viac naplňuje Európanov pocit odcudzenosti. Lídri strácajú víziu, čím by zjednotená Európa mohla a hlavne mala byť. Čo by mala ponúknuť a dať občanovi. Neuspeli dať jasný signál, akým smerom by sa mala vydať Európa do budúcnosti. Mnohí naši občania si nemôžu urobiť jasnú predstavu, čím všetkým zjednotená Európa chce a hlavne prispeje k zdokonaleniu ich života. Uvedené skutočnosti a ďalšie okolnosti nám bránia hlasovať za predložený návrh prístupovej zmluvy. To však neznamená, že Komunistická strana Slovenska tým dáva na vedomie svoj odmietavý postoj k výsledku referenda, k vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Opak je pravda. Aj naším pričinením referendum bolo úspešné. Nedištancujeme sa tým ani od ďalšieho spoločného úsilia, zameraného na úspešné a želateľné rozšírenie EÚ. Pred týždňom, bolo to 23., 24. júna, sa konala v Bratislave veľmi užitočná konferencia pod názvom Za úspešné rozšírenie. Usporiadala ju parlamentná skupina Európskeho parlamentu, Európska zjednotená ľavica a Severská ľavica zelených v spolupráci s Komunistickou stranou Slovenska. Odznelo na nej veľa podnetných myšlienok a pozoruhodných návrhov v prospech úspešného zavŕšenia procesu terajšej etapy rozširovania Európskej únie. Je len na škodu veci, že ju ignorovali nielen vládne a parlamentné štruktúry, ale aj slovenské, takzvané nezávislé masmédiá. Dokonca aj Slovenská televízia. Je len ťažko povedať, či to bolo z jej vlastného rozhodnutia. Aj pri tejto príležitosti považujeme za nevyhnutné zdôrazniť, že demokracia nemá nič spoločné s bezduchou hlasovacou mašinériou, ktorá bezostyšne presadzuje skupinové, stranícke záujmy a ignoruje záujmy občianskej väčšiny. Chceme, aby bolo jasné, že budeme podporovať v Národnej rade len také návrhy zákonov a medzinárodných zmlúv, ktoré budú zohľadňovať záujmy všetkých skupín občanov. V každom prípade väčšiny občanov Slovenskej republiky. Sme pripravení k takej spolupráci tu, ako aj na pôde Európskej únie. Zatiaľ musíme konštatovať, že Slovenská republika nie je pripravená na vstup do Európskej únie. Vláda Slovenskej republiky v uplynulom období nedokázala vytvoriť také podmienky, ktoré by v prístupových kapitolách odstránili diskrimináciu Slovenska vo vzťahu k členským štátom Európskej únie. Je nad ľudské možnosti v krátkom čase preštudovať obsah uzavretých kapitol na rokovaniach SR s Európskou úniou, preto nepripravenosť Slovenska pre vstup do Európskej únie a nevýhodné podmienky dohodnuté vládou Slovenskej republiky budem dokumentovať iba na niektorých príkladoch. V kapitole Slobodný pohyb osôb Slovenská republika bude občanom Európskej únie garantovať práva bez akejkoľvek diskriminácie, vrátane práva požiadať o prácu, bývať na území Slovenskej republiky, a to aj takým, ktorí prestali byť zamestnanými. Pre občanov Slovenskej republiky však bola prijatá spoločná pozícia Európskej únie na 7-ročné prechodné obdobie a to v štruktúre, ktorú veľmi dobre poznáte, dva plus tri plus dva roky. V kapitole Slobodné postavenie služieb Slovenská republika "vynegociovala" trojročné prechodné obdobie, v ktorom napríklad členské štáty môžu zabrániť pobočke investičnej firmy zo Slovenska podnikať na ich území. Slovenské poľnohospodárstvo dostane iba 25 % dotácií v porovnaní s inými členskými štátmi. V dopravnej politike štáty Európskej únie odsúhlasili prechodné obdobie na kabotáž v nákladnej medzinárodnej doprave na 5 rokov, počas ktorého by boli podniky registrované na Slovensku vyňaté z pôsobenia z nadnárodných dopravných služieb. Pritom hociktorý členský štát môže uplatniť ochrannú klauzulu v prípade narušenia domáceho trhu. Pre Slovensko je nevýhodné aj odstránenie atómovej elektrárne Jaslovské Bohunice. Iba taký ekonómovia ako zostavovatelia štátneho rozpočtu na rok 2003 pod vedením Ivana Mikloša môžu tvrdiť opak.
Slovenku sa črtá perspektíva, že bude dovážať drahú elektrickú energiu, veď nakoniec o to terajším štátom Európskej únie aj ide. Diskriminačné podmienky pre Slovenskú republiku vyjednala vláda Slovenskej republiky aj v ďalších uzavretých kapitolách. Nie je priestor na ich komplexnú charakteristiku. S určitosťou však možno konštatovať, že súčasný stav ekonomiky Slovenska, nízka úroveň priemyslu a poľnohospodárstva, vysoká miera nezamestnanosti, sociálne problémy obyvateľstva, nízke mzdy, dôchodky a podpory v nezamestnanosti v porovnaní s členskými štátmi Európskej únie jednoznačne dokumentujú, že Slovensko nie je pripravené na vstup do Európskej únie. Samotný obsah prístupovej zmluvy je rovnako nevýhodný pre Slovenskú republiku.
Vážené kolegyne, kolegovia, z uvedených dôvodov Klub poslancov Národnej rady Slovenskej republiky za Komunistickú stranu Slovenska nemôže hlasovať za vládny návrh na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky so zmluvou o pristúpení k Európskej únii. Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)