V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou ako ďalší vystúpi pán poslanec Kolesár.

E. Kolesár, poslanec: Vážená Národná rada, v nadväznosti na to, čo povedal pán poslanec Lintner, by som chcel povedať v prvom rade kolegom poslancom a poslankyniam vládnej koalície, že ak nepočúvate to, čo hovoria zástupcovia opozície, tak dúfam, že ste veľmi dobre počúvali jedného z vás, zástupcu vládnej koalície. A myslím si, že prejav pána Lintnera v demokratickej spoločnosti a možno raz aj v tomto parlamente bude úplne postačovať ako dôvodová správa k návrhu na odvolanie predsedu vlády. Ďakujem. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ako posledný s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Madej.

R. Madej, poslanec: Pán poslanec Lintner, nič si z toho nerobte, myslím, že v ústave je napísané, že parlament vykonáva kontrolnú činnosť voči vláde a platí to podľa môjho názoru aj tak opozičnému, ako aj koaličnému poslancovi. Preto vám ďakujem za moju podporu a možno ďakujem aj ostatným poslancom zo strany ANO, že nestrkali hlavu do piesku.

Reagoval by som na ten váš prejav v úvode, keď ste hovorili - áno, možno som bol a išiel do politiky trochu naivný, ale musím povedať, že po minulom štvrtku všetka moja naivita odpadla. Ja by som od muža hodného svojho slova očakával, že sa konštruktívne vyjadrí odpoveďou tak, ako by človek čakal, že povie, že nemám nič spoločného a žiadny obchod s pánom Badžgoňom, a pán Palacka je bezúhonný a neskorumpovaný človek. Nestalo sa však tak. A apropo, pán premiér, som veľmi rád, že ste už prišli, ale musím povedať, že dosť neskoro, lebo bol to veľmi poučný a podnetný prejav, ktorý pán Lintner povedal, a možno by ste si z neho zobrali niečo za svoje. Ale, žiaľ, prišli ste už neskoro. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické poznámky vystúpi pán poslanec Lintner.

Ľ. Lintner, poslanec: Ďakujem vám, kolegovia, ktorí ste ocenili, aj keď, samozrejme, by som možno o voľačo vyššie si to cenil, keby z koalície niekto v tom zmysle, ako ste vy z opozície vystúpili. Ja som svoje slová dával úprimne. (Potlesk.) Pani poslankyňa Sabolová, môžem vám povedať, že som urobil všetko. Všetko. Ja som sa ako novinár dostal do pozície, že už som nevidel, ako ďalej, preto som sa rozhodol pri tej ponuke ísť do politiky. A to, že používam novinársky slovník, no tak 30 rokov sa pohybujem v tomto priestore, takže iste, to som si uvedomil aj pri nedeľňajšej debate s pani Martinákovou, že mi vyčítala, že teraz už nie sme novinári, teraz sme už v reálnej politike. To znamená, keď sme v reálnej politike, to už máme strkať hlavu do piesku, to už nemáme poukazovať na veci a tak ďalej? A čo sa týka koaličnej rady, ja som bol, na koaličnej rade som hovoril o týchto veciach. Ja som hovoril, hovoril. Ďakujem pekne.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Teraz o slovo požiadal podpredseda vlády pán Mikloš. Nech sa páči, pán podpredseda, máte slovo.

I. Mikloš, podpredseda vlády a minister financií SR: Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda. Vážený pán predseda vlády, vážené panie poslankyne, vážení poslanci, vážení kolegovia, chcem reagovať na vystúpenie pána poslanca Lintnera. Čo sa týka hodnotenia tohto vystúpenia, plne sa stotožňujem s tým, čo povedala pani poslankyňa Sabolová. Myslím, že k tomu niet veľmi čo dodať, ale chcem reagovať na dve veci a na dve mená, ktoré pán poslanec Lintner spomínal a na základe ktorých, spomínal teda aj ich obsadenie inštitúcií, ktoré patria do mojej kompetencie a právomoci.

Najskôr k Ústrednému daňovému riaditeľstvu a k nominácii pani Machovej, bývalej ministerky privatizácie na tento post. Nepočul som ani v jeho vystúpení, ale ani doteraz v jeho reakciách, ani v reakciách iných predstaviteľov iných strán žiaden konkrétny dôvod, žiaden konkrétny prešľap, prípade žiadne konkrétne porušenie akýchkoľvek zákonov zo strany pani Machovej, ktoré by malo byť dôvodom na to, aby nemohla byť nominovaná a vykonávať funkciu riaditeľky Ústredného daňového riaditeľstva. Nestalo sa tak ani dnes, okrem všeobecného obvinenia, pričom by som ja mohol, samozrejme, hovoriť o tom, aké boli tlaky, z ktorých strán, o to, aby tam vymenovaná nebola, bol vymenovaný niekto iný a mohol by som hľadať súvislosti aj s medializovanými obvineniami alebo podozreniami z rôznych trestných činov, ale nebudem to robiť. Som presvedčený, a s vedomím toho, že nesiem plnú zodpovednosť za túto nomináciu, som túto nomináciu urobil, stojím si za ňou a som presvedčený o tom, že som do tejto funkcie v súlade s mojimi zákonnými právomocami vymenoval človeka na správnom mieste.

Ku generálnemu riaditeľovi colného riaditeľstva pánovi Jasenovcovi. Pán poslanec Lintner tu vymenoval dlhý rad deliktov, ktoré, ak by boli pravdivé, tak pán Jasenovec niežeby nemal byť generálnym riaditeľom, ale mal by byť zrejme trestne stíhaný. Ja som sa, neviem teraz povedať spamäti, či so všetkými týmito obvineniami, ale určite s väčšou časťou z nich oboznámil v písomnej forme, dal som ich prešetriť, osobne ja aj moji kolegovia sme preštudovali protokoly z kontrol a venoval som tomu veľa času, aby som sa rozhodol správne, či pána Jasenovca ponechám vo funkcii generálneho riaditeľa, alebo nie. Práve na základe preskúmania všetkých týchto údajných káuz, alebo aj káuz, ktoré, nevylučujem, že mnohé z nich neexistovali, ale dôležité je preskúmať, či, v akej miere, kto za ne nesie zodpovednosť. Práve teda z týchto kontrol som vyvodil ten záver, ktorý som vyvodil a ktorý nakoniec pán Lintner tu citoval. Takže, áno, chcem zdôrazniť a zopakovať, mnohé z týchto káuz, ak vznikali, respektíve boli prezentované veľmi jednostranným spôsobom prostredníctvom médií, dospel som k záveru, že aj v záujme osôb, z ktorých niektoré tu boli aj spomínané, ktoré sú dnes trestne stíhané, ktoré v minulosti pôsobili v colnej správe na Slovensku.

Pán Jasenovec bol vymenovaný do funkcie generálneho riaditeľa konkurzom pred štyrmi rokmi, za ministrovania bývalej ministerky pani Schmögnerovej. V živote som ho predtým nestretol, s jeho prácou som sa teraz oboznámil, som presvedčený, že je to tak, že v colnej správe za štyri roky došlo k pokroku, aj keď, samozrejme, aj v tejto oblasti sú problémy a sú rezervy, ale dospel som k záveru, že všetky medializované a spomínané kauzy boli také, že nezakladajú dôvod na personálnu zmenu na tomto poste.

Zároveň som zdôraznil na tom istom stretnutí, z ktorého pán Lintner citoval to moje vystúpenie, že ak dospejem k prvému záveru o tom, že pán Jasenovec pochybil a urobil niekde chybu a nesie za to zodpovednosť, nebudem váhať ani minútu. Povedal som to aj jemu, povedal som to aj zhromaždeným colníkom na medzinárodnom dni colníkov, kde som ten prejav povedal.

Chcel by som nakoniec povedať asi toľko, viete, je najľahšie očierniť, najľahšie je bezdôvodne, nevyargumentovane obviniť, nahádzať špinu, to je veľmi ľahké. Chcem zdôrazniť, že som presvedčený, že takéto spôsoby nepomáhajú boju proti korupcii, naopak, takéto spôsoby vyjavovania káuz, obviňovania, nevyargumentovaného, neodôvodneného obviňovania, vyvolávajú atmosféru absolútnej nedôvery, vyvolávajú atmosféru neprehľadnosti, vyvolávajú atmosféru takú, v ktorej sa nikdy nebude dariť skutočnému boju proti korupcii. Takže rozlíšme, či záujmom a zámerom, s ktorým ideme do týchto diskusií, je naozaj pomôcť v probléme, ktorý tu je, ktorý je problémom slovenskej spoločnosti a treba s ním bojovať, alebo či zámerom je chytať lacné politické body, pretože v konečnom dôsledku to veci určite, určite nepomáha.

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Lintner, Beňová, Mušková. Končím možnosť podávania prihlášok s faktickou poznámkou. Slovo má pán poslanec Lintner.

Ľ. Lintner, poslanec: Pán vicepremiér, dobre, je to tvrdenie proti tvrdeniu. Počkáme si na okolnosti, aj pokiaľ ide o jednu persónu, aj pokiaľ ide o druhú persónu. Viac nič k tomu, zatiaľ.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pani poslankyňa Beňová...

M. Beňová, poslankyňa: Ďakujem veľmi pekne. Pán minister, tu nikto nevyvoláva zámerne atmosféru nedôvery. Tá atmosféra nedôvery vládne v celej spoločnosti a vládne v tej spoločnosti hlavne z toho dôvodu, že s tými problémami, o ktorých hovoríme na tejto mimoriadnej schôdzi, sa dokopy nič neurobilo doteraz. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ako posledná s faktickou poznámkou, pani poslankyňa Mušková.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Pán podpredseda, ja by som sa chcela spýtať, či nie ste sám v protiklade k tomu, čo hovoríte, ak zastávate také dva dôležité posty, ako je podpredseda pre ekonomiku a minister financií. Ja osobne si myslím, že ministrom financií by mal byť človek, ktorý je kontrolovaný podpredsedom pre ekonomiku. Viem, že je to legislatívne v poriadku, ale po morálnej stránke, myslím si, že to nie je celkom v poriadku.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať ďalej v rozprave. V rozprave vystúpi pani poslankyňa Jandzíková a pripraví sa poslanec Kondrót. Nie je prítomná pani poslankyňa Jandzíková? Pán poslanec Kondrót? Ďalej sa... Pani poslankyňa Jandzíková stráca poradie, pripraví sa za poslancom Kondrótom pán poslanec Kozlík.

M. Kondrót, poslanec: Vážený pán predsedajúci, pán premiér, pán podpredseda vlády, ministri, vážení kolegovia, vážené kolegyne. Na úvod chcem premiérovi Dzurindovi položiť otázku, či vie, akým tempom musí rásť HDP, aby za štyri roky, to jest za jedno volebné obdobie došlo k dvojnásobnému reálnemu rastu platov. Poprosím ho o odpoveď na konci rozpravy alebo môjho vystúpenia.

Svoj príspevok začnem netradične, a to výrokmi časti súčasnej koalície o privatizácii z roku 1998. Z dielne KDH, pardon, z dielne SDK: "Náprava privatizácie, uskutočňovanej najmä po 1. januári 1995, bude spočívať hlavne v kontrole dodržiavania zákonnosti v procese privatizácie. SDK chce zriadiť verejný register privatizovaného majetku, v ktorom by bol zoznam privatizovaných podnikov s kúpnou cenou, menami nadobúdateľov majetku, ich spoločníkov či akcionárov." Podobný zoznam chcela vytvoriť aj SDĽ-ka. Pri ďalšom postupe privatizácie by sa podľa predstáv SDK mal vytvoriť register majetku, ktorý bude ponúknutý na privatizáciu, aby sa všetkým záujemcom dostali rovnaké informácie o tomto majetku. Využívať by sa mali najmä súťažné formy. SDK o privatizácii štátnych monopolov: "Siete chceme ponechať vo vlastníctve štátu a riadiť ich zákonom o prirodzených monopoloch." Aká bola skutočnosť? Práve SDK, respektíve SDKÚ sa angažovala a vo vláde presadila to, že všetky siete sú predané - telekomunikácie, Transpetrol, SPP, rozvodné závody. Pán István Harna z SMK tvrdil, že privatizácia na koaličný spôsob sa rovnala rozkrádaniu národného majetku úzkou politickou garnitúrou. Bol by som zvedavý, ako by to charakterizoval dnes. Dnes po necelých piatich rokoch možno konštatovať, že k žiadnej náprave privatizácie nedošlo a súčasná garnitúra rozkradla a ďalej rozkráda štátny majetok a rovnakým spôsobom a azda vo väčšom rozsahu znehodnotila aktíva štátu ako vláda Mečiarova. V orgánoch Fondu národného majetku sa na tom podieľajú nominanti všetkých koaličných strán. Akými pochybnými ľuďmi obsadzujú jednotlivé strany dôležité hospodárske posty, sa dá zistiť i z nasledujúcich hospodárskych prechmatov na úkor majetku štátu. Bude z nich zrejmé, že týmto ľuďom je konanie vo verejnom záujme cudzie a že tento štát je všetko, len nie právny. Ďalej bude zrejmé, že občan je viac ako celé desaťročie bezostyšne a beztrestne okrádaný skupinami konajúcimi proti verejnému záujmu. Táto krádež je taká rozsiahla, že vyráža dych. Zasahuje všetky stránky verejného života a po prepisoch odposluchov pána Badžgoňa je jasné, že ju organizujú priamo politické špičky. To znamená, že pán, to znamená občan, stratil kontrolu nad správcom svojho majetku, vládou, i preto, že parlament nekoná, a teda nevymení správcu, teda vládu, ktorá trvalo a cieľavedome znižuje hodnotu majetku štátu v takom rozsahu, že od roku 1989 sa občan veriteľ zmenil na občana dlžníka.

V období takzvanej spoločenskej transformácie v rokoch 1991 až 2002 občania tohto štátu prišli po zarátaní inflácie o 1 400 miliárd korún, čo je asi 280 000 korún na osobu. Nečudo, veď kradne sa všade, novinári o tom píšu, ale nič sa nedeje, iba ak to, že zlodeji majú čím ďalej tým väčšiu hrošiu kožu. V roku 1998 mali pritom plné ústa politickej kultúry, ale pri tom škandáli, ktorým je od začiatku sprevádzané vládnutie Mikuláša Dzurindu, by v civilizovanej krajine stačili nielen na demisiu desiatich vlád, ale jej členovia by sedeli niekde inde ako vo vláde. Horšie na tom je, že fakty, ktoré uvediem, sú z médií dlhodobo známe, ale mocenská chobotnica paralyzuje, ovláda a korumpuje i orgány činné v trestnom konaní. To neznamená nič iné, len že tento štát je v hlbokej kríze. Zmenu môže vyvolať len parlament a táto schôdza ukáže, či má na to dosť morálnej sily.

Hneď úvod prvej privatizácie bývalej Dzurindovej vlády, ktorý bol v réžii jeho priateľa, ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Gabriela Palacku, bol netransparentný. Privatizácia Slovenských telekomunikácií začala totiž nejasným formulovaním podmienok na výber poradcu. Neskorší víťaz si podmienky vysvetlil tak, že uviesť cenu za úspešnú transakciu vo svojej ponuke nie je podstatná náležitosť a túto ani neuviedol. Ostatní účastníci tendra boli toho názoru, že mal byť vyradený zo súťaže. Namiesto toho sa konalo druhé kolo. Vláda mala najprv v úmysle predať 34, najviac však 49 % akcií Slovenských telekomunikácií, nakoniec nabrala odvahu a predala 51 %. Tendre na operátora GSM 1800 boli urobené tak neprofesionálne, že boli oba zrušené, pričom tretí operátor mal priniesť do štátnej kasy asi 300 miliónov korún, konkurenciu dvom existujúcim operátorom a pokles cien. Podmienky tendra boli také neprijateľné, že do druhého tendra sa neprihlásil žiaden záujemca. Nakoniec Gabriel Palacka rozhodol, že lincenciu dostanú existujúci operátori, čím obmedzil konkurenčné prostredie a poškodil občanov, lebo tretí operátor v Čechách znamenal rapídny pokles cien hovorov. Dnes si prečítame v novinách, že zisk Orange, bývalého Globtelu, v minulom roku dosiahol čistý zisk 2 miliardy 217 miliónov korún, čo je trojnásobný nárast oproti roku 2001. V prípade Eurotelu je to takmer o 100 %, o 91 % viac oproti minulému roku. Navyše v médiách prebehli informácie o korupcii a tridsaťmiliónovom úplatku. Aké bolo potom pozadie pre stranu pri obchode storočia v prípade predaja SPP, ktorý sa predal o cca 60 miliárd korún pod cenu.

Nekompetentnosť na Palackovom ministerstve sa prejavila aj ťahanicami okolo prenájmu troch dopravných lietadiel. Minister Palacka pri prenájme lietadiel ignoroval i uznesenie vlády, lietadlá prenajal bez vyhlásenia súťaže a odmietal uviesť cenu prenájmu za štátom vlastnené lietadlá. Výhrady voči postupu Palackovho ministerstva mal i Protimonopolný úrad. Pod tlakom médií Gabriel Palacka, priateľ premiéra Dzurindu, podal demisiu, aby potom robil poradcu novému ministrovi Macejkovi. Nakoniec získal funkciu pokladníka SDKÚ a dnes to už vyzerá tak, že spravuje nemalé respektíve nekalé kontá vo švajčiarskej banke.

Keď sme pri ministerstve dopravy, generálnym riaditeľom sekcie cestnej dopravy je Ing. Hnatič, spolužiak Mikuláša Dzurindu a jeho nominant. Pán Hnatič bol spolumajiteľom firmy CDH - Cerula, Drozd, Hnatič, ktorá sprivatizovala NAD, Nákladnú automobilovú dopravu Humenné, ktorá je dnes vytunelovaná a od roku 1998 v konkurze. Je to vraj známa humenská kauza. Od tohto roku je pán Hnatič generálnym riaditeľom spomenutej sekcie, riadi privatizáciu SAD-iek, pán Cerula je riaditeľom SAD Humenné a pán Drozd bol do 10. 2. 2003 spolumajiteľom firmy SOR Slovakia Žilina, cez ktorú sa musia nakupovať autobusy, pokiaľ chce kupujúci dostať dotáciu z ministerstva, minimálne, v minulom roku to bolo asi 200 miliónov korún. Z tejto autorskej dielne vyšla aj dohoda so Spolkovou republikou Nemecko, ktorú sme podpísali z okolitých štátov ako jediní, na základe ktorej potrebujú naši malí autodopravcovia povolenie na prepravu do Nemecka. Tipnite si, kto vydáva tieto povolenia, ktoré po vstupe do EÚ zaniknú. Je to biznis na jeden rok.

Štefan Košovan, generálny riaditeľ a predseda predstavenstva, nominant SDĽ, sa z podielnika spoločnosti APIS a predsedu Dozornej rady Devín banky stal vrcholovým manažérom v Slovenských elektrárňach. Predstavenstvo Slovenských elektrární pod jeho kuratelou podľa médií prijímalo rozhodnutia a predkladalo dozornej rade, i keď nebolo uznášaniaschopné, respektíve o jeho zasadnutí neboli informovaní všetci jeho členovia. Štefan Košovan porušoval pri predkladaní materiálu do dozornej rady stanovy SE. Tieto skutočnosti nepovažoval minister Harach za až také závažné, aby boli dôvodom na Košovanovo odvolanie. Za jeho udržanie sa angažovali predseda parlamentu a predseda SDĽ Migaš. Spoločnosť APIS vyvážala energiu zo Slovenskej republiky dokonca aj po odvolaní Košovana. Spoločnosť APIS bola 20-percentným akcionárom v Devín banke. Tá deblokovala ruský dlh, spolu s SE, a tunelovala banku. To by znamenalo, že deblokácie bol biznis SDĽ, zodpovedá ministerka financií Schmögnerová, lebo prepojenie Devín banka a Slovenské elektrárne, APIS, Košovan, Migaš a SDĽ bolo očividné. Profesionalita nadovšetko. Na mimoriadnom valnom zhromaždení Harachovo ministerstvo postupovalo tak diletantsky, že pri odvolávaní Košovana z SDĽ odvolalo i Mariana Šípa, čím Slovenské elektrárne prestali byť spôsobilé prevádzkovať jadrové elektrárne. Harach sa zrejme v tom momente "vytešoval", že sa mu do SE podarilo presadiť svojich ľudí - Chomu a Fischera, riaditeľa verejnej správy mesta Košice. To je odbornosť až na poslednom mieste. Paradoxom je, že na skutočnosť, že predstavenstvo bez Šípa znamená nespôsobilosť SE prevádzkovať jadrové elektrárne, upozornil biznismena Haracha odvolaný Košovan. A tak Šípa na pokyn Haracha do predstavenstva naspäť kooptovali. 16. marca bol Košovan odvolaný a preto, že išlo o vplyv nad veľkým štátnym monopolom, bola z toho ako vždy pridelená koalícii vládna kríza. Kšefty v SE totiž začala kontrola v časti SDKÚ. Po krachu Devín banky sa ES zrazu rozhodli, že dokážu deblokovať aj sami. Prečo to nešlo aj predtým? Začo vlastne štát platil neserióznej banke 20-percentnú províziu?

Kauza vláčiky. Železnice Slovenskej republiky vypísali tender na kúpu 35 ľahkých vlakov. Tendra sa zúčastnili traja uchádzači - Siemens a konzorcium DMGTV. Na dodávku vlaku bola vybraná spoločnosť, ktorej ponuka bola o 822 miliónov drahšia. Podľa zistenia NKÚ, čo potvrdil jeho predseda Stahl, tender pre Železnice Slovenskej republiky je nevýhodný, a preto NKÚ odporúča jeho prehodnotenie, čo v skutočnosti neznamená nič iné ako jeho zrušenie. Korešpondencia s prezidentom a Kresánkom dokazuje, že Dzurinda o kšefte, alebo ako on tomu hovorí, o transparentnom tendri vedel a vedel i to, že Gabo, Gabriel Palacka, pokladník SDKÚ, berie vec alternatívne, lebo pozadie pre stranu je rovnaké. Minister vnútra Šimko vtedy skonštatoval, že si nevie predstaviť, čo iné ako odmenu pre stranu za tender by táto veta mala znamenať. Zdá sa, že rodina Dzurindovcov hranicu dvojnásobných príjmov z volebného programu SDK predsa len splnila. Posledné kšefty pred voľbami tomu nasvedčovali.

Predsedom výberovej komisie, ktorá takýto predražený projekt vybrala, bol totiž brat premiéra Miroslav Dzurinda, ktorý sa zrazu stal riaditeľom Železničnej divízie. Generálny riaditeľ Egyed sa koncom roku 99 sťažoval na predražovanie dodávok za ministrovania Rezeša, a katastrofálnu finančnú situáciu. Že by to za Dzurindu už nevadilo? Dnes sám Egyed čelí obvineniam, ktoré sa týkajú nakladania s majetkom železníc. Ako to, že dočasný minister dopravy pán Mikloš nič nezistil? Dokladom toho, že politické strany si po tom, čo si rozdelili hospodárske sféry vplyvu, rozkrádanie navzájom tolerovali, dokazuje i krach Devín banky. V banke za vlády Mikuláša Dzurindu došlo k nárastu vkladov v banke o 4,5 miliardy korún. Ministerstvo financií, Národná banka tolerovali nárast vkladov obyvateľstva vďaka vysokým úrokom, čo bol jasný signál, že banka sa správa ako nebankové subjekty pred krachom. Osemnásť mesiacov pred vyhlásením nútenej správy bankový dohľad zistil hrubé porušenie zákona v oblasti podnikania bánk, a nikto nezakročil. O katastrofálnej situácii v Devín banke určite vedela ministerka financií Schmögnerová, ministerstvo financií malo v dozornej rade svojho zástupcu, podpredseda vlády Mikloš a zrejme i celá vláda. Za situáciu v banke od volieb v roku 1998 nesie zodpovednosť okrem dvojice Mudrík a Jusko i Mikloš a ministerstvo financií, pretože Schmögnerová presadila za člena dozornej rady v Devín banke bývalého viceprezidenta Fondu národného majetku Sklenára, nominanta SDĽ, a odvolaného z funkcie viceprezidenta pre podozrenie a z konania proti záujmom Fondu Národného majetku. Nie je jasné, ako dozorná rada dozerala na činnosť banky, ale zistené porušenia boli také hrubé, že nemohli uniknúť pozornosti dozornej rady. Preto je šokujúce tvrdenie ministerky, že dozorná rada, a teda aj Sklenár stav v banke nemohli odhaliť. Banka skresľovala účtovníctvo, hlásenie o úverovej angažovanosti a mesačnej likvidite. Banka odkúpila pohľadávku od firmy APIS, čo bol 20-percentný akcionár banky, hoci pohľadávka v čase podpisu zmluvy neexistovala. Úverová angažovanosť voči ekonomicky prepojenej skupiny APIS bola viac ako 56-percentná, pričom dovolené maximum bolo 25 %. Boli zistené fiktívne prevody finančných prostriedkov, časté bolo uzatváranie nevýhodných zmlúv. Vláda i napriek tomu banke dala čas na ozdravenie, poverila ju deblokovaním ruského dlhu a predlžovala jej termíny deblokácie. Tým len utvrdila obyvateľstvo, že banka je v zásade zdravá, čím podporila masívne vklady obyvateľstva. Na Devín banku mala byť uvalená nútená správa už začiatkom roku 99. To sa však nestalo a to dokazuje, že Národná banka Slovenska nie je nezávislá inštitúcia.

Dzurinda, Mikloš, Schmögnerová a celá vláda použila vo svojej podstate štyri a pol miliardy z našich daní na to, aby sa udržala pri moci a nepohnevala si SDĽ.

Hospodárenie v Devín banke malo bližšie k hospodáreniu skrachovaných nebankových subjektov ako k hospodáreniu banky. Niektorým spoločnostiam bol podľa tlače za vklady vyplatený úrok 20 až 42 %. Po roku a pol od zistení bankového dohľadu Národná banka nakoniec uvalila 24. 8. 2001 na Devín banku nútenú správu, a to až potom, čo i vstup japonského investora Devín banka len predstierala, a tak fond na ochranu vkladov vyplatil 11,2 miliardy korún, z čoho za štyri a pol miliardy nesie zodpovednosť vlády Mikuláša Dzurindu a súčasné vedenie Národnej banky Slovenska.

Ani parlament nedokázal vyvodiť zodpovednosť z tejto situácie a tak krach banky, previazanej na SDĽ, nestál miesto ani guvernéra Juska, viceguvernéra Mudríka, ministerku Schmögnerovú alebo podpredsedu vlády pre ekonomiku Ivana Mikloša.

Tak to teda vyzerá boj s korupciou v Dzurindovom okolí. Korupcia vždy vyhrá.

Vyhlásenie konkurzu Devín banky však mal svoju dohru. Konkurzným správcom sa zázračne stal Ernest Valko z Demokratickej strany, ktorý má čuch na dobré kšefty, a iste nebude náhoda, že počas tejto vlády je extrémne často úspešný. Často zastupuje veľké štátne inštitúcie. Ministerka financií a guvernér Národnej banky ho obvinili z toho, že ako správca konkurznej podstaty ľahko môže získať 60 miliónov korún podľa ešte pár dní platnej starej vyhlášky o odmeňovaní správcov konkurzných podstát. Devín banka mala totiž na účte NBS uložených 600 miliónov korún, ktoré mohol správca okamžite získať a inkasovať 10-percentnú províziu. Valko zase obvinil ministerku a guvernéra Národnej banky z toho, že majú strach, že ako konkurzný správca zistí ich zlyhanie a odhalí klientelistické väzby na banku u konkrétnych osôb z politických kruhov. Zdá sa, že obe strany hovorili pravdu, hoci každá len polovicu. Veru, takto ťažko naša nemorálna elita zarába veľké peniaze. Pravda, len keď má človek správne kontakty a vie sa podeliť. Valko včas cúvol, lebo vedel, že Dzurinda sa nepára. Jeho cit Macejko nemal a tvrdo na to doplatil. Dzurinda ho zo svojho klanu bez škrupúľ vyradil. Valko však zastupuje Fond národného majetku, SPP, ktorí míňajú na právnikov stámiliónové sumy ročne. Napríklad NKÚ pri kontrole v Slovenských plynárňach zistil, že podnik zamestnáva nemalú skupinu vlastných právnikov a pritom ešte nakupuje služby externých právnych firiem v sume prevyšujúcej 700 miliónov korún.

Slovenská plavba a prístavy, blamáž ako z veľkej knihy. Aj predaj 87 % akcií SPaP vo vlastníctve Fondu národného majetku ukázal, ako to koaličný klan myslí vážne s bojom proti korupcii. Nakoniec ťažko očakávať, že niekto bude bojovať sám proti sebe. Predaj akcií SPaP sa začal okázalo. Uverejnením v prestížnom finančnom denníku Financial Times. Fond národného majetku mal v úmysle predať majoritu silnému zahraničnému investorovi. Kritériá súťaže však tomu vôbec nenasvedčovali, lebo podnikateľský zámer, čiže ďalšie fungovanie podniku, a teda i osud 1300 zamestnancov malo v konečnom rozhodovaní váhu len trápnych 10 %. Prihlásilo sa sedem záujemcov. Sedemčlenná komisia na čele s pánom Šutym z KDH, riaditeľom jednej zo sekcií Fondu národného majetku a členom výkonného výboru, zaradila do súťaže len troch z nich. Už klientelizmus v komisii spôsobil, že niektorí jej členovia spochybnili zaradenie uchádzačov a tak sa komisia rozhodla skryť za právny rozbor vzniknutej situácie. Konečné rozhodnutie bolo šokujúce najmä preto, že bolo alternatívne. Záverečné stanovisko komisie bolo schizofrenické v tom, že navrhla buď súťaž zrušiť, alebo za víťaza označiť Dunaj servis. Ten totiž ponúkol za podnik s bilančnou hodnotou 2,5 mld. korún iba 311 mil. Reálne odhady pritom hovorili o trhovej cene okolo 800 mil. Fond národného majetku rátal s príjmom okolo 600 mil. korún. Na celej súťaži je však najpikantnejšie hlasovanie výkonného výboru v tejto súťaži. V prvom verejnom hlasovaní o víťazovi tendra sa nenašla potrebná väčšina pre Dunaj servis. Rovnako dopadlo i druhé hlasovanie, ktoré bolo tiež verejné. Pri tajnom hlasovaní však sedem hlasov získal Dunaj servis, tri hlasy boli za zrušenie súťaže a jeden hlasujúci sa zdržal. Hlasovanie výkonného výboru vlastne dalo odpoveď i na otázku, kto a koľko členov výkonného výboru Fondu národného majetku korumpovalo. Za Dunaj servisom stála v pozadí Penta. Rozhodnutie výkonného výboru potvrdilo na záver jeho prezídium na čele s prezidentom Kojdom a viceprezidentom Hulíkom z SDĽ. Až keď Pavol Hamžík zaslal Dzurindovi list o škandalózne nízkej cene po sústredenom tlaku médií, vláda toho premiéra, ktorý tak zúrivo bránil autonómiu rozhodovania a nezasahovania vlády v prípade tendra železníc na ľahké vlaky, táto vláda odporučila fondu vyhlásiť nový tender. Keď to minister Macejko neskôr na návrh NKÚ odporúčal železniciam, premiér ho odvolal. Nakoniec k novému tendru došlo. Samozrejme, zase ho vyhrala pre zrušenie prvého tendra Fond národného majetku žalujúca Penta. Touto žalobou si Penta jednak istila svoje víťazstvo v tendri, jednak znehodnotila súťaž a tým i výnos pre štát. Takýto priebeh tendra by nebol možný bez kolaborujúcich vysokých úradníkov Fondu národného majetku z radov súčasnej koalície. Štát prišiel približne o 400 mil. korún a Hamžík o kreslo podpredsedu vlády. Zo škandalózneho priebehu tendra na pôde Fondu národného majetku sľúbili koaličné strany vyvodiť závery s dopadom na personálne obsadenie v orgánoch fondu. Odstúpil iba člen prezídia za SMK Zsolt Komlósy. Žiaľ, dodnes o našom majetku, ktorý je pod kuratelou Fondu národného majetku, rozhodujú tí istí ľudia. Znižujú ceny privatizérom, pre 80 podnikov zhruba o 500 mil. korún. Navyše v chvate pokračuje privatizácia Slovenských elektrární, pripravuje sa i vstup zahraničného investora do Slovenskej konsolidačnej. O koľko nás zase pripravia? Má ešte súčasná vláda mandát urobiť takéto závažné strategické rozhodnutie napriek tomu, že nedôvera voličov vyplýva práve z odôvodnených podozrení z rozsiahlej korupcie v politických špičkách, ktorá po rokoch ťažko poznačených korupciou stále rastie.

Verejná súťaž o RIF v réžii finančných skupín. Rozhodujúce posty v orgánoch Fondu národného majetku popri SDĽ, čo bol predseda Sklenár, odvolaný pre podozrenie v kauze Nafta Gbely, a neskôr pán Hulík, zaujali Miklošovi ľudí z DS Kaník a Huňor. Kaník s Huňorom pracovali pre Mikloša ešte v čase, keď bol ministrom privatizácie. Svojich osvedčených chlapcov, ktorí tak dobre zvládli malú privatizáciu a kupónku, presadil na najdôležitejšie posty vo Fonde národného majetku. Kaník sa stal prezidentom Fondu národného majetku a Huňor podpredsedom Výkonného výboru, riaditeľom sekcie sledovania pohľadávok. Pred príchodom na Fond národného majetku napríklad pán Huňor mal úzky vzťah s obchodníkom s cennými papiermi Pro partner z OCP, a. s. Po príchode na Fond národného majetku sa stal členom burzovej komory a predsedom Dozornej rady RIF. Ak k tomu pripočítame jeho funkciu riaditeľa sekcie pohľadávok, tak jasnejší konflikt záujmov na kapitálovom trhu ani nie je možný. Huňor je napriek tomu, že hral hlavnú úlohu vo viacerých obchodoch, ktoré poškodili Fond národného majetku i RIF, a miesto toho, aby sa zodpovedal napríklad finančnej polícii, naďalej spravuje majetok štátu a Mikloš ho vo funkcii napriek medializovaniu o škandalóznom prístupe k správe štátom zvereného majetku udržal. Slovom, táto skupina ovládla prostredníctvom Fondu národného majetku celý RIF a prostredníctvom spriaznených obchodníkov s cennými papiermi verejne zrejme zneužíva informácie získané z obchodného styku, ktoré sú koncentrované na Fonde národného majetku. Burza cenných papierov a v bankách NATO, aby maskovane robila obchody na svoj účet, respektíve na účet spriaznených firiem. Takými boli evidentne i dva obchody v roku 99, keď táto skupina pripravila RIF o takmer 20 mil. korún. 11. júna 99 Burza cenných papierov Bratislava previedla z portfólia RIF-u 9 984 akcií IZOMAT-u za 200 Sk na akciu, a to i napriek tomu, že deň pred uskutočnením obchodu bol v tlači zverejnený verejný prísľub na tieto akcie za 1 873 Sk na akciu. RIF prišiel o 16,7 mil. korún. K podobnej situácii došlo v marci, keď RIF predal 3 120 akcií hotela Kyjev po 250 Sk, ale o tri dni sa vo verejnom prísľube už kupovali po 1 136. RIF bol okradnutý o ďalších 2,7 mil. Sk. Len v týchto dvoch obchodoch zarobili vďaka podpredsedovi výkonného výboru a predsedovi dozornej rady Huňorovi takmer 20 mil. Sk. Treba poznamenať, že takéto obchody RIF-u schvaľuje Výkonný výbor Fondu národného majetku, to znamená, že neboli možné bez súhlasu Hulíka, predsedu výkonného výboru. V poslednom čase finančné skupiny kooperujúce na Fonde národného majetku, tie, ktoré za pomoci fondu prišli lacno k akciám RIF-u a Slovenskej plavby a prístavov, využívali poslednú šancu pred voľbami bez škrupúľ tunelovať RIF. RIF nakúpil od Penty a Istrokapitálu akcie Slovenskej plavby po 842 Sk a hoci tieto dve skupiny ho nakúpili od Fondu národného majetku po 160 Sk. RIF tak preplatil akcie o 150 mil. a v jeho portfóliu sú tieto akcie zbytočné. Toto všetko sa deje pod kuratelou predsedu Dozornej rady RIF-u, ktorého nominoval Fond národného majetku, pána Hunera. Na povodne pritom mal v tom čase štát rezervy vo výške len 100 mil. Sk, ako zaujímavosť. Pri takomto arogantnom rozkrádaní štátneho majetku to ani nie je prekvapujúce. Ťažko uveriť, že by obchody na účet RIF-u koordinoval niekto iný ako s finančnými skupinami zviazaný Ing. Huňor z SDKÚ. Pokus o utajený predaj sa skončil ako nesúťažná súťaž alebo tender na predaj akcií RIF.

Začiatočný investičný fond mal špecifické poslanie, založil ho štát a Fond národného majetku do tohto fondu prispieva zväčša 3 % akcií z podnikov, ktoré ako majoritný akcionár predával. Z toho vyplýva, že jeho portfólio bolo rozsiahle a zaujímavé. Fond slúžil na vysporiadanie reštituentov, zväčša fyzických osôb, prostredníctvom akcií RIF. Ani nominanti Mečiarovej vlády nemali odvahu obchádzať zákony a RIF vo veľkom tunelovať, respektíve ho rozpredať. Túto odvahu Huňor, Miklošov nominant za SDKÚ, našiel.

Ako prebiehal predaj akcií RIF-u. Fond národného majetku nepredával svojich 28,6 % akcií spolu so Slovenským pozemkovým fondom, ale obaja predávali osobitne. S fondom začali napriek rozhodnutiu vlády, že privatizácia bude prebiehať prostredníctvom súťaží, o predaji rokovať priamo a bez súťaže. Privatizácia sa pripravovala počas dovolenky vlády. Fond národného majetku i Slovenský pozemkový fond tým, že nezakázali v podmienkach súťaže vznik konzorcií, znehodnotili súťaž, v dôsledku čoho sa prihlásil jediný záujemca - konzorcium. Členmi konzorcia boli známe finančné skupiny, ktoré ako akcionári sú známe svojimi otáznymi postupmi. Ovládnutie RIF-u finančnými skupinami znamená rýchle znehodnotenie jeho portfólia na úkor ostatných akcionárov. Fyzické osoby mali 20 %, Fond národného majetku 17,5, Pozemkový fond 6 %. Podobnou technológiou ako tieto skupiny použili v iných prípadoch, privatizačných fondoch i podnikoch. Došlo k znehodnoteniu portfólia fondu. Odškodnení reštituenti dopadnú rovnako ako akcionári z kupónovej privatizácie, to znamená, že tento predaj ovplyvnil i majetok reštituentov. Fond národného majetku predal akcie za 811 Sk a Slovenský pozemkový fond za 780 Sk, zaujímavo nekooperujúce štátne inštitúcie. Hodnota akcií pritom bola najmenej 1 300 Sk, najmä vzhľadom na to, že sa predával rozhodujúci balík, keď v ňom Huňor a Výkonný výbor Fondu národného majetku ako i vedenie Pozemkového fondu obrali štát o majoritu a znehodnotili tak i zvyšok percent, ktorý ešte zostal prostredníctvom Fondu národného majetku v jeho portfóliu. Prečo sa predávalo práve 38,6 % akcií? Lebo to bol podiel, ktorý potrebovali kooperujúce finančné skupiny na tesnú väčšinu v RIF-e. Ministerka financií ohodnotila predaj RIF ako zlý nielen z hľadiska ceny, ale aj preto, že RIF prejde pod kontrolu skupín, s ktorými má štát zlé skúsenosti, a o ktorý je značné riziko, že prostredníctvom RIF-u zneužijú svoje postavenie minoritného akcionára na vlastné obohatenie a poškodenie drobných akcionárov, podobne ako to bolo v Drôtovni Hlohovec. Ako problémový označila predaj ministerka privatizácie Machová. Na druhej strane Mikloš činnosť svojich ľudí na Fonde národného majetku nehodnotil a vláda nakoniec predaj akcií RIF-u, napriek tomu, že sa ním nezaoberala, nezastavila. Odhadovaná škoda štátu cca 600 mil. Sk.

Fond národného majetku koná netransparentne, míňa neefektívne značné prostriedky na právne služby s pochybným efektom pre osoby spriaznené so súčasnou koalíciou, odpúšťa privatizérom z radov HZDS až 40 % zo zostatku kúpnej ceny, a to i napriek tomu, že súčasná koalícia ostro kritizovala privatizáciu za Mečiara, najmä pre nízke ceny a preto, že privatizovali v prvom rade prívrženci HZDS. Dnes súčasná koalícia tieto nízke ceny ďalej znižuje, a to predtým, ako sa dostala k moci, chcela prehodnotiť celú privatizáciu. Je možné, aby takéto vykrádanie Fondu národného majetku bolo možné bez finančnej spolupráce vedenia fondu s privatizérmi? Fond o tomto rozkrádaní, samozrejme, veľmi neinformuje, a tak len možno odhadovať, že príjmy Fondu národného majetku takýmto šafárením klesnú o cca 1 mld. Sk. Takéto vykrádanie fondu má i podporu vlády, ktorá sama schválila zníženie ceny o necelých 100 mil. Sk v prípadoch, kde nemohol rozhodnúť fond, pretože o privatizácii rozhodovala vláda. Je možné očakávať, že títo ľudia predávali štátne monopoly za maximálne možné ceny a v záujme voličov, keď za vlády väčšej časti súčasnej koalície sme boli svedkami rozkrádania vo všetkých inštitúciách? Je zrejmé, že staro-nová časť súčasnej mocenskej garnitúry neobhajuje záujmy voličov, ale pri privatizácii sleduje len vlastné záujmy a to, či už pri správe účasti na pohľadávkach na fonde alebo pri predaji štátnych monopolov. Tieto skutočnosti sú očividné už i z personálneho prepojenia medzi osobami vo vláde a osobami vo Fonde národného majetku a štátnych monopoloch, ako i spolupráce s privatizérmi naklonenými politickému a ekonomickému súperovi, ktorých v minulom období označovala skôr za gangstrov ako podnikateľov. Mohlo prispieť k zmene názoru súčasnej koalície aj nominantov na privatizérov niečo iné ako finančné protislužby za úľavy na cene?

Správa štátnych hmotných rezerv, "...boj s korupciou počas Dzurindovej vlády". V marci 2000 prenikla na verejnosť správa SIS a NKÚ o nehoráznom šafárení v Správe štátnych hmotných rezerv. Podľa týchto správ v roku 99 len predajom obilia pod trhové ceny táto štátna inštitúcia, na čele ktorej stál pán Odzgan z SDK, predtým viceprimátor Bratislavy, prišla o 14 mil. Sk. Ďalej boli zistené tieto porušenia zákona: so štátnymi zásobami pri uskladňovaní uhlia podnikali súkromné osoby bezodplatne. Pri verejnom obstarávaní na stavby vyberala Správa štátnych hmotných rezerv drahších a nevýhodnejších dodávateľov. Pohľadávky z obchodného styku stúpli v roku 99 o 700 mil. Sk na 1,3 mld., to je o viac ako o dvojnásobok. Nedobytné pohľadávky predstavovali 500 mil. Sk. Štyri z akcioviek, ktorých akcionárom je Správa štátnych hmotných rezerv, dosiahli len v roku 99 stratu 160 mil. Sk. Inventarizačná komisia pritom zistila, že správa má mobilizačných rezerv vyše 75 mil. Sk. V posledných rokoch sa len finančná polícia zaoberala spreneverami v tejto inštitúcii vo výške 200 mil., pričom štát poškodzujúce nakladanie s jeho majetkom v iných prípadoch ostalo nepovšimnuté alebo založené a to i napriek každoročným zisteniam NKÚ. Správu štátnych hmotných rezerv evidentne už desaťročie tunelujú lobistické skupiny napojené na politické špičky, a to je hlavný dôvod, prečo aj napriek sérii obvinení, ktoré vzniesla polícia, bol do roku 2001 stíhaný v Správe štátnych hmotných rezerv jediný človek. Policajti majú dočinenia s finančne silnými skupinami, ktoré zrejme dlhodobo korumpujú i najvyššie politické špičky. Že takéto skupiny ovplyvňujú chod Správy štátnych hmotných rezerv, niet pochýb. Napríklad podpredseda Správy štátnych hmotných rezerv pán Soták bol štatutárom v KASOT, s. r. o., akcionár Mlyna Košice a zrazu sa obe tieto spoločnosti stali významnými obchodnými partnermi Správy štátnych hmotných rezerv. Sotáka do funkcie podpredsedu nominovala SOP-ka. Kontrola hospodárenia v roku 2001 vo svojej tajnej správe opätovne zistila závažné porušenia v oblasti hospodárenia Správy štátnych hmotných rezerv, ktoré však neboli zverejnené, ale podpredsedníčka NKÚ len sucho skonštatovala, že opäť ide o vysoké škody. Takéto stále šafárenie nie je možné bez tichého súhlasu špičiek vládnych strán. Tie svojich nominantov síce občas na tlak novinárov odvolajú, ale tieto osoby po tom, čo urobili svoju prácu pre stranu, samozrejme prejdú k inému, menej nápadnému korytu. Ich náhradník však pokračuje v starých vychodených koľajach. Každoročné kontroly NKÚ v Správe štátnych hmotných rezerv i v ostatných, politickými stranami ovládaných inštitúciách a podnikoch, sú toho dôkazom. Ak nitky vedú až k Dzurindovi, vtedy sa odvolávajú ministri a spochybňujú kompetencie NKÚ. Pod tlakom médií až začiatkom júla 2000 predseda Správy štátnych hmotných rezerv Odzgan, politický nominant SDK, abdikoval. Na jeho miesto vybral Harach z SDK ďalšieho nominanta, pána Blažeja, zástupcu prednostu KÚ v Bratislave. Nakoniec k jeho vymenovaniu našťastie nedošlo.

Posledná z káuz, takých momentálne živých, je kauza Výskumného ústavu zváračského. Charakteristickým prípadom poškodzovania občanov a znehodnocovania majetku štátu je darovanie Výskumného ústavu zváračského Združeniu právnických osôb, ktoré na založenie novej právnickej osoby potrebovalo 2 000 Sk. Vláda i napriek protestom jedného z účastníkov výberového konania a medializovaniu celého procesu privatizácie na svojom zasadaní dňa 21. 8. 2002 rozhodla, že víťazom výberového konania sa stala právnická osoba, ktorá v tom čase nebola schopná predložiť ani živnostenský list. To znamená, zrejme išlo o nepodnikateľský subjekt. Na poslednú chvíľu tak dokončila niečo, čo sa inak ako krádežou nedá ani nazvať. Vláda odklepla neidentifikovateľnému a komplikovanému zoskupeniu majetok štátu za smiešnych 20 mil. Sk. Pritom len účtoch VÚZ-u sa bežne nachádzala hotovosť okolo 50 mil. V sprivatizovanom majetku sa tak za smiešnu cenu pritom ocitol i cca osemhektárový pozemok s trhovou hodnotou 400 mil. Sk, ak rátame 5 000 Sk za meter štvorcový plus kancelárske priestory o rozlohe cca 16 000 metrov štvorcových v trhovej hodnote najmenej 300 mil. Do tohto výpočtu nie sú zahrnuté stroje a zariadenia, to znamená, že majetok s trhovou hodnotou okolo 800 mil. Sk vláda darovala komusi za 20 mil. Sk, to je za neuveriteľných 2,5 % z trhovej ceny privatizovaného majetku. Predaj sa uskutočnil i napriek tomu, že ponuka zamestnanca bola päťkrát vyššia, a kupec, či lepšie povedané obdarovaný, zrejme ani nesplnil najmenej dve podmienky výberového konania: jeho predmet činnosti nezabezpečoval pokračovanie činnosti Výskumného ústavu zváračského a nepreukázal pôvod zdroja finančného krytia, okrem toho. Víťaz výberového konania nebol podnikateľským subjektom. Aby bola celá fraška dokonalá, je takmer isté, že kupujúci vyplatil hravo kúpnu cenu na účet Fondu národného majetku priamo z hotovosti sprivatizovaného subjektu. Na Fonde národného majetku už 3 týždne ležia dve oznámenia o porušení podmienok výberového konania kupujúcim bez povšimnutia.

Všetky tieto škandály, majetkové prevody mali byť dávno stredobodom pozornosti finančnej polície a orgánov činných v trestnom konaní, ale mocenské zložky a súdna moc nekoná, táto ich nečinnosť ide na vrub KDH, ktorého nominanti sedia v kreslách ministerstva vnútra a ministerstva spravodlivosti už druhé volebné obdobie. To znamená, že takýto postup špičiek SDKÚ minimálne tolerujú a v horšom prípade sa na ňom podieľajú. Okolie Mikuláša Dzurindu je do špiku kostí presýtené korupciou a je absurdné, aby vláda bojovala proti korupcii, ktorej je, podľa môjho názoru, zdrojom a dokonca niektorí jej členovia aj organizátormi. Preto vyzývam ministra vnútra Palka a ministra spravodlivosti Lipšica, aby finančná polícia aj orgány činné v trestnom konaní začali vyšetrovanie v otázke financovania SDKÚ, ako i hospodárenia v SE, Transpetrole, v plynárňach, vo Fonde národného majetku, v RIF-e, v Štátnych lesoch a v Štátnych hmotných rezervách a očistili našu politickú scénu od skorumpovaných parazitov, ktorí drancujú štátny majetok priamo z vlády. Kresánkov list a prepisy odposluchu podnikateľa Badžgoňa, odpočúvanie podpredsedu parlamentu sú dostatočným svedectvom, že na uplatňovanie moci Mikuláš Dzurinda i v súvislosti s odvolávaním vedenia Fondu národného majetku v októbri 99 používa odpočúvanie najmä na diskreditáciu politických súperov, a to i svojich koaličných partnerov a činnosť a praktiky špičiek SDKÚ majú preto všetky črty režimu 50. rokov, keď sa mocenské zložky používali na likvidáciu politických súperov. Tieto škandalózne odhalenia svedčia i o obrovskej korupcii v mocenskom aparáte a o tunelovaní štátneho majetku, ako i o tom, že niektorí jednotlivci podnikajúci pod rúškom SDKÚ disponujú obrovskými finančnými zdrojmi v zahraničných bankách so sprísneným bankovým tajomstvom. Po škandáli na železniciach, poslanci za KDH v predvečer volieb konštatovali, že nemá už zmysel vysloviť Dzurindovi nedôveru. Bol to ťažký omyl a tak bremeno s menom Dzurinda, Mikloš a SDKÚ nesie tak táto krajina naďalej. Súčasne žiadam Národnú radu o odvolanie prezidenta Prezídia Fondu národného majetku Jozefa Kojdu, pretože Fond národného majetku nekoná vo verejnom záujme, aj po voľbách sa vo výkonnom výbore udržali ľudia, pripravení teraz tak ako v minulosti konať proti verejnému záujmu. Je zarážajúce, že na všetkých ústredných orgánoch štátnej správy NKÚ každoročne konštatuje mrhanie verejnými prostriedkami a porušenie zákona, ale pre nikoho to nemalo žiadne trestnoprávne dôsledky a nedochádza k zlepšeniu stavu. Štátni manažéri pripravili štátne banky o 120 mld. Sk a nikto nebol ani po 10 rokoch právoplatne odsúdený. Takto u nás vláda bojuje s korupciou.

Predseda vlády Mikuláš Dzurinda by mal vážne po tejto spúšti, čo za sebou zanecháva, začať vážne uvažovať o podaní demisie, najlepšie ešte na tejto schôdzi, lebo jeho strana i on sám je destabilizujúcim prvkom na politickej scéne. Som toho názoru, že nestačí mať plné ústa Európy, ale treba sa identifikovať i s jej politickou kultúrou a podľa toho i voči sebe vyvodiť dôsledky. Proti nekultúrnym, amorálnym je však tento spôsob argumentácie iba hádzanie hrachu na stenu.

Vážení poslanci, osud tohto štátu je v rukách Národnej rady, pretože je na nás, ako naložíme s touto vládou, ktorá sama nemá dosť síl na očistu. Buď budeme šetriť Slovensko alebo vládu. Vážení kolegovia, ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)