P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Mušková.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Chcela by som podporiť pani poslankyňu v tom, ako hovorila, že prezamestnanosť v zdravotníctve je iba mediálne proklamovanou. Ak sa podrobne zamyslíme nad pomerom obyvateľov Slovenska a lekárov, asi 16 000 lekárov je na asi 5 mil. obyvateľov, vychádza pomer asi 260 pacientov na 1 lekárske miesto, šokujúco malý priemer. Ak rozdelíme počet obyvateľov Slovenska na mesto Bratislava a zbytok Slovenska, tak zistíme, že v Bratislave, ktorá má približne 500 000 obyvateľov, pracuje 6 000 lekárov, čo je tiež šokujúci údaj. Ak zvyšných 4,5 mil. obyvateľov rozdelíme medzi 10 000 lekárov, priemerný počet je už 450 pacientov pripadajúcich na 1 lekára. Ak zoberieme do úvahy, že v spomínaných ostatných regiónoch Slovenska mimo Bratislavy existuje veľa lekárov v rámci 50-percentného základného medicínskeho vzdelávania, na lekárskych fakultách v Martine a v Košiciach, kde lekári majú iný režim práce, vychádza nám, že počet pacientov na 1 lekára narastá na hodnotu 520, čo je 2-násobok celoslovenského priemeru.

Pýtam sa, aká je teda prezamestnanosť v rezorte zdravotníctva. Lekár po promócii nemôže pracovať samostatne. Aspoň štvrtina lekárov je v rôznych štádiách postgraduálneho vzdelávania, prvej a druhej atestácie, nadstavbovej špecializácie, až na úrovni okresných nemocníc a polikliník. Počet pacientov na 1 lekárske miesto už dosahuje skoro 3-násobok počtu pacientov na 1 lekára vo vyspelých štátoch sveta, ku ktorým sa chceme aj my pridať.

Pozrime sa na problém prezamestnanosti v Bratislave, počet obyvateľov 500 000 na 1 000 závodných ošetrujúcich lekárov, ale do Bratislavy dochádza 360 000 ľudí za zamestnaním. Títo tiež vyžadujú starostlivosť závodných ošetrujúcich lekárov, odhadujem, 500 lekárov. Spomínaných 50 % základného medicínskeho vzdelávania je v Bratislave. V Bratislave je skoro 100 % lekárskeho vývoja a 100 % vedy a výskumu v oblasti medicíny, 100 % nadstavbového a špecializačného vzdelávania, centrálne orgány a tak ďalej. Ja by som chcela povedať iba to, že... (Zaznel zvuk časomiery.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Belohorská chce reagovať na faktické poznámky poslancov.

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne. Viac-menej všetci, ktorí reagovali na moje vystúpenie, len podčiarkli, že slovenské zdravotníctvo nepotrebuje 20-korunovú almužnu, slovenské zdravotníctvo potrebuje mať vypracovaný manažment nemocníc, manažment pacienta, manažment zdravotníckych služieb, to znamená aj žurnálových služieb.

Bolo by veľmi dobré, pán minister, keď ste vybrali kontrolu Medzinárodného menového fondu, aby ste vybrali aj napr. štúdiu, ktorá bola spracovaná porovnávaním nemocníc vo Viedni a v Bratislave, čo sa týkalo nočných služieb a podobne. Samozrejme, to bolo politické obdobie predchádzajúcej vlády, ktorá nechcela urobiť tieto zásahy, a radšej dochádzalo k výmene ministra, pani Černá. Takže to nebola neochota spolupracovať, to bola ochota. Všetci lekári, ktorí boli aj v predchádzajúcom období v parlamente, vedeli nájsť spoločnú reč, keď sa bolo treba dohodnúť a keď bolo treba niečo urobiť, len problém bol ten, že potom tam nebola dohoda a nebol ochotný minister pristúpiť na nejaké zmeny alebo na nejakú rozumnú diskusiu. Takže ten problém bol niekde úplne inde, a nie v tom, že by pán minister mal pocit, že tu niekto znevažuje jeho prácu, práve naopak, ja som svojím vyjadrením a svojím vystúpením chcela poukázať, že práve pán minister si nevie vážiť prácu ostatných. A ako výsledok tohto efektu je, že nám lekári zo Slovenska odchádzajú. A odchádzajú napr. aj do Brna, kde za nimi potom idú pacienti, ktorí na to majú, aby si zaplatili.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Pavol Paška, ako posledný písomne prihlásený do rozpravy. Pán poslanec, máte slovo.

P. Paška, poslanec: Vážený pán predseda, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, odvčera toho odznelo naozaj veľa, dovoľte, aby som využil svoje vystúpenie najmä na podanie 2 pozmeňujúcich návrhov, ale nedá mi, aby som sa nezmienil o čomsi, čo tu poletuje počas celej diskusie, ale čo tu tak trošku opomíname, a to je dlhodobý deficit financovania zdravotníctva, ktorý považujem ja za zásadný problém riešenia slovenského zdravotníctva.

Pán minister alebo navrhovatelia postavili svoju konštrukciu reformy na identifikácii tzv. zodpovedných za katastrofálny stav slovenského zdravotníctva. A tak sme sa dozvedeli, že zodpovedný je pacient, pretože zneužíva systém, chodí zbytočne často k lekárovi a stojí to systém obrovské peniaze, zodpovedný je lekár, ktorý úplne zbytočne, asi len tak sám od seba, predpisuje kvantá liekov, ktoré nás stoja miliardy korún, mimochodom, vážení, liek je jediný reálny hodnotový ekvivalent v celom systéme slovenského zdravotníctva, zodpovedné sú firmy, ktoré korumpujú lekárov, ktoré indukujú obrovskú preskripciu a nadspotrebu. A minule vo výbore sme sa dokonca dozvedeli od pána ministra, že zodpovední sme aj my poslanci, pretože sme to boli my, ktorí sme schválili len taký malý objem peňazí aj pre tohtoročný rozpočet, ktorý, mimochodom, má generovať 9 mld. korún schodku a ďalšieho deficitu. Nikto už nehovorí a každý taktne mlčí o tom, keďže doposiaľ som nevidel jednu jedinú kvantifikáciu ekonomických dopadov všetkých navrhovaných opatrení, ktoré majú reštriktívny charakter a zasiahnu peňaženku pacienta, hovorí sa o 3 mld. hypotetických úspor pri ďalšom raste deficitu. Ak je pravda, že rozpočet bol rozpočtovaný na 9 mld., 3 mld. hypoteticky usporíme, narastie ďalších 6 mld. Dodnes som ani od ministra, ani od navrhovateľov nepočul akým spôsobom kedy a kto nahradí nielen deficit tohto roku, ale deficit, ktorý sa 10 rokov prenášal na plecia poskytovateľov. Dnes novela zákona ide postaviť poskytovateľa do pozície prosebníka voči poisťovni, ktorej dávame neuveriteľné právomoci.

To sú tie dôvody, prečo jednoducho tento zákon nepodporím a nemôžem podporiť a nemôže podporiť žiadny súdny človek.

Je podivné, že práve zo strany tzv. pravicových strán prichádza návrh, ktorý minimálne zadáva dôvod poskytovateľom, ktorým roky bolo sľubované, že budú oddlžení, že dostanú nazad svoje peniaze, aby sa nezačali obávať. Už sme schválili v skrátenom legislatívnom konaní novelu zákona o zdravotnom poistení, kde sa štát zbavil zodpovednosti za dlhy zdravotných poisťovní. Dnes ideme v zákone č. 277/1994 Z. z., a to bude môj pozmeňujúci návrh, dokonca obrať poskytovateľa aj o jeho zákonnú možnosť používania príslušenstva. Pýtam sa teda, akým spôsobom kedy a kto nahradí obrovský deficit v slovenskom zdravotníctve.

Navrhovaný zákon je proti pacientovi a je nemorálny aj v tom, že, keď som hovoril o dlhoch, pacient príde, bude platiť, dá 20 korún, dá za recept, dá 50 korún za lôžko, ale bude naďalej tŕpnuť, či na 3. deň jeho pobytu v nemocnici vodári neodpoja vodu, elektrárne nevypnú elektriku alebo či exekútor predsa len nenájde spôsob, ako vykonať výkon rozhodnutia. (Potlesk.)

A tak, ako som povedal, je zákon aj proti poskytovateľom, pretože po rokoch sľubov, keď niesli na svojich pleciach, a hovorím aj o privátnych súkromných poskytovateľoch, celé to bremeno dlhu, dnes sú v situácii, kde naozaj sa kľudne môže stať, že sa nájde nonšalantné účelové legislatívne riešenie, ako jednoducho tých tuším 40 mld. korún, alebo neviem, o koľkých sa hovorí za celý ten kumulatívny dlh, sa rozplynie a nikdy ich nikto neuvidí. Koniec koncov veľmi dobrý príklad je dnes prenos zdravotníckych zariadení na samosprávy. Nielenže dodnes nemajú delimitačné protokoly, ale nikto nevidel ani 10 halierov z 3,5-miliardového sľúbeného oddlženia. (Potlesk.)

Keď dovolíte, rád by som vás požiadal o podporu 2 pozmeňujúcich návrhov, ktoré v logike veci by mali podporiť a pomôcť hlavne poskytovateľom.

Prvý návrh k zákonu č. 277/1994 Z. z. je o zdravotnom poistení, kde z dôvodu, aby nedochádzalo zbytočne k zmätočnému výkladu pojmov "povinnosti limitu pre poskytovateľa" vo vzťahu so zdravotnou poisťovňou, by som vás chcel požiadať o akceptáciu vsunutia identifikácie verejnej lekárne. To znamená, keď dovolíte, prečítam ten návrh.

Poslanecký návrh na zmenu a doplnenie vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 121).

V čl. III v 4. bode návrhu § 38 ods. 2 sa v prvej vete za slovo "zariadenie" vkladajú slová "s výnimkou verejnej lekárne".

Pre tých, ktorí nevedia, o čo ide. V zákone č. 277/1994 Z. z. došlo k preformulácii postavenia verejnej lekárne ako poskytovateľa. A hlavne z dôvodu možnosti vymedziť poplatky je aj výdaj lieku definovaný a identifikovaný ako služba, aby jednoducho nedochádzalo k zmätočnému výkladu hlavne zo strany poisťovní napriek tomu, že som si vedomý, že zákon o Liečebnom poriadku č. 98/1995 Z. z. v § 10 nemeníme. A tento upravuje vzťah zdravotnej poisťovne a verejnej lekárne.

Chcem vás požiadať o podporu tohto môjho návrhu, aby tento výklad bol veľmi jasný a taxatívny.

Druhý pozmeňujúci návrh, ktorý predkladám, má tak trochu súvis s tým, o čom som hovoril, a to sú obavy poskytovateľov o vymožiteľnosť svojho práva a dostupnosť svojho majetku, a súvisí s uplatňovaním sankčnej pokuty. Ak navrhovateľ zmenil za každý deň omeškania dosiaľ platné znenie z 0,1 % na 0,01 %, nedá mi ináč, ako znovu sa spýtať, či to nerobí náhodou účelovo aj preto, že si je vedomý, že ani v tomto, ani v budúcom období nepočíta so žiadnymi ďalšími dodatočnými zdrojmi, ktoré by vyriešili zadlženie celého systému, a chráni si vlastne svoju podstatu rozpočtu.

O tom, že je to problém, ktorý má závažný rozmer, svedčí aj to, že tu padli od včera už 2 alebo dokonca 3 pozmeňujúce návrhy k tomuto paragrafovému zneniu. Jeden podával, myslím, pán kolega Milan Urbáni, ktorý kvantifikoval sadzbu 0,01 % na 0,05 %, jeden dal kolega Milan Murgaš, ktorý navrhoval ponechať pôvodné znenie, to znamená 0,1 %.

Keď dovolíte, rád by som predložil návrh, ktorý korešponduje s celým právnym systémom, má všeobecne záväzný charakter, je to Obchodný zákonník a jeho znenie by bolo nasledujúce.

Poslanecký návrh na zmenu a doplnenie vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 121).

V čl. III v 6. bode návrhu § 38 ods. 4 znie: "Pri nedodržaní lehoty splatnosti uplatní zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške, ako je stanovené v § 369 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník."

Pre tých, ktorí neviete, je to všeobecné znenie, ktoré hovorí: "A stanovujú sadzbu poplatkov z omeškania o 1 % vyššie úrokovou sadzbou, ako sú úrokové sadzby v mieste poskytovateľa." Považujem to za veľmi korektné, všeobecné riešenie. V konečnom dôsledku všetky súvisiace právne normy, napr. zákon o správe daní, a všetky ostatné normy sa odvolávajú na toto znenie a má to dlhoročne všeobecný charakter.

Chcel by som vás všetkých požiadať o podporu tohto môjho návrhu, ktorý považujem za korektný voči všetkým poskytovateľom.

Na záver. Ako som už povedal, najradšej by som bol, aby sa zákon vrátil a aby sa pripravil nový zákon, minimálne z dôvodov, že hypotetické kvantifikácie o akýchsi úsporách pri tvorbe obrovského ďalšieho deficitu, si myslím, nie sú dôvodom na to, aby sme takto kvaltovali a pustili von zákon, ktorý podľa mňa nebude fungovať.

Zdá sa, že väčšinová koalícia je pripravená tento zákon prijať. No bude ma to tešiť minimálne z 2 dôvodov. Ak sa tento zákon prijme a ak to náhodou začne fungovať, budem prvý, ktorý zagratuluje pánu ministrovi. A budem sa tomu nesmierne tešiť. Čo je ale oveľa viac pravdepodobnejšie, fungovať to nebude, ale ak to zavedieme do praxe, aspoň bude dôvod na to, aby sme sa zamysleli, či to naozaj netreba robiť úplne-úplne ináč. Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Panie poslankyne, páni poslanci, tak ako som informoval, pán poslanec Paška bol posledný písomne prihlásený do rozpravy. Pýtam sa pánov poslancov, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Pán poslanec Hopta, pán poslanec Husár, pani poslankyňa Bollová, pani poslankyňa Laššáková, pán poslanec Lintner, pán poslanec Vajda, pani poslankyňa Gabániová a pán poslanec Jaduš. Uzatváram možnosť ďalších ústnych prihlášok do rozpravy.

Pán poslanec Hopta.

I. Hopta, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený, neviem, či po včerajšku to povedať, jediný člen vlády, vážené poslankyne, vážení poslanci, keď som zhruba pred mesiacom počas prerokovania tohto zákona v prvom čítaní povedal, že prijatie tohto zákona považujem za začiatok genocídy nášho národa, vtedy mnohí z vás sa v rokovacej miestnosti smiali, resp. po mne pokrikovali. Odvtedy som mal možnosť rozprávať s mnohými občanmi našej krajiny, ktorí ma utvrdili v tom, že mám pravdu a že prijatie tohto zákona naozaj bude mať priamy dosah na skrátenie dĺžky života občanov, na zhoršenie zdravotného stavu mnohých občanov, na to, že bude príčinou mnohých zbytočných úmrtí spôsobených nedostupnosťou lekárskej pomoci, nedostatkom starostlivosti a neschopnosťou platiť za liečbu. V stručnosti povedané, podľa môjho názoru mnohí ľudia zomrú len preto, že sú chudobní a nebudú mať peniaze zaplatiť za lekárske úkony a lieky. Toto moje konštatovanie len potvrdzuje fakt, že novela tohto zákona je v rozpore so záujmami väčšiny občanov Slovenskej republiky, ale podľa nášho názoru aj s čl. 40 našej ústavy, ktorá zaručuje občanom bezplatnú lekársku starostlivosť.

Absolútne nemôžem akceptovať tvrdenie pána ministra, že nič nie je bezplatné a za všetko treba platiť, pretože občania Slovenskej republiky dostávajú tzv. bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia. A je preto nemorálne, ale pre nás aj absolútne neprípustné, aby najmä starší občania, ktorí si poctivo celý život platili zdravotné poistenie a mnohí lekára vôbec počas svojej pracovnej doby, resp. pracovného procesu nepotrebovali, teraz, keď ich zastihla staroba a s tým prišli aj spojené choroby, platili veľké peniaze za lekárske úkony a lieky, ktoré si v mladosti podľa nášho názoru už dávno predtým predplatili.

Pán minister Zajac často v masmédiách hovorí aj o tom, že poplatky za lekárske služby sú nutné preto, lebo má pre zdravotníctvo malý balík peňazí. Stručne povedané, rozpočet je pre zdravotníctvo nízky a z tohto dôvodu sa musia zaviesť mnohé poplatky. Vážené dámy, vážení páni, ale za stav našej ekonomiky predsa nie sú zodpovední a vinní občania Slovenskej republiky, vinné sú všetky ponovembrové vlády, ktoré nám často sľubovali modré z neba či druhé Švajčiarsko, ale ich reálna politika bola taká, že z prosperujúcej krajiny urobili krajinu, ktorá má rozbitú ekonomiku, skrachované poľnohospodárstvo, krachujúce školstvo, kultúru a napokon aj zdravotníctvo. A tento žalostný stav našej krajiny i slovenského zdravotníctva je taký aj napriek tomu, že naši ponovembroví politici rozpredali prakticky všetky dobre fungujúce podniky či ďalší iný národný majetok. Žiaľ, získané miliardy korún sa neinvestovali do rozvoja našej ekonomiky, teda ani do zdravotníctva, ale často skončili nenávratne v rukách rôznych mafiánskych skupín. A tak to beží celých 13 rokov a žiadna vláda s tým nič neurobila.

Pre Komunistickú stranu Slovenska i pre mňa osobne je neprípustné, že táto vláda, resp. parlament nevie nájsť 5 mld. - 6 mld. korún pre naše zdravotníctvo, ale šmahom ruky nájde viac ako 100 mld. korún na záchranu bánk, ktoré sa následne predajú za minimálne ceny, peniaze sa nájdu aj na pobyty našich vojenských jednotiek v Iraku, Afganistane, v Eritrei, inde vo svete, peniaze bez problémov sa našli aj na nové vymyslené úrady typu Národný bezpečnostný úrad, viac ako 350 mil. korún sme našli na Národné tenisové centrum, dávame miliardy na náš vstup do NATO či milióny na kampaň a propagáciu týkajúcu sa Európskej únie.

Preto skôr, než ste, vážený pán minister, rozhodli zachraňovať naše zdravotníctvo spôsobom, že jeho dlhy opäť zaplatia občania, podľa môjho názoru mali ste využiť určité skryté rezervy, ktoré aj v zdravotníctve bezpochyby existujú. Ja ich osobne vidím predovšetkým po prvé v sprísnení a v účinnejšej kontrole pri predpisovaní liekov, po druhé v zavedení poriadku do distribúcie liekov, osobne som presvedčený, ak by namiesto množstva distribučných firiem existovala jedna štátna firma, ktorá by dovážala lieky, štát by zachránil milióny a milióny korún, po tretie v zrušení viacerých zdravotných poisťovní, myslím si, že bezpochyby a bez problémov by sme sa zaobišli s 1 zdravotnou poisťovňou, po štvrté v sprísnenej kontrole lekárov, aby zapisovali si iba vyšetrenia, ktoré v skutočnosti aj realizovali, a po piate v tom, že mnohé nemocnice by ušetrili peniaze, ak by na ich čele stáli šikovní ekonómovia, ktorí vedia manažovať zdravotníctvo.

Záverom chcem povedať, že všetky doterajšie pokusy na ľuďoch v oblasti zdravotníctva za posledných 13 rokov sa skončili neúspešne, že verejnosť je už pobúrená z toho, že rušenie zdravotníckych zariadení a zavádzanie poplatkov za zdravotnícke služby sú vydávané priam nie za svetové reformy, ktoré neprinesú občanom nič dobré.

Preto, vážený pán minister, vidím, že pánovi ministrovi sa nie veľmi dobre počúvajú tieto slová, tak opustil rokovaciu miestnosť, ale aj to svedčí o jeho prístupe k prerokovaniu tohto problému i o jeho charaktere, preto, vážený neprítomný pán minister v tejto rokovacej sále, vyzývam vás, aby ste stiahli z rokovania túto novelu zákona, pretože ju prakticky nikto nechce, nechcú ju občania čiže pacienti Slovenskej republiky, nechce ju verejnosť, lekárska verejnosť čiže tí, čo v zdravotníctve robia, resp. si myslím, že ju chce len samotný pán minister, možno ešte minister financií pán Mikloš a povinne a možno aj proti svojmu svedomiu mnohí poslanci vládnej koalície.

V prípade, že pán minister nestiahne túto novelu z rokovania a parlament ju prijme v takom ponímaní, ako je predložená, Komunistická strana Slovenska ju predloží na Ústavný súd. Sme presvedčení totiž, že táto novela je v hlbokom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, je v rozpore so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, ktorá zaručuje občanom základné ľudské práva, podľa nášho názoru prístup k bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia patrí medzi základné ľudské práva. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: S faktickou poznámkou sa hlásia pani poslankyňa Tkáčová a pán poslanec Banáš. Končím možnosť ďalších prihlášok do faktických poznámok.

Nech sa páči, pani poslankyňa Tkáčová.

J. Tkáčová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Pán poslanec Hopta, ja vás môžem ubezpečiť, že by slovenské poľnohospodárstvo nebolo v takom stave, ako ho vy prezentujete, keby našim starým otcom a materiam po roku 1948 nepobrali role a majetky. Ďakujem. (Výkriky.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Správajte sa slušne, páni.

Pán poslanec Banáš.

J. Banáš, poslanec: Ja chcem ostať vo vecnej rovine. Možnože by stálo naozaj za to, raz tu dať diskusiu o výhodách a nevýhodách socializmu a kapitalizmu. Ja si myslím, že komunistom ostáva človek, ktorý pochopil, že nemá na to, aby sa stal kapitalistom v tom zmysle, aby niesol zodpovednosť sám za seba, aby sa neustále neschovával za kolektív a za nejaké reminiscencie na minulé. (Potlesk.)

Len dve faktické poznámky. Nemám presné čísla, ale vekový priemer sa zvýšil o 1,5 roka oproti socializmu, po druhé chcem povedať, v dôsledku toho, že všetko bolo tzv. zadarmo, sa Slovensko ako súčasť bývalého Česko-Slovenska dostalo z 9. miesta v tvorbe HDP na obyvateľa pred 2. svetovou vojnou na asi 52. miesto, už nás predbehla aj Zambia, bohužiaľ, a teraz to musíme doháňať.

A potom mám takú jednu praktickú otázku. Páni, v tejto chvíli je tu v sále asi, odhadujem, 80 ľudí. Prosím vás, nech zodvihne ruku ten, kto vie o niekom, kto za starého režimu utekal na Východ, a nie na Západ, pretože ak teda bolo tak dobre na Východe, tak by to malo byť opačne. Ďakujem.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Hopta.

I. Hopta, poslanec: Vážená kolegyňa poslankyňa, ja neviem, kedy ste naposledy navštívili nejaký poľnohospodársky podnik. Neviem, či ste vôbec v živote boli na nejakom poľnohospodárskom družstve, pretože ak by ste videli tie poľnohospodárske podniky, ktoré v súčasnosti existujú, tak sú to iba rozvaliny budov, sú zarastené burinou. Čiže to im priniesol súčasný vami vychvaľovaný kapitalistický režim.

Pán Banáš, viete čo, ja si osobne myslím, že ak hovoríte o tom, že sa predĺžila dĺžka života o 1,5 roka, máte pravdu, ale to nie je zásluhou posledných 13 rokov, lebo lekári vám určite povedia, že je to zásluhou toho, že človek má určitú životosprávu, mal určitý systém života počas svojho života ako takého, čiže je to predovšetkým zásluhou bývalého socialistického režimu. (Smiech v sále.) Áno. A uvidíme tak o 20 - 30 rokov, ako sa potom bude predlžovať život.

Vy hovoríte o tom, že niekto utekal za socializmu na Západ. Ja vám chcem povedať, že aj napriek tomu, že sa v súčasnosti otvorili hranice, naozaj už nikto neuteká na Západ, ale nie preto, že by nechcel sa tam ísť niekto pozrieť, ale jednoducho preto, že občania už nemajú základné finančné potreby na zabezpečenie svojich životných potrieb, nehovoriac ešte o financiách na cestovanie na Západ.

Čiže ja som presvedčený, že vaše toľké vychvaľovanie súčasného režimu je určite v rozpore s tým, čo ste si mysleli a presadzovali do roku 1989. To je jedna poznámka. A po druhé, viete, prijal by som to možno od niekoho iného, ktorý nepracoval pre bývalý systém, tak ako ste pracovali vy, pričom teraz zastávate úplne opačné názory. Nechcem sa k tomu ďalej vyjadrovať, ale to aj svedčí o tom, aký ste.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Nech sa páči, pán poslanec Husár.

S. Husár, poslanec: Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, sedím alebo mal som možnosť a česť sedieť v tomto parlamente už dlhšie, ale tým vývojom v poslednom čase som dosť zaskočený. Pri odborných témach, či bolo lepšie za socializmu, teraz alebo bude lepšie pozajtra, by sme mohli rozšíriť ešte o problematiku, či bolo lepšie za Márie Terézie alebo Františka Jozefa I. alebo dokonca niekedy v 15. storočí. Myslím si, že zaoberať sa týmito, prepáčte, použijem najslušnejší výraz, ktorý poznám, zbytočnosťami pri takejto téme, ktorú prerokúvame teraz, je zbytočné, je to prirodzená obštrukcia voči všetkým kolegom a kolegyniam.

Ale nielen toto ma mrzí a trápi, ale trápi a mrzí ma aj druhá vec. Ideme ako zákonodarcovia rozhodovať o právach a povinnostiach občanov v tak zložitej problematike, ako je definícia zdravotnej starostlivosti a tzv. služieb súvisiacich so zdravotnou starostlivosťou, o čom 80 % kolegov v tejto snemovni vrátane mňa nemá ani odborného šajnu ani predstavy. A napriek tomu tu títo kolegovia nesedia. A ak sa tu niekto pravidelne zdržuje, tak sú to lekári a právnici. Ale akým spôsobom bude treba hlasovať, pravdepodobne bude vedieť skoro každý.

Dovoľte, prosím, aby som zareagoval aj na doterajšiu rozpravu. Tento návrh zákona v priebehu rozpravy prijal všelijaké prívlastky, od predreformného, od prvého bodu alebo momentu reformy po ďalšie a ďalšie, ktoré nebudem vymenúvať.

V prvom rade chcem zdôrazniť, že by sme si mali byť vedomí skutočnosti, že rozhodujeme a rokujeme o základnom práve občanov, o práve na zdravotnú starostlivosť, o práve na ochranu zdravia. A v tejto súvislosti, ak chceme o tejto problematike rozprávať vážne, bude treba poopraviť niektoré názory, ktoré tu boli doposiaľ prezentované vo vzťahu k Ústave Slovenskej republiky a k obsahu toho, o čom rokujeme. Ústava Slovenskej republiky v čl. 40, a neurazte sa, ak to prečítam, vysvetlím prečo, hovorí: "Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon." Toto pomerne krátke ustanovenie hovorí veľmi veľa a hovorí veľmi veľa aj o spôsoboch a motivácii tým, ktorým sa dnes predkladaný materiál do parlamentu dostal.

Prečo, vážené kolegyne a kolegovia, čítam a zdôrazňujem, znenie tohto článku? Pretože nie je pravda, ako uviedla aj kolegyňa Sárközy, že ide v tejto republike o všetko zadarmo, že ide o bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Nie, nie je to bezplatná zdravotná starostlivosť, ale tá, o ktorej hovorí čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky. Je to zdravotná starostlivosť, ktorá mi je poskytovaná ako občanovi na základe toho, že ja a môj zamestnávateľ dohromady skladáme to, čo nám určuje zákon. A toto sa poskytuje zdravotnej poisťovni. Teda platíme si, všetko z toho, čo dostávame, si platíme. A dôležitou skutočnosťou je fakt, že tí, ktorí potom výkony platia za nás, teda zdravotné poisťovne toto plnenie poskytujú na princípoch, na ktorých je založené, teda na princípoch solidarity, tolerancie, vzájomnej pomoci. Z tohto ustanovenia, ale vyplýva veľmi dôležitá skutočnosť, pretože toto právo, právo na ochranu zdravia patrí, povedzme, na nešťastie pre tých, ktorých sa dnes bude bytostne dotýkať, do tzv. druhej generácie ľudských práv. A táto generácia ľudských práv, ak si to všimnete aj v Ústave Slovenskej republiky, je v mnohých prípadoch deklarovaná príliš všeobecne a každé jedno ustanovenie o tejto skupine ľudských práv končí ustanovením: "Podrobnejšie podmienky a rozsah určí osobitný zákon."

Aby sme sa vysporiadali z nášho pohľadu aj s osobou pána ministra. Pána ministra nikto z nášho parlamentného klubu neviní za stav, ktorý je v slovenskom zdravotníctve. Dokonca pána ministra v debatách, či v odborných či v súkromných, hodnotíme ako človeka, ktorý vníma veľmi reálne stav v slovenskom zdravotníctve a veľmi reálne ho aj pomenúva ako stav zúfalý. Je otázne, či sa potom nie on, ale ďalší ľudia zodpovední za to, čo sa doposiaľ urobilo, nepokúšajú tento zúfalý stav riešiť aj zúfalými prostriedkami a krokmi. Pánu ministrovi osobne nemôže nikto nič vyčítať, pokiaľ sa objavia v návrhu tohto zákona aj ustanovenia, ktoré vzbudzujú vážne pochybnosti o rozpore s Ústavou Slovenskej republiky alebo ktoré sú doslovne protiústavné. Budeme mu však vyčítať v blízkej budúcnosti, ak si takýchto spolupracovníkov a odborníkov bude okolo seba držať. A chápeme podstatu snahy pána ministra aj cieľ, ktorý pán minister týmto návrhom zákona sleduje. Stabilizácia, ako taká stabilizácia, ekonomická stabilizácia zdravotníckych zariadení, zdravotných poisťovní je nevyhnutná. Je opäť vážnou otázkou, a ostane, myslím, aj po dnešnom dni, či práve tieto opatrenia sú vôbec ako takým prínosom k tomuto sledovanému cieľu, pretože čl. 40 ústavy hovorí v závere, ako som už hovoril, že zdravotná starostlivosť je poskytovaná za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Vážené kolegyne, kolegovia, sme v hlbokých problémoch, pokiaľ sa týka zdravotníctva. A treba otvorene povedať, že práve uplatňovanie ľudských práv druhej generácie si vyžaduje aj určitú ekonomickú úroveň štátu a určitú spoločenskú klímu, že si napr. v oblasti zdravotníctva vyžaduje aj fungujúci zdravotnícky systém. Nemusím ani položiť otázku, poviem iba odpoveď, nič z tohto na Slovensku nefunguje, ani jeden z týchto predpokladov nie je naplnený. Tak ako to už tu hovorili možno desiatky kolegov a kolegýň, situácia pána ministra a ministerstva bude prioritne závislá od toho, ako dokáže vláda naštartovať ekonomiku, ako dokáže aj v legislatívnych úpravách zmeniť povinnosti jednotlivých platiteľov poistného, pretože dnes radový občan kdekoľvek na Slovensku z pohľadu tohto zákona musí byť dokonca solidárny s vládou Slovenskej republiky a základná diskriminácia platiteľov poistného existuje už v tomto zákone, bez ohľadu na druhú múdrosť, že ako občan som aj ja štátom, ale v tomto prípade, pán minister a my, kolegyne a kolegovia, pokiaľ nebudeme tlačiť na vládu, ktorá v tomto prípade prezentuje štát, reforma zdravotníctva nebude možno ani samotnou vládou nikdy chápaná s plnou vážnosťou. Ak teda nie je možné pohnúť s bezplatnou zdravotnou starostlivosťou, pretože sme nezmenili tento článok ústavy, dá sa urobiť jedno jediné, pohnúť so zákonom, ktorý určuje podmienky, za ktorých je zdravotná starostlivosť poskytovaná.

A tu si dovolím pánovi ministrovi položiť hneď prvú otázku, pretože musíme spoločne uznať, že dosiaľ sme dávali, pretože dosiaľ všetky tzv. služby súvisiace s výkonom zdravotnej starostlivosti boli bezplatné, v zmysle toho, čo som hovoril o zdravotnom poistení. Teraz berieme čiže obmedzujeme bývalé základné práva občana, obmedzujeme bývalé základné práva poistenca alebo ich rozsah. A v tomto prípade čl. 13 ústavy hovorí. "Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel." A ja osobne sa domnievam, že každý zákon, ktorý sa týka zdravotníctva, poskytovania zdravotníckych služieb, musí byť prioritne, aj keď rieši ekonomické otázky, postavený z pohľadu základnej otázky: Čo prinesie tento zákon predovšetkým v oblasti základného práva, teda práva na ochranu zdravia? Kladiem teda otázku, pretože odpoveď na ňu som nenašiel ani v samotnom zákone, ani v dôvodovej správe: Aké bude mať prijatie tejto novely zdravotné dopady na obyvateľstvo Slovenskej republiky? Osobne ako laik, ktorý sa trochu zaoberal touto problematikou, sa domnievam, že dlhodobo určite negatívne. Ale keďže žiadnu takúto odpoveď pri redukcii týchto základných práv v materiáli nenachádzam, pýtam sa to pána ministra.

Vážené kolegyne, kolegovia, paradoxom celého prerokúvania tohto návrhu zákona je, že rozprávame o všetkom možnom a nemožnom, ale ako zákonodarcovia, ako zbor, ktorý bude onedlho hlasovať aj o tomto návrhu zákona, sme úplne obišli stanovisko legislatívneho odboru Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré by malo byť predovšetkým pre nás ako pre zákonodarcov vodidlom na to, či predložený návrh je alebo nie je prijateľný z pohľadu jeho ústavnosti. Ja napriek tomu, že som si veľmi pozorne prečítal všetky pozmeňujúce návrhy, osobne konštatujem, že skoro ani jedna výhrada legislatívneho odboru, tak ako je v tomto stanovisku, nebola ani pozmeňujúcimi návrhmi odstránená. Stotožňujem sa skoro v celom rozsahu s týmto stanoviskom a tvrdím, že prijatie tejto novely bude protiústavným krokom vo viacerých oblastiach a v mnohých oblastiach bude na hranici ústavnosti.

Ak dovolíte, zdokumentujem aspoň najzávažnejšie problémy. V Českej republike existuje rozhodnutie Ústavného súdu, podľa ktorého akékoľvek obmedzenie v dostupnosti bezplatných liekov musí byť uvedené expresívne v zákone, a nie iba v podzákonnej norme. Svojím spôsobom tento problém včera čiastkovo otvoril aj kolega Fico. Protiústavnosť tohto návrhu, ktorý prerokúvame spočíva predovšetkým v očakávaní ďalšieho obmedzovania dostupnosti bezplatných liekov formou preskripčných či indikačných obmedzení bez toho, aby tieto obmedzenia boli uvedené v príslušnej prílohe zákona, ktorá uvádza jednotlivé skupiny liekov hradených zo zdravotného poistenia. Opäť a preto som čítal znenie čl. 40, že opäť, vážené kolegyne, kolegovia, dávam do vašej pozornosti, že je možné stanoviť podmienky a rozsah poskytovanej zdravotnej starostlivosti iba zákonom, nie podzákonnou normou. V Českej republike je tento problém cestou Ústavného súdu vyriešený. Znenie ustanovenia ústavy o ochrane zdravia Českej republiky a Slovenskej republiky je prakticky identické. Takýto istý osud čaká tú časť návrhu, ktorá rieši tento problém aj v Slovenskej republike. Je to potrebné a je to žiaduce? Nechcelo to nič iné, iba priamo do tohto návrhu a do normy expresívne uviesť to, čo v nej uvedené byť má.

Druhou, prakticky najvážnejšou oblasťou je otázka rozporu prijímanej novely so samotným čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky. Vážené kolegyne, kolegovia, podstatu nebudem opakovať. Viete, že spočíva v rozdelení doterajších zdravotníckych výkonov na zdravotnú starostlivosť a na služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou. Ja ako laik nemám možnosť, počúval som pozorne kolegov lekárov, kvalifikovane tvrdiť, či ten alebo onen výkon patrí do zdravotnej starostlivosti alebo je iba službou súvisiacou. Ale chcem sa opýtať: Kto, ktorá skupina našich kolegov, odborníkov či iných odborníkov si prisvojila právo rozhodnúť o tom, čo je zdravotnou starostlivosťou a čo je iba službami súvisiacimi so zdravotnou starostlivosťou? Prečo sa tak pýtam? Pretože, ak si zoberiete do rúk, vážené kolegyne, kolegovia, vládny návrh, teda pôvodný návrh, tak v tomto návrhu medzi základnú zdravotnú starostlivosť je zaradená doprava. Kto ju tam zaradil? Odborníci ministerstva zdravotníctva, pôvodní spracovatelia tohto návrhu. Iní odborníci dopravu vyčlenili ako službu súvisiacu. A pýtam sa teraz ako poslanec a v tejto oblasti laik a pýtam sa vás všetkých: Ktorým odborníkom, vážené kolegyne a kolegovia, budete veriť? Odborníkom ministerstva zdravotníctva, ktorí tvrdili v pôvodnom návrhu, že dopravná služba je zdravotnou starostlivosťou, alebo odborníkom z výboru, ktorí tvrdia, že ňou nie je? Ja čestné slovo neviem, komu mám veriť, pretože odôvodnenie toho, že niečo takéto z bývalých výkonov a zdravotnej starostlivosti je dnes zaradené do služieb súvisiacich s výkonom, nepoznám, nie je ani súčasťou návrhu a nie je ani súčasťou dôvodovej správy. Práve v tejto oblasti dochádza k najzávažnejším stretom s Ústavou Slovenskej republiky, ale aj s dosiaľ fungujúcou a pre budúcnosť platnou legislatívou.

Môžem sa len stotožniť tak so stanoviskom odborníkov, ako aj so stanoviskom legislatívneho odboru, pokiaľ sa týka ich vážnych pripomienok k stravovacím službám. Ja, prepáčte a neurazte sa, kolegyne, kolegovia, v zdravotníckom výbore, ale tvrdím, že v mnohých oblastiach je pôvodný návrh precíznejší, pretože aj pôvodný návrh hovorí, že povinný je dať poplatok za stravovacie služby ten, kto tieto služby odoberá, a to v rozsahu, v ktorom ich odoberá. V pozmeňujúcich návrhoch sa prakticky stanovuje obligatórna povinnosť pacienta požívať stravovacie služby, ba dokonca sa ani náznakovo nerieši stav, kedy k stravovaniu pacienta vôbec nedôjde alebo zo zdravotných dôvodov nemôže dôjsť. Pri takto stanovenej úprave tu dokonca dochádza fakticky zo zákona k nútenému odberu stravy, čo je opäť porušením základných ľudských práv, ak teda nejde aj v tomto prípade o zdravotnú starostlivosť. A za týchto okolností sa potom treba už iba preukrutne čudovať, ak sa v pozmeňujúcich návrhoch aj v návrhu objaví takéto ustanovenie. A prosím, aby ste aspoň tomuto venovali pozornosť.

"Poisťovňa uhrádza vo výške stanovenej cenovým predpisom náklady na služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za osoby, ktoré sú úplne oslobodené od povinnosti uhradiť platbu za tieto služby. Poisťovňa uhrádza tieto náklady a tak ďalej." Vážené kolegyne, kolegovia, hádam už toto nie. Tak najskôr rozprávame a dokonca formulujeme aj v nových návrhoch presne, čo je povinná plniť poisťovňa, a v pojme "povinného zdravotného poistenia" sa jednoznačne hovorí, že: "Povinným zdravotným poistením je poistenie, na základe ktorého sa poskytuje zdravotná starostlivosť." Nehovorí sa tu o službách súvisiacich. Z ďalších ustanovení zákona o zdravotnom poistení vyplýva, na čo môže poisťovňa prostriedky zo zdravotného poistenia používať. O rozpor s čl. 40 ústavy teda pôjde v tomto prípade aj v prípade, ak bude poisťovňa vykonávať úhrady na iné ako na zdravotnú starostlivosť.

Už vo výbore som sa pýtal, či sú reálne náklady na, bola to veľmi hlúpa otázka, uznávam, ale účelová, stravovanie a ubytovanie 50 korún za deň. No odpoveď bola, samozrejme, nie. A pýtal som sa, z čoho teda bude hradený rozdiel. Tu je to, je to v návrhu tohoto zákona. Hrubou protiústavnou formou je ukladaná zdravotným poisťovniam povinnosť uhrádzať niečo iné ako náklady na zdravotnú starostlivosť v zmysle čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky. Pán minister tu včera rozprával vtip. Dúfam, že mi odpustíte, aj on, aj vy, ak dnes poviem tiež taký vtip, ktorý som ako kvázi vtip ráno počul, že vraj po prijatí tejto novely sa chystajú erotické salóny zmeniť taxy, bude sa platiť osobitne za sexuálne služby a osobitne za pobyt na lôžku. (Hlasy v pléne.) Ďakujem, pán minister. Ja som sa tiež pousmial, pretože tá logika pre laika vo vzťahu k tomu, čo my dnes robíme, je skoro identická. Považoval som to za vtip.

Vážené kolegyne, kolegovia, keď som sa pýtal, kto určil, čo je obsahom zdravotnej starostlivosti a na základe akých kritérií to určil, mal som na mysli predovšetkým tieto 2 oblasti. Z debát s kolegami odborníkmi, teda lekármi, som sa dozvedel veľmi veľa zaujímavého, ktoré určite budeme môcť použiť. Pán minister, a o toto vás prosím, aby ste to aj pochopili a nebrali to ako atak na ministerstvo, ako atak na vašu osobu. Ak sa má niečo sfunkčniť a pustíme do sveta toto, tak to treba čo najskôr, ak je to protiústavné, likvidovať, zastaviť a urobiť niečo nové, niečo kvalitné. Ak sa pýtate čo, tak, prosím, mám na to aj odpoveď.

A zdôrazňujem ešte raz, že naozaj treba čítať niekedy aj zdanlivo zbytočné papiere. A prosím, zacitujem teraz zo stanoviska legislatívneho odboru Národnej rady: "Ak návrh zákona vychádza z takého výkladu slov, že za podmienok, ktoré ustanoví zákon uvedený v čl. 40 ústavy, je možné ustanoviť to, čo bolo aj v minulosti možné ustanoviť, že niektoré druhy zdravotnej starostlivosti sú za čiastočnú alebo úplnú úhradu, bolo to a je to možné urobiť týmto spôsobom aj teraz, je to možné urobiť legitímne, bez rozporu s ústavou, bez toho, aby sme špekulovali nad novou kategorizáciou výkonov, nad ich členením medzi zdravotnú starostlivosť a tzv. služby." Toto je veľmi čistý a jednoduchý spôsob, ktorý legislatívny odbor Národnej rady ministerstvu a plénu Národnej rady ponúka.

Je 10.56 hodín, teda čas pokročilý a prihlásených veľa. Napriek tomu, že som chcel toho povedať ešte veľa, domnievam sa, že naozaj takto spracovaný návrh sa pokúša iba hasiť. Sú tu 2 minimaxy, možnože účinné na kratší čas voči lekárom, voči zdravotníckym zariadeniam a čiastočne aj voči poisťovniam, pretože doposiaľ ešte pred ministrom zdravotníctva nestáli občania, nestáli poistenci, pred ministrom zdravotníctva stáli s transparentmi iba skupinky lekárov, zdravotníckych pracovníkov a tuto blízko nás stanovali lekárnici. Bolo by veľmi nežiaduce, nielen pre pána ministra, pre celý tento parlament, pre celý tento štát, keby po prijatí tejto novely začali stávať s transparentmi pred ministerstvom zdravotníctva tí, ktorých sa to bude najviac týkať, občania.

A opakujem za seba a, myslím si, aj za celý poslanecký klub bez výnimky, že všetky reformné kroky pána ministra v budúcnosti podporíme, či už hlasovaním alebo odbornými stanoviskami a názormi, ak budú v súlade s ústavou tohto štátu, ak budú znamenať pre štát, pre občanov vylepšenie situácie v systéme zdravotníctva. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)