Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Čaplovič. (Hlas v rokovacej sále.) Prepáčte, ja som sa tak zapozerala do toho programu. Faktická poznámka pán poslanec Muránsky, ale nie je tu. Nie je tu, čiže stráca možnosť vystúpiť s faktickou poznámkou. Prepáčte, pán poslanec, že sme vás... (Hlasy v sále.) To je ústna prihláška. Aha, takže vyhlásim potom možnosť hlásiť sa do rozpravy ústne. Dám túto možnosť ešte pánom poslancom. Pán Čaplovič, máte slovo.
D. Čaplovič, poslanec: Vážená pani predsedajúca, vážení poslanci, ctené dámy, vážení páni, ctená Národná rada. Keďže som nemal možnosť ako poslanec sa vyjadriť k obsahu zákona č. 553/2002 Z. z. v predchádzajúcom volebnom období a keďže v úcte k historickej pravde nemôžem mlčať, dovolím si zdôvodniť a podať jeden pozmeňujúci návrh. Týkať sa bude rozšírenia v zákone vymedzenej doby neslobody na našom území po zániku prvej Česko-slovenskej republiky, pretože historik nemôže mlčať, tobôž ak je poslancom a litera zákona sa dotýka tragédie našich najnovších dejín, a bolo by to veľmi neprofesionálne a bola by to nezodpovednosť, doslovne, pochopte to, zrada na vednej disciplíne, a opäť je tu falzifikácia dejín.
Neviem, čo navrhovateľov viedlo k určeniu počiatku doby neslobody a s tým súvisiacich skutkov, zločinov proti mieru a ľudskosti a vojnových zločinov, utajenej činnosti represívnych orgánov, zodpovednosti za porobenie vlasti, vraždenia a zotročovania, lúpenia, ponižovania a tak ďalej a tak ďalej. V našich turbulentných dejinách minulého storočia dnes však nemôže byť len jeden právny akt, na ktorý sa autori zákona odvolávajú, 18. apríl 1939, to jest vládne nariadenie kolaborujúcej vlády s nacistickým Nemeckom č. 36, ktoré pojem židovského občana definovalo podľa konfesie, ktorým sa však v našich podmienkach začalo odsúdeniahodné, takzvané riešenie židovskej otázky v oblasti právnych úprav v duchu hrôzostrašných, takzvaných norimberských zákonov, nacistických zákonov a následného holokaustu.
Ctené dámy, vážení páni, všetky zamlčané pravdy sa stávajú jedovatými. Mal som možnosť stretnúť sa ešte dávno-dávno s profesorom dr. Leonom Kieresom, dnešným prezidentom Inštitútu národnej pamäti, ktorý navštívil Slovenskú akadémiu vied, a ja som ho prijal ako podpredseda Slovenskej akadémie vied. Diskutovali sme o ich inštitúte, dozvedel som sa o mnohých faktoch, ako sa tento inštitút zakladal, ako je potrebný, plne som s ním súhlasil, nadviazali sme spoluprácu s odborníkmi našej akadémie a s pracoviskom tohto Inštitútu národnej pamäti vo Varšave.
Z histórie však nie je možné robiť trhací kalendár. Princíp kauzality nie je možné popierať. V susednom Poľsku je počiatkom doby neslobody označovaný vojenský okupačný nacistický akt, napadnutie Poľska 1. septembra 1939. A pán profesor Leon Kieres mi povedal: "Ak vy na Slovensku ako nástupnícky štát Česko-slovenskej republiky nebudete považovať mníchovskú dohodu za diktát, ak nebudete považovať viedenskú arbitráž za diktát cudzích veľmocí, nemôžete sa cítiť ako národ. U nás, pokiaľ by bola napadnutá len jedna časť nášho územia 1. septembra 1939, bolo by to vyhlásené za deň neslobody na našom území." Vstup okupačných vojakov na územie Česko-slovenskej republiky alebo Poľskej republiky je zločin proti mieru, proti ľudskosti a nastolenie totalitného režimu.
Z historického hľadiska za takýto akt je v našej národnej histórii považovaný akt a dôsledky mníchovského diktátu, jeho prijatie vládou prvej Česko-slovenskej republiky 30. septembra 1938, to znamená zánik prvej Česko-slovenskej republiky a vznik druhej Česko-slovenskej republiky. Od tohto obdobia sa vo vzťahu k nášmu územiu a na našom území konali skutky - a na tom sa zhodli všetci historici, slovenskí, českí, rakúski, nemeckí, poľskí, v rôznych komisiách, - sa konali skutky, ktoré neboli uskutočnené zo slobodnej vôle občanov. Na naše územie práve v dôsledku mníchovského diktátu a následnej viedenskej arbitráže vstúpili okupačné vojenské jednotky a na tomto území sa konal teror voči obyvateľom inak politicky zmýšľajúcim, etnicky a rasovo vraj odlišným občanom. Petržalka, Devín, neskôr celé územie južného Slovenska. Tento historický čas nie je možné z hľadiska historickej pravdy - a tej by sa mali držať predovšetkým politici - vyčleňovať toto obdobie z našich dejín. Ak sa tak deje, je to veľká chyba, v tomto prípade nás politikov. A keď mlčíme, ešte o to väčšia.
V podstate sa plnili závery z mníchovského diktátu, kde v jednom článku je klauzula, ktorá hovorí, a tá sa nedá vymazať, o vyriešení česko-slovensko-poľských a česko-slovensko-maďarských sporov v otázke hraníc do troch mesiacov. A viete, aké to boli skutky. V záujme vecnosti niektoré uvediem.
10. októbra 1938 nemecký Wermacht obsadzuje Petržalku - Engerau. Franz Karmasin založil Deutsche Partei.
13. 10. 1938 na Železničnú stanicu Pribenik pri Kráľovskom Chlmci v noci vtrhli horthyovskí vojaci a do Maďarska odviekli troch železničiarov a troch vojakov, česko-slovenských vojakov. Respicient finančnej stráže bol pri prepade zastrelený.
14. 10. 1938 vláda na Slovensku nariadila slovenským politickým stranám, že sa musia zlúčiť s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, stalo sa tak až 8. 11. 1938 s výnimkou Komunistickej strany Česko-Slovenska a Sociálnej demokracie.
28. 10. 1938, to je zaujímavý dátum, k 20. výročiu vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky, v rámci postupnej totalizácie slovenského verejného a spoločenského života, takzvaného zjednodušovania politických pomerov, vydala vláda na Slovensku, ešte krajinská, nie autonómna, nariadenie č. 15, neskôr z 5. 12. 1938 nariadenie č. 70, ktorým legalizovala Hlinkovu gardu a súčasne s okamžitou platnosťou rozpustila všetky občianske organizácie - Sokol, Robotnícke telocvičné jednoty, Česko-slovenský orol a tak ďalej a tak ďalej. Na území slovenskej krajiny všetok ich majetok prepadol v prospech Hlinkovej gardy, ktorá sa zároveň podľa týchto nariadení stala "legitímnou" brannou organizáciou na území celého Slovenska.
2. 11. 1938 - Viedenská arbitráž. Na základe tejto Viedenskej arbitráže Slovensko stratilo viac ako 10 000 km2 územia s 853 670 obyvateľmi, z nich 503 980 bolo národnosti maďarskej, 272 154 slovenskej a českej národnosti, vyše 26 000 Židov, vyše 8 000 Nemcov, skoro 2 000 Rusínov a tak ďalej a tak ďalej. S výnimkou Bratislavy a Nitry Slovensko stratilo všetky mestá na juhu, ktoré boli prirodzenými strediskami vtedajšej slovenskej krajiny. Okupácia južného Slovenska horthyovským Maďarskom sa uskutočnila v dňoch 5. až 10. 11. 1938.
4. 11. 1938 slovenská vláda zakázala premietanie filmov Sovietskeho zväzu, Spojených štátov amerických, Francúzska a Veľkej Británie. Predseda vlády Jozef Tiso nariadil odsun, "deportáciu nemajetných Židov", bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, na územia, ktoré mali pripadnúť Maďarsku. Neskôr sa nariadenie zmenilo a týkalo sa Židov, cudzích štátnych príslušníkov a bez štátnej príslušnosti. Akciu organizovala Hlinkova garda. Deportácie postihli približne 7 500 Židov, ale maďarská strana ich neprijala a väčšinu vrátila na Slovensko. V zemi nikoho, a o tom sa historici zmieňujú, len politici to nevnímajú, medzi novými slovenskými a maďarskými hranicami vznikli prvé, nazval by som to trestanecké tábory Veľký Kýr a Miloslavovo, v ktorých bolo do decembra toho roku okolo 700 Židov. O týchto pokusoch zbaviť sa slovenských Židov však slovenská dobová tlač mlčala, ale archívy hovoria a historici dejinnú pravdu nepopierajú a nechcú zamlčať.
9. 11. 1938 vo večerných hodinách pricestovalo do Bratislavy deväť žiakov košickej reálky, ktorí pre svoje neskrývané slovenské cítenie boli v Košiciach ohrození na životoch. Išlo prevažne o synov z maloroľníckych rodín, ktorí mali maturovať, a tak svoje štúdium, ako aj mnohí ďalší z Košíc dokončili na bratislavskej reálke.
12. 11. 1938 vo výkladoch niektorých bratislavských obchodov sa objavili vývesky so slovenskými a nemeckými nápismi: Toto nie je židovský obchod. Boli označené pečiatkou Hlinkovej gardy alebo Deutsche Partei. Aká paralela s nacistickým Nemeckom?
22. 11. 1938 v tlači zverejnená údajná správa o poslednej úprave hraníc. Nacistickému Nemecku bude okrem iného odstúpená obec Devín pri Bratislave.
3. 12. 1938 zo služieb Univerzity Komenského uvoľnení českí profesori a docenti. Dobrovoľne násilným spôsobom odišlo okolo 9 000 českých úradníkov. Tu je štúdia, ktorú by si mali prečítať politici, od Valeriána Bystrického, riaditeľa Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, Vysťahovanie českých štátnych zamestnancov zo Slovenska v rokoch 1938 - 1939.
18. 12. 1938 na území Slovenska sa konali voľby do Slovenského snemu, jedna kandidátka zostavená vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, osobitne Jozefom Tisom a ústredným tajomníkom Martinom Sokolom, ktorý bol dezignovaný ako predseda snemu. Oficiálna kampaň sa konala pod heslom: Kto bude proti jednotnej kandidátke, je nepriateľom slovenského národa. Zavedené zoznamy, ktoré umožňovali menovité sledovanie účasti vo voľbách. Z niektorých volebných miestností odniesli príslušníci Hlinkovej gardy demonštratívne plenty, Židia, a v niektorých oblastiach aj Česi, volili oddelene.
31. 12. 1938 zanikla rada novín a časopisov, zastavených bolo 125 slovenských a 69 inorečových periodík na Slovensku. Unikátna vec, unikátna vec! To je vyslovene totalitný čin. Všetky slovenské denníky nahrádza Slovák a Slovenská pravda.
25. 1. 1939 zverejnenie nariadenia slovenskej vlády o rozpustení nielen komunistickej strany, ale aj sociálnej demokracie, židovských strán a ďalších strán.
31. 1. 1939 stratila platnosť Hitlerova smernica zo 17. 11. 1938 o zákaze rokovať o odtrhnutí Slovenska. Ríšsky vodca sa rozhodol rozbiť Česko-slovenskú republiku a zriadiť zo Slovenska samostatný nárazníkový štát.
Pre dokument tej doby, potom tie následné činy, ktoré sa konali aj s tým, v spojitosti s tým dátumom 18. apríla 1939, by som si dovolil zacitovať. Dal mi to ako podklad jeden mladý slovenský historik z Historického ústavu, a ide o vystúpenie z 5. februára 1939, Alexandra Macha a Karola Murgaša v Rišňovciach v hlohoveckom okrese, kde sa konalo zhromaždenie asi 2100 príslušníkov Hlinkovej gardy.
Alexander Mach okrem iného povedal: "Dnes sa v Rišňovciach manifestuje za to, aby Slovensko bolo oslobodené od cudzích príživníkov. Zjednotili sme strany, koho sa nám nepodarilo zjednotiť, toho zjednotia dozorcovia koncentrákov." A náčelník štábu Hlinkovej gardy Karol Murgaš sa taktiež ráčil počuť: "Na Slovensku už nebude ani český, ani židovský režim. Upozorňujem a varujem vás, páni Židia, že tú gardu, ak ju budete provokovať, my na uzde neudržíme. My sme presvedčení, že naša slovenská vláda židovskú otázku rozrieši a my gardisti sa budeme hlásiť pre vykonanie tohto zákona." Toľko niekoľko citátov, ale tu je práca významného slovenského historika Eduarda Nižňanského, ktorý prednáša na nemeckých univerzitách a študoval v archívoch: Židovská komunita na Slovensku medzi česko-slovenskou parlamentnou demokraciou a Slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Tam sú napísané všetky činy, ktoré sa konali za tých sedem mesiacov, ktoré nie sú uvedené v tomto zákone. Je to množstvo činov, a myslím si, že keď sme uviedli roky 1945 až 1947, zaradili sme ich prirodzene do tohto obdobia, tak rovnakým spôsobom, prinajmenej takýmto spôsobom, by malo byť zaradené obdobie od 30. septembra 1938 do konkrétneho dátumu 18. apríla 1939. Francis Bacon povedal: "Dôkazy sú protijedom určitých svedectiev." To platí nielen pre toto, ale aj pre toto spomínané obdobie po 30. 9. 1938.
Verím, že to stačilo. Na tieto fakty nadväzovalo mnoho ďalších konkrétnych činov proti ľudskosti v rozpore s demokraciou, ale v zhode s totalitou a nadväzným individuálnym a kolektívnym terorom. Aj toto obdobie iste poskytne dostatok odsúdeniahodných skutkov pre dokumentáciu a hodnotenie Ústavu pamäti národa, v tomto prípade hodnotenia nacistických zločinov, zločinov proti ľudskosti, prenasledovania osôb, politických, etnických a rasových zločinov. A pokiaľ poznám tento materiál, ten sa netýka len vydávania rôznych potvrdení na základe otázok občanov, čo sa týka tohto úradu. Ale to je ústav, ktorý by mal byť v podstate vedeckým pracoviskom, ktorý má spolupracovať s akademickými pracoviskami, s vysokými školami a mala by sa zakotviť práve tá oblasť, ktorá je často tabuizovaná v slovenskej historiografii, za ktorú aj my historici nesieme istú zodpovednosť, to sú tie roky druhej Česko-slovenskej republiky a okupácie južného územia po Viedenskej arbitráži. To sú fakty a tie politici nemôžu z našich dejín vymazať. Ak sa tak dialo v nedávnej minulosti, tak práve dnes by sme sa mali vzdať čierno-bieleho videnia, myslenia my a oni. Preto zo spomenutých dôvodov navrhujem akceptovať tieto pozmeňujúce návrhy, ktoré sa týkajú práve toho dátumu 30. 9. 1938. Navrhujem v preambule v piatej odrážke text "v dobe neslobody 1939 - 1989", nahradiť textom: "v dobe neslobody od 30. 9. 1938 do 31. 12. 1989". V čl. I v § 1 písm. d) v štvrtom riadku text "18. apríla 1939" nahradiť textom "30. septembra 1938." Podobne v § 2 písm. g), v § 2 písm. j), v § 6 ods. 1, v § 8 ods. 1, v § 15 ods. 2 a v § 19 ods. 1 a v čl. III v druhom odseku a v treťom riadku text "1939 - 1989" nahradiť textom "30. septembra 1938 - 31. decembra 1989". V čl. IV. § 67a v znení písm. d) v prvom riadku textu "v dobe od roku 1939 do 29. decembra 1989" nahradiť textom "v dobe od 30.septembra 1938 do 29. decembra 1989".
Odôvodnenie: ešte raz by som zopakoval, na základe historických faktov obdobie neslobody sa začalo bezprecedentným diktátom veľmocí voči Česko-slovenskej republike z 29. septembra 1939 v Mníchove. Súčasťou Česko-slovenskej republiky bolo aj územie Slovenska. My sme nástupnícky štát Česko-slovenskej republiky, preto tieto dejiny sú aj našimi dejinami. Po prijatí mníchovského diktátu vládou prvej Česko-slovenskej republiky, to jest 30. septembra 1938, abdikáciou prezidenta Beneša a tak ďalej, a tak ďalej sa skutky proti mieru a ľudskosti prejavili aj na našom území. Vznikom druhej Česko-slovenskej republiky sa spáchali vo vzťahu k nášmu územiu zo zahraničia zločiny voči mieru a ľudskosti na okupovaných územiach a na zvyšnom našom území sa aktívne začalo prostredníctvom našich orgánov, aj tajnej služby, aj oficiálne schválených orgánov prenasledovanie občanov najmä z dôvodov politických, etnických a rasových. Z uvedených dôvodov je žiaduce v záujme historickej pravdy posunúť počiatok obdobia neslobody od 30. 9. 1938, keď mnohé skutky sa už nekonali zo slobodnej vôle našich občanov a boli namierené proti ich základným ľudským právam a ľudskej dôstojnosti. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Do rozpravy sa písomne ďalej prihlásil... Pán Mikloško s faktickou poznámkou, prepáčte mi to.
F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Čaplovič otvoril naozaj jeden veľmi vážny problém, ktorý, priznám sa, doteraz som ani ja celkom nereflektoval, kedy začína nejakým spôsobom totalita. V prípade komunizmu sme nad tým nemuseli rozmýšľať, pretože to bolo, ako povedal, implicitne zahrnuté do toho obdobia niekde od toho 1939, ale keby som mal aplikovať na komunizmus, tak bol to 25. február 1948, alebo bol to až nejaký prvý čin, lebo 25. februára 1948 sa dostala vláda v Prahe legitímne k moci, proste to všetci poznáme. (Tlieskanie.) Legitímne, ale násilne a bola potom veľmi už vulgárna, (Smiech.) alebo boli to slobodné voľby v roku 1946, keď vyhrali v Česku komunisti a keď potom zneužívali svoju moc ako bezpečnosti a keď už porušovali zákony. Alebo teda, opakujem, bol to nejaký až prvý násilný čin tej komunistickej vlády po roku 1948. Takisto je problém, už mám málo času, kedy nastáva obdobie totality, vlastne, tej prvej. Či to je 14. marec 1939, či je tento prvý akt, ktorý bol, alebo či to vlastne ide už odtiaľto, kedy nastáva vlastne úplne iná atmosféra. My musíme vedieť, že všetko, čo sa dialo, bolo pod tlakom Nemecka, tak ako všetko, čo sa stalo, bolo pod tlakom Sovietskeho zväzu. Nebyť Sovietskeho zväzu, milí priatelia tam zhora zľava, vy by ste tu neboli toľko šafárili, nebojte sa. (So smiechom.)
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Hopta s faktickou poznámkou.
I. Hopta, poslanec: Myslím si, že pán Čaplovič otvoril tu veľmi vážny problém, ku ktorému sa zrejme bude musieť táto Národná rada vyjadriť. Som pevne presvedčený o tom, že je nehorázne považovať obdobie socializmu za obdobie totality v čase, keď životná úroveň bola oveľa vyššia, než je súčasná životná úroveň, keď boli zabezpečené základné ľudské práva ako právo na prácu, právo na bezplatnú zdravotnícku starostlivosť, na bezplatné školstvo a iné záležitosti. Áno, pán Mikloško má pravdu, 25. februára 1948 sa ústavnou, parlamentnou a demokratickou cestou v bývalom Česko-slovensku dostali k moci komunisti. Môžeme debatovať o ďalšom vývoji v päťdesiatych rokoch. Len si myslím, že nemali by sme opustiť toto konštatovanie tým, že jedno obdobie je obdobím neslobody a obdobím, keď tu existovala len jedna politická strana, Hlinkova strana, tak sa považuje za obdobie slobody. Chcem len podotknúť, že za obdobie vami nazývanej totality tu existovali okrem komunistickej strany ďalšie štyri politické strany, dve v Českej republike a dve v Slovenskej republike, čiže ja plne podporujem, čo tu povedal pán Čaplovič, ja viem, že mnohým kresťanským demokratom niektoré otázky vzhľadom na ich stanovisko na bývalý Slovenský štát sú možno nepríjemné, nepríjemne bolo počúvať, ale sme pripravení o týchto otázkach debatovať a podporiť stanovisko pána Čaploviča.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Drgonec s faktickou poznámkou a uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami.
J. Drgonec, poslanec: Ja budem reagovať striktne právne. Ústavný zákon č. 185/1939 slovenského zákonníka, teda Ústava Slovenskej republiky je, až by ste neverili, nakoľko podobná Ústave Česko-slovenskej socialistickej republiky, ktorá bola prijatá v roku 1960. Čiže pokiaľ ide tie podobnosti, nemá veľký význam o tomto diskutovať. Ale nechcel som pôvodne hovoriť o tom, pretože si myslím, že vystúpenie pána doktora Čaploviča bolo oveľa závažnejšie. Slovenský zákonník aj v roku 1938 obsahoval také množstvo zvrhlých predpisov, pretože Slovenský štát bol striktne právny, všetko, čo sa dialo, sa dialo na základe zákonov, ale tie zákony boli natoľko zvrhlé, natoľko neľudské, že si myslím, že jeho návrh, aby sa počítalo obdobie neslobody už o niekoľko mesiacov skôr, teda od roku 1938, je absolútne opodstatnený. (Potlesk.)
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Do rozpravy sa ďalej prihlásil pán poslanec Madej.
R. Madej, poslanec: Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi na úvod prejaviť sklamanie nad tým, že sa v Národnej rade Slovenskej republiky stáva asi pravidlom, že zákony, ktoré prijímame, sú určené jednému človeku alebo malej skupine ľudí. V prípade novely tohto zákona to nie je asi inak. Návrh novely zákona o pamäti národa je určený pravdepodobne najmä pánu Langošovi, ktorý sa už tradične rád zaoberá lustračnými osvedčeniami a nemá asi inú robotu, najmä teraz, keď už nie je v parlamente.
Vážené dámy a páni, dúfam, že nikto nebude mať pochybnosti o tom, že ja vzhľadom na svojej vek nebudem dotknutý predmetným zákonom. Dovoľuje mi to však objektívne zhodnotiť minulosť, keďže sa ňou necítim byť zaťažený alebo inak negatívne dotknutý. Myslím si však, že tento zákon má také vážené nedostatky, ku ktorým sa, hoci, ako aj mladý človek, musím vyjadriť. V prvom rade mi dovoľte povedať, že moje vyjadrenie nemá obhajovať socializmus alebo komunizmus ako režim. Podľa poznania súčasných historických súvislostí by som si určite neprial žiť v takomto režime. Určite, priznávam, že aj tento režim mal svoje nedostatky, či už napríklad v oblasti porušovania ľudských práv alebo slobody jednotlivca. Na druhej strane však nemôžeme porovnávať nekomunizmus, ale socializmus a nacizmus, a nie ako režim a nie ako zločiny, ktoré sa v našej krajine za týchto čias vykonali. Paragraf 3 ich spoločne zahŕňa a tým ich dáva na jednu úroveň. Tento zákon, hoci sa nedotýka priamo občanov, má jeho forma a obsah ako prejav vôle zákonodarcu veľmi veľký výpovedný význam. Vypovedá o tom, že obdobie posledných 40 rokov sa dá prirovnať k obdobiu 2. svetovej vojny, k fašistickej genocíde a k ďalším ohavným vlastnostiam nacizmu. Už pri úcte k svojim rodičom a všetkým starším ako ja, ktorí v týchto časoch budovali a vytvárali hodnoty, si nedovolím súhlasiť s takýmito tvrdeniami. Ďalšia je otázka bezúhonnosti, tak ako je definovaná v § 11 predmetného zákona. Bezúhonnosť je podľa synonymického slovníka slovenského jazyka: "Bezúhonný je ten, ktorý je bez morálnej ujmy, počestný, cnostný a poctivý." Najčastejšie sa teda bezúhonnosť v zákonoch vylučuje spáchaním trestného činu, čo pojmovo absolútne súhlasí. Tu sa asi opäť budem opakovať, hoci význam a dosah tohto zákona nie je veľký, zákonodarca týmto prejavuje vôľu, ako možno chápať historické súvislosti. Po 13 rokoch chápeme ľudí, ktorí boli členmi komunistickej strany, pomaly ako zločincov, nie bezúhonných, nie čestných, nie mravných, a pritom z vlastnej skúsenosti viem, že medzi nimi bolo mnoho múdrych a dobrých ľudí. V čase do roku 1989 bolo v komunistickej strane niekedy až do 10 % obyvateľstva, čo činí asi 500 000 nie bezúhonných občanov. Nemám pocit, že by všetci títo ľudia neboli bez morálnej ujmy alebo neboli čestní, poctiví alebo mravní. Čo je na tomto zákone ešte absurdnejšie, bezúhonní nie sú ani tí, ktorí boli členmi organizácií združených v Národnom fronte. Aby som to vysvetlil, organizáciami združenými v Národnom fronte boli napríklad včelári, záhradkári, poľovníci, Červený kríž a ďalšie. Doteraz to teda znamenalo, že žiaden vtedajší včelár alebo záhradkár sa nemôže považovať v súčasnosti za bezúhonného občana. Súčasný návrh novely zákona sa sústreďuje iba na funkcionárov týchto organizácií, takže iba kozmeticky zmierňuje možno tú morálnu krivdu, ktorú tento zákon takto spôsobuje. Čo na tom, že funkcionári včelárov, záhradkárov a ďalších boli vyberaní demokratickým spôsobom a ich náplň práce bola absolútne, ale opakujem sa, absolútne nesúvisela s vtedajším režimom. No a tá najabsurdnejšia vec iba prichádza. Pán poslanec Miklušičák, ktorý je predkladateľom, pri obhajobe novely tohto zákona v ústavnoprávnom výbore povedal, že ani on nebude podľa navrhovanej právnej úpravy sa považovať za bezúhonného v zmysle § 11 predmetného zákona. Bolo mu to vraj dostatočne vysvetlené ostatnými predkladateľmi a postačovalo mu to. Ja sa priznám, že ak by išiel do parlamentu návrh zákona, na základe ktorého by som sa ja nepovažoval za bezúhonného, asi by som sedel ticho v kúte a čakal, kým to prejde. Určite by som sa však nepodpísal ako predkladateľ tohto zákona.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v našej krajine prekvitá korupcia, neustále sa zhoršuje ekonomické postavenie väčšiny obyvateľstva, mladí ľudia nám odchádzajú do zahraničia, pretože tu nenachádzajú uplatnenie, študentov externých štúdií na vysokých školách okrádajú nútenými a protizákonnými poplatkami a Národná rada Slovenskej republiky sa zaoberá vecami, ktoré sú už dávno za nami a neprinesú spoločnosti žiaden prospech. Dovolil by som si doplniť, mrzí ma, ako často plytváme čas nezmyslami, možno príkladom je toho aj včerajšia Hodina otázok s pánom premiérom. Každý národ a každá krajina sa musí vysporiadať so svojou minulosťou a po trinástich rokoch by mali byť časy pred rokom 1989 pre nás históriou. A my, ja si myslím, že by sme sa nemali večne boriť v bahne minulosti a tvrdiť, že zlé je to kvôli tým, ktorí boli pred nami, a mali by sme sa zaoberať budúcnosťou tejto krajiny.
Ja osobne som sa s minulosťou vysporiadal a prosím všetkých, (Smiech v rokovacej sále.) aby to taktiež dokázali.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Prosím, pokoj v rokovacej sále! Páni poslanci, môžete reagovať faktickými poznámkami.
R. Madej, poslanec: Ešte som neskončil, prepáčte. Sú na to faktické poznámky, podľa rokovacieho poriadku. Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, tento príhovor nebol ani obhajobou, ale ani obžalobou minulosti. Bol kritikou niektorých ustanovení predmetného zákona, kritikou absencie vízie budúcnosti v parlamente a kritikou krátkozrakosti videnia dosahov aj u zdanlivo bezvýznamných zákonov. Ja nemám v zásade nič proti existencii inštitúcie, ktorá by v minulosti perzekuovaných občanov informovala o činnosti a aktivite bezpečnostných zložiek štátu voči týmto osobám. To nemám. Osobne si však myslím, že by sa tak malo diať na základe právnej úpravy, ktorá by posudzovala každého človeka dôstojne a najmä, najmä bez princípu kolektívnej viny. To boli asi dôvody, pre ktoré nebudem podporovať tento zákon ako celok, ani žiadnu jeho úpravu, okrem takej, ktorá by systémovo zmenila definície kritizovaných pojmov v zákone. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Páni poslanci, uzatváram možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Madeja. Prvá faktická poznámka, pán poslanec Hrdlička.
J. Hrdlička, poslanec: Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, predovšetkým vážený pán poslanec Madej, skutočne skláňam klobúk pred týmto mladým človekom, ktorý povedal to, čo povedal. Úplne sa s tým stotožňujem aj ja a myslím, že má podporu celého nášho poslaneckého klubu. Chcem k tomu dodať... (Potlesk.) Vážené dámy a páni, aj keď je to smiešne, ale skutočne, vy ste tu tí, ktorí by ste sa mali, mali by ste si spytovať svedomie a vy by ste sa mali vysporiadať s minulosťou! (Výkrik v rokovacej sále.) Celú dobu...
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Páni poslanci, poprosím na jednej strane pokoj, na druhej, pán poslanec, faktickou poznámkou reagujete na predrečníka, nie na svojich kolegov.
J. Hrdlička, poslanec: Áno, samozrejme, ja reagujem na pána predrečníka. A skutočne na adresu pána poslanca Madeja chcem povedať len jedno, aby si tí páni poslanci, ktorí tu sedia a ktorí sú súčasťou vládnych garnitúr po roku 1989, uvedomili, že ich deformácia a dehonestácia histórie a práce mnohých generácií, ktoré tu budovali štát, míňa sa účinkom, pretože prichádza generácia, ako je pán poslanec Madej, ktorí nezaujato a objektívne budú posudzovať históriu... (Ruch v rokovacej sále.) A aj podľa toho sa budú správať v budúcnosti pri ďalšom ovplyvňovaní vývoja v tejto spoločnosti. Ďakujem pekne.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Mikloško, faktická poznámka.
F. Mikloško, poslanec: Pán kolega, musím sa teraz samozrejme sústrediť, aby som hovoril rozumne. V prvom rade chcem povedať, že pán Langoš bol posledný, bol človek, ktorý Slovensko zaradil ako posledné medzi krajiny, ktoré mali odvahu, všetky postkomunistické krajiny, ktoré mali odvahu takýto ústav založiť. Všetky kultúrne krajiny, ktoré boli pod nadvládou komunizmu, už také niečo majú, čiže nie pre seba to robil. To ešte vôbec nie je isté, či toho on bude šéf a podobne, ale robil to pre kultúru tohto národa, čo asi niektorým ľuďom veľa nehovorí, toto slovo. (Potlesk.) A pánovi kolegovi Madejovi by som chcel len povedať, lebo to sa ani nedá celkom uchopiť, čo on tu povedal. On sa narodil v roku 1981,v roku 1989, pokiaľ ešte mám nejaké matematické vedomosti, mal osem rokov. Som rád, že sa vyrovnal so svojou osemročnou minulosťou, ale ubezpečujem ho, že jeho osemročná minulosť je absolútne bezúhonná, a preto pokojne by som hlasoval zaňho, aby bol členom dozornej alebo správnej rady.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Miššík, faktická poznámka.
P. Miššík, poslanec: Vážený pán poslanec Madej, ja budem veľmi stručný. Ja by som chcel povedať toľko, že vy pánovi Langošovi a ľuďom, ktorých v tejto súvislosti reprezentuje, nesiahate ani po členky. Ďakujem. (Potlesk.)
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Muránsky.
P. Muránsky, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán kolega, ja sa tiež považujem za mladého poslanca, ale vy ste skutočne ešte naozaj veľmi mladý a predovšetkým v ponímaní politickej oblasti. Vy možno nemáte žiadnu minulosť ani žiadnu teda minulosť nemáte, nemáte sa s čím ani vyrovnávať, ale zrejme vám to písal niekto, kto má hlbokú minulosť, hlbokú komunistickú minulosť. Keďže také nezmysly, ktoré ste tu rozprávali, naozaj to treba vážiť prv a potom hovoriť. Keď nevieme, odkiaľ ideme, nemôžeme vedieť, ani kam ideme. Preto Ústav pamäti národa považujem za veľmi dôležitý a nie nejaké hĺbanie sa v nejakom bahne minulosti pred rokom 1989, ale naozaj, keď nebudeme vedieť svoju minulosť, nevieme ani svoju budúcnosť. A prosím vás, nebagatelizujte a nezosmiešňujte činnosť funkcionárov v Národnom fronte. To nebolo len tak. Ja by som to nebagatelizoval. Skutočne, treba sa na to pozrieť veľmi vážne a nezosmiešňujte sa, prosím, na začiatku svojej politickej púte v tomto parlamente.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Navrátilová.
Ľ. Navrátilová: Dve poznámky k pánovi poslancovi. Predovšetkým rozpráva s ľahkosťou, ktorá je asi spojená s jeho vekom, ale aj tak by som mu rada povedala niekoľko slov o porovnávaní socializmu a fašizmu. Obidve tieto zriadenia boli diktátorské, ale viete, ten socializmus mal jednu takú špeciálnu vlastnosť, kým fašizmus hubil cudzích, socializmus a komunizmus hubil vlastných a v tom je rozdiel! (Potlesk.) A pravdepodobne vaša rodina celá nebola postihnutá týmto, ale mnohí z nás, ako tu sedíme, sme mali zavretých starých otcov a otcov. Takže my vieme, o čom to je. A chcela by som sa vás opýtať, nemáte vy náhodou úmysel prestúpiť do klubu komunistickej strany? Ďakujem.
Z. Martináková, poslankyňa: Pán poslanec Zubo.
S. Zubo, poslanec: Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia. Skutočne sme v obraze určitej udalosti, ktorá zrejme otvorí oči občanom tejto krajiny. Vo vystúpení pána Madeja vidím prístup mladej generácie, ako ona hodnotí históriu Slovenska, ako pristupuje k tomu, čo vy ste od 1989. roku s touto krajinou urobili. Vážení, uvedomte si, z čerešne treba ísť dole, trinásť rokov stačilo, už niet čo rozkrádať, už niet čo sľubovať. Vaše skutky budú predmetom posudzovania a hodnotenia občanov tejto krajiny. A vy sa spamätajte!
Skutočne, je tu mladá generácia, ktorá hodnotí veci realisticky a reálne sa pozerá na obraz Slovenska, žiaľ, smutno do budúcnosti! Pretože žiaden základ pre jej budúcnosť ste tu nepoložili, len ste rozbili to pozitívne, čo tu bolo.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Skončili ste, pán poslanec?
S. Zubo, poslanec: Myslím, že je to viac ako jasné.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Ondriaš.
K. Ondriaš, poslanec: Ja by som chcel povedať, že som bol veľmi pozitívne prekvapený múdrym a vyváženým prejavom poslanca Madeja. A ja mu za to ďakujem a ďakujem mu hlavne za odvahu, že konečne je tu niekto, kto sa nebojí povedať to, čo si myslí a ako si to myslí. Ďakujem.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Hanzel.
B. Hanzel, poslanec: Ďakujem pekne. Ja by som chcel tiež vysloviť vlastne obdiv nad prejavom môjho kolegu. Myslím si, že to je naozaj zmýšľanie pekné, ktoré sa nezapodieva nejakou nenávisťou. Chcel by som sa však súčasne aj začudovať nad tým, že niektorí z nás tak strašne čierno-bielo rozmýšľajú, nevidia ani jedno, ani druhé. Smejú sa nad vecami, ktoré vôbec nezažili, a len si myslia, ako to bolo. Ja som v tom starom systéme naozaj bol perzekvovaný. Za mnou chodila Štátna bezpečnosť, (Výkrik v rokovacej sále.) ja som neušiel, mňa vysťahovali, pán Mikloško. Mňa vysťahovali z príkazu...
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Páni poslanci, prosím vás, pokoj!
B. Hanzel, poslanec: ...mňa vysťahovali z príkazu okresného tajomníka KSS preto, lebo som bol systému nepohodlný. Ja viem, že vy máte takúto minulosť, ale mnohí tu vôbec nemajú a nevedia, o čom rozprávajú. Preto by sme... To boli ľudia, čo to zneužívali. (Hlasy v sále.) Tak hovorím, snažme sa rešpektovať aj iný názor. Naozaj nie je všetko len čierno-biele. Ďakujem.
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Hopta.
I. Hopta, poslanec: Predovšetkým chcel by som doplniť pána poslanca Madeja v tom, že naozaj som presvedčený o tom, že nová inštitúcia, ktorá vzniká, je nielen úplne zbytočná, bude nás stáť kopu peňazí, ale je predovšetkým dobrý flek pre skrachovaných politikov typu pána Langoša, ktorí sa asi zrejme nevedia iným spôsobom uplatniť, pretože ani ich dobrí priatelia im nejako nedohodili flek. To je jedna záležitosť. Po druhé, to, čo tu bolo zdôraznené a toľko kritizované, a pani Navrátilová sa vyjadrila, že ničili sme, je to v súvislosti s pánom poslancom Madejom, chcem len povedať, že až 70 % občanov Slovenskej republiky podľa výskumov, ktoré urobili americké agentúry, si myslí, že bývalý, socialistický režim bol lepší, než je súčasný, vážení páni, to je názor 70 % občanov Slovenskej republiky. Ste nejakí dnes hluční, zrejme sa tešíte na cestu domov, ale neviem, prečo ste neboli hluční v čase, keď tu pán Banáš vo svojom príspevku pozýval okupačné vojská Spojených štátov amerických na naše územie. To súhlasíte s jeho vlastizradou? Ďakujem vám za pozornosť. (Výkriky v rokovacej sále.)
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: S reakciou pán poslanec Madej. Pán poslanec Banáš, uzavrela som možnosť hlásiť sa s faktickými poznámkami. Pán poslanec Madej.
R. Madej, poslanec: Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Ešte by som poprosil moje meno vyslovovať Madej bez zmäkčovania. Zareagujem na pána poslanca Mikloška. Pán poslanec, nemám naozaj nič proti tomuto ústavu a proti tomu, aby ľudia sa dozvedeli o tom, kto a ako ich perzekvoval. Ja som spomínal konkrétne rozpory niektorých ustanovení zákona. Pán poslanec Muránsky, vám môžem povedať len toľko, že naozaj ste mal urazili, ale urazili v tom zmysle, že ste spochybnili, že niečo takéto by som nenapísal sám. To, čo som písal, som naozaj písal sám a predniesol to tak, ako to cítim. No a pani poslankyni Navrátilovej a poslaneckému klubu KSS ďakujem za ich podporu, musím povedať, že ľutujem, ale neprestúpim do KSS. Ja osobne by som nikdy nechcel žiť v režime, komunistickom, ale na druhej strane to boli moje výhrady voči zákonu ako takému, ktorý som si naštudoval. Je to môj osobný názor a berte ho, ako chcete. Je to tak. Ďakujem. (Potlesk.)
Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec, aj za to upozornenie, aspoň konečne teda vieme, ako sa správne vyslovuje vaše meno. Ďalej sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Ondriaš.
K. Ondriaš, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka, dámy a páni. Pri študovaní zákona č. 553/2002 o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 až 1989 o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov som bol nemilo prekvapený. Zistil som, že tento zákon je neúplný, neobjektívny, diskriminačný a nezodpovedá už vôbec historickej pravde. Poviem hlavné charakteristiky zákona, tie, ktoré ma zaujali. Zákon dáva "rovnítko" medzi fašizmom a komunizmom na Slovensku. I napriek tomu, že komunizmus na Slovensku nikdy nebol, čo hovorí o hlbokej nevzdelanosti predkladateľov a zákonodarného zboru, ktorý zákon odsúhlasil. Na Slovensku bol socializmus, a nie komunizmus. Zákon mnohokrát zdôrazňuje "rovnítko" medzi fašizmom a komunizmom. Napríklad v nadpise § 3, ktorý má názov nacistické zločiny a komunistické zločiny. A v § 3 ods. 1, v § 8 ods. 1 a tak ďalej. Zákon sprístupňuje dokumenty o činnosti bezpečnosti štátu v rokoch 1939 - 1989. A nie od roku 1938 po súčasnosť. Pamäť národa neobsahuje transformáciu, privatizáciu a fakty o úpadku spoločnosti počas budovania kapitalizmu na Slovensku po roku 1989. Neobsahuje históriu Slovenska ani činnosť jeho bezpečnostných zložiek po roku 1989. Ja len pripomeniem predkladateľom, že napríklad počet mŕtvol nájdených na Slovensku v kanáloch a na smetisku za posledných 5 rokov je okolo 200 ročne. To sú zločiny. Počet ľudí zavraždených za socializmu bolo okolo 60 ročne. V súčasnosti to máme 130 - 140 ročne. Len 13 rokov kapitalizmu vyprodukovalo o tisíc zavraždených ľudí viac ako socializmus za rovnaké obdobie. Počet ľudí, ktorí sa strácajú na Slovensku, 178 ľudí ročne sa stráca. To sú zločiny. Z čoho vyplýva, že len v tejto položke za posledných 13 kapitalistických rokov sa stratilo o 1664 ľudí viac ako za rovnaké obdobie socializmu. Len toto číslo je vyššie ako skutočné, aj vymyslené zločiny socializmu. Zákon hovorí, citujem: "...vlastenecké tradície boja slovenského národa s okupantmi, fašizmom a komunizmom". Musím povedať, že niečo tak morálne nízke som už dlho nečítal. Zákon nič nehovorí o klérofašistickom režime, ktorý tu vládol v roku 1939 do roku 1945. Pričom klérofašistický režim na Slovensku za 6 rokov má na svedomí okolo 65 000 obetí. Pričom socialistický režim na Slovensku za 40 rokov má na svedomí menej ako 1 % obetí klérofašistického režimu. Čo má zákon využívať? Má využívať dokumenty bezpečnostných orgánov nemeckej tretej ríše, Zväzu sovietskych socialistických republík a bezpečnostných orgánov štátu od roku 1939 až do roku 1989. Zákon nemá využívať napríklad dokumenty CIA a jej predchodkyne. Zákon nemá využívať dokumenty bezpečnostných orgánov štátu po roku 1989. V zákone ma ako perlička diskriminácie zaujala definícia bezúhonného občana, ako môjho predrečníka. V § 11 sa definuje, kto je bezúhonný. Ja to budem citovať, aby som si vychutnal tento morálny úpadok predkladateľov. Za bezúhonného sa na účely tohto zákona považuje ten, kto nebol členom Komunistickej strany Česko-Slovenska, Komunistickej strany Slovenska, politických strán a organizácií združených v Národnom fronte, ani kto nebol príslušníkom, ani zamestnancom bezpečnostných orgánov štátu, príslušníkom ľudových milícií, ani osobou evidovanou ako spolupracovník bezpečnostnej zložky. Je to zaujímavá uzákonená definícia bezúhonného človeka. Takže bezúhonným človekom na účely tohto zákona je aj mnohonásobný vrah, pedofil, díler drog alebo obchodník s bielym mäsom. Všetko je v norme, všetko je dobré, len nesmel byť členom komunistickej strany. Toto ja taktiež pokladám nielen za uzákonený prejav diskriminácie, ale aj za prejav morálneho úpadku predkladateľov a zákonodarného zboru, ktorý tento zákon prijal.
Na záver by som sa ešte dotkol formulácie bezúhonného človeka ako celku. Prečo sa asi táto diskriminačná formulácia bezúhonného človeka dostala do uvedeného zákona? A vlastne prečo tento zákon vôbec existuje! Prečo sa stále predkladá občanom "rovnítko" medzi fašizmom a komunizmom, medzi zločinmi fašizmu a zločinmi komunizmu. Prečo si my stále musíme odsudzovať socializmus? Je to z jednoduchého dôvodu. Lebo je to súčasť našej ekonomickej, kultúrnej a duchovnej kolonizácie po prevrate v roku 1989. Zákony tohto typu majú za úlohu túto kolonizáciu dlhodobo zabezpečiť. Majú zabezpečiť platenie desiatku v optimálnej výške, ktorý už 13 rokov úspešne platíme. Majú zabezpečiť kolonizátorom dlhodobý a bezpečný maximálny zisk zo Slovenska. Poviem príklad: Posledných 7 rokov Slovensko splácalo zahraničný dlh a úroky vo výške 1,32 miliárd korún týždenne! Za 7 rokov! A stále ho bude splácať, lebo náš zahraničný dlh neklesá. Stúpol na 12 miliárd dolárov. Pri prepočítaní 40 korún za dolár, len za posledných 7 rokov sme zaplatili 480 miliárd korún z dlhu, ktorý nám narástol - neklesol, - narástol na 500 miliárd. Len tieto splátky boli vyššie ako všetok náš sprivatizovaný majetok. To znamená, že západný kolonizátori ho dostali zadarmo. Občania sa často pýtajú, kde sú peniaze z privatizácie. Odpoveď je jednoduchá, nie sú, lebo nestačili ani len na splácanie zahraničného dlhu a úrokov. A to je jeden z dôvodov, že pri súčasnom hrubom domácom produkte, ktorý je už vyšší, ako bol za socializmu, nemáme peniaze na zdravotníctvo, školstvo, bytovú výstavbu a tak ďalej, ako boli za socializmu.
Prečo takýto zákon existuje? To sa už pýtam druhýkrát. Slovenskí občania pracujúci na Slovensku v podnikoch, ktoré nám nepatria, prispievajú k vysokej životnej úrovni Západu. Príjem robotníka na Slovensku je len 5 až 30 % príjmu robotníka na Západe pracujúceho v tej istej firme, v tej istej profesii. To znamená, že 70 % mzdy odvádzajú do zahraničia. Koľko je to ročne? Je to 10 až 30 eúr za hodinu. Ďalšie štatistiky by som povedal. Vie sa, že produkcia hrubého domáceho produktu na jedného obyvateľa Slovenska dosahuje až 49 % produkcie v Európskej únii, prepočítané, (Hlas v rokovacej sále.) ja hovorím presne prečo tento zákon tu je, hovorím o tom. Máme 49 % produkcie Európskej únie na jedného obyvateľa, ale príjmy na jedného obyvateľa máme len 80 %. Ako je to možné, že máme len 80 % príjmu na jedného obyvateľa, keď vyrábame 49 % produkcie?
Slovensko je za posledných 13 rokov v stave, že nadhodnota a zisky zo Slovenska odchádzajú a o toto všetko vyspelé kapitalistické krajiny prichádzali po dobu 40 rokov socializmu na Slovensku. Niet divu, že majú komunistov stále v žalúdku. A starajú sa, aby sa socializmus na Slovensko už nikdy neopakoval, aby nestratili pravidelný zisk zo Slovenska, a to je dôvod prijatia zákona o pamäti národa. Úplne samozrejmé, že za zločiny komunizmu na Slovensku sa pokladá zvýšenie hrubého domáceho produktu osemkrát za 40 rokov socializmu. Zločinom komunistov je taktiež, že za socializmu sme na Slovensku nepoznali nezamestnaných, žobrákov, bezdomovcov, výpalníkov, najatých vrahov, dílerov drog a detskú prostitúciu. Zločinom komunistov je taktiež, že za socializmu sa ľudia menej vraždili, menej si fyzicky ubližovali a menej sa okrádali ako za súčastného kapitalizmu, že mali psychickú a fyzickú bezpečnosť. Že menej ľudí potrebovalo k šťastnému životu psychiatra, legálne a ilegálne drogy alebo alkohol, že počet obyvateľov na Slovensku stúpol za 40 rokov o 1,8 milióna, pričom v súčasnosti sme začali vymierať. Aby som nezabudol na veľké zločiny komunistov, že za 40 rokov socializmu komunisti zvýšili produkciu v priemysle 23-krát, ktorú súčasné vlády dokázali zničiť. Ďalší zločin. Vybudovanie vyspelého poľnohospodárstva, ktoré zaručilo sebestačnosť v potravinách. Kapitalistické vlády dokázali aj toto zničiť. Ďalší zločin. Vybudovali Slovenskú akadémiu vied na zelenej lúke. Vybudovanie vedecko-technickej základne Slovenska, kde v roku 1988 pracovalo 64 000 pracovníkov. Teraz tam pracuje už len 22 000, to jest vrátili sme sa 35 rokov dozadu. Rozvoj kultúry. Počet pracovníkov kultúry sa zvýšil z 3 000 na 32 000. Počet pracovníkov v školstve dosiahol 150 000. Ešte v 80. rokoch sme natáčali okolo 18 celovečerných filmov ročne. Dnes sú to dva - tri. Ďalší zločin komunizmu. Hovorím o zločinoch komunizmu, ktoré do toho zákona treba dať. 90 000 detí ročne trávilo leto v pionierskych táboroch. Vybudovalo sa 4 000 škôlok, stoviek škôl, desiatky nemocníc a univerzít. Odovzdávalo sa 35 000 finančne dostupných bytov ročne.