M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem za vystúpenie, s faktickou sa nehlási nikto. Budeme pokračovať, teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Tatár, pripraví sa pán poslanec Andrejčák.

P. Tatár, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, dámy a páni, dovoľte mi krátko vystúpiť k prerokovanému návrhu zákona. Predovšetkým chcem povedať to, čo je každému jasné, ale už sa to tak vžilo, že sa oplatí to zopakovať, že teda zatiaľ nejde o žiadnu reformu dôchodkového systému, že zatiaľ ide len o proces, keď sa doterajší právny stav poupratuje do koša, tak usporiada, aby všetky doterajšie právne normy, ktoré už sa veľmi ťažko novelizovali, lebo boli veľmi prerastené ďalšími novelami a bolo to ako džungľa za posledných 40 rokov, to sa tam jednoducho poupratovalo s tým, že má to aj nové isté prvky, ale v skutočnosti je to tak, ako keby sa na staré auto dal nový lak, a, samozrejme, tá stará hrdza tam zostáva. To už je jedno, že pri takejto generálke sa prípadne domontuje nejaké centrálne uzamykanie, proste je to to isté staré auto.

Tie debaty, ktoré teraz vedieme, nemôžu zmeniť principiálne stav, ktorý som opísal. Nemôžu k reforme ničím prispieť, ale v zásade hovoria len o detailoch toho, o čom som hovoril pred chvíľkou, keď spomeniem tri veci. Jedna vec je univerzalita, myslím si, že je chybou vlády, že neurobila ten zákon univerzálnym a že pre to, čo voláme silové rezorty, kvalifikovane ten zákon neobsahuje to, čo silové rezorty majú dnes a jednoducho že to rozdelila na dva zákony. Poviem to jednoducho a po slovensky, keď to môže byť rozdelené v dvoch zákonoch, môže to byť aj v jednom zákone a potom by ten zákon bol univerzálny. Je to až také jednoduché, nechcel by som povedať, že až smiešne, no proste v tomto vláda zlyhala. My sme povedali, že pokiaľ vláda nie je schopná urobiť ani univerzálny systém aj so všetkými výhodami pre silové rezorty, tak veľmi ťažko môžeme podporovať takýto návrh.

Druhý problém, o ktorom sa verejne diskutovalo, bol predĺženie veku odchodu do dôchodku. Počas prerokovania tohto návrhu zákona som si nevšimol, že by niekto bol zásadne za ten rýchlejší postup. Je to veľmi citlivá otázka a, samozrejme, samotné posunutie veku odchodu do dôchodku zďaleka nevyrieši rozpočtové problémy dôchodkového systému, je to len jedna časť, ktorá čiastočne môže znížiť to finančné zaťaženie.

Tretí problém, o ktorom sa tu diskutuje, je to, čo hovoril pán poslanec Šepták, to je maximálne dobré zladenie pracovnej činnosti a prípadne poberania invalidného dôchodku, pretože je najvyšší čas, aby sme situáciu, kde človek, ktorý poberá invalidný dôchodok, bol vykázaný na taký okraj spoločnosti, kde nie je motivovaný pracovať. To je strata nielen pre spoločnosť v tomto prípade, že sa platia dávky, ale to je strata najmä pre takéhoto človeka a pre celý jeho život, jeho rodinu a tak ďalej. Čím viac sa v tej veci urobí, tým lepšie.

A štvrtý problém, o ktorom sa tu diskutuje, je otázka najvyššieho vymeriavaceho základu, to je pozmeňujúci návrh pána poslanca Slafkovského, ktorý sme aj podpismi podporili, a my si myslíme, že to je práve typický príklad toho, že keďže sme nechali staré auto s celou hrdzou a ideme ho len trošku prelakovať, tak zostáva nám systém, ktorý nemá nijaké zmeny oproti doterajšiemu stavu, čo sa týka toho, že je povinný, čo sa týka toho, že je verejný, čo sa toho týka, že je priebežný a čo sa týka toho, že je dávkový.

Skúsim pre istotu dve z týchto slov bližšie spomenúť. Keďže zostáva povinný, verejný a priebežný systém, tak nejde o reformu, a keďže zostáva dávkový princíp a len veľmi málo z tých nesystémových dávok v doterajšom systéme sa mení, teda vypúšťa, niektoré tie nesystémové dávky sa síce vypustili, ale niektoré zostali, tak ten dávkový systém hovorí, že vopred je stanovené, kto má koľko dostať, potom sa do tohto systému zbierajú peniaze a práve preto bol aj navrhnutý ten spôsob, že sa zvýši ten vymeriavací základ a práve tento systém dávkový potom pôsobí ako pijavica. Proste vyťahuje, musí vyťahovať, aby splnil to, čo si predsavzal v tom dávkovom systéme, čo sme sa arbitrárne dohodli alebo čo sa chceme dohodnúť, že kto má koľko dostávať, tak musí potom na to dodatočne hľadať zdroje.

Tiež si myslím, že pokiaľ sa nezmení tento zvýšený vymeriavací základ, tak nebudeme môcť podporiť tento návrh zákona.

Chcem sa zmieniť o hrozbách, ktoré tým hrdzavým autom, ktoré ideme prelakovať, prenášame do budúcnosti. Do budúcnosti prenášame dve najväčšie chyby dnešného systému, teda nemeníme ho v zásade, a jedna chyba, o ktorej sa častejšie hovorí, je rozpočtová a finančná, jednoducho, že systém je dlhodobo neprefinancovateľný. Okrem iného to znamená aj to, že aj oných 65 miliárd korún z privatizácie sa postupne skonzumuje v tomto nereformovanom systéme, ďalej sa nedostaneme a potom začne ten dlh rásť. K tomu môžem povedať, že pomer produktivity práce k výdavkom na dôchodky rastie pomalšie, ako klesá pomer prispievateľov k poberateľom. Keď si uvedomíme, čo táto veta znamená, tak dlhodobo je takýto systém absolútne neprefinancovateľný, okrem toho, že by sme išli s predsavzatím, že budeme stále navyšovať schodok tohto systému, hľadať nejaké vonkajšie zdroje preň a zároveň, pretože dlhodobo sa to aj tak udržať nedá v tomto poriadku, a zároveň sa zníži pomer dôchodku k mzde, čiže sa vlastne znížia dôchodky.

Tu chcem povedať, že legislatívny zámer, o ktorom sa hovorí, že teda ministerstvo pripravilo, že ho legislatívna rada vlády posudzuje, tak ako je napísaný, alebo predložený, alebo známy, a dokonca tá diskusia je ešte prísnejšia okolo neho, ešte totiž horší mohol byť, tak on práve tento finančný problém vôbec nijako nerieši. Nerieši ani druhý problém, o ktorom sa za chvíľočku zmienim. Nerieši ho preto, lebo ponecháva stále veľmi veľký podiel priebežného systému z 28, teda najmenej 22 % z objemu miezd. Ponecháva celý ten dávkový systém, ktorý som nazval pijavicou, pretože sa neživí sám sebou, ale z cudzej krvi a okrem toho ponecháva táto koncepcia celý ten takzvaný kapitalizačný pilier verejný, to znamená ako súčasť Sociálnej poisťovne. To má minimálne dve zásadné nevýhody. Jednou je, že nikto vopred nemá isté, že sa tie fondy nebudú prelievať tak ako sa to logicky deje aj dnes a druhá, hneď ako je verejnoprávne rozhodované o povinne nazbieraných peniazoch, tak tam pri tom tripartitnom rozhodovaní bude veľká tendencia napríklad, aby sa investovali prípadné zhromaždené peniaze, ktorých aj tak nebude toľko, koľko by bolo pri normálnej reforme, aby sa investovali do štátnych dlhopisov a iných nástrojov, ktoré budú prehlbovať štátny dlh. Štát bude strašne spokojný, že má nejaké zdroje a okrem deficitu v dôchodkovom systéme takto sa bude indukovať, rásť úplne nezmyselne aj deficit verejných financií a v podstate aj dokonca a okrem toho, že by sme neurobili žiadnu reformu dôchodkového systému, v podstate si vytvoríme to prostredie, že neurobíme reformu ani verejných financií, lebo zas na nejakých desať - dvadsať rokov to budeme môcť takto odkladať.

Čiže to je ten problém, že to, čo teraz robíme, je dlhodobo aj strednodobo, nielen dlhodobo neprefinancovateľné. Čo je však ešte horší problém, a to je najväčší problém, pre ktorý je nutné urobiť to, čo voláme reforma, len to nerobíme, to je, že ten systém starého hrdzavého auta je nemotivujúci. Občan vôbec nemá vplyv na svoj dôchodok.

Teraz sa tu určite dopočujem, že vlastne to meníme tu zaisťovací systém dnešný na poistný a že v tom je oná reforma, ale keď si pozrieme, že tento návrh zákona obsahuje inštitúty, ako je osobný mzdový bod alebo dôchodkovú hodnotu, tak, jednoducho povedané, je to len o tom, že sa síce bude evidovať zhruba, teda síce sa bude evidovať objem, koľko príspevkov ten alebo ktorý občan vložil do Sociálnej poisťovne a v podstate proporcionálne k tomuto objemu sa budú vypočítavať dôchodky cez ten osobný mzdový bod, dôchodkovú hodnotu a všetky iné inštitúty tohto zákona, ktorý sa však z hľadiska vzťahu medzi vloženými peniazmi a tým, čo ten človek nakoniec z toho dostane, môžu nazvať buď "hausnumerom" alebo bulharskou konštantou, lebo v skutočnosti to znamená iba toľko, že aj tak dostane len toľko, koľko tam je, akurát bude lepšie zohľadnený pomer, v akom ľudia peniaze do toho systému vkladali. Čiže on bude nedostatkový, ja tam vložím sto, ale sto nikdy nemôžem dostať. Dostanem povedzme päťdesiat, kto tam vložil dvesto, tak dostane sto, proste, v pomere, ako sme vložili, ale bude platiť naďalej to, že ten systém je nemotivujúci, pretože nebude mať vplyv, priamy vplyv, proporcionálny vplyv na budúcu výšku svojho dôchodku. Tým pádom zároveň aj keď tie pomery tých dôchodkov budú podľa vložených peňazí, všetci dôchodcovia budú naďalej závislí na cudzích zdrojoch a tým pádom budú často závislí, dodnes je to, absolútne závislí, a potom budú do veľkej miery závislí na rozhodnutiach, napríklad politických, budú závislí na demografickom vývoji a to už sme chceli vlastne teraz zvrátiť.

Teda to, čo je najhoršie, je, že systém bude naďalej potláčať osobnú zodpovednosť a ekonomickú aktivitu, pretože ľudia naďalej budú veľa platiť a dôchodcovia naďalej budú málo dostávať. To vo všeobecnosti naďalej bude brzdiť ekonomický rast.

Z takých technických detailov treba povedať, že čo sa v zásade nezmenilo, sú sadzby, a to nielenže zostáva privysoká, 28-percentná sadzba z objemu miezd, ale zostáva aj prinízka sadzba za poistencov, za ktorých platí štát. Jediné odôvodniteľné by bolo, keby tam bolo, že platí aspoň z úrovne minimálnej mzdy.

Spomínal som problémy vymeriavacieho základu. Ak je to priebežný dávkový systém, no tak veľmi ťažko vymyslieť niečo, čo je spravodlivé, jednoducho to nikdy fungovať nebude a ešte je tam taká vlastnosť, že ponecháva z toho dnešného systému to, čo prináša aj veľké nedoplatky do poisťovne, a to je fakt, že ťažisko platieb je stále na zamestnávateľovi.

Zopakujem teda tie dva problémy, ktorých sa nezbavíme týmto zákonom, a to je, že je finančne neúnosná tá situácia a bude sa zhoršovať rovnako ako doteraz, trošku to môže byť zmiernené peniazmi z privatizácie, a že ten systém bude naďalej potláčať osobnú zodpovednosť občanov.

S týmito poznámkami, výhradami a s tým, že pokiaľ nebudú prijaté tie dva významné pozmeňujúce návrhy, ktoré som spomínal, chcem sa poďakovať za pozornosť a povedať, že bez nich by sme neboli schopní tento návrh zákona podporiť. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou sa nehlási žiadny poslanec. Pán poslanec Andrejčák, pripraví sa pán poslanec Hoffmann a pán poslanec Brocka by mohol prestať telefonovať. Ďakujem.

I. Andrejčák, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené poslankyne, vážení poslanci, pripadá mi, ako keby na Slovensku bežala súťaž o vytváranie zoznamov, na ktorých chceme byť vždy na prvom mieste. Je síce pravda, že teraz je na to dobrá živná pôda, pretože sa robia voličské zoznamy a tam je výhodné byť vpredu, ale nemali by sme podobný zoznam robiť aj z ľudí, ktorí navrhujú, aby Národná rada prijímala zákony, ktoré nás odďaľujú od toho cieľa, ktorý máme, stať sa členmi Európskej únie a členmi NATO.

Ten návrh, za ktorý odznela aj kritika dnes, a je nazývaný Brockov návrh a odporcovia hneď sú podrobení poriadnej kritike, ďakujem, áno, je to správne, váš návrh, pán minister. Ja verím, že pán poslanec Brocka nás neklamal.

M. Andel, podpredseda NR SR: To nebol jeho návrh, priatelia!

I. Andrejčák, poslanec: ...že ste to vymysleli vy, ale nás vzďaľuje od NATO. (Reakcia z pléna.) Skutočne, armády štátov NATO majú výhody. Nie všetky dobre poznáme. Ja len niektoré pripomeniem. Pýtal som sa a neviem, či mi nechceli alebo zabudli vysvetliť, ako je to možné, že americký občan vo vojenskej uniforme má zľavu na všetky dopravné prostriedky včítane lietadiel a lodí, aj na súkromných. Neviem, aká je mechanika, ako si to tí súkromníci potom prepočítajú, ale keď ide v uniforme, ide za polovičnú cenu. Je to normálne. Majú výhody aj iné, že všetky vojenské lety, keď sú, tak o nich sa dozvedia, a keď na tie veľké vzdialenosti po Amerike chodia súkromne, tak im umožňujú lietať. U nás je to hrozne zakázané. Je rada výhod, ale všetky majú niečo spoločné. Každý tento štát, ktorý už dlhodobo je v tomto systéme, tak najväčšie privilégiá vypracoval pre ľudí, ktorí sú v služobnom pomere k štátu. V služobnom pomere. Potom nasledujú ľudia, ktorí sú to, čo u nás nazývame štátna služba. Potom sú ľudia, ktorí sú vo verejnej službe a potom sú zamestnanci. Či chceme, či nechceme, stále budeme musieť robiť v tomto smere isté kroky.

Nevyznám sa v tom tak, aby som mohol hovoriť, aké sú rozdiely medzi týmito kategóriami. Ale je to normálne a ľudia si na to zvykli alebo, lepšie povedané, politici týchto štátov si na to zvykli a nevymýšľajú to, čo my, a to je dosiahnuť univerzalitu. Ja neviem, z ktorého štátu ste to zobrali. Už jeden pokus bol, vážení. Albánci napríklad v armáde zrušili hodnosti! Oni niekoľko desaťročí nemali žiadne vojenské hodnosti v armáde. Už ich majú. Celý svet sa im smial, no ale režim, ktorý tam bol, bol tvrdý a tvrdil, že v komunizme sú všetci rovní a my tú rovnosť ideme teraz nejako naprávať takým neopatrným alebo nesmelým krokom. Vyrovnajme najprv podmienky sociálneho zabezpečenia. To nie je cesta do NATO. To je z NATO von.

Pani poslankyňa Sárközyová sa chvíľu hrala, akí to budú ľudia, a to necitujem, len chcem tú myšlienku povedať, ktorých si treba kupovať. Normálni, úplne normálni ľudia. Podnikatelia na Slovensku, a tak je to všade vo svete, podľa toho, aký osoh mu človek, ktorého získali, prináša, podľa toho ho zaplatí. On sa nemusí pýtať, akú mi niekto nadiktoval normu, koľko mu za to mám zaplatiť, ale ho platí podľa toho, aký má z toho prospech. Naši ministri, ani jeden, ani tí, ktorí majú ľudí v služobnom pomere, ani tí, čo majú v štátnej službe, nemajú túto možnosť toho najlepšieho najlepšie zaplatiť. Alebo zaplatiť tak, akú má on predstavu, koľko si za to zaslúži. Majú stanovené nami platy a potom sa snažia vymýšľať podmienky, ďalšie, ktoré by to vynahradili, aby takých dobrých ľudí dostali.

Alebo chceme dosiahnuť to, za čo dnes kritizujeme ministra vnútra? Že má ľudí, ktorí pijú, sadajú do áut a zabíjajú potom chodcov alebo iných účastníkov premávky? Za chvíľu to budú robiť aj vojaci. Keď stratia istotu, keď uvidia, že ich gniavime, a miesto toho, aby sme aspoň my rešpektovali programové vyhlásenie vlády, a teraz budem citovať, pán minister by sa to mal naučiť naspamäť: "Vláda zdokonalí systém finančného zdravotného a sociálneho zabezpečenia vojakov a občianskych zamestnancov, zlepší podmienky života vojakov základnej služby," a tak ďalej. A my teraz máme program, dokonca pred voľbami nám minister za SDĽ navrhuje scivilniť vojenskú službu a službu policajtov. To je predsa opačné, opačné garde. Nebojme sa povedať, že aj vojakov musíme zaplatiť. Ono to má totiž druhú stránku! Len ten najlepší bude ochotný slúžiť a kým budú podnikatelia dávať lepšie platy ľuďom schopným riadiť, tak len ten zvyšok pôjde do armády, pretože on bude potom to riadenie uskutočňovať v dobe, keď po ňom budú aj strieľať.

My potrebujeme mať veľmi dobrých ľudí v armáde aj v polícii a nie až druhotriednych. Nehanbime sa to povedať. A ja neviem, či chce niekto rečami nájsť tých najlepších alebo či chce podmienkami.

Ja som sa čudoval v roku 1990, keď som prišiel do Prahy, keď som sa dozvedel, že minister Dlouhý má akéhosi poradcu a platil mu na tú dobu neobyčajne vysokú sumu, údajne viac ako dvestotisíc mesačne. To bola hrôza, predstaviť si toľko peňazí. Ale platil ich! Ako si to vybavil, neviem. Ani som to nehľadal, nezaujímalo ma to vtedy, ale závidel som mu schopnosť, že to vedel urobiť. Ja som to potom neskôr ako minister nikdy nemohol urobiť. Ani dnes minister nemôže také niečo zaplatiť. Nebojme sa nechať podmienky, ktoré sú, a nesnažme sa, len preto, že im závidíme, ich zhoršiť.

Myslím, že pán kolega Tuchyňa veľmi sugestívne hovoril o ťažkostiach vojenskej služby, ja by som mohol povedať viac. Podstatne menej sa sťahoval, podstatne menej jeho deti museli meniť školy aj jazyk vyučovací ako ja. Mohol by som hovoriť o tom viac. Aj aké iné kalvárie človek prežíva. A preto vás prosím, ak sa radi pozeráte na americký film a považujete za dôstojné, ako sa jednotlivému človeku zíde, čojaviem, celá polícia v meste na pohreb, ako ho tam prikrývajú zástavou, ako ju potom skladajú, odovzdávajú manželke alebo deťom. Nebráňme, aby slovenský zákon zmaril urobiť vojenský pohreb. Veď len nedávno sme pochovávali chlapca, ktorý prišiel o život pri bojovom nasadení. Nemá to nič spoločného s tým, že tam bola aj nejaká ľudská chyba. My chceme zlikvidovať možnosť robenia vojenského pohrebu, aby sme boli všetci rovní. Nerobme to.

M. Andel, podpredseda NR SR: Kolegovia, tichšie, prosím vás pekne. Ak vás to nezaujíma, nech sa páči, choďte sa von baviť.

I. Andrejčák, poslanec: Mohol by som teraz z toho odborného dokumentu čítať, že ideme vojakom zrušiť zánik náhrady služobného príjmu, znížiť nemocenské, zastaviť poskytovanie výsluhového príspevku, odchodného, úplne podstatne zbagatelizovať spôsob a výšku úmrtného, jednotlivé druhy dôchodku, ktoré majú. Veď my sme desaťročia týchto vojakov, týchto občanov presviedčali práve na základe tých podmienok, aby nastúpili do armády. My by sme ich mali zlepšovať, pretože chceme mať, aspoň minister to tak tvrdí, a to je jeho kolega z SDĽ, že už v roku 2006 budeme mať len profesionálov. Ako? Zákonom? Alebo ochotou Slovákov za výhodných podmienok tých profesionálov robiť. Budeme mať tých profesionálov takých, že si ich budeme vyberať, alebo minister bude robiť oslavu s každým, kto splní nábor duší do profesionálnej armády. Rozhodujeme o vážnejšej veci, než tu odznelo v diskusii, pretože ona má ďaleko väčší dopad aj na povesť nášho štátu. Keď budeme musieť verejne povedať, že kvôli zlým analýzam a nerozvážnosti a len kvôli tomu, že sme si vymysleli univerzalitu sociálneho zabezpečenia, nie sme schopní dodržať slovo a spofesionalizovať armádu. Nebude to dobré vysvedčenie ani o nás, terajších, ani o budúcich. A preto vás prosím, nechajme a odmietnime, nechajme podmienky, ktoré vojaci majú, hľadajme a otvárajme cesty na to, aby sme získali viac a vysoko kvalitných ľudí, potrebných pre obranu a pre bezpečnosť a nechajme tie pseudodôvody, prečo treba na tieto výhody, ktoré ťažko sa vytvorili, prečo treba dávať ruku.

Ja som za to, aby sme po tomto bode mohli prerokovávať zákon o sociálnom zabezpečení vojakov, policajtov a proste ľudí v služobnom pomere, tak ako máme na programe. A nie za to, aby jeden alebo niekoľko politikov mohlo sa biť v prsia, že presadili zrovnanie vojakov a policajtov s civilmi. Preto budem hlasovať proti týmto návrhom, ktoré pán kolega Brocka, alebo ktoré sa prezentujú ako jeho. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou poznámkou sa prihlásila pani poslankyňa Sabolová. Končím možnosť prihlásiť sa ďalej. Pani kolegyňa, máte slovo.

M. Sabolová, poslankyňa: Len veľmi krátko. Pán poslanec, to nie sú žiadne pseudodôvody, ako ste na záver povedali. Sú to vecné dôvody. Áno, môžeme mať na to rôzne názory, ale treba tento systém do budúcnosti riešiť. A druhá záležitosť, tu nie je žiadne závisť. Tu si každý váži povolanie a výkon služby, ktorú títo ľudia robili, robia, ale skončime už nejakými nejasnými, nerovnomernými diferenciáciami, ktoré vlastne rozdeľujú ľudí a rozdeľujú spoločnosť. To nie je závisť, to si vyprosím.

M. Andel, podpredseda NR SR: Pán poslanec Andrejčák chce reagovať, nech sa páči.

I. Andrejčák, poslanec: Ďakujem. Len jednou vetou. Možno dôvody sú konkrétne, ale ich závažnosť je naozaj pseudozávažnosť a príklad takejto jednoty rovnosti som uviedol. Niekoľko desaťročí albánska armáda nemala hodnosti. Všetci mali rovnakú hodnosť.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Hoffmann.

A. Hoffmann, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte niekoľko poznámok k prerokúvanému návrhu zákona o sociálnom poistení s ohľadom na spoločnú správu a jej bod IV B.

Navrhované zmeny v IV B spoločnej správy zásadným spôsobom menia status sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov, ktorý platí v Slovenskej republike od jej vzniku a predtým platil v spoločnom štáte v podstate od 60. rokov. Pritom tento status vždy vychádzal z konkrétnych osobitostí charakterizujúcich políciu a armádu a bol a aj v súčasnosti je analogický so systémami sociálneho zabezpečenia policajtov a profesionálnych vojakov v štátoch Európskej únie a NATO. Nie je teda v rozpore s čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky.

Po ďalšie: Navrhované zmeny znižujú, respektíve rušia už dosiahnutý stav v úrovni sociálneho zabezpečenia policajtov a profesionálnych vojakov, ktorá skutočnosť nie je ničím odôvodnená a nemá obdobu v doterajšej histórii vývoja sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike. Navrhované zmeny sú nesystémové a iba čiastkové. Vyžadovali by si najneskôr do 30. júna 2003 prijať ďalšie legislatívne úpravy zákonov č. 73/1998, 114/1997 a 200/1998 a to takým spôsobom, že by došlo, ako je uvedené, k zrušeniu doposiaľ dosiahnutého stavu v sociálnom zabezpečení policajtov, profesionálnych vojakov a colníkov.

Odôvodnenie navrhovaných zmien nie je dostatočné a vo veľkej časti prinajmenšom nepresné. Napríklad v dôvodovej správe sa uvádza, že sa policajti a profesionálni vojaci nezúčastňujú na solidarite sociálneho zabezpečenia. S uvedeným nemožno súhlasiť, nakoľko osobitné účty dotknutých rezortov sú čerpané iba čiastočne. Zostávajúce objemy vybraného poistného v miliónových sumách sú štvrťročne vracané späť do štátneho rozpočtu a z neho je v priebehu roka upraveným spôsobom financované sociálne zabezpečenie občanov prostredníctvom rozpočtu Sociálnej poisťovne.

V neposlednom rade je potrebné uviesť, že s osobitnou právnou úpravou, s jej zachovaním i na ďalšie obdobie vyjadrilo súhlasné stanovisko v celom legislatívnom procese transformácie sociálneho systému aj ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Sociálna poisťovňa, ministerstvo financií, ako aj účastníci tripartity. Preto vzhľadom na uvedené, s navrhovanými zmenami uvedenými v spoločnej správe pod bodom IV B zásadné nemožno súhlasiť. Dodávam, že zákon ako celok budem podporovať. Chcem len požiadať, aby sme naozaj zohľadnili, že práca v polícii a profesionálna vojenská služba je výnimočným zamestnaním s osobitnými znakmi, ktoré majú vplyv na sociálne postavenie a úroveň zabezpečenia profesionálnych vojakov a policajtov a ich rodín. Sú to ľudia, ktorí sú dlhodobo pripravovaní na špecifické pracovné činnosti, ktoré kladú vysoké vojensko-odborné, fyzické, zdravotné a psychické požiadavky na ich spôsobilosti s vysokou pravdepodobnosťou poškodenia zdravia. Obsahom ich prípravy je riešenie ozbrojeného konfliktu s použitím násilia, čo je pre spoločnosť jedinečné a ničím neporovnateľné špecifikum. Poskytujú spoločnosti bezpečnosť, za ktorú, keď to vyžaduje situácia, musia položiť aj svoj život. Takéto poslanie s výnimkou polície neplní žiadna profesia v spoločnosti! Aj to je dôvod, aby sme sa zamýšľali nad rovnosťou, respektíve rovnakým systémom, univerzálnym systémom sociálneho zabezpečenia.

Profesionálna služba je tiež spojená s dočasnosťou služobného pomeru. Teda nie je celoživotným povolaním. Aj tento fakt tu treba zohľadňovať. Ak by sme mali zhrnúť celý súbor argumentov, o ktorých by som mohol hovoriť ešte niekoľko desiatok minút, chcel by som konštatovať nasledovné: Ak by prešiel pozmeňujúci návrh uvedený v spoločnej správe pod bodom IV B, došlo by k výraznému zhoršeniu zabezpečenia profesionálnych vojakov a policajtov počas dočasnej neschopnosti vykonávať službu. Úplne sa znehodnotí súčasná stimulácia a stimulačná funkcia dôchodkového poistenia. Došlo by k zhoršeniu zabezpečenia vojakov a policajtov službami v rámci sociálneho zabezpečenia. Boli by tu mnohé efekty, o ktorých by sme mohli hovoriť tak z krátkodobého ako aj z dlhodobého hľadiska. Boli tu už vo vystúpeniach mojich predrečníkov spomínané, preto ich nebudem akcentovať, chcem len poukázať na jeden významný moment pokiaľ ide o Armádu Slovenskej republiky. Prijatie tohto pozmeňujúceho návrhu uvedeného v spoločnej správe k navrhovanému zákonu by mohlo viesť k odchodu približne 39,8 % riadiacich kádrov v armáde. Preto naozaj treba veľmi seriózne pri zvažovaní a pri hlasovaní rozmýšľať o tom, čo tejto republike v danej situácii prinesie prospech.

Dovoľte, aby som na záver konštatoval, že systém sociálneho zabezpečenia profesionálnych vojakov vo všetkých profilových armádach vyspelých demokratických štátov je nadštandardný a má nezastupiteľné miesto pri zvyšovaní atraktívnosti povolania profesionálneho vojaka a policajta medzi mladými ľuďmi a je aj určitou motiváciou. Prostriedky vynakladané na sociálne zabezpečenie profesionálnych vojakov a policajtov sú v konečnom dôsledku dobrou investíciou do vyššej kvality bezpečnosti štátu a občana pri nižších nákladoch.

Na záver mi dovoľte, aby som vás v záujme veci požiadal nepodporiť pozmeňujúce návrhy obsiahnuté v bode IV B spoločnej správy, čím vytvoríme predpoklady pre prijatie vládou navrhovaného zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, tlač 1379. Nazdávam sa, že východiskom pre riešenie tohto problému nemôže byť likvidácia už v zákone upravenej a prijatej úrovne sociálneho zabezpečenia vojakov a policajtov, ale musí to byť úsilie a snaha hľadať a zvyšovať úroveň sociálneho zabezpečenia tam, kde je nižšia. Ďakujem vám za podporu a pozornosť.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán kolega, za vaše vystúpenie. S faktickou poznámkou sa nehlási žiaden poslanec. Dámy a páni, vyhlasujem všeobecnú rozpravu o tomto bode nášho rokovania za skončenú. Pýtam sa pána ministra, či sa chce vyjadriť k rozprave. Pán minister, nech sa páči, máte slovo.

P. Magvaši, minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, bohatá diskusia, v ktorej vlastne vystúpilo 11 poslancov, potvrdzuje, že Národná rada rokuje o skutočne veľmi dôležitom transformačnom zákone, ktorý bude predurčovať smerovanie a nakoniec aj sociálny status veľkej skupiny občanov, ktorá v súčasnosti predstavuje temer 1,4 mil. občanov Slovenskej republiky.

Myslím si, že to, že vláda sa zaviazala vo svojom programovom vyhlásení, že pristúpi k tomuto nielen rovným predkladaním zákonov, ale že najskôr spracuje koncepciu reformy sociálneho poistenia, že ju predloží na celospoločenskú diskusiu, bolo vážnym záväzkom vlády Slovenskej republiky k tomu, že pristupuje k tomuto procesu ako k procesu, ktorý je dlhotrvajúci, zásadný, že nie je možné k nemu pristupovať náhodnými výstrelkami a doslova módnymi výstrelkami, ktoré sa sem-tam niekedy, samozrejme, v spoločnosti objavia.

Myslím si to, že za koncepciu reformy v tejto Národnej rade vo februári roku 2000 hlasovalo, respektíve nehlasoval nikto proti tejto koncepcii, sa potvrdilo, že štruktúra a základné zameranie, ktoré je, je správne. Nakoniec to potvrdila aj celospoločenská diskusia, ktorá prebiehala viac ako šesť mesiacov v spoločnosti.

Celá koncepcia bola založená na tom, že v prvom rade musíme odísť od systému sociálneho zabezpečenia k sociálnemu poisteniu. A že k tomu treba vytvoriť rad postupných krokov, ktoré sa v zákonodarstve od roku 2000 diali, najmä posilňovaním tretieho pilieru doplnkových dôchodkových poisťovní, ale aj vyčisťovania starého zákona sto tak, aby prechod na nový zákon, ktorý bude už definovať nie sociálne zabezpečenie, ale sociálne poistenie, bol čo najplynulejší.

Myslím si, že tieto zámery vláda Slovenskej republiky splnila a vrcholom tohto postupného radu krokov je vlastne tento zákon, ktorý je dnes predložený a je vlastne v druhom čítaní. A dostávame sa vlastne do situácie, keď sa tento zákon, pokiaľ sa prijme, dostane do nezvrátiteľného stavu poistného systému od zabezpečovacieho.

Chcel by som ešte predtým, ako zaujmem stanovisko k diskusii, opätovne zdôrazniť, že Ústava Slovenskej republiky zabezpečuje určité sociálne práva ako súčasť ľudských práv. A že tieto ústavné práva je možné zabezpečiť len povinným systémom a že pri povinnom systéme je možné dosiahnuť zabezpečenie týchto ústavných práv len solidárnym systémom a to znamená, že zásluhovosť je vždy potom obmedzovaná určitou mierou solidarity. Tá otázka miery solidarity samozrejme súvisí s výkonnosťou ekonomiky, s výkonnosťou celej spoločnosti a samozrejme podľa toho môže byť korigovaná. Ak teda sme my navrhli v koncepcii reformy otázku priebežného a kapitalizačného systému, obidva sme navrhli za povinné systémy. Povinné systémy preto, že sa majú zaručiť a zabezpečiť základné ľudské práva, ktoré sú garantované v Ústave Slovenskej republiky. Samozrejme, aj v súčasnosti vo svete prebiehajú veľké diskusie o reformách dôchodkových poistných systémov a aj pred troma týždňami vo Valencii bolo stretnutie ministrov sociálnych vecí Európskej únie prístupových krajín a krajín Latinskej Ameriky a Karibiku, kde "unisimo" od všetkých zástupcov krajín Latinskej Ameriky a Karibiku zaznelo varovanie Európy pred glorifikáciou privatizácie povinných systémov.

Na svojich vlastných skúsenostiach dokumentovali ministri Latinskej Ameriky, za nepochopenie systémov, ktoré im modeloval čílsky model, nebezpečenstvo týchto modelov a varovali pred tým, čo tu sa tak niekedy s ľahkosťou spoločnosti rozpráva, že poďme, že to nie je nič iné, len sadnúť si a napísať nejaký zákon. My ideme garantovať základné ľudské práva občanom a keď chceme garantovať základné ľudské práva občanov, to nie je napísanie slohovej práce diplomanda alebo doktorskej práce. To je obrovská zodpovednosť pred masou občanov, zodpovednosť nielen dnešná, ale zodpovednosť aj pred budúcnosťou.

Veľa sa tu diskutovalo samozrejme o otázke spoločnej správy, časti IV B. Chcel by som len znovu zopakovať to, čo som povedal pri úvodnom slove, že vláda Slovenskej republiky, keď sa rozhodla predložiť dva návrhy zákonov, tak si dovolím povedať, že skutočne vážne zvažovala možnosti kladov jednej aj druhej stránky, a preto znovu opätovne vláda po prerokovaní v druhom čítaní vo výboroch Národnej rady obracia sa na poslancov Národnej rady, aby odsúhlasili pôvodné znenie návrhu zákona o základnom sociálnom poistení, to znamená bez toho univerzálneho prístupu a potvrdili zákon o sociálnom zabezpečení vojakov, policajtov a iných silových rezortov. Čiže chcem tento moment zdôrazniť a pokiaľ tu pán poslanec Halmeš povedal, že sme to nechali na poslancov, chcem jednoznačne povedať, že samozrejme, aj na to je Národná rada, aby tu zazneli takéto názory. Vláda sa prikláňa k tomu, aby boli schválené obidva zákony, to znamená bez tej časti IV B.

K návrhu pána poslanca Brocku, ktorým chcel riešiť niektoré okamihy týkajúce sa hodnotenia doby starostlivosti ako náhradnej doby, by som chcel povedať, že v systéme poistného je rozhodujúca otázka výkonu zárobkovej činnosti, a nie riešenie v dobách získaných z dôvodu ich celospoločenského významu. Tam sú tieto dva akosi protiklady a my sme ten celospoločenský význam chceli zdôrazniť tým, že sme ako za náhradnú dobu u starostlivosti dieťaťa na tri roky, čo zodpovedá aj dnešnému právnemu stavu zodpovednosti za dieťa, navrhli osobný mzdový bod zvýšiť z 0,3 na 0,5 bodu, čím sme vlastne vyjadrili túto celospoločenskú záležitosť na súčasný právny stav, keď sa občania, teda rodičia starajú podľa zákona o rodičovskej dovolenke o dieťa.

Pokiaľ ide o zníženie poistného zamestnanca o 0,5 % za každé nezaopatrené dieťa, chcel by som povedať, že tento návrh je neakceptovateľný, pretože je porušením zásady rovnosti príležitosti poistencov a zakladá preferenciu určitej skupiny zamestnancov. Diskriminuje napríklad samostatne zárobkovo činné osoby, spolupracujúce osoby a ďalšie osoby dobrovoľného poistného, ktorým sa takéto zníženie poistného neumožňuje. A dokonca treba povedať, že my poznáme, že sa majú obidva rodičia starať. To znamená, tu treba jasne definovať potom, o ktorého rodiča ide, či ide o matku alebo o otca, ale myslím si, že tam je povinnosť o dieťa sa starať z rodičovskej pozície, to znamená, že otázka zníženia sadzby je potom nie jasne definovaná a tým pádom je tento zákon alebo táto novela, táto zmena by nebola v praxi uplatniteľná.

Bol tento návrh nakoniec aj v druhom čítaní vo výbore a chcel by som povedať, že neprešiel tento návrh v rokovaní samotného výboru. To isté sa týka návrhov pána poslanca Mesiarika, ktorý navrhol návrhy, ktoré predložil na rokovaní výboru, a výbor neodporučil, aby sa Národná rada týmito návrhmi zaoberala. A preto teda tiež s nimi nesúhlasíme a chcel by som teda povedať asi toľko, že výška nemocenského a starobného dôchodku, viazaná na životné minimum, to je otázka, ktorá vyplýva z možnosti daného systému. Ak by sme išli na systém, že máme garanciu, že minimálny vymeriavací základ je teda minimálna mzda, tak pre dosiahnutie toho kritéria 50 % by sme potom museli mať minimálnu mzdu dvojnásobku životného minima. To znamená, oproti tomu súčasnému stavu by minimálna mzda musela byť v súčasnosti 8 000 Sk. To za súčasného stavu hospodárstva je nerealizovateľné, pretože takýto moment by položil predovšetkým malých a stredných podnikateľov.

Pokiaľ ide o pripomienky, pán poslanec, ktoré sa týkajú invalidity v mladosti, ja by som chcel povedať, znovu povedať, že sociálne poistenie je vlastne náhrada príjmu za určitú sociálnu udalosť, životnú udalosť, keď občan z dôvodu nemoci, úrazu alebo dôchodkového veku stráca príjem. Na toto je teda inakšie zabezpečený jeho poistný systém. Invalidita v mladosti nie je strata príjmu, je to určitá sociálna udalosť, ktorá sa rieši iným spôsobom a má sa riešiť teda v zákone o sociálnej pomoci. Je snáď možno chybou, že v roku 1998 zákon o sociálnej pomoci neriešil tento problém, nezrušil to, čo bolo v bývalom zabezpečovacom systéme v zákone sto, ale myslím si, že ten návrh, ktorý ste dali, aby uznesením Národná rada zaviazala vládu, aby toto do 1. 7. doriešila v zákone o sociálnej pomoci, myslím si, že je východiskom riešenia tohto stavu.

Pokiaľ ide o otázku vdovcov, chcel by som povedať, že problém u vdovcov je predovšetkým v tom, že takéto zavedenie systému by v tomto danom okamihu vo výdavkovej časti predstavovalo Sociálnej poisťovni ročne 2,4 miliardy Sk. Dnešný systém sociálneho poistenia nie je spôsobilý to zabezpečiť a povedal by som, že to je teda pre napätosť tohto systému neprijateľná záležitosť.

Pokiaľ ide o zvýšenie platieb štátu, určite treba vychádzať z reálnych možností, ktoré tento štát má a bude mať. Myslím si, že ten návrh, ktorý my zavádzame, v ktorom zavádzame to už viazanie na objem vybraných prostriedkov od ostatných, je zásadný krok dopredu k tomu, aby si štát plnil svoje povinnosti. Nie podľa toho ad hoc, koľko je to v štátnom rozpočte, ale aby dostatočne zavčasu počítal s predkladaným rastom miezd vymeriavaceho základu, počítal s platbami do sociálnej poisťovne.

To, čo vy navrhujete, pán poslanec, by predstavovalo v roku 2004 napríklad 4,5 miliardy Sk zo štátneho rozpočtu naviac oproti tomu, čo je navrhnuté v samotnom zákone. Preto teda neodporúčam, pán poslanec, aby Národná rada hlasovala za vaše všetky návrhy, pretože sú, ako som vysvetlil, neprijateľné jednak ku koncepcii sociálneho poistenia, alebo k nemožnosti zdrojov, alebo dopadu do celkového financovania sociálnej poisťovne.

Mal ďalej pripomienky, pán poslanec Šepták, ktoré sa predovšetkým týkali otázky invalidov, to znamená umožnenia výkonu zárobkovej činnosti poberateľom invalidného dôchodku.

Chcel by som k tomuto teda uviesť toľko, že my v návrhu máme poberanie čiastočného invalidného dôchodku podmienku, že danému občanovi zostáva ešte zvyšková možnosť pracovať, 33 %. My mu umožňujeme, že môže vykonávať prácu na 50 % týždenného pracovného času, to znamená, má zostatok 33 % pracovnej spôsobilosti, my mu umožňujeme 50 %. Ak by sme takéto niečo umožnili, tak by sme spravili diskrimináciu normálnym invalidom. Nehovoriac o tom, že, samozrejme, takýto systém, tak ako je navrhnutý, prechádza do určitých absurdít a doslova poviem, že teda tým by neplnil invalidný dôchodok funkciu straty príjmu, ale plnil by výlučne len funkciu kompenzácie zdravotného postihnutia, čo je teda funkcia dávok poskytovaných zo systému sociálnej pomoci. A dovolím si povedať, že práve v zákone o sociálnej pomoci máme túto časť veľmi kvalifikovane a dostatočne rozpracovanú. Dokonca ju máme nadštandardnú oproti iným krajinám, nielen prístupovým krajinám do Európskej únie, ale aj v porovnaní k niektorým krajinách Európskej únie.

Poistný systém musí byť založený na princípe straty príjmu, a nie na riešenie zdravotnej alebo sociálnej udalosti, na to sú iné systémy a ten iný systém je zákon o sociálnej pomoci. Preto teda, pán poslanec Šepták, s vašimi návrhmi nesúhlasíme.

Pokiaľ ide o návrh pána poslanca Slafkovského, ktorý navrhuje, aby sme sa späť vrátili do hornej hranice 32 000 Sk, chcel by som najprv spraviť krátky historický exkurz. Pôvodne v návrhu Národnej poisťovne bola horná hranica určená pre výpočet vymeriavacieho základu, bola určená ako 8-násobok minimálnej mzdy. V roku 1994, keď sa vytvoril zákon o Sociálnej poisťovni, sa zrušila táto sadzba, ktorá bola viazaná na rast minimálnej mzdy, na položku 32 000 Sk. A týchto 32 000 Sk nebolo valorizované od roku 1994, teda vznikla jedna situácia, že na jednej strane nám rastie minimálna mzda, ale horná hranica nám vlastne nerastie! Zužuje sa nám celý objem vymeriavacích základov. To je predsa absurdné! Ja som v úvodnej reči, pán poslanec Slafkovský, uviedol, že my však sekundárne na to riešime aj otázku platieb. To znamená tej samotnej platby pre tieto skupiny. To znamená, že keď dnes u občana, ktorý poberá mesačne 40 000 Sk, by dosiahol dôchodok 6 900 Sk pri dobe poistenia 40 rokov, pri novej konštrukcii by dosiahol 9 800 Sk! Čiže tu je ekvivalent medzi platbami a získaním týchto peňazí. To znamená, to sa treba na to pozrieť komplexne. Ak by sme takýto stav zaviedli, že zakomponujeme tu pevné číslo 32 000 Sk, zakonzervujeme tu vlastne situáciu, že tu dochádza k trvalej valorizácii dôchodkov, pretože on by na druhej strane mal valorizáciu dôchodkov vo väzbe, tak ako sa mu budú napočítavať mzdové body, ale na druhej strane jeho platby vôbec by v histórii neboli ďalej menené! Nehovoriac o tom, že chcem povedať, že odvodové zaťaženie je súčasťou nákladov, to znamená, je započítateľnou položkou do daňového základu. To znamená, je úplne v inej polohe, ako je daň z príjmu. To znamená, že, dovolím si povedať, že ten váš návrh, ktorý vy navrhujete, pán Slafkovský, vôbec nevníma, o akú zmenu, a zásadnú zmenu ide. My sme postavili, samozrejme, otázku priemerné mzdy v národnom hospodárstve preto, že považujeme toto kritérium za správnejšie, pretože z kritéria priemernej mzdy sa vypočítava priemerný bod. A to znamená konštrukciu samotnej dávky, ako je konštruovaná, my potom musíme merať aj otázku tej vrchnej hranice ako kritérium pre platby do sociálnej poisťovne.

Pokiaľ ide o návrhy pána poslanca Halmeša, ten návrh, ktorý sa týka úpravy vo väzbe na úpravu Zákonníka práce, to znamená, to je ten návrh § 257 a 258, odporúčam, aby Národná rada prijala, ide skutočne, nie, to je § 257 a 258 je riešenie väzby na ešte zákon sto a do udržania do 30. júna do roku 2006 to je v prechodných obdobiach, odporúčam, aby sa to prijalo.

Takisto aj to zosúladenie so Zákonníkom práce, ide vlastne o technické riešenie a odporúčam Národnej rade, aby s týmito dvoma návrhmi súhlasila.

Pokiaľ ide o návrhy toho širokého návrhu, ktorý sa týka kúpeľnej starostlivosti, chcel by som povedať, že to je tiež jeden z príkladov, že chceme stále vtesnať do systému poistného určitý zabezpečovací systém, že sme ešte stále nepochopili, že zásadný transformačný krok sa deje inak zo zmeny zabezpečovacieho systému do poistného.

Kúpeľná starostlivosť, tak ako je, nie je súčasťou straty príjmu, pretože som nemocný. Nie je situáciou zo straty príjmu môjho dôchodkového veku alebo úrazu, ale je súčasťou služieb, ktoré sú súčasťou môjho zdravotného stavu.

Preto teda je to iná životná a sociálna poistná udalosť a preto aj vláda Slovenskej republiky rozhodla, že riešenie kúpeľnej starostlivosti bude treba riešiť v systéme zdravotnej starostlivosti v spolupráci, samozrejme, s ministerstvom práce, sociálnych vecí, a nie v rámci zákona o sociálnom poistení. Nehovoriac o tom, že v systéme sociálneho poistenia sa dávky poskytujú obligatórne. Kúpeľná starostlivosť je klasická fakultatívna záležitosť. To znamená, že je to úplne systémovo o niečom inom, ako je celé postavenie zákona o sociálnej poisťovni.

V tomto duchu dokonca sme aj diskutovali na výbore pre zdravotníctvo a výbor pre zdravotníctvo akceptoval túto zásadnú koncepčnú otázku. A som prekvapený, že na plénum Národnej rady sa znovu dostala táto otázka, hoci bola prerokovaná na tom najkvalifikovanejšom mieste, ako je výbor pre zdravotníctvo, a bola prijatá, že to je správny postup, taký, ako vláda predložila návrhom o sociálnom poistení.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, určite zákon o sociálnom poistení, ako som povedal, je kulminačným bodom, kedy nezvratne odídeme od zabezpečovacieho systému pri troch životných sociálnych udalostiach do systému poistného. Na ich základe je možné začať budovať aj kombinovaný systém, to znamená kombinovaný systém druhého kapitálového piliera.

Som veľmi rád, že na rokovaniach výboru sa prijal aj návrh, ktorý rieši otázku zdrojov, ktoré budú, ale ktoré sú získané alebo ktoré budú získané z privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu, to znamená zákonné zakotvenie, že tieto peniaze sa nemôžu na nič iné použiť ako na budovanie otázky druhého privatizačného piliera.

Diskusia, ktorá v súčasnosti prebieha k legislatívnemu zámeru, pre druhý pilier, ktorý bude dopĺňať tento systém a bude budovať niečo pre budúce, predovšetkým pre budúce obdobia, pre horizont o 20 rokov, a nie o tento rok, ako to mnohokrát mnohí majú zlú predstavu, by som chcel povedať, že tam je potrebné skutočne tieto otázky detailizovať, prerokovať, a najmä sa poučiť zo skúseností, ktoré mali so zavedením druhého piliera v Poľskej republike a v Maďarskej republike, kde musia v súčasnosti robiť zásadné zmeny, pretože pristúpili k týmto veciam trošku takým systémom hurá, veľmi rýchlo, bez závažného posúdenia.

Aj v Barcelone v marci Európska únia dospela k jednému záveru, a to v barcelonskej deklarácii znie, že dôchodkové systémy sa nemôžu budovať na základe priania len určitých skupín obyvateľstva, že v spoločnosti musí k tomu dospieť široký konsenzus, veľká spoločenská dohoda, spoločenská dohoda, ktorá je jednak medzigeneračná, ktorá je inakšie, nazvem to, medzi sociálnymi partnermi, ale aj politickými stranami.

Dovolím si povedať, že tento zákon o sociálnom poistení vyjadrí, do akej miery je dnes slovenská spoločnosť zrelá postúpiť vpred, dopredu, o tom, že sme jasne presvedčení o tom, že budúcnosť Slovenskej republiky je založená na sociálnom poistení, a nie na sociálnom zabezpečení. Ďakujem.