P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Oberhauser.

V. Oberhauser, poslanec: Ďakujem. Vážený pán neprítomný predseda vlády Mikuláš Dzurinda, vážení neprítomní členovia vlády Slovenskej republiky, vážení dvaja páni ministri prítomní, dokonca jeden pán minister, ktorý ma mimoriadne potešil, že prišiel, lebo sa ho chcem niečo spýtať, a to by sa mi nebolo podarilo, keby neprišiel. Ja by som sa ho totiž chcel spýtať, ako sa dá prísť do budovy, ponúknuť úplatok a nevedieť, kto to bol, lebo ako minister vlády Slovenskej republiky som mal vždy všetkých návštevníkov zaprezentovaných buď na vrátnici, alebo ich mala zaprezentovaných sekretárka, ale tu hľa v tejto vláde je jeden minister, ktorému prišiel niekto ponúknuť úplatok a on nevie, kto to bol? Tak to som ešte takého ministra vlády nevidel. Takže dúfam, že pán Macejko využije túto príležitosť a vysvetlí nám, ako to bolo s tou prezentáciou toho človeka, ktorý mu prišiel ponúknuť úplatok 3 milióny korún. Inak bola to veľmi zaujímavá akcia, lebo prebehla vlastne cez firmu Drevona, ktorá odstúpila od zmluvy a za to TESCO jej vyplatila odstupné, z ktorého zase potom vyplatili všimné príslušným zúčastneným a asi aj tomu pánovi, čo navštívil pána Macejka. No ale vráťme sa k predmetu, ktorý máme na stole, a to je odvolanie vlády, respektíve vyslovenie nedôvery vláde premiéra Dzurindu.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, táto rozprava, v ktorej už odzneli všetky možné súvislosti, ktoré sú veľmi vážne preto, aby došlo k vysloveniu nedôvery vláde premiéra Dzurindu, myslím si, že si žiada, aby bola ešte doplnená o jednu oblasť, v ktorej sa trošku vyznám, lebo som v nej celý život pôsobil, a to je oblasť lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu. Vláda pána Dzurindu totiž prerokovala hrdo materiál ministerstva hospodárstva, ktorý sa volal Drevo, surovina 21. storočia.

Pán predsedajúci, dovoľte mi, aby som vás poprosil o zabezpečenie proste pokoja v sále. Prerokovala materiál drevo, surovina 21. storočia a zostalo to ako obvykle veľa rečí, ale žiadne skutky. Myslím si, že nebolo to nič nového, ale myslím si v tejto súvislosti, že je to signifikantné pre vládu, že hoci hovorila o 21. storočí, svojou činnosťou sa však pokúsila Slovensko vrátiť do 19. storočia a mám preto tri také vážne argumenty alebo dôvody, prečo sa ukazuje, že namiesto 21. storočia skôr ide o 19. storočie, a to je preto, že po prvé sa práve zásluhou tých krokov, ktoré vykonala, vrátila bieda na Slovensko. V podstate sa znížila životná úroveň, znížili sa reálne príjmy obyvateľstva a jednoducho ľudia sú v takých ťažkostiach, v akých veľmi dávno neboli. Čiže to je prvý taký signál, ktorý skôr hovorí o 19. ako 21. storočí. Druhý taký signál, ktorý hovorí skôr o 19. ako 21. storočí, je vysťahovateľstvo. Iste si spomínate, že práve na rozhraní 19. - 20. storočia obrovské množstvo ľudí odišlo do svet za robotou a, žiaľ, mnohí mladí ľudia práve v tomto období hromadne odchádzajú za prácou do zahraničia - do Ameriky, do západnej Európy, jednoducho minimálne do Čiech, a to je druhé také signifikantné pre činnosť tejto vlády. A tretia oblasť, ktorá je tiež z 19. storočia ako 21. storočia, je pomaďarčovanie na juhu Slovenska. Áno, je to tak, dokonca sa tu vymysleli dokonca nejaké maďarské príbuzenské preukazy, ktoré majú viesť k asimilácii aj iných národností na juhu Slovenska a tiež vláda v tomto nič nerobí, práve naopak, svojou nečinnosťou pomáha tomuto procesu. Čiže hoci sa prijal materiál - Drevo, surovina 21. storočia, činy vlády smerujú do 19. storočia, ale keď sa vrátime k vlastnému drevu. Pred tým, keď som tvrdil, že vláda nič neurobila, som je mierne krivdil. Vláda drevospracujúci priemysel veľmi kruto poškodila za uplynulé obdobie. Drevospracujúci priemysel zásluhou tejto vlády je naozaj na pokraji záujmu a absolútne sa nevyužíva jeho potenciál na jej podporu hrubého domáceho produktu a vôbec rozvoja slovenskej ekonomiky. Keď si zoberiete, že za uplynulý rok dosiahol vývoz surového dreva 2,5 milióna kubíkov, dokonca ani nie je možné skontrolovať, sú tu dohady, koľko sa vlastne presne vyviezlo, to už nevyváža žiadna rozvojová krajina na svete. Taký obrovský objem, keď si zoberieme, že bolo niečo 5,5 milióna kubíkov ťažby a z toho 2,5 milióna vyviesť, to je taká nehoráznosť, ktorá nemá obdobu. Jednoducho je to vývoz obrovského množstva pracovných príležitostí, to je vývoz obrovského množstva pridanej hodnoty, ktorá bola pridaná v niektorých iných krajinách, len nie na Slovensku, a keď takto táto vláda hospodári, nemôže sa jednoducho to obyvateľstvo mať sa lepšie a nemôže sa, samozrejme, ani štátny rozpočet nejako napĺňať. V tejto súvislosti musím povedať, že vláda predložila návrh, že vytvorila na Slovensku jeden podnik lesného hospodárstva s tým, že v tej chvíli bude raj na zemi, len čo bude len jeden podnik, ale keď sa pozriete do správ, ktoré tu nesmeli byť prerokované, lebo sa tri razy stiahli z rokovania, tak zistíte, že sa, naopak, vôbec nič nezmenilo, ešte horšie. Podnik lesného hospodárstva vyprodukoval 350-miliónovú stratu, ktorá sa rovnala presne takému číslo, aby dosiahol hospodársky výsledok nula, čiže umelo vyrobená strata na úroveň dotácie, ktorú dostalo lesné hospodárstvo zo štátu, a tak vynulovali stratu s dotáciami a jednoducho podnik nedosiahol žiaden pozitívny výsledok. Máme informácie, že na dôvažok sa systematicky podporuje zahraničná konkurencia proti domácim podnikateľom v drevospracujúcom priemysle. Jednoducho si zoberte, že keď sa vyváža do zahraničia, tak je na vagónoch o 10 až 15 % hmoty viac za tú istú cenu. Keď sa vyváža do zahraničia, tak sa platí doprava na hranicu, domáci si musí platiť dopravu z odvozného miesta. Keď sa vyváža do zahraničia tak, samozrejme, je na vagóne oveľa vyššia kvalita, ako keď sa predáva domácim. No ako potom domáci podnikatelia v dreve môžu konkurovať zahraničným firmám. Na Slovensko sa minulý rok doviezlo 4,5 miliardy nábytku, za 4,5 miliardy korún nábytku. Choďte sa pozrieť do Baumaxu, škárovky, rezivo, polotovary, všetky sú z Rakúska a z okolitých štátov a slovenské drevárske fabriky sa zatvárajú. Toto je práca terajšej vlády. Bombastické reči o dreve ako surovine 21. storočia, ale hrubé podrazy domácemu priemyslu. Takže táto vláda, žiaľ, nebude odvolaná, lebo vládni poslanci urobia všetko preto, aby sa to nestalo, ale táto vláda jednoducho škodí každým dňom Slovensku aj obyvateľom, a keď nebude odvolaná, len zabezpečíte jej škodenie ďalších x dní do septembrových volieb. Ďakujem vám pekne. (Potlesk.)

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Kolláriková, pani poslankyňa Belohorská chce s faktickými poznámkami

I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovoľte mi pripomenúť k vystúpeniu pána poslanca Oberhausera niečo z našej štatistiky. Saldo zahraničného obchodu za rok 2001 bolo pasívne v objeme 103 miliárd Sk. V porovnaní s rokom 2000 sa zvýšilo o 147,2 %.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Ošváth.

P. Ošváth, poslanec: Krátko chcem reagovať na jednu repliku pána poslanca Oberhausera, ako je možné, aby na ministerstvo prišli akísi ľudia a ponúkli úplatok a nevedelo sa, že kto to bol, keď predsa na ministerstve sa musí každý zaregistrovať. Tak ja poznám aj taký prípad, že dokonca aj na Úrad vlády sa zrejme taký niekto dostal, kedysi v minulosti, lebo si pamätám jedného predsedu vlády, ktorý pravidelne našiel na stole nejaké dokumenty a nevedel, od koho to bolo.

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Kolláriková nechce vystúpiť. Pán poslanec Jarjabek.

Nech sa páči, pani poslankyňa.

M. Kolláriková, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia a predstavitelia vlády, už tu nie sú, takže nič (ruch v sále), ó, prepáčte, pán minister. Vážený pán minister, dobre, dovoľte mi, aby som sa k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nedôvery vláde vyjadrila z pohľadu realizácie reformy verejnej správy. Ak pôsobenie vlády Mikuláša Dzurindu hodnotím ako veľmi negatívne pre ďalší osud Slovenska, tak realizácia reformy verejnej správy vytvorila katastrofálne dôsledky pre spravovanie vecí verejných. Náprava jednoznačne nezvládnutého procesu organizácie verejnej správy u nás bude mimoriadne náročná. Proces prípravy koncepcie reformy verejnej správy nevykazoval ani v základných rysoch znaky riadeného procesu. Vláda zverila vytvorenie teoreticky náročného rámca reformy verejnej správy neprimerane úzkemu ľudí z jednoznačne menšinovej časti politického spektra bez minimálneho odborného vzdelania, a nie odborníkom pre oblasť verejnej správy z ministerstva vnútra.

Proces prípravy reformy verejnej správy nezohľadňoval zásadné demokratické princípy - pripravovať reformu verejnej správy ako národný program, ako vytváranie politického prostredia pre politickú aktivitu všetkých strán so širokou verejnou diskusiou a schválením základných východísk v Národnej rade. Koalícia neumožnila ani minimálnu participáciu politickým rivalom. Základné dokumenty schvaľovala iba vláda Slovenskej republiky, a nie slovenský parlament. Ani jeden koncepčný dokument nedostal ucelenú podobu s názvom moderných riešení s vyčíslením nákladov reformy, zahŕňajúci komplexne celý rámec reformy vypracovaním modelov financovania, určením základných cieľov, časovou etapizáciou, stanovením rozsahu reformy a dokumentovaním potrebných analýz na posúdenie reálnych možností štátu. Vlastný proces schvaľovania reformy verejnej správy sa začal po lehote, ktorú sama vláda označila za hraničnú, ktorej sa zjavne nedajú posúdiť všetky nevyhnutné aspekty, keď objektívne absentovali potrebné súvislosti, mnohé ostatné otázky ostali nedopracované. Reformu verejnej správy začala vláda realizovať rozsiahlou novelou Ústavy Slovenskej republiky s podstatnou prípravou primárnych vzťahov štátu a samosprávy, vzťahov štátu a novovytváraných regiónov a vzťahov štátu k obciam a mestám. Schválené ustanovenia opäť s hrubým nerešpektovaním zásad demokracie bez akýchkoľvek politických rozhovorov a rokovaní s opozíciou, jednoznačne určili budúci rámec reformy, bez možnosti kvalifikovanej diskusie s jednostranným postupom založili zásadné nedostatky budúcich zákonov upravujúcich jednotlivé kroky reformy.

Zjavným nedostatkom je predovšetkým to, že vláda nerozpracovala programové vyhlásenie do politík jednotlivých ministerstiev, ktoré sa tým ani fakticky nepodieľali na prípravných prácach. Absentoval program regionálnej politiky, nerozpracoval sa program fiškálnej decentralizácie a reformy daňového systému, nestanovili sa relevantné a presné náklady na reformu. Týmto postupom sa zneistilo postavenie cca 60-tisíc pracovníkov verejnej správy, pričom vláda prezentovala potrebu prepustiť asi 30-tisíc pracovníkov chaotickou realizáciou takzvaných auditov verejnej správy. Nekvalifikovaný postup sa prejavil aj tým, že pri príprave regionálnej úrovne autori reformy vôbec neposudzovali postavenie centrálnych orgánov. Vzťahy štát, región, obce nedefinovali celoštátne úlohy štátu a regiónov, regiónov a miest a obcí s dôrazom na hospodárnosť a adresnosť úloh s rozdelením zodpovednosti a zaručením základných požiadaviek zákonnosti, jej kontroly, kontroly spotreby verejných prostriedkov a reálne časové možnosti na zvládnutie stanovených úloh. Nerešpektovanie základných národnoštátnych záujmov sa prejavilo v snahe výrazne partikularizovať sféru verejnej moci, vytvoriť neprimerane oddelené úrovne správy štátu a nadmerne favorizovať samosprávne prvky bez akceptácie skutočných zásad princípu subsidiarity a taktiež v nevytvorení ani minimálnych inštitútov harmonizácie správnych činností medzi jednotlivými úrovňami správy a priestoru na kooperáciu a vzájomnú spoluprácu.

Zásadný nesúlad sa prejavil v kompetenčnom vzťahu štátnej správy a samosprávy, v prekrývaní kompetencií, v nemožnosti riešenia kompetenčných konfliktov na celoštátnej, regionálnej či miestnej úrovni. Stanovené kompetencie pre samosprávu tak regionálnu či miestnu sú vytrhnuté z kontextu všeobecnej správy a neriešením vzťahových premís vznikol celý rad paralelných činností s nemožnosťou postupovať zmysluplne. Zvýšila sa personálna náročnosť a vznikom regiónov sa prakticky zvýšil počet pracovníkov najmenej o 500 osôb. Do súčasnosti nie je známa podoba verejnej správy podľa predstáv vlády. Z niektorých materiálov je zrejmé, že sa predpokladá široký zásah do podoby miestnej štátnej správy so snahou zásadne zrušiť horizontálnu integráciu miestnej štátnej správy a vytvoriť z 22 špecializovaných dekoncentrovaných úradov štátnu správu a zrušiť okresné úrady štátnej správy. Sústava orgánov regionálnej samosprávy všeobecného úradu krajskej štátnej správy a 22 špecializovaných úradov priamo dokumentuje nemožnosť skutočnej regionálnej politiky s nepochybne len veľmi obťažne koordinovanou činnosťou 24 subjektov správy na území. Neuveriteľné nedorozumenie zásadných východísk dokumentuje aj ten fakt, že mimoriadne presuny pracovníkov do novovytvorených úradov sprevádza skutočnosť, že dňom 1. apríla 2002 vstupujú do účinnosti zákony o štátnej službe a verejnej službe. Tento stav prináša reálne vyčísliteľné škody s tým, že s realizáciou dvoch zákonov sa výrazne obmedzí možnosť racionalizovať počet pracovníkov, realizovať potrebné presuny a fixovanie existujúceho stavu výrazne obmedzí možnosti budúcich vlád. Ďalším zásadným nedostatom reformy je skutočnosť, že redukuje potrebu vecného definovania fungovania regionálnej samosprávy iba mechanickou deľbou kompetencií, teda pracuje iba s existujúcim stavom fungovania verejnej správy a neimplementuje potrebné teoretické východiská s ohľadom na stav európskej verejnej správy na aktuálne úlohy transformujúceho sa štátu s vyhodnotením domácich reálií, konkrétnych možností štátu s vyhodnotením jeho príjmových zdrojov. Absentuje stanovenie rozsahu komplexu verejných služieb, štandardizácia vybavenosti území zariadeniami sociálnej a technickej infraštruktúry a mechanizmus vyvolávania rozdielov medzi územnými jednotkami. Objektívne chýbajú analýzy vzťahu dlhu verejných financií, štátneho dlhu vo väzbe na prípadné fiškálne decentralizácie. Z predpokladanej reformy zostalo iba žalostné torzo, keď vidieť iba snahu o účelové riešenie územnosprávneho členenia a decentralizáciu kompetencií štátu na územnú samosprávu. Rezignuje na faktor efektivity, funkčnosti a úspornosti. V konečnom dôsledku vláda úplne zlyhala pri realizácii reformy verejnej správy, pri vytvorení vyšších územných celkov a funkčnosti vyšších územných celkov. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Jarjabek. Prosím kameramana Slovenskej televízie pána podpredsedu Bugára.

D. Jarjabek, poslanec: Vážený pán podpredseda Hrušovský, vážený pán podpredseda Bugár, v tomto momente s kamerou Slovenskej televízie, dámy a páni, blíži sa piata hodina ráno, je to dobré znamenie, lebo všetky štátne puče sa odohrali v ranných hodinách, takže dovoľte mi, aby som sa ja pripojil pár slovami k situácii v kultúre a kultúrnej obci.

Prvý akord, ktorý Milan Kňažko zahral v kresle ministra kultúry, patrí k tým, na ktoré sa nezabúda. Aj vám iste utkvela v pamäti jeho povýšenecky spupná odpoveď na otázku novinárov, či je pravdou, že ihneď po svojom nástupe do úradu odvolal niektorých riaditeľov. Jeho slová, neodvolal som niektorých, odvolal som všetkých, jasne naznačili, že Kňažko neprišiel do rezortu preto, aby slovenskej kultúre pomohol prekonávať problémy, roztrieštenosť a aby slovenským umelcom dal šancu sústrediť sa na tvorbu. Jeho prvoradou ambíciou a programom bolo rozbíjať a je dodnes. Tak ako kolchozné traktory kedysi brázdili chotáre a v mene kolektivizácie poslali do nenávratna typickú podobu krajiny, tak sa Kňažko pustil do rozorávania priestoru slovenskej kultúry. Mali sme Novú scénu s polstoročnou činohernou a spevohernou tradíciou. Nemal problém šmahom ruky spustiť takzvaný hudobno-dramatický experiment, ktorý po troch rokoch potichu odtrúbil a na svojho obľúbenca, ktorý usilovne, aj keď bez talentu, držal zástavu, poslal vyšetrovateľa. Teraz podsúva vláde uznesenie o ešte onakvejšej v "transformácii" Novej scény, ktorou ju ako umeleckú inštitúciu chce zlikvidovať úplne a definitívne. Mali sme tu sieť pôvodnej literatúry Hrebendu, ktorá sa starala o distribúciu vydávaných nekomerčných kníh. Pre ministra slovenskej kultúry to bola taľafatka a Hrebendu už niet. Mali sme tu komornú operu. Pán minister Kňažko a jeho duše blízke nie sú malicherní, aby s niečím komorným, teda malým strácali čas. Stačil jeden papier a štúdio, cez ktoré slovenská opera získala mnoho dnes špičkových umeleckých kapacít, patrí minulosti. Podotýkam, že projekt komornej opery stál 12 miliónov korún ročne a že lacnejšiu reklamu pre tento štát cestou kultúry si asi ťažko vieme predstaviť. Bola to sprostá politická likvidácia. Sprostá preto, preto lebo títo ľudia, ako aj ľudia v operete Novej scény sa jednoducho neboli ochotní zúčastniť takzvaného zachraňovania kultúry.

Pán minister, na epitafe vášho dejstvovania na čele rezortu bude veru tlačenica. Dostať tam len mená zrušených likvidačne potransformovaných a inak deštruovaných inštitúcií, ale i konkrétnych kultúrnych aktivít, to skutočne dá fušku. Neviem, či poslúži na vaše ospravedlnenie, že v tom nie ste celkom sám, že svoj diel zodpovednosti musí za stav v kultúre prevziať na seba i táto vláda ako celok, ktorú ste však vy za tri a pol roka nedokázali ani raz primäť, aby sa súhrnne a koncepčne zaoberala problémami slovenskej kultúry. Kam sa podeli všetky tie vzletné frázy, ktoré ste si dámy a páni na čele so svojím premiérom zapísali do svojho programového vyhlásenia vlády. Kamže sa to podel ten mimoriadny význam kultúry ako prostriedok i cieľ rozvoja duchovného života občanov. Zaviazali ste sa vy všetci, nielen pán Kňažko, rozvíjať kultúru v demokratickom prostredí, zachovávať a podporovať jej rozmanitosť, názorovú, inštitucionálnu i ekonomickú pluralitu, zabezpečiť podmienky na slobodu umeleckej tvorby a vedeckého výskumu a oslobodiť kultúru od vplyvu ideológie a straníckych záujmov. Čo sa však stalo v praxi. Celý rezort ste poobsadzovali straníckymi nominantmi, nad ktorých odbornosťou sa pozastavujú aj vám lojálni pracovníci kultúrnych inštitúcií, o názorovej a inštitucionálnej pluralite si možno iba potichu snívať. Veď vy členovia vlády ste sa len prizerali, ako sa v inštitúciách rezortu kultúry ide po ľuďoch, po vysoko kvalifikovaných odborníkoch iba preto, že si dovolili mať svoje občianske názory. Pozri napríklad posledný pán profesor Kučera. Nestačilo zbaviť sa ich z funkcií, vy ste mlčky tolerovali aj ich vyhadzovanie na ulicu. Spomeňte si napríklad na 28. poschodie v Slovenskej televízii, takzvané koncentračné stredisko nepohodlných novinárov, ktorí jednoducho dostali na čelo politický biľag. Keby to stokrát tak bolo, jednoducho právo vytvoriť akési koncentračné stredisko vo verejnoprávnej inštitúcii, jednoducho to je čosi, čo sa v civilizovanom svete nenosí a už vôbec nerobí. Pripomeňme si, čo sa to tri a pol roka deje okolo Matrice slovenskej, ako sa prezident a niektorí ministri a poslanci už nedokázali dívať na nezmyselné finančné hrdúsenie Literárneho týždenníka. To je pluralita, ku ktorej ste sa ako vláda po voľbách zaviazali. Malo byť ukážkou zmyslu tejto koalície pre demokraciu, slobodu odsabotovanie vlaňajšieho hosťovania Divadla Nikolaja Vasiljeviča Gogoľa, ktoré z Moskvy priviezlo do Bratislavy svoju inscenáciu hry slovenského dramatika Osvalda Záhradníka, aby ju potom improvizovane uviedlo v Dome ruskej vedy, pretože pre oficiálne hosťovanie v rámci medzištátnej kultúrnej výmeny sa v Bratislave nenašlo javisko. Keď ste sa ujímali vlády, zaviazali ste sa klásť dôraz na dobudovanie vyváženého duálneho systému, rozhlasového a televízneho vysielania s dosahom na celé územie Slovenskej republiky s dôrazom na fungovanie verejnoprávnych inštitúcií. Za tri roky ste okrem zákona o vysielaní a retransmisii neurobili nič. Kde je zákon o verejnoprávnej televízii, kde je zákon o verejnoprávnom Slovenskom rozhlase, kde je zákon o koncesionárskych poplatkoch, kde je zákon o Tlačovej agentúre Slovenskej republiky, ktorý v týchto dňoch bol definitívne hodený do koša. Kde je zákon o masových médiách, o ktorom ste tvrdili, že je pripravený a iba vaši zlí predchodcovia ho nechcú akceptovať. Lebo je to dielo s vami spriaznených duší. Verejnoprávne médiá sú po uši v dlžobách, nie sú v stave konkurovať kvalitou, objektivitou a vyváženosťou konkurencií komerčných staníc. Predali ste síce Slovenské telekomunikácie bez toho, aby ste objektivizovali cenu za prenos televízneho a rozhlasového signálu. To ste, mimochodom, dodnes dlžní tomuto, ktorý to vláde uznesením uložil. Tri a pol roka, to je dosť dlhých mesiacov. Čo sa to prihodilo, že ste zrazu stratili ten tribúnový elán. Kam sa podeli všetci tí experti pripravení riešiť problémy, len čo k tomu po voľbách dostanú príslušné funkcie a platové zaradenie.

Dámy a páni, vlaňajší pokus ministra Kňažka zlikvidovať Dom zahraničných Slovákov sa vďaka postoju iných členov vlády podarilo zastaviť. Pro Slovakia, ktorej sa vláda zaviazala právnymi a ekonomickými nástrojmi zabezpečiť demokratické princípy činnosti, je však už iba spomienkou na sen o viacdruhovom financovaní. Žijeme čas veľkých posunov kompetencií na samosprávy. Ako ho ale rezort a vláda využili na to, čo je pre kultúru skutočne podstatné, teda na prechod z príspevkov financovania na báze tradície, zotrvačnosti a lobingu na princíp viacdruhového dotovania konkrétnych činností a aktivít. Neurobili ste pre to nič, ani minister kultúry, ani ostatní členovia vlády. Samosprávy preberú o pár dní rozhodujúcu časť kultúrnych inštitúcií, a tým to pre vás zhasne. Nech si poradia, ako dokážu. Na rozlúčku ste im ešte stihli zlikvidovať aj Štátny fond kultúry Pro Slovakia. Som v politike krátko, a preto som možno ešte naivný a nepúšťam to, čo počúvam pri stretnutiach s kolegami v kultúrnych inštitúciách po celom Slovensku jedným uchom dnu a druhým von. Ako predstaviteľa opozície ma môže len tešiť, že sa mňa a na mojich kolegov dnes zhusta obracajú ľudia, ktorí v roku 1998 o HZDS nechceli ani počuť a verejne prezentovali svoju podporu stranám, ktoré vytvorili túto vládu. Vo výbore pre kultúru a médiá sa často s kolegami z celého politického spektra usilujeme hľadať riešenie toho, čo ministerstvo kultúry i pán minister osobne podceňujú a neriešia. A odvracať dôsledky aspoň tých najzávažnejších a najaktuálnejších chýb, omylov a diletantizmu. Ako človeku, ktorý v oblasti kultúry pôsobil, pôsobí a pôsobiť aj perspektívne chce, ma nesmierne trápi, že z rezortu, ktorým sme sa mohli nie tak dávno hrdo pýšiť a boli sme schopní postaviť sa ako rovní s rovnými do medzinárodnej konfrontácie, sa za relatívne krátky čas štyroch desiatok mesiacov stal doráňaný bezdomovec. Zvlášť sa toto všetko dotklo na Slovensku hudobnej kultúry. Jednoducho hudobná kultúra, bohužiaľ, manželka pána ministra nie je muzikantka, ale je bohužiaľ, baletka, bohužiaľ, nemá žiadnu inú priateľku, cez ktorú by mohol takýmto spôsobom presadzovať čosi v hudobnej kultúre, nemáme to šťastie, ako majú baletní umelci, a preto tu môžem veľmi jednoducho prečítať inštitúcie, semináre interpretačné, súťaže, ktoré jednoducho už neexistujú. Za všetky spomeniem medzinárodnú Hummelovu klavírnu súťaž, ktorej vlastne prvý rok bude tento rok, kde sa neuskutoční. Neuskutoční sa z dôvodu, že jednoducho pán minister kultúry na ňu nedal peniaze. Povestný milión chýba a tých 174 prihlásených klaviristov z celej Európy a dokonca zo Spojených štátov amerických, z Japonska, všetci títo ľudia, ktorí si dnes spravili v termínovníku voľno na Hummelovu medzinárodnú klavírnu súťaž, jednoducho do Bratislavy neprídu. BHS živorí, Lehárovo Komárno sa dostalo spod kurately ministerstva kultúry, súťaž Lucie Poppovej takisto, mohol by som menovať rôzne hudobné jari a hudobné jesene, ktoré mali bohatú tradíciu, avšak toto všetko všetci dobre vieme. Všetci dobre vieme, ale len niektorí za tieto štyri roky za to nesiete a budete niesť zodpovednosť. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Števček s faktickou poznámkou.

P. Števček, poslanec: Vážené kolegyne, vážení kolegovia. Dušan Jarjabek podal takmer úplný súhrn a súpis toho všetkého, čím sa slovenská národná kultúra zredukovala. Chcem k tomu pripojiť len dve poznámky. Prvá poznámka. Existoval u nás na Slovensku a v slovenskej kultúre ucelený systém inštitúcií, ktorý zabezpečoval fungovanie živej národnej kultúry. Samozrejme to klalo oči súčasnej vláde, pretože prvé, čo urobila, vytrela z názvov slovo národné a potom postupne zlikvidovala aj jednotlivé národné centrá. A systém, ktorý mohol krásne fungovať a zabezpečovať všetko, čo sa živej kultúry týka, jednoducho zmizol, zomrel, stratil sa do nenávratna. Druhú poznámku, ktorú chcem k tomu pripojiť, čo Dušan Jarjabek povedal, je, že predošlá vláda, keď sa už toľko o nej hovorí z úst tejto vlády, sa veľmi starala o to, aby v zahraničí reprezentovala a presadzovala koncept kultúrnej politiky malého národa. Boli to tri či štyri medzinárodné konferencie, ktoré sa odohrali na pôde ministerstva kultúry, na pôde historickej Bratislavy a mali velikánsky úspech. Chcem poukázať na rozpor, že vláda, ktorá toľko hovorí o integrácii, práve tento zreteľ nemala na mysli. (Zaznel zvuk časomiery.)

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pán poslanec Cagala.

M. Cagala, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia. Dovoľte mi povedať niekoľko slov k tomuto, čo dnes tu povedal pán premiér, ani premiér nie, lebo ja ho neuznávam ako premiéra. Pán Dzurinda, že robíme politikum. Nerobíme žiadne politikum, robíme krok, ktorý je predsmerovaním už písaných čiernych kníh, ktoré terajšia vláda písala po roku 1998. Ja som presvedčený, že ani tlač, ani televízia neberie náš prenos, a preto nebudem hovoriť o tom, že chceme prezentovať, aká je ekonomická situácia na Slovensku. Chcem to skôr hovoriť preto, aby moji synovia, dcéra a vnuci nepovedali, že dedko, keď si bol v parlamente, si nepovedal nič k tomu, keď vláda, ktorá je dnes, znamená, že nie na Slovensku vládneme, na Slovensku trpíme a trápime sa. Súčasný stav, aký je na Slovensku, znamená to, že táto vláda nemá pána. Keď ste nadávali pred tým nám, našej vláde, aký bol náš pán premiér, pán premiér a jeho vláda vládli na Slovensku. Teraz nevládne na Slovensku nikto, teraz vládne tá strana, ktorá nemá ani percento možno v parlamente. A preto chcem povedať niekoľko slov o tom, prečo som sa podpísal pod ten dokument, ktorý dnes znamená, že chceme odvolať túto vládu. Bolo povedané, že každý, kto sa podpísal pod to, že hrá o politiku. Ja nehrám o politiku, hrám o to, aby na Slovensku vládla podnikateľská sféra, aby sa na Slovensku zabezpečovala prosperita. A myslím si práve, že preto sme sa podpísali pod ten dokument, že tento stav momentálne nie je na Slovensku. Poviem niekoľko slov o tom, čo už tu povedal predo mnou pán kolega Dušan Švantner, že nás netrápi ani toľko, kto kúpil Slovenský plynárenský priemysel, nás trápi zmluva, ktorú nepoznáme, nás trápi uzavretý dokument, ktorý hovorí o tom, že dnes 49-percentný majiteľ SPP je viac ako 90 % majiteľ. Keby sa boli spojili sily s Českým plynárenským priemyslom, možno by sme boli zarobili trikrát toľko, ako zarábame za to, čo predávame. Tak isto bolo povedané pánom premiérom tejto vlády, že sa teraz privatizuje transparentne. Súhlasím s tým transparentne. Keď spomínal nás, že za našej vlády sme otravovali niekoho o nejaké tie promile. To môže byť pravda, snažíme sa, komu sme pomohli, aby nám bol náklonný. Žiaľbohu, 90 % tých, ktorí privatizovali za nás, sa od nás odklonili a podporujú túto terajšiu vládu. To je holá pravda, to je holá skutočnosť. A teraz je tu transparentnosť, lebo dáme 400 miliónov korún poradcovi, ktorý vyrobí projekt, ktorý nie je hodný ani milión korún, a 399 miliónov sa rozdá, kam treba. A to je transparentnosť vážení. Prosím vás preto, pochopte to, to je holá pravda, iná pravda nie je na Slovensku, a preto by som prosil, aby sme to brali za vážnu vec, aby ľudia vedeli na Slovensku, že takto sa privatizuje momentálne, transparentne áno, ale tak ako som to pred chvíľočkou povedal. Takisto chcem povedať niekoľko slov k tomu, čo bolo povedané, že ekonomika Slovenska sa dvíha. Dvíha sa, samozrejme, áno, dvíha sa objemom výroby tovaru. To je pravda s tým súhlasím, ale objem výroby tovaru neznamená, že ešte Slovensko prosperuje aj ziskovo. Preto si myslím, že treba nielen podporovať kapitál, ktorý sa stavia na zelených lúkach, ale aj ten, ktorý dnes nemáme využívaný vo firmách, ktoré boli postavené v minulosti. Niektoré fabriky sa zatvárajú, majú možno aj program a potrebujú len podporu finančnú, bankovú a dnes sa hovorí, že máme lacné úverové zdroje. Máme, ale, žiaľbohu, ich dostupnosť je minimálna. Preto by som poprosil o to, aby sme sa tu tomu trošku venovali. Verím, že keď si toto uvedomíme, tak budeme prosperovať neskôr, a preto som sa podpísal pod ten dokument, že odvolávame vládu, ktorá nerobí pre Slovensko, možno robí proti Slovensku. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Hrušovský, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Podhradská.

M. Podhradská, poslankyňa: Vážené dámy, vážení páni. Keďže tu ku kapitole Kultúra vlastne už vystúpil pán poslanec Jarjabek, tak mi dovoľte, aby som svoje vystúpenie obmedzila len na niekoľko poznámok. (Reakcie z pléna.) Myslím si, že rezort kultúry..., ak dovolíte, pokračovala by som a veľmi sa ospravedlňujem vedeniu tohto parlamentu, že ho vyrušujem, ale jednoducho budete to musieť strpieť.

Rezort kultúry pod vedením pána Kňažka dosiahol jednu neuveriteľnú vec, ktorá sa, pokiaľ mám možnosť to hodnotiť v priereze, nepodarila zatiaľ ani jednému rezortu v našej vláde a síce pán minister si vlastne ministerstvo kultúry sprivatizoval. Správa sa tak, ako keby ho vlastnil, ako keby to bol jeho súkromný majetok a správa sa tak vo všetkých oblastiach činnosti ministerstva. Mnohé veci tu už hovoril pán kolega Jarjabek, takže mne dovoľte vyzdvihnúť len niektoré veci, ktoré pán minister veľkoryso dal na papier a sú zahrnuté do stanoviska vlády k návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nedôvery vláde Slovenskej republiky. O tom, ako nehorázne pán Kňažko klame, keď tu tvrdí, že sa darí postupné zvyšovanie finančných objemov do mechanizmov financovania kultúry, som hovorila už v jednej zo svojich faktických poznámok, nechcem sa k tomu vracať, takže prejdem k ďalším veciam.

Pre súčasné vedenie ministerstva kultúry je typické, že pracuje veľmi povrchne a nesystémovo. Dôkazom toho je celá legislatívna práca rezortu kultúry a dá sa povedať, že vlastne za to obdobie 3,5-ročné, už takmer štvorročné ministerstvo kultúry spracúva legislatívu len na úrovni deklarácií. Môžem spomenúť napríklad deklaráciu o kultúrnom dedičstve, ktorú sme mali v parlamente. Pán minister ňou máva, ako keby ministerstvo urobilo veľmi zásadný krok, a pritom jednoducho nezmyje zo seba ten fakt, že to bola len deklarácia, ktorá nerieši podstatu problému. Ja sa ani nečudujem, že sa pohybujú len na tejto úrovni, jednoducho ministerstvo aj v podobe svojho šéfa nemá dosť odborných síl na to, aby riešilo problémy, ktoré súčasná kultúra Slovenska má a ktoré by vlastne mali predznamenávať aj budúcnosť slovenskej kultúry.

V stanovisku, ktoré som tu spomínala, napríklad pán minister hovorí, že zákony z oblasti médií, ktoré vyčítame, že neboli predložené, zákony o Slovenskej televízii a Slovenskom rozhlase, ktoré mala vláda predložiť už v roku 2001 a doteraz nie sú, že vláda si svoju úlohu splnila, ale Národná rada pričinením zlých poslancov opozície rozhodla, že sa nebude o týchto zákonoch rokovať a vrátila zákony ministerstvu. Ale pán minister akosi zabudol dodať, že tie zákony sa vrátili práve preto, že boli veľmi nekvalitne pripravené. Takže vláda si úlohu nesplnila. Jednoducho tá práca, ktorú rezort odovzdal parlamentu, bola taká zlá, že ani vládni poslanci, ani koaliční poslanci nemohli hlasovať za to, aby sa pokračovalo v rozprave o týchto zákonoch. Pán minister rovnako tvrdí, že aj návrh zákona o masových médiách, je už pripravený, ministerstvo ho už pripravilo, vláda ho vlastne odobrila, teda splnila svoju úlohu, len zase ten zlý parlament akosi nie je ochotný prijať a akceptovať túto legislatívnu predlohu. Obávam sa, že tento zákon stihne rovnaký osud ako zákon o Slovenskej televízii a Slovenskom rozhlase, a myslím si, že to budú tie isté dôvody, ktoré som spomínala práve v súvislosti s týmito dvoma zákonmi.

V ďalšom odseku v stanovisku vlády pán Kňažko tvrdí, že nie je pravda, že vláda rozvíja alebo podporuje kultúru národnostných menšín na úkor väčšinového obyvateľstva. V tomto s ním súhlasím. Naozaj to nie je pravda, lebo vláda Slovenskej republiky nerozvíja a nepodporuje kultúru národnostných menšín na úkor väčšinového obyvateľstva, vláda Slovenskej republiky rozvíja a podporuje kultúru jednej národnostnej menšiny na úkor väčšinového obyvateľstva a na úkor kultúry všetkých ostatných menšín žijúcich na Slovensku. Taká je pravda.

O likvidačných schopnostiach pána ministra Kňažka tu už povedal pán poslanec Jarjabek. Ja by som chcela pripomenúť predsa len tú nešťastnú Novú scénu. Čo sa okolo nej deje v poslednom čase, toho sme všetci svedkami, len by som sa chcela vrátiť o niekoľko rokov späť a pripomenúť obrovský krik, ktorý spustili takzvaní záchrancovia kultúry, keď sa v roku 1996 bubnovalo na poplach v súvislosti s presunom kompetencií na nižšie úrovne, v súvislosti s regionálnymi kultúrnymi centrami. Vtedy títo "záchrancovia" kultúry, ktorých vehemente podporoval vtedajší pán poslanec Kňažko, vyslovovali podozrenie, že tieto regionálne kultúrne centrá boli vytvorené preto, aby sa vlastne ohrozila sloboda umeleckej tvorby všetkých inštitúcií, ktoré sú do týchto centier začlenené, a že jednoducho toto podozrenie je také silné, že treba niečo robiť, treba slovenskú kultúru zachrániť. Vtedy bolo podozrenie, dnes je už istota, že si istá skupina ľudí okolo pána ministra robí zálusk na Novú scénu a privatizácia rezortu bude pokračovať zrejme tým, že sa budú privatizovať už aj konkrétne inštitúcie. Pán minister si to veľmi dobre premyslel a chce na to využiť situáciu, keď je už naozaj najvyšší čas, lebo onedlho sa budú v rámci presunu kompetencií delimitovať inštitúcie na vyššie územné celky, takže pán Kňažko nezaháľa a snaží sa dotisnúť vládu, aby prijala riešenie, ktoré umožní pánovi Kňažkovi a jeho priateľom Novú scénu sprivatizovať. Dúfam, že vláda mu neskočí na tieto jeho plány a aspoň v tomto ohľade zachovajú zdravý rozum a zabránia takémuto pokusu.

Zaujímavé je, ako oponuje ministerstvo kultúry ďalšiemu problému, ktorý sme načrtli v našom návrhu na odvolanie vlády, keď hovoria, že nemôžu súhlasiť s názorom, že o dva týždne príde k masívnemu presunu zriaďovateľských kompetencií z krajských úradov na samosprávy vyšších územných celkov tak, že na samosprávach nebolo možné vytvoriť funkčné administratívno-ekonomické zázemie, schopné prevziať desiatky subjektov. Ministerstvo si myslí, že masívny presun sa nebude konať, pretože ide o cielenú účelovú delimitáciu inštitúcií, s ktorými sa delimitujú aj finančné prostriedky a personálne zázemie. Bez takejto prepojenosti, stále citujem zo stanoviska rezortu, k presunu nedochádza, preto uvedené transformačné procesy nemajú masívny charakter. Čo to vlastne znamená? Jednoducho ministerstvo otvorene priznáva, ako bola pripravená celá záležitosť. Keď sme tu vtedy, keď sa schvaľovali zákony o vyšších územných celkoch, keď sa schvaľovali zákony o presune kompetencií, hovorili, že reforma nie je pripravená, že nebude na to dostatok peňazí a že z toho vznikne chaos, vtedy ste nám tvrdili, že to robíme len pre to, aby kompetencie ostali v rukách štátu a v rukách rezortu. A zrazu ajhľa. Ministerstvo kultúry samo priznáva, že reforma nie je pripravená a že v apríli, keď by sa mali presunúť všetky tieto inštitúcie podľa kompetenčného zákona na vyššie územné celky, sa nič nebude diať preto, lebo nie sú peniaze. Nie sú finančné prostriedky a nie je personálne zázemie, takže vlastne dokazujú, že sme mali pravdu tak ako v mnohých iných veciach, ktoré tu už dnes odzneli.

A na záver už len jednu poznámku. Pán poslanec Jarjabek povedal, že vláda sa v tomto volebnom období, v tomto funkčnom období ani raz nezaoberala ucelene problémami slovenskej kultúry. Naozaj je to tak. Ja by som chcela pripomenúť tejto ctenej snemovni, že v rámci Európskej únie aj v súvislosti s integráciou a s ďalšími perspektívami Európskej únie prebieha nezanedbateľný proces, ktorý znamená vlastne formovanie vývoja európskej kultúry, a je to proces, do ktorého sú zaangažované všetky členské štáty Európskej únie. Hoci Slovensko nie je členom Európskej únie, už v minulých rokoch sa zúčastňovalo na tejto práci. Takým prvým veľmi vážnym výsledkom práce expertov bol materiál, ktorý sa volal Z okraja do stredu, zaoberal sa perspektívami európskej kultúry a vlastne jeho úlohou bolo nájsť mechanizmy, ktoré by presunuli pozornosť na kultúru a sústredenosť na kultúru z okraja spoločnosti do jej stredu.

Znovu opakujem, Slovensko sa veľmi intenzívne zúčastňovalo na tejto práci a myslím si, že aj veľmi úspešne. Takže ešte raz. Išlo o to, presunúť kultúru z okraja pozornosti do stredu spoločnosti. Myslím si, že pán Kňažko sa tiež veľmi intenzívne zaoberá týmto problémom, len na rozdiel od tendencie, ktorá prevláda vo všetkých kultúrnych európskych krajinách, pánovi Kňažkovi sa podarilo niečo nevídané, on slovenskú kultúru nedostal z okraja pozornosti do centra pozornosti spoločnosti, ale ju dostal rovno na smetisko. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pani poslankyne s faktickými poznámkami traja páni poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Ja by som chcel doplniť pani poslankyňu Podhradskú v jednej veci. Ja neviem, či si naozaj uvedomujeme, že keď sprivatizujeme budovy, v ktorých sú hudobné inštitúcie, jednoducho tie hudobné inštitúcie raz navždy prestanú existovať, preto lebo jednoducho nebude ich kde znovu spraviť. A tie hudobné inštitúcie ako napríklad komorná opera, proste tieto malé telesá, ktoré dnes poväčšine neexistujú, to boli všetko inštitúcie, ktoré tradične chodili do zahraničia na takzvané šnúry a tradične za minimálny peniaz robili reklamu štátu. Akémukoľvek teda štátu s akýmkoľvek vedením a s akoukoľvek vládou. Jednoducho to sú veci, ktoré sa nedajú finančne vyčísliť. To je čosi, za čo sa všade v zahraničí strašne platí a my sme to mali vybudované a teraz si to úplne nezmyselne samy rušíme. Tá hudba je internacionálna a u nás stále nesmierna kvalitná vzhľadom na to základné a stredné hudobné školstvo, ktoré ešte existuje a ktoré stále "vyrába" nové a nové talenty či už v rámci skladateľskej alebo inštrumentálnej tvorby. Čiže zachovajme si to, ak môžeme, a zbytočne pod rúškom privatizácie neničme hudobné inštitúcie, ktoré existujú a majú možnosť robiť reklamu štátu s akoukoľvek vládou. Podotýkam s akoukoľvek vládou.