M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou poznámkou sa prihlásil jeden poslanec. Končím možnosť podania ďalších prihlášok.

Pán kolega Slafkovský, nech sa páči, máte slovo.

A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem pekne. Ja by som len v krátkosti k otázke bytov, lebo tak troška do toho vidím, a až v druhej polovici roku 2000 bolo ukončené čerpanie prostriedkov, respektíve bol vyčerpaný poradovník občanov a žiadateľov, ktorí boli zapísaní pred koncom roku 1998 o príspevok zo Štátneho fondu rozvoja bývania. Pravidlá vtedy umožňovali byty stavať oproti dnešným bytom nadrozmerné, neštandardné, a tak sa prostriedky minuli na veľmi malý počet bytov. Až v roku 2001 sa rozbehla výstavba rýchlejšie, a tak ako aj pán kolega priznal, v roku 2002 už to frčí tak, ako vláda očakávala a k dnešnému dňu sú takmer všetky prostriedky, ktoré boli vyčlenené na výstavbu bytov, zadané. Takže keby nebol ten problém, ktorý tu trval do druhej polovice roku 2000, tak by situácia na trhu s bytmi a na výstavbe bytov bola úplne iná. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán kolega chcete reagovať, máte slovo, nech sa páči.

J. Benčat, poslanec: Ďakujem za slovo. V krátkosti, nepočul som celú repliku pána kolegu Slafkovského. Samozrejme, ja som pripustil určitý vývoj, hlavne tento rok, že by bol akceptovateľný, snáď, ale ja to beriem ako predvolebný trik a je to možno, že snaha aj rezortu, ale celková filozofia a prístup k investičným zámerom bola spôsobená vládou. Vláda ako celok prijala takú filozofiu a darmo sa pán minister môže aj roztrhať. Ja viem už o tých veciach dlhšiu dobu, ale filozofia bola taká prijatá, takže beriem to ako predvolebný trik.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Brňák, pripraví sa pán poslanec Baco.

P. Brňák, poslanec: Ďakujem. Nezaškodí na začiatok pripomenúť včera sľub, dnes nechutný žart, ktorý tvorí preambulu zmluvy SDK s občanmi z roku 1998. Citujem: "Ľudia na Slovensku si zaslúžia lepší život, Slovenská demokratická koalícia pozná ich každodenné starosti a problémy." Koniec citátu. Pri bilancovaní doterajšieho obdobia vlády jej predsedu Dzurindu možno parafrázovať tento predvolebný sľub takto. Ľudia na Slovensku si zaslúžia lepší život, SDK a jej satelity odchádzajú do politického zabudnutia.

Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážená Národná rada Slovenskej republiky. V rámci svojho vystúpenia chcem urobiť krátky odpočet činnosti tejto vlády v oblasti štátu a práva, ktorá v sebe zahŕňa predovšetkým legislatívu, spravodlivosť, súdnictvo, prokuratúru a činnosť ďalších orgánov ochrany práva, ktoré pôsobia v Slovenskej republike. Tiež som sa vopred pripravoval vlastne v akomsi zúženom variante, pretože taký bol predpoklad, ktorý, bohužiaľ, nevyšiel, bohužiaľ, z vašej strany, takže ak dovolíte, najskôr by som v krátkosti povedal zásadné výhrady v tejto oblasti a potom by som reagoval na samotnú odpoveď vlády k nášmu návrhu práve v tejto oblasti. Súčasná vláda vzbudila najmä pred, ale tiež po voľbách značné spoločenské a politické očakávania v smere výraznejšieho zabezpečenia vymáhateľnosti práva, ako aj trestnoprávneho postihu najmä predstaviteľov terajšej opozície či vyhlásením nezmieriteľného boja s organizovaným zločinom. Na zabezpečenie týchto, bohužiaľ, politických priorít sa zákonom vymedzený procesný postup, najmä orgánov činných v trestnom konaní, značne spolitizoval a vo viacerých prípadoch nadobudol charakter inkvizičného procesu. Je mimo akejkoľvek pochybnosti, že tu došlo k porušeniu ústavných a medzinárodnoprávne stanovených individuálnych základných práv a slobôd, mám na mysli napríklad princíp prezumpcie neviny, princíp prejednávacej zásady, princíp spravodlivého procesu, zákonné použitie represívnych a vynucovacích prostriedkov, nezávislosť vyšetrovateľov, prípadne sudcov a podobne. Aj keď ešte stále vidieť v očiach viacerých predstaviteľov vládnej koalície plamienok vraj spravodlivého hnevu k všetkému minulému, tento rýchlo vyhasína pri podobných či závažnejších excesoch súčasnosti.

Stojí za to aspoň v tézach pripomenúť niektoré psie kusy tejto vlády v oblasti štátu a práva. Neústavná novelizácia zákona o prokuratúre, ktorá mala vyhodiť respektíve vypudiť vtedajšieho generálneho prokurátora. Ďalej vypudenie poslanca Ďuračku z parlamentu účelovým vrátením sa štátneho tajomníka do parlamentu a jeho následným vymenovaním do funkcie štátneho tajomníka. Ďalej protiústavné zrušenie amnestií premiérom Dzurindom, ktoré bolo potvrdené aj rozhodnutím Ústavného súdu. Ďalej protiústavné odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu. Viacnásobný pokus o odvolanie predsedu Najvyššieho súdu namietaný aj pozorovateľom Organizácie Spojených národov. Ďalej políciou, teda štátom organizovaný teroristický útok na dom predsedu Hnutia za demokratické Slovensko za účelom doručovania predvolávania vo veci vyplatenia odmien členom tejto vlády. S istým odstupom času sa snažím aspoň teoretickým spôsobom si predstaviť túto situáciu, ktorá by sa, povedzme, udiala v zmenenom garde. To znamená, pokiaľ by sme boli vo vláde my a pokiaľ by takýto spôsob doručovania písomností bol namierený proti vtedajšiemu personálnemu lídrovi opozície. Myslím si, že nie je možné ani teoreticky si domýšľať takýto spôsob a takúto situáciu. Ďalej neprípustné politické zásahy služobne nadriadeným vyšetrovateľom a tiež vysokých politikov v kauzách, ktoré boli vedené proti niektorým ďalším predstaviteľom, či už bývalým alebo súčasným z Hnutia za demokratické Slovensko, ktorých začiatok možno datovať mesiacom december 1998, kedy si premiér Dzurinda pozval na koberček ministra vnútra Pittnera, šéfa vyšetrovateľov generála Ivora a generálneho prokurátora Hanzela, aby im určil rozsah ich nezávislosti v prejednávaných politických kauzách. Tieto protiprávne vstupy teraz už v rámci samotnej súdnej moci, a nie z hľadiska polície zo strany vlády pokračujú aj dnes, keď táto vláda chce silovo a politicky primäť súdy, aby potvrdili jej politickú, zväčša predvolebnú propagandu. Psím kusom tejto vlády par excellence v oblasti legislatívy je neuveriteľné zvulgarizovanie celého procesu tvorby a prijímania zákonov a ostatných právnych noriem na Slovensku. Ten, kto vie, aká je nesmierne dôležitá, odborne náročná a systémovo previazaná tvorba a schvaľovanie zákonov, nemôže mať počas tejto vlády spokojný spánok.

Improvizácia, neexistencia priebežnej kontroly celého legislatívneho procesu, presadzovanie nie celospoločensky žiaduceho, ale skupinového, či dokonca aj osobného záujmu, nelojalita príslušných ministrov k samej vláde, keď v rozpore so stanoviskom vlády predkladajú v parlamente to, čo im vo vláde neprešlo alebo čím ich mimo vlády úkolovali lobistické skupiny, nedostatok odbornej autority príslušných ministrov pri zamedzení zákonnej voľnotvorby poslancami vládnej koalície počas rokovania o zákone na pôde parlamentu, vlastná zákonodarná tvorba či skôr improvizácia poslancov vládnej koalície pri zachovaní úmery, čím menšia politická strana, tým viac návrhov zákonov, to sú len fragmenty celkového legislatívneho chaosu, ktorým žije dnes Slovensko. Vďačným podhubím tohto legislatívneho zmätku je nedostatočná autorita predstaviteľov vládnej legislatívy, ale predovšetkým žiadna autorita predsedu tejto vlády a predsedu tohto parlamentu v celom legislatívnom procese.

V tomto smere skutočne iba okrajovo možno poukázať na množstvo neprípustných skrátených legislatívnych konaní na pôde parlamentu, množstvo nočných rokovaní parlamentu, ďalej doslova zlú taktiku vedenia tohto parlamentu pri schvaľovacích zákonných procedúrach a, samozrejme, na množstvo bímonovských svetových rekordov tejto vlády a tejto vládnej koalície pri opravovaní schválených zákonov, na ktorých ešte nezaschla tlačiarenská čerň. Ako posledný príklad samotného tohto postupu svedčí napríklad postup parlamentu v súvislosti s rokovaním o troch kódexových zákonoch, mám na mysli Zákonník práce, zákon o štátnej službe a o verejnej službe, keď tieto veľmi rozsiahle kódexy boli najskôr parlamentom schválené, aby ešte pred účinnosťou týchto zákonov boli opätovne novelizované. Myslím si, že to, čo by malo zaznieť práve v súvislosti s týmito rýchlymi novelizáciami týchto zákonov, nespočíva v akýchsi legislatívnych chybách pri schvaľovaní pôvodných právnych noriem, ale spočíva v niečom inom. Aj v samotnom chaose v rámci samotnej vládnej koalície, pretože uvedený spor, ktorý vyústil do jednotlivých účelových novelizácií týchto predpisov, nie je sporom právnym, ale je sporom ideologickým. To znamená, že aj tie pôvodné predpisy a normy, ktoré boli týmto parlamentom schválené, boli v podstate legitímne, iba "vyjadrovali názory skôr ľavicového socialistického charakteru" a takto boli v podstate modelované aj tieto právne predpisy, aby v priebehu veľmi krátkej chvíle z iných ideologických dôvodov, nazvime ich pravicových, došlo k nejakým čiastočným zmenám, nazvime ich, ja nehovorím, že boli ako na výsosť pravicové, účelovým zmenám týchto schválených kódexov. Čiže skutočne otázka stojí tak, v čase, keď boli schvaľované návrhy zákonov - Zákonníka práce, zákona o štátnej službe a verejnej službe v parlamente, vtedy v podstate nebol problém, aby problém v priebehu doslova mesiaca, dvoch vyskočil? Čiže myslím si, že aj otázka rokovania o týchto kódexových zákonoch jednoznačne dokumentuje, že chaos, ktorý vznikol v súvislosti s týmito zákonmi, nemá čistý, formálny a právny charakter, ale že ide o spor ideologický, o spor toho, akým spôsobom majú tieto právne predpisy existovať, ktorý spor v podstate by nemal byť predmetom rýchlej novely zákona, ale toto by malo predbiehať samotnému rokovaniu o týchto zákonoch.

Očakávať lepšiu vymáhateľnosť práva, ktorá je kľúčom k ekonomickému rozvoju, a očakávať úctu pred zákonom radovými občanmi pri takomto legislatívnom chaose je podobné, ako očakávať od premiéra tejto vlády, že konečne aspoň raz opustí pôdu naučených propagandistických fráz a bude hovoriť podľa momentálnej rozumovej dispozícii. To by bol pohľad. Predtým, ako budem reagovať na konkrétne výhrady zo strany vlády k tejto pasáži, chcem niekoľko slov povedať aj o súčasnom stave súdnictva. Doslova všetci okrem tejto vlády vedia o tom, že stav súdnictva z hľadiska pohľadu občanov a ekonomickej sféry je katastrofálny. Hodnotenie všeobecného súdnictva počas obdobia tejto vlády charakterizuje neodborné a nekvalifikované riadenie rezortu ministerstva spravodlivosti, nedostatočná kontrola, nekoncepčná, nekvalifikovaná a niekedy až chaotická rezortná legislatíva, keď pán minister v personálnej politike prerušil kontinuitu, keď nahradil prakticky celý legislatívny odbor právnikmi novicmi.

Ďalej charakterizuje súdnictvo počas obdobia tejto vlády aj výrazné predĺženie samotného súdneho konania. Ďalej neprijatie koncepčných a systémových opatrení zo strany ministerstva spravodlivosti k odstraňovaniu subjektívnych príčiny nevybavenia reštančných vecí, to znamená vecí starších ako jeden rok. Neriešenie doplnenia personálneho obsadenia všeobecných súdov, tie údaje sa pohybujú okolo počtu 100 sudcov, respektíve zabezpečenie dostatočného počtu pomocníkov sudcov, ktorí by mali byť kreovaní na základe zákona o vyšších súdnych úradníkoch, ktorý zákon podľa legislatívneho plánu mal byť už dávno v parlamente schválený a keď títo vyšší súdni úradníci mali už v praxi riadne fungovať a napomáhať činnosť sudcov. Ďalej je to nerealizovanie modernizácie materiálno-technického vybavenia všeobecných súdov a samotná neexistencia kódexov civilného a trestného práva. Tieto úlohy vyplynuli pre túto vládu z jej programových dokumentov, pričom je mimo akejkoľvek pochybnosti, že tieto citované nedostatky sú skutočne reálne.

Pokiaľ ide o samotné stanovisko vlády, ktoré rozoberá uvedenú pasáž, o ktorej chcem hovoriť vo svojom vystúpení, teda štát a právo, tak celé toto vyjadrenie z hľadiska všeobecnej charakteristiky sa vyznačuje veľmi čudnými zvratmi v celom texte asi na dvoch stranách. Hovorí sa tu veľmi často o tom, že vláda pokračovala. Hovorí sa o tom, že sa niečo stalo aktuálnou úlohou. Bolo nutné pristúpiť k tomu. Bolo potrebné stabilizovať. Vláda reagovala, usilovala sa vysporiadať, veľkú pozornosť vláda venuje, čiže všetko sú to zvraty, ktoré sa používajú v smere všeobecného konštatovania o tom, že niečo by sa malo urobiť. Niečo by bolo potrebné a žiaduce urobiť, ale z hľadiska konkrétnych reakcií na konkrétne výhrady v tejto oblasti, z hľadiska práve týchto ukazovateľov vláda v tomto stanovisku nehovorí takmer nič. Všetko podrobuje len uvedeným čudným slovným zvratom, čo vlastne znamená, že nič v skutočnosti v tejto oblasti nerealizovala. Vláda napríklad v druhom odseku v tejto oblasti hovorí, že najmä postupné oddelenie politickej a ekonomickej moci sa stalo aktuálnou úlohou. Vláda si plne uvedomuje, že štát predstavuje najdôležitejší uzol prebiehajúcich politických procesov. Preto bolo nutné orientovať sa na prekonanie legislatívnych a inštitucionálnych bariér predchádzajúceho režimu, ktorý plne neumožňoval slobodné vyjadrovanie záujmov. Myslím si, že to je veta, ktorá je vhodná prečítania, pretože v skutočnosti nehovorí o ničom, hovorí o tom, že niečo sa má vylepšiť z hľadiska nejakej minulosti, ale chýba tu konkrétne inštrumentárium, čo konkrétne vláda v tejto oblasti vlastne urobila. Ako maximálne pozitívny krok vláda napríklad vo štvrtom odseku tejto časti hovorí, že za tým účelom vláda schválila a Národnej rade Slovenskej republiky predložila celý rad zákonov, ktoré znamenali zásadné zmeny v trestnoprávnej oblasti, daňových predpisov, v civilno-procesnej oblasti a sociálnej sfére. Treba povedať, že úloha predkladať návrhy zákonov je pre vládu Slovenskej republiky bežnou činnosťou. Jej bežnou činnosťou a vlastne vychádza na základe stanoveného vládneho programu a jednotlivých každoročných legislatívnych úloh. Čiže toto hodnotiť ako nejaké riešenie, zásadné riešenie problémov v oblasti štátu a práva sa mi zdá byť nemiestne, zvlášť pokiaľ vláda výslovne nekonkretizuje, v čom sa práve v týchto návrhoch zákonov v tejto oblasti zlepšila realita ako taká. To, čo stojí hodné pripomenúť v rámci tohto stanoviska, je uvedené v piatom odseku, kde sa hovorí, že sa vláda súčasne usilovala vysporiadať s problémovými rozhodnutiami Národnej rady vo veci dvoch poslancov, ktorí boli nezákonne zbavení svojich práv. Prijatím príslušných rozhodnutí na úrovni vlády, ako i rozhodnutím o náhrade škody sa zabránilo konaniu procesu pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu. Prečo to čítam. Ešte na tej istej strane na konci sa hovorí absolútne niečo iné v tých istých kauzách. Na jednej strane v úvodnom texte vláda hovorí, že takýmto postupom sa zabránilo konaniu pred Európskym súdom pre ľudské práva, ale o tri odseky nižšie k tej istej problematike vláda hovorí: Práve naopak, Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu zaujal stanovisko, že došlo k porušeniu občianskeho práva poslanca Gauliedera jeho pozbavením poslaneckého mandátu. Tak ja sa pýtam, kto vypracúval toto stanovisko, keď na jednej strane sú tu nie že vnútorné protirečenia v samotnom texte, ale výslovné slovné protirečenia, ktoré hovoria o jednej a tej istej veci rôznym spôsobom. Ďalej sa tu hovorí napríklad v tomto stanovisku, že celkove do 31. decembra 2001 bolo prijatých 378 zákonov, z toho 3 ústavné. Z uvedeného počtu prijatých zákonov bolo 304 prijatých na základe vládnych návrhov zákonov a 74 na základe poslaneckých návrhov. Tento počet už teraz prevyšuje počet prijatých zákonov za celé minulé obdobie, za celé minulé volebné obdobie, to znamená, že sa vláda takýmto spôsobom ide pretekať s minulou vládou, kto prijme viac zákonov, a tým chce hodnotiť kvalitu svojej práve. To je predsa absolútne nepochopenie celého legislatívneho procesu. Veď práve naopak, nie veľa, ale málo a dobrých zákonov prispieva k stabilite právneho poriadku. V danom prípade možno budem voliť expresívnejšie slová, ale vláda vlastne vlastnú hlúposť kladie na piedestál svojej kvality. Tým, že si stanovila prekročiť plán minulej vlády v schválených zákonoch, tak tým chce povedať, že lepšie a, by som povedal, kvalitnejšie koná. To je nezmysel. A bolo v podstate preukázané, že každá vláda, ktorá sa usiluje prijímať čo najviac zákonov, tak takáto vláda vždy zhorí práve v legislatívnej oblasti.

Ďalej sa tu napríklad hovorí, že veľkú pozornosť vláda Slovenskej republiky venuje aj prijatiu prioritných legislatívnych úloh z hľadiska plnenia úloh integrácie Slovenskej republiky aj Európskej únie. Všetci sme svedkami toho, akú pozornosť vláda venuje tejto téme, všetci sme svedkami materiálov, ktoré poukazujú na veľmi zlé a nezdravé javy práve v tejto oblasti, keď reálne hrozí, že do konca tohto volebného obdobia uvedené prioritné úlohy už týmto parlamentom nebudú schválené, a to nie preto, že by parlament ich nechcel schváliť, ale preto, že už v podstate ich nemá kto pripraviť a neprebehli ešte ani vlastným vnútorným legislatívnym procesom na úrovni samotnej vlády. Ak si zoberieme jednotlivé hodnotiace správy Európskej komisie, tak zistíme, že táto vláda nielen v týchto 42 návrhoch zákonov, ktoré majú byť ešte prijaté počas tohto volebného obdobia, ale vlastne v mnohých desiatkach, možno ešte vyšší počet to je v prípadoch, vláda nesplnila požadované harmonogramy a stanovené lehoty, ktorých jednotlivé návrhy zákonov mala zlaďovať v rámci procesu aproximácie s právnym poriadkom Európskej únie. Takže v tomto smere vláda, ak hovorí vo svojom vyjadrení, že veľkú pozornosť venuje práve týmto prípadom, tak jednoducho nehovorí pravdu, pretože práve opak je pravdou, a ak by som spomenul len základné právne predpisy, ktoré sa týkajú, povedzme, aj rezortu ministerstva spravodlivosti, so stanovenými úlohami, či už kódex Trestného práva, kódex Civilného práva, zákon o Súdnej rade Slovenskej republiky, o vyšších súdnych úradníkoch, o novele štátnej správy súdov a ďalšie, tak tieto jednoducho vláda neprerokovala v tých termínoch a v tom čase, ktorý vyplynul pre ňu zo stanovených záväzkov pre vládu Slovenskej republiky v prospech Európskej komisie.

Ďalej sa tu hovorí, že plán legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky sa považuje za otvorený dokument, ktorý bude v spolupráci s Európskou komisiu dopĺňaný o ďalšie priority aproximácie práva. Veď práve vo väzbe na to, čo už bolo povedané vyššie v súvislosti s enormným počtom schválených návrhov zákonov, tak aj táto oblasť predsa je skôr problémová a nemožno ju stavať do tej polohy, že ona je znakom nejakej kvality. Práve stanovený pevný program vlády a pevný harmonogram na jednotlivé roky v oblasti schvaľovania legislatívy a legislatívneho programu toto môže pomôcť stabilite právneho poriadku a toto môže pomôcť jednoducho tomu, že parlament a vláda sa budú zaoberať iba tými právnymi predpismi, ktoré si dajú do svojho vienka z hľadiska základných programových dokumentov.

Ďalej sú tu vety, ako nie je pravda, že za súčasnej vlády došlo k spolitizovaniu súdnej moci. Nuž, dovoľte mi reagovať na túto tému, o ktorej sme už viackrát hovorili na pôde tohto parlamentu. Keď sa vláda snaží takto veľmi jednoducho odbiť základný problém, ktorý dnes jednoducho v oblasti súdnej moci existuje. Po nástupe pána ministra Čarnogurského k výkonu jeho funkcie pán minister prejavil ochotu počuť hlas jednotlivých sudcov, ako si budú vyberať jednotlivých súdnych funkcionárov. Iste si všetci spomínate, že v tom čase dal urobiť akési referendum na všetkých súdoch, všetkých, či už okresných alebo krajských súdoch v Slovenskej republike, aby sa sudcovia demokratickým spôsobom vyjadrili, či dajú podporu dovtedajším reprezentantom, funkcionárom jednotlivých súdov alebo či si nechcú určiť nejakých iných. Pán minister vtedy rátal s tým, že tieto sudcovské kolektívy zmetú súdnych funkcionárov z ich dovtedajších funkcií a že bude absolútne voľný priestor na to, aby títo súdni funkcionári boli nanovo obsadení na jednotlivých pozíciách okresných a krajských súdov. Bohužiaľ, pre pána ministra sudcovia na 95 %, možno povedať, potvrdili dovtedajšie vedenia, a preto pán minister musel voliť plán B, keďže mu nevyšiel plán A a začal s čistkami v najrozhodujúcejších súdoch v rámci Slovenskej republiky. Začal s čistkami v Banskej Bystrici, keď ako trafiku odovzdal novému predsedovi pánovi Bradáčovi vedenie krajského súdu, hoci nikto zo súdneho kolektívu ho nechcel do tejto funkcie. Podobná čistka sa udiala na Krajskom súde v Bratislave z hľadiska vedenia tohto súdu, hoci opätovne nikto toto vedenie nechcel z hľadiska sudcovského kolektívu, pán minister tam dosadil svoju kandidátku aj s celým vedením. Pokračovalo to na Krajskom súde v Žiline, keď opätovne pán minister vymenil vedenie tohto krajského súdu, ktoré dosahovalo, treba povedať, veľmi dobré výsledky, relatívne veľmi dobré výsledky, pretože situácia na súdoch je komplikovaná. A následne to pokračovalo na jednotlivých okresných súdoch. Naposledy spomeniem príklad, bol to Okresný súd, myslím, v Dolnom Kubíne, keď prišiel oznámiť vyšší úradník ministerstva spravodlivosti dovtedajšiemu predsedovi a jeho námestníčke, že sú odvolaní a že sú nahradení niekým iným. Keď sa pýtali, z akého dôvodu sú takto odvolaní, tak dotyčný pán im povedal, že dôvod v zmysle zákona sa uvádzať nemusí, ani im ho neuviedol. Keď sa pýtala námestníčka tohto súdu, podpredsedníčka tohto súdu, aby jej aspoň naznačil, v čom boli výhrady voči jej práci, tak jej bolo povedané, že tým hlavným dôvodom jej odvolania ako podpredsedníčky súdu je skutočnosť, že bola podpredsedníčkou predsedu súdu, ktorého bolo potrebné odvolať. Čiže aj toto sú postupy a prístupy, ktoré jednoducho hovoria nie o zabránení politizácie v oblasti súdnictva, ale, naopak, o jeho priamom a vedomom zavádzaní do jednotlivých sfér súdnej moci či už okresných alebo krajských súdov.

Za ďalší moment spolitizovania súdnej moci možno považovať už pomerne dlhý, dlhšiu dobu prebiehajúci spor, napríklad medzi ministrom spravodlivosti a predsedom Najvyššieho súdu, ktorý mali možnosť vidieť občania v Slovenskej republike takpovediac v priamom prenose a v plnej nahote v rámci viacerých vzájomných diskusií ministra spravodlivosti s predsedom Najvyššieho súdu a vlastne on poukázal na to, že tá situácia na takých úrovniach, ako by mali reprezentovať či už pán minister spravodlivosti alebo predseda Najvyššieho súdu, skutočne je neadekvátna a že musím povedať v danom prípade, obidvaja títo vysokí ústavní činitelia boli skôr brzdou ako propagátormi akejsi súdnej sily a nezávislosti.

Nedá mi, aby som v tejto spojitosti nespomenul veľmi trápne politické odvolávanie predsedu Najvyššieho súdu na pôde parlamentu, hoci nebola a nie je na to zákonná úprava. Všetci tí, ktorí takto konali, podľa môjho názoru konali vedome v rozpore s doterajším znením nášho platného právneho poriadku, ktorú skutočnosť si uvedomili, nepriamo teraz poviem aj v rámci samotnej novelizácie, ktorá bola urobená teraz pri zákone o Súdnej rade, keď veľmi jednoznačne a, by som povedal, triviálne to, o čom sme my hovorili, že nemôže byť odvolaný predseda Najvyššieho súdu pred uplynutím piatich rokov bez toho, aby nebol odvolaný ako sudca disciplinárnym orgánom, tak toto teraz práve predkladatelia ministerstva spravodlivosti zakomponovali, hovorím, veľmi triviálnym spôsobom do textu zákona tak, aby nevznikla prípadne možnosť nejakej odchylnej interpretácie tohto znenia. Nedá mi, aby som v tejto súvislosti nepoukázal v rámci otázok spolitizovania súdnej moci napríklad na poslednú kauzu, ktorá tiež odhaľuje praktiky ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k niektorými predstaviteľom, reprezentantom, funkcionárom jednotlivých súdov. Ide o kauzu, keď pán minister požadoval od bývalého predsedu Okresného súdu v Žiline majetkové priznanie, hoci nemal na to zákonný nárok, v rámci ktorej kauzy prebehlo súdne konanie a v rámci tohto súdneho konania v prvom stupni, teda nie ešte právoplatné, bola uložená nie pokuta, ako sa to niekde vysvetľuje, ale bolo uložené zaplatiť ministerstvu spravodlivosti, teda štátu titulom nemajetkovej ujmy za cti utŕhanie, ak to možno takto ľudovo nazvať, v prospech uvedenej osoby 6 miliónov Sk, takže zase tá otázka stojí tak, aj keď nechcem predbiehať, zrejme bude rozhodovať v tejto oblasti aj odvolací súd, ale zase spupné a svojvoľné správanie sa vysokého predstaviteľa vlády, člena vlády, ktorý chcel povýšiť svoju vôľu aj nad samotný zákon, zase je skôr retardačným a nezmyselným počinom, ktorý skôr narobí škody, ako prinesie osohu. V druhej vete hneď za touto vetou sa píše v stanovisku vlády Slovenskej republiky: Trestné konania, ktoré sa vedú, prebiehajú dôsledne podľa ustanovení ústavy a zákona. No tak to je myslím si aj pod vplyvom toho, o čom som hovoril už v úvode, absolútny výsmech a je to nepravda, čo sa tu píše. Veď spomeňme si už to, čo som už uviedol v rámci úvodu, kedy sa to všetko začalo. Začalo sa to v mesiaci december 1998, keď politické kauzy, ktoré tu boli dané na istú politickú objednávku sa nejako nerozbiehali podľa predstáv vtedajších víťazov v rámci samotnej koalície a keď pán predseda vlády veľmi neštandardným spôsobom si pozval generála Ivora, ministra vnútra Pittnera a generálneho prokurátora Hanzela k sebe na koberček, aby im skutočne zrejme dal kvapky, ako majú postupovať v týchto procesoch, myslím "nezávislým spôsobom".

Toto vlastne pokračuje aj dnes, keď vzniká zdanlivo personálny konflikt medzi predsedom vlády Slovenskej republiky pánom Dzurindom a ministrom spravodlivosti, keď jeden o druhom sa vyjadrujú asi takým spôsobom, že neviem, čo mi vláda uložila a pán Dzurinda hovorí, že takto to ďalej nepôjde a treba urobiť nápravu v tých veciach, ktoré sú politicky sledované a ktoré boli predmetom agendy, politickej agendy v rámci samotného predvolebného zápasu. Tu treba povedať v uvedených kauzách nasledovné. Tie veci, ktoré sa týkajú napríklad prípadu obvineného Ivana Lexu, týkajúce sa zavlečenia osoby do zahraničia, tak tie veci sa dnes dejú z hľadiska platného práva na protiprávnom substráte. Toto je zrejmé a toto je jasné všetkým tým, ktorí jednoducho pripravovali tieto vyšetrovacie spisy, všetkým tým, ktorí spisovali obžaloby, mám na mysli prokurátor, a všetkým tým, ktorí majú dnes súdiť v uvedených kauzách. To, že je to pravdivé tvrdenie, svedčí už tretia iniciatíva Kresťanskodemokratického hnutia, ktorá sa usiluje na pôde parlamentu ústavným zákonom zrušiť pôvodné amnestie, ktoré ako oni sami hovoria, bránia priebehu samotného trestného konania v týchto veciach. Čiže ak toto trestné konanie sa ďalej vedie a tieto amnestie platia, navyše bolo potvrdené aj Ústavným súdom, že zrušenie týchto amnestií predsedom Dzurindom bolo protiprávne a neústavné, tak sa to deje na hraniciach mimo práva, a nie na právnych hraniciach. V tejto oblasti je hodné spomenúť politické kauzy a vyšetrovania, ktoré sa diali vo vzťahu k našim kolegom či už Gustávovi Krajčimu, alebo ktoré sa diali k pánovi Polkovi, k bývalému generálnemu prokurátorovi Vaľovi, spomeniem jeho príklad, keď bol doslova ľudsky beštiálnym spôsobom v rámci médií znevážený v dvoch veciach, veľmi primitívnym spôsobom bol osočený a, by som povedal, ľudsky ponížený, keď mu napríklad pri jeho vycestovaní do zahraničia verejne prezentovaným spôsobom bol odňatý pas a keď v obidvoch kauzách, ktoré boli proti nemu vedené, následne obidve boli zastavené. Čiže toto jednoducho svedčí o tom, že zmyslom takýchto vyšetrovacích postupov nebolo hľadať spravodlivosť alebo morálku, alebo právo, ale išlo o šikanu ľudí a o šikanu prípadne predstaviteľov našej politickej strany z minulosti.

Tak prípad kolegu Gustáva Krajčiho, prípad pána Polku, prípad pána Vaľa, prípad pána Mečiara a prípad pána Žiaka boli nakoniec v podstate všetky zastavené, hoci boli veľmi pompézne vedené na politickej úrovni, čiže aj toto svedčí práve o spomínanom politickom, a nie vyšetrovacom procese.

Ďalej sa tu na strane 22 hovorí v ďalšom odseku, že rekodifikácia Trestného práva sa oneskoruje, pretože predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého sa tak zastávajú signatári návrhu na vyslovenie nedôvery vláde, robí prekážky sudcom Najvyššieho súdu v práci na rekodifikačnej komisii. No tak toto je argument ako Brno. To znamená, že hlavným argumentom tej skutočnosti, že táto vláda mala v decembri minulého roku predložiť paragrafované znenie nového trestného kódexu, tak to, že tak neurobila, pripisuje osobe predsedu Najvyššieho súdu, ktorý nechcel púšťať na rekodifikačnú komisiu členov tejto rekodifikačnej komisie. Tak takto sme dospeli v celom tomto procese. Treba pripomenúť všetkým tým, ktorí vlastne nevedia, o čo ide, treba pripomenúť jednu vec. Sudcovia Najvyššieho súdu nie sú od toho, aby boli nejakými, by som povedal, základnými alebo meritórnymi členmi nejakých rekodifikačných komisií. Sudcovia či už Najvyššieho súdu alebo iných súdov netvoria právo, sudcovia aplikujú právo. Sudca môže byť dobrý v legislatívnom procese, ak má zákon pripomienkovať, ale nesmie sa vyťažiť a nemá sa vyťažiť na túto oblasť a robiť dnes také veci, že budem sťahovať sudcov Najvyššieho súdu na rekodifikácie v prospech vlády Slovenskej republiky alebo v prospech pána ministra Čarnogurského, práve sudcov, ktorí by mali predovšetkým súdiť a rozhodovať a predovšetkým zjednocovať právnu prax, pretože v tomto sú veľké resty a veľké problémy práve z úrovne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, tak toto klásť za vinu nedôslednosti ministra spravodlivosti a vlády, že nedodržali termín predloženia nových kódexov, či už trestného alebo civilného práva, tak to je úžasné, to mi pripomína také výhovorky ako žiak, keď príde neskoro do školy a povie, že sa omeškal pre to, že mu spadol zo strechy komín. To je doslova nedôstojné a nemiestne vyhováranie sa za nesplnenie veľmi dôležitej úlohy, na ktorú nás upozorňovala aj Európska komisia v hodnotiacich správach.

Ďalej sa tu hovorí napríklad o zákone o Súdnej rade, kde sa vysvetľuje zložitosť celého postupu zase akousi obštrukciou poslancov v parlamente, ale nehľadá sa ten pravý vinník, ktorého, mimochodom, jasne pomenoval aj ústavnoprávny výbor vo svojom uznesení, keď povedal, že je doslova zahanbujúce a zarážajúce, akým spôsobom ministerstvo spravodlivosti predkladalo tento návrh zákona na pôdu parlamentu. A to treba povedať, že v ústavnoprávnom výbore má opozícia menšinu, a keď bolo schvaľované toto uznesenie, tak sme tam neboli my z HZDS, ale boli tam len poslanci vládnej koalície. Čiže ak oni prijali takéto uznesenie, a oni ho prijali, tak aj toto samé svedčí osebe, že kde je pravý problém nedôstojného rokovania o návrhu o Súdnej rade Slovenskej republiky. A posledný odsek hovorí vo väzbe na tento zákon práve aj o neexistencii zákona o štátnej správe súdov. Čiže v krátkosti som chcel reagovať na tie výhrady, ktoré vláda vyčíta veľmi nesúrodo, veľmi povrchne, dokonca takou metódou, že na jednej a tej istej strane si formálne protirečí, keď v texte hovorí o dvoch rozličných veciach toho istého charakteru, že jednoducho vláda v tejto oblasti štátu a práva aj vo všetkých sférach, ktoré s tým súvisia, napáchala skutočne strašne veľa psích kusov a že tieto samy osebe sú dostačujúce na to, aby bola vyslovená nedôvera tejto vláde. Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou poznámkou sa prihlásili dvaja poslanci. Uzatváram možnosť podania ďalších prihlásení sa. Ako prvá má slovo pani poslankyňa Tóthová.

Nech sa páči, pani kolegyňa.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Pripájam sa k názoru pána poslanca Brňáka, že vláda skutočne v reakcii na dôvody, ktoré sme uviedli na odvolávanie, uvádzala až trápne argumenty a nedala si toľko námahy, aby seriózne aspoň odpovedala. Proste odflákla tie svoje kvázi argumenty, aj ktoré dávala. Pán poslanec Brňák poukázal na skutočnosť, že počet zákonov nemôže byť znakom aktivity a kvality legislatívy. Ja s ním plne súhlasím, ba dokonca chcem povedať, že pán predseda vlády, a bolo to aj na hodine otázok, uvádza nepravdy a neviem, kto mu dáva tie podklady. Veď predsa vôbec nie je pravda, že 258 zákonov prijala minulá vláda. Bolo ich nad 300 a ja som si vybrala aj materiály Národnej rady, ktorá konkretizáciou jednotlivých zákonov preukazuje, že tvrdenia pána predsedu vlády ako mnohé iné sú nepravdivé, skreslené a vlastne podvádza doslova, keď sa tu vytešuje a uvádza určité argumenty. A chcem povedať ešte jedno, že aj počet legislatívnych úprav, ktoré prijala táto vlády, je trápny z toho, že je veľký počet opráv nedávno prijatých zákonov. Čiže ten počet ani nesmeruje k riešeniu problémov, ale veľká časť smeruje k riešeniu nedostatkov tej legislatívy, ktorá prešla týmto parlamentom.

Ja ešte keď vystúpim, budem hovoriť k tomu bližšie, ale plne sa stotožňujem s tým, čo povedal pán poslanec Brňák.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pán poslanec Húska.

A. M. Húska, poslanec: Ďakujem. Chcem podporiť a oceniť stanovisko pána poslanca Brňáka, ktorý podrobne rozviedol argumentáciu v oblasti práva a štátu, že by sme nemali zabudnúť ani to zahrabať kdesi do úzadia ako pletku, ktorá sa možno nemala učiniť. Hlavne výkon vlády, ktorý nastal pri výbušninovej afére vnúteného vstupu do obydlia bývalého premiéra. Jednoducho to bola forma štátneho terorizmu a táto forma zároveň veľmi kontrastne ukazuje, že tieto metódy jednoducho v demokratických podmienkach sa nemôžu robiť. A už vonkoncom sa nemôžu zakrývať figovým listom takzvaného vynucovania práva alebo vynutiteľnosti práva. To sa predsa takýmito spôsobmi nespráva žiadna solídna exekutíva. Skôr by to zodpovedalo nejakým pochybným vládnym štruktúram nekonsolidovaných priestorov a nie, aby sa takáto vec stala na Slovensku. Predstavte si len na chvíľu, aspoň na chvíľu chcem využiť vašej obrazotvornosti, predstavte si, že by takúto akciu zorganizoval Mečiar. To by bola galaktická blamáž a ukážka nedemokratických postupov. Ale keď to urobí jeden cyklistický premiér s veľmi snaživým ministrom vnútra, tak je to všetko... (Zaznel zvuk časomiery.)

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Baco, pripraví sa pani poslankyňa Tóthová. Keďže je polnoc, pán poslanec, dúfam, že nám tu nezaspievaš štátnu hymnu. Presne polnoc.

P. Baco, poslanec: Dobré ránko prajem. Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja budem stručný. Nielen pre to, že ma požiadal o to pán kolega Klemens, ktorý mi povedal, čokoľvek povieš, samozrejme, máš našu podporu (smiech). Je to pravda, pán kolega Klemens, vážené kolegyne, kolegovia, ja už som skúšal v tomto parlamente všeličo, najskôr som sa domnieval, že chytrému stačí naznačiť, tak som sa niektoré veci hneď po nastúpení vašej vlády snažil skratkou vyargumentovať, čo ste robili, napríklad rušenie revitalizácie, ale, bohužiaľ, toto nefunguje, tak potom som pri zelenej správe v roku 1999 za päť a pol hodiny tu podrobne rozobral, o čo ide vlastne v tom poľnohospodárstve a pôdohospodárstve. Tiež nezabralo, ďalší rok som sa snažil už za dve a pol hodiny a nezabralo, v tomto roku ste spravili to, že ste zelenú správu, napriek tomu, že sme ju trikrát dostali do pléna, vždy vyradili z programu, takže jednoducho komu nie je rady, tomu nie je pomoci.

Dámy a páni, zo stanoviska vlády Slovenskej republiky k návrhu, povedal by som, zo zmätkového stanoviska vlády k návrhu na vyslovenie nedôvery Dzurindovej vláde z časti pôdohospodárstva vyplýva, že ste nič nepochopili. Nechápete, čo je vo svete v pôdohospodárstve dôležité, čo sa vlastne deje, a potom nechápete ani, o čo ide a o čo by malo ísť v pôdohospodárstve Slovenskej republiky. Smutnými faktmi, bohužiaľ, je, že za tri a pol roka vašej vlády ste znížili potravinovú bezpečnosť Slovenskej republiky, dobre počúvajte, z 90 %, ktorá bola rokoch 1997 a 1998 pod 70 %, čo je stav za minulý rok prakticky vo všetkých komoditách. Smutným faktom je, že dovozy potravín za zvýšili za tri roky, dobre počúvajte, o 50 %. Slovensko dováža za tri roky o 50 % viac potravín. A tak isto za toto obdobie sa vnútorný investičný dlh v rezorte zvýšil o 30 miliárd Sk. Vážená vládna koalícia, nepochopili ste predovšetkým po prvé, že Slovensko je agrárna vidiecka krajina a že pôdohospodárstvo má osobitný význam pre túto krajinu. Po druhé, nepochopili ste, že biotechnológie ako rozhodujúci smer vedecko-technického rozvoja v tomto storočí dávajú pôdohospodárstvu novú dimenziu a že sa pôdohospodárstvo vlastne stáva najperspektívnejším odvetvím, ktoré bude vlastne indikovať ekonomiku v celých štátoch. A po tretie, nepochopili ste to, že globalizácia ako objektívny proces aj u nás v pôdohospodárstve už naplno funguje. K tomu prvému mimoriadnemu významu pôdohospodárstva pre Slovensko. Premiér tejto vlády pán Dzurinda pred voľbami sa nechal počuť, keď dostal otázky na agrárnu politiku pred voľbami v SDK ako s dotáciami a podobne, no tak vtedy preslávil sa výrokom, že v Hongkongu nemajú žiadne pôdohospodárstvo a nehladujú a majú lacné potraviny.

Dámy a páni, takého máme premiéra, také máme pôdohospodárstvo. Slovensko je vidiecka krajina, typická vidiecka krajina, najvidieckejšia v Európe spolu s Nórskom, podľa kritérií OECD u nás a v Nórsku žije najmenej ľudí v koncentrovaných urbanizovaných sídlach a najviac ľudí žije v rozptýlenej krajine, na o keď niekto zľahčuje túto situáciu, lakonicky poznamená, že aj Hongkong existuje, to znamená, že nieže sa nevyzná a nepozná, o čo ide, ale je to cynické, zámerné dehonestovanie tejto problematiky vidieka a otázok, ktoré s tým súvisia a významu týchto otázok pre občanov Slovenskej republiky. To povedal Dzurinda.

M. Andel, podpredseda NR SR: Pán minister, nemáte slovo, rozpráva pán poslanec, dobre. Ďakujem za pochopenie. (Reakcie z pléna.)

P. Baco, poslanec: Dámy a páni, samozrejme, pretože takýto je prístup šéfa vlády, po voľbách sa všetko, čo bolo za Mečiarovej vlády v pôdohospodárstve, čo sa urobilo za ostatných šesť rokov, sa likvidovalo. Zaviedla sa o 60 % vyššia daň z pridanej hodnoty za potraviny, zrušila sa revitalizácia, fondy, znížila sa podpora, znížila sa ochrana na trhu, Slovensko sa stalo výlevkou sveta, kde sa dnes vozia potraviny pochybnej kvality. Okolité štáty, napríklad Maďarsko, si ponechali testáciu potravín, používajú to aj ako obchodný nástroj. To, čo sme urobili my, že sme o 7 miliárd rôznymi formami zvýšili ochranu a podporu pôdohospodárstva, sa zrušilo do jedného roku. Uvediem vám jeden absurdný príklad, čo sa to tu teda udialo. Existuje pojem mero, čiže metylester, takzvaná bionafta, ktorá sa vyrába z repky olejnej, tento proces, teda táto výroba beží na celom svete, najviac vo Francúzsku, ale aj v Čechách, v Rakúsku, v Spojených štátoch amerických. Je veľmi podporovaná. Toto sme aj my zaviedli, niekoľko sto miliónov korún, približne 400 miliónov korún išlo tam do tejto výroby aj štátnych dotácií a niekoľko sto miliónov korún dali podnikatelia do tejto činnosti. Táto vláda nastúpila a zrušila rámec, v ktorom sa tento proces dial, pretože mero sa teda vyrába drahšie ako nafta, ako palivo z ropy. Toto sa zrušilo, čím sa stalo to, že tieto výrobné jednotky, ktoré boli hlavne na východnom Slovensku, prestali vyrábať, sú zatvorené, Rómovia ich porozoberali, prišli o prácu stovky ľudí a dovážame ropu za niekoľko sto miliónov korún, ktorú sme si doma z repky vedeli vyrobiť. Navyše chcem povedať, že sme týmto zlikvidovali jeden progresívny smer vo využívaní pôdy, využívaní krajiny. Takýchto príkladov a takýchto aktivít súčasnej vlády môžem menovať desiatky. Druhé biotechnológie.

Dámy a páni, nie je to tajomstvo, je to všeobecne známe, že biotechnológie sú najprogresívnejším smerom vedecko-technického rozvoja a dávajú pôdohospodárstvu úplne nové dimenzie. Chcem povedať, že napríklad v Spojených štátoch amerických existuje program, ktorý sa už rozbehol, že všetka pôda v Spojených štátoch amerických sa bude využívať pre poľnohospodárstvo. Doteraz to bolo len asi 60 %. Zvýšili dvojnásobne dotácie do poľnohospodárstva, idú dobiť svet svetové trhy na 100 % so sójou, s kukuricou, s hydinou a pšenicou. Vtip je v tom, že cez biotechnológie, vďaka zvládnutiu biotechnológie a ich zavedením do výroby, nejde iba o potravinársku produkciu a dobre počúvajte, až 90 % plastov, ktoré sa dnes vyrábajú z ropy, sa idú vyrábať na základe uhlíka získaného z biomasy, až 90 % a až 50 % všetkých palív. To je program Spojených štátov amerických. Vďaka biotechnológiám sa dnes v Spojených štátoch vyrábajú potraviny o 50 % lacnejšie ako v Európskej únii, o 50 % lacnejšie a Európska únia, akokoľvek sa bráni, tak sa valia do Európy potraviny lacné zo Spojených štátov amerických a naša snaha o pripojenie sa k Európskej únii, vlastne v pôdohospodárstve prevzatie spoločnej poľnohospodárskej politiky znamená zaradiť sa do systému, ktorý nie je konkurencieschopný.

Dámy a páni, chcem vám povedať zároveň pre informáciu, že Slovenská republika patrila v Európe a v socialistickej Európe medzi špičku, čo sa týka ľudských zdrojov v oblasti biotechnológií. Napríklad v roku 1995 sme znova oživili výskum a 400 miliónov korún na tento výskum išlo v priebehu vládnutia minulej vlády. Samozrejme, toto sa takisto zrušilo, výskum biotechnológií sa prakticky na Slovensku zastavil, chodí niekoľko ľudí, denne cestuje do Viedne, do laboratórií pracovať zo Slovenska, niekoľko ľudí je rozbehnutých po svete, ale potenciál, ktorý sme mali a vedeli by sme ustáť vďaka teda tomuto ľudskému potenciálu v konkurencii so svetom, tento potenciál strácame. Je to zásluha tejto vlády.

Po tretie, globalizácia ako objektívny proces v pôdohospodárstve. Pokiaľ som uviedol príklad Spojených štátov, dovoľte mi aj tu, aby som uviedol jeden príklad. V Spojených štátoch amerických ovládajú trh hydinou tri firmy. Jedna firma produkuje ročne 1 200 tisíc ton hydinového mäsa. Milión dvestotisíc ton. Pre vašu informáciu Slovensko ročne skonzumuje 90-tisíc ton. Čiže 15-násobnú produkciu ako Slovensko produkuje jedna firma. No preto, lebo jednoducho globalizačný proces je taký, samozrejme, táto firma od výskumu cez výrobu technológií, cez vývoj, cez veterinárne služby, cez spracovanie až po McDonaldy je v celej vertikále aj horizontále poprepájaná. To je globalizácia. Chcem povedať, že jadro tejto vládnej koalície, ktorá tu dnes vládne, v roku 1990 - 1991 naše potravinárske podniky, ktoré vlastne mali šancu v podobe výrobno-hospodárskych jednotiek, ktoré mali šancu sa zapojiť do tohto svetového globalizačného diania, pred 12 rokmi sa teda zrušili, rozbili sa na malé podniky, ktoré, samozrejme, stratili akúkoľvek šancu s týmito gigantmi nielen súperiť, ale aj efektívne sa medzi nich v deľbe práce zapojiť. To bol jeden z významných krokov, ktorý sa urobil v roku 1990 - 1991, aby nám ušiel vlak globalizácie, popri krokoch, ako bolo napríklad zníženie dotácie o dve tretiny, ako napríklad popri kroku, že sme sa úplne otvorili svetu, čo neurobil nikto a, dámy a páni, to bol rozhodujúci krok, v ktorom sa dnes pokračuje. Dovoľte mi, aby som vás informoval, že kým pred tri a pol rokmi asi 12 % slovenského priemyslu bolo v zahraničných rukách, dnes je to 60 %, dnes máme prakticky 100 % cukrovarníckeho priemyslu a do 10 rokov, ak dovolíte, naše analýzy ukazujú, že 80 až 100 % hydinárskeho priemyslu bude v zahraničných rukách, 80 % spracovania mäsa bude v zahraničných rukách, 60 až 70 % výroby bravčového mäsa, viac ako 50 % výroby mlieka bude v zahraničných rukách. Podobne je to s výrobou kukurice, pšenice, sladovníckeho jačmeňa. Tento proces je odštartovaný a súčasnou agrárnou politikou je podporovaný a chcem vám povedať, že dennodenne môžete na Slovensku stretnúť dánskych farmárov, ktorí skupujú farmy ošípaných, holandských farmárov, ktorí skupujú farmy dojníc, talianskych farmárov, ktorí skupujú farmy hovädzieho dobytka. Veľmi dobre je to naozaj pripravené, naordinované. Slovenskí podnikatelia absolútne nemajú šancu konkurovať, pretože nemajú prístup k úverom, ktoré dostávajú títo farmári dlhodobo, ktorí kupujú na Slovensku farmy na 8 až 10 rokov za 2,5 až 3,5-percentné úroky a dostávajú aj priamu podporu.

Takže, dámy a páni, toto sú tri kľúčové momenty, ktoré vôbec táto vláda nepochopila, nezachytila, nezareagovala, bohužiaľ. Pretože v tomto roku ste, vážená vláda, vládnuca koalícia, neumožnili ani prerokovanie zelených správ v tomto pléne, a tým ste znemožnili riešenie krízy, o ktorej tu hovorím v rezorte pôdohospodárstva, budem hlasovať za vyslovenie nedôvery tejto vláde ako poslednej šance zachrániť pád do priepasti, ktorý je v rezorte pôdohospodárstva odštartovaný. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)