M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pani poslankyňa Podhradská.

M. Podhradská, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Nevidím dôvod, prečo sa pýtať, či je takýto zákon aj v niektorej inej krajine, pretože si myslím, že je to problém, ktorý máme my. Máme ho tu my na Slovensku a my sa ho usilujeme riešiť. Takže váš argument, že najprv sa pozrime, či je to v inej krajine, a ak je, potom budete ochotní o tom uvažovať, je naozaj trošku čudný.

A ešte jedna vec. Pán poslanec Tatár, vy ste vlastne povedali, že tento zákon v podstate bude rozbíjať rodinu alebo bude namierený proti súdržnosti v rodine. Dovoľujem si vás upozorniť, aby ste si prečítali tento návrh zákona, lebo podľa tohto návrhu štát vstupuje do celého procesu až vtedy, keď je už súdom buď manželstvo rozvedené, respektíve vtedy, keď je súdom už stanovená výška výživného, ktorou je rodič povinný prispievať na dieťa. Teda pochybujem o tom, že súd vstupuje do harmonickej a súdržnej rodiny, pochybujem o tom, že súd určuje výživné v prípade, keď je všetko v poriadku. Takže sa vám podaril, podľa mňa, dobrý nezmysel.

A ešte jednu vec by som chcela povedať a znovu zdôrazniť. Tu nejde o to, že by štát chcel zbavovať rodičov zodpovednosti za deti. Chceme pomôcť práve tým obetiam, ktoré sú tu a trpia nedostatkom, obetiam, keď rodina zlyháva, keď vo vzťahu dvoch dospelých ľudí niečo zlyhá a máme tu obeť, bezbrannú obeť - dieťa. Štát, podľa mňa, jednoducho nemá právo zatvoriť oči a tváriť sa, že tento problém tu neexistuje. Je povinnosťou štátu hľadať riešenia a tento návrh zákona toto riešenie ponúka. Preto budem tento návrh zákona podporovať.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pani poslankyňa Mušková.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Ďakujem. Pán poslanec, ja som takisto za to, aby zodpovednosť za rodinu mali rodičia. Ale nič nebráni tento zákon, práve v tejto vašej norme, aby rodičia boli zodpovední, len pomôže, aby rodič, ten, ktorý má platiť na to dieťa výživné, musel platiť. My sa spoliehame práve na tie zákonné normy, ktoré existujú, že teda je tu exekúcia a tak ďalej a práve matka by mala podať žiadosť a až na základe toho dostane výživné z tohto fondu. Teda bežia celé tieto rozhodnutia represívnych orgánov, ale práve preto, že tieto represívne orgány sú veľmi zdĺhavé, teda rozhodnutia sú veľmi zdĺhavé a čas plynie a dieťa skutočne stráda, tak za ten čas, kým sa toto rozhodnutie vydá, preklenutím obdobia je tento fond na ochranu týchto detí. Takže nič nebráni tomu, aby tu boli zákony dodržiavané. Ide práve len o tú dobu, kedy to dieťa skutočne nemá čo jesť, nemá si čo obliecť a ešte mnohokrát sa stáva, že matka ani nepristúpila k tomu rozhodnutiu podať na exekúciu, pretože sa obáva násilníka, často býva rozvedený rodič násilnícky, takže matka radšej stráda s tým dieťaťom, ako keby podala, ale tu má šancu, že pokiaľ podá, bude vyplácaná z fondu a už bude vymáhať ďalej tento fond. Takže skutočne, je tu taká náhrada, ale nič nebráni tomu, aby ten rodič bol povinný aj zodpovedný ďalej voči tomu dieťaťu.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Tatár.

P. Tatár, poslanec: Ďakujem za slovo. Upozorňujem, že moje vystúpenie smerovalo k tomu, že každé riešenie má aj odvrátenú stranu. A chcel som na to upozorniť. Tá odvrátená strana naozaj je v tom, že ak sa niekto priveľmi spolieha, že v tomto prípade štát, alebo úrad, alebo nejaká tretia osoba, a teda v tomto prípade nie matka, ktorej chýbajú peniaze, ale otec, ktorý neplatí, ak sa na to priveľmi spolieha, tak to môže aj zneužiť. Samozrejme, že sme upozornili aj na etické otázky. Berte to tak, že žiadne riešenie nie je ideálne a ja si myslím, že iná sociálna politika a iná rodinná politika, ktorá presúva zodpovednosť viac na jednotlivca, bude vždy účinnejšia, ako keď je zodpovednosť niekde na štáte a na to som chcel upozorniť. Ďakujem pekne.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Dámy a páni, uzatváram... Pardon, nech sa páči. Môžete aj v rámci rozpravy alebo v záverečnom slove. To je to isté. Nech sa páči, pani kolegyňa, máte slovo.

K. Tóthová, poslankyňa: Neviem, ale ja vystúpim v rozprave, možno niekto bude niekto chcieť ešte na mňa reagovať, aby sme neuzavreli túto možnosť.

M. Andel, podpredseda NR SR: Áno, presne tak. Áno, dobre zvolila. Ďakujem.

K. Tóthová, poslankyňa: Vážené dámy, vážení páni, samozrejme, vážený pán predsedajúci, chcem reagovať hlavne na vystúpenie poslancov pána Tatára a Osuského. Pán poslanec Tatár tu načrtol určité, akoby morálne problémy.

Pán poslanec, ja to vidím inak. Čo je to za morálka, pozerať sa na biedu a na tragédiu niektorých matiek a zatvoriť oči. Asi máme iný pohľad na morálku. Moja morálka je taká, že tam, kde si to matka, ktorá zabezpečuje reprodukciu tohto štátu, tohto národa, sama nezaviní a dostáva sa do situácie, že vlastne nevie pokryť, vzhľadom na neplnenie vyživovacej povinnosti, nároky dieťaťa a vychováva tuberkulózne dieťa, nezdravého jedinca pre tento štát, tak podľa mňa tam stojí morálka. Vaša morálka je iná, máte iný pohľad, ale chcem povedať, že moja morálka je veľmi ďaleko od vašej morálky.

Ďalej hovoríte o znížení súdržnosti rodiny. Kde ja môžem hovoriť o súdržnosti rodiny, kde si už jeden z členov rodiny a prevažne je rodina už rozvedená, neplní svoju povinnosť, ani keď to má súdom uložené! Teda má čierne na bielom zo štátneho orgánu, že si to má plniť. O akej súdržnosti rodiny vy hovoríte? Tam sa už rodina dávno rozpadla!

Čiže ja vidím tento problém inak a pokiaľ hovorí pán poslanec Osuský, že sme vlastne ľahostajní k zanedbávaniu povinností. Nie. My, práve naopak, pomáhame realizovaniu práva, pomáhame otázke, ktorá je dnes veľkým problémom, pretože tu máme zákony, ktoré nikto nerealizuje, máme tu rozhodnutia štátnych orgánov, v danom prípade rozhodnutia súdov o vyživovacej povinnosti, a sú to zdrapy papiera, ktoré nikto nerealizuje! Tak ak dnes horlíme za zvýšenie realizovateľnosti práva, dovoľte, aby som vám z tohto miesta povedala, že toto je príspevok na zvýšenie realizovateľnosti práva. Práva rodinného a rozhodnutí súdu, ktoré sú tu, a nik ich nerealizuje. Samozrejme, bude ich realizovať za pomoci donucovacej moci štátu tak, že niekto iný uhradí tú povinnosť a potom vymáha na povinnej osobe, pretože to bude subjekt, ktorý bude mať viac energie, väčšiu váhu, väčšie možnosti dotiahnuť realizovanie práva, než má tá matka, ktorá je ubiedená, obklopená viacerými deťmi a naviac ešte možno povinným, druhým rodičom, ktorý sa jej vyhráža násilím. Ja som povedala, že to je aj sčasti riešenie tohto problému.

A pokiaľ ide o filozofické hľadisko, pán poslanec Osuský, vaša myšlienka vychádza z liberálnej teórie ešte buržoáznej republiky, keď bola teória, že štát je nočný strážnik, len sleduje, čo sa robí, nemá mať žiadne regulačné a nemá nikam zasahovať. Táto teória bola dávno prekonaná. Ešte v roku 1939, 1940 profesor Hezl, na ktorého sa odvolávajú viacerí, aj liberálni teoretici, v rámci práva, nazval toto teóriou nočného strážnika a zakončil to slávnou vetou, ktorá vošla do histórie, že vylieva sa dieťa aj s kúpeľnou vodou. Túto myšlienku ste vy raz v tomto parlamente citovali z tohto miesta. Vy si dobre pamätáte, že ste povedali, že to ide o vyliate dieťaťa aj s kúpeľnou vodou. Autor je práve profesor Hezl a povedal to práve v súvislosti s úlohami štátu. Čiže ja si myslím, že tam, kde ide o zdravie národa, o reprodukciu národa, štát má svoje povinnosti. Takisto ako má štát aj povinnosť dať prácu ľuďom. To je jedna zo základných povinností. Inak by sme nemali ani podporu v nezamestnanosti, ktorá nie je len humánnou činnosťou, je to aj náhrada za nesplnenie si povinnosti, ktorú má štát. Čiže potom nehovorme, že štát nemá žiadne povinnosti. Má. A tu, myslím si, vystupuje do povinností iného, v určitých vyšších záujmoch preberá na seba a ďalším krokom prispieva k realizácii práva.

A pokiaľ ste spomínali tú Českú republiku, áno, majú ten zákon a trápia sa s ním, lebo stále to stavajú ako nárok dieťaťa a z toho sa nevedia vymotať. Už som mala signály z českého parlamentu, keď sa pýtali, vlastne, že by boli radi, keby som im zaslala tento náš návrh. My sme totiž postavili inak ten problém. Neriešime ho ako právny nárok, pretože tam je nebezpečenstvo, skutočne, že len čo si jeden z rodičov, ktorý je povinný, nesplní povinnosť, automaticky nastupuje mechanizmus, a práve to bráni v Čechách, preto sa tak dlho s tým hrajú, stále sa pripomína, vracia na prepracovanie, lebo to nepostavili ako rozhodnutie štátu vstúpiť tam, kde sa vymáha povinnosť a vstúpiť do povinnosti. Teda nie ako realizácia nároku, ale ako vstup do povinnosti, čo je právne iná rovina. A v tomto sa my líšime od úprav, o ktorých uvažujú aj inde. A ja vám úprimne poviem, že sú rôzne systémy podpory, len sa líšia. Líšia sa, niekde dáva štát podpory v určitej výške ako náhradu k výživnému, doplnenie výživy a podobne.

Snaha je legislatívne toto riešiť rôznym spôsobom, ale nepatrí to medzi problémy, ktoré sú otázkou aproximácie práva a zjednotenia práva. To si jednotlivé štáty riešia. Sú aj modely, kde sa to cez samosprávu rieši, čiže určitý domicil a ten, kto má domicil, tam sa tieto otázky riešia podľa domovského práva a podobne. Áno, to sú zase ďalšie problémy, ktoré zase nesúhlasia s vašou teóriou, že štát by sa vlastne nemal miešať to týchto vecí. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, myslím, že už záverečné slovo, pokiaľ nebudete mať k tomuto otázky alebo vystúpenia, považujte to zároveň za moje záverečné slovo. Ja vám ďakujem za pozornosť a dopredu ďakujem za ústretovosť k legislatívnym návrhom.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem vám, pani kolegyňa, za vaše vystúpenie. Pýtam sa, kolegyne, kolegovia, máte faktickú poznámku k vystúpeniu. Nemáte. Ďakujem. Uzatváram všeobecnú rozpravu o tomto bode nášho rokovania. Keďže pani navrhovateľka vystúpila, vlastne využila možnosť vystúpiť v rozprave, zároveň povedala, že je to aj záverečné slovo, pýtam sa pána spravodajcu, či chce využiť možnosť záverečného slova. Nie. Dámy a páni, ďakujem vám za spoluprácu. Prerušujem rokovanie o tomto bode nášho rokovania.

Teraz pristúpime, dámy a páni, k prvému čítaniu návrhu poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Jany Haluškovej, Kataríny Čižmárikovej a Márie Angelovičovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov.

Pani kolegyňa, s procedurálnym? Prosím, dajte slovo pani poslankyni Haluškovej.

J. Halušková, poslankyňa: Pán predsedajúci, ja by som chcela informovať, že sťahujem návrh tohto zákona, nakoľko náš návrh sme zakomponovali do predchádzajúcej legislatívy.

M. Andel, podpredseda NR SR: Áno, čiže vlastne to vaše vystúpenie prebehlo v rozprave. V poriadku, čiže sťahujeme. (Hlasy v rokovacej sále.) Rozmyslite si to, máme ešte stále čas. (Hlasy v sále.) Pán kolega, nie si na ihrisku, nevykrikuj! Ja vediem schôdzu, a nie ty! (Hlasy v sále.) Ďakujem. Takže trváte na svojom, dámy a páni. Budeme pokračovať ďalším bodom nášho rokovania, keďže kolegyne stiahli svoj návrh. Stiahnuté, dobre. Takže teraz nasleduje prvé čítanie o

Návrh zákona ste dostali ako tlač 1395, návrh na pridelenie návrhu zákona na prerokovanie výborom Národnej rady Slovenskej republiky máte v rozhodnutí predsedu Národnej rady číslo 1553. Teraz dávam slovo poslancovi Slafkovskému a prosím ho, aby uvedený návrh predniesol. Pán kolega, nech sa páči, máte slovo.

A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážené dámy a páni, dovoľte mi v krátkosti uviesť tlač 1395, pod ktorou je poslanecký návrh na vydanie zákona o vojnových hroboch. K predloženiu tohto návrhu ma viedla skúsenosť, ktorú mám ako primátor mesta, v ktorom sa nachádza vojenský cintorín, ktorý je vojenským cintorínom Československého armádneho zboru, nakoľko v oblasti Liptovského Mikuláša sa zvádzali druhé najtuhšie boje pri oslobodzovaní Československa od okupácie fašistickými vojskami a v tejto súvislosti bol potom najväčší cintorín československých vojakov vybudovaný na kóte, o ktorú sa bojovalo osem týždňov nad Liptovským Mikulášom a je tam pochovaných vyše 1 300 vojakov. Veľká väčšina z nich sú Slováci, ktorí boli naverbovaní alebo ktorí boli povolaní do armády hneď po prechode oslobodzovacích armád cez vtedajšie československé hranice a mnohí z nich nedostali ani poriadny výcvik, len boli nasadení do bojov, a preto tam boli veľké obete. Tým však nechcem povedať, že ma nezaujímajú aj ostatné vojenské hroby a starostlivosť o ne, pretože v našom štáte sa podľa údajov Slovenského vojenského historického ústavu nachádza viac ako 95 000 vojenských hrobov a tieto hroby sú ochraňované, vzťahujú sa na nich uznesenia alebo konvencie, takzvané Ženevské dohody z roku 1949 a 1977. Tieto konvencie hovoria o tom, že všetky hroby musia byť opatrované tak, ako si zaslúžia, teda s určitou úctou a pietou a každý hrob musí byť označený čitateľne. Tieto konvencie sa vzťahujú na všetky hroby z Prvej a Druhej svetovej vojny. Československo a nástupnícky aj Slovenská republiky všetky tieto ustanovenia prevzali, a teda aj Slovensko má túto povinnosť.

Mňa ako starostu, primátora veľmi mrzí to, že napríklad nemecké vojnové hroby sú vo veľmi dobrom poriadku, Nemecko prispieva na ich opatrovanie alebo ošetrovanie pomerne vysokými sumami a na Slovensku sú tri cintoríny vojenských hrobov pre nemeckých vojakov a my v našich ustanoveniach máme len tri pamätníky, o ktoré sa staráme s prispením štátu. Je to Dukla, Svidník a Tokajík. Všetky ostatné vojnové hroby vrátane Slavína nemajú žiadne zvláštne ustanovenie, stačí sa tam ísť pozrieť a zistíte, v akom stave sa nachádzajú. Nechcem povedať, že mestá a obce sa o ne nestarajú vôbec, ale určite by si zaslúžili ďaleko, ďaleko lepšiu starostlivosť. V dnešnej Európe je evidentný súvis so starostlivosťou o vojnové hroby, predovšetkým z Prvej a Druhej svetovej vojny, kde pre nás ako žijúcich v súčasnej dobe sú určitým mementom a výstrahou predovšetkým na to, kam až môže viesť nenávisť medzi národmi, fašizmus a vybičovaný nacionalizmus, ktorý bol vlastne príčinou Druhej svetovej vojny. Preto si myslím, že aj v dnešnej Európe a na Slovensku takisto je potrebné, tak ako sa to deje v celej civilizovanej Európe, mnohí z vás ste to videli, mohli ste si to všimnúť a videli ste to určite, že vojnové hroby vo Francúzsku, Anglicku, Nemecku sú vo veľmi dobrom stave a nik sa nemusí hanbiť, zo súčasníkov žijúcich v týchto krajinách, za úroveň starostlivosti o tieto hroby. Preto si aj ja dovoľujem predložiť tento návrh zákona, v ktorom navrhujem, aby sa na každý jeden vojnový hrob prispievalo prostredníctvom príslušného krajského úradu sumou vo výške dvojnásobku minimálnej hodinovej mzdy a na hroby, ktoré sú zaradené ako kultúrne pamiatky alebo národné kultúrne pamiatky vo výške štvornásobku minimálnej hodinovej mzdy. Nepredstavuje to nejaké mimoriadne sumy, je to zhruba 50 až 100 korún na jeden hrob, ale je to predsa dostačujúce na to, aby na týchto cintorínoch bolo pokosené, aby boli na náhrobných kameňoch obnovované menovky a bolo udržiavané oplotenie.

Toľko z mojej strany. Verím, že tento návrh získa podporu tejto ctenej snemovne. Ďakujem pekne.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán kolega, za uvedenie návrhu zákona. Prosím, aby ste zaujali miesto určené pre navrhovateľa. Teraz dávam slovo spoločnému spravodajcovi, ktorého určil gestorský výbor pre verejnú správu, poslancovi Miloslavovi Suchárovi a prosím ho, aby odôvodnil stanoviská výborov.

M. Suchár, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážená Národná rada, dovoľte, aby som v súlade s § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350 o rokovacom poriadku vystúpil v prvom čítaní k návrhu poslanca Národnej rady Alexandra Slafkovského na vydanie zákona o vojnových hroboch. Úvodom si dovolím informovať, že uvedený návrh zákona bol poslancom Národnej rady doručený 22. februára 2002, čím boli splnené podmienky určené rokovacím poriadkom. Ako spravodajca Národnej rady si k tomuto prvému čítaniu osvojujem stanovisko, že uvedený návrh zákona spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti návrhu zákona uvedené v § 67 a 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku. Vzhľadom na oprávnenia, ktoré ako spravodajca mám, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na tom, že po rozprave odporučí návrh poslanca Národnej rady Alexandra Slafkovského na vydanie zákona o vojnových hroboch, tlač 1395, prerokovať v druhom čítaní. Súčasne odporúčam prideliť v druhom čítaní tento návrh zákona týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady, Výboru Národnej rady pre financie, rozpočet a menu a Výboru Národnej rady pre verejnú správu. Za gestorský výbor navrhujem v súlade s citovaným návrhom predsedu Národnej rady výbor pre verejnú správu. Súčasne odporúčam výborom, ktorým bol návrh pridelený, prerokovať ho v lehote do 13. mája a gestorský výbor do 14. mája 2002. Ďakujem, pán predsedajúci. Prosím, otvorte rozpravu.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem za stanovisko výborov. Nech sa páči, zaujmite miesto určené pre spravodajcu. Dámy a páni, otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode nášho rokovania. Keďže som nedostal do rozpravy žiadnu písomnú prihlášku, pýtam sa, kto sa hlási ústne? Pán poslanec Slafkovský. Nikto ďalej?. Uzatváram možnosť podaní ďalších prihlásení sa. Pán kolega, nech sa páči, máte slovo.

A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja sa ospravedlňujem, že vystupujem takto v krátkosti zase, len by som chcel doplniť svoje vystúpenie. Pretože som neuviedol presne, že Slovenský vojenský historický ústav eviduje dnes 95 000 takýchto vojenských hrobov na Slovensku a sú to všetky hroby, či vojakov Červenej armády, Československého armádneho zboru, Rumunov alebo iných vojakov z Prvej aj z Druhej svetovej vojny.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán spravodajca, zrejme nemáte... Uzatváram rozpravu o tomto, všeobecnú rozpravu o tomto bode nášho rokovania, myslím si, že záverečné slovo nebude potrebné. Prerušujem rokovanie o tomto bode nášho programu. Postúpime ďalej. Dámy a páni, nasleduje prvé čítanie o

Návrh zákona ste dostali ako tlač 1377, návrh na pridelenie návrhu zákona na prerokovanie výborom Národnej rady Slovenskej republiky máte v rozhodnutí predsedu Národnej rady pod číslom 1525. Za skupinu poslancov návrh zákona uvedie poslanec pán poslanec Vladimír Palko. Prosím pána poslanca, aby sa ujal slova.

V. Palko, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi oboznámiť vás s návrhom zmeny zákona číslo 241 o ochrane utajovaných skutočností, ktorú predkladám ja a pán poslanec Peter Tatár. Ide o novelu, ktorá obsahuje presne 53 väčších alebo menších zmien. Táto novela je výsledkom zhodnotenia asi ročnej platnosti Národného bezpečnostného úradu a výsledkom názoru hodnotiacej misie z centrály NATO, ktorá bola na návšteve Slovenskej republiky v januári tohto roku. Bola vedená námestníkom generálneho riaditeľa NATO pánom Altenburgom. Tento zákon, mám na mysli pôvodný zákon 241, sa týka veľmi zásadne prístupového procesu Slovenskej republiky do NATO, pretože ako viete, upravuje ochranu utajovaných skutočností, a táto problematika je krajinám NATO spoločná, pretože krajiny si musia upraviť aj zaobchádzanie s utajovanými skutočnosťami, ktoré si navzájom vymieňajú a postupujú v rámci NATO.

Dovoľte mi, aby som vás oboznámil s hlavnými zmenami, s ktorými novela prichádza.

Po prvé, zákon mal doteraz prílohy, ktoré vymedzovali základné skutočnosti, ktoré majú byť utajované v rámci jednotlivých stupňov utajenia. Toto vymedzenie sa však neosvedčilo, bolo skôr na prekážku. Navrhujeme prílohy zrušiť. Týmto sa zvýši zodpovednosť pôvodcu utajovanej skutočnosti, utajovanej informácie pri určovaní jej stupňa utajenia.

Po druhé, zákon doteraz stanovoval podmienky, za ktorých sa osoba mohla stať oprávnenou na oboznamovanie sa s utajovanou skutočnosťou. Tie podmienky sú také, že osoba má byť bezúhonná, bezpečnostne spoľahlivá, k tomu určená a tak ďalej. Zákon však paradoxne nestanovoval povinnosť, aby tieto podmienky boli splnené počas celého obdobia, celého trvania oprávnenosti. Teraz túto povinnosť stanovujeme.

Zmena číslo tri. To je jedna zásadná zmena. Ide o presun niektorých kompetencií z vojenského spravodajstva na Národný bezpečnostný úrad. Doterajší stav podľa zákona bol takýto: Podľa § 18 zákona bezpečnostné previerky osôb 2., 3. a 4. stupňa vykonáva Národný bezpečnostný úrad. Samozrejme, boli a sú tu nejaké výnimky, tak napríklad previerka príslušníkov SIS je vykonávaná samotnou Slovenskou informačnou službou. Z pochopiteľného dôvodu, že služba si nebude nechávať kontrolovať svojich príslušníkov niekým iným mimo služby. Ďalšou výnimkou je previerka pracovníkov, respektíve príslušníkov ministerstva obrany a Armády Slovenskej republiky. Týchto preveruje vojenské spravodajstvo. Táto výnimka je príliš široká, pretože na rozdiel od SIS, ktorá preveruje len vlastných zamestnancov, tak vojenské spravodajstvo preveruje i osoby, ktoré nie sú v služobnom pomere alebo v pracovnoprávnom vzťahu k vojenskému spravodajstvu. A táto výnimka už je nenáležitá, pretože spochybňuje zámer zákona, aby previerky boli vykonávané nezávislým orgánom na to určeným, a tým je Národný bezpečnostný úrad. Vojenské spravodajstvo je súčasťou rezortu obrany, podlieha ministrovi obrany a to je politický predstaviteľ.

Preto navrhujeme, aby vojenské spravodajstvo malo iba takú istú výnimku, akú má Slovenská informačná služba, teda aby vykonávalo previerky iba svojich zamestnancov, svojich príslušníkov. Ale preverovanie ostatných pracovníkov alebo príslušníkov celého rezortu obrany, príslušníkov Armády Slovenskej republiky má spadať do kompetencie Národného bezpečnostného úradu a toto navrhujeme.

Zmena číslo štyri. Zákon doteraz hovorí o oprávnených osobách s osobitným postavením. Tieto sa stávajú oprávnenými na zaobchádzanie alebo oboznamovanie sa s utajovanými informáciami po svojom zvolení alebo menovaní do funkcie. Ide o tieto osoby: Je to prezident Slovenskej republiky, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, sudcovia, všetci členovia vlády, vedúci ústredných orgánov štátnej správy, vedenie Najvyššieho kontrolného úradu, všetci prokurátori, všetci starostovia obcí. A tento okruh osôb s osobitným postavením je už taký široký, že vlastne ide to proti zmyslu celého zákona. Na tieto osoby sa totiž nevzťahuje povinnosť bezpečnostných previerok a tým pádom je podstatne väčšie nebezpečenstvo, že dôjde k tomu, že takéto osoby nebudú narábať s utajovanými skutočnosťami tak, ako je to pre ich utajenie potrebné. Preto navrhujeme, aby sa tento okruh osôb zúžil, a to na prezidenta Slovenskej republiky, poslancov Národnej rady, členov vlády, sudcov Ústavného súdu, teda iba Ústavného súdu, nie všetkých sudcov ako doteraz a na verejného ochrancu práv - ombudsmana.

Piata zmena. Zákon hovoril doteraz o možnosti postúpenia utajovanej informácie inému štátu len na základe medzinárodnej zmluvy, ale sú prípady, ktoré sú hodné osobitného zreteľa, a to je teroristické ohrozenie, teroristické nebezpečenstvo, kedy je takéto obmedzenie na príťaž. Preto navrhujeme, aby v prípade vhodného osobitného zreteľa, to je formulácia, ktorú používame v novele, bolo možné postúpiť utajovanú informáciu na základe súhlasu NBÚ, ministerstva zahraničných vecí a štátneho orgánu, do pôsobnosti ktorého utajovaná informácia patrí, ako i v prípadoch, ktoré nie sú pokryté medzinárodnou zmluvou.

Vážené pani poslankyne, páni poslanci, prosím, aby ste podľa možnosti túto novelu podporili. Ďakujem za pozornosť.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán kolega, za uvedenie návrhu zákona. Nech sa páči, zaujmite miesto určené pre navrhovateľov.

Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre obranu a bezpečnosť, poslancovi Jánovi Langošovi. Pán kolega, nech sa páči.

J. Langoš, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán predsedajúci, dámy a páni, dovoľte, aby som sa zhostil úlohy spravodajcu určeného výborom pre obranu a bezpečnosť, aby som tu predniesol základné konštatovania a dva potrebné návrhy. Chcem konštatovať, že návrh zákona bol doručený poslancom 20. februára, že predseda Národnej rady posúdil, že návrh zákona spĺňa náležitosti podľa zákona o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel ho zradil na rokovanie tejto 57. schôdze Národnej rady do prvého čítania. Osvojujem si tiež stanovisko, že návrh spĺňa po formálno-právnej stránke všetky náležitosti návrhu zákona uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku a tiež náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.

Dámy a páni, v súlade s § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov odporúčam Národnej rade prijať uznesenie o tom, že tento návrh slovenský parlament prerokuje v druhom čítaní.

Pán predsedajúci, to je pre túto chvíľu odo mňa všetko. Otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem za stanovisko výborov. Nech sa páči, zoberte si miesto určené pre spravodajcu výborov.

Dámy a páni, otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode rokovania. Keďže písomne som nedostal žiadnu prihlášku, pýtam sa, kto sa hlási ústne. Pán poslanec Tuchyňa. Všetko. Uzatváram možnosť podania ďalších prihlásení sa. Pán kolega, nech sa páči, máte slovo.

J. Tuchyňa, poslanec: Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, myslím si, že niet pochybnosti o potrebe novely tohto zákona, i keď je to zákon, ktorý sme prijali minulý rok. Myslím si však, že rozsah tejto novely je väčší, ako sú reálne potreby. Chcem poukázať na otázky súvisiace so zákonom o ochrane utajovaných skutočností ako i s touto novelou.

Národný bezpečnostný úrad zatiaľ nemá zadefinované miesto v systéme bezpečnosti Slovenskej republiky ako tak ani zo zákona, ale ani zo zákona, ktorý je v legislatívnom procese ústavného zákona o bezpečnosti štátu, ktorý máme prerokovať vo štvrtok v druhom a treťom čítaní. I samotná novela tohto zákona ide do značnej šírky, chce vytvoriť z úradu, a ja na to upozorňujem, chce vytvoriť z úradu ďalší ozbrojený zbor. Prečo? Už ich je v Slovenskej republike toľko, že môžeme byť právom hodnotení ako policajný štát len vzhľadom na množstvo ozbrojených zborov. Chce tento ozbrojený zbor na seba prevziať úlohy, ktoré musia zabezpečovať ministri, vedúci organizácií, ktorí uchovávajú u seba dokumenty s príslušným stupňom utajenia v súlade so zákonom. Teda je to celkom zbytočné a šírka by bola asi taká ako Úradu na ochranu ústavných činiteľov. Chce zadržiavať, predvádzať, vypočúvať osoby tak, ako to robila štátna bezpečnosť. Z dikcie zákona novely si to, prosím, láskavo prečítajte.

Tak ako povedal predseda výboru pán Palko, chce zrušiť prílohy, aby stupne utajenia stanovil spracovateľ, čo ja osobne by som považoval za veľmi správne, no zvyklosti našich vedúcich ústredných orgánov, ale i ostatných orgánov ako i spracovateľov nasvedčujú tomu, že všetko by malo taký stupeň utajenia, pre ktorý by sa pre verejnosť nedostalo nič. Jednoducho, spracovatelia i ústredné orgány by dávali taký stupeň utajenia i na dokumenty, ktoré to nepotrebujú. Tak ako to bolo v minulosti jednoducho zvykom. Treba teda tiež pravidlá, čo môže takýto stupeň a i sankcie za porušovanie týchto pravidiel.

No a nakoniec, toto moje vystúpenie si nedáva... Len chcem upozorniť v prvom čítaní na problémy, ktoré s tým vzniknú, teda nakoniec sa chcem ešte vyjadriť k tomu, čo už tu je, a to bezpečnostný dotazník ako prílohy vyhlášky Národného bezpečnostného úradu číslo 2 z roku 2002. Je potrebné uviesť, že zákon číslo 241 o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v § 17 ods. 1 písm. a) bod 5, medzi materiálmi predkladanými navrhovanou osobou zaraďujú teda bezpečnostný dotazník osoby, pričom v tomto ustanovení zákona je výslovne stanovené, že ide o bezpečnostný dotazník, ktorý je uvedený v prílohe číslo 5 zákona číslo 241. V citovanom zákone na žiadnom mieste nie je zmocňovacie ustanovenie pre Národný bezpečnostný úrad, aby formou všeobecne záväzného predpisu rozšíril okruh údajov vypĺňaných v bezpečnostnom dotazníku nad rámec ustanovený zákonom. Ustanovenia § 6 ods. 9, respektíve § 31 ods. 5 citovaného zákona, na ktoré sa inak správne odvoláva predmetná vyhláška, takéto zmocnenia vo vzťahu k bezpečnostnému dotazníku nedávajú. Úprava podrobností o personálnej bezpečnosti, k čomu bol Národný bezpečnostný úrad zákonom zmocnený, neznamená, že by sa pod pojmom podrobnosti mali na mysli aj iné údaje vyplňované v bezpečnostnom dotazníku, než ktoré sú uvedené v zákone. A nakoniec sme to nedávnom riešili v súvislosti s novelou zákona o majetkových priznaniach, ktoré takisto išli nad rámec zákona a museli teda v parlamente... alebo koniec-koncov ešte o tom rozhoduje Ústavný súd. I novelu zákona sme prijali, a Ústavný súd ešte nerozhodol.

Vo vzťahu k bezpečnostnému dotazníku úprava podrobností napríklad znamená stanovenie jednotného tlačiva, formuláru respektíve vzoru spôsob jeho vyplňovania, napríklad áno - nie, nehodiace sa prečiarknite, vyplňte slovo číslicou, a tak ďalej, vrátane podpisovej doložky. Na základe uvedeného možno potom konštatovať, že údaje uvedené v bezpečnostnom dotazníku osoby ako prílohy číslo 6 citovanej vyhlášky Národného bezpečnostného úradu, ktoré idú nad rámec zákona, nie je možné žiadať, aby preverená osoba tieto vypĺňala. I tieto problémy bude treba novelou zákona doriešiť. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Uzatváram všeobecnú rozpravu o tomto bode rokovania. Pýtam sa pána navrhovateľa, či chce zaujať stanovisko k vystúpeniu. Nech sa páči, máte slovo, pán kolega.

V. Palko, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Len veľmi stručne sa vyjadrím k vystúpeniu pána poslanca Tuchyňu. Pán poslanec, čo som rád, nespochybnil tie hlavné zmeny, o ktorých som informoval pri uvedení novely zákona. Pán poslanec Tuchyňa postavil otáznik najmä nad ďalšou zmenou, a to, že by sa NBÚ mal zmeniť na ozbrojený zbor s istými kompetenciami. Priznám sa, že v druhom čítaní predkladatelia novely sú ochotní uvažovať o opodstatnenosti tejto zmeny a nevylučujeme v druhom čítaní dohodu. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pýtam sa pána spravodajcu, či chce vystúpiť? Nie. Ďakujem vám, páni, prerušujem rokovanie o tomto bode nášho programu. Teraz budeme pokračovať prvým čítaním o

Návrh zákona ste dostali ako tlač 1397, návrh na pridelenie návrhu zákona na prerokovanie výborom Národnej rady máte v rozhodnutí predsedu Národnej rady č. 1567. Dávam slovo poslancovi pánovi Langošovi a prosím ho, aby nám predložený návrh zákona odôvodnil.

J. Langoš, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, s podobným, aj keď teraz z formálno-právnej stránky ináč koncipovaným návrhom, som vystúpil niekedy pred letom v minulom roku, keď sme rokovali o návrhu zákona o ochrane utajovaných skutočností. Odvtedy sa v našom politickom živote a v štátnom živote udiali významné zmeny a preto si dovoľujem v pozmenenej podobe predložiť návrh znova.

Dámy a páni, Národná rada Slovenskej republiky prijala základné strategické dokumenty pre národnú bezpečnosť a obranu republiky. Sú to "Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky" a "Obranná stratégia Slovenskej republiky". V obidvoch dokumentoch sa ústavné orgány zaväzujú meniť bezpečnostné prostredie Slovenskej republiky tak, aby postupne zodpovedalo štandardom platným v členských krajinách NATO a vytvorilo sa právne, inštitucionálne a personálne prostredie potrebné pre účinnú ochranu národnej bezpečnosti Slovenska, aby sme dosiahli naše plné členstvo v NATO. Prijatím zákona, vlaňajším prijatím zákona č. 241 o ochrane utajovaných skutočností a vznikom Národného bezpečnostného úradu boli vytvorené právne a inštitucionálne podmienky pre účinnú ochranu utajovaných skutočností zdieľaných s NATO a tiež pre ochranu utajovaných skutočností spojených s národnou bezpečnosťou Slovenska. Úlohou NBÚ je preverovať spoľahlivosť osôb pre styk s utajovanými skutočnosťami, vydávať a kontrolovať bezpečnostné štandardy a certifikáty pre technické zabezpečovacie prostriedky a ochranu budov a priestorov. Tajné služby, teda Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo zabezpečujú preverovanie podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností vo vlastnej pôsobnosti. V obidvoch službách pracujú niektorí príslušníci a vojaci, ktorí slúžili v bezpečnostných zložkách komunistickej moci pred 15. februárom 1990, kedy boli zrušené organizačné zložky komunistickej Štátnej bezpečnosti. Zákon č. 125 z roku 1996 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému v preambule hovorí, že, citujem: "Komunistický režim a tí, ktorí ho aktívne presadzovali, zneužíval na prenasledovanie občanov mocenské nástroje, a to najmä popravoval, vraždil a žalároval ich vo väzniciach a táboroch nútených prác. Pri vyšetrovaní a v dobe žalárovania používal brutálne metódy vrátane fyzického a psychického mučenia, zraňoval a usmrcoval občanov pri pokusoch o útek do cudziny." Koniec citátu. Hlavným mocenským nástrojom bola Štátna bezpečnosť a iné bezpečnostné zložky štátu. Okrem násilia na vlastnom obyvateľstve, hlavne počas okupácie Československa vojskami Sovietskeho zväzu, boli tajné bezpečnostné zložky štátu priamo riadené bezpečnostnými orgánmi Sovietskeho zväzu, KGB a GRÚ na špionáž a tiež aktívne a vplyvové akcie, ktoré priamo ohrozovali bezpečnosť a základy demokracie členských štátov NATO ako proti svojmu hlavnému nepriateľovi. Dovolím si použiť citát z rezolúcie č. 690/1979 Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o deklarácii o polícii, ktorá v bode 3 preambuly hovorí, citujem: "Nie je namieste, aby tí, čo sa dopustili porušenia ľudských práv počas výkonu služby v bezpečnostných zložkách alebo príslušníci takej policajnej jednotky, ktorá bola rozpustená na základe nehumánneho konania, boli zamestnaní ako policajti". Pre tieto dôvody a na zvýšenie dôveryhodnosti našej republiky a jej tajných služieb voči novým partnerom v NATO, ale tiež pre vlastnú ochranu národnej bezpečnosti sa rozširuje význam pojmu spoľahlivosť, ktorý je zavedený v zákone č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov, skrátene povedané, a zavádza sa ako podmienka pre vznik služobného pomeru policajta a tiež ako podmienka pre plnenie úloh vo vojenskom spravodajstve. Príslušníci a vojaci, ktorí nespĺňajú túto podmienku spoľahlivosti, budú prepustení. Oprávnenosť takejto úpravy potvrdzuje aj nález Ústavného súdu Českej a slovenskej federatívnej republiky, vydaný pod číslom TL ÚS 1/92, vydaný na podnet skupiny poslancov Federálneho zhromaždenia proti takzvanému lustračnému zákonu. Z odôvodnenia k tomuto nálezu si dovolím citovať toto: "V demokratických spoločnostiach sa v štátnych a verejných orgánoch, ale tiež na pracoviskách, ktoré majú vzťah k bezpečnosti štátu, požaduje splnenie určitých štáto-občianskych predpokladov, ktoré možno právom charakterizovať ako lojalitu s demokratickými princípmi, na ktorých je štát budovaný, a ich rešpektovanie. Takéto obmedzenia sa môžu dotýkať aj určitých skupín osôb bez toho, aby boli tieto osoby individuálne hodnotené, ako napríklad v Spolkovej republike Nemecko nemohli byť do podnikov vyrábajúcich vysoko vyvinutú technológiu pre zbrojný priemysel prijímané osoby z bývalej NDR alebo východného bloku. Podľa presvedčenia Ústavného súdu ČSFR nemožno štátu uprieť, aby v súlade s prijatými medzinárodnými záväzkami vo svojom vnútroštátnom práve ustanovil pre výkon riadiacich alebo inak rozhodujúcich funkcií podmienky alebo predpoklady, v ktorých, ako už bolo povedané, berie ohľad i na svoju vlastnú bezpečnosť, bezpečnosť občanov a na ďalší demokratický vývoj". Citát pokračuje: "Na rozdiel od totalitného systému, ktorý bol založený na okamžitom účele a nikdy nebol viazaný na právne zásady a už vôbec nie na ústavnoprávne, demokratický štát vychádza z celkom odlišných hodnôt a kritérií. Na nich je založený aj posudzovaný zákon č. 451/1991 Zb. Nemožno ho chápať ako odplatu voči jednotlivým osobám alebo skupinám osôb, ani ako diskrimináciu osôb, ktoré v minulosti v rozpore so všeobecne uznávanými postulátmi, ale aj s vtedy platnými normami porušovali samotné, v súčinnosti alebo prostredníctvom represívnych orgánov, základné ľudské práva a slobody tak, ako ich chápe demokratická spoločnosť". Na inom mieste sa hovorí: "Tieto osoby ani nediskriminuje v zamestnaní alebo povolaní, lebo ustanovuje, a to do budúcnosti, len niektoré ďalšie podmienky pre zastávanie zákonom vyznačených rozhodujúcich funkcií, prípadne pre vykonávanie koncesovaných živností spojených s držaním alebo prístupom k strelným zbraniam, strelivu, obzvlášť nebezpečným jedom alebo zdrojom žiarenia". A na inom mieste rozhodnutia Ústavného súdu sa píše: "Takto všeobecne ustanovené podmienky nie sú teda v rozpore ani s ústavnými predpismi, ani s medzinárodnými paktmi a dohovormi. Každý štát, najskôr však ten, ktorý bol nútený trpieť počas viac ako 40 rokov porušovanie základných práv a slobôd zo strany totalitnej moci, má právo na nastolenie demokratického zriadenia a uplatniť také legislatívne opatrenia, ktoré smerujú k odvráteniu rizika subverzie alebo možnej recidívy totality. Právna istota ako jeden zo základných pojmov a požiadaviek právneho štátu musí byť teda istotou jeho obsahových hodnôt. Súčasne, budovaný právny štát, ktorý vychádza z hodnotovej diskontinuity s totalitným režimom, nemôže preto preberať také kritériá formálno-právne a materiálno-právne kontinuity, ktoré vychádzajú z odlišného systému hodnôt, a to ani v situácii, keď to formálno-normatívna kontinuita umožňuje. Rešpektovanie kontinuity starého hodnotového systému by nebolo zárukou právnej istoty, ale spochybnením nových hodnôt dôvery občanov vo vierohodnosť nového systému a ohrozením právnej istoty v spoločnosti".

Ústavný súd sa ďalej zaoberal aj námietkou navrhovateľov, pokiaľ ide o tvrdenú neprípustnosť retroaktivity napadnutého zákona. Podstata námietky spočíva v tvrdení, že so spätnou účinnosťou nie je možné zákon aplikovať na situácie a právne vzťahy vzniknuté pred jeho vydaním iba vtedy, ak tým nedôjde k porušeniu skôr nadobudnutých práv. V prípade napadnutého zákona nie je však zásada retroaktivity vôbec uplatnená. Zákon neprehlasuje zastávanie určitých funkcií v minulosti ani za protizákonné, ani za právne postihnuteľné skutočnosti alebo skutkové podstaty trestných činov a nespája s nimi spätne nijaký právny následok. Ako už bolo vyložené v predošlom, ustanovuje iba niektoré ďalšie predpoklady pre zastávanie určitých exponovaných funkcií do budúcnosti.

Dámy a páni, tento právny názor je možné použiť obdobne aj na predkladanú právnu úpravu. Navrhovaná úprava nepredpokladá zvýšenie nárokov na finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. Táto úprava je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ďakujem za pozornosť a prosím o podporu pre uznesenie, ktoré umožní prerokovať tento zákon v druhom čítaní. Ďakujem.