B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Andrejčák bol jediný poslanec, ktorý sa písomne prihlásil. Preto sa pýtam, či sa hlási do rozpravy niekto ústne. Pán poslanec Cuper, pani poslankyňa Belohorská, pán poslanec Tuchyňa, pán poslanec Gajdoš, pán poslanec Kanis, pán poslanec Krajči ako posledný. Končím možnosť sa prihlásiť do rozpravy.
Ako prvý vystúpi pán poslanec Cuper.
J. Cuper, poslanec: Pán predsedajúci, milé dámy, vážení páni, vážený pán minister, hneď úvodom chcem povedať, že ak by som mal byť zlomyseľnejší ešte, ako bol pán predrečník exminister Andrejčák, tak by som musel povedať, pán minister, že bolo by potrebné vrátiť návrh zákona na dopracovanie. Ale keďže situácia je taká, aká je, že sa ponáhľame do NATO, a údajne je tento zákon jedným z tých, ktoré by mali urýchliť to alebo prispieť k tomu, aby sme sa integrovali do NATO, a ja sám si myslím, že je to vzhľadom na politiku maďarskej vlády takmer nevyhnutnosť v poslednej dobe, tak poviem, že budem miernejší. Chcem poukázať iba na niektoré nepresnosti, kde chýbajú systémové väzby v zákone a tiež kde vidím jeho politiku. A budem veľmi stručný.
Vzhľadom na to, že navrhovateľ stanovuje účinnosť predmetného návrhu zákona 1. marcom 2002, je reálny predpoklad, že nebude požadovať skrátené legislatívne konanie. V prípade jeho schválenia a nadobudnutia jeho účinkov v navrhovanom termíne to bude znamenať zrušenie centrálneho koordinovaného riadenia bezpečnosti štátu v čase mieru. Navrhovateľ stanovuje zrušenie rád obrany štátu v mieri bez náhrady, čo zdôvodňuje tým, že sa vytvárajú zbytočne paralelné štruktúry. Avšak nový systém nestanovuje. V súčasnom období, keď sú kraje a okresy plne vyťažené problémami realizácie zákona o vyšších územnosprávnych krajoch, tak sa stanovená realizácia predmetného zákona môže javiť ako, nenazvem to sabotážou, ohrozením bezpečnosti štátu v čase mieru. Ale to pán Andrejčák rozviedol. Navrhovateľ ďalej nerieši nadväznosť ďalších 15 právnych noriem na ústavný zákon č. 10/1969 Zb. z 31. januára 1969 o Rade obrany štátu v znení noviel, ktorý chce zrušiť. Ako výstražný príklad je nutné uviesť zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. z 21. januára 1993 o Slovenskej informačnej službe v znení noviel, pretože v jeho zmysle je riaditeľ Slovenskej informačnej služby zodpovedný za výkon svojej funkcie Rade obrany štátu a úlohy Slovenskej informačnej službe ukladá Rada obrany štátu. Obdobne je to aj pri Vojenskom spravodajstve, kde zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 198/1994 Z. z. z 30. júna 1994 o Vojenskom spravodajstve stanovuje, že Rada obrany štátu nemôže prostredníctvom ministra obrany ukladať úlohy Vojenskému spravodajstvu. Vážení páni, inak povedané v právnickej reči, nastane tu vacuum iuris.
Uvedené skutočnosti sa môžu javiť ako úmyselné alebo úmysel navrhovateľa zabezpečiť v predvolebnom období v roku 2002 voľné ruky, nazvime to tak jemnejšie, pre riadenie spravodajských zložiek v Slovenskej republike, v zmysle koaličnej zmluvy zabezpečiť pre SDKÚ Slovenskú informačnú službu a pre Stranu demokratickej ľavice Vojenské spravodajstvo. Ja nechcem podozrievať, ale mám taký pocit, že je to tak. Ak ma pán minister ubezpečí, že to tak nie je, budem spokojný.
Navrhovateľ v dôvodovej správe tiež tvrdí, že návrh ústavného zákona nemá vplyv na zamestnanosť. Alebo navrhovateľ úmyselne nehovorí pravdu, alebo chýba, pán minister, trochu prehľad. V prípade schválenia predmetného zákona v predkladanej podobe a vstúpením do platnosti jeho účinnosti dňom 1. marca 2002 by prišlo o zamestnanie 150 až 200 ľudí. Takže aj tu je teda istý dopad.
To by bolo, pán minister, z mojej strany všetko. Ďakujem za pozornosť.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Belohorská, pripraví sa pán poslanec Tuchyňa.
I. Belohorská, poslankyňa: Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, dámy, páni, som rada, že tento zákon je predložený do parlamentu. Mrzí ma ale jedno, pán minister. Prosila by som vás, aby pri takýchto súboroch zákonov ste neopomenuli tak ako v minulosti sedieť so širokým spektrom poslancov. Vidíte, že potom sú tu určité pocitové vzťahy, ktoré môžu ohroziť prijatie takéhoto zákona alebo ktoré aj vlastne vyprovokujú určitú kritiku, ktorú ste si mohli vypočuť. A možno niektoré veci a požiadavky, ktoré musíte uznať, že majú racionálnu bázu, by mohli byť vysvetlené alebo mohli byť odstránené.
Myslím si, že je správne, že predkladáme tento návrh ústavného zákona v dnešnej dobe, po období, keď sa 11. septembra udiali veci, ktoré sa udiali. A vyprovokovali vlastne svet k novému chápaniu obrany a k tomu, že obrana by mala reagovať na spôsoby útoku.
Nakoľko vieme, že bezpečnostné riziká sa dnes viac presúvajú do civilnej polohy, prosila by som vás, pán minister, aby došlo k širokej medializácii tohto zákona, aby ľudia vedeli, ako sa správať v príslušných situáciách, pretože Bohu ďakujme, že sa nachádzame v priestore, kde sa nachádzame, a že nás nepostihlo niečo z podobných situácií, ako sa stalo v Amerike. Myslím si, že obdobie od roku 1989 dalo zaspať cvičeniam, rôznej príprave obyvateľstva, ale aj, samozrejme, tých, ktorí majú organizovať príslušné opatrenia v období výnimočného stavu a v období aj týchto výnimočných situácií.
Bola by som veľmi rada, keby si armáda udržala trend, ktorý mala a ktorý sa prejavil pri určitých výnimočných situáciách, ktoré sa na Slovensku udiali v predchádzajúcich rokoch. A pevne verím, že v druhom čítaní sa podarí zapracovať niektoré z odznených návrhov alebo námetov či už pána poslanca Andrejčáka alebo pána poslanca Cupera. Ďakujem pekne.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Tuchyňa, pripraví sa pán poslanec Gajdoš.
J. Tuchyňa, poslanec: Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, ústavný zákon o bezpečnosti štátu má nahradiť zákon o Rade obrany štátu z roku 1969. Predložený návrh ústavného zákona o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu, núdzového stavu však nie je v súlade s dokumentmi, ktoré už prijala Národná rada, vláda i Rada obrany štátu. Zákon prakticky nerieši zabezpečovanie bezpečnosti štátu v tzv. pokojovom stave, teda v období mieru, najmä však koordináciu potrebných činností. Už samotný názov zákona potvrdzuje uvedenú skutočnosť.
V bezpečnostnej stratégii, ktorú sme schválili 27. 3. minulého roku, sa v časti Bezpečnostný systém, v bode 72 uvádza, že poslaním bezpečnostného systému bude plánovanie, riadenie, koordinovanie úloh, opatrení a aktivít jeho prvkov na zaručenie stavu bezpečnosti štátu v mieri, v krízových situáciách, vo vojne, pri efektnom využití vnútorných zdrojov, prostriedkov štátu a prostriedkov medzinárodnej podpory. V bode 79 sa ďalej uvádza, že bezpečnostný systém musí byť schopný analyzovať bezpečnostné prostredie, klasifikovať riziká ohrozenia, určovať postupy, opatrenia na zamedzenie a odstránenie bezpečnostných rizík, ohrození, zabezpečovať účinné riadenie, koordináciu síl a prostriedkov pri predchádzaní, zmierňovaní, odstraňovaní následkov rizík a zabezpečovať svoju nepretržitú pripravenosť a akcieschopnosť.
Podobne aj v obrannej stratégii, ktorú sme schválili 25. mája minulého roku, v časti Základné prvky stratégie, v bode 34, písm. d) sa uvádza, že Bezpečnostná rada o. i. by mala pripravovať v rozsahu určenom vládou opatrenia na zaručenie bezpečnosti a obrany Slovenskej republiky, riadiť, koordinovať a pripravovať opatrenia na predchádzanie krízovej situácii a návrhy na jej riešenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto úlohy musí teda tento orgán, o ktorom rokujeme, zabezpečovať už v mieri. Podľa bodu 72 obrannej stratégie je východiskom pre vypracovanie všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti zabezpečenia obrany. V tomto smere návrh ústavného zákona nerešpektuje ustanovenie bodu 63, v ktorom sa uvádza, že Bezpečnostná rada je orgánom vlády na riešenie úloh bezpečnosti a obrany, ktorý bude v mieri vykonávať poradnú a koordinačnú úlohu.
Chcem i upozorniť, že vláda prerokovala 29. septembra roku 1999, upozorňujem, 29. septembra roku 1999 legislatívny zámer ústavného zákona o bezpečnosti. Jeho účelom bolo upraviť základné otázky, ktoré súvisia s bezpečnosťou, a to najmä definovať mieru a obsah možných prípadov, pri ktorých môže dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti, ďalej, vytvoriť bezpečnostnú Parlamentnú radu, vymedziť vzájomné vzťahy medzi prezidentom, Národnou radou, vládou vo vzťahu k uvedeným orgánom. A tento legislatívny zámer doposiaľ nikto nezrušil. V predloženom návrhu ústavného zákona sa však Bezpečnostná rada navrhuje ako nestály orgán len v dobe, keď je znemožnená činnosť vlády s tým, že bude vykonávať ústavné právomoci vlády do obnovenia jej činnosti. Takéto poňatie poslania Bezpečnostnej rady, ako som už povedal, je v rozpore so schváleným legislatívnym zámerom návrhu ústavného zákona, uznesením vlády č. 826 z 29. 9. 1999, kde sa uvádza, že teda Bezpečnostná rada v mieri navrhuje vláde koncepčné riešenia, zásadné opatrenia na zaručenie bezpečnosti Slovenskej republiky. Pripomínam, že podľa legislatívnych pravidiel, je legislatívny zámer zákona schválený vládou záväzným podkladom na vypracovanie návrhu zákona. Bezpečnosť štátu je nutné komplexne a kontinuálne zabezpečovať už v priebehu i tzv. pokojového stavu, ako už som povedal.
Rada obrany štátu prerokovala návrh ústavného zákona o bezpečnosti Slovenskej republiky 12. marca 2001, v ktorom sa Bezpečnostná rada navrhovala ako stály odborný a poradný orgán vlády Slovenskej republiky. Rada obrany štátu vzala uvedený návrh predmetného zákona na vedomie a uložila dopracovať návrh v súvislosti s novelou Ústavy Slovenskej republiky. Predkladateľ však zmenil nielen názov návrhu zákona, ale aj jeho filozofiu. Nový názov ústavného zákona, ale aj jeho obsah nerieši všetky obdobia, v ktorých je potrebné zabezpečovať bezpečnosť Slovenskej republiky, tak, ako už som to uvádzal.
Vláda ďalej uložila úlohu ministrovi zahraničných vecí, ministrovi obrany, ministrovi vnútra a ministrovi hospodárstva vypracovať návrh koncepcie bezpečnostného systému Slovenskej republiky, tak ako je to i uvedené v schválených stratégiách. Návrh koncepcie bol vypracovaný a Rada obrany štátu ho schválila 15. októbra minulého roku s tým, že bude dopracovaný podľa pripomienok členov Rady obrany štátu. Závery majú byť premietnuté i do dotknutých návrhov zákonov riešiacich problematiku, ktorú dnes prerokúvame.
Koncepcia bezpečnostného systému, ktorú schválila Rada obrany štátu, obsahuje analýzu súčasného stavu, zdôrazňuje nedostatky a chyby, ktoré súčasný bezpečnostný systém má, a následne navrhuje opatrenia v rôznych oblastiach. Ich realizácia by mala napomôcť transformovať súčasný systém na úroveň, ktorá bude reflektovať požiadavky na zmenenú bezpečnostnú situáciu vo svete. Vo vypracovanej koncepcii bezpečnostného systému sa navrhuje ustanoviť Bezpečnostnú radu so svojimi dokonca výbormi ako stály orgán vlády pre koordináciu problematiky bezpečnosti a prípravu návrhu opatrení na jej zaistenie. Bezpečnostná rada sa v koncepcii navrhuje ako ústredný orgán krízového riadenia štátu. Uvedené činnosti sa navrhujú vytvoriť tak, ako som uvádzal, že navrhujú sa výbor pre zahraničnú politiku, výbor pre civilné núdzové plánovanie, výbor pre koordináciu činnosti spravodajských služieb a výbor pre obranné plánovanie. Uvedené výbory nie sú v predloženom návrhu spomenuté. Uvádzajú sa iba v osobitnej časti dôvodovej správy. Chýbajúce ustanovenia zákona nemôžu byť nahradzované vysvetľovaniami v dôvodovej správe ústavného zákona.
Chcem ešte upozorniť, že i tento návrh, ako i ďalšie návrhy, ktoré budeme prerokúvať, stanovujú kompetencie prezidenta, hoci čl. 102 ods. 4 ústavy hovorí: "Podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta podľa odseku 1 môže ustanoviť zákon," teda zákon, ktorý by mala Kancelária prezidenta dať do tohto parlamentu.
Súčasťou materiálu tak, ako ho máte, je, koniec koncov, i v závere porovnanie ústav, právnych inštitútov v ústavách európskych krajín, neprečíslujem ich, z ktorých jednoznačne vyplýva, že obdobný osobitný orgán, ako je Bezpečnostná rada Slovenskej republiky, alebo teraz je to Rada obrany štátu, existuje vo všetkých uvádzaných krajinách pod rôznym názvom. Z uvedených porovnaní však nie sú v predloženom návrhu ústavného zákona vyvodené adekvátne závery a práve z tých skúseností, ktoré v týchto krajinách sú. Zo skúseností uvedených štátov je zrejmé, že takýto orgán je stálym osobitným orgánom pre otázky bezpečnosti štátu. Slovenská republika by mala vychádzať pri tvorbe legislatívnych predpisov v uvedenej oblasti zo štandardov vyspelých demokratických štátov.
Považoval som toľko za potrebné upozorniť na uvedené skutočnosti. Ďakujem za pozornosť.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Gajdoš, pripraví sa pán poslanec Kanis.
J. Gajdoš, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, nebudem chodiť okolo horúcej kaše, budem sa venovať navrhnutému ústavnému zákonu o bezpečnosti. Jeho predloženie považujem za pokus rezortu obrany predložiť flexibilný moderný dokument, ktorým by sa mali naviesť systémové opatrenia do riadenia bezpečnosti štátu. Hovorím o pokuse. Myšlienka je dobrá, výkon je horší, tak ako hovoria vojaci, pán minister. Nie všetko sa vám v tomto návrhu ústavného zákona podarilo, pretože to, čo je zakotvené v ústave ako povinnosť ošetriť to ústavným zákonom, ste si vyložili po svojom. A do tohto zákona ste zahrnuli nielen otázky bezpečnosti štátu v čase vojny, ale aj riešenie otázok výnimočného a núdzového stavu. A ja som presvedčený, že otázky bezpečnosti, ale aj otázky výnimočného stavu sú tak závažného charakteru, že by si zasluhovali zvláštnu pozornosť, a mali ste riešiť teda návrhy dvoch ústavných zákonov, jedného o bezpečnosti a druhého o výnimočnom stave. Potom by sa nemohlo stať, že ste predložili návrh zákona, ktorý nahryzol riešenie jedného i druhého problému a v konečnom dôsledku ho nedotiahol do úplného konca.
Jedno je fakt, čo oceňujem na tom, že tento zákon je v parlamente, to je politická vôľa, ktorá je v pozadí toho, aby takýto zákon bol prijatý. Existovalo v minulosti niekoľko pokusov, ktoré skrachovali práve na nedostatku politickej vôle predložiť a schváliť takýto zákon.
Bolo tu už povedané kolegami predrečníkmi, ale hlavne vo vystúpení pána generála Tuchyňu, že ste zabudli riešiť aj otázku, ako sa ústavné orgány budú stavať k otázke bezpečnosti v mieri, aké budú mať povinnosti ústavné orgány na zabezpečenie mieru v tomto štáte. Skutočne, tento zákon to nerieši. Mohli by ste sa vyhovoriť, že ani názov tohto zákona nenastoľuje tento problém. Ale veď tento problém nastoluje život, vážený pán minister. Takže v tom je problém komplexnosti a koncepčnosti toho zákona. To sa vám nepodarilo. Čiže vypadáva vám mierové obdobie, ale vypadáva vám aj prechodné obdobie, v ktorom sa štát pripravuje na obranu.
Ja som si pozorne preštudoval všetky zákony, ani v jednom zákone neriešite, možno to nazvať ako totalitný inštitút, ale bol dobrý, osvedčený, otázku brannej pohotovosti štátu, tá vám úplne vypadla z konceptu. A tento inštitút predsa riešil mnohé veci, ktorými sa štát pripravoval na stav krajnej núdze, na vojnu.
Takže beriem to, že návrh tohto ústavného zákona definuje pojmy vojna, vojnový stav, výnimočný stav, núdzový stav, že ukladá úlohy verejnej moci, že v nevyhnutnom rozsahu obmedzuje základné práva a slobody občanov, toto treba urobiť, ale je tu ešte jedna dôležitá otázka, v akom rozsahu obmedziť práva a slobody občanov, tak aby boli ošetrené záujmy štátu pre zabezpečenie obrany, ale aby sme zase v opatreniach neprekročili isté medze, ktoré sú upravené medzinárodnými normami vo vzťahu k ochrane ľudských práv. Tu je potrebné, aby pri prerokúvaní návrhu tohto zákona v druhom čítaní zohral svoju úlohu ústavnoprávny výbor.
Návrh zákona ukladá úlohy ústavným orgánom, zriaďuje Parlamentnú radu a Bezpečnostnú radu štátu a kraja a ukladá im úlohy, ale to všetko ako orgány v čase, keď už dochádza k výnimočnému stavu, k výnimočnej situácii. Hovorím, že vám úplne vypadol inštitút kreovania týchto orgánov v mieri. Aké bude mať podľa tohto zákona úlohy Parlamentná rada, pán minister? Márne som aj lupou hľadal, aké úlohy pre ňu vyplývajú. Nenašiel som ich, pretože v tomto návrhu zákona hovoríte, čo Parlamentná rada nemôže, ale čo môže, to v tomto zákone nie je, ani nemôže byť, pretože Parlamentná rada nebude mať zákonodarné právomoci. No a čo potom bude robiť táto Parlamentná rada, keď nemá zákonodarné právomoci. Nie som dvakrát presvedčený, že je nevyhnutným článkom v systéme riadia bezpečnosti táto Parlamentná rada. To ste odniekiaľ odkukali? Ale nie každá komparácia sa dá v podmienkach nášho štátu použiť. Takže nemyslím si, že to je inštitút, ktorý bude puncovať tento návrh ústavného zákona ako zákon demokratický. Ak ju chceme teda mať, nech je zriadená aj v mieri a nech má stanovené konkrétne právomoci, ktoré by som smeroval do oblasti kontroly nad ozbrojenými silami.
Pán generál Tuchyňa upozornil na rozpor s viacerými dokumentmi v otázke kreovania Bezpečnostnej rady, v otázke jej pôsobnosti, fungovania v mieri a za krízového stavu. Skutočne paragraf o Bezpečnostnej rade, ten úvodný je nešťastne formulovaný, pretože zriaďuje Bezpečnostnú radu len v čase výnimočného stavu, vojny, vojnového stavu a núdzového stavu. Chcete šetriť na každom kroku, zriaďujete len bezpečnostnú radu kraja, neuvažujete o bezpečnostnej rade okresu, pretože zrejme v budúcnosti v rámci reformy verejnej správy okresy existovať nebudú. Ale aké budú kompetencie bezpečnostnej rady kraja? Obsiahne ona vo svojej činnosti rozsiahle územia v okresoch, ktoré spadajú do jej podriadenosti? Bude schopná koordinovať činnosť orgánov štátnej správy a verejnej správy za výnimočných situácií do takej miery, aby bola garantovaná bezpečnosť na území kraja, aby boli splnené všetky úlohy, ktoré bude Bezpečnostná rada a vláda Slovenskej republiky vyžadovať v prípravnom období pre splnenie istých špecifických úloh? Mám vážne obavy, lebo dneska existujú okresné rady bezpečnosti a nie vždycky je všetko kóšer.
Takže je tu niekoľko konkrétnych otázok, ktoré dávajú dôvod na zamyslenie. Pán minister, ja poukazujem na problémy, ktoré treba nejakým spôsobom ošetriť. Som presvedčený, že budú sa dať, alebo dúfam, že sa budú dať ošetriť v rámci rokovania vo výboroch v druhom čítaní k tomuto návrhu ústavného zákona. Bude to však nesmierne zložité, bude to vyžadovať široký konsenzus, spoluprácu a bude to vyžadovať ešte aj sedenia vašich odborníkov, predovšetkým s právnikmi, aby sa tieto veci legislatívne očistili, dali do poriadku, aby sa zladili s existujúcimi a platnými právnymi normami, aby z toho vznikol, keď už nechcete inak, komplexný ústavný zákon, ktorý bude riešiť bezpečnosť štátu v mieri za prechodného obdobia i za vojny, za výnimočného stavu a núdzového stavu.
Takže na záver mi zostáva, pán minister, popriať ti len pevné nervy a dobrú spoluprácu, aby sa nám podarilo tento zákon dopracovať, pretože musí byť naším spoločným dielom. Ak je taká politická objednávka, ak je taký politický tlak, ak sú tu isté časové ohrozenia, dobre, môžeme to akceptovať, poďme na tom tvrdo makať. Ďakujem.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Kanis a pripraví sa ako posledný pán poslanec Krajči.
P. Kanis, poslanec: Vážená Národná rada, nie je to prvýkrát, čo takýto zákon je predmetom rokovania Národnej rady, pretože tí, ktorí tu boli viac volebných období, vedia veľmi dobre, že takýto návrh zákona už tu bol. A vznikli okolo neho veľké problémy práve preto, že to bol návrh ústavného zákona. A vtedajšie zloženie parlamentu dávalo možnosť schváliť takýto zákon jedine na základe zhody vládnej koalície a opozície. Keďže takáto zhoda nebola, tak ten zákon, ktorý reagoval na potrebu od samého počiatku vzniku samostatnej Slovenskej republiky, nebol prijatý. Predmetom diskusie vtedy boli predovšetkým otázky výnimočného stavu. Zrejme to odrážalo aj isté napätie, ktoré bolo medzi vtedajšou vládnou koalíciou a opozíciou. Ale ústredný problém bol, ako je vymedzený výnimočný stav a či to znenie, ktoré tam bolo, umožňuje zneužitie moci, takejto formulácie na to, aby skutočne vyhlásila výnimočný stav. To bola podstata sporu, ktorý tu prebiehal. A dlho sa o tom diskutovalo. Napokon nedošlo k tej dohode koalície a opozície a ten zákon nebol prijatý.
Hovorím to preto, že toto nie je prvé rokovanie v Národnej rady o týchto problémoch. A tie problémy neboli zanedbané, to treba povedať otvorene, tie problémy boli akútne, riešili sa, hľadali sa dokonca nejaké modely, náhrady, keďže ústavný zákon neexistoval. A myslím si, že tie náhrady, aj keď neboli tak exaktne právne spravené, bolo možné spraviť, pretože skutočne tieto problémy prináša život a moc, vláda, parlament aj v tých podmienkach, že neexistoval ústavný zákon, by vedeli konať, aj keby sa to dostalo vo viacerých aspektoch asi na hranu zákona, alebo by vznikla z toho diskusia potom. Keďže tá reálna situácia vyhlásenia vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu ani núdzového stavu vlastne v takom rozsahu nevznikla, nie je tu vlastne praktická skúsenosť. A, chvalabohu, že tá praktická skúsenosť tu nie je.
Pri tomto návrhu zákona treba povedať, že podľa zloženia koalície je šanca prijať takýto zákon a, čo je ešte lepšie, že vlastne aj opozícia jednoznačne sa prihovára za prijatie takéhoto zákona. To je tá vhodná kolíska, v ktorej sa dá prijať tento zákon. Ale skutočne vyžaduje ten návrh, ktorý tu je, vyjasnenie niektorých vecí a domyslenie najmä vo svetle istého modelu praxe alebo skutočnosti, čo on má riešiť. Pri týchto návrhoch zákonov a najmä pri tomto zákone je dosť zreteľné, že je spravený v nejakom takom prostredí, v ktorom vládne pokoj, že do tohto zákona sa nepremietajú rôzne možnosti, ktoré sa môžu stať, či už je to v prípade vyhlásenia vojny, vojnového stavu alebo výnimočného stavu, pričom zrejme pozornosť si zaslúži vždy tá formulácia, keď sa pri jednotlivom stave hovorí o tom, že jeho vyhlásenie je možné "len za podmienky". A potom je dajaké znenie, ktoré samo osebe si zaslúži analýzu a upresnenie, za ktorej podmienky je možné. Niekde pri vyhlásení vojny je to dosť jednoznačné, ale pri tých ďalších podmienkach začína tam spor. Zaručenie bezpečnosti je základný záujem Slovenskej republiky a bezpečnosť republiky je pri tom chápaná ako stav, v ktorom je zachovávaný vnútorný poriadok a bezpečnosť, demokratické základy štátu, jeho zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc a sú chránené životy a zdravie osôb a majetok.
Účelom návrhu tohto ústavného zákona od samého počiatku bolo najmä upraviť spôsob riešenia krízových situácií, pri ktorých dochádza k ohrozeniu bezpečnosti Slovenskej republiky, a spôsob odstraňovania následkov takéhoto ohrozenia prijímaním a realizovaním potrebných opatrení. Podľa charakteru a intenzity ohrozenia môže dôjsť v Slovenskej republike teda k tým trom stavom, ktoré sú tu obsiahnuté.
Azda treba tu spomenúť, lebo niektorí vystupujúci už to povedali, že legislatívny zámer tohto zákona bol prvýkrát vypracovaný v máji v roku 1999. Lenže, aby takýto ústavný zákon mohol byť vôbec v podobe návrhu zákona predložený, bolo treba vyriešiť otázky novely ústavy. Tento zákon nebol predkladaný dajako sólo preto, že bol stále podmienený tým, či novela ústavy bude alebo nebude schválená. Celá vlastne stratégia, ktorá bola daná s týmto návrhom, sa odvíjala od toho, ako postupovali práce na novele ústavy a čo v samotnej Národnej rade prejde ako obsah novely ústavy. Čiže tento zákon bol časovo odsúvaný práve preto, že tu bola veľká novela ústavy, od ktorej sa toto riešenie musí odvíjať, napokon aj preto, že v samotnej ústave sú odkazy na to, že presné podmienky alebo fungovanie, mechanizmy prinesie zákon, v tomto prípade ústavný zákon.
Aj z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že legislatíva v jednotlivých rezortoch, a netýka sa to len rezortu obrany, je lepšia v tých problémoch, ktoré sa bezprostredne týkajú rezortu alebo tvoria nejakú takú ucelenú nejakú množinu alebo komplex otázok, ale problémy začínajú vtedy, keď treba spraviť zákon, ktorý odráža veľa iných zákonov a jednoducho systémovo reaguje na celý ten problém, ktorý sa rozpracováva v mnohých zákonoch. A tento problém dokáže zvládnuť iba perfektný legislatívec, ktorý nemá len vzdelanie, ale už má v sebe aj ten právny cit a skúsenosť desaťročí dokonca jednoducho chápať tieto vzájomné súvislosti. A keďže tento zákon je takého charakteru istým spôsobom integrálneho, vyskakujú tu niektoré veci, že obsah tohto návrhu nie je v súlade s niektorými inými zákonmi alebo nie je v súlade s dokumentmi, ktoré tu boli prijaté, tento návrh ústavného zákona nie je v súlade s dokumentmi, ktoré už skôr prijala Národná rada, vláda a Rada obrany štátu, zákon prakticky nerieši zabezpečovanie bezpečnosti štátu v období mieru, a to predovšetkým pri príprave právnických a fyzických osôb, nerieši otázky koordinácie pri zabezpečovaní potrebných činností, pričom v mieri je potrebné analyzovať možné krízy, prijímať opatrenia z hľadiska prípravy osôb, materiálov a dokumentácií. Som veľmi ďaleko od toho, aby som nevidel, že prebiehajú aj iné práce, ktoré spĺňajú túto potrebu činností v mieri. Ale tu máme návrh ústavného zákona, ktorý sa musí vyporiadať aj s touto otázkou prípravy na riešenia, ktoré sú tu rozobrané, a táto príprava prebieha v mieri.
Nuž ale nemalo by sa aj tak stať, že návrh ústavného zákona nerešpektuje záväzné dokumenty schválené Národnou radou, bezpečnostnú stratégiu zo dňa 27. 3. 2001, predovšetkým v bodoch 71, 72 a 73, nerešpektuje obrannú stratégiu zo dňa 25. 5. 2001, predovšetkým v bode 34 písm. d), v bodoch 63 a 72. Čiže tu je práve spôsobený zrejme, neviem, či to robili tí istí, ale zrejme nie, jednoducho istý rozpor, ktorý tu je a ktorý treba prekonať.
Považujem za dobré, ak predmetom diskusie pri návrhu tohto zákona nie je už otázka výnimočného stavu, tak ako bola. To svedčí, že odvtedy došlo k výraznému posunu vo vzťahoch koalície a opozície, pričom si vzájomne menia pozíciu, časom, v otázkach, či je alebo nie je možné zneužiť tento zákon existujúcou mocou. To jednoducho treba kvitovať. A aj na takejto veci, ktorú si málokto všimne, vidieť, že Slovenská republika prechádza vývojom, ktorý smeruje k lepšiemu aj v týchto otázkach.
Základný problém, ktorý tu už niektorí predrečníci otvorili, a ja ho považujem takisto za základný, je, že v predloženom návrhu ústavného zákona sa Bezpečnostná rada navrhuje ako nestály, formálny orgán. No, vychádzajme zas z nejakého takého modelu, čo sa môže udiať a čo sa môže stať. Ale ak Bezpečnostná rada vlastne vzniká za istých podmienok, ktoré stanovuje zákon, no tak potom môžeme veľmi pochybovať o tom, či vôbec tá Bezpečnostná rada vznikne, pretože tu sa hovorí o tom, že vlastne veci rieši vláda, že ak nastane taká situácia, že vláda vlastne nemôže konať, vstupuje do hry Bezpečnostná rada. No pýtam sa, ak teda vláda je v stave takom, že sa nemôže ani zísť, teraz nevieme, koľko členov vlády, možno ich bude 15 pre to obdobie alebo 14 pre to obdobie, keď bude ten zákon platiť, no tak aká šanca je, že sa zídu tí, ktorí sú tam vymenovaní, že tam majú byť. Alebo aj tá predstava o tej Parlamentnej rade napr., ktorá tam je, to je ako taký nejaký civilný model, akože všetko tu bude normálne, bude vojna, ale všetko bude pokojné, všetci budú sedieť kdesi, nebudú v takých veľkých sálach, ale v menších sálach budú, nebudú v Bratislave, ale možno kdesi v nejakom tuneli alebo kde, na nejakých záložných stanoviskách. Ale to predsa vôbec tak nebude, ak vychádzame ešte z toho genia loci, ktorým Slovensko je. Čiže tá otázka, ktorá tu už bola položená, otázka charakteru Bezpečnostnej rady je podľa môjho názoru principiálna.
K samotnému návrhu zákona sú priložené aj akoby pre informáciu materiály o tom, ako to funguje v iných štátoch. No stačí si tie prejsť a ľahko zistíte, že vlastne, či už sa volá tá rada tak alebo onak, či už pri prezidentovi alebo pri vláde, jednoducho je to niečo, čo funguje. Ak niekto vychádza z francúzskeho modelu, kde to má na starosti prezident, no tak potom nemôže sa tento model dávať do celkom iného ústavného prostredia. Stačí si prečítať, akú kompetenciu, akú zodpovednosť a garanciu má francúzsky prezident, no a potom je to jasné. Ale tu slovenský prezident, ten môže tak iniciovať akurát, aby predseda vlády zvolal zasadanie Bezpečnostnej rady. No tak to je niečo celkom iné, samozrejme.
Takže, pán minister, myslím si, že ak existuje koncepcia, v ktorej sa povie, že Bezpečnostná rada, tak ako je tu navrhovaná, má byť len taká, lebo je to zabezpečené iným spôsobom, no tak, prosím, ale ako. Nemám teda informácie o tom, že by to malo byť nejako tak ináč, aby nás to tu nevzrušovalo. A z vlastnej skúsenosti viacerí v tomto parlamente, ktorí boli členmi vlády, musia povedať, že vláda, tak ako zasadá, jednoducho nemá šancu riešiť tie otázky, tak ako ich riešila Bezpečnostná rada. Otvorene musím povedať, že samotná moja skúsenosť s Bezpečnostnou radou nie je dobrá, pretože pre mnohých to bolo, len aby to skončilo. Niektorí mali problémy s tým, či to majú realizovať, čo sa tam prijalo. A nemám dôvody myslieť si, že to funguje lepšie, lebo tam až na pár sedia tí istí ľudia, pričom mnohé veci, ktoré sa týkajú prípravy aj na obranu a na tieto stavy, sú v žalostnom stave. Príprava územia na obranu - stačí, viac už nemusím rozprávať. Čiže ak niekto má koncepciu, že Bezpečnostná rada ozaj má byť len formálny orgán, ktorý akoby naskočí vo vojnovom stave alebo v nejakom stave, ktorý tu je charakterizovaný, no tak potom musí tento parlament počuť výklad, prečo má byť akurát taká tá Bezpečnostná rada. Ja sa nádejam, že to je nejaká súčasť koncepcie, o ktorej neviem. A to by som tu veľmi rád počul, že teda aká súčasť koncepcie je to. Keď bude najhoršie, bude Bezpečnostná rada, asi taká je tu logika. Ale to je teda, myslím si, veľmi riskantné, ak neexistuje nejaká iná koncepcia, o ktorej nevieme. Možno kolegovia o nej vedia.
Čiže tieto otázky zabezpečenia obrany, zabezpečenia bezpečnosti obrany musia byť riešené stálym odborným orgánom. Vieme, že mal by byť spravený audit krízového manažmentu štátu, ktorý má byť predložený vláde, ak to nebolo zmenené, do 28. februára 2002, a teda mala by byť vypracovaná koncepcia bezpečnostného systému Slovenskej republiky. Čiže ak je to tam proste, ak toto sa odvíja od toho, no tak potom asi možno v druhom čítaní už budeme zorientovanejší, keď budeme mať k dispozícii, dajme tomu, aj túto koncepciu.
Pán poslanec Tuchyňa tu otvoril jednu otázku, ktorá je podľa mňa dosť závažná, pretože ak dochádza k zmenám v zostave tímov, ktoré robia takéto zákony, v rezorte obrany je dosť častý zjav, že prídu noví a začínajú akoby od nuly. A vojaci už majú často tú danosť, že si myslia, že najdôležitejší je rozkaz, že nie je dôležité, ako je kto na to disponovaný a pripravený, ale teda že to majú urobiť, tak to urobia a rozkaz vykonajú. Ako to je, už, samozrejme, to je druhá vec podľa jednotlivých skúseností. Ale jeden je fakt, ak legislatívny zámer teda mal istú predstavu, a teraz nie som nejaký pedant, aby som dbal na to, že má byť nejaký iný a pod., ja mám asi 3 legislatívne zámery preto, že ako sa to rodilo, predsa len by bolo dobré povedať, a ja som to očakával v úvodnom slove, ale keď to nebolo, tak iste aj v rozprave, prečo došlo k tomu posunu, lebo tá predstava o Bezpečnostnej rade bola predstava o stálom orgáne, a došlo tu k posunu, že to je len dajaký orgán, ktorý je teda skutočne len ako formálny, mne pripadá ako formálny, prečo došlo k tomu posunu. A to by si, pán minister, asi vyžadovalo vaše vystúpenie v diskusii s vyjasnením týchto vecí.
Na záver chcem zdôrazniť, že niet pochýb, že Slovenská republika takýto zákon potrebuje. Tak ako je širšia podpora v príprave krajiny do aliancie, tak aj podpora tohto ústavného zákona práve bez ohľadu na pozície strán v systéme moci, myslím teda na podporu koalície aj opozície, myslím si, je to takisto dobrý signál, aj úrovne tohto parlamentu, aj schopností vnímať, čo táto krajina potrebuje. Ďakujem za pozornosť.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca sa hlási s faktickou poznámkou ako jediná pani poslankyňa Belohorská. Nech sa páči, máte slovo.
I. Belohorská, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Som veľmi rada tomuto vystúpeniu pána poslanca Kanisa, pretože jednak nezaprel v sebe historika a urobil nám krátky exkurz, prečo tento zákon nemohol byť prijatý v predchádzajúcom období. Zabudol síce dodať, že vtedy opozíciu predstavoval aj on sám a jednoducho že vidíte, dnes máte v parlamente opozíciu, ktorá vie poukázať na slabiny. Ale našou snahou pri poukázaní na tieto slabiny je, aby bol pripravený dobrý zákon a už dopredu. Nakoniec ste to počuli aj od bývalého ministra, aj jedného, aj druhého, aj ministra Andrejčáka, aj ministra Tuchyňu, že obidvaja zhodne povedali, že áno, vítajú tento zákon a je dobré, že Slovensko tento zákon bude mať, pretože je to jedna z podmienok nášho vstupu do NATO.
Zažila som, ako môže vzniknúť výnimočný stav, dokonca ako stanné právo 2. januára 1984, keď veľká oslava 50. výročia strany Neo-Destour sa zvrhla na pokus o atentát a v priebehu troch hodín sme boli obkľúčení tankmi a nasledovalo dvojtýždňové stanné právo a výnimočný stav.
Takže tieto situácie sa nedajú až tak veľmi predvídať. Nakoniec preto aj ja vo svojom vystúpení som spomínala 11. september veľakrát. Podobné situácie vznikajú náhle, ale je veľmi dobré, ak ľudia, ktorí majú pracovať v príslušných štruktúrach, sú na to školení a vedia, ako v danom okamihu zareagovať.
B. Bugár, podpredseda NR SR: Ako posledný v rozprave vystúpi pán poslanec Krajči. Nech sa páči.
G. Krajči, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister, ťažko mi je vystupovať po predrečníkoch, ktorí veľmi podrobne rozobrali predkladaný ústavný zákon o bezpečnosti Slovenskej republiky v čase vojny, vojnového stavu a výnimočného stavu, predovšetkým od ľudí, ktorí priamo pôsobili v rezorte obrany, ktorí poznajú detailne štruktúry a pôsobenie jednotlivých zložiek obranného systému Slovenskej republiky. A preto mi dovoľte skôr z pohľadu občana a človeka širšie sa zamyslieť nad vecami, ktoré sa dotýkajú priamo bezpečnosti štátu, ako ich vnímajú občania Slovenskej republiky. Som veľmi rád, že v týchto vystúpeniach zaznelo nie to, čo zaznelo v médiách, že predchádzajúce vlády sa nevenovali dostatočne otázke prípravy zákona o bezpečnosti štátu v čase vojny a vojnového stavu, čo nám bolo vytýkané ako tvorcom Slovenskej republiky, že sme neboli schopní takýto zákon prijať. A som veľmi rád, že všetky tieto súvislosti boli tu vysvetlené. A bol by som rád, keby aj novinári, ktorí takéto informácie púšťajú, pochopili, že situácia sa postupne vyvíja, postupne mení a jednoducho dnes v tejto Národnej rade začíname nachádzať spoločnú reč, a to, musím povedať, aj vďaka tomu, že opozícia, ktorá tu dnes sedí, je opozíciou konštruktívnou.
Z hľadiska toho by som chcel povedať, že ma trošku mrzí to, že táto novela alebo tento návrh zákona sa odlišuje od toho legislatívneho zámeru, ktorý bol pripravovaný už aj v predchádzajúcich obdobiach, a hlavne to, že sme o tejto zmene neboli informovaní už v dobe, keď sa vlastne tento návrh zákona začal pripravovať, pretože naozaj vychádzame v ústrety a snažíme sa pochopiť všetky kroky, ktoré Slovenská republika musí plniť preto, aby sme mohli v novembri roku 2002 splniť kritériá, ktoré sú na nás kladené z NATO, a aby sme mohli dostať pozvánku medzi krajiny, ktoré budú prijímané do NATO. Všetci chápeme, že ministerstvo obrany v tejto dobe má veľmi veľa úloh, pretože musí plniť veci, ktoré snáď boli trochu aj zanedbané. Takže niekedy až nestačíme sledovať tie legislatívne návrhy, ktoré sú predkladané v poslednom období. A preto sa často stáva, že do týchto legislatívnych návrhov prekĺznu aj chyby a nedostatky, ktoré je potrebné vychytať, preto, aby sme sa vyhli určitým problémom, ktoré v nasledujúcom období by mohli vzniknúť, pretože jedna vec je legislatívu prijať a nastaviť a druhá vec je túto legislatívu aplikovať do praxe a zabezpečiť činnosť celého systému. To je skutočne úloha, ktorá čaká nasledujúcu vládu, a bude to úloha neľahká.
Chcel by som povedať, naozaj je to zaujímavé, minule som bol vo Švédsku, kde funguje systém menšinovej vlády a rozdelenie funkcií a pre opozíciu sú dané také posty, ktoré zabezpečujú kontrolu nad celou činnosťou štátu. A jednoducho taká politická kultúra je na vysokej úrovni, tento systém funguje spoľahlivo, ba ešte aj spoľahlivejšie, ako je to v súčasnosti u nás, kde niektoré politické zoskupenia by si chceli strhnúť na seba všetky kompetencie, ale vlastne berú na seba aj zodpovednosť.
Bolo tu povedané od mojich predrečníkov, a to musím zopakovať, že tento návrh zákona nie dôsledne vychádza z bezpečnostnej stratégie Slovenskej republiky, z obrannej stratégie a už zo spomínaného legislatívneho zámeru ústavného zákona o bezpečnosti Slovenskej republiky, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky. Musím konštatovať aj to, že tento zákon neprešiel riadnym medzirezortným pripomienkovým konaním a predchádza schváleniu koncepcie bezpečnostného systému, ktorý má vychádzať so záverov auditu krízového manažmentu štátu, o ktorom tu hovoril pán Kanis ako predrečník. Zrejme tento materiál dostaneme neskôr, ale verím, že tí, ktorí pripravovali tento zákon, už zakomponovali niektoré prvky do tohto legislatívneho procesu.
Pokiaľ sa týka už konkrétnych vecí, chcel by som povedať niekoľko pripomienok k jednotlivým článkom. Aj keď tu bolo povedané, že niektoré veci sú definované, musím povedať, že nie sú. Napr. v čl. 2 chýba definícia vojny. Hovorí sa tam síce, čo je to vojnový stav a pod., ale jednoznačne chýba definícia vojny. V odseku 5 by mohla byť vojna definovaná, že je to časový úsek odo dňa vypovedania vojny alebo bezprostredným napadnutím Slovenskej republiky bez vypovedania vojny do dňa uzavretia mieru. V čl. 3 chýba zase definícia vojnového stavu, pretože začiatok vojnového stavu je definovaný presne, kým ukončenie je zmätočné, pretože spojenie "do dňa jeho skončenia alebo do uplynutia času, na ktorý bol vyhlásený" vlastne nehovorí o konci vojnového stavu, ale o formách jeho ukončenia. Preto by bolo potrebné naformulovať nový čl. 5, kde by sa definícia vojnového stavu presne upravila. V čl. 4 chýba takisto definícia, čo je to výnimočný stav. V odseku 6 by mali byť obsiahnuté aj právomoci, kto rozhoduje o rozsahu prostriedkov na obnovenie zákonného stavu. V čl. 5 chýba definícia, čo je to núdzový stav. K čl. 6 "Činnosť ústavných orgánov" musím konštatovať, že tento článok je veľmi všeobecný a málo adresný, a teda jednotlivé orgány by v prípade plnenia úloh za bojovej pohotovosti štátu by museli mať presné inštrukcie, ako konať v takýchto súvislostiach. K čl. 8, ktorý je bez názvu a pod., a jeho obsah je určitým spôsobom akoby bez názvu a zmätočný, je potrebné konštatovať a odporúčam, aby bol nazvaný tento článok Bezpečnostná rada, a podľa tohto zmeniť aj obsah celého článku. Hneď v prvom odseku by sa mala definovať Bezpečnostná rada, ktorá zatiaľ nikde nie je kodifikovaná. Celý článok preto, si myslím, by bolo potrebné prepracovať. V čl. 9 je potrebné doplniť o kodifikáciu aj bezpečnostnú radu kraja, pretože takto nadefinovaný sekretariát je na plnenie úloh nepoužiteľný. Na činnosť sekretariátu je potrebný úzky okruh ľudí na plnenie úloh a uznesení bezpečnostnej rady kraja a je potom využiteľný aj krajský úrad.
Niekoľko slov ešte k porovnaniu ústav a právnych inštitútov v ústavách niektorých európskych krajín a USA, ktoré sú uvedené v závere. Treba povedať, že popisy jednotlivých systémov sú účelovo deformované, neuvádzané v celom kontexte, príp. sú čiastočne zamlčané. Na ilustráciu uvediem len dva príklady. Je tam napr. uvedená Poľská republika, kde je stručne popísaný Sejm a prezident, ale to je dané aj v našej ústave. O Rade národnej bezpečnosti je tam zmienka, že je to poradný orgán prezidenta republiky. Nie sú tam uvedené podstatné veci o existencii a činnosti Rady národnej bezpečnosti aj v mieri a o činnosti jej sekretariátu, ktorý je akýsi úrad národnej bezpečnosti. Toto by malo byť vzhľadom na obsah návrhu zákona uvedené pre porovnanie, akou zlou cestou ideme v prípade nášho ústavného zákona, kde skutočne kompetencie Bezpečnostnej rady sú definované veľmi špatne. Druhým prípadom by mohla byť Maďarská republika. Tu sa napr. neuvádza, že Bezpečnostná rada alebo Branná rada v mieri existuje, ale nezasadá, ale úlohy bezpečnosti Maďarskej republiky má na starosti štátny tajomník pre bezpečnosť z úradu vlády s postavením na úrovni ministra. Má na to vytvorený orgán s tromi sekciami. Okrem koordinácie príjmov na obranu riadi štátne hmotné rezervy a ďalšie úlohy spojené so zaistením bezpečnosti Maďarskej republiky.
Čiže keď si to takto porovnáme aj s inými krajinami, je naozaj potrebné, aby v druhom čítaní spolu či už koalícia alebo predkladatelia, alebo odborníci, ktorí sedia v jednotlivých výboroch, si spoločne sadli a našli také riešenie, aby zákon, ktorý prijmeme ústavnou väčšinou, sa stal dokumentom nemenným, aby sa stal dokumentom záväzným aj pre nasledujúce politické garnitúry, ktoré sem prídu, a jednoducho aby bol tak čitateľný a prehľadný, že v prípade ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky by bol naozaj pomocníkom pri realizácii ťažkých úloh v takomto položení. Ďakujem pekne za pozornosť a odporúčam, aby zákon prešiel do druhého čítania.