J. Migaš, predseda NR SR: Pokračujte, pán poslanec, nedajte sa vyrušovať.

F. Šebej, poslanec: Dovoľte mi však, aby som sa vrátil k tej téme, ja sa len pokúšam vám načrtnúť legitimitu toho, čo idem hovoriť. Ja som bol aj proti tomu, aby sa Národná rada presťahovala z tej starej krásnej budovy do týchto priestorov, hoci tieto priestory boli postavené, lebo ich považujem architektonicky za čosi, čo aspoň pri pohľade zvonka nie je dobrou ani dôstojnou budovou parlamentu. Chcel by som, aby Národná rada sídlila v tých priestoroch, v ktorých sídlila predtým, a myslím si, že aj organizačne, aj priestorovo by sa to dalo zvládnuť s okolitými priestormi, s tou budovou, kde je teraz ministerstvo spravodlivosti a Najvyšší súd a s ďalšími priestormi, ale v každom prípade si myslím, že je dôležité, aby táto krásna budova zostala v rukách ústavnej inštitúcie, aby zostala v rukách Národnej rady, aby tam zostalo Kongresové centrum.

Prosím vás preto ako Bratislavčan, ako poslanec Národnej rady, ako váš kolega, aby ste nechali túto budovu v rukách Národnej rady, aby ste ju jednoducho neprepožičali, by som povedal, administratívnym úlohám nižšieho rádu. Chcel by som, aby si Národná rada, ak vôbec má mať nejaké majetky, nejaké budovy, ktoré aj pre budúce generácie majú čosi znamenať, aby si túto budovu ponechala. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

J. Migaš, predseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Gašparovič. (Reakcia z pléna.) Nie. Pán poslanec Mikloško a po ňom pán poslanec Gašparovič ako posledný prihlásený. Ospravedlňujem sa.

Pán poslanec Mikloško, nech sa páči, Eminencia, máte slovo.

F. Mikloško, poslanec: Vážení prítomní, budem k tejto téme hovoriť veľmi stručne - ako štátnik, správne povedal pán poslanec Brňák. Župný dom je priestor reprezentácie štátu. A to je rovina, ktorú musíme na tomto mieste, v parlamente Slovenskej republiky, chrániť. Ja si ctím a považujem to za historický krok, že vznikli vyššie územné celky, ale vyšší územný celok Bratislavský kraj je úroveň predsa nižšia, je to reprezentácia proste regionálna.

Osobne si myslím, že je v nás nedostatočne zakotvený práve tento rozmer, že každý štát musí mať svoje reprezentačné priestory. Vždy som obdivoval - a prepáčte mi - v Prahe ich vily, ktoré sú k dispozícii ako pre zahraničné delegácie, tak pre tých, ktorí obsadzujú najvyššie posty. Pán Gašparovič býval v Hrzánskom paláci, alebo kde to býval. (Reakcia z pléna.) Výnimočne býval v paneláku. Slovensku toto chýba. Slovensko, ak chce byť normálnym európskym štátom, musí mať reprezentačné priestory štátu. A z tohto dôvodu nemám najmenší pocit, prečo by som nemal dať svoj hlas za to, aby to zostalo tam, kam to historicky patrí. Má to omnoho hlbšiu kontinuitu, boli v tom národné rady a parlamenty aj predtým. Udržme, nevieme, čo ešte bude, keď budeme v Európskej únii a tak ďalej atď. Potrebujeme si udržať priestory, ktoré budú tento štát reprezentovať do vnútra aj von. Preto nemajme najmenší problém povedať, že nie, a urobiť všetko pre to, aby VÚC a Bratislava mala takisto slušný a dôstojný priestor. Ďakujem. (Potlesk.)

J. Migaš, predseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Gašparovič. Nech sa páči.

I. Gašparovič, poslanec: Panie poslankyne, páni poslanci, ani ja nechcem dlho rozprávať, ale predsa bol som posledným predsedom Národnej rady po pánovi Ferkovi Mikloškovi v starej budove a bol som prvým predsedom Národnej rady v tejto budove. Nesúhlasím celkom s pánom poslancom Šebejom, že táto budova je absolútne nevyhovujúca. Buďme radi, že ju máme.

Ale vrátim sa k Župnému námestiu. Po odchode do tejto budovy boli názory túto budovu niekomu odovzdať. Chcem povedať, že už predtým v roku 1992, teraz budem trošku osobný, počas mojej neprítomnosti a návšteve v Prahe Predsedníctvo Slovenskej národnej rady túto budovu dalo vtedy ministerstvu zahraničných vecí, alebo volalo sa to vtedy inak. (Reakcia z pléna.) Áno, ministerstvo zahraničných vzťahov. Trvalo pol roka, kým sa nám podarilo budovu opäť získať tak, že tieto inštitúty ju museli opustiť.

Pri stretnutiach, a to môže potvrdiť aj bývalý predseda pán Mikloško, s predstaviteľmi iných štátov o parlamentarizme sa vždy hovorilo, že demokratický štát má mať dve komory. Nemám celkom ten názor a myslím si, že máme dosť problémov s jednou komorou, nieto s dvomi, ale perspektíva bola taká, že budeme musieť niekedy mať možno aj druhú komoru. Po odchode z tejto budovy sme urobili všetko pre to, aby sme túto budovu dôstojne pripravili aj na tieto podmienky. Bratislava dovtedy nemala žiadnu kongresovú miestnosť. Je to prvá kongresová miestnosť, v ktorej môžu vystupovať zahraniční hostia, kde sú objekty pripravené aj na tlmočenie. Nikto dnes nemôže povedať, že druhú komoru nebudeme mať. Ak ju budeme mať, kde bude sídliť? Myslím si, že toto miesto, tak ako sme ho pripravili pre túto možnosť, je dôstojné a dôstojne reprezentuje Bratislavu. Preto by bolo absolútne od nás nezmyselné, aby sme túto budovu dali niekde inde.

Tu by som žiadal od vás, páni poslanci, nie vás prosil, aby ste zaujali toto stanovisko aj do budúcna. Nielen nedať formou daru túto budovu niekomu inému, ale nedať ju ani do vlastníctva nikomu inému, aby ostala vo vlastníctve štátu, teda Národnej rady. Ešte raz, ja vás žiadam, aby ste sa rozhodli, to, čo je pre Slovensko potrebné - mať reprezentačnú budovu a s perspektívou do budúcna možnosť využiť ju aj inak, ako demokratické parlamentné štáty potrebujú. Ďakujem. (Potlesk.)

J. Migaš, predseda NR SR: Ďakujem. Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Gašparoviča - pán poslanec Budaj a po ňom pán poslanec Baco. Uzatváram možnosť sa prihlásiť s faktickou poznámkou.

Pán poslanec Budaj, nech sa páči.

J. Budaj, poslanec: Ďakujem pekne. Nedá mi, pán poslanec, aby som predsa len nereagoval. Plne súhlasím s druhou polovicou vášho prejavu. Tá budova má noblesu, táto budova však noblesu nemá. Argument, že buďme radi, že je, je trápny. Vy ste ako politik precestovali kus sveta a viete, že v Európe nie je národ, ktorý by mal škaredší parlament, nefunkčnejší parlament, než je slovenský parlament na tomto Hradnom kopci. (Reakcie z pléna.) Je komunistický zo všetkých pohľadov. Po prvé antiparlamentnou architektúrou. Však váš klub sám si musel prirábať miestnosti, lebo jednoducho v tomto parlamente sa s politickou prácou nerátalo. (Ruch v sále.) Svojou symbolikou, ktorou ho ešte niekdajší umiestnili na kopci, všade vo svete sú parlamenty na úrovni občana, len tento parlament sa vypína ako feudálny zámoček. Aj to tak kedysi zdôvodnili tí, ktorí túto architektúru sem umiestnili. Áno, a je komunistický aj sochou, ktorú vy ste dali umiestniť pred Národnú radu a ktorá pripomína jedného z najznámejších kultúrnych normalizátorov, aby tak teraz milo kontrastovala s úmyslom postaviť tam sochu Alexandra Dubčeka, ktorý za normalizácie trpel.

J. Migaš, predseda NR SR: Tak - pán poslanec Baco, nech sa páči, pán poslanec Baco, faktická.

P. Baco, poslanec: Ja chcem povedať, že podporujem nielen návrh pána kolegu Gašparoviča, ale aj dvoch pánov, elitných predstaviteľov liberálnej a konzervatívnej skupiny v našom parlamente, bohužiaľ, takých malých skupiniek. Je to kultúrny názor, ktorý tu bol prezentovaný. Keď považujeme kultúru za uctievanie hodnôt, páni, aj ja, ktorý som z vidieka, pridávam sa a podporujem to.

Chcel by som vám dať, páni, pri tejto príležitosti do pozornosti, že prakultúra je agrikultúra. Bohužiaľ, vy rozumiete Bratislave, ste z Bratislavy, ja som sa narodil na Považí a moji rodičia sa živili na poli, ich rodičia, ich prarodičia a tu 95 % poslancov je z tohto pôvodu. A práve vás dvoch, poslanec Šebej a pán poslanec Mikloško, by som chcel poprosiť, aby ste aj vy rešpektovali tiež to, že máme na Slovensku aj vidiek. A, prosím vás pekne, čo tu dnes robíte s agrokultúrou, s agrárnym sektorom, s poľnohospodárstvom?! Vy sa domáhate od nás pochopenia pre bratislavskú kultúru, my vidiečania sme schopní to pochopiť, ale vy tu demonštrujete tri a pol roka likvidáciu tej pôvodnej agrárnej kultúry. No nehnevajte sa, je to v kontraste, v absolútnom kontraste s tým, že sa tu teraz chcete prezentovať ako kultúrni ľudia! Ste polokultúrni, ste možnože Bratislavčania, ale kultúrne, nehnevajte sa, to, čo ste dorobili s poľnohospodárstvom, to nemá nič spoločné. Ďakujem za pozornosť. (Ruch, smiech v sále a potlesk.)

J. Migaš, predseda NR SR: Reakcia na faktické poznámky. Pán poslanec Gašparovič, nech sa páči.

I. Gašparovič, poslanec: Ďakujem, pán predseda. Ja len k pánu poslancovi Budajovi. Pán poslanec, mne je to jedno, kto túto budovu postavil a ako ju postavil, ale v súčasnosti nemáme inú budovu, kde by Národná rada mohla zasadať, a preto som rád, že táto budova je a je taká, aká je. To, že ju môžeme ďalej zveľaďovať a priestory, aby vyhovovali poslancom, si vytvárať, svedčí aj o tom, že je dostavba hradu a priestorov, ktoré budú slúžiť poslancom ako kancelárie, svedčí o tom, že sa bude zlepšovať postavenie poslancov pre ich prácu. Takže ak by sme nemali túto budovu, bolo by zle.

A ďakujem vám za to, že ste ma podporili v tom, že budova na Župnom námestí je ozaj budovou, ktorá má patriť Národnej rade aj do budúcnosti.

J. Migaš, predseda NR SR: Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Panie poslankyne, páni poslanci, pristúpime k hlasovaniu o návrhu uznesenia, ako ho máte v tlači 1284. Bod a) hovorí, že Národná rada berie na vedomie list prednostu Krajského úradu pána Longauera predsedovi Národnej rady, list primátora hlavného mesta Slovenskej republiky predsedovi Národnej rady a bod b) nesúhlasí, čiže Národná rada nesúhlasí s umiestnením orgánov a sídla Bratislavského samosprávneho kraja v budove Kongresového centra Národnej rady Slovenskej republiky na Župnom námestí 12 v Bratislave a ani s prevodom budovy Kongresového centra Národnej rady Slovenskej republiky na Župnom námestí 12 v Bratislave do vlastníctva vyššieho územného celku.

Prezentujme sa a hlasujme o uvedenom uznesení, ktoré máte v tlači 1284, ako som povedal. Hlasujeme za uznesenie.

(Hlasovanie.) Prítomných je 93 poslancov, za 75, proti 4, zdržalo sa 9, nehlasovalo 5.

Konštatujem, že sme navrhované uznesenie schválili. (Potlesk.)

Panie poslankyne, páni poslanci, ďalšie rokovanie bude viesť podpredseda Národnej rady Igor Presperín.

Dokončíme rozpravu o vysokoškolskom zákone a potom budeme pokračovať v rozprave o skrátenom legislatívnom konaní, ak budeme hlasovať o tomto vysokoškolskom zákone. Chcem vás ďalej upozorniť, že dnes prerušíme schôdzu do zajtra do 14.00 hodiny. Zajtra doobeda budú zasadať poslanecké kluby, spoločne poslanci vládnej koalície, kde sa dohodne celé hlasovanie. O 14.00 hodine bude hodina otázok, o 15.00 hodine pristúpime k hlasovaniu o štátnom rozpočte na rok 2002. Dnes rokujeme do 19.00 hodiny.

Čiže, nech sa páči, dokončíme rozpravu o vysokoškolskom zákone.

Poprosil by som poslanecké kluby, aby poslanci boli v Národnej rade, lebo budeme hlasovať o tomto vládnom návrhu zákona a potom by sme prešli k skrátenému legislatívnemu konaniu.

Nech sa páči, pán podpredseda.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Páni poslanci, ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Pavel Kandráč. Prosím, aby sa ujal slova.

P. Kandráč, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené panie ministerky, vážený pán minister, kolegovia, kolegyne, ako poslanec, ktorý prvý raz je činný v parlamente, som strašne prekvapený chaosom, ktorý tu je. Program, často schválený hlasovaním, sa mení častejšie ako počasie, a to aj bez hlasovania. Potom tak vyzerá aj naše rokovanie, jeho dôstojnosť, aj naša príprava k jednotlivým právnym predpisom. Žiaľbohu, toto som si musel povedať, pretože posledné tri dni, čo sa tu robí, tak to je na neuverenie.

Aj keď si uvedomujem, že v tomto parlamente, keby vystúpil aj Ján Zlatoústy, nepresvedčil by väčšinu poslancov bez toho, že by nebolo požehnanie koaličnej rady, že by sa nedohodli politické strany. (Reakcia z pléna.) Prosím? To je pravda.

Preto som veľmi uvažoval, aj keď profesijne mi to patrí, či vystúpiť k návrhu vysokoškolského zákona. Nakoniec rozhodla potreba, aby bola informovaná verejnosť, že ide o návrh zákona, ktorý nie je s visačkou bohvieakej kvality. Rozhodla o tom potreba, že je potrebné oboznámiť parlament so stanoviskom akademickej obce, a rozhodla potreba, že som aj ja povinný povedať svoj názor na predložený návrh ministra školstva Slovenskej republiky.

Budem veľmi striktne rešpektovať kategóriu ekonomiky času, a preto aj moje vystúpenie bude veľmi stručné. Z úvodného vystúpenia pána ministra školstva sme sa jednoznačne dozvedeli o zámeroch ministerstva školstva, o tom, aké je dôležité prijať zákon o vysokých školách, čo je jeho účelom, čo je jeho cieľom a aké sú jeho úskalia. Vyrozumel som, alebo beriem a vysvetľujem si to v dvoch rovinách. V rovine dlhodobých cieľov, ktorej výrazom je koncepcia prijatá ohľadne vysokého školstva, a to je kvantitatívne a kvalitatívne zvýšenie úrovne vysokoškolského vzdelávania. Druhá rovina, to sú krátkodobejšie ciele, a to je vytvorenie organizačných, finančných a legislatívnych predpokladov na vytvorenie systému takého vysokého školstva, aké požaduje súčasný trh. A práve vyjadrením týchto krátkodobejších cieľov má byť zákon o vysokých školách.

Vystupujem s vedomím, že problematika vysokého školstva je stredobodom pozornosti širokej verejnosti a že treba venovať tomuto problému zvýšenú pozornosť, pretože prioritnou úlohou našej krajiny, prioritnou úlohou programového vyhlásenia vlády v oblasti vzdelávania, školstva je príprava a výchova vysokokvalifikovaných odborníkov, ktorí by sa mali uplatniť na trhu práce.

Jednu skutočnosť, by som vás prosil, keby ste si fixovali do pamäti, a to je, že v súvislosti s predkladaným návrhom zákona

1. ide o doteraz najrozsiahlejšiu základnú normu, ktorá sa dotýka vysokého školstva,

2. predstavitelia ministerstva školstva tvrdia, že táto norma rešpektuje zámery koncepcie rozvoja vysokého školstva,

3. tento návrh a po schválení zákon bude mať európske parametre, ktoré nám umožnia diferencovať vysoké školy a, samozrejme, aj diverzifikovať.

Veľmi pozorne som preštudoval návrh zákona a porovnal ho s legislatívnymi pravidlami, ktoré platia pre zákony Národnej rady, tak nemôžem povedať, že je to také jednoznačné, ako tvrdí pán minister. Návrh zákona svojou štruktúrou, obsahom, podrobným opisom niektorých inštitútov nezodpovedá modernej legislatíve. A tým nadobúda charakter klasického zákona, v legislatívnom žargóne označovaný ako rakúsko-uhorský. Na ilustráciu si dovolím uviesť, že návrh zákona obsahuje viac ako 100 paragrafov. V okolitých moderných krajinách, rakúsky zákon z roku 1992 má 46 paragrafov, nemecký zákon z roku 1990 má 82 paragrafov. Náš má niečo nad 100, ako som už zdôraznil. Jeho rozsiahlosť spôsobuje veľkú neprehľadnosť a bolo by vhodnejšie, ak by táto právna norma bola rozdelená na dve časti. Na časť, ktorá hovorí o organizačno-štrukturálnej organizácii vysokých škôl, o ich postavení, a na časť, ktorá hovorí o financovaní vysokých škôl, o správe majetku vysokých škôl.

Z toho predloženého návrhu je jasné, že na príprave tejto normy sa podieľali nie legislatívci, ale najvyšší akademickí predstavitelia. Toto našlo svoj odraz aj v právnej norme, aj v tomto návrhu. Je to poznačené uvedenou skutočnosťou. A dá sa povedať, že ide o ministersko-rektorský autoritatívny návrh. Myslím si, že v súčasných celospoločenských podmienkach, kde sledujeme decentralizáciu v oblasti vysokých škôl, sa zhora začína centralizácia. Zastávam názor, že v oblasti vysokoškolskej legislatívy by mal byť prístup voľnejší... (Reakcia z pléna.) ... že netreba príliš zväzovať vysoké školy. Je potrebné podporovať ich samostatnosť, čo spôsobuje ich kreativitu, a nie, aby sme zabraňovali vzniku konkurenčného prostredia. Veď len toto môže nám napomôcť k zvýšeniu kvality vysokého vzdelávania a, samozrejme, jeho efektivity. Škoda, že posledná verzia vysokoškolského zákona nebola daná na diskusiu akademickým inštitúciám.

Zastávam názor, že nie je správna centralizácia, ale, naopak, účinnejšia, oveľa lepšia by bola decentralizácia. Takisto nesúhlasím s neprimeraným dozorom ministerstva školstva, aj keď chápem, že ministerstvo školstva musí participovať na kontrole, pretože ide o prostriedky štátu. Treba nájsť určitú rovnováhu medzi samosprávnymi orgánmi vysokej školy, fakulty a ministerstvom školstva. Žiaľ, tiež musím konštatovať, že zákon je postavený na princípe jednej osoby, princípe riadenia jednou osobou. Poznal som v minulosti takúto osobu, ktorá všetko vedela, a nebol by som rád, že by sme teraz vypestovali také osoby a v takom počte, ako je vysokých škôl.

V prvom čítaní sa nebudem zaoberať konkrétnymi ustanoveniami. V druhom čítaní využijem také právo. Lepšie by bolo, ak by do ďalšieho čítania tento návrh neprešiel.

Na čo by sme sa mali v súvislosti s reformou vysokého školstva sústrediť? Predovšetkým by sme sa mali sústrediť na účasť na vysokoškolskom vzdelávaní a jeho dostupnosti, ďalej by sme sa mali sústrediť na vzťah vysokých škôl a hospodárskeho života. Ďalej na celoživotné vzdelávanie, otvorené dištančné vzdelávanie a na, samozrejme, európsku dimenziu vo vysokom školstve. Takisto by sme sa mali sústrediť na počet vysokoškolákov a mali by sme sa sústrediť predovšetkým na kvalitu vysokoškolského vzdelávania. Často sa porovnáva návrh zákona a zdôvodňuje sa zákonnými úpravami vyspelých demokratických krajín. Vážení, ale uvedomme si, že takéto porovnanie nie je možné. Pretože systém vysokého školstva v týchto spomínaných demokraticky vyspelých krajinách je iný ako u nás. Tam sa delí na súkromné a štátne školstvo, ale u nás je len školstvo štátne. Takže toto je problém, ktorý my musíme v rámci reformy vyriešiť a potom to bude mať odraz aj na bezplatnosť, resp. odplatnosť štúdia a aj na ušetrenie finančných prostriedkov.

Veľmi ma trápi, že stále debatujeme o spoplatnení štúdia. Veď si uvedomme, že u nás je štúdium spoplatnené. Občan si ho zaplatil vo svojich daniach. Prečo ešte raz od neho chceme pýtať peniaze? Iná vec sú administratívne poplatky. Zastávam názor, že keby ministerstvo školstva venovalo väčšiu pozornosť rozvoju súkromného vysokého školstva, že by sme dosiahli oveľa väčšie pokroky v reforme vysokého školstva ako teraz. Som zástancom toho, že treba vytvoriť aj platené formy štúdia. Treba umožniť tým, čo na to majú a chcú študovať, nech študujú, pretože v dnešnej podobe nie je možné zabezpečiť záujem o štúdium pre všetky kategórie, pre všetkých mladých ľudí, a nielen mladých ľudí. Ak vytvoríme systém, ktorý je realizovaný aj v iných demokratických krajinách, je jasné, že potom môže nastúpiť to porovnanie medzi vysokými školami našimi a vysokými školami týchto vyspelých krajín. Takto len veľmi ťažko zabezpečíme kvalitu, zvýšenie počtu študentov a požiadavku, aby sme umožnili čo najširšiemu občianstvu prístup k vysokému školstvu.

Dovolím si niekoľko poznámok ku kreditnému systému. Iste, je to jeden z veľmi pozitívnych krokov, ktoré sa v návrhu ukazujú. Žiaľ, ale zavádzanie kreditného systému by nemalo byť osobnou prestížou niektorých akademických funkcionárov... (Hlasy zo sály.) Toto je pravda, súhlasím.

Mrzí ma, že bez nejakých modifikácií prijímame kreditné systémy, aj keď viem, že chceme sa dostať do zjednotenej Európy. Ten, ktorý je momentálne zakotvený v zákone o vysokých školách, nám nevyhovuje. Znižuje kvalitu vzdelávania, o čom ma utvrdzuje aj stupnica hodnotenia, ktorá je v súvislosti s kreditným systémom uvádzaná v zákone.

Ďalej by som si dovolil poukázať v súvislosti s návrhom zákona na rozvoj fakúlt. Tento návrh zákona nebude podporovať rozvoj fakúlt. Naopak, bojím sa, že bude deštruovať fakulty, že bude deštruovať aj katedry, pretože rozvoj fakúlt bude nerovnomerný a bude nemotivačný. A boh varuj toho dekana, ktorý nebude mať súhlasný názor s rektorom, ako sa to odrazí vo vzťahu k nemu samotnému, vo vzťahu k fakulte.

V súvislosti s prestavbou alebo reformou vysokého školstva som nepočul od predstaviteľov ministerstva školstva, aby uvažovali aj v rovine skrátenia štúdia niektorých odborov. Veď my dnes vieme ľahko zmapovať, koľko odborov by sa mohlo realizovať kratším štúdiom, ako je teraz. Ušetrili by sa aj finančné prostriedky. Či je to možné? Je to možné, treba vytvoriť aj systém gymnaziálneho štúdia taký, ktorý je jasnou prípravou na štúdium na vysokých školách, a nie predmety, ktoré sú predmetmi stredoškolského štúdia, sa znovu opakujú len v inej podobe.

Veľkým úskalím predkladaného návrhu je právna subjektivita fakúlt. Ja si myslím, že zákon ju nerieši na náležitej úrovni a je krokom späť, ak ju chceme zrušiť. Dám vám otázku: Kto najlepšie pozná pomery na jednotlivej fakulte? Rektor? Dekan? Kto vie najlepšie, kde má umiestniť finančné prostriedky? Aké sú pracovnoprávne vzťahy? Aké kádre potrebuje? Jednoznačne dekan. A už som vo faktickej poznámke poukázal na problém akreditácie. Kto bude akreditovaný? Vysoká škola alebo fakulta? Čo bude ten dekan? Pomocníkom rektora? Kto bude pripravovať materiály na akreditáciu? Je to veľmi zložitý proces - akreditácia fakulty.

Som strašne prekvapený tiež argumentáciou oháňajúcou sa Spojenými štátmi, Veľkou Britániou, Nemeckom. Vážení, nie je pravda, že tam nie je právna subjektivita fakúlt! Je! Poviem príklady: Harvard Business Schooll, Harvard Law Schooll, Cornell University - Hotel Administration, to sú všetko fakulty s právnou subjektivitou, renomované fakulty, vo svete veľmi zvučné! A my tu tvrdíme, že nie?! To nie je pravda! Povedzme "a", ale aj "b"! Iste, sú tam aj fakulty, ktoré nemajú právnu subjektivitu, ale sú to fakulty malé, menšieho významu, majú najlepšie meno a sú to fakulty v takých oblastiach, kde možno sú dva alebo tri odbory štúdia.

Preto ja by som na záver vás chcel veľmi pekne poprosiť, páni poslanci, zvažujme, za čo zdvihneme ruky.

Je tu veľmi veľa legislatívnych nedostatkov. Napríklad, čo je to za výraz "informačný balíček vysokej školy"? V návrhu sa objavuje. Je to zaužívaný legislatívny výraz? Veď sa treba pozrieť do legislatívnych pravidiel. Pozrite sa na štruktúru orgánov, ktoré sa idú konštituovať. Aký orgán bude Slovenská konferencia rektorov? Urobme aj Slovenskú konferenciu dekanov, kvestorov, tajomníkov fakúlt.

Myslím si jedno, že pán minister by mal tento zákon stiahnuť, nemali by sme ho odporučiť do druhého čítania, pretože čestne vyhlasujem, žiadnymi pozmeňujúcimi návrhmi sa nedá zmeniť filozofia zákona, ktorá sa tu, v tomto návrhu, chce realizovať. To hovorím aj ako učiteľ, ale aj ako občan, ako človek, ktorý chce len dobre pre túto oblasť školstva. Vzíde z toho taký guľáš, že potom budeme mať problém to nejakým spôsobom dať do slušného poriadku. Preto by som veľmi apeloval na snemovňu, na všetkých poslancov, na pána ministra, dajme ešte tomu čas. Je v návrhu i dobrého, o čo sa dá oprieť, ale v tej podobe nemôžem zdvihnúť ruku za to, že by som odporučil tento návrh zákona do druhého čítania, a nieto, že by on bol účinný a platný. Ďakujem. (Potlesk.)

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou poznámkou chcú vystúpiť piati poslanci. Uzatváram možnosť podania ďalších prihlášok. Ako prvý má slovo pán poslanec Drobný.

M. Drobný, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Nadväzujem na reč pána dekana. Ako zdieľaná zodpovednosť za kvalitu výučby na fakultách je stav a kvalita vedeckého výskumu. A tento filozofický postulát v tom návrhu nového vysokoškolského zákona chýba. To bola proste vedecká postulácia po nežnej revolúcii, že kto má dobrý výskum, je dobrým učiteľom a má kvalitné učenie nielen preto, že by ho veda hnala do poznania, ale aj preto, že veda ho prinúti zvládnuť špičkové technológie výskumu - a o tých musí študentom hovoriť, aby študenti vedeli, aké majú nástroje na získanie nových objavných vecí. To keď tam nie je, tak je to veľmi chybné, pretože tá zdieľaná zodpovednosť učiteľov na kvalite výučbového procesu je z nechcene objektívnych dôvodov zlá. Akreditačná komisia, pochopiteľne, to môže len konštatovať a je z toho proste taký rezultát, že kvalita ide dolu. A ja si myslím, že to by mal jeden návrh zákona, ktorý je taký rozsiahly ako tento a ktorý bol v 188. verziách predkladaný, mal by to obsahovať. To je zásadná vec, ktorá tam chýba, preto sa pripájam k tomu, čo hovoril pán dekan Kandráč o negatívach tohto návrhu vysokoškolského zákona. Rozhodne sú to negatíva, za ktoré nemožno zdvihnúť ruku a nemožno zaň hlasovať. Inak je to veľký hendikep tohto návrhu zákona.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pán poslanec Húska.

A. M. Húska, poslanec: Ďakujem. Každopádne podporujem závery pána poslanca Kandráča. Myslím si, že tento zákon je nie dostatočný, je neúplný a predovšetkým vnáša znova do normatívnej polohy večný spor o tom, do akej miery vo vnútri vysokých škôl funguje určitý stupeň vnútornej demokracie a vnútornej lokálnej iniciatívy. Ten trvalý zápas o to, ako ozubadliť fakulty a dostať ich pod centrálne rektorské rozhodovanie, je zápas, ktorý nesvedčí o tom, že je vôbec zvládnutá myšlienka a filozofia rozhodovania na vysokých školách. Vysoké školy samy nemôžu inak postupovať ako tak, že vlastne uvoľnia priestor pre fakulty, aby sa mohli rozvíjať a preukázať sa navonok. Upozorňujem, že dokonca všetky hry, na ktorých sa pán minister s príslovečnou horlivosťou zúčastňoval, o rôznych potrebách zobjektívnenia pomocou akreditačných komisií, sa stali obyčajnými tieňohrami na to, aby sa zdokumentovali tzv. príslušné kvality fakúlt a míňala sa inteligenčná energia na nepríslušné veci. Nie je to vôbec riešením, nie je pokrokom vysokých škôl. Pán minister, vediete práve vysoké školy k úpadku. (Zaznel zvuk časomiery.)

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pán poslanec Benčat, nech sa páči.

J. Benčat, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, ja si myslím, že na prvé čítanie tu už pomerne detailne rozvádzame mnohé veci, ktoré by aj nemuseli byť tu spomínané. Ide tu hlavne o filozofiu zákona. Tak ako tu bolo povedané predrečníkom, ja si myslím, že ak tá filozofia - a zdá sa, že sa nedá zmeniť tými pozmeňujúcimi návrhmi - sa nedá zmeniť, tak prečo by sme sa tu mali trápiť ďalej, ďalšie a ďalšie obdobie s týmto zákonom, a ako bolo povedané, skúsme ho vrátiť na dopracovanie, alebo teda vytvoriť nejakú normu, ktorá bude možnože už až v ďalšom volebnom období fungovať.

Čo mi prekáža okrem tých legislatívnych nedostatkov, je tá nešťastná spomínaná právna subjektivita fakúlt, že sa odoberá. Robil som dekana od roku 1994 do 1999 na jednej, teda na Žilinskej univerzite, na Stavebnej fakulte, a viem dobre, s čím všetkým sa dekan stretne pri svojej praktickej činnosti, a viem veľmi dobre, aké problémy tá fakulta má. Neviem si dobre predstaviť, ako by sa takéto činnosti dali riadiť centrálne rektorom, a pokiaľ by dekani a celý ten tím vedenia fakulty pracoval len formálne za nejakú možnože väčšiu odmenu, ale bez váhy výkonnej, legislatívnej atď., tá práca bude formálna. Myslím si, že okrem toho, čo tu hovorím o fakultách, treba do tohto zákona zakomponovať výraznejšou mierou zavádzanie informačných technológií. Slovensko ako také absolútne zaostáva za krajinami V 4 a takisto zaostáva za krajinami Európy v tomto smere. Prosím aj túto vec zohľadniť v budúcnosti.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pani poslankyňa Aibeková.

M. Aibeková, poslankyňa: Ďakujem pekne. Chcem podporiť vystúpenie pána poslanca Kandráča, ktorý vie, o čom hovorí v tej jeho časti, kde hovoril predovšetkým o tom, že zlá filozofia návrhu zákona sa nedá pozmeňujúcimi návrhmi napraviť. A v tomto prípade ide skutočne o jeden základný problém, a nie je to problém, o ktorom hovorí len opozícia, ale hovorí o nej odborná verejnosť z vysokých škôl. Táto diskusia sa vedie pomerne dlho a myslím si, že odborníci, ktorí sa vo svojej každodennej praxi stretávajú s problémami riadenia jednotlivých vysokých škôl, jasne argumentujú proti tejto filozofii, ktorú predkladá pán minister.

Naozaj zlý návrh zákona sa nedá zmeniť pozmeňujúcimi návrhmi. Stretávame sa s tým v parlamente pomerne často. Spomeňte si, koľko návrhov vracala prezidentská kancelária, koľko návrhov sa muselo okamžite novelizovať. Bolo to pred pár dňami pri prijímaní daňových návrhov zákona. Navyše veľmi dobre vieme a každodenne zažívame tú skutočnosť, že jednoducho aj kvalitné a kvalifikované opozičné návrhy nie sú schvaľované. Dokonca sa stretávame aj s tým, že opozičný návrh je ukradnutý koaličným poslancom a prezentovaný potom ako návrh koaličného poslanca. Mne sa toto stalo pri predkladaní mojich návrhov k štátnemu rozpočtu. S veľkým prekvapením zisťujem, že moje návrhy mi boli ukradnuté poslancami, ktorí sa touto problematikou ani nezaoberajú. Jednoducho preto, že nemôže minister zdravotníctva zniesť, že nejaká opozičná poslankyňa má pravdu a že za jej návrh treba hlasovať, tak si ho rýchle osvojí koaličný poslanec. Takže do takejto roviny sme sa dostali v tomto parlamente. A preto vás aj ja chcem, pán minister, požiadať, aby ste radšej tento návrh zákona stiahli a pripravili nový.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pán poslanec Šťastný, nech sa páči.

P. Šťastný, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Chcel by som podporiť ešte raz tvrdenie pána poslanca Kandráča o tom, že nevieme tento taký potrebný zákon skutočne pozmeňujúcimi návrhmi zlepšiť do tej miery, aby bol akceptovateľný. Sú niektoré veci, ktoré možno pozmeňujúcim návrhom zmeniť, keď sa dohodne o tom, že nebude platiť jeden paragraf, prosím, to je, myslím si, vec, ktorú je možné takto ošetriť. Ale ak si zoberieme napríklad zmenu právnej subjektivity, to bude taký reťazec zmien v tých ostatných, v postavení senátov a v ďalších veciach, ktoré v zákone sú zakotvené v súvislosti s činnosťou fakúlt, že jednoducho bude potrebné meniť celý zákon. A tam sa ja osobne domnievam, že je zbytočné, aby sme takto komplikovali. Ide o zákon, ktorý bude v podstate platiť v budúcnosti, aj jeho účinnosť. Ja si myslím, že aj keby sme ho prijali, tak bude s účinnosťou od 1. septembra pravdepodobne. Nie skôr. Možnože by bola aj chyba, keby to bolo skôr, že by bol prijatý, pretože idú voľby akademických funkcionárov a sú rozbehnuté v takej miere, aspoň "kortešačky", že pravdepodobne by bolo potrebné, aby boli ešte podľa starého zákona, lebo začínajú veľmi intenzívne intrigy na vysokých školách, na fakultách v súvislosti s týmito voľbami.

Ja osobne ponúkam aj pánovi ministrovi spoluprácu v tom, že pokiaľ bude treba dopracovať, skutočne dopracovať ten zákon, že budeme nápomocní, lebo toto nie je riešenie, a ak to má byť zákon pre budúcnosť a bude sa v budúcnosti realizovať podľa neho rozvoj vysokých škôl, tak potom treba ho zastaviť a radšej teraz prijať takéto rozhodnutie, ako potom novelizovať niečo, čo bude veľmi ťažko.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. V rozprave budeme pokračovať vystúpením pána poslanca Osuského. Pán kolega, nech sa páči, máte slovo.

P. Osuský, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážená snemovňa, som tu dnes pomerne často a s dobrým pocitom som tu absolvoval predchádzajúce dve "stánia", pretože som spravodajcoval zákony, o ktorých správnosti a prospešnosti pre vec som bol presvedčený. Dovolil som si vyjadriť pochvalu autorom a istú závisť pracovníkom Slovenskej akadémie vied za to, aký demokratický a dobrý zákon, dobrý demokratickým duchom, sme začali prerokúvať.

Musím povedať, že v príkrom kontraste k duchu zákona o Slovenskej akadémii vied stojí norma, ktorá by sa mala stať regulátorom života tisícov pedagógov vysokých škôl na dlhé roky. Norma, ktorá je predložená, je norma rozsiahla, norma vyčerpávajúca a norma, o ktorej môžeme povedať, že keby mala podobne demokratického ducha, ako má zákon o SAV, bola by dobrým vkladom do budúcnosti dlhodobo nedofinancovaného a dlhodobo strádajúceho vysokého školstva. Toto vysoké školstvo malo od roku 1990, ako to povedal i pán poslane Mikloško, dobrý vysokoškolský zákon. Zákon, ktorý bol prijatý v hektickej dobe, obsahoval posolstvo, z ktorého by mohli žiť a čerpať vysokoškolské zákony ešte dlhé roky. Bol to zákon demokratický, ktorý sa pokúsil - a dá sa povedať, že úspešne - rozbiť "permafrost" bývalou érou zošnurovaných vysokých škôl, kde v nižších štruktúrach vládlo CZV KSS a vo vyšších ÚV KSS. Je samozrejmé, že takýto zákon si získal úctu tých, ktorí podľa neho žili. Výsledkom toho je fakt, že Rada vysokých škôl Slovenskej republiky vyhlásila tento dodnes s novelizáciami platný vysokoškolský zákon za súčasť kultúrneho dedičstva. Áno, mnohé zákony sa od tých čias museli meniť generálne, ale ak existuje zákon, podľa ktorého sa dá žiť i dnes, tak to je práve náš doteraz platný zákon o vysokých školách z roku 1990.

Na rozdiel od iných kolegov, ktorí tu prezentovali svoje skúsenosti dekanov, teda vrcholných predstaviteľov exekutívy jednotlivých fakúlt, mal som možnosť od počiatku pôsobiť skôr v legislatívnej i kontrolnej akademickej štruktúre, akou bol a je akademický senát. Dostalo sa mi tej cti, že som viedol prvé zasadnutie obnoveného - po vyše 40 rokoch - akademického senátu Lekárskej fakulty, ktorého členom som nepretržite už 11 rokov. A už tretie funkčné obdobie som členom Akademického senátu Univerzity Komenského.

Musím povedať, že jedna zo základných vecí, ktoré dostali vysoké školy zákonom v roku 1990, bolo to, že sa akademická obec, pri všetkých kritických výhradách, ktoré musíme sebakriticky pripustiť, dostala do pozície, v ktorej môže rozhodovať o svojich veciach. Toto rozhodovanie sa odohrávalo na úrovni akademických senátov, ktoré si členovia akademickej obce v demokratických tajných voľbách mohli voliť. Mám to šťastie, že 11 rokov náležím k senátu, ktorý je udivujúci svojou veľkosťou, ktorý však pri mnohých rozhodujúcich zlomových hlasovaniach za tých 11 rokov v zásade zachoval dobrý smer a ktorý lekársku fakultu previedol cez rôzne peripetie úspešne k, nechcem povedať, ružovej prítomnosti, ale každopádne k tomu, že sa členovia akademickej obce chopili príležitosti starať sa o svoju existenciu nielen v zmysle hmotnom, ale i v zmysle perspektív, že pochopili, že o "svojej" škole môžu rozhodovať.

Politickí komentátori kriticky vnímali nezáujem občanov o voľby do vyšších územných celkov. Musím povedať, že aj akademická obec po 40 rokoch rozhodovania inde a inými nemala veľkú vôľu zapájať sa do rozhodovania o sebe samej. Trvalo to roky, ale musí povedať, že "permafrost", v ktorom akademická obec bez akýchkoľvek právomocí vegetovala, keď sa o veciach rozhodovalo na úrovni príslušných straníckych štruktúr, kde si mal alebo nemal styky, ktoré určovali tú budúcnosť i budúcnosť tvojho pracoviska, v jeho vybavení, v jeho technickom i personálnom vybavení sa začal topiť. Odrazu ľudia pochopili, že môžu niečo ovplyvniť. A verte, tak ako si občan myslí, že politika je "pánskô" huncútstvo i tí, o ktorých môžeme hovoriť, že sú elitou národa, si dlho mysleli, že angažovať sa nemá zmysel. Nakoniec predsa pochopili, že sa na báze akademických slobôd, na pôde štruktúr, ktoré sú demokraticky zvolené, sa dá transparentne rozhodovať a angažovať sa tam stojí za to.

Toto isté sa na fakulte, na ktorej pracujem, týkalo i študentov. Štatút našej fakulty dáva študentskej komore nášho senátu právo veta, ktoré študenti nezneužívajú, ale občas využívajú a považujeme to za dobré a správne, pretože i oni sú súčasťou života fakulty. Je pravdou, že na fakulte sú pomerne krátko, "len" tých 6 rokov svojho života. Pedagógovia sú tam celý život, a preto považujem za nevyhnutné, ak im máme dať nádej pri súčasnej a, žiaľ, perspektívne ešte i dlhšie očakávateľnej ekonomickej biede, ktorá vo vysokom školstve a v školstve vôbec existuje, ak má existovať hnací motív na aktivitu týchto ľudí vo veci budúcich vzdelaných generácií, tak tou nádejou je možnosť angažovať sa vo vlastných veciach.

Musím povedať, že to, čo tu hovorím, nehovorím len za seba. Dovolil som si vám, ctená snemovňa, rozdať list, ktorého autorom je doc. Dr. František Gahér, predseda Akademického senátu Univerzity Komenského, najväčšej, najtradičnejšej a, čo sa týka počtu študujúcich, najvýznamnejšej univerzitnej ustanovizne na Slovensku. Ani on však v liste, ktorý som vám rozdal, neprezentuje svoje len názory, ale rozsiahle časti toho listu citujú dokumenty Rady vysokých škôl Slovenskej republiky. Rada vysokých škôl je pritom zo zákona jediným reprezentantom akademickej obce Slovenska, jej stanoviská sú neopomenuteľné a sú ex lege nadradené akýmkoľvek iným stanoviskám a názorom.

Rada vysokých škôl sa opakovane, tak ako sa ten zákon roky rodil a s veľkým meškaním prichádzal, s týmto zákonom konfrontovala. K duchu toho, čo je predložené, vyjadrila stanovisko prijatím uznesenia takéhoto znenia: "Rada vysokých škôl SR vzhľadom na to, že v návrhu neboli akceptované zásadné pripomienky Rady vysokých škôl, neodporúča predložiť na prerokovanie do vlády a Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona v predloženom znení."

Nie je to teda názor politickej opozície, ani ja sa za takú nepovažujem, je to názor ľudí, ktorí vzdelávajú budúce generácie, názor tých, ktorí sú reprezentantmi týchto pedagógov a ktorých názor je neobíditeľný. Napriek tomu, že Rada vysokých škôl v mene slovenských vysokých škôl a fakúlt žiadala zachovanie právnej subjektivity fakúlt v novom zákone o vysokých školách a túto požiadavku aj zdôvodnila, Ministerstvo školstva Slovenskej republiky ju nerešpektovalo a bez zodpovedajúceho vysvetlenia dôvodov predkladá návrh zákona o vysokých školách, ktorý právnu subjektivitu ruší.

Chcem povedať, že tento rozsiahly materiál, obsahujúci vyše sto paragrafov, obsahuje nepochybne veľa dobrých prvkov. Musím však zároveň povedať, že, žiaľ, v základnej filozofii ide v príkrom protismere k všeobecnému smerovaniu našej spoločnosti. Ako vieme, pri všetkých peripetiách a kľučkách sa naša spoločnosť postupne posúva k odovzdávaniu právomocí tým, ktorí podľa toho, ako si ich budú spravovať, majú i žiť. Vznikli vyššie územné celky a postupne by štát, kedysi všemocný a paternalistický, mal odovzdať moc tam, kde sa o nej rozhodovať má. A ponechať by si mal len to, o čom základňa reálne rozhodovať nemôže.

I preto je pre nás neprijateľné, aby sa vôbec uvažovalo o niečom takom, ako je možnosť rektora odovzdať právomoci fakultám. Nechcem povedať - v zátvorke - láskavo. Naopak, za primeraný princíp považujeme to, že sa fakulty podľa svojho uváženia rozhodnú odovzdať isté právomoci rektorovi ako predstaviteľovi svojej alma mater a takto zdola hore odovzdávaním právomocí urobia to najlepšie pre dobrý chod vecí. Navrhovaný centralizačný chvat, ktorý sa má nasadiť, desať rokov voľne dýchajúcej akademickej obci, je pre mňa neprijateľným krokom. Autori návrhu zákona ho pritom nasadzujú, urobili s plným vedomím toho, že frontálne valcujú opačný názor slovenských vysokých škôl.

Ani jeden predchádzajúci minister školstva, a týmto nechcem podsunúť pánovi ministrovi zákon ako výlučnú osobnú vinu, sa plodom činnosti svojho ministerstva nepokúsil takto frontálne prevalcovať vôľu akademickej obce. Znova zdôrazňujem, že akademická obec má podľa platného zákona svojho reprezentanta a jeho stanovisko som vám tu odcitoval. Mrzí ma to, pretože aj keď je pravdou všetko, čo som o platnom zákone o vysokých školách, ktorý dnes platí, povedal, je faktom, že by sa ten zákon mohol pre lepší beh vecí doplniť.

Ak je však filozofia zákona centralizujúca a vo svojej podstate nedemokratická, je veľmi ťažko meniť takto postavený zákon pozmeňujúcimi návrhmi. Je to ako šikmá veža v Pise. Je možné šikmú vežu, podobne ako zákon, ak by mal dobrú filozofiu, pozmeňujúcimi návrhmi podmurovať. Tým, že zákon má zvrátenú filozofiu, je to, ako by sme zároveň chceli okrem súbežnej záchrany šikmej veže injektážou základov túto ešte aj otočiť o 180 stupňov. A to tá stavba vydržať nemôže. Nepovažujem za dobré, aby sa pozmeňujúcimi návrhmi menil duch zákona. Pozmeňujúcimi návrhmi sa dajú racionálne meniť rôzne veci, ktoré by stáli za zmenu a ktoré nemenia posolstvo toho zákona. Pravda je však tá, že tento zákon je od samého počiatku založený na popretí samosprávneho charakteru fungovania vysokých škôl a fakúlt a je od samého začiatku postavený na popretí toho, čomu ja hovorím duch novembra. Teda na tom, že študenti i pedagógovia fakúlt rozhodujú, lebo dobre vedia, čo fakulta potrebuje.

Poviem príklad. V pracovnoprávnych vzťahoch je dnes úplne logické, že senát našej fakulty schvaľuje podmienky konkurzu vyhláseného dekanom na miesto povedzme mladého pracovníka na kliniku súdneho lekárstva. Je to logické, že o tom, či a akého potrebujeme pedagóga na túto možno nie veľmi radostnú a lukratívnu, ale potrebnú lekársku činnosť, rozhodujú tí, ktorí tam pracujú. Takto to funguje a tak je to normálne. Dekan ručí za to, aby sa i na tomto pracovisku poskytovala výučba. Ergo, kto má vec riešiť lepšie ako dekan, ktorý konkurz vypisuje, a senát, ktorý určuje podmienky? Robia tak v zásade synergicky, bez protirečení. Ako by sa mohla odsunúť táto právomoc na inú štruktúru?

Samozrejme, keby sme prijali tento návrh zákona, tak sa zo samosprávnych štruktúr akademickej obce stávajú "oranžérie prikyvovačov", ktorí sa budú "vyjadrovať". Musím povedať, že každý iste uzná, keď sa zamyslí nad obsahom toho slovesa, že "vyjadrovať sa" je ako právomoc neuveriteľne prázdne, a preto v zákone neúnosné sloveso. Vyjadrovať sa môžem ku všetkému: k voľbe miss sveta, k snehom v Peru a k záchrane pandy veľkej. Samozrejme, moje vyjadrenie je iste zaujímavé, neviem síce, či len pre moju manželku, alebo aj pre iných, ale je to stále len vyjadrenie. Slovo "vyjadrovať sa" nemôže mať v zákone, ak ho neberiem ako vedomú sabotáž toho, kto sa smie len vyjadrovať, nijaký zmysel.

Je zrejmé, že predkladatelia sa v ďalšom budú odvolávať na to, a to tu už zaznelo, že je to v Európe tak. Kvôli pravde musím povedať jedno: v Európe je to tak i tak. Je známe, že napríklad fakulty cambridgeskej univerzity nemajú právnu subjektivitu. Rovnako je pravdou, že fakulty oxfordskej univerzity ju majú. Ergo tvrdenia, že je to tak, proste nie sú pravda. Zároveň by som chcel povedať, že úradnícka Európa, ktorá má tendenciu rozhodovať o povolenom zakrivení uhoriek, veľkosti banánov či o pojme bryndza, si netrúfla za roky svojej existencie predpísať krajinám vysokoškolskú legislatívu. To je, myslím, najpádnejšia odpoveď na to, čo sa musí, lebo je to tak, a čo nie je tak.

My máme dosť roboty s tým, aby sme sa tam, kde je to rozumné, kde to inak nejde, prispôsobili tomu, čo Európa žiada. Nevidím dôvod na nadprácu a nevidím dôvod na to, že niečo "musí" byť tak v oblasti, kde si to Európa netrúfla žiadať. Oponenti môjho názoru sa môžu opierať o to, že tu existujú iné názory a ja ich nepopieram. Kolegyňa Angelovičová prečítala niečo zo stanoviska Študentskej rady vysokých škôl. Existuje iste i stanovisko Konferencie rektorov, ktorá je bezpochyby ctihodným občianskym združením.

Akademická obec je tvorená študentmi aj pedagógmi a ja si ctím názor študentov svojej fakulty, ktorí so mnou rovnocenne a s rovnakou váhou hlasu zasadajú v senáte lekárskej fakulty a vyjadrujú svoje názory. Nesmú byť majorizovaní, to si v revolúcii vybojovali a to v štatúte dodnes máme. Nikto ich nesmie prevalcovať. Študentská rada vysokých škôl, samozrejme, zastupuje študentov. Ich skutočné zastúpenie sú však reálne senáty, pretože ako v senáte lekárskej fakulty, tak aj v senáte Univerzity Komenského zasadám aj so študentmi. Nesedia v predsieni, nesedia na chodbe, sedia s nami v jednej sále a s nami rovnocenne hlasujú. To znamená, že je nemožné vyhlásiť stanovisko Rady vysokých škôl ako reprezentanta akademickej obce za protikladné k stanovisku študentov vysokých škôl, pretože študenti sú reprezentantmi svojej zložky v akademickej obci v tých grémiách, kde zasadám.

Samozrejme, že o návrhu zákona budeme hlasovať. Samozrejme, že je tu názor: posuňme ho do druhého čítania a tam sa uvidí. Musím, žiaľ, povedať, že ak - a to sa zopakujem - sa akceptuje centralizujúci a nedemokratický duch nosných ustanovení tohto zákona, je veľmi ťažko, ako tu už zaznelo vo vystúpení kolegov, tento zákon za pochodu reformovať. Poslanec Mikloško povedal, že odmietnuť ho znamená kapituláciu. Ak tí, ktorí vedeli, na čo ten zákon narazí - a ja som sa venoval len tejto jednej kontroverznej téme, kalkulovali s časovým faktorom, nebolo to čestné.

Ako vidíte, nehovorím o spoplatnení školstva alebo o správnych radách. K tomu spoplatneniu len jeden názor. Nepovažujem to v tomto zákone za nosnú otázku. Tento zákon má mať oveľa väčšiu hodnotu vo svojom duchu a demokratickom obsahu, ktorý by mal zachovať z toho, čo dnes platí, ako v diskusii o spoplatnení školstva.

Na spoplatnenie mám názor, z ktorého necúvnem, lebo ho považujem za principiálny. Vieme, že v kategórii externých študentov dnes študujú rovnakí mladí ľudia ako tí, ktorí sú bežnými dennými študentmi. Sú to prevažne tí, ktorí sa nedostali z kapacitných príčin na denné štúdium. Treba povedať, že aj keď máme s mojimi kolegami z OKS výhradu voči dikcii ústavy o bezplatnom vysokoškolskom vzdelávaní, ktorá je podľa nás nepravdivá, a nám sa nepáči, že sa v ústave klame, musím trvať zároveň na tom, že ak sa držím príslušného článku ústavy, neexistuje rozdiel medzi dvadsaťročným študentom právnickej fakulty a dvadsaťročným mladým mužom, ktorý študuje právnickú fakultu ako spol. s r. o. Inými slovami, spoplatnenie externého školstva znamená nerovnosť mladých ľudí pred ústavou. A nerovnosť pred zákonom odmietam principiálne. Je nemožné spoplatniť len jedných dvadsaťročných. My ich považujeme za občanov, pre ktorých platí ústava rovnako ako pre iných dvadsaťročných. Ale dosť v tejto veci.

Na záver odcitujem stanovisko Rady vysokých škôl, ktorým zdôvodňuje svoj postoj a ktorý si tu dovoľujem zastupovať: "Skutočná samospráva na vysokých školách je podmienená úplnou samosprávou jej hlavných zložiek, t. j. samosprávou jej fakúlt, ktoré realizujú hlavné úlohy vysokých škôl v oblasti vzdelávania, vedy a umenia." Pretože, priatelia, vás i vaše deti i deti ich detí učili, učia a budú učiť fakulty. Neučia ich rektori ani rektoráty, a to pri všetkej úcte k našim magnificenciám, ktorú si zaslúžia a ktorú majú. Jednoducho ten, kto učí, kto rozhoduje o tom, čo sa má učiť, kto rozhoduje o tom, kto a v akom rozsahu a o všetkom okolo toho a s akým vybavením má učiť, sú fakulty. Sú fakulty, nikto než fakulty a len fakulty. Ich demokraticky zvolenými zástupcami sú ich senáty ako ich legislatívne orgány a ich dekani a vedenia fakúlt ako ich exekutívne orgány. Len to sú tí, ktorí v skutočnosti nesú ťarchu výučby budúcej generácie. Nikto iný, ani správne rady, ani rektori, ani rektoráty.

Dovolím si pokračovať v citovaní: "Jemne vyvážená rovnováha práv a povinností exekutívy vysokých škôl a fakúlt k právam a povinnostiam samosprávy vysokých škôl a fakúlt v horizontálnej i vo vertikálnej rovine je podmienkou skutočne tvorivej atmosféry na vysokých školách a jej fakultách. Partnerom dekana je akademický senát fakulty, partnerom rektora je akademický senát vysokej školy. Ak by nový zákon o vysokých školách zrušil právnu subjektivitu fakúlt, tak by táto rovnováha na úrovni hlavných prirodzených zložiek vysokých škôl, poskytovateľov vzdelania na úrovni fakúlt, zostala narušená. Senáty fakúlt by stratili význam, atmosféra zodpovednosti za seba samých a za svoje výsledky by sa stratila, dekan by stratil svoju autonómnosť a jeho hlavná zodpovednosť by nebola voči akademickému senátu ako samosprávnemu orgánu. Akademický senát na úrovni vysokej školy by sa stal formálnym orgánom, ktorého členovia by nemohli podrobne poznať problematiku jednotlivých fakúlt až na úroveň ich katedier, v našom prípade kliník, a jednotlivých členov akademickej obce. Tí hore by nechápali tých dole, tí dole by sa nijako neidentifikovali s rozhodnutiami tých hore, ktorí by od nich boli takí vzdialení. Všeobecné odcudzenie členov akademickej obce jednotlivých fakúlt by preniklo najprv do vertikálnych vzťahov a neskôr by atomizovalo aj zložky fakúlt katedry. Bez práva na účasť pri riadení a kontrole verejných vecí nemôžeme očakávať aktivitu a zodpovednosť členov akademickej obce. Miesto predpokladanej integrácie vysokej školy by došlo k administratívnej centralizácii a hĺbkovej dezintegrácii."

To je naša obava, s ktorou tu stojíme, a preto si dovolím požiadať toto zhromaždenie, aby sme návrh nového vysokoškolského zákona vrátili jeho autorom, aby sa títo v súlade s vôľou tých, pre ktorých zákon tvoria a ktorí podľa neho - na rozdiel od tvorcov - budú musieť žiť, rozhodli akceptovať závažné a zásadné pripomienky reprezentácie vysokých škôl a tento zákon prepracovali. Ak to stihnú, môžu to stihnúť skôr a úspešnejšie ako poslanci, ktorých veľká väčšina sa touto problematikou nezaoberá.

A ešte jedno. Ak by tento zákon napriek tomu do druhého čítania prešiel, žiadam, aby sa na jeho prerokúvanie vo výboroch a v gestorskom výbore vytýčila lehota 60 dní. Ďakujem.