M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou poznámkou chcú reagovať štyria poslanci. Uzatváram možnosť podania ďalších prihlásení sa.

Ako prvý s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Drobný, nech sa páči.

M. Drobný, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Musím pána profesora Šťastného podporiť v tom, že skutočne centralizácia moci v akademických obciach do rúk rektorov vytvorí také podmienky, ktoré si neviem predstaviť pre riadenie fakúlt. My sme po roku 1989 v roku 1990 a 1991 fungovali ako dekani pod skutočným rektorom, ktorý bol človekom a ktorý naozaj vedel byť človek, ktorý vytváral makropodmienky pre dekanov, pre fakulty. A tento človek nám vytvoril zahraničné kontakty, vytvoril nám vnútroštátne kontakty, zavolal nás k tomu a povedal: "Pán kolega, súhlasíte, nech sa páči, môžete túto zmluvu podpísať. Ja vám ju odporúčam." A tak som cítil ten makropriestor univerzity veľmi pozitívne. Ale teraz, keď on bude direktívne riadiť dekanov, tak dekani budú len "prevodníkmi", ktoré hádam nebudú musieť ani myslieť. To nepovažujem za pozitívum. Pretože dekan je veľmi významný činiteľ v edukačnom procese a vo výskume fakúlt. A tento element, keď sa vylúči, u nás to bola tradícia, že fakulty sú rozhodujúce, bude to chaos v riadení.

Viem si predstaviť americký štýl, kde rektor tiež robí makroprostredie a vedúci ústavov robia výkony, podpisujú výplaty, podpisujú pohyb financií, tak to vidím, ako to je operatívne. Keď to bude centralizované, páni, to bude vyhovovať istým napoleonským typom osobností. Bude sa direktívne riadiť, ale z tohto direktívneho riadenia predsa v samospráve ideme preč, ideme decentralizovať. A tu sa to ide centralizovať. Nebudú to výhodné podmienky, pán minister. To budú podmienky, ktoré budú výrazným spôsobom brzdiť aktivity vo všetkých oblastiach, v edukačnej aj vo výskumnej. A bude to naozaj vhodné len pre napoleonské typy riadenia. Budú mať veľké léno a v tom veľkom léne budú naozaj rozhodovať tak, že to nebude vhodné pre danú vec, pre veci výskumu a výučby, ale aj iných činností.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pán poslanec Kandráč.

P. Kandráč, poslanec: Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, pán minister, vážení kolegovia, veľa zaujímavých myšlienok vyjadril vo svojom vystúpení pán poslanec Šťastný a ja by som chcel niektoré doplniť. Predtým však by som chcel jednu poznámku.

Fandím pánu ministrovi v tom, že sa snaží zrealizovať opatrenia, ktoré by na vysokých školách negovali negatívnu činnosť. Ale som prekvapený, že práve on je jeden z predkladateľov tohto zákona a že si neuvedomuje, že tento zákon má také medzery, ktoré takejto činnosti budú napomáhať.

Nadväzujem na pána poslanca Šťastného v súvislosti s koncentráciou moci do rúk jedného najvyššieho predstaviteľa na univerzite. Upozorňujem, že v zákone nie sú žiadne páky, ktoré by túto moc eliminovali, ktoré by ju nejakým spôsobom retardovali. Z novín sa často dozvedáme, že ak niektorý dekan nemá rovnaký názor ako najvyšší predstaviteľ, tak to má za dôsledok, že sa zhoršujú ich vzájomné vzťahy. No a toto si treba uvedomiť.

Myslím si, že treba zvážiť takúto skutočnosť, lebo ona môže deštrukčne pôsobiť na vysoké školy, na fakulty, ale aj na katedry. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pán poslanec Mesiarik.

M. Mesiarik, poslanec: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Mňa zaujala a je mi sympatická tá časť vystúpenia pána poslanca Šťastného, kde sa - by som povedal - odborne zmienil o platení alebo neplatení za vysokoškolské štúdium. Obávam sa, že ak by sme v takejto podobe hlavne riešili externé štúdium, zakladáme opäť určitú diskrimináciu, ale čo je horšie, že sa zase otvára problém, dobre, kto je sociálne slabší, dostane podporu, dostane nejaké dávky. To nie je správna cesta, pretože do toho sa tak zamotáme ako do zákona o sociálnej pomoci, a nie je to cesta, ktorá by riešila tento problém.

Ja neviem, či máte dôslednú analýzu tých, ktorí externe študujú. Je to skutočne hlavne dôvod, že idú externe, že sa buď nedostanú na vysokú školu pre nedostatok miesta, alebo nemajú prostriedky, aby nemusel platiť internát, aby nemusel ďalšie náklady platiť. Snaží sa pracovať a vedľa toho študovať. Okrem toho je tu veľká časť občanov, ktorých zamestnávateľ núti vzdelávať sa. My sme dokonca ešte z nich urobili, aj keď stratili prácu, akože zamestnaných, to, chvalabohu, máme za sebou. Takže to nie je dobrá cesta.

Ešte jedna zásadná pripomienka. Navrhuje sa, aby vláda rozhodovala o výške poplatku. Ale ako potom chce posudzovať sociálne hľadisko? Veď tá vláda nemôže pri 30 000 ľuďoch, pri každom študovať jeho sociálne pozadie. V tom by som sa skôr priklonil k tomu, aby škola potom na základe určitých zákonných zásad rozhodla, ak teda by sa malo platiť. Ale nie som za to, aby sa externé štúdium spoplatňovalo. Je to nesprávna cesta v súčasnosti a opätovne sťažuje prístup k vzdelaniu tým, ktorí už pracujú, ale ktorí to potrebujú, pretože prechádzali do iného ekonomického systému.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pani poslankyňa Mušková.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Ďakujem, pán podpredseda. Pán poslanec Šťastný poukázal na úskalia tohto zákona a chcela by som sa v tejto poznámke spýtať pána ministra, prečo sa až teraz, v podstate v závere vášho volebného obdobia predkladal takýto dôležitý zákon. Vy ste proklamovali v programovom vyhlásení vlády školstvo ako prioritu a dalo sa predpokladať, bolo to samozrejme veľmi sympatické, a dalo sa predpokladať, že sa bude niečo robiť aspoň v prvej polovici vášho volebného obdobia. Vzniká tu také podozrenie, ako keby tento zákon sa predložil preto na konci, aby v časovom strese súhlasila akademická obec aspoň s takýmto zákonom, pretože nejaký potrebuje.

Mať za prioritu školstvo je logické a veľmi dobré, pretože tie štáty, ktoré vsadili na školstvo, to mali 100-násobne vrátené, či už v raste ekonomiky, v hospodárstve, z čoho mali osoh, samozrejme, všetci obyvatelia. Ako príklad tu môžem uviesť Írsku republiku. Čo sa však deje u nás, nemá obdobu, čo sa týka deklarovanej priority školstva. Nielenže sľubované financie do školstva neprišli, ale balíčky opatrení tak zhoršili ekonomickú situáciu rodín, že mnohé rodiny nemôžu financovať svojmu dieťaťu výdavky spojené s vysokoškolským štúdiom. Tu v zákone sa chce riešiť nejaká sociálna podpora. Pán poslanec jasne povedal, že to nie je dokonalé. Kde sú sľubované sociálne fondy pre takýchto študentov, keď ste ich zaťažili balíčkami opatrení? Sme taký bohatý národ, že si môžeme dovoliť prísť o budúcich schopných odborníkov, keď už teraz, ako to bolo povedané, prichádzame o terajšie mozgy, ktoré odchádzali a odchádzajú stále do zahraničia? Pretože ekonomická situácia je taká, aká je, a je tu aj nemožnosť zamestnať týchto ľudí. Má to, samozrejme, na svedomí táto vláda a je hanbou aj tejto vlády, že znemožňuje našej mladej generácii aj týmto zákonom študovať na vysokých školách.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Chcem sa spýtať pána poslanca Šťastného, či chce reagovať na svojich predrečníkov. Nie. Ďakujem veľmi pekne. Budeme pokračovať rozpravou, v ktorej dávam teraz slovo - pán profesor Drobný, nech sa páči.

M. Drobný, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážený pán kolega Šlachta, kolegyne, kolegovia, vypichnem už len tie problematické veci, ktoré vidím problémové v tomto rozsiahlom materiáli návrhu vysokoškolského zákona. Podľa niektorých členov akademických obcí na Slovensku je to 188. verzia návrhu zákona o vysokých školách. Je to úctyhodný počet. Neviem, či počítajú medzi verzie aj preloženie materiálu z jedného stola na druhý, alebo ako to tam počítajú, ale bola to zrejme úctyhodná produkcia, ktorá pravdepodobne vyplýva z toho, že bolo tam veľa problémových vecí a boli rôzne názory na riešenie istých problémov. Dotknem sa niektorých z nich.

V tomto návrhu zákona sú zverejnené tri režimy existencie vysokých škôl: verejná vysoká škola, štátna vysoká škola a súkromné vysoké školy. Ale niektorí páni z akademických obcí hovoria, vyžaduje sa ešte režim štvrtej, a to konfesionálna verejná vysoká škola, ktorá by bola prevádzkovaná z prostriedkov štátneho rozpočtu a ktorej finančné, investičné zámery by boli platené od zriaďovateľa, v tomto prípade by išlo o KBS. Aj takúto formu existencie vysokej školy by si predstavovali niektorí akademickí hodnostári.

Len v ich návrhu, ktorý som dostal a možnože som si ho osvojil, sa objavuje § 38 ods. 6, v ktorom hovoria, že ustanovenia § 38 neplatia pre verejné konfesionálne vysoké školy a v týchto vysokých školách vymenúva a odvoláva členov správnej rady zriaďovateľ, jedného člena do správnej verejnej konfesionálnej vysokej školy vymenúva minister po konzultácii so zriaďovateľom. To považujem za také veľmi nárokové, veľmi imperatívne nároky, ktoré zriaďovateľ si tam predstavuje. Ale to je na diskusiu. Páni, to znamená, že ešte jedna forma vysokej školy - konfesionálna verejná vysoká škola - sa žiada podľa presvedčenia niektorých ľudí akademických obcí, menovite podľa presvedčenia akademickej obce Katolíckej univerzity v Ružomberku. Ale to je vec len ako doplnok.

Teraz k niektorým tým veciam, ktoré sme tu hovorili a ktoré hovoril kolega Šťastný k návrhu vysokoškolského zákona v oblasti politiky personálnej a v oblasti získavania definitívy u docentov a profesorov. Ako dekan lekárskej fakulty som sa dostal pred problém, dostať z výrobného procesu tých, ktorí už pred päťdesiatkou stratili schopnosť činnosti. A vtedy, keďže neboli jasne napísané normy a pracovalo sa v legislatívnom vákuu, musel som osobným pohovorom ľudí vyzvať: Páni, opustite miesto, nehnevajte sa, nedokážete zvládnuť veci. A bolo to nemalé percento ľudí, ktorí museli odísť. Teda limitovať to vekom, naozaj, ako to povedal kolega Šťastný, je nešťastné, pretože niektorí po šesťdesiatpäťke sú schopní fyzicky aj duševne a ja ich nemôžem stratiť ako garantov pregraduálneho a postgraduálneho štúdia. A ja ich musím nechať produkovať. Ale niektorí 55-roční musia byť dajakým spôsobom upozornení, že ich produkcia poklesla. Biologicky, psychicky a tak ďalej. Takže limitovať to vekom je skutočne - by som povedal - nešťastné a tam by sa to malo dajakým spôsobom preorať. Na to sú spôsoby, ako to spraviť, pretože takto to nemôže zostať, pretože vysoké školy, fakulty by boli naozaj paralyzované.

Ďalej, čo sa týka kontroly kvality produkcie vysokých škôl, fakúlt, tak stratí sa subjekt akreditácie fakulta a vyvstane nový subjekt akreditácie vysoká škola, univerzita. No to by sa hádam dalo prežiť, to nie je problém. Ale oveľa lepšie bolo, keď bola subjektom akreditácie fakulta. A za to zodpovedal dekan ako štatutár a jeho kontrolovali v tomto, samozrejme, volené orgány, ako boli senáty. Ale, páni, čo s tým, keď Akreditačná komisia vlády Slovenskej republiky, ktorá je tu navrhnutá ako 27-členný zbor, podľa mňa veľmi veľký, robí len to, čo bude robiť. Bude sledovať kvalitu vysokých škôl, bude hodnotiť, ako tá kvalita narastá, lebo aj to je poslanie, nielen, že majú istú úroveň kvality, ale tá kvalita má narastať. A teda vyrečie svoje akreditačné rozhodnutie. Akreditačné rozhodnutie je imperatívne, alebo je to možné plniť. Imperatívne: Začlení sa fakulta alebo vysoká škola do pregraduálnej výchovy? Táto akreditačná komisia by mohla spokojne robiť aj funkciu rezortnej akreditačnej komisie, ktorá by posudzovala schopnosť postgraduálnej výchovy. Ja si myslím, že by ju pokojne zvládla. Ale stále nevidím v návrhu, ako komunikuje Akreditačná komisia vlády Slovenskej republiky so Slovenským metronomickým ústavom?

Je akreditačná rada, ktorá je skutočne zložená z profesionálov, ktorá je schopná vychovať audítorov a vychovať zo všetkých členov akreditačnej komisie audítorov, ako to robí napríklad kooperácia rezortnej akreditačnej komisie zdravotníctva s týmto ústavom. Tam by sa to rozhodne žiadalo. A ja by som, pán minister, už nezriaďoval ďalšiu rezortnú akreditačnú komisiu. Táto by zvládla všetko, len by to museli byť vyškolení ľudia v tomto slovenskom ústave, ktorý je schopný školiť a ktorý je schopný aj dávať radu akreditačnej komisii.

Kým som bol členom Akreditačnej komisie vlády Slovenskej republiky, tak takéto kontakty boli veľmi sporadické a neboli pracovné, skôr boli formálne. Ale ako je to teraz, neviem, ale mali by to byť pracovné kontakty, z ktorých by jasne vyplynula kooperácia medzi Slovenským metronomickým ústavom a Akreditačnou komisiou vlády Slovenskej republiky. A keď sme už pri tom, Akreditačná komisia, poradný zbor vlády Slovenskej republiky, má úrad, má sekretariát, ktorý by mal byť priamo riadený Úradom vlády, pretože to logicky takto vyplýva, zo vzájomného funkčného prepojenia by to logicky takto vyplynulo, aby Úrad vlády Slovenskej republiky priamo riadil úrad Akreditačnej komisie vlády Slovenskej republiky, ktorá zodpovedá za akreditácie vysokých škôl, fakúlt.

Akreditačná komisia, pochopiteľne, v tomto návrhu bude pokračovať aj v evaluáciách, ale, páni, mala by sa explicitne dať vyššia váha evaluačnému záveru. To by jednoznačne malo byť kritérium toho, na čo má právo tá fakulta, ktorá má takýto evaluačný záver. Nielen to tam vo všeobecnej rovine uviesť, ale nepovie sa, akú to má váhu na poskytnutie jej možností pregraduálnej a postgraduálnej výchovy. A toto by zároveň ten evaluačný verdikt mal byť zároveň spojený aj s tým, že by sa naozaj a konečne skončilo tým, ako ste to v minulom návrhu zákona o postgraduálnej výchove povedali, pán minister, že postgraduálne povinnosti fakúlt sú len sporadické. Páni, všade inde na svete to je jednotná činnosť. Fakulty, ktoré robia pregraduálnu edukáciu, robia súčasne aj postgraduálnu, podľa toho, ako akreditačná komisia vyrečie.

Keď vyrečie, že Lekárska fakulta v Bratislave je schopná robiť pregraduálnu výchovu v tých a tých odboroch a v iných odboroch aj postgraduálnu výchovu, tak to robí. Tak to robia v Spojených štátoch. To je jednotný systém. A už nemajú žiadne iné ústavy, všetky tie ústavy, ktoré sa na tom zúčastňujú, majú charakter akademických organizácií so všetkými demokratickými právami a povinnosťami. A to sa malo zjednotiť. Ja som si myslel, že to už v tomto návrhu zákona bude zjednotené. Bohužiaľ, nie je to a je to chyba, pretože susedia Poliaci, Maďari, Česi nás v tomto predbehli, a my sme dosť zaostali. Diferencujeme to stále a stále je to jednoznačne dané na akreditačnú komisiu. Ten výrok je, páni, daná lekárska fakulta alebo iná fakulta je schopná robiť pregraduálnu výchovu v týchto odboroch a pregraduálnu a postgraduálnu výchovu v týchto odboroch. A bolo by po paráde. Jednotný systém, ktorý je kompatibilný s európskym systémom a samozrejme so svetovým systémom. Ja som čakal, že to bude naozaj vyriešené. Ja už o tom rečním niekoľko ráz.

Ďalej k tej akreditačnej komisii. Akreditačná komisia je postavená pred delikátne úlohy hlavne z hľadiska toho, že finančný systém vysokých škôl je skutočne zlý a že finančné zázemie je slabé, je to nedokrvené a ona má teraz vyriecť rezultát. A ona by mala vyriecť len rezultát v tom prípade, ak sa na zlom kvalitatívnom stupni zúčastňuje subjektívny faktor, a nie objektívne podfinancovanie. To je potom nespravodlivé, keď sa musí voči jednej fakulte, ktorá je podfinancovaná, ony sú všetky podfinancované, ale v niektorej sa to prejaví tak zle, lebo ona práve potrebuje mať vysokotechnologické vybavenie, že sa tam skutočne na zlej kvalite podpíše práve zlé logistické vybavenie. Ako potom je ten záver akreditačnej komisie objektívny? Páni, ten akademický zbor docentov a profesorov dorobil všetko, čo mohol, ale nemohol viac. To sa v akreditačnom rezultáte nezohľadní. Oni proste, ak chcú hodnotiť európsku alebo svetovú úroveň, povedia výsledný verdikt. To isté urobia v evaulácii. A myslím si, že ak chce akreditačná komisia o vysokých školách v súčasnosti podvyživených objektívne vyriecť niektoré veci, tak musí iste robiť fasádu týmto vysokým školám a musí prikresliť ich existenciu, ich performáciu, ich kvalitu i trendy ich kvality. A to nie je dobré. Pretože všade, kde som bol členom akreditačnej komisie v zahraničí, to sa proste objektívne hodnotí, ale berie sa do úvahy aj to, že logistika je všade na dobrej úrovni. A tá je vysoká. Len u nás je to práve opačný jav.

Takže to by som k týmto veciam hovoril, ktoré sa ma najviac dotkli a o ktorých by som si myslel, že by boli vhodné.

Ešte edukačné závery, ktoré urobí akreditačná komisia, by sa mali naozaj zohľadňovať pri rozdeľovaní verejných fondov na príslušné vysoké školy. To zohľadňovanie bolo také slovenské, často poznačené robinhoodským syndrómom alebo jánošíkovským syndrómom, alebo inými nevhodnými praktikami. A myslím si, že by to bolo predsa len vhodné dať jasný evaluačný proces, ktorý bude kvantifikovaný na základe toho ako hlavné kritérium rozdeľovania verejných prostriedkov.

Čo sa týka ďalších vecí, ktoré som chcel hovoriť, moji predrečníci mi zobrali vietor z plachiet, takže ja by som zostal na týchto úvahách. A musím povedať - tak ako kolega Šťastný -, že je to dobrý materiál, ale tento materiál treba veľmi rozsiahle upraviť. A ja by som len pozastavoval, ale nie zavrhol, nezhodil zo stola, ale nechal ho poopraviť tak, aby sme v prvých mesiacoch budúceho roka mohli o opravenom materiáli rozhodnúť do druhého čítania. A v tejto podobe, v ktorej ho vidím, je problematické ho prijímať a púšťať do druhého čítania. Ďakujem pekne za pozornosť.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou poznámkou chcú reagovať dvaja poslanci. Končím možnosť podania ďalších prihlášok.

Ako prvý má slovo pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Drobný, chcem sa vyjadriť k tým konfesionálnym vysokým školám. Tam budú patriť Katolícka bohoslovecká fakulta, Evanjelická bohoslovecká fakulta, Pravoslávna bohoslovecká fakulta, Gréckokatolícka bohoslovecká. Ony musia mať vnútornú nezávislosť. Čiže z tejto stránky veľmi ťažko si myslieť, že niekto iný ako zriaďovateľ, ktorý je zodpovedný jurisdikčne, ale z hľadiska náboženstva konfesie, by mohol tam mať väčšie slovo ako ony.

A čo sa týka Katolíckej univerzity v Ružomberku. Katolícka univerzita v Ružomberku je prvý krok a ja si viem predstaviť, že v budúcnosti, len čo sa slovenská spoločnosť trošku stabilizuje, sa takisto evanjelici môžu prihlásiť o to, že tu vznikne evanjelická univerzita. Prečo by jedno Slovensko s takou tradíciou evanjelickej kultúry a vzdelanosti, aká je na Slovensku, nemohli mať raz vysokú školu? Samozrejme, toto ešte nie je posunuté, ale v tomto smere nemožno brať ani Katolícku univerzitu v Ružomberku ako niečo, čím to začína a končí, a teda niečo, čo nám príliš bije do očí.

M. Andel, podpredseda NR SR: Všetko, hej? Ďakujem. Pán Kandráč, nech sa páči.

P. Kandráč, poslanec: Ďakujem. Ja by som mal len jednu poznámku v súvislosti na vystúpenie pána poslanca Drobného ohľadne akreditácie. Zamyslime sa nad tým, prosím vás pekne, pretože toto je ďalší argument na to, aby bola zachovaná právna subjektivita fakúlt. Kto bude akreditovaný? Vysoká škola? Veď je neuveriteľné, že sa stratí subjekt akreditácie. Kto pozná najlepšie pomery na tej fakulte? Dekan. Alebo bude dekan len informátor, pomocník rektora? Takže ja si myslím, že hľadajme aj praktický dosah tejto právnej normy. No a tu jednoznačne nám vychádza, že ak by sme odstránili právnu subjektivitu fakúlt, nebolo by to v praktickom živote vysokej školy dobré. Ďakujem veľmi pekne.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Chcete reagovať, pán kolega? Nech sa páči, máte slovo.

M. Drobný, poslanec: Ďakujem pekne. Kolega Mikloško, ja sa zúčastňujem na výchove postgraduálnych doktorandov ružomberskej Katolíckej univerzity a tak s ňou veľmi dobre spolupracujem. Len ten § 38, sa mi zdá, narazí na isté odpory. To sa nedá nič robiť. Ale napriek tomu teraz, ako ste mi to vysvetlili, že to treba, aby tá istá autonómia týchto konfesionálnych škôl bola, tak to uznávam, že je to tak.

A čo sa týka pripomienky pána kolegu Kandráča, je pochopiteľné, že všade vo svete je subjektom akreditácie buď fakulta, alebo ústav. A, samozrejme, taký veľký kolos, ako je vysoká škola, ako sú tie akreditácie, to si ani neviem predstaviť, ako ten akreditačný rezultát bude urobený. Jeho štruktúra bude veľmi komplikovaná. Ale hlavne potom nebudem presne vedieť, ako rozloží rektor zodpovednosť za pripomienky akreditačnej komisie? Ako sa to vlastne bude riešiť? No to je prakticky pre mňa nemysliteľné, ako sa to bude v praxi realizovať. Pretože tie požiadavky akreditačnej komisie majú svoje termíny, majú svoje limity, kontroluje sa to. Vycestúva tam pracovná skupina a tak ďalej. A teraz za kým bude chodiť? To budú nesmierne komplikované vzťahy a nesmierne komplikovaná práca pre akreditačnú komisiu. Ja ju musím len poľutovať, pretože takúto gigantickú akreditačnú komisiu som vo svete nikde nevidel, čo tá bude robiť. Ale vy ste, samozrejme, pán minister, sa tu chystá skutočne 27 členov, to je obrovské množstvo. Len to vrstvenie tých členov na dva roky platné funkčné obdobie, štyri roky platné funkčné obdobie a potom šesť rokov platné funkčné obdobie, to je také prelínanie, ktoré sa mi tiež nezdá byť bohvie aké, pretože kontinuita je tam síce zachovaná istým spôsobom, ale ja si predstavujem, že celá tá komisia by mala byť funkčná celých 6 rokov, na ktoré je určená. A potom by to hádam fungovalo na dobrej úrovni.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Dámy a páni, skôr ako vyhlásim obedňajšiu prestávku, chcel by som vás informovať, že v rozprave vystúpia po prestávke ešte štyria poslanci, a to v poradí pán poslanec Mikloško, pani poslankyňa Angelovičová, pán poslanec Kandráč a pán poslanec Osuský.

Dámy a páni, vyhlasujem obedňajšiu prestávku. V našom rokovaní budeme pokračovať o 14.00 hodine. Želám vám dobrú chuť.

(Prerušenie rokovania o 11.59 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.02 hodine.)

M. Andel, podpredseda NR SR: Dámy a páni, budeme pokračovať v našom prerušenom rokovaní. Pokračujeme rozpravou. Po obedňajšej prestávke mal vystúpiť pán poslanec Mikloško. Takže po prestávke ako prvý v rozprave mal vystúpiť pán poslanec Mikloško.

Pán kolega, nech sa páči, máte slovo.

F. Mikloško, poslanec: Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, pokúsim sa hovoriť veľmi stručne k problému prvého čítania zákona o vysokých školách. Zákon o vysokých školách, ktorý dnes platí, bol prijatý v máji 1990.

Dovolím si povedať jedno provokatívne vyhlásenie, že keby nebol prijatý v týchto revolučných časoch, keď ešte nebola ucelená ani politická scéna a ani - by som povedal - nejaký myšlienkový svet celej ponovembrovej éry, že pravdepodobne by možno ani takýto dobrý zákon nebol prijatý. Patrí na chválu tých, ktorí ho koncipovali a ktorí ho urobili európskym spôsobom. Od toho času a najmä po vzniku samostatnej Slovenskej republiky bolo tu niekoľko snáh zmeniť zákon o vysokých školách. Pokúšal sa o to pán minister Kučera, pokúšal sa ešte, neviem, kto všetko o to. Teraz tu vláda a konkrétne minister školstva predkladá zákon, alebo dielo, ktoré sa rodilo dva a pol roka. Hovorím to preto, že hneď chcem poukázať na to, čo povedal pán profesor Šťastný a pán poslanec Šťastný, že jeho návrh vrátiť na prepracovanie podľa mojej mienky nie je kam. Ľudia, ktorí ho robili, ktorí ho dva a pol roka tvorili a ktorí sú už isto v myšlienkovom tuneli, nie sú schopní do januára pripraviť iný zákon, keď dva a pol roka tento zákon do tejto podoby pripravovali.

Ak tieto návrhy zákona... Čiže my môžeme v tejto chvíli urobiť len jednu vec podľa mňa, zákon posunúť do druhého čítania a tam otvoriť diskusiu veľmi vážnu s tým, že parlament na seba zoberie tú politickú vôľu, ktorú možno celkom dobre ministerstvo nebolo schopné v tom zápase, povedal by som, v intelektuálnom zápase, ktorý tu na Slovensku je medzi jednou rovinou rektorov, rovinou dekanov a tak ďalej atď. To je diskusia, ktorá nemá konca, a ja si dovolím povedať, že nebude mať konca na Slovensku, pretože to je ešte nevykvasené prostredie. To je prostredie, kde pravdepodobne celkom ani nevieme, čo tu má byť tak, aby boli všetci spokojní. A teda si myslím, že by možno, vrátiť ho nie je kam, pretože do mesiaca nemôže nikto prepracovať novú filozofiu zákona. Môžeme sa pokúsiť do druhého čítania a to druhé čítanie možno odložiť dokonca ešte o ďalšiu schôdzu. Čiže môžeme sa pokúsiť urobiť predsa z tohto zákona niečo, čo by znamenalo všeobecný konsens. Ak nie, tak si myslím, že tento zákon v tomto volebnom období už nemá šancu uzrieť svetlo sveta. A dovolím si povedať, že ktorákoľvek vláda príde po tejto vláde, bude mať ten istý vnútorný problém - urobiť zákon, s ktorým by bol každý spokojný. Proste tie tlaky a názorové rozdiely sú také veľké, že za 8 rokov sa to nepodarilo nikomu.

Čiže toto navrhujem celkove: Posunúť do druhého čítania, pokúsiť sa to prepracovať. Ak sa nám to nepodarí do januárovej schôdzi, odložme to ešte o jednu, ale má to šancu za tie 2 - 3 mesiace v parlamente dozrieť. Inde už to šancu dozrieť nemá.

Čo sa týka financovania. Ja si myslím, že - a to vidím povedzme v oblasti financovania cirkvi, alebo ktorékoľvek, zdravotníctva, kdekoľvek - normálny model financovania možno vytvoriť tam, kde je sociálne, ekonomicky aj duchovne stabilizovaná spoločnosť. Čiže tu musíme prijať spoločnosť v takom stave, v akom je. To znamená, vnútorne rozbitú, otrasenú, s veľkými rozdielmi. A musíme sa pokúsiť nájsť model, v ktorom predsa nejakým spôsobom - by som povedal - štát pomôže preklenúť ešte obdobie, keď je to rozkolísané. To je môj vnútorný pocit, že skôr sa v tejto chvíli prikláňam k tomu, aby napríklad aj externé štúdium nebolo platené, pretože jednoducho je to všetko takto rozkolísané, a to znamená, ešte si myslím, že v tom prechodnom období ten štát by tam mal trošku držať ruky.

Ja za náš klub navrhujem: Posuňme to ďalej, skúsme s tým niečo urobiť, keď to nepôjde, nebude hanbou povedať, že to nevyšlo, nepodarilo sa to. Možno sa to podarí ďalšej vláde. Možno sa to podarí ešte neskôr, ale v tejto chvíli to zastaviť, to znamená kapitulovať a vlastne už v tomto volebnom období. Dovolím si povedať, že keď príde nová vláda s novým ministrom, novým tímom, že to bude trvať znovu mesiace, možno roky, kým sa zhodnú, vôbec ministerstvo, v nejakej novej koncepcii. To je môj skromný názor človeka, ktorý už veľa v živote skúsil a videl. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Mikloška chce reagovať päť poslancov. Uzatváram možnosť podania ďalších prihlášok.

Ako prvý má slovo pán poslanec Osuský. Nech sa páči, pán kolega.

P. Osuský, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Je pekné, že pán poslanec Mikloško uznal nepochybné kvality vysokoškolského zákona, ktorý je po viacerých úpravách a po poslednej, ktorá mu vrátila práve ducha, ktorý doň jeho zaslúžilí autori v roku 1990 vložili. Zákonom, z ktorého bolo podľa mňa najdôležitejšie pri príprave nového zákona z toho platného prevziať práve demokratického ducha a ducha samosprávnosti, ktorý - akokoľvek to tu niekto rád alebo nerád počuje - elite národa necháva samosprávnu možnosť rozhodovania si o svojich veciach. Tak ako ho necháva Akadémii vied a jej vedeckým a tvorivým pracovníkom zákon o Slovenskej akadémii vied.

Keď Ferko hovorí o tom, že ho niet kam vrátiť, ale zároveň sa prihovára za to, aby sa opravoval v parlamente, vidím v protirečenie v tom, že ak to nedokážu opraviť autori, ktorí minimálne rok vedia o tom, čo akademická obec na tomto zákone odmieta, a neurobili to, je dosť zvláštne nechať to na poslancov, ktorí s tým zákonom nepracovali, a veriť, že oni to dokážu. Myslím si, že autori návrhu zákona presne vedeli, v čom je problém, a musím, žiaľ, konštatovať, že si trúfli ako doteraz autori nijakého návrhu tohto druhu zákona predtým ísť čelom proti akademickej obci a jej reprezentácii. V tomto smere si teda myslím, že ak urobili pokus, či to prejde, je na nás vrátiť im tento zákon, aby urobili pokus skúsiť to spraviť tak, ako to chcú tí, ktorí podľa toho zákona budú musieť ďalšie dlhé roky svojho pedagogického života žiť. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pán poslanec Kandráč. Nech sa páči.

P. Kandráč, poslanec: Pán predsedajúci, ďakujem. Vážení kolegovia, vážený pán minister, som strašne rád, že pán poslanec Mikloško vystúpil tak, ako vystúpil, a hodnotí doterajší dobrý stav v akademickej obci, čo sa týka doterajšieho právneho predpisu. S jedným však nemôžem súhlasiť, že chce za každú cenu posunúť do druhého čítania návrh nového zákona , a to preto, že filozofia zákona sa žiadnymi pozmeňujúcimi návrhmi nedá upraviť. A v tom je návrh zákona nie vyhovujúci. Myslím si, že vzhľadom na toľko pozmeňujúcich návrhov by bolo oveľa lepšie vypracovať novú normu, pričom tento materiál, ktorý tu je, využiť ako dobrý odrazový mostík. Tak si myslím, že neurobili sme predreformné práce, ale robíme už reformu. Veď jeden zákon, to nie je reforma. A preto by som bol za to, že by sme radšej zostali pri starom, dobrom, ako akceptovať nové a zlé. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pán poslanec Slafkovský.

A. Slafkovský, poslanec: Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, dámy a páni, ja by som chcel k tomuto zákonu povedať len niekoľko slov. Dostali sa mi informácie na jednej strane od bývalých dekanov alebo súčasných dekanov alebo rektorov, je tam spor medzi dekanmi a rektormi. A v tomto smere nás ako občanov by to nemalo zaujímať. Mňa zaujíma, aby bola silná, dobrá, veľká univerzita, ktorá bude schopná fungovať a kde nebudú veľké vojny navzájom medzi jednotlivými súčasťami univerzity. Preto sa prikláňam skôr k názoru kolegu Mikloška, zákon posunúť do druhého čítania a eventuálne naozaj spory riešiť potom v druhom čítaní. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pani poslankyňa Mušková. Pán poslanec Šťastný, pardon, nech sa páči, máte slovo.

P. Šťastný, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, napriek tomu, čo povedal pán poslanec Mikloško, si myslím, že je oveľa jednoduchšie vrátiť to na prepracovanie, ako vrátiť ho z druhého čítania a šesť mesiacov čakať. Pretože ak sa v druhom čítaní vráti alebo neprejde tento zákon, tak šesť mesiacov sa nebude s ním môcť robiť nič. A z toho dôvodu som si ja dovolil dať ten návrh a myslím si, že je to oveľa priechodnejšie, pretože predsa len tie názory - ja nemôžem s pánom poslancom Slafkovským súhlasiť, hovorí sa všeobecne, že viac hláv, viac rozumu, a keď si zoberieme výkonných pracovníkov, a to sú dekani fakúlt, pretože výkony sa robia na fakultách, tak tých je viac ako 100. Rektorov je 20, pokiaľ dobre viem. Čiže aj tu je akási opora v tom, že to želanie - a teraz nemyslím len na právnu subjektivitu, skutočne nie, som ďaleko od toho, ale to, čo som všetko zdôvodňoval, prečo by malo byť inak, si myslím, že by bolo oveľa racionálnejšie, s tým, že by sme sa skutočne za mesiac, za dva vrátili po prepracovaní k tomu, ako vrátiť to z druhého čítania a zablokovať to na ďalších šesť mesiacov.

Vieme, že zákon je potrebný a sme ochotní s tým zákonom robiť. Ale nie som presvedčený o tom a súhlasím s poslancom Kandráčom, že dávať pozmeňujúce návrhy, tak to môže skomplikovať ešte viac celý ten zákon a celú situáciu, lebo pozmeňujúcimi návrhmi sa to jednoducho nedá dostať do roviny, v ktorej si akademická obec ten zákon predstavuje. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pani poslankyňa Mušková.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Ďakujem za slovo. S pánom poslancom sa dá súhlasiť v tom, keď sa vyjadril, že dobrý zákon, ktorý doteraz je dobrý, bol prijatý v hektickom porevolučnom období a bol prijatý vlastne len preto, že sa dokázali v tom čase zhodnúť všetky politické sily na ňom. Nesúhlasím však s tým, že návrhy zákonov - a je to už, bohužiaľ, tradícia v tomto parlamente - sa opravujú priamo v parlamente. Myslím si, že poslanci, zástupcovia akademickej obce, ktorí sedia či už v koalícii, alebo opozícii, tu jasne deklarovali, že tento zákon nie je dobrý. A preto sa pripájam tiež k tomu návrhu, že tento zákon treba radšej vrátiť, pretože je obrovské riziko opravovať tento návrh zákona. Nech sa k nemu vyjadria odborníci a nech sa opraví na ministerstve školstva. Už som tu povedala, že mám také podozrenie, že návrh zákona čakal až do tejto chvíle preto, aby časový stres prinútil Národnú radu takýto návrh zákona prijať.

M. Andel, podpredseda NR SR: Na svojich predrečníkov chce reagovať pán poslanec Mikloško. Nech sa páči.

F. Mikloško, poslanec: Ďakujem všetkým, ktorí vyjadrili podporu môjmu vystúpeniu. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Budeme pokračovať v rozprave. Slovo má pani poslankyňa Angelovičová. Pripraví sa pán poslanec Kandráč.

M. Angelovičová, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. (Ruch v sále.) Vážený pán predseda, vážený pán minister, ctená snemovňa, najmä v ostatnom roku, v ostatných mesiacoch...

M. Andel, podpredseda NR SR: Priatelia, prosím o pokoj v rokovacej miestnosti. Nech sa páči, prepáčte.

M. Angelovičová, poslankyňa: ... týždňoch a v týchto dňoch intenzívnejšie rezonuje vysoké školstvo v médiách, vo verejnosti, ale najmä na akademickej pôde a v rodinách. Dnes je to tak aj na parlamentnej pôde.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, tentoraz pri prvom čítaním o vládnom návrhu zákona o vysokých školách neprednesiem svoje vlastné stanovisko, ale uznesenie Študentskej rady vysokých škôl Slovenskej republiky, ktoré je uverejnené v Študentských novinách č. 2/2001. Sú to noviny pre študentov vysokých škôl na Slovensku. Ja som si ich v pondelok zobrala, keď som prechádzala pod aulou Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre po skončení výučby.

"Študentská rada vysokých škôl Slovenskej republiky prijala uznesenie, v ktorom kritizovala odsúvanie reformy vysokých škôl a žiadala vládu a Národnú radu Slovenskej republiky, aby v čo najkratšom čase prijali kroky smerujúce k prijatiu nového zákona o vysokých školách. Študentská rada si uvedomuje, že návrh nového zákona o vysokých školách má veľa problematických častí. Väčšina z nich vznikla kvôli veľkej nedôvere, ktorá existuje medzi predstaviteľmi akademickej obce a ministerstvom školstva, a tiež kvôli faktu, že jednotlivé skupiny vo vnútri samotnej akademickej obce - rektori, dekani, študenti a ostatní pedagógovia - majú odlišné predstavy o organizácii vysokého školstva na Slovensku. Toto sa odzrkadlilo v snahe ponúknuť kompromisné riešenia, ktoré sa v zákone potom prejavujú ako väčšie či menšie hybridy niektorých pôvodných ustanovení.

Treba si však uvedomiť i ďalšie okolnosti, ku ktorým patrí najmä slovenská realita. Toto sa prejavuje v tom, že na Slovensku nie je možné zrealizovať radikálnu reformu. Od roku 1990 sa vysoké školstvo nereformovalo. Je veľmi pravdepodobné, že ak sa súčasný návrh zákona neschváli v tomto volebnom období, práca všetkých ľudí, odborníkov vysokého školstva, ktorí sa väčšou alebo menšou mierou podieľali na príprave tohto návrhu zákona, bude len ďalším v rade pravidelným cvičením, ktoré si opakujeme vždy s nástupom novej vládnej garnitúry. Samozrejme, že i tak sa dá, ale potom sa nedivme, že na Slovensku zaznamenávame vzostup odchádzania vzdelaných mladých ľudí do zahraničia.

Návrh zákona o vysokých školách bol schválený vo vláde dňa 31. októbra 2001. Vláda zasiahla pri schvaľovaní poväčšine len do chronicky známych problémov, ako je školné a rozdelenie právomocí medzi fakultu a univerzitu. Školné bolo schválené pre študentov externého štúdia a bol určený limit, do akého sa môže výška príspevkov pohybovať.

Študentská rada vysokých škôl Slovenskej republiky má otázku: Ako sa atraktívnosť odborov bude kvantifikovať formou výšky základu školného pre tú-ktorú školu? Vláda vlastne formou a obsahom uznesenia len odsunula rozhodnutie o skutočnom riešení daného problému na zákonodarný zbor. Študentská rada vysokých škôl Slovenskej republiky sa usiluje o to, aby sa podstatné časti zákona z neho pri parlamentnom rokovaní nevypustili. Sú to najmä tie časti zákona, ktoré sa týkajú viaczdrojového financovania vysokých škôl, prechod majetku do vlastníctva vysokých škôl, uľahčenie podnikania vysokých škôl a posilnenie právomocí študentov pri riadení chodu vysokej školy a iné."

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, uvedené stanovisko je stanovisko Študentskej rady vysokých škôl Slovenskej republiky. Moje osobné stanovisko je takéto: Stotožňujem sa s uznesením Študentskej rady vysokých škôl Slovenskej republiky. Mám ten istý názor, že predložený vládny návrh o vysokých školách má nedostatky, ale prevláda progresivita. Stanovisko SDĽ vrátane môjho stanoviska k platenej forme externého štúdia je známe ctenej snemovni aj verejnosti. Platenú formu nepodporím. Aj napriek tomu, čo som uviedla, vedomá som si krokov vlády začať reformu vysokého školstva týmto zákonom. Preto podporím tento vládny návrh s tým, že budem hlasovať za jeho posunutie do druhého čítania. K vecnej podstate vystúpim pri jeho prerokúvaní v druhom čítaní. Ďakujem pekne za pozornosť. Skončila som.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani kolegyňa.

Požiadal by som poslancov, ktorí sa zdržujú mimo rokovacej miestnosti, aby sa dostavili do rokovacej miestnosti, pretože, ako sme oznámili pred obedňajšou prestávkou, budeme hlasovať. Takže ešte raz žiadam všetkých poslancov, aby sa čo najskôr dostavili do rokovacej miestnosti.

(Nedostatočný počet poslancov v rokovacej sále.)