E. Slavkovská, poslankyňa: Vážený pán minister, vážený predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vo svojom vystúpení by som sa najprv chcela dotknúť otázok vzniku tohto zákona, pretože okolo jeho vzniku bolo tiež veľmi veľa ruchu, a potom by som sa rada tematicky vyjadrila k určitým okruhom citlivých otázok. Možnože nie ku všetkým, pretože podľa toho, ako som včera počula, tak pán minister tu loboval medzi poslancami, aby to prešlo do druhého čítania, takže zrejme to prejde. Ja osobne, samozrejme, prechod tohto zákona do druhého čítania nepodporím.

Predkladaný návrh zákona nahradzuje zákon o vysokých školách č. 172/1990 Zb. a jeho novely. Zákon bol pôvodne v Pláne legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky plánovaný tak, že financovanie vysokých škôl - o tom tu hovoril už aj pán minister - malo byť obsiahnuté v inom zákone. Ja osobne nepovažujem za šťastné spojenie financovania so zákonom o vysokých školách. Myslím si, že by bolo lepšie, keby bol zákon o financovaní vysokých škôl samostatný. Predloženie zákona do vlády Slovenskej republiky bolo ministrovi školstva v pláne legislatívnych úloh uložené už v roku 2000. Meškanie návrhu zákona predĺžilo súčasnú agóniu vysokých škôl, čo sa nepriaznivo určite odzrkadlilo i na kvalite poskytovaných služieb vysokými školami.

Dôvody, ktoré spôsobili meškanie predlohy zákona do Národnej rady, možno zhrnúť do viacerých bodov.

V prvom rade vedenie ministerstva školstva nedokázalo z odbornej stránky okamžite začať práce súvisiace s prijatím Koncepcie ďalšieho rozvoja vysokého školstva na Slovensku pre 21. storočie, ktorá bola prijatá v roku 2000 a na ktorú vlastne tento zákon nadväzuje a z ktorej musí aj vychádzať. Veľmi dlhá diskusia ku koncepcii bola vynútená nereálnym jej pôvodným znením a navrhovanými zmenami, ktoré mali byť v nej prijaté. Spôsobil to rozdielny pohľad pri písaní koncepcie optikou rektorov vysokých škôl a optikou Rady vysokých škôl a akademickej obce pri jej oponovaní. Vedenie ministerstva už pri koncepcii ponúklo priestor pri kreovaní predstáv členom Rektorskej konferencie Slovenska a tak je to aj pri predložení tohto zákona, kde v prvom rade sa kreovali predstavy Rektorskej konferencie, ale už menej predstavy akademických senátov, klubu dekanov a akademickej obce. Vysoké odmeny vyplatené komisii, ktorá robila koncepciu, boli úplne zbytočné, pretože nakoniec všetky tie nedostatky korigovali pracovníci ministerstva školstva.

Časová strata pri príprave zákona ide aj na vrub nereálnych predstáv vyšších úradníkov ministerstva školstva, ktorí na početných zahraničných cestách do dosť vzdialených krajín od Slovenska študovali formy financovania vysokých škôl, hoci na sekcii vysokých škôl ministerstva školstva bolo už dávno jasné, že systém financovania vysokých škôl môže byť po úprave prevzatý z českého zákona o vysokých školách. Vymenovanie komisie, prevažne zloženej z rektorov vysokých škôl, bez väčších skúseností s legislatívnou prácou, ale, samozrejme, s praktickou činnosťou, utajenie jej prvých verzií pred pracovníkmi a pred akademickou obcou znamenali oddialenie diskusie v akademickej obci a v medzirezortnom pripomienkovaní.

Celkovo má zákon okolo 150 pracovných verzií, čo svedčí tiež o podstatných úpravách a o chaotickom prístupe k tomuto zákonu, o úpravách, ktoré boli prijaté, poprijímané postupne, a hlavne predstavy, chvalabohu, štátneho tajomníka ministerstva školstva pána Fronca boli postupne zo zákona zrušené alebo aspoň obmedzené. Dúfam, že aj tie zvyšné, ktoré tu zostali, že sa odtiaľ vytratia. Akademická obec očakávala, že zákon prinesie zmeny, ktoré boli vynútené novými podmienkami, ktoré pre slovenské vysoké školstvo vyplývajú z integrácie do európskych štruktúr a niektorých problémov z predchádzajúceho obdobia, ktoré starý zákon neriešil. Dnešný návrh je však dosť vzdialený od moderných zákonov, ktoré platia vo vyspelej Európe. Svojím rozsahom prekračuje všetky doterajšie zákony vrátane zmien, ktoré boli prijaté. Autonómia vysokým školám je síce deklarovaná, no na druhej strane veľmi podrobnou textúrou zákona nedáva v podstatnej miere priestor akademickým orgánom na realizáciu vlastných predstáv ohľadne riadenia, organizácie činnosti a kreovania orgánov akademickej obce vysokej školy.

V mnohých bodoch sa vnucuje vysokým školám podriadenosť štátnemu dirigizmu. Bola som veľmi rada, že v úvodnom slove pán minister povedal tiež to, že toto bude zrejme citlivá otázka a že jednoznačne štát musí zasahovať v určitej miere do činnosti a riadenia vysokých škôl. Som veľmi rada preto, pretože keď ja som sedela na jeho mieste, tak zvolával na mňa hromy a plesky, že som sa snažila do novely vtedajšieho zákona dostať určitú časť toho štátneho dirigizmu. Dokonca vtedy som bola nazvaná, že tu urážam elitu štátu. Tak neviem, či tu sediaci kolega, ktorý to vtedy povedal, nazve teraz aj pána ministra, že uráža elitu tohto štátu. Ja si to totiž nemyslím. Dirigizmus však, samozrejme, do určitej miery musí byť.

V predloženej verzii zákona absentujú reálne prvky, ktoré by zastavili pokles kvality vzdelávania, ktoré za posledné obdobie vysoké školy zaznamenali. Očakávané nárokové dofinancovanie vysokých škôl, to sľúbené 0,1 % HDP počas 4 rokov, pred posunom majetku štátu na vysoké školy mohli vysokým školám vyrovnať vnútorné zadlženie, ktoré sa dnes blíži k 2 miliardám. Žiaľbohu, ani týchto sľúbených 0,1 % sa neuskutočnilo. Očakávalo sa zlepšenie sociálneho postavenia učiteľov vysokých škôl, ktorí, naopak, sú postavení pred boj o vlastnú existenciu a zabezpečenie zamestnaneckej definitívy. Pedagóg sa nebude môcť venovať vede a výskumu, ale po skončení povinnej pedagogickej záťaži bude nútený i naďalej, tak ako doteraz, zabezpečovať svoju existenciu súbežnými pracovnými pomermi.

Ak sa zákon posunie do druhého čítania, úlohy, ktoré vyplývajú z aplikovaného zákona v reálnych podmienkach, ktoré sú každý rok ťažšie, prinesú celkom určite vysokým školám problémy, ktoré pravdepodobne budú musieť aj poslanci, či už tohto, alebo nasledujúceho parlamentu, riešiť novelizáciou zákona.

A teraz by som sa rada vyjadrila k určitým tematickým okruhom, ktoré považujem za dôležité.

Prvý taký tematický okruh je školné a poplatky spojené so štúdiom na vysokej škole. V § 88 ods. 5 sa uvádza, že študent externej formy štúdia platí školné. "Výška školného je navrhovaná minimálne vo výške základu a maximálne jeho 7-násobok. Základom je 10 % z priemernej sumy pripadajúcej na jedného študenta prideleného z rozpočtu v predchádzajúcom roku. Výšku školného určí vláda svojím nariadením." Už v tejto jedinej vete sa skrýva, by som povedala, veľké nebezpečie, pretože nikto nevie, aké nariadenia budú nasledovať a aká tá výška školného bude. Na riešenie tohto problému, teda školného a poplatkov spojených so štúdiom na vysokej škole, určite treba pozerať z rôznych hľadísk. Zavedením školného za externé formy štúdia sa legalizuje súčasný stav, ktorý bol trpený aj počas predchádzajúcej vlády. Možnosť získania ďalších príjmov z organizovania externého štúdia zachráni niektoré vysoké školy pred hospodárskym kolapsom a odchodom pedagógov z rezortu školstva. Sociálny aspekt platenia školného v tomto prípade neobstojí, samozrejme, pretože externé štúdium je určené hlavne pre študentov, ktorí študujú popri zamestnaní. Ak sa hlási študent neprijatý na internú formu štúdia na externú za úplatu, musí využiť svoj voľný čas prácou, aby si na štúdium zarobil.

Na druhej strane, samozrejme, nie je možné s týmto súhlasiť, pretože štát sa zbavuje určitej miery zodpovednosti za výchovu mladej generácie. A dokonca pán premiér Dzurinda sa vyjadril, že 21. storočie bude storočím vzdelávania, tak ak sa má naplniť táto jeho vízia, tak všetky formy vysokoškolského štúdia musia byť bezplatné. Ja dúfam, že parlament to zváži a že pri hlasovaní sa tento odsek 5 z navrhovaného zákona vylúči.

Na štúdium za úhradu, ktoré bolo organizované ako štúdium v rámci celoživotného vzdelávania, sa podieľali aj súkromné vzdelávacie inštitúcie, ktoré väčšinou manažerovali štúdium, pričom odbornú stránku zabezpečovala vysoká škola. Zákon dáva už túto možnosť vykonať samotnej vysokej škole, takže služby ďalších vzdelávacích inštitúcií nebudú už pravdepodobne využívať. Čiže toto možno považovať za klad tohto zákona, pretože skutočne sa tam dostávali rôzne firmy. Viem, že napríklad v Nitre dokonca eseročka, ktorá vykonávala upratovačské práce v Tescu. Takže týmto by bolo možné azda príjmy za štúdium vysokej školy zvýšiť. Stav, ktorý je však v zákone navrhnutý, čiže spoplatnenie externého štúdia, osobne považujem, ak to tam zostane, iba za dočasný. Je to skutočne podľa mňa iba predpríprava prechodu na vyberanie školného aj v iných formách štúdia. A aby to tak nebolelo, tak sa ide takýmito krokmi.

Samozrejme, že začať vyberať poplatky aj za iné formy štúdia, a ja si myslím, že dokonca aj v tomto parlamente sedia poslanci, ktorí vystúpili už aj v minulosti s týmto návrhom, aby štúdium bolo úplne spoplatnené, dokonca aj v dnešnej diskusii to už bolo, je absolútne nereálne v tomto období, keď naša krajina je ekonomicky vôbec nie stabilná. Toto sa môže udiať možno niekedy v roku 2010, pretože dnes by si skutočne veľká väčšina študentov nemohla dovoliť študovať. Zoberme si študentov z učiteľských rodín. Vieme dobre, aké sú učiteľské platy, ak sú obidvaja manželia učitelia, osobne poznám príklady, že nemôžu si dať na vysoké školy už teraz pri tomto stave študovať dve deti, pretože internátne ubytovanie, aj keď je to dotované štátom, internátne ubytovanie, cestovanie, obrovské platby za učebnice, čo sa stále všetko zvyšuje, už je to také nákladné, že učiteľská, čisto učiteľská rodina, čo je teda skutočne smutná skutočnosť, si to nemôže dovoliť.

Vysoké školy by určite súhlasili so zrušením, ak vôbec také sú, ktoré chcú teda a ktoré sú také, ktoré vyberajú školné za externé formy štúdia, určite by súhlasili so zrušením platenia školného za externé formy štúdia, keby vláda zabezpečila finančné zdroje ako náhradu za školné, ktoré sa vyberie z externých štúdií. Podľa mojich zistení ide asi o sumu 600 mil. korún, čo zrejme v súčasnosti pre dnešnú vládu je nerealizovateľné, ale školám by to, samozrejme, pomohlo.

Takže v súvislosti s týmto ešte na záver poviem, že ako štátny dirigizmus, ten nezdravý, možno považovať dôvetok odseku 5 v tomto paragrafe, že "vláda bude vysokým školám predpisovať výšku školného nariadením vlády". Takže potom budem navrhovať, ak to prejde do druhého čítania, vypustiť práve túto poslednú časť § 88.

Ďalší dôležitý okruh je zrušenie právnej subjektivity fakúlt vysokých škôl. Zrušenie právnej subjektivity fakúlt zostal asi jediný pilier z pôvodnej verzie zákona, ktorý ministerstvo školstva pred akademickou obcou obhajovalo a obhájilo pred Rektorskou konferenciou. Som presvedčená, že akademické senáty a akademické obce fakúlt vôbec nie sú nadšené zrušením tejto právnej subjektivity. Vzhľadom na konzervatívnosť prostredia vysokých škôl bolo od počiatku týchto snáh jasné, že Rada vysokých škôl bude v tomto názorovo na strane klubu dekanov, ktorí sa, samozrejme, tejto zmene bráni. Slovenská rektorská konferencia dostala kompetencie, po ktorých túžila, a klub dekanov upozorňuje na blížiaci sa organizačný kolaps, ktorý je možný z dôvodu nepripravenosti rektorátov na túto zmenu. Bolo by preto vhodné citlivo prerozdeliť kompetencie medzi rektorov a dekanmi a senátom vysokej školy a senátom fakúlt vysokých škôl tak, aby funkčnosť vysokých škôl zostala zachovaná.

Podľa môjho presvedčenia veľa rektorov dúfa, že agenda spojená s riadením štúdia zostane organizačne na dekanátoch, ale rozhodovacie kompetencie v hlavných otázkach, hlavne v otázkach financovania, samozrejme, si chce ponechať rektorát. Tam, kde sú peniaze, tam sa aj vládne a dekanáty nech sa úradnícko-byrokratickou prácou zaťažujú naďalej. Ja by som bola zvedavá, či pri takomto návrhu napríklad dôjde k zníženiu počtu pracovníkov na jednotlivých dekanátoch, pretože iba v tom prípade by potom tento návrh mal nejaký zmysel. Ale zatiaľ to, samozrejme, tak nevyzerá. Vyzerá to tak, že bude existovať silný rektorát, ale budú existovať aj silné dekanáty tak, ako existujú doteraz.

Vláda na svojom zasadnutí pri schvaľovaní zákona v § 22 "Rozsah samosprávnej pôsobnosti a práva fakulty" prijala pre dekanov nevýhodnejšiu formuláciu alternatívneho textu, ktorým kompetencie pri uzatváraní, zmenách a zrušovaní pracovnoprávnych vzťahov deleguje rektor verejnej vysokej škole, a nie ako bola pripravená alternatíva od klubu dekanov v rozsahu a za podmienok určených v štatúte verejnej vysokej školy. Čiže aj tu jednoznačne vidieť, že do prípravy tohto zákona mali možnosť viacej vstupovať rektori ako dekani.

Ďalší taký okruh je otázka financovania vysokých škôl (§ 85) a hospodárenie vysokých škôl (§ 18). Hlavným zdrojom financovania verejnej vysokej školy sú dotácie zo štátneho rozpočtu podľa osobitného predpisu. Ministerstvo školstva poskytuje dotácie na základe zmluvy vysokým školám, pričom ministerstvo školstva predpisuje účel, na ktorý sa dotácie poskytujú, a ďalšie podmienky ich použitia. Objem dotácií je určený vrátane objemu ich jednotlivých častí. Zákon uvádza, že postup na určenie konkrétnej dotácie podľa odsekov 4 až 7 § 85 ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo školstva po dohode s ministerstvom financií.

Treba veľmi kriticky podotknúť, že tento predpis ešte neexistuje a pre odsúhlasenie takéhoto postupu idú vlastne vysoké školy do veľkého rizika, pretože nevedia, čo v tom predpise bude. Tiež to považujem za prvok štátneho dirigizmu, keď prostriedky sú účelovo viazané z ministerstva školstva rozpisom pre jednotlivé položky, čiže, ináč povedané, je to konzervácia súčasného stavu, proti ktorému bojoval aj terajší pán minister, tak som očakávala, že to v tejto novele alebo v tomto novom predloženom zákone zmení.

Vysoké školy v zmysle zákona vedú účtovníctvo podľa zákona č. 563/1991 Zb. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Finančné prostriedky vysokých škôl sú vedené na účtoch v bankách. Vysoké školy budú musieť mať vykonanú najmenej raz za tri roky ročnú účtovnú uzávierku overenú audítorom. Kontrolu hospodárenia vykoná ministerstvo školstva v zmysle zákona č. 101/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe. Odsek 5 zakazuje vysokým školám preberať ručenie za záväzky inej osoby, vkladať do obchodnej spoločnosti alebo družstva nehnuteľnosti, ktoré získala prevodom od štátu, a finančné prostriedky získané dotáciou zo štátneho rozpočtu. Štát neručí za záväzky vysokých škôl, na základe žiadosti však môže poskytnúť záruku. To je tiež podľa zákona č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách.

Veľmi by ma zaujímalo, že ak na základe žiadosti môže poskytnúť záruku, či bude tú záruku poskytovať vo všeobecnosti každej vysokej škole, ktorá o takúto záruku požiada, pretože tu to nie je presne špecifikované, alebo iba vybraným vysokým školám.

Ďalšou tematickou časťou sú študijné programy vysokých škôl. Vysoké školy zákonom poskytujú vysokoškolské vzdelávanie v rámci študijných programov, ktoré sa zavádzajú v troch stupňoch. Študijné programy môžu spájať prvé dva stupne vysokoškolského vzdelávania do jedného celku. Ministerstvo školstva môže v osobitne odôvodnených prípadoch po vyjadreniach Akreditačnej komisie povoliť vzhľadom na špecifiká študijného odboru spojenie prvého a druhého stupňa vysokoškolského štúdia do jedného celku. Študijný program prvého stupňa je bakalársky študijný program, študijné programy druhého stupňa a študijné programy spájajúce prvé dva stupne vysokoškolského vzdelávania sú magisterské študijné programy, inžiniersky študijný program a doktorský program. Študijný program tretieho stupňa je doktorandský študijný program.

Realizácia § 4 a § 49 v celom rade študijných programov spôsobí pokles kvality vysokoškolského vzdelávania, čo je názor akademickej obce jednotlivých vysokých škôl. Podpísaním Bolonskej výzvy ministrami školstva sa aj Slovenská republika zaviazala realizovať bakalárske študijné programy, ktoré však nemusia byť tvrdo zapracované do povinnosti vysokých škôl tieto organizovať. Aby sa zabránilo zníženiu kvality v inžinierskych a lekárskych študijných programoch, mala by byť daná rozhodovacia kompetencia senátom a vedeckým radám vysokých škôl, či akreditovaný bakalársky a magisterský program spoja do jedného dvojstupňového štúdia. Zvýšená teoretická príprava v nižších ročníkoch totiž umožní väčšie predpoklady na úspešné pokračovanie v štúdiu na treťom stupni, teda na doktorandskom.

Ďalší okruh, veľmi zaujímavý, je obsadzovanie pracovných miest. Obsadzovanie pracovných miest vysokoškolských učiteľov a obsadzovanie funkcií profesorov a docentov sa uskutočňuje výberovým konaním aj podľa dnes platného zákona. Výberové konanie na obsadenie funkcie profesora a funkcie docenta je zároveň výberovým konaním na obsadenie pracovného miesta vysokoškolského učiteľa. Novým prvkom je, že vysokoškolský učiteľ môže obsadiť funkciu docenta alebo profesora na základe jedného výberového konania najviac na päť rokov. Ak vysokoškolský učiteľ obsadil funkciu docenta alebo profesora tretí raz a má zodpovedajúci vedecko-pedagogický titul, získava právo na pracovnú zmluvu s touto vysokou školou na miesto vysokoškolského učiteľa a na zaradenie do tejto funkcie na čas do dosiahnutia 65. roku svojho života.

Táto časť textu sa zdá byť diskriminačná voči tým docentom a profesorom, ktorí získali titul docent a profesor v čase, keď zákon vstúpil do platnosti. Súhlasíme preto, teda náš odborný klub Slovenskej národnej strany, so stanoviskom klubu dekanov a navrhujeme v § 73 ods. 2 spresniť a doplniť uzatváranie pracovného pomeru s učiteľom, ktorý získal titul docent, resp. profesor takto:

Po habilitácii vysokoškolského učiteľa sa pracovný pomer uzatvára na čas neurčitý. Pracovný pomer vysokoškolských učiteľov sa skončí koncom akademického roku, v ktorom dovŕšia 65 rokov veku, ak sa ich pracovný pomer neskončil skôr podľa osobitných predpisov. Rektor alebo dekan, ak ide o zamestnanca zaradeného na fakulte, môže s osobou nad 65 rokov veku uzavrieť pracovný pomer na pracovné miesto vysokoškolského učiteľa najdlhšie na jeden rok a takto, samozrejme, možno uzavrieť pracovný pomer aj opakovane. Túto časť § 73 ods. 5 považujeme za diskriminačnú, pretože ľudský vek nemôže byť dôvodom ukončenia pracovného pomeru. Je to v rozpore s bežnými konvenciami a Chartou ľudských práv, ku ktorej plneniu sa zaviazala aj Slovenská republika.

Dalo by sa hovoriť ešte o mnohých nedostatkoch alebo, jemnejšie povedané, o množstve citlivých otázok, ktoré v predloženom návrhu sú. Napríklad o zaradení do zákona Slovenskej rektorskej konferencie, o čo Slovenská rektorská konferencia bojuje už ďalej, ale stále je to iba občianske združenie. Potom by sa tam mohol zaradiť trebárs aj klub kvestorov alebo klub dekanov, ktoré môžu mať rovnakú silu. Dalo by sa tu hovoriť o správnej rade, ktorá má miesto alebo opodstatnenie vo vysokoškolských normách európskych krajín, pretože tam donátori pre vysoké školy existujú, u nás nie a ani tak ľahko nebudú existovať. Dalo by sa hovoriť o tom, či tento zákon vytvára predpoklady na reformu školstva alebo iba zlepšuje - a on zlepšuje, samozrejme, v určitej miere - existujúci zákon. Dalo by sa hovoriť o všeličom, ale ja predpokladám, že ďalší moji kolegovia, ktorí pracujú na vysokých školách, budú mať podrobnejšie stanoviská k týmto veciam.

Ja iba na záver poviem, že Slovenská národná strana nepodporí tento návrh zákona na postup do druhého čítania. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou poznámkou chcú vystúpiť štyria poslanci. Uzatváram možnosť podania ďalších prihlásení sa.

Ako prvá má slovo pani poslankyňa Kolláriková.

M. Kolláriková, poslankyňa: Ďakujem. V návrhu zákona sa uvažuje so spoplatnením vysokoškolského štúdia, a to v externej forme. Domnievam sa, že štát sa týmto zbavuje určitej časti svojej zodpovednosti za vzdelanie mladej generácie. Preto súhlasím s predrečníčkou, že ak podporíme tento návrh, tak môže nastať ďalší krok, a to spoplatnenie celého vysokoškolského štúdia, nie iba štúdia v externej forme. Je zaujímavé, že práve pán Ftáčnik ako minister školstva, nominovaný za ľavicovú stranu, predkladá takýto návrh. Návrh, ktorý je vlastne, by som povedala, takou nosnou stoličkou pre tých študentov, ktorí majú dobré finančné zázemie. Ja sa vás pýtam, pán minister: A čo tí študenti, ktorí nemajú také dobré finančné zázemie? Ich jedinou prednosťou bude odbornosť a dobré predpoklady na štúdium na vysokej škole, ale bude im chýbať ďalší predpoklad, a to je to finančné zázemie. Nepokladám tento návrh, ktorý obsahuje bod so spoplatnením vysokoškolského štúdia, za dobrý.

Preto vám tu za Pravú Slovenskú národnú stranu oznamujem, že my tento návrh nepodporíme, pretože nie je koncipovaný dobre. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pán poslanec Langoš.

J. Langoš, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Áno, pani poslankyňa Slavkovská, keď ste, myslím, že som to bol ja, že som použil tieto slová, keď ste prišli v roku 1995 alebo v roku 1996 s nehoráznou novelou vysokoškolského zákona, že som povedal, že urážate elitu tohto národa, lebo nepochybne akademická obec v každej sporiadanej demokratickej spoločnosti patrí medzi elitu národa. Ja by som dnes mohol povedať to isté k tomuto vládnemu návrhu zákona a nebudem sa opakovať. Poviem starú známu pravdu, komunista zostane komunistom, aj keby fúriky z neba padali. Verte či neverte, nepodporím ani druhé čítanie tohto vládneho návrhu zákona.

M. Andel, podpredseda NR SR: Pán poslanec Slaný.

J. Slaný, poslanec: Ďakujem za slovo. Chcel by som reagovať na pani Slavkovskú. Ona sa vo svojom vystúpení dotkla tej pasáže, že sú tu poslanci, ktorí presadzujú spoplatnenie školstva. Som si vedomý toho, že v terajšej situácii, či už sociálnej na Slovensku, je to politicky nepriechodné. Ja to považujem za správne. Ale chcem poukázať aj v rámci tohto návrhu zákona, že mali by sme zabrániť tomu, aby tí absolventi, ktorí bezplatne získali vysokoškolské vzdelanie, aby nemohli tak svojvoľne odchádzať a svoje vedomosti odovzdávať inej ekonomike.

Podľa môjho názoru tu otázka nie je o tom, či bezplatné alebo platené štúdium, ale otázka je taká, že absolvent vysokej školy, ktorý odíde a bude pracovať v zahraničí, by sa mal alikvotnou sumou podieľať na prefinancovaní tej časti štúdia, ktorú odovzdáva pre inú ekonomiku. Ja chcem iba to, aby peniaze, ktoré slovenská ekonomika nemá dostatok na kvalitné vysoké školstvo, aby nekončili niekde v zahraničí a tých študentov, ktorých tu bytostne potrebujeme, najmä vzdelaných ľudí, aby pracovali na Slovensku. Keď už chcú...

M. Andel, podpredseda NR SR: Prosím vás pekne, dajte slovo pánu poslancovi. Vypol sám seba.

J. Slaný, poslanec: ... aby tí študenti, ktorí sa rozhodnú pracovať v zahraničí, čo je ich slobodná voľba, aj v rámci prechodných období Európska únia prijíma režim pohybu pracovných síl, že uvoľní migráciu vysokovzdelaných, kvalifikovaných síl do Európskej únie, ale tých menej kvalifikovaných nám nepustí, tak aby tí, ktorí budú migrovať do zahraničných ekonomík a budú pracovať v prospech nich, boli zaviazaní určitou časťou podieľať sa na tom, aby zaplatili náklady na získanie toho vysokoškolského vzdelania. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Slovo má pani poslankyňa Angelovičová.

M. Angelovičová, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. S vystúpením pani poslankyne Slavkovskej súhlasím, a to s tou časťou, v ktorej uviedla, prečo v súčasnosti nesúhlasí so spoplatnením štúdia. A uviedla aj možný rok spoplatniť štúdium, a to od roku 2010. Doplním jej vystúpenie o niekoľko údajov, prečo už teraz nespoplatniť štúdium. Reformy, ktoré sa v našej spoločnosti teraz uskutočňujú, majú negatívny dosah na občanov. Ak zoberieme pár štatistických údajov, chcem vás presvedčiť, prečo nespoplatniť štúdium. 11,6 % občanov dnes žije v hmotnej núdzi, 5 % občanov žije v chudobe, nezamestnanosť sa pohybuje od 18 do 20 %. Z toho dôvodu nemôžem ani ja podporiť platenú formu štúdia. Ďakujem pekne.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Na svojich predrečníkov chce reagovať pani poslankyňa Slavkovská. Nech sa páči, máte slovo.

E. Slavkovská, poslankyňa: Ďakujem pekne. Ja by som rada zareagovala iba na pána poslanca Slaného. Pán poslanec, viete, ja by som tiež rada zabránila tomu, aby naši absolventi nemohli po absolvovaní štúdia, ktoré stojí našu republiku veľa peňazí, odchádzať. Ale tým nezabránite tak, že spoplatníte štúdium. Potom tu nebude môcť nikto študovať. Tomu by sa dalo zabrániť, ale iba za určitých okolností v nejakom inom zákone. Ale ja sa vás chcem opýtať: A načo by ste chceli zabraňovať, keď ideme do Európskej únie? Však vtedy budeme chodiť hore-dole, naši absolventi budú môcť pracovať vo Francúzsku, v Rakúsku. Takže to bude jedna ekonomika. Takže čo sa tu oháňate? Možnože vám tak záleží na Slovensku, čo som veľmi rada, že tu vyrastajú zase ďalší národniari, že toto nemôžete prežrieť a možnože už budete aj proti vstupu do Európskej únie. Ďakujem pekne.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Šťastný. Nech sa páči, pán kolega, máte slovo.

P. Šťastný, poslanec: Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vzhľadom na to, že pani poslankyňa Slavkovská mala, myslím, pripravený kvalitný materiál do rozpravy k tomuto zákonu a prešla to v celej šírke, máme zjednodušenú situáciu, pretože môžeme byť značne konkrétnejší, nemusíme dlho rozprávať k jednotlivým veciam a k celej filozofii zákona.

Treba povedať, že ja osobne a, myslím si, aj celá vysokoškolská komunita dlho očakávali tento návrh zákona, pretože skutočne prichádza podľa legislatívneho plánu úloh pozde, a čakali sme, že bude podstatne zmenená filozofia tohto zákona, že zákon založí pre vysoké školy nejaké rozvojové tendencie. Bohužiaľ, musím povedať, že sa v plnej miere prejavila predovšetkým centralizácia moci. Ani nie tak na úrovni ministerstva, to by som skutočne z tejto stránky krivdil, ale predovšetkým vidieť tam rukopis tých, ktorí sa na príprave zákona podieľali, a to bola skupina rektorov, ktorí boli v skupine pripravujúcej návrh zákona. A tieto tendencie možno vlastne od prijatia súčasne platného zákona boli na vysokých školách, kde už opakovane, a pretože som sedem rokov pôsobil na úrovni fakulty ako akademický funkcionár v tých najvyšších funkciách, takže môžem povedať, že vždy bola tendencia rektorov získať, snaha získať nejaké a centralizovať niečo z toho, čo patrilo do právnej subjektivity, resp. do právomoci fakúlt. Takáto tendencia bola, česť výnimkám, nie všade, samozrejme, aby som tu nehádzal všetkých do jedného vreca.

Ja som očakával, že tento zákon o vysokej škole bude v takej podobe a v takých demokratických rámcoch, a mal som chuť k tomu aj vystúpiť, ako zákon o Akadémii, o Slovenskej akadémii vied. Ja by som odporúčal pánovi ministrovi, aby sa vymenil názov, hlavička toho zákona, napísať zákon o vysokých školách na zákon o Akadémii a budeme všetci spokojní. Ja vám garantujem, nebude jedna jediná pripomienka. Pretože to, čo sa upiera vysokým školám, to sa dáva Akadémii plným priehrštím. Tam, kde je definovaná akademická obec, ktorá sa skladá len a len z akademicky vzdelaných ľudí, vo vysokoškolskom zákone je to inak. Zaraďujú sa tam, alebo dáva sa možnosť zaradiť aj ostatných pracovníkov. Pritom si myslím, že tá akademická obec už z toho názvu jasne je definovaná. A toto, že sa tam dáva možnosť aj tým ostatným participovať na akademickej obci, nič inšie nie je, len možnosť pri voľbách rektora, pri voľbách dekana zneužiť túto skupinu ľudí.

Hovorím úplne na rovinu a otvorene. Mám s tým svoje skúsenosti. Pritom však skupina bez vysokoškolského vzdelávania, ktorá sa podieľa na práci na vysokých školách, má predsa tiež svoje zastrešenie, veď je tam odborová organizácia za vysokoškolské odbory. Nevidím dôvod, prečo by mali byť súčasťou akademickej obce.

Veľmi dlho sa diskutovalo o tom, ale priznám sa, že dodnes mám problém, je to terminus technicus, ale myslím si, že by bolo dobré tiež o ňom hovoriť. Viem, že to bolo tvrdo preložené z nemčiny, z češtiny, prevzaté k nám - verejná vysoká škola. Ja sa pýtam: Štátne školy nie sú verejné? Berte to teraz ako návrh, ako polemiku, ako diskusiu. Cirkevné vysoké školy nie sú verejné? Súkromné vysoké školy nebudú verejné? Veď, preboha, tam má každý právo sa prihlásiť, ak spĺňa všetky kritériá, ktoré tieto školy dali, povedzme v súlade s prijímacím konaním, tak celá verejnosť sa tam môže prihlásiť. Ak je to takto, tak potom by sme ich tiež mohli charakterizovať ako verejné.

Ja som v súvislosti so zákonom o financovaní základných, stredných škôl tiež hovoril o tom, prečo štátne školy, keď sú v správe, pamäte sa, pán minister, keď sú v správe obcí základné školy a VÚC. No preto, že sú dotované štátom v tom základnom balíku rozpočtu. Vtedy som dostal takúto odpoveď. A štát deleguje spravovanie o právomoc len na obce. Idú do správy obcí. Ale osobná situácia vzniká až na prevod majetku na vysokých školách. V podstate by sme tiež mohli povedať, že teda vysoké školy sú štátne školy, keď majú, tak ako mali aj doteraz, právnu subjektivitu, autonómiu. Nezdá sa mi totiž ten termín verejná vysoká škola. Možnože by stačilo len vysoké školy bez nejakého bližšieho prívlastku. Berte to ako polemiku, neberte to ako výhradu z mojej strany. Ale mali by sme sa nad tým zamyslieť. Myslím si, že by bolo treba hľadať nejaký vhodný termín pre všetky iné ako súkromné a cirkevné a štátne vysoké školy. Neviem, či by to nemalo zostať ako štátne, súkromné a cirkevné, alebo štátne a iné.

Dlho sa tu - a vidieť to aj z doteraz prebiehajúcej rozpravy - hovorí o tom, a mediálne už dávno, či sa má platiť, spoplatniť štúdium, alebo nie. Ja si myslím, že súčasné riešenie, ktoré je navrhnuté ako platiť externé formy, nie je systémový prístup. V súčasnosti z hľadiska sociálneho postavenia, sociálnych istôt, myslím si, tá situácia na Slovensku nie je taká, aby si mohla dosť široká skupina ľudí dovoliť taký luxus, aby platili deťom za vysokoškolské štúdium, tobôž ak sa tu ešte nehovorí o jednej skupine ľudí. Medzi externistami sú tí, ktorí sú registrovaní na úradoch práce, sú nezamestnaní. V minulosti dokonca boli vyradení z toho zoznamu. A oni ešte z toho príspevku si budú teraz hradiť, musieť hradiť v podstate, keby sa toto prijalo, svoje vysokoškolské štúdium. Ja si myslím, že zatiaľ v tomto smere je tu istý stupeň nespravodlivosti, nemalo by sa tak udiať.

Som však za to, aby sa v tomto momente v plnej miere, to podotýkam, v plnej miere platilo, poviem to slušne, neplnenie si študijných povinností, a veľmi tvrdo. Pretože z vlastných skúseností môžem povedať, že máme velikánsku skupinu študentov, ktorí prišli vegetovať a prežiť na vysokú školu, prežiť mladícke roky a možno odsunúť problém zamestnania alebo nezamestnanosti. Toto by mohlo dosť vyriešiť - aspoň sčasti - otázku prístupu k vysokoškolskému štúdiu.

Je to pravda, či budeme o tom hovoriť tak alebo tak, vysokoškolský učiteľ má jednu jedinú šancu, ktorú mu umožňuje zákon a štatút vysokej školy, to znamená, že ho pošle, bude opakovať. A on si zaplatí za opakovanie a pôjde znova a bude študovať ďalej. Ten limit tam nebol daný, až pri novele, ktorá sa prijímala, že je na šesť rokov alebo sedem rokov, to znamená jeden rok navyše. Ale takouto formou je možné to jednoducho obmedziť a zvýšiť tie poplatky v takej miere, aby si rozmyslel študent, či pôjde na riadny termín pripravený, alebo nie. A prosím vás, nikto ma nepresviedčajte o tom, že to môže znamenať zo strany učiteľov isté zvýhodnenie v tom, že budú takýmto spôsobom vyberať peniaze. Myslím si, že je to otázka osobnosti, charakteru, čestnosti človeka, že nie je možné a existujú také poistky, ktoré znemožnia to, aby učiteľ jednoducho zneužíval túto formu a získaval pre školu nejaké finančné prostriedky.

Podobne vhodný ako... A ešte jednu vec k tomu, pardon. V zákone je tiež navrhnuté, že rektor môže odpustiť, áno, platenie, keď uzná, že sociálna situácia uchádzača nie je dobrá. Nemyslíte si, že je možné práve toto zneužiť? Kto bude dokazovať rektorovi, že ten má lepšiu, ten má horšiu? Toto je, myslím si, jeden fantastický moment pre médiá na znevažovanie vysokých škôl, na absurdné postoje k tomu, čo sa bude diať. A ja ako vysokoškolský učiteľ jednoducho toto odmietam, pretože ak platiť, tak potom bez ohľadu na to, pretože len čo sa dá jedna výnimka, bude nasledovať celá sekvencia takýchto postupov a myslím si, že vysoké školy sa dostanú minimálne do takého zlého obrazu ako v súvislosti s prijímaním na vysoké školy, keď nie vždy opodstatnene sa podozrievajú dekani a rektori z toho, že niekoho uprednostňujú. Nemáme tak ďaleko, myslím si, že včera sa čosi takéhoto v novinách objavilo.

Ďalším problémom je otázka právnej subjektivity fakúlt. Ja si myslím, že nie je ani tak problém definovanie alebo termín terminológie právna subjektivita, právnej subjektivity fakúlt, ale je problém taxatívneho vymedzenia kompetencií dekanov alebo senátov fakúlt. Isteže, paradoxne znie a mne sa zdá aj v zákone trošku toto na hlavu postavené, že ak je niekto zamestnancom vysokej školy, dokonca môže mať pečiatku zamestnávateľa, aspoň v tých starých občianskych preukazoch, prečo má byť táto personálna otázka v kompetencii dekana? Takto je teraz v tomto návrhu. Delegoval mu ju pán rektor, alebo je delegovaná už zo zákona. Ale pozrime sa na to inak. Prečo by kompetencie, ktorými dneska disponuje fakulta zo zákona, existujúceho zákona, alebo vôbec kompetencie akoby právnej subjektivity nemohli byť delegované zdola nahor, a nie naopak. V tomto ja vidím obrovský centralizmus tohto zákona a myslím si, že sa bude zneužívať. Sme všetci ľudia a vždy ten najvyššie postavený má tendenciu čo najviac tých právomocí k sebe sťahovať. Bez ohľadu na to, o ktorého pána rektora ide, nech sa na mňa neurazia, mám s nimi vlastné skúsenosti aj preto, že som bol predseda klubu dekanov, kde sme tieto veci riešili. Zakladal som klub dekanov, tak viem, aké boli názory už na súčasný zákon aj v tomto vzťahu, aké boli rozdiely medzi školami, kde jeden pán rektor rešpektoval toto, iný si naklonil senát v takej miere, že stiahol všetky kompetencie fakulty. Dnes to má zo zákona, nemusí sa s nikým o nič deliť. Povie: Žiadne kompetencie.

Ale v tom momente sa pýtam: Načo sú nám fakulty? Načo sú nám dekani, dekanáty? A každý jeden vysokoškolský pedagóg, pán minister, vy určite viac ako ja ste prešli zahraničné inštitúcie, a dokonca vaši pracovníci z ministerstva dosť pochodili, pokiaľ mám informácie, zahraničie, aby sa presvedčili o financovaní, o systémoch, o študijných programoch a tak ďalej. Viete, že najväčšie právomoci na zahraničných vysokých školách má katedra alebo ústav. Podľa toho, či je katedrový systém alebo ústavný systém. A nie rektor, nie dekan. To sú reprezentačné orgány, alebo reprezentatívne orgány. Pretože len čo odovzdajú finančné prostriedky výkonnému pracovisku, vlastne odovzdali mu všetko. A to je len otázka hry, otázka pravidiel hry, aké sú prijaté v inštitúcii, čo vymedzuje možnosť štatútov, pracovisko alebo zákon. Je povedané, toto môžeš, toto nesmieš. Tým sa to skončilo.

Ja vám poviem príklad, aby som to dokumentoval, musíte mi potvrdiť, že je to tak, pretože poznáte minimálne na tej európskej úrovni, že tento stav je taký, ako popisujem. Prišiel som ako dekan na Kráľovskú univerzitu v Dánsku, kde sme mali písomne vyjednané, že budeme uzatvárať nejakú dohodu o spolupráci s našou fakultou a školou. Pán rektor mi hovorí: "Pán dekan, nech sa páči, musíš ísť, vyber si inštitúty, ktoré korešpondujú s náplňou tvojej fakulty, a môžeš s nimi spraviť spoluprácu." A ja hovorím: "Ale ja to chcem urobiť na úrovni školy." "No ale ja nemám kompetencie, ja nemám peniaze a nemám ani kompetencie na to, aby som uzavrel tú zmluvu. Pretože toto majú len ústavy, to majú len inštitúty. Ak majú peniaze, môžu spraviť s tebou akúkoľvek zmluvu. My sme im peniaze odovzdali. Oni majú ešte z iných zdrojov možnosť získať peniaze. Čiže ja ani neviem, aké prostriedky ďalšie majú okrem tých, ktoré boli prerozdelené na úrovni rektorátu."

Takže takýto je stav, a nie to, čo sa zdôvodňuje mnoho ráz, že ak sa tu požaduje právna subjektivita fakúlt, alebo teda vymenovanie kompetencií. Znova opakujem, netrvám totálne na právnej subjektivite, ale na presnom vymedzení kompetencií. Ak je to takto, tak potom nikto ma nemôže presvedčiť o tom, že to je úplne v rozpore s tým, čo je v Európe alebo vo svete. S podobným, alebo s presne rovnakým systémom som sa stretol v Amerike, Kanade a neviem, kde som po svete pochodil. Takže v žiadnom prípade nejde o nejaký extrémny názor alebo extrémne stanovisko.

A koniec koncov zase vezmeme si zákon o Akadémii. Tam to možné je, vo vysokoškolskom zákone to nie je možné. Tam je dvojstupňové, presne rovnakým spôsobom dvojstupňový systém riadenia. Sám ste to tu na začiatku pri uvádzaní toho zákona uviedli, pán minister. Takže ja sa domnievam, že minimálne by sa v zákone malo objaviť to, že budú kompetencie odovzdávané zdola nahor. A nie tak, ako je to teraz stanovené, že rektor bude odovzdávať kompetencie na nižšie zložky.

Opäť sa vrátim k porovnaniu zákona o Akadémii a o školách. Už samotné postavenie Akadémie sa mi zdá trošku nenormálne, pretože má samostatnú rozpočtovú kapitolu. Mne to dodnes nevysvetlil nikto, prečo má. Ale ešte navyše zdá sa byť super dôveryhodnou inštitúciou, pretože nemá žiadne také kontrolné orgány, ako sa teraz zavádzajú na vysokej škole, správna rada. Dokonca v takej miere, že správna rada bude nebodaj určovať plat rektora. Ak tu pán poslanec Kandráč hovoril o tom, že je v hre niekoľkomiliardový majetok, ja sa obávam, že tá vízia o možných komplotoch, o možnom zneužívaní postavenia, o možnom plnení skupinových záujmov, ktoré sa na úrovni správnej rady vytvorí, a je jedno z akého združenia, alebo či to budú z mesta, alebo odkiaľ to budú ľudia. A vy viete, pán minister, že škola má len malé právo hovoriť do toho, aké bude zloženie tej správnej rady, že predovšetkým ministerstvo ich bude vymenúvať. Teraz nechcem povedať, že vy budete mať práve záujem na tom, aby ste vymenovali takých, ktorí budú mať tam individuálne nejaké iné záujmy v súvislosti s privatizáciou. Chráňboh, to nie! Ale ak už bude existovať a ako kontrolný orgán predovšetkým, nevidím iný dôvod, prečo by tá správna rada tam mala byť. Len z tohto titulu.

Ja by som hľadal nejakú analógiu medzi správnou radou a školskou radou v súvislosti so zákonnou sústavou základných, stredných škôl. Nuž ale tam len volí riaditeľa a odvoláva riaditeľa školská rada, ale tu sa naraz hrá o peniaze. A ide o kontrolný balík. A ja súhlasím s tým, že štátne prostriedky treba kontrolovať. Ale pýtam sa: Je málo mechanizmov? Veď vy žiadate, ministerstvo žiada minimálne štvrťročne až polročne plnenie rozpočtu, výdavky, proste odpočet toho, čo sa na škole so štátnymi financiami deje. Teraz do toho vstúpi ďalší mechanizmus. Ja si myslím, že zaviazať vedenie školy predkladaním "účtov" za činnosť aj akademickej obci, nadriadenému orgánu, ktorý - ministerstvo rozhodne - ďalej zostane, by jednoducho malo stačiť. Nemyslím si, že až v takej miere je potrebná správna rada. A vidím to skôr ako orgán, ktorý vychádza z nižšej, menšej dôvery voči vysokým školám ako voči napríklad Akadémii vied.

Bolo by treba ešte povedať niečo o Akreditačnej komisii, ale preto, že tu máme bývalého člena Akreditačnej komisie, myslím si, že profesor Drobný bude kompetentnejší o tom hovoriť ako ja, takže k tomu sa nevyjadrím.

Ale ešte spomeniem jeden, dva okruhy problémov a to je otázka obsadzovania miest učiteľov, rozpor so Zákonníkom práce, s chartou ľudských práv, ktorý sa jednoducho tu objavuje v návrhu vysokoškolského zákona a, samozrejme, je to diskriminácia učiteľov ako pracovníkov verejnej správy, verejnej služby. Tak na to, aby vysokoškolský učiteľ, docent, profesor, ktorý musí urobiť povedzme malý doktorát, kandidatúru, doktorandúru, ako chcete, musí sa habilitovať, musí sa inaugurovať, tak my ho ešte potresceme tým, že sa musí tri razy uchádzať o trvalé miesto. No, vážení priatelia, ani odborní asistenti toto robiť nebudú. Pretože pri súčasných platových pomeroch a aj po apríli nebude záujem o to, aby takúto tortúru absolvoval hocikto. Keby som nemal toľko rokov, koľko mám, pán minister, tak poďakujem po prijatí tohto zákona a odchádzam zo školy. A verte tomu, že takto sa bude diať a aj tí štyridsaťroční a tobôž mladší takto urobia, pretože nebudú mať žiadnu istotu. Budú mať istotu na päť rokov. Koniec. Vo verejnej službe po dvoch rokoch pracovník verejnej služby, pokiaľ prejde tým preverením, získa definitívu. Učiteľ vysokej školy od piatich po deväť rokov. Kde sme sa to, preboha, dostali? Veď toto je nenormálne! To nie je normálny stav! To je totálna diskriminácia, to neviem inak nazvať. To je jedna vec.

Druhá vec. V žiadnej kategórii pracovníkov nie je limitovaný strop, teda časový strop odchodu do dôchodku. Pri vysokoškolských, bohužiaľ, aj doteraz je to tak, pri vysokoškolských pracovníkoch je 65 rokov. Veď pre nich vzniká nárok, tak ako u všetkých ostatných, na hranici 60 rokov. Ale prečo by mal byť aj ten limit 65 rokov. Ja tomu nerozumiem. Aj to je predsa v rozpore s chartou ľudských práv. Myslím si, že my sme signatármi toho, tak toto by sa v žiadnom prípade v zákone nemalo objaviť. Pritom mnoho ľudí, osobne si myslím, ešte v šesťdesiatpäťke sú mladíci a mnoho štyridsiatnikov sú starci. To je skutočne individuálne a tam by malo byť posúdenie rektora, dekana, i keď sa tu uvažuje o tom, že môže. Ale prečo môže? Veď ten vek tam jednoducho nemá čo existovať. Obávam sa, že po prijatí takejto zmeny alebo takéhoto paragrafu vznikne na vysokých školách obrovský generačný problém, bude totálne narušená kontinuita. A ak sa toto neupraví, tak vysoké školy môžu byť z hľadiska personálneho zabezpečenia ohrozené.

Rozhodne nie je dotiahnutá ani otázka doktorandského vzdelávania, pretože podľa tohto zákona aj systém, ktorý je tu zavedený, nesplní to, čo je v rozvoji vysokých škôl napísané, že treba o 20 % zvýšiť počty doktorandov.

Aby som nechal priestor aj ostatným, ktorí ešte budú k vysokoškolskému zákonu vystupovať, chcel by som povedať, že som dostal množstvo - a možno povedať, že 1:1 alebo možno ešte naopak 2:1 - žiadostí, aby sme nepodporili, tých je o niečo viac ako tých, ktorí hovoria, aby sme podporili prechod tohto zákona do druhého čítania. Osobne si myslím, že netreba zákon vrátiť, ale mali by sme prerušiť rokovanie, dopracovať ho, že by to bolo omnoho jednoduchšie, ako snažiť sa zmeniť niečo nezmeniteľné v druhom čítaní. Neverím a bude z toho v zootechnickej terminológii povedané hybrid, nechcem povedať bastard, ktorý nevyjadrí to, čo by bolo momentálne potrebné pre vysoké školy.

Prihováram sa za to, aby sme prerušili rokovanie, dopracovali zákon, pretože sa musí zmeniť filozofia. My pozmeňujúcimi návrhmi nezmeníme to, čo ten zákon nevyjadruje, tú filozofiu. Verte mi, že nie. Ak sa prijme, tak sa vo veľmi krátkom čase musí novelizovať tento zákon. Je to potrebné? Je mi ľúto, že práve pán minister, ja si ho nesmierne vážim, predkladá takýto zákon, ktorý mu pripravili, ja si myslím, že z legislatívnej stránky absolútne nepripravení ľudia a skupina, ktorá mala vo veľkej miere iné predstavy vo vzťahu práve k svojmu aktuálnemu postaveniu. Obávam sa, že toto bolo rozhodujúce, prečo ten zákon vyzerá tak, ako vyzerá. Ďakujem za pozornosť.