M. Andel, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou chce vystúpiť pán poslanec Hofbauer. Nech sa páči, pán kolega, máte slovo.

R. Hofbauer, poslanec: S pánom poslancom Tatárom neprináleží mi nijako inak, len súhlasiť v tom bode, že otázka štátneho rozpočtu, to je otázka morálky v politike. Keď som si zobral programové vyhlásenie tejto vlády, odsek po odseku, stať za staťou, stranu za stranou a dával som si porovnania s tým, čo predkladá štátny rozpočet, tak vychádza to, že vláda klamala buď pri predkladaní návrhu programového vyhlásenia, alebo dokumentuje totálne odlišné výsledky pri bilancovaní a pri zostavení štátneho rozpočtu na budúci rok. Takýto postup je skutočne, zdieľam slová pána poslanca Tatára, nemorálny, priamo nemravný. Je to poľutovaniahodné.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Hudec, pripraví sa pán poslanec Jasovský a po ňom pán poslanec Mesiarik.

I. Hudec, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, vážené panie poslankyne, poslanci, vzácni hostia, tento bod programu rokovania slovenského parlamentu by mal byť jedným z jeho ťažiskových bodov. A mala by to byť diskusia, ktorá zaujme nielen zopár odborníkov, ale bude zaujímať prostredníctvom trebárs novinárskej obce aj občanov Slovenskej republiky. Mala by to byť diskusia, v ktorej budú zainteresovaní všetci členovia vlády, takmer všetci poslanci. Malo by to byť čosi, čo bude hovoriť o perspektívach a budúcnosti nášho spoločného štátu.

Bojím sa však, že aj táto atmosféra, táto účasť čosi naznačuje. A asi nebudú celkom vzdialené od tých pocitov a analýz, ktoré už niekoľko rokov možno badať v našej spoločnosti. A dokonca veľmi vypuklo sa to prejavilo pri posledných regionálnych voľbách, keď badateľný nezáujem o veci verejné núti alebo pobáda ľudí k rezignácii, pobáda občanov k tomu, aby rezignovali na občiansky princíp, opäť začínajú zrejme upadať do pozície objektov, a nie subjektov spoločenského systému. Je to možno oveľa vážnejšia choroba spoločenského systému, ako si dokážeme diagnostikovať a predstaviť, a možno je to čosi, čo by nás malo bytostnejšie zaujímať než to, čo sa dnes kladie ako základná otázka a prvá otázka, na ktorú treba odpovedať. Hovorím to s plnou zodpovednosťou človeka, ktorý možno strávil v slovenskom parlamente viac ako desať rokov, či už za čias federácie, za čias budovania nášho štátu, v časoch, keď bol vo vláde i keď bol v opozícii.

A dovolím si tvrdiť, že aj diskutovanie o tomto rozpočte nič nezmenilo na skutočnosti, že na Slovensku chýba koncepcia, chýba princíp, chýba základná myšlienka toho, čo vlastne chceme s našimi schopnosťami, možnosťami a danosťami vôbec urobiť. Tieto obrovské rozpaky, ktoré majú nesmierny dopad nielen na náš konkrétny život v najbližších dňoch, týždňoch a mesiacoch, teda čo predstavuje prijatie rozpočtu, čo predstavuje nielen krátka budúcnosť našej vlastnej existencie, ale nám aj predstavuje príležitosti, šance našich detí, našich vnukov, sa zdajú zahalené hmlou veľkej všeobecnej apatie a ľahostajnosti. A napokon budú mať pravdu asi tí, ktorí od začiatku všetko robili pre to, aby dokázali, že si sami nevieme riadiť naše vlastné veci, že sme bezmocní, neschopní a jednoducho druhotriedni. Nehovorím teraz o občanoch Európy ani o občanoch sveta, ale jednoducho to asi tak celé vyznieva.

Prepáčte mi, že nebudem a nenaštartujem môj diskusný príspevok tak ako zvyčajne tým, že sa začnem venovať jednej kapitole, jednotlivým položkám a jednotlivým presunom. Ako minister kultúry som cítil, že jestvuje veľmi nezdravá rivalita medzi jednotlivými rezortmi a v záujme hesla "Uchmatni si na úkor iného to, čo sa dá" sa jednoducho stráca čokoľvek, čo má zmysel a čo by mohlo byť motorom či už ekonomického rozvoja, reforiem, ktoré sú, prirodzene, nutné, veľkej miery nutnej liberalizácie, ale zároveň aj istých takých oblastí nášho spoločného života, ktoré sú nutné dočasne regulovať. Keď hovorím dočasne, myslím tým presne ohraničený časový termín, a nie jednotku dočasnosti, ktorú nám zaviedli v roku 1968.

A myslím si dokonca, že chýba aj akákoľvek chuť diskutovať o tom a spoločne diskutovať, trebárs ako by sa malo vyvíjať naše myslenie o tom, ako financovať náš spoločný život tak, aby sme potom krivo nepozerali trebárs na pracovníkov a úradníkov ministerstva financií. Zdá sa, že v rezortoch už všetci pozerajú na nich ako na spoločného nepriateľa, ktorý všetko vidí, len ich záujmy nie. Tým nechcem povedať, že asi aj v blízkej budúcnosti, ak sa nechceme dožiť krachu (nemyslím teraz krach na argentínsky spôsob, kde je štátny cross default, ale myslím na krach, ktorý nie je možné inak nazvať, len ťažkou krízou), tak sa jednoducho budeme musieť dožiť aj veľmi vážnych reorganizácií trebárs aj v tomto našom štáte v štáte. Avšak zároveň si povieme aj to, prečo sa takto muselo správať toto osobitné centrum v centre štátu, keďže nik iný sa nenašiel, kto by povedal: "Tak tu sú takéto noty a podľa týchto nôt sa bude hrať aspoň 20, možno 25 rokov."

Bolo nesmierne sympatické, keď odchádzal kancelár Kohl a vedel si sadnúť spolu s novým kancelárom Schrödrom, kde si možno isté veci sľúbili, ktoré sú viac-menej známe, možno neznáme. Vedeli presne, že sa nebude meniť princíp zahraničnej politiky, vedeli presne, že dostane nová administrácia štátu v zjednotenom Nemecku obrovskú šancu v tom, že nebude trvať len jedno volebné obdobie. Ale tento štátotvorný prístup potvrdil novému vedeniu Nemeckej spolkovej republiky, že bude môcť uskutočniť čosi, čo všeobecne bolo pokladané za užitočné a možno v tejto situácii aj potrebné.

Tento môj exkurz zdanlivo mimo rámca diskusie o štátnom rozpočte na budúci, teda volebný rok je len zdanlivo nesúvisiaci. Je totiž zrejmé, že nie náhodou vzišla z viacerých občianskych zoskupení iniciatíva, ktorá volala po všeobecnom konsenze, po všeobecnej dohode o tom, čo chceme s týmto naším štátom urobiť a ako trebárs skĺbiť užitočné, liberalizujúce tendencie s tendenciami tých, ktorí si predsa len myslia, že možno v rámci istej dočasnej ochrany nad vybranými oblasťami nášho života udržať pri živote tie odvetvia, ktoré sa veľmi ťažko potom revitalizujú, ak sa vôbec revitalizovať dajú. Myslím teraz napr. na oblasť školstva, kultúry, trebárs na oblasť niektorých iných vecí, ktoré sa zdanlivo, okrajovo dotýkajú našej spoločnosti, ale majú veľký výchovno-vzdelávací kontext a podobne.

Volanie dokonca aj prezidenta Slovenskej republiky po možno nie presne definovanom nejakom projekte uvažovania o tom, čo s nami ďalej a ako spoločne ďalej pokračovať, ostalo bez zmeny. A myslím si, že to je obrovská škoda a práve pri tomto tohtoročnom rozpočte, ktorý je zrejme posledným rozpočtom, ktorý predkladá táto politická štruktúra, tým nechcem tvrdiť, že nik z terajšej politickej štruktúry nebude participovať na budúcej vláde, nás núti sa zamyslieť nad takými principiálnymi otázkami, ktoré vytvárajú neustálu diskontinuitu nášho politického života.

Je tragédiou, ak v oblasti rezortu alebo viacerých rezortov alebo dokonca v kardinálnych otázkach ekonomického smerovania nášho štátu dochádza každé nové volebné obdobie k úplne novej stratégii, k úplne novým tendenciám, ktoré aj takú krehkú ekonomiku, ako veľmi jemne nazývam slovenskú ekonomiku, neúmerne zaťažujú. To nieže musí ňou otriasť, ale jednoducho ju to posúva po hrane, ktorá je veľmi klzká, späť a späť, dozadu a dozadu. Kým nevyriešime tieto základné otázky, ktoré vyžadujú aj istú dávku politickej tolerancie a politickej kultúry, asi to ďalej nikam nepotiahneme. A opäť sa parlament stretne pri budúcoročnom rozpočte, ktorý bude zostavovať trebárs iná politická garnitúra, opäť sa stretne pri ďalšom a opäť to bude improvizácia, opäť to bude z rúk do úst, opäť to bude čosi, čo je krátkodyché, krátkodobé, a preto už dopredu odsúdené na neúspech.

Myslím si, že každá inventúra a každé gazdovanie a plánovanie na ďalšie obdobie, akým aj štátny rozpočet je, je veľmi vážnym dôvodom na zamyslenie sa práve nad týmito otázkami. Či to niekto chce alebo nechce pripustiť, skôr alebo neskôr, keď sa tým bude dlhšie zaoberať, na to príde a musí pochopiť, že politické šarvátky vyžaduje istý veľmi smiešny systém súboja o priazeň obyvateľov. Myslím si, že keď ide o invektívy a vyzdvihovanie vlastnej pozície na úkor toho druhého negatívnym spôsobom, skôr to dospeje k tomu, že občan si neváži ani jedného, ani druhého, namiesto toho aby si vážil aspoň toho, kto dobre robí.

Nad týmto rozpočtom musím vysloviť poľutovanie, aké už tu vyslovené bolo. Ale dovoľte mi, aby som nebol príkro odsudzujúci a nepovedal, že za to môže len niekto z tejto koaličnej garnitúry, že za to môže len ktosi, kto je menovite vinný. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, istú mieru viny za to nesieme všetci. Všetci sme akýmsi-takýmsi spôsobom zabudovaní v politických štruktúrach a vytvárame taký negatívny postoj občana k politike, že to len generuje nedôveru, že to spôsobuje taký spôsob záujmu o naše vlastné politické programy, ktoré majú síce milé, ale veľmi malé efekty. Toto je naša bieda a to je náš spoločný neúspech.

Druhá moja poznámka, ktorá možno vyviera aj z toho, že možno už posledný raz hovorím nad akýmsi štátnym rozpočtom, je v tom, že, žiaľbohu, ani jedna, to veľmi duplikujem, ani jedna vládna garnitúra od revolúcie z roku 1989 nemala ujasnené základné priority aspoň toho krátkodobého času pôsobenia, v ktorom vládla. Formálne, slovne boli vyslovené, ale nikdy sa nedodržiavali a nikdy sa neuplatňovali tak, aby boli skutočnými prioritami, isteže aj preto, že nedošlo k širšiemu konsenzu, k širšej dohode, ktorá by zaručovala aj to, že tá budúca politická garnitúra bude aspoň čiastočne pokračovať v týchto tendenciách, aj keď, povedzme, zvýrazní čosi viac tam alebo inde, ale jednoducho bude v nich pokračovať. A preto nám padá výchova a vzdelávanie, preto nám upadá naše školstvo, preto tie dlhodobé strategické ciele, ktoré každá spoločnosť musí mať, sú kdesi v úzadí, sú na pozadí takých aktuálnych myšlienok, čo sa týkajú hesla: "Treba sa najesť dnes a zajtra uvidíme, čo bude."

Musím sa niekoľkými poznámkami dotknúť aj rozpočtu rezortu kultúry. Vôbec si nemyslím, že minister Kňažko je jediný, kto spôsobil to, že napriek snahám, povedzme, je tento rezort hlboko podfinancovaný. Keď som viedol tento rezort ja, povedzme, financie sa zvyšovali takým alebo onakým spôsobom na také alebo onaké aktivity, že sme sa snažili hľadať systém, ktorý by bol komparatívny s našou integračnou budúcnosťou, ale ktorý by zachoval čo najviac toho vzácneho, čo v slovenskej kultúre je, ktorý by umožňoval aj nové moderné trendy. Mohol to byť chybný námet, návrh, ale jednoducho odpočet raz história určite dá. Myslím si, že teraz nastala situácia, keď rezort kultúry akosi dobrovoľne rezignoval na pomerne veľkú čiastku finančných prostriedkov v ilúzii, v akejsi iracionálnej ilúzii, že sa to nejako vyrieši. Nič sa ako-tak nevyrieši. Povedzme si pravdu, ešte stále žijeme v režime, ktorý vlastne používa dosť veľa direktívnych prvkov, čo je prirodzené, pretože ešte nikto zo dňa na deň nemohol prejsť z jedného systému na druhý. Isteže, treba ich odstraňovať, ale nie tak, aby tieto odstraňovania boli úplne likvidačné pre celé odvetvia, trebárs kultúry, o ktorej hovorím.

Spôsob nášho spoločného myslenia je veľmi nedostatočný a, dovolím si tvrdiť, veľmi chybný. Všetci vieme, že by sme veľmi radi rozdávali, trebárs na budovanie rozhodujúcich komunikačných sietí, že možno by nám všetkým lichotilo a bolo by príjemné, keby naše poľnohospodárstvo zaručovalo tzv. potravinovú bezpečnosť štátu, boli by sme veľmi radi, keby sme mali vlastné aerolínie, boli by sme veľmi radi, keby sme mohli zabezpečovať ďalšie veľmi finančne náročné projekty, ktoré by reprezentovali istým spôsobom štát a zároveň by ponúkali nášmu občanovi veľmi dobré ekonomické umiestnenie sa v systéme príjmov. Ale jednoducho asi to nejde.

Ale keď sa nevieme dohodnúť ani v rámci rezortov vo vláde a keď sa nevieme dohodnúť ani tu v parlamente, tak potom vyzeráme veľmi smiešne, pretože navrhujeme čiastkové riešenia podľa systému: "Keď chceš mať, niekomu uchmatni." Proste to asi nejde. Takýto spôsob tvorby štátneho rozpočtu je detinský a, dovolím si tvrdiť, veľmi defektný a možno aj chorý, kým nevzniknú základné dohody o základných smerovaniach a princípoch našej politiky, ktorá je, myslím si, v medzinárodnopolitických súvislostiach zhodná. A nik o tom nepochybuje. Možno sú veľké diferencie v tom, ako rýchlo a ako radikálne a akým spôsobom riešiť ekonomickú štruktúru, ekonomické vzťahy a ekonomické smerovanie nášho štátu, ale aj na tom sa dá dohodnúť, možno preto sú aj striedania niektorých vlád v zabehaných demokraciách, pretože raz potiahnu káru tí smerom takým a raz onakým, ale základný smer je stále rovnaký. Jednoducho raz sa uvoľnia sociálne požiadavky a raz sa pritiahnu ekonomické potreby a spevní sa mena, na základe ktorej potom možno uvoľňovať sociálne väzby. Takže jednoducho kým nepríde k takýmto dohodám, tak opäť sa slovenský parlament bude stretávať pri takýchto úbohých príležitostiach, pred takýmto úbohým plénom, s takýmto úbohým záujmom a s takou odozvou, o akej si zajtra môžeme prečítať v našich médiách, pretože jednoducho to ani tak za viac pozornosti nestojí.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, iste v tejto diskusii vznikne veľa návrhov a podnetov. Dotknem sa ich letmo a v podstate ma k tomu inšpiroval môj predošlý rečník, pán poslanec, ktorý sa pýtal, či vieme novostavbu národného divadla vybudovať už rýchlo a hneď. A preto dajme taký objem peňazí na túto novostavbu, aká je.

Presne z tohto miesta ma kritizoval terajší premiér Dzurinda, keď o mne vyhlásil, že som ohrozil devízové hospodárstvo nášho štátu. Nemal som možnosť odpovedať, pretože to vyslovil, keď som dal doplňujúcu otázku interpelácie.

Tak teraz to môžem povedať, ako som ohrozil devízové hospodárstvo tohto štátu. Microsoftová firma bola ochotná prostredníctvom našich krajanov, aj našich bývalých krajanov moravsko-českých, získať nenávratný grant čiže pôžičku, ktorú nebolo treba splatiť vtedy, keby sme zmenili koncepciu fungovania tejto budovy, resp. tejto inštitúcie. A, plus, na voľnom pozemku by dokázali v rámci dohody postaviť hotel, ktorý by zafinancovali Američania a zo zisku ktorého by sa bol hradil každoročný nárok na funkciu národného divadla, ktorý, mimochodom, bude predstavovať už v dnešných reláciách minimálne 100 mil., pred tromi rokmi to bolo 70 mil. korún, teraz je to, upozorňujem, 90 mil. - 100 mil. korún ročne. Keďže to bola vlastne pôžička, ktorú nebolo treba splatiť, a keby sa bol naplnil tento program, tak Slovenskej republike by bolo prišlo bez akýchkoľvek bolestivých ústupkov slušných 2,1 mld. korún.

Tak toto bolo ohrozenie devízového hospodárstva nášho štátu. Bolo to predmetom tzv. čiernej knihy, ktorú dal vypracovať terajší minister Kňažko. Bolo to predmetom vyšetrovania. Musel som chodiť na políciu odpovedať na otázky. A po ozrejmení všetkých faktov so zdesením zistili aj vyšetrovatelia, že nechápu, prečo sa tak stalo. Môžem vám povedať, že nechápem ani ja, prečo sa tak stalo, pretože stačilo, aby to ešte prehodnotilo ministerstvo financií, to je jedno, či v terajšom zložení a pod terajším vedením alebo predtým. Iste by to aj tak nebolo prebehlo rýchle. Ale tie peniaze sem mohli prísť, dnes už mohla byť novostavba hotová, minister Kňažko to mohol slávnostne otvoriť a mohol povedať, že je to jeho zásluha, ja by som bol býval ticho. A nemuseli sme zo štátneho rozpočtu, ako budeme teraz musieť, ešte niekoľko rokov dávať niekoľko stoviek miliónov na dokončenie budovy a, samozrejme, každý rok minimálne 100 mil. korún len na činnosť tejto budovy, nehovoriac o tom, že bude treba financovať produkciu a podobne.

Hovorím to ako príklad toho, ako sa niekedy u nás nie veľmi logicky nadväzuje na činnosť predchádzajúcich vysokých štátnych úradníkov, myslím tým ministrov, ako sa neraz veľmi hlúpo politicky zastierajú oči, ako sa vytvára beľmo na očiach a rozprestiera červené súkno, ktoré však môže mať aj inú farbu, pretože býk, ako vieme, farbu nerozoznáva.

Preto si myslím, že treba zvážiť napr. túto položku v štátnom rozpočte, aj keď som zásadne proti tomu, aby sa opravovali tieto veci. Ale si myslím, že naozaj to treba zvážiť, pretože asi ťažko budeme ďalej prehlbovať deficit štátneho rozpočtu, to je jedno, či tu je pani ministerka alebo tu bude budúci ďalší minister. Pre boha živého, štátny deficit dolieha na naše deti a na našich vnukov! Nechcem povedať, že to je zároveň aj istým spôsobom "rating" nás a aj príležitosť pre našu blízku budúcnosť.

Dovolím si zmieniť sa ešte o Štátnom fonde kultúry Pro Slovakia. Nebol to vynález ani exkomunistov, ani komunistov, bol to dobrý nápad, ktorý minister Snopko prevzal zo známych fungujúcich štátov. A musím povedať, že som sa veľmi potešil, keď tento návrh prišiel. Isteže, môžeme diskutovať o výške jeho príspevku. Možnože som spôsobil problém a traumu tomuto fondu ja, keď som ako vtedajší poslanec navrhol túto čiastku viazanú, ktorá sa, žiaľ, nikdy nedodržala, a to 0,5 %, pretože sa jednoducho povedalo, že sa použije právo lex posterioris, teda posledný zákon bude mať pravdu pred iným, aj keď si rozporujú. Ale celkom určite si myslím, že keď zrušíme tento fond, vylievame dieťa s vodou z vaničky. Nemyslím si, že Slovenská republika bude mať takú efektívnu ekonomiku ešte 15 - 20 rokov, aby si mohla povedať: "Dobre, teraz je to úplne jasné, uvoľnime sponzorské rozhodnutia tých, ktorým zvoľníme z daní, hneď teraz, a nebudeme sa musieť obávať, že trebárs aj významné kultúrne inštitúcie nenájdu dosť prirodzených tokov na svoju činnosť."

Dovoľte mi, aby som v tejto súvislosti pripomenul jeden krátky fakt. Keďže som si vždy uvedomoval to, že bolo by naozaj najprirodzenejšie a najvhodnejšie, aby občania sami rozhodovali o tom, kde môžu a kde by mohli uplatniť časť svojich povinných výdavkov na verejnú sféru a jednoducho dostanú na výber všetko to, čo im zákon poskytuje, tak sme naraz zistili, že zrejme tí, ktorí by mohli venovať peniaze do tejto oblasti, by si predovšetkým vybrali tzv. lacné atrakcie typu nejakých mimoriadnych show, vybrali by si šport, vybrali by si možno ešte zdravotnícke zariadenia, ak v nich majú nejakého príbuzného alebo oni sami sú odkázaní na to zdravotnícke zariadenie, keď majú vnuka alebo syna, iste by ich dali aj na nejakú školu. Ale upozorňujem, že až na zopár exkluzívnych vecí ako, povedzme, naštudovanie opery alebo jedno filharmonické uvedenie, ktoré vlastne je zároveň adoráciou donátora, by jednoducho nedali na kultúru nič. Momentálne je taká situácia a zrejme pri biede a chudobe našich podnikateľov ešte dlho bude. Nikomu hádam nemusím zdôrazňovať, čo to znamená, keď zanikne regionálne múzeum alebo regionálna galéria. Obnoviť ju v nových podmienkach bude nesmierne ťažké. Možno sa nájde ešte ďalší Roman, ktorý objaví a bude ťažiť urán v Kanade alebo niekde inde a urobí to. Budeme mať takých Romanov? Takže pekne prosím, aby sme uvažovali aj v takýchto súvislostiach, pretože to nie je jednoduché.

Moja posledná poznámka sa bude týkať podpory krajanov. V tomto rozpočte sa pri nich ráta až so 6 mil. korún. Prosím vás, nerobme to, radšej to vyškrtnime, lebo to je naozaj smiešna suma. Zrušili ste Dom zahraničných Slovákov, vytvorili akési fiktívne inštitúcie, ktoré nemajú finančné prostriedky na to, aby mohli vykonávať aktívnu činnosť. Nerobme to, veď to aj žobrákovi v rámci rozpočtu porovnávajúc s haliermi, ktoré máme vo vrecku, je málo. Radšej to nerobme vôbec. Radšej to dajme kamsi inde, pretože to je naozaj suma, ktorá v rámci rozpočtovaných nákladov na celý rok je ničím.

Povedal som zopár príkladov z rozpočtovej kapitoly ministerstva kultúry. Mohol by som hovoriť aj dlhšie, ale viem aj tak, že vlastne v celej diskusii aj páni poslanci predo mnou, aj po mne budú zrejme hovoriť len pre záznam, len pre históriu. Je to veľká škoda. Možnože to je dobré na to, že občan sa nedozvie to, čo by sa mal dozvedieť, keďže zrejme asi takouto cestou sme sa teraz vydali aj po prijatí zákona o verejnom informovaní. Neviem si predstaviť, aký väčší prešľap môže práve zákonodarný zbor tohto štátu urobiť, keď o najdôležitejšom zákone roka diskutuje za zavretými dverami, aj keď balkón je otvorený, ale okrem 6 - 7 osôb, ktoré aj tak majú svoje spravodajské povinnosti, to nikoho nezaujíma, pretože aj tak to zrejme publikovať nikto nebude chcieť. Ak to bude chcieť publikovať, tak len preto, že to bude účelové a možno ešte viac utlmí záujem občanov o to, čo ich má bytostne zaujímať.

Panie poslankyne, páni poslanci, myslím si, že o štátnom rozpočte je už rozhodnuté. Bude sa možno licitovať v radoch vládnej koalície, čo za čo a za koľko, nič podstatné sa nezmení, nezmení sa život občana tohto štátu, volebný rok sa vždy použije na to, že trošku sa niečo pridá, čo, samozrejme, v tom ďalšom roku bude treba ubrať. Ale od roku 1993 sme nepokročili ani o piaď v zásadnej metodike tvorby rozpočtu. Sú to kozmetické úpravy, nie je to nič podstatné, pretože kým sa nedohodne politická scéna na Slovensku, myslím tým rozhodujúcu politickú scénu na Slovensku, asi ďalej nepokročíme. Kým si neuvedomíme tento fakt, bude to vždy diskusia o malých veciach a nikdy sa nebude dať rozhodnúť o niečom podstatnom. Ďakujem vám za pozornosť.

M. Andel, podpredseda NR SR: Pán kolega, ďakujem vám za vaše vystúpenie.

S faktickou poznámkou sa prihlásil pán Hofbauer, pani poslankyňa Podhradská. Končím možnosť podania ďalších prihlášok do faktických poznámok.

Nech sa páči, pán kolega, máte slovo.

R. Hofbauer, poslanec: Pán kolega Ivan Hudec, prosím ťa, nepoužívaj pojem: "Zrušili sme Dom zahraničných Slovákov a zrušili sme Štátny fond kultúry." Zrušili ste Dom zahraničných Slovákov a zrušili ste, vážená koalícia, Štátny fond kultúry Pro Slovakia. Náš blok opozičných poslancov to neurobil. Pod týmto činom, pod touto nehanebnosťou ste vy podpísaní. Takže, Ivan, dovoľ, aby som ťa korigoval v tomto smere.

Čo sa týka dostavby a ďalších takmer 0,5 mld. korún do národného divadla, dostavby novostavby, neberte to ministrovi Kňažkovi. On tie peniaze zúfalo potrebuje. Tá jeho snáď polmiliardová rezidencia pod Slavínom ešte stále nie je dobudovaná a nemáte predstavy, čo to zhltne peňazí. Ten gigantický oporný múr z travertínu, ktorý sa tam budoval, sa budoval zhodou okolností v tom istom čase, keď sa dokončieval travertínový obklad budovy Slovenského národného divadla. To je taká zhoda okolností, ktorá musí vzbudiť úsmev u každého, kto vie čosi o investičnej výstavbe.

A čo sa týka prevádzkových nákladov nového národného divadla, opäť, pán kolega Hudec, tých 100 mil. je hrozne málo. Tých 100 mil. bolo málo ešte v časoch socializmu, keď štátna expertíza posudzovala túto gigantickú stavbu, ktorá reálne presahuje potrebu polmiliónového mesta a ktorá by sa hodila tak rozmerovo buď na Paríž, alebo na Londýn. Táto budova je odsúdená na obrovské straty a na budúcu neschopnosť zafinancovania jej prevádzkovania bez toho, že by sa tam čo len hralo, pretože len v takom divadle, ako je Hviezdoslavovo divadlo, na to, aby dvaja herci vyšli na scénu, treba 80 ľudí v technickom zázemí.

Takže to sú len pripomienky, samozrejme, podporujúce tvoje vystúpenie.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Slovo má pani poslankyňa Podhradská.

M. Podhradská, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Budem sa usilovať byť naozaj veľmi stručná vo svojej reakcii na vystúpenie pána poslanca Hudeca. Pán poslanec hovoril, že pri tvorbe či už tohto štátneho rozpočtu alebo aj tých minulých štátnych rozpočtov sa jednoznačne prejavuje to, že vlády nemajú systém, dlhodobý systém, ktorý by jednoznačne zohľadňoval určité smerovanie Slovenskej republiky. Ja si myslím, že možno v tom širokom význame slova má pravdu, ale v tých detailnejších krokoch rozhodne nie. Nemožno uprieť napr. ministrovi Kňažkovi systém v tom, ako likviduje už tretí rok veľmi premyslene Maticu slovenskú. Ak si zhodnotíme, aká čiastka išla na Maticu slovenskú v roku 1999, v roku 2000, v roku 2001 a aká sa plánuje v roku 2002, tak vidíme dokonca, že toto jeho úsilie bude, zdá sa, v roku 2002 úspešné a Maticu slovenskú pán minister zlikviduje definitívne.

Ale ešte jednu vec poviem. A priznám sa veľmi úprimne, že ju poviem práve kvôli záznamu. My o štátnom rozpočte na rok 2002 nediskutujeme dnes len za zatvorenými dverami, ale napriek tomu, že ho predkladá vláda, diskutujeme o ňom bez vlády. Sedí tu síce pani ministerka financií, ale počas celého vystúpenia napr. pána poslanca Hudeca sa veselo bavila s poslancami vládnej koalície a vonkoncom nepočúvala, čo pán poslanec Hudec hovorí. Aj to je signifikantné pre dnešný slovenský parlament, ale, žiaľ, najmä pre dnešnú slovenskú vládu.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Na svojich predrečníkov chce reagovať pán poslanec Hudec.

I. Hudec, poslanec: Pán poslanec Hofbauer, keď bude budova dostavaná, na ktorú bolo treba v roku 1997 približne 2 mld. Sk, a bude už hotová, kompletne hotová, tak na to, aby sa v nej kúrilo, svietilo, aby sa upratovala, vtedy bolo treba ročne 70 mil. korún. Tak som myslel tých 100 mil. korún, pretože, žiaľ, ceny vzrástli.

Dovoľte mi, aby som nereagoval a nereflektoval terajšie pôsobenie súčasného ministra kultúry pána Kňažka. Nakoniec, výsledky každý minister chtiac-nechtiac odovzdá pri ukončení jeho pôsobenia. A všetci majú možnosť objektívne posudzovať, čo vykonal, čo urobil dobre a čo zle. Každý urobil aj dobre, aj zle, ale jednoducho ten odpočet mu vydajú odborníci. A nerád by som sa miešal teraz do jeho "bohumilej" činnosti, ktorá, samozrejme, je v rozpore s mojimi názormi. Ale jednoducho tak si želal občan tohto štátu, že dovolil vytvoriť túto politickú koalíciu a dovolil presadiť takých ľudí, ktorí robia to, čo robia. Jednoducho zdá sa, že občan sa musí učiť. Učí sa človek aj pádmi, učí sa človek síce nerád ako deti v škole. Jednoducho niekedy treba ľudí nútiť, aby sa učili, ale je to otázka politickej vyspelosti. Nebudem komentovať tieto veci a zámerne som sa im vyhol. Prosím však vás, ctených pánov poslancov a panie poslankyne, aby ste pri uvažovaní o štátnom rozpočte naozaj mysleli aj na veci, ktoré sú podstatné, a nielen na to, že treba pridať 20 mil. tomu a 17 mil. tomu a tým sa zapchajú uši a zalepia oči, hoci problém sa len oddiali a nevyrieši. Ďakujem.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Teraz má slovo pán poslanec Jasovský, pripraví sa pán poslanec Mesiarik.

J. Jasovský, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, vážený pán podpredseda. Vážená pani ministerka, keď sa tak dívam dnes po rokovacej sále, vážené dámy poslankyne a páni poslanci, je nás tu zhruba 25, to znamená, je nás tu zhruba šestina tohto parlamentu, ale je tu jedna dvadsatina vlády. Je tu veľký nepomer, a preto vo svojom vystúpení sa budem snažiť byť veľmi mierny a nebudem už dnes tak vystupovať ako v predchádzajúcich obdobiach, pretože naše názory, názory opozície nie sú brané do úvahy a ja sa dosť obávam, že dnes nie sú už brané do úvahy ani názory členov koalície, resp. koaličných poslancov. Niekoľko vecí by som si dovolil, samozrejme, povedať k návrhu zákona o štátnom rozpočte. Treba povedať, že tento rozpočet je svojou podstatou neseriózny. Ja skúsim povedať aspoň niekoľko vecí, ktoré sa dotýkajú rezortu dopravy, pôšt a telekomunikácií, aspoň o dvoch podľa môjho názoru neserióznych veciach skúsim povedať.

Vláda síce predpokladá, že bude ako-tak umorovať starý dlh voči Železniciam vo výkonoch verejného záujmu, samozrejme, z privatizácie, ale na druhej strane treba povedať, že robí nový dlh na nedofinancovaní zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme v čiastke 4,4 mld. Starý dlh sa teda snaží ako-tak umorovať, ale nový dlh vzniká ešte väčší.

Druhá neseriózna vec v návrhu tohto zákona je, že vláda umožňuje a zákon predpokladá umožniť zobrať Železniciam úvery so štátnou zárukou, to znamená, že Železniciam sa nedávajú peniaze, tak ako o tom bolo hovorené svojho času v programovom vyhlásení, ale Železniciam sa dáva znovu možnosť zadlžiť sa. Celkový úver, treba povedať, ktorý Železnice by potrebovali na bankové záruky so štátnou zárukou, resp. bankové úvery so štátnou zárukou, je rádovo 26 mld. Sk, aby ako-tak mohli Železnice fungovať, podčiarkujem, 26 mld. Sk. Celkový objem štátnych záruk predpokladá tento návrh zákona v objeme 37 mld. a z toho 26 mld., úmyselne to zdôrazňujem, potrebujú Železnice. Poznamenávam, že Železnice sú dnes zadlžené na nejakých 44 mld. a 26 mld. chcú úvery so štátnou zárukou. Ak to takto vyjde a bude to schválené ku koncu vládnutia tejto vlády, budú Železnice zadlžené na minimálne 50 mld. - 60 mld. Sk, ak to vláda a, samozrejme, aj tento parlament schváli v požadovanom rozsahu. K tomuto číslu 50 mld. - 60 mld. zadlženia poviem, že Železnice majú majetok v objeme 71 mld. korún, de facto celé Železnice budú komplexne zadlžené. A nie je to, prosím, už len problém finančnej alebo železničnej dopravy, ale je to vôbec problém finančnej rovnováhy tohto štátu. Keď sme odchádzali z vlády my, Železnice boli zadlžené v objeme 28 mld. korún a preukázanie objemu zdrojov na investičné potreby Železníc bolo zrejmé.

Ministerstvo financií, som presvedčený, a vlastne všetci, celá vláda, dávajú ruky od Železníc preč a dovoľujú Železniciam viac sa zadlžiť, hoci ten dlh sa stále nabaľuje a Železnice ho tlačia pred sebou. Ja si pamätám názory vedenia Železníc, ktoré inklinuje k Strane demokratickej ľavice, že v čase začatia fungovania tejto vlády sa veľmi spoliehali na ministerku financií, ktorá je z ich politického zoskupenia. Obávam sa, že dnes sú trochu sklamaní. Treba povedať, že rozpočet takto postavený pre Železnice nerieši nič, pretože dovoľuje Železniciam stále viac a viac sa zadlžovať.

Tu chcem však poznamenať, že je tu ďalší podvod, ktorý je evidentný, že celá reštrukturalizácia Železníc nemá absolútny význam. Preto sa na ňu dá pozerať a treba pozerať úplne v inom svetle. A ja dokonca poznamenávam, že reštrukturalizácia Železníc začína byť veľmi riskantnou záležitosťou. Za 4 roky vládnutia na margo toho, čo som povedal, že vedenie Železníc sa spoliehalo na Stranu demokratickej ľavice, sa nenašlo žiadne koncepčné riešenie a predpoklady reštrukturalizácie tej reformy, ktorá bola odštartovaná, v tomto rozpočte vôbec nie sú napĺňané.

Tento rozpočet zakladá to, že ak Železnice majú ešte ako-tak trošku prežiť, musia sa zadlžiť. Len sa pýtam, kto tento problém a akým spôsobom bude riešiť vo vláde v budúcom roku. Znovu podčiarkujem, vláda vykryje 4,4 mld. starej straty a vyrobí novú stratu v objeme 4,4 mld. korún. Stratami z finančných operácií ale budú znovu zaťažené len Železnice Slovenskej republiky. Takže myslím si, že toto riešenie je skutočne veľmi-veľmi zlé a nemá racionálne jadro. Ja som skôr očakával nejaký iný mechanizmus, ktorý, samozrejme, nie je jednoduchý.

Nebudem hovoriť dlho, nemá to význam pre 20 - 25 ľudí v tejto snemovni a vlastne žiadnu vládu. Nakoniec, keby tu aj bola, aký by to malo význam? Poviem aspoň niekoľko slov teda ešte k oblasti autobusovej dopravy. Celý čas sme bombardovali za obdobie troch rokov potreby riešenia v oblasti transformácie, obnovy autobusového parku, že sme v parlamente schválili, a považujem to za podvod na týchto poslancoch, 200-miliónovú dotáciu na výrobu autobusov. A táto celá dotácia potom bola presunutá do českej Karosy. Ja nepoznám horšie riešenie, ktoré vláda môže dosiahnuť.

Treba povedať, že rozpočet dnes neráta so žiadnou podporou obnovy vozového parku, to znamená, kolegovia v Českej republike sa už nemôžu tešiť na tieto milióny. Poznamenávam, že sa opakuje znovu chyba, ktorá sa opakuje za obdobie troch rokov, že 5 podnikov, ktoré majú mestskú dopravu, dostáva viacej peňazí ako celé Slovensko spolu na autobusovú dopravu. A dokonca Bratislava dostáva 600 mil. korún na kapitálové výdavky, páni poslanci. Mestská doprava týchto piatich miest by vôbec nemala byť financovaná, pretože v tých mestách, veľkých mestách, ako je Bratislava, Košice, je vyťaženosť vozidiel dostatočná, a nie ako koncových obcí, kde, samozrejme, doprava je nevyťažená, je absolútne stratová. A preto sa pýtam, prečo má byť týchto 5 podnikov mestskej dopravy viac dotovaných ako autobusová doprava na celom Slovensku. Je to veľký nepomer. Tento návrh zákona robia stále tí istí ľudia, takže tak aj ten návrh zákona vyzerá. V 62 mestách Slovenska robia miestnu hromadnú dopravu štátne podniky, dnes tiež SAD-ky, a snáď akési akciové spoločnosti fiktívne nedostanú z tohto rozpočtu ani korunu, ale 5 miestnych hromadných dopráv najmä v Bratislave dostane čiastku ďaleko väčšiu ako všetky SAD-ky na Slovensku, pretože tie nedostanú nič. Bratislava dostane 600 mil. korún a zvyšok Slovenska nula korún.

Všetky kapitálové výdavky, ktoré sú tam, sú bez zmien a škoda sa k nim vracať, pretože to je opísaný rozpočet z minulého roku aj s chybami, ktorý mal minulý a predminulý rok. Celý rozpočet ministerstva dopravy je veľmi rozhádzaný. Premieta sa tam aj to napr., že Štátny fond cestného hospodárstva nie je, ale Štátny fond ešte je a všetky príjmy a výdavky sú v kapitole. Ja by som mohol veľmi vážne rozprávať o zrušení Štátneho fondu cestného hospodárstva, ale hovoril som k tomu návrhu zákona už v prvom čítaní. A dnes by som sa opakoval alebo by som musel ešte tvrdšie hovoriť o tom, ako to bude vyzerať po zrušení tohto Štátneho fondu cestného hospodárstva. Ale znovu sa pýtam: Pre koho? Je to otázka sústredenia štátneho dlhu a tak ďalej a tak ďalej. Ale tu treba aj povedať, že aj zahraničie má výhrady voči rušeniu cestného fondu. Mohol by som hovoriť o memorande zahraničných bánk. O tom, bohužiaľ, v tejto snemovni nepovie pravdu nikto. A ja nie som povinný ako opozičný poslanec na túto tému hovoriť: "Ať se děje, co se děje."

Mohol by som hovoriť o ďalších problémoch tohto rozpočtu, pretože zdá sa v rozpočte, že jediný rozvojový program, ktorý je ako-tak vykrytý, sú diaľnice. A s obľubou o tom pán predseda vlády rozpráva. Je tam ale jedno také maličké riziko, že v návrhu zákona o štátnom rozpočte je napísané, že vláda môže vydať dlhopisy. A ja sa pýtam: Keďže Štátny fond sa ruší a kompetencie prechádzajú na ministerstvo financií, sme naozaj presvedčení, že vláda vydá dlhopisy a použije ich potom na výstavbu diaľnic? Veď to sú miliardy korún. A takto je postavený rozpočet. Môže to urobiť, keď nie, rozpočet naplnený, samozrejme, nebude. Aj v roku volebnom, myslím si, táto vláda aspoň toľko chochmesu má, že aspoň v tom roku volieb sa bude snažiť, ale možnože ani to nie, že ani to nepochopia a nedokážu to urobiť ani pre rok 2002. Sú tam nevykryté teda príjmy, nevykryté výdaje, je tam obrovský rozpor. Dalo by sa na túto tému hovoriť mnohokrát.

Samozrejme, aj príjmy tohto rezortu sú mimoriadne nadhodnotené, keďže napr. sa hovorí o plánovanom predaji licencií v oblasti telekomunikácií. Vo východiskách sa hovorilo pôvodne o 3 mld. korún, dnes sa tam objavila čiastka 4,5 mld. korún, 1,5 mld. korún sa kdesi objaví vo vzduchu. A my dnes vieme, že dokonca o ďalšiu licenciu pomaly nikto nebude mať záujem, pretože netransparentnosť fungovania tejto vlády je evidentná. A ktovie, či vôbec licencie dokážeme predať.

Mohol by som hovoriť o tom, kde je dnes Branisko, ako vyzerá, povedal som to v nejakej faktickej poznámke.

Chcem poďakovať pánu predsedovi finančného výboru, že požiadavku Železničnej polície akceptoval. Videl som to v návrhu spoločnej správy. Je tam tých 40 mld. korún. Napravil teda finančný výbor miliónovú chybu a chaos, ktorý urobila vláda, samozrejme. Takže to som rád. A ďakujem dokonca aj tým poslancom, ktorí jedným hlasom, nechcem povedať, ktorého poslanca, zachránili Železničnú políciu pred jej likvidáciou. Ďakujem pekne za Železničnú políciu. Samozrejme, že podporím ten pozmeňujúci návrh, ktorý bude a ktorý je v spoločnej správe.

Je zrejmé a dalo by sa dlho hovoriť o zákone, ktorý rieši armádnu políciu, ako teda to vyzerá pre rok 2002. Nebudem o tom hovoriť, je to iný problém, iného ministra.

Dalo by sa hovoriť o ďalších a ďalších veciach, o otázkach autobusov, sypačov, na čo nie sú vôbec prostriedky pre budúci rok v rozpočte. Dalo by sa hovoriť o tom, ako tento rok funguje oprava rekonštrukcie cestnej siete. A dalo by sa hovoriť o tom, že kapitálové výdavky na výstavbu ciest sú o vyše 100 mil. korún nižšie pre budúci rok, na údržbu sú o ďalších 100 mil. korún nižšie. To sú obrovské čiastky.

Ja by som mohol o tomto rezorte a o problémoch tohto zákona rozprávať veľmi dlho. Ale ja sa priznám dnes veľmi čestne, že nedám ani jeden pozmeňujúci návrh k tomuto rozpočtu. Nech sa v tom vláda vymácha sama. Nakoniec, rozpočet bude musieť dať za krátku dobu a potom budeme hovoriť znovu to, čo sme hovorili za obdobie posledných 3 rokov.

Mne bolo veľmi ľúto, keď ma vlani nepodporili páni kolegovia poslanci z Banskobystrického kraja, keď som dával pozmeňujúci návrh, a chýbal mi tu jeden hlas, na blokáciu zdrojov na výstavbu diaľničnej siete v smere na Banskú Bystricu. Vtedy mi páni poslanci po hlasovaní povedali, že pán minister Macejko ubezpečil, že zdroje v rozpočte sú a budú. Dnes páni poslanci mi povedali: "Oklamal nás, pán minister." A čo ste čakali, páni poslanci?

Ak dnes pán minister Macejko v rámci kampane príde do Zvolena a rozpráva o tom, ako rozbieha aktivitu prepojením Budča - Kováčová, to znamená diaľnicou Žiar - Banská Bystrica, je mi to ľúto. Prišiel do Banskej Bystrice preto, že končili všetky stavebné povolenia v tejto súvislosti v júli tohto roka, resp. začiatkom augusta. Vláda uvoľnila necelých 5 mil. korún na stavbu, ktorá za našich čias bola projektovaná v objeme 500 mil. korún. Dnes je to teda 750 mil. korún. Čo za 5 mil. necelých dokáže táto vláda na tejto ceste urobiť? Smiešny trápny politický ťah, smiešny trápny politický ťah. Kde je ďalej Nová Baňa - Rudno - Žarnovica, stavby, ktoré mali byť dávno rozbehnuté? Ale páni poslanci sa utešili vlani. Pán minister Macejko im sľúbil: "Tešte sa, páni poslanci." Aj na budúci rok vám pán minister Macejko sľúbi. A dokonca to, čo vám on sľúbi, nedokáže nikto alebo toľko vám dokáže sľúbiť, čo nikto nedokáže splniť.

Mal som pripravené v rozpočte aj ďalšie veci. Chcel som hovoriť o stanoviskách veľmi bližšie, aj keď som to čakal, priznám sa znovu, že o tom budú hovoriť poslanci Strany demokratickej ľavice, ku Konfederácii odborových zväzov. Veď tam sú popísané veci, ktoré priamo odporujú možnosti prijatia tohto rozpočtu. A je tu jeden z troch partnerov, ktorí veci predkladajú a mali by predložiť po schválení v tripartite sem do parlamentu. Ale tu je písané, veľmi jasne: "Nenaplnené, nezabezpečené, nepripravené, transfery nie sú." Je to hrúza vecí, ale je to, prosím, materiál, ktorý ja ako opozičný poslanec nie som povinný tuná predkladať. Ale myslím si, že k tomu veľmi vážne stanovisko by mali zaujať niektoré politické strany a, samozrejme, najmä vláda, ktorá je nositeľom tohto vládneho zákona.

Dámy a páni, dovoľte mi, aby som hovoril trošku nezvykle. Za tri roky v tomto parlamente som sa vyjadroval len k otázkam dopravy, pôšt a telekomunikácií.

Dámy a páni, dovoľte mi, aby som dnes povedal o niektorých archeologických výskumoch na území mesta Zvolen. Dovolil by som si upriamiť vašu pozornosť na aktuálnu tému. A je to Pustý hrad pri Zvolene. Je tam kráľovský hrad. Ale chcem povedať, prečo vznikol, ako vznikol možno v 11. storočí, v 9. storočí. Vedel by som hovoriť dlho, ale poznamenám pre teda vaše také všeobecné trošku oddýchnutie si od zložitej tematiky rozpočtu, že v 14. storočí na Starom zvolenskom hrade vystupoval istý v tom čase pán Demeter ako správca hradu, vysoký kráľovský úradník v hodnosti župana. Po ňom nastúpil, poznáte to z histórie, magister rytier Donč. Bol to jeho synovec. Po svojom strýkovi Demeterovi prebral správcovstvo hradu aj s hodnosťou župana.

Už vtedy v 14. storočí sme mali vo Zvolene sídlo župana. Schválením tohto parlamentu ho máme dnes v Banskej Bystrici. Pustý hrad tam preniesť nevieme, a preto, prosím, dávam pozmeňujúci návrh v tejto súvislosti, kde požadujem, aby v kapitole ministerstva kultúry, v programe Pro Slovakia bolo rezervovaných alebo blokovaných 300 tisíc korún, smiešnych 300 tisíc korún na pokračovanie archeologického výskumu a stavebno-konzervačných prác v areáli Pustého hradu vo Zvolene.

Druhá vec, o ktorej by som chcel povedať aspoň dve vety a ku ktorej by som chcel dať tiež jeden pozmeňujúci návrh, je, prosím, Kostol svätého Matúša v Zolnej. Je to kostol, ktorý navštívil prednedávnom princ Charles. Navštívil ho z toho dôvodu, že v tomto kostole sú maľby zo 14. storočia, obrazy z 13. storočia. Mohol by som hovoriť o nich, samozrejme, dlho. Ide o tri obrazy. Na ukončenie reštaurátorských prác je potrebných tiež smiešnych 200 tisíc korún, a preto môj pozmeňujúci návrh hovorí - účelovo viazať v kapitole Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v programe Pro Slovakia 200 tisíc Sk na dokončenie reštaurovania interiéru Kostola svätého Matúša Apoštola v Zolnej. Možno sa nám zíde ten kostol, ten štát bude v takom stave, že nám ostane už len modliť sa.

Môj tretí pozmeňujúci návrh je k otázkam Horskej služby. Mnohokrát som sa stretol s chlapcami z Horskej služby. Je situácia dnes taká, že Horská služba chce skončiť svoju činnosť. Čo by to znamenalo pre návštevnosť Slovenska, pre turistiku, cestovný ruch, o tom škoda hovoriť. Mohol by som takisto rozprávať veľmi dlho, čo to je Horská služba pre tých, ktorí z Bratislavy nevyjdú na Slovensko. A takých poslancov je, bohužiaľ, tu hodne. Ale môj teda tretí pozmeňujúci návrh je - navŕšiť kapitolu ministerstva školstva o 30 mil. korún pre Horskú službu na Slovensku.

Dámy a páni, mohol by som hovoriť veľmi dlho. Pýtam sa, pre koho má to teda význam. Naozaj hovoríme dnes len pre pamäť. Hovorili sme tu 3 roky, kde sa uberá tento štát, ako je tento štát riadený. Bohužiaľ, mali sme stále za naše vystúpenia len posmech. Ale ja vám úprimne hovorím, že moje vystúpenia 3 roky v tomto parlamente boli len s cieľom pomôcť rezortu dopravy, pôst a telekomunikácií, ktorý si veľmi vážim, pretože tam donedávna pracovalo okolo 140 tisíc ľudí. Títo ľudia, samozrejme, odchádzajú. Odchádzajú zo Železníc, pretože sú prepúštaní, odchádzajú z telekomunikácií, pretože do telekomunikácií nejdú zdroje, tak ako bolo avizované v zmluve, ktorou sme predali Slovenské telekomunikácie v objeme 51 %. Deutsche Telekom dnes hovorí o tom, že na zdroje investičné, ktoré mali vstúpiť v objeme 1 mld. eur do Slovenských telekomunikácií, si vraj Slovenské telekomunikácie majú zarobiť samy. Zarábajú si tým spôsobom, že likvidujú počet hlavných telefónnych staníc veľmi prudko a, samozrejme, likvidujú počet pracovníkov, ktorí v telekomunikáciách pracujú.

Mohol by som sa pýtať pri tomto rozpočte, kde sú zdroje na Letecký úrad, kde sú peniaze, ktoré súvisia so Slovenskými aerolíniami, prečo Slovenské aerolínie sú v takej situácii, v akej sú, a kto nahradí tú stratu z roku 1999 v objeme 580 mil. korún, ktorá bola kontrahovaná s cestovnými kanceláriami, kto zaplatí Slovenským aerolíniám údržbu a opravy lietadiel, hoci stáli na letiskovej ploche, ale technická údržba si to vyžadovala.

Mohol by som hovoriť veľa o ďalších veciach, o korupcii, ktorá v tomto rezorte je skutočne obrovská. Môžem si to dovoliť povedať, lebo som za týmto kecpultom. Mám množstvo správ Najvyššieho kontrolného úradu. Tie správy, bohužiaľ, odchádzajú - ad acta. Mne je smutno za týmto rezortom, nie preto, že nerobím ministra, mne je smutno, že ten rezort je v situácii v takej, v akej som si ho ja naozaj nikdy neprial vidieť. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)