I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Prosím, aby ste zaujali miesto pre spravodajcov. Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu, vážení páni poslanci, panie poslankyne. Písomne nebol prihlásený nikto z poslancov do rozpravy. Pýtam sa preto, kto sa chce prihlásiť do rozpravy ústne? Konštatujem, že nikto. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu o tomto bode programu za ukončenú. Zároveň prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Nasleduje

Vládny návrh zákona ste dostali ako tlač 1132. Návrh na pridelenie vládneho návrhu zákona na prerokovanie výborom Národnej rady máte v rozhodnutí predsedu Národnej rady číslo 1254. Z poverenia vlády Slovenskej republiky návrh zákona uvedie minister spravodlivosti Slovenskej republiky Ján Čarnogurský.

Prosím, pán minister, aby ste sa ujali slova.

J. Čarnogurský, minister spravodlivosti SR: Vážený pán predsedajúci, vážená Národná rada, predkladaný návrh zákona reaguje na novelu ústavy, ktorou dochádza k zmene ustanovení ústavy aj v oblasti súdnictva. Predkladaný návrh upravuje podrobnosti o súdnej rade Slovenskej republiky, novelizuje zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ďalej novelizuje zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch a zákon č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady.

Novela ústavy stanovila ústavný základ pre Súdnu radu Slovenskej republiky. Touto zmenou vznikol orgán, ktorý by sa mal stať reprezentantom súdnictva, orgán, ktorý by sa podieľal na riešení otázok súdnictva a ktorý by vzhľadom na jeho zloženie tvoril zjednocujúci prvok medzi samosprávou a štátnou správou v súdnictve. Návrh zákona upravuje organizáciu, pôsobnosť, ako aj spôsob ustanovenia jednotlivých členov Súdnej rady.

Druhá výrazná zmena obsiahnutá v novele ústavy je zmena spôsobu ustanovenia sudcu do funkcie. Doteraz sudcu volila Národná rada na návrh ministra spravodlivosti, respektíve vlády. Novela ústavy zmenila tento spôsob a sudcu vymenuje prezident Slovenskej republiky na návrh práve novoutvorenej Súdnej rady. V súvislosti s týmto, ale aj s ďalšími ústavnými zmenami sa upravujú dotknuté ustanovenia príslušných zákonov. Návrh zákona bol v rámci medzirezortného pripomienkového konania zaslaný 57 pripomienkujúcim subjektom. Z nich 23 subjektov zaslalo svoje pripomienky k uvedenému návrhu, 21 subjektov nemalo pripomienky a 13 subjektov nezaslalo svoje pripomienky ani ku dňu, keby boli práce na návrhu zákona pred jeho predložením vláde ukončené. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Ministerstvo financií Slovenskej republiky zaslali zásadné pripomienky. Doplnením dôvodovej správy sa podarilo odstrániť rozpor s Ministerstvom financií Slovenskej republiky. V rozporovom konaní dňa 14. júna 2001 sa nepodarilo odstrániť všetky zásadné pripomienky Najvyššieho súdu, a preto sa uvedený návrh predkladá s rozporom. Vzhľadom na zámer predkladaného návrhu zabezpečiť zosúladenie ústavných zmien s platným právnym stavom a vytvorenie Súdnej rady odporúčam Národnej rade Slovenskej republiky návrh zákona o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov schváliť a postúpiť ho na ďalšie ústavné prerokovanie. Ďakujem.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán minister, za vaše uvedenie zákona. Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, poslancovi Petrovi Kresákovi.

Nech sa páči.

P. Kresák, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som v súlade s § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vystúpil na rokovaní Národnej rady v prvom čítaní o vládnom návrhu zákona o Súdnej rade Slovenskej republiky.

Konštatujem, že predmetný návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky formálne náležitosti uvedené v ustanovení § 67 a § 68 zákona o rokovacom poriadku a zároveň aj náležitosti, ktoré sú určené v legislatívnych pravidlách. Dovoľte mi, aby som zároveň konštatoval, že predložený návrh zákona je skutočne vážnym a významným prielomom do doposiaľ uplatňovaného systému súdnej moci. Tento návrh skutočne významným spôsobom pokračuje, dopĺňa tú novelu, ktorú sme prijali začiatkom tohto roku, novelu Ústavy Slovenskej republiky, a vlastne vytvára právne podmienky, nevyhnutné právne podmienky na to, aby Súdna rada Slovenskej republiky ako orgán, ktorý má skutočne postavenie sui generis v ústavnom systéme našej krajiny, aby začala fungovať a aby plnila všetky svoje ústavné kompetencie. Je to teda návrh zákona, ktorý bude významne vykonávať novelu Ústavy Slovenskej republiky. Treba ale tiež konštatovať, samozrejme, že zrod takéhoto zákona nie je vždy jednoduchou záležitosťou. Nebolo to tak ani v prípade tejto konkrétnej právnej normy, pretože stretávali sa tu názory, ktoré reprezentovalo na jednej strane Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, na druhej strane ale aj názory reprezentované Najvyšším súdom Slovenskej republiky a, samozrejme, aj názory samotných sudcov cez ich stavovské organizácie.

V konečnom dôsledku sme aj my ako poslanci Národnej rady už v štádiu prípravy mali možnosť oboznamovať sa s týmito stanoviskami a akýmsi spôsobom si utvárať vlastný názor na obsah samotnej predloženej právnej normy. Na tomto mieste preto by som rád iba konštatoval, že v zásade existuje podpora najmä medzi stavovskými organizáciami sudcov k tomuto návrhu predloženého zákona, aj keď treba povedať, že táto podpora sa spája aj s určitými pomerne vážnymi pripomienkami. Nie je namieste, aby som teraz z tejto svojej úlohy spravodajcu otváral rozpravu o týchto pripomienkach. Chcem iba z tohto miesta konštatovať, že sa budeme snažiť ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky aj venovať pozornosť a podporovať väčšiu časť pripomienok, ktoré predložili, a to chcem povedať aj z tohto miesta, ako významný fakt, predložili spoločne dve najväčšie a najvýznamnejšie stavovské organizácie sudcov, a to Združenie sudcov Slovenskej republiky a Slovenská únia nezávislého súdnictva. Chcem tým iba signalizovať na tomto mieste, že bude asi potrebné žiadať o podporu, vážené kolegyne, kolegovia, poslancov Národnej rady o to, aby sme si spolu osvojili názory tých, ktorí vykonávajú prakticky súdnu moc a ktorí vidia určité nedostatky v tomto, ale chcem zvýrazniť, dobrom a potrebnom návrhu zákona.

Budem teraz trošičku formálny, pretože musím konštatovať, že vzhľadom na oprávnenia, ktoré v tomto okamihu pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku, musím a budem a chcem odporúčať, aby sa Národná rada uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že v rozprave odporučí predmetný návrh prerokovať v druhom čítaní.

Zároveň by som chcel v zmysle § 74 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov a v súlade, čo je dôležité, s rozhodnutím pána predsedu Národnej rady Slovenskej republiky konštatovať, že odporúčam prideliť vládny návrh zákona o súdnej rade Slovenskej republiky, tlač 1132, na prerokovanie v prvom rade Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ďalej Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie, rozpočet a menu, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci a bývanie a nakoniec aj Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. V súlade s návrhom predsedu Národnej rady navrhujem, aby úlohu gestorského výboru plnil práve Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky. Dovolím si tiež odporúčať, aby výbory, ktorým dúfam, že bude vládny návrh zákona pridelený, prerokovali tento návrh zákona v lehote do 5. novembra 2001 a gestorský, teda ústavnoprávny výbor prerokoval tento vládny návrh v lehote do 6. novembra 2001. Pán predseda, v tomto čase ďakujem zatiaľ za pozornosť.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Prosím, keby ste zaujali miesto pre spravodajcov výborov. Otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Konštatujem, že písomne nie je prihlásený nikto z poslancov. Pýtam sa, kto sa chce prihlásiť ústne. Pán poslanec Brňák zatiaľ ako jediný z poslancov a o slovo tiež požiadal v zmysle § 28 rokovacieho poriadku ods. 2 k bodu 2 aj pán predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Mal by som dať hlasovať, ale predpokladám, že je všeobecný súhlas o tom, aby mohol vystúpiť v rámci rozpravy z tých poslancov, ktorí tu sú. (Hlas z pléna - áno.) Ďakujem vám pekne. Takže vystúpi pán poslanec Brňák. Zároveň končím možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy a ako druhý v poradí bude vystupovať pán predseda Najvyššieho súdu.

Nech sa páči.

P. Brňák, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážený pán predseda Najvyššieho súdu, vážená Národná rada Slovenskej republiky, pretože sa nachádzame v súvislosti s predmetným návrhom zákona v prvom čítaní a chcem uviesť v podstate dve zásadné pripomienky a v rámci tohto prvého čítania, kde sa má vlastne vo všeobecnej rovine hovoriť o akýchsi základných koncepčných a filozofických záležitostiach viažucich sa k návrhu zákona ako takého.

Prvá pripomienka sa týka tej skutočnosti, a je potrebné na ňu poukázať a prízvukovať ju, že tento návrh zákona, ako už uviedol pán minister vo svojom úvodnom slove, okrem samotného riešenia a vlastnej organizácie a vlastnej činnosti nového súdneho orgánu, ústavného súdneho orgánu, novelizuje aj, myslím, štyri ďalšie zákony. Chcem povedať, že tento postup nie je obvyklý, nie je správny a nie je dobrý a podľa legislatívnych pravidiel, či už platných a záväzných pre vládu Slovenskej republiky, alebo pre Národnú radu Slovenskej republiky, je jasná direktíva v tom smere, že takéto nepriame novelizácie týkajúce sa ďalších zákonov sú nedobré a doslova často bývajú dôvodom toho, že aj vláda Slovenskej republiky pri iných návrhoch zákonov máva negatívne stanovisko, povedzme, pri poslaneckých návrhoch práve z toho dôvodu, že ide o porušenie legislatívnych pravidiel v zmysle nedodržania záväzného postupu v tom smere, že pri jednej novelizácii sa riešia aj novelizácie ďalších právnych predpisov.

Čiže považujem za potrebné poukázať na tento fakt a podľa správnosti a podľa čistoty sa malo konať v týchto veciach tak, že tie ďalšie nepriame novelizácie iných predpisov súvisiacich so zákonmi o súdoch a sudcoch alebo sudcoch a prísediacich, alebo rokovacieho poriadku mali byť riešené v rámci osobitných predlôh. To je prvá pripomienka.

Tá druhá je oveľa závažnejšia a viaže sa vlastne aj k pomerne hektickému rokovaniu o novele Ústavy Slovenskej republiky. Iste si všetci spomínate, že v rámci rozpravy, ktorá vtedy prebiehala v pomerne napätej atmosfére, v rámci tejto rozpravy bolo viackrát predovšetkým zo strany opozičných poslancov prízvukované okrem iných či už oprávnených, alebo menej oprávnených kritík aj to, že vlastne nie sú predložené v súvislosti s novelou Ústavy Slovenskej republiky vykonávacie zákony či už organického charakteru, ktoré sú potrebné a žiaduce, alebo ďalšie vykonávacie zákony, ktoré musia byť novelizované nepriamo vplyvom schválenej veľkej novely Ústavy Slovenskej republiky.

Takto sa dostávame skutočne dnes do istého časového stresu a treba povedať z hľadiska istej časovej hierarchie, že novela Ústavy Slovenskej republiky je účinná od 1. júla tohto roku, pričom rokovanie o tejto novele prebiehalo, neviem, pol alebo trištvrte roka na pôde parlamente s menšími prestávkami. Takže aj tento zákon, ktorý považujem do istej miery za organický zákon, pretože priamo Ústava Slovenskej republiky poukazuje a odkazuje na túto zákonnú úpravu o Najvyššej súdnej rade, tak tento zákon alebo návrh zákona mal byť predložený v pracovnom variante už spolu s návrhom novely Ústavy Slovenskej republiky. Nebolo tomu tak, dostali sme vtedy vlastne akési všeobecné ubezpečenie v tom smere, že vlastne sa pracuje aj na týchto ďalších zákonoch, ktoré súvisia s novelou ústavy, a treba povedať, že asi sa veľmi nepracovalo, pretože až dnes sme dostali tento návrh zákona a až neskôr budeme postupne dostávať ďalšie či už o ombudsmanovi, alebo iných zákonoch bezprostredne sa viažucich na novelu Ústavy Slovenskej republiky. Táto výčitka nemá len charakter akéhosi časového stresu a časovej nesúladnosti v súvislosti s predložením tohto potrebného zákona o Najvyššej súdnej rade a o podrobnostiach z hľadiska jej organizácie. Ale vzniká tu aj isté veľmi vážne riziko akéhosi právneho vákua práve v spojitosti s neexistenciou tohto zákona vcelku s akýmisi praktickými dôsledkami.

Ak správne počítame, myslím si, tento zákon mal byť podľa návrhu účinný od 1. novembra tohto roku, ale predpokladám, že vzhľadom aj na stanovený čas, po ktorý sa má rokovať vo výboroch, je vcelku pravdepodobné, že účinnosť bude stanovená možno od 1. decembra a v záverečných ustanoveniach najmä pre parlament, pre vládu a pre prezidenta v súvislosti s navrhovanými kandidátmi do tejto Najvyššej súdnej rady je stanovený ďalší časový posun, myslím 75 dní. Čiže keď si zoberieme reálne čas, keď zrejme vznikne tento najvyšší súdny orgán, tak vznikne niekedy možno vo februári alebo v marci budúceho roku. A nastáva tu reálne nebezpečenstvo alebo istým spôsobom aj možno taký krízovejší právny stav v tom smere, že čo s tými sudcami, ktorým uplynie štvorročné volebné obdobie, na ktoré boli zvolení a ktorí majú byť už podľa nových ústavných pomerov navrhovaní práve touto Najvyššou súdnou radou pre prezidenta Slovenskej republiky na ďalší proces ich potvrdenia vo funkcii sudcu na neurčitý čas?

Čiže podľa všetkého budeme musieť túto situáciu riešiť zase nejakým širokým extenzívnym a treba povedať, že účelovým výkladom, aby sme zaplátali tento právny nedostatok, tak ako sa bude musieť zrejme, neodpustím si túto poznámku, zaplátať priestor aj v súvislosti s istým druhom konaní na Ústavnom súde, pokiaľ ide o návrhy občanov v súvislosti s porušením ich ľudských práv alebo teda sťažností.

Čiže myslím si, že táto pripomienka vlastne je veľmi vážna práve pre túto oblasť prvého čítania, keďže nehovoríme o nejakých ešte konkrétnych pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch, pretože aj tento návrh zákona a dnešný čas poukazujú na to, že novela Ústavy Slovenskej republiky sa neschvaľovala nejakým kontinuálnym a systémovým a prepracovaným spôsobom, ale v istom chaose a vlastne, že tie návrhy, ktoré mali byť poznané a o ktorých sa malo rokovať bezprostredne po nadobudnutí účinnosti novely Ústavy Slovenskej republiky. Respektíve nič nebránilo tomu, aby v tom optimálnom stave boli schvaľované v samotnom procese schvaľovania aj novely Ústavy Slovenskej republiky s viažucou sa účinnosťou postupnou k tejto novele Ústavy Slovenskej republiky, takže tento stav je jednoducho len dokreslením aj tej časti nášho kritického vystupovania, ktorým sme posudzovali novelu Ústavy Slovenskej republiky v čase, keď sa o nej rokovalo.

To sú z mojej strany dve základné, skôr formálnoprávne a, povedal by som, aj časové súvislosti a pripomienky k tomuto návrhu zákona. Samozrejme, že existujú aj ďalšie, ktoré majú už vecný charakter a o ktorých zrejme budeme rokovať aj na pôde gestorského ústavnoprávneho výboru.

Snáď ešte len jednou poznámkou. Myslím si, že bolo by dobré, bolo by žiaduce, aby napríklad, pokiaľ ide o navrhovanie, navrhovanie kandidátov za členov Najvyššej súdnej rady zo strany mimosúdneho prostredia, aby sa toto dialo na základe, povedal by som, presnejších kritérií stanovených už v tomto zákone. Akýsi letmý poukaz na to, že vlastne celý mechanizmus bude upravený či už vo volebnom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, alebo nejakým iným postupom, zdá sa mi byť príliš voľný na ten význam, ktorý jednoducho Najvyššia súdna rada má mať. Čiže v tomto smere môj názor je taký, že z hľadiska rokovania o tomto návrhu sa malo rokovať bezprostredne po novele Ústavy Slovenskej republiky a že z hľadiska formálnoprávneho sme nemali, formálnoprávnej čistoty sme nemali posudzovať tento návrh zákona spolu s ďalšími nepriamymi novelizáciami ďalších zákonov a predpisov. Ďakujem za vašu pozornosť.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem pánu poslancovi Brňákovi za jeho vystúpenie v rozprave. Ďalej v rozprave vystúpi pán predseda Najvyššieho súdu pán Harabin.

Nech sa páči.

Š. Harabin, predseda Najvyššieho súdu SR: Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa slovenského parlamentu, dovoľte mi, aby som k tomuto návrhu zákona o Súdnej rade a noviel súvisiacich predpisov povedal zopár poznámok a poukázal na určité momenty, ktoré v tomto legislatívnom materiáli idú tak ďaleko, že by slovenskú justíciu, ktorá, žiaľbohu, je v kolapsovom stave, by tieto opatrenia dostali do stavu absolútnej nefunkčnosti z hľadiska riadenia jednotlivých súdov, ale o tom bližšie pri konkrétnych ustanoveniach.

Hneď na úvod treba povedať, že tento materiál neprešiel štandardným legislatívnym postupom. Žiaľbohu, opätovne to musím konštatovať, pretože ja ako predseda súdu alebo aj ako predseda senátu a sudca musím pri pojednávaní rešpektovať Trestný poriadok alebo Občiansky súdny poriadok. Vláda Slovenskej republiky ale na podnet ministerstva spravodlivosti nedodržala legislatívne pravidlá vlády. Tento materiál bol už pôvodne po prvýkrát v legislatívnej rade vlády, vrátil sa ministerstvu spravodlivosti na dopracovanie s určitými pokynmi a ministerstvo spravodlivosti nad rámec pokynov zo strany legislatívnej rady vlády zakomponovalo napríklad nové ustanovenie do Sudcovského kódexu 13 ods. 1 a takisto do zákona č. 335/1991 Zb. nové znenie § 13. Čiže evidentne už len tieto dve veci boli dôvodom na to, aby tento legislatívny materiál išiel opätovne do medzirezortného pripomienkového konania v zmysle pravidiel vlády, ktoré schválila vláda Slovenskej republiky. Nestalo sa tak, hoci som na tieto momenty upozornil priamo listom predsedu vlády. Ja si uvedomujem tie momenty časové, ktoré sú v súvislosti s prijatou novelou ústavy aj s účinnosťou od 1. 7. v súvislosti so Súdnou radou, ale to ešte neznamená, že by sa mal pripraviť nekvalitný materiál, pretože ministerstvo spravodlivosti vedelo už vo februári, že bola schválená novela ústavy, tým pádom vedelo, že do 1. 7. je najneskôr potrebné pripraviť kvalitnú právnu normu v tomto smere. Ale nestalo sa tak. Takže sme v takých časových stresoch, v akých sme, ale to je skutočne všetko na ťarchu legislatívneho odboru Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.

Hneď na úvod musím povedať, že sa novelizuje aj zákon o súdoch a sudcoch. Žiaľbohu, nenovelizujú sa také dôležité ustanovenia, ktoré sa viažu napríklad na disciplinárne senáty.

Ja som osobitným listom pána ministra upozornil na nefunkčnosť disciplinárnych senátov. Je to jeden zo základných prostriedkov boja proti korupcii. Mal by byť základným článkom boja proti korupcii, ale vzhľadom na to, že v tejto norme Sudcovského kódexu sa zakomponovali disciplinárne senáty na prvom stupni päťčlenné v zložení aj zo sudcov okresných, krajských a Najvyššieho súdu, nie je možné niekedy zostaviť senát a odpovedať na veci. Ja mám konkrétne poznatky zo strany disciplinárnych senátov, že disciplinárny senát jednoducho štyri mesiace nemohol pojednávať k veciam, musel odročovať, lebo vždy ten-ktorý sudca sa ospravedlnil zo strany súdov nižších stupňov. Čiže napríklad jeden z námetov aj na pozmeňujúce návrhy by mal byť ten, že treba uvažovať jednoznačne o tom, aby disciplinárne senáty v prvom stupni boli aj na úrovni každého krajského súdu pre sudcov z obvodu krajského sudu. Jeden prvostupňový senát by bol na Najvyššom súde, ale rozhodne by mali byť trojčlenné tieto disciplinárne senáty. A druhý stupeň by bol na Najvyššom súde, ale nie je potrebný sedemčlenný senát, ale rozhodne postačuje iba senát päťčlenný ako odvolací.

Toto je poznatok, ktorý už je dávno známy. Žiaľ, novela Sudcovského kódexu nereaguje na to. Nereaguje ani na ďalšie medzery v Sudcovskom kódexe. Iste vám je známe, že v poslednom období prebieha na Najvyššom súde výberové konanie. Do výberového konania sa prihlásil aj sudca, ktorý je disciplinárne a trestne stíhaný, ale ustanovenia zákona v časti o výberovom konaní nevylučujú disciplinárne a trestne stíhaného sudcu z účasti na výberovom konaní. Čiže je potrebné sa aj týmto sudcom, samozrejme, zaoberať, lebo účastenstvo tohto sudcu na výberovom konaní nie je vylúčené podľa zákona, a pokiaľ by výberová komisia náhodou dospela k inému záveru, tak by dala tomuto sudcovi možnosť, aby sa dovolával na súde osobitnou žalobou účasti vo výberovom konaní, prípadne že bol diskriminovaný až na Štrasburskom súde. To nie je len môj názor ako predsedu Najvyššieho súdu, že táto norma toto tu umožňuje, ale to je aj názor päťčlennej výberovej komisie a zhodou okolností aj Sudcovská rada Najvyššieho súdu, o ktorej názorovej pluralite vás nemusím presviedčať, jednoznačne konštatovala a odobrila všetky požiadavky výberovej komisie na všetkých tých sudcov, ktorí na stáži neboli aj vrátane sudcu disciplinárne a trestne stíhaného, že musí mať rovnaké podmienky v súťaži vo výberovom konaní o voľné miesta sudcu Najvyššieho súdu. Pokiaľ by ale v tomto zákone bolo expressis verbis uvedené, že sudca disciplinárne a trestne stíhaný nemôže byť účastníkom výberového konania, s tým by sme problémy nemali. To je zase skutočne na ťarchu nekvalitnej práce legislatívneho odboru ministerstva spravodlivosti.

Podkladom na prípravu uvedeného návrhu zákona je článok 141 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti so vznikom Súdnej rady je nutné novelizovať aj zákon číslo 385, o ktorom som už hovoril, ktorého novelizácia je však nevyhnutná aj z dôvodu nefunkčnosti alebo nejasnosti niektorých ustanovení jeho doterajších aj ďalších ešte, ktoré som spomínal ako veľmi vypuklé. Novovzniknutý ústavný stav v postavení justície si tiež vyžaduje aj novelu zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v jeho platnom znení, ako aj zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady. Celý doterajší legislatívny proces prípravy návrhu zákona o Súdnej rade, ako aj prípravy novelizácie súvisiacich zákonov je poznačený podľa môjho názoru snahou aj naďalej ponechať justíciu v čo najväčšej závislosti od výkonnej moci, a to predovšetkým v oblasti personálnej, ale aj v oblasti ekonomickej. Ďalej je to snaha postupne, a to vlastne počas celého legislatívneho procesu, zaradiť do tohto materiálu účelové ustanovenia, ktoré riešia, respektíve reagujú na určité zaradenie alebo postavenie niektorých sudcov Najvyššieho súdu, ako keby sme my prijímali právnu normu kvôli jednej alebo dvom osobám, ktorým sa nepáči zaradenie podľa rozvrhu práce.

Pokiaľ ide o prvý zámer výkonnej moci a jej predstaviteľov predovšetkým na ministerstve spravodlivosti, skutočná nezávislosť a nestrannosť justície je v zmysle doteraz platných predpisov obmedzovaná tým, že ministrovi spravodlivosti aj naďalej bolo ponechané oprávnenie vymenovať predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov, a tým, určitým spôsobom ich prostredníctvom, zabezpečovať politické ciele. Tento nežiaduci stav akoby výkonnej moci nepostačoval, a preto v návrhu zákona o Súdnej rade a doplnení ďalších zákonov ide ešte ďalej a navrhuje novelu zákona číslo 385 v jeho doterajšom ustanovení, to je ten § 13, ktorý bol podsunutý bez toho, aby bol prerokovaný v riadnom legislatívnom procese tak, že o dočasnom pridelení sudcu na iný súd alebo ministerstvo spravodlivosti v rámci takzvanej stáže rozhoduje výlučne minister spravodlivosti. Tým by de facto minister spravodlivosti bol oprávnený prideliť bez súhlasu predsedu Najvyššieho súdu ľubovoľný počet sudcov Najvyššieho súdu na ministerstvo spravodlivosti na vykonanie napríklad legislatívnych úloh, ale aj iných prác, pričom treba povedať, že ministerstvo spravodlivosti má asi momentálne 280 pracovníkov. Pred rokom 1989 ich bolo, myslím si, že 70.

V tejto spojitosti nedá mi nezacitovať vyjadrenie prezidenta Medzinárodnej asociácie sudcov Rakúšana Güntera Woratscha začiatkom septembra, ktorý konštatoval: "Keby bolo rozhodovanie o tom, ako budú sudcovia na súdy prideľovaní iba v rukách ministerstva spravodlivosti a politickej administratívy, mohlo by to nezávislosť súdnictva ohroziť."

Tak ja si kladiem otázku, či už väčšia manipulácia so sudcami nemôže byť, keď minister spravodlivosti si sám zoberie sudcov Najvyššieho súdu. To je dokonca regres pred rok 1989. Tu o stážach by mal rozhodovať predseda Najvyššieho súdu, prípadne novo kreovaná rada, ale to už by bolo v podstate nefunkčné, pretože tu treba operatívne riešiť otázku stáží. Čiže musí to byť v rukách predsedu Najvyššieho súdu, a nie politického reprezentanta na úrovni ministerstva spravodlivosti. To isté sa týka aj vo vzťahu k sudcom okresných a krajských súdov. Mohlo by sa týmto ustanovením stať, že Najvyšší súd ako celok alebo jeho niektoré jeho kolégiá by sa stali úplne nefunkčné. Sudcovia dajú súhlas ministrovi spravodlivosti, pretože nechcú napríklad robiť nepopulárnu, ale veľmi sociálne citlivú agendu dôchodkovú. Dajú súhlas na stáž, s tým minister spravodlivosti zoberie päť sudov Najvyššieho súdu bez toho, aby čo i len protestovať mohol predseda Najvyššieho súdu. Čiže politik si zoberie sudcov z Najvyššieho súdu.

Túto snahu ministra spravodlivosti je nutné považovať za úplne absurdnú. A v pozadí tejto snahy je nepochybne aj to, že vzhľadom na súčasné nedostatočné obsadenie Najvyššieho súdu som musel ako predseda dať, som nemohol mu dať súhlas na stážirantov, ktorých on požadoval na legislatívne práce, pretože prioritnou úlohou Najvyššieho súdu je, aby sudcovia rozhodovali v kauzách, ktoré podľa procesných predpisov majú, a aby judikovali. Sudcovia nemôžu a nesmú tvoriť právo, pretože keby tvorili právo, tak by si ho prispôsobovali na svoj obraz. Sudcovia môžu pripomienkovať určité právne predpisy, ale nie byť pridelený na stáž za účelom tvorby práva. Pritom evidentne išlo zo strany ministra o nie krátkodobé stáže, ale o stáže na trvanie napríklad jedného roka. Nedal som súhlas pánu ministrovi na konkrétneho sudcu, ktorý robí dôchodky, tak jednoducho toto ustanovenie sa účelovo premietlo kvôli jednej osobe sudcu Najvyššieho súdu, ktorý je zaradený na dôchodkovej agende.

Jednou z cieľových snáh výkonnej moci personálne ovládať rezort justície je aj jej sústavný boj o obsadenie nominanta vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu. Sú všeobecne známe doterajšie protiústavné pokusy ministra spravodlivosti o odvolanie predsedu Najvyššieho súdu s tým, že vieme, aký to malo aj negatívny dopad v zahraničí vo všetkých renomovaných medzinárodných inštitúciách, počnúc Európskou úniou, Radou Európy a napokon aj OSN. Keďže tieto zámery sa nevydarili, v súčasnosti tento zámer sa pokúša výkonná moc a politické vedenie ministerstva spravodlivosti realizovať na základe návrhu doplnenia znenia § 50 zákona č. 385/1991 Zb. o nový tretí odsek, podľa ktorého by prezident Slovenskej republiky mohol odvolať predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu kedykoľvek, čo zrejme odporuje článku 145 v spojení s článkom 147 Ústavy Slovenskej republiky. Takáto legislatívna úprava by opätovne vytvorila situáciu existujúcu pred schválením novely ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., keď spôsob odvolávania predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu odlišne riešila ústava, ktorá možnosť jeho odvolania pred uplynutím jeho funkčného obdobia nepripúšťala a zákonom, ktorý takýto postup umožňoval. V tomto smere nie je možné stotožniť sa s argumentáciou výkonnej moci, respektíve niektorých úradníkov ministerstva spravodlivosti, že pri prípadnom odvolávaní predsedu by sa postupovalo iba na základe dôvodov taxatívne uvedených v ústave. Doterajšie skúsenosti tomu vôbec nenasvedčujú. Preto, ak by navrhované znenie ustanovenia § 50 ods. 3 zákona č. 335/1991 Zb. nadobudlo účinnosť, vlastne nič by nebránilo výkonnej moci, t. j. v danom prípade prezidentovi republiky odvolať predsedu alebo podpredsedu Najvyššieho súdu z tejto funkcie, a to aj bez návrhu súdnej rady. Toto len potvrdzuje, kam až politizácia inštitúcií zo strany ministra spravodlivosti v súčasnosti dospela.

Pokiaľ ide o otázku ďalšieho personálneho ovládania justície, ale zároveň aj o schválenie výlučne účelových ustanovení, sú tu napríklad ustanovenia upravujúce postup pri schvaľovaní rozvrhu práce. Navrhované znenie § 26 a § 27 zákona č. 335/1991 Zb. v doterajšom znení. Totiž ak by nadobudlo účinnosť už navrhované znenie § 27 ods. 3 citovaného zákona, podľa ktorého rozvrh práce každého súdu schvaľuje príslušná Sudcovská rada a bez jej súhlas je rozvrh práce neplatný, potom tento stav by plne fixoval skutočne nefunkčnosť justície ako takej.

Tu by som bližšie vyjadril, o čo ide a ozrejmil. Rozvrh práce je základným inštrumentom riadenia každého predsedu súdu či už okresného, krajského, alebo najvyššieho. Podľa § 13 ods. 1 a ďalších zákona č. 80/1992 Zb. za personálny chod súdu zodpovedá vždy predseda súdu, zodpovedá okrem iného aj za plynulý priebeh súdneho konania. V konečnom dôsledku podľa tohto návrhu by určovala rozvrh práce Sudcovská rada 12- alebo 13-členná, alebo 14-členná, na akej úrovni je, ktorá by za nič nezodpovedala. Za chod súdu, ešte raz opakujem, z personálnej stránky a za plynulý priebeh súdnych pojednávaní by zodpovedal predseda súdu, ale o rozvrhu práce by rozhodovali ľudia, 13, 14 ľudí, ktorí by nezodpovedali za nič. No neviem si predstaviť nejaký podnikateľský subjekt, aby ho riadilo 14 ľudí, ktorí by nemali žiadnu zodpovednosť a bol by tu nejaký funkcionár, ktorý by za všetko zodpovedal. Okrem iného, že tieto ustanovenia 26, 27, 335/1991 Zb. by boli v rozpore s § 13 ods. 1 a nasledujúcimi zákona č. 80/1992 Zb., by sme sa skutočne dostali do kolapsového stavu, do stavu absolútnej nefunkčnosti slovenskej justície. Ja iba na ilustráciu musím povedať, že slovenská justícia podľa mňa je prirovnaná k smrteľne chorému pacientovi, ktorému sa ale nedávajú oživujúce injekcie, ale dávajú sa mu v podobe týchto legislatívnych návrhov smrtiace injekcie.

V rokoch 1997 - 1998 s nižším počtom sudcov o 61 sa vybavilo o 39 tisíc vecí viacej ako v rokoch 1999 - 2000 na okresných a krajských súdoch. Čiže vidíme, do akého stavu sa justícia dostala okrem iného aj z pohľadu sťažností slovenských občanov na prieťahy v súdnom konaní v Štrasburgu, kde sme dosiahli neblahé prvé miesto v posledných dvoch rokoch a my týmito opatreniami chceme skutočne dostať stav našej justície do totálneho úpadku. Ja už neviem, ako to nazvať, ale jednoducho musím na tento moment upozorniť, pretože je potrebné, aby sa poslanci týmito otázkami, skutočne tak dôležitými z hľadiska budúcnosti zaoberali a aby na ne reagovali.

V tej istej súvislosti chcem tiež poukázať na ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb., že sudca Najvyššieho súdu môže byť členom len jedného kolégia, hoci vzhľadom na vysokú odbornú erudovanosť niektorých sudcov Najvyššieho súdu je priam žiaduce, aby mohli pôsobiť vo viacerých kolégiách, keď aj tak pri zvýšenom nápade dochádza podľa rozvrhu práce k rozdeleniu vecí medzi kolégiá. Veď základným prostriedkom boja proti korupcii je boj proti prieťahom v súdnom konaní. Poviem iba praktické problémy z riadenia činnosti Najvyššieho súdu. Keď sa hromadila agenda v obchodnom kolégiu, tak som automaticky na tri mesiace presunul túto agendu z obchodného kolégia do civilného kolégia. Alebo niektorých sudcov som preradil z civilného kolégia do obchodného kolégia, do správneho kolégia a aj z trestného do správneho kolégia, a pokiaľ ide o obchodné a civilné kolégium, niektorí sudcovia fungujú v dvoch kolégiách. Veď to je normálny proces, pretože potenciál, mozgový potenciál erudíciu a skúsenosť najlepších sudcov je potrebné využiť vo viacerých kolégiách práve vzhľadom na špecifické postavenie Najvyššieho súdu v súdnej moci, keď Najvyšší súd musí okrem rozhodovania aj judikovať. Takže aj v záujme zovšeobecňovania Najvyššieho súdu ako celku je priam žiaduce, aby niektorí sudcovia boli vo viacerých kolégiách a navyše tieto ustanovenia boli by diskriminujúce vo vzťahu k ostatným sudcom na rozdiel od predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu. Predseda a podpredseda Najvyššieho súdu môže rozhodovať a pojednávať v ktoromkoľvek kolégiu, čiže je členom ktoréhokoľvek kolégia. Tak predseda a podpredseda ako funkcionári by v podstate boli de facto sudcami vyššej kategórie ako ostatní sudcovia. To predsa, to je anomália, ktorá môže, samozrejme, priviesť k takým negatívnym následkom, ako je zhoršenie judikačného zovšeobecňovacieho procesu zo strany Najvyššieho súdu.

Závislosť súdnej moci od výkonnej aj naďalej pretrváva aj v oblasti ekonomickej, keď okrem Najvyššieho súdu, ktorý má vlastnú rozpočtovú kapitolu, všetky okresné a krajské súdy sú v ekonomickej oblasti plne závislé od ministerstva spravodlivosti. Navrhovaný zákon o Súdnej rade tento stav neodstraňuje. Zjavne aj vďaka tomuto legislatívnemu stavu materiálne vybavenie okresných a krajských súdov je na niektorých miestach týchto dvoch úrovní katastrofálny. Sudcovia nemajú dostatok literatúry, nemajú judikatúru, nie sú vybavení počítačovou technikou, čo prispieva k zvyšovaniu počtu prieťahov v súdnom konaní. Najvyšší súd má len prvý rok samostatnú rozpočtovú kapitolu a dal som absolútnu prioritu k získaniu všetkých počítačov i na ťarchu iných dôležitých potrieb, aby sme tento základný prostriedok pre sudcov Najvyššieho súdu zabezpečili. Myslím si, že keby mali ekonomickú samostatnosť okresné a krajské súdy, každý predseda by postupoval týmto smerom. V tejto súvislosti nedá mi nespomenúť najnovší legislatívny zámer zo strany ministerstva financií, ktorý chce likvidovať samostatnú rozpočtovú kapitolu Najvyššieho súdu, odôvodňujúc to potrebou zníženia počtu rozpočtových kapitol v súvislosti s odporúčaniami Európskej únie, čo absolútne nie je pravda, i keď takáto potreba vzniká, ale rozhodne nie vo vzťahu k súdnej moci, pretože všetky vyspelé európske krajiny a členské štáty Európskej únie, až na menšie rozdiely, majú de facto v rozpočtoch svojich štyri základné kapitoly, jedna je kapitola kancelárie prezidenta, druhá je kapitola kancelárie parlamentu, tretia výkonnej moci a štvrtá súdnej moci. Tak namiesto toho, aby sme išli smerom ekonomického osamostatňovania okresných a krajských súdov, my ideme opačným trendom, čo teda nie je v súlade s požiadavkami Európskej únie a ja to považujem za politický zásah do činnosti Najvyššieho súdu, aby teda stratil ekonomickú samostatnosť, a tým, samozrejme, stráca evidentne aj úplnú nezávislosť.

Ja na záver už chcem zopakovať len túto požiadavku, že bol by som veľmi rád, keby sa poslanci vo výboroch v druhom čítaní zaoberali týmito podnetmi. Vystúpil som atypicky neštandardne v prvom čítaní, ale moja pozícia je taká, aká je, že zo strany Najvyššieho súdu nie je možné dávať pozmeňujúce návrhy, preto som tieto veci uviedol teraz, že pokiaľ bude záujem zo strany niektorých poslancov, môžu si to osvojiť ako pozmeňujúce návrhy. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán predseda. Jedna faktická poznámka k vášmu vystúpeniu, pán poslanec Brňák a pán poslanec Orosz, Kresák. Takže tri faktické poznámky. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Ako prvý pán poslanec Brňák, prosím.

P. Brňák, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán predseda Najvyššieho súdu sa dotkol jedného vážneho problému, o ktorom zrejme budeme diskutovať aj v rámci druhého čítania, ja som ho chcel aj predostrieť tam. A spomenul, že ako treba v skutočnosti chápať princíp samosprávy. Predovšetkým v Českej republike existuje viacero ústavnoprávnych odborníkov, ktorí jednoducho popierajú z hľadiska teoretického tento výraz ako normálne existujúci a normálne funkčný. Myslím si, že súdnu samosprávu alebo sudcovskú samosprávu tak, ako ju chápe aj medzinárodné spoločenstvo v tomto smere treba chápať v tom vertikálnom slova zmysle, a nie horizontálnom. To znamená, že súdna samospráva je zabezpečená tým, že je ústavou zmocnený orgán, ktorý ju jednoducho bude vykonávať mimo výkonnej a zákonodarnej moci, ale súdna samospráva nespočíva v tom, že každý okresný súd a každý krajský súd bude mať nejaký antický aeropag, na základe ktorého budú sudcovia rozhodovať všetci nejakým hlasovaním alebo nejakými stavovskými prístupmi o dôležitých otázkach chodu týchto okresných a krajských súdov. Takže v tomto smere súhlasím s touto kritikou, že aj v oblasti rozvrhu práce nie je možné, aby tam existovala táto pokrivená samospráva, pretože ona nie je výrazom samosprávy. Myslím si, že skutočne tým orgánom plne vyjadrujúcim tento princíp je najvyššia Súdna rada a nečudujem sa tomu teda, že ona sa premietla, tento pokrivený výraz samosprávy aj do tohto zákona, lebo ho vytvárali aj sudcovia z nižších stupňov a oni veci vnímali tak, že mali by byť účastní aj na tomto procese, ale nie je to správne. (Zaznel zvuk časomiery.)

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Kresák má slovo.

P. Kresák, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, samozrejme, by sa dalo využiť alebo dala by sa využiť tá možnosť, že ako spravodajca by som mohol vystúpiť v rozprave a reagovať pomerne obšírne na obidva príspevky, ktoré odzneli v diskusii. Nuž ale nedá mi, pretože, žiaľ, situácia je taká, že snemovňa dnes alebo v tento večer nie je príliš zaplnená a o týchto otázkach bude asi potrebné diskutovať neskôr za väčšej účasti poslancov, nedá mi, aby som nereagoval aspoň na niektoré veci, ktoré odzneli z úst pána predsedu Najvyššieho súdu. V prvom rade chcem povedať, že áno, s viacerými vecami sa možno stotožniť, o viacerých veciach, na ktoré upozornil, možno uvažovať. O tom niet žiadnej pochybnosti. Len zasa musím reagovať na niektoré vety alebo niektoré vyhlásenia, s ktorými skutočne ja osobne mám vážny problém, a tie sa napríklad týkajú úvahy pána predsedu Najvyššieho súdu o tom, že vlastne tá skutočnosť, a to je iba jedna z vecí, že tá skutočnosť, že trestní a disciplinárni sudcovia môžu byť účastníci na výberovom konaní, že tá skutočnosť nie je legislatívne upravená, že to je akosi chyba zákonodarcov alebo že to je chyba právneho poriadku. Nuž s týmto konštatovaním nemôžem súhlasiť, rovnako ako nemôžem súhlasiť s niektorými ďalšími, ktoré sa týkajú toho, že súdna moc alebo sudcovia v rámci ich alebo ich rozhodovacia činnosť je iná, než ich judikačná činnosť, alebo že sudcovia a predovšetkým predseda Najvyššieho súdu svojím spôsobom neovplyvňujú tvorbu právneho poriadku. Vrátim sa ale k tomu prvému, kvôli ktorému som chcel začať hovoriť týchto pár slov. Chcem povedať, že tí, ktorí rozhodujú o výberových konaniach, ak sa dovolávajú toho, že nemajú možnosť v právnom poriadku reagovať, tak sa musia veľmi mýliť, táto otázka je predsa otázkou morálnou, nielen otázkou právnou. Ďakujem.