I. Presperín, podpredseda NR SR: Pán poslanec, pokračujte, prosím.

J. Danko, poslanec: Keď dovolíte, ja budem pokračovať. (Hlasy z pléna.) Áno, áno, priznávam, pán minister ma vyviedol z miery, no. Treba oceniť, že autor materiálu "Decentralizácia verejnej správy a modernizácia verejnej správy" pán Nižňanský celkom korektne uviedol riziká v tomto materiáli, ktoré je možné očakávať. A myslím, že s týmito rizikami každý sa stotožní, kto robil vo verejnej správe. Ja ich vymenujem a poviem, v čom je problém. Ten problém je v tom, že riziká sa vymenovali, ale nenašiel som liek ani v tom materiáli, ani v týchto zákonoch, ako tieto riziká eliminovať, napr. riziko konfliktov medzi jednotlivými úrovňami verejnej správy, čiže, ináč povedané, vertikálne konflikty, vlastne odvolávacie orgány, a potom horizontálne, napr. pri delených kompetenciách, kde sa štátna správa podieľa na výkone so samosprávou, možné konflikty kto bude riešiť. Pani poslankyňa Tóthová, ja som ju veľmi pozorne počúval, presne to tam uviedla. My vytvárame vlastne podklady pre také právne spory bez existencie správneho súdnictva. Podotýkam, že v Českej republike, v ktorej zďaleka takú radikálnu reformu nerobia, počítajú so správnym súdnictvom ako relatívne samostatnou zložkou súdneho systému, ako so základným predpokladom fungovania štátnej správy najmä v procesoch odvolávania. To riziko pomenúvate v tomto materiáli, ale nevidím pri zaťaženosti našich súdov, ako ho budete riešiť, keď odvolacie konanie bude trvať rok, dva roky. To bude paralyzovať výkon tejto samosprávy na úrovni obce.

Ďalšie riziko, ktoré je podľa mňa skutočným rizikom, je riziko nedodržiavania štandardov. Čo to znamená. Ako bude štát, keď dal do vyšších územných celkov kompetencie v zdravotníctve, v školstve a tak ďalej, v sociálnej sfére, presadzovať, že napr. zdravotnícke zariadenia v jednom kraji nebudú pod určitým, by som povedal, rozhodovacím procesom vyššieho územného celku v jednom kraji zaostávať, v druhom budú, povedzme, nadštandardné, aký mechanizmus? Ako budeme dodržiavať štandardy určitej, by som povedal, životnej úrovne, keď sa pozriete do toho materiálu, ktorý pán Nižňanský spracoval? Ako sa líšia kraje v daňových príjmoch na jedného obyvateľa - Bratislavský kraj 144 tisíc korún, Košický kraj 33 tisíc korún a plánovaný Zemplínsky bol 9 500, čiže terajší Košický je asi okolo 20 tisíc. Čo to bude znamenať. Ja som sa o tom mechanizme absolútne nikde nedočítal. Čo to bude znamenať? Že bohaté kraje budú bohatšie, pretože budú prerozdeľovať väčšie príjmy, a chudobné budú chudobnejšie. Aký mechanizmus štát vymyslí na kompenzáciu toho? Ak ho nevymyslí, a tu som sa to nedočítal, čo to bude znamenať. No, samozrejme, východniari z Prešovského kraja a z Košického kraja, ak budú môcť, budú sa sťahovať do Bratislavy. V konečnom dôsledku čo to bude znamenať? Oslabenie regiónov. (Ruch v sále.) Samozrejme, možno sa aj úsmevne na to pozrieť, že je nás tu východniarov dosť, to ste chceli povedať, ale je to skutočne vážny problém. Tento problém sa bude musieť riešiť.

Ďalšia vec. V tomto materiáli celkom pekne pán Nižňanský hovorí, že podmienkou na nástup verejnej správy je postup transformačných krokov v zdravotníctve, v školstve, v dôchodkovom zabezpečení a tak ďalej. Je to tam napísané. Áno, ak by sa to tak stalo, potom by to bolo iné, keby sme presúvali teraz nemocnice na kraje, ale nestalo sa. Pán minister neurobil žiadnu reformu zdravotníctva, žiadnu efektívnu kontrolu finančných tokov, o jedinú reformu, o ktorú sa pokúsil, je úprava platových taríf lekárov. V podstate to znamenalo, že majú nižšie platy, ako mali, lebo tu im dvihli, ale iné zložky im znížili. Pán minister tvrdí, že to sa nedá bez straty viesť nemocnicu. Ja mu odporúčam - na vlastné náklady objednám autobus, môže si dať svojich úradníkov tam a sám tam prísť a do východniarskeho mestečka Sečovce ho dovediem, kde šikovný primátor s riaditeľom nemocnice dokážu obhospodarovať zdravotnícke zariadenie bez koruny straty. Určite im poskytnú konzultáciu oni dvaja zadarmo. Čiže čo to znamená. Ideme odovzdávať zdravotnícke zariadenia na vyššie územné celky, ale pritom neurobili sme reformu zdravotníctva. Ľahšie sa bude robiť reforma zdravotníctva v rámci vyšších územných celkov? Asi nie. Čiže je to veľmi nezodpovedné, o školstve ani nerozprávam, lebo o školstve tu bude toho dosť.

Čiže keď to suma sumárum zhrniem, po prvé, ideme do reformy nepripravení. Desať dní mali štátni úradníci na to, aby urobili zákony. Preto sú tak urobené, tak ako sú urobené. Preto ešte ani netušíme, aké konflikty medzi tými zákonmi v praxi vzniknú, pretože je tam skutočne veľmi veľa vzájomných vzťahov. Prečo desať dní mali ultimátum títo úradníci? No preto, že tri roky táto vládna koalícia napriek tomu, že reforma verejnej správy je jej prioritou, vlastne nekonala. Teoreticky sa pracovalo, áno, ale kedy už mal pán Nižňanský hotový teoretický materiál? V roku 1999. A odvtedy sa opäť len teoreticky pracovalo? Dnes zahajujeme konkrétnu legislatívnu reformu prijatím nových zákonov, dnes, rok pred voľbami. Tri roky ste premrhali, či sa vám to páči, či nie, so všetkými dôsledkami, ktoré bude mať táto razantná, táto, by som povedal, veľmi hĺbková reforma v oblasti personálnej, legislatívnej, finančnej, materiálnej. Ja som robil trošku vo verejnej správe, viem si predstaviť ten chaos, ktorý vznikne, nehovoriac o tom, že toľko ste hovorili, že táto reforma musí priniesť skvalitnenie a skvalitnenie predovšetkým personálny manažment. Pán Nižňanský vo svojej koncepcii ho načrtáva. Ak by ste urobili Úrad pre verejnú správu, ak by ste realizovali kroky, ktoré sú tam uvedené, to by bolo iné dnes, už po personálnej stránke by sme išli ináč pripravení do toho. Ale nič sa z toho nerealizovalo. Čiže ideme, ja to nazvem veľmi ľudovo a veľmi presne, "do veľkej reformy naslepo".

Dámy a páni, vyzývam vás k zodpovednosti. Neviem, či sa tento zákon dá ešte pozmeňujúcimi zákonmi upraviť tak, aby bol akceptovateľný. Ja osobne v to neverím. Ale budem počúvať celú debatu, budem počúvať, aké návrhy sa dajú a, samozrejme, podľa toho sa prispôsobím. Ďakujem vám za pozornosť.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pánu poslancovi.

Dve faktické poznámky. Končím možnosť uplatnenia faktických poznámok. Pán poslanec Hort ako tretí.

Pán poslanec Húska, nech sa páči.

A. M. Húska, poslanec: Ďakujem. Oceňujem veľmi dobré vystúpenie pána poslanca Danka. Myslím, že správne nám pripomenul všetky riziká, s ktorými je spojený celý postup. Ale chcem povedať, že pravdepodobne tvorcovia toho návrhu tak radi majú riziko, že celý návrh je, ak mám použiť ich slovník, decentralizáciou i dekoncentráciou problémov. Na slabé regióny prejde mnoho problémov, ktoré bude treba v budúcnosti riešiť a ktoré nemôžu regióny riešiť, pretože sú záležitosťou verejných investícií a zásahu vyšších orgánov. Rád by som pripomenúť tú zvláštnosť, že hlavní zástancovia radikálneho zmenšovania funkcie štátu v podstate hovoria tým istým slovníkom, akým kedysi hovorili ideológovia minulého režimu. Veď menej štátu je inými slovami to isté, keď sme počúvali vážne úvahy o tom, ako bude štát v komunizme odumierať. Nuž, priatelia, robíte na odumieraní štátu, pretože v podstate pripravujete štruktúru, ktorá ho nemôže nijakým spôsobom naviesť na efektívnu cestu.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Keltošová.

O. Keltošová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Chcela by som doplniť vystúpenie poslanca Danka v tej časti, kde hovoril o tom, že bohatšie kraje budú ešte bohatšie a chudobné ešte chudobnejšie. Aj keď to vyznelo možno trochu nadsadene, že východniari sa budú sťahovať sem, ich je tu už dosť teraz a nielen vo vládnych funkciách. Myslím si, že bolo by treba, pán predseda vlády, aby ste odpovedali, resp. určili človeka, ktorý vám odpovie, akým spôsobom sa bude vykonávať horizontálne vyrovnávanie jednotlivých nových vyšších územných celkov, to znamená prerozdeľovanie zdrojov, pretože v rámci novely zákona o rozpočtových pravidlách ani v zákone o obciach, o majetku obcí, ani v zákone o majetku vyšších územných celkov nie je táto právna úprava zatiaľ uskutočnená. Čiže toto sú všetko len reči o tom, ako jednotlivé kraje si budú prerozdeľovať svoje zdroje, ale zatiaľ nikto, ani pán minister Harach, ani pani ministerka Schmögnerová, nám nedal odpoveď na túto otázku, kedy príde táto právna úprava do parlamentu, v akom časovom predstihu, aby aj jednotliví predsedovia nových vyšších územných celkov boli s ňou uzrozumení, a najmä podľa akého kľúča chce vláda prerozdeľovať zdroje v tzv. horizontálnom systéme. Poprosila by som vás o odpoveď.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Pán poslanec Hort, nech sa páči.

M. Hort, poslanec: Pán kolega Danko, opätovne oceňujem tvoju rétorickú schopnosť. Dovoľ, aby som reagoval na niekoľko pripomienok. Regióny sú okresy podľa teba, tie, ktoré sa vytvorili v histórii od rokov dvadsiatych až do roku 1960. No odporučím ti, aby si išiel do niektorých bývalých okresov, ako sa tí ľudia, ktorí v tých okresoch žili, stotožnili s tými okresmi ako so svojimi regiónmi. Jeden z tých regiónov je Považskobystrický okres. A keď dnes prídeš do Púchova, do Dubnice alebo do Ilavy, tak všetci sú radi, že do toho starého Považskobystrického okresu nepatria. Ale ako Stredopovažania sa cítia, takisto ako sa cítia Spišiaci, Zemplínčania a tak ďalej.

Povedal si, že ideme vytvárať nových 169 úradov. Keď by si si pozorne prečítal koncepciu, a o tej si veľa hovoril, a nie o tomto zákone, tak tam je napísané, že tých 134 alebo 138 úradov ako mestských existuje. A tých úradov, ktoré budú spoločné úradovne, sa má vytvoriť 29. Ale aj tie existujú, iba sa rozšíria. Čiže nie je to to, čo ste vytvárali vy, čo sa týka nákladovosti.

Hlavný cieľ - efektivita verejnej správy. Ja verím, že keď tie finančné prostriedky prejdú na samosprávy a prejdú aj s tými ťažkosťami, ktoré tu sú, tak efektivita sa naozaj zvýši, pretože tí ľudia, ktorí budú o tom rozhodovať v regionálnych parlamentoch, lepšie poznajú tú problematiku.

Veľa si hovoril o koncepcii. Mňa to mrzí, že si nehovoril v druhom čítaní o tomto zákone, o ktorom sa rozprávame už viac ako tri hodiny, lebo to je naozaj o niečom inom. Dnes neriešime koncepciu reformy verejnej správy.

Keď sa bavíme o daňových príjmoch, tak by som ťa chcel upozorniť na to, že decentralizačná prirážka a to, čo príde s týmto zákonom do praxe aj v zmysle rozpočtových pravidiel, je to, že tie isté finančné prostriedky, ktoré boli na tie kompetencie určené doposiaľ, tam aj prídu. Fiskálna decentralizácia je druhé kolo, ktoré, dúfam, spoločne zvládneme. Ak sme tri roky premrhali, tak ja by som bol rád, keby sme sa pravdivo vyjadrovali k tomu, čo sa premrhalo doposiaľ. Ďakujem.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Pán poslanec Danko bude reagovať na faktické poznámky.

J. Danko, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. No, ja myslím, že, samozrejme, som väčšinou hovoril o koncepcii, ale nie je to náhoda, pretože vy ste úmyselne znemožnili parlamentu sa vyjadriť ku koncepcii decentralizácie verejnej správy, pretože ste napriek uzneseniu Národnej rady, že to malo byť vykonané do júna 2001, tak neučinili. Jednoducho, ja neviem, prečo a ako si vôbec dovolí vláda dávať komplex šiestich zákonov, ktoré sa týkajú reformy verejnej správy, bez toho, aby sme sa vyjadrili k základným princípom. Predsa o tom to je. A už vás chápem, prečo ste to zamlčovali. Pretože ak by parlament mal dostatok času otvoriť rozpravu ku koncepcii, tak nemôžete pripraviť takýchto päť zákonov, ktoré ste pripravili. To je celé. Ďakujem vám.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem.

V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Kačic, po ňom pán poslanec Tatár.

P. Kačic, poslanec: Vážený pán predsedajúci, páni ministri, panie poslankyne, páni poslanci, reformné zmeny uskutočnené v Slovenskej republike v roku 1990 znamenali zánik takmer 40-ročného fungovania miestnej verejnej správy budovanej na centralizovanom princípe. V novej organizácii verejnej správy sa konštituovala miestna samospráva budovaná ako orgány miestnej moci a hospodárskeho riadenia. Ďalej vznikla dvojstupňová miestna štátna správa, v pôsobnosti ktorej bolo rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach právnických a fyzických osôb. Základným princípom uplatňujúcim sa v činnosti orgánov miestnej verejnej správy je demokratický princíp. V zmysle jeho uplatnenia boli orgánom miestnej samosprávy a miestnej štátnej správy zverené pôsobnosti tak, aby v rámci nich služby verejnej správy boli poskytované týmito orgánmi, ktoré sú čo najbližšie občanom. Z dôvodov rýchlej časovej postupnosti reformy v roku 1990, ako aj nepripravenosti nedošlo ku konštituovaniu samosprávy vyšších územných celkov. V organizácii miestnej štátnej správy sa uplatnila miesto bývalej trojstupňovej sústavy dvojstupňová. Avšak oproti zámerom reformy vznikli viaceré druhy jej orgánov budované prevažne na jednoodvetvovom princípe v zložitej spleti a rozdielne aj z hľadiska územnej pôsobnosti.

V nadväznosti na skúsenosti z fungovania miestnej verejnej správy v Slovenskej republike bol vypracovaný a v Národnej rade Slovenskej republiky schválený návrh reformy organizácie miestnej a regionálnej samosprávy. Súčasťou reformných príprav bol i návrh na vykonanie horizontálnej integrácie miestnej štátnej správy. Uvedeným sa sledoval zámer optimálne a racionálne riešiť postavenie a pôsobnosť miestnej verejnej správy. Cieľom bolo, aby sa ďalej prehlbovalo jej postavenie ako nástroja na zabezpečenie základných potrieb občanov, ktoré zaručuje Ústava Slovenskej republiky.

Moderný demokratický štát dnes nemôže byť centralizovaný. Decentralizácia je nevyhnutnou podmienkou fungovania demokracie. Efektívnosť, otvorenosť, subsidiarita, občianska spoločnosť, pružnosť sú základné ciele, ktoré sleduje reforma verejnej správy na Slovensku, ale aj v iných postkomunistických krajinách, napr. v Poľsku, dokonca aj v krajinách, kde je monarchistický model samosprávy, ako sú Španielsko či Anglicko alebo Francúzsko. Nový slabší štát by mal podporovať občianske aktivity na zabezpečenie verejného záujmu a vyjadrenie týchto záujmov pokladať za svoj najvyšší cieľ.

Zmyslom decentralizácie na Slovensku je efektívnejšie využiť prírodný, výrobný a ľudský potenciál obcí, miest a regiónov v prospech vyššej kvality životnej úrovne ich obyvateľov. Po desiatich rokoch existencie samosprávy obcí a miest máme u nás dostatok primátorov, starostov, poslancov, pracovníkov mestských a obecných úradov, ktorí sú schopní, kompetentní a ochotní prevziať viac zodpovednosti za miestny a regionálny rozvoj. Už od roku 1990 sa reforma verejnej správy vždy zúžila na diskusiu o počte územných celkov, o ich hraniciach, o mestách, v ktorých budú úrady územných celkov, ap., t. j. o veciach, ktoré sú menej dôležité, ale o podstatných sa nehovorilo. A to sú tie, kde sa bude vykonávať to, aby to bolo najviac prospešné pre všetkých občanov Slovenskej republiky. Výkonná verejná správa musí plniť kritériá, ktoré sú dôležité bez ohľadu na veľkosť, počet a sídla inštitúcií verejnej správy. Tieto kritériá sú aj rozhodujúce z pohľadu budúcej spolupráce Slovenskej republiky, jej regiónov, miest a obcí s inými štátmi, resp. s ich územnými celkami. Medzi kritériá, ktoré majú nadštandardný význam, patria jasná deľba právomoci a pôsobnosti jednotlivých stupňov a úrovne verejnej správy, kvalitná legislatíva, dodržiavanie a schopnosť vynucovania práva a vysoká profesionalita a etika zamestnancov verejnej správy. Je v záujme našich občanov, aby v súlade s našou ústavou nekontrolovala samospráva štátnu správu, ale aj to, aby štát nezasahoval do činnosti územnej samosprávy inak ako z hľadiska ochrany zákonností, a to výhradne podľa definície zákonov.

Zmyslom pokračovania reformy verejnej správy na Slovensku je decentralizácia, t. j. odovzdávanie úloh štátnej správy na územnú samosprávu, a dekoncentrácia niektorých správnych činností z ústredných orgánov štátnej správy na orgány miestnej štátnej správy. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť, že iba taká územná samospráva, ktorá na jednej strane nebude zasahovať do činnosti štátnej správy, ale na druhej strane sa bude usilovať o čo najväčšiu decentralizáciu kompetencií do svojej pôsobnosti, bude samosprávou, ktorá vytvorí podmienky pre občiansku spoločnosť, pre poskytovanie služieb občanovi na ekonomickom základe, ako na základe administratívnom. Len tak sa zmení súčasný byrokratický a nariaďovací štýl vo verejnej správe na štýl jednania z hľadiska riešení v prospech tých, vďaka ktorým je štátna správa financovateľná, čiže občanom a daňovým poplatníkom.

V poslednom čase sa často hovorí o európskom správnom priestore. Systémy verejnej správy v Európe sú prevažne starými tradičnými štruktúrami, ktoré však v posledných desaťročiach prechádzajú postupne procesom modernizácie, v ktorom sa prispôsobujú súčasným požiadavkám vrátane členstva v Európskej únii, ktorá sa sama osebe tiež vyvíja. Národné samosprávne systémy členských štátov Európskej únie prechádzajú procesom stáleho približovania v rôznych sférach pod vplyvom komunitárneho správneho práva, t. j. najmä legislatívnej činnosti inštitúcií Európskej únie a judikátov. Práve rozhodovanie Európskeho súdneho dvora vytvára princípy všeobecnej povahy, ktoré sú použiteľné vo viacerých právnych odvetviach, a vedie k modifikáciám právneho chápania vnútri členských štátov, aj pokiaľ ide o tie sféry práva, do ktorých priamo komunitárne právo nezasahuje. V Európskej únii je evidentná snaha presunúť čo najväčší rozsah spolupráce na regionálnu úroveň. Regionálna a miestna samospráva bola formálne uznaná v rámci maastrichtskej zmluvy, čo viedlo k zriadeniu výboru regiónov.

Medzi najdôležitejšie záležitosti každého štátu patrí aj štruktúra a činnosť jeho verejnej správy. V členských krajinách Európskej únie neexistuje jednotný systém verejnej správy. Európska únia nemôže predpísať, akým spôsobom členské krajiny majú organizovať verejnú správu. Výsledkom toho je 15 rôznych systémov. Klasifikácia je veľmi obtiažna, napr. pojem región má rôzny význam v rôznych krajinách. V Európe existuje toľko rôznorodých správnych systémov, že vybrať niektoré z nich ako etalón nie je možné. To platí aj pre krajiny V-4, keď napr. v Českej republike na rozdiel od Slovenskej republiky v miestnej správe, čo do fungovania, vo významnej miere sa zachoval systém bývalých národných výborov. Reforma verejnej správy asociovaných štátov je jednou z podmienok pre ich začlenenie do Európskej únie, na čo bolo poukázané aj v hodnotiacich správach koncom roka 1998. Je však plne záležitosťou štátu, akým spôsobom svoj systém verejnej správy usporiada.

V členských krajinách Európskej únie jasne vidieť aj rozdielny prístup k časovaniu priebehu modernizácie verejnej správy, ktorý je závislý predovšetkým od vnútorných, ekonomických, sociálnych a politických podmienok. Tak napr. Belgicko realizovalo podstatnú časť reformy v rokoch 1964 - 1978, t. j. 24 rokov, Dánsko 14 rokov, Francúzsko od roku 1963 a dodnes tam proces prebieha. Írsko urobilo radikálnu reformu miestnej správy v roku 1924 s medzietapami v rokoch 1956 a 1963, pričom má najmenej rozvinutý systém miestnej správy s minimálnou mierou regionalizácie, aj to od roku 1990. Írsky systém je jedným z najcentralizovanejších v západnej Európe. Špecifickým príkladom je Portugalsko, kde bolo zakotvené zriadenie krajov ústavou v roku 1976, ale dodnes sa tak nestalo. Dokonca v Portugalsku bolo pred tromi rokmi referendum a občania to zamietli v referende. Britská vláda v roku 1998 určila stratégiu pre reformu a modernizáciu miestnej samosprávy so zatiaľ neurčeným termínom začatia realizácie. Dokument navrhuje radikálne zmeny, ktorých realizácia bude trvať najmenej 10 rokov.

Vlna reforiem miestnej správy, ktorá prebehla v krajinách Európskej únie v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, bola skôr orientovaná najmä na zníženie počtu obcí. Rozdelenie kompetencií medzi základným a vyššími úrovňami miestnej verejnej správy sa v jednotlivých krajinách značne líši. Taktiež neexistuje žiadny vzor na financovanie miestnej verejnej správy.

Súčasná vládna koalícia pod vedením Mikuláša Dzurindu mala plné ústa reforiem verejného a spoločenského života Slovenskej republiky, zvlášť v období pred voľbami v roku 1998 a ešte aj tesne po nich. Reforma už mala byť zrealizovaná v školstve, v zdravotníctve a tak ďalej. Žiaľ, skutočnosť je iná. Nič dodnes nie je uskutočnené a silácke slová majú nulovú hodnotu. Určiť tu pokus o reformu v období už takmer trojročného vládnutia je v oblasti verejnej správy. Ale aj tu, ako aj v ostatných odvetviach všetko ide od piatich ku dvom, začína transformácia verejnej správy od strechy, nie od základov.

Dnes sme svedkami ultimáta Strany maďarskej koalície k stranám vládnej koalície, čo sa týka zákona o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na samosprávne kraje do termínu 30. september. Ináč Strana maďarskej koalície vystúpi z vládnej koalície. Dnes tomu už neverí ani žiak prvej triedy základnej školy, pretože občanom Slovenskej republiky je jasné, že v prvom rade SMK musí dostať províziu, peniaze z predaja Transpetrolu, SMK musí ovládať Slovenské lodenice Komárno a tak ďalej. Toto ultimátum sa na Hnutie za demokratické Slovensko-Ľudovú stranu nevzťahuje. Nie sme ním viazaný a nemienime sa podľa neho správať.

Naša predstava o územných celkoch bola vždy taká, že to budú komplexné celky, v ktorých občan dokáže nájsť uplatnenie všetkých svojich potrieb, to znamená riešenie problémov zdravotných, sociálnych, administratívnych, že sa skvalitní a zintenzívni správa územia, vytvoria sa podklady na rozvoj vzdelanosti tak, aby všetky potrebné profesie, ktoré sú pre kraj nutné, to znamená učilištia, stredné školy, nadstavby, mohli obsluhovať na svojom teritóriu a mohli nadviazať svoje uplatnenie, že sa bude zabezpečovať rozvoj infraštruktúry a podobne.

Tento zákon nechápe kompetencie a význam miestnej samosprávy takto komplexne. Kým doteraz správa území išla cez orgány štátnej správy, dnes sa zavádza duálny systém. Niečo budú robiť samosprávy, niečo duplicitne štátna správa. Narastie počet úradníkov, celé to zdražie, ale kvalita sa nezvýši. Mohli sme predsa riešiť veci aj inak, nechať volené orgány, nech sú zvolené a pracujú, sú kvázi regionálnymi parlamentmi, a premeniť štátnu správu na originálny výkonný orgán. Zostáva zachovaný aj princíp chápania duálnosti v tom, čo je originálna právomoc samosprávy a štátu a čo je právomoc odvodená. Žiaľ, veci sa budú musieť zrejme domyslieť tu v Národnej rade Slovenskej republiky a do praktickej podoby dostať okrem deklarácie reálne finančné zabezpečenie. A potom budeme môcť zaujať stanovisko a rozhodovať o tom, ako budeme hlasovať. Zatiaľ je to všetko príliš surové, šité horúcou ihlou, príliš vzdialené od koncepcie, ktorú sme kedysi presadzovali a ktorú prijali všetky rozhodujúce európske štáty.

Návrh tzv. kompetenčného zákona považuje ZMOS za jeden z najdôležitejších právnych predpisov súvisiacich s reformou verejnej správy. Mal by preto obsahovať všetky vecné presuny pôsobnosti z orgánov štátnej správy na územnú samosprávu tak, ako to vyplýva zo schválenej koncepcie decentralizácie a modernizácie verejnej správy. ZMOS v rámci legislatívneho procesu uplatnilo k nemu svoje podmienky v Rade vlády Slovenskej republiky pre verejnú správu, v Legislatívnej rade vlády Slovenskej republiky a vláde Slovenskej republiky. Viaceré z týchto pripomienok ZMOS - zásadného charakteru - neboli v návrhu zohľadnené. Návrh zákona nie všade dôsledne definuje, či ide o presun samostatných pôsobností alebo o prenesený výkon štátnej správy. V záujme zachovania autonómie samosprávy má ich definovanie zásadný význam nielen z hľadiska financovania, ale aj z hľadiska mechanizmu ich výkonu a kontroly. Z toho dôvodu považujem v § 2 a v § 3 čl. I pri každej prechádzajúcej pôsobnosti jednoznačne definovať, či ide o samostatnú samosprávnu pôsobnosť alebo o prenesený výkon štátnej správy.

Žiadam precíznejšie dopracovať ustanovenia § 2 a § 3 tak, aby vymedzovali všetky kompetencie, ktoré sa budú presúvať z orgánov štátnej správy na územnú samosprávu, a doplniť pôsobnosti na úseku regionálneho rozvoja, cestovného ruchu, osvedčovania listín a podpisov na listinách, informácií vo verejnej správe, prejednávania priestupkov a protiprávnych konaní právnických osôb a fyzických osôb oprávnených na podnikanie vo veciach, ktorý vykonáva štátnu správu, vyvlastňovacie konania.

Kvantifikácia finančnej náročnosti v súvislosti s navrhovaným presunom pôsobností, uvádzaná prevažne v dôvodovej správe a v tabuľkovej prílohe, nie je podľa nášho názoru hodnoverná a nie je možné na jej základe objektívne posúdiť celkový dopad na rozpočty obcí a samosprávnych krajov. Nie všade je kvantifikovaná finančná náročnosť na presun kompetencií. Zodpovednému posúdeniu finančnej náročnosti chýba aj zoznam zariadení na úseku zdravotníctva a školstva, ktoré majú prejsť na územnú samosprávu.

Otázka prevodu majetku z orgánov štátu na samosprávu nie je riešená jednotne. Žiadam doplniť návrh zákona o ustanovenia, ktorým by sa garantovalo vyčlenenie finančných prostriedkov v štátnom rozpočte nielen na prenesený výkon štátnej správy, ako sa uvádza v § 4, ale aj na výkon samosprávnych pôsobností v rámci decentralizácie dotácií. Tieto ustanovenia by mali zaručiť rast tejto dotácie v závislosti od miery ročnej inflácie a reálnej miery rastu HDP.

Za zásadné považujeme, aby bola vyriešená zadlženosť, zodpovedajúce financovanie výkonu kompetencií, otázka majetku pri presúvaných kompetenciách, aby bol vypracovaný návrh štátneho programu postupného odstránenia kapitálových dlhov štátu voči samospráve pri presune kompetencií zo štátnej správy na samosprávu. Je nevyhnutné, aby od začiatku presunu kompetencií boli bezpodmienečne vysporiadané prevádzkové dlhy na odovzdanie majetku, aby bolo dňom schválenia kompetenčného zákona prijaté moratórium na zmeny vlastníctva majetku štátu, ktorý má prejsť v rámci reformy verejnej správy do vlastníctva obcí a samosprávnych krajov, aby bolo dané moratórium na uzatváranie dlhodobých zmlúv, zmluvných vzťahov súvisiacich s týmto majetkom. Požadujeme za nevyhnutné ustanoviť povinnosť štátu vysporiadať prevádzkové záväzky najneskôr ku dňu prechodu kompetencií na územnú samosprávu a reštitučné nároky na majetok, v ktorom vykonávajú niektoré štátne zariadenia svoju činnosť a majú prejsť na územnú samosprávu. Je to dlhodobo deklarovaná zásadná požiadavka orgánov Združenia miest a obcí.

Reforma verejnej správy sa spojila s politickou otázkou zotrvania či odchodu Strany maďarskej koalície z vládnej koalície. Tým sa prekryl jej vecný obsah, ten je však podstatný.

O úspechu reformovanej správy možno hovoriť len vtedy, keď do seba zapadá decentralizácia štátu, prenesenie právomocí a majetku zo štátu na samosprávu. Na rozdiel od koncepcie veľká časť kompetencií nemá patriť výlučne samosprávam, iba ich výkon má byť prenesený na samosprávy. Zotrvávajú teda pod finančnou a vecnou kontrolou štátu - oblasť sociálnej pomoci a služieb, stavebný poriadok, doprava a tak ďalej. Štát si chce ponechať viac majetku a rozhodovania, ako navrhuje koncepcia, viaceré zdravotnícke a školské zariadenia, rozhodovania o kultúrnych zariadeniach a tak ďalej. Podľa vlády majú obce a samosprávne kraje slúžiť štátnym úradom.

Okrem toho je návrh kompetenčného zákona ešte stále mačkou vo vreci, lebo necháva nevyriešenú kľúčovú otázku zrušenia štátnych okresných úradov, a tým aj otvorený politický problém. Návrh zákona o rozpočtových pravidlách počíta s tým, že dane budú prúdiť rovnako ako doteraz do štátnej kasy. V nijakom rozumnom štáte to tak nie je, jednoducho preto, že ústredné orgány v ňom nesmú hrať rolu najväčšieho korupčníka v štáte. Dane smerujú do obcí a miest, do regiónov a len časť do štátnej pokladne. Pokiaľ sa prijme vládou navrhovaný zákon, bude to zrejme najväčším neúspechom reformy verejnej správy, lebo centrálna byrokracia si ponechá rozhodujúce finančné právomoci. Podľa návrhu zákona o prevode majetku budú musieť obce, mestá a samosprávne kraje prevádzkovať všetok doterajší prevedený majetok, ale na zmenu jeho využitia budú potrebovať súhlas štátu, pričom im ostanú prevádzkové dlhy. Aj tu si štát ponecháva kľúčové mocenské nástroje, ktoré idú proti zmyslu reformy verejnej správy.

Len z toho pohľadu je jasné, že v súčasnosti nejde o reformu, ale o poloreformu verejnej správy. V súčasnom predloženom návrhu poloreformy verejnej správy sa akurát štát zbavuje zodpovednosti za sociálnu a spoločenskú deštrukciu štátu. Zbavuje sa zodpovednosti za oblasti, ktoré ste dostali do krachu.

Upozorňujem zástupcov Združenia miest a obcí, že ak si myslíte, že týmto zákonom ste vyhrali, tak sa veľmi mýlite, pretože na obce sa presúvajú aj nepríjemnosti, dlhy a záväzky presúvaných subjektov.

Vážené poslankyne, vážení poslanci, starostovia a primátori, vážení občania, reforma mala zabezpečiť, aby verejná správa nebola taká drahá, aká je dnes. Keď ku krajským a okresným úradom pribudnú aj orgány regionálnej samosprávy, verejná správa bude drahšia po reforme ako pred ňou, z čoho vyplýva, že nebude až taká vydarená, ako o nej hovorí pán Dzurinda. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec Kačic, za vaše vystúpenie v rozprave.

Ďalej bude v rozprave vystupovať pán poslanec Tatár. Pripraví sa pán poslanec Chudík. Prosím.

P. Tatár, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán premiér, vážení páni ministri, dámy a páni, ako občianski konzervatívci sa naozaj držíme zásady, že medzi kompromismi bez reformy a reformou si vyberáme reformu. O úspechu reformy verejnej správy možno hovoriť len vtedy, keď do seba zapadá návrat mnohých pôsobností a kompetencií do súkromného sektora z verejného sektora, keď do seba zapadá odbyrokratizovanie verejnej správy, zmenšenie úlohy štátu v živote ľudí a aj prenesenie právomoci vo financiách a majetku zo štátu na samosprávu. Preto bola veľmi kľúčová tá otázka zmeny územnosprávneho členenia. A prijatím variantov s 8 vyššími územnými celkami sa vlastne ukázalo, že to bolo zlé rozhodnutie a ešte horšia správa pre Slovensko, tak ako sme to aj jednoznačne publikovali. Potvrdil to aj Európsky parlament. Ponechanie 8 vyšších územných celkov vlastne prinieslo problém budúceho zaostávania viacerých regiónov a nevyriešilo to ani menšinové požiadavky. Oba tieto politické problémy nám zostali na riešenie.

Chcem začať tým, aby sme si povedali, čo považujeme my za reformu. Jednoducho sa pýtam, komu a čomu slúži a komu a čomu by mala slúžiť verejná správa. A takisto jednoducho odpovedám: Má slúžiť ľuďom, našim rodinám, živnostníkom a podnikateľom.

Považujem za potrebné zopakovať, že sme presvedčení o nevyhnutnosti jasného vymedzenia pôsobnosti medzi verejnou mocou, občianskou spoločnosťou a súkromnou sférou. Verejná moc je moc centrálnej vlády a moc samosprávnych volených zástupcov obcí a regiónov. Rešpektujeme skutočnosť, že parlament a vláda, obecné a regionálne samosprávy sú vykonávateľom moci, ktorej jediným účelom je zabezpečenie individuálnej slobody, ochrany vlastníctva, bezpečnosti občanov, spravodlivosti, ako aj zachovanie poriadku a kontinuity ľudskej spoločnosti, a to prostredníctvom vlády zákona, a nie vlády ľudí.

Reforma verejnej moci a jej správy musí začať od určenia, ktoré funkcie je potrebné zveriť verejnej moci a ktoré funkcie treba ponechať priamo u ľudí, u občanov jednotlivcov, u rodín, u prirodzených občianskych komunít a zoskupení, ale aj u podnikateľov a živnostníkov. Modernizácia verejnej správy je aj v tom, že umožníme návrat k prirodzeným spoločenským funkciám, predovšetkým rodiny, spolkov či firiem. Tieto vzťahy sú na Slovensku dodnes narušené polstoročím totality, keď štát v nás vytvoril o nás samých falošný obraz, že sa o svojich občanov postará od kolísky až po hrob. A to nie je pravda. Nejde teda len o samotnú decentralizáciu, ale aj o zmenu pomeru medzi štátom, samosprávou, občianskym a súkromným sektorom.

Z tohto hľadiska ani dôsledná decentralizácia nie je samospasiteľná. Ako to myslím. V prvom čítaní som dostal otázku, čo je to subsidiarita. Je to jednoducho najlepšie možné rozdelenie kompetencií, ale nielen medzi štátnu správu a samosprávu. Vzťahov je tu oveľa viac, ako sú štát - súkromný sektor, štát - samospráva, samospráva - súkromný sektor. Čo to je súkromný sektor? Je to aj jednotlivý občan, aj rodina, aj firmy malé aj veľké, sú to združenia, spolky a všetky štruktúry občianskej spoločnosti. Dobrá verejná správa má zabezpečovať právo, a to tým, že o práve rozhoduje a kontroluje výkon práv a povinností jednotlivcov, firiem, skupín, korporácií a inštitúcií, a to vrátane inštitúcií verejnej správy. Inak povedané, zabezpečuje práva a povinnosti fyzických a právnických osôb. Preto nestačí iba odovzdať alebo presunúť kompetencie. A ešte ani toto sa nedeje podľa predkladaných návrhov v plnom rozsahu, tak ako to poznáme z koncepcie.

Naše úsilie sa od roku 1990 v súlade s koncepciou, ktorá vznikla a bola schválená vládou minulého roku, ale zároveň ktorú vláda aj parlament už dva razy nedodržali, vymedzuje vo viacerých oblastiach, ktoré nemajú podliehať rozhodovaniu verejnej správy, a to ani štátnej, ani samosprávnej. Patrí k nim veľká časť zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí, myslím tým súkromné dôchodkové fondy, normálne fungovanie zdravotných poisťovní a súkromného zdravotníctva, normálne fungovanie a platby za vysoké školy a mnohé ďalšie, to všetko podľa zákonov a pod prísnou kontrolou verejnej správy, teda nie rozhodovaním, ale kontrolou, ale aj funkčné, tradičné fungovanie, ako je prirodzená funkcia rodiny vo vzdelávaní alebo v sociálnych veciach.

Okrem zasahovania do súkromných vecí jednotlivcov a rodín, akými práve zdravotníctvo, dôchodky či vzdelanie sú, štát zasahuje aj do obchodu a do výroby. Veď len prednedávnom bol schválený nový úrad aj parlamentná komisia pre cestovný ruch a to je len jeden z mnohých. Zosilňujeme zasahovanie štátu do agropotravinárskeho trhu a tak ďalej. Týmto všetkým sa rozvíja, samozrejme, aj korupcia. Komu, a načo teda budú úradníci rozdeľovať naše dane? A ostatní konkurenti nech zaniknú, aj keď sú kvalitnejší a lepší, lebo úradníci zvyčajne štátnymi programami podporujú neschopných a slabších.

Okrem jednotlivcov a rodín štátna správa zasahuje aj do výsostne súkromnej sféry podnikania, ale aj do tretieho sektora, ktoré na oplátku, a teda obidve, aj podnikateľskú sféru, aj tretí sektor, sama korumpuje. No a pripravované zákony o decentralizácii z tohto pohľadu sú bez zmeny vzťahov, ktoré som práve spomínal.

Ako som varoval už pri prijímaní zákonov o vyšších územných celkoch, ideme len decentralizovať socializmus. Obdobie komunizmu nenechalo v našej skúsenosti takmer žiadnu oblasť, v ktorej by jednotlivci, ale aj rodiny rozhodovali sami o sebe a sami o seba sa aj starali. Preto je ešte možné, že viac ako 50 % zarobených peňazí ľudia odovzdávajú štátu, prípadne samospráve a čakajú, že o nich bude postarané. A verejná správa za nich rozhoduje a pýta ďalšie peniaze. Potom pretrváva predstava, že úrady, ktoré nám po protekcii prideľujú časť našich vlastných peňazí, sú nevyhnutné a potrebné.

Skutočná reforma verejnej správy je práve preto aj cestou k úsporám. Zmenšenie počtu úradníkov, to je veľmi jasná úspora. A tu treba sledovať okrem krátkodobého aj dlhodobý efekt pre celú spoločnosť, pre celú krajinu. Áno, keď sa tisíce pracovníkov z úradov uvoľnia naraz, môže to trvať istý čas, kým si nájdu miesta v súkromnom sektore, buď ako zamestnanci, alebo ako živnostníci a podnikatelia. Čo sa však stane. Daňovým poplatníkom zostane viac peňazí, ktoré im dovtedy vláda odoberala na udržovanie úradníkov a úradov. Znamená to väčšie osobné, rodinné aj podnikové investície a tvorbu pracovných miest. Nadbytoční úradníci sa začnú živiť sami v súkromnom sektore. Celková ekonomická produkcia, a tým aj životná úroveň všetkých ľudí na Slovensku sa zvýši. Úradníci si budú musieť hľadať pracovné miesta a krajina bude na tom lepšie. Ide, samozrejme, v tomto prípade o nadbytočných úradníkov, nie o nevyhnutných policajtov, vojakov, hasičov, sudcov ani o nevyhnutnú verejnú správu v ďalších odboroch, ktorých práca zaručuje, aby súkromný sektor fungoval v prostredí práva, poriadku, občianskej a ekonomickej slobody, no a v bezpečí. Potom namiesto toho, aby nadbytoční úradníci boli príživníkmi na práci súkromného sektora, stanú sa produktívnymi občanmi.

Známy popularizátor trhovej ekonomiky Henry Hazlitt hovorí: "Ak vám vaše peniaze zoberie zlodej, nič za to nedostanete. Ak vám vaše peniaze budú odobraté prostredníctvom daní, aby podporovali zbytočných úradníkov, vznikne celkom rovnaká situácia." V protiklade k tomu sú už nedávno prijaté zákony o štátnej a verejnej službe, ktoré robia doterajších nemodernizovaných a nedecentralizovaných a aj 12 rokov od roku 1989 ešte stále socialistických úradníkov posvätnými podľa zákona, teda robia ich posvätnými. A počet úradníkov každým rokom doteraz len rástol. V parlamente sme síce ušetrili niečo málo na 14. plate a teoreticky sme otvorili aj možnosť omladenia a skvalitnenia verejnej správy, v praxi však ťažko možno očakávať po prijatí týchto zákonov nejakú veľmi skorú nápravu.

Krátko k tým nadväzujúcim zákonom, ktoré súvisia, to sú zákony o rozpočtových pravidlách a o majetku obcí a vyšších územných celkov. Ony naprosto súvisia, samozrejme, s prenášanými kompetenciami. Otázka je, že keď pozeráme na zákon, ktorý prerokúvame ako vládny kompromis, tak, samozrejme, a to som hovoril aj v prvom čítaní, je porovnateľný rozdiel na pozadí tej pôvodnej Nižňanského koncepcie, tak ako bola schválená v roku 2000. Odovzdáva sa menej kompetencií aj menej finančných objemov, to je to známe vyjadrenie, že z 56 predpokladaných miliárd decentralizovaného objemu centralizovaných peňazí ide o menej ako o jednu tretinu. Samozrejme, ide aj o kvantitu a kvalitu odovzdávaných kompetencií. Už by som len zopakoval, že časť, ktorá mala byť pôvodná, je len prenesená. Druhá vec je, že nad veľkou časťou, či je to zdravotníctvo, sociálne veci, kultúra alebo školstvo, mechanizmami, ktoré predpokladajú navrhované zákony, stále sa udržuje kontrolná, rozhodovacia a finančná väzba na štátny aparát. Preto sme aj hovorili, že podľa tých predkladaných zákonov obce a samosprávne kraje majú slúžiť štátnym úradom.

Druhá vec je, a k tomu sa budem ešte vracať, že ostáva nevyriešená otázka zrušenia okresných úradov. V tejto súvislosti navrhujem nasledovné pozmeňujúce návrhy k tlači 1162.

V čl. I § 4 navrhujem vypustiť odseky 2 a 3. Ide o to, aby sme v záujme rozšírenia samostatných kompetencií odovzdávaných zo štátnej správy na samosprávu neobmedzovali samostatné kompetencie len na tie, ktoré takto uvádza vládny návrh zákona. O tomto pozmeňujúcom návrhu navrhujem hlasovať samostatne. To je k čl. I.

Potom v čl. XII navrhujem, aby v § 4 ods. 2, čiže týka sa to školstva, znela uvodzovacia veta, teda odsek 2: "Obec pri výkone územnej samosprávy zriaďuje a zrušuje." Navrhujeme to preto, lebo obec ako zriaďovateľ škôl a školských zariadení zriaďovaním a zrušovaním škôl a školských zariadení tvorí ich sieť, jednoducho aby toto z tej dikcie zákona vypadlo. Do § 4a ods. 2 navrhujeme doplniť nové písmená f), g) a h), ktoré znejú: "Špeciálne školy, praktické školy a odborné učilištia." O týchto dvoch návrhoch navrhujem, aby sme hlasovali spoločne.

Potom v texte písomnom, ktorý je alebo bude rozdaný do lavíc, sme pôvodne navrhovali aj zmenu v § 7 ods. 8, ale nakoľko po prvé sa to dostalo do spoločnej správy ako návrh výboru pre financie, rozpočet a menu, tak sťahujem ten jeden návrh v tomto našom pozmeňujúcom návrhu a navrhujem, aby sme o bode 80 spoločnej správy hlasovali samostatne, a aby sme teda schválili tento návrh. Na druhej strane poslanci nielen výboru pre verejnú správu, ale aj ja som sa tiež pridal k tomuto pozmeňujúcemu návrhu pre prípravu predložiť ešte presnejšie znenie tohto § 7 ods. 8. Takže ak sa neprijme bod 80 zo spoločnej správy, tak budeme podporovať, aby sa prijal ten pozmeňujúci návrh, ktorý bude predložený.

Ďalej v tom čl. XII v § 7 ods. 20 navrhujeme, aby znel: "Orgány školskej samosprávy sú zložené pomerne zo zástupcov podľa odseku 8 volených raz ročne, ich organizačné a finančné zabezpečenie ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá zriaďovateľ školy." Ide o to, že na zabezpečenie samosprávneho charakteru školských samospráv je potrebné upraviť ich zloženie zákonom a ich organizáciu prenechať zriaďovateľovi školy. O tomto tiež navrhujeme hlasovať osobitne.

Ďalšie pozmeňujúce návrhy k čl. XIX, ide o zdravotníctvo, v § 24 ods. 3, nové znenie odseku 3: "Zriaďovateľom štátneho zdravotníckeho zariadenia uvedeného v ods. 1 písm. d), f), h) a i) je obec. Zriaďovateľom štátneho zdravotníckeho zariadenia uvedeného v ods. 1 písm. f) a j) je samosprávny kraj. Zriaďovateľom ostatných štátnych zdravotníckych zariadení uvedených v odsekoch 1 a 2 je Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ďalej len ministerstvo zdravotníctva." Tento návrh navrhuje, aby kompetencie zriaďovať nemocnice tretieho typu podľa koncepcie decentralizácie a modernizácie verejnej správy patrili tiež medzi prenášané kompetencie.

Ďalej navrhujeme pozmeňujúce návrhy k čl. XXI, a to dva. Za § 12 sa doplňujú nové paragrafy, a to § 12a a § 12b. Teraz znenie § 12a - "Zrušujú sa oddelenia okresných a krajských úradov, ktorých pôsobnosti boli odovzdané do pôsobnosti obcí a samosprávnych krajov podľa ustanovení tohto zákona," teda poznámka pod čiarou je "zákon o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a samosprávne kraje" - a § 12b ods. 1 - "Zrušujú sa okresné úrady podľa osobitného zákona," - odsek 2: "Pôsobnosť zrušených okresných úradov prechádza na obce a samosprávne kraje, ak ju zákon nezveruje špecializovaným úradom miestnej štátnej správy alebo krajským úradom." O týchto dvoch návrhoch navrhujem hlasovať osobitne, teda o novom znení § 12a a § 12b.

Posledný pozmeňujúci návrh je k čl. XXII, k účinnosti. Navrhujeme, aby čl. XXII mal znenie: "Tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2002 s výnimkou článkov 4, 8, 15 až 18, ktoré nadobúdajú účinnosť od 1. apríla 2002, 12 až 19 a 20, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. júla 2002, ďalej čl. II, čl. II bod 28 § 68 písm. a) 3. bod a bodu 67 § 112c ods. 2, čl. IX, čl. XIX bod 2 a bodu 19 § 78a písm. a) a b) a čl. XXI § 12a a § 12b, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2002." Toto skrátenie účinnosti navrhujeme aj s uvedenými výnimkami k 1. 1. 2002 z dôvodu prípravy odovzdania kompetencií a pri čl. XXI § 12a a § 12b z dôvodu prípravy osobitného zákona s cieľom zrušiť okresné úrady a maximálne rozšíriť odovzdanie kompetencií miestnej štátnej správe a samosprávnym orgánom.

Teda vrátim sa k tým súvisiacim zákonom. Ten návrh zákona o rozpočtových pravidlách, ku ktorému tiež predložíme pozmeňujúce návrhy vlastne nesleduje pôvodný zámer koncepcie, modernizácie a decentralizácie verejnej správy. A my tam budeme navrhovať, aby kompetencie, ktoré rieši kompetenčný zákon, boli podopreté zákonne záväznými priamymi príjmami obcí a vyšších územných celkov.

Čo sa týka súvisiacich zákonov o majetku obcí a o majetku vyšších územných celkov, tak preto hovoríme, že ide o decentralizáciu socializmu, pretože ten nefungujúci štátny systém sa len rozkúskuje na nefungujúci decentralizovaný systém a nemení sa nič na tých základných vzťahoch. Tak ako tu už bolo opakovane povedané, okrem prenesenia pôsobnosti a previazania cez finančné a rozhodovacie mechanizmy na pôvodné štátne orgány, si štát práve týmto spôsobom ponecháva mocenské nástroje, ktoré idú aj proti zmyslu reformy verejnej správy, ale aj nenapĺňajú prvé dve požiadavky na skutočnú reformu a to je návrat veľkej časti do súkromného sektora a odbyrokratizovanie.

Na jednej strane si vláda predstavuje, že týmito zákonmi prenesie záväzky štátu v oblasti vzdelávania, zdravotníctva a sociálnych vecí na samosprávy. Ale je tu chyba v úvahe. Ani štátu sa tieto funkcie dnes nedarí zabezpečovať bez zadlžovania a na primeranej úrovni. A to je práve stav, ktorý sa prenáša navrhovanými zákonmi na samosprávy. Nejde teda len o majetok. Zákon by mal chrániť predovšetkým výkon garantovaného verejného statku. Teda napr. pri knižniciach by nemal chrániť budovy, a police ako je to v návrhu, ale povinnosť samospráv zachovať hodnoty knižničného fondu, a teda jeho prístupnosť pre verejnosť bez ohľadu na budovy a police. V školstve by nemal zákon chrániť budovy, ale povinnosť organizovať a zabezpečiť vzdelávanie. V sociálnych veciach tiež by zákon nemal chrániť budovy a zariadenia, ale povinnosť zorganizovať sociálne služby napr. prostredníctvom neziskových organizácií, komunít, charity, vlastných či dobrovoľníckych rodín alebo jednotlivcov, čo je vždy lacnejšie, čo je vždy ľudskejšie a čo je vždy výhodnejšie pre tých, ktorí sú na takúto pomoc odkázaní.

Problém čiastočného prenosu socialistického zdravotníctva, školstva, kultúry a sociálnych vecí na samosprávy je v tom, že podľa návrhu vlády rozhodnúť o majetku a účele jeho využitia by mal vládny úradník, a nie nezávislý súd podľa zákona. To je jednoducho nedostatok, ktorý tam chýba. Rozhodnutím by sa mali, a to je nedostatok zákona, vymedziť verejné záväzky samosprávy, ale aj štátnej správy.

Treba ešte v rámci širších vzťahov zdôrazniť, že pozostatkom komunizmu je aj nedotknuteľnosť úradov a neexistencia zodpovednosti verejnej moci. Na Slovensku platí, že žiadny úrad nedodržuje termíny, platí, že každý úrad je skorumpovateľný, platí, že žiadny úrad nie je pokutovateľný za poškodenie práv, a to tak práv majetku fyzických, ako i právnických osôb. Stručne povedané, verejnosť si právo voči úradom v podstate nemá ako vymôcť. A neriešia to ani predložené návrhy zákonov. A to neriešia ani medzi inštitúciami verejnej správy navzájom, kde dominuje sila štátnej správy nad samosprávou, ako už bolo veľakrát povedané, tak pri rozdelení kompetencií, ako aj pri prevode majetku a finančných tokov. Tu by mala nastúpiť práve úloha nezávislých súdov namiesto doterajšej svojvôle exekutívy, ale na druhej strane aj samosprávy.

Všetky zmeny, ktoré vlády a parlamenty po roku 1990 urobili, zatiaľ k skutočnej reforme neviedli. Vždycky sme len na nejakom úseku cesty k tomuto cieľu. Ale stálo to už desiatky miliárd korún. Aj preto navrhujeme pozmeňujúce návrhy až po ten záväzok, že sa zrušia okresné úrady.

Z vecného pohľadu je jasné, že dnes nemáme na stole reformu, ale poloreformu verejnej správy. Poloreforma je pre zástancov kompromisov poloreformou alebo reformou, keď ju nazývajú láskavejšie. Pre zástancov skutočnej reformy je len polonereformou. Otázkou zostáva, kto a kedy dokončí reformu verejnej správy. Ja som presvedčený, že kompromismi sa k tomu nedostaneme. Jednoducho treba, aby zostala jasná línia čo to naozajstná reforma znamená, a nemôžeme sa vzdať tejto myšlienky. Po prvom kroku, ktorý sme urobili už v roku 1990, a dnešných krokoch, ktoré robíme v roku 2001, budú nutné ďalšie kroky, jednoducho sú to kroky od poloreformy k reforme verejnej správy. Ďakujem pekne.