B. Bugár, podpredseda NR SR: Na múdre vystúpenia pána poslanca s faktickými poznámkami, ak som to dobre pozeral na tabuli, pán poslanec Kresák a pán poslanec Budaj. Títo dvaja.

Nech sa páči, poslanec Kresák.

P. Kresák, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Súhlasím s tým záverom pána kolegu Ferka Mikloška. Bolo to krátke a múdre. Len dovolím si jednu poznámku azda na úvod. Spomínal štátnu doktrínu. Skutočne by som bol radšej, keby sme hovorili o idei štátnosti. O idei štátnosti ako o zhmotnení, alebo ak chceme, o zhmotnení hodnôt, na ktorých je budovaná Slovenská republika a má byť budovaná. Úplne súhlasím s tým, že 17. november predstavuje dátum, ktorý je hodný toho, aby sa stal štátnym sviatkom. Z tohto pohľadu teda súhlasím aj s tým obsahom návrhu, o ktorom práve teraz diskutujeme.

Chcem však zvýrazniť jednu vec, že tá idea štátnosti každého štátu musí byť budovaná na historických tradíciách, na osobnostiach, ale aj na cirkevných tradíciách. A z tohto pohľadu sám nie som za to, aby sme hľadali náhradu v nejakých cirkevných sviatkoch. Ale zároveň som aj proti tomu, aby sme hľadali náhradu alebo rozmýšľali o vylúčení 1. septembra ako Dňa ústavy, pretože som presvedčený o tom, že je potrebné, aby pre budúce generácie Deň ústavy predstavoval súčasť tejto idey štátnosti Slovenskej republiky.

Takže podporujem slová Ferka Mikloška a myslím si, že v rámci druhého čítania budeme mať možnosť hľadať náhradu za iný dnes platný štátny sviatok. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Budaj.

J. Budaj, poslanec: Ďakujem pekne. Po tom, ako skromne hovoril Fero Mikloško, už ťažko hovoriť inak. Myslím si, že o novembri 1989 sa hovorí málo aj veľa. Hovorí sa o ňom stále ešte veľmi plytko a účelovo, pretože všetci sme súčasníci. V jednom sa zhodujeme, a to rovnako na strane opozície, ako aj koalície, že od tohto času nastal v tejto krajine zásadný zlom, jeden z najzásadnejších v tomto storočí. Tento zlom nebol zatiaľ pripomínaný sviatkom. Sám som odporcom sviatkovania. Predminulý rok, keď bolo 10. výročie, som si uvedomil, že naša verejná diskusia o tomto dni a o tomto období vyhasína jednoducho s tým, ako plynú mesiace a roky, a že ustanovenie štátneho sviatku je aj šancou na to, aby národná diskusia o historickej zmene, ktorá sa nakoniec ešte nedovŕšila, pokračovala.

Po druhé chcem povedať, že to, čo nás musí všetkých spájať, je fakt, že toto nebola zmena s fázou krvavého teroru alebo nejakého prenasledovania, ale že sa diala len na ústavnej báze, preto netreba rušiť sviatok ústavy. Aj ústava, ktorú sme nedávno novelizovali, jej ďalší vývoj si zasluhuje práve preto rešpekt, aj Deň ústavy si zasluhuje práve preto rešpekt, pretože celý kontext nášho vývoja má ústavný rámec. A preto stojí za to pripomínať si aj Deň ústavy, aj november, ktorý nakoniec začal prvým zápasom o zmenu v ústave, vtedy o článok 4.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pýtam sa, či sa hlási niekto ústne do rozpravy. Pán poslanec Hudec, Cuper, Malíková, Bohunický, Nagy. Končím možnosť sa prihlásiť ústne do rozpravy.

Nech sa páči, pán poslanec Hudec, máte slovo. Pripraví sa pán poslanec Cuper.

I. Hudec, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, hostia, keď som mal 8 rokov, tak som si raz dovolil v škole opýtať sa, prečo oslavujeme výročie VOSR ako štátny sviatok druhej Česko-slovenskej republiky, keď to bol sviatok, ktorý sa neudial na Slovensku, ktorý síce možno zdôvodniť vzletnými slovami, že znamenal veľa a tak ďalej atď. Vieme, ako hlineného molocha postavil na nohy, ktorý napokon skôr či neskôr musel padnúť. A stalo sa tak v roku 1989 aj zásluhou mnohých ekonomických svetových opatrení, od roku 1974 od zvýšenia cien ropy až po ďalšie a ďalšie kroky, ktoré urobili preto, aby tento moloch dodýchal.

Musím povedať, že aj vystúpenie pána predkladateľa mi veľmi pripomínalo tie roky, ktoré zdôvodňovali, prečo VOSR je taký veľký sviatok, že ho musíme sláviť všetci aj u nás doma. Bohužiaľ, stačí vymeniť slovo 17. november, pán poslanec, za VOSR a určite podobné slová, vety, vzletné myšlienky boli popísané aj o tomto sviatku. Tým nechcem ani na chvíľu spochybniť to, že naozaj išlo o historickú udalosť. Ale upozorňujem, išlo o to, že skapal moloch, ktorého niekto postavil na nohy. Bolo otázkou času, kedy sa tak stane aj u nás a stalo sa tak aj u nás. Nemyslel som si, že niekedy budem stáť pred dilemou, či sa rozhodovať o tom, aby sa niektorý z týchto síce významných dní, ktoré sa udiali na Slovensku, dostal do protikladu s iným štátnym sviatkom - 1. septembrom, pretože som presvedčený, že práve novembrové udalosti a udalosti roku 1990 v celej tzv. východnej Európe len naštartovali to, čo sa skončilo 1. januárom 1993, keď vznikla samostatná Slovenská republika. Pre mňa je tento sviatok rozhodujúci, lebo tu sa dovŕšila demokratizácia, tu sa dovŕšilo oslobodenie občana, ako pán poslanec povedal, a to je plným naplnením všetkých pohybov, ktoré sčasti naštartovali ekonomické zmeny, sčasti naštartovali zmeny slobody, ale naštartovali aj zmeny slobody tejto kultúry, tohto spoločenstva, historického spoločenstva tohto národa.

Musím povedať, že nesúhlasím s dôvodmi, ktoré spochybňovali a relativizovali 16. november oproti 17. novembru. 17. november sa udial v Prahe. Plným právom ho treba označiť za sviatok Českej republiky, aj keď sme žili v spoločnom štáte, a 16. novembra, alebo pri sviečkovej slávnosti sa udialo to, čo sa týkalo Slovenskej republiky. A teda ak hľadáme našu odpoveď na otázku, čo sa udialo vtedy a aký máme k tomu vzťah, tak hľadajme takýto dátum, pretože ten sa týka nielen všeobecného pohybu, ale súčasne aj nášho historického pohybu.

Už sme raz urobili takú hlúposť, že sme schválili český deň, ktorý oslavoval vznik 1. Česko-slovenskej republiky, a vynechali náš deň, keď sme sa legitímne prihlásili k tomuto pohybu. A teraz ideme urobiť podobnú hlúposť druhý raz. Myslím si, že neobstojí, vôbec neobstojí stavať pozíciu či už 16., alebo 17. novembra k 1. septembru. Neobstojí! A nie je možné takýmto spôsobom stavať túto vec.

Ani ma to neprekvapilo, že navrhovateľmi takejto, by som povedal, dosť tragickej dilemy boli pán Tatár a pán Zajac. Pán Zajac odmietol vysloviť to slovo "sľubujem", keď kládol prsty na knihu Ústavy Slovenskej republiky, ktorá ho vlastne urobila členom zákonodarného zboru zložením prísahy. Nemyslím si, že je to múdre, ak už delí našu spoločnosť, aj nás tu, názor o tom, aký význam a zmysel má naša štátnosť. Neprehlbujme ju práve takýmito rozpormi. Ďakujem za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa prihlásili štyria páni poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Pán poslanec Šebej.

F. Šebej, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Celkom pokojným tónom chcem povedať, že prirovnať irelevantnosť oslavovania Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie k oslavovaniu 17. novembra nie je fér. Jednoducho ruská revolúcia sa odohrala v Rusku a dlhé desaťročia nemala s naším územím ani s našimi otcami a materami a starými otcami a materami...

B. Bugár, podpredseda NR SR: Prosím, keby ste pustili časomieru.

F. Šebej, poslanec: ... nič spoločné. Urobím pauzu, aby som vykombinoval nefér výhodu?

Nemala jednoducho s nami nič spoločné v podstate až do prevzatia moci komunistami v roku 1948, keď sme sa stali súčasťou toho priestoru a naozaj sme mali pramálo dôvodov čosi oslavovať. Ale 17. november sa odohral síce v Prahe, ale odohral sa v Česko-Slovensku, ktorého sme boli súčasťou. Bolo to v tom čase naše hlavné mesto. A to, čo sa odohralo v Prahe, zasiahlo priamo naše životy a zasiahlo ich okamžite. Presne tak, ako to povedal Peter Tatár vo svojom úvodnom slove.

Po druhé nepovažujem za korektné, aby sme teraz kládli na misky váh jednotlivé sviatky a prirovnávali takpovediac ich symbolický význam. Skôr si myslím, že má pravdu Fero Mikloško, keď povedal, že sviatky tvoria v podstate pravidelne sa opakujúcu možnosť prihlásiť sa ku kontinuite, k pokračovaniu, k nejakému hodnotovému systému. Ťažko nachádzam v modernej dobe - s výnimkou konca 2. svetovej vojny a pádu hnedej totality - podobný deň, ktorý by stál každý rok za pripomenutie. Ďakujem za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Osuský.

P. Osuský, poslanec: Ďakujem pekne. Kolega Hudec hovoril o molochovi, ktorého niekto postavil na nohy. Áno, ten, chvalabohu, dodýchal, ale predtým mu dlho mnoho ľudí slúžilo a niektorí odvádzali i nadprácu. Reagovať na vystúpenie Petra Tatára slovami, že je to rovnaký pátos, rovnaké krivé posolstvo ako pátos VOSR, je nepravda i zo stránky formálnej a prvoplánovej. Ale hlavne je to nepravda v jadre veci. Zatiaľ čo VOSR bola vo svojej podstate zakliatím demokracie a zakliatím pravdy, november bol odkliatím demokracie a verme tomu, že aj odkliatím pravdy. To znamená, že jadro týchto dvoch vecí je neporovnateľné. A ak by sa vám ten príklad páčil, mohol by som iste povedať - a nehovorím to ako svoj názor, hovorím to len ako zlý príklad, sledujúc vaše stopy -, že nadšenie a pátos, s ktorým ste prijímali a vo svojich výrokoch hodnotili ústavu z 1. septembra 1992, sa dá isto takto krivo, ako ste to vy urobili, porovnať s nadšením a pátosom, ktorým Antonín Novotný v roku 1960 deklaroval prijatie ústavy socialistického Česko-Slovenska. I tam by sme možno našli pátos, ale verme tomu, že medzi tými dvoma ústavami je rozdiel. Takisto je rozdiel medzi Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou a 17. novembrom v Česko-Slovensku. Ak to pán poslanec Hudec nechápe, je to, samozrejme, jeho problém.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Hudec, ja som znovu ako dosť často užasol nad tvojím vystúpením. Po prvé bolo nelogické, keď ty hovoríš, že mali by sme vzťahovať veci na to, čo sa udialo na Slovensku, tak potom musíme zrušiť i 8. máj ako koniec fašizmu, lebo ten sa neudial na Slovensku, udial sa v Berlíne a už vôbec nesúvisí s touto krajinou.

Po ďalšie zamrzela ma tvoja poznámka, že sa nečuduješ, že navrhovateľmi tohto zákona, ktorí chcú 17. november zafixovať, sú poslanci Zajac, alebo bývalý poslanec Zajac, a Tatár. Neviem, čo si tým chcel povedať, či si myslel, že je to nejaký ich príklon k Prahe. A ja už ti to nebudem pripomínať, len naznačím situáciu, keď si vystúpil proti tomu, aby PEN klub sa zastal Jána Čarnogurského. A budem to dovtedy pripomínať, dokiaľ ty budeš niekomu vytýkať, že je Čechoslovák. Lebo pokiaľ viem, odzneli tam slová, že Čarnogurský je separatista, a preto by sa ho PEN klub nemal zastať. Čiže prosím, aby sme zostali v tomto smere pokojní, ale aby sme neprešli aj pri takejto udalosti do úplne, úplne nemiestneho osočovania jedných druhými. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Šepták.

R. Šepták, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ak dovolíte, dámy a páni, považujem návrh skupiny poslancov o štátnych sviatkoch za žabomyšie vojny o ničom. Tu sa váži hodnota jednotlivých sviatkov a toto "handľovanie" je hanbou tejto koalície. Ak chcete, dámy a páni, stanoviť 17. november ako štátny sviatok, tak tak urobte. A ak nemáte na to peniaze, tak to nechajte tak. Ale hovoriť o tom, či vymeniť 17. november za 1. september alebo za ktorýkoľvek iný sviatok, je dehonestujúce tohto parlamentu. A myslím si, že na Slovensku máme iné problémy, ktoré by sme mali riešiť, a nie zaoberať sa tu tým, či bude 17. november sviatkom alebo nebude. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Hudec, môžete reagovať na faktické poznámky.

I. Hudec, poslanec: Ďakujem za slovo. Ja žasnem. Žasnem nad tým, ako traja prví komentátori môjho vystúpenia dokážu hovoriť paralelne o čomsi inom, než som hovoril ja. Nevkladajte mi do úst to, čo som nepovedal! Hovorte o tom, čo som hovoril, ak chcete hovoriť. Po druhé, Ferko Mikloško, vôbec nemáš pravdu a tiež hovoríš len polopravdu. Žasnem, nemám slov, a preto ďakujem za slovo.

B. Bugár, poslanec NR SR: Vystúpi pán poslanec Cuper. Pripraví sa pani poslankyňa Malíková.

J. Cuper, poslanec: Vážený pán podpredseda, milé dámy, vážení páni, skôr než začnem hovoriť k návrhu zákona, nedá mi, aby som si nespomenul na jednu prázdninovú epizódu zo Slovenskej televízie, keď sa pán Šebej prihlásil s faktickou poznámkou. Bola to taká selanková akcia na druhom programe, v ktorej zásadne predstavujú iba vládnych politikov v tom najlepšom zmysle slova. A pán Šebej sa vyjadril, že všetci, ktorí majú faktické poznámky, pokladá, ako psychológ si myslí, že majú poškodené mozgy. Nuž, pán Šebej, ak by som zabudol na to, že ste mali už tiež ich dosť veľa, tak vitajte v klube poškodených mozgov. (Smiech v sále.) I keď možno oneskorene.

Teraz k veci. Pán kolega Mikloško, aj keď tvoje vystúpenie bolo nesmierne inteligentné a múdre, len predsa si dovolím jednu časť z neho spochybniť. To podobenstvo, kde si hovoril o tom, že židovský národ prežil len vďaka sviatkom. Nie! Ja by som ťa poopravil, najmä vďaka tomu, že má peniaze a majetky. A to je ten vplyv. Sviatkov aj my už máme, pán kolega Mikloško, dosť. Ja si myslím, že ich máme dosť, ale peňazí a majetku už máme pomenej, čo ste rozdali poväčšine svojim zahraničným tútorom. Takže vraciame sa tam, kde boli naši rodičia a prarodičia, a sviatky to určite nevytrhnú.

Pokiaľ ide o samotný návrh zákona, mne na ňom neprekáža 17. november, mne na ňom prekáža to, že sa páni predkladatelia snažia odtiaľ vyčiarknuť, zo zoznamu sviatkov, 1. september. To mi prekáža, to mi prekáža. Ale nie, že niekto chce zaviesť 17. november. Pre mňa je to úplne irelevantné. Ja som sa prikláňal skôr k môjmu kolegovi Hudecovi, že tým sviatkom by mal byť práve deň sviečkovej akcie. To bol slovenský sviatok, ale nie 17. november, ten bol v Prahe. Je síce pravda, že sme boli vtedy súčasťou Česko-Slovenska, je pravda aj to, že sme bývalé Česko-Slovensko rozdelili. A je pravda aj to, že v zákone o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý som aj ja písal, takže viem, že tam nejaká sukcesia štátnych sviatkov do bývalej federácie nebola. Bola tam sukcesia do práv právneho predchodcu, ale nie do štátnych sviatkov.

Takže áno, bolo tu povedané, už jeden federálny sviatok sme schválili. Navrhli ho, navrhli ho, samozrejme, vaši ľavicoví kolegovia. Predpokladám, že vás podporia v tomto úsilí. Ja som ochotný zahlasovať za deň pamätný 16. marec ako deň, teda keď sa uskutočnila akcia, ktorú ste organizovali vy. (Reakcia z pléna.) Pardon, 16. november, tak. Ale nie rozhodne za deň, ktorý navrhuje pán poslanec Tatár. A už vonkoncom nie za to, aby sa tento deň vymenil za 1. september ako Deň ústavy.

Ja viem, pán Tatár, že mohli by ste ísť aj ďalej, ak by ste sa obrátili na slová vášho ďalšieho ideológa, ktorý vás zastupuje vo Washingtone, pána veľvyslanca Bútoru, tak ten v jednom svojom vystúpení povedal, a ten český časopis vám zajtra môžem doniesť, že vlastne oneskorenou nežnou revolúciou na Slovensku, pán Tatár, nebol až 17. november, ale podľa pána Bútoru to bola porážka Mečiara vo voľbách 1998. Takže vymeňte ešte aj tento dátum v tomto vašom návrhu zákona za deň, keď sa uskutočnili voľby v roku 1998, a bude naplnená aj idea vášho ďalšieho ideológa pána veľvyslanca Bútoru, ktorý tak dobre zastupuje v Amerike naše záujmy. To je všetko, pán poslanec Tatár.

Odpustil by som si na vašom mieste, naozaj pán poslanec Hudec mal pravdu, vaša rétorika sa ničím nelíšila od obdobia pred 17. novembrom. Pospomínali ste tu všeličo, okrem iného aj to, ako sa Maďarom dala účasť na národnom živote alebo na štátnom živote Slovenskej republiky. Ja neviem, keď ju nemali, keď ešte za komunizmu vždy musel byť predseda Západoslovenského KNV maďarskej národnosti, teraz ste im rozdali všetky podniky, rozdali ste im VSŽ, rozdali ste im Slovnaft, dali ste im lodenice. Tak hovorte, pán Tatár, aj o tom, že dostali celkom slušnú apanáž za účasť na politickom živote za vašej vlády. To je všetko z mojej strany, čo som chcel povedať. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa hlásia traja páni poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických. Pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Ja len veľmi stručne. Prosím kolegov, aby sme nestrácali čas proste rečami o tom, čo nie je. Nikto nenavrhol vypustiť 1. september. Vláda, pokiaľ viem, dala nejaké štyri alternatívy, ale to je poslanecký návrh zákona a táto snemovňa, dúfam, stále sa ešte cíti byť, že je nad vládou a že vláda jej až tak vo všetkom nemusí radiť. (Reakcia z pléna.) Čiže... No čom som povedal zlé? Veď to, čo rozhodne táto snemovňa, to platí. To platilo aj za obdobia minulého, aj teraz, veď tak to je podľa našej ústavy. Čiže, prosím vás, nerozprávajme o veciach, ktoré sú nejakým strašiakom, ktorý tu vôbec nie je.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Budaj.

J. Budaj, poslanec: Ďakujem pekne. Chcem sa vyjadriť k tomu dátumu novembra. Trochu to súvisí aj s predošlým príspevkom pána Hudeca. Každý z nás strávil ten 17. november aj tie prelomové ďalšie dni niekde inde, aj fyzicky, niektorí aj názorovo a politicky. To však nedáva príčinu, aby sme podľa svojej osobnej pozície pretermínovali, predátumovali históriu, lebo jednoducho sa nám to nepodarí. Naši ľudia, všetci, ktorí žijú na Slovensku, považujú 17. november za deň, keď padla totalita, hoci tiež vedia, že k tomu pádu vlastne prišlo až neskôr v dôsledku týchto udalostí, ktoré sa odohrali na Národnej triede v Prahe. Pri týchto udalostiach neboli mnohí z nás, ale bol tam napríklad Alexander Dubček, ktorého beh udalostí priviedol práve na toto miesto, práve v tie dni a bol tam napokon zadržaný. Bolo tam aj mnoho slovenských študentov, aj medzi tými zbitými.

Jednoducho Slovensko sa zúčastnilo nielen na období, ktoré predchádzalo 17. novembru, a to sú veľmi správne aj pánom poslancom Cuperom pripomenuté míľniky, ktoré si zaslúžia rešpekt a úctu, ale slovenskí politici a občania sa zúčastnili aj tých udalostí, ktoré sa odohrali tam. A je pre nás potešujúce, že Slovensko potom nepozeralo na rozbehnuté historické udalosti v papučiach pri televízii, ale že uchopilo svoju šancu na demokraciu, vkročilo do behu dejín. 17. november je oprávnene našimi občanmi vnímaný ako ten okamih, ktorý si stojí za to pripomenúť, a dlhé roky vždy na pozvanie to dokázali potvrdiť tým, že prišli na ten 17. november, cítili ho ako ten deň zlomu. Takže to spochybňovanie by mohlo znamenať, že chceme zarýpnuť to tej podstaty, a to by bola chyba. Nechajme dátum... (Zaznel zvuk časomiery.)

B. Bugár, poslanec NR SR: Pán poslanec Šebej.

F. Šebej, poslanec: Jednu nevážnu poznámku a jednu vážnu. Ono je to tak, že niekedy opakované subliminálne podnety môžu poškodiť mozog, ako napríklad dlhé počúvanie, dlhodobé počúvanie množstva faktických poznámok môže tiež viesť k poškodeniu mozgu. (Reakcia z pléna.) A proste sú rôzne poškodenia mozgu, niektoré sú reverzibilné, niektoré nie. Väčšinou majú tragické následky.

Druhá nevážna poznámka je taká, že s inteligenciou je to podobne ako s erekciou. Nedá sa predstierať, lebo pravda vyjde najavo pri prvom pokuse o použitie. (Smiech v sále.)

No a tá tretia je vážna poznámka. 17. novembra 1989 sa začalo čosi, čo umožnilo medziiným aj existenciu tohto parlamentu. Iste si pamätáte, že táto budova, jej celá architektúra to dokazuje, bola stavaná pre parlament, ktorý sa schádzal dvakrát do roka na takzvané jarné a jesenné zasadnutie a proste nebol to v skutočnosti parlament. Nech už sme, akí sme, opozícia a koalícia, múdri a hlúpi, pravicoví a ľavicoví, v každom prípade Slovensko má v danom okamihu parlament. Parlament, v ktorom sa vedú vášnivé spory o podstatu štátu a v zásade o také veci, o aké sa v parlamentoch spory viesť majú. A táto možnosť, aby bolo Slovensko parlamentnou demokraciou, bola naozaj vytvorená tým, čo sa začalo 17. novembra 1989 v Prahe. Na to by si mal každý spomenúť, keď budeme rozhodovať o tom, či je nám vhodný tento dátum, aby bol štátnym sviatkom, alebo nie.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Cuper, môžete reagovať na faktické poznámky.

J. Cuper, poslanec: Nuž, jedna nevážna. Istý pán, ktorý sedí v tomto parlamente a ktorý nás označil okrem iného aj za Hlinkove deti naivné, si myslí, že zjedol všetku múdrosť tohto sveta, a preto aj tá posledná erekcia bola asi už len takým vypľuvnutím niečoho, čo sa ťažko akosi prežúva.

Pokiaľ ide o to vážne, práve preto som dnes navrhoval do programu schôdze všeobecnú rozpravu o zneužívaní médií vládnou koalíciou, pretože, pán Šebej, vy dostávate neúmerne veľa priestoru v slovenských médiách štátom platených, aj z mojich príspevkov. Na to, že vaša politická strana, ktorá vlastne nie je ani politickou stranou, ale akýmsi občianskym spoločenstvom, či čím, neviem, čím ste to teraz, osobila si právo na vytváranie novej ideológie. Vy vždy, možnože sa vám darilo celé tri roky vládnu koalíciu presviedčať, pretože vy ste držali na uzde celý parlament, vy ste chceli kriminalizovať svojich politických protivníkov a jediným spôsobom legitímnym, ako sme ich mohli brániť, pán poslanec Šebej, bolo to, že sme používali legitímny prostriedok, to znamená faktické poznámky. Dnes sa situácia zmenila, keď už si dávate na zatváranie aj vlastných, zrazu tak napríklad pani poslankyňa tu z KDH už nezahlasovala za svojho straníckeho kolegu, ale sa zdržala. Prečo zrazu taký obrat, pani Sabolová? Prečo nechcete vy dať... (Zaznel zvuk časomiery.)

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalšia v rozprave vystúpi pani poslankyňa Malíková. Pripraví sa pán poslanec Bohunický.

Nech sa páči, pani poslankyňa.

A. Malíková, poslankyňa: Vážené dámy, vážení páni, vážený pán predsedajúci, ja na rozdiel od predrečníkov možno nebudem taká zábavná vo svojom vystúpení, ale budem sa snažiť vám predložiť argumenty.

Pri posudzovaní predloženého poslaneckého návrhu zákona o zavedení nového štátneho sviatku Slovenskej republiky, s ktorým sa stotožnila i vláda, treba vychádzať z viacerých skutočností. Predovšetkým fakt, že je to neobyčajne veľa štátnych sviatkov na taký malý štát, akým je Slovenská republika. Tejto skutočnosti je si vedomá i vláda, ktorá zavedenie nového sviatku s dňom pracovného pokoja podmieňuje zrušením niektorého už z existujúcich sviatkov. Ministerstvo kultúry dostalo preto úlohu, aby navrhlo, ktorý zo zaradených sviatkov vyradiť zo zoznamu významných dní s prikázaným dňom pracovného pokoja. Ministerstvo kultúry, ako vieme všetci, na začiatku uvažovalo napríklad aj o zrušení sviatku Cyrila a Metoda, čo nakoniec, vďaka Bohu, samo uznalo za nezmysel. Nakoniec sa jeho úvahy zúžili na dva dni, na sviatok 1. mája a na Deň ústavy. Určite všetci uznáte, že tieto návrhy sú úplne scestné a vôbec systém štátnych sviatkov a dní s prikázaným dňom pracovného pokoja je stanovený tak, že ani jeden z nich nie je taký bezvýznamný z pohľadu našej súčasnosti a dejín, aby bol nahradený novým sviatkom viažucim sa k 17. novembru, ktorý vlastne vo vzťahu k nežnej revolúcii na Slovensku vôbec nemá taký význam, aký má vo vzťahu k historickým procesom v Česku. O tom však budem ešte hovoriť konkrétne neskôr.

Prečo nemôže byť z dní pracovného pokoja vyradený napríklad 1. máj, ako boli úvahy. A nakoniec sa možno k vyradeniu niektorého z nich dostaneme, pretože naozaj tých sviatkov je veľmi veľa a treba o tom porozmýšľať už teraz, je hádam každému človeku, ktorý trošku rozmýšľa, jasné. Ak by sme zrušili 1. máj, boli by sme hádam jedinou európskou krajinou, ktorá by si 1. mája neuctila statočnú prácu svojich pracujúcich a nedala im možnosť verejne prejaviť svoje postoje a požiadavky vo vzťahu k trhu práce, čo sa obyčajne v tento deň deje.

Ale z pohľadu štatistík do štatistík nezamestnanosti, myslíme si, že je práve na Slovensku a na Slovensku dnes potrebné pripomínať si tento sviatok aj tie masy nezamestnaných, ktoré ostali (ruch v sále) po troch rokoch pôsobenia tejto vládnej koalície. A myslím si, že ak by sme zrušili 1. máj, neboli by sme raritou len vo vzťahu k súčasnosti, ale aj z pohľadu do hlbokej minulosti. Veď Sviatok práce sa neodvážili zrušiť ani v nacistickom Nemecku. Je mi teda ľúto, že také úvahy boli.

Navrhnúť zasa zrušenie Dňa ústavy ako štátneho sviatku Slovenskej republiky si mohol dovoliť len absolútny ignorant, ktorý sa dodnes nedokáže stotožniť s faktom a realitou slobodnej a suverénnej slovenskej štátnosti. Aj keď pri väčšine predkladateľov, ak si pozriete ich menný zoznam, nemožno nepredpokladať aj toto pozadie, som presvedčená, že väčšina občanov Slovenska si svoj štát Slovenskú republiku želá, že si ju váži a chce mať ďalej ako štát suverénny a samostatný a zachovať si ho takto pre budúcnosť. O suverénnej štátnosti Slovákov predsa snívalo mnoho generácií pred nami, ale len naša generácia mala a má tu možnosť rozhodnúť a žiť v takejto štátnosti, v demokratických pomeroch a vytvoriť si ju bez vonkajšieho tlaku. Nepripomínať si tento deň ako štátny sviatok, ktorý má už aj svoju dlhodobú tradíciu ako Deň otvorených dverí v slovenskom parlamente, by bolo ignorovanie demokraticky prejavenej vôle občanov po suverénnej slovenskej štátnosti, ktorá bola uskutočnená aj prijatím ústavy 1. septembra 1992.

Mimochodom, keď už hovoríme o ústavnom sviatku alebo sviatku slovenskej ústavy, treba si pripomenúť aj sviatok Deň otvorených dverí, pretože napríklad tento rok sa len málo občanov dočkalo v sobotu svojich volených zástupcov. Možno niektorí, hlavne z radov vládnej koalície, sa im boja pozrieť do očí, do očí svojim voličom, ale to je už o niečom inom.

Viete si predstaviť, že by niekto takto aj prostredníctvom výberu štátnych sviatkov pôsobil proti svojej štátnosti? Napríklad, že by v Spojených štátoch rozmýšľali o zrušení 4. júla alebo vo Francúzsku 14. júla? Asi ťažko. A keďže sa stalo zvykom prijímať, alebo módou prijímať a hľadať vzory demokracie na Západe, poučme sa aj z týchto a ctime si našu štátnosť a všetky dni, ktoré ju vykolíkovali. Všetky míľniky, ktoré k nej viedli. Vzdanie sa sviatku Dňa ústavy by znamenalo odmietnutie suverénnej a samostatnej slovenskej štátnosti a proti tomu sa Slovenská národná strana rozhodne stavia a vždy sa postaví. Mám však dojem, že aj odmietnutia alebo snaha o zámenu Dňa ústavy súvisí s tým, že vlastne po troch rokoch fungovania tejto vládnej koalície tu dochádza k cielenej deštrukcii štátu ako takého prostredníctvom všetkých ich funkcií. Mohli by sme hovoriť veľmi dlho a veľmi vážne. Napríklad takým očividným príkladom bolo v týchto dňoch aj udelenie vysokého vyznamenania Radu Ľudovíta Štúra pánu Kusému, ktorý si podľa mňa a určite aj mnohých ľudí, ktorí sedia teraz v Národnej rade, myslí, že je to človek, ktorý si takéto ocenenie nezaslúži. Pretože so slovenskou štátnosťou má spoločné len to, že vytrvalo proti nej bojuje a pôsobí vlastne deštrukčne.

Ale vráťme sa k téme. Je tu ešte jeden aspekt, ktorý cítiť z celého podania tohto návrhu, a tým je pretrvávajúci čechoslovakizmus predkladateľov. Bolo to jasné už vtedy, keď sa snažili zaradiť 28. október do zoznamu štátnych sviatkov Slovenskej republiky. Nedeklarovaným záujmom predkladateľov je vytváranie väzieb s Českou republikou a posilňovanie týchto väzieb, takých, ktoré by preklenovali vytvorenie dvoch samostatných štátov na území bývalého Česko-Slovenska. Občanom Slovenska a ich formou harmonizácie štátnych sviatkov by sa mal vštepovať pocit fiktívnej jednoty s Českom a vyvolávať v nich pocit nepotrebnosti vlastného štátu. Veď, prosím vás, čo je to už za štát, ktorý si na jednej strane nevie patrične uctiť ani svoj základný zákon, t. j. ústavu, a na druhej strane preberá ako svoje historické udalosti tie, ktoré sa netýkajú autonómnych slovenských dejín? Keď sa však pozrieme na návrh z hľadiska čisto historického, musíme sa opýtať, akýmže významným dňom je 17. november v slovenských dejinách?

Ja si veľmi vážim každého vystupujúceho a tieto slová, ktoré hovorím, adresujem aj pánu poslancovi Mikloškovi a bola by som veľmi rada, keby si ma vypočul, zle sa mi hovorí, keď sa pozerám na jeho pozadie, pán kolega. (Reakcia poslanca.) Ak slovenské dejiny chápeme totiž ako autonómny proces, tak musíme konštatovať, že prínos 17. novembra pre nich nie je žiadny. Veď všetci vieme, a sú tu priami účastníci tých pamätných dní v Bratislave, že demonštrácie na Slovensku, ktorých následkom bol aj pád totalitného režimu, predsa nezačali 17., ale 16 novembra, čiže na Slovensku, sa dá povedať, že sa tá revolúcia začala o deň skôr práve vystúpením mladých ľudí, študentov. Mali by sme byť na tento fakt pyšní, a nie ho vymazávať z histórie a potláčať. A keď už hovoríme o 17. novembri, bol to na Slovensku normálny pracovný deň, ktorý sa tu ničím nevyznačoval. Akurát možno len napätím po študentských demonštráciách v Bratislave z predchádzajúceho dňa a z ich potlačenia.

Kvalitatívna zmena na Slovensku však nastala až 23. novembra, keď Verejnosť proti násiliu zorganizovala demonštráciu v Bratislave a vystúpila so svojím vlastne revolučným programom. Takže ak by mal byť takýto sviatok, mal by byť ním na Slovensku buď 16., alebo 23. november. 17. november môže navrhovať len ten, kto nepokladá slovenské dejiny za autonómne, samostatné, ale považuje ich len za prívesok českých dejín.

Slovenská národná strana sa však nechce pričiňovať, alebo vyzerať ako strana, ktorá si nevie pripomenúť význam revolučných udalostí z novembra 1989. Pretože tie veľké zmeny sa udiali a bolo by dobre, keby sme si ich pripomínali a uctievali. Sme však proti tomu, aby sa rušil hociktorý sviatočný deň už z ustanovených sviatkov Slovenskej republiky. Rovnako sme proti tomu, aby sa zavádzal nový deň pracovného pokoja, lebo už aj tak je ich viac, ako si môžeme dovoliť mať alebo zaplatiť.

Navrhujeme preto, aby sme sa vážne zaoberali takýmto kompromisom, aby sa zaviedol pohyblivý sviatok pripomínajúci novembrové udalosti z roku 1989. Presnejšie by išlo o to, že by sa takýto sviatok, ktorý by si pripomínal november 1989, slávil vždy v nedeľu, ktorá by nasledovala po 16. novembri. Takýto sviatok by teda mohol byť hociktorý deň od 16. do 23. novembra a pripomínal by všetky hlavné udalosti, ktoré prebehli na Slovensku od pamätnej študentskej demonštrácie toho 16. až po vyhlásenie programu revolúcie na Slovensku 23. novembra. Takýto sviatok by bol dôstojným pripomenutím novembrových udalostí z roku 1989 a myslím si, že dnes nie je zanedbateľné, že by si nevyžadoval žiadne zvýšenie počtu dní pracovného pokoja, teda nezaťažil by ani štátny rozpočet.

A na záver mi dovoľte ešte niekoľko poznámok. Myslím si, že zákon o štátnych sviatkoch nestačí. To je len začiatok. O tom, aby sme ten-ktorý deň alebo tú-ktorú historickú udalosť cítili ako skutočný sviatok, musí vypovedať aj reálna zmena, ktorá po nej nastane a ktorú žijeme. Z tohto pohľadu však musím skonštatovať, že ani skutočnosť tri roky vládnej koalície a jej negatívny podpis na poklese životnej úrovne občanov, ani mená samotných predkladateľov nepresvedčia, že je čo a že je s kým a prečo oslavovať. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem pani poslankyni Malíkovej za jej vystúpenie v rozprave. Na jej vystúpenie sú prihlásení traja páni poslanci s faktickou poznámkou. Končím možnosť ďalšieho prihlásenia sa do faktických poznámok.

Dávam slovom pánu poslancovi Kužmovi, nech sa páči.

J. Kužma, poslanec: Ďakujem pekne. Prekvapuje ma tá diskusia ohľadom sviatku 17. novembra. Chcem na úvod povedať to, že ten návrh, ktorý mám ja pred sebou, je návrh poslanecký a v poslaneckom návrhu nejde o zámenu žiadneho iného sviatku za tento sviatok 17. novembra. Myslím si, že idey a história v dejinách sa málokedy dajú priradiť ku dňu, k tomu, ktorý sa oslavuje. Každý historický dej, ktorý sa v určitom čase odohral, má svoje súvislosti s predchádzajúcimi dejmi a má do nasledujúcich dejov svoj odkaz. Preto sa mi zdá debata, či to má byť 16. alebo 17. november, irelevantná. Mohli by sme ísť potom do histórie, baviť sa, či to nemá byť 25. marec - sviečková demonštrácia, ktorú viedol Mikloško, Čarnogurský alebo iní. Ak nie je iný návrh, ja si myslím, že 17. november je zažitý v novodobých dejinách Slovenska aj medzi obyvateľmi ako sviatok, ktorý nám otvoril dvere do Európy, keď sme mohli začať cestovať, keď padla totalita, a k nemu ako Slovensko by sme sa mali hlásiť. A absolútne súhlasím s Ferom Mikloškom, že nie sme tu sudcovia, aby sme dávali na misky váh jeden sviatok či druhý sviatok a vôbec sa bavili o tom, či Deň ústavy má nahradiť 17. november alebo naopak. 17. november má minimálne také väzby na Slovensko, ako má Sviatok práce 1. máj k Slovensku. Takže myslím si, že ten návrh, ktorý predložili poslanci, je potrebné podporiť.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Budaj má slovo.

J. Budaj, poslanec: Vážená pani predsedníčka, vy ste sa znovu vrátili k tej hre s dátumami. Vidím, že ste mali prejav pripravený písomne, a tak ste sa rozhodli neakceptovať argumenty, ktoré odzneli v rozprave. Ale znovu vám chcem pripomenúť, že skutočne so 17. novembrom Slovensko žije, táto krajina ho vníma a že 17. november nám patrí a bude nám patriť. Ja chcem veriť, že vám ide naozaj o poctivé hľadanie pravdy o tej minulosti, ktorú si ako mladá politička z osobnej skúsenosti nemôžete, samozrejme, pamätať. (Ruch v sále.) Chcem veriť, že to spochybňovanie dátumu teda nemá zakrývať, a ja vo vašom prípade tomu aj hlboko verím, odmietanie udalostí súvisiacich so 17. novembrom.

Druhá poznámka: Celá opozícia aj vy, pani Malíková, sa stále vraciate k diskusii o niečom, o čom ten návrh predkladateľov nie je. Teda keby som to mal írečito povedať, "my o voze a vy o koze". Dá sa aj tak, aby reč nestála. Ale znovu chcem povedať, ja verím, že za týmito slovami, ktoré odvádzajú tému k úplne iným sviatkom, nie je, a vo vašom prípade som o tom pevne presvedčený, skrytá chuť proste odmietnuť aj udalosť 17. novembra a spochybniť jej význam.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Kalman má slovo.

J. Kalman, poslanec: Na rozdiel od pani Malíkovej mňa vôbec neprekvapuje, že súčasná vládna koalícia, jej časť, väčšia časť nemá vzťah k práci, a preto uvažuje o zrušení 1. mája ako štátneho sviatku. (Ruch v sále.) Jednak preto, že nevie pracovať značná časť tejto koalície, o čom svedčia nevyriešené problémy v našej spoločnosti, jednak preto, že nechce ani dokonca pripustiť diskusiu o hľadaní rozvojových programov, ktoré prinesú prácu na Slovensko. A možno aj preto a predovšetkým preto, že vlastne zapríčinením ich tzv. práce sa dosiahlo, že Slovensko má najvyššiu mieru nezamestnanosti, teda najmenej práce v jednotlivých krajinách Európy. A z tohto pohľadu sa im doslova bridí to, aby o práci hovorili, aby dokonca prácu slávili v podobe štátneho sviatku. Takže mňa, pani Malíková, na rozdiel od vás vôbec neprekvapuje, že má súčasná vládna koalícia, jej drvivá časť, vzťah k štátnemu sviatku k 1. máju taký, že o ňom uvažuje, že ho zruší.

I. Presperín, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pani poslankyňa Malíková má možnosť vyjadriť sa k faktickým poznámkam.

Nech sa páči.

A. Malíková, poslankyňa: Ďakujem pekne. K tej poznámke, čo mal pán Kalman, že sa hodlá zrušiť, alebo sú úvahy zrušiť 1. máj, viete, mňa by to už ani neprekvapilo, lebo ak je to sviatok pracujúcich, percento nezamestnanosti má taký hrozivý vývoj, že o chvíľočku nebude toho, kto by ho oslavoval, pretože vláda, aj keď je zamestnaná, aj tak nič nerobí pre zníženie nezamestnanosti.

No a čo sa týka poznámky pána Budaja, najprv k histórii. Naozaj 16. november sa týkal Slovenska a 17. november bol v Prahe, čiže to sú historické fakty. Musím vám poďakovať, pán kolega Budaj, lebo po troch rokoch v tomto parlamente ste jediný, ktorý sa správa galantne a polichotil mi, myslím tú "mladú" političku. Ináč možno by sme mohli chodiť do jednej základnej školy, z vekového hľadiska je to celkom možné, ale ďakujem za polichotenie.

No a čo sa týka poznámok pána Kužmu, viete, možno sa budeme musieť veľmi rýchlo o tom baviť, lebo položte si naozaj otázku: Máme my na toľko dní pracovného pokoja, na toľké štátne sviatky? Takže možno teraz odsúhlasíme toto a o chvíľočku sa budeme zaoberať návrhom na zrušenie nielen jedného 1. mája, ale ďalších.

A ešte raz sa vrátim k tomu, čo som povedala, na čo ste nereagovali. Bohužiaľ. Vy ste, páni poslanci, hlavne z radov vládnej koalície, ten Deň ústavy ako Deň otvorených dverí asi zrušili. Dvere do Národnej rady otvorené boli, len väčšina z vás tu nebola, pretože sa bála tých kritických pohľadov alebo podnetov na vašu prácu zo strany vašich voličov.