Sedemnásty deň rokovania

45. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

23. februára 2001

 

 

Predseda NR SR J. Migaš:

Vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

otváram ďalší rokovací deň 45. schôdze Národnej rady.

O ospravedlnenie neúčasti na dnešnom rokovaní 45. schôdze písomne požiadal poslanec Jozef Tuchyňa. Na zahraničnej služobnej ceste nie je žiadna poslankyňa ani poslanec.

Panie poslankyne, páni poslanci, rozprava o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o novele ústavy bola uzavretá.

Pýtam sa pána poslanca Kresáka, či za navrhovateľov žiada záverečné slovo. Pán navrhovateľ? Pán navrhovateľ si žiada záverečné slovo.

Nech sa páči. Pán poslanec, máte slovo.

(Ruch v sále.)

Panie poslankyne, páni poslanci, upokojte sa.

Navrhovateľ pán Kresák, nech sa páči.

Poslanec P. Kresák:

Ďakujem, pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky.

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,

vážení členovia vlády Slovenskej republiky,

kolegyne poslankyne,

kolegovia poslanci,

vážení občania Slovenskej republiky,

rozprava k prerokúvanému návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky v rámci druhého čítania trvala 12 rokovacích dní. Počas tohto obdobia mal každý poslanec možnosť vyjadriť svoj postoj a názor k obsahu predloženého návrhu novely ústavy. Okrem takmer stovky prejavov odznelo rekordných 1 411 faktických poznámok, žiaľ, vôbec nie všetky sa dotýkali obsahu predloženého návrhu. Rozprava k takému závažnému návrhu, akým je prerokúvaná novela Ústavy Slovenskej republiky, totiž v mnohých prípadoch ukázala hluché uši a slepé oči značnej časti diskutujúcich. Často jednoznačne účelové odmietanie ústavných zmien, prekrúcanie histórie a faktografie pripravovaných prác na obsahu predkladanej novely, prekrúcanie podstaty a zmyslu predložených ustanovení, šírenie strachu, často, žiaľ, aj nenávisti voči príslušníkom iných národností a v neposlednom rade ani osočovanie a urážky voči predkladateľom novely základného zákona, to všetko, žiaľ, nemožno hodnotiť inak ako osvedčenie nedostatku politickej kultúry a zodpovednosti voči občanom tejto krajiny niektorými z nás, no, žiaľ, aj ako vysielanie negatívnych signálov pre politických partnerov Slovenskej republiky v zahraničí.

Viacerí poslanci opozície argumentovali, že súčasný ústavný text je v podstate dobrý a nepotrebuje žiadne významnejšie úpravy. Iba veľmi rýchlo možno pri tejto príležitosti konštatovať, že pri vyslovovaní podobných názorov by títo kolegovia mali vysvetliť občanom Slovenskej republiky napríklad, na základe ktorého ústavného článku sa Slovenská republika môže stať súčasťou rodiny vyspelých európskych štátov, na základe ktorého ústavného článku Slovenská republika sa môže zaradiť do akejkoľvek organizácie kolektívnej bezpečnosti, prečo občania Slovenskej republiky dosiaľ nemohli účinne využívať inštitút ústavnej sťažnosti, prečo Európska komisia, Európsky súd pre ľudské práva konštatovali, že ústavná ochrana, ktorú fyzickým a právnickým osobám poskytuje platný text, napríklad v článku 130 ods. 3 ústavy, neposkytuje potrebnú úroveň ústavnej ochrany a prečo medzinárodné stanoviská expertov jednoznačne odmietli štvorročné funkčné obdobie sudcov všeobecných súdov. V podobných otázkach by som mohol pokračovať ešte pomerne dlho. Hovorím to iba z toho dôvodu, že existujú hmatateľné a preukázateľné dôvody na zmenu tohto nevyhovujúceho stavu.

Je však zároveň potrebné konštatovať, že obhajobu súčasného ústavného textu nie vždy motivuje skutočná snaha o zachovanie potrebnej ústavnej stability či nebodaj obava z ďalšieho osudu slovenskej štátnosti, no predovšetkým strach z možného posilňovania občianskeho povedomia z otvárania sa Slovenskej republiky medzinárodnému spoločenstvu a snaha o zachovanie silného vplyvu ústrednej vlády, ako aj snaha o zachovanie nejasného ústavného textu, ktorý zjednodušuje zneužívanie politickej moci. Sú to teda snahy o zachovanie ústavných mútnych vôd, v ktorých sa potrebujú pohybovať tí, ktorí tento stav potrebujú na dosahovanie vlastných politických a mocenských cieľov.

Vo veľkej miere právne nepodopretá argumentácia, slovná ekvilibristika a hrubá politická demagógia, ktorú sme tu počuli bez vôle počúvať a porozumieť argumentom predkladateľov a všetkých tých, ktorí sa vyjadrovali v prospech návrhu, to boli hlavné zbrane tých, ktorí sa snažia za každú cenu zabrániť ďalšiemu demokratickému napredovaniu Slovenskej republiky. Je to zrejme aj strach pred otváraním sa dnešnej Európe, ktorej politické argumenty nenachádzajú pochopenie. A ani nemôžu. Všetci títo totiž hovoria jazykom, ktorému už takmer nikto nerozumie, a ich nositeľov vytláčajú na okraj politického života.

Moderná demokratická Slovenská republika a uvedomelá občianska spoločnosť sú totiž často najväčším nepriateľom týchto ľudí, no zároveň aj najväčšou politickou prekážkou na realizáciu ich politických a mocenských ambícií. Nie je potrebné na tomto mieste osobitne reagovať na osobné invektívy a urážky, ktoré odznievali počas rozpravy z úst viacerých rečníkov na adresu nielen predkladateľov, ale aj viacerých koaličných kolegov. Ako predkladatelia sme totiž presvedčení, že aj tí, ktorí sa hlučne hlásia ku kresťanskému konzervativizmu, k širokému a nedefinovateľnému ľudovému hnutiu, a tí, ktorí sa pasujú za jediných ochrancov štátnosti Slovenskej republiky, pred zrakmi verejnosti pečiatkujú a hanlivo urážajú rozličnými prívlastkami svojich kolegov, si sami píšu vlastnú charakteristiku pred očami občanov Slovenskej republiky.

(Neustály ruch v sále.)

Z veľmi zjednodušených výhrad, ktoré v rozprave odzneli voči predloženej novele ústavy vo viacerých prejavoch, sa možno osobitne vrátiť k tým, ktoré sa azda najčastejšie opakovali. Kolegovia z opozície radi poukazovali na akúsi nedokonalosť a terminologické nedostatky predloženého textu. Je pritom nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že aj keď predložený text a všetky použité formulácie prešli prísnou oponentúrou Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky, legislatívneho odboru Národnej rady Slovenskej republiky a celého radu ďalších odborníkov, ako predkladatelia si uvedomujeme, že obsah prakticky každého ustanovenia možno formulovať rozličnými spôsobmi. Zároveň však sme presvedčení, že tieto nemožno formulovať však tak, ako by to chceli tí, ktorí si často nedali námahu ani s prečítaním dôvodovej správy.

My sme pritom nikdy netvrdili, ani netvrdíme, že nami predkladané riešenia sú jediné možné. Tvrdíme však, že na nami predkladaných riešeniach sa spolupodieľali všetky relevantné legislatívne autority, čo významne podporuje opodstatnenosť nami navrhovaných riešení. Aj napriek uvedenému sme veľmi pozorne počúvali každé vyjadrenie, ktoré malo ambíciu prispieť k zvýšeniu kvality predloženého textu alebo odstrániť prípadné pochybnosti o jednoznačnosti výkladu jeho jednotlivých ustanovení. Výsledkom uvedeného je aj obsah viacerých predložených pozmeňujúcich návrhov.

Vážené kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci,

vážení občania Slovenskej republiky,

predložený návrh Ústavy Slovenskej republiky je nielen o skvalitňovaní ústavného systému krajiny, no tiež aj o ústavnej a právnej kultúre. Vyvážený mechanizmus ústavnej ochrany, vzájomne doplňujúce sa a vyvažujúce sa kompetencie jednotlivých ústavných orgánov a rovnako aj upevňovanie samosprávy nezasahuje do potrebných kompetencií ústrednej vlády. Predkladané ústavné riešenia neboli pripravované pre túto a ani pre ďalšiu žiadnu konkrétnu vládu. Tieto riešenia nemajú slúžiť ani konkrétnym jednotlivcom, nech už zastávajú akúkoľvek ústavnú alebo verejnú funkciu. Uvedené platí bez ohľadu na to, kto dnes vykonáva funkciu prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, predsedu vlády, ale aj bez ohľadu na to, kto stojí na čele Ústavného súdu alebo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Predložený návrh je totiž o takom ústavnom usporiadaní, ktoré dokáže minimalizovať vplyvy politických strán, ale aj vplyv vlády na chod ústavného systému a prispieva tak k naplneniu požiadaviek právneho štátu, predvídateľnosti, rozhodnutiu orgánov verejnej moci a prispieva k požadovanej ústavnej stabilite. Tento návrh je však aj o väčšej zodpovednosti občanov a nás všetkých za verejné financie, ktoré pochádzajú z daní a poplatkov občanov a ktoré musia a budú lepšie slúžiť určeným a oprávneným potrebám. Tento návrh je aj o potrebnej silnejšej právnej a ústavnej ochrane základných práv a slobôd občanov Slovenskej republiky.

Ak som už spomínal právnu kultúru, musím povedať, že predložená novela je aj o významnom spresnení ústavného textu, ktorý dosiaľ napríklad nepoznal brannú povinnosť občanov, neupravoval podmienky voliteľnosti podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu, nedostatočne upravoval vzdanie sa poslaneckého mandátu, nedostatočne upravoval podpisovanie schválených zákonov určenými ústavnými činiteľmi, nedostatočne upravoval výkon úloh predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, nepresne definoval výkon kompetencií prezidenta Slovenskej republiky a jeho zastupovanie a tiež nedostatočne upravoval predmet výkladu ústavných noriem a jeho účinky zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Pri tejto príležitosti pokladám za potrebné tiež reagovať na niektoré námietky, ktoré odzneli v rozprave a dotýkali sa viacerých oblastí. V súvislosti s časovým priebehom prípravných prác treba povedať, že skupina predkladateľov pracovala na návrhu predloženej novely od prvej polovice roku 1999. Aj napriek neochote opozície akýmkoľvek spôsobom zapájať sa do tejto práce vždy sme sa snažili informovať minimálne svojich opozičných kolegov z radov právnikov o aktuálnom stave prípravných prác.

(Reakcia z pléna: Neklamte!)

Návrh vznikal od februára 1999. Ako predkladatelia sme pritom vychádzali tak z vlastných skúseností a poznatkov, ako aj z legislatívneho zámeru na vypracovanie novelizácie ústavy, ktorý ako iniciatívny materiál prerokovala Legislatívna rada vlády v máji 1999. Vychádzali sme však tiež zo záverov konferencie Ústava a legislatívne perspektívy, ktorú v Tatranskej Javorine zorganizoval ešte v roku 1999 Ústavný súd a Legislatívna rada vlády. Rovnako sme vychádzali z konzultácií so širokým okruhom právnych odborníkov prakticky z každej oblasti teórie i praxe i z podnetov a poznámok občanov, ktoré dostávala za uplynulé obdobie Národná rada Slovenskej republiky.

Prvý variant novely ústavy bol predložený na oponentúru členom komisie pre revíziu ústavy na ich spoločnom zasadnutí so zástupcami Združenia sudcov Slovenska 21. apríla 1999 v Krpáčove. Ďalšie porady a oponentúry prebiehali v priebehu roku 1999 na osobitných konferenciách, ktoré sa konali pod záštitou predsedu Národnej rady v Častej-Papierničke a na následných poradách a konzultáciách tak s reprezentantmi ústredných orgánov, ako aj politických strán a uznávanými ústavnými a právnymi odborníkmi.

Ako predkladatelia sme sa pri svojej činnosti snažili, pokiaľ to bolo možné, zohľadňovať všetky konštruktívne návrhy a pripomienky. Už v prvej polovici roku 1999 zorganizoval z iniciatívy predkladateľov predseda Národnej rady Slovenskej republiky tzv. okrúhly stôl, pri ktorom aj členovia opozície dostali nielen výsledok legislatívneho zámeru, no zároveň bolo aj dohodnuté, že do jedného mesiaca budú môcť odovzdať svoje pripomienky k tomuto materiálu. Žiaľ, vo väčšine prípadov sa tak nestalo. Masovokomunikačné prostriedky boli oboznámené s obsahom zamýšľanej novely na osobitnej tlačovej konferencii, ktorá bola zorganizovaná koncom leta 1999, pričom všetci prítomní zástupcovia médií dostali zároveň aj kópie zamýšľaného legislatívneho zámeru. Aj z uvedeného je zrejmé, že v diskusii o obsahu predloženého návrhu novely ústavy, že tejto diskusii sa venoval podstatný väčší priestor než samotnému návrhu ústavy v roku 1992.

(Neustály ruch v sále.)

Často odznievalo v rozprave, že existovalo veľa návrhov a že niektorí kolegovia z opozície sami mali z toho zmätok. Áno, je skutočnosťou, že počas prípravných prác sa pochopiteľne menil obsah jednotlivých pracovných verzií. Celkovo sa vypracovalo 27 takýchto verzií. V rozprave jasne odznelo, že opozícia bola o týchto verziách priebežne informovaná. Bolo preto jednoznačným klamstvom označovať jednotlivé pracovné verzie za návrh novely ústavy, keďže každý z nás, každý z nás vie, že návrh je iba jeden a tento bol v súlade s rokovacím poriadkom Národnej rady Slovenskej republiky dodaný do Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky dňa 25. mája 2000. O uvedenom sa možno mimo každej pochybnosti presvedčiť na základe otlačku pečiatky Národnej rady Slovenskej republiky na samotnom predloženom návrhu. Ak kolegovia z opozície poukazovali na to, že mali k dispozícii veľký počet verzií pripravovaného návrhu, iba priznali, že boli nielen permanentne informovaní o stave a priebehu prípravných prác, ale aj to, že mohli do týchto kedykoľvek zasiahnuť.

Stojí za zmienku tiež pripomenúť, že prvé čítanie tohto návrhu sa konalo v dňoch 15. a 16. júna 2000, teda minimálne 14 dní po doručení návrhu, a vonkoncom nie hodinu pred prvým čítaním, ako to opakovane, nepravdivo tvrdia niektorí poslanci. Tvrdenia, že verejnosť nebola dostatočne informovaná o obsahu prerokúvanej novely a že k nej neprebehla odborná diskusia, možno tiež veľmi jednoducho vyvrátiť. Možno tak urobiť napríklad za pomoci tematickej rešerše, ktorú vypracovala Národná rada Slovenskej republiky z článkov publikovaných k tejto problematike od mája 1999, ale tiež aj za pomoci balíka stanovísk, názorov jednotlivcov, odborníkov, odborných pracovníkov ústredných orgánov štátnej správy a ďalších, ktoré sme dostali k obsahu predloženého návrhu. Tu je časť toho balíka so stanoviskami ústredných orgánov, jednotlivcov a odborníkov k predloženej novele.

Mohol by som vypočítať, kto všetko sa vyjadroval k predloženému návrhu. Mohol by som začať Inštitútom aproximácie práva, ministerstvom zahraničných vecí. Mohol by som spomenúť splnomocnenca vlády pre zahraničných Slovákov, Združenie sudcov Slovenska, predsedu Najvyššieho súdu, predsedu Slovenskej akadémie vied, legislatívne sekcie jednotlivých ministerstiev, Krajský súd v Bratislave, Slovenskú lekársku komoru, legislatívny odbor ministerstva zahraničných vecí, ministerstva obrany, ministerstvo práce a sociálnych vecí, Konferenciu odborových zväzov, agenta Slovenskej republiky v konaní pred Európskych súdom pre ľudské práva. A mohol by som takto ešte dlho pokračovať.

V čase od mája 1999 do mája 2000 bolo v tlači publikovaných celkom 52 významnejších článkov venovaných obsahu navrhovanej novely. Od januára 2000 do februára 2001 bolo publikovaných 117 takýchto článkov a v televízii bolo zverejnených celkovo 52 vystúpení a príspevkov na tému novela Ústavy Slovenskej republiky.

K údajnému nedostatku predloženej novely, ktorý má spočívať v tom, že spolu s ňou neboli predložené aj návrhy vykonávacích zákonov, možno konštatovať to, čo tu už tiež odznelo. Ten, kto si prečíta zákon o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, vie, že takáto povinnosť existuje pre predkladateľov iba v prípade, ak vykonávací predpis má nadobudnúť účinnosť zároveň so zákonom, na ktorého výkon má byť vydaný. Toto, samozrejme, nie je príklad predkladanej novely Ústavy Slovenskej republiky. Aj v tomto prípade teda išlo o dezinformáciu, a pritom už ani nie je potrebné poukázať na to, že mnohé zákonné úpravy, ktoré predpokladá dokonca platný ústavný text, dosiaľ neboli prijaté.

K počtu pozmeňujúcich návrhov aj tie skutočnosti a tie čísla, ktoré tu odznievali v rozprave, možno pomerne jednoducho vyvrátiť všetkými dôkazmi, ktoré sú k dispozícii. Každý, kto troška pozná legislatívny proces, vie, že každý predložený poslanecký legislatívny návrh sa po svojom prvom čítaní dostáva do Legislatívnej rady vlády Slovenskej republiky a do odboru legislatívy a aproximácie Kancelárie Národnej rady. Nami predložený návrh má celkovo 91 bodov. Legislatívna rada vlády mala k nami predloženému návrhu po dvoch rokovaniach, na ktorých sme sa zúčastnili ako predkladatelia, celkovo 57 v úplnej väčšine legislatívnotechnických pripomienok. Odbor legislatívy a aproximácie Kancelárie Národnej rady si následne osvojil všetky pripomienky Legislatívnej rady a formuloval štyri nové vlastné pripomienky. Jeho stanovisko malo preto celkovo 60 bodov. O týchto skutočnostiach sa mohol každý z poslancov jednoducho presvedčiť, pokiaľ si dal tú námahu a prečítal si zmienené stanoviská. Na základe uvedeného je teda jednoznačným zavádzaním tvrdenie o stovkách pozmeňujúcich návrhov, tak ako to odznievalo v rozprave.

Ku konštatovaniu, že predkladaná novela by mohla byť akousi oktrojovanou novelou ústavy v prípade, ak bude prijatá bez súhlasu opozície. Nuž, ak k tomu skutočne dôjde, bude nás to mrzieť, ale aj tak musíme konštatovať, že stojí za zmienku pripomenúť, že ako oktrojované ústavy sa označovali a označujú výlučne také ústavy, ktoré v minulosti vo feudálnych usporiadaniach nanútili panovníci ako nositelia suverenity svojim poddaným. V žiadnom demokratickom režime, pán kolega, v ktorom je akákoľvek ústavná zmena možná a prijatá demokraticky zvolenými zástupcami občanov ako nositeľov suverenity a v súlade s platnými podmienkami na ústavnú zmenu, je preto každé takéto tvrdenie o oktrojovanej ústave iba politickou demagógiou.

Niektorí kolegovia vo svojom vystúpení vyjadrovali aj želanie po tom, aby sa dnes alebo v súčasnosti robili iba nevyhnutné sanačné úpravy ústavného textu a tento by sa potom mal zakonzervovať tak, aby ani prípadná budúca ústavná väčšina nemala možnosť meniť text podľa svojich politických, mocenských či individuálnych predstáv. Tieto námietky uvádzali, že takéto poistky, ktorými múdri štátnici zabezpečili stabilitu ústavy a stabilitu spoločnosti, sú známe a používané viacerými demokratickými štátmi Európy. Iste, v tomto s nimi možno súhlasiť. Musíme však pripomenúť, že boli sme to my, ktorí sme už dávnejšie konštatovali, že spôsob zmeny Ústavy Slovenskej republiky sa bude musieť v budúcnosti zmeniť. Na tomto mieste je však otázka, prečo o takej poistke neuvažovali predkladatelia už pri príprave samotného ústavného textu.

Pár poznámok k okamihu prijímania ústavných zmien. Podľa viacerých kolegov z opozície dochádza k väčším ústavným zmenám pri revolúciách a zásadných demokratických premenách. Chceli tým naznačiť azda kolegovia, pýtam sa, či vo Francúzsku, v krajine, kde sa ústava 5. republiky, dnes platná, prijala v roku 1958 a táto sa už prvýkrát menila v roku 1962 a potom ešte následne minimálne deväťkrát, či v Spolkovej republike Nemecko, kde majú základný zákon z roku 1949 a tento bol dodnes 41-krát menený, či vo Fínsku, kde od marca minulého roku platí nová ústava, alebo dokonca aj vo Švajčiarsku, kde od 1. januára 2001 platí nová ústava, prebehla v týchto krajinách nejaká revolúcia alebo zásadná zmena, ktorú sme nepostrehli?

(Reakcia z pléna.)

Uvedené pokladáme na potrebné na tomto mieste uviesť iba z dôvodu, že dnes ideme rozhodovať nie o novej Ústave Slovenskej republiky, ale iba o niektorých nevyhnutných korekciách platného ústavného textu. Pri všetkej vážnosti k tomuto ústavnému a významnému kroku aj uvedené príklady dokazujú, že každá rozumná spoločnosť sa rozhodne pre korekciu ústavného textu nie v čase základných spoločenských premien, ale najmä vtedy, keď si to vyžiadajú buď jeho preukázateľné a preukázané nedostatky, alebo keď sa tento text stane brzdou jej ďalšieho napredovania. Odmietanie takýchto korekcií totiž neprináša nič iné iba stagnáciu, konzervovanie stavu, v ktorom rastie vnútorné napätie v spoločnosti, narastá neúcta k základnému zákonu a znižuje sa jeho schopnosť plniť svoje základné funkcie. Ak teda chceme, aby Ústava Slovenskej republiky bola skutočne fundamentom našej modernej štátnosti, základom racionálneho a vyváženého usporiadania vzťahov medzi najvyššími ústavnými orgánmi, sme povinní aj v súčasnosti pristúpiť k zmenám tohto základného zákona.

(Ruch v sále a smiech.)

Poďme však aj k niektorým vecným problémom. Odznievali námietky k obsahu článku 1 ods. 2 navrhovaného znenia novely Ústavy Slovenskej republiky. Niektorí kolegovia namietali neúmernú abstraktnosť pojmu medzinárodného záväzku. Vo svojich vystúpeniach si pýtali vysvetlenie. Nuž, pokúsim sa o to.

Každý, kto sa trochu venuje medzinárodnému právu, vie, že medzinárodné záväzky môžu mať niekoľko foriem. Ako medzinárodné zmluvy, to je jedna z ich foriem, ako zmluvy takéhoto charakteru sa označujú nielen samotné medzinárodné zmluvy, ale aj pakty, dohovory a protokoly. Všetky tieto formy predstavujú právne záväzky pre štáty, ktoré ich ratifikovali a ktoré k nim pristúpili. V medzinárodnom verejnom práve sa však používajú aj iné formy medzinárodných záväzkov. Tieto zvyknú mať formu deklarácií, zásad, smerníc, odporúčania alebo aktov a používajú sa tiež aj medzinárodné dohody. Väčšina z uvedených deklarácií, zásad, odporúčaní alebo dohôd ukladá iba politicky záväzné povinnosti a tieto dokumenty majú politický charakter. Pri uvedenom je potrebné práve poukázať na to, že v zmysle článku 3 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve medzinárodné dohody, ktoré nemusia mať vždy písomnú formu, na tieto sa nevzťahuje medzinárodný dohovor o zmluvnom práve.

Ako predkladatelia sme preto presvedčení, že je potrebné a správne, aby naša krajina, podobne ako aj celý rad ďalších, sa aj vo svojej ústave prihlásila k tomu, že uznáva a dodržiava nielen pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, ale práve aj tieto ďalšie medzinárodné záväzky a teda všetky svoje medzinárodné záväzky, nech už sú akéhokoľvek pôvodu. Základom takéhoto prístupu je rešpektovanie starej, no dodnes uznávanej zásady medzinárodného práva "pacta sunt servanda", ktorá hovorí o tom, že je nevyhnutné a potrebné dodržiavať dohovory, aj keď nie sú uzatvárané formou striktných medzinárodných zmlúv.

K námietkam voči článku 7 ods. 1 treba pripomenúť, že platný text hovorí o tom, že Slovenská republika môže na základe slobodného rozhodnutia vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi. Nami predložený návrh v tomto zmysle spresňuje pôvodné platné znenie ústavného textu. Do novo formulovaného článku 7 ods. 1 sa totiž preberá pôvodný text, no vypúšťa sa znenie druhej vety a druhá veta konštatovala, že "právo vystúpenia z takéhoto zväzku nemožno obmedziť". Obsah tejto vety totiž nielenže nesmeroval k dosiahnutiu želateľného cieľa, ale vopred priamo obmedzoval možnosť vstupu Slovenskej republiky do štátneho zväzku s inými štátmi v budúcnosti.

Navrhujeme však uvedenú formuláciu zachovať v takejto podobe aj napriek tomu, že pôvodne toto ustanovenie slúžilo iba ako akási poistka pre prípadnú možnosť opätovného zväzku štátneho zväzku s Českou republikou. Robíme tak najmä v súvislosti s tým, že aj keď Európsku úniu v súčasnosti nemožno označiť ani za federáciu štátov, ale ani za konfederatívny zväzok štátov, v budúcnosti je podobný vývoj veľmi pravdepodobný. Keďže každé ústavné riešenie, ktoré je pripravené, musí byť pripravené aj na budúci spoločenský vývoj. Iba tým dokáže prispievať k stabilite samotnej ústavy a celého ústavného systému. Pokladáme za vhodné a odôvodnené ponechať uvedené ustanovenie ako súčasť ústavného textu.

K námietkam voči článku 7 ods. 2. Skôr ako sa dotknem samotného návrhu a obsahu navrhovaného znenia, musím vyjadriť určité argumenty ku kritike a musím poukázať najmä v tejto súvislosti na obsah analytického materiálu, ktorý ešte v rokoch 1996 - 1997 vypracovala pre potreby Slovenskej republiky Medzinárodná právna kancelária a Konzorcium (už viackrát tu spomínané) Gomez-Acebo & Pombo. V úvodne tohto materiálu sa konštatuje, a verím, že všetci poslanci mali možnosť sa s týmto materiálom oboznámiť, že integrácia do Európskej únie zapríčinila novelizáciu väčšiny ústav členských štátov Európskej únie. Väčšinou preto, lebo Veľká Británia nemá písanú ústavu a toto riešenie bolo prijaté formou zákona v tejto krajine.

Na základe uvedeného tie zmeny ústav možno rozlišovať medzi dvomi skupinami štátov. Medzi štátmi, ktoré vo chvíli vstupu alebo veľkej reformy, akou bola Maastrichská zmluva, novelizovali svoje ústavy za účelom ratifikácie zmlúv. A medzi štátmi, ktoré predvídali tzv. otvorenú klauzulu za účelom pokračovania vstupu do Európskej únie. Keďže naša Slovenská republika je krajinou, s ktorou prebieha proces rokovania o budúcom vstupe do Európskej únie, je aj podľa tohto odborného posudku potrebné, aby sa do jej ústavy dostala otvorená klauzula, klauzula, ktorá umožní jej vstup do Európskej únie. Aj tento odborný posudok však konštatuje, že platné znenie článku 7 je priamo neaplikovateľné na právny charakter ustanovenia Európskej únie najmä preto, že explicitne nepredpokladá možnosť prevodu či obmedzenia niektorých suverénnych práv.

Kolegyne a kolegovia, jedným z kľúčových prvkov v procese Slovenskej republiky o jej vstupe do Európskej únie je jasné demonštrovanie jej rozhodnutia dosiahnuť tento konkrétny cieľ. Uvedené pochopili ako prví ústavodarci v Poľskej republike, keď v novej ústave z roku 1977 už zakomponovali podobný článok. Podobné riešenie sa zvažuje a opakovane prerokúva v súčasnosti aj v Českej republike. Aj s ohľadom na uvedené zohráva v súčasnosti aj pre Slovenskú republiku mimoriadny význam okrem politických faktorov aj faktor časový.

Pri charakteristike prevádzania obsahu prevádzajúceho ustanovenia možno pritom rozlišovať medzi štátmi, ktoré vo svojich ústavách sa rozhodli pre jednu z troch možných foriem, a to jednak obmedzili vlastnú zvrchovanosť, ako to urobilo Taliansko, Nemecko alebo Grécko, postúpili vlastné právomoci, urobilo tak Holandsko, Luxembursko alebo Belgicko, alebo medzi štátmi, ktoré rozhodli o prevode alebo spoločnom výkone niektorých vlastných právomocí, tak to urobilo Rakúsko, Španielsko alebo Francúzsko. Pri uvedenom je potrebné poukázať na skutočnosť, že každé z týchto riešení prináša z pohľadu Európskych spoločenstiev a Európskej únie rovnaký výsledok a znamená obmedzenie časti suverénnych práv prevádzajúcej krajiny. Sama predmetná štúdia odborného konzorcia pri odpovedi na hľadanie najvhodnejšej formy prevádzujúceho ustanovenia v Ústave Slovenskej republiky uprednostnila použitie formuly typu prevodu kompetencií. Táto štúdia sa rovnako prihovára aj za ratifikáciu medzinárodnej zmluvy, ktorej obsahom by bol prenos kompetencií kvalifikovanou väčšinou Národnej rady. Vaše riešenie v tejto súvislosti počíta s kvalifikovanou trojpätinovou väčšinou poslancov.

Teraz sa však vráťme k samotnému textu. Podľa celého radu príspevkov je nami navrhované riešenie nevýhodné, z pohľadu národného záujmu dokonca až príliš kapitulačné. Nebolo a ani nemohlo byť vysvetlené v čom. Treba povedať, že zdá sa nám, že uvedená argumentácia bola spôsobená práve tou ľahkosťou pokušenia podľahnúť prítomnosti televíznych kamier. Je to totiž odôvodniteľné aj tým, že pri týchto argumentoch všetci, ktorí podobným spôsobom vyčítali obsah tohto ustanovenia, zabudli minimálne na dve veci, že toto ústavné splnomocnenie bude platiť do budúcnosti a že obsahuje možnosť, vonkoncom nie povinnosť Národnej rady Slovenskej republiky určitým spôsobom rozhodnúť, a tiež aj na to, že v súlade s navrhovaným článok 84 ods. 4 bude na potrebné schválenie takejto medzinárodnej zmluvy súhlas minimálne 90 poslancov, teda súhlas taký, aký je potrebný na každú zmenu Ústavy Slovenskej republiky.

Kolegyne a kolegovia, predpokladom na každý prenos suverenity, nech už je ústavne vyjadrený ktoroukoľvek z uvedených foriem, je teda úprava vnútroštátneho právneho poriadku každého štátu, ktorý sa uchádza o vstup do Európskej únie. Aj keď sa ako predkladatelia nemôžeme stotožniť s neopodstatnenou kritikou, ktorá odznievala k obsahu navrhovaného ustanovenia, veľmi pozorne sme počúvali všetky výhrady, ktoré tlmočili aspoň troška racionálne stanoviská. Rozmýšľali sme pritom, ako odstrániť obavy vyslovené kolegami z opozície a zároveň zachovať účel tohto ustanovenia. Výsledok predstavuje pozmeňujúci návrh, ktorý vytvára inú, no rovnako legitímnu ústavnú konštrukciu na dosiahnutie integračného cieľa Slovenskej republiky. Nemáme problém vysloviť našu podporu tomuto riešeniu.

K navrhovanému článku 7 ods. 5. Toto riešenie konštatuje, že "medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, čiže zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi".

Kolegyne a kolegovia, pri odôvodneniach charakteristiky tohto ustanovenia je potrebné všetkých opätovne upozorniť na to, že podľa článku 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve sa žiadny štát, a to teda ani Slovenská republika, pre ktorú je tento dohovor záväzný, nemôže dovolávať ustanovení svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu na neplnenie medzinárodnej zmluvy. Treba tiež upozorniť a konštatovať, že aj podľa rozsudku Stáleho súdu medzinárodnej spravodlivosti ešte z roku 1932 žiaden štát nemôže namietať proti inému štátu svoju vlastnú ústavu, aby sa vyhol záväzkom, ktoré mu ukladá medzinárodné právo alebo platné medzinárodné zmluvy.

Ústavný poriadok Slovenskej republiky do roku 1989, pritom podobne ako právne poriadky ostatných bývalých socialistických krajín, formálnoprávne dlhodobo charakterizoval uprednostňovanie vnútroštátneho práva pred právom medzinárodným. Čiastočné prelomenie tejto doktríny prinieslo až prijatie ústavného zákona číslo 23/1991, ktorým sa uvádzala Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Už v § 2 tohto ústavného zákona sa konštatovalo, že "medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené česko-slovenskou federáciou, sú na jej území všeobecne platné a majú prednosť pred zákonom". Na tento trend pozitívne nadviazal aj text Ústavy Slovenskej republiky, v ktorého článku 11 sa uvádza, že "medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd".

Doterajšie skúsenosti z uplatňovania ústavy pritom však ukazujú, že aj v otázke dodržiavania medzinárodných záväzkov a v úprave správania sa orgánov verejnej moci pri plnení týchto medzinárodných záväzkov existujú viaceré slabé miesta. Nedostatočne je stále upravený vzťah medzinárodného a vnútroštátneho práva, nedostatočne je upravené miesto a postavenie noriem a pravidiel medzinárodného práva vo vnútroštátnom právnom poriadku v hierarchii právnych noriem a nedostatočne sú upravené aj podmienky použitia noriem medzinárodného práva vo vnútroštátnom právnom poriadku. Aktuálny vývoj, ktorým prešli ústavné systémy všetkých členských štátov Európskej únie v posledných desaťročiach, pritom jasne a jednoznačne poukazuje na potrebu za ustanovených podmienok modifikovať doktrínu vnútornej suverenity právneho poriadku štátu v prospech medzinárodného práva, ale tieto skúsenosti zároveň dokazujú aj všetky výhody, ktoré vyplývajú z takejto zmeny.

Záujem Slovenskej republiky stať sa skutočnou súčasťou rodiny moderných vyspelých štátov preto vyžaduje, aby sa nielen aj jej ústavný text modifikoval a vyjadroval záväzok rešpektovať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, ale vyžaduje aj uznanie toho, aby tie najvýznamnejšie medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli riadne ratifikované a vyhlásené, boli priamo záväzné a mali prednosť pred jej zákonmi. Touto koncepciou sa Slovenská republika prikloní k prevládajúcej skupine demokratických štátov, ktoré sa rozhodli pre tzv. tú monistickú koncepciu pri preberaní medzinárodného práva.

Je to veľmi významné najmä preto, že aj Slovenská republika prevzala množstvo medzinárodných záväzkov a zmlúv, z ktorých pre ňu vyplývajú konkrétne práva a povinnosti. V súčasnosti je tiež však významné, že Slovenská republika uzatvára aj také medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti pre fyzické osoby alebo pre právnické osoby, ktoré sa nachádzajú na jej území. Je preto nielen potrebné čo najpresnejšie definovať, ktoré medzinárodné zmluvy vyžadujú pred svojou ratifikáciou súhlas Národnej rady, ale aj to, ktoré medzinárodné zmluvy, s ktorými vysloví súhlas táto Národná rada, budú priamo záväzné a budú mať prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Pokiaľ sa Slovenská republika aj po roku 1993 snažila vyhýbať priamemu dosahu svojich medzinárodných záväzkov, dnes na vnútroštátne záležitosti je už jednoznačne potrebné odkloniť sa od podobných ústavných koncepcií. Aj Slovenská republika totiž musí dokázať vhodnejšie ústavne prepojiť medzinárodné právo so svojím vnútorným právnym systémom. Spôsobuje to skutočnosť, že vlastne dodnes nemáme všeobecnú recepčnú preberaciu normu, ktorou by sa aspoň časť platných medzinárodných zmlúv vyhlasovala za súčasť vnútorného poriadku Slovenskej republiky.

Podľa súčasnej právnej a ústavnej úpravy totiž platí, že medzinárodné zmluvy okrem zmlúv o ľudských právach a základných slobodách možno bezprostredne aplikovať v našom právnom poriadku iba v prípadoch, keď medzinárodná zmluva upravuje odlišne niektoré veci a právny poriadok sám v jednotlivých zákonoch na to poukazuje. Na základe tejto praxe v súčasnosti máme značný počet podobných odkazov na medzinárodné právo, ale tieto odkazy nie sú v jednotlivých zákonoch jednotne formulované. Výsledkom je celková neprehľadnosť a nie vždy rovnaké uplatňovanie týchto ustanovení orgánmi aplikácie práva. Takýto stav komplikuje život občanom, komplikuje život právnickým osobám, ale aj štátnym orgánom, no zároveň aj komplikuje vnímanie Slovenskej republiky ako spoľahlivého partnera v medzinárodných záväzkoch.

Aj s ohľadom na uvedené sa navrhuje nové vymedzenie medzinárodných zmlúv, ktoré budú priamo záväzné a budú mať prednosť pred zákonom. Pochopiteľne, kolegyne a kolegovia, že k ratifikácii týchto medzinárodných zmlúv bude dávať svoj súhlas táto Národná rada Slovenskej republiky a táto Národná rada navyše aj získa oprávnenie v rámci uvedeného rozhodovať, či pôjde o medzinárodné zmluvy, ktoré budú mať prednosť pred jej zákonmi. Náležitosťou, bez ktorej nebude možné ani v budúcnosti požadovať priamu záväznosť medzinárodných zmlúv, bude aj v budúcnosti ich vyhlásenie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Nami navrhovaná koncepcia tohto tzv. monistického prístupu k medzinárodnému právu je zakotvená v už zmienenom Viedenskom dohovore a rešpektujú túto koncepciu ústavné systémy prevažnej väčšiny európskych krajín. Z nových demokracií, ktoré sa rozhodli už akceptovať túto doktrínu v minulosti, možno spomenúť nielen už zmienenú Ruskú federáciu, ktorá v článku 15 bod 4 svojej ústavy z roku 1993 už konštatuje, že "všeobecne uznávané princípy a normy medzinárodného práva a medzinárodné zmluvy Ruskej federácie sú súčasťou jej právneho systému". Ale možno zmieniť aj Poľskú republiku, ktorá to už zakotvila do ústavy, možno spomenúť Lotyšsko, Slovinsko a Bulharsko.

Kolegyne a kolegovia, popredný európsky právnik Antonio La Pergola, predseda Benátskej komisie, bývalý predseda talianskeho Najvyššieho súdu a člen Európskeho súdneho dvora, vysvetlil v jednej zo svojich prác dôvody na stále širšiu akceptáciu medzinárodného práva pred vnútroštátnym právom, keď uviedol: "Táto široká tradícia internacionalizmu v európskom ústavnom systéme bola založená už v období babieho leta medzi dvomi svetovými vojnami. Toto obdobie, aj keď skutočne len prechodné, bolo poznamenané agresívnymi nacionalistickými náladami, ktoré začali rozosievať semená konfliktu. Mohol by však", pýta sa La Pergola, "niekto vyvrátiť, že legalizmus ducha Ženevy sa vďaka schopnosti obzrieť sa do minulosti v európskej kultúre v súčasnosti vrátil po vylepšenom a novom duchu Štrasburgu po druhej svetovej vojne?" La Pergola pritom nachádza paralelu medzi dnešnou nadradenosťou medzinárodného práva nad vnútroštátnym právom v Európe, aj niekdajšou nadradenosťou národného práva nad právom všeobecným. Zároveň však upozorňuje, že "všetky autoritatívne a autoritárske režimy, ktoré po dlhé roky tvrdili, že medzinárodné normy sa zastavujú na hraniciach štátu a že presadzovanie ich ďalšieho preniknutia do štátu sa rovná zasahovaniu do vnútorných vecí zvrchovaného štátu, zabúdali na to hlavné: Väčšina moderných štátov sa pripojila k medzinárodným dohodám, ktoré majú priamy vzťah k tomu, čo sa deje vo vnútri krajiny, predovšetkým preto, aby sa na základe dosiahnutého pokroku na medzinárodnej úrovni mohlo prispieť k pokroku na úrovni vnútroštátnej". A to je, myslím, aj naša súčasná ústavná ambícia.

Kolegyne a kolegovia, v súvislosti s prerokúvanou novelou ústavy dovoľte mi zmieniť sa ešte veľmi stručne o niektorých ďalších ustanoveniach.

Obsah navrhovaného článku 7 písm. a). V súvislosti s názormi niektorých poslancov, ktorí vo svojich vystúpeniach tlmočili aj stanoviská napríklad zahraničných Slovákov a ich združení, vyjadrovali svoje názory na obsah a proces prerokúvania navrhovaných ústavných zmien, je nevyhnutné poukázať na to, že pri dnešnom, pri doterajšom prerokúvaní návrhu novely ústavy prakticky so žiadnou pozornosťou sa nestretlo ustanovenie, ktoré prináša práve novoformulovaný článok 7 písm. a). V tomto ustanovení sa konštatuje, že "Slovenská republika podporuje národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, podporuje ich inštitúcie zriaďované na dosiahnutie tohto účelu a podporuje aj ich vzťahy s materskou krajinou".

Nami navrhované ustanovenie totiž formuluje nový významný ústavný princíp. V jeho zmysle sa Slovenská republika zaväzuje preberať zodpovednosť a podporovať národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich nielen v Českej republike, Maďarsku, v bývalej Federálnej republike Juhoslávie, v Spojených štátoch amerických či v Kanade, ale zaväzuje sa aj podporovať inštitúcie, ktoré si zahraniční Slováci zriaďujú na tento účel. Ide teda o významné preberanie zodpovednosti za udržiavanie národných tradícií všetkých tých, ktorých spája príslušnosť k slovenskému národu, a všetkých tých, ktorí buď sami, alebo ktorých predkovia sa rozhodli pre život mimo územia svojej materskej krajiny.

Podobné ustanovenie dosiaľ v našom ústavnom texte chýbalo. Chýbalo aj napriek tomu, že v súčasnosti ho už obsahujú viaceré ústavné dokumenty európskych krajín. Navrhované ustanovenie, to je tiež dôležité povedať, pritom predstavuje jednu z pozitívnych ohlasov predkladateľov tejto novely na podnety, ktoré prichádzali a prišli zvonka. V tomto prípade napríklad od splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre zahraničných Slovákov a od krajinských spolkov a organizácií Slovákov žijúcich v zahraničí.

Pokladám za potrebné zmieniť sa ešte aj k obsahu navrhovaného článku 6 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, voči ktorého obsahu tiež viacerí kolegovia vzniesli určité námietky. V čom spočíva obsah nami navrhovanej zmeny? Platný text v článku 26 ods. 5, ako azda viete, konštatuje, že "štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku". V nami predkladanom znení navrhujeme práve slová "štátne orgány a orgány územnej samosprávy" nahradiť slovami "orgány verejnej moci". Musím povedať, že dosť dobre nerozumieme a azda ani občania nemôžu rozumieť kritike za to, že sa snažíme v základnom zákone rozšíriť povinnosti každého, na koho štát previedol alebo v budúcnosti prevedie zabezpečovanie niektorých z jeho funkcií. Rozširovanie povinnosti na to, aby takýto orgán informoval občanov o svojej činnosti v materinskom, teda v štátnom jazyku. Platné znenie totiž v článku 26 ods. 5 nepozná takúto povinnosť, napríklad primeraným spôsobom poskytovať informácie v štátnom jazyku pre orgány záujmových samospráv, ktorými sú stavovské a záujmové komory, ale nepozná takúto povinnosť ani pre verejnoprávne orgány a organizácie, ktorými je napríklad Slovenský rozhlas, Fond národného majetku alebo Slovenská televízia. Takýto ústavný stav jednoznačne do značnej miery zužuje dosah ústavného práva občanov na informácie, no zároveň je aj v rozpore s tým, ako sa k uvedenej problematike pristupuje dnes v moderných demokraciách. Náš návrh teda vychádza z toho, že pojem "verejná moc" a pojem "orgán verejnej moci", tieto dva pojmy sú dnes už ustálenými pojmami a sú to pojmy, ktoré sú svojím obsahom širšie a komplexnejšie než dosiaľ používané pojmy "štátna moc", "štátne orgány", resp. "ústredné orgány štátnej správy".

(Ruch v sále.)

Námietky niektorých poslancov, že pojmy "verejná moc" a "orgán verejnej moci" nie sú definované, hovoria o nedostatkoch už vo vedomostiach. Tieto pojmy totiž ešte v roku 1992 definoval vo svojom náleze Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, keď konštatoval, že "verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov a robí tak priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutí orgánu verejnej moci nezáleží na vôli subjektu. Kritériom na určenie, či určitý subjekt v konkrétnej situácii koná ako orgán verejnej moci, je skutočnosť, či tento orgán rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a či tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné. Teda či môže štát do práv alebo povinností zasahovať".

(Neutíchajúci ruch v sále a reakcia z pléna.)

Navrhované nahradenie pojmov "štátne orgány" a "orgány územnej samosprávy" pojmom "orgány verejnej moci" teda jednoznačne posilňuje demokratický princíp a posilňuje aj samotné práva občanov. V žiadnom prípade nemôže znamenať ani v prinajmenšom ohrozenie samotného štátu, čo potvrdzuje tak prax v Českej republike za ostatných 7 rokov, ale predovšetkým aj ústavná prax v ďalších európskych krajinách.

Kolegyne a kolegovia, dovoľte mi tiež zmieniť sa k niektorým námietkam k článku 60 predloženého návrhu. Tieto námietky sa dotýkali rozširovania kontrolných kompetencií Najvyššieho kontrolného úradu voči verejnoprávnym inštitúciám zriaďovaným zákonom. Navrhované rozšírenie kontrolnej pôsobnosti Najvyššieho kontrolného úradu sa premieta v nami navrhovanom ustanovení aj do možnosti vykonávať kontrolu verejných rozpočtov tých právnych subjektov, ktoré nakladajú a hospodária s finančnými prostriedkami, ktoré majú povahu verejných financií. Je potrebné si uvedomiť, že verejné financie sú financiami, ktoré pochádzajú predovšetkým z daní a odvodov našich občanov, a preto majú naši občania plné právo na to, aby toto narábanie s týmito finančnými prostriedkami podliehalo čo najobjektívnejšej kontrole, aby tieto prostriedky mohli predovšetkým v prípadoch zdravotných a sociálnych poisťovní slúžiť účelu, na ktoré boli zhromažďované, aby mohli lepším spôsobom zabezpečovať zdravotnú a sociálnu ochranu našich občanov. Práve preto a po skúsenostiach z minulosti pokladáme za nevyhnutné sprehľadniť kontrolu a informovať v budúcnosti občanov o tom, ako sa s ich financiami narába.

Na záver mi dovoľte zmieniť sa ešte veľmi krátko k obsahu navrhovaných článkov 64 až 71 Ústavy Slovenskej republiky. Kolega a jeden z predkladateľov pán poslanec Orosz, ale aj pán podpredseda vlády Fogaš už vo svojich vystúpeniach podľa môjho názoru dostatočne presne a kvalifikovane vyvrátili aj tie najčastejšie sa opakujúce výhrady, ale musím povedať, aj nepravdy o ohrozovaní celistvosti a suverenity Slovenskej republiky, ktoré údajne prináša obsah nami navrhovaných ústavných zmien. Je preto na tomto mieste minimálne pri tejto príležitosti opakovane povedať, že všetky formulované obavy kolegov poslancov z opozície, neverím, že boli myslené úmyselne, ale musím konštatovať, že nerozlišujú tieto obavy medzi obsahmi dvoch pojmov, a to obsahu pojmu "zlučovať" a "združovať". Všetci tí totiž, čo nás kritizujú, ako keby nevedeli, že rozlišovanie týchto dvoch pojmov už pozná platný právny poriadok od roku 1992. Aj napriek uvedenému a v snahe dosiahnuť čo najväčšiu mieru konsenzu aj v tejto otázke medzi koaličnými a opozičnými poslancami a v snahe vyjsť v ústrety aj tým hlasom opozície, ktorí si neosvojili tento spôsob rozmýšľania, my sami sme uvažovali nad ďalšími možnosťami, ako legislatívne zabrániť šíreniu podobných výkladov. Výsledkom našich úvah je aj obsah dvoch predložených pozmeňujúcich návrhov, ktorými sa dopĺňajú znenia článkov 66 a 67. Nie je preto potrebné na tomto mieste konštatovať viac než to, že predkladatelia podporujú prijatie týchto pozmeňujúcich návrhov.

Vážené dámy a páni,

kolegovia poslanci,

právne argumenty predkladateľov odôvodňujúce podstatu ďalších predpokladaných a predkladaných ústavných zmien novely Ústavy Slovenskej republiky a argumenty tohto druhu už opakovane odznievali z úst predkladateľov počas uplynulých takmer troch týždňov. Veľa z nich, veľa z týchto argumentov je obsiahnutých aj v dôvodovej správe, ktorá má viac ako 145 strán a ktorú máte všetci k dispozícii.

V závere môjho vystúpenia mi, kolegyne a kolegovia, dovoľte v prvom rade poďakovať všetkým tým, ktorí v rozprave a prostredníctvom pozmeňujúcich návrhov konštruktívnym spôsobom prispeli k ďalšiemu zlepšeniu predloženého návrhu. Ako predkladatelia sme presvedčení, že všetci títo poslanci pociťujú zodpovednosť za ďalší vývoj Slovenskej republiky. Chcem tiež v mene všetkých predkladateľov vysloviť presvedčenie, že v nadchádzajúcom hlasovaní spolu dokážeme využiť túto historickú príležitosť a spolu dokážeme a preukážeme občanom Slovenskej republiky náš záujem o pričlenenie našej krajiny do rodiny moderných európskych štátov, náš záujem o skvalitnenie ochrany verejných financií, náš záujem o rozširovanie samosprávnych prvkov a účasti občanov na správe veci verejných, náš záujem o presnejšiu, kvalitnejšiu a systematickejšiu úpravu vzťahov najvyšších ústavných orgánov, náš záujem o lepšiu ochranu práv a slobôd občanov všeobecnými súdmi a Ústavným súdom a tiež aj náš záujem o ďalšie rozširovanie nástrojov na ochranu občanov voči neprimeraným zásahom verejnej správy.

Kolegyne a kolegovia, verím preto, že svojím hlasom podporíte ďalšiu demokratizáciu Slovenskej republiky a podporíte túto novelu jej základného zákona.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)