Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Prihlásili sa písomne traja páni poslanci - Belohorská, Keltošová a Tkáč.

Pani poslankyňa Belohorská, máte slovo.

Poslankyňa I. Belohorská:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Vážený pán minister,

kolegyne, kolegovia,

tento bod programu, myslím si, je mimoriadne dôležitý a mimoriadne závažný hlavne z dôvodu, aby sme si uvedomili našu zodpovednosť za budúcnosť, za osud slovenského národa. Deti sú vždy najzraniteľnejšou časťou obyvateľstva a špeciálne sú to deti, ktoré z akýchkoľvek dôvodov sú, povedala by som, v zodpovednosti štátu, teda v detských domovoch alebo v detských zariadeniach. Tento problém má dve dimenzie. Jedna dimenzia je medzinárodná a jedna je domáca. Ak sa budeme pozerať z hľadiska medzinárodného, je veľmi dôležité, že Slovensko pristupuje vo všetkých možných aspektoch k medzinárodných dohovorom. Ak sa ale budeme dívať na záujem v Slovenskej republike ako štátu, ak sa budeme dívať na zodpovednosť, ktorá nám bola voličmi daná do rúk, aby sme teda prebrali zodpovednosť aj za tieto deti, musím sa pýtať niekoľko otázok a možno tým aj ovplyvniť do určitej miery hlasovanie. Pýtam sa teda, či sme si všetci uvedomili to, čo nás učili ako školákov, keď sme recitovali Ó, mládež naša, tys držiteľkou rána. Znamená to, že Slovensko sa blíži k svojmu večeru alebo nemá záujem o deti, ktoré, znovu opakujem, z akéhokoľvek dôvodu chceme rozpredávať.

História Slovenska má rôzne etapy. Bola etapa, keď na Slovensku nebolo dobre, hospodárske krízy, ale väčšinou vždy to boli dospelí ľudia, otcovia rodín, ktorí odchádzali do zahraničia zarobiť si korunku, keď na Slovensku nemohli, ale deti vždy zostávali s matkou alebo s rodinou. Ako mám rozumieť politickému programu, ktorý hovorí áno rodine? Do istej miery ovplyvňuje zmýšľanie ľudí na otázku prerušenia tehotenstva, teda prerušenia vývoja plodu, by som povedala, ľudského organizmu a narodenia dieťaťa, na druhej strane potom sa týchto detí, musím povedať vulgárne, zbavuje. Teda chceme, aby ženy rodili, aj také, ktoré vieme, že deti dajú do ústavov a potom budeme tieto deti dávať do zahraničnej adopcie.

Idem podľa predloženého materiálu. V predkladacej správe sa hovorí o tom, že vlastne cieľom tohto dohovoru je vytvoriť záruky, aby medzištátne osvojenia sa uskutočňovali iba v najlepšom záujme dieťaťa pri rešpektovaní jeho základných práv priznaných medzinárodným právom. Ale v rámci tohto medzinárodného práva sme súhlasili a podpísali aj konvenciu o právach dieťaťa a táto konvencia hovorí v článku 20, že sa má brať ohľad na to, aby dieťa bolo vychovávané a vedené v kontinuite so svojím etnickým, náboženským, kultúrnym a lingvistickým, so svojím lingvistickým základom. Hovorí sa tu aj o tom v článku 21 v odseku b), že dieťa sa môže podrobiť aj medzinárodnej adopcii pre ten prípad, keď v domácom prostredí štát nevedel nájsť žiadnu inú alternatívu. My sme nezlepšili podmienky pre domácu adopciu v rámci vnútroštátnej adopcie, skôr naopak, aj v rámci týchto výhrad sa hovorí o tom, že v detských domovoch sú deti, kde stačí, aby matka raz za pol roka prišla toto dieťa navštíviť a automaticky dieťa prestáva byť takzvane právne voľné a nemôže sa adoptovať. Teda sme nezmenili tento postoj, nezjednodušili sme pre bezdetné rodiny alebo aj rodiny, ktoré by si chceli adoptovať na Slovensku toto dieťa, ale umožňujeme medzinárodnú adopciu. Pritom možno mnohí z nás ani nevedia, do akého rizika tieto deti púšťame. Možno by to stálo aj za ako námet pre ženský klub, ktorý funguje možno v tejto Národnej rade, pretože upozorňujem, v predchádzajúcom volebnom období, keď bola aféra, ktorú si veľmi dobre pamätáte všetci, pedofil Deutroux z Belgicka, kde do určitej miery prišli informácie, že boli v tomto prípade zneužité alebo možno boli zapletené aj deti zo Slovenska. Vtedy ženský klub alebo komisia v Národnej rade zasadala, mali sme dlhé rokovanie so zástupcami ministerstva vnútra, ministerstva spravodlivosti a snažili sme sa získať čo možno najlepšie informácie, aby sa zamedzilo ďalším možnostiam takéhoto zneužitia detí.

Možno vás niektorých prekvapí, prečo sa prihlásili dvaja ministri práce a sociálnych vecí vlády Hnutia za demokratické Slovensko - predchádzajúcej a ja, všetci traja sme aj členmi Rady Európy. Rada Európy sa opakovane zaoberala týmto problémom a keďže som vo výbore pre sociálne veci, kde je aj podvýbor pre deti, zúčastnila som sa 3. novembra minulého roku na zasadaní tohto výboru s UNICEF vo Florencii. Práve na tomto zasadaní sa prerokovávala aj otázka zneužívania detí a zneužívania detí aj v rámci medzinárodnej adopcie. Rokovalo sa o tom preto, že v súčasnosti je v štátoch strednej a východnej Európy 67 miliónov detí vo veku od 0 do 18 rokov. Z tohto počtu je 1,5 milióna detí, ktoré sú, dalo by sa povedať, deťmi nikoho. Sú to deti ulice, deti beženci, deti, ktoré vo vojnových konfliktoch stratili rodičov alebo jednoducho nemá sa kto o nich starať. To je vlastne množstvo, ktoré je v zodpovednosti jednotlivých štátov.

Musím vám povedať, že ako tragédiu sa ohodnotilo aj v materiáloch, ktoré, keď by ktokoľvek mal záujem, som ochotná mu ukázať, že z Rumunska bola v rámci medzinárodnej adopcie v roku 1969 adoptovaná jedna tretina všetkých detí, ktoré boli na svete adoptované. Je to tragédia rumunského národa a je to na veľké zamyslenie, kde sme sa v procese transformácie dostali, aké hodnoty sme začali uznávať. Nie som ekonomicky zdatná na to, aby som vedela, či naši ekonómovia robia dobre, keď vstupuje tak vehementne zahraničný kapitál do jednotlivých podnikov, keď vidím, že rozpredáva sa podnik za podnikom a všetky tie, ktoré majú slovenských majiteľov alebo väčšina z nich nemá šancu na prežitie.

Ale vadí mi, keď by sa deti mali stať vlastne tovarom, s ktorým sa obchoduje. A myslím si, že to vadilo aj všetkým účastníkom tejto konferencie a zástupcovia UNICEF nás uisťovali, že pripravujú konvenciu, ktorá by mala byť v Haagu v tomto roku na jeseň prijatá alebo ponúknutá, kde sa viac-menej usmerní alebo zakáže medzinárodná adopcia, alebo veľmi obmedzí, aby nedochádzalo vlastne k vykúpeniu detí za túto cenu, aby sa deti nestávali tovarom.

V médiách som viackrát postrehla veľmi nepekné vyjadrenie, že veď v tých domovoch sú prevažne deti cigánskeho pôvodu a zahraniční rodičia, ktorí by si chceli adoptovať tieto deti, majú záujem aj o hendikepované deti. Upozorňujem na konvenciu. Konvenciu o právach dieťaťa, ktorá hovorí o aj o právach hendikepovaných detí, kde vlastne takéto zbavenie sa na úkor vlastne ich zdravotnej neschopnosti je pre štát veľmi, veľmi zlé. Nechcem už hovoriť o rasistických teóriách koncentračných táborov a podobne, ale verte mi, že akékoľvek takéto označenie, že ide o deti cigánskeho pôvodu alebo o deti, ktoré majú nejakú telesnú poruchu, zvádzajú k takémuto mysleniu.

Chcem vás upozorniť, že práve na tomto rokovaní sme boli upozornení talianskou poslankyňou Elisou Pozza Tascov, ktorá teraz predsedá podvýboru pre deti, že v Taliansku zaznamenali viacero afér, kde bolo evidentné, že deti sa adoptovali alebo deti sa doslova kupovali z týchto detských domovov na orgány. Takisto tam bolo vyjadrenie maďarského poslanca pána Hegyiho, ktorý hovoril o ťažkých poškodeniach detí, ktoré boli adoptované do zahraničia a z tohto zahraničia boli deti vrátené späť do Maďarska. Viete si určite predstaviť, aký zásah to má do psychiky tohto dieťaťa.

Čiže prosila by som pána ministra, aby sa predovšetkým upravili podmienky pre možnosť adoptovania týchto detí do slovenských rodín, aby sa možno správa ešte raz zhodnotila alebo aby si pozreli právnici konvenciu o právach dieťaťa, kde dieťa má právo rozhodnúť o svojom osude.

Chcem povedať takisto druhú vec. Pri prerokovávaní tohto bodu programu v zahraničnom výbore nám správu predkladal v zastúpení pána ministra vedúci úradu pán Lipšic. Povedal nám napríklad o tom, že detské domovy u nás na Slovensku vychovávajú deti, ktoré v osemnástich rokoch, keď skončia ten proces výchovy, sú vlastne vypustené a nemajú kde ísť a podobne.

Tak chcela by som vás upozorniť tiež na efekt, ktorý je na Západe bežný. A predsa chceme ísť do Európskej únie. Hovoríme o zodpovednosti a postavení mladých ľudí. Hovorí sa o tom, aby sa znížila hranica hlasovacieho práva mladých ľudí. Ale uisťujem vás, že vo väčšine týchto štátov človek v osemnástich rokoch opúšťa svoju rodinu a zariaďuje si život podľa vlastného uváženia alebo podľa vlastných práv. Sú na to vytvorené všetky predpoklady či už od postavenia tohto mladého človeka v pracovnom procese alebo či od možnosti prijatia pôžičky na štúdium a podobne. Čiže snažme sa, znovu opakujem, urobiť všetko pre to, aby sa naše deti nestali obeťami podvodníkov, obeťami rozsiahlej mafie, ktorá v Európe funguje, a aby sme nedali právo rozhodovať o osude týchto ľudí organizáciám alebo možno úradom, kde môže dôjsť k zneužitiu.

Boli sme uistení, že bude o tom rozhodovať Centrum pre medzinárodnú adopciu, na ktorú sa priamo môžu obracať rodičia, ktorí si chcú dieťa adoptovať a že vlastne nedôjde k priamemu kontaktu rodiča s riaditeľom príslušného zariadenia, aby sme odstránili možnosť korupcie alebo prípadne iného výberu. Ale nerozumiem, ako môže zahraničný pár napríklad z Francúzska alebo zo Švajčiarska vedieť, že práve v detskom domove v Trnave alebo v Trenčíne je dieťa, ktoré je právne voľné. Pretože keď bude písať túto žiadosť na príslušný orgán, ktorý o tom bude rozhodovať, musí povedať konkrétne, čo žiada, o ktoré dieťa žiada.

Takže možno práve s vedomím tejto zodpovednosti a s vedomím toho, že vlastne na Slovensku ešte stále našťastie máme pozitívnu populačnú krivku, by som vás všetkých chcela poprosiť, aby ste neodsúhlasili a nedali možnosť ratifikácii tohto dohovoru, aby sme vyčkali radšej na to, ako sa príslušný dohovor do konca tohto roku, teda na jeseň upraví orgánom, ktorý je na to z Organizácie Spojených národov zmocnený, a to je zasadanie v Haagu.

Ďakujem pekne.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Keltošová - faktická poznámka.

Nech sa páči.

Poslankyňa O. Keltošová:

Ďakujem za slovo, pán podpredseda.

Dovoľte mi, aby som stručne doplnila vystúpenie pani poslankyne Belohorskej. Myslím si, pán podpredseda, že vôbec v tomto prípade určenie gestorského výboru, ústavnoprávneho bolo možno myslené dobre, ale vecne táto problematika patrí do nášho výboru pre sociálne veci a bývanie. Možnože by sme sa vyhli všetkým týmto nedorozumeniam, keby náš výbor gestoroval prijatie alebo prerokovanie, ratifikačný proces tohto dohovoru a dovoľte mi, aby som stručne zopakovala argumenty, ktoré som použila ako spravodajkyňa v našom výbore.

Chcem vás upozorniť v prvom rade na to, že úvodné slovo, ktoré predniesol pán minister v zastúpení pána ministra Čarnogurského o tom, že tento dohovor je jednou zo súčastí acquis communautaire a potrebujeme ho pre náš ďalší prístup do Európskej únie, je správny, ale za určitých predpokladov. Pokiaľ, ako už bolo povedané, vnútroštátna legislatíva nebude pripravená na aplikáciu tohto dohovoru, ja neviem, kam sa ponáhľame. Dovoľte mi, aby som uviedla, že tento dohovor podpísali, ale neratifikovali, zatiaľ tiež neratifikovali, vládou boli podpísané záväzky, napríklad také krajiny, ako Belgicko neratifikovalo, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Spojené štáty americké, Švajčiarsko, Veľká Británia okrem iných. Čiže aj tieto štáty vnútroštátne najprv musia pripraviť na to svoju domácu legislatívu, aby sa tento dohovor mohol v praxi uviesť.

Chcem upozorniť na jeden článok z tohto dohovoru, ktorý hovorí o podmienkach osvojenia dieťaťa v zahraničí, kde okrem iného hovorí, že ústredný orgán štátu pôvodu musí náležite zvážiť doterajšiu výchovu dieťaťa, jeho etnické, náboženské a kultúrne zázemie. Dosť ťažko si viem predstaviť, bola som dvakrát na rokovaniach v tejto veci vo Švédsku ešte ako bývalá ministerka, kde zo švédskej strany cez jednu súkromnú agentúru bol veľký záujem o osvojenie detí rómskeho pôvodu. Nechcem teraz personifikovať, ale požiadavky tejto agentúry boli postavené dosť tvrdo. Musela som ich odmietnuť. Keď som ich odmietla, tak som povedala, že za takýchto podmienok zo Slovenska adopcia nepôjde, pretože oni uvádzali ako príklad možnosť a ľahkosť adopcie napríklad z Číny, kde podľa požiadavky agentúry do dvoch týždňov sú schopní dodať, doslova citujem, dodať dieťa podľa pohlavia aj veku. A čudovali sa, ako to, že my to nie sme schopní urobiť. Takýto druh obchodu sa mi nepáči, nehovoriac už o tom, že napríklad konkrétne Švédsko neuznáva dvojité štátne občianstvo a jednou z podmienok adopcií vo Švédsku je, že dieťa bude vypustené zo štátneho zväzku krajiny pôvodu.

Ak v tomto dohovore sa hovorí aj o možnosti návratu dieťaťa do krajiny pôvodu, pýtam sa, na základe akých predpisov ho potom budeme môcť vrátiť v krajnom prípade na Slovensko, ak ho vypustíme ako štátneho občana z nášho štátneho zväzku. To takisto v domácej legislatíve doriešené nemáme.

Myslím si, že ďalšie argumenty, ktoré už tu boli prednesené, len potvrdzujú nutnosť, aby príslušná komisia, odborná komisia, pracovná skupina, ktorá robila rozbor tohto dohovoru, nielen konštatovala v predkladacej správe, že pracovná skupina predpokladá do budúcnosti úpravu či doplnenie existujúcej právnej úpravy. Toto doplnenie je nutné urobiť teraz. Lebo keď sa už raz zaviažeme medzinárodným záväzkom, ratifikáciou tohto dohovoru, budeme povinní ho aplikovať. A pokiaľ nemáme napríklad prijatý nový zákon o rodine, ktorý rieši aj tieto problémy, ktorý má byť súčasťou nového Občianskeho zákonníka, neviem, kedy má byť prijatý nový Občiansky zákonník, pokiaľ nemáme správne určený ústredný orgán štátnej správy, tak ako je to tu Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí, bola som pri jeho zriaďovaní, poznám jeho štatút, toto nemá v kompetencii. Toto centrum je určené výlučne pre vymáhanie výživného do cudziny a z cudziny a pre úpravu styku detí do cudziny a z cudziny s jedným z rodičov v prípade rozvodov napríklad. Ale toto centrum nemôže vydávať rozhodnutia o osvedčení, ktoré môže pre slovenských adoptívnych rodičov vydávať len súd.

Preto vás prosím, aby sme sa neunáhlili. Citovala som štáty, ktoré zatiaľ neratifikovali tento dohovor. Nič nás netlačí, ak bude prijatý príslušný napríklad zákon o rodine, ale aj ďalšie právne predpisy, ak bude zmenený štatút, zriaďovateľská listina Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a bude táto kompetencia doplnená, v tom prípade budem hlasovať za.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Mesiarik - faktická poznámka.

Poslanec M. Mesiarik:

Ďakujem pekne, pán predseda.

Ďakujem za slovo.

Chcel by som reagovať na vystúpenie pani poslankyne, pretože skutočne vo výbore pre sociálne veci a bývanie sme dlho diskutovali za prítomnosti zodpovedného pracovníka ministerstva vnútra. Dnes tu je otázka tak, skutočne nestojí tak, že by sme boli proti. Je to skutočne chúlostivá vec, vážna vec, veľmi vážna vec. Boli sme sa pozrieť v poslednom období vo viacerých detských domovoch, v dojčenských ústavoch, kde sú týždenne odhodené deti, ale prikláňame sa k tomu, že bude treba viac zatiahnuť do týchto vecí jednak rezort ministerstva práce, ale hlavne mať istotu.

Musíme vyriešiť, a to podporujem, čo pani Keltošová zdôraznila, vyriešiť otázku biologických rodičov, ich práv, pretože aj vo vnútri sa to zneužíva a obávam sa, že ani ratifikácia tejto takej významnej dohody to nevyrieši, pretože ak sa raz rodič zatne - a konkrétne prípady som mal možnosť overiť, keď zistí, že môže aj "zarobiť" s prepáčením na tom, že občas sa ozve telefónom, tak to dieťatko je vlastne viazané.

Druhá vec je, a to je veľmi vážna vec z hľadiska možných zneužití takéhoto postupu. Ja osobne som sa stretol s lobingom, veľmi vážnym lobingom, nepoviem, z ktorej krajiny, ale záujem bol o rómske deti a ťažko zdravotne postihnuté deti. Takže tam sa vám vynára otázka, čo sa tým sleduje. Preto by som skutočne odporúčal zvážiť to odporúčanie nášho výboru. Nič sa neudeje možnože za ten mesiac, ale budeme mať všetci spoločne istotu, že to bude správna cesta. To, že mi na rokovaní dávali za príklad Rumunskú republiku, aj to niečo hovorí, pretože tam mi zdôvodňovali, že ako to tam pekne krásne ide. Keď som si overoval na hraniciach, či sú hlásenia takýchto detí do príslušného štátu, žiaľ, nie. Prejdením hranice sa končí jeho identita, a to je zlé.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Tkáč ako posledný prihlásený do rozpravy.

Poslanec V. Tkáč:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

vážený pán spravodajca,

dámy a páni,

ja by som chcel troška ešte viac objasniť v nadväznosti na vystúpenie pani poslankyne Keltošovej a pána poslanca Mesiarika to, čo už hovoril pán spravodajca, pán docent Gašparovič, a síce to, že výbor pre sociálne veci a bývanie nestaval veci tak, že sme proti schváleniu tejto konvencie, ani my ju dokonca nemôžeme meniť. Jedine čo je, mohli by sme diskutovať, či vláda správne dala výhradu alebo nedala. To je jediná naša možnosť. Chcem ale povedať, že tu ide o to, že my máme aj právo, aj povinnosť hovoriť aj o predpolí pre túto konvenciu. Ak nechcem teraz robiť tu z toho nejaké senzácie, ale pred niekoľkými dňami doslova prebehla hrozivá správa o tom, ako sa kšeftovalo s dvojičkami cez internet. Chcem tým povedať, že musíme, keď chceme za tú konvenciu hlasovať, musíme mať jasno v týchto otázkach.

A dovoľte mi, aby som to povedal, prečo chceme, aby sa to len odložilo. Predovšetkým bola vytvorená pracovná skupina, ktorú riadilo ministerstvo spravodlivosti, aj tá samotná pracovná skupina tam prijala taký balík odporúčaní, ktoré vraj potom majú tie rezorty rozvinúť. My tie závery tej pracovnej skupiny nepoznáme. Vo výbore sme nedostali uspokojivú odpoveď, čiže chceme sa k tým záverom dostať. To po prvé. Po druhé, skupina hovorí, že nie je nevyhnutné riešiť priamo bezprostredne, tak sa to tam píše, legislatívne opatrenia. Ja si myslím, že to nie je pravda. Že buď bude treba, aby sme si seriózne bez politiky a emócií povedali, či je súčasný stav dobrý alebo nie. Treba povedať, že súčasný stav je veľmi zlý v adopcii a práve v adoptovaní na Slovensku. Sám som riadil Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže mnoho rokov a pýtam sa ako tretí bod, či sú vytvorené podmienky na to, ak táto konvencia vstúpi do platnosti, je to prezidentská konvencia, aby toto centrum skutočne ten nával problémov zvládlo. Nezvládne to v súčasnosti. Ja zatiaľ nemôžem zdvihnúť ruku, lebo nemám garancie. To by sme si chceli tiež prediskutovať v čase odloženia. Ide tu totiž o to, že toto centrum má obrovské problémy s vymáhaním napríklad výživného v čase, keď jeden z rodičov, spravidla cudzinec, alebo teda odišiel do cudziny a neplatí. Vymáhanie týchto pohľadávok je nesmierne zložité. Ak si zoberiete fakt, že dnes je v detských domovoch asi 4 000 detí, z toho je asi 600 takzvane právne voľných detí, to znamená, že mohli by byť v adopcii zaradené podľa tejto konvencie do štruktúry tých detí, ktoré sú zaujímavé z hľadiska adopcií aj medzinárodných. Je tu otázka, akým spôsobom sa bude garantovať súdne preskúmavanie alebo rozhodovanie v tejto oblasti. Lebo tu táto konvencia predvída dve súdne rozhodnutia, krajiny pôvodu a krajiny, kde to dieťa bude adoptované. Ak sme spomínali pred pol hodinou, že, s prepáčením, obyčajné rozviazanie pracovného pomeru dnes už trvá na súdoch deväť rokov, akým spôsobom sa urýchli konanie v týchto otázkach?

Preto sme navrhli vo výbore pre sociálne veci a bývanie, aby sa odložilo toto rokovanie a požiadali sme vládu o predloženie informácie o stave vynútiteľnosti práva, najmä rodinného práva v rodinnoprávnych veciach s cudzím prvkom. Ja si myslím, že to nie je nič, čo by aj mohlo ublížiť vládnej koalícii, ja naozaj prosím aj poslancov Kresťanskodemokratického hnutia, ktorí majú v súčasnosti vyhlásený program o rodine, keby ste prispeli svojím hlasovaním k tomu, že sa pozrieme aj na tieto skutočnosti a potom môžeme spokojne všetci za tú konvenciu zahlasovať. Len tieto veci, ktoré som spomínal, sú v súčasnosti nejasné a problém adopcií vôbec by si zaslúžil možno nejakú špeciálnu seminárnu formu na úrovni nášho parlamentu.

Poviem dva príklady, ak dovolíte. Našli sme stav, pretože sme presadzovali aj v minulom funkčnom období, aby detské domovy prešli spod rezortu školstva do pôsobnosti ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, financovanie detských domovov bolo otrasné vo vzťahu k financovaniu napríklad ústavov sociálnej starostlivosti, domovov dôchodcov. Objavil som detský domov, kde poslednýkrát podľa štatistík bol ten detský domov maľovaný v roku 1952.

To sú veci, ktoré sme okamžite napravili a myslím si, že ten prechod bol dobrý. Zistili sme napríklad stav, že hodnotenie riaditeľov týchto domovov bolo vyslovene socialistické, a to tým, koľko detí mali v opatere. Ak ten riaditeľ urýchlil proces adopcie, tak mal ujmu v odmenách, čo je absurdné, pretože mal menší počet detí. Preboha, veď hodnotenia a kritérium na odmeny malo byť to, koľko a akým spôsobom tento riaditeľ umiestni deti do pestúnskej starostlivosti alebo do náhradnej rodinnej výchovy, alebo do adopcie.

Čiže to sú veci, ktoré naozaj sú, a došli sme až do takého paradoxu, že riaditeľka jedného detského domova brzdila veľmi veľkú šancu dievčatka do adopcie len preto, že vystupovalo v kultúrnom súbore to dieťa. Čiže tá motivácia do adopcie, hlavný cieľ by mal byť naozaj zabezpečiť kvalitnú rodinu a táto konvencia smeruje k tomu. Prosím ale, podiskutujme si aj o tých otázkach, ktoré s uplatňovaním tejto konvencie súvisia. Takže ide tu aj o to, aby prípadne sme požiadali, pán spravodajca, a my sme konzultovali toto, túto otázku, aj ministerstvo zahraničných vecí, či by nemohlo zistiť, akým spôsobom sa uplatňuje táto ratifikovaná konvencia, ako sa uplatňuje v tých štátoch, ktoré ratifikovali túto konvenciu. Čiže toto sú veci, ktoré by sme si mohli rozobrať, myslím si, že by sme mohli prispieť aj pomôcť ministerstvu práce aj tomu centru pri určitých záležitostiach, akým spôsobom teda je vytvorené predpolie pre schválenie konvencie, a keď budem mať aspoň 51 percent jasných z tých problémov, ktoré som vymedzil pred chvíľou, ja budem sám dvíhať ruku za schválenie tejto konvencie. Čiže naozaj odporúčam, aby sme odložili to rokovanie v intenciách rozhodnutia výboru pre sociálne veci a bývanie a prosím vás o podporu takéhoto stavu.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

S faktickými poznámkami sa hlásia štyria páni poslanci. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Pani poslankyňa Keltošová.

Poslankyňa O. Keltošová:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

Doplnila by som vystúpenie pána poslanca Tkáča v tom, že pod rezort ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny prešli detské domovy, ale aj dojčenské ústavy z rezortu zdravotníctva v roku 1996, takže máme dostatok skúseností, podarilo sa mnoho dobrých vecí.

Chcem len spresniť vystúpenie pani Belohorskej. Nie je pravda, ako odznelo v televízii, už neviem v ktorej, že deti po 18. roku veku sú vyhodené doslova na ulicu. Súčasný zákon o sociálnej pomoci, ktorý bol prijatý ešte v roku 1998, umožňuje riaditeľom, aby vytvorili podmienky pre tieto deti až do 26. roku veku, respektíve do jeho osamostatnenia sa. Čiže nie je to tak, ako to postavili niektoré médiá. Tým nechcem povedať, že tá situácia je ideálna. Na druhej strane sa nám však zvyšuje počet pestúnskych rodín, rastie počet rodín takzvaných náhradných rodičov, ktorí sú súčasne zamestnancami detských domovov a majú vo svojej opatere viacero detí. Je veľa pekných príkladov, napríklad uvediem rodinu z Križovian, pán Brocka vie asi potvrdiť, že takisto je tam jedna náhradná rodina, ktorá sa stará o 5 alebo 6 detí.

Takže ja by som apelovala na vás, skúsme najprv vytvoriť podmienky tu doma, samozrejme, legislatívne, potom aj finančné a inštitucionálne, a pokiaľ naozaj nebudeme schopní pomôcť týmto deťom tak, aby sme s čistým svedomím ich mohli dať do zahraničia na adopciu, neponáhľajme sa s ratifikáciou tohto dohovoru.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Dubovská.

Poslankyňa D. Dubovská:

Ďakujem, pán predsedajúci.

V prvom rade by som chcela upozorniť, že my sa tu bavíme o deťoch, o deťoch a ich právach. Takže v prvom rade musíme sa pozerať na to, čo tieto deti potrebujú a čo chcú. Prioritou je teda zabezpečiť návrat do rodiny, do pôvodnej rodiny. Ak nie je možnosť návratu do pôvodnej rodiny, hľadať v rámci biologickej rovnakej skupiny možnosť náhrady. Ak nie je táto možnosť, keď sa táto možnosť vyčerpá, treba hľadať inú možnosť, a to je práve medzinárodné osvojenie. Ale ja si myslím, že táto téma je taká široká, lebo sa týka nielen medzinárodného osvojenia, ale práve tu už spomínaného nedostatočného zabezpečenia, legislatívneho zabezpečenia osvojenia vnútroštátneho, že my sa musíme na tento problém pozerať tak, či chceme riešiť najprv vnútroštátnu legislatívu alebo chceme riešiť najprv medzinárodné osvojenie. Je tu istá dilema. Ale toto medzinárodné osvojenie a ratifikácia tohto dohovoru, ja si myslím, že môže spustiť istú takú lavínu, ktorá nám pomôže, aby sme prípadne aj zaviazali vládu formou nejakého uznesenia, aby do istého termínu pripravila rekodifikáciu Zákona o rodine, a tým teda ministerstvo spravodlivosti, je to veľmi potrebná záležitosť, ktorá pomôže riešiť tento problém vnútroštátnej adopcie, a tým potom aj zabezpečenia vyhnutia alebo eliminácie rizika pri medzinárodnej adopcii.

Ale chcem poprosiť, možno že stojí za uváženie prijať, ratifikovať tento dohovor, ktorý môže byť práve tým impulzom, ktorý spustí lavínu a bude sa riešiť aj naša vnútroštátna legislatíva, čo sa týka adopcie.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Belohorská.

Poslankyňa I. Belohorská:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Pán poslanec Tkáč hovoril o tom, ako je problematické občas vymáhanie výživného u otcov, ktorí sú v zahraničí alebo odídu do zahraničia. Chcem ho uistiť, že vzhľadom na to, že som predsedníčka Únie žien, by som mu vedela veľa rozprávať aj o nemožnosti a problematickom vymáhaní výživného aj u otcov, ktorí sú tu doma na území Slovenskej republiky po rozvode, kde už neplatia tie staré pravidlá, že takýto človek vlastne išiel do kriminálu, ale jednoducho sa naháňa, a tak ako v iných neschopnostiach vymáhania práva aj v tomto je právo detí až kdesi na poslednom mieste.

Ale chcela by som povedať k tej otázke, čo spomínala aj pani poslankyňa Keltošová o tom, že tie deti nemusia ísť preč z detských domovov po dovŕšení osemnásť rokov. V mojom vystúpení som hovorila práve napríklad o relácii, ktorá odznela v Slovenskej televízii tri alebo štyri dni dozadu, keď vojak základnej služby hovoril o tom, že nemá sa kde vrátiť, že bude vlastne bezdomovcom, lebo do nástupu na vojnu bol v detskom domove. S týmito argumentmi v našom zahraničnom výbore argumentovali, keď hovorili o tom, že je potrebné zabezpečiť medzinárodnú adopciu pre deti a v zahraničí bude o nich postarané. Tak moja reakcia bola, že som upozornila, že nebude postarané, pretože v zahraničí práve jeho rodičia po dovŕšení osemnásteho roka ho vypúšťajú z hniezda.

Ubezpečujem vás, že to, čom si vypočula vo výbore, ako sú deti zneužívané na pedofíliu a pornografiu, točenie pornografických filmov, ktoré niektoré sa končili smrťou dieťaťa - boli to deti veľakrát z tejto adopcie. Čiže preto hovorím, že dajme si pozor na to, aký osud...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslane Gajdoš.

Poslanec J. Gajdoš:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

Vážené kolegyne, kolegovia,

mali by sme sa vyvarovať toho, aby sme ratifikovali dokumenty, ktoré by mohli negatívnym spôsobom ovplyvniť demografický vývoj na Slovensku, ktoré by mohli ohroziť zdravý vývoj dieťaťa, hoci aj bezprizorného. Nesmieme ani pripustiť myšlienku, že naše deti umiestnené v detských ústavoch by sa mohli stať zdrojom ako banka orgánov pre transplantácie, aby sa naše deti v útlom veku mohli stať pornohercami alebo dobrým sústom pre pedofilov.

Proces adopcie v Slovenskej republike je zložitý. Preverovanie záujemcov o adopciu je dôsledné a ja si nemyslím, že mali by sme dosah na takéto spôsoby preverovania i na zahraničných záujemcov o adopciu. Naše deti by sa strácali v neznámom prostredí a ich osud by v momente dania súhlasu na adopciu bol otázny.

V tejto chvíli nie je ten správny moment na to, aby sme mohli pristúpiť k ratifikácii tohto dohovoru.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Panie poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.

Pýtam sa pána ministra, či sa chce vyjadriť k rozprave.

Pán minister, prosím vás, aby ste ešte zaujali miesto pre navrhovateľov.

Ústne sa pýtam pánov poslancov, či sa chcú prihlásiť do rozpravy.

Pani poslankyňa Dubovská, pán poslanec Engliš. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Vystúpi pani poslankyňa Dubovská.

Nech sa páči.

Poslankyňa D. Dubovská:

Vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

ja som chcela využiť túto možnosť ústneho prihlásenia sa do diskusie vzhľadom na to, že k tejto problematike mám dosť blízko. Zaoberám sa ňou už nejaký ten rok. Nie je to na profesionálnej úrovni ako niektorí kolegovia, ktorých naozaj názor uznávam, či sú z opozície alebo z koalície.

Viete, keď prídete do detského domova a vidíte zatečené steny a vidíte tie deti, ktoré tam síce dostanú od nejakej nadácie peknú hračku, ale nemajú knihu, nemajú plienku pre svojho menšieho kamaráta a iné závažné potreby, pomôcky, tak vtedy sa zamyslíte nad tým, že asi niekde je chyba. Asi tá chyba musí byť riešená. Túto chybu u nás neriešime zatiaľ z viacerých hľadíska, lebo naozaj teraz sa rieši medzinárodný dohovor o medzinárodnej adopcii, ale táto záležitosť by mala mať istý taký subsidiárny charakter k našej legislatíve vnútroštátnej, ktorá by mala riešiť problematiku osvojenia, problematiku adopcie. Čiže ako som povedala už vo svojej faktickej poznámke, prioritou je teda zabezpečiť návrat do rodiny. Ak nie je možný tento návrat, treba hľadať rovnakú biologickú skupinu. To znamená, snažiť sa umožniť dieťaťu jeho adopciu na Slovensku. Ak toto nie je možné, ak štát nie je schopný sa postarať o takéto dieťa, čo ja mám N prípadov vo svojom talóne a dôkazov, že nie je schopný, už aj keď budeme hovoriť o číslach, tá istá čiastka, ktorá bola vyčlenená zo štátneho rozpočtu na detské domovy minulý rok, bola pridelená aj na tento rok. To znamená, že nebola zohľadnená inflácia, neboli zohľadnené také veci, ako je nárast cien energie a podobne. Takže už aj to vám hovorí zrejme samo za seba, že je to dosť zlý stav.

Pre adopciu je potrebné vytvoriť istý rámec. Rámec, a to súbor úprav, istý balík zmien, ktoré na seba nadväzujú. Je to spomínaný zákon o rodine, ktorý upravuje osvojenie, pestúnska starostlivosť je samostatne upravená zákonom o pestúnskej starostlivosti, a zákon o sociálnej pomoci je úzko previazaný na tieto dva, a preto je potrebná táto naviazanosť a prijatie tohto balíka.

Ako som spomínala, ratifikácia tohto dokumentu môže byť práve tým impulzom, ktorý podnieti lavínu úprav a týchto zmien vnútri, ktoré potrebujeme tak či tak riešiť. Keďže náš štát Slovensko nevie nájsť inú alternatívu, musíme ju teda hľadať aj zo strany medzinárodnej adopcie. A tá môže byť práve tým podnetom pre vznik tejto legislatívy.

Ja si myslím, že záujmom dieťaťa určite nie je vyjsť z ústavu a nebyť pripravený na život a skončiť niekde na ulici, a tak sa stať ďalším sociálnym prípadom. Je pravdou, že síce naša legislatíva bola upravovaná aj v tomto smere a čo sa týka hlavne teda detí, sú tu tri typy zariadení, z ktorých detí vychádzajú. Jeden sú detské domovy, kde dieťa môže ostať myslím do svojho 25. roku s tým, že riaditeľ sa má postarať o jeho ďalšie umiestnenie, teda o jeho byt, o jeho bývanie. Sú to špeciálne školy internátne, kde s predĺžením môže dieťa ostať do svojho 19. roku. A sú tu ešte reedukačné detské domovy.

Takže keď sa vrátim k tomu, čo tu spomínala moja kolegyňa pani poslankyňa Belohorská, súvisí to aj s otázkou rómskou. Bohužiaľ, či chceme alebo nechceme, je tu fakt, že vyše 50 percent detí v detských domovoch je práve rómskeho pôvodu, a pritom veľmi malé percento rodičov práve na Slovensku prejavuje záujem o adopciu týchto detí. Ja pri tomto konkrétnom prípade viem uviesť, že zo strany napríklad Izraela prišla požiadavka na adopciu týchto detí z dôvodu podobnej fyzickej podobnosti alebo morfológie. Takže je to tiež riešenie pre tieto deti dostať sa do rodiny a mať svoje rodinné zázemie.

Riziko zneužitia je síce možné, ale to zrejme eliminovať nebude nikdy možné úplne na sto percent. Lebo keď ide o riziko zneužívania detí, musíme sa pozrieť aj smerom dovnútra, že tieto deti bývajú často zneužívané aj v detských domovoch. Je zneužívané v rodine, dostane sa do detského domova a je znovu zneužívané. Čiže tu sú viaceré formy zneužitia týchto detí či sexuálne alebo na účely prostitúcie, alebo na orgány, na obchod s vnútornými orgánmi.

Takže ja by som chcela toto svoje vystúpenie ukončiť tým, že chcem vás všetkých vyzvať, aby sme mysleli na tieto deti. A možno práve tým, že podporíme prijatie a ratifikáciu tohto dohovoru, podnietime riešenie vnútroštátnej adopcie. A zároveň žiadam tu prítomného pána ministra a možno svojich kolegov, aby sme možno pripravili uznesenia a vyvinuli nátlak na ministerstvo spravodlivosti, ktoré je zodpovedné za patričnú legislatívu, aby sa táto urýchlila a riešila.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Panie poslankyne Keltošová, Belohorská, Aibeková a Podhradská sa hlásia s faktickou poznámkou.

Nech sa páči.

Poslankyňa O. Keltošová:

Ďakujem za slovo.

Chcem sa, pani poslankyňa, prepáčte mi, že budem osobná, chcem sa vás opýtať, pani poslankyňa, či aj vás náhodou nenavštívil ten istý agent, zástupca českého pôvodu z Ameriky, ako navštívil nás aj pána Mesiarika, ktorý chodí po parlamente už tri mesiace a lobuje, lobuje za túto konvenciu. Navštevuje rôznych poslancov, o ktorých si myslí, že sú mienkotvorní alebo členovia výboru. Nechcela som to hovoriť natvrdo, ale musím vám to povedať. Uviedla som, že Spojené štáty americké podnes neratifikovali tento dohovor. Je to súkromná agentúra. A ak vám toto nestačí, pani poslankyňa, znova vás vyzývam, odpovedzte mi, kde v našej legislatíve máte upravené, že to dieťa sa bude môcť vrátiť, keď bude mať len jedno štátne občianstvo, napríklad americké. A ďalej, ako chcete pripraviť zákon, aby sa dotýkal len rómskych detí pre Izrael. Veď my pripravujeme všeobecne záväzné právne predpisy pre deti blond s modrými očami rovnako ako pre rómske deti, tak pre Izrael ako Švédsko, ako pre Ameriku, ako pre ďalšie krajiny. Prosím vás, nebuďte naivná.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Belohorská.