Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem pánu poslancovi. Prosím ho, aby zaujal miesto pre spravodajcov.

Zároveň otváram všeobecnú rozpravu o tomto bode programu. Písomne sa prihlásili dvaja poslanci. Pán poslanec Sopko a pán poslanec Zlocha.

Prosím, ako prvý má slovo pán poslanec Sopko.

Poslanec V. Sopko:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

vážená Národná rada,

plne sa stotožňujem s konštatovaním, ktoré je obsahom dôvodovej aj predkladacej správy, že spracovatelia návrhu zákona odviedli dobrú prácu. A to, čo dnes prerokúvame, je naozaj výsledkom niekoľkoročnej práce. Dobre si pamätám, ako sme v roku 1991 v orgánoch samosprávy obcí prijímali a oceňovali novú právnu úpravu odpadového hospodárstva v čase, keď bol schválený zákon o odpadoch, a 8 rokov je naozaj dostatočný čas na prehodnotenie zákona, ktorý tvorí základ právnej úpravy odpadového hospodárstva, a je veľmi správne analyzovať uplatňovanie tohto zákona v praxi a posúdiť, v čom bolo úspešné a v čom nie.

Nová právna úprava je potrebná, a práve preto, že je rozsiahla v oblasti odpadového hospodárstva, dochádza k zásadným zmenám.

Treba oceniť dôslednosť, s akou prebiehalo pripomienkové konanie návrhov zákona nielen medzi rezortmi, ale medzi všetkými dotknutými subjektmi. Aj tam, kde boli rozpory, našli sa prijateľné kompromisy a výsledok je, že návrh je prijímaný a vnímaný veľmi pozitívne a jeho prínos nemožno spochybniť.

Oceňujem, že návrh zákona prešiel zdĺhavým, ale kvalitným schvaľovacím procesom a dnes ako dobrý návrh je predložený na záverečné posúdenie a schválenie v Národnej rade Slovenskej republiky. Nová právna úprava v zásade mení pôvodcu odpadu, nebude ním obec, ale občan, pričom obec bude mať naďalej pri uplatňovaní tohto zákona veľmi vážnu úlohu. Predpokladám, že Združenie miest a obcí Slovenska už nemá žiadne výhrady či pripomienky k návrhu zákona. Ja osobne oceňujem tento vládny návrh zákona a jeho prínos vidím vo viacerých polohách.

V prvom rade bol zavedený pojem držiteľa odpadu. Ide o medzičlánok medzi pôvodcom a odberateľom odpadov, ktorý v doterajšej legislatíve nebol podchytený.

Po druhé sa zmenila filozofia, právna účinnosť programu odpadového hospodárstva. V pôvodnej legislatíve, v legislatívnej úprave nemal program odpadového hospodárstva dostatočnú právnu silu a jeho presadzovanie v praxi bolo málo účinné. Zavedením smernej a záväznej časti by sa mali dosiahnuť lepšie prostriedky na presadzovanie cieľov odpadového hospodárstva u pôvodcov odpadov.

Ďalej boli sprísnené požiadavky na osoby, ktoré nakladajú s nebezpečnými odpadmi. Prax nám priniesla skúsenosti, že pri neodbornom nakladaní s nebezpečnými odpadmi dochádza k ohrozovaniu, resp. poškodzovaniu životného prostredia. Doriešil sa postup pri likvidácii divokých skládok bez známeho vinníka. Veľmi podrobne to rieši § 18 v ods. 7 a ods. 10.

Ďalej sa zaviedla alebo zavádza sa povinnosť prevádzkovateľov skládok vytvárať účelovú finančnú rezervu, ktorá sa použije na uzavretie, na rekultiváciu a monitoring skládky po skončení jej prevádzky. Mala by sa takto vylúčiť situácia, ktorá je na mnohých skládkach v súčasnosti, kde chýbajú finančné prostriedky na uzatvorenie skládky.

Ďalej ku komunálnemu odpadu bol v novej právnej úprave priradený aj drobný stavebný odpad a zodpovednosť za nakladanie s ním má obec. Doriešil sa tak súčasný nepriaznivý stav, keď drobný stavebný odpad bol základom väčšiny divokých skládok, a keďže nebol súčasťou komunálneho odpadu, obce odmietali brať za tento odpad zodpovednosť. Veľmi dobre to rozoberá § 39.

Zakotvila sa zákonnosť, zákonná povinnosť občana zapojiť sa do systému zberu komunálnych odpadov obcí. Užívať zberné nádoby a ukladať komunálne odpady a drobný stavebný odpad na miesta určenej obcou. Uľahčí sa takto postup obce voči občanovi, ktorý sa správa v rozpore so zákonom. Rovnako sa zriadil recyklačný fond na zber, na výkup a na spracovanie komodít, ktorý je možno využiť. Doriešila sa v tejto právnej úprave možnosť zastaviť konanie začaté orgánom štátnej správy v odpadovom hospodárstve, ak v účasti konania nedoplnil žiadosť v určenej lehote.

Na druhej strane mám pocit, že zákon ešte vo väčšej miere mal stanovovať motivačné podmienky na separáciu odpadov pre občanov, aby produkovali čo najmenšie množstvo odpadov. Chcel by som, vážený pán minister, upozorniť na § 18 body 7, 8 a 9. Tie hovoria, že ak sa nezistí osoba, ktorá na cudzom pozemku zriadila skládku, napríklad divokú skládku, príslušný okresný úrad zabezpečí jej zneškodňovanie, sanáciu. Pokladám za nesprávne, ak je táto povinnosť stanovená pre okresný úrad. Pýtam sa, prečo nie pre obec, ktorá má lepšie predpoklady na zistenie pôvodcu tejto skládky?

Rovnako upozorňujem na § 61, ktorý zavádza veľmi byrokratický proces v oblasti prerozdeľovania prostriedkov z fondu. Samozrejmá vec, že mám aj niektoré pripomienky k vládnemu návrhu zákona, ktoré prednesiem vo výboroch. Zákon pri schvaľovaní veľmi rád podporím. Som presvedčený, že sa v praxi osvedčí, len treba nadväzne pripraviť súvisiace vykonávacie predpisy a nadväzujúce zákony, ako je zákon o obaloch a podobne.

Ďakujem pekne za pozornosť.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem, pán poslanec, za vaše vystúpenie v rozprave. S jedinou faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Kužma. Končím možnosť ďalších uplatnení faktických poznámok.

Pán poslanec, máte slovo.

Poslanec J. Kužma:

Ja takisto ako kolega Sopko súhlasím s tým, že predložený návrh je potrebný a je dobrý, ale z hľadiska filozofického mám k nemu trošku pripomienku, lebo to poradie by malo byť asi - separovať, spaľovať, likvidovať, skládkovať vlastne až na konci, kým v zákone je tá likvidácia odpadu u nás až na treťom mieste. My z ducha tohto zákona sa viac zaoberáme jeho skládkovaním ako likvidáciou, čím vytvárame pre budúce generácie potenciálne nebezpečenstvo. Potom v druhom čítaní uplatním konkrétne návrhy.

Ešte vlastne k filozofii a tvorbe fondu. Myslím si, že je to veľmi dobrá vec. Je však dôležité, aby fond nespravovali len úradníci, ale aby fond spravovali ľudia, ktorí fond budú napĺňať, hovorím o recyklačnom fonde, ale aj tí, ktorí budú z fondu čerpať. Čiže toto zrejme treba dostať do tej filozofie.

A poslednú výhradu, ktorú mám okrem toho, že nie sú spomenuté - a v tom mal aj kolega Muránsky pravdu - niektoré likvidácie nebezpečných odpadov ako výbojok, ale je tu aj problém s tým, že my sa už dopredu snažíme niektorým firmám vytvoriť predstih s tým, že by mali byť gestorské firmy za likvidácie jednotlivých druhov odpadu. A toto sa mi zdá postavené na hlavu, lebo by to malo vzísť z nejakej verejnej súťaže alebo niečoho podobného.

Tak toto sú len moje doplnky k tomu, čo si hovoril, ale myslím si, že tento zákon je oveľa lepší ako predchádzajúci.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR I. Presperín:

Ďakujem.

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Zlocha.

Poslanec J. Zlocha:

Vážený pán predsedajúci,

pán minister,

pán minister sa už trošku zľakol, doniesol som si so sebou celý blok pripomienok a stanovísk, ale chcem vás dopredu ubezpečiť, že nie je ani zďaleka celý zapísaný, ale len čiastočne.

Prvý zákon o odpadoch, zákon číslo 238/1991, bol veľmi stručný. Mal len 17 paragrafov, výstižné, jednoduché definície pojmov a môžem povedať, že bol základom budovania odpadového hospodárstva na Slovensku. Dovtedy sme sa totiž problematike odpadov na Slovensku absolútne nevenovali. Viem, že to boli také dosť nepríjemné zistenia, keď sa pripravovali materiály na vypracovanie prvého návrhu zákona, podotýkam, že to bol ešte federálny zákon, keď sme napríklad na Slovensku zistili, že by sme chceli, aby sa nejako rozumnejšie nakladalo s odpadmi, aby sme využívali druhotné suroviny, ale pritom s hrôzou sme zistili, že nemáme na to vôbec vytvorené podmienky. Mali sme jednu jedinú skládku v Budmericiach na nebezpečný odpad a pre komunálny odpad sme nemali ani jednu skládku, ktorá by plne vyhovovala. Samozrejme, že po čase sa situácia výrazne zlepšovala. Určite, orgány štátnej správy narážali na nesúhlas aj samospráv, ale, samozrejme, aj občanov, lebo odrazu bolo potrebné zaplatiť za odpad, teda za niečo, čo sme vyprodukovali a čoho sme sa chceli zbaviť a dá sa povedať, že za 9 rokov od tohto obdobia sa u nás veľmi veľa zmenilo.

Treba povedať, že pôvodný návrh zákona alebo po tom pôvodnom zákone boli vypracované a schválené zákon o štátnej správe o odpadovom hospodárstve, zákon o poplatkoch za uloženie odpadov, bola vyhlásená kategorizácia a katalóg odpadov, bolo schválené nariadenie vlády o vedení evidencie odpadov, nariadenie vlády o nakladaní s odpadmi, vyhláška o programe odpadového hospodárstva, vyhláška o vydávaní odborných posudkov vo veciach ochrany ovzdušia alebo odpadov.

Za tých 9 rokov sa situácia výrazne zmenila. V súčasnosti máme okolo 150 skládok komunálnych odpadov, ktoré plne vyhovujú, máme niekoľko spaľovní odpadov, dve veľké pre komunálne odpady, viac ako 70 malých spaľovní, ktoré pracujú pri závodoch, máme dokonca aj spaľovne nemocničného odpadu. Treba povedať aj to, že za tie roky sa získalo veľa poznatkov o prístupe k odpadom a nakladaniu s nimi.

Dá sa povedať, že toto všetko sa odrazilo pri vypracúvaní nového návrhu zákona, ktorý teraz prerokúvame, ktorý má 6 článkov, 79 paragrafov, má 73 strán, 8 príloh a 11 vykonávacích predpisov. Napriek tomu sa mi zdá, že tento návrh zákona sme pripravovali pomerne dlho. Pôvodne, a to sa mi zdá, že bola veľká chyba, sme odstúpili od toho návrhu, nový návrh zákona o odpadoch sa vypracúval spolu s návrhom zákona o obaloch a odpadoch z obalov. To bolo ešte v roku 1997. Stále pokladám za chybu, že sa v tomto zámere nepokračovalo, pretože by sme sa určite vyhli mnohým nezrovnalostiam a mnohým problémom, s ktorými sme sa dostatočne nevysporiadali ani v novom návrhu zákona.

Pán poslanec Sopko si všimol, že sú určité problémy s niektorými paragrafmi. Mám tak isto poznačený § 18 zo spoločných ustanovení, ktorý v odsekoch 6 až 12 hovorí o postupe pri zistení odpadu na nehnuteľnosti a celé to ďalšie konanie. Ja osobne celý tento postup pokladám za veľmi komplikovaný. Ak prenajímateľ nehnuteľnosti zistí, že mu tam niekto nasypal odpad, tak on to má ohlásiť obci a potom okresnému úradu. Okresný úrad to potom oznámi Policajnému zboru, Policajný zbor začne šetriť. Keď sa mu neporadí nájsť vinníka, potom začne šetriť vlastníka nehnuteľnosti a bude zisťovať, či urobil dostatočné opatrenia, aby mu tam niekto ten odpad nevysypal alebo či nebodaj sa s niekým nedohodol, aby mu tam odpad vysypal a že z toho má prospech. Samozrejme, toto všetko si bude vyžadovať čas, je to konanie na dlhé lakte, pretože sa mi zdá, že sa ťažko zistí, kto tam odpad umiestnil, no a potom nezostane na nikom inom len na okresnom úrade, aby náklady na likvidáciu, dalo by sa povedať, čiernej skládky znášal.

V tomto smere ministerstvo životného prostredia má neblahé skúsenosti v Bratislave, napríklad v Petržalke - ani neviem, ako sa doriešil ten prípad, keď jedna skupina Rómov pri svojom dome na vyhovujúcej ploche zhromažďovala komunálny odpad, čo sa dalo z toho zobrať, zobrali, bolo tam nahromadené množstvo pneumatík, zvyškov áut a podobne, no a nakoniec požadovali od ministerstva životného prostredia, aby to zaplatili. Samozrejme, že od toho Róma ste mohli ťažko čakať, že zoženie niekoľko miliónov korún na to, aby to odviezol na skládku, aby sa to zlikvidovalo.

Ďalší okatý príklad bol prípad Demko Janál, to je meno jedného zberateľa odpadov, ktorý zbieral olovené akumulátory, opotrebované pneumatiky, olejové filtre, zhromažďoval to v objekte, ktorý mu vôbec nepatril. Ten objekt bol skoro v centre Bratislavy asi 200 metrov od Dunaja, a, samozrejme, keď sa to zistilo, zistili to redaktori Nového Času a keď sa to šetrilo, tak Demko Janál ochorel a predpokladám, že dodnes nezabezpečil úhrady za tieto odpady. Určite to potom zostane na meste alebo nakoniec na ministerstve životného prostredia, keď bude chcieť, aby sa s týmto problémom nejakým spôsobom vysporiadalo, pretože olovené akumulátory boli voľne nahádzané, to isté bolo s olejovými filtrami, no a 200 m od Dunaja to už skutočne hrozí ekologická havária.

Ďalšie otázniky vznikajú alebo vo mne vznikli po prečítaní § 40 - Nakladanie s nebezpečnými odpadmi. V odseku 1 sa totiž zakazuje riediť a zmiešavať jednotlivé druhy nebezpečných odpadov, tak sa hovorí, zakazuje sa. Alebo miešať nebezpečné odpady s odpadmi, ktoré nie sú nebezpečné za účelom zníženia koncentrácie prítomných škodlivín. Ale už v odseku 2 v tom istom paragrafe hovoríme: "Zmiešavať jednotlivé druhy nebezpečných odpadov alebo nebezpečné odpady s odpadmi, ktoré nie sú nebezpečné, možno, len ak je to potrebné na zvýšenie bezpečnosti počas znehodnocovania alebo zneškodňovania odpadov a ak je to v súlade so súhlasom udeleným podľa § 7 ods. 1." A § 7 ods. 1 hovorí, že je to možné zmiešavať, keď okresný úrad, odbor životného prostredia, sa vyjadrí, že to nie je možné triediť. Som presvedčený o tom, že každý, komu sa nebude chcieť osobitne oddeľovať nebezpečné odpady, si nájde dostatok dôkazov a bude preukazovať, že sa to nedá, a teda vlastne odsek 1 v § 40 sa stane neplatný.

Koniec koncov zase sú praktické príklady, keď dokonca jedna firma v Pezinku, ktorá robí alternatívne palivo, zmiešava nebezpečné odpady s odpadmi, ktoré nie sú nebezpečné a vyrába z nich alternatívne palivo. Samozrejme, pre cementáreň v Rohožníku. Určité pochybnosti v človeku vzbudil hneď zoznam odpadov, ktoré zmiešavali, a medzi nimi boli napríklad azbestocementové platničky. Pokiaľ viem, tie sú skôr ohňovzdorné a okrem toho je tam azbest, ktorý je nebezpečný, nebezpečnou karcinogénnou zložkou, no a tá sa nám potom dostane do cementu alebo sa nám dostane do ovzdušia, a to sa robilo dokonca s požehnaním pracovníkov okresného úradu a krajského úradu.

Určité otázniky vyplývajú aj z formulácie ďalších paragrafov. Napríklad v § 41, 42, 43 je označené nakladanie s upotrebenými batériami, nakladanie teda s nebezpečnými odpadmi, nakladanie s odpadovými olejmi, ale napríklad len minerálnymi, ale nie sú tam oleje potravinárske, ktoré by tam asi tiež mohli byť, nakladanie s opotrebovanými pneumatikami. Pýtam sa, prečo boli vybraté len tieto tri komodity, pretože nie som presvedčený o tom, že by to boli najnebezpečnejšie odpady, napríklad pneumatiky určite nie. Prečo sú tieto tri paragrafy označené nakladanie s upotrebenými či odpadovými, keď komodity sú označené v paragrafoch príspevok do recyklačného fondu. Pritom môžem povedať, že obsah paragrafov je rovnaký.

V § 4, to je už paragraf, kde sa hovorí o príspevku do recyklačného fondu za odpady z viacvrstvových kombinovaných materiálov a polyetyléntereftalátu. Inak je to v podstate to isté a tá istá zložka, o ktorej potom ďalej hovoríme, a dokonca sú tam zaradené alebo je v zozname, kde žiadame príspevky do recyklačného fondu.

Podobne § 45 - Príspevok za papier a sklo. A automobilom venujeme osobitnú pozornosť, pretože tým sme dokonca v návrhu zákona ponechali celú časť 6, osobitnú časť, ktorá má názov Spracovanie starých vozidiel. Ale zasa nejde o nič iné len o nakladanie s opotrebovanými automobilmi. Teda zdá sa mi, že by bolo vhodnejšie, aby boli nie v jednej kapitole alebo v jednej časti, aby bolo pre všetky spoločné to, čo je spoločné, a potom by sme sa nemuseli odvolávať a prípadne jednotlivé tieto zložky hodnotiť a spracúvať na dvoch, troch stranách.

§ 48 - Povinnosť držiteľa starého vozidla. Z § 48 vyplýva povinnosť držiteľa starého vozidla, aby ho odovzdal na spracovanie držiteľovi autorizácie alebo aby ho odovzdal hromadnému výrobcovi alebo hromadnému dovozcovi. Určite je to dobrá vec a dobrá myšlienka, pretože z našich ciest, parkovísk, a dokonca aj z poľných ciest nám zmizne množstvo autovrakov, ale mám taký dojem, že to nebude také jednoduché, pretože vlastník ho síce bude musieť odovzdať alebo bude musieť vyhlásiť, že si ho ponecháva v garáži alebo v starej stodole, ale ak ho má doviezť do zariadenia do Žiaru nad Hronom, kde ho budú rozoberať a spracúvať, a ak by tam mal odovzdať auto, ktoré je ešte schopné prevádzky a má dostať 2 000 korún, tak mám obavy, že to neurobí. A ten, kto tam má dať doviezť auto za 1 000 korún, tak to asi nebude tiež také jednoduché, pretože ak by mal napríklad z Medzilaboriec do Žiaru nad Hronom nejakým nákladným autom viezť svoje auto, vrak, tak ho to bude stáť oveľa viac.

§ 51 rieši otázku príspevkov do recyklačného fondu za autá. Tu mi napríklad prekáža, že sú tam zaradené len autá kategórie M1 a N1. Celkove kategórií máme sedem. M1 sú osobné autá so štyrmi miestami alebo až 1 + 8 a N1 sú nákladné autá s nákladom do 3,5 tony. Pritom sa dá povedať, že na Slovensku máme tých druhov automobilov nepomerne viac. Zoberme si, sú to motocykle, sú to motocykle s prívesmi, sú to nákladné autá, sú to rôzne stroje, sú to návesy, sú to autobusy a nejde mi do hlavy, prečo predkladatelia alebo spracovatelia tohto návrhu zákona nevyužili aj túto situáciu, prečo sme vybrali len dve. Veď, preboha, to sa mohlo urobiť v rámci jedného paragrafu a náklady na likvidáciu alebo poplatky do recyklačného fondu sa mohli odčleniť, samozrejme, za motocykel menej a za ťažké nákladné auto, za nejakú Tatrovku alebo za autobus trošku viac.

Treba si uvedomiť, že na Slovensko sa dováža ročne okolo 70 tisíc osobných automobilov. Trošku preskočím. A ak za jeden osobný automobil máme určený príspevok do recyklačného fondu 5 000 korún, tak celkove je to, myslím, 360 miliónov korún za 1 rok. Ak by sme tam zaradili všetky autá, tak by to bolo okolo 100 tisíc, alebo všetky dopravné prostriedky a ten príspevok by bol výrazne vyšší na tom. Pokladám to za nevyužitie príležitosti. Je dôležité aj to, čo budeme robiť s autami, ktoré už máme v prevádzke, pretože to sa týka len za dovoz nových vyrobených alebo dovezených áut alebo vyrobených áut na Slovensku.

Ale treba si uvedomiť, že na Slovensku máme podľa štatistiky 1 300 tisíc osobných áut, viac ako 14 tisíc dodávkových áut, viac ako 90 tisíc nákladných áut, okolo 50 tisíc špeciálnych ťahačov, 11 500 kusov autobusov, 65 tisíc kusov traktorov, 180 tisíc autobusových prívesov, viac ako 80 tisíc motocyklov. A ak by sme riešili aj tento problém, tak skutočne by sme výrazne prispeli k zlepšovaniu životného prostredia, pretože toto sú často dopravné prostriedky dávno po životnosti a budú sa čím ďalej tým väčšmi objavovať na opustených cestách, no a, samozrejme, budú nepriaznivo vplývať na životné prostredie.

Bolo by jednoduchšie zaradiť všetky dopravné prostriedky, poplatky rozčleniť podľa vplyvu na životné prostredie a získali by sme prostriedky na to, aby sme sa s týmto problémom vysporiadali. Samozrejme, vynárajú sa aj ďalšie otázky. Prečo sme zaradili len týchto sedem komodít a prečo sme neuvažovali s niektorými ďalšími? Pritom mnohé z nich majú vplyv na životné prostredie nepomerne horší. Ako príklad by som mohol uviesť žiarivky. Viem, že v mnohých podnikoch majú preplnené sklady žiarivkami, ktoré sa nedajú používať. Máme firmy, ktoré sa zaoberajú likvidáciou žiariviek, ale pokiaľ im nikto nevyplatí z recyklačného fondu zvýšené náklady, tak zrejme sa tomu nebudú venovať.

Ďalej sú to žiarovky. Treba si uvedomiť, že často vo výplni týchto žiariviek i žiaroviek je ortuť. A ortuť sa potom ako nebezpečný prvok dostáva do životného prostredia. Máme chladničky. Na Slovensku je 1 350 000 kusov chladničiek. Máme skoro 800 000 mrazničiek. Pritom je to takisto problém, ktorý bude potrebné urýchlene riešiť. Dáte mi asi viacerí za pravdu, že keď napríklad v blokoch idete do pivničných priestorov, tak tam nájdete veľké množstvo práčiek, chladničiek a mrazničiek. Mnohé sú vyhodené na skládkach komunálnych odpadov alebo voľne v lese. A pokiaľ sa s týmito zariadeniami nakladá neopatrne, niekto si síce z toho môže získať motor, ale zasa na druhej strane poškodí izoláciu a do ovzdušia sa dostanú freóny, ktoré zasa prispievajú k niečomu, čo si neželáme.

Práčky obyčajné - 900 000 kusov, automatické - 900 000 kusov. Obyčajné televízory čiernobiele - 400 000 kusov, farebné - 1 500 000 kusov. Máme veľké množstvo bojlerov. Chladničky s mrazničkou - 525 000 kusov. No a potom máme niečo, čo nám ako odpad prichádza v súvislosti s modernými časmi, sú to počítače a obrazovky počítačov.

Treba si zasa uvedomiť, že odpady, to nie je len vec, ktorej sa chcem zbaviť ako niečoho zbytočného a chcem to vyhodiť na skládku odpadov, ale je to vec, ktorá môže byť zdrojom významných druhotných surovín, ktoré sa dajú určitým spôsobom zužitkovať. Napríklad v samotných televízoroch, a nehovorím o výpočtovej technike, je veľké množstvo súčiastok, ktoré sú zložené zo vzácnych kovov a tie by sa, samozrejme, dali využívať.

Môžem povedať, že túto záležitosť, teda odpady a druhotné suroviny získané z odpadov môžu byť niečím, čo môže výrazne prispieť k rozvoju niektorých priemyselných odvetví alebo vôbec celého hospodárstva, že to môže vytvárať veľké množstvo pracovných príležitostí. Toto sme si uvedomili už v predchádzajúcom období. Naša vláda už v roku 1996 schválila surovinovú politiku Slovenskej republiky, kde sa vo viacerých prípadoch uvažovalo s využívaním druhotných surovín.

Dovoľte mi, aby som pre zaujímavosť uviedol niekoľko príkladov, ako sa dajú druhotné suroviny využívať. Na Slovensku napríklad v našich celulózkach a papierňach sa ročne vyrobí asi 700 000 ton výrobkov z papiera. Svojho času sa to všetko vyrábalo z celulózy a celulóza z dreva a, samozrejme, nemohli sme sa čudovať, že sa nám výrazne zmenšovali plochy lesov. Už teraz sa dá povedať, že podstatná časť týchto surovín alebo týchto výrobkov sa vyrába z druhotných surovín. Celkove kapacita našich celulózovo-papierenských kombinátov umožňuje spracovať okolo 150 až 200 tisíc ton papiera ako druhotnej suroviny. Žiaľ, zatiaľ nemáme tak dobre zorganizovaný separovaný zber, že by podstatná časť tejto suroviny bola z domácich zdrojov a väčšinu, žiaľ, dovážame zo zahraničia. Ale treba si uvedomiť aj to, že okolo 70 - 80 % tejto výroby alebo týchto výrobkov ide na export, čo svedčí o tom, je to jednoznačne doklad o tom, že by sme mali tomu venovať väčšiu pozornosť.

Treba podotknúť aj to, že jedna tona výrobkov, ktorú získame z druhotných surovín, nám ušetrí 4 až 6 m3 dreva, teda stromy nám budú rásť a budú produkovať kyslík, ktorý tak potrebujeme. Pri spracovaní druhotných surovín pri výrobe papiera sa ušetrí 4 až 6 m3 dreva, 1 500 kWh elektrickej energie, asi 40 000 l vody a, samozrejme, ešte teplo a neprodukujeme škodliviny, ktoré idú do ovzdušia.

V Skloobale Nemšová ročne vyrobia asi 100 000 ton obalov zo skla. Zasa podstatnú časť okolo 60 - 70 % vsádzky, môžu byť druhotné suroviny, či už je to svetlé alebo tmavé sklo. Zasa veľká časť tejto výroby ide na export. Určite nemusím nikoho presviedčať, že je podstatný rozdiel dať dobre vyseparované sklenené črepy do pecí, ako by sme mali niekde ťažiť kremeň banským spôsobom a potom ho dokonca taviť a vyrábať z neho sklovinu. Prípadne, tak ako sa to robilo za socializmu, dovážať dokonca kremene pre česko-slovenský sklársky priemysel z Brazílie.

Samozrejme, že je to aj z hľadiska životného prostredia oveľa výhodnejšie a nehovorím o tom, koľko sa asi ušetrí surovín. Málokto o tom vie, že na výrobe železa, surového železa sa u nás vyrobí asi 4 milióny ton, 25 %, teda štvrtina je z druhotných surovín. To je tiež podstatný rozdiel. Nemusíme doviezť rudu z Ukrajiny alebo z niektorých iných krajín a, samozrejme, neprodukujeme pri spracovaní také veľké množstvo škodlivín.

Ešte lepším príkladom, najlepším príkladom pre zužitkovanie alebo spracovanie druhotných surovín sú Železiarne v Podbrezovej. Výrobu špeciálnych oceľových výrobkov majú založenú len na druhotných surovinách. Ročne je to okolo 1 milión ton a podstatná časť výroby ide do zahraničia na export. Sú to mimoriadne kvalitné výrobky a okrem toho možno tí, ktorí chodíte údolím Hrona, ste zistili, že tam boli dokonca zlikvidované komíny, ktoré predtým výrazne znečisťovali životné prostredie.

Určite by sa dalo uviesť ešte pomerne veľa príkladov, že je výhodné separovať, získavať druhotné suroviny a z týchto v podstate urobiť základy priemyselných odvetví. Ešte som pozabudol na ďalšie, na pneumatiky. Uvediem ďalšie dva prípady. Pneumatiky, ktorých sa na Slovensku ročne vyrobí asi 3 500 000 pre osobné autá a môžeme si to spočítať, koľko sa ich k nám dovezie. Pritom Matador Púchov, ktorý ako prvý u nás podpísal certifikát alebo podpísal certifikát 14 000, sa zaviazal, že sa postará aj o svoje odpady, ktoré vznikajú z ich výrobkov. V Beluši majú linku, kde opotrebované pneumatiky spracúvajú, získavajú hlavne jemný podiel, ktorý sa potom využíval pri výrobe dopravných pásov. No ale, žiaľ, ešte tú finálnu časť alebo podstatnú časť už nevedia spracovať, ale venujú sa riešeniu svojich odpadov. Napriek tomu, že tento podnik vykazuje pri spracúvaní, pri zbere a spracúvaní pneumatík ročnú stratu okolo 15 až 20 miliónov korún, je to veľmi dobrý príklad.

No a ďalší príklad môžeme označiť firmu Machtrade v Seredi, ktorá zabezpečuje zber olovených akumulátorov a batérií. V podstate získavajú jedinú úžitkovú zložku - olovo. Nemajú síce ešte doriešenú technológiu, aby bolo olovo dostatočne čisté, aby sa dalo použiť aj v priemysle, ale napriek tomu sa získa toľko olova, že nemusíme byť viazaní na ťažbu olovených rúd a, samozrejme, ani na ďalšie znečisťovanie prostredia a celkom to stačí pre potreby, ktoré na Slovensku sú.

Určite, pokiaľ zoberieme časť, ktorá sa týka sektorov recyklačného fondu, je napísaná prehľadne a táto časť bude asi budiť najväčší záujem, pretože sa tam budú zhromažďovať finančné prostriedky, o ktoré bude potom najväčší záujem. Finančné prostriedky, samozrejme, budú rozdelené do sektorov a podľa toho, ktorý sektor koľko bude mať, bude vedieť prispievať.

Podľa orientačného prepočtu recyklačný fond bude postupne znamenať veľmi významnú položku, ktorá sa bude dať výhodne použiť hlavne pri organizovaní využívania druhotných surovín. Predpokladám, že už teraz podľa jednotkových cien, ktoré sú, a množstva výrobkov, ktoré na Slovensku sa urobia, to bude okolo 1 až 1,5 mld. Myslím si, že z toho sa už bude dať niečo robiť. Ak by sme tam postupne zaradili všetky automobily, tak by sme mohli uvažovať so sumou 1,5 až 2 mld. korún a ak sa tam zaradia ďalšie výrobky - a predpokladám, že v novele tohto zákona tam zaradené budú, alebo budú tam musieť byť, pretože napríklad žiarivky sú zbytočné a nejakým spôsobom sa ich budeme musieť zbaviť - a keď sa tam zaradí príslušný poplatok, tak potom sa v každom prípade bude dať aj s týmto problémom vysporiadať.

Osobitným problémom sú plasty. Viem, že organizácie, ktoré robia obaly z viacvrstvových materiálov alebo z polyetyléntereftalátu, dosť ťažko prijímali tento návrh zákona, pretože zrejme sú presvedčení, že umelé hmoty sú tým najväčším prostriedkom, ktorý sa dá použiť ako obal. Ale z hľadiska životného prostredia je možné dosť jednoznačne povedať, že je to skoro najproblémovejší materiál, pretože tieto sa v skládkach rozkladajú až po väčšom počte rokov. Je to až viac ako 100, 150 až 200 rokov, a pokiaľ sa tieto materiály dostávajú do spaľovní, tak zasa pri určitých teplotách sa tam produkujú dioxíny, ktoré sú veľmi nebezpečné z hľadiska životného prostredia.

No, samozrejme, treba sa pozerať aj na to, že sú to vzácne suroviny, ktoré sa dajú zužitkovať. Máme na Slovensku asi 6 súkromných firiem, ktoré z netriedených plastov vyrábajú rôzne tvarovky a rôzne materiály, či už je to záhradný nábytok alebo nádoby na zhromažďovanie odpadov, ale aj rôzne iné materiály. Ale napríklad tam to použitie je oveľa väčšie ako dnes. Mal som možnosť vidieť v zahraničí, že výrobky z netriedených plastov sa používajú ako bariéry pri diaľniciach, bariéry proti hluku alebo proti prieniku živočíchov do cestných telies.

Zrejme je to možnosť, ktorú bude potrebné dotiahnuť. Už sme to počas môjho pôsobenia riešili. Bolo potvrdené, že jeden meter štvorcový takejto bariéry vyrobený z netriedených plastov vyjde asi, v tom čase to bolo prepočítané do 600 korún, pritom jeden meter štvorcový z prírodných materiálov, teda z dreva, zo skla alebo z kameňa vyšiel dokonca až do 6 tisíc korún. Zrejme bude potrebné presvedčiť len projektantov úsekov diaľnic, aby tieto možnosti využili.

Samozrejme, je tu ešte jedna možnosť, ktorá u nás vôbec nie je využitá. Na Slovensku na Chemicko-technologickej fakulte Vysokej školy technickej už pred niekoľkými rokmi riešili otázku spracovania plastov pri vyšších teplotách a vyššom tlaku a získali z nich kvapalné uhľovodíky. Samozrejme, dá sa to používať niekde ako horľavina, ale môže to byť zrejme za určitého spracovania aj ako pohonná hmota. Keby sa doriešil tento problém, určite by to výrazne prispelo k zlepšeniu životného prostredia. A, samozrejme, je aj ďalšia možnosť dôsledného triedenia podľa chemického zloženia a podľa druhu umelej hmoty, ktorá sa dá recyklovať, drobiť, znova tepelne spracúvať a dajú sa z toho robiť obaly.

Určité otázky alebo otázniky sa, samozrejme, ukazujú aj pri študovaní recyklačného fondu, napríklad poskytovanie prostriedkov. Už na to upozornili aj viaceré výrobné organizácie, že ak by sa tieto prostriedky mali používať alebo dávať podľa zákona číslo 231/1999 o štátnej pomoci, tak ako je to uvedené v tomto zákone, tak by to výrazne obmedzilo a časom až úplne zamedzilo prístup k týmto finančným prostriedkom. Zrejme si bude potrebné túto otázku vydiskutovať a riešiť ju. Recyklačný fond bude spravovať riaditeľ, správna rada a dozorná rada. Dokonca správna rada bude rozhodovať o tom, kto finančné prostriedky dostane. Mám obavy, že bude ešte potrebné zamyslieť sa nad touto otázkou.

Hovorí sa o tom, že v recyklačnom fonde bude možné vynaložiť ročne 3 % z prostriedkov na prevádzku fondu. Keď tam započítame počet pracovníkov, ktorý tam bude, úradníci, potom určité odmeny aj dozornej rade a správnej rade, samozrejme, aj riaditeľovi, tak to vyjde na niekoľko desiatok miliónov korún. Tu by som navrhoval alebo dal aspoň na diskusiu možnosť spravovania tohto fondu na terajšom Štátnom fonde životného prostredia. Odôvodniť by sa to dalo pomerne jednoducho, pretože zástupcovia jednotlivých priemyselných odvetví, ktorých tam budú delegovať jednotlivé rezorty, nič neovplyvní.

Pokiaľ viem, štátne fondy sa rušia, ale Štátny fond životného prostredia zostane, pretože je tam obratová časť. A aj tá bude zrušená? Tak to je škoda. Ale ľudia, ktorí už pracujú so štátnym fondom a teraz už aj s obratovou časťou, tak veľmi dobre poznajú problémy, ktoré na Slovensku sú, poznajú požiadavky a nakoniec aj vedia už prístup k hodnoteniu a podľa toho by sa títo ľudia určite dobre orientovali v tom, komu tieto prostriedky poskytnúť a komu nie. Ak budeme mať v štátnom fonde alebo recyklačnom fonde napríklad zamestnaných okolo 50 ľudí, budú musieť v každom prípade vyhodnotiť stovky, a dokonca som presvedčený o tom, že tisícky žiadostí. Ak sa recyklačný fond bude tvoriť, určite v tom momente bude prichádzať ohromné množstvo projektov, pretože sa hovorí dosť jednoznačne, že finančné prostriedky sa budú poskytovať na úhradu investičných a prevádzkových nákladov potrebných na zabezpečenie zberu a zhodnotenie odpadov.

Mám obavy, že v každej obci vznikne určitá firma, ktorá bude žiadať finančné prostriedky na to, aby niečo zbierali, niečo triedili a aby sa niečomu venovali. A títo ľudia vo fonde to budú musieť všetko poctivo zhodnotiť, no a potom to predložiť správnej rade, ktorá rozhodne o tom, komu prostriedky poskytne a komu nie. Mne sa celkom nezdá ani formulácia, že na poskytnutie prostriedkov z recyklačného fondu nie je právny nárok. Pretože tieto prostriedky by sa skutočne mali alebo z týchto prostriedkov by sa mali financovať zvýšené náklady, ktoré sú na zber, triedenie a, samozrejme, aj na spracovanie druhotných surovín, pretože ak to nebudeme zabezpečovať, tak sa znova dostaneme do situácie, že po eufórii, ktorá určite nastane, znova tieto aktivity ochabnú.

V článku 6, kde sa hovorí o účinnosti tohto návrhu zákona, sa hovorí o tom, že účinnosť tohto zákona, a teda do recyklačného fondu budú príspevky od 1. 9. tohto roku platiť výrobcovia, dovozcovia batérií, akumulátorov, odpadových olejov, pneumatík, viacvrstvových kombinovaných materiálov a materiálov z polyetyléntereftalátov, výrobcovia papiera a skla. Ale je zaujímavé, automobily sú tam zaradené až od 1. januára 2003. Ja si skutočne kladiem otázku a neviem si dať na ňu odpoveď prečo. Veď je to najjednoduchšie. Firmy, ktoré dovážajú automobily, poskytnú údaje, koľko automobilov doviezli a podľa toho potom zaplatia. Zdá sa mi, že s tým to bude jednoduchšie a menej práce. V každom prípade to nepokladám za správne a aj vo výbore budem navrhovať, aby sa zmenil termín takisto od 1. 9. 2001, pretože vlastne ochudobňujeme tento fond. A v máloktorej komodite máme toľko hriechov alebo restov z minulosti ako pri automobiloch. Spomínal som, že chceme tam mať len M1, N1 kategórie, ale tých asi 1 200 000 alebo 1 300 000 automobilov, ktoré máme, na tie peniaze mať nebudeme a tu sa zbavujeme na viac ako na rok možnosti, aby sme financie získavali za nákup a dovoz automobilov už v tomto roku.

Som presvedčený, samozrejme, že každý si povie, ministerstvo životného prostredia si niečo vymýšľa a začne zasa zaťažovať obyvateľa zvýšenými nákladmi. Je to vcelku v súlade s koncepciou, ktorá sa presadzuje v krajinách Európskej únie. Teda znečisťovateľ platí a či chceme, či nechceme, mnohé výdobytky techniky, ktoré občan používa, sa časom opotrebujú a potom prichádza otázka - čo s tým? No a za to je, samozrejme, zodpovedný občan. Ak si niekto bude kupovať auto za 1 milión Sk a zaplatí 5 000 Sk, myslím si, že to ani nezbadá. Ak si niekto kúpi akumulátor a zaplatí nejaké zvýšené náklady, tak to tiež nebude veľa. A myslím si, že aj za pneumatiky takisto pri percentách, aké sú, teda 4,7 %, to nie je až tak veľa. Ale, samozrejme, výrobcovia poškodení nebudú, pretože oni si to jednoducho započítajú do nákladov. Takže s tou filozofiou je možné súhlasiť, je to v poriadku, ale bude to potrebné občanom vysvetľovať, že je to v záujme zlepšenia životného prostredia.

No a čo na záver? Materiál, ktorý prerokúvame, má názov zákon o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Mne tak trocha prekáža to, že hneď v prvom paragrafe v predmete úpravy v odseku 1 sa píše: "Tento zákon upravuje pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí, práva a povinnosti právnických a fyzických osôb pri predchádzaní vzniku odpadov a pri nakladaní s odpadmi." Podľa môjho názoru, ak je to zákon o odpadoch, tak na prvom mieste by malo byť nakladanie s odpadmi. Koniec koncov v zákoné z roku 1991 na prvom mieste je uvedené "práva a povinnosti pri nakladaní s odpadmi". Ak je to zákon o odpadoch, malo by to tak byť. Nakoniec určite je možné viesť aj také úvahy, ak sa budeme venovať predchádzaniu odpadom. Je to z oblasti fantázie, ale môže sa stať, že pri zavádzaní bezodpadových technológií budeme tak dôsledne predchádzať vzniku odpadov, že odpady vznikať nebudú. A potom nebude mať zákon pre odpady opodstanenie.

Samozrejme, že to je potom uvedené aj v niektorých ďalších. Nezmenilo by to nič na filozofii, ale mne sa zdá vhodnejšie, že by sme sa mali najskôr venovať nakladaniu s odpadmi, potom by sme mali predchádzať odpadom a venovať sa týmto problémom. V materiáli sa uvádza, že v rámci pripomienkového konania bolo daných asi 2 000 pripomienok, že materiál bol prerokovaný v Rade hospodárskej a sociálnej dohody, na porade ekonomických ministrov, v Legislatívnej rade vlády. Teda človek by dokonca predpokladal, že už po toľkých pripomienkach a po toľkom pripomienkovaní by tam už nemali byť žiadne pripomienky. Ale nakoniec je to ťažký zákon a určite pohľady naň a na riešenie problematiky odpadov z jednotlivých priemyselných odvetví sú rôzne. Mal som možnosť či v rámci seminára o odpadoch, alebo aj pri iných príležitostiach rozprávať sa so zástupcami firiem, ktorí sa tejto problematike venujú, a môžem povedať toľko, že mali a majú pripomienky, ale zasa hovoria, že je najvyšší čas, aby tento nový zákon bol uvedený do života.

Zákon o odpadoch patrí medzi prioritné oblasti aproximácie práva, takisto patrí medzi priority odporúčaní v príprave asociovaných krajín strednej a východnej Európy čakajúcich na integráciu. Stupeň kompatibility však ešte stále nie je úplný. Pán minister to už vysvetľoval. V správe sa uvádza, že predloženie tohto materiálu sa pokladá za prvú etapu, v rámci ktorej sa dosiahne súlad s časťou smerníc Európskej únie.

V druhej etape v roku 2001 má byť vypracovaný návrh zákona o obaloch a odpadoch vznikajúcich z obalov, ktorý bude v súlade s príslušnými smernicami Európskej únie.

V tretej etape v roku 2002 bude vypracovaná novela zákona o odpadoch, ktorý teraz prerokúvame, v ktorom by sa mal dosiahnuť úplný súlad právnej úpravy v oblasti odpadov s právom Európskej únie.

Zrejme, keď som predniesol toľko výhrad alebo toľko otáznikov, mnohí si položíte otázku, poslanec Zlocha určite nebude podporovať prijatie tohto zákona. Je to omyl. Podporím ho z viacerých dôvodov. Ako som už hovoril, patrí medzi priority Európskej únie. Odpadové hospodárstvo bolo u nás dlho podceňované. Je to zložitá problematika a v každom prípade potrebujeme jasnú legislatívu. Predpokladám, že počas tohto roku alebo dvoch rokov sa získajú nové poznatky a nové skúsenosti a bude záležať len na šikovnosti a dôslednosti ministerstva životného prostredia, aby uplatňovanie tohto zákona v praxi sledovali, aby nabrali nové skúsenosti a aby nový zákon, nový návrh alebo novela, ktorá bude urobená v roku 2002, prispela k tomu, že zákon, ktorý sa vypracuje, bude plne kompatibilný a dalo by sa povedať, že bude vzorom aj pre iné asociované krajiny.

Takže už len potvrdím a zopakujem. Ja osobne prijatie tohto návrhu zákona podporím, aj keď, samozrejme, budem uplatňovať viaceré pripomienky a návrhy.

Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)