Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca sa prihlásili s faktickými poznámkami dvaja páni poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

Pán poslanec Šťastný, nech sa páči.

Poslanec P. Šťastný:

Vážený pán predsedajúci,

vážená pani ministerka,

chcel by som doplniť pána poslanca Drobného v tom, že v súvislosti s nedostatkom finančných prostriedkov na školách už nejde len o to, že je zabrzdený rozvoj, ale v súčasnej dobe môžeme skutočne viditeľne pozorovať aj znižovanie kvality, ktorá vyplýva z toho, že materiálno-technická základňa, predovšetkým na technických školách alebo školách technického zamerania, biologického zamerania sa už nedá pomaly porovnávať nieže s Európou, ale ani s vedeckovýskumnou základňou u nás, ktorá bola v uplynulých obdobiach podstatne lepšie dotovaná zo štátnych prostriedkov ako vysoké školy.

O tom už stojí otázka tak, že nielenže odchádzajú študenti, ale darmo budú aj prostriedky na platy učiteľov, keď pomaly nebude s čím alebo na čom učiť a pripravovať nových odborníkov, ktorí by mali vlastne poznať tie najmodernejšie trendy, to najnovšie, čo je v danej oblasti vedy a výskumu, nehovoriac o tom, že z titulu nedostatku prostriedkov nie je možné zabezpečiť vybavenie knižníc časopismi. Ak nemáme na informačné technológie, tak potom odkiaľ budeme zháňať alebo odkiaľ si budú zháňať, či študenti, či pedagógovia, informácie, ktoré vo svete sú bežne dostupné. A u nás jednoducho nemáme možnosť sa k nim dostať, teda aj celkový rozvoj a konkurencia z našej strany bude nedostatočná.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Benčat.

Poslanec J. Benčat:

Ďakujem za slovo.

Ja by som doplnil pána poslanca Drobného asi ešte v dvoch veciach, prípadne teda zdôraznil jeho vystúpenie. Samozrejme, to, čo aj predrečník povedal, je tu dlh, je tu veľký dlh v oblasti ľudských zdrojov a technického vybavenia na vysokých školách. Dostávame sa do stavu informačnej spoločnosti. Vysoké školy dnes sú zhruba proti krajinám V-4 asi stokrát poddimenzované, čo sa týka komunikačných a informačných sietí, to znamená spájania sa navzájom univerzitných centier a podobne. Tento fakt je veľmi alarmujúci a nielen ľudské zdroje treba zdôrazňovať, ale aj zdroje technické, ktoré by mali prispievať k efektívnemu stavu školstva alebo teda vyučovania.

Keby sme spomenuli jednu skutočnosť, pri tomto je to tá skutočnosť, že dnes nám odchádza zhruba cez 2 000 študentov do Českej republiky študovať. Nie je to len tým, že idú za nejakou exotikou, ale idú tam za kvalitou. My sa už musíme raz zamyslieť nad tým, kde sa tá kvalita vysokých škôl končí, či ešte nejaká vôbec je zrovnateľná. Ako tu už bolo hovorené, ťažko zrovnávať.

Ja upozorňujem, že ide tu o skoro kolapsový stav vysokých škôl. Ak sa nad tým nezamyslí vláda a spoločnosť. Spoločnosť, ktorá neinvestuje do vzdelania, je spoločnosť mŕtva, neinvestuje do budúcnosti. Vysoké školy napriek tomu sa snažia byť prispievateľom integračných procesov Slovenskej republiky, ale dokedy. Dokedy to tempo udržíme, dokedy budeme môcť ešte komunikovať vôbec s Európskou úniou pri tomto stave školstva.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Drobný, nech sa páči, môžete reagovať.

Poslanec M. Drobný:

Tragédiou súčasnej situácie je, že ako dekan a teraz vedúci katedry sledujem rozpad vedeckých tímov. Naša klinika pracovala na vývoji automatu rehabilitujúceho centrálne obrny. Živili sme sa spolu s istým výskumným tímom Vysokej školy dopravnej v Žiline a VUHYM Dubnica mal urobiť komerčnú stránku tohto projektu. Ale postupne, ako sa zmenšovali finančné obnosy na tento projekt, tak sa rozpadali a redukovali angažované tímy. Prvý sa rozpadol tím na Vysokej škole dopravnej v Žiline, potom VUHYM v Dubnici a nakoniec náš tím zostal. Vyriešili sme vec na laboratórnej úrovni, ideovo, programovo na PC-éčkach, ale nebol vyriešený komerčne. Slovenská republika tak stratila milióny korún, pretože mohlo ísť o vlastný produkt, o ktorý bol záujem. Vývoj takýchto strojov robia Japonci a v Spojených štátoch. Boli sme 3 skupiny, ktoré sa stretali na svete. My sme mali jasný predstih. Aj sme vec vyriešili, ale nie na komerčnej úrovni, ktorá by bola priniesla prostriedky. Ale kde som sa obracal, našli sme len úsmev a nepochopenie zhrnuté v otázke: "Čo to vlastne vyvíjate?"

Pre prvé štádiá obŕn je automaticky riešená rehabilitácia vykúpením pre pacientov, pretože ich je toľko, že na to nemáme zdatných rehabilitačných pracovníkov. Automatické riešenie týchto problémov bolo evidentne dobré, ale už teraz budú z neho profitovať Japonci a Spojené štáty. VUHYM sa kompletne rozpadol. Ten mal 12 pracovníkov schopných realizovať tento projekt na komerčnej úrovni a ročne vyrábať 80 strojov, z ktorých každý by bol stál 0,5 mil. Sk, kdežto v prepočte na doláre bude stáť 0,5 mil. dolárov. Taká bola cenová relácia, to boli naše možnosti, ale stratili sme ich.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Binder, pripraví sa pán poslanec Števček.

Poslanec J. Binder:

Dámy a páni,

v svojom príspevku som chcel hovoriť o problematike vodného hospodárstva. Chcel som hovoriť o nutnosti opatrení pre zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou, kde v roku 1999 sme klesli už pod hygienickú nutnosť spotreby na jedného obyvateľa. Hlavne u vidieckeho obyvateľstva máme spotrebu vody menšiu ako 80 litrov na osobu a deň, čo podľa Organizácie Spojených národov je minimálna hygienická potreba. Chcel som hovoriť o ochrane území, chcel som hovoriť o nutnosti, aby sme zabránili škodám, ktoré vznikajú na krajine a obyvateľom Slovenska práve vplyvom povodňových prietokov.

Vzhľadom na to, že 10 minút mi nestačí a považujem ich za neadekvátne pri prerokúvaní tak dôležitého zákona, ako je zákon o rozpočte na rok 2001, odmietam na túto tému diskutovať a pokúsim sa nejakým iným spôsobom svoj príspevok predložiť orgánom, ktoré by mali rozhodovať o ďalšom postupe vo vodnom hospodárstve.

Ďakujem. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Števček, pripraví sa pán poslanec Danko.

Poslanec P. Števček:

Ctené dámy,

vážení páni,

chcem hovoriť o kultúre, ale zo širších hľadísk. A najradšej by som nasledoval svojho predrečníka, ibaže si myslím oproti tomu, že za zlú prípravu a za znehodnotenie práce poslancov pri príprave na rozpočet nech zodpovedajú napokon režiséri tohto divadla rozpravy. Takže aspoň trocha.

Za motto svojich úvah som si zvolil starší citát spisovateľa Vladimíra Mináča, ktorý povedal: "Situácia nie je zlá, iba katastrofálna." Myslím si, že aktuálnosť tohto motta je očividná. Prvý čo ako letmý pohľad na budúcoročný návrh rozpočtu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky frapantne, transparentne presviedča, o čo tu ide.

Citujem z rozpočtu ministerstva kultúry, kde sa hovorí: "Celkový objem výdavkov predstavuje sumu čosi vyše 2 miliardy a je pre kapitolu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky nedostačujúci." To konštatuje samo ministerstvo. Uvádzať však ďalšie rozpočtové vízie súčasnej slovenskej vlády, ktoré sa viažu na súčasnú slovenskú kultúru, je už čírym nezmyslom. Nemohli ich predsa vyprodukovať kultúrne aspoň minimálne gramotní vládni úradníci. Som dokonca hlboko presvedčený, že na taký protikultúrny rozpočtový paškvil sa nezmôže ani posledný účastník cyklistického pelotónu, čo sa spoteno náhli do Bruselu.

Naopak, komu je s prijatím do Európskej únie naponáhlo napriek všetkému, a hoci aj proti mnohým a mnohému, ako terajšej slovenskej vláde, ten by sa mal správať úplne inak, napríklad aj tak, aby do zasľúbenej zeme európskej vovádzal nie administratívne či samosprávne zreformované, ale aj zdeformované torzo pôvodného štátu, osobitne však nie duchovne a kultúrne vyprahnutý odnárodnený národ, ale celkom určitú profilovo dobre poznateľnú, historicky precizovanú entitu so špecifickými črtami vo vlastnej kultúrnej tvári; aby sme tam mohli zostať sebou samými, chrbticou narovnaní, od svojho dávneho poslania neoddeliteľní, svojprávni; aby iné národy s totožným globálnym osudom citeľne mohli pocítiť, kto, s akým menom a akou tradíciou, s akým nezameniteľným duchovným, mravným a kultúrnym kladom dýcha a žije medzi nimi; pravdaže, obohacujúc ich a obohacujúc sa, lebo národ, aj slovenský, vstupujúci do Európy by mohol, by mal dávno predtým vstúpiť predovšetkým do seba, do vlastných hĺbok a ľudských podstát, aké ho doteraz pod európskym slnkom udržali celé stáročia až tisícročia rozhodne krajne nežičlivého osudu.

Slovenský historický národ ešte aj s relatívnou, spoľahlivo však zdokumentovateľnou výhodou nemusí sa v stredoeurópskom priestore predstavovať akoby na úvodné zoznámenie. Existoval a existuje tu predsa ako iniciátor toho základného, z čoho postupne vyrastala a formovala sa nová, kresťanská a humanistická civilizácia, dodnes aktuálna, perspektívna.

Aj ak nie predovšetkým kvôli tomuto všetkému, tak boľavo a tak ponižujúco, pravdu povediac, tak sebalikvidačne zaráža, aký je to vlastne vzťah k národnej kultúre, ku kultúre takých tradícií a takej otvorenosti vo vzťahu k perspektívam, ktorý si súčasná vláda koncipuje. Najstatočnejšie asi bude povedať, nijaký vzťah si táto vláda k vlastnej národnej kultúre do týchto chvíľ nesformulovala, totiž nijaký pozitívny vzťah. Následkom čoho majú súčasné dejiny povinnosť i právo vpísať do svojich análov: "Ide o prvú slovenskú vládu, ktorá minimálne v tomto jednom bode nie je slovenská. Je dokonca protislovenská i protinárodná." Veď pár krokov, čo zo seba dostala vo vzťahu k slovenskej národnej kultúre, znie v hluchom priestore okolo nej jednoducho likvidačne až natoľko, že do zmienených análov sa veľmi žiada zaznačiť aj ďalšie charakteristikum.

Činy a výčiny vlády v živom organizme národného života sa dajú i majú pomenovať ako perfídne riadený proces odluky kultúry od štátu, zdôrazňujem, odluky kultúry od štátu, ako zbavovanie sa nepríjemného bremena; záťaže, ktorá bráni v rozletoch, v rozletoch bezuzdnej privatizácie, z výnosov ktorých ani len odrobinky nepadnú na prázdny stôl národnej kultúry, v rozletoch zjavnej i menej zjavnej likvidácie inštitúcií, ktoré sa mali viditeľne starať o vydávanie i rozširovanie slovenskej literatúry a slovenského umenia. V neposlednom rade v rozletoch transformácie štátnej správy a samosprávy, kde jedným zo zmyslov a cieľov je obdariť rozličné stupne administratívy starostlivosťou o kultúru, avšak bez prísunu štátnych peňazí, štátnych financií. Česť voľačo vznešené riadiť sa tu mieša s riadenou chudobou riadiaceho, čiže nie už natoľko odluka, ako totálny rozchod.

Hneď tu sa žiada čo iba marginálne pripomenúť: Verbálne a veľkohubo proeurópska slovenská vláda svoje pokorovanie národnej kultúry autorizuje napriek, ba proti evidentným úsiliam napríklad Rady Európy. Tá totiž sa nedávno legitimovala známym dokumentom s výrečným názvom Z okraja do stredu, objemnou sugestívnou štúdiou kulturologických a filozofických odborníkov, podľa ktorej sa má zasvätená pozornosť vlád a štátov prioritne sústrediť na všestrannú, odborne podloženú starostlivosť o všetky formy ľudskej kultúry v budúcej integrovanej Európe.

Náhoda však súčasne chcela, že rovnako predošlá slovenská vláda záväzne schválila svoj špecifický dokument s názvom Nová kvalita života v kultúrnej spoločnosti, štúdiu nadrezortnú a prierezovú, v ktorej kulturotvorné úlohy vyplývali pre všetky stupne a rezorty.

Slovenská štúdia sa ukázala natoľko kompatibilnou so štúdiou Rady Európy, že sa rovno v jej textácii ocitli mnohé pasáže zo slovenskej verzie. Žiaľ, obidva tieto dokumenty sa ocitli mimo akejkoľvek pozornosti súčasnej vlády. Pravdaže, ani v jednom z nich niet ani zmienky o nejakej potrebe striasť z pliec moderného demokratického štátu existenčnú starostlivosť o národnú kultúru.

Bez nároku na ďalšie dlhé reči možno už vari aj uzavrieť. V kultúre nikdy nejde o peniaze, hoci o nich padne najviac slov. V kultúre vždy ide o všetko, čím sme a chceme byť, alebo - ostrejšie - čím chceme alebo nechceme byť. Z Vladimíra Mináča citujem opäť: "Bez kultúry je amen so slobodnou štátnosťou, štátnosť bez rozvinutej a ustavične sa rozvíjajúcej národnej kultúry je iba vyglančený skelet, hlúpo hrkotajúci dávno mŕtvymi kosťami." Zostáva teda iba otázka: Čo to tak zvučne hrkoce v súkoliach moci-nemoci súčasnej slovenskej vlády?

Ďakujem. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca sa hlási s faktickou poznámkou pán poslanec Jarjabek. Končím možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

Nech sa páči, máte slovo.

Poslanec D. Jarjabek:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

pri počúvaní múdrych slov pána profesora Števčeka ma napadá jedna myšlienka. A to síce v prípade, že by táto vládna garnitúra mala byť pri moci po ďalších voľbách, resp. táto koalícia by mala byť pri moci po ďalších voľbách na čele s pani ministerkou kultúry, resp. s pani ministerkou financií, ktorá rozhodla o kultúre, tak myslím si, že by to bolo asi tak: Ešte raz bude zle, ale potom už nikdy lepšie.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Danko, pripraví sa pán poslanec Andrejčák.

Poslanec J. Danko:

Vážený pán predsedajúci,

vážené dámy,

vážení páni,

v decembri v roku 1989 česko-slovenský parlament federálny zrušil štvrtý článok ústavy o vedúcej úlohe strany. O niekoľko mesiacov na to bola zrušená Varšavská zmluva, ale Generálny štáb armády Slovenskej republiky takmer desať rokov potom nechá v exkluzívnej a reprezentačnej záležitosti, čo bola prísaha bratislavskej posádky, prisahať vojakov na vernosť socialistickej vlasti.

Prečo to spomínam a ako to súvisí s rozpočtom? Tak, že aj teraz tento rozpočet je poznačený. Varšavská zmluva síce zanikla, ale pretrváva štýl myslenia u našich vojenských stratégov. Mali ste posledný rok na to podľa môjho názoru, aby ste splnili to, čo označujete a uvádzate vo svojom programovom vyhlásení vlády, t. j. zaviesť do armády obranné plánovanie. Keď ste ho nezaviedli teraz, v treťom roku svojej vlády, vo volebnom roku už určite sa to nestane.

Čo to však znamená pre nás poslancov, ktorí rozhodujeme teraz o výške finančných prostriedkov? To znamená to, že nie sme schopní posúdiť, či armáda dostáva málo alebo veľa, pretože nie je vypracovaná bezpečnostná stratégia, nie je doteraz vypracovaná obranná stratégia, nie je doteraz vypracovaná vojenská stratégia, teda základné dokumenty, ktoré určujú ciele. A z toho sa musia odvíjať prostriedky a vtedy môžeme povedať, či sú peniaze primerané. Inými slovami, tak môžeme dať armáde 10 miliárd, ako aj 30 miliárd a nevieme to zhodnotiť.

Dámy a páni, misia generála Garetta znie jednoznačne.

(Ruch v sále.)

Pán podpredseda bol by som rád, keby si ma nevyrušoval v mojom...

Je jednoznačné, naša armáda je na stavoch 50- až 70-percentných, to znamená, že tieto jednotky nie sú schopné operačného nasadenia. Jej vycvičenosť je na úrovni roty, čo ďaleko zaostáva za štandardom NATO. Jej vojenská výzbroj nezodpovedá štandardom. Jej schopnosť mobilizácie je nízka a bojové nasadenie takých jednotiek takmer neexistuje. To znamená, pýtam sa vás, čo doteraz ste za dva roky urobili.

Asi aby ste si urobili obraz o našom strategickom plánovaní poviem jeden fakt. I keď tri okolité krajiny vstúpili do NATO, naši vojenskí plánovači si tento detail nestihli všimnúť. Platí tá obranná doktrína, ktorá tu bola predtým. A v obrannej doktríne zatiaľ nezareagovali na túto skutočnosť.

O našom vojenskom plánovaní vám musím povedať jeden konkrétny príklad. Keď horel les, les v Slovenskom raji, videli ste dva vrtuľníky z Maďarska, ale naše vojenské vrtuľníky sedeli na základni v Prešove, pretože vojenskí strategickí plánovači nepočítali, že v krajine, ktorá je štvrtá s najväčšou rozlohou lesov, môže vzniknúť lesný požiar veľkého rozsahu v nedostupnom teréne. Obrazne povedané, Maďarsko, ktoré má jeden kopec, s tým počíta. A keď poviete, že to nie je súčasťou armády, veľký omyl. Dnes armáda má iné poslanie, ako mala za studenej vojny. Medzi vážne úlohy armády patrí okrem účasti na mierových misiách, obrane teritória aj boj proti živelným pohromám.

Dámy a páni, dnes som sa dočítal, že armáda už schválila koncepciu letectva. Pýtam sa: V akej armáde? Nie je schválená koncepcia ozbrojených síl a miesto letectva v nej. Keby fungoval systém obranného plánovania, nemohol by sa stať takýto nezmysel, ako sa stal, že niekto si vymyslí, že si chce kúpiť za 50 miliárd, za 50 miliárd, podzvukové lietadlá. Po prvé, prečo lietadlá, prečo vrážať také obrovské peniaze do letectva, po druhé, prečo podzvukové lietadlá, keď ich bojová hodnota doteraz nebola v žiadnom vážnom vojenskom konflikte súčasného sveta overená? Toto je naše obranné plánovanie a my máme zdvihnúť ruku teraz za takýto rozpočet.

Dámy a páni, prečo som uviedol tú analógiu s Varšavskou zmluvou? Doteraz si naši vojenskí plánovači nevšimli, že éra veľkých obrnených vozieb a tankov skončila možno niekde v druhej svetovej vojne v bitke pri Kursku. Dnes armády sú pripravované na iné druhy konfliktov, kde tento druh výzbroje nemá takú rozhodujúcu rolu, ako s tým stále naša armáda počíta. My na toto máme schváliť peniaze, my na to máme dať peniaze, na to, že naše jednotky sú pripravované veľmi špecificky. Čiže ja sa vás pýtam: Kedy chcete splniť zásadnú vec, ktorú ste oznámili v svojom programovom vyhlásení vlády, keď už vám beží tretí rok vašej vlády? Kde sú tie dokumenty, ktoré spomínate v programovom vyhlásení vlády, od ktorých sa odvíja vojenské plánovanie, a to sú základné zákony o obrane, o bezpečnosti a tak ďalej? Čiže toto je koncepcia práce.

Dámy a páni poslanci, keby ste si prečítali pozorne Garettovu správu, jediný záver tejto Garettovej správy môže byť, že odstúpi minister obrany a náčelník Generálneho štábu. Pritom sa všetci tvárime, aj v parlamente, aj vo vláde, že sa nič nestalo. Neviem, či sa tým Rada obrany štátu zaoberala.

Ďalší moment, ktorý hovorí o činnosti nášho ministerstva obrany. Nato, aby sme si zhodnotili vlastnú armádu, musel prísť americký generál? Nato, aby zhodnotili personálnu politiku, museli prísť vojaci z Veľkej Británie? Nato, aby sa vypracovali jednotlivé dokumenty, musel prísť generál z Bundeswehru? Pýtam sa: Aká personálna práca je na ministerstve obrany? Sme svojprávny štát so samostatnou armádou alebo nie?

A na záver mi dovoľte povedať to. Kým nie sú vypracované tieto dokumenty, nie je možné posúdiť zdroje. Ja mám pocit, že naša armáda sa zatiaľ správa takto: Dajte nám čo najviac peňazí a my už vieme, ako ich premrháme. Otázka stojí pri vojenskom plánovaní ináč. Štát vymedzí prostriedky, ktoré má k dispozícii, a povedzme, že to sú s perspektívou 2 % hrubého domáceho produktu, a velenie armády a ministerstvo obrany musí vymyslieť takú koncepciu branných síl, ktoré budú viesť k jej bojaschopnosti a najmä k tomu, že bude armáda spĺňať tie očakávania, ktoré sa do nej vkladajú. Tento rozpočet najmä preto, že nie sú doriešené zásadné koncepčné otázky, to neumožňuje. Preto ja nemôžem hlasovať za návrh zákona o štátnom rozpočte.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca sa hlási s faktickou poznámkou pán poslanec Cuper. Končím možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

Nech sa páči, máte slovo.

Poslanec J. Cuper:

Pán Danko, dovoľ, aby som s tebou nesúhlasil. Naša armáda naozaj už nemá nijaké tanky, lebo pán minister obrany Kanis ich stihol všetky odviezť z Ľubice a predať do zahraničia za smiešnych 15 tis. dolárov za jeden kus. Určite by na šrotoviskách stáli viacej.

S tým plánovaním je to asi tak, že pán minister nemá čas myslieť na plánovanie strategické, lebo strategicky sa zaoberá plánovaním svojej vily pod Kolibou. Takisto ďalší, kto mal rokovať o bezpečnosti tohto štátu, pán generál Mitro, si stavia vilu pod pánom negenerálom Kanisom. Takže strategicky sa všetko plánuje vo vlastný prospech. Ja len predpokladám, že pán generál Pittner naplánuje vylamovanie dverí aj do týchto dvoch víl, tak ako to kedysi naplánoval do vily Elektra v Trenčianskych Tepliciach. A kolo toč sa na Slovensku absurdít za tejto vládnej koalície, ktorá sľubovala demokraciu, právny štát a všetky ostatné vymoženosti vrátane toho, že budeme mať bojaschopnú armádu začleniteľnú do NATO. Všetko toto, samozrejme, bolo iba bohapustými sľubmi, takými istými, ako boli "cyklistove" sľuby o tom, že zvýši trojnásobne platy.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Ošváth, vy nemôžete reagovať na pána poslanca. Len procedurálny návrh môžete mať.

(Hlasy z pléna.)

Ale ja som už uzavrel prihlášky, mali ste sa prihlásiť včas.

Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Andrejčák, pripraví sa pán poslanec Finďo.

Nech sa páči, máte slovo.

Poslanec I. Andrejčák:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán podpredseda vlády,

vážené poslankyne,

vážení poslanci,

dovoľte, aby som najprv protestoval proti spôsobu, ako riadenie dnešnej schôdze bolo vykonávané, ako koaliční poslanci nám znemožnili vysloviť všetky naše stanoviská k najdôležitejšiemu dokumentu, ktorý v tomto roku Národná rada posudzuje, a podrobne vysvetliť dôvody, prečo práve takéto stanovisko máme, prečo práve takýto návrh predkladáme. Tým vlastne dokazujete, že, tak ako vás označila pani ministerka financií, ste gombičkoví ľudia, ktorí dostali pokyn, ako stláčať gombičky, a o nič teda nejde.

Aj keď som si vedomý, že je to iba fraška pred občanmi, musím využiť aspoň časť toho času, ktorý ste mi dali, a vystúpiť o rozpočte. Bohužiaľ, vypustím prvú a druhú časť a začnem tam, kde považujem za dôležité, aby to odznelo na schôdzi, pokúsim sa celú svoju správu zverejniť v iných médiách.

Teda k veci. Jeden z novinárov sa ma pred otvorením rozpravy o rozpočte vlády opýtal, či a koľko navrhnem zvýšiť rozpočet pre ministerstvo obrany. Odpovedal som mu, že zvýšenie rozpočtu pre ministerstvo obrany navrhovať nebudem a jeho navýšenie nepodporím. Netrpezlivo a rozhorčene sa ma opýtal, prečo teda prezentujem názor, že Slovenská republika patrí do NATO, keď NATO požaduje zvýšiť rozpočet na úroveň zvyklostí krajín NATO a ja to nepodporujem. Nuž odpoveď je jednoduchá. NATO nediktuje, skutočne nediktuje krajinám, ktoré sa pripravujú na vstup do NATO, iba upozorňuje, že ako členská krajina aj Slovensko preberie záväzok primeraného podielu na spoločnej obrane od okamihu vstupu do NATO a ten je podstatne vyšší ako vláda Slovenskej republiky vyčleňuje dnes. To, aby sme si rozumeli.

Dokonca generálny tajomník NATO Lord Robertson nedávno pre Slovenskú republiku upresnil, že je žiaduce investovať do ľudí - a niekoľkokrát to pripomenul - a nemrhať prostriedky vynaložené na ich prípravu, že je to najdôležitejšia investícia pre Slovensko. Dokonca nám radil, že jednoduché vyčlenenie väčších finančných prostriedkov môže byť nerozumným využitím aj premrhané. Musím povedať, že má plnú pravdu generálny tajomník NATO a že ju povedal na základe hlbokého poznania terajšej situácie v rezorte obrany.

Utrácať veľmi veľa finančných prostriedkov na obranu alebo v rezorte na Slovensku vieme a aj to utrácame. Utrácame veselo aj naše finančné prostriedky, aj finančné prostriedky krajín, ktoré poskytujú vzdelanie pre slovenských občanov. Predovšetkým ide o finančné prostriedky Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska a Kanady. Veď rodinkárskym a aj politickým výberom vysiela Slovensko do škôl a kurzov za cudzie peniaze ľudí, ktorí sú buď politicky tvrdo proti NATO, alebo po skončení školenia odídu ihneď z rezortu ministerstva obrany do civilných firiem.

Na školenie vysielame aj ľudí, ktorí kvôli politickej funkcii v minulosti nedostanú previerku v NATO, teda súhlas na styk so služobným tajomstvom NATO. A, žiaľ, tiež posielame ľudí, ktorí nemajú potrebnú vojenskú prax na výkon funkcií po ukončení školy v zahraničí, tak ako sú za cudzie peniaze pripravovaní. Musia teda absolvovať dokonca aj niekoľkoročnú odbornú prax v armáde na nižších funkciách, než je možné využiť ich vzdelanie za zahraničné peniaze. Taká je pravda a som rád, že si to konečne štáty NATO uvedomili. Buď teda budú ony doslova to sito robiť za naše ministerstvo, alebo stále budeme premrhávať prostriedky, ktoré nám cudzí poskytujú.

Nie som teda za navýšenie rozpočtu v kapitole ministerstva obrany, lebo neverím, že finančné prostriedky budú použité na to najhlavnejšie, na to dôležité, alebo znovu bude pokračovať plytvanie prostriedkov na úkor sociálnych potrieb napríklad občanov ťažko zdravotne postihnutých alebo na úkor rozpočtu pre zdravotníctvo alebo školstvo. Moje presvedčenie aspoň stručne zdôvodňujem takto.

Armáda suverénneho štátu je predurčená ako sila, ktorá má trvale garantovať štátnu hranicu aj slobodu štátu, zdôrazňujem trvale, lebo, bohužiaľ, niektorí naši občania, žiaľ, aj niektorí politici a, ešte raz, žiaľ, aj terajší minister obrany nechápu význam zásady trvale garantovať. Aj on si myslí a verejne to vyjadril v médiách vyhlásením, že keď máme vo vojenskej doktríne napísané, že Slovenská republika nemá žiadneho nepriateľa a dnes nás nikto sa nechystá napadnúť, vraj nechápe vyslovovanie obavy o bojaschopnosti, vraj proti komu a čomu.

Tu musím povedať, že aj keď sa dnešný minister chvíľu hral na historika, potom sa hral na politológa, dnes sa hrá na právnika a dokonca občas aj na vykladača zákona miesto Ústavného súdu, veľmi sa mýli. V histórii niet štátu, ktorý by prežil čo len rok potom, čo rozpustil alebo sa mu rozpadla armáda. Armáda a hlavne velenie v armáde sa nedá zakladať, rozpúšťať a znovu zakladať ako futbalové družstvo na základnej škole. Jednoducho, súťaž armád, teda víťazstvo v boji nemá alternatívu. Boj medzi štátmi sa začínal vždy v situácii výhodnej pre útočníka, a nie vtedy, ak proti nemu stála už pripravená sila zraziť ho alebo dokonca rozbiť.

Nakoniec, žiadny zo štátov NATO, kam aj Slovenská republika smeruje, sa nechystá armádu rozpustiť. A velenie NATO aj politici nám pripomínajú našu pripravenosť ako podmienku vstupu podieľať sa na obrane spoločenstva rovnako. Žiadny z nich nepácha na vlastnom obyvateľstve takú mediálnu frašku, ako to robí náš rezort. Veď už niekoľko rokov pôsobenie jednotlivých dôstojníkov alebo desiatok vojakov, výnimočne stoviek vojakov vydáva za úroveň vycvičenosti armády a zahmlieva občanom pravdu o nej samej. Žiaľ, niektorí naši poslanci si to tak prajú, a preto nás koaličných poslancov vo výbore pre obranu umlčia prehlasovaním a bagatelizovaním nášho stanoviska.

Skutočnosť je taká, že dnes máme letectvo nebojaschopné, že pozemné vojsko, tak ako naznačil - síce trošku musím upresniť alebo poopraviť - pán kolega Danko, dnes pozemné vojsko už nie je schopné ani v mieri, ani za vojny použiť tanky, pretože už stratilo schopnosť bez ďalšieho školenia znovu vystreliť mierenú ranu kvôli palebnému systému. Dnes už dôstojníci sú vo funkciách o dva-tri stupne vyššie, než by mali konečne začať cvičiť ako základní velitelia, a teda už nevedia naučiť prakticky to, čo sami nezažili.

Bohužiaľ, vo velení má vinu naša Národná rada a ja som varoval pri schvaľovaní poslednej novely zákona, čo spôsobíme chybným rozhodnutím.

Skutočnosť dokazuje, že tento Generálny štáb a toto ministerstvo, ktoré na Slovensku je, potrebujú ešte rok, aby vôbec boli schopní organizovane začať pripravovať alebo plánovať použitie armády. Do toho času to bude iba politický trik. Môžete mi povedať, že prezrádzam veľa. Neprezrádzam. Okolo nás nie sú hlupáci, ani vojaci, ani spravodajcovia. Vedia práve tak ako my, aj oni vedia posúdiť na základe toho, čo armády robia, čo sa o armádach hovorí, čo hovoria rodičia, v akom stave armáda je. A, bohužiaľ, budem musieť až opätovne vystúpiť, aby som vám povedal, prečo a ako oceňujem správy, ktoré ministerstvo z NATO dostalo. Chcem však povedať, že to bude asi prvá objektívna a pravdivá správa o rezorte.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Finďo, pripraví sa pán poslanec Ošváth.

Poslanec P. Finďo:

Vážený pán predsedajúci,

vážená pani ministerka financií,

pán minister zdravotníctva,

pán podpredseda vlády,

vážené dámy,

vážení páni,

rokovanie o návrhu rozpočtu na konkrétny rok a jeho schválenie poslaneckou snemovňou je vyvrcholením konkrétnej etapy procesov, ku ktorým sa vláda zaviazala vo svojom programe. Rozpočet teda nie je iba o peniazoch, ale je najmä o tom, ako sa vláde podarilo v predchádzajúcom období pripraviť prostredie, ktoré tieto zdroje spotrebúva. Osobitne to platí o zdravotníctve. Požiadavky tohto zložitého a intelektuálne náročného systému sú totiž nekonečné, zatiaľ čo zdroje na jeho financovanie sú jednoznačne konečné.

Svoj vstup rozdelím na niekoľko častí. Prvú venujem rozsahu poskytovania starostlivosti. Za celých 10 rokov pokusov o reformu sa nepodarilo vykoreniť politickú objednávku na zabezpečenie poskytovania, ja to nazývam, totálnej zdravotnej starostlivosti, do ktorej sú zahrnuté všetky možné aj nemožné oblasti preventívnej, diagnostickej a liečebnej starostlivosti. Toto je teda prvá príčina, prečo sa nám o rozpočte pre zdravotníctvo tak ťažko rozpráva.

Druhým problémom rozpočtu je, že adresuje peniaze štrukturálne netransformovaným subjektom, ktoré nemajú pocit zodpovednosti za to, ako spotrebúvajú verejné zdroje. Finančné prostriedky stále plynú tam, kde sa neplnia zdravotnícke úlohy, ale viac subjektívne želania, želania regiónov, politikov, lobistických skupín. Zdravotníctvo tu často plní sociálnu úlohu ako zamestnávateľ i ako poskytovateľ náhradnej sociálnej služby, ktorou kompenzuje zlyhanie sociálneho sektora. Pritom je dôležité, aby sme si uvedomili, že nikde na svete sa zdravotníctvo nekonštruuje podľa tzv. objektívnych potrieb, to znamená nie podľa nejakej chorobnosti, špecifickej chorobnosti, úmrtnosti, epidemiologickej situácie. Zdravotníctvo je vecou politických rozhodnutí. Ak na Slovensku nevznikne politické rozhodnutie, ktoré bude rešpektovať možnosti Slovenska a jeho ekonomiky, nikdy sa nepohneme dopredu a náš štát bude neustále pod tlakom nevyrovnaného hospodárenia v tomto rezorte.

V súvislosti s rozpočtom sa dnes málo hovorí o tom, že rovnaké ciele sa dajú plniť rozličným spôsobom a za rozličnú cenu. Preto kladiem dôraz na potrebu reformy všetkých foriem poskytovania zdravotnej starostlivosti. Nanešťastie sa tak nestalo vnútri tohto rezortu. Stále prevažuje ústavná starostlivosť a zdravotnícke zariadenia nevytvorili predpoklady na jej nahradenie modernejšími a efektívnejšími metódami.

Poslankyne a poslanci tejto snemovne sa opakovane negatívne a s rešpektom vyjadrujú na adresu štátnej liekovej politiky. Musím sa k nim čiastočne pridať, ale nebudete asi so mnou spokojní, pretože môj názor, na rozdiel od ich názoru, že naša lieková politika je reštriktívna, je taký, že naša lieková politika je veľkorysá a neadresná, nerešpektuje moderné poznatky z oblasti farmakoekonomiky a ani moderné liečebné postupy. Svoj názor môžem potvrdiť viacerými tvrdeniami. Napríklad priplácanie na lieky, ktoré má mať predovšetkým motivačný charakter, sa tu väčšinou charakterizuje ako asociálne správanie sa vlády či ministerstva. Na druhom mieste však, samozrejme, nesmieme zabúdať ani na to, že priplácanie na lieky má aj určitý ekonomický efekt, avšak je potrebné, aby sa nepotlačila zásada solidarity.

Takisto výška spoluúčasti, o tom sme už minule diskutovali pri správe, ktorú predkladalo ministerstvo zdravotníctva, výška spoluúčasti tvorí len zhruba šestinu z tých prostriedkov, ktoré občania vynakladajú v našich lekárňach na liečebnú kozmetiku, homeopatiká, vitamínové prípravky a rozličné iné lieky a liečivá, ktoré nie sú nevyhnutné na liečenie závažnejších chorôb.

Takisto aj všetky kategorizácie liekov, ktoré sa zameriavali na úspory, sa zameriavali na úspory v takých oblastiach, ktoré veľmi často postihli práve tých občanov, a to sa netýka len tejto kategorizácie alebo kategorizácie z minulých rokov tejto vlády, ale týka sa to kategorizácií azda od začiatku, ako táto činnosť existuje, postihli veľmi často neadresne širokú masu pacientov, z ktorých veľká časť potom trpí na to, že ide o pravidelné doplatky, ktoré sú pomerne vysoké. A musia na to vynakladať značnú časť svojich obmedzených finančných prostriedkov. Naproti tomu akútna medicína je prakticky naplno krytá, hoci to aj len epizodická, veľmi často by umožnila pacientom, aby za pomerne malú sumu dosiahli prakticky rovnocenné a kvalitné ošetrenie, ako je to dnes.

Osobitne by som chcel venovať niekoľko slov kapitálovým výdavkom v oblasti zdravotníctva. V zdravotníctve máme neúmerne veľa rozostavaných stavieb. Zdravotníctvo sa stále správa takým spôsobom, že na jednej strane robí za výkony a je platené za určité výkony, na druhej strane je tu obrovský nepomer medzi tými, ktorí podnikajú v oblasti zdravotníctva ako neštátne subjekty, a medzi tými, ktorí pracujú v štátnych zdravotníckych zariadeniach, ktoré kapitálové výdavky majú kryté z rozpočtovej kapitoly ministerstva zdravotníctva napriek tomu, že tieto výdavky sú už raz vlastne zahrnuté do platieb za výkony. Ja viem, že mi môžete povedať, že tie platby nie sú dostatočné, ale tie sú nedostatočné aj pre tých ostatných. A tí si musia pomôcť.

Preto ja si myslím, že je logickejšie, aby sa kapitálové výdavky do budúcnosti nezahŕňali do rozpočtu ministerstva zdravotníctva ani vyšších územných celkov, ani iných potenciálnych zriaďovateľov, ale aby zdravotnícke zariadenia si brali normálne úvery, komerčné bankové úvery a štát môže v najlepšom prípade poskytnúť určitú formu garancie na tieto úvery, ak sú vo verejnom záujme. Ale nemyslím si, že hotové peniaze daňových poplatníkov je vhodné rozdeľovať pre stavbársku lobby.

Veľké nedostatky vidíme aj v oblasti rezortného vzdelávania. Dávame tam určité finančné prostriedky. Nie sú to však veľké prostriedky. Rezortné vzdelávanie má však väzbu aj na vzdelávanie, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom lekárskych fakúlt. Ukazuje sa, že aj tu využívame peniaze veľmi neefektívne, pretože vedu nám robí Slovenská akadémia vied, pregraduál lekárske fakulty, postgraduál SPAM, kontinuálne vzdelávanie nám robia stavovské organizácie a SPAM a podobne. Chýba tu spätná väzba medzi pregraduálnym a postgraduálnym vzdelávaním. Tí, ktorí učia v pregraduáli, nemajú väzbu na to, alebo spätnú reakciu na to, aké produkty vlastne vypustili do života, čo z ich absolventov vzniklo, pokiaľ tam nedostanú nejakého asistenta, ktorého potom môžu, samozrejme, zhodnotiť.

Veľmi problematická je aj personálna činnosť v rezorte. Veľké náklady tohto rezortu, resp. veľká časť výdavkov tohto rezortu ide do osobnej spotreby, teda ide do miezd a odvodov. Veľmi často sa tvrdieva, že na Slovensku je prebytok stredných zdravotníckych pracovníkov, že na Slovensku je prebytok lekárov. Prebytok kapacít je určite, najmä posteľových kapacít, avšak nemôžem povedať a nemôžem ani súhlasiť s tým, že je prebytok stredných zdravotníckych pracovníčok, pretože intenzívne pracujúce zdravotnícke zariadenia potrebujú veľmi veľa ošetrovateľského personálu, na ktorý sa kladie oveľa väčší a celkom inakší nárok, ako sa kladie v extenzívnom zdravotníctve.

Preto ja veľmi podporujem transformáciu stredného zdravotníckeho školstva, ktoré by sa malo stať pomaturitným vzdelávaním, takisto vzdelávanie stredných zdravotníckych pracovníkov by sa malo stať takmer paušálne bakalárskym vzdelávaním, prípadne univerzitným magisterským vzdelaním. Samozrejme, na toto všetko je potrebné mať určité prostriedky. Ale ja si myslím, že tento rezort, ktorý zamestnáva predovšetkým vysokoškolákov a stredoškolákov, tento rezort si to zaslúži, aby dostal také prostriedky, resp. v takej štruktúre a tak zacielené tie prostriedky, aby nedochádzalo zbytočne k tomu, že dnes budeme hovoriť, nepotrebujeme sestry, zatiaľ čo vidíme, že všetky okolité krajiny o ne zápasia a súťažia s nami.

Čiže na záver by som chcel povedať, že ako vidíte podpora štátneho rozpočtu nie je ani pre koalíciu veľmi jednoduchá, avšak kladiem si otázku, či vieme zostrojiť aj lepší rozpočet. Určite by sa dal v mnohých smeroch urobiť aj lepším, ale ja končím svoju reč tým, že končíme tento rok smutnejší, ale určite múdrejší, a preto tento rozpočet podporím.