Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca sa hlásia traja páni poslanci. Pán poslanec Kandráč je posledný. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Pani poslankyňa Slavkovská.

Poslankyňa E. Slavkovská:

Ďakujem pekne.

Nadviazala by som na konštatovanie predrečníka, že pohľad na pripravovaný rozpočet v človeku vyvodzuje predstavy nereálnosti existencie škôl počas celého školského roka v budúcom roku. Chcela by som to porovnať s týmto rokom, keď zadlženosť základných a stredných škôl sa vyšplhala takmer na jednu miliardu korún. Hovorí sa o tom, že školy budú oddlžené. Zatiaľ, samozrejme, nespochybňujem, že budú oddlžené, ale v súvislosti s tým si musím položiť otázku. Rozpočet pre základné a stredné školy na rok 2001 je stanovený cca o 1 % nižšie, ako bol tohoročný rozpočet. Keď si k tomu pripočítame avizované zdražovanie plynu, elektriny, tepelnej energie, poštovného, tak potom budúcoročné zadlženie plus to, že rozpočet bol krátený, bude predstavovať sumu asi 1,5 mld. korún. Kde sú tu nejaké systémové kroky, kde sú tu sľuby vlády, kde sú tu sľuby ministra o tom, že budúci rok bude pre školstvo rozvojový? Kde sú sľuby premiéra, ktorý stanovil dve najdôležitejšie priority pri zostavovaní rozpočtu na rok 2001? Prvou prioritou je zdravotníctvo, druhou prioritou školstvo. Školstvo znovu zostáva na chvoste a znovu sa pedagogickí i nepedagogickí pracovníci iba zavádzajú nejakými sľubmi, ktoré nie sú vôbec naplnené.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Drobný.

Poslanec M. Drobný:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

K vystúpeniu pána profesora Šťastného jeden takýto aspekt. Máme už taký strašný demografický hiát na vysokých školách 30-, 40-ročných, generácie, ktoré majú teraz najviac ťahať vedecký výskum, že je to hrozivé až suicidálne pre vysoké školy. Uvedomte si, že ten hiát vznikol za posledné dva roky a je výsledkom toho, že na vysokých školách Slovenska je len 1 - 2 % počítačových sietí v porovnaní s Maďarskou republikou, Českou republikou, Poľskom. Teda tí ľudia nemajú splnenú túto podmienku. Okolité štáty ju majú.

Ďalej keď počítame to, že rozpočet na vedu a výskum na Slovensku predstavuje len 10 % toho istého rozpočtu v Čechách, Maďarsku a Poľsku a boli sme kedysi pred nimi, tak, samozrejme, nie je to atraktívne pre mladých ľudí. Ale, páni, my si musíme uvedomiť, a dopĺňam preto pána kolegu Šťastného, že si nemôžeme už dovoliť ďalej proste demontovať výskumné tímy na vysokých školách. Len čo ich demontujeme, či už fyzicky alebo len ideovo, tak potom ich ťažko zmontujeme dohromady. Tie existujúce, ktoré fyzicky existujú, už stratili profesionálnu zručnosť myslenia, stratili ambície, a to je hrozivé. A keď sa ešte aj fyzicky rozpŕchnu a utečú do Čiech - a do Čiech išlo tohto roku študovať 2 185 študentov do prvého ročníka -, páni, tak to je koniec vedeckému výskumu na vysokých školách.

Uvedomme si, že vysokoškolsky vzdelaný človek bol pri všetkých prosperujúcich projektoch všade na svete. Teda vzdelanosť a vzdelanostná vysokoškolská úroveň, to je produktivita. A keď to neurobíme, páni, títo ľudia sú odolní voči nezamestnanosti. Oni zostanú v zamestnaní, vynájdu si projekt, ktorý bude fungovať. Stredoškolsky vzdelaný človek je menej odolný. Preto si musíme uvedomiť, že vysoké školstvo sa u nás dostáva do závozu.

Pán minister tu nebol, mal to počúvať, je to hrozivé.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Kandráč.

Poslanec P. Kandráč:

Vážený pán predsedajúci,

pani ministerka,

kolegyne, kolegovia,

pán minister školstva povedal, že rok 2001 bude rokom vzdelávania. Ale ja si myslím, že bude rokom živorenia, že bude rokom číreho prežitia života vysokých škôl. Vychádzam z praktických skúseností a veľmi by som vás prosil, keby ste sa nad tým zamysleli. Už tento školský rok je veľmi ťažko dokončiť a bežná prevádzka vysokých škôl bez niektorých zdrojov, ktoré sme získali z mimorozpočtových prostriedkov, by nebola možná.

Preto by som chcel povedať čo do budúcnosti. Veď ide o problém doktorandského štúdia, čiže výchovu nových vedeckých pracovníkov, otvorenosť vysokých škôl v rámci Európskej únie a podobne. Žiaľ, s takým malým množstvom finančných prostriedkov naozaj budeme len na chvoste. Dovolím si poprosiť vládu, pani ministerka, aj vás veľmi pekne prosím, aby ste dodržiavali programové vyhlásenie vlády, kde ste hovorili, že finančné prostriedky na školstvo sa budú zvyšovať z hrubého domáceho produktu, že sa vyrovnajú úrovni Európskej únie. Žiaľ, zdá sa, že to boli len sľuby.

Ďalej by som prosil, aby sa skutočne pouvažovalo nad zmenou filozofie rozpočtovania prostriedkov pre vysoké školy, lebo potom si neviem predstaviť, aké bohatstvo táto malá krajina bude mať, ak stratí aj vzdelaných ľudí.

Ďakujem veľmi pekne.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Slavkovská je ďalšia prihlásená do rozpravy.

Nech sa páči.

Poslankyňa E. Slavkovská:

Vážený pán predsedajúci,

vážené kolegyne, kolegovia,

vážená pani ministerka,

v programovom vyhlásení vlády, tak ako hovoril už môj predrečník, sa hovorí, citujem: "Vláda považuje výchovu a a vzdelávanie za jednu zo svojich najvýznamnejších a trvalých priorít." Dokonca pán premiér v tomto kalendárnom roku ohlasoval, že pri zostavovaní rozpočtu v roku 2001 bude absolútnou prioritou zdravotníctvo a školstvo. Je síce pravda, že predtým vyhlasoval, že roky 1999 a 2000 boli rokmi stabilizujúcimi, čo, samozrejme, keď sa pozrieme na školstvo a na zdravotníctvo, je bohapustá lož, a v nasledujúcom roku, teda v roku 2001 by v školstve a v zdravotníctve mal nastúpiť rast. Predkladaný rozpočet pri preštudovaní si kapitoly ministerstva školstva usvedčuje premiéra z ďalšieho klamstva.

Pozrime sa na prioritu, akou školstvo na rok 2001 podľa názoru premiéra je.

V tabuľke výdavkov štátneho rozpočtu sa ministerstvo školstva dostalo až na 11. miesto v počte navršovania finančných prostriedkov v porovnaní s rokom 2000, a to za ministerstvom práce, ministerstvom životného prostredia, za úrad vlády, ministerstvo zdravotníctva, ministerstvo vnútra, ministerstvo obrany, ministerstvo kultúry, ministerstvo pôdohospodárstva, Generálnu prokuratúru a ministerstvo zahraničných vecí. Samozrejme, je mi jasné, že všetky tieto ministerstvá nedostali toľko finančných prostriedkov, koľko by potrebovali. Ale keď je niečo prioritou, tak si nepredstavujem, že by tá priorita v počte nárastu finančných prostriedkov sa mala ukazovať až na 11. mieste.

Ak si porovnávame kapitolu ministerstva školstva v roku 2000 a v roku 2001, tak zistíme, že ministerstvu školstva navŕšili finančné prostriedky, a to na úrovni asi 5,6 %. Keď si však porovnáme, že napríklad ministerstvu obrany boli navŕšené vo výške 11,1 %, ministerstvu vnútra napríklad vo výške 12,6 %, čo predstavuje dokonca 1,4 mld. korún, čo je podľa mňa veľká suma. Dokonca Slovenská informačná služba, ktorá bola vždy kritizovaná dnešnou koalíciou, keď bola v opozícii ako najväčšia nehoráznosť, keď sa Slovenskej informačnej službe navršovali nejaké peniaze, teraz jej bolo navŕšených 5,8 %. Čiže viac ako ministerstvu školstva alebo ministerstvu životného prostredia bolo navŕšených 22,5 %, tak sa znovu musím opýtať, či 5,6 % je tou veľkou a významnou prioritou. Skôr sa ukazuje, že je to mínusová priorita. Ak si totiž zoberieme predpokladanú infláciu, s ktorou, samozrejme, počíta aj návrh zákona o štátnom rozpočte, tak školstvo dostáva cca o 5 % menej ako v tomto kalendárnom roku. Takže reálny nárast v stálych cenách v kapitole školstva je mínusový.

Zoberme si niektoré položky. Hneď prvá položka 630 tovary a ďalšie služby, ktorá bola navŕšená o 32 miliónov, pričom oprávnené nároky vysokých škôl sú pre túto kategóriu 846 miliónov. Vysoké školy si, samozrejme, uvedomujú, že je to suma, ktorá sa dnes nemá kde zobrať, čiže považujú ju za nereálnu, a preto žiadajú minimálne aspoň šestinu tejto sumy, teda 141 miliónov. Upozorňujú na to, že ak nedostanú ani túto šestinu, nebude možné realizovať nevyhnutné práce v oblasti informačných technológií na vysokých školách, nebude možné udržať aspoň na súčasnej úrovni vysokoškolskú vedu, nebude možné zabezpečiť rozvoj nových študijných programov, ba ani skončenie päťročného cyklu na nových fakultách.

Podobne to vyzerá aj v ďalšej kategórii, v kategórii 640 bežné transfery. V tejto kategórii chýba cca 51 mil., ktoré sú potrebné na štipendiá doktorandov, resp. na valorizáciu ich platov, ktorá má byť realizovaná vo výške 7 % v zmysle § 30 vyhlášky ministerstva školstva číslo 131 zo 7. mája 1997 o doktorandskom štúdiu. A, samozrejme, tiež chýbajú aj finančné prostriedky na nárast počtu nových účastníkov doktorandského štúdia, ktorí by mali nastúpiť od 1. septembra 2001. V kategórii bežné transfery taktiež nie je započítaná, nepočíta sa s financiami na prevádzku školských podnikov vysokých škôl, ale ani na prevádzku Katolíckej univerzity v Ružomberku, kde bola začatá výučba so súhlasom vlády a aj so súhlasom tohto parlamentu.

Osobitne sa treba pozastaviť pri vysokých školách aj pri výdavkoch na vedu a techniku. V tejto kategórii bol rozpočet oproti tomuto roku dokonca krátený o sumu 13 mil. korún. Vo všetkých vyspelých európskych štátoch je vysokoškolská veda a technika prioritnou silou, podľa ktorej sa meria pokrok tej-ktorej vysokej školy. Iba u nás či už na vysokých školách alebo v Slovenskej akadémii vied vláda nepociťuje potrebu podporovať vedu a techniku.

Ďalšou veľmi zaujímavou kapitolou je kapitola číslo 700, to sú kapitálové výdavky. Je to azda najnešťastnejšia kategória rozpočtu. Každý rok sa financie na jej naplnenie znižujú, a to sa týka aj budúceho kalendárneho roku. V tejto kategórii boli znížené financie o 45 miliónov. Absolútne nie sú pokryté akcie havarijného charakteru, s tými sa vôbec nepočíta, ale ani s takými akciami, ako napríklad prístavba mechanizačnej fakulty k pavilónu S pri Poľnohospodárskej univerzite v Nitre, ktorá má nahradiť budovu v reštitúcii. Uvedenú akciu zaradilo ministerstvo školstva do rozvojového programu priorít verejných prác na roky 2001 - 2003. A znovu vidíme, že táto škola bola zaradená alebo vybudovanie tohto pavilónu bolo zaradené medzi priority, ale v návrhu štátneho rozpočtu sa to vôbec neukázalo. Tak ako vždy aj tu ide zrejme iba o prázdne slová.

Podobne je nepokrytý aj projekt výučbové priestory Veľký Diel, ktorého realizácia sa začala prípravou projektovej dokumentácie v roku 1999. Zrejme pri tejto príprave aj zostane.

Zaujímavá v tejto súvislosti, v súvislosti s analýzou kapitálových výdavkov je ambícia ministerstva školstva odčerpať z týchto podvyživených financií pre vlastný úrad sumu 15 miliónov korún na sťahovanie archívu a na rekonštrukciu učebno-výcvikového zariadenia v Račkovej doline.

Na moju otázku vo výbore, keď sa hovorilo o tom, načo potrebuje ministerstvo školstva takéto, povedzme si otvorene, hotelové a rekreačné zariadenie, bolo mi povedané, že ministerstvo ho mieni využiť na rôzne konferencie, ubytúvanie zahraničných hostí, a tak vraj ušetrí veľa peňazí.

Môžem zodpovedne vyhlásiť, že takáto informácia je absolútne scestná a zavádzajúca, pretože každá vysoká škola má podobné účelové zariadenie, kde sa môžu konať konferencie, kde sa môžu ubytúvať účastníci konferencií a každá vysoká škola určite veľmi vďačne prepožičia ministerstvu školstva takéto zariadenie, ak by bolo potrebné, ak ministerstvo školstva týchto 15 miliónov rozdelí medzi vysoké školy, ktoré sú tak proste nedostatočne financované v oblasti kapitálových výdavkov.

Zaujímavá je tiež ďalšia suma, ktorú si mieni ministerstvo školstva prisvojiť v rámci kapitálových výdavkov, a to je suma 16 miliónov. Je tam totiž uvedené, že je to na obstaranie nábytku a kancelárskeho zariadenia. Na moju otázku, o čo vlastne ide, mi znovu bolo odpovedané, že pôjde o zabezpečenie plnenia úloh, keď sa zruší Dom zahraničných stykov a sprivatizuje sa Juventa, pretože audit štátnej správy tieto dve priamo riadené organizácie na zrušenie určil. Zodpovedne vyhlasujem, že aj Dom zahraničných stykov, aj Juventa má toľko kancelárskeho zariadenia a moderného a toľko informačnej technológie, že ministerstvo školstva nepotrebuje nakupovať ďalšiu. Jedine vtedy, ak by mienilo sprivatizovať tieto dve zariadenia spolu aj so zariadeniami, ktoré tam existujú. Čiže znovu je tu suma 16 miliónov, ktorá by sa mohla použiť pre vysoké školy.

Ďalej by som sa chcela zastaviť aj pri položke 35 miliónov, ktorá je vyčlenená pre sociálne štipendiá. Teda presnejšie povedané, počíta sa s novelou vyhlášky o sociálnych štipendiách, ktorá by chcela rozšíriť počet poberateľov sociálnych štipendií. Myšlienka je to, samozrejme, pekná, a nielen pekná, ale aj užitočná. Vôbec ju nemožno odsúdiť hlavne vtedy, ak sa spája s vetou, veľmi hrdou vetou, že "takto sa napĺňa programové vyhlásenie vlády o dobrom sociálnom zabezpečení študentov", ktoré vláda sľubovala pri nástupe k moci. Takže znovu, myšlienka je to pekná, ale nie je dotiahnutá do konca, 35 miliónov totiž je ako zrnko piesku v púšti.

Uvediem fakty. Dnes poberá sociálne štipendiá 1 500 vysokoškolákov, čo je cca 1 % z celkového počtu vysokoškolákov. Novela s 35 miliónmi môže zabezpečiť nárast poberateľov sociálnych štipendií tak cca znovu o 1 - 1,5 %. Takže môže vzrásť množstvo poberateľov sociálnych štipendií asi na 2 500. Samozrejme, chvalabohu, aj za tento nárast, ale ak už sa robí novela, a ak už sa vláda zaviazala zaoberať sa sociálnym postavením študentov, tak si myslím, že toto je iba krok, ktorý nič nehovorí. Nie sú to iba moje slová. Svoje tvrdenia podopriem aj ohlasmi, ktoré sa medializovali aj zo strany študentov, aj prostredníctvom Rady študentov, ktorá jednoznačne vyhlásila, že táto novela absolútne nič nevyrieši. No a pri tomto postaraní sa o študentov je veľmi zaujímavá aj tá skutočnosť, že keď sa prerokúvala novela o študentskom pôžičkovom fonde, ktorá mala pomôcť študentom v sociálnej núdzi, tak, chvalabohu, že sa to v parlamente odsúhlasilo, odsúhlasila to aj vláda, ale zaujímavý je fakt, že jediné ministerstvo, ktoré bolo proti tomu, bolo práve ministerstvo školstva, čiže to ministerstvo, ktoré má chrániť záujmy študentov, sa postavilo proti tejto novele.

Vláda vo svojom programovom vyhlásení vo vzťahu k študentom hovorí o tom, že sa pousiluje zabezpečiť študentom, teda sociálne zabezpečiť ich lacné ubytovanie, stravovanie a ostatné vhodné podmienky. Všetci dobre vieme, že ubytovanie v internátoch zdraželo, postupne sa zvyšujú ceny stravy, zvýšilo a aj sa zvýši od nového roku aj cestovanie, neustále sa zvyšujú výdavky na učebnice. Čiže v konečnom dôsledku sa zvyšuje počet tých študentov, ktorí sa ťažko pretĺkajú na štúdiách. Kde je potom zabezpečenie ich pokojného štúdia, ktoré si vláda dala do vienka, keď si musia počas celého školského roka privyrábať? Tak ak sa už chystá táto novela, treba ju privítať, žiaľ, poslanci nemôžu do toho nič hovoriť, tak si myslím, že by ju bolo potrebné dôsledne plniť, ale to si žiada potom aj väčšie navŕšenie finančných prostriedkov pre túto novelu v pripravovanom zákone o štátnom rozpočte.

A keď už hovoríme o zabezpečení, o sociálnom zabezpečení vysokoškolákov, už to tu bolo aj spomenuté, že v rozpočte absolútne absentuje suma, ktorá by pokryla nárast vysokoškolských študentov o 6 %, s ktorým sa počíta od nového školského roka. Takže pravá ruka zrejme vo vláde nevie, čo robí ľavá ruka.

Všetky tieto moje kritické slová by som chcela podoprieť aj vyhlásením, o ktorom sa už tiež hovorilo, vrcholných predstaviteľov vysokých škôl a akademickej obce Slovenskej republiky. Myslím si, že je veľmi dobré, že konečne sa zjednotila Slovenská rektorská konferencia, Rada vysokých škôl, Študentská rada vysokých škôl, Klub dekanov a Odborný zväz pracovníkov školstva a vedy, ktorí jednoznačne protestujú proti takto postavenému rozpočtu v kapitole ministerstva školstva. Úplne jednoznačne a otvorene hovoria o tom, že vláda si neplní svoje programové vyhlásenie, v ktorom si za jednu zo svojich najvýznamnejších a trvalých priorít stanovila vzdelávanie.

Citujem z ich vyhlásenia: "Jedným z deklarovaných cieľov súčasnej vlády bolo postupne zvyšovať prostriedky určené na zabezpečenie školstva takým podielom z HDP, aby to bolo porovnateľné s krajinami Európskej únie. Realita svedčí o opaku. Od roku 1998, dávam vám do pozornosti tento dátum, pretože neustále je napádaná predchádzajúca vláda, ako nič nerobila, sa tu jednoznačne hovorí, od roku 1998 dochádza k poklesu financovania vysokých škôl. Reálny rozpočet vysokých škôl sa znížil o 6 % v roku 1999 a o 9 % v roku 2000 v porovnaní s rokom 1998. Financovanie vysokých škôl zo strany štátu vo vyjadrení podielov z HDP predstavuje 0,76 % v roku 1998, 0,69 % v roku 1999 a 0,61 % v roku 2000.

Toto sú nie kritické slová zo strany zlej opozície, ktorá len kritizuje namiesto toho, aby držala hubu a krok a aby fandila tým fantastickým zmenám, ktoré sa tu robia, ale toto sú slová priamo tých, ktorí sú dotknutí činmi vlády a ktorí sú dotknutí aj predkladaným rozpočtom na rok 2001.

Vzhľadom na to, čo som povedala, dovolím si predložiť pozmeňujúce návrhy.

1. Navŕšiť rozpočet vysokých škôl o sumu 219 627 tisíc v kategórii 700, je to kategória kapitálových výdavkov. Dôvod: Podľa prísľubu vlády pri rokovaní so Slovenskou rektorskou konferenciou sa malo uskutočniť navŕšenie rozpočtu vysokých škôl o 0,1 % podielu z HDP. Suma, o ktorú žiadam navŕšenie, má pomôcť vláde splniť tento sľub.

2. Ďalší pozmeňujúci návrh. 15 miliónov Sk, ktoré sú v rozpočte ministerstva školstva určené na rekonštrukciu hotelového zariadenia v Račkovej doline presunúť na Krajský úrad Košice a účelovo ich zaviazať na dostavbu Základnej školy v Kráľovskom Chlmci, ktorú nie a nie dostavať. Už je tam dostavaný jeden pavilón, ak sa dostavia aj druhý, tak sa vyrieši problém dvoch základných škôl, a to základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským a základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským.

3. A tretí pozmeňujúci návrh. 16 mil. Sk, ktoré sú v rozpočte ministerstva školstva určené na kúpu nábytku, zaviazať na plynofikáciu škôl. Myslím si, že školy to viac potrebujú ako nový nábytok ministerstvo školstva.

Na záver by som chcela povedať iba toľko. Veľmi zaujímavé sú určité konštatácie v predloženej kapitole ministerstva školstva, ktorá bola predložená do výboru pre školstvo a vedu. Hovorí sa tam napríklad toto, konštatuje sa, že sú potrebné ďalšie zdroje, finančné, bez ktorých nebude možné zabezpečiť rôzne ďalšie prioritné úlohy. Samozrejme, že by som privítala, keby bolo možné plniť tieto ďalšie prioritné úlohy, ktoré však nie sú vôbec určené, nič sa o nich nehovorí, nehovorí sa o tom, aké sú to prioritné úlohy, a nehovorí sa dokonca ani o tom, koľko peňazí by na tieto prioritné úlohy bolo potrebné. Hocijako sa nad tým hlbšie zamyslím, myslím si, že je zbytočné hovoriť o nejakých prioritných úlohách, pretože aj školstvo ako celok je prioritou tejto vlády a za tri roky sa to na jeho rozpočte neprejavilo.

Na toto konštatovanie sa však dá pozrieť aj z inej strany. Ak ide o potrebu zabezpečiť financie na ďalšie prioritné úlohy, z toho mi vychádza, že základné úlohy pre školstvo sú zabezpečené. A zrejme podľa pána ministra sú, pretože v závere rozpočtu minister žiada poslancov, aby predložený návrh rozpočtu podporili v takej podobe, v akej je predložený. Opakujem, v takej podobe, v akej je predložený. To znamená, že pán minister je s rozpočtom spokojný. Najprv som si myslela, že keď je minister spokojný, tak mu treba zatlieskať, netreba žiadať nejaké navŕšenia, ale potom som si povedala, že tu nejde o ministra, ktorý bude spokojný vždy, aj keď školstvo skolabuje, ale že tu ide o školy a školstvo ako také, a preto som predložila tie pozmeňujúce návrhy, ktoré som predložila, a prosila by som poslancov, ktorí majú záujem o to, aby vláda splnila svoje programové vyhlásenie, čiže obraciam sa hlavne na poslancov koalície, aby moje predložené návrhy, pozmeňujúce návrhy podporili.

Ďakujem. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

S faktickými poznámkami na vystúpenie pani poslankyne Slavkovskej sa hlásia štyria páni poslanci, posledný pán poslanec Kandráč. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Pán poslanec Maxon.

Poslanec M. Maxon:

Ďakujem pekne.

Moja prvá časť poznámky sa bude týkať záveru vystúpenia pani poslankyne Slavkovskej. Dámy a páni, nie je to tak dávno, čo minister školstva s vypätou hruďou na protestných mítingoch učiteľov prezentoval, že všetky požiadavky učiteľov sú oprávnené a budú zakomponované do návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2001. Dámy a páni, z vypätej hrude nezostalo nič. V návrhu zákona o štátnom rozpočte nič z požiadaviek odborárov zakomponované nie je.

Poznámka číslo 2. Dámy a páni, ja prosím poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a predovšetkým poslancov vládnej koalície, ktorí si dosiaľ nevyzdvihli návrh zákona o štátnom rozpočte zo svojich priečinkov, aby tak spravili. Môžem vám zodpovedne povedať, že tých návrhov štátneho rozpočtu tam bez toho, že by sa ich niekto dotkol, leží ešte veľa. Pre svoje potreby som si zobral najmenej dva a nikomu nechýbajú.

Poznámka číslo tri. Myslím si, že poslanci vládnej koalície namiesto toho, že išli gratulovať predsedovi vlády k Mikulášovi, mali by sedieť v Národnej rade Slovenskej republiky.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Zelník.

Poslanec Š. Zelník:

Ďakujem za slovo.

Vážená pani ministerka,

vážený pán predsedajúci,

kolegyne, kolegovia,

chcem reagovať na pani poslankyňu Slavkovskú tým, že dosť často sa zabúda na lekárov pracujúcich v zdravotníctve na fakultách, ktorí sa podieľajú na výchove a vzdelávaní budúcich lekárov. Treba povedať, že suma, ktorá je vykalkulovaná v objeme 21 mil. korún, čiastočne by bola tou sumou, ktorá by čiastočne zohľadnila ich platové náležitosti, aby boli ohodnotení tak, ako si tento stav a výchova mladých lekárov zasluhuje. Preto si myslím, že by sme v štátnom rozpočte mali myslieť aj na lekárov-pedagógov, lekárov-asistentov, odborných asistentov, docentov a profesorov, aby sa zabezpečila kvalitná predgraduálna, ale aj postgraduálna výchova nových adeptov medicíny.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Drobný.

Poslanec M. Drobný:

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.

Ku kolegyni Slavkovskej treba pripomenúť, že vcelku konštruktívne návrhy, ktoré dávala, predsa len jedna pasáž hovorila o udržaní vedy a výskumu aspoň na súčasnej úrovni. Slovenská rektorská konferencia hovorí, že súčasná úroveň je v podstate zomieranie. Myslím si, že to by nebolo dobré, keby sme to držali na súčasnej úrovni.

Ale samotné programové vyhlásenie vlády v prvom roku vlády hovorilo o podpore doktorandského štúdia internou formou. Vtedy som vystúpil v parlamente a hovoril som, prečo robiť také komplikované veci. Dobre, dajme peniaze a slušné peniaze na projekty, na projekty, čo ja viem, základného výskumu a aplikovaného výskumu a tam si koordinátori nájdu mladých ľudí, ktorí budú robiť vedu na slušnej úrovni. To by bola schodnejšia cesta. Lebo z tých projektov by boli aj upotrebiteľné výsledky a zároveň by tam ľudia získavali ostrohy pre vedeckú prácu a získali by aj tituly, ktoré ich oprávňujú robiť vedeckú prácu. To by bola zhodná cesta, ktorá by sa dala realizovať. Ale táto vec sa nerealizovala v prvom ani v druhom rozpočte, ani teraz sa o nej nehovorí.

A je tu ešte aj iná položka vo VPS, vo Všeobecnej pokladničnej správe existuje jedna položka predstavovaná 35 miliónmi. Je to malá položka, z ktorej by sa mali dávať podpory pre interných ašpirantov. Túto položku treba zvýšiť, pani kolegyňa, a odtiaľ by to mohlo ísť. Ale neviem, či je dobrá vôľa na zvyšovanie. Pretože súčasný stav slovenskej vedy je agónia a agóniu treba prerušiť, lebo nás to nebude približovať k európskym krajinám, ale vzďaľuje nás to od nich. Myslím si, že si treba uvedomiť, keď hovoríme o tom, čo ste tu načali a čo, povedal by som, je skutočne tragédiou našej vedeckovýskumnmej komunity.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Kandráč.

Poslanec P. Kandráč:

Pán predsedajúci,

pani ministerka,

kolegovia,

dovolil by som si na margo vystúpenia pani poslankyne Slavkovskej uviesť, že my sa nepozeráme za roh, my sa veľmi nepozeráme do budúcnosti. Napríklad nový zákon o vysokých školách zavádza povinne kreditový systém. To je jeden z prvkov, ktorým sa máme otvoriť vysokým školám Európskej únie. A kreditový systém bez dostatočného technického vybavenia vysokých škôl neviem, ako bude fungovať. Ako sa dá vôbec s ním začať? Či len stačí, že formálne naplníme to, čo si predsavezmeme? Takýto kreditový systém nie je potrebný.

Boli tu spomínané sociálne štipendiá. Ja problém rozšírim. Aj keď je kritická situácia vo financiách, predsa musíme hľadať prostriedky aj na prospechové štipendiá, aby sme motivovali študentov, aby neodchádzali za uplatnením do cudziny. My ich musíme vychovávať pre seba, potrebujeme ich. Iné krajiny sú veľmi rady, že ich získajú, pretože sú veľmi kvalitní a zadarmo.

V súvislosti s investičnou výstavbou, technickým vybavením škôl. Prosím vás pekne, v niektorých školách ešte najväčšie technické vybavenie je krieda a špongia. Veď sa trošku zamyslime, keď chceme udržať svetový trend. Darmo sa, pani ministerka, čudujete. Znova opakujem, na väčšine vysokých škôl je to špongia a krieda, a nie najnovšie technické prostriedky.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Ďalší je do rozpravy prihlásený pán poslanec Jarjabek.

Poslanec D. Jarjabek:

Vážený pán predsedajúci,

vážená pani ministerka financií,

vážený pán minister,

ja naopak vítam túto príležitosť hovoriť o štátnom rozpočte, lebo je to jedna z mála príležitostí hovoriť v tomto parlamente o kultúre, o slove, ktoré vlastne pomaly, pomaličky vypadáva zo slovníka tejto vlády a myslím v tejto chvíli vládu ako celok. Aj keď sa hovorí o zdravotníctve, o školstve, o dofinancovaní týchto rezortov, akosi sa vždy pozabudne na kultúru, no a tak to aj vyzerá.

Ten objemný spis, ktorý na naše rokovanie pripravila a predložila vláda Slovenskej republiky, prináša pre občanov tohto štátu veľmi nepríjemné, ba zlé správy. Je to zlá správa pre Slovensko. Pri druhom výročí nástupu tejto vládnej koalície odznelo viackrát a opakovane, že jej najväčším úspechom je medzinárodné uznanie Slovenskej republiky ako plnoprávneho člena medzinárodného spoločenstva. Isteže, ak za ukazovateľ tohto uznania vezmeme frekvenciu pobytov členov vlády v cudzine, bude to pravdepodobne pravda. Ťažko však hovoriť o tom, koho je táto vláda vlastne vládou a koho zastupuje, podľa predloženého rozpočtu obyvateľov Slovenskej republiky asi ťažko.

Iste mi dáte za pravdu, že mimoriadne efektívnym prostriedkom nielen štátnej reprezentácie či upevňovania informácií o Slovensku v povedomí verejnosti, ale aj priamo aktívneho spoluformovania prinajmenšom európskeho spoločenského povedomia by mohla, mala byť slovenská vzdelanosť, kultúra a umenie. Už Jozef Miloslav Hurban zdôrazňoval: "Duchovná čiastka v človeku i v národe je základnou mocou všetkých jeho ostatných mocí, celého jeho života. Táto duchovná čiastka národa predstavovaná ich učenými spisovateľmi, vzdelancami. Čím viac tých, tým širší základ blaha národa."

Akú však úlohu hrá slovenská vzdelanosť, kultúra a umenie v zjednocujúcej sa Európe na prelome tisícročí, 11 rokov po nežnom novembrovom prevrate, keď padli dovtedajšie bariéry, a 8 rokov po vzniku samostatného štátu? Simone Bernátová na seminári Integračný šok v Bratislave v septembri 1996 pri významnom stretnutí ministrov kultúry Európy pomenovala päť fáz integračného modelu, ako ho Rada Európy popísala pri oslavách 40. výročia podpisu európskej kultúrnej konvencie: zmierenie, vzájomné poznanie a uznanie, vývoj spoločnej teoretickej základne, zhromaždenie riešení a spoločná paneurópska akcia.

Problémom nielen slovenským je to, že kým spoločná európska akcia v krajinách evolučne dospievajúcich integrácií v priebehu desaťročí predstavuje vyvrcholenie procesov spejúcich k vzájomnosti ako nadstavbe autentickej kreatívnosti, teda cesty od svojskosti k všeobecne platnému, Slovensko a s ním aj ostatné postsocialistické krajiny musia paralelne riešiť jednak vnútorné problémy, no súčasne by mali svoj integračný potenciál prakticky preukazovať aktívnou participáciou na spoluvytváraní finálnej etapy paneurópskej akcie.

Simultánnosť týchto procesov kladie na slovenskú spoločnosť neobyčajné nároky. A kto to s integráciou Slovenskej republiky myslí vážne, ten priznáva, že zrovnanie kroku a zrovnoprávnenie slovenskej kultúry a umenia je proces pre náš štát, pre nás všetkých, ale i pre našich európskych partnerov rovnako dôležitý ako aproximácia právnych predpisov či technických noriem. Inými slovami, jednou z dôležitých integračných priorít Slovenskej republiky by teda mala byť maximálna podpora tých procesov v našej kultúre a umení, ktoré na jednej strane umožňujú vyrovnať deficity zdedené po desaťročiach a stáročiach násilného obmedzovania nášho vývinu a na druhej strane by umožňovali aktívne dejstvovanie slovenskej tvorby v paneurópskych projektoch a aktivitách.

Ivan Klinec zakončil svoju úvahu Prežije slovenská kultúra globalizáciu ekonomiky konštatovaním: "Ak chce slovenská kultúra prežiť vytvorenie globálnej ekonomiky, musí si uvedomiť realitu tejto globálnej ekonomiky, musí identifikovať základné princípy jej fungovania a tiež sa musí čo najrýchlejšie adaptovať na novovzniknuté alebo ešte stále sa meniace a vznikajúce pravidlá, ktoré určuje práve vznikajúca globálna ekonomika. Hlavné úsilie pre zachovanie identity slovenskej kultúry a jej sebapotvrdenie a prežitie v podmienkach vznikajúcej globálnej ekonomiky by malo byť nasmerované do nasledujúcich oblastí:

1. vládna, najmä finančná, organizačná a technologická podpora slovenskej kultúry a jej produktov,

2. informatizácia slovenskej kultúry v zmysle jej vybavenia modernými informačnými a komunikačnými technológiami,

3. podpora zachovania etických a morálnych zdrojov slovenskej kultúry a ich ochrana pred ich negatívnym pôsobením hodnotových orientácií zameraných jednostranne na komerciu,

4. podpora vytvárania lokálnych informačných sietí,

5. podpora vytvárania ekonomických a finančných zdrojov a ekonomických subjektov pre podporu slovenskej kultúry."

Čo z týchto teoreticky podložených a v odbornej verejnosti nie neznámych zásad sa uplatňuje v praktickej činnosti slovenskej vlády? Koľkokrát, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, odznelo na pôde nášho zákonodarného zboru vážne slovo o situácii v kultúre a umení? Koľkokrát nás pán premiér, pani ministerka financií, vicepremiér pre integráciu, ale predovšetkým a najmä rezortný minister Milan Kňažko presviedčali, že zdroje na podporu kultúry musíme nájsť v takých objemoch, aby sa zachovali aspoň elementárne predpoklady jej prežitia a rozvoja.

Slovo kultúra, tak sa zdá, v tomto parlamente vymizlo. Pán minister sa od svojho nástupu do úradu rád prejavuje ako radikál. Keď sa jeho kolegovia oboznamovali po nástupe s pracovnými výsledkami svojich nových spolupracovníkov, pán minister Kňažko už na tlačovej besede ubezpečil verejnosť, že neodvolal iba niektorých, ale všetkých vedúcich pracovníkov v rezorte. Keď sa pán minister rozhodol, že Maticu slovenskú po Kolomanovi Tisovi znovu pochová, neobzerá sa napravo ani naľavo a dôsledne svoj program uskutočňuje. Keď sa rozhodol, že niektoré umelecké druhy či žánre sú menejcenné ako iné, opäť s vytrvalosťou buldoga pri všetkých príležitostiach dokazuje, že to myslel vážne. Škoda, že sa s rovnakou energiou nevložil do toho, aby do rozvoja slovenskej kultúry naplno zainteresoval svojich kolegov, aby presvedčil ministerku financií, že je čas umožniť občanom, aby časť svojej daňovej povinnosti mohli priamo smerovať do podpory tých kultúrnych aktivít, ktoré preferujú.

Slovenskí umelci vydávajú príliš často za svoj veľký úspech komerčné vystúpenia v Českej republike a Európa a svet sa im scvrkáva do sna o pražskom aplauze. Pán minister veľkoryso dotuje medzinárodný divadelný festival vrátane pozvania niekoľkých desiatok pozorovateľov zo zahraničia, ktorým však na festivale nie je dopriate vidieť ako-tak reprezentatívnu kolekciu výsledkov tvorivých úsilí slovenských divadelných umelcov. Nič v zlom o pražských úspechoch, ale v každom prípade by sa tieto veci mali diať minimálne recipročne.

Aj slovenský festival divadelných hier Májová Nitra existoval. Dnes však tento festival pôvodnej slovenskej činohernej tvorby už neexistuje. Aj keby návštevníci boli čo ako ústretoví, nemôžu vo svojich krajinách hovoriť o čomsi, čo nespoznali, o slovenskej tvorbe, o našom umení, lebo jednoducho sa v rámci festivalov, ktoré v súčasnosti existujú, o slovenskej tvorbe dozvedia veľmi málo. Pritom za posledné dva roky sa neuskutočnilo ani jedno podujatie, na ktorom by sa umožnilo spoznať a kontextovo vnímať tvorivé úsilia slovenských profesionálnych divadelníkov. Teda Bernátovej slovami "poznať a uznať vlastnú tvorbu ako základný predpoklad integrácie".

Hoci si pán minister rád buduje popularitu ako verbálny radikál, vo vedení svojho rezortu sa tak prejavuje iba vo fáze deštrukcie. Pokiaľ treba rušiť, likvidovať, prepúšťať. No ak treba predostrieť verejnosti aj konkrétne výsledky vlastnej riadiacej práce, s neobyčajnou ochotou preberá staré a overené techniky a postupy. Svedčí o tom celková koncepcia pôsobenia štátu v oblasti kultúry a umenia. Ministerstvo kultúry za dva roky nedokázalo sformulovať ani len svoju základnú predstavu o tom, čo považuje za dôležité a podstatné a čo síce podporovať chce a bude, ale nie prioritne a v plnom rozsahu.

(Počkám, pani ministerka, kým dotelefonujete alebo môžem pokračovať? Ďakujem pekne.)

Ak v roku 2001 navrhuje vláda určiť v rozpočte ministerstva 356 mil. Sk a v rozpočtoch krajských úradov ďalších 223,2 mil. Sk na financovanie prevádzky divadiel, ide takmer o 600 mil. Sk, ktoré nie sú viazané na žiadne konkrétne výstupy. Ministerstvo kultúry to neurobilo pre tri divadlá, ktorých je zriaďovateľom, ale ani neporadilo krajským úradom, ako by mohli spracovať kritériá, ktorými by bolo možné ako-tak objektívne posúdiť, či ide o osožné a produktívne využitie verejných zdrojov v tých divadlách, ktoré sú krajskými príspevkovými organizáciami.

Iba v prostredí takejto anarchie je mysliteľné, aby napríklad Nová scéna žiadala nad rámec svojho rozpočtu vyfinancovanie novonaštudovaných inscenácií v celkovom objeme takmer 12 mil. Sk. Návrh zákona o štátnom rozpočte i návrh rozpočtu kapitoly Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ktorý sme prerokúvali vo Výbore Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá, síce nepovažujú za vhodné informovať o presných výškach subvencie pre konkrétne inštitúcie, ale na základe známych informácií možno vysloviť domnienku, že Nová scéna dostane z verejných zdrojov príspevok vo výške približne 35 mil. Sk. Ak však verejnosť bude mať záujem vidieť v ňom okrem repríz aj novonaštudované inscenácie, bude si musieť štát, nazvime to veľmi jednoducho, doplatiť ešte spomínaných 12 miliónov. Nikoho nezaujíma, koľko divákov o predstavenia prejaví záujem, čísla nijako neovplyvní, či divadlo patrí medzi sivý a nevýrazný priemer alebo sa o niečo usiluje.

Aby som však nebol osobný, dámy a páni, nie je to žiadna výnimka. Žiadna z príspevkových organizácií rezortu nemá definované parametre očakávaných efektov vložených prostriedkov. Tie desiatky a stovky miliónov tam jednoducho plynú, pretože tak to bolo pred rokom, pred piatimi, za socializmu atď. Plynú, pretože koncepčná príprava rozpočtu podľa pána Kňažka znamená vypočítať si, koľko potrebujú organizácie na platy, koľko na energie, nájomné a odvody a pokúsiť sa s minimálnymi výkyvmi oproti predchádzajúcim rokom vtesnať do limitov určených ministerstvom financií. Keď treba krátiť, kráti sa paušálne, keď treba pridať, nájde sa "zbytočná" Matica slovenská a z toho, čo sa ušetrí na nej, sa o pár percent vylepšia rozpočty tam, kde na tom niekomu mimoriadne záleží. Taká je realita.

Minister kultúry zo zákona zodpovedá aj za to, aké podmienky Národná rada vytvára na pôsobenie verejnoprávnych médií a za celkovú správu tejto agendy. V roku 2000 sa pán minister Kňažko vyznamenal najmä tým, že tak dlho ustanovoval rozličné komisie a podkomisie, až prepásol stanovený termín privatizácie Slovenských telekomunikácií a akosi nestihol so svojimi rezortnými partnermi vyriešiť čo s dlžobami Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. Zahraničný kupec tak spolu s majoritným podielom v telekomunikáciách získal aj dlžoby verejnoprávnych médií a minister Macejko pri podpise kúpno-predajnej zmluvy prejavil neobyčajnú rozšafnosť, keď namiesto vládou odsúhlaseného trojročného splátkového kalendára veľkoryso do zmluvy zapísal, že dlh obe médiá, s ktorými mimochodom on kompetenčne vôbec nič nemá, splatia do roka.

Ministerstvo kultúry však namiesto toho, aby si vec vydiskutovalo a začalo intenzívne rokovať o tom, kde necelú miliardu na tieto dlžoby získať, rieši pre seba zjavne dôležitejšie úlohy. Mení skladbu masmediálnej rady vlády a tvári sa, že pracuje. Mesiace plynú, dlžoby narastajú, zákony o financovaní Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu predložil pán minister bez účelovej pasáže o financovaní, takže mu ich Národná rada vracia z rokovania na rokovanie.

O to paradoxnejšie vyznelo komuniké z rokovania Kolégia ministra kultúry z 5. 12. 2000, kde v bode 4 sa hovorí, citujem: "V súvislosti s problematikou verejnoprávnych médií a s potrebou ich ďalšieho systémového zabezpečenia kolégium odporúča pokračovať v doterajšej spolupráci Ministerstva kultúry Slovenskej republiky s vedením oboch inštitúcií, poslancami Národnej rady Slovenskej republiky a tretím sektorom pri dopracúvaní vládnych návrhov zákonov o Slovenskej televízii a Slovenskom rozhlase." Tu zrejme nastala nejaká mýlka celého kolégia ministra kultúry preto, lebo pokiaľ si dobre pamätám, o žiadnej spolupráci sa s pánom ministrom kultúry hovoriť nedá a o dobrých vzťahoch v rámci spolupráce asi ešte ťažšie. Čiže niekto tu zavádza na základe svojich informácií možno kolégium, možno samotné kolégium by veľmi rado spolupracovalo, ale nevie ako. Jednoducho to, čo som vám práve citoval, odzrkadľuje situáciu, ktorá v rezorte kultúry jednoducho existuje. Predpokladám, že pán minister kultúry už aspoň pozná návrhy nových zákonov, ktoré predpokladajú verejnoprávne inštitúcie. Ale to skutočne len ako perličku.

Už aj samotný návrh štátneho rozpočtu je modelovým svedectvom o chaose, ktoré na ministerstve poverenom vytváraním podmienok na rozvoj slovenskej kultúry panuje. Posúďte sami, návrh uznesenia, pod ktorým sú podpísaný premiér Mikuláš Dzurinda a ministerka financií pani Schmögnerová, príloha číslo 6 na stranách 4 a 5 sa v rámci kapitoly ministerstva kultúry určujú takéto prostriedky: transfer Pro Slovakia 70 miliónov, bežný transfer pre umeleckú literatúru a časopisy pre deti a mládež 7,6 milióna, bežný transfer pre občianske združenia 31,85 milióna, bežný transfer pre pôvodnú slovenskú umeleckú literatúru 6,6 milióna, bežný transfer na tvorbu a výrobu dlhometrážnych filmov 20,6, bežný transfer na umelecké a kultúrne časopisy 20 miliónov, bežný transfer pre cirkvi a náboženské spoločnosti 594,204, bežný transfer pre Maticu slovenskú 9 miliónov, bežný transfer na mimoriadne kultúrne aktivity ministerstva kultúry 22,5, bežný transfer na kultúru menšín 50, bežný transfer na umenovednú a umeleckonáučnú literatúru 3 milióny, bežný transfer na projekty na pomoc krajanom 2,65 milióna, bežný transfer na podporu slovenskej kultúry na jazykovo zmiešaných územiach 12 miliónov.

Ale už v správe k návrhu štátneho rozpočtu, ktorá obsahuje textový výklad k jednotlivým položkám verejná spotreba obyvateľstva ods. g) výdavky na kultúru, nás akiste prekvapí text: bežné transfery jednotlivcom a neziskovým právnickým osobám sú rozpočtované vo výške 699,3 mil. Sk. Prispieva sa nimi cirkvám a náboženským spoločnostiam v objeme 594,2 milióna, na aktivity v oblasti kultúry menšín čiastkou 31,8, pre Maticu slovenskú 9, na podporu slovenskej kultúry na jazykovo zmiešaných územiach 12, pre občianske združenia 31,8, umeleckú literatúru a časopisy pre deti a mládež 0,6, na pôvodnú umeleckú slovenskú literatúru 0,6 mil. Sk a na mimoriadne kultúrne aktivity rezortu 6,5 mil. Sk.

Vzácna vyrovnanosť na dvoch miestach tohože návrhu zákona sa zodpovedným činovníkom rezortu a vlády podarilo "stratiť" sa medzi 8 konkrétnymi položkami dokonca v presnej polovici. V štyroch prípadoch do tých istých čísel, v štyroch zostávajúcich prípadoch však kdesi medzi prvou tabuľkou a jej explikáciou uletelo 7 miliónov z transferu na podporu literatúry a časopisov pre deti, 6 miliónov z transferu na vydávanie pôvodnej slovenskej umeleckej literatúry a rovných 16 miliónov z transferu na mimoriadne kultúrne aktivity Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. A keďže zázraky sa nedejú, ako by sme ich podstatnú časť našli. Na kultúru menšín sa medzi dvoma kapitolami namiesto necelých 32 miliónov zjavuje okrúhlych 50.

Nuž a v akej situácii sú slovenské kultúrne a umelecké inštitúcie dnes? Dva roky po tom, ako sa vedenia rezortu ujal predstaviteľ otvoreného fóra Zachráňme kultúru, niekdajšie národné metodické centrá dnes nie sú ani národné, ani metodické, ba ani centrá. Z Národného literárneho centra, ktoré aktívne vstupovalo do spoločenského života vydávaním publikácií zásadného významu, napríklad Prameňov k dejinám Slovenska a Slovákov, ale i desiatok iných komerčne nezaujímavých, ale kultúrne významných kníh, ktoré organizovalo množtvo podujatí smerujúcich aj k prezentácii diel slovenských spisovateľov a umelcov vôbec v zahraničí, sa vlastne všetko toto vytratilo. Je to akési informačné centrum, ale skúsme odtiaľ získať informáciu o tom, ktoré knihy na Slovensku v posledných rokoch vyšli. Nedostanete túto informáciu preto, lebo to jednoducho predstavitelia tejto inštitúcie nevedia.

Národné divadelné centrum vydalo v rokoch od vzniku Slovenskej republiky do roku 1998 desiatky divadelných hier a teoretických historických prác, ktoré sú pre poznanie vývoja tohto umeleckého druhu kľúčové a nezastupiteľné. Pripomeňme si monografie režisérov Jamnického, Zachara, zväzky štúdií Júliusa Paštéku o slovenských a svetových dramatikoch, práce základného významu Sergeja Ejzenštejna, monografiu Jerzyho Grotowského, bulharské, americké, ruské symbolické, pôvodné slovenské, španielske, poľské, alžbetínske divadelné hry. Práve Národné divadelné centrum čujne zareagovalo na problémy vo vzťahoch našich dramatikov a divadiel už v roku 1991. Napríklad dalo priestor Festivalu inscenácií slovenských hier ako fóra inscenujúceho uvádzanie nových slovenských hier a v spolupráci s Nitrianskym divadlom organizovalo Májovú divadelnú Nitru ako celoslovenský festival činohernej tvorby. Oba tieto festivaly, samozrejme, už neexistujú. Ak sa však na tento inštitút chceli obracať odbory kultúry krajských úradov so žiadosťou o odborné posúdenie činnosti divadiel, ktorých sa stali zriaďovateľmi, narazili na problém, že totiž operačný priestor ústavu nepresahuje za bratislavské Zlaté piesky.

Ani Národnému hudobnému centru sa nevyhli transformačné chúťky súčasného vedenia ministerstva. Aj tu sa násilne a nelogicky, navyše však pre slovenskú kultúru tragicky prerušili všetky druhy aktivít a činností, ktoré presahujú rámec zberu elementárnych informácií o hudobných podujatiach. Národné osvetové centrum ako jediné doteraz obhájilo svoje meno a s istými čiastkovými ústupkami charakter svojich aktivít. Aj nad ním však neustále visí Damoklov meč rozličných auditov štátnej správy, nápadov odsunúť koordinačné, organizačné a metodické kompetencie na záujmové združenia.

Jediné pracovisko, ktoré objektívne pracuje, je Slovenský filmový ústav, ktorý skutočne vykonal rad užitočných krokov ako prezentácií slovenských filmov v zahraničí a pri odbornom mapovaní našej filmovej histórie. Mohol by som takýmto spôsobom pokračovať, ako sa za dva roky zlikvidovali inštitúcie, mohol by som hovoriť o zrušení Komornej opery, mohol by som hovoriť o tom, ako sa Nová scéna premenila na súkromnú agentúru so štátnym príspevkom, mohol by som hovoriť o tom, ako jednoducho bol zrušený zbor Sľuku, mohol by som hovoriť o mediálno-informačnom centre, o verejnoprávnych inštitúciách, o problémoch Divadla v Prešove. Najnovšie o problémoch s Tlačovou agentúrou Slovenskej republiky, ktorej význam je zjavný, ale pre pána ministra kultúry absolútne nejasný, a ktorej hrozí v budúcom roku po schválení tohto rozpočtu skutočne kolaps. No a, samozrejme, môžem sa ďalej pýtať, čo sa urobilo napríklad pre výtvarníkov. Pýtam sa, má to význam, nemá to význam.

Je smutným paradoxom, že dnes dva roky po tom, ako skutočne minister kultúry fanfárami sprevádzaný ako po triumfe demokracie, ktorého výrazom bolo i turné spojené s vracaním právnej subjektivity kultúrnym organizáciám a zariadeniam, je paradoxné, ako sa dnes hromadia návrhy na opätovný prechod divadiel umeleckých súborov a ďalších zariadení pod ministerstvo. Teda pod centrálne riadenie. Bude záver pontifikátu ministra kultúry Kňažka v znamení administratívnej centralizácie rezortu alebo jeho neriadeného rozpadu, a teda vlastne zániku ministerstva kultúry?

Prepáčte mi, že som tak obšírne hovoril, ale myslím si, že o čo menej sme o kultúre hovorili počas celého roku, o to viac by sme mali o nej hovoriť pri schvaľovaní rozpočtu.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)