Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Na vystúpenie pána poslanca sa hlási päť poslancov s faktickými poznámkami. Posledný je pán poslanec Gajdoš. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Pán poslanec Hudec.

Poslanec I. Hudec:

Ďakujem za slovo.

Keď tak pozerám na predstavenstvo tohto parlamentu, počítam ako počítam, tak sedia tu traja kresťania katolíci, ktorí sa k tomu priznávajú, dvaja možno takí, ktorí sa len tak tvária, že sú, ale, bohužiaľ, možno len dvaja sú medzi nimi takí, ktorí majú dobré srdce. To je, pán poslanec Mikloško, štatistika, ktorá vyplýva zo skutočnosti, ktorá tu je. Bohužiaľ, nenávisť, zloba, vendeta, odplata, krvilačnosť, to sú princípy, ktorými sa riadime, bohužiaľ, to, čo tu vidíme teraz, my obyčajní poslanci, pred sebou.

Chcem povedať inú vec, pretože tá je možno dôležitejšia. Verím, pán poslanec Mikloško, že to, čo ste povedali, myslíte vážne. Ale ja si myslím, že nijaká zmluva ani s Vatikánom, ani zmluva s Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania, ani zmluva so židovskými náboženskými obcami, ani zmluva s ostatnými kresťanskými cirkvami a náboženskými spoločnosťami neurobí to, čo možno niekto tajne predpokladá a dúfa. Bohužiaľ, všetko je v nás, v našich voličoch a možno najmä v politikoch, ktorí tak veľmi radi niekoho chcú poslať do basy, ktorí chcú veľmi radi niekoho popraviť.

(Ruch v sále.)

Pán minister Pittner, ja sa na vás teraz nepozerám.

A myslím si, že v tom je celý problém našej spoločnosti. Jednoducho, kým bude vládnuť nenávisť v Slovenskej republike, tak dovtedy sú všetky zmluvy síce pekné, ale pre nás sú nič - nie platné.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Jarjabek.

Poslanec D. Jarjabek:

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.

Ja len veľmi krátko: Myslím si, že sa nemusíme presviedčať o význame tejto zmluvy s Vatikánom. Chcel by som podotknúť, vítam to, čo povedal pán poslanec Andrassy, a, samozrejme, plne to podporujem, lebo vzťah štátu k cirkvám do dnešného dňa, nielen teda k tejto cirkvi, ale vôbec k cirkvám v tomto štáte nie je jasný.

A chcel by som upozorniť hlavne na tie čiastkové dohody, o ktorých nie je skutočne verejnosť informovaná a o ktorých vlastne ani nemohla nastať nijaká diskusia. A v tejto súvislosti by som chcel pripomenúť zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý by sme, pochopiteľne, mali napĺňať. A nezverejnením čiastkových dohôd, resp. ani len filozofie týchto čiastkových dohôd, ktoré súvisia so zmluvou s Vatikánom, myslím si, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám sa náležite nenapĺňa.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Sopko.

Poslanec V. Sopko:

Ďakujem za slovo.

Ja nemám výhrady voči tomu, čo povedal pán poslanec Mikloško vo svojom vystúpení, ale vzhľadom na to, že pán poslanec Mikloško bol výraznou osobnosťou novembrových tribún v roku 1989, kde bolo deklarované aj Programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu 25. novembra, ja prečítam dve časti tohto vyhlásenia: Bod 6 hovorí - "Žiadame odideologizovať školstvo a kultúru," - a bod 8 hovorí - "Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu." Mňa zaujíma, pán kolega Mikloško, aký máte názor na zmenu ideí nastolených 17. novembra a čo si myslíte o tom, že po desiatich rokoch je takáto razantná zmena v prístupe k odluke cirkvi od štátu.

Ak budete taký láskavý a chcete mi odpovedať, ďakujem pekne.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Weiss.

Poslanec P. Weiss:

Som rád, že pán poslanec Mikloško podporil myšlienku, ktorú za poslanecký klub Strany demokratickej ľavice predniesol pán poslanec Andrassy, aby sa vytvorili predpoklady na vypracovanie zákona, ktorý bude regulovať vzťah štátu k všetkým cirkvám a určí aj zásady financovania cirkví.

K tej poznámke, ktorú mal pán Mikloško v súvislosti so suverenitou Slovenskej republiky, by som chcel urobiť malé porovnanie medzi textom, ktorý je v konkordáte, ktorý uzavrela Poľská republika, ktorú nemožno podozrievať z toho, že by nemala dobrý vzťah ku katolíckej cirkvi, s tou formuláciou, ktorá je v článku 6 našej zmluvy. V poľskom konkordáte sa uvádza jasne a jednoznačne: "Menovanie a odvolávanie biskupov prislúcha výlučne Svätej stolici." V Poľsku Svätá stolica vyberie biskupov spomedzi cirkevných zástupcov, ktorí sú občanmi poľskými. V našom texte takéto jasné jednoznačné ustanovenie, že biskupom na Slovensku môže byť iba občan Slovenskej republiky, chýba. Ja si myslím, že ten poľský text je oveľa jednoznačnejší.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Gajdoš.

Poslanec J. Gajdoš:

Ďakujem.

Nemám nič proti zmluve s Vatikánom a svojím hlasom túto zmluvu podporím. Chcem len poopraviť tvrdenie pána poslanca Mikloška, že štát toleruje neochotu Svedkov Jehovových vykonávať vojenskú službu. Táto tolerancia nie je automatická, aby sme zas nenavádzali mladých ľudí na to, aby vstupovali do radov Svedkov Jehovových, pretože vyhnúť sa vojenskej službe je možné len cez zákon o civilnej službe. Takže štát nemá vo svojom práve zakotvené právo vyhnúť sa práve pre kategóriu Svedkov Jehovových automaticky vojenskej službe.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Budaj.

Poslanec J. Budaj:

Ja chcem povedať iba štyri vety. Po prvé, konkordát neohrozuje nezávislosť Slovenskej republiky. Všetky hysterické argumenty nemajú žiaden zmysel. Po druhé, skutočne prichádza skoro na deň 11 rokov po tom, čo VPN prijala vyhlásenie o dôslednom oddelení štátu od cirkví. A práve preto tento zákon chcem považovať za štart nových vzťahov medzi štátom a cirkvou. Po tretie, chcem povedať, že umožňuje budúcu nezávislosť cirkví od štátneho rozpočtu. Budeme podporovať, LDÚ, také usporiadanie, ktoré umožní občanovi voľbu, ale ktoré neohrozí stabilitu hospodárenia cirkví a ktoré umožní postupný povedzme 10-ročný prechod od financovania plne napojeného na štátny rozpočet po plne nezávislé financovanie cirkví.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Mikloško chce reagovať na vystúpenie poslancov.

Poslanec F. Mikloško:

Veľmi stručne: Pán poslanec Sopko, atmosféra novembrových mítingov bola v atmosfére, keď ešte bol článok ústavy o vedúcej úlohe, keď bol zákon vlastne o riadení cirkví štátom. Čiže by som povedal, v rétorike alebo v symbolike novembrových dní išlo o to, aby cirkev bola ideologicky nezávislá.

Vzťah materiálneho zabezpečenia: O tom treba diskutovať, samozrejme, sme otvorení na všetky riešenia, ale musí to byť pokojné a vzájomne, by som povedal, spokojné riešenie.

Čo sa týka menovania biskupov, pánovi poslancovi Weissovi: Ja si myslím, že je úplne samozrejmé, ak je dostatok kňazov domácich, že cirkev menuje z domácich. Ale v tomto zmysle ten univerzálny rozmer cirkvi, že povedzme nejaký beloch ide do Afriky za misionára, ten je cirkvi nejakým spôsobom vlastný. Je možné, že sa stane, že niektoré západné krajiny začnú, čo sa týka náboženstva, vymierať, a je možné, že Slováci budú nielen biskupi na Slovensku, ale aj v Nemecku, Francúzsku a podobne. Čiže v tomto smere to, čo som aj ja povedal, že sa ten jeden rozmer prelína so svetovým rozmerom, ten tam je. A z tej stránky je možno naša zmluva univerzálnejšia. Ale ubezpečujem vás, že Svätá stolica nikdy, ak má dostatok kňazov, nevnucuje cudzích kňazov.

Čo sa týka Svedkov Jehovových. Samozrejme, mal som na mysli postupovanie podľa zákona. Pokiaľ obchádza niekto zákon, tak je braný na zodpovednosť. A také prípady vlastne poznáme v našej krajine.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Ďalší prihlásený do rozpravy je pán poslanec Oberhauser.

Poslanec V. Oberhauser:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

páni ministri,

ctení hostia,

vážené panie poslankyne, páni poslanci,

prerokúvanie ratifikácie zmluvy Slovenskej republiky so Svätou stolicou je mimoriadne vážnym aktom, ktorý určite historici v dejinách slovenského národa a Slovenskej republiky ocenia až po mnohých rokoch. A určite sa k tomuto dátumu budú mnohokrát vracať a budú vyzdvihovať všetky pozitíva.

Hneď na úvod by som chcel povedať, že Slovenská národná strana jednoznačne podporuje ratifikáciu tejto zmluvy a len tí poslanci, ktorí sa zo súrnych dôvodov nemohli zúčastniť, nebudú hlasovať za. Samozrejme, podporujeme aj to rozšírenie, ktoré tu bolo navrhnuté zo Strany demokratickej ľavice, lebo určite obsahom tejto zmluvy nebolo postaviť katolícku cirkev do nejakej nadradenej pozície, ale cieľom všetkých týchto snáh bolo vlastne vytvoriť pre kresťanské cirkvi a vôbec pre duchovnú slobodu oveľa širší rámec a vytvoriť ho aj v medzinárodných súvislostiach. Preto si vysoko vážime túto zmluvu a nebránime sa akémukoľvek záväzku, ktorý by vo vzťahu k iným cirkvám na Slovensku, ktoré sú tradičné, ktoré naozaj rozvíjajú ten duchovný potenciál Slovenska, upravil vzťahy do takej podoby, ktoré by priniesli ich plný rozvoj. To by som chcel povedať teda na úvod, aby sme sa nevracali k takým veciam, ktoré sú operatívneho charakteru.

My vnímame túto zmluvu, ktorá sa prerokúva, vo viacerých rovinách. V prvom rade rozmýšľame nad tým, prečo až po desiatich-jedenástich rokoch, prečo nie hneď sa prijal taký dokument, ktorý by bol usporiadal tieto vzťahy a bol by ukázal kvalitu týchto parametrov, ktoré predstavuje aj katolícka cirkev. Možnože je to však na druhej strane aj dobre, že s určitým odstupom času sa prijíma takýto vážny dokument, že aj v takej diskusii, ktorá prebiehala veľa mesiacov, ba možno aj rokov, kde sa diskutovalo o rôznych aspektoch prijímania tejto zmluvy, nakoniec dochádza k určitej dohode, k určitému konsenzu. A veríme, že väčšina slovenského parlamentu podporí, boli by sme najradšej, keby všetci poslanci podporili ratifikáciu tejto zmluvy ako vyjadrenie určitej pevnosti k tomu, že sme sa definitívne rozlúčili s minulosťou a že prijímame skutočne slobodu ako posolstvo 21. storočia a slobodu aj v rozmere náboženskej slobody. A o tom, myslím si, je aj táto základná zmluva a o tom je aj dnešná diskusia.

Keď som už povedal, že to vidíme vo viacerých rovinách, ja by som pomenoval také tri základné. V prvom rade je to historická rovina, ktorou sa pozeráme na prijímanie tejto zmluvy, na obsah zmluvy a vôbec význam tejto zmluvy pre Slovensko do budúcnosti. Ako vieme, slovenský národ obrovské množstvo udalostí v svojej histórii, ba dokonca viacerí historici tvrdia, že svoj vznik, svoju etnogenézu založil na tesnom zviazaní svojho bytia a rozvoja kresťanstva, zakladania kresťanstva. Hovorí sa o písme a staroslovienčine. Hovorí sa o staroslovienčine ako o štvrtom liturgickom jazyku. Ale je tu aj množstvo osobností, ktoré celými dejinami slovenského národa od tých čias boli práve osobnosti hlboko kresťansky založené, ktoré pomáhali obrodzovať tento štát, tento národ, tých ľudí, ktorí žili na teritóriu dnešného štátu. Čiže vidíme tu z historického hľadiska, že naozaj je to logické vyústenie, že po určitom množstve, kvante historických udalostí, kultúrneho previazania Slovenská republika, keď vznikla ako samostatný štát, sa rozhodla upraviť základnou zmluvou aj vzťahy s reprezentantom katolíckeho sveta. A tým je Vatikán, resp. zmluvne Svätá stolica.

Druhá rovina, ktorú vidíme v tejto súvislosti, je rovina určitého zadosťučinenia. Vážení, viete, že kresťania v histórii pristupovali k mnohým obetiam. A najmä v posledných desaťročiach boli skutočne tými, ktorí priniesli na oltár vlasti, na oltár lásky a vzájomného porozumenia obrovské obete. Boli to ľudia, ktorí prešli väznicami. Mnohí z nich vlastným životom jednoducho priniesli tú obeť, ktorá potrebuje aj takéto zadosťučinenie formou zmluvy, ktorá sa má práve ratifikovať.

Tretia rovina, ktorú vidíme, je rovina založenia nejakej novej vízie pre budúce storočie. A to je vízia duchovnej obnovy a nového formovania vzťahov v spoločnosti. A myslím si, že keď si zoberieme jednotlivé časti tejto zmluvy, ktorá bola pripravená a je pripravená na ratifikovanie, ukazujú, že tu katolícka cirkev, všetci ľudia, ktorí sa v nej angažujú, na jednej strane budú mať zabezpečené prostredníctvom tejto zmluvy slobodné pôsobenie, ale na druhej strane aj vytvorené základné podmienky, aby mohli byť prínosom pre rozvoj duchovného sveta na Slovensku.

Čiže v tomto smere si myslím, že je nezanedbateľné, že práve preto sú upravované všetky oblasti pastorácie, nedotknuteľnosti posvätných miest, manželstva ako základu rodiny, vzdelávania, starostlivosti o deti, ale aj charity, ale aj informačné médiá, ktoré sú novým prostriedkom aj vzdelávania, aj výchovy a usmerňovania ľudí ako takých.

Vážení priatelia, ale na druhej strane berte aj túto zmluvu, že pre všetkých ľudí kresťanského cítenia je obrovským záväzkom, obrovskou zodpovednosťou pred ostatnými občanmi Slovenskej republiky. To nie je len dávanie akýchsi výhod tým, ktorí sú kresťansky založení, ale to je aj obrovská zodpovednosť týchto ľudí, aby s tou slobodou, ktorá sa takýmito spôsobmi vytvára, aby s tými prostriedkami a nástrojmi, ktoré sa môžu získať práve pri uzatváraní ďalších dodatočných zmlúv, nakladali všetci títo ľudia zodpovedne a aby ich skutočne zúročili pre rozvoj Slovenska a pre rozvoj celej našej spoločnosti.

Vážení priatelia, som presvedčený, že každý, kto nie je v spojení s nejakým totalitným myslením, kto nehľadá v tejto zmluve nejaké veci, ktoré by boli akoby nejakými zákernými podrazmi alebo nejakými špekuláciami, ale vidí ju ako naozaj čestný postoj kresťanov k Slovensku, tak každý túto zmluvu podporí, a preto vás prosím, aby sme naozaj takto všetci postupovali v čo možno najväčšej miere, a tým tejto historickej udalosti dali aj slávnostný ráz.

Ďakujem vám za pozornosť.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Kresák.

Poslanec P. Kresák:

Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci,

vážení členovia vlády,

kolegyne a kolegovia,

Národná rada Slovenskej republiky má dnes možnosť v súlade s kompetenciami, ktoré jej zveruje Ústava Slovenskej republiky, rozhodovať o budúcnosti medzinárodnej zmluvy, ktorá po jej prípadnom schválení sa vo viacerých častiach jej obsahu podľa môjho názoru stane vlastne súčasťou nielen právneho poriadku, ale aj viacerých ustanovení. A budú charakterizované ako ustanovenia, ktoré upravujú základné práva a slobody občanov, a bude jej priznávaná preto prednosť pred zákonom.

Aj z tohto dôvodu pokladám za potrebné upozorniť na staré a uznávané zásady medzinárodného práva, ktoré hovoria o potrebnosti prijímať zmluvy, ktoré sú jasné, ktoré nespôsobia v budúcnosti spornosť ohľadne svojho výkladu, prijímať zmluvy dobromyseľné a prijímať zmluvy v presvedčení, že tie zmluvy sa budú dať aj plniť. Nie je potrebné opakovať pre prítomných kolegov znalých práv zásady, ktoré hovoria o potrebe uzatvárať zmluvy v súlade s tou zásadou clara pacta, boni amici alebo pacta sunt servanda, zásady, ktoré sú staré niekoľko tisíc rokov.

Význam dnes prerokúvanej zmluvy je azda väčší aj o to, že ide o zmluvu, ktorá bude zaväzovať k určitému konaniu nielen túto Národnú radu, ale aj národné rady budúce, ktoré prídu v budúcnosti, a o zmluvu, ktorá bude utvárať určitý aj právny rámec na správanie nás, ale, trúfam si povedať, aj našich detí a možno aj detí našich detí. Aj z toho dôvodu pokladám za veľmi potrebné pristupovať k tejto zmluve nielen ako k filozofickému dokumentu, ale aj ako k dokumentu právnemu, k dokumentu, ktorý sa má stať súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Spomínal som filozofiu, a preto chcem hneď povedať na tomto mieste jednu vec. Myslím si, že hodnoty ako morálka, spravodlivosť alebo pravda sa nedajú ani monopolizovať, ani privatizovať. Nechcem preto spájať žiadnu z existujúcich cirkví a náboženských spoločností s tým, že iba ona, tá alebo tá druhá majú právo na definíciu morálky a spravodlivosti. Rovnako si vážim všetky. Ale práve aj z dôvodu tej zásady, ktorú definoval aj náš právny poriadok v nedávnej minulosti, na ktorú upozornil pán minister, ktorá hovorila o tom, že Národná rada Slovenskej republiky sa rozhodla aj v zákone vytvoriť podmienky na rovnoprávne postavenie všetkých cirkví a náboženských spoločností, a tento svoj záväzok chce splniť, aj z toho dôvodu pokladám za potrebné vyjadriť svoj názor k obsahu predloženej zmluvy a vyjadriť svoj názor predovšetkým na niektoré skutočnosti, ktoré sa dajú hodnotiť z pohľadu právnika bez toho, aby som sa uchyľoval k takým súdom, ktoré tu pred chvíľočkou vyslovil môj predrečník a s ktorými nemôžem a ani nechcem súhlasiť.

Pripravovaná zmluva alebo dnes predložená zmluva na rokovanie do Národnej rady Slovenskej republiky, ako bolo už spomínané aj pánom ministrom, aj niektorými predrečníkmi, bola pripravovaná pomerne dlho. Ja však za seba musím povedať, že mám dojem, ako keby ten proces bol, naopak, príliš rýchly. Prečo to hovorím? Hovorím to jednoducho z toho dôvodu, že pre mňa ako pre poslanca Národnej rady Slovenskej republiky sa text tohto dokumentu dostal na stôl v utorok tento týždeň, dnes je štvrtok. Máme sa k nemu vyjadrovať. Ale hovorím to aj preto, že som mal možnosť neoficiálnymi kanálmi získať texty, ktoré sa pripravovali, a ako asi viacerí z vás viete, aj som sa k nim vyjadroval v snahe dosiahnuť potrebné nápravy. S vďakou môžem na tomto mieste konštatovať, že skutočne došlo k odstráneniu celého radu závažných nedostatkov, ktoré existovali v texte návrhu zmluvy ešte predtým, ako sa k nemu vyjadrovala vláda. A práve vo vláde sa odstránil celý rad vážnych problémov, ktoré som tam ja sám videl. Ale, žiaľ, musím zároveň aj povedať, že viaceré veci, ktoré vidím ako sporné, ostali v predloženom návrhu zmluvy.

Som veľmi rád, že sa podarilo text preambuly napríklad zmeniť takým spôsobom, aby sa jednoznačne dalo oddeliť, koho zaväzuje ústavný poriadok Slovenskej republiky a koho kanonické právo. Som veľmi rád, že sa podarilo dostať do návrhu predloženej zmluvy zmenené znenie ustanovenia článku 13 ods. 4, ktoré hovorí o uznávaní platnosti dokladov pri štúdiu v zariadeniach, ktoré sú zriaďované katolíckou cirkvou. Som rovnako veľmi rád, že sa podarilo zmeniť ustanovenie, ktoré hovorilo o postavení učiteľov náboženstva v pracovnoprávnych vzťahoch. A rovnako som aj rád, že sa podarilo zmeniť ustanovenie článku 16, ktoré hovorí o pôsobení, a musím povedať podľa môjho pohľadu, samozrejme, legitímnom pôsobení katolíckej cirkvi vo výchovných a zdravotníckych zariadeniach. A osobitne som rád, že sa podarilo dosiahnuť aj to, že článok 18, ktorý hovorí o práve katolíckej cirkvi využívať rozhlas a televíziu, sa zjednotil s právnym poriadkom aspoň tým, že sa tam dostal ten poukaz na jeho existenciu, pretože to znenie, ktoré tam bolo predtým, utváralo vskutku bizarnú situáciu.

Čomu však nie som rád, to je skutočnosť, že v návrhu zmluvy sa stále nachádzajú ustanovenia, ktoré ani pri diskusii s pánom ministrom v ústavnoprávnom výbore podľa môjho názoru neboli uspokojivo vysvetlené a stále spôsobujú určité problémy aj v oblasti práva.

O obsahu článku 6, ktorý hovorí o rozhodovaní v personálnych otázkach, sa tu už veľa povedalo. Je to vec, ktorá sa dotýka akosi vnútorného života katolíckej cirkvi. Nebudem to spomínať. Akurát ten poukaz bol potrebný, že už bol podaný zo strany kolegu Weissa, ktorý hovorí o tom, že aj moderné zmluvy uzatvárané so Svätou stolicou majú podmienky, ktoré hovoria o tom, že práve Svätá stolica sa zaväzuje k tomu, a zaviazala sa k tomu v prípade Poľskej republiky, že bude za biskupov menovať iba občanov Poľskej republiky a ak by k tomu nedošlo, že takýto biskup v Poľsku nebude môcť byť členom kolégia biskupov.

Čo súvisí s právnym poriadkom Slovenskej republiky a s čím ja mám osobne problém, priznám sa, to je obsah článku 9 - dni pracovného pokoja. Aj o tom tu už bolo veľa povedané. Pán minister zaujal stanovisko k tým otázkam, o ktorých som sa zmieňoval aj vo výbore a ktoré chcem spomenúť aj tu, ale priznám sa, stále to stanovisko uspokojivo nevyvrátilo moje obavy. V súvislosti s dňami pracovného pokoja chcem konštatovať a musím na pôde zákonodarného zboru na to poukázať, že Národná rada Slovenskej republiky uplatňujúc svoju legitímnu a ústavnú kompetenciu prijala zákon o štátnych sviatkoch a dňoch pracovného pokoja. Je pravdou, že ten zákon dnes obsahuje 10 dní pracovného pokoja, je pravdou aj to, že vlastne takto 9 dní pracovného pokoja, ktoré sú totožné s obsahom 10 dní, ktoré určuje návrh zmluvy, len je tam akurát jeden rozdiel, že náš zákon hovorí o tom, že práve 5. júl - Sviatok svätého Cyrila a svätého Metoda - je štátny sviatok, nie je to deň pracovného pokoja, oficiálne takto označený, čiže má v našom zákonodarstve, ak to tak môžem povedať, vyšší stupeň ochrany.

Len v čom mám problém? Problém mám s tým garantovaným princípom rovnosti pre ostatné cirkvi v súvislosti s takto definovaným, s takto vypočítaným počtom dní pracovného pokoja. A mám problém, samozrejme, aj s otázkou budúcnosti. Neviem, či je správne, keď táto Národná rada Slovenskej republiky legitímne zavedie, aby všetky národné rady do budúcnosti nemenili tento výpočet 10 dní pracovného pokoja. Neviem, či je to správne, a skôr si myslím, že to nie je správne a nerobil by som to.

Hovorím to aj v tej súvislosti, pretože nemôžeme rozlišovať a nemali by sme rozlišovať, ak chceme garantovať rovnosť cirkví, medzi tým, že jednej cirkvi uznáme desať, pretože je veľká alebo väčšia, a potom druhej uznáme dva dni pracovného pokoja, pretože je menšia. Nedá mi, než spomenúť napríklad pravoslávnu cirkev, ktorá má takisto svoje počítanie času, svoje kalendáre, má svoje dátumy, kedy by ona chcela možno svätiť svoje dni pracovným pokojom. A nedá mi, aby som nepoukázal napríklad na židovskú obec, ktorá má takisto svojím spôsobom určované sviatky a dni pracovného pokoja. Priznám sa, mám troška problém, ak si mám v praxi predstaviť to, že 16 registrovaných cirkví a náboženských spoločností bude v budúcnosti žiadať akosi nejakým spôsobom porovnateľnú úpravu. Napriek tomu však ten najvážnejší právny problém pre mňa spočíva v tom, že v tejto otázke a v tomto bode dôjde k obmedzeniu, áno, k obmedzeniu suverenity rozhodovania Národnej rady Slovenskej republiky v budúcnosti.

Článok 10: Aj tu vidím pomerne závažné právne problémy a možnosti právnych problémov do budúcnosti. Rozviazanie manželstva: Toto ustanovenie sa práve menilo oproti predchádzajúcim zneniam a dostalo sa tam nové ustanovenie, v ktorom Slovenská republika garantuje, že bude ďalej konať vo veci, keď dôjde k rozhodnutiu katolíckej cirkvi o nulite manželstva alebo o rozviazaní manželstva, že bude ďalej konať v tejto veci podľa svojho právneho poriadku.

Nuž tu pre mňa vzniká jedna veľká otázka. Každý, kto pozná právny systém, vie, že k rozvodu manželstva podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky môže dnes právoplatne dôjsť na základe súdneho rozhodnutia v súlade s ustanoveniami zákona o rodine, Občianskeho súdneho poriadku. Nie je mi jasné, ako chce Slovenská republika dosiahnuť akési prepojenie medzi rozhodnutím katolíckej cirkvi o nulite manželstva alebo o rozviazaní manželstva a následným konaním súdnych orgánov Slovenskej republiky. Tu existujú iba dve možnosti, že toto ustanovenie sa nikdy neuvedie do života, pretože sa nebude dať, alebo, druhá možnosť, že toto ustanovenie automaticky podviaže rozhodovaciu kompetenciu slovenských súdov. A potom ja sa pýtam, ako bude reagovať obec sudcov Slovenskej republiky, keď o určitých manželstvách nebude rozhodovať, ale bude len potvrdzovať akési rozhodnutie niekoho iného. Aké bude postavenie Slovenskej republiky v tomto a aké bude postavenie jej súdov?

Ak sa chcem pohnúť ďalej, nemôžem, ak nespomeniem obsah článku 13 predloženého navrhovaného textu. Článok 13 hovorí v celom svojom pomerne širokom obsahu o činnosti a o právach, ktoré sa garantujú katolíckej cirkvi v oblasti výchovy a vzdelávania. Ten najväčší problém tu už tiež bol spomínaný a, žiaľ, nebol podľa môjho názoru odstránený. Je to problém, ktorý súvisí s odsekom 6, kde sa garantuje katolíckej cirkvi právo vyučovať náboženstvo na všetkých školách a v školských zariadeniach, ktoré sú súčasťou výchovno-vzdelávacej sústavy Slovenskej republiky.

K diskusii na tému tohto ustanovenia niečo odznelo, takže ja iba v skratke budem reagovať. Opäť ide o otázku, ktorá je presne a v súlade s modernými koncepciami demokratického štátu upravovaná, v prípade vysokých škôl v zákone číslo 172/1990 Zb., keď o tom, čo sa učí na jednotlivých fakultách a vysokých školách, rozhoduje vždy výlučne senát, akademický senát tejto komunity. Preto je z môjho pohľadu neprípustné a neschodné, aby sa v zmluve garantovalo vopred právo vyučovať nejaký predmet, pretože garancia nejakého práva bez jeho naplnenia je opäť buď obsolétna, nedá sa potom naplniť, alebo to znamená opäť významný prienik do akademickej samosprávy a do práva akademickej komunity.

Je zaujímavé, že aj samotná terminológia tohto ods. 6 je podľa môjho názoru - azda z nedôslednosti, verím, že nie naschvál - však troška sporná. Ods. 5 hovorí o tom, že Slovenská republika utvára podmienky na katolícku výchovu detí na školách a v školských zariadeniach, v prípade zmluvy so Svätou stolicou je to podľa mňa správne a pochopiteľné, katolícku výchovu. Ale ods. 6 garantuje katolíckej cirkvi právo vyučovať náboženstvo, nie katolícku výchovu, náboženstvo na všetkých školách, ktoré sú sústavou výchovno-vzdelávacej sústavy. Nuž ja vidím rozdiel medzi katolíckou výchovou a výchovou náboženstva. Vidím vcelku dosť významný a vcelku dosť priepastný rozdiel.

Pôjdem ďalej: Článok 20, aj o tom tu už bolo veľa hovorené. Je to ten článok, ktorý spôsobil podľa všetkého aj podľa toho, čo bolo povedané, teda určité problémy pri jeho formulovaní. Nemôžem, než konštatovať, že toto všeobecné ustanovenie aj z môjho pohľadu a v mojich očiach predstavuje dosť značné riziko toho, aby kedykoľvek v budúcnosti mohlo dôjsť k tomu, čo sa už nazýva oddelenie cirkvi od štátu, aby naši nasledovníci mohli o tejto veci rozhodovať a aby sa táto otázka mohla ďalej upravovať. Uzatvárajú sa tým podľa mňa dvere na zvažovanie iných možností financovania. Azda by sa s tým dalo niečo urobiť, keby sme prijali nejaký výklad tohto článku teraz a na tomto mieste.

Dovoľte mi ešte zmieniť sa o dvoch ďalších ustanoveniach, s ktorými mám problémy. Článok 18 vo svojom odseku 2 v navrhovanom texte pokladám tiež do značnej miery za zmätočný. A nerozumiem dosť dobre jeho obsahu. V navrhovanom texte sa hovorí, že zmluvné strany majú právo na slobodu prejavu vrátane práva rozširovať svoje názory, práva podávať informácie slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. Ale keď sa pozrieme na článok 1, tak sa dozvieme, že zmluvnými stranami je Slovenská republika a Svätá stolica. Tak ako? My v tejto zmluve konštatujeme, že Slovenská republika má právo na slobodu prejavu? My konštatujeme v tejto zmluve, že Slovenská republika má právo rozširovať svoje názory a podávať informácie? To pokladám za dosť značný právnický prešľap v tejto súvislosti.

A na záver opäť ešte pár poznámok k článku 25, o ktorom sa už tiež veľa hovorilo, k platnosti zmluvy a spôsobom zmeny tohto dokumentu: Práve preto prikladám taký dôraz obsahu tejto zmluvy, že aj v tom, ako sa navrhuje obsah článku 25, je platnosť tejto zmluvy od času jej schválenia a ratifikovania vlastne daná do budúcnosti a je v podstate nemenná. Musím to povedať, že je nemenná, pretože jediný poukaz, ktorý tu umožňuje nejakú zmenu, je konštatovanie, že k takejto zmene bude môcť dôjsť iba vtedy, ak dôjde k vzájomnej dohode zmluvných strán. Nuž je prirodzené a normálne, že ten, kto získa v nejakej zmluve určité výhodné postavenie, sa ho nebude dobrovoľne vzdávať v budúcnosti. Nebude.

A tu tiež musím iba poukázať na štandard, a som si istý, že pán minister ho pozná, uzatvárania takýchto ustanovení v medzinárodných zmluvách podobného typu. A pán minister tiež konštatoval aj vo výbore a je to pravdou, že nie sú takéto ustanovenia výlučne spájané so zmluvami, ktoré uzatvára Svätá stolica. Sú tam aj zmluvy so štandardnými ustanoveniami o platnosti a zmenách. Chcem tým povedať, že existujú zmluvy, ktoré majú ustanovenia, ktoré prijala aj Slovenská republika v minulosti v príklade základných medzinárodných zmlúv, a to napríklad s Talianskou republikou alebo s Maďarskou republikou, kde ten štandard hovorí o tom, že zmluva sa uzatvára buď na päť, alebo na sedem rokov a že iba v prípade, ak niektorá zo zmluvných strán rok pred ukončením platnosti zmluvy tú zmluvu nevypovie, sa zmluva automaticky predlžuje o ďalších sedem rokov. To ja pokladám za korektné do budúcnosti z hľadiska obsahu.

Čo teda povedať na záver? Osobne mám dojem, že predložený návrh neprimerane zvýhodňuje jednu z uznaných cirkví a náboženských spoločností. Táto skutočnosť bude so sebou prinášať v budúcnosti to, že nedokáže Národná rada Slovenskej republiky naplniť záväzok, ktorý prijala v zákone o cirkvách a náboženských spoločnostiach. Mám obavu, že nebude môcť existovať skutočne rovnoprávne postavenie iných cirkví, pretože nebude môcť si Slovenská republika dovoliť a ani v praxi realizovať uzatváranie ďalších zmlúv rovnakého obsahu. Osobne nezastávam názor, že v prípade cirkví môžeme postupovať akousi logikou, že veľká cirkev bude mať viac práv, menšia bude mať menej práv. Právo, ústavné právo na slobodu vierovyznania a náboženstva garantuje rovnosť každého a myslím, že o tú rovnosť nám má všetkým ísť, lebo ak by sme nepostupovali touto logikou, potom môžeme zajtra otvoriť otázku postavenia politických strán a môžeme s takou istou chladnou hlavou tvrdiť, že veľká politická strana si zaslúži viac politických práv než politická strana malá, a s tým azda nikto v tejto snemovni súhlasiť nebude.

Chcel som predniesť tieto svoje poznámky, aj keď tým nechcem narušiť slávnosť chvíle, ale pokladám za svoju povinnosť ako poslanca, ktorého volili občania Slovenskej republiky, snažiť sa presadzovať ich záujmy bez ohľadu na príslušnosť k náboženskej obci, viery alebo vierovyznania. A toto sú aj dôvody, pre ktoré ja nebudem môcť podporiť obsah tejto zmluvy.

Ďakujem. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Kresáka sa hlásia 4 páni poslanci. Končím možnosť ďalších prihlášok.

(Ruch v sále.)

Pán poslanec Mikloško.

Poslanec F. Mikloško:

Pokúsim sa v časovom limite stručne reagovať. Článok 9, sviatky, ktoré sú uznané ako pracovné voľno, boli určené na začiatku tejto republiky a 8 rokov ich nikto nespochybnil. Vychádzam teda z toho, že tu bola postavená istá tradícia, povedal by som, duchovná tradícia tohto štátu, a teda prečo práve v tejto chvíli by sme museli nejako spochybňovať toto, keď to za 8 rokov nikto nespochybňuje, že tieto sviatky sem nepatria. Samozrejme, ten dodatok hovorí o tom, že po rokovaniach možno o tomto hovoriť.

Ten nulitný článok manželstva, ten je najdelikátnejší, ale myslím si, že práve tuná bude musieť aj Slovenská republika zaujať stanovisko konštruktívne. Sú úplne iné dôvody na rozpad manželstva z hľadiska cirkevného ako štátneho. Ak niekto v kostole pred oltárom falošne teda sľubuje vernosť, jeho manželstvo je od začiatku neplatné a cirkev ho rozvádza. Ja sa pýtam: Je takéto ustanovenie aj v štátnom zákone, aby to bolo automaticky? Tu bude musieť, by som povedal, byť vzájomné počúvanie preto, aby sa jednoducho tieto veci nejako dali do súladu, pretože tí manželia, ktorí boli cirkevne rozvedení, sa už takto budú správať. Pre nich to náboženské presvedčenie je hlbšie.

A čo sa týka školských otázok, lebo čas mi uteká, pán poslanec Kresák, myslím si, že treba prečítať v článku 13 ods. 5, a ten je rozhodujúci, v článku 13 ods. 5: "Slovenská republika vytvára podmienky na katolícku výchovu detí v školách a školských zariadeniach v súlade s náboženským presvedčením ich rodičov." Tento záväzok zahrnuje povinnosť plniť požiadavky rodičov na umožnenie katolíckej a náboženskej výchovy na všetkých stupňoch základných a na všetkých druhoch a typoch stredných škôl a stredoškolských zariadení. A podporujú to v katolíckych výchovných organizáciách detí a mladých ľudí. Tu sa vychádza z toho, že rodičia majú právo žiadať náboženskú výchovu podľa toho, akého náboženstva sú oni. Tam nie je reč explicitne o vysokých školách, kde, samozrejme, akademický senát ...

(Zaznel zvuk časomiery.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Brňák.

Poslanec P. Brňák:

Ďakujem pekne.

Myslím si, že pán kolega Kresák vystúpil, ako vystúpil, má na to legitímne právo. Len by som chcel zareagovať v tomto smere asi tak, že on sa snažil svoje vystúpenie formulovať do akéhosi nadhľadu a do akéhosi právneho perfekcionizmu. Myslím si, že tento pohľad nie je celkom, by som povedal, adekvátny. Môj osobný názor je jednoducho taký, že pán poslanec Kresák v prvom rade má istý vnútorný názor, isté videnie sveta a isté pocity, na základe ktorých formuloval aj tento svoj názor.

Totiž môj osobný názor je jednoducho taký, že ak by sme sa pokúšali analyzovať všetky medzištátne zmluvy, ktoré Slovenská republika buď uzavrela, alebo recipovala z minulosti, tak každá z nich je nejakým spôsobom odlišná od nášho vnútroštátneho poriadku. V tom je zmysel a logika medzištátnych zmlúv, že ony sú priesečníkom niečoho iného, ako je zákon. A v tomto smere sa mi zdá byť trocha nelogické, ak pán kolega Kresák povedzme v návrhu novely Ústavy Slovenskej republiky sám v texte novely ústavy navrhuje, aby medzinárodné dohovory, prípadne medzištátne zmluvy v tomto smere mali dokonca v mnohom prednosť pred vnútroštátnym poriadkom, čiže sám nejakým spôsobom doznáva, že charakter, vnútorná sila a, by som povedal, logika týchto medzištátnych zmlúv a dohôd je veľakrát o niečom inom ako zákonodarstvo, a na druhej strane dnes sa pokúša vtesnať práve túto slovensko-vatikánsku zmluvu do nejakých pravidiel nášho vnútroštátneho práva. Myslím si, že v tomto je základné nepochopenie akejsi výnimočnosti a osobitného vnímania a chápania medzištátnych zmlúv.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Oberhauser.

Poslanec V. Oberhauser:

Ďakujem, pán predsedajúci.

Ak nemám charakterizovať pána poslanca Kresáka, že ide o právne puritánstvo, tak naozaj by bolo možné hovoriť niečo podobné, ako povedal pán poslanec Brňák, že má nejaké vnútorné zábrany, ktoré ho nútia k iným výkladom, ako sú v podstate aj v zmluve zadefinované, napríklad menovanie, svätenie biskupa len z občanov Slovenskej republiky. Ale keby ste poznali proces, ako sa ten biskup pripravuje na to poslanie, tak to ani nie je možné, aby bol iný, lebo ide z návrhov biskupa. A Slovensko má dostatok kňazov a pochybujem, že by navrhovali niekoho, kto nie je občanom Slovenskej republiky v danej situácii, keď je kňazov, chvála pánubohu, požehnane.

Takisto o obmedzení suverenity v súvislosti so štátnymi sviatkami, keď vám nevadili prelety lietadiel, že o nich nerozhoduje Národná rada, ale vláda, ja si myslím, že štátne sviatky nemajú až taký dramatický význam ako prelety lietadiel. Takže ja by som povedal, že takéhoto obmedzenia suverenity Národnej rady by som sa nebál, že budeme mať viacej štátnych sviatkov, keď sa viacej cirkví bude hlásiť o to, že aj ony chcú mať niektoré ďalšie.

A čo sa týka manželstva, je predsa v článku 10 ods. 2 v poslednej vete jasne povedané, že Slovenská republika bude naďalej konať v tejto veci podľa svojho právneho poriadku. Čiže tu nie je nič nanucované, čo ostatní občania, ktorí nie sú katolíckeho vierovyznania, jednoducho nechcú. Čiže toto sú, myslím, obavy absolútne zbytočné. A čo sa týka článku 20, ten nehovorí, ako bude financovaná katolícka cirkev, ale že s ňou štát uzavrie zmluvu o tom, ako sa to bude riešiť. Čiže to je vec otvorená, o ktorej ťažko možno hovoriť, že je tu niečo, čo by išlo nad rámec dohodnutých a aj v budúcnosti možných pravidiel.