Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa prihlásili traja páni poslanci. Posledný je pán poslanec Kozlík. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Pán poslanec Cuper.

Poslanec J. Cuper:

Naozaj, pán minister, aj ja sa pripájam k pánovi poslancovi Hofbauerovi a chcem sa vás opýtať, komu vlastne patrí dnes Nafta Gbely? Možnože to bude zaujímať aj pána poslanca Volfa, ktorý tam chodil robiť také cirkusy s pánom bývalým vaším predchodcom ministrom Černákom. Viem jedno, že za privatizáciu alebo reprivatizáciu Nafty Gbely dostal pán bývalý minister Černák 100 miliónov, pán Kaník ďalších a istý pán podnikateľ, najbohatší Slovák, ďalších sto miliónov. Pýtam sa zároveň vás, koľko, lebo predpokladám, že to zasa bude Slávia Capital, ktorá vyhrá tender na posúdenie a privatizáciu, pretože to sú vaši ľudia, tí vás do funkcie dosadili, a zbytočne sa usmievate, taká je, žiaľbohu, pravda, že koľko zasa dostane táto firma za výpredaj toho, čo na Slovensku má nejakú hodnotu.

Je tragikomické, keď naozaj o tom, ako sa nakladá s majetkami, o ktoré sa zaslúžili naši otcovia aj my všetci, rozhodujú ľudia, ktorý tento štát nechceli, ktorý ho dodnes nechcú a vy ste takou skúšobnou vzorkou, aby občania tohto štátu videli, ako sa nakladá s ich majetkom, ľuďmi, ktorí jednoducho chcú zaviesť na Slovensku niečo podobné ako koloniálny alebo neokoloniálny režim banánových republík. Bananizáciu, žiaľbohu, začal váš bývalý ministerský predseda Moravčík, za jeho vlády sa začala bananizácia, vy pán minister v nej iba pokračujete a ja dúfam, že sa vám to bude dariť aj v novom subjekte, lebo vy ste sa tiež pretransformovali, tak ako chcete pretransformovať slovenské bohatstvo niekde do zahraničia.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pani poslankyňa Kolláriková.

Poslankyňa M. Kolláriková:

Ďakujem.

Súhlasím s tým, čo tu povedal kolega Hofbauer, pretože ak vláda bude stále rozpredávať podniky, dokonca aj strategické, získa síce jednorazové finančné prostriedky, ktoré ale doslova preje. Peknou ukážkou sú telekomunikácie. Ale ja sa pýtam, čím bude potom vláda napĺňať štátny rozpočet v ďalších rokoch, odkiaľ bude brať finančné prostriedky do školstva, do zdravotníctva, do oblasti sociálnych vecí, keď zisky z takýchto prosperujúcich podnikov už nebudú a dane, ktoré budú platiť majitelia, vlastne nepokryjú ani zisky. Bude sa ďalej siahať hlbšie a hlbšie do vreciek občanov? Predajom Transpetrolu sa nevyriešia ekonomické problémy, ktoré sú na Slovensku doslova nakopené. Vláda sa s nimi zrejme asi stále borí, ale sa jej to nedarí. A zároveň sa nepodarí odstrániť ani monopolné postavenie. Pýtam sa preto, je účelné predávať strategické podniky? Ale keď predávať, tak musím podotknúť, za podstatne výhodnejších podmienok, aby z toho mal zisk štát, teda občan, nielen ten kupujúci, kto získava takéto strategické podniky.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Kozlík.

Poslanec S. Kozlík:

Ďakujem pekne.

Vážená Národná rada,

ja by som chcel poukázať, že Roman Hofbauer odkryl rad problémov a také, ktoré ukazujú, že celý ten proces privatizácie strategických podnikov je nepripravený v princípe, v tom jadre, v tej základnej filozofii. Ja by som nenamietal voči vlastnej myšlienke privatizovať časť strategických podnikov, ale pán minister, treba si uvedomiť, že to má rad menových, inflačných, konkurencieschopných dosahov a vláda sa rozhodla pre veľké balíky, 49-percentné balíky, a principiálne nezodpovedala jednu otázku, či hľadáme strategického investora alebo strategického vlastníka. Vláda sa orientuje viac-menej na strategických vlastníkov. V čom je riziko tohto princípu, že občan, lebo tú privatizáciu vždy zaplatí občan, zaplatí nielen budúce investície, ktoré by som prijal, že to môže byť hlavná myšlienka, že štát predsa len odľahčí bremeno spojené s budúcimi investíciami, ale na druhej strane bude nutné splácať, ten nový vlastník bude musieť splatiť aj náklady spojené s transformáciou, vlastnou transformáciou vlastníctva. A tu dávajú odpoveď mnohé vyspelé aj menej vyspelé krajiny Európy, ktoré tiež privatizujú monopolné a strategické podniky, že idú po častiach - 15 percent, 20 percent práve z dôvodu, že ten strategický vlastník alebo investor potom oveľa menšie sumy rozkladá do časového obdobia splácania týchto investícií, znižuje to nápor na infláciu, znižuje to menové dosahy na posilňovanie domácej meny, neopodstatnené, a znižuje to náklady obyvateľstva z hľadiska privatizácie takýchto podnikov.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Hofbauer, môžete reagovať na vystúpenia.

Poslanec R. Hofbauer:

Ďakujem, že ma doplnil pán Kozlík, pretože presne o toto som sa usiloval ako minister dopravy, spojov a verejných prác v roku 1992, 1993 a 1994 pri úvahách o rozvoji Slovenských telekomunikácií, kde som bol v rokovaní ako minister pri vstupe zahraničných významných firiem do Slovenských telekomunikácií, presne takýmito krokmi ako pán poslanec Kozlík uvádzal - 20 percent, 15 percent. Boli to veľmi seriózni záujemcovia, ktorí mali záujem vstúpiť nie formou rozpredaja, ale formou zvýšenia kapitálu do tejto firmy. Toto bolo pozitívne riešenie a nebol to žiadny môj objav a žiadny vynález, ktorý som si dal patentovať, to je predsa známa skutočnosť, ktoré veľké firmy veľkého dosahu a veľkého strategického zamerania bežne uplatňujú v celom svete. Slovensko za tejto vlády je jediným štátom, ktorý rieši tzv. privatizáciu, čiže predaj buď totálnym predajom, alebo globálnym predajom väčšinovej časti. Moja otázka znie: Pán minister, hovorili ste, ako títo zahraniční partneri platia dane do štátneho rozpočtu v susedných krajinách, kde takéto procesy prebehli? Informujte o tom, ako to prebieha napríklad v Poľsku alebo Maďarsku. Pokiaľ to neviete, pán kolega Husár vás vo svojom vystúpení určite o tom poinformuje a túto snemovňu takisto.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Husár. Ppripraví sa pani poslankyňa Tóthová.

Poslanec S. Husár:

Vážený pán predsedajúci,

vážení páni ministri,

vážené kolegyne,

kolegovia,

vzhľadom na to, že moji predrečníci vlastne už načreli do všetkých oblastí alebo veľmi detailne zmapovali každú stránku tohto materiálu, obmedzím svoje vystúpenie na niekoľko základných otázok. Dovoľte mi, pán minister, aby som vám adresoval prvú, a to skôr tak ústami majora Terazkyho: Čo si vy predstavujete pod takými pojmami, ako ste použili v závere svojho úvodného vystúpenia, žiadam vás panie poslankyne a poslanci, aby ste zobrali tento materiál na vedomie. Čo? Aby sme teda do nášho vedomia prijali skutočnosť, že takýto materiál existuje a obsahuje tie fakty či nefakty, ktoré v ňom sú alebo ste prišli požiadať tento parlament o odobrenie tohto materiálu, o vyslovenie súhlasu s týmto materiálom, pretože je nazvaný ako zámer a postup privatizácie, tak sa predovšetkým domnievam, že by to malo byť tak.

Ale zároveň položím aj druhú otázku, vážené kolegyne a kolegovia, a to už nám. Prečo tu vlastne strácame dve a o chvíľu pomaly tri hodiny času, z akých dôvodov? O privatizácii tohto balíka rozhodol už parlament, rozhodla vláda a v podstate o všetkom je rozhodnuté. Z prerokovania tohto materiálu nevyplýva žiadna možnosť parlamentu limitovať rozsah privatizácie Transpetrolu ako strategického podniku, nevyplýva dokonca nič iného ako skutočnosť, že by sa stal zázrak a odhlasovali sme, že Národná rada neberie na vedomie tento materiál. A čo by sa stalo ďalej, pán minister? Nepokračovala by vláda v privatizácii? Nerealizovala by postup podľa tohto zámeru a postupu? Asi nie.

V tejto súvislosti chcem, vážené kolegyne a kolegovia, pripomenúť, že návrh nášho kolegu Fica na to, aby o privatizácii strategických podnikov rozhodoval parlament, nebol ani scestný, tým menej protizákonný, ako sa to uvádzalo s odvolávaním sa na rozhodnutie Ústavného súdu, pretože Ústavný súd rozhodol iba o jednej skutočnosti, a to tej, že v rámci rozhodovacieho procesu o privatizácii majetku štátu musí rozhodovať štát cez svoj štátny orgán.

Hneď na úvod by som povedal alebo dovolil si povedať, že odpoveď alebo záverečné vystúpenie pána ministra skoro už poznám a mohol by som ho napísať. Pretože videl som jeho reakcie na niektoré vystúpenia a tuším aj odpovede, ktoré kolegovia dostanú. Ale pán minister, napriek tomu, že budete odpovedať, ako budete, ja takisto konštatujem, že celý tento materiál neobsahuje to najzákladnejšie, a to je zdôvodnenie nutnosti privatizácie Transpetrolu, akciovej spoločnosti. Skutočne ešte raz zdôrazňujem, zdôvodnenie privatizácie, vážené kolegyne a kolegovia, tento materiál neobsahuje. Pozrite si, prosím, tento materiál pozorne a zistíte, že obsahuje ciele privatizácie, ale nie zdôvodnenie privatizácie. Tieto ciele nemôžu byť dôvodmi privatizácie, pretože nepoukazujú na nevyhnutnosť privatizácie tohto podniku, a ak dovolíte, vyjadrím svoj názor, že tieto ciele, ktoré sú v tomto materiáli vyjadrené, sú cieľmi podnikovými, podnikovými cieľmi a nie je úlohou štátu, nie je úlohou tohto parlamentu riešiť problémy jednotlivých podnikov tohto štátu, ale pristupovať k riešeniu celospoločenských problémov z celospoločenských záujmov, a preto tento materiál obsahuje veľmi komické, skutočne komické zdôvodňovania, keď za týmito cieľmi nasleduje jeden veľmi krátky odsek, ktorý hovorí o celospoločenských cieľoch alebo zdôvodnení privatizácie.

Nuž vážený pán minister, ja sa domnievam, že rozhodujúcim a zásadným kritériom na to, či privatizovať alebo nie, je predovšetkým celospoločenský cieľ. Cieľ, ktorý je alebo dôvod, ktorý je dôvodom významným pre celú spoločnosť a ktorý celej spoločnosti prinesie určité a konkrétne pozitívum. Nič takéhoto tento materiál, bohužiaľ, neobsahuje. Využijem prítomnosť pána ministra Koncoša a použijem jednu starú sedliacku múdrosť, ktorá hovorila vždy o tom, že sedliak ide dobrú dojnicu predať vtedy, ak má na to vážny dôvod. Ak teda potrebuje túto dojnicu predať, pretože ide stavať dom, pretože ide povedzme vydávať dcéru, čo už je dôvod pofidérnejší alebo niečo iné veľmi závažné. Ani takýto dôvod v tomto materiáli sa nenachádza. V časti celospoločenský význam sa uvádza jednorazový vysoký príjem do štátneho rozpočtu, ktorý sa môže použiť napríklad pre školstvo, zdravotníctvo a tak ďalej a tak ďalej.

Pán minister, myslím si, že nielen mňa, že každého poslanca, každého občana v tejto republike v prvom rade zaujíma, na čo konkrétne, na čo prínosné bude príjem z privatizácie tohto významného strategického podniku použitý. Iba za týchto okolností môžeme aj vážne a seriózne rozmýšľať o tom, či privatizovať alebo neprivatizovať. Materiál nič podobného neobsahuje. Hádam nám nechcete nahovoriť, že vláda nemá predstavu o tom, veľmi konkrétnu predstavu, na ktoré spôsoby užitia tieto peniaze budú smerované. Opakujem, v tomto materiáli, čo neskresľujem, čo je tak, sú uvádzané iba dva dôvody, prvý som uviedol a druhý - vyplatenie dlhopisov, čo je opäť dôvod absolútne nerelevantný, pretože podľa časového postupu nie je možné zabezpečiť, aby tieto zdroje mohli byť použité na vyplatenie dlhopisov, ktoré sa majú vyplatiť v roku 2001. Táto veta je určená širokej verejnosti a len na to, aby teda ukázala, aká je starostlivosť o občana v oblasti splneného záväzku štátu a Fondu národného majetku - vyplatenia dlhopisov.

Na druhej strane, tak ako to povedal pán kolega Kozlík, pán minister, pripúšťam, že existujú vážne a seriózne dôvody na to, aby časť toho podniku mala alebo musela byť privatizovaná. Ale o týchto dôvodoch, preboha, by sme mali vedieť, tie dôvody by mali byť uvedené zrozumiteľne a konkrétne v tomto materiáli a prosím vás skutočne, aby ste nám ich ešte vo svojom vystúpení uviedli a aj seriózne odôvodnili. Pokiaľ, a videl som práve tie vaše reakcie, keď sa hovorilo o prístupovom procese, samozrejme, normatív niečo hovorí o zásobníkoch a v prospech zásobníkov, ktoré treba dobudovať. Ale na druhej strane obraz, ktorý ste nám v tomto materiáli poskytli o tomto podniku, mňa jednoznačne ako trochu orientovaného v ekonomike navádza na to, že absolútne ideálnym riešením pre štát pre tento podnik je predať jeho časť v takom rozsahu, aby tvorila seriózny finančný základ alebo kapitál na dobudovanie zásobníka, alebo začatie výstavby zásobníka. Materiál, ako to už uvádzal aj kolega Hofbauer a ďalší, obsahuje veci budúce a veci nemožné. Vie si niekto, pán minister, na ministerstve alebo aj v tomto parlamente predstaviť, ako môže budúci investor zabezpečiť zvýšený odber v Čechách? Ako? Budúci strategický investor nemecký, americký či iný prikáže Čechom, že budú kupovať viac. Pritom z materiálov jasne vyplýva, že poklesom výnosnosti, a teda aj zisku v tejto spoločnosti je predovšetkým zníženie odberu v Čechách a je to jeden zo základných a vážnych problémov tohto podniku, čo sa týka efektívnosti hospodárenia a výnosnosti. Ale určite a som hlboko presvedčený, že na toto nemôže mať v normálnych trhových vzťahoch podstatný vplyv budúci strategický investor. Môže to byť naozaj, a to predovšetkým na úrovni štátu, otázka dobrej a obojstranne prospešnej spolupráce s Českou republikou.

Ďalej ak ste si vážené kolegyne a kolegovia všimli, materiál síce hovorí v záverečnej časti, ako hovoril aj pán predsedajúci, že o tom potom a koľko percent a tak ďalej sa bude hovoriť až podľa toho, čo poradí a povie renomovaný zahraničný poradca. Ale pán minister, dovolil by som si teraz uzatvoriť stávku, že ten balík bude 49 percent. Už teraz by som si dovolil veľmi seriózne stávku uzatvoriť. Takže ak dnes povieme áno, nemáme zároveň odpovede na mnohé ďalšie otázky, pán minister. Vy ste povedali, že materiál poukazuje a rieši aj niektoré negatíva a prípadne nástrahy, ktoré z tohto vyplývajú. Spomínam ako z úcty k pracujúcim jednu jedinú, a to je prípadne zníženie zamestnanosti v tomto podniku, okrem tohto nič. Materiál ani okrajovo nenaznačuje a, bohužiaľ, ani vo výbore mi na to nevedeli takzvaní kompetentní dať odpoveď, ako sa bude riešiť ochrana záujmov Slovnaftu ako domácej slovenskej firmy takej významnej v oblasti tvorby hrubého domáceho produktu ako zamestnanosti, akou Slovnaft je. A je to súkromná firma áno, súkromná firma, ktorá zamestnáva v Slovenskej republike taký počet zamestnancov a ktorá aj odvádza to, čo odvádza. Tak. A materiál skutočne neobsahuje ani zmienku v tomto smere alebo náznak, ktorými procesmi a postupmi sa budú tieto a ďalšie závažné otázky vo vzťahu k základným záujmom Slovenskej republiky riešiť.

Pán minister, opakujem ešte raz, že skutočnosť, že dnes je tento materiál v parlamente, je súčasťou toho divadielka, ktorému sa dnes hovorí transparentnosť a má jednoducho deklarovať, že vláda Slovenskej republiky pracuje pod kontrolou tohto parlamentu. Toto má deklarovať aj skutočnosť, že do komisie ministerstva boli nominovaní poslanci Národnej rady Slovenskej republiky medzi nimi aj ja v prípade Transpetrolu. V tomto prípade však naozaj po úvahe musím akceptovať námietky pána kolegu Langoša, ktorý, myslím si, že povedal veľmi správe, že vstup poslancov do rozhodovacieho procesu, výkonného procesu vlády hlasovaním v komisiách a činnosťou v komisii ministerstva je nemiestny, nepríslušný a dovolím si touto krátkou cestou poďakovať za dôveru, ktorá sa mi dostala s tým, že sa nebudem zúčastňovať práce v tejto komisii.

Za okolností, a toto chceme pán minister tlmočiť z poverenia poslaneckého klubu, že materiál neobsahuje ani tú najzákladnejšiu informáciu, tak ako som uviedol, a to je reálne ekonomické zdôvodnenie, ekonomická analýza, všetko to, čo je v takýchto materiáloch aj inde vo svete absolútnym zvykom, poslanecký klub Hnutia za demokratické Slovensko, a teda ja ako jeho súčasť nemôže tento materiál podporiť ani ho nepodporí.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa prihlásili dvaja poslanci. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Pán poslanec Hofbauer.

Poslanec R. Hofbauer:

Pán minister, k vašej poznámke, že Slovnaft je súkromná firma, a teda čo...

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec, reagujte na predrečníka.

Poslanec R. Hofbauer:

... presne tak hovoril Husár, tak vám, vám pripomínam len toľko, že pred časom v Rakúskom Judenburgu malo prísť ku zastaveniu prevádzky strojárskej firmy, ktorá zamestnávala 500 ľudí. Rakúsky Bundestag dvakrát rokoval špeciálne len k tejto problematike a problematika judenburskej firmy bola na pretrase rakúskej vlády asi pol roka. Takže to, ak sa zmienil pán Husár o Slovnafte a o problematike zamestnanosti a previazanosti, je to naprosto odôvodnené. Tento štát a táto vláda nemajú nárok sa tváriť, že sa ich to netýka len preto, že je to privátna firma.

Druhá vec: poreferujte o návšteve Zbigniewa Brzezinského na Slovensku a o hospodársko-ekonomických dosahoch tejto návštevy. Tam sa rokovalo o ďalších krokoch strategickej privatizácie a ekonomického smerovania Slovenska. Odkryte tie karty, nech to nemusíme robiť namiesto vás vy dobre?

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pán poslanec Cuper.

Poslanec J. Cuper:

Vážený pán minister,

súhlasím s pánom poslancom Husárom, že celé toto počínanie, ktoré ste zinscenovali v parlamente, keď si chcete od nás, aby sme vám vystavili bianko šek na budúcu privatizáciu, pokladám za neseriózne najmä voči vládnej koalícii, ktorá vám iste ten bianko šek vystaví. Chápal by som vás, že vaša privatizácia chce oživiť podnik a zvýšiť jeho zisky, ak by ste ponúkli pri rokovaniach strategickým záujemcom zo zahraničia trebárs ja neviem ruskej strane 10 percent, možno odberateľom najväčším tiež 10 percent. To by bolo seriózne, ale ak mi ponúknete 49 percent, jednoducho to nie je seriózne, pretože sa zbavujete strategického podniku, ktorý prináša vláde tohto štátu aj občanom isté strategické výhody. Sme svedkami, čo sa deje na našich benzínových pumpách po privatizácii Slovnaftu maďarskou vládou. Absolútne ste stratili nad ňou vplyv. Ceny nafty a benzínu rastú a vy nemáte absolútne nijakú možnosť do toho zasiahnuť. Samozrejme aj zisky idú mimo územia tohto štátu, takže vlastne vy vyciciavate občanov tohto štátu alebo pomohli ste vyciciavať občanov tohto štátu, aby zisky išli do Maďarska alebo cez Maďarsko ešte niekde ďalej do Spojených štátov. A my občania to musíme platiť každý deň na benzínových pumpách. Čo to je za nezmyselná privatizácia? Povedzte mi, čo sa udialo lepšie v Slovnafte, ja som tam bol kedysi v dozornej rade, nevidím nič, čo by sa tam lepšie dialo ako predtým, keď podnik bol v štátnych rukách alebo aspoň spolovice v slovenských rukách.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

V rozprave vystúpi pani poslankyňa Tóthová. Pripraví sa pán poslanec Húska.

Poslankyňa K. Tóthová:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

milé kolegyne, kolegovia,

dovoľte mi, aby som začala takouto úvahou. Keď bol odvolaný pán poslanec Černák z postu ministra hospodárstva, veľmi som sa čudovala, prečo sa navrhuje pán poslanec Harach na toto miesto, keď jeho odborná špecializácia a doterajšia prezentácia v parlamente bola úplne iným smerom ako problematika hospodárstva a jej ekonomické súvislosti. Čím ďalej tým viac som presvedčená, že to bol zámer. Ja nie som tiež expertka na ekonómiu, ale požiadala som niektorých odborníkov a niektorých bývalých kolegov, keďže som robila na katedre správneho a finančného práva, aby mi pomohli s materiálom, ktorý bol predložený. No nechcem tu tlmočiť závery, ktoré povedali, zdvorilo poviem, že sumár bol taký: Kto podpísal tento materiál, zrejme nevedel, čo sa v ňom hovorí a nevedel posúdiť kvalitu jeho obsahu a súvislosti, ktoré sú v tom. Skutočne, pán minister, už viacerí upozornili na to, že tento materiál je úsmevný, keďže jeden odsek odporuje druhému a už vonkoncom používanie niektorých pojmov, ktoré sú v tomto materiáli, nie je adekvátne vlastnému obsahu a súvislostiam, do ktorých ho staviate. Je predovšetkým jasné, že tu nejde o príchod investora, pretože nič sa neinvestuje, ale sa predáva. Je úplne jasné, že sa predáva niečo, čo je výhodné vlastniť, pretože to prináša zisky do rozpočtu bez väčších investícií. Je jasné, že navrhovaný percentuálny 49-percentný podiel je úplne na hranici zbavenia sa vôbec akýchkoľvek riadiacich aktivít, pretože prechod pár percent môže nastať veľmi jednoduchými spôsobmi a pripájam sa k tomu, čo tu bolo mojimi kolegami z klubu uvedené, že dalo by sa diskutovať o 10, 20-percentnom a podobne.

Ďalej súhlasím s tým, že vlastne predávame prepravu tejto strategickej suroviny na našom území a taktiež stále visí otázka vo vzduchu a ja verím, že na ňu budete odpovedať, čo so zásobníkmi, ktoré sú súčasťou tohto projektu, ktorý má byť privatizovaný.

Ja si dovolím navrhnúť jedno uznesenie, ktoré prečítam aj už písomne odovzdám a prosím, aby o ňom bolo hlasované. Ja viem, že sa mnohým bude zdať to uznesenie smiešne, naivné a podobne, ale toto uznesenie má zabezpečiť nasledovné vami proklamované požiadavky na transformáciu. Neviem, ako sa bude o ňom hlasovať, ako sa budú napríklad poslanci SDKÚ alebo SDK k nemu vyjadrovať, keď tu vôbec nie sú. Oni vlastne sú vládnou, česť výnimkám, ktoré sú ako hrozienko len tu položené. Neviem, ako vezmú zodpovednosť na seba, keď nevnímajú túto diskusiu, takisto z iných poslaneckých klubov vládnej koalície, ktorá vlastne bude niesť zodpovednosť v prípade prijatia predloženého materiálu. Moje uznesenie má cieľ zvýšiť transparentnosť celého privatizačného procesu, ďalej má dať záruku vysokej odbornosti a minimalizovať klientelizmus, ktorý sa pri tejto privatizácii v súvislosti s privatizačným poradcom rozkrúti, a minimalizovať aj prípadnú nekorektnosť postupu na ministerstve hospodárstva jej pracovníkov, jej vedenia. Ja skutočne s plnou vážnosťou hovorím o obavách na nekorektnosť, pretože v nedávnej minulosti sme sa o takejto nekorektnosti, aj keď nie v hospodárskej oblasti, ale v mediálnej presvedčili, keď vyše 1 800 hlasov pri vôbec nič neriešiacej, jedine určitý malý moment imidžu, telefonovalo do SITA, áno, a pán minister s úplnou spokojnosťou v tom čase prebral sitko, ja mu to nezazlievam, že zlaté sitko v tejto relácii prebral, pretože nevedel ešte o tom, ale dnes vie a pokojne si necháva to sitko a na druhý deň mal vystúpiť a vrátiť verejne toto ocenenie a vyvodiť dôsledky na svojom ministerstve. Zatiaľ je ticho a čaká, či sa na to zabudne, či proste odvaha novinárov toto zverejniť spľasne na druhý deň, či sa to podarí udusiť alebo nie a podľa toho, keď kauza bude živá naďalej, tak vystúpi a vráti to sitko. To ste mali, pán minister, urobiť ako človek na svojom mieste hneď druhý deň.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Pani poslankyňa, ja jednému nerozumiem, čo má zlaté sitko spoločné s Transpetrolom.

Poslankyňa K. Tóthová:

Áno, má to spoločné s mojím uznesením, ktoré chce minimalizovať prípadné nekorektné postupy na ministerstve hospodárstva a ja uvádzam jeden príklad, že nie je vylúčené na ministerstve, aby nedošlo k nekorektným postupom, pretože už v praxi niečo takéhoto sa stalo a neboli vyvodené dôsledky. Pán predsedajúci, to vám nestačí? Alebo si myslíte, že je všetko v poriadku? Ja si myslím, že ak si myslíte, že je všetko v poriadku, potom je to váš problém a je mi veľmi ľúto.

Ďalej to moje uznesenie by chcelo minimalizovať vnútrokoaličný boj o presadenie svojho koňa, prepáčte za výraz, pri výbere strategického poradcu. Teda navrhnem uznesenie, kde vychádzam zo skúseností aj iných krajín, keď privatizovali. Nemecko po zlúčení, keď privatizovalo podniky vo východnom Nemecku, nerobilo so strategickými poradcami, firmami, ale obrátilo sa na Európsku úniu, aby v rámci programu PHARE vytypovalo z rôznych krajín ekonomických expertov, ktorí sú medzinárodne uznávaní a títo pomohli bez nároku na provízie, ktoré sú viacmiliónové, teda vysoké sumy, a pomohli pri hľadaní toho, kto bude poradcom pre privatizáciu. Veď je úplne smiešne, že pri privatizovaní telekomunikácií 500 miliónov dostal takýto poradca za to, že poradil, aby z jedného uchádzača bol vybratý ten jeden uchádzač a dokonca ten jeden uchádzač nebol ani privatizér, čiže nešlo o privatizáciu, ale bol to štát Nemecko, čiže tu nedošlo k privatizácii, ale k presunu štátneho vlastníctva Slovenskej republiky do štátneho vlastníctva Nemeckej republiky.

Takže skutočne berte môj návrh ako návrh, ktorý v prípade, že táto ctená poslanecká snemovňa, ktorá tu vôbec nesedí, ale príde len hlasovať bez hlbšej znalosti problému, aby v prípade, že to odhlasuje, mala možnosť ešte zvážiť, či postupovať tak ako niektoré iné štáty a či postupovať tak, aby značný balík financií z privatizácie strategického podniku nešiel do vlastníctva alebo netiekol niektorej súkromnej firme. A vážení, úprimne hovorím, že toto by aj vaše vnútrokoaličné prekáračky, kto to má byť, vyriešilo a bude to slúžiť aj lepším vzťahom vo vnútri koalície, o čom chce presviedčať náš národ, že máte na tom veľký záujem.

Návrh uznesenia znie: Vláda Slovenskej republiky sa pred začatím privatizácie Transpetrolu obráti na Európsku úniu, aby navrhla z okruhu svojich ekonomických expertov skupinu expertov, ktorí by spoločne s významnými slovenskými expertmi plnili funkciu privatizačného poradcu pri privatizácii Transpetrolu bez nároku na percentuálnu finančnú odmenu z dohodnutej ceny s víťazným privatizérom.

Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pani poslankyne s faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Baco. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Pán poslanec, máte slovo.

Poslanec P. Baco:

Rád by som nadviazal na tú časť vystúpenia pani poslankyne, kde sa obracia na pána ministra.

Pán minister, hovorili o tom aj ďalší moji kolegovia, že reálne situácia je taká, že zrejme teda nedá sa tomu vyhnúť, aby sa privatizovali aj tieto firmy, ale ide o to, ako sa to urobí a do akej miery sa Slovensko dokáže zvrchovane zachovať a dokáže z toho, samozrejme, čo najviac získať. Nemyslím len priamych peňazí pri predaji, ale pretože sa angažujú v tom aj politiky a vlády priamo, tak dá sa myslím si, že aj veľa urobiť na riešenie najväčšieho problému, a to je nezamestnanosť.

Bol som naozaj v roku 1995 u pána Clintona na prijatí aj s pánom Duckým a rokovali sme vtedy s jeho ministrami. Veľký záujem bol vtedy, samozrejme, tiež, aj sme rozohrávali tieto myšlienky a musím povedať, že po tom, čo pani ministerka Schmögnerová a pán Mikloš strávili niekoľko mesiacov v zahraničí a ponúkali lepšie ponuky ako my a ochotu dohodnúť sa, tak viac potom zahraničie sa snažilo pomôcť vám dostať sa do vlády a odstaviť nás, a nie dotiahnuť tie obchody s nami. Tie naše podmienky zrejme neboli pre nich také lukratívne, ako sa ponúkalo z inej strany. Lenže teraz ste vo vláde, máte zodpovednosť, nebojujete s politickým protivníkom. Prosím vás pekne, zabudnite na to. Dostaňte sa do zvrchovanej polohy a hrajte za Slovensko. Ja len to vás chcem prosiť. To sa musí dotiahnuť, skutočne je bezprecedentné, aby sa takýto klenot predával v 49-percentnom podiele. Je bezprecedentné, aby sa predával bez ďalších väzieb povinnosti strany, ktorá nadobúda a kupuje takúto lukratívnu záležitosť, ako je riešenie nezamestnanosti.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Ako posledný v rozprave vystúpi pán poslanec Húska.

Nech sa páči, máte slovo.

Poslanec A. M. Húska:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

vážené kolegyne a kolegovia,

k tlači 808, ktorá obsahuje zámer a postup privatizácie spoločnosti Transpetrol, chcem povedať najprv niektoré gruntovné otázky, ktoré si treba v tejto súvislosti vyjasniť. Predovšetkým najprv si treba vyjasniť, čo je to vlastne záujem. Myslím si, že v teórii máme definovaný záujem ako trvalú orientáciu na existenčné prežívanie. Ekonomický záujem je také prežívanie, ktoré zabezpečuje kladnú energetickú bilanciu, to znamená viac príjmov ako výdavkov, čiže dosahovanie takzvanej rentability. Tento záujem je spojený so všetkými štruktúrami od jednotlivca začínajúc cez skupiny až po celú spoločnosť. Samozrejme, nekončí sa to len na úrovni štátneho záujmu, pokračuje cez medzinárodný záujem, kontinentálny a tak až po globálne záujmy. Ale môžu fungovať jedine tak, že sa zachováva princíp, že neneguje nižšiu štrukturálnu polohu záujmu, to znamená, nemôže existovať taký štátny záujem, ktorý neberie do ohľadu dajme tomu individuálne a skupinové záujmy a prípadne taký nadnárodný štátny alebo globálny záujem, ktorý by jednoducho negoval tie predchádzajúce štruktúry.

V zmysle teórie je vlastníctvo nič inšie ako materializácia stáleho záujmu. V našom prípade vlastníctvo je vlastne materializácia ekonomického záujmu a sme teda povinní tento ekonomický záujem obhajovať. Táto vláda tu musí zakaždým objasňovať, ako obhajuje slovenský ekonomický štátny záujem, nie nejaký iný. Bohužiaľ, štátny záujem vníma táto vláda tak, že vláda je "správca konkurznej podstaty" a že jednoducho vypredáva majetok. Vypredáva de facto tento štátny záujem. Neexistuje také riešenie, ktoré by mohlo byť akceptovateľné. A ubezpečujem vás, že aj keď môže byť spoločnosť ešte dlho v politickom útlme a bezradnosti, ale nemôže nekvalifikovať nebezpečnosť takéhoto konania.

Preto uvádzaný prípad 49 percent privatizácie a dokonca tam sú aj eventuality, ako odovzdať týchto 49 percent iným. Viac ako 34 percent vlastníctva odovzdať druhému znamená, že pre kupca sa vytvára možnosť takzvaného kontrolného balíka. To umožňuje kontrolovať v zmysle teórie manažmentu jedine tak, že uchovám tých 51 percent v jednote a že nenechám rozdrobovať ďalšie členenie a vonkoncom nie je dôvod, aby sme po skúsenostiach, ako sme mizerne napríklad predali Telecom, aby sme postupovali s veľkým odpredajom. Naopak ak, tak musíme po prvé naozaj prijať zásadu, že štátny záujem je prvoradý. Ekonomický štátny záujem sa nekončí v oblasti takých tranzitívnych funkcií, aké plní Transpetrol. Musíme zaistiť taký stav, pri ktorom uchováme ochranu štátneho cez jeho väčšinový vlastnícky podiel v transporte ropy.

Za argumentačne katastrofálne považujem postup úvahy tohto materiálu, že vlastne uvažuje zbaviť sa permanentného zdroja do štátneho rozpočtu a nahradiť ho jednorazovým zdrojom. To je jednoducho absolútne neprijateľná kalkulácia, ktorú môže vykonávať naozaj iba bankrotár. A do tejto pozície sa vláda nesmie nechať vmanévrovať, aj keď tie vonkajšie tlaky a všetky tie veľké reči o tom, ako sa správať k prirodzeným monopolom, sú silné. Našou úlohou nie je zmeniť prirodzené monopoly na neprirodzené. Preboha, veď je to nič nie inšie v našom prípade ako to, či budeme mať priestorovú rentu alebo nie pre tento štát. Cez územie tohto štátu prechádzajú tieto tranzitívne funkcie, tieto ropovody a my vlastne sme povinní zaistiť trvalý štátny záujem, aby sme túto, povedal by som, priestorovú rentu inkasovali my. Nie aby sme ju odovzdávali iným.

Totiž celá úvaha, ktorá nám radí prispôsobiť prirodzený monopol konkurenčnej situácii, nie je nič iné ako rada: "Berte na vedomie, že svetový trh je vlastne len lovný priestor a všetci ste v potravinovom reťazci a môžete sa rozhodnúť buď tiež byť predátorom a pohlcovať iných, alebo sa zaradiť a pokorne čakať, kedy príde na vás rad, kedy vás pohltia." Táto logika je hrozná logika. Samozrejme, že sa aj realizuje, ale predsa obrazom existenčného prežívania je práve to, že ekonomické záujmy životaschopných systémov sú také, že vzdorujú tejto logike a obhajujú svoju existenciu tým, že si uchovávajú svoje ekonomické záujmy. Zároveň by už nebolo správne písať o tom, že štát je zlý hospodár, to je jednoducho čosi absurdné. Alebo napíšte nótu Francúzom a Nemcom, že, preboha, prečo ďalej sú takými zlými štátnymi hospodármi, že držia tranzitívne funkcie v rukách štátu. Veď to je celkom samozrejmé, že to je prirodzená povinnosť štátu, ak je zodpovedným štátom, aby takto konal, a nie aby odovzdával svoje záujmy iným.

Zhrnujúc môže nastať situácia, že treba harmonizovať záujmy, a môže nastať situácia, že treba integrovať záujmy, ale nikdy nie tak, aby som sa dostal do situácie bezvýchodiskovosti. Jednoducho len čo odovzdáte 49 percent, a dokonca ako poznáme zmluvy ešte aj s predkupným právom na ďalšie zakúpenie, vzdali ste sa záujmu. Zmluvy sú výsledok dohody dvoch partnerov. Inak vznikajú zmluvy aj okolo Telecomu.

To znamená, že nesmieme prijať tento slaboduchý postup, ako keby naozaj štát bol nejaký vývojový idiot, ktorému jednoducho všetko rýchlo zoberme z rúk, pretože všetko zničí. Čo to je za nezmyselný postup? A zaujímavé, že tých idiotov ešte tak silno podporujú a posilňujú iné štáty. To je postup, ktorý jednoducho nesmieme prijať. Čiže ozajstná suverénna vláda nedostala také vótum, aby sa zmenila na správcu konkurznej podstaty a aby urobila to, čo tu správne charakterizoval pán poslanec Hofbauer, keď povedal: Roľník, ktorý predá svoju pôdu, nie je roľník, ale už bíreš. Vážení, na takéto konanie vótum ste nedostali a nesmiete sa ani k nemu usilovať a už vôbec nie ho prezentovať ako nejaké výhodné, ako pokrokové riešenie. To nie je pravda. Jednoducho nemáme dôvod predávať permanentné ekonomické zdroje a meniť ich na jednorazový zdroj rozpočtu, pretože to je naozaj len jednorazový zdroj. Zbavovanie sa zásob už robí na expedícii len ten, ktorý už vidí, že teraz užíva poslednú dávku energie, ktorú má, a že už potom nasleduje len koniec.

Odmietam filozofiu tohto zámeru. Žiadam, aby bol tento zámer znovu vrátený a prepracovaný. Nie je možné takto ísť ďalej. Okrem toho, nedovolávajme sa poradcov. Práve nedávno mal v slovenských novinách svoj komentár pán Václav Klaus. Hovoril: "Všetci poradcovia sú obhajcovia vlastných záujmov, neprídu vám radiť vo vašom záujme." To je princíp. Poradcu môžeme používať len ako kontrolný mechanizmus, aby som si robil reflektáciu možných postojov, ale, preboha, nebudem sa riadiť týmito názormi. Naopak musíme si vytvoriť kontrapozičné stanovisko. Z týchto dôvodov každopádne žiadam, aby návrh bol vrátený znovu na prepracovanie a aby sa vrátil k tomu, že vláda má povinnosť obhajovať slovenské štátne záujmy, ekonomické záujmy. Celá prednosť tohto prirodzeného monopolu nie je nič inšie, ako že je trvalou permanentnou zdrojovou zložkou a musíme ju teda ako takú aj zachovať.

Ďakujem.

Podpredseda NR SR B. Bugár:

Na vystúpenie pána poslanca chcú reagovať štyria poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok.

Pán poslanec Švantner.

Poslanec D. Švantner:

Ďakujem, pán predsedajúci.

Zasmiali sme sa nad tým, čo tu povedal pán poslanec Húska, že aký zlý hospodár alebo aspoň v očiach materiálu je štát, keď má hospodáriť s vlastným majetkom. Ja by som povedal, že zvlášť sa to prejavuje, keď časť toho majetku vlastní niekto iný. Kým je 100-percentná akciová spoločnosť alebo štátny podnik, tak manažment nesie zodpovednosť a správa sa aj tak, že nesie zodpovednosť za hospodárenie v tomto majetku. Ale ja mám také skúsenosti, že len čo príde silná firma, ktorá má dajme tomu len 49 alebo dokonca i menej percent akcií, vtedy tí ľudia, ktorí tam zastupujú štát, ktorí sa menia dakedy vždy s výmenou vlády alebo nakoniec aj rýchlejšie, nie sú schopní zastávať tie záujmy tak, aby sa mohli tvrdo presadiť, aj keď tam štát vlastní 51 percent akcií. A to musíme očakávať, však nakoniec presne to sa stalo aj v telekomunikáciách. Tam bez toho, aby už či predstavenstvo alebo dozorná rada sa ohradila voči tomu, prečo by sa mali zvyšovať poplatky za telefónne stanice, však tie telefónne stanice boli u tých fyzických osôb alebo u tých právnických osôb, prečo sa má zvyšovať poplatok za telefónne stanice, a pritom tam máme majoritu. Čiže presne v tomto je ten problém, ktorý sa môže prejaviť aj pri Transpetrole a pri ďalších firmách, kde predáme síce len 49 percent, ale tá firma bude mať takú silu, bude mať také tvrdé lakte, že sa tam presadí.