Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Angelovičová, ešte predtým pán Delinga s faktickou poznámkou.

Poslanec P. Delinga:

Ďakujem za slovo.

Chcem reagovať na to, čo hovorila pani predsedníčka vo svojom vystúpení. Ja v plnej miere súhlasím s analýzou, ktorou poukázala na diametrálne rozdiely dosahov štátnej politiky, európskej politiky na naše pôdohospodárstvo. Aj s tým, pani predsedníčka, plne súhlasím, že si povedala, že sa urobila politická chyba v našom štáte tým, že sa zvýšila daň z pridanej hodnoty. Len prosím pekne, treba povedať, kto urobil tú politickú chybu, lebo ona, tá chyba, sa sama neurobila, ono ju niekto urobil. A ten niekto je tu veľmi konkrétny, ktorý je tu, ktorý vládne, ktorý nastoľuje problémy, ktorý má riešiť problémy.

Ďalej by som sa ťa, pani predsedníčka, chcel opýtať, kedy bude to obdobie podľa teba, že bude treba zabojovať za pôdohospodárstvo. Ja si myslím, že to obdobie asi premeškáme, ak oň nezabojujeme dnes pri prijímaní uznesení k tejto zelenej správe a k agrárnej koncepcii a ak nezabojujeme pri tom, keď sa bude schvaľovať agrárna koncepcia a rozpočet na rok 2001. Takže je tu veľmi málo času na to, aby sa kolísalo a hľadalo, kedy to obdobie bude. To obdobie je tu.

A ja teda vyzývam vás všetkých, nielen agrárnikov v tejto vládnej koalícii, aby ste nepremeškali toto obdobie, ktoré je tu, a za pôdohospodárstvo relevantne úderne zabojovali tu priamo v snemovni.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Angelovičová.

Prepáčte, pani poslankyňa, ešte chce reagovať pani poslankyňa Kadlečíková.

Poslankyňa M. Kadlečíková:

Ďakujem pekne za poznámky pána poslanca Delingu. Chcela by som zdôrazniť, že som povedala, že urobili sme. A keďže som príslušníčkou súčasnej vládnej koalície, takže myslela som aj na seba, aj napriek tomu, že ja som to nepodporovala, bola som proti tomu. A chcem aj upozorniť na to, že som hovorila v prítomnom čase, že keď treba, tak aj zabojujeme. Ale chcem povedať, že permanentne bojujeme. Akurát tak môj kolega pán predseda Sopko má hádam zložitejší výbor, ako je výbor pre pôdohospodárstvo, pretože ťažko v tejto našej krajine sa nachádza pochopenie pre podporu toho, čo sa vždy považovalo za samozrejmé. Takže, pán poslanec Delinga, my bojujeme.

Ďakujem za pozornosť.

Poslankyňa M. Angelovičová:

Ďakujem pekne za slovo.

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

ctená snemovňa,

dovoľte mi zaujať stanovisko k správe o vodnom hospodárstve v Slovenskej republike.

Pôdohospodárstvo, vychádzajúc z prirodzenej podstaty, je najväčším spotrebiteľom vodných zásob. Spotreba sa odhaduje asi na tri štvrtiny z celkovej spotreby vody. Mnoho diskusie a mnoho aktivít, ktorých axcelerácia je citeľná v súčasnosti, sa venuje obmedzovaniu spotreby vody. Vhodnými sa predpokladajú šetrenia pomocou efektívnej technológie a postupov. V žiadnom prípade vláda nesmie pristúpiť ku krokom k destabilizácii pôdohospodárstva radikálnymi obmedzeniami, pretože potom vzniká otáznik nielen nad dostatkom vlahy, ale aj otáznik nad dostatkom a zásobami potravín pre obyvateľov.

V tejto rovine sa niesla a akcentovala diskusia na ostatnom zasadnutí Parlamentného zhromaždenia Rady Európy v Štrasburgu v posledný septembrový týždeň tohto roku. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy apeluje na vládu členských štátov Rady Európy, zvlášť na tie, ktoré pociťujú nedostatok vody, aby zahrnuli do svojej poľnohospodárskej politiky riešenie vodných zdrojov, vytvorenie národných vodných organizácií príslušných úradov, ktoré budú zodpovedné za vodu. Dôraz sa kladie na manažment každého štátu, ktorý bude udržiavať a obnovovať vodné zdroje.

Problém nedostatku vodných zdrojov a pôdohospodárstva je veľmi aktuálny aj v Slovenskej republike. Pôdohospodári v ostatných rokoch na vlastnej koži pocítili pohromy lokálnymi záplavami a sucho tohto roku. V súčasnosti možno nedostatok vodných zdrojov a pôdohospodárstva z pohľadu Slovenska zhrnúť veľmi stručne do týchto bodov: vysušovanie, pokles prírodného produkčného potenciálu, strata biodiverzity a klimatické zmeny. Poľnohospodári pozorujú čiastočný odtok zrážkovej vody z mikropovodí, čím sa znižuje schopnosť doplňovania podzemných vôd a začínajú sa vyskytovať plošné vodné erózie. Vplyv pôdohospodárstva sa môže na vysušovaní podieľať až do 50 %.

Novodobým javom sú takzvané storočné vody. Problémov s vodou v pôdohospodárstve je viac ako dosť. Preto je nutné na úrovni vlády vypracovanie komplexnej stratégie vododržnej kapacity pre potreby riešenia problémov s vodnými zdrojmi, protipovodňovej ochrany, ďalej zmierňovania negatívnych následkov klimatických zmien a podpory biodiverzity. Aj súčasné drastické rúbanie lesov nepridáva na štandarde hydrologického režimu vodných tokov. Nečudujme sa potom, že nás postihujú také zmeny, ako je vysychanie potokov a riek v bezdažďových obdobiach a povodne a záplavy v období dažďov. Nechcem hovoriť o následkoch týchto vplyvov nielen na pôdohospodárstvo, ale na celkový hospodársky vývoj v Slovenskej republike a životnú úroveň bežného občana. Je potešujúce, že táto vláda v tejto neľahkej ekonomickej situácii našla na riešenie problémov povodní aj z roku 1997 a 1998 nástroje vo forme vhodných úverov.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dotknem sa ešte jedného konkrétneho problému - zavlažovania v pôdohospodárstve. Rozbor doterajšieho dlhodobého priebehu zrážok ukazuje, že na Slovensku viac ako 800 tisíc ha pôdy trpí každoročne väčším či menším, dlhšie alebo kratšie trvajúcim nedostatkom zrážok. Rozsiahle územie pôd poľnohospodársky využívaných častí povodí sú periodicky podmáčané a zaplavované v dôsledku prívalových dažďov a pri topení snehu. Tieto vplyvy spôsobujú zníženie úrody pri väčšej alebo menšej skupine poľnohospodárskych plodín. Ale čo je podstatné a čím sa musíme čo najskôr zaoberať, tieto vplyvy majú širší dosah na celé pôdohospodárstvo a sociálnu oblasť jednotlivých regiónov. Pre všeobecnú informáciu uvediem porovnanie priemernej teploty a zrážok ostatných rokov s rokmi 1901 až 1960. Priemerná teplota vzduchu je dnes asi o 1°C vyššia a priemerné ročné zrážky poklesli o 90 mm. Prognóza do roku 2030 je, že priemerná teplota vzduchu sa má zvýšiť o 1° až 2° a zrážky majú poklesnúť o 10 až 20 %.

Tohtoročné sucho nás všetkých presvedčilo, že vláda na tento problém zavlažovania pôd v pôdohospodárstve nebola dostatočne pripravená. Tohtoročné počasie sa výrazne prejavilo na depresii úrod takmer všetkých plodín. Výsledkom je strata v rastlinnej výrobe odhadnutá asi v sume 8,1 mld. Sk, ktorá je dnes podľa informácií ministra pôdohospodárstva pána Koncoša opravená relatívne na skutočnú. Pre nás je dôležité jedno, tohtoročný vlahový deficit bol v pôdohospodárstve krytý iba na 14 %. Preto je povinnosťou nás všetkých zaoberať sa týmto problémom a prispieť k jeho riešeniu. Chcem upozorniť ctenú snemovňu, že 1 m3 závlahovej vody pri súčasnej štruktúre plodín na našich poliach v závlahových podmienkach prináša efekt 4 Sk. V priemerne závlahovom množstve 1 000 m3 na 1 ha predstavuje 4 000 Sk. Aby táto informácia nezostala iba polopravdou, musím uviesť, že nedostatočné využívanie závlah je spôsobené nielen zlou finančnou situáciou v našom pôdohospodárstve, ale aj nevyriešením alebo nedoriešením organizácie majetku melioračných zariadení finančnými tokmi, technickým stavom zariadení a ich opotrebovanosťou.

Ctená snemovňa, vo svojom vystúpení som bola kritická, pretože voda a pôdohospodárstvo sa dnes javí ako jeden z hlavných problémov nielen na Slovensku, ale v celom svete. Preto jej venujme primeranú pozornosť. Na vodu je viazaný celý biorytmus Zeme, chemických, biochemických a fyziologických procesov látok a energie v prírodných ekosystémoch. Ja osobne vysoko pozitívne hodnotím predložené správy. Z týchto správ vyplýva, že v pôdohospodárstve pretrvávajú problémy a nedostatky, ale dosiahli sa aj pozitíva. Vláda navrhla opatrenia na riešenie týchto problémov, ktoré vychádzajú zo systémového riešenia vypracovaných koncepcií. Preto splnenie úlohy z programového vyhlásenia vlády dosiahnuť stabilitu a rozvoj pôdohospodárstva nás spoločne bude stáť nemálo síl. Predložené správy pri hlasovaní v snemovni ja osobne podporím.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Topoli a potom pán poslanec Zlocha. Pardon, pán poslanec Zlocha bol ako prvý prihlásený do rozpravy ústne.

Nech sa páči, pán poslanec.

Poslanec J. Zlocha:

Vážený pán predsedajúci,

pán minister,

vážená Národná rada,

vo svojom vystúpení sa chcem venovať len jednej zo zelených správ, správe o vodnom hospodárstve v Slovenskej republike 2000.

Žijeme v období, keď sa nám príroda začína "odvďačovať" za všetky hriechy, ktoré sme v minulosti voči nej spáchali. Osobitne sa to preukazuje vo vode, keď sú čoraz väčšie problémy so zásobovaním obyvateľov Slovenska zdravou pitnou vodou. Máme pomerne veľa obyvateľov, ktorí pijú vodu zdravotne škodlivú, a veľa je aj tých, ktorí vodu vôbec nemajú a musia si ju prácne nosiť, kupovať alebo dovážať. Nedá sa povedať, že by sme na Slovensku nemali vhodné podmienky na to, aby sa voda dostala ku každému občanovi. Máme jej dosť, na povrchu i v podzemí, niekedy dokonca až veľmi veľa. Aj keď treba priznať, že nie je rovnomerne rozložená.

Obrovský vodný zdroj sa nachádza na Žitnom ostrove. Významné zdroje sú aj vo vnútrokarpatských kotlinách a v krasových oblastiach. Máme vybudovaných 54 priehrad a 7 nádrží na získavanie pitnej vody úpravou. Horšie je však to, že kvalita povrchových vôd, z ktorých sa v úpravniach získava pitná voda, ale často aj podzemných vôd nie je práve najlepšia. Znečistenie povrchových i podzemných vôd je jednoznačne zapríčinené ľudskou činnosťou. Do povrchových tokov sme totiž desaťročia či stáročia vypúšťali veľké množstvá znečistených priemyselných vôd a znečistenie tvorili často nebezpečné chemické látky, ale aj vôd z domácností a v posledných rokoch sa aj v domácnostiach vo väčšom množstve používajú rôzne chemikálie. Veľké množstvo rozličných škodlivých látok sa do podzemných vôd dostávalo aj z poľnohospodárstva z umelých hnojív a z pesticídov, ktoré nám mali zabezpečiť vysoké hektárové výnosy. Preto je dnes veľmi ťažké aj finančne náročné zabezpečiť zdravú pitnú vodu pre všetkých obyvateľov Slovenska.

Vidieť to nakoniec aj zo správy o vodnom hospodárstve. Vodou z vodovodov je zásobovaných 82,4 % obyvateľov, prírastok za posledný rok činí len 0,6 %. Teda ak by sme chceli zabezpečiť pre všetkých obyvateľov zdravú pitnú vodu, tak nám to bude trvať ešte skoro 30 rokov. Keď si urobíme analýzu zásobovanosti obyvateľov pitnou vodou, s hrôzou zistíme, že problémy sú najmä v malých obciach. Je len samozrejmé, že otázky zásobovania vodou sa riešili hlavne v mestách pri väčšej koncentrácii obyvateľov, pri rozbiehajúcich sa priemyselných centrách. Ale prečo by sme sa teraz chceli pomstiť obyvateľom vidieka? Alebo prečo by sme si mohli dovoliť žiadať ich, aby si svoje problémy s vodou riešili sami? Majú na to oveľa menšie možnosti ako v mestských aglomeráciách, určite im nepomôže ani nové územné členenie, ba ani presun kompetencií na samosprávy, pretože očakávaný vyšší prínos financií pre samosprávy sa zrejme ešte dlho nebude konať.

Voda je základom života. Je preto veľmi nepríjemné, keď pri poslaneckých prieskumoch sa dozvieme, že niektoré obce majú zachytené pramene alebo navŕtané vrty, ale nemajú prostriedky na rozvody po obci a voda z existujúcich studní sa nedá používať ani na umývanie, nieto na pitie. Sú aj také prípady, že v obci majú urobené rozvody, ale výdatnosť prameňov na povrchu je nedostatočná. Pritom napríklad diaľkový rozvod vody ide neďaleko obce vo vzdialenosti len jeden a pol kilometra. S takouto situáciou som mal možnosť oboznámiť sa v dvoch obciach v okrese Detva, v Hornom Tisovníku a Stožku. A to už nehovorím o vode v rómskych osadách na Spiši, keď pri jednom kohútiku sa ľudia umývajú, perú a berú tam aj vodu na pitie a varenie. Takýchto príkladov na Slovensku sú stovky.

V poslednom období sa k tejto problematike rozvírila diskusia o zvýšených obsahoch arzénu v obciach Maňa a Kmeťovo v okrese Nové Zámky. Neskoršie aj z obcí na Horehroní a na Spiši, kde boli zistené zvýšené obsahy arzénu, antimónu, medi a niklu. Problémy sa nám zrejme budú rozširovať každým rokom, najmä v súvislosti s preberaním noriem platných v krajinách Európskej únie. A nie každá obec má vplyvného patróna vo vláde či v Národnej rade. Smutné je len to, že občania budú musieť naďalej piť vodu poškodzujúcu zdravie, nielen pre obsah ťažkých kovov, ale aj dusičnanov či nerozpustných extrahovateľných látok. Dojčenskú vodu už máme len málokde. Najčastejšie si ju mladé rodiny kupujú vo fľašiach v obchodoch, ale vôd v studniach, hlavne na vidieku, v malých obciach, s obsahom dusičnanov nie do 15 mg na liter, ako odporúča norma, či 50 mg, čo je horná hranica obsahu pre pitnú vodu, ale s obsahom dokonca niekoľko stovák mg na liter máme prebytok a túto vodu ľudia používajú vo svojom bežnom živote.

Je len samozrejmé, že v konečnom dôsledku na to doplatí svojím zdravím občan. Svedčia o tom dosť jednoznačne aj priemerné veky dožitia sa občanov Slovenskej republiky. U mužov je to len 68,6 roka a u žien 76,7 roka a, samozrejme, aj vysoká úmrtnosť na srdcovocievne ochorenia a rakovinu, ale aj na choroby tráviaceho ústrojenstva. Najlepším dokladom pre toto tvrdenie sú údaje zo zdravotníckej štatistiky. Kde nie je zabezpečená voda vyhovujúcej kvality, tam sa pije voda nevyhovujúca zo studní a tam sú aj tieto problémy. Týka sa to najmä okresov na juhu Slovenska, kde je zásobovanosť pitnou vodou z vodovodov hlboko pod celoštátnym priemerom.

Uvediem niekoľko príkladov. Zásobovanosť vodou z vodovodov: okres Košice-okolie 40,3 %, okres Trebišov 57,9 %, okres Veľký Krtíš 50,7 %, okres Rimavská Sobota 60,4 %, okres Levice 66,1 %, okres Komárno 66,8 %. Samozrejme, takýchto okresov s nízkou zásobovanosťou vodou z vodovodov je dosť na celom Slovensku. V okrese Bytča je to napríklad len 52,47 %, v okrese Zvolen 53 %, v okrese Gelnica 55,8 %, v okrese Ružomberok 61,8 %.

Je smutné, keď musím konštatovať, že sa nechceme akosi poučiť z problémov, ktoré máme a ktoré sme si koniec koncov sami zapríčinili. Ešte stále máme málo, dokonca veľmi málo čistiarní odpadových vôd, ktoré by mali zabezpečiť nielen čistejšiu vodu v povrchových tokoch, ale mali by zabrániť ďalšiemu znečisťovaniu podzemných zdrojov. Veď na Slovensku býva len 54,3 % obyvateľov v domoch, ktoré sú napojené na kanalizáciu a čistiarne odpadových vôd. Je veľa miest, kde v čistiarňach odpadových vôd je nevyhovujúca technológia alebo kde je nedostatočná kapacita čistiarní. Je veľa závodov, kde sa tejto problematike nevenuje dostatočná pozornosť a nebezpečné látky sa dostávajú do pôdy a podzemnej vody. Celkove máme na Slovensku čistiarne odpadových vôd len v 461 obciach, lepšie povedané, prevažne v mestách, ale obcí máme 2 879, a to je teda veľmi málo. Je najvyšší čas, aby sme si uvedomili, že aj v tomto smere sú pomerne prísne kritériá Európskej únie. Ak nebudeme tejto problematike venovať viac pozornosti a aj viac financií, ľahko sa môže stať, že budeme mať problémy s uzavretím kapitoly Životné prostredie.

Aj na toto tvrdenie uvediem zopár príkladov. V okrese Košice-vidiek býva len 12,5 % obyvateľov v domoch napojených na kanalizáciu a čistiarne odpadových vôd, v okrese Námestovo 16,44 %, v okrese Čadca 24,8 %, v okrese Komárno 27,2 %, v okrese Dunajská Streda 31,4 %, v okrese Senica 31,8, v okrese Bytča 29,16, v okrese Veľký Krtíš 28,8 % a Turčianske Teplice 27,50 %. Najhoršie je to, že pozornosť nevenujeme ani ochrane našej najväčšej zásobárni pitnej vody na Žitnom ostrove. Veď medzi uvedenými okresmi s nedostatočným čistením odpadových vôd nachádzame viaceré okresy z juhu Slovenska. Akoby fakt, že pitná voda sa tu čerpá z 2. či 3. zvodneného horizontu, nebol dostatočným mementom a upozornením, že prvé dva sme už znehodnotili. A ak si raz niečo poškodíme alebo znehodnotíme, potom už budeme musieť počítať s tým, že náklady budú oveľa vyššie, keď o pár rokov budeme chcieť piť zdravú pitnú vodu.

Najlepším príkladom nevhodného prístupu a následného riešenia havarijnej situácie v zásobovaní pitnou vodou mesta Košice z konca osemdesiatych rokov je postup vtedajšieho krajského národného výboru. Najskôr sme si znečistili vodné zdroje priemyslom, priemyselnou činnosťou a vypúšťaním znečistených komunálnych a priemyselných vôd do povrchových tokov. Neprepočítali sme si, koľko pitnej vody a úžitkovej vody v tomto regióne bude treba. A potom sa rýchlo vybudoval v rámci "cvičenia civilnej obrany" prívod vody z údolia Bodvy. V Medzeve bola dokonca vybudovaná úpravňa s kapacitou 200 l/s, ktorá sa v súčasnosti využíva z pätiny alebo zo šestiny. Nedostatok vody v hlavnom toku rieky Bodva a aj čerpanie vody z náplavov rieky sa podpisuje na výraznom poškodzovaní vegetácie, pretože pri výraznom poklese hladiny podzemných vôd sa znižuje aj úrodnosť polí a vlastne v údolí Bodvy sa nám pomaly, ale postupne tvorí step.

Ďalším negatívnym príkladom o nekoncepčnosti riešenia zásobovania obyvateľov pitnou vodou na východnom Slovensku je uloženie potrubia s priemerom 800 mm na prívod pitnej vody zo zdrojov pri Strážskom do Michaloviec pri prepuknutí aféry s polychlórovanými bifenylmi. Tento prívod sa prakticky nevyužíva, pretože sa začali využívať podzemné zdroje pitnej vody z oblasti Vihorlatu. Ak aj vybudujeme dostatok vodných nádrží, tak ešte v žiadnom prípade nemôžeme povedať, že máme záruku, že problém so zásobovaním obyvateľov Slovenska zdravou pitnou vodou je dlhodobo vyriešený.

Opäť uvediem príklad. Vodná nádrž Starina na severovýchode Slovenska v súčasnosti sa využíva na menej ako 50 %. Horšie však je, že nie je doriešená jej ochrana. Hneď vedľa nádrže totiž prechádza cesta do Uličskej doliny, po ktorej prechádzajú aj ťažké nákladné autá a traktory. Z cesty sú zmývané do nádrže aj ropné produkty. V posledných rokoch podľa výsledkov analýz prichádzajú vážne upozornenia o výskyte a postupnom zvyšovaní obsahu nerozpustných extrahovateľných látok, ktoré môžu vážne poškodiť, ba až znehodnotiť najdôležitejší zdroj pitnej vody vo Východoslovenskej vodárenskej sústave. Príčin znečistenia vody v nádrži Starina je však viac. Ropné látky sa do pôdy a vody môžu dostať aj z traktorov, nákladných áut a motorových píl pri ťažbe dreva, ale aj z áut nezodpovedných návštevníkov, ktorí tu chodia zbierať lesné plody napriek pásmu hygienickej ochrany. Výstavbu vodovodov, kanalizácií a čistiarní odpadových vôd zabezpečujú organizácie z rezortu ministerstva pôdohospodárstva vodárne a kanalizácie.

Významnou mierou k tomu prispieva aj ministerstvo životného prostredia, ktoré každým rokom dotuje tieto stavby v obciach a mestách sumou 200 až 300 mil. korún. Najväčšia ťarcha však ostáva na obciach. A tak, ako som to už uviedol, väčšina obcí, prevažne malých obcí, ešte dlho nebude mať dostatok prostriedkov na tieto akcie, či už vodovody, alebo kanalizácie, či výstavbu čistiarní. A ak samotné ministerstvo pôdohospodárstva v roku 2000 na tieto úlohy má zabezpečených len 142,7 mil. Sk a ešte z toho bude treba financovať prívod vody z Gabčíkova do ochranného pásma atómovej elektrárne Mochovce vo výške 80 mil. Sk, tak je to najväčší dôkaz biedy, v ktorej sa nachádzame, a utrpenia obyvateľov obcí, ktorí si tento problém nebudú vedieť bez pomoci vyriešiť.

Už pán poslanec Baco upozornil vo svojom vystúpení na to, že Slovenská republika je vidieckou krajinou. Máme 382 obcí s počtom obyvateľov do 199. Ďalších 824 obcí má menej obyvateľov ako 500. Dohromady je to 1 206 obcí, čo je 42,01 % z celkového počtu obcí. Ak štát v minulosti budoval vodovody, kanalizácie a čistiarne odpadových vôd prevažne pre mestá, nemal by sa teraz vykašľať na občanov, ktorí žijú na vidieku, prevažne v malých obciach, v ktorých je vysoká nezamestnanosť a, samozrejme, aj obrovský nedostatok finančných prostriedkov. Bývať v obciach vybavených infraštruktúrou, bývať v domoch, v ktorých z kohútikov tečie zdravá pitná voda a ktoré sú napojené na kanalizáciu, je zrejmé aj túžbou obyvateľov vidieka. Ale dalo by sa povedať aj ich základným právom. A je to najmä túžba mladých ľudí bývať v takýchto domoch a v takýchto obciach a, žiaľ, je to aj dôvod, prečo v prípade, že tieto podmienky nie sú splnené, mladí ľudia nám z vidieka odchádzajú. Ak nezmeníme politiku v tejto oblasti, nebudeme sa môcť čudovať, že sa nám náš vidiek postupne vyľudní.

Podľa návrhu na uznesenie k správe o vodnom hospodárstve Slovenskej republiky 2000 sa správa vrátane navrhovaných opatrení iba berie na vedomie. To je trochu málo. Ak pripravíme návrh zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a návrh zákona o rybárstve či návrhy vyhlášok, návrh na vecnú reguláciu ceny povrchovej vody a návrh riešenia rozsahu a výšky platieb a náhrad za tovary a činnosti vo vodnom hospodárstve, nič neurobíme pre občanov Slovenska bývajúcich v malých obciach na vidieku.

Preto navrhujem, aby sa do opatrení v časti B doplnil bod 3 nasledujúceho znenia: "Návrh riešenia a finančného zabezpečenia výstavby vodovodov, odkanalizovania a čistenia odpadových vôd v malých obciach do 499 obyvateľov. Zabezpečí ministerstvo pôdohospodárstva za spolupráce s ministerstvom financií a ministerstvom životného prostredia, termín 1. polrok 2001."

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Topoli, nech sa páči.

Poslanec M. Topoli:

Vážený pán predsedajúci,

vážený pán minister,

dámy a páni,

moji dvaja predrečníci rozprávali k zelenej správe o vodnom hospodárstve a ja sa takisto budem venovať v tomto mojom vystúpení vodnému hospodárstvu. Kde-kto hovorí o vodnom hospodárstve. Dnes sa vyrojilo veľmi veľa expertov, píšu v novinách, píšu všade. A mám veľmi vážne pochybnosti, či videli vodný zdroj, či videli potrubie, či videli odberateľa, či videli tieto veci.

Ak budem hovoriť len o zelenej správe, tak zelená správa svojím obsahom naozaj veľmi otvorene hovorí o súčasnom stave vodného hospodárstva na Slovensku. To je pozitívum tejto zelenej správy, ale i keď jednoznačne hovorí o problémoch, nedáva žiadne návrhy a žiadne východiská z toho. Takto by sme mohli hovoriť aj o programovom vyhlásení. Ale poďme zaradom.

Problémy vodného hospodárstva na Slovensku sa dajú zhrnúť do takých troch oblastí, ktoré, bez nejakého poradia dôležitosti, ak nebudú vyriešené, tak všetko, čo tu budeme o tom rozprávať, tak budeme rozprávať len v nejakej verbálnej rovine a budeme sa utvrdzovať o tom, čo treba urobiť. Ja by som tieto tri problémy zhrnul do bodov: legislatívne problémy vodného hospodárstva na Slovensku, ekonomické problémy a v závere by som, ak dovolíte, hovoril o transformácii, ktorá je dnes bodom číslo 1 na úseku zásobovania vodou, odkanalizovania a čistenia.

Čo sa týka legislatívy, a myslím si, že tento problém treba prvý vyriešiť a sme tu na pôde zákonodarného zboru, tak je veľmi smutné a zarážajúce, že dosiaľ platí zákon o štátnej správe vodného hospodárstva číslo 135/1974 Zb., ktorý vlastne hovorí o kompetenciách štátnej správy nad vodným hospodárstvom ako celkom. Dosiaľ nebol tento zákon nijakým spôsobom novelizovaný. Tento zákon hovorí stále o krajských a okresných národných výboroch, stále hovorí o odboroch PLVH a o takých veciach, ktoré vlastne dnes už jednoducho nemajú žiadne opodstatnenie. Takisto, a to je to dôležitejšie, podstatne dôležitejšie, nebol ani novelizovaný vodný zákon číslo 138/1973 Zb. a vlastne vo vodnom hospodárstve konáme bez platných zákonov a bez vyriešenia niektorých vecí, ktoré už sú anachronizmami.

Vodné hospodárstvo i napriek tomu za dlhé roky počas pôsobnosti súčasného zákona o vodách vykázalo životaschopnosť, jednoznačne životaschopnosť, nehovoríme to len my vodohospodári, hovoria to aj zahraniční návštevníci a zahraniční experti. Väčšina ustanovení súčasnej platnej právnej normy sa vo vodohospodárskej praxi osvedčila. Jeho koncepcia bola, aj dnes je priaznivo hodnotená aj zahraničnými expertmi. S prihladnutím na uvedené skutočnosti a po preverení účinnosti platného zákona o vodách Národná rada Slovenskej republiky uznesením číslo 509/1999 z 11. 11. k zelenej správe v časti B vyslovene odporučila vláde Slovenska novelizovať zákon o vodách. S poľutovaním treba konštatovať, že vláda Slovenska nevyhovela odporúčaniu Národnej rady a poverila ministerstvo životného prostredia gesciou nového zákona o vodách napriek tomu, že 8 rokov trvajúci proces prípravy novely zákona o vodách v gescii tohto ministerstva nevyústil do novely, ktorá by zodpovedala súčasným majetkovoprávnym a hospodársko-politickým podmienkam.

Navrhované znenia zákona, ako boli prepracované od roku 1992, boli pre celú vodohospodársku obec, ako i organizácie, ktoré s vodným hospodárstvom bezprostredne prichádzajú do styku, neprijateľné. Hlavnou príčinou neprijatia tohto zákona o vodách bolo nezohľadnenie objektívnych potrieb vodného hospodárstva. Pri tvorbe takej legislatívnej normy, ako je zákon o vodách, nemožno dogmaticky vychádzať len z akéhosi kompilátu jednotlivých krajín, vyspelých krajín Európskej únie, pretože ony než sa dopracovali k týmto zákonom, tak prešli určitým hospodársko-ekonomickým vývojom a stav u nich vo vodnom hospodárstve je trošku iný, ako je u nás.

Urýchľovanie prijatia novely zákona o vodách považujem za neodôvodnené a nesystémové riešenie z dôvodu nezabezpečenia dostatočnej aproximácie práva Európskej únie v oblasti vodného hospodárstva. V situácii absencie arbitra, ktorý by definitívne rozhodol v dikcii jednotlivých ustanovení nového zákona o vodách tak, aby tento zohľadnil aj potreby vodného hospodárstva ako celku a jeho predloženie Národnej rade Slovenska považujem v súčasnosti za účelné v súlade s uznesením Národnej rady číslo 569 novelizovať tie ustanovenia doteraz platného zákona číslo 138/1973 Zb. o vodách, ktoré v podmienkach vlastníckych vzťahov transformácie vodného hospodárstva vytvárajú bariéry pre rozvoj vodného hospodárstva. Novelizácia doteraz platného zákona je naliehavá z dôvodu, že improvizácie s uplatňovaním súčasného zákona schváleného do kvalitatívne iného prostredia neprospievajú vodnému hospodárstvu.

Východiskom pre ďalší postup v legislatívnych prácach na novom zákone o vodách a zosúladení právnej úpravy v oblasti vôd s príslušnými smernicami Európskej únie je doriešenie otázok súvisiacich s pôsobnosťou ministerstva životného prostredia a ministerstva pôdohospodárstva na úseku riadenia štátnej vodnej správy. Toto sú, prosím, len základné veci, základné tézy, bez ktorých je len veľmi ťažko bez ohľadu na to, akým spôsobom sa kto bude snažiť vo vodnom hospodárstve urobiť akési usmernenie, tak bez jasných legislatívnych pravidiel, ktoré sú automaticky potrebné aj z hľadiska aproximácie práva s Európskou úniou, nie je možné, aby sme mohli pokročiť v ďalšom rozvoji vodného hospodárstva.

A tu jedna poznámka. U nás sa stal taký zvláštny fakt, že u nás sa stáva ministerstvo životného prostredia akýmsi trojjediným ministerstvom. Ono si prijíma zákon, kontroluje aj ukladá pokutu. To je jednoducho nezlučiteľné a tobôž nezlučiteľné s úlohami, teda s našimi podmienkami, ktoré musíme splniť pri vstupe do Európskej únie. To, prosím pekne, k legislatíve. Dalo by sa, samozrejme, hovoriť, tam potom sú odvodené zákony o vodovodoch a kanalizáciách, ktoré sú dnes veľmi potrebné, treba ich novelizovať, pretože tieto veci, vzťah medzi dodávateľom a odberateľom vody, dnes rieši len nariadenie vlády, vyhláška, ktorá je z roku 1978 a aj tam je nutné zmeniť niektoré vlastnícke a majetkové vzťahy.

Druhá oblasť a tá je, prosím, vážené kolegyne a kolegovia, oveľa, oveľa závažnejšia. A ak by sa to dalo povedať, všetko, čo tu moji predrečníci pani doc. Angelovičová, pán Zlocha povedali, jednou vetou by sa dalo povedať, že áno, vodné hospodárstvo je o peniazoch, je to naozaj o peniazoch. Ja sa budem snažiť tu povedať pár slov, čo nás čaká, čo nás neminie hlavne s našimi ambíciami vstupu do Európskej únie. A prosím doteraz sa tomu naozaj nikto nijakým spôsobom osobitne nevenuje. Tak poďme pekne zaradom.

Smernica 91 Európskej únie alebo EHS hovorí o tom, a to je, prosím, záväzná smernica, že každá obec nad 2 000 ekvivalentných obyvateľov musí mať kanalizačnú sieť, čistenie, to znamená, komunálne vody musia byť čistené. Páni a dámy, na Slovensku je čistených 53,4 %, teda je napojených na tú verejnú kanalizáciu 53,4 % obyvateľov. Poviem vám údaje z Českej republiky, kde je asi 78 % napojených, a Česi, prosím, žiadajú 10-ročný odklad. Objemovo je to pri súčasných cenách, na toto je potrebných okolo 50 mld. investičných korún. Ak pôjdeme ďalej s infláciou, keď to budeme musieť splniť, tak sa dostaneme na čísla, ktoré tu ani nechcem vyslovovať, ktoré sú výdavkovou časťou rozpočtu. To je len jedna smernica. Druhá smernica hovorí, že každá krajina, ktorá má tieto ambície, by mala mať zásobovaných vodou z verejných vodovodov 92 % obyvateľov. A v tejto situácii sme o niečo lepší, ale máme asi 83,6 % napojených ľudí na verejný vodovod a tých 10 % stojí v dnešných cenách okolo 40 mld. korún.

Ďalším problémom je, ktorý tu bol spomenutý aj mojím kolegom pánom Zlochom, kvalita vody. Ja ju nevidím zase tak katastroficky, ako to tu bolo povedané, pretože ten arzén, ktorý sa u nás vyskytol, je zas naše veľké úsilie ukázať, akí sme experti bez toho, že by sme si urobili prieskum toho, ako to na našich vodných zdrojoch vyzerá. Tak sme znížili normu o 150 % a táto norma sa prekračuje nie vo veľkých objemoch, ale tento zemný arzén tam vždy bol. To znamená, my sme niečo prijali, čo v iných krajinách, samozrejme, prijali, túto normu a dali odklad 12 rokov, pretože si spočítali, že len likvidácia arzénu vo vodách bude stáť, alebo nahradenie zásobovania vodou z iných vodných zdrojov bude stáť, dnes na Slovensku je to spočítané, asi na 3,5 mld. korún. Ale keby sme to mali riešiť plošne po celom Slovensku, tak je to oveľa viacej, pretože buď ten arzén sa upraví, teda buď ten vodný zdroj sa upraví, na Slovensku sa to veľmi úspešne deje a robia to slovenské firmy, ktoré boli také šikovné a odpozerali technológiu na výstavách a napríklad vodné zdroje v Slatine už dnes bez problémov fungujú a odstraňujú arzén na hodnoty, ktoré sú a vyhovujú norme. A nie sú to nejaké veľké investičné náklady, to treba povedať. Samozrejme, horšie je to pri veľkých vodných zdrojoch, kde to treba nahradzovať inými zdrojmi a vodu tam treba jednoducho doviezť.

Ďalej vo vodnom hospodárstve je, teraz hovorím, samozrejme, stále o tej malej vode, hovorím o zásobovaní obyvateľov, lebo naozaj toto je oveľa viac pertraktované a oveľa viac to cítiť, pretože sa to týka každého z nás, teda ľudí, ktorí túto vodu spotrebúvajú ako prvotnú poživatinu. Prosím vás pekne, to si treba uvedomovať, my tu hovoríme v rámci ministerstva pôdohospodárstva aj o potravinárskom programe, ale prvotná požívatina je predsa pitná voda.

(Reakcia z pléna.)

Dobre, beriem, požívatina. Čiže nakoniec 80 % každého nášho organizmu je voda. Takže toto netreba, si myslím, osobitne zvlášť tu zdôrazňovať.

Ale poďme ešte k tým podmienkam, ktoré je nutné bezpodmienečne urobiť a akým spôsobom sa k tomu vlastne stavia vláda, aké opatrenia k tejto problematike, veľmi závažnej, ktoré nám bude účtovať v tých obdobiach, keď budeme naozaj robiť túto kapitolu v prístupových podmienkach do Európskej únie, lebo Európska únia sa dala počuť, že jedine kde je ochotná dať výnimku, je to práve v tej smernici 91 o odkanalizovaní a odvedení komunálnych vôd a čistení v obciach nad 2 000 ekvivalentných obyvateľov. A ona si je vedomá, že to je najväčšia položka a najviacej peňazí bude potrebovať.

Čiže naozaj celkom otvorene hovorím, chválim, že v zelenej správe je v tejto ekonomickej oblasti veľmi jasne konštatované, ja by som si dovolil odcitovať túto časť, kde spracovatelia, teda v tomto prípade ministerstvo pôdohospodárstva, vodohospodárska sekcia rozoberajú pridelené kapitálové výdavky zo štátneho rozpočtu, ktoré sú vo výške 470 mil. korún, a pritom v zelenej správe v roku 1999 bola prijatá koncepcia vodného hospodárstva do roku 2005 a zdrojové krytie potrieb kapitálových, resp. investičných prostriedkov na vodné hospodárstvo do roku 2010, kde sa hovorilo o 100 mld., bolo to 97 mld. korún potrieb. Ja tvrdím, že toto bolo podhodnotené, pretože tam neboli zahrnuté ešte vtedy niektoré známe fakty, ktoré som už tu dnes povedal. Ale z toho jednoznačne vychádza na každý rok okolo 8,4 mld. korún investičných potrieb.

A keď hovoríme o týchto 470 mil., z týchto 470 mil. ide na malú vodu 320 mil. korún a z tých 320 mil. ide 150 mil. na vybudovanie vodovodu v rámci ochranného pásma jadrovej elektrárne Mochovce, tak na verejnoprospešné stavby charakteru malej vody zostáva asi 170 mil. korún a len stavby, ktoré sú rozostavané, potrebujú dnes okolo 3,5 mld. korún. Čiže vlastne to nie je ani, že sa pohybujeme dopredu, ale ten zotrvačník už na tom kopci stojí a už sa pomaličky otáča naspäť, už nehovorme vôbec o tom, že toto zadáva nejaký impulzívny rozvoj vo vodnom hospodárstve.

A ja vám poviem z praxe naozaj takú situáciu, že v sedemdesiatych rokoch sa začali budovať veľké vodárenské privádzače do minimálne okresných a krajských miest z veľkokapacitných vodných zdrojov, budovali sa z oceľových potrubí od profilov 500 do profilov 700. Tieto potrubia vôbec nespĺňali v tom období podmienky na dopravu pitnej vody. V mnohých prípadoch tieto potrubia už sú cez zenit výkonnosti a dnes, keď dôjde k havárii takéhoto potrubia v ktoromkoľvek regióne Slovenska, ktorá sa dá očakávať, tak táto havária bude trvať niekoľko dní, jej odstránenie, pretože tá rúra sa jednoducho nebude dať opravovať, bude sa musieť inými technickými spôsobmi zabezpečovať riešenie a v tom prípade je celá táto oblasť úplne bez pitnej vody na nejaké dlhšie obdobie.

Ale teraz, prosím, by som odcitoval tú časť, ktorá je priamo v správe o vodnom hospodárstve. "Rozpočtová suma vo výške 470 mil. Sk pre podniky Vodárne a kanalizácie je absolútne nepostačujúca na rozvoj úrovne Slovenskej republiky v zásobovaní obyvateľov pitnou vodou, odvádzanie a čistenie odpadových vôd. Ak súčasný trend financovania bude pokračovať naďalej, hrozí vodnému hospodárstvu", tam je napísané jemne, "úpadok", ja hovorím, že už ten úpadok dávno tu je, toto už je obrovská havária, "vzhľadom na opotrebovanosť sietí strojov, technologických zariadení. Rovnako zložité je zabezpečiť kvalitnú pitnú vodu obyvateľom Slovenska bez potrebných finančných prostriedkov, a to aj v prípade odovzdávania majetku podnikov Vodární a kanalizácii do vlastníctva obcí v rámci pripravovaného transformačného procesu."

Plynule som sa dostal - o tej ekonomike by som tu ešte mohol veľmi dlho rozprávať -, plynule som sa dostal k transformácii. Dovoľte mi k tomu pár slov, pretože transformácia je niečo, čo sa podľa môjho názoru zbytočne spolitizovalo, čo je vyslovene rýdzo odborná záležitosť. Samozrejme, že politické rozhodnutie o tomto má padnúť, ale je to veľmi odborná záležitosť. A dokonca si dovolím povedať, že v transformácii nesie hlavnú zodpovednosť ministerstvo pôdohospodárstva, hlavnú zodpovednosť za to, aby systém vodného hospodárstva, osobitne malej vody na Slovensku, nebol rozbitý, nebol atomizovaný. A ak máme veriť, že múdry sa učí na chybách druhých, tak mali by sme byť v tomto prípade tí múdri. Zatiaľ však musím konštatovať, že všetko, čo je dosiaľ pripravené, skôr hovorí o tom druhom, ako o tom prvom.

Po prvé v prvom rade sme zbytočne stratili dva roky, dva roky vnášania niečoho, čo vôbec po prvé nebola pravda a po druhé experti, ktorých som na začiatku menoval, vôbec celý tento princíp a túto problematiku nepochopili. Základná vec je § 4 Ústavy Slovenskej republiky, že národné bohatstvo, teda aj vodné, podzemné vody a povrchové vody, sú vo vlastníctve nás všetkých, teda obyvateľov Slovenska, čiže každý vlastní nejakú päťmilióntinu tohto nerastného bohatstva. To znamená, že vodu ako takú, ktorá je v podzemí, nie je možné ani transformovať a tobôž nie privatizovať, pokiaľ tento článok 4 ústavy bude platiť.

Slovensko naozaj má najviac a najväčšie poklady v pitnej vode. A i keď je strechou Európy, treba priznať to, že zásahmi človeka bol dávno porušený tretinový zákon, ktorý v prírode fungoval, že voda, ktorá padne na povrch, jedna tretina odtečie, jedna tretina sa odparí a jedna tretina vsiakne. Toto je pravda, že tento zákon jednoducho nefunguje. Ale na druhej strane Slovensko ešte nie je, nepatrí medzi tie krajiny, ktoré sa zaradia medzi tie, ktoré budú bojovať a viesť vojny, ktoré už sa vlastne o pitnú vodu vedú 20 rokov. Aj keď sa o tom takýmto spôsobom nehovorí.

Čiže k tej transformácii, ak tú transformáciu je potrebné rozbehnúť, pretože nakoniec je to v programovom vyhlásení vlády, tie termíny, ktoré tam sú, tak ja veľmi skromne poviem, keby sa to rozhodlo dnes, tak minimálne tri roky, a to viem, o čom hovorím, minimálne tri roky to bude trvať, než celý tento proces bude ukončený. A ak by mal byť skončený dobre, tak je nutné k tomu naozaj povedať niektoré skutočnosti, ktoré sa možno ani neuvedomujú.

Tak po prvé na Slovensku sú vybudované, ja by som to nazval predinvestované, za posledné asi štyri tzv. nadradené vodárenské sústavy. Nie je to vodársky výraz, neobsahuje ho žiadna technická norma vo vodnom hospodárstve, ale je to niečo viac, ako je skupinový vodovod. Nadradené vodárenské sústavy, keď ich zoberieme, východoslovenská s vodnými nádržami Starina, Bukovec, Málinec, to je jedna, to je tzv. východoslovenská. Potom je stredoslovenská s vodnými nádržami Turček, Hriňová, a odpusťte mi, že ich všetky nebudem tu menovať. A potom je čiastočne severoslovenská, kde je zatiaľ povrchová voda len vo vodnej nádrži Nová Bystrica. Hovorím o sústavách, ktoré sú zásobované povrchovou vodou, ktorá je upravovaná v úpravniach vôd a ktorá je potom rozvodnými sieťami rozvádzaná do prevažnej väčšiny spotrebísk jednotlivých krajov, či banskobystrického, či žilinského a košického, prešovského. Ale najhlavnejšia a najrozhodujúcejšia je západoslovenská nadradená vodárenská sústava s vodnými zdrojmi na Žitnom ostrove.

Vážené dámy, vážení páni, ja tieto vodné zdroje považujem za naše najväčšie bohatstvo, aké Slovensko, Slovenská republika má. V súčasnosti sa vodné zdroje nevyužívajú. To zase dávam za pravdu kolegovi Zlochovi, že bol nezmyselný systém riešenia havárie v Košiciach v polovici osemdesiatych rokov, ktorým bol porušený smerný vodohospodársky plán Slovenska. Ten vlastne riešil tú situáciu takým spôsobom, že dnes je na Žitnom ostrove zhruba 20 kubíkov vody za sekundu. Pre porovnanie, spotreba celého Slovenska pitnej vody je dnes okolo 30 kubíkov. Takže tieto vodné zdroje sú jednoznačne pre štát strategickými. Horné Rakúsko, horné Maďarsko, južná Morava nemá odkiaľ jednoducho vodu brať. A prosím, vodný zdroj v tomto prípade je obnoviteľný, ak sa z neho čerpá len toľko, koľko je povolené. Čiže táto vodohospodárska sústava je úplne jednoznačne najdôležitejšia.

Tu si treba uvedomiť, že dnes sa nedá hrať vo vodnom hospodárstve, vodný zdroj je prirodzená danosť. Buď je na tom území, alebo na tom území nie je. A nikde žiadne zbožné želanie nie je, že ten vodný zdroj tam bude, lebo ja si to želám. To jednoducho je tak a tak to treba brať. Čiže toto je prvá zásadná vec, ktorá sa mi nepáči v transformácii, v navrhovanej transformácii, kde sa štát jednoducho týchto systémov zbavuje. To je v súvislosti s nadradenými vodárenskými sústavami.

Druhá vec je taká, ktorá je postavená na tom, že v malej vode vo vodnom hospodárstve pracuje asi 9 tisíc ľudí, ktorí tam pracovali dlhé roky a ktorí sú zamestnaní v tejto oblasti a sú to naozaj možno jediní odborníci, ktorí to preukázali nielen teoreticky, že niekde niečo napísali, ale sú to jediní odborníci, ktorí to fyzicky dennodenne v styku so zákazníkmi a s odberateľmi priemyslu dokazujú. Títo ľudia dnes sú v obrovskej neistote. To treba jasne povedať. Pretože tým, že sa to veľmi dlho prevaľuje, nevedia, akým spôsobom sa celá táto problematika bude riešiť. Čiže ak berieme z návrhu transformačného procesu, ak hovoríme o navrhovanej koncepcii transformácie štátnych podnikov Vodární a kanalizácií v súlade so zákonom číslo 92/1991 Zb., podľa iného to ani nie je možné, vychádzam z poznatku, že charakter tohto procesu vyžaduje hospodárenie vo väčších prevádzkovo-technologických celkoch, ak sú jednotlivé mestá a obce s výnimkou Bratislavy. To je úplne prirodzené a jasné.

Tu by som však upozornil na programové vyhlásenie vlády, ktoré v bode 3, a to je aj v súvislosti s mojím prvým bodom, ktorý som hovoril o nadradených vodárenských sústavách, bod 3 hovorí: "Transformácia vodného hospodárstva bude vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky, článok 4, ktorý definuje vodné toky, prirodzené podzemné vody ako vyhradené vo vlastníctve štátu. Legislatívnymi a organizačnými nástrojmi zabezpečíme funkčnosť nadradených vodárenských sústav, pričom zachováme priestor na riešenie strategických záujmov štátu." To je odvolávka na programové vyhlásenie vlády v tomto prípade. Žiaľbohu, táto koncepcia, ktorú mám pred sebou, tá o ničom takom jednoducho nehovorí.

Ďalej je tu: "Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenska navrhuje na území Slovenskej republiky vytvoriť 14 akciových spoločností." Prosím vás pekne, absolútny rozpor, absolútne rozpor s tým, čo je realita a čo je skutočnosť. A to poviem prečo. V súčasnosti v rámci Slovenska polohová renta, ktorá funguje v rámci vodného hospodárstva, v 2. polroku 1999 sa pohybovali náklady na kubík vyrobenej a odkanalizovanej vody od 10 korún do 40 korún. Náklady na začiatku. To sú reálne vypočítané náklady, tam sa nedá klamať, tam to je úplne jednoduché, použité energie, použité prostriedky, úplne presne sa to dá vyrátať, vypočítať.

Samozrejme, zoberieme si dnes priemernú cenu vodného a stočného, a to je, prosím, aj replika na pani kolegyňu Angelovičovú, tzv. vodná smernica Európskej únie, ktorá bola schválená, hovorí o tom, že voda nemôže byť lacnejšia, ako sú náklady na jej výrobu a na jej distribúciu, páni. To je, prosím, záväzná smernica, schválená v septembri, myslím, že v septembri to bolo schvaľované. Nemám ju tu pri sebe, aby som to mohol citovať presne. To znamená, že keď si to vezmeme do úvahy, tak v tých 14 celkoch presne zakladáme, ešte ani nezačíname, zakladáme to, že v oblasti Oravy, kde je dnes strata 20 mil. korún, ktorá má byť ako jeden zo 14 celkov, tak automaticky zaznávame už týmto, že tam hneď pôjde voda o 100 % hore, pretože nebude môcť existovať po transformácii, aby išla v červených číslach. To jednoducho nie je možné. A zas na druhej strane vytvárame také celky, ako je Ružomberok, kde jednoznačne sa bude ešte môcť rozprávať o tom, že teda možno môžu ísť aj dole s cenou vody.

Čiže tu jednoznačne navrhujem túto časť návrhu na transformáciu, to, koľko bude regionálnych sústav podľa tých štyroch zásad transformácie, technologická, prevádzková, ekonomická súčinnosť, ktoré sú ako zásady, ako ciele privatizácie, tak to, prosím, musí stanoviť ministerstvo pôdohospodárstva ako ústredný orgán štátnej správy. Do toho mu predsa nikto nemôže rozprávať. A on plnú zodpovednosť za to nesie. Čiže žiadnych 14 regionálnych sústav, ale množstvo regionálnych sústav stanoví na základe zásad ministerstvo pôdohospodárstva. To, prosím, dopíšeme, lebo to tam nemám. To bude ako pozmeňujúci návrh. Čiže toto je ďalšia vec.

A vravím, na návrh ministerstva pôdohospodárstva 14 akciových vodárenských spoločností, to je to, čo som tu dnes rozprával. Jednoducho ministerstvo pôdohospodárstva je kompetentné a zodpovedné za to, že sa nestane prípad, ktorý sa stal v Českej republike, a to je to, aby sme sa poučili naozaj v tomto prípade na cudzích chybách, že v Českej republike starostovia, čo je úplne normálne a prirodzené, ja to nekritizujem, je to pravda, ja ako starosta možno by som sa správal, nie možno, ale isto takisto, keď išlo ďalšie volebné obdobie a on vlastnil infraštruktúru vodovodov, kanalizácií, čistiarní, vlastnil všetky tieto veci, tak to jednoducho predal nadnárodnej spoločnosti. Ale predal to všetko so všetkým, on síce zarobil, ja neviem, miliardu korún za to, to je otázka, že bol znova zvolený za starostu, ale my jednoducho nemôžeme takúto vec dopustiť, pretože tieto spoločnosti to automaticky chcú naspäť, veľmi rýchle, ale nemajú žiadny záujem o investovanie. Čiže túto záležitosť si takisto treba naozaj nechať v kompetencii ministerstva pôdohospodárstva.

A aby som dlho, naozaj dlho nerozprával, tak ešte jedna taká vec. Osobne si myslím, aby som aj trošku o veľkej vode povedal, čo sa mi nepáči, pretože sa v tomto prípade podľa môjho názoru porušuje aj zákon. Pritom vodohospodárske problémy z hľadiska toho, čo tu bolo hovorené o povodňových ochranách, o ochrane a vôbec o prevencii, aby sa predchádzalo tomu, aby sa robilo nielen vtedy, keď je povodeň, tam sa potom riešia len schody, to je robené ex post, ale aby sme zabezpečovali naozaj ochranu, ktorú vieme predvídať. Tí vodári vedia predvídať, v čom je ten problém, čo je revitalizácia tokov, čo sú tieto veci, ktoré sú jednoducho zanedbané.

Tak Belehradskou konvenciou bolo jednoznačne dohodnuté, že plavba po Dunaji je bezplatná. Áno, to je politické dohodnutie. Ale predsa vytyčovanie a všetky práce, ktoré sú, ktoré sa dotýkajú plavebnej dráhy, ktoré vodohospodársky podnik musí robiť, to automaticky objednáva, je to klasická štátna objednávka. Prvýkrát sa stalo v minulom roku, že nedostali na toto prostriedky, je to zhruba 150 mil. korún ročne. A nechcem hovoriť ešte o verejnoprospešných prácach v oblasti veľkej vody, ktoré sú tam. A z toho vyplýva potom aj údržba protipovodňových, teda závlahových zariadení, ktoré sú v takom stave, v akom sú. Nevedia si vytvoriť ani odpisy, čiže zase sa dostaneme len k peniazom. V konečnom dôsledku sú to peniaze. A nie peniaze za tisíc korún, ani za dvetisíc korún.

Čiže toto sú podľa môjho názoru veci - ja som v tejto brandži 30 rokov pracoval a pracujem, stále som v týchto organizáciách aj do smrti budem -, takže to sú také skutočnosti, ktoré je nutné naozaj podľa môjho názoru brať do úvahy.

Záverom treba naozaj povedať, zotrvačník ide dole kopcom, už nejde dopredu. A skutočne, ak sa rýchle neurobia opatrenia v tejto oblasti, tak správne povedané, bez vody nebude ani poľnohospodárska produkcia. Čiže ja sa teraz nechcem hádať o tom, čo bolo skôr, vajce alebo sliepka, ale v tomto prípade bolo každému jasné, že voda je naozaj prvým predpokladom toho, aby sme sa mohli baviť aj o potravinách, aj o pšenici, aj o týchto veciach, ale tú vodu treba spútať. Ak ju nespútame, tak potom "sorry". Tam nám bude robiť len škody.

Ja dávam na záver pozmeňujúci návrh, ktorý som tu už predložil, ten jeden, ktorý som tu hovoril, to dodám potom, Jožko, a ten znie - pôvodne boli dva, ale ten prvý je už v spoločnej správe, tak ten nedávam: "Vodohospodárske zariadenia vrátane výtlačných zásobovacích potrubí z vodných zdrojov Žitného ostrova vyňať z transformácie Vodární a kanalizácií, ponechať ako strategické v správe a prevádzke Slovenskej republiky a organizačne začleniť pod Slovenský vodohospodársky podnik, š. p., Banská Štiavnica. Zodpovedný minister pôdohospodárstva."

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)