Ôsmy deň rokovania

41. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

30. októbra 2000

 

 

Predseda NR SR J. Migaš:

Vážené panie poslankyne,

vážení páni poslanci,

otváram ôsmy rokovací deň 41. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

O ospravedlnenie svojej neúčasti na dnešnom rokovacom dni požiadali títo poslanci: Ambróš, Benčat, Cagala, Cuper, Engliš, Gabriel, Gašparovič, Husár, Juriš, Kačic, Kandráč, Rehák, Šimko, Šťastný. Na zahraničnej služobnej ceste je poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Vojtech Tkáč.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, na poslaneckom grémiu aj minulý týždeň na rokovaní 41. schôdze som povedal, že dnes budeme rokovať od 13.00 do 21.00 hodiny. Je všeobecná zhoda, nie je potrebné dať hlasovať o tomto návrhu? Čiže ako sme sa dohodli na grémiu aj v snemovni, budeme rokovať dnes do 21.00 hodiny.

Budeme pokračovať v rozprave, ktorú sme začali minulý týždeň. Potom po skončení rozpravy by sme hlasovali o tejto novele. Hlasovali by sme o ďalších návrhoch, ktoré sme prerokovali minulý týždeň, a uzavreli by sme hlasovaním 37. schôdzu Národnej rady.

Čiže v rokovaní budeme pokračovať v prerušenej rozprave o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov.

Spravodajcom je pán poslanec Mesiarik. Prosil by som ho, keby zaujal miesto. Taktiež prosím, aby aj pán minister Magvaši zaujal miesto navrhovateľov.

Do rozpravy sú ešte prihlásení pani poslankyňa Aibeková a pán poslanec Engliš.

Nech sa páči, pani poslankyňa, máte slovo.

(Reakcia z pléna.)

To sú písomne prihlásení. Opakujem, dvaja ešte nevystúpili, ktorí sa písomne prihlásili. Hovoril som, že písomne prihlásení sú pani poslankyňa Aibeková a pán poslanec Engliš. A potom dám možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy.

Nech sa páči, pani poslankyňa Aibeková.

Poslankyňa M. Aibeková:

Vážený pán predseda,

vážený pán neprítomný minister,

vážené dámy,

vážení páni,

v piatok bola prerušená rozprava o veľmi dôležitom zákone a to je zákon o sociálnej pomoci. Viacerí z vás sedeli už v parlamentných laviciach, keď sa v roku 1998 objavil na rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky tento návrh zákona po prvýkrát.

Musím povedať, že nebola jednoduchá príprava takéhoto zákona, že mnohí ho privítali, mnohí boli proti. V parlamente bola veľmi búrlivá a bohatá diskusia a musím povedať, že vtedy sa vtedajším opozičným poslancom, či už z SDĽ, ale aj z KDH, ale aj zo Strany maďarskej koalície, zdalo málo, koľko ideme prispieť zdravotne postihnutým občanom, ale aj všetkým tým, ktorí sa ocitnú z objektívnych dôvodov v sociálnej alebo v hmotnej núdzi. Preto som bola veľmi prekvapená, keď práve minister za SDĽ, čiže za ľavicovú stranu, už tretíkrát dáva do parlamentu novelu tohto návrhu zákona a vždy to, bohužiaľ, je reštriktívna novela.

Pán poslanec Brocka hovoril, že sme nechali tejto vláde nášľapné míny v podobe niektorých zákonov, a zaradil aj tento návrh zákona, pretože časť ustanovení, ktoré prinášali väčšiu pomoc pre ťažko zdravotne postihnutých, mala mať účinnosť až od 1. 1. 1999. Pán poslanec, nehnevajte sa, ale toto vaše konštatovanie nebolo ničím iným iba demagógiou. Pretože vy veľmi dobre viete ako člen výboru pre rozpočet, menu a financie, že taký rozsah zákona musel súvisieť s rozpočtom, pretože museli sa nájsť rozpočtové zdroje, aby pokryli tieto dávky.

My sme išli do volieb s tým, že vyhráme, čo sa aj zrealizovalo. Pripomínam vám, že my sme voľby vyhrali, len potom už rokovania, pán minister, darmo sa smejete, je to tak, čísla sú neúprosné, potom, samozrejme, že sa vláda zostavila z iných strán, ale myslím si, že malo byť povinnosťou vlády, aby tieto výhody pre ťažko zdravotne postihnutých občanov zachovala.

Ja som neprotestovala, pán minister, a bola som pomerne benevolentná, keď ste odložili účinnosť tých paragrafov, ktoré sa týkali týchto občanov, o polroka. Pretože ste zostavovali rozpočet, na ten rozpočet bolo menej času, ako keby boli voľby v polroku, a vtedy ste to zdôvodňovali zložitou ekonomickou situáciou. Takže vtedy sme mali pochopenie pre oddialenie účinnosti tých paragrafov až od 1. júla 1999. Potom ste však do parlamentu dali ďalšiu novelu, ktorá už bola reštriktívna. Vtedy ste siahli na takmer každú dávku pre týchto postihnutých ľudí a znižovali ste ich. Ja ďakujem, že vtedy ma podporili aj niektorí vládni poslanci, pretože som poukázala, že znižovať aj príspevok na stravu u ľudí, ktorí potrebujú mať špeciálne stravovanie, alebo na pomôcky u ľudí, ktorí ich každodenne potrebujú, keďže suma týchto pomôcok rastie, a to či už od plienok, alebo ďalších už špeciálnych, ktoré majú zdravotnícky charakter. A teraz znovu prešiel istý čas a znovu siahate k reštrikciám. Myslím si, že týmto spôsobom vlastne idete aj proti duchu zákona, ktorý bol prijatý od 1. júla 1998. Tam sa jasne stanovili pravidlá, kedy a komu a aká forma pomoci sa má poskytovať.

Vy ste vo svojom úvodnom slove, pán minister, hovorili o zneužívaní týchto dávok. Ja súhlasím, kde je ľudský faktor, tak sa nájde aj cesta, ako ho obísť. Ale myslím si, že veľmi správne povedal pán poslanec Mesiarik, že často to nie je na tých ťažko zdravotne postihnutých, ktorí by zneužívali tieto dávky. Ja mám skôr opačnú informáciu, že mnohí ani nevedia a nemajú sa kde adekvátne dozvedieť, čo im patrí, v akej výške, že často tu zlyhali práve úradníci, ktorí pracujú v sociálnej oblasti. A tam mohlo pri nedostatočnej kontrole dôjsť aj k zneužitiu týchto dávok.

Ale, pán minister, vy týmto reštriktívnym zákonom trestáte všetkých. Aj tých, ktorí dodržovali zákon, aj tých, ktorí ho doteraz nevyužívali. Ale aj tých, ktorí naozaj sa dopustili istého porušenia zákona. Ale porušenie zákonov sa dá s veľmi jasne postavenými pravidlami a zvýšenou kontrolou odhaliť. To znamená, ak vy dáte nejakú pomôcku, ako to bolo pri tých spomínaných špeciálnych televízoroch, určíte najvyššiu sumu, za akú sa môžu kúpiť, resp. úradníci môžu dostať zoznam, ktoré tieto pomôcky vychádzajú cenovo najprijateľnejšie, a pritom svoj účel plnia.

Čiže vy nehľadáte tieto cesty, aby sa zvýšila kontrola, zvýšila informovanosť občanov, aby ste nižšími právnymi normami, resp. istými nariadeniami vášho ministerstva usmernili tých, ktorí v tejto oblasti pracujú, ale vy trestáte tých, ktorí za to nemôžu a ktorí to nespôsobili.

Ja sa snažím byť vždy pri sociálnych zákonoch, pán minister, objektívna. Snažím sa v nich vidieť to negatívne, s čím nebudem súhlasiť v žiadnom prípade, ale snažím sa vidieť aj to pozitívne. Za pozitívne považujem napríklad tieto návrhy: že dochádza k zjemneniu posudzovania osôb, ktoré sa ocitli v hmotnej núdzi a boli zaradené medzi osoby, ktoré sa ocitli v hmotnej núdzi zo subjektívnych dôvodov. Tí, ktorí sa legálne zamestnajú aspoň na obdobie troch po sebe nasledujúcich mesiacov, môžu byť hodnotení ako osoby v tzv. núdzi z objektívnych dôvodov. Toto bol v sociálnom teréne jeden veľký problém, ako posudzovať týchto občanov, pretože je pravda, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ale mnohí skutočne nevedeli o tom, že pri dlhodobej nezamestnanosti bez možnosti sa zamestnať prejdú medzi skupiny osôb, ktoré sú hodnotené zo subjektívnych dôvodov, a sociálna dávka sa im znížila na polovicu.

Veľmi pozitívne hodnotím tú skutočnosť, že matky detí, voči ktorým nie je určené otcovstvo a nie je určená povinnosť uplatniť si výživné na tieto deti, budú posudzované ako osoby, ktoré sa ocitli v hmotnej núdzi z objektívnych dôvodov. Tento krok oceňujem, lebo pri ostatnej novele zákona o sociálnej pomoci náš poslanecký klub jednoznačne uplatňoval túto požiadavku a obhajoval právo matky priznať alebo nepriznať otcovstvo k dieťaťu podľa vlastného rozhodnutia. Vieme, že tieto ženy sú často vo veľmi zložitej situácii, a tým, že boli hodnotené zo subjektívnych dôvodov, vlastne trpeli nielen ony, ale aj to dieťa, ktoré sa na svet nepýtalo a ktoré nemôže za to, či má známeho otca, či žije v kompletnej rodine, alebo otca nepozná. Takže som rada, že sa toto podarilo zapracovať do zákona podľa našich predstáv a túto zmenu v plnej miere budeme v našom poslaneckom klube podporovať.

Tiež podporujem ten váš krok, ktorým sa rozhodnutie hmotnú núdzu dvoch plnoletých fyzických osôb patriacich do rámca spoločne posudzovaných občanov hodnotiť osobitne vzhľadom na nielen nedostatok pracovných príležitostí pre nezamestnaných. Vieme, aké sú tie počty nezamestnaných, odznelo to tu v piatok pri rokovaní Národnej rady, ale aj preto, že často sa mnohé rodiny nerozídu formálne. To znamená, nepožiadajú o rozvod a popri tom žena napríklad nedostáva od manžela peniaze a z takýchto dôvodov vlastne ona doplácala na to najviac, a tie deti. Takže tento krok oceňujem.

Priznám sa, že keď som bola spravodajkyňou tohto návrhu zákona, tak sa mi toto ustanovenie nepáčilo, ale vtedy ministerskí úradníci vychádzali z koncepcie transformácie sociálnej sféry, kde sa hovorilo, že rodina vlastne by mala byť vždy hodnotená ako celok, aby tam vznikala väčšia súdržnosť a vzájomné väzby, ako je to doteraz. Ale vzhľadom na túto situáciu vysokej nezamestnanosti a problémov rodín, ktoré sú nemalé, tak tento krok, myslím si, že je dobre, že ste ho zrealizovali. Pretože bude sa môcť uplatňovať taká istá reštrikcia až vtedy, keď naozaj bude menej nezamestnaných, kde každý si, viac-menej ten, kto chce pracovať, bude môcť nájsť nejakú prácu. Teraz vieme, že to tak nie je.

A teraz k tomu negatívnemu. Nakoniec vystúpia ešte moji kolegovia, kde vám aj na listoch a na vyjadreniach občianskych združení, ktoré pracujú v tejto oblasti, povedia, aké sú stanoviská k návrhu. Ja nebudem a nemôžem súhlasiť s tým, aby ste zúžili okruh občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné poskytovať peňažný príspevok na osobnú asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica na 65 rokov veku. Dočítala som sa dnes v novinách, že aj páni kolegovia Švec a Budaj boli v Kováčovej, kde rozprávali s ťažko zdravotne postihnutými, kde im jasne povedali, že takúto diskrimináciu nemôžu prijať. Nie je to spravodlivé, že ten, kto má 65 rokov, zrazu je akoby vyčlenený na okraj spoločnosti. Uvedomme si, že títo ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím vlastne už sú raz postihnutí tým, že musia viesť iný spôsob života, pretože nemajú takú pohyblivosť, ako možnosť sa zamestnať, študovať, uplatniť sa, žiť plnohodnotný život ako my, ktorí nemáme takéto postihnutia, a tak si myslím, že takáto diskriminácia nie je namieste.

V zákone sa navrhuje aj zúžiť okruh osôb, ktoré môžu vykonávať osobnú asistenciu. Z okruhu možných osobných asistentov vylučujete v plnom rozsahu rodinných príslušníkov, a to aj vzdialenejších, ktorí nežijú so žiadateľom v spoločnej domácnosti. Pán minister, tu mi však aj na váš rezort chodí najviac listov, pretože toto ustanovenie považujem za neprijateľné. Často práve matka alebo stará matka, alebo sestra, ak sa odhodlá, že sa bude starať o takéhoto rodinného príslušníka, myslím si, že je to oveľa lepšie z citovej stránky, pretože oveľa viac rozumie takémuto postihnutému ako cudzia osoba. Títo ľudia majú istý hendikep práve v emocionálnej oblasti. Sú precitlivenejší, ťažšie si zvykajú na nové podnety, na nových ľudí, a tak si myslím, že vnútiť im cudzieho človeka iba preto, že to považujete za zneužívanie alebo že boli v tomto smere isté zneužívania týchto výhod, nepovažujem to za správne.

Ako som už povedala, to zneužívanie sa dá ľahko odstrániť inými cestami a ja by som odporúčala práve, aby najbližší príbuzní, predovšetkým matky, mali túto možnosť, aby mohli robiť osobného asistenta svojim deťom. Je to oveľa výhodnejšie aj pre tú matku, ktorá nedala dieťa do ústavu sociálnej starostlivosti. Snaží sa mu vytvoriť rodinné podmienky. A tým istým spôsobom obetuje seba aj rodinu, pretože má oveľa nižší príjem. Takže s týmto riešením nebudem súhlasiť.

Vy znižujete v zákone aj maximálny denný rozsah hodín osobnej asistencie, s čím sa ešte čiastočne dá súhlasiť, pretože zachovávate tých 10 hodín, čo je viac ako pracovný čas, takže toto by sa dalo prijať. Ale nemôžem prijať zníženie hodinových sadzieb za osobnú asistenciu o 3,49 Sk/hod. Keď si pozrieme, ako rastú výdavky aj v tejto oblasti starostlivosti o zdravotne postihnutých, tak sa mi toto zníženie hodinovej sadzby zdá neseriózne.

Znižujete príspevok na kúpu motorového vozidla a maximálnu výšku peňažného príspevku na prepravu na mesiac zo 4 000 na 2 500 Sk. Tiež keď si pozrieme ceny benzínu, nafty, ako vlastne rastú ceny v tejto oblasti aj v rámci mestskej hromadnej dopravy, alebo prímestskej, alebo iným spôsobom, ako rastú ceny za autá a za všetko, čo súvisí s opravou, údržbou áut, tak ani zníženie tejto sumy neprináša pozitívum.

Znižuje sa aj maximálne zohľadňovaná cena úpravy bytu alebo rodinného domu o 150 000 napriek tomu, že aj v tejto oblasti ceny rastú. Vy sa chcete zamerať na stavbu nových takýchto bytov, len vieme, že práve mladí ľudia, alebo postihnutí ľudia skôr využívajú možnosť prestavby a úpravy bytov. A keďže sa u nás takmer nestavajú bezbariérové byty, je ich veľmi, veľmi málo, nestavajú sa ani bezbariérové inštitúcie, tak si myslím, že práve na túto úpravu bytu by mala byť pôvodná suma zachovaná.

Ustanovujete síce nový peňažný príspevok na opatrovanie pre občanov, ktorí sa budú o ťažko zdravotne postihnutého občana starať celodenne, riadne a osobne, a tento príspevok možno poskytovať aj osobám v príbuzenskom pomere k opatrovanej osobe. Výška tohto príspevku je však navrhovaná iba do výšky minimálnej mzdy, to je 4 400 Sk, čo je veľmi nízka suma.

Z okruhu občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorých zákon považuje za odkázaných na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, sa navrhuje vylúčiť tých, ktorí majú zníženú orientačnú schopnosť, ale nemajú problémy s pohybom. Myslím si, že aj toto je nespravodlivé ustanovenie pre nevidiacich a slabozrakých, pretože aj oni by mali mať nárok na túto dávku, pretože ten ich zdravotný stav sa môže často z hodiny na hodinu zmeniť alebo vplyvom nejakých okolností sa ten zrak môže prudko zhoršiť. Takže ani s týmto krokom sa nedá, pán minister, súhlasiť.

Na záver ešte toľko: Ja viem, že vy ste ako minister práce, sociálnych vecí a rodiny vo veľmi zložitej situácii, pretože pokiaľ poznám vaše názory, aj to, že ste nehlasovali za návrh rozpočtu na rok 2001, tak nie je vám príjemné predkladať takéto reštriktívne návrhy zákonov, že musíte vychádzať z realít rozpočtu a to vlastne smeruje do trojitej oblasti, ale ja si myslím, že tento krok je absolútne neprijateľný a nehumánny. Prečo pani ministerka financií nehľadá finančné prostriedky tam, kde by sa dali nájsť a kde by sme ju všetci podporili, či už ide v tých zákonoch o trestanie čiernej práce tých zamestnávateľov, ktorí to využívajú, a nie ľudí, ktorí za to nemôžu, alebo riešenie problémov s daňovými nedoplatkami, ktoré sú vysoké. A tu sa nenachádza oblasť na riešenie týchto problémov a ďalších a ďalších skutočností.

Takže, pán minister, v tých krokoch, ktoré som menovala v úvode, máte našu podporu, kde sa vychádza v ústrety ľuďom, ktorí nemôžu za to, že sa ocitnú v hmotnej alebo sociálnej núdzi, ale nebudeme súhlasiť s tým, aby sa idea, ktorú sme tu predniesli v roku 1998, takto deformovala a takýmto spôsobom ničila.

Ďakujem za pozornosť.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Tóthová sa hlási s faktickou poznámkou na vystúpenie pani poslankyni Aibekovej. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Poslankyňa K. Tóthová:

Ďakujem.

Chcela by som nadviazať na tú časť vystúpenia pani poslankyne, kde hovorila o nevyplácaní poplatkov pre matky, ktoré sa starajú o bezvládne alebo postihnuté deti. Ja som minulý týždeň mala stretnutie s občanmi a tam som dostala jednu požiadavku, aby som sa v parlamente spýtala pána ministra, aké motívy viedli k tomuto kroku, veľmi nehumánnemu, pretože mi bolo tlmočené, že žiadna matka takéhoto dieťaťa asi nedá dieťa do rúk inej osoby, pretože je tu veľmi silná citová väzba, a sú to deti, ktoré sú veľmi naviazané na svoje matky. A bola vyslovená myšlienka, že tu sa normálne špekuluje s touto skutočnosťou, že sa špekuluje s citmi matiek, pretože sa vie, že ony to ďalej za veľmi ťažkých podmienok, až neznesiteľných možno, budú ťahať samé. Takže zrejme ste si už odpočítali prípady, kde sa starajú matky, že nebudú žiadať cudziu osobu.

Dovoľte mi, aby som k tomu priložila svoj osobný názor, ktorý som už minulý týždeň tu v parlamente uviedla, že ja to osobne považujem za hyenizmus ísť si peniažky škrabkať do štátneho rozpočtu práve na týchto veľmi smutných prípadoch, na ľuďoch, ktorých osud postihol, a vy ešte takto postupujete. Teda, pán minister, prosím dôvody.

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pani poslankyňa Aibeková vystúpila v rozprave ako posledná písomne prihlásená k tomuto bodu programu. Pýtam sa, či sa niekto z pánov poslancov hlási do rozpravy ústne. Pani poslankyňa Keltošová, pán poslanec Švec, pán poslanec Budaj, pán poslanec Kalman. Končím možnosť ďalších prihlášok.

Pani poslankyňa Keltošová, nech sa páči, máte slovo.

Poslankyňa O. Keltošová:

Vážený pán predsedajúci,

vážené panie poslankyne, páni poslanci,

vážený pán neprítomný minister,

dovoľte mi, aby som vás v úvode môjho vystúpenia oboznámila s niekoľkými názormi občanov ťažko zdravotne postihnutých, ktorých sa bezprostredne predkladaná novela zákona o sociálnej pomoci dotýka. Dostala som viacero listov, zacitujem z nich, aby ste si urobili obraz o tom, čo spôsobí v prípade schválenia táto novela pre ľudí, ktorým je určená. Napísala mi Košická organizácia vozičkárov Nezávislý život z Košíc, dostala som list od Organizácie muskulárnych dystrofikov z Bratislavy, ďalší list je od Organizácie ťažko telesne postihnutých a vozičkárov z Nitry. Podobne sa na mňa obrátila aj Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska, ako aj Združenie nevidiacich Slovenskej republiky. Stručne z každého tohto listu.

Košická organizácia vozičkárov uvádza:

"Sme si vedomí, že novela zákona je z niekoľkých dôvodov nevyhnutná", nakoniec o tom hovorila aj pani poslankyňa Aibeková, a že bolo potrebné, aby ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny spolu s pripomienkujúcimi zástupcami mimovládnych organizácií občanov s ťažkým zdravotným postihnutím pripravilo jeho novelu. "Po doterajších skúsenostiach s aplikáciou zákona v praxi sme očakávali však s veľkou dôverou, že táto novela ešte viac skvalitní tento zákon v prospech tých občanov, ktorých zdravotný postih je skutočne taký závažný a rozsiahly, že bez pomoci druhých osôb, asistentov nedokážu existovať, žiť a, naopak, že bude odhaľovať a postihovať tých, ktorí vytvorený sociálny systém zneužívali alebo by mohli zneužívať v budúcnosti. Vieme, že aj tieto prípady zneužívania sa objavili. Niekoľko prípadov poznáme z praxe, nemôžu sa však paušalizovať a nemôže na nich doplácať väčšina ťažko postihnutých, hoci vieme, že sú hlavnými tromfmi v rukách neprajníkov.

Materiál, ktorý sme pôvodne pripomienkovali, ale neobsahoval veľmi závažné zmeny," a tu pozor, "ktoré sa do tejto novely dostali dodatočne bez toho, aby sme my mali možnosť sa k nim vyjadriť.

Ide najmä o

1. ďalšie zníženie maximálneho denného rozsahu hodín osobnej asistencie z 20 na 16 hodín,

2. krátenie finančnej sumy z priznaného počtu hodín osobnej asistencie v súvislosti s príspevkom za bezvládnosť, ktorý je vyplácaný k dôchodku,

3. zníženie príspevku na kúpu motorového vozidla z 230 tisíc na 200 tisíc korún,

4. úpravu percentuálnej sadzby v súvislosti od ceny motorového vozidla z 500 tisíc na 400 tisíc korún,

5. úplné vylúčenie rodinných príslušníkov z osobnej asistencie, čím je odobratá slobodná vôľa a právo občana rozhodovať o tom, kto bude poskytovateľom služby osobnej asistencie.

Dokonca to dochádza až tak ďaleko, že sme ako zástupcovia mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú problematikou občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, obviňovaní z toho, že sme nedbalo pristupovali k pripomienkovaciemu konaniu, ktoré v konečnej podobe už po tretíkrát vyústilo proti životným, sociálnym a existenčným potrebám občanov s ťažkým zdravotným postihnutím.

Žiaľ, musíme konštatovať, že vývoj, akým sa zákon o sociálnej pomoci uberá, a to v krátkej podobe už po tretí raz, sa približuje veľmi výrazne reštrikcii zameranej len a len na finančné skrátenie finančných príspevkov a kompenzácií, robí naše obavy z poškodzovania základných práv občanov s ťažkým zdravotným postihnutím opodstatnené. Navyše nadobúdame dojem, že zákon o sociálnej pomoci, časť zaoberajúca sa občanmi s ťažkým zdravotným postihnutím, leží niekomu natoľko "v žalúdku", že táto skupina robí všetko pre to, aby bol tento zákon postupne zlikvidovaný.

Očakávali sme, že tento zákon bude nám nápomocný a urýchli integráciu zdravotne postihnutých občanov do spoločnosti, že bude v budúcnosti citlivo dolaďovaný tak, aby pomohol práve tým najťažšie postihnutým, ktorí by bez cudzej pomoci boli odsúdení na zánik. Žiaľ, súčasný vývoj sa uberá opäť opačným smerom. Práve tieto navrhované reštrikcie smerujú pomaly, ale isto opäť k teórii izolácie ťažko zdravotne postihnutých občanov bojujúcich desaťročia o svoju identitu a postavenie v spoločnosti. Znova sa spoločnosť pomaly vracia k teórii, že táto skupina občanov žije na úkor iných občanov, daňových poplatníkov, že štát je okrádaný "o obrovské finančné prostriedky", ktoré by mohli byť použité inde. Ba niektorí "tiež pracovníci" sociálnej sféry, od ktorých tieto útoky sú najčastejšie, zachádzajú tak ďaleko, že nás div neobviňujú z tunelovania štátnej pokladnice. Opäť sa berú do úvahy v príprave novely zákona mnohokrát skresľujúce pripomienky štátnych úradníkov z odborov sociálnych vecí, a odborne fundované pripomienky občianskych združení, ktoré sa zaoberajú touto problematikou detailne, ostávajú z 90 % nepovšimnuté."

Citát: "V ušiach mne ako ťažko postihnutému občanovi stále znejú slová pani inžinierky Gaššovej. Pani inžinierka Gaššová je zamestnankyňa ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, je to vozičkárka, ktorá tesne pred nadobudnutím účinnosti zákona o sociálnej pomoci v roku 1999 vyslovila pri príležitosti seminára usporiadaného v Košiciach jednu obavu, aby sa tento zákon nezneužil a v konečnej podobe nebol obrátený proti tým, ktorým mal pomôcť. Máme mnohé poznatky, že už pri jeho príprave bolo mnoho odporcov, ktorým tento zákon nevyhovoval a nikdy nebude vyhovovať práve preto, že bol zvolený spôsob individuálneho prístupu k občanovi, k jednotlivcovi, ktorý je ťažko postihnutý. Očakávania, že pri skutočne serióznom prístupe pracovníkov posudkových tímov budú vyradení z poberania sociálnych dávok a priznávania kompenzácií tí, ktorí tieto kritériá nespĺňali, sa nenaplnil. Ba naopak, mnohokrát neodbornosť a zaujatosť týchto pracovníkov spôsobuje poškodzovanie občanov s ťažkým zdravotným postihnutím na jednej strane a na druhej strane mnohé, neprávom priznané kompenzácie a príspevky tým, ktorým evidentne nepatria, resp. sú neadekvátne vysoko nadhodnotené vzhľadom na ich zdravotný postih, pretože dokázali zahrať divadlo pred pracovníkom posudkového tímu, ktorý nebol dostatočne odborne na úrovni so svojimi vedomosťami. Nie bič reštrikcií voči nám, ale práve na tento zlý systém je nutné nájsť spôsob, ako ho odstrániť, ako určiť jasné bodové kritériá, pretože nedokonalosť a medzery v zákone uberajú finančné zdroje, ktoré by mali byť prerozdelené pre ľudí úplne odkázaných a imobilných, neschopných žiť bez cudzej pomoci, pomoci svojich asistentov.

Zákonom okrem iného mala", zdôrazňujem, "mala byť odobratá absolútna rozhodovacia moc mnohým sociálnym pracovníkom štátnej správy, ktorí boli zvyknutí určovať a diktovať, ako a kde budú zdravotne postihnutí občania žiť, čo budú v živote robiť, ako a o čom sa môžu vyjadrovať. Mnohí si dovoľovali arogantne vstupovať do života tejto skupiny občanov aj v tých najintímnejších oblastiach. Nebojím sa použiť pojem, že mnohí takíto tiež sociálni pracovníci sa vyvršovali na občanoch s postihnutím, aby si tak dokázali svoje neotrasiteľné postavenie úradníka.

Žiaľ, tieto poznatky z podobných praktík akousi nadradenosťou odkojených úradníkov sa stále viac objavujú a opakujú aj v súčasnosti a informácie o podobných praktikách sa k nám, zástupcom mimovládnych organizácií, dostávajú prakticky denne. Nie je vôbec zriedkavosťou, že mnohí pracovníci posudkových tímov si dovoľujú arogantne vstupovať do života postihnutých občanov. Oni chcú byť znova tí, ktorí chcú výhradne rozhodovať o nás, o našom živote, o našich potrebách, našich kompenzáciách, bez ohľadu na naše skutočné potreby. Všetko sa berie len cez finančné prepočty, ale kde ostala ľudskosť a profesionálna hrdosť štátnych úradníkov, ktorí napokon sami žijú z daňových poplatníkov?

Filozofia nezávislého života je tomuto typu sociálneho pracovníka taká vzdialená, že nikdy sa nebude snažiť pochopiť potreby tejto skupiny občanov a nevyhnutné kompenzácie potrebné k životu občana s ťažkým postihnutím budú vždy videné ako akési výhody, ktoré nie sú dopriate im. Takmer každé prejavenie vlastného názoru, resp. vlastnej požiadavky telesne postihnutého sa posudzuje nebodaj ako rebelantstvo, ktoré je nutné potrestať tým, že sa nepriznajú jednotlivé kompenzácie. Úmyselne sa priznajú iné, nežiadané kompenzácie, aby sa bolo nutné odvolať, a tým sa predĺžil čas vydania posudku. Bežný náš poznatok z dennej praxe je 6 aj viac mesiacov oproti zákonom stanovenej 60-dňovej lehote. Poznáme dokonca konkrétne prípady, kde pracovníčka odboru sociálnych vecí, "dávkarka", odmietla vyplatiť príspevok, aj keď bol priznaný občanovi v rozhodnutí a doložený úradnými dokladmi.

Aj my občania s veľmi ťažkým zdravotným postihnutím si uvedomujeme, že je nevyhnutné sprísniť finančné toky pri poskytovaní príspevkov a kompenzácií, a preto si dovoľujeme navrhnúť, aby sa finančné prostriedky nepriznávali tým, ktorí ich zneužívajú, aby sa postihovali a odhaľovali podvodníci, ktorí sú zdravotne postihnutí len imaginárne pre ich vlastný finančný efekt. Skutočne ťažko postihnutý človek si nemôže dovoliť zneužívať poskytnuté finančné prostriedky vo forme kompenzácií na osobnú asistenciu, motorové vozidlo, resp. iné príspevky, pretože tento zákon nám po desiatkach rokov dal určitú šancu žiť nezávisle na svojom blízkom i vzdialenom okolí a tak sa priblížiť konečne po dlhom čase temna vyspelému svetu.

Tí, ktorým bolo roky upierané žiť normálnym životom, sa určite nikdy neznížia k tomu, aby sa uchýlili k zneužívaniu tohto zákona a poskytnutých finančných prostriedkov tak prepotrebných pre náš nezávislý život. Tých druhých zneužívateľov musia práve svojou vysokou profesionálnou odbornosťou dokázať odhaliť pracovníci posudkových tímov. Táto úloha sociálnych pracovníkov mnohokrát zlyháva a absentuje. Skúste si položiť otázku - prečo?

Musíme upozorniť, že navrhnuté reštrikčné opatrenia, ako je napríklad skrátenie počtu hodín z 20 na 16 pri osobnej asistencii, ani náhodou nepoškodí tých, ktorým bola táto kompenzácia priznaná neprávom, ale doslovne zlikvidujú tých, ktorí potrebujú pomoc inej osoby, asistenta, nie 20, ale 24 hodín denne. Už súčasný počet 20 hodín priznávaných pôvodne na deň poškodil práve tých najťažšie postihnutých, lebo byť 4 hodiny bez pomoci pre bezvládneho, úplne imobilného človeka znamená celú večnosť, počas ktorej sa môže prihodiť mimoriadna udalosť kedykoľvek, vo dne aj v noci, nehovoriac o nezabezpečených ďalších 8 hodinách. Touto udalosťou môže byť ešte ťažšia zdravotná ujma, ba až úmrtie takého občana, ktorý nemá pri sebe okamžitú pomoc v prípade nutnej potreby, ktorá môže vzniknúť kedykoľvek. Vôbec si nedokážeme predstaviť, ako si budú ťažko postihnutí, ktorí žijú úplne sami, zabezpečovať pomoc pri takomto skrátení počtu hodín. Alebo sa znovu nastúpi trend nedávnej minulosti, keď občan s ťažkým postihnutím bude nasilu umiestňovaný, proti vlastnej vôli, v ústavoch, čakárňach na svoj biedny koniec, odkiaľ niet návratu?

Prepáčte za výraz, ale za podobný nezmysel považujeme krátenie peňažného príspevku na osobnú asistenciu o sumu poberaného príspevku pre bezvládnosť pre tých, ktorí sú poberateľmi príspevku pre bezvládnosť. Ak by tento príspevok poberali skutočne len tí, ktorí sú bezvládni, znova dôjde len a len k poškodeniu najťažšie postihnutých občanov, a to z dôvodu, že invalidné dôchodky sú také nízke, že už dnes nestačia ani na pokrytie najzákladnejších životných potrieb. Tí ostatní ostanú znova vysmiati. Prevažná väčšina poberateľov tohto príspevku ho používa na úhradu asistencie pri ťažkých úkonoch na dofinancovanie tejto služby, pri chýbajúcich 4 hodinách, pri nákupe liekov, zdravotníckeho materiálu, prípadne platenia za byt po tom, čo bol zrušený príspevok na bezbariérové bývanie, resp. kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s bývaním vo väčšom bezbariérovom byte. Týka sa to najmä vozičkárov.

Ak občan s ťažkým zdravotným postihnutím podpíše zmluvu s asistentom, resp. asistentmi na určitý počet hodín, ktoré mu boli priznané, musí tieto finančné prostriedky vyplatiť asistentom do posledného haliera, a to o to viac, ak osobných asistentov nebudú môcť robiť podľa chystanej novely žiadni rodinní príslušníci ani v minimálnom rozsahu hodín, čo znamená 30 až 50 %, aj keď je všeobecne známe, že práve títo u mnohých zabezpečujú najnáročnejšie osobné, intímne a hygienické potreby, na ktoré sa asistenti hľadajú ťažko a veľmi zdĺhavo.

Je veľmi jednoduché si spočítať..."

(Reakcia ministra.)

Pán minister, ja vám odovzdám ten list.

"Je veľmi jednoduché si spočítať, že skrátený príspevok na osobnú asistenciu o 500, resp. 700 korún bude večným zdrojom problémov pri vyplácaní osobných asistentov alebo na druhej strane dostane jeho poberateľa do takej sociálnej núdze, že mu vytvorí ďalšie obmedzenia, mnohé znevýhodnenia a prekážky v každodennom živote pri zaobstarávaní najzákladnejších potrieb. Ako príklad ukážeme, že občan s ťažkým zdravotným postihnutím poberá invalidný dôchodok s bezvládnosťou vo výške napríklad 4 500 korún. Túto výšku invalidného dôchodku mnohí nedosahujú. A z neho bude musieť uhradiť osobnú asistenciu vo výške 700, ostane mu 3 800. Úhrada za inkaso, nájomné a najnutnejšie výdavky v domácnosti v bezbariérovom byte minimálne 2 800 až 3 000. Zostatok na živobytie ani nie 1 000. Za tieto finančné prostriedky sa musí občan stravovať celý mesiac, kupovať si lieky, zdravotnícky materiál, dokonca sporiť na invalidný vozík, resp. iné kompenzačné pomôcky. Vyžiť z týchto peňazí je priam nemožné a zázračné.

Dovolím si položiť otázky. Nebude situácia postihnutých občanov takouto novelou viac komplikovaná ako riešená? Bude ešte platiť to, čo sa zákonom chcelo pôvodne dosiahnuť, t. j. rovnoprávnosť a rovnaké príležitosti pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím s občanmi bez zdravotného postihnutia? Bude sa ešte po tejto rýdzo reštrikčnej novele Slovenská republika môcť hlásiť k takým dokumentom, ako sú štandardné pravidlá na vytváranie rovnakých príležitostí pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, resp. Listina základných práv a slobôd?

Záverom si dovolím vysloviť jedno varovanie, aby sa neuváženým konaním, nedomyslenými reštrikciami spoločnosť nedostala do situácie ako onen vedec v Čapkovom diele Krakatit, ktorý v snahe vymyslí fantastický vynález, vymyslel vec, ktorá ako prvá bola zneužitá proti tým, pre ktorých mala slúžiť. V inej reči to znamená, aby sa zákon o sociálnej pomoci nenovelizoval v tomto reštrikčnom tempe dovtedy, pokiaľ nestratí úplný zmysel a nebude mať nič spoločné s tým, čo jeho tvorcovia, pracovníci ministerstva a zástupcovia mimovládnych organizácií, všetko zanietení a fantastickí ľudia, ktorí konečne pochopili životné potreby občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, chceli dosiahnuť, t. j. nezávislý život a následnú, skutočnú a nielen papierovo proklamovanú integráciu tejto početnej menšiny občanov do spoločnosti.

Očakávanie nás postihnutých občanov je to, že zákon o sociálnej pomoci - "nedávno narodené dieťa" - musíme chrániť a citlivo vypiplať za pomoci múdrych ľudí, aby sa z neho stal dospelý, svojprávny občan, ktorý bude schopný pomôcť každému, kto ho bude potrebovať. Chceli by sme apelovať na všetkých, ktorí majú možnosť ovplyvniť znenie a zmysel tohto zákona, aby sa neunáhlili v rozhodovaní a v jedinej vidine akejsi záchrany finančných prostriedkov pre štátnu pokladnicu, pretože tento smer je návratom k tomu, čo tu bolo desiatky rokov za totalitného režimu, a v konečnom efekte sa to vypomstí v krátkom čase celej spoločnosti ako vrátený bumerang.

S úctou a pozdravom Anton Benča, predseda Správnej rady Košickej organizácie vozičkárov Nezávislý život, Ľudmila Gričová, vedúca Centra samostatného života, Organizácia muskulárnych dystrofikov v Slovenskej republike a Mgr. Andrea Adamovičová, takisto z tejto Organizácie muskulárnych dystrofikov v Slovenskej republike."

Podrobné pripomienky z tejto organizácie, ako aj z ďalších organizácií ťažko telesne postihnutých a vozičkárov z Nitry, Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska sa nesú v podobnom duchu.

Dovoľte mi, aby som sa na záver môjho vystúpenia vrátila ešte k listu Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Ja som v piatok počas rozpravy v jednej faktickej poznámke hovorila o prípade, keď sa nevidiaci občan dostáva do kolízie, ak si požiadal o dávku na prepravu a zároveň má vodiaceho psa. Píše mi pani Beáta Fakáčová zo Združenia zrakovo postihnutých Slovenska, ktorá je sama nevidiaca a má vodiaceho psa, z vlastnej skúsenosti.

"Nevidiaci občan, ktorý má kompenzáciu v podobe vodiaceho psíka, nemôže dostať dávku na prepravu. S týmto problémom sa na mňa obrátili držitelia vodiacich psíkov z Martina pani Kravčíková, pán Luska z Bratislavy, pán Gábel a napokon aj ja mám sama takúto skúsenosť."

Myslím si, že to, čo som povedala v piatok, platí aj dnes. Nevidiaci s vodiacim psom si nemôžu, pokiaľ idú do neznámeho prostredia, ak si potrebujú vybavovať svoje úradné, osobné veci, jednoducho nemôžu iba s vodiacim psom využívať mestskú alebo medzimestskú dopravu, pretože ten pes naozaj nevie čítať a písať, nedovedie ich na miesto, ktoré nepozná. Takisto nevidiaci občan podľa zákona o sociálnej pomoci, ktorý požiada o dávku na prepravu, nemôže potom používať povedzme, ako sa to navrhuje, osobnú dopravu svojimi blízkymi, resp. osobnú dopravu v rámci rôznych taxislužieb vzhľadom na to, že preprava pre nevidiacich na území mesta Bratislavy, to je moja osobná skúsenosť, je v kolapse. Majú jedno jediné auto, aj to auto už je niekoľko možno desaťročné. Títo ľudia jednoducho si nemajú z čoho vybrať. Ak by tu bola súťaž niekoľkých dopravných služieb pre nevidiacich, chápem reštrikčnosť tejto dávky, ktorá je obmedzená potom len jednorazovo na jeden účel.

Na záver by som rada odovzdala pánu ministrovi spomínané pripomienky s tým, že dúfam, že v záverečnom slove sa takisto k nim vyjadrí, ako aj k výhradám košických vozičkárov, ktorí údajne neboli prizvaní k záverečnému pripomienkovaniu takého závažného zákona, akým novela zákona o sociálnej pomoci nesporne je.

Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Podpredseda NR SR P. Hrušovský:

Pán poslanec Švec.

Poslanec J. Švec:

Vážený pán predseda,

vážený pán minister,

dámy a páni,

zákon o sociálnej pomoci je veľmi citlivý zákon. Dotýka sa asi 20 tisíc občanov s ťažkým zdravotným postihnutím a určite nenechá ľahostajných ľudí, ktorí pracujú v medicíne a ktorí majú isté sociálne a humánne cítenie. Keď sme pred pol druha rokom prijímali zákon o sociálnej pomoci pre ťažko zdravotne postihnutých občanov, tak sme boli iste veľkorysejší ako predchádzajúce vlády. Mali sme vtedy možnosť upraviť jednotlivé dávky bez takéhoto drastického pokračovania, akým je tento zákon.

My s Jankom Budajom sme si dali tú námahu, že sme v sobotu navštívili Národné rehabilitačné centrum v Kováčovej a v dvojhodinovej diskusii sme sa porozprávali s ľuďmi, ktorí sú pripútaní na lôžko alebo sú odkázaní na vozíček, ako sa oni dívajú na dosah tohto zákona na ich budúci život. Rád by som sa s vami podelil s týmito našimi skúsenosťami a povedal vám, že týchto ľudí ani tak nebolí, že im znižujeme príspevok na kúpu motorového vozidla, pretože jednoducho si to vozidlo aj tak nemôžu kúpiť, nemajú ten finančný základ. Rovnako ich ani tak veľmi nemrzí, že sa znižuje základná položka na kúpu motorového vozidla z 500 tisíc na 400 tisíc. Pre nich je to irelevantné. Ale čo ich mrzí, je, že všetky dávky, ktoré doteraz dostávali, alebo dávky vo všetkých podobách sa celoplošne znižujú. A že celoplošné znižovanie nemá nič spoločné s tým, že sa v niektorých individuálnych prípadoch sociálna pomoc zneužívala.

To, čo ich trápi, je redukcia rozsahu poskytovania príspevku na osobnú asistenciu, zníženie príspevku na osobnú asistenciu a na opatrovanie, vylúčenie rodinných príslušníkov z nárokovosti na príspevok na osobnú asistenciu, zníženie príspevku na dopravu a redukcia počtu denných hodín asistencie. Títo ľudia sú veľmi citliví a sú citliví aj na vzťah medzi osobným asistentom, opatrovateľom a pacientom samotným.

A tak viacerí pacienti a viacerí telesne postihnutí občania nás upozorňovali na to, že zamestnávanie týchto ľudí, zamestnávateľov, asistentov a opatrovateľov je asociálne, pretože tí nemajú napríklad zabezpečené sociálne dávky, odvody do zdravotnej poisťovne a dôchodkové zabezpečenie. Pritom denná mzda, ktorá sa vypočítava z počtu hodín podľa rozsahu telesného poškodenia, je taká nízka, že títo ľudia pri desaťhodinovej službe z takejto sumy vôbec nemôžu vyžiť. Ak si predstavíme, že v opatrovateľskej službe táto mzda predstavuje 1,3-násobku životného minima, tak je evidentné, že toto je skutočne iba príspevok a nemožno na základe takéhoto príspevku niekoho zamestnávať.

Ďalší veľmi, veľmi neuralgický bod tohto zákona je vekový limit 65 rokov pri poskytovaní asistentúry alebo osobnej asistencie. Upozorňovali nás nielen pacienti, ale aj lekári, že mozgové porážky, ktoré vedú buď k nehybnosti pacienta alebo k značnému obmedzeniu jeho hybnosti, sa vyskytujú vo vyšších vekových skupinách, presne medzi 60 až 65 rokov. Čiže tu ideme s našou filozofiou proti snahe integrovať týchto ľudí do normálneho života.

Veľmi zaujímavý bol poznatok, ktorý sme získali opäť od viacerých ľudí, ktorí sa na tejto diskusii zúčastnili, ktorí nám povedali: Viete, keby sme my vedeli, že tá 1 miliarda, ktorá sa ušetrí týmto zákonom, pôjde do zdravotníctva, tak by sme to hádam oželeli pre potreby ľudí, ktorí sú možno ešte vážnejšie chorí. Toto bol taký veľkorysý príspevok, že naozaj sme to s veľkým zadosťučinením prijali a počúvali.

Pre mňa ako lekára je však absolútne neprijateľná dôvodová správa, z ktorej, ako to už vyznelo z listov, ktoré dostala pani kolegyňa Keltošová, vyplýva, že celá dôvodová správa a nakoniec celý zákon je ponímaný výlučne z ekonomického pohľadu a so sociálnou pomocou nemá nič spoločné. Dovolím si z nej odcitovať, máte to v laviciach všetko, a prosím, keby ste si všimli dikciu dôvodovej správy.

"Zavedením peňažného príspevku za opatrovanie sa predpokladá, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu bude poberať iba 5 tisíc ľudí. Takouto úpravou by sa náklady zo štátneho rozpočtu na zabezpečenie pomoci inou osobou pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím znížili o cca 520 miliónov."

Ďalej: "Navrhuje sa znížiť rozsah priemernej osobnej asistencie na 1 deň z 20 hodín na 16 hodín. Takýmto spôsobom sa predpokladá zníženie finančných prostriedkov na 1 kalendárny rok o 120 miliónov korún."

A ďalej čítame: "S cieľom znížiť finančnú nákladovosť osobnej asistencie sa navrhuje znížiť jej hodinová sadzba z 1,3 % sumy životného minima na 1,5 % sumy, čo predstavuje úsporu 115 mil. korún."

Ďalej: "Ďalšie návrhy na úpravy sa týkajú peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla. Ide o zníženie maximálnej výšky peňažného príspevku z 230 000 na 200 000 korún. Toto opatrenie prinesie celkovú úsporu vo výške 67 miliónov korún. Navrhuje sa aj zníženie maximálnej zohľadňovanej ceny osobného motorového vozidla, zníženie percentuálnej výšky bude teda znamenať úsporu 26 miliónov korún."

Ďalšia úprava sa v návrhu novelizácie týka peňažného príspevku na prepravu. Predpokladá sa úspora 20 mil. korún. Ďalšia úspora na peňažnom príspevku na prepravu sa predpokladá v nadväznosti na peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Tento je v porovnaní s peňažným príspevkom na prepravu viac ako 3,5-krát nižší a finančná úspora takto vzniknutá predstavuje 24 mil. korún.

A záverečná kapitola: "Ak by nedošlo k navrhovaným zmenám, v roku 2001 by sa čerpalo zo štátneho rozpočtu na účely kompenzácie cca 3,6 mld. korún. Prijatím uvedených návrhov sa predpokladá ročný pokles finančných prostriedkov na účely kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia formou peňažných príspevkov vo výške 949 mil. korún."

Kde je tu ľudský faktor? Kde je tu cit pre ľudí, ktorí sa nedobrovoľne, nie vlastnou zásluhou, ale nešťastím dostali mimo spoločnosti?

Dámy a páni, toto je jeden zo zákonov, ktoré ma zdvihli z lavice. A ja pred touto snemovňou priznám rovno, že tento zákon nepodporím.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)