Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Mesiarik.
Nech sa páči.
Poslanec M. Mesiarik:
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán minister,
vážené poslankyne,
vážení poslanci,
vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon číslo 273/1994 Z. z., ktorého cieľom je zvýšiť odvody do zdravotného poistenia od zamestnávateľov a zamestnancov, takisto odmietam. Zastávam názor, že je tu opätovne snaha riešiť problém na úkor občana, ktorého sme už aj tak zaťažili v oblasti zdravotníctva vysokou spoluúčasťou, či už ide o spoluúčasť na úhrade liekov, a nie malá spoluúčasť, zníženie zdravotnej starostlivosti, vysoký poistný poplatok, a tak by som mohol spomínať ďalej.
Chcel by som zdôrazniť, že po určitých prepočtoch, ak by aj došlo k realizácii tohto návrhu, som presvedčený, že nedôjde k vyriešeniu problémov v zdravotníctve Slovenskej republiky. Som presvedčený, že v oblasti zdravotníctva je problém neriešiteľný, pokiaľ nedôjde k celkovému pohybu vpred, k zmene systému, k transformácii, a preto som očakával, že pán minister Kováč, donedávna náš kolega a povedal by som ako dobrý šéf výboru príde s inými návrhmi, s koncepciami riešenia zdravotníctva, a nie s návrhom na zvýšenie poistného. Verím, že to tak aj bude.
Hlavná ťarcha sa opätovne začína presúvať na občana, ktorého zaťaženie skutočne keď spočítame, ako hovorila predrečníčka, je vysoké a neobstojí, ak z každého rezortu, z ktorého dostávame určité návrhy v poslednom obodobí v súvislosti so štátnym rozpočtom, to každý minister prepočítava na svoj rezort na korunu, na určitú maličkú časť, ale keď to narátame spolu, je to vysoké percento, pretože vieme, že 38 percentami je zaťažený zamestnávateľ odvodmi do fondov a k tomu treba prirátať tú ďalšiu korunu, to ďalšie 0,7 alebo 1 %. Myslím si, že aj toto percento, ktoré by som nazval Kováčove percento, treba takto chápať, a nie odtrhnuto ako 0,7 alebo 0,1 celkom mimo.
Takúto cestu skutočne nie som ochotný podporovať ako poslanec, pretože na druhej strane, keď zoberieme prístup štátu k tejto problematike, ešte dodnes platí štát, ako to zaznelo, 13,7 % z nejakých 2 400 korún z vymeriavacieho základu. Teda nie ani z minimálnej mzdy, ale takmer z polovice minimálnej mzdy. Čo to v praxi znamená? Ak si zoberieme opätovne čísla a vychádzam z toho, že na Slovensku môžem počítať 5 miliónov obyvateľov, z toho 2 milióny ekonomicky aktívnych a 3 milióny ekonomicky neaktívnych, keď zoberieme výber poistného, tak dve tretiny hradí vlastne za 2 milióny aktívnych, dve tretiny výberu, a to je zvrátenosť. Kde je v tom poistný princíp?
Pritom keď zoberieme náklady, tak v roku 1996 z poistného, ktoré platí štát na jednu osobu, bolo možné uhradiť 37,4 % nákladov na zdravotnú starostlivosť a v roku 1999 z toho istého, lebo sa nemenil vymeriavací základ, už len 26,7 % nákladov na liečebnú starostlivosť na občana, za ktorého platí štát. Ostatné hradíme my ostatní, výrobná sféra, teda tí, ktorí sú ekonomicky aktívni. To takto predsa nemôže ísť ďalej. To sa nedá utiahnuť, ak k tomu prirátame ešte obrovské percento nezamestnaných. Stráca sa poistný princíp, pretože aj keď veľká časť občanov, teda 3 milióny platí menej, má to isté zabezpečenie a niekedy aj dokonca vyššie, pretože to vyplýva z určitých noriem, ktoré sa týkajú niektorých špecifických skupín podľa rizikovosti práce, za ktorých štát tiež platí poistenie.
Chcel by som zdôrazniť a opätovne sústrediť pozornosť na štátny rozpočet na rok 2001, lebo je fakt, že je tam určitý pohyb vpred, ide to na 14 %, nie na 13,7 %, ale zase z vymeriavacieho základu 2 400 korún. Takže štátny rozpočet na rok 2001 nepočíta so zásadnou zmenou postoja štátu k tejto problematike. Prečo by mal počítať so zásadnou zmenou občana? Takže tu treba, povedal by som, aj pochopiť tripartitu a z tripartity toho jedného partnera, a to je Konfederácia, ktorá prejavila záujem a ochotu rokovať aj o možnosti okolo občana, ale s tou podmienkou, že aj štát sa bude inak správať. Aby každý prispel výrazným dielom, ale hlavne štát, ktorý vlastne dostal i zdravotné poisťovne svojím vymeriavacím základom do celkom nie dobrého stavu.
Máme prepočítané, že pokiaľ by štát len platil 13,7 % z 3 600 korún, teda ani nie tých 14 % plus doplnkové zdroje, s ktorými sa počíta v štátnom rozpočte, tak skutočne by bol problém riešiteľný, ale ešte raz zdôrazňujem s tým, že reforma a transformácia v zdravotníctve musí prísť, pretože stále počujeme ešte málo návrhov na to, ako lepšie hospodáriť s tým, čo máme. Počúvame, len ich treba dať do zdravotníctva, inak to nepôjde.
Na záver chcem prejaviť názor a stanovisko, že tento návrh nepodporím a som presvedčený, že nepodporí tento návrh ani klub poslancov SOP.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR I. Presperín:
Ďakujem pánu poslancovi Mesiarikovi.
K vystúpeniu pána poslanca sú dve faktické poznámky. Pán poslanec Húska, pani poslankyňa Aibeková. Končím možnosť podania ďalších faktických poznámok.
Dávam slovo pánu poslancovi Húskovi.
Poslanec A. M. Húska:
Ďakujem.
Chcem podporiť stanovisko a názor pána poslanca Mesiarika a odporúčam práve taký istý návrh, ako predložil aj on ohľadne zvyšovania poistného. Je totiž zrejmé, že máme pred sebou problém, ktorý je oveľa širší. Fakt je ten, že na celom svete sa vyvíja taká situácia, že tak rýchlo rastú náklady na zdravotné služby, že sa stáva zdravotníctvo nefinancovateľným. Je to zjav v celom svete a orientácia na celom svete nie je práve v tom, že sa chcú zvýšiť zaťaženia samotného občana, ale hľadajú sa systémové zábrany, ako zabrániť, aby takým spôsobom postupovali farmaceutické koncerny, ktoré vlastne sústavným naháňaním nových a nových drahších liekov vedú zápas so všetkými poistnými kasami na tomto svete.
Skôr mi pripomína celé toto úsilie Ezopovu bájku o tom, ako stokrát nič zabilo osla. Občana vháňame do situácie bezmocného oslíka, na ktorého nakladáme ďalší a ďalší náklad s odvôvodnením, že na to už štát nemá. Štát musí mať na to, aby zabezpečil systémovú kontrolu odvodov príjmov práve z oblasti rýchleho nárastu cien jednak liekov, a jednak liečebných zariadení. To je základná povinnosť.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pani poslankyňa Aibeková chce reagovať.
Poslankyňa M. Aibeková:
Ďakujem pekne.
Chcem sa poďakovať pánu poslancovi Mesiarikovi, že podporil môj návrh. Plne s ním súhlasím, že dochádza k diskriminácii niektorých skupín obyvateľov. Kým napríklad toto zvýšenie sa nebude týkať zamestnávateľov, preto aj Asociácia zamestnávateľských zväzov súhlasila s týmto návrhom, bude sa týkať zamestnancov a štát, aj keď si pripravuje tiež zvýšenie percenta na 14 %, ale správne ste poukázali, zároveň si zníži vymeriavací základ. Ten vymeriavací základ z 2 700 si plánuje znížiť na 2 400 korún.
Takže som rada, že sme hovorili v jednom duchu, že nemôže donekonečna štát zaťažovať iba jednu skupinu občanov, to znamená tých, ktorí sú ekonomicky aktívni, ktorí vytvárajú vlastne hodnoty pre nás všetkých, ktoré sa potom prerozdeľujú a týchto neúmerne zaťažujeme a isté skupiny zasa zvýhodňujeme. Áno, je pravda, že štát platí za veľké skupiny občanov. Ale prečo sa toto napríklad nerieši a neriešilo doteraz v zákone číslo 273? Tam sa skupiny občanov stále rozširovali, čiže štát sa zaťažoval.
Celkom na záver. Súhlasím a opakovane to vo svojich vystúpeniach hovorím, kým sa neurobia transformačné kroky, takéto zaťažovanie občanov nepovedie k tomu, čo chceme dosiahnuť. To znamená, aby sa zdravotníctvo dostalo na kvalitatívne vyššiu úroveň zo všetkých stránok, a tá transformácia, bohužiaľ, je iba na papieri, ale v realite zatiaľ výsledky neprináša. Nesúhlasím s hodnotením zdravotníctva ako čiernej diery, ale kroky, ktoré urobil pán minister, váš predchodca, sa rovnali nule.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Panie poslankyne, páni poslanci, v rozprave vystúpili všetci, ktorí boli prihlásení písomne. Pýtam sa, či sa do rozpravy niekto z poslancov hlási ústne. Páni poslanci Tatár, Zelník, Drobný. Končím možnosť ďalších prihlášok.
Nech sa páči, pán poslanec Tatár vystúpi ako prvý.
Poslanec P. Tatár:
Ďakujem pekne za slovo.
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán minister,
vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
zrejme pripomienky, ktoré sú v tomto prvom čítaní k návrhu zákona, sú všetky namierené k tomu, že zákon plánuje zvýšiť finančnú záťaž verejnosti. Samozrejme, nedá sa zjednodušene povedať, že sa dotkne každého málo, lebo jedného viac, druhého menej a dotkne sa to právnických alebo fyzických osôb v rôznom pomere. Teda k tomuto sú namierené všetky pripomienky.
Keď sme mali verejne citlivý problém, že štátni lekári držali hladovku, tak mne sa na tom páčila jedna vec. Okrem toho, že hovorili, že chcú viac peňazí, aj oni hovorili veľmi jasne, že chcú, aby sa urobili v celom systéme zdravotníctva nejaké zmeny, nejaké reformy, nejaké lepšie kontrolovateľné toky peňazí a práve to je bod, z ktorého by som sa chcel pozrieť na takýto návrh zákona. To znamená, že ak nemáme celkom jasno a na stole nielen niekde v nejakých plánoch alebo iba sľúbené také zmeny, aby sme vedeli, kam peniaze jednotlivých občanov na zdravotné poistenie pôjdu, ako budú kontrolované, ako budú využívané, či budú využívané efektívne, a to dnes nemáme. Tak veľmi ťažko sa naslepo potom rozhodnúť o nejakom zvyšovaní.
Samozrejme, že je problém deficitu, že je tam dlh, že sú staré dlhy, vznikajú každý mesiac nové dlhy, ale ja by som naozaj potreboval, aby sme vedeli, ako to bude v najbližšej budúcnosti. Už sa opakovane povedalo, že sa za dva roky vlastne v systéme zdravotníctva veľa nezmenilo a zdravotníctvo je veľmi častá téma. Nechcem hovoriť o tom, aké sú rôzne návrhy. Opakovane hovorím, že aj za Demokratickú stranu sme dali veľmi jasnú predstavu, ako by to mohlo byť.
Poisťovací systém je jeden z kľúčových a jeho zmena je jedna z kľúčových zmien, ktoré očakávame, aby sme s pokojom mohli odhlasovať nejaké zmeny vo financovaní. To znamená, aby tam boli kontrolované osobné účty, aby to bolo ináč spravované, aby boli inak rozdelené zdravotnícke zariadenia, ako je to dnes. Čiže toto je pohľad, ktorý som aj ja chcel pridať. Nielenže nezaťažujme, ale riešme to komplexne. Určite sa k tomu vrátime podrobnejšie v ďalších rozpravách.
Teraz, samozrejme, najprv budeme hlasovať o tom, či to pôjde do druhého čítania. Máme už dohodu a odhlasovali sme si, že nebudeme o tom hlasovať dnes, že o tom budeme hlasovať na budúci týždeň. Nemôžeme len zaťažovať verejnosť a nemať istotu, že to bude efektívne. Toto je to, čo som chcel povedať.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
S faktickými poznámkami sa hlási pán poslanec Zelník a pán poslanec Baco. Končím možnosť ďalších prihlášok.
Nech sa páči, pán poslanec Zelník.
Poslanec Š. Zelník:
Ďakujem za slovo.
Chcem povedať, pán poslanec Tatár, že súhlasím so všetkým, čo ste povedali, lebo naozaj za dva roky nielenže sa nič neurobilo, práve naopak, zdravotníctvo sa posunulo významnou mierou do úplnej katastrofy vďaka nesystémovým krokom, ktoré sa počas dvoch rokov urobili, a preto aj ja som dával pozmeňujúci návrh pri materiáloch, ktoré hovorili o financovaní zdravotníctva v tom duchu, aby materiál bol vrátený na prepracovanie, pretože v tomto materiáli sa nič nehovorí o tom, ako sa vysporiada ministerstvo zdravotníctva s budúcim rokom. Iba sa tam konštatuje, že síce dlhy sú, ale oddlžovať sa zdravotníctvo bude dokonca až do roku 2004.
Prvým systémovým krokom, ktorý by mal nastúpiť, by malo byť povedané, že tento rok, ktorý ide, rok 2001 by mal byť vyrovnaným v hospodárení a vo financovaní zdravotníctva, aby ďalšie dlhy už nevznikali, pretože nevidím zmysluplné, že rokujeme alebo sme rokovali o materiáloch, ako zdravotníctvo oddlžiť a popri tom každý mesiac nám narastajú dlhy v hodnote 600 až 700 miliónov korún. Preto súhlasím s tým, že pokiaľ nie je jasná koncepcia, jasná kontrola, ako a kam peniaze idú, urobiť iba to, že zvyšovať spoluúčasť občana zakotvením zo zákona a zo zákona žiadaním priamej, resp. povinnej platby odvodov, nie je systémovým riešením.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Baco.
Poslanec P. Baco:
Pán poslanec Tatár, napriek tomu, že ste nepovedali vlastne nič iné len to, čo povedala pani poslankyňa Aibeková, chcel by som vás povzbudiť, aby ste sa viac zapájali do diskusie na tieto témy. Svedčí vám to viac ako diskusia o agrárnych a vidieckych témach o tejto problematike. A pokiaľ je tu televízia, ešte by som vám chcel odporučiť, aby ste využili televíziu a občanom Slovenskej republiky vysvetlili aj svoje názory na to, ako by sa mala hymna Slovenskej republiky zrušiť a nahradiť nejakou inou pesničkou. Tu nahovárajú, že by mala byť nejaká rezkejšia, neviem, ako Pec nám spadla, mohla byť v nejakom rezkejšom rytme. Chcem vás povzbudiť aj k týmto témam, že by ste využili televíziu, aby ste sa prezentovali.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Zelník je ďalší prihlásený do rozpravy.
Nech sa páči.
Pán poslanec Tatár chce reagovať na vystúpenie poslancov s faktickými poznámkami.
Nech sa páči.
Poslanec P. Tatár:
Ďakujem pekne za slovo.
Chcem upresniť, že to, čo hovorím, je naozaj v záujme lepšieho fungovania zdravotníctva, nie je to v záujme nejakého napádania alebo nejakých koalično-opozičných naťahovaní. Naozaj je to v záujme lepšieho fungovania zdravotníctva, a to je, dúfam, zámer väčšiny tohto parlamentu alebo, nebodaj, celého tohto parlamentu.
Čo sa týka pôdohospodárstva, tak o tom určite ešte budeme hovoriť bez ohľadu na to, že to teraz nie je témou, takže bude dosť času pri štátnom rozpočte, bude dosť času na konci tejto schôdze pri všetkých zelených správach a tam by sme sa mali tiež pozrieť na efektívnosť, lebo tiež tam chýba efektívnosť.
No a k hymne sa veľmi rád vrátim, lebo to nie je problém textu alebo melódie, ale je to problém hrdosti našich občanov na tento štát, ale takej hrdosti, kde oni budú sami aktívne účastní na budovaní kvality života u nás, a to je len symbolický moment, vážna otázka hymny, ktorý som otvoril.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Zelník.
Poslanec Š. Zelník:
Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci,
vážení páni ministri,
vážené kolegyne,
vážení kolegovia,
pred voľbami v roku 1998, ale nielen pred voľbami, počas celého minulého štvorročného obdobia predošlej vlády, veľmi správne bola vláda kritizovaná za upravovanie si vymeriavacieho základu, z ktorého štát platil za svojich neplatičov povinné odvody do zdravotných poisťovní. Vtedy bol vymeriavací základ 2 700 korún. Je pravdou, že sa neplatilo zo 100 %, ale platilo sa iba zo 76,5 %. Toľko bolo sľubov o tom, a dokonca aj napriek tomu, že bol vyhlásený krízový stav, hneď v roku 1998, dovolím si povedať, že v roku 1998 aj keď tých peňazí bolo málo a rozpočet pre zdravotníctvo bol veľmi napätý, bolo podstatne viac zdrojov, ako je v roku 2000 a ako je plánovaných v roku 2001.
Štát si opäť upravil vymeriavací základ, a to na sumu 2 400 korún. Predtým boli sľuby, že skutočne si štát plní svoju odvodovú povinnosť a štát bude platiť z vymeriavacieho základu, teda z minimálnej mzdy 4 000 korún. To by bolo istým systémovým riešením, pretože pri analýze o tom, čomu dávajú občania prednosť, zdravotníctvo vychádza v tomto smere ako jedna z hlavných priorít. Vláda túto prioritu nerešpektuje, ako som už povedal, upravila si svoj vymeriavací základ znova o 2 000 na sumu 2 400 korún.
To, čo ste hovorili, pán minister, zdalo by sa skutočne takto vytrhnuté z kontextu a len pri tom jednom pohľade, pri tej jednej úprave percentuálneho odvodu z 13,7 % na 14 %, by sa zdalo, čo to je, veď je to iba jedna koruna, ktorú občan zaplatí, a prečo by to občan nemal zaplatiť, môžeme to porovnávať s pivom, môžeme to porovnávať s cigaretami a so všetkým možným. Len ma mrzí jedno, že toto nie je celá pravda, ktorá sa hovorí občanovi, totiž nie je to len tá jedna koruna mesačne. Dobre vieme, ako stúpajú ceny, ako stúpla DPH a to ostatné, a pritom hovoríte, ako by sa mal občan zdravo stravovať. Hovorili sme o tom, koľko by sa malo investovať do prevencie, do preventívnych programov. Neprišla tam ani koruna v rámci ozdravenia výživy obyvateľstva a tak ďalej. Čiže obyvateľstvo je naďalej a naďalej zaťažované.
A čo ma mrzí na tom najviac, nehovorí sa o tom, že je už pripravený zákon o Liečebnom poriadku, kde sa vážne uvažuje o tom, a je to aj v návrhu o štátnom rozpočte z hľadiska príjmov do zdravotníctva, uvažuje sa s priamymi platbami občana za lieky v hodnote 6,1 až 6,8 miliardy Sk.
Len porovnám, aký je to obrovský nárast oproti roku 1998. Vtedy boli priame platby od občana na úrovni 3,7 miliardy Sk. Dnes sa uvažuje o 6,1 a 6,8 miliardy, to znamená asi 1 200 korún na občana v priemere do roka. Teda na občana chorého aj zdravého. Vie si asi každý domyslieť, čo to znamená, pretože nie všetkých 5 300 tisíc obyvateľov bude chorých, čo to znamená, aké to budú priame platby od chorého obyvateľstva. Už dnes je ekonomická situácia taká, že občan nie je schopný participovať takouto výraznou spoluúčasťou. Aj Svetová zdravotnícka organizácia tento stav hodnotila tak, že sme skončili zo 180 krajín na 96. mieste práve pre vysokú spoluúčasť občana. Skutočne pán poslanec Mesiarik to veľmi správne vyjadril, keď povedal, že na celkových zdrojoch, a to len na zdrojoch, ktoré idú cez zdravotné poisťovne, participuje štát jednou tretinou a dvoma tretinami vlastne prispieva zamestnávateľ a občan.
Napriek tejto vysokej participácii sa opakovane ozývali hlasy zo strany vlády, zo strany ministerstva zdravotníctva, čo vlastne občan chce, veď občan vlastne má všetko zadarmo. Ako má teraz zadarmo, keď jednak v rámci povinného zdravotného poistenia spolu so zamestnávateľom prispieva cez zdravotné poisťovne vo výške dvoch tretín plus navyše ho zaťažujeme ďalšími priamymi odvodmi? Preto ani klub poslancov Slovenskej národnej strany takýto zákon podporiť nemôže, pretože je to zákon, ktorým si vláda veľmi zľahčuje svoju situáciu, zľahčuje si ju tým veľmi jednoducho. Zvyšujú sa ceny a zvyšuje sa spoluúčasť občana. Nemôžeme s týmto súhlasiť a skutočne žiadame, aby vláda začala robiť systémové zmeny a systémové kroky k tomu, aby sa aj situácia v zdravotníctve zlepšila.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
S fatickými poznámkami sa hlásia traja poslanci. Pani poslankyňa Aibeková ako prvá.
Poslankyňa M. Aibeková:
Ďakujem pekne.
Chcela by som na podporu mojich stanovísk, ale aj stanovísk ďalších predrečníkov, ktorí vystupovali po mne alebo aj na základe posledného vystúpenia pána poslanca Zelníka, vážené dámy, vážení páni, prečítať uznesenie zdravotníckeho výboru, ktoré bolo prijaté 3. 10. 2000. Zaujímavá zhoda je, že v tento istý deň sa konala Rada hospodárskej a sociálnej dohody, kde konfederácia vyjadrila nesúhlas. Rovnako vtedy našiel absolútnu zhodu výbor pre zdravotníctvo všetkými svojimi hlasmi, ktorý prijal tieto dve uznesenia:
1. "Hľadať iné zdroje riešenia finančných problémov zdravotníctva nie formou ďalšieho finančného zaťažovania občanov."
Takže dúfam, že aj členovia nášho výboru budú toto stanovisko naďalej podporovať.
Druhé uznesenie sa týka znenia, že v spolupráci s ministerkou financií na rokovaniach vlády dáva sa za úlohu, samozrejme, ministrovi zdravotníctva jedna aj druhá úloha, hľadať finančné zdroje a spôsoby financovania zdravotníctva tak, aby pre rezort zdravotníctva v roku 2001 sa dosiahol vyrovnaný rozpočet.
Toto bol upravený návrh pani poslankyne Záborskej, ktorá je členkou koalície, a my sme ju v tomto podporili. Myslím si, že keby boli obidve uznesenia potom prijaté aj v pléne Národnej rady, pretože ja som ich trochu v pozmenenej podobe dala ako požiadavku na vládu, lebo je rozhodujúce, ako to príde do vlády, tak sa cítim vlastne svojím spôsobom ponížená, že o pár dní napriek tejto podpore ministerstvo financií vnútilo vlastne ministrom prijať znovu reštriktívne opatrenia. A myslím si, že potom nejaká dohoda vo výbore je zbytočná.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pani poslankyňa Tóthová.
Poslankyňa K. Tóthová:
Pán minister, jednoznačne treba povedať, že ďalšie zaťažovanie občanov ako celej skupiny je pre určité vrstvy občanov už neúnosné, nie sú schopní to finančne znášať. Z toho dôvodu sme aj žiadali takmer do každého rokovania parlamentu zahrnúť bod, v ktorom by sme dostali prehľad tzv. ozdravovacích ekonomických balíčkov ako dosah na jednotlivé sociálne skupiny občanov, pretože pokiaľ chodím v teréne, tak viem, že niektoré skupiny už nie sú schopné znášať ďalšie zaťaženie. A vy to robíte tento rok absolútne, ale absolútne tvrdo a zo všetkých strán. Zvýšia sa príplatky na lieky, zvýšia sa dávky do nemocenského poistenia, sociálneho poistenia a bude zvýšenie elektriny, zvýšenie plynu. Prosím vás pekne, o čom to je? O čom to je? Veď vy nevládnete, vy deštruujete, vy robíte z tejto krajiny bedárov, tak, preboha, spamätajte sa, kde chcete zastať. Veď toto je neúnosné. Keby mal občan aspoň možnosť, že sa poistí alebo nie, možno keby si všetko platil z vlastného vrecka bez poistenia, možno by ho to vyšlo lacnejšie ako cez tieto systémy, za ktoré nedávate takú protihodnotu, aká mu vyplýva z ústavy. Veď on má mať všetky služby zadarmo, bezplatne na základe zaplateného nemocenského poistenia.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Drobný.
Poslanec M. Drobný:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Dotkol by som sa tej časti vystúpenia kolegu Zelníka, v ktorej hovoril o podstate úprav vymeriavacieho základu, aby som tak povedal, je to prístup k zostatkovému spôsobu financovania. Čo nám ešte zostane v rozpočte alebo čo nám zostane v rezervách podnikateľských subjektov, to od nich vytiahneme, a pritom sme veľmi mierni, aby to nebolelo. Ale mám taký dojem, že, pán minister, nenašli ste v tom motivačný prvok, ktorý by tie podnikateľské subjekty stimuloval dajakým spôsobom finančne, aby sme mohli ešte viac strhnúť, ako sme ukázali.
Lenže, samozrejme, zostatkový spôsob financovania zdravotníckych služieb, čo sú veľmi dôležité služby, prioritné služby, sa potom vypomstí v katastrofe, ktorá nás teraz všetkých mrzí. Tá katastrofa spočíva v tom, že naozaj materiálne zabezpečenie výkonov zdravotníctva je slabé. A to, že ste pridali 0,3 % do odvodov, je skutočne platonické pridanie, je to málo. A okrem toho sa mi ešte zdá, ako tu diskutujú kolegovia, že to neprijmú ani podnikateľské subjekty, že je to pre nich veľa.
Tak sa malo vymyslieť niečo také, čo nám pokryje plnú potrebnú sumu na rok 2001, ale to by bolo potrebné poznať sumu, ktorá je súhrnom cien všetkých výkonov, a tú sumu spočítať, predložiť ju národu a povedať, toľko to je a koľko sme na to ochotní dať. Ale potom by bolo potrebné mechanizmus výberu vybaviť dajakou legislatívnou sieťou, ktorá bude prísna a ktorá potom už bude proste vyberať prostriedky bez pardonu, ak sa jej naplní kasa, bude na to dosť prostriedkov. Ale nemyslím si, že bude dosť prostriedkov, lebo prioritné financovanie zdravotníctva zo sumy funkcií, ktoré musí plniť, to je obrovská suma a tú náš chudobný rozpočet a hrubý domáci dôchodok nenaplní. Takže musíme len konštatovať, že je to platonický prístup k riešeniu.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Posledný v poradí prihlásený do rozpravy je pán poslanec Drobný.
Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.
Poslanec M. Drobný:
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán minister,
vážený kolega spravodajca,
kolegyne, kolegovia,
budem pokračovať v tom, čo som vo faktickej poznámke hovoril. Náš profesijný klub spočítal na základe roku 1999 sumu funkcií vyznačenú v hodnotách, sumách a zabudli sme na mnoho vecí, a došiel k číslu, že by to malo byť 69 mld. Sk, ktoré by boli potrebné na krytie všetkých potrieb, ktoré zdravotníctvo bude potrebovať v roku 2001.
Pán minister, je to rok, v ktorom už chceme naozaj začať, ak nie tohto roku, s akreditáciami, evaluáciami, licencovaním, proste hodnotením kvality. Tam sa nevyhneme jednej základnej veci, a to je logistické zabezpečenie tohto procesu. Kvalita bez logistického zabezpečenia sa nedá robiť, a preto si myslím, že ak to budeme robiť, tak sa dostaneme do situácie, keď poskytovatelia zdravotníckych služieb nebudú mať záujem o akreditáciu, nebudú môcť do toho vstúpiť, pretože nemajú materiálne zabezpečenie. To je jedna okolnosť, ktorú musíme zohľadniť, a preto nemôžeme v roku 2001 naozaj počítať s rozpočtom, ktorý sme pre zdravotnícke služby stanovili zostatkovým spôsobom. To, čo nám zostane a aké možnosti máme, viac už nedáme. Páni, musíme túto sumu predostrieť národu, povedať, toľko potrebujeme na zdravotnícku službu a momentálne zdravotnícke poistenie nám dáva možnosť len 38 až 42 mld. alebo 50 mld. a to ostatné nám chýba. To by mal národ vedieť a mal by to vedieť najmä podnikateľský národ, ale aj obyčajní ľudia, pretože tí prispievajú takisto, mali by sme im presne povedať, čo koľko stojí, a z tohto odtrhnúť a urobiť všeľudovú diskusiu o tom, koľko chcete na túto sumu prispieť. Tam by sa možno našli isté skupiny podnikateľov, ktorí by povedali, no keď ide o toto, je to prioritná vec, musíme zdravotníctvo financovať prioritne, ak nechceme utrpieť ďalšie fiasko, ako sme utrpeli 62. miestom na svete, fiasko zdravotným zabezpečením pána prezidenta a iné fiaská, pretože si uvedomte, že mnohí ľudia nám zomierajú na uliciach neošetrení. To nikoho nemrzí, lebo každý povie, že sa to stáva všade vo svete, ale nám už zomierajú ľudia dobre neošetrení v nemocniciach, a to je potom spoločná hanba, je to hanba všetkých. Preto sme na 62. mieste. Preto si myslím, že máme skončiť s týmto spôsobom zostavovania rozpočtu zdravotníckeho rezortu.
Už 1. januára na budúci rok by sme si mali urobiť sumu potrebných financií, dajme to ľuďom, nech sa rozdiskutuje, ako na to chcú prispieť, najmä podnikateľské vrstvy koľko by na to dali, a potom si urobme na polroka zosumarizovanie, koľko sľubujú, že dajú, a ten ďalší polrok použime na to, že budeme tú zvyšnú sumu, ktorá nám chýba, zháňať v iných zdrojoch. Ale tie iné zdroje musia byť nie platonické, ale musia byť reálne a musia to byť zdroje, ktoré budú presne ošetrené, ale aj zdroje, ktoré budú presne legislatívne definované tak, že to z nich môžeme dostať. Keby bol systém daní ako kedysi, tak by tu bola legislatívna sieť, ktorá by prinútila, a to by bol motív, i keď negatívny pre podnikateľov, ktorých by prinútil naozaj odvádzať.
Keď sa pozerám, že za minulý rok zdravotné poisťovne minuli 1,9 mld. Sk, páni, ja neviem, nie som počtár, ale zdá sa mi to byť veľký správny fond, však to je fond, ktorý podľa mňa obsahuje mnohé peniaze, ktoré by mali mať pacienti, a nie zdravotné poisťovne, to je obrovská suma, ktorá, mám taký dojem, je rezervou. Tam by som si predstavoval, že by mal snáď vystačiť so 700 miliónmi a nie 1,9 miliardami. Takže si myslím, keby sme mali taxy alebo keby sme mali jednu- dve zdravotné poisťovne, ktoré by boli dobre legislatívne a štátne kontrolované, aby sme si vedeli stanoviť už 1. januára, koľko budeme na budúci rok potrebovať a do polroka by prebehla diskusia a v ďalšom polroku by sme hľadali ďalšie zdroje, potom by to bol konštruktívny prístup k vytváraniu nového rozpočtu zdravotníckeho rezortu.
Ďakujem za pozornosť.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pani poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pán poslanec Zelník, už je neskoro.
Pýtam sa pána ministra, či sa chce ako navrhovateľ vyjadriť k rozprave.
Nech sa páči, pán minister.
Minister zdravotníctva SR R. Kováč:
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
ak mi dovolíte, budeme odpovedať na pripomienky, ktoré odzneli v rozprave, a možno uviesť niečo na pravú mieru tak, aby bolo jasné možno aj poslancom a aby bolo jasné všetkým, čo pozerajú tento prenos, že niektoré čísla uvádzané poslancami boli nepresné.
Pani poslankyňa Aibeková po prvé hovorila o tom, že samostatne pracujúce osoby a spolupracujúce osoby budú platiť 280 Sk. Pani poslankyňa, to nie je pravda, nie je to z nášho materiálu, budú platiť 14 % z polovice základu, ktorý prihlasujú k dani, 374 Sk platia pre osoby, ktoré zarábajú 32 tis. Sk mesačne, pani poslankyňa. Áno, pokiaľ budeme sociálne šetriť osoby zarábajúce 32 tis. Sk, tak budú platiť 380 Sk, ale to nie sú samostatne zárobkové osoby. Nepochybne vás iste poteší správa, keď vám poviem, že aj v zamestnaneckom vzťahu, nie podnikatelia, ale v zamestnaneckom vzťahu je 0,96 % populácie, ktorá zarába viac ako 41 tisíc mesačne. Áno, týchto ľudí sa dotkne trochu viac návrh zákona, to je pravda.
Znovu opakujem, dnes hovorím o zvýšení o 0,3 %. Toto zvýšenie predstavuje, prosím, prepočítajte si to a zistíte, že je to pravda, na jeden deň je to jedna desaťtisícina platu. To je to zvýšenie, o ktorom hovoríme. Ak máte plat 20 tisíc, je to 1,80 Sk, ak máte plat 10 tisíc, je to 96 halierov, ak máte plat 30 tisíc, je to 2,70 Sk na deň.
Čo sa týka príplatku k osobám, ktoré sú zdravotne postihnuté, zabudli ste, pani poslankyňa, upozorniť na to, že tieto osoby majú polovičný vymeriavací základ, to znamená, že ich zvýšenie, áno, máte pravdu, ich zvýšenie bude o 2 Sk, takže bol by som rád, keby sme povedali tú sumu veľmi presne. Hovoríme veľmi otvorene o tom, že zvýšenie pre osoby s priemernou mzdou v tomto štáte je na deň 96 halierov, pre osoby, ktoré majú polovičný vymeriavací základ, to znamená polovičné poistné, je toto zvýšenie 1,80 Sk, pre osoby, ktoré majú dvojnásobný príjem, aký je priemerný v tomto štáte, je to zvýšenie o 1,80 Sk.
Znovu chcem pripomenúť všetkým a premeniť to na tovar, pretože je dobré, aby sme si uvedomili, o akú sumu ide. 96 halierov alebo 1,80 Sk dnes predstavuje cenu priemernej cigarety za jeden kus, 56 % obyvateľstva, ktoré bude podliehať tomuto zvýšeniu, sú fajčiari, musia si denne pre svoje zdravie odoprieť jednu drahšiu cigaretu.
Chcel by som hovoriť k tomu, čo bolo povedané ďalej, že sú časté novely zákona a očakávanie nového zákona o zdravotnom poistení. Absolútne súhlasím, pani poslankyňa. Legislatívny zámer tohto zákona bol pripravený už v lete, žiaľ, neprešiel pre mnohé pripomienky zo strany iných rezortov, takže sme ho nemohli predložiť do vlády pre príliš veľa rozporov. Hľadali sme kompromisné riešenie, máme pripravený ďalší legislatívny zámer, ktorý zohľadnil niektoré pripomienky ako kompromis, a ide znovu do vlády. Predpokladajme alebo dúfajme, že takýto zákon schválime, lebo tento zákon skutočne obsahuje aj systémové zmeny, ako je otázka doplnkového zdravotného poistenia, ako je otázka zdravotného pripoistenia, ako sú otázky oddelenia poistného od rozpočtu štátu, pretože sme ešte stále príliš závislí od štátu.
Mimochodom, štát. Štát sa tu skloňoval v rôznych pádoch a stále sa tvrdí, nech platí štát. Štát má finančné zdroje, ktoré získava od svojich občanov. Iné zdroje nemá, či už je to prostredníctvom cla, či je to prostredníctvom daní, či je to prostredníctvom výnosov z aktivít, ktoré štát robí, vždy sú to peniaze občanov. Ak povieme, nech túto starostlivosť hradí štát, inými slovami hovoríme, nech to hradí občan. Dnes môžeme hovoriť len o jednej veci, aká je miera solidarity v rámci celého systému. Ak máme minimálnu solidaritu, tak si zdravotnú starostlivosť hradí chorý. My navrhujeme stredný stupeň solidarity, to je otázka, aby tí, ktorí sú poistení, a to sú všetci občania tohto štátu, vrátane poistencov, za ktorých platí poistné štát, prispievali do Sociálnej poisťovne.
Ak hovoríte o tom, aby tento príspevok hradil štát, hovoríte to isté, čo hovoríme my, len to nepôjde cez poisťovne a cez poistné, ale pôjde to cez iné poplatky, ktoré musí občan odviesť štátu, či dane, či clá, znovu opakujem, alebo podiel na výnose, ktorý občanovi patrí. To znamená, stále hovoríme o tom istom občanovi, len hovoríme o tom, akým spôsobom sa to má dostať. Návrhy, aby to išlo cez štát, znamenajú toľko, že sa chceme stále viac a viac naviazať na štátny rozpočet. Táto cesta podľa môjho názoru nie je dobrá. Systémy zdravotného poistenia by mali byť čo najviac oddelené a čo najviac nezávislé od štátneho rozpočtu, a potom by mohli samostatne existovať.
Chcem povedať, že, samozrejme, rozpočet, ktorý vzíde z takto navrhovaného zákona a z ostatných, kalkuluje s tým, že štát zvýši svoje odvody. Odvody štátu pre rok 2001 na poistnom budú o 2 mld. vyššie, ako boli odvody v minulom roku. Nie je pravda, že štát nezvyšuje a, pani poslankyňa, neviem odkiaľ ste zobrali výsledky, o ktorých ste referovali. Čítal som zákon, ktorý hovorí o vymeriavacích základoch, či je to zákon o štátnom rozpočte alebo zákon o zdravotnom poistení. Faktom je, že štát v roku 1996 mal vymeriavací základ 269 Sk, v roku 1997 tiež 269 Sk, v roku 1998 to bolo 270 Sk. V rozpätí troch rokov došlo k zvýšeniu o jednu korunu. Dnes navrhujeme s tými dvomi miliardami, čo štát pridá za občana, za ktorého platí poistné štát, takmer 360 Sk. Ráčte si spočítať, aký v tom bude rozdiel.
Rád by som povedal niekoľko slov k tomu, či budeme, alebo nebudeme vykonávať systémové kroky. Samozrejme, na to, aby sme udržali rozpočet, ktorý je takto postavený, treba systémové kroky udržať. Teda nejde len o krok zvýšiť odvod o 96 halierov na deň, ale ide aj o krok, ktorým chceme na druhej strane výdavkovú časť začať veľmi vážnym spôsobom regulovať. Aby sme mohli takto udržať rozpočet, znamená to znížiť finančné prostriedky, resp. znížiť spotrebu liekov o 1 mld. Sk.
Je na štatistickom materiáli dokázané, že slovenský občan je najväčší konzument liekov v Európe aj v počte balení, v počte tabletiek alebo inej forme, aj vo financiách. Nemôžeme ísť touto politikou ďalej. Máme prostriedky, ktoré budeme navrhovať, ktoré pôjdu prostredníctvom cenových výmerov na to, aby sme dokázali znížiť takúto nadmernú spotrebu, pretože si musíme uvedomiť, že táto nadmerná spotreba pacientovi škodí. To vám každý zodpovedný lekár povie, že takáto spotreba znamená liečebnú polypragmáziu, to znamená, predpisovanie viacerých liekov, ktoré pacientovi uškodia. Naša snaha je usporiť na liekoch 1 mld. Sk. Veľmi dobre vieme, že nadmerne sa ordinujú laboratórne a iné odborné vyšetrenia. Rovnako hľadáme úsporu v tejto oblasti, ktorá by mala zdravotníctvu priniesť ďalších 280 až 300 mil. Sk.
Chcem povedať, že mnohé kroky, ktoré majú charakter systémových opatrení a ktoré nebudú jednorazové, jednoročné, ale budú mať trvalý efekt na zdravotníctvo, spolu so zásadným krokom, t. j. deetatizácia zdravotníckych zariadení ako systémový krok, myslím si, že práve tieto kroky sú rozhodujúce.
Chcel by som niekoľko slov povedať o takpovediac nie celkom pravde, nechcem použiť tvrdšie slovo, ak sa hovorí, že vymeriavací základ bol 2 700 Sk a teraz je 2 400 Sk. Nie je pravda, že bol vymeriavací základ 2 700 Sk. Pravda je taká, že vymeriavací základ bol iba 76,5 % z 2 700 Sk, to znamená, bol fakticky nižší, ako je 2 400 Sk, boli to vlastne tri štvrtiny z 2 700 Sk. To znamená, neklamme sa. Keď sme vo vláde presadili, aby sme prestali zavádzať túto populáciu tým, že budeme hovoriť, je to 50 % alebo 70 % z minimálnej mzdy, ktorá ale platila pred tromi rokmi, a nie teraz, to je zavádzanie verejnosti. Povedzme, že vymeriavací základ v tejto chvíli je daná suma a z nej platíme 14 %. Tak je dnes postavená norma, žiadnych 50, 60, to, čo bolo v minulých rokoch, iste sa na to všetci dobre pamätáme, lebo pri vzniku zdravotného poistenia prišiel návrh z ministerstva financií, ktorý parlament akceptoval, že sa platilo z 10 % minimálnej mzdy, to bol vymeriavací základ, s tým sme začali.
Rád by som ešte povedal možno najvážnejšiu vec. Neustále hovoríme o tom, ako zdravotníctvo zle funguje. Nuž, tak si povedzme, ako vyzerá zadlženie zdravotníctva. Porovnajme si, aké sú dlhy podnikov, občanov voči zdravotným poisťovniam, pretože tadiaľ vstupujú peniaze do systému zdravotníctva a aké sú dlhy zdravotníckych zariadení, lebo len keď porovnáme tieto dva dlhy medzi sebou, budeme vidieť, ako sa zdravotníctvo zadlžovalo. Rozdiel za 10 rokov, rozdiel medzi týmito dvomi dlhmi je 700 mil. Sk. Za desať rokov slovenské zdravotníctvo vyrobilo dlh 700 mil. Sk. To, že dnes zdravotným poisťovniam poisťovatelia dlhujú takmer 10 mld. Sk a na druhej strane máme viac ako 10 miliárd záväzkov zdravotníckych zariadení, nehovorí o ničom inom ako o tom, že zdravotníctvo financuje skrachované podniky privatizované v minulých obdobiach. O ničom inom nehovorí tento údaj.
Dnes prostredníctvom zdravotného poistenia financujeme skrachované podniky, ktoré neodvádzajú finančné prostriedky do zdravotného poistenia. O tom hovorí tento údaj. Teda prestaňme o zdravotníctve hovoriť ako o čiernej diere. Nie je pravda to hospodárenie. Keby si odvádzal každý poistenec svoju povinnosť tak, ako si ju odvádzať má, dnes máme vyrovnanú bilanciu v zdravotníctve. Nehovorím, že by nebol krytý dlh, ktorý je dnes obrovský. O tomto dlhu nehovorím, to znamená, obnova prístrojov, obnova budov a tak ďalej, to je druhá časť. Ale zjavné finančné prostriedky tak ako tečú, by boli takmer v rovnováhe.
Je dôležité to povedať, pretože neustále sa dostávame do pozornosti verejnosti ako čierna diera, ktorá pohlcuje obrovské prostriedky, a práve tento údaj hovorí o tom, že to nie je pravda a že sú to zavádzajúce reči, ktoré takýmto spôsobom na zdravotníctvo útočia. Zdravotníci pracujú za mimoriadne zložitých podmienok, pracujú veľmi efektívne, čím netvrdím, že nie sú v zdravotníckom systéme rezervy. Sú, vieme, že slovenské zdravotníctvo má síce menej nemocníc, ako je priemer v Európe, ale má viac lôžok, ako je priemer v Európe. To je dôsledok toho, že sme budovali nemocničné monštrá, fabriky na zdravie, ktoré majú veľký počet postelí.
Vieme o tom, že nemáme dobrú štruktúru nemocničných postelí. Vieme o tom, že dnes naša sieť praktických lekárov, detských praktikov, ale aj ambulantná sieť špecialistov zodpovedá normám, ktoré sú v Európe. Nemáme oveľa viac lekárov, vôbec nemáme viac lekárov na počet obyvateľov, ako sú čísla, ktoré sú v Európe bežné. To znamená, máme už len jediný priestor, kde môžeme šetriť. Môžeme šetriť v počte postelí ústavnej starostlivosti a môžeme šetriť v tom, že zmeníme istým spôsobom charakter týchto postelí a budeme meniť ich štruktúru. Bol by som rád, keby sme si tento fakt všetci uvedomili.
Veľký a ďalší priestor na šetrenie nie je. Nie je možné, ak niekto príde a povie, ale ja mám takú skúsenosť, že v tej a v tej nemocnici sú dvaja alebo traja lekári navyše. Áno, aj to je pravda, ale nemôžeme zovšeobecňovať takúto skúsenosť. Samozrejme, prídu ľudia a povedia aj medzi štrajkujúcimi, ktorí tu hladujú, sú lekári, ktorých je obrovský nadbytok na ich pracovisku, a ich pracovisko využíva lôžkový fond na 30 %. Áno, títo doktori sú brzdou zvýšenia platu, pretože sú to ľudia, ktorí neodvádzajú, nemôžu fyzicky odviesť adekvátnu prácu tomu, ako ich platíme. Aj to sa stáva. A hovorím, tu sú ešte rezervy zdravotníctva, ktoré chceme uplatniť.
Pán profesor Drobný hovoril o potrebe 70 mld. pre slovenské zdravotníctvo. Súhlasím s ním. Áno, potrebovali by sme túto sumu. Táto suma súčasne predstavuje asi 8,7 - 8,8 % hrubého domáceho produktu a máloktorá krajina v Európe dosahuje takúto vysokú hodnotu, možnože sú 3 alebo 4, ktoré sú nad touto hranicou. Chcem povedať veľmi reálnu cestu, ktorú sme naprojektovali nášmu zdravotníctvu, aby sme sa do roku 2004 dostali nad hranicu 8 % hrubého domáceho produktu. Nie je to ľahká cesta, ideme veľmi pomaly a veľmi bolí dostať sa k tomuto číslu. Ale pokiaľ prijmeme rozpočet, tak ako je postavený, samozrejme, aj s týmto zákonom v tomto roku by zo slovenského zdravotníctva malo ísť 6,8 % hrubého domáceho produktu. To znamená, postupne sa prebudúvame k hranici, ktorú chceme dosiahnuť.
Dovoľte mi povedať ešte niekoľko slov, aby som vyvrátil reči o zaťažení občanov na budúci rok. V tomto roku sú naše odhady, a opakujem znova, vieme časť priamych nákladov občanov spočítať, je to tá časť, ktorú musia vynaložiť ako doplatok na stomatologickú starostlivosť, teda na zubných lekárov, a tá časť, ktorú majú príplatky na lieky. Ale potom je tam jedna veľká skupina výdavkov, ktoré sa odhadujú, sú to výdavky, ktoré občan platí za lieky, ktoré si rozhodne kúpi sám, nie na recept lekára, ale sám sa rozhodne, že si ich kúpi, a sú to takzvané plne hradené lieky. Tam pracujeme len s odhadovou sumou, pretože nie sme schopní sa dostať k reálnej sume, iba keby sme vstúpili do daňových priznaní. Ako viete, do takýchto priznaní zdravotníci nemajú prístup.
Teda náš odhad je, že v tomto roku, v roku 2000 občan prispeje sumou v priamej platbe asi 5 700 mil. Sk. Z toho nami ovplyvnených, to znamená zákonom vyvolaných výdavkov je niečo vyše 1 mld. na stomatológiu a niečo vyše 2 mld. na doplatkoch na lieky. Celá suma, ktorá je spôsobená zákonným opatrením, teda zákonom o Liečebnom poriadku, sú 3 mld. Zvyšok je vlastné rozhodnutie pacienta alebo občana. Ten ovplyvniť nemôžeme. Tak nehovorme o tom, že štát spôsobil, že pacient musí vydávať 6,5 mld. Je to realita, že sa tak pacient rozhodol. My mu jeho rozhodnutie nemôžeme zobrať.
Chcem ešte povedať, na budúci rok sme kalkulovali s tým, aby sme dodržali pomer, že 10 % nákladov na rok sú priame náklady občana, 10 % zo sumy, ktorá vstupuje do zdravotníctva, chcem povedať, že na budúci rok nedosiahneme túto úroveň a budeme sa pohybovať niekde na úrovni 6 - 6,1 %. Napriek tomu, že odhadujeme, že do rozpočtu zdravotníctva príde 64 mld. Sk, opakujem znova, je to suma približne 6,8 % hrubého domáceho produktu.
A teraz mi dovoľte azda ešte reagovať, upozornenie pani poslankyni Tóthovej. Znenie ústavy je troška iné. Nehovorí sa v nej o poskytovaní zdravotnej starostlivosti zadarmo, ale hovorí sa o bezplatnom poskytovaní. A slovíčka bezplatné a zadarmo znamenajú niečo iné, lebo každé zdravotníctvo je za peniaze. Každá zdravotná starostlivosť je za peniaze, ktoré zaplatí občan, či už prostredníctvom daní do štátneho rozpočtu, prostredníctvom poistného alebo čohokoľvek iného, a rozdiel v bezplatnom a inom systéme je v tom, že bezplatný systém zaručuje to, že pacient príde, dostane zdravotnú starostlivosť a zaplatí si to prostredníctvom poistného alebo predplatí si to.
Existujú iné poistné systémy, takzvané pokladničné, kde pacient svoju zdravotnú starostlivosť musí zaplatiť a poisťovňa mu túto starostlivosť vráti. Ale u nás nemáme tento systém. Máme práve tento bezplatný systém. Navyše, rozsah starostlivosti je tiež daný v ústave, pretože ústava hovorí ďalej o tom, čo ste, pani profesorka, neuviedli, že starostlivosť je poskytovaná za podmienok, ktoré stanoví zákon. A tieto podmienky stanovil zákon o Liečebnom poriadku. Tak je postavený článok ústavy, prosím. Myslím si, že právnici by mali dodržiavať a ctiť právo a veľmi presne citovať, tak ako sú zákony postavené.
Zmienky o tom, že by sa tento zákon mal dotknúť podnikateľov, sú mimo, lebo si myslím, že priamo z dikcie zákona vyplýva, že tých 96 halierov nebude platiť podnikateľ, jemu sa 10-percentná výška nemení, ale bude ich platiť zamestnanec, to znamená, tých 96 halierov platí on, na jeho strane je táto suma na deň.
Azda na záver mi ešte dovoľte niekoľko poznámok o tom, akým spôsobom sa ťažko dotýkame sociálneho postavenia občana. Zaznel návrh, že by možno občania mali povedať, ako chcú, aby sa platilo. Myslím si, že by naozaj stálo za to, spýtať sa občanov, či sú ochotní venovať na budúci rok o 96 halierov na deň viac na svoje zdravotníctvo, alebo nie. Možno by ste, páni poslanci a panie poslankyne, boli prekvapení, keby sme takúto verejnú diskusiu zaviedli, že odpoveď by bola asi áno. Mám dojem, že sme možno nezačali registrovať to, že slovenskí občania svoje zdravie dávajú na prvé miesto v hodnotovom rebríčku alebo sa k nemu blížia a najmä mladšia polovica populácie. A myslím si, že treba, aby sme takéto rozhodnutie rešpektovali.
Vážené dámy, vážení páni, chcem vás požiadať, aby sme predsa len zhodnotili svoj pohľad priamo na obsah toho, čo predkladáme v návrhu zákona, a aby ste tento návrh zákona podporili, jeho prechod do druhého čítania. Samozrejme, v druhom čítaní sme ochotní hovoriť o rôznych variantoch riešenia, sme ochotní hovoriť o číslach, upravovať čísla tak, ako prídu relevantné návrhy zdôvodnené, ale bez toho, že by to bolo v druhom čítaní, ďalšie úpravy možné nie sú. Teda vás chcem požiadať, aby ste podporili prechod zákona do druhého čítania.
Ďakujem pekne.